A-KO-ŽE. LESANKIN FANTASTICKÝ SVET (Ivan Lesay, Petra Lukovicsová) – recenzia

Karol Sudor o Pištovi Vandalovi povedal, že kresťan-metalista je výborné PR. Pri Ivanovi Lesayovi, štátnom tajomníkovi-metalistovi, by to mohlo fungovať tiež.

Tublatanka, Doktor Alban, DJ Bobo alebo ako rozosmiať mamy

Mám rada, keď za textom detskej knihy vidieť nejakú autorovu stratégiu. V Lesanke je ju cítiť naozaj silno. A je ich hneď niekoľko. Je tu napríklad očividná snaha získať si čitateľky-mamy, napríklad aj vtipmi, ktoré evidentne nie sú určené deťom (o chlapcoch z posilňovne sa píše, že sypú; na jarmoku vyspevuje zubár Doktor Alban o svojom živote, inokedy zase vyhráva Tublatanka alebo DJ Bobo). Lesankin tato ako rozprávač má tendenciu sebazosmiešňovania (podobne ako Janovicov Drevený tato). Priznáva, že je nehorázne lenivý, hlavne keď v televízii idú formuly, klame, myslí len na to, kedy si dá pivo a kvôli nemu neraz stratí prehľad, čo sa deje s deťmi.

Nejedna mama si povie, že aj u nich doma to vyzerá rovnako. Ďalší medziriadkový vtip vyhradený pre mamy: v kapitole, kde Lesanku s kamarátkou unesie skupina otrokára Vetroplacha a chce z nich urobiť otrokov, si dievčatá uvedomia, že ako otrokyne budú musieť variť, prať, žehliť – robiť všetko to, čo robia mamy. Knihu údajne napísali Lesanka s tatom, kamarátkami a mamou spoločne a najlepšie sa tak aj číta – v tandeme rodič-dieťa. Je skvelé, že tento trend rodinnej zábavy, ktorý sa osvedčil pri filmových rozprávkach, skúšajú aj spisovatelia detských kníh.

Mne aj potomstvu sa veľmi páčil aj autorov cit pre jazyk. S ľahkosťou tvorí nové vtipné slová, pohráva sa s menami aj homonymami (prepravka ginu sa zmenila na dobroprajného džina, ktorý plní všetky želania). Niektoré jeho novotvary dokonca prešli do nášho rodinného slovníka. Hoci autor nie je vôbec spisovateľ, štylistika nikde nazadrháva.

Čo môžeme závidieť rodine Lesayovcov

Geniálny Philip Roth ma naučil, že nemám voyeuristicky pátrať po tom, koľko z textu má pôvod v autorovom živote. Ale pri knihe A-ko-že mám pocit, že je presne tým, za čo sa vydáva. Spoločnými fantáziami celej rodiny, ktoré si zapísal raz otec, raz Lesanka, raz jej kamarátky (kapitoly sa nazývajú Zo zápisníka Lesankinho tatka, Z Lesankinej prvej písanky, Z počítača Lesankinho tatka, Z Lesankinej druhej písanky, …). Všetky najprv vychádzajú z reálnej situácie, ktorá sa v istom momente prepne do bláznivej polohy – postavy sa odrazu ocitnú v rozprávkovej krajine Lesankovo (presne ako v Bambuľkove, aj tu platia celkom iné pravidlá. Napríklad, dievčatá poľahky porazia chlapcov v presile 🙂 ).

Lesankovo sa nijako nedá lokalizovať geograficky ani časovo, je to skôr stav mysle, kde nič je nemožné. Je tu všetko, čo dievčatá vo veku 7 – 10 rokov zaujíma: zvieratá, šaty a svet z minulých storočí, čarodejníctvo či dokonca rozmýšľanie o zmysle života, smrti a živote po smrti. Lesankine príbehy sú také divoké, že ich pravdepodobne naozaj do veľkej miery vymyslela autorova dcéra s kamarátkami, ktorým je kniha venovaná. Ak tvorba tohto textu naozaj prebiehala takto, ako kolektívny rodinný proces, tak potom rodine Lesayovcov máme čo závidieť a čím sa od nich inšpirovať.

Výstavba minipríbehov – pochabé zvraty v šialenom tempe – je daňou za to, že ich spoluvytvárala nespútaná detská hlavička. Ale detské publikum sa určite sťažovať nebude. Čím pojašenejšia zápletka, tým viac sa moja dcéra smiala. Hoci nie všetky kapitoly sú rovnako vydarené a vtipné, každý deň sa dožadovala Lesanky, až kým sme túto takmer 100-stranovú knihu nezdolali. Tu je ukážka z prvej kapitoly, kde hlavná hrdinka s otcom zaspia a náhle sa ocitnú v zvláštnej krajine:

Lesanka s tatkom si po ceste lámali hlavu, ako zamaskovať pyžamá, aby nevyzerali ako pacienti na úteku z nemocnice. Našťastie, v Lesankove sa dá s trochou fantázie ľahko niekoho prekabátiť alebo ošáliť – teda preobliecť. Len čo sa dostali k blízkemu vinohradu, uvideli tam dvoch strašiakov vo vyradených dresoch miestneho futbalového klubu. Jeden bol o dosť menší, asi žiacka liga, a stál rovno v krtinci. Ale aspoň mal jasnočervenú šiltovku. Vyblednuté tričká pôvodne zelenej farby a sprané modré trenírky na nich povievali ako rohová zástavka. Tatko a Lesanka sa na seba figliarsky pozreli a vymenili si s nimi úbory ešte nadšenejšie ako futbalisti po zápase, lebo tí si trenírky nemenia. Na Lesanke ešte aj ten žiacky dres visel ako šaty, ale ináč im to seklo. Slamení panáci, naopak, vyzerali aj v pyžamách dosť odstrašujúco.

Lesanka na psychiatrii

Nezmyselný dej pod povrchom ukrýva aj autorove zamýšľanie sa nad prestupovaním hranice medzi realitou a fantáziou. Čo navodzuje iné stavy mysle? Zaspávanie, úraz, alkohol, traumatický zážitok alebo len obyčajné snívanie s otvorenými očami. V poslednej kapitole ústami primára psychiatrie autor vysvetľuje, že hranica medzi skutočnosťou a snom, medzi normálnym a nenormálnym neexistuje, že ľudia sú tým, čím sú naozaj, a zároveň tým, čím sú vo svojich predstavách. V kontexte toho, že rozprávačova (autorova) manželka je psychologičkou, to nie je banálne tvrdenie. Náš mozog naozaj spracúva podnety z našich predstáv rovnako, akoby sa naozaj stali.

V tejto poslednej kapitole odvedú Lesanku, jej kamarátku Pinelku (narážka na Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela v Pezinku 🙂 ) a Lesankinu mamu na psychiatriu, hoci ony majú pocit, že sú v celom čudesnom Lesankove jediné normálne. V tomto príbehu sa bránou do Lesankova stáva zrkadlo – opäť je to určite narážka na psychiatrické kvázizrkadlo, spoza ktorého pacientov niekto pozoruje. Všetky tieto ťažké témy dokázal autor prepašovať do knihy tak, že detského čitateľa nijako nerušia.

Ilustrácie

Čiernobiele postavičky Petry Lukovicsovej rozpoznáte na prvý pohľad. Okrem A-KO-ŽE ilustrovala aj knihu Cesta na svet/Cesta na svět, album Môj rodinný album, práve jej vyšla knižka City v city; jej ilustrácie sa objavili v Slniečku aj novinách. Tentokrát k roztopašným postavičkám pridala aj koláže, takže ilustrácie sú farebnejšie. Sú a-ko-že nakreslené na linajkovom papieri s okrajmi – to všetko podporuje dojem autentickosti (akoby príbehy boli naozaj vytrhnuté z Lesankinho zošita).

Komu je určená kniha A-ko-že. Lesankin fantastický svet

Deťom, ktoré už vyrástli z mierumilovných rozprávok a hľadajú niečo akčnejšie. Lebo v Lesankove sa dejú veci! Dievčatá granátmi bojujú proti zákernému otrokárovi Vetroplachovi, z lietajúceho koberca zmrzlinami bombardujú školy a škôlky. Je to ešte detský, rozprávkový svet, ale už s náznakom dospeláckych tém, takže odhadujem na kategóriu 7 – 10 rokov.

Odporúčam však čítať spolu s deťmi – občas potrebujú niečo vysvetliť, a to nielen retro reálie typu Doktor Alban. Navyše, v celej knihe sa hojne popíja alkohol. Zo začiatku mi to neprekážalo, ale keď popíjal nielen Lesankin otec, ale opili sa aj kone a dokonca aj dieťa, tak som tieto pasáže preventívne cenzurovala 🙂 . Alkohol sa spomína naozaj v každej kapitole, takže urobiť z neho leitmotív celej knihy bol autorov zámer. Je v tom určite odkaz rodičom, aby rodičovanie nebrali tak vážne a radšej sa nechali unášať bláznivou fantáziou detských hier. Určite aj odkaz v zmysle carpe diem. Veď alkohol je len dospelácka paralela bláznivých detských hier a snov. Autocenzúra, ktorú vypíname alkoholom, to sú len kultúrne nánosy. O koľko ľahší je život bez nich, si môžete vyskúšať s Ivanom Lesayom a jeho Lesankou. Alebo s vlastnými deťmi 🙂 .

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

---

Knihu A-ko-že. Lesankin fantastický svet vydalo v roku 2016 vydavateľstvo Trio Publishing. Má 96 strán a rozmer 168×230 mm. Ak sa vám táto recenzia páčila, A-ko-že si môžete kúpiť tu.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva. Knihu na recenziu mi venovalo vydavateľstvo Trio Publishing.