PŘÍBĚHOSTROJ (René Nekuda, Marie Urbánková, Johana Švejdíková, Tereza Lukešová, Aneta Františka Holasová) – recenzia

Příběhostroj v Česku nominovali na najlepšiu knihu roka a medzi top 6 najlepších kníh roka 2019 som ho vo svojom videu pre projekt košickej knižnice zaradila aj ja. S deťmi sme už prečítali stovky kníh, takže málokedy sa stane, že si poviem, že takáto kniha tu ešte nebola. Pre tento výnimočný počin fantastického vydavateľstva Labyrint/Raketa to platí na sto percent. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že René Nekuda dokázal knihu ako médium posunúť novým smerom a že môže veľmi smelo konkurovať legendárnemu Hervému Tulletovi.

  • Příběhostroj

Táto knižka mi pripomenula, ako som pred rokmi uspávala svoje prvé dieťatko. Večer si malá slečna vždy objednala vlastnú súkromnú rozprávku. Zadala mi dve-tri postavy a ja som vymýšľala, čo sa im prihodilo. Po čase som prišla na to, že to takto funguje v mnohých rodinách. Deti si zjavne vedia užiť to, keď neopakovateľná rozprávka existuje len tu a teraz a len pre ne. Radosť bola obojstranná. Aj ja som zistila, aké príjemné je oprášiť netušené zákutia kreativity.

Keď vyšiel Příběhostroj, veľmi som sa potešila, že niekto tento koncept spracoval do knižnej podoby. A ešte lepšie je, že v tomto prípade sa úlohy obrátili, a rozprávačmi sú deti.

Tento stroj na príbehy funguje dokonale!

Keby to bolo na mne, bol by Příběhostroj ďalšou povinnou učebnicou. Vrelo ho tiež odporúčam všetkým logopédom a, samozrejme, deťom od 5 do 13 rokov. Autor René Nekuda sa živí vedením kurzov tvorivého písania a jeho námety skutočne prebudia fantáziu aj v tom najpasívnejšom človeku. Moje deti sa trhali o to, kto bude „žrebovať“ nový príbeh. Aj témy a postavy sú zvolené tak, aby podnecovali detskú predstavivosť: ježibaba, kvapka neviditeľnosti, čarovať, lúpež, zvláštna továreň, strašidelný zámok, rozhnevaný škriatok, uhranúť, pirát, tajná chodba, polnočný ples, lakomá grófka. S takýmto materiálom nuda naozaj nehrozí!

Ako sa žrebuje príbeh

Každá dvojstrana tejto hrubej knižky má totožnú štruktúru. Okrem veľkej ilustrácie a inštrukcií k špeciálnej úlohe sú v každom rožku stránky navzájom nesúvisiace slovíčka. Označujú postavy, miesto deja, predmet a činnosť. Sú to ingrediencie pre príbeh, ktorý treba vymyslieť. Pre každý príbeh deti potrebujú päť týchto slovíčok a vyberajú si ich žrebovaním – päťkrát knihu otvoria na náhodnej strane. Ak im uprostred príbehu dôjde predstavivosť, môžu si dožrebovať ďalšie postavy, miesta alebo aktivity.

Nápad so žrebovaním je geniálny. Nielenže tvorcovia dostali do knihy prvok hry (podobne ako spomínaný Tullet) a dosiahli celkom novú úroveň interaktívnosti, ale takouto jednoduchou fintou sa im podarilo tiež docieliť, že deti nefrflú, že z daných „prísad“ nevedia vytvoriť žiadny príbeh. Veď si ich vybrali samy! Výborné!!

Čo keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci?

Moje deti hra na žrebovanie veľmi silno drží aj po niekoľkých mesiacoch. Ale ak by ich to predsa len prestalo po čase baviť, na takmer každej stránke sú aj úlohy, kde treba naznačené napínavé situácie dorozprávať podľa vlastného uváženia. Čo by sa napríklad stalo, keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci? Pomohli by jej? Niektoré deti môžu mať pred aktívnym vymýšľaním príbehov blok a príbeh im napadne skôr pri kreslení. Aj na ne tvorcovia mysleli a vložili sem pár úloh v štýle doodle, kde treba najprv kresliť. Potom sa už komentár k obrázku vymyslí jednoduchšie.

Keď som napísala, že si knihu viem veľmi dobre predstaviť ako pomôcku v škole, nemyslím tým len rozvíjanie slovnej zásoby a syntaxe malých prváčikov. Niektoré úlohy nenápadne, ale premyslene rozvíjajú rozmýšľanie o výstavbe textu, ako napríklad Nákupný košík:

„Někdy stačí opravdu málo, aby vznikl zajímavý příběh!

Nalep si do košíku etikety různých výrobků, které najdeš doma.

Pak si představ, že ve frotě u pokladny stojí člověk, jenž má ve svém košíku přesně tento nákup. Kde to je? Co ho k takovému nákupu vedlo? Proč chce nakoupit právě tyto výrobky? Vylosuj si slovo z pravého dolního rohu a zapoj ho do příběhu.“

Pegas Braillovým písmom

To zďaleka nie je všetko. Táto kniha ma neprestáva prekvapovať. Okrem vymýšľania príbehov sú tu aj úplne iné typy úloh:

„Zavaž si oči šátkem a nakresli poslepu krajinu, kde by mohl žít báječný Pegas. Vyprávěj příběh okřídleného koně, který se odehrává právě na tomto místě. Víš, co je to Braillovo písmo? Když otočíš stránku, objevíš tam shluk teček. Propíchej je jehlou nebo kružítkem a otoč list zpět. Zavři oči a zkus písmena prsty přečíst. Písmem pro nevidomé je tu napsáno PEGAS.“

Keď knihu tvoria profesionáli

Prečo takúto potrebnú knižku nevydal niekto už dávno? Pretože ak by nebola dotiahnutá do detailov, tak ako je dotiahnutý Příběhostroj, tak by nefungovala. René Nekuda však presne vie, ako na to. Už pred Příběhostrojom vydal úspešný Kreativní zápisník pre dospelých. Na príbehoch a tvorivom písaní si založil svoj biznis a evidentne vie, o čom hovorí. Navyše na Příběhostroji spolupracoval s celým tímom skvelých ilustrátoriek z fantastického časopisu Raketa. To, že na tejto hrubej knihe robili až štyri, je veľmi dôležité – každý obrázok je trochu iný, každý je inšpiratívny iným spôsobom. A všetky sú krásne!

Komu je kniha Příběhostroj určená

Deťom od päť-šesť rokov. To však vôbec neznamená, že nebude baviť aj podstatne staršie deti. Dôležitejší ako vek je v tomto prípade asi počet detí v rodine. Čím väčšie publikum, tým väčšia zábava!

Bonus

Tip na hru s textom pre starších: vymyslite príbeh, kde sa budú všetky slová začínať na rovnaké písmeno. Autori stránky pripojili aj pár tipov, ako na to.


Knihu Příběhostroj vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Labyrint/Raketa. Má 140 strán a rozmer 210×260 mm. Vytlačili Tiskárny Havlíčkův Brod a.s. (tu si môžete prečítať, prečo zverejňujem informáciu o tlačiarňach). Tu je odkaz na knižku v Martinuse.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

TU ŽIJEME (Aleksandra a Daniel Mizielińskí) – recenzia

Autori knižky Tu žijeme majú prestížne ocenenie z Bologne, milióny predaných výtlačkov, fanúšikov po celom svete, a teda aj silný dôvod nič nemeniť na svojom megaúspešnom štýle. Mnohí ilustrátori a spisovatelia v takejto situácii ustrnú. Zdá sa však, že Mizielińským sa odvážne skombinované veľké farebné plochy, ktoré sú ich trademarkom, už trochu zunovali a tentokrát im dali štruktúru. V Tu žijeme je viditeľný výrazný posun od digitálnej ilustrácie k ručnej. Stále sú to starí známi Mizielińskí, a predsa trochu iní.

Zdroj: Slovart

Vzduch, zem, voda, vesmír

Nové ilustrátorské techniky však skalných fanúšikov nemusia vyrušiť. Po obsahovej stránke sa nič nezmenilo. Poľskí autori si opäť vybrali jednu oblasť života, pozreli sa na ňu z netradičných uhlov a pútavo a zrozumiteľne o nej rozprávajú vo svojich infografikách. Minulý rok preskúmali, ako sa chveje zvuk (o fantastickej knižke H.U.D.B.A. ešte určite napíšem), pred dvoma rokmi sa ponárali pod vodu a vŕtali v zemi (Pod zemou / Pod vodou) a tak sa tentokrát celkom logicky pozreli do vesmíru. A opäť to robia tak ako nikto iný.

Zdroj: Slovart

Rovnako nezameniteľný ako ilustrátorský štýl Mizielińských je aj ich prístup k tvorbe obsahu. Vždy sa snažia nachádzať nečakané súvislosti. Kým iní autori sa zameriavajú na to najhlavnejšie z danej témy, Mizielińských lákajú práve zdanlivo okrajové aspekty.

Tu žijeme napríklad zdôrazňuje ekologické hľadisko: hoci je vesmír (takmer) nekonečný, človek dokázal exportovať environmentálnu katastrofu aj sem. Množstvo odpadu, ktoré krúži na orbite Zeme, je také veľké, že spôsobuje reálne problémy. Pri rýchlosti 28 000 kilometrov za hodinu dokáže raketoplán poškodiť aj maličký úlomok farby.

„V roku 2009 sa družice Iridium 33 a Kosmos-2251 zrazili a rozpadli sa na tisíce častí, z ktorých sa tiež stali smeti obiehajúce po orbite.“

Zdroj: Slovart

Elon Musk tromfol NASA

Objekty, ktoré sa majú dostať stovky kilometrov nad zemský povrch, musia byť ľahké. Preto sa rakety postupne zbavujú častí, v ktorých sú umiestnené štartovacie motory a vyčerpané nádrže na palivo. Bolo však treba vymyslieť spôsob, ako ochrániť aspoň najdôležitejšiu časť rakety s nákladom, aby ju bolo možné zrecyklovať. A nepodarilo sa to gigantovi NASA, ale súkromnej firme Elona Muska. Vďaka tomuto podstatnému zníženiu nákladov jeho SpaceX už dnes zásobuje Medzinárodnú vesmírnu stanicu a plánuje komerčné lety do kozmu.

Jupiter z mandarínky

Náučné knižky pre deti píše množstvo autorov. Mizielińskí sú takí jedineční aj preto, že nezabúdajú na to, kto je ich čitateľom. Na komplikované veci sa vedia pozrieť pohľadom dieťaťa. Nepredstaviteľné vesmírne vzdialenosti preložili do „detskej reči“ – tu je návod, ako si zostrojiť vlastný model slnečnej sústavy:

Zdroj: Slovart

„Slnečná sústava je väčšia a prázdnejšia, ako sa nám zdá. Vôbec nevyzerá ako na tomto obrázku, ani na žiadnom inom, ktorý ste videli. Aj keby sme Zem zmenšili na veľkosť zrnka hrášku, náš list papiera by musel mať vyše dva kilometre, aby sme naň mohli v správnych vzdialenostiach umiestniť všetkých osem planét a jednu trpasličiu.

Nech je jedna polmetrová plážová lopta naším Slnkom. Pripravme sa na dlhú prechádzku, lebo náš model slnečnej sústavy sa nezmestí do izby, ba dokonca ani dvor pred domom. Najväčšia planéta, Jupiter, bude mať veľkosť mandarínky a bude vzdialená viac ako 300 metrov od lopty. To je dĺžka troch futbalových ihrísk. Pluto ako malé zrnko jačmenných krúp sa bude nachádzať viac ako dva kilometre od lopty!“

Alebo inak:

„Sonda Pioneer 10 v súčasnosti smeruje k súhvezdiu Býka, do okolia najbližšej hviezdy sa dostane za 2 milióny rokov.“

Zdroj: Slovart

Prečo kozmonauti trénujú pod vodou

Keďže kozmonaut je medzi deťmi asi veľmi populárne povolanie, autori mu venujú pomerne veľkú časť knihy. Dozvieme sa, ako sa kozmonauti pripravujú (v obrovskom bazéne 60 × 30 metrov s kapacitou 23 miliónov litrov vody, ktorý imituje beztiažový stav a v ktorom sa nachádza presná replika vesmírnej stanice), ako sa na orbitálnej stanici stravujú a žijú (jedlo si musia pripnúť suchým zipsom a pripútať o stenu sa musia aj oni, keď idú spať), aké funkcie má skafander a prečo musí mať až 14 vrstiev a váhu 120 kilogramov. Každý rodič sa poteší zmienke o tom, že kozmonauti musia byť aj dobrí študenti. 🙂 Okrem prírodných vied musia ovládať aj jazyky (orbitálna stanica je medzinárodný projekt) a mať množstvo mäkkých zručností.

Veľký priestor autori venujú aj odkazom, ktoré pozemšťania z času na čas posielajú našim potenciálnym spolubývajúcim vo vesmíre. Ako sa ľuďom podarilo zakódovať zopár najpodstatnejších informácií bez použitia jazyka? A aké dáta boli hodné toho, aby sme ich odoslali milióny kilometrov ďaleko? V knihe si môžete pozrieť aj kreslený návod, ako použiť pozlátenú platňu a priloženú ihlu – komplikovaný ako návod z Ikey! 🙂 Už len dúfať, že mimozemšťania sa dorozumievajú pomocou rovnakých zmyslov ako my. 🙂

Platňu nesie sonda Voyager 1:

„Voyager 1 je najvzdialenejším ľudským výtvorom vo vesmíre. V auguste 2012 sonda prekročila hranicu dosahu slnečného vetra (čo sú nabité častice vysielané Slnkom), teda niečo cez 100-násobok vzdialenosti Zeme od Slnka.“

Komu je kniha Tu žijeme určená

Tak ako všetky náučné knihy od Mizielińských, aj táto si vyžaduje aký-taký prehľad o svete (čitateľ by mal poznať aspoň základné pojmy ako atmosféra, tlak a pod.). Ak však máte doma päťročného škôlkara a vesmír ho už teraz veľmi zaujíma, pokojne mu Tu žijeme kúpte, s vašou pomocou to zvládne.

Sondy a robotické vozidlá Cassini, Phoenix alebo Curiosity všetci poznáme z televízie. Ale ako sa tieto sondy konštruujú, ovládajú, ako presne štartujú, pristávajú, vysielajú signál, odoberajú vzorky a načo tieto vzorky slúžia – všetko, čo správy o týchto sondách robí zaujímavými – nič z toho sa do krátkych správ nezmestí. Tu žijeme preto odporúčam aj všetkým dospelým, ktorí by si chceli doplniť úplné základy tejto témy.

Bonus

Keď už budete z čítania unavení, môžete sa zahrať túto hru od Mizielińských – Chytača mimozemského signálu. 🙂

Na tomto portáli nájdete aj iné hry. Napríklad v Closet Organizer si robia srandu z Marie Kondo. 🙂


Knihu Tu žijeme vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Slovart. Má 108 strán a rozmer 205×270 mm. Vytlačili tlačiarne v Poľsku. Knihu si môžete kúpiť v Martinuse.

MALÝ SAMURAJ (Icinori) – recenzia

Malý samuraj je ďalšia monoklácka kniha, ktorú som zaradila do najužšieho výberu toho najlepšieho, čo na našom trhu tento rok vyšlo. V kategórii najkrajšia detská publikácia roka podľa mňa nemá veľa konkurentov. Obe moje deti ju pri čítaní sledovali mimoriadne pozorne. Aj malí čitatelia vedia citlivo vnímať kvalitné ilustrácie.

Pokračovať v čítaní: MALÝ SAMURAJ (Icinori) – recenzia

MŮJ DŮM (Jitka Musilová, Zuzana Šuleková) – recenzia

Maličké české vydavateľstvo Pipasík vydáva fantastické do posledného detailu premyslené úlohové zošity, pri ktorých sa deti veľa naučia a zároveň si precvičia množstvo nečakaných zručností. Tu som písala o Stele, kde sa vyšívajú súhvezdia fosforeskujúcou niťou, a tu o Poznávej ptáčky, kde si deti postupným vrstvením naliepaných častí vytvárajú nádherný miniatlas najznámejších vtákov, ktorý si musia samy aj zošiť. Tu som vychválila ich stopovaciu hru Malý zoolog.

Prečo ma pracovné zošity týchto kreatívnych architektiek tak zaujali? Autorky úplne odignorovali trendy v tomto žánri, od základu ho prekopali a šli si úplne vlastnou cestou. Málokedy v detskej knihe takto silno cítite, že nebola napísaná na objednávku, ale z čírej radosti. A pre najvzácnejších čitateľov. Vydavateľstvo tvoria dve mladé kamarátky a z ich minikníh poznať, že ich vytvorili v prvom rade pre svoje vlastné deti. Dali si preto na nich záležať.

Keďže mali testerov kvality priamo poruke, vedeli veľmi presne odhadnúť, čo malé deti zvládnu a čo nie (ak sa bojíte toho šitia: pár popichaných prstov iste stojí za ten víťazoslávny pocit, že dieťa si dokáže samo ušiť niečo pekné).

Čo treba urobiť, aby mal Hugo kde bývať

Můj dům je ešte podstatne osobnejší ako ostatné zošity. Můj dům je totiž doslova autorkin dom. Do detailov nám odhalí mapu jeho okolia, záhradu, plány stavby vrátane potrubného systému studenej, teplej a odpadovej vody. Dokonca nám predstaví detskú izbu syna Huga a nábytok v nej. Keďže autorka je architektka a svoje bývanie si navrhovala sama, prevedie nás celým procesom od plánov a schvaľovania úradmi až po finálne úpravy zelených vonkajších plôch a zariaďovanie interiéru.

Pred rokmi sme mali doma sadu hračkárskych riadikov. Moje deti ich však kompletne odignorovali a s o to väčšou radosťou sa hrali so skutočnými riadmi. Keď som išla variť, pravidelne som musela zháňať varechy, panvice a misy po celom byte. Deti majú rady pocit, že robia niečo skutočné. Presne preto je tento zošit taký príťažlivý – sú to úlohy, ktoré musela autorka reálne riešiť.

Dostať podobné komplikované témy do detskej knihy sa už pred Jitkou Musilovou a Zuzanou Šulekovou podarilo mnohým iným. Priekopníci Mizielińskí so slávnym DOMKOM mali aj v našich končinách niekoľko nasledovateľov. Naposledy vo vydavateľstve Jakost vyšla fantastická kniha K čemu jsou architekti. Ale urobiť z tejto témy pracovný zošit, to chcelo poriadnu odvahu aj kreativitu.

Montessori a bager na dvore

Keďže architekti všeobecne radšej priznávajú ako skrývajú, aj na obrázkoch namiesto vyblýskanej haciendy nájdete skôr záznamy reálnych situácií stavby neveľkého skromného domu. Sú tu drobné detaily, ktoré domov neokrášlia, ale zútulnia, a tiež ťažká mechanika na dvore. Toto všetko vytvára úžasný dojem autentickosti a motivuje deti zapojiť sa. Presne podľa Montessori pedagogiky: deti potrebujú vidieť zmysel toho, čo robia.

Hugo musí oželieť indiánsky stan

Cieľom, samozrejme, nie je nič menšie ako donútiť deti pozerať sa na stavby (a interiéry) novými očami. Keďže každý detail zaváži, deti si môžu samy vyskúšať, ako na fasáde pôsobia rôzne typy okien – malé, veľké; okrúhle, štvorcové, klasické obdĺžnikové; s výrazným žltým či nenápadným čiernym rámom. Zariaďovanie je hračka – vystrihnúť nábytok a nalepiť ho na predkreslený plán. Keď však dieťa trochu usmerníte, že má o tejto úlohe trochu popremýšľať, aby boli miestnosti zariadené funkčne, prakticky a zároveň esteticky, je to celkom iný level!

Rodičia z knižky Hugovi nakúpili krásny nábytok. Treba ho vystrihnúť a nalepiť do prázdnej detskej izby. Ale dostať ho tam všetok je takmer nemožné. Aj naša prváčka si povedala, že indiánsky stan na hranie do miestnosti radšej nedá, aby nebola príliš preplnená. Pochopila, že funkčný nábytok má prednosť. Nabudúce, dúfam, bude rozumieť mojim argumentom, keď jej budem vysvetľovať, prečo jej nechcem kúpiť doplnok do bytu, ktorý sa jej zapáči.

3D domček, 3D záhradka

Podobne ako v skvelom zošite Poznávej ptáčky, aj tu menšie úlohy vedú k väčšej hlavnej aktivite. Toto je skutočná montessori kniha, hoci sa tým autorky okato nechvália. V tomto prípade všetko smeruje k postaveniu 3D modelu papierového domu so záhradkou. Ten náš sa vydaril perfektne, nevieme sa naň vynadívať! Možno sa ním inšpirujeme na vytvorenie vianočných ozdôb na stromček. 🙂

Komu je pracovný zošit Můj dům určený

Deťom od šesť rokov na samostatnú prácu; s pomocou to zvládnu aj päťroční.

Pipasík nedávno vydal ďalší krásny pracovný zošit – o hubách. Dúfam, že okrem architektúry, šitia, hubárenia, pozorovania hviezd majú autorky ešte veľa iných záujmov, o ktorých by mohli vymyslieť nejaké aktivity. Lebo takéto originálne úlohové knihy tu nerobí široko-ďaleko nikto iný!

Bonus

Na stránke vydavateľstva nájdete aj aktivity na stiahnutie ku knižke.

Knihu aktivít Můj dům vydalo v roku 2018 vydavateľstvo Pipasík. Má 48 strán a rozmer 210×210 mm. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli. Prečo uverejňujem údaj o tlačiarňach, si môžete prečítať tu. Můj dům si môžete kúpiť tu.

Zošit mi venovalo vydavateľstvo.

MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

Nepoznám absurdnejšie divadlo ako vojenské prehliadky. Vojaci by predsa mali vzbudzovať strach, ale keď pochodujú ako baletky do rytmu hudby, vyvolávajú úplne iné pocity. Pochody pakistanských alebo indických vojakov, ktoré kolujú po internete, sú už na nerozoznanie od Ministry of Silly Walks od Monty Pythonovcov. To nie je demonštrácia sily, ale masovosti a podriadenosti, rovnako ako Spartakiáda. Nie náhodou si Pink Floyd vybrali vojenskú prehliadku za symbol školstva. Toto spojenie napadá aj mne, keď sledujem svoju prváčku, ako zúrivo bojuje s povinnými školskými úlohami. Nedávno sa naučila čítať a písať (nebola to zásluha školy) a rada by si to trénovala od rána do večera. Ale na to nemá čas, musí popísať tony papiera nezmyselnými čiarami, vlnovkami, lastovičkami. Prečo musia všetky deti písať identické písmená? Veď ani dospelí sa nedržia predlohy. Je mi z toho smutno.

Takáto je aj moja spomienka na komunizmus: zmes veľkolepých, ale prázdnych a nedotiahnutých projektov, nezmyselného zasahovania do súkromia a nátlaku, ktorý sa kaskádovito ťahal celou spoločnosťou a v nejakej forme dočiahol aj na tých najmenších. Fantastického Petra Sísa (o Komodo som písala tu) režim znechutil natoľko, že sa zo zahraničnej cesty do rodného Československa už nevrátil. Keď sa ho potom o mnoho rokov neskôr začali jeho vlastné deti pýtať na to, prečo emigroval, výtvarník SíS im to vysvetlil obrázkovou knižkou. Pred veľkým výročím novembrovej nežnej sme si geniálny Múr vytiahli z poličky aj my.

Pokračovať v čítaní: MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

MALÝ ZOOLOG. STOPUJ ZVÍŘÁTKA (Pipasík) – recenzia

O novom minivydavateľstve Pipasík som už písala (tu a tu), že to bola láska na prvý pohľad. Svoje zošity aktivít robia tak, ako keď pečiete tortu na narodeninovú oslavu svojho dieťaťa. Dáte do nej tie najlepšie ingrediencie a vyhráte sa s každým detailom. Aj na náučnej sade Malý zoolog vidieť, že ju autorky robili predovšetkým pre svoje deti – s láskou a dôrazom na každú drobnosť, ktorá hru uľahčí alebo spríjemní.

Pokračovať v čítaní: MALÝ ZOOLOG. STOPUJ ZVÍŘÁTKA (Pipasík) – recenzia

LEON NEÓN (Jane Clarke, Britta Teckentrup) – recenzia

Obálka je čisté hmatové vytrženie: zamatovo hebké plochy sa striedajú s lesklými hladučkými. Garantujem vám, že neodoláte a budete po nich slastne krúžiť prstami :). K tomu pripočítajte krásne ilustrácie s neuveriteľne krikľavou oranžovo-ružovou – obálka sľubuje odvážnu knihu. Neviem, či je to len urbánna legenda, že výrazní ľudia majú radi výrazné farby, alebo je na tom niečo pravdy. V každom prípade by to vysvetľovalo, prečo deti milujú neónové farby. 🙂 Štuplíček knihu vybozkával ešte predtým, ako sme ju otvorili :). Bol to darček a mne bolo v tej chvíli jasné, že obdarovateľka trafila úplne presne. Konečne nám do knižnice pribudlo aj niečo pre celkom malých drobcov.

Pokračovať v čítaní: LEON NEÓN (Jane Clarke, Britta Teckentrup) – recenzia

TODDLER PUNK (Monika Kompaníková, Bianka Török) – recenzia

Dobré nápady sú tie, pri ktorých si ex post všetci povedia, prečo niečo také nenapadlo niekomu už dávno. Prečo doteraz nikto nerobil hudbu pre deti, pri ktorej dospelí nie sú zrelí na psychiatriu? Celá výchova je predsa o kompromisoch, tak prečo nie aj v hudbe? Doma máme stovky detských kníh, ktoré si spolu čítame s radosťou preto, lebo sa páčia aj mne. Koľko je takých albumov s hudbou pre deti?

Pokračovať v čítaní: TODDLER PUNK (Monika Kompaníková, Bianka Török) – recenzia

VTÁKY NAŠICH ZÁHRAD (Andrea Pinnington, Caz Buckingham) – recenzia

Vždy mi liezlo na nervy, keď v príručkách o vtákoch opisovali vtáčí spev prostredníctvom čudesných slabík. Sýkorka spieva ci-citŕn. Stavím sa, že ani jedno dieťa na svete sa takto nenaučilo spoznávať vtáčie hlasy. A nie preto, že by nechceli! Priznávam, ak by som nemala deti, knižky Vtáky našich lesov a Vtáky našich záhrad s reálnymi nahrávkami vtáčieho spevu by som si asi kúpila aj sama pre seba. 🙂

  • Vtáky našich záhrad odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: VTÁKY NAŠICH ZÁHRAD (Andrea Pinnington, Caz Buckingham) – recenzia

TAKTO POČUJEM (Romana Romanyšyn a Andrij Lesiv) – recenzia

Vydavateľ Peter Michalík (predtým, ako založil Monokel, stál aj za vydavateľstvom a festivalom BRaK) razí názor, že obrázkové knihy nie sú len pre deti. Lenže dospelí už ilustrácie nevedia konzumovať. Zavalení množstvom vizuálnych dát, sme navyknutí obrázky len narýchlo preletieť. Aký kontrast s malými čitateľmi, ktorí sa v ich detailnom prezeraní úplne vyžívajú. Toto je kniha, na ktorej vás to deti môžu naučiť.

Pokračovať v čítaní: TAKTO POČUJEM (Romana Romanyšyn a Andrij Lesiv) – recenzia