AKO SOM SA STAL MUDRCOM (Rudolf Sloboda, Tomáš Klepoch) – recenzia

Už dávno som zistila, že keď jeden človek píše pre dospelých i pre deti, sú to dvaja rôzni spisovatelia. Rozprávky Sylvie Plath aj Eleny Ferrante ma poriadne nudili; najnovší komiks Ruda Majlinga pre tínedžerov Unesení sklamaním určite nebol, ale jeho neautocenzurovaný štýl pre dospelých mám jednoznačne radšej. Ako som sa stal mudrcom od kultového Slobodu som teda začala s deťmi čítať bez akýchkoľvek predsudkov a prehnaných očakávaní. Veľmi rýchlo som mu však prišla na chuť a na moje prekvapenie sa rovnako zapáčil aj mojim deťom.

Zlaté jablko BIB za ilustrácie

Veľkú zásluhu na tom majú parádne ilustrácie. Slovart na ilustrátorovi naozaj nešetril, Tomáš Klepoch (za túto knihu dokonca získal aj Zlaté jablko na Bienále ilustrácií Bratislava) dostal minimálne rovnocenný priestor so slávnym spisovateľom. Hoci na Slovensku už konečne vychádza veľa krásnych detských knižiek, občas mi naši ilustrátori pripadajú málo odvážni. V tomto prípade ilustrátor zbytočne nepodceňoval detských čitateľov a jeho výtvory sú na naše pomery nevídane expresívne. Moje deti sa na zdeformovaných tvárach a všelijakých príšerách veľmi dobre zabávali.

Janko nie je žiadny Tom Sawyer

Už z obálky a názvu je jasné, že Slobodove rozprávky sú rozprávaním malého chlapca, ktorý pozoruje svet okolo seba – a nie vždy mu rozumie. Sú to akoby denníkové záznamy toho najzaujímavejšieho, čo sa každý deň udialo. Keďže chlapec Janko nie je žiadny Tom Sawyer, väčšinou sa neudeje nič, čo by v klasických knihách stálo za zmienku. Starší chlapci sa napríklad nevedia dohodnúť, či sa s mladšími budú hrať na banditov, alebo je to pod ich úroveň. Janko ide s mamou do divadla, ale oveľa viac ako predstavenie si všíma drzé dievčatko, ktoré sedí vedľa neho. Zo strkačky medzi nimi je väčšia dráma ako na javisku. Kamarát Jarko si bez povolenia od Janka požičia nového naťahovacieho robota Roliho Zoliho, ale na druhý deň mu ho nechce vrátiť, lebo ho medzitým rozobral na súčiastky a nevie ho zložiť naspäť.

Rudolf Sloboda

V takýchto mikrosituáciách Sloboda geniálne zachytil pocit malého dieťaťa, ktorému sa svet deje bez toho, aby malo nejakú možnosť ovplyvňovať ho, a len sleduje, ako sa veci vyvinú (v jeho prospech alebo nie). Pre malého chlapca je svet sledom udalostí bez príčiny a následku, ktoré jednoducho nastanú jedna po druhej. Situácie nemajú východisko ani cieľ.

Tomu presne zodpovedá jazyková rovina. Žiadne vysvetľovanie, takmer žiadne logické spojky preto, lebo a pod. Texty nemajú úvod, záver, pointu. Och, aká radosť čítať Slobodu, kde z každého riadku nečíha nejaké poučenie. Do situácií je čitateľ vrhnutý in medias res, presne ako malé dieťa do sveta, v ktorom rozumie máločomu. O to viac sa moje deti nevedeli prestať vypytovať: Prečo Jarko Jankovi nevrátil Roliho Zoliho? Prečo ho Jarko rozobral? Prečo mu ho Janko požičal? Prečo Jarko potreboval kolieska z robota na svoje autíčko?

Legendárna Devínska Nová Ves

Sloboda pre deti sa v mnohom podobá na Slobodu, akého poznáme z jeho románov. Jasné, Ako som sa stal mudrcom je knižka pre deti, takže tu chýba depresívna atmosféra jeho diel – je dokonca často veľmi vtipná. Ale je to ten istý úprimný denníkový záznam tých najobyčajnejších udalostí zo života jedného obyvateľa Devínskej Novej Vsi. Záznam najrozličnejších udalostí v rodine, susedských škriepok a stretnutí, prechádzok okolo Moravy, ciest vlakom a autobusom. Je to tá istá legendárna Devínska, kde sa každý s každým pozná. Chýba akurát Slobodov „rozum“ – v tejto knihe sa autor úplne vyhol filozofovaniu a komentovaniu udalostí (veď rozprávač má len päť rokov a spoločenským pravidlám aj celému svetu ešte rozumie len veľmi málo).

Hoci rozprávač nič nekomentuje, neznamená to, že autor nejde do hĺbky. Ani v literatúre pre deti si Sloboda neopustil svoje proustovské (jeho obľúbený autor) rýpanie sa v ľudskej psychike. Všíma si napríklad rafinované spôsoby, akými sa dieťa bráni neželanej komunikácii s cudzími dospelými. Napríklad keď sa neznáma žena v cukrárni Janka opýta, ako sa volá, a ostane bez odpovede, spýta sa ho, či nemá jazyk. Janko si bez slova poriadne odlizne zo zmrzliny. 🙂 Päťročný chlapček ešte nemá šancu byť vo svete starších asertívny, preto niekedy reaguje pre dospelých nepochopiteľne (keď cudzí pán v šachovej partii vyhodí jeho jazdca, Janko na oplátku zabaví všetky ostatné figúrky – takto protestuje proti komentárom, že nevie hrať šach). V týchto epizódach sa určite spoznajú všetky deti.

Sloboda sa zabáva sám na sebe

Sloboda je stále ten istý Narcis, preto si neodpustí zopár autobiografických kapitoliek o strýkovi Rudolfovi, keďže prvú osobu tentokrát prenechal svojmu synovcovi Jankovi. Strýko Rudolf v knihe, samozrejme, nikoho nemláti, nezabíja psy ani mačky a aj alkohol sa tu spomína bez osudového podtónu. Stále je to však ten istý cholerik, ten istý čudák, nosí tie isté baretky, s láskou chová svojho psa. Práve tieto minipoviedky, kde sa Sloboda s veľkou chuťou zabáva sám na sebe, sú najvtipnejšie z celej knihy. Kniha Ako som sa stal mudrcom pôvodne vyšla v roku 1987, teda 5 rokov po Rozume, a autor už bol v tej dobe veľkou hviezdou. Kapitolu Môj strýko už moje deti poznajú skoro naspamäť. Naučili sa z nej nadávať všetkému do satanov 🙂 :

Keď do niečoho drgne, nadáva. Rozpráva sa s vecami a nadáva im. Keď nemôže nájsť klinec, nadáva tomu klincu. On si myslí, že ten klinec sa skrýva. Ale čím viac mu nadáva, tým lepšie sa klinec skrýva, lebo sa bojí ukázať. Zrazu ho už má v prstoch. Vtedy sa skryje kladivo, ktoré len pred chvíľou strýko držal v ruke.

„Kde je ten satan? Teraz som ho držal!“ hromží strýko.

Konečne sa i kladivo vynorí, je pod stoličkou. Strýko ide zatĺkať klinec. Zatlčie ho a potom zabudne, čo tam chcel zavesiť. Pozerá na mamu, škrabe sa po barete.

„Aha,“ spomenie si.

Vybalí z papiera obraz. Na obraze je namaľovaný kôň. Kôň sa pozerá rovno na strýka. Ale čo čert nechce? Obraz nemá koliesko na zavesenie. Strýko ide znova medzi haraburdy a hľadá skrutku, vrták a koliesko. Vrták sa ukáže ako prvý a tým strýko prehrabúva ostatné veci a hľadá. Nájde drôt, z neho urobí háčik, ten pritlčie na obraz. Ale beda, kôň je naopak. Strýko zahrozí tomu koňovi, sadne si a ide fajčiť. Pozrie sa na koňa a rozosmeje sa.

„Satana nechám visieť dolu hlavou. Prečo nekričal, keď som mu tĺkol háčik do rámu,“ povie strýko.

Aj my sa smejeme.“

Strýko Rudolf nie je dobrý kuchár

Nešikovnému strýkovi Rudolfovi sa nedarí ani v kuchyni (to je tá súvislosť s tohtotýždňovou témou Prečítaného leta :)). Keď sa vyberie variť bazové víno, recept nájde až tesne pred dokončením. Medzitým mu pukne fľaša zo skla, do ktorej ho chcel preliať. Deravý je však aj hrniec, a tak víno skončí celé na dlážke.

Moje deti chceli tiež dookola čítať pasáž, kde strýko Rudolf vyhlási, že ak sa jeho pes Dunaj nenaučí rozprávať, vyhodí ho. Malý Janko nevie, že strýko to nemyslí vážne a snaží sa psíka ochrániť. Keď mu strýko hodí kúsok mäsa, Janko tíško zaňho povie: „Ďakujem.“

Napriek tomu, že malého chlapca stále niekto manipuluje bez toho, aby sa mohol brániť, z knihy srší optimizmus a radosť zo života na dedine. Napríklad v kapitole, kde sa s ujom Capom (to je prezývka, vlastným menom sa volá Koza:)) vyberú po polnoci zbierať svetielkujúce bylinky. Presne v duchu Slobodovho presvedčenia, že ľudia by si mali vážiť svoje obyčajné šťastie a netúžiť po živote ako z napínavého filmového scenára. A nie je to umelý socialistický budovateľský optimizmus – knižka sa aj po vyše tridsiatich rokoch číta výborne, pretože je úprimná.

Komu je kniha Ako som sa stal mudrcom určená

Väčšinou je vek hlavnej postavy dobrým indikátorom, akej vekovej kategórii je kniha určená. V tomto prípade je rozprávačom 5-ročný chlapec, ale knižka je určená trošku starším deťom, ktoré už budú rozumieť rozdielom vo vnímaní sveta medzi deťmi a dospelými. Preto odporúčam od šesť-sedem rokov.


Knihu Ako som sa stal mudrcom vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2010 (kniha pôvodne vyšla s ilustráciami Jozefa Cesnaka v roku 1987 v Mladých letách). Má 150 strán a rozmer 170 × 235 mm. Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o. Kniha je už vypredaná; tu sa dozviete, ak vyjde dotlač.

Autor:

O detských knihách

Vždy som si myslela, že deti musia z disneyoviek jednoducho vyrásť. Nie je to tak. Obe moje deti odmalička hltali najlepšie a najkrajšie detské knihy. Často ich na moje prekvapenie najviac zaujali najväčšie umelecké úlety. Kvalitných kníh pre deti sa netreba báť, len ich treba v záplave hypermarketového gýča nájsť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.