VŠETCI SPOLU RÁTAME (Kristin Roskifte) – recenzia

Objektívny rebríček najobľúbenejších kníh mojich detí sa zostaviť nedá, pretože, samozrejme, v každom období ich fascinuje niečo iné. Ale medzi top favoritov by určite patrili české Klapy klap (recenzia tu), Příběhostroj (recenzia tu) a francúzska A quoi penses-tu? (recenzia tu). Veľká škoda, že ani jedna z nich nevyšla v slovenčine. Spája ich to, že sú nielen výtvarne vydarené, ale pokúšajú sa knihu ako médium dostať na novú úroveň. Sú to také knižkohry, hoci v trochu inom zmysle ako slávne Tulletove výtvory. Hoci na Slovensku už vychádza naozaj veľa krásnych publikácií, takýto rafinovaný koncept knihy je stále veľkou raritou. Teraz sa však na slovenskom trhu objavila novinka Všetci spolu rátame, ktorá je veľmi vydarenou syntézou všetkých troch spomínaných titulov.

Dá sa čítať toľkými spôsobmi (aj smermi 🙂 ) – ako search-and-findovka; pomôcka pre deti, ktoré sa učia počítať; logopedická príručka; detektívka; príbeh, ktorý si musíte dotvoriť sami; encyklopédia emócií; osveta vyzývajúca k tolerancii!! Tento hybrid posúva hranice interaktívnosti a medzižánrovosti v detskej literatúre. Doteraz bola preložená do vyše 30 jazykov. Nemyslím si, že v roku 2020 vyšla na Slovensku lepšia detská kniha (možno s výnimkou Ako umelci vidia svet).

Všetci spolu rátame nie je iba o počítaní

Preto je podľa mňa jej názov je mimoriadne nevýstižný a splošťujúci – táto kniha rozhodne nie je iba o rátaní. Nie je to len ďalšia z množstva obrázkových kníh, na ktorých sa dieťa môže učiť počítať. Martinus ju úplne nezmyselne zaradil do kategórie encyklopédie a učebnice pre 1. stupeň ZŠ a dosť mimo je aj anotácia: „Nevonia ti matika? Nevadí! Počty sa predsa dajú naučiť aj inak.“ Matematiku pre školákov však od tejto knihy určite nečakajte. Nie je to ani niečo v štýle 365 tučňáků (recenzia tu), kde autori všelijaké matematické výpočty zabalili do vtipného príbehu.

… je aj o postrehu

S matematikou Všetci spolu rátame súvisí len tým, že na každej stránke je zobrazené nejaké číslo a zodpovedajúci počet postáv. Začína sa nulou a končí necelými ôsmimi miliardami. Čísla tak dávajú knihe rytmus a malým deťom, samozrejme, aj príležitosť precvičiť si počítanie. Moje deti poctivo overovali, či ich ilustrátorka nepodviedla a či je na každej strane správny počet osôb. 🙂 Za ilustráciami sa však skrýva oveľa viac.

Na tejto knižke ma úplne dostalo, že sa číta zakaždým celkom inak. Pri prvom čítaní sa zamýšľate nad tým, že o cudzích ľuďoch vlastne nič neviete. Autorka vám dáva neurčité otázky, na ktoré nemáte bez kontextu ako nájsť presnú odpoveď (zatiaľ!!). Hľadáte určité indície, ktoré vám napovedia, na čo práve títo anonymní ľudia myslia, na čo sa chystajú, ako sa cítia… ale neskôr zistíte, že ste sa často mýlili.

… predsudkoch a príbehoch

Pri tomto prvom čítaní-hádaní sa Všetci spolu rátame trochu podobá na fantastický Příběhostroj (recenzia tu), ktorý vrelo odporúčam do všetkých logopedických ambulancií, na jazykové hodiny v škole aj do každej domácej knižnice – všade tam, kde treba deťom trochu rozviazať jazýček. Aj tu si dieťa samo vymýšľa rôzne príbehy. Moje deti táto hra bavila – aj vďaka tomu, že Kristin Roskifte im výdatne pomáha nenápadnými detailmi. Stačí ich v obrázkoch nájsť. Kto v knižnici plnej ľudí objaví aj niečo iné ako knihy? Bude to obézna pani, ktorá s otvorenými ústami pozerá na titul „Váha“? Alebo sa pozerá na inú knihu? Alebo pán, ktorý si na poličke zabudol okuliare? Takýchto potenciálnych mikropríbehov (ktoré sa neskôr rozvinú do väčších dejových línií, ale to ešte v tejto chvíli neviete :)) je tu veľa, takže Všetci spolu rátame sa žánrovo dá zaradiť aj medzi search-and-findovky s príbehom.

V tejto fáze sa dá s knihou veľmi dobre pracovať aj v psychologickej rovine. Neviem, či to takto autorka plánovala, ale pri rozhovore o motiváciách a emóciách postavičiek na obrázkoch sa veľmi ľahko dostanete aj k vlastným príhodám, pocitom a predsudkom.

… o overovaní hypotéz

Asi až v polovici knihy som si všimla, že postavičky, ktoré sa mi na začiatku zdali všetky rovnaké, sa občas opakujú. Skôr či neskôr to čitateľovi docvakne: títo ľudia žijú v jednom mestečku, sú navzájom pospájaní všelijakými vzťahmi. Druhé čítanie je potom objavovaním detailov, ktoré sa prvýkrát nedajú postrehnúť. Potom už čitateľ vie odpovedať aj na zdanlivo nezmyselné otázky, ako kto zo zúčastnených na pohrebe nesmúti. No predsa osamelá stará pani, ktorá má vo zvyku chodievať na pohreby a svadby cudzích ľudí! Pri opakovanom čítaní sa dá zistiť aj to, kto zomrel a prečo je jedna osoba na pohrebe celá v ružovom, kto sa skrýva v karnevalových kostýmoch a milión ďalších drobností, ktoré postupne vytvárajú niekoľko paralelných príbehov. Všetky odpovede sa nachádzajú v obrázkoch.

Ťažko však povedať, kedy sa končí prvé čítanie a začína druhé, tretie,… Keď totiž zistíte, že jednotlivé osoby a epizódy sú poprepájané, začnete skákať zo strany na stranu, overovať si svoje hypotézy. Pochopiť všetky súvislosti je naozaj detektívna práca a pamäťová skúška! A detektívna kancelária sa tu aj opakovane spomína. Musíte sa pozerať veľmi pozorne, niekedy sú nápovedy celkom otvorené, väčšinou sú však dobre ukryté v detailoch. Pred budovou obchodného centra si napríklad všimnete o stĺpik uviazaného psíka, ktorý sa už predtým objavil v rodine, okolo ktorej sa táto kniha točí. Vďaka tomu viete, že ocko z tejto rodiny je v centre len na návšteve, nepracuje tam!

Zdroj: Monokel
Návšteva knižnice na obrázku vľavo úplne zmení životy viacerých ľudí. Zdroj: Monokel

… farebnom eko odkaze

A to nie je všetko! Keď si nórska autorka dala toľko námahy s takýmto prepracovaným konceptom, rozhodne nemohla odfláknuť výtvarné detaily, ktoré knižku dotvárajú do dokonalosti. Stránky hýria farbami – ako lepšie znázorniť, že každý človek je iný? Kto chce, uvidí v knihe aj ekologické, politické a dokonca aj filozofické posolstvá.

Kým na prvej (monochromatickej) stránke nie sú žiadni ľudia a pasúcej sa srnke, zdá sa, nijak nechýbajú, s pribúdajúcim počtom ľudí ubúda voľného priestoru. Ku koncu knihy už máte silný pocit, že ľudia sa na stránkach (planéte) veľmi tiesnia. Je ich jednoducho príliš veľa. Túto gradáciu autorka dosiahla nenápadným trikom. Sýtymi farbami v šialených kombináciách vyfarbila iba postavy. Prostredie ponechala biele s jemnou modrou linkou. A tak s rastúcimi číslami v ilustráciách pribúda nielen postáv, ale aj farieb. Tie sú na konci knihy už úplne ohlušujúce. Biele pozadie celkom vymizlo. Jednotlivec sa stráca v dave. 🙂

Komu je kniha Všetci spolu rátame určená

Túto knižku určite odporúčam všetkým vekovkám od 5 rokov vyššie. Je pritom úplne jedno, či vie vaše dieťa rátať do desať či do tisíc – to je vedľajšie. Je ideálna na celorodinné čítanie, lebo táto obrázková detektívka baví dospelých rovnako ako mladšie aj staršie deti.

V žiadnom prípade ju však nedávajte dieťaťu na samostatné čítanie – tým by ste ju zabili. Táto interaktívna „detektívka“ si vyslovene pýta minimálne dvojčlenné publikum.


Kniha Všetci spolu rátame vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Monokel. Má 64 strán a rozmer 244 × 337 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knižku mi venoval vydavateľ.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=777435&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>

MAXIPES FÍK (Rudolf Čechura, Jiří Šalamoun) – recenzia

Na rozdiel od mnohých iných večerníčkov zo 70-tych a 80-tych rokov, ktoré dnes v TV fungujú už len ako retro vata (a pozerajú ich skôr nostalgickí rodičia ako dnešné deti), Maxipes Fík je stále rovnako živý, vtipný aj výtvarne vydarený. Tento seriál už celé desaťročia patrí medzi najobľúbenejšie rozprávky. Neviem vôbec povedať, ktorý zo štyroch geniálnych tvorcov (scenárista Rudolf Čechura, herec Josef Dvořák, ktorý rozprávku nahovoril, ilustrátor Jiří Šalamoun a skladateľ hudby Petr Skoumal) na tom má väčší podiel.

A to isté platí aj o knižnej podobe. Napriek tomu, že knižka opisuje tie isté príbehy ako prvá séria známych večerníčkov, len v zhustenej a veľmi mierne pozmenenej forme, baví nás ju čítať stále dookola. Kým som si ju vypýtala z vydavateľstva Albatros, roky sme si ju pravidelne požičiavali z knižnice.

Ilustrácie v komiksových políčkach vyzerajú detsky ľahko a jednoducho, často až kostrbato. Ilustrátor Jiří Šalamoun (možno si jeho gargantuovské postavičky pamätáte aj z filmu Jak básníkům chutná život) si s proporciami hlavu neláme, veď je to kniha o disproporčne veľkej bytosti. Rovnako ako s proporciami narába aj s farbou: niekde jej je požehnane, inde len čierna a biela. Nedrží sa žiadnych pravidiel, ani pravidiel klasického komiksu (možno v 70-tych rokoch ani nemohol tento „buržoázny“ žáner otvorene napodobňovať). Napríklad obrázky sú poctivo číslované ako v nejakej odbornej encyklopédii. Aj vďaka tomu všetkému knižka stále pôsobí tak roztopašne ako sám Fík.

Maxipes Fík

Kus Šalamouna vo Fíkovi

Šalamoun navyše do políčok často vloží aj nenápadné vtipné detaily, takže ten, kto knižku preletí len kvôli príbehu, sa ochudobní o polovicu jej hodnoty. Vpašoval sem aj vtip, ktorý pochopia len tí, čo majú skúsenosť s logopédom. V rozhovore s Marekom Ebenom sebaironicky priznáva, že postava Fíka je do istej miery stelesnením jeho vlastnej „připitomělosti“. 🙂 Bavia sa aj o tom, že seriál vyvolal módnu vlnu plemena maxipes. 🙂

Moje škodoradostné deti najviac milujú situácie, v ktorých ľudia vydesení gigantickým hovoriacim psom odpadávali. Ale autor Rudolf Čechura mal omnoho živšiu fantáziu, humor nevyplýva len z Fíkových rozmerov. Rovnako obľúbená je aj scéna, kde Fík nechtiac autom zrazí hus. Zostane z nej len placka a tú si nešťastný farmár zroluje do rolky a odnesie. Keď budete počuť moje 5-ročné dieťa, ako vykrikuje Chcem pivo, chcem pivo, neposielajte na mňa sociálku, to si len pýta kapitolu o tom, ako Fík nedopatrením vypil celý sud piva (a odvtedy už nevyrástol ani o kúsoček – preto deti po ňom určite nebudú opakovať, aby sa im to náhodou nestalo tiež).

Maxipes Fík

Komu je kniha Maxipes Fík určená

Deťom od 4 rokov. Hoci má 80 strán, vďaka veľkým obrázkom ju prečítate celú na dva- trikrát. Rozdelením na políčka pripomína komiks, ale príbeh sa neodohráva v klasických komiksových bublinách, ktoré zvyčajne majú zle čitateľný lettering, ale v textových blokoch s normálnym tlačeným písmom. Preto je to jedna z najlepších knižiek na precvičenie čítania pre prvákov. Aj naša čitateľka začínala práve s ňou. 🙂


Kniha Maxipes Fík vyšla vo vydavateľstve Albatros (pôvodne v Mladých letách) v roku 2011. Má 80 strán a rozmer 195 × 255 mm.

V Albatrose už slovenskú mutáciu vypredali, ale v Martinuse ju, zdá sa, ešte zoženiete.

Knihu mi venovalo vydavateľstvo.

AKO SOM SA STAL MUDRCOM (Rudolf Sloboda, Tomáš Klepoch) – recenzia

Už dávno som zistila, že keď jeden človek píše pre dospelých i pre deti, sú to dvaja rôzni spisovatelia. Rozprávky Sylvie Plath aj Eleny Ferrante ma poriadne nudili; najnovší komiks Ruda Majlinga pre tínedžerov Unesení sklamaním určite nebol, ale jeho neautocenzurovaný štýl pre dospelých mám jednoznačne radšej. Ako som sa stal mudrcom od kultového Slobodu som teda začala s deťmi čítať bez akýchkoľvek predsudkov a prehnaných očakávaní. Veľmi rýchlo som mu však prišla na chuť a na moje prekvapenie sa rovnako zapáčil aj mojim deťom.

Zlaté jablko BIB za ilustrácie

Veľkú zásluhu na tom majú parádne ilustrácie. Slovart na ilustrátorovi naozaj nešetril, Tomáš Klepoch (za túto knihu dokonca získal aj Zlaté jablko na Bienále ilustrácií Bratislava) dostal minimálne rovnocenný priestor so slávnym spisovateľom. Hoci na Slovensku už konečne vychádza veľa krásnych detských knižiek, občas mi naši ilustrátori pripadajú málo odvážni. V tomto prípade ilustrátor zbytočne nepodceňoval detských čitateľov a jeho výtvory sú na naše pomery nevídane expresívne. Moje deti sa na zdeformovaných tvárach a všelijakých príšerách veľmi dobre zabávali.

Janko nie je žiadny Tom Sawyer

Už z obálky a názvu je jasné, že Slobodove rozprávky sú rozprávaním malého chlapca, ktorý pozoruje svet okolo seba – a nie vždy mu rozumie. Sú to akoby denníkové záznamy toho najzaujímavejšieho, čo sa každý deň udialo. Keďže chlapec Janko nie je žiadny Tom Sawyer, väčšinou sa neudeje nič, čo by v klasických knihách stálo za zmienku. Starší chlapci sa napríklad nevedia dohodnúť, či sa s mladšími budú hrať na banditov, alebo je to pod ich úroveň. Janko ide s mamou do divadla, ale oveľa viac ako predstavenie si všíma drzé dievčatko, ktoré sedí vedľa neho. Zo strkačky medzi nimi je väčšia dráma ako na javisku. Kamarát Jarko si bez povolenia od Janka požičia nového naťahovacieho robota Roliho Zoliho, ale na druhý deň mu ho nechce vrátiť, lebo ho medzitým rozobral na súčiastky a nevie ho zložiť naspäť.

Rudolf Sloboda

V takýchto mikrosituáciách Sloboda geniálne zachytil pocit malého dieťaťa, ktorému sa svet deje bez toho, aby malo nejakú možnosť ovplyvňovať ho, a len sleduje, ako sa veci vyvinú (v jeho prospech alebo nie). Pre malého chlapca je svet sledom udalostí bez príčiny a následku, ktoré jednoducho nastanú jedna po druhej. Situácie nemajú východisko ani cieľ.

Tomu presne zodpovedá jazyková rovina. Žiadne vysvetľovanie, takmer žiadne logické spojky preto, lebo a pod. Texty nemajú úvod, záver, pointu. Och, aká radosť čítať Slobodu, kde z každého riadku nečíha nejaké poučenie. Do situácií je čitateľ vrhnutý in medias res, presne ako malé dieťa do sveta, v ktorom rozumie máločomu. O to viac sa moje deti nevedeli prestať vypytovať: Prečo Jarko Jankovi nevrátil Roliho Zoliho? Prečo ho Jarko rozobral? Prečo mu ho Janko požičal? Prečo Jarko potreboval kolieska z robota na svoje autíčko?

Legendárna Devínska Nová Ves

Sloboda pre deti sa v mnohom podobá na Slobodu, akého poznáme z jeho románov. Jasné, Ako som sa stal mudrcom je knižka pre deti, takže tu chýba depresívna atmosféra jeho diel – je dokonca často veľmi vtipná. Ale je to ten istý úprimný denníkový záznam tých najobyčajnejších udalostí zo života jedného obyvateľa Devínskej Novej Vsi. Záznam najrozličnejších udalostí v rodine, susedských škriepok a stretnutí, prechádzok okolo Moravy, ciest vlakom a autobusom. Je to tá istá legendárna Devínska, kde sa každý s každým pozná. Chýba akurát Slobodov „rozum“ – v tejto knihe sa autor úplne vyhol filozofovaniu a komentovaniu udalostí (veď rozprávač má len päť rokov a spoločenským pravidlám aj celému svetu ešte rozumie len veľmi málo).

Hoci rozprávač nič nekomentuje, neznamená to, že autor nejde do hĺbky. Ani v literatúre pre deti si Sloboda neopustil svoje proustovské (jeho obľúbený autor) rýpanie sa v ľudskej psychike. Všíma si napríklad rafinované spôsoby, akými sa dieťa bráni neželanej komunikácii s cudzími dospelými. Napríklad keď sa neznáma žena v cukrárni Janka opýta, ako sa volá, a ostane bez odpovede, spýta sa ho, či nemá jazyk. Janko si bez slova poriadne odlizne zo zmrzliny. 🙂 Päťročný chlapček ešte nemá šancu byť vo svete starších asertívny, preto niekedy reaguje pre dospelých nepochopiteľne (keď cudzí pán v šachovej partii vyhodí jeho jazdca, Janko na oplátku zabaví všetky ostatné figúrky – takto protestuje proti komentárom, že nevie hrať šach). V týchto epizódach sa určite spoznajú všetky deti.

Sloboda sa zabáva sám na sebe

Sloboda je stále ten istý Narcis, preto si neodpustí zopár autobiografických kapitoliek o strýkovi Rudolfovi, keďže prvú osobu tentokrát prenechal svojmu synovcovi Jankovi. Strýko Rudolf v knihe, samozrejme, nikoho nemláti, nezabíja psy ani mačky a aj alkohol sa tu spomína bez osudového podtónu. Stále je to však ten istý cholerik, ten istý čudák, nosí tie isté baretky, s láskou chová svojho psa. Práve tieto minipoviedky, kde sa Sloboda s veľkou chuťou zabáva sám na sebe, sú najvtipnejšie z celej knihy. Kniha Ako som sa stal mudrcom pôvodne vyšla v roku 1987, teda 5 rokov po Rozume, a autor už bol v tej dobe veľkou hviezdou. Kapitolu Môj strýko už moje deti poznajú skoro naspamäť. Naučili sa z nej nadávať všetkému do satanov 🙂 :

Keď do niečoho drgne, nadáva. Rozpráva sa s vecami a nadáva im. Keď nemôže nájsť klinec, nadáva tomu klincu. On si myslí, že ten klinec sa skrýva. Ale čím viac mu nadáva, tým lepšie sa klinec skrýva, lebo sa bojí ukázať. Zrazu ho už má v prstoch. Vtedy sa skryje kladivo, ktoré len pred chvíľou strýko držal v ruke.

„Kde je ten satan? Teraz som ho držal!“ hromží strýko.

Konečne sa i kladivo vynorí, je pod stoličkou. Strýko ide zatĺkať klinec. Zatlčie ho a potom zabudne, čo tam chcel zavesiť. Pozerá na mamu, škrabe sa po barete.

„Aha,“ spomenie si.

Vybalí z papiera obraz. Na obraze je namaľovaný kôň. Kôň sa pozerá rovno na strýka. Ale čo čert nechce? Obraz nemá koliesko na zavesenie. Strýko ide znova medzi haraburdy a hľadá skrutku, vrták a koliesko. Vrták sa ukáže ako prvý a tým strýko prehrabúva ostatné veci a hľadá. Nájde drôt, z neho urobí háčik, ten pritlčie na obraz. Ale beda, kôň je naopak. Strýko zahrozí tomu koňovi, sadne si a ide fajčiť. Pozrie sa na koňa a rozosmeje sa.

„Satana nechám visieť dolu hlavou. Prečo nekričal, keď som mu tĺkol háčik do rámu,“ povie strýko.

Aj my sa smejeme.“

Strýko Rudolf nie je dobrý kuchár

Nešikovnému strýkovi Rudolfovi sa nedarí ani v kuchyni (to je tá súvislosť s tohtotýždňovou témou Prečítaného leta :)). Keď sa vyberie variť bazové víno, recept nájde až tesne pred dokončením. Medzitým mu pukne fľaša zo skla, do ktorej ho chcel preliať. Deravý je však aj hrniec, a tak víno skončí celé na dlážke.

Moje deti chceli tiež dookola čítať pasáž, kde strýko Rudolf vyhlási, že ak sa jeho pes Dunaj nenaučí rozprávať, vyhodí ho. Malý Janko nevie, že strýko to nemyslí vážne a snaží sa psíka ochrániť. Keď mu strýko hodí kúsok mäsa, Janko tíško zaňho povie: „Ďakujem.“

Napriek tomu, že malého chlapca stále niekto manipuluje bez toho, aby sa mohol brániť, z knihy srší optimizmus a radosť zo života na dedine. Napríklad v kapitole, kde sa s ujom Capom (to je prezývka, vlastným menom sa volá Koza:)) vyberú po polnoci zbierať svetielkujúce bylinky. Presne v duchu Slobodovho presvedčenia, že ľudia by si mali vážiť svoje obyčajné šťastie a netúžiť po živote ako z napínavého filmového scenára. A nie je to umelý socialistický budovateľský optimizmus – knižka sa aj po vyše tridsiatich rokoch číta výborne, pretože je úprimná.

Komu je kniha Ako som sa stal mudrcom určená

Väčšinou je vek hlavnej postavy dobrým indikátorom, akej vekovej kategórii je kniha určená. V tomto prípade je rozprávačom 5-ročný chlapec, ale knižka je určená trošku starším deťom, ktoré už budú rozumieť rozdielom vo vnímaní sveta medzi deťmi a dospelými. Preto odporúčam od šesť-sedem rokov.


Knihu Ako som sa stal mudrcom vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2010 (kniha pôvodne vyšla s ilustráciami Jozefa Cesnaka v roku 1987 v Mladých letách). Má 150 strán a rozmer 170 × 235 mm. Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o. Kniha je už vypredaná; tu sa dozviete, ak vyjde dotlač.

DŮM ČÍSLO 226 (Jana Šrámková, Andrea Tachezy) – recenzia

Andreu Tachezy poznáme z Emy a ružovej veľryby (recenziu som písala pre web Prečítaného leta). Hlavné hrdinky z oboch titulov sa na seba dokonca aj dosť podobajú. Ilustrácie sú rovnako milé, ale v Dome číslo 226 sa Tachezy posunula ďalej (a získala zaň okrem iného aj významné české ocenenie Zlatá stuha). Je to jedna z mála kníh, kde výtvarná technika zmysluplne odráža hlavnú myšlienku knižky.

Andrea Tachezy do svojich typických nežných obrázkov ceruzkou vložila „vintage“ fotky rodinného domu a členov vlastnej rodiny. Tieto koláže presne odrážajú, ako funguje naša pamäť: aj to málo, čo si pamätáme z detstva, je už pomerne vyblednuté, čierno-biele, útržkovité (ako tie fotky), a zvyšok je už len fabulácia nášho mozgu (tú v knižke reprezentujú dokreslené ilustrácie). Nie sú to len „intelektuálne hrátky“, vnímajú ich aj deti. Toto balansovanie na pokraji faktografického žánru (portrét vlastnej rodiny a domu) a klasickej rozprávky naša sedemročná prváčka vedela rozkódovať celkom presne, pre päťročnú hlavičku to bolo trochu mätúce.

Babička bola fiškus

Kým mňa zaujalo hlavne prekračovanie žánrov a prepojenie literárnej a obrazovej časti, deťom sa najviac páčila postava sochy mimina – veľkého obézneho dieťaťa v plienke z priečelia domu, ktoré ožíva vždy, keď je Dorotka sama doma (jasné, Dorotka je jedináčik, preto si vymyslela takéhoto imaginárneho priateľa). Keď nie je nablízku žiadny dospelý, mimino jej trochu povýšenecky a uštipačne rozpráva, ako to v dome chodilo v minulosti: ako toto honosné rodinné sídlo postavil Dorotkin prapradedko Karel vedľa domu prvého predsedu československej vlády; aké hračky mali deti, ktoré v dome bývali pred Dorotkou; ako rodina mala svoju slúžku (je tu aj kópia časti jej pracovnej zmluvy). Deti najviac pobavila Dorotkina babička, ktorá ako dieťa nesmela vyjsť von bez pančušiek, ak bolo menej ako 18 stupňov. Preto si ich vždy skryla do starej králikárne, aby oklamala rodičov. Pozerať sa na starých rodičov ako na nezbedné deti, to je celkom nový uhol pohľadu. 🙂

Keď si ilustrátorka svoj rodinný album nakreslí

V jednom dokumente som videla, že Juraj Jakubisko má svoj maľovaný denník. Andrea Tachezy zase ilustrovala album rodinných fotiek. Tento súkromný projekt bol pre autorku určite jedinečnou zákazkou, aké sa robia len raz za život (prečítajte si rozhovor s ilustrátorkou o tejto knižke aj o tom, že jej dcéra Dorotka už nie je také malé dievčatko). Spolu s autorkou textu Janou Šrámkovou sa im ho podarilo predstaviť tak, aby bol zaujímavý aj pre širšie publikum. Dům číslo 226 rozhodne nie je len pre pár Pražákov, ktorí trpia nostalgiou za medzivojnovou Prahou.

Rodinná história z mikroúrovne prerastá do makroúrovne. Cez rozprávanie o Dorotkiných predkoch sa dozvedáme, ako sa žilo v minulosti: ako ľudia trávili voľný čas športom a hrami, aké oblečenie sa nosilo, ako a kam sa cestovalo.

Každá rodina má svojho pamätníka

Ďalší vydarený presah autorky umiestnili na koniec knihy; tentokrát je to presah do života čitateľa. V závere sa Dorotka s miminom lúči, lebo po dovolenke sa k nim nasťahuje nevládna babička. Prítomnosť dospelého v dome znamená len jedno – mimino z fasády už nebude môcť ožiť, vždy sa totiž môže zjaviť len deťom. Také sú pravidlá. Keď sa Dorotka trápi, kto jej teraz bude rozprávať o starých časoch, mama ju uteší, že všetky „babičky rady rozprávajú, len sa ich niekto musí spýtať.“ To je jasný odkaz všetkým čitateľom, že každá rodina má svojho pamätníka, svoje „mimino“. Len sa ho musí niekto spýtať. 🙂 Odporúčam si spolu s touto knihou zaobstarať aj zápisníky s predtlačenými otázkami Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj. U nás sa už stránky zapĺňajú textom aj fotkami a je to naozaj zaujímavé čítanie!

Komu je kniha Dům číslo 226 určená

Na začiatku knihy má Dorotka sedem rokov, v závere už v škole preberajú delenie so zvyškom. Taký je asi aj vekový rozsah cieľovej skupiny čitateľov.


Kniha vyšla vo vydavateľstve Běžíliška v roku 2017. Má 76 strán a rozmer 240 × 330 mm. Momentálne je už skoro všade vypredaná, ale pripájam odkaz pre prípad, že by vyšla dotlač.

TAK RÁSTLO MESTO. Vzrušujúca cesta mestom (Nicholas Harris, Peter Dennis) – recenzia

Nie som si istá, či bola táto knižka napísaná s takým zámerom, ako ju preložili do slovenčiny – ako dejiny univerzálneho Mesta. Alebo či City v anglickom názve knihy (Fast Forward: City) neznamená náhodou City, časť Londýna, pretože Londýn sa tu spomína; aj reálie sú jasne britské. Ale to nie je vôbec dôležité. Najdôležitejšie míľniky vo svojom vývoji majú skoro všetky európske mestá spoločné.

Stredoveké zásady BOZP

Hoci realistické ilustrácie nemajú žiadnu umeleckú hodnotu, kniha je výborná práve vďaka nim. Nielen veľmi plasticky ukazujú, ako sa žilo ľuďom v minulosti, ale stavajú na tom, čo deti milujú – hľadanie jednotlivostí v mori detailov (s touto detskou obsesiou pracuje aj Jan Bajtlik v skvelej Ariadninej niti, recenzia tu). V každom dome, na každej ulici sa niečo deje: v tmavých zákutiach číhajú zlodeji; pašeráci pašujú tovar, ale už k nim mieria vojaci; pokrývač padá zo strechy; kôň kope kováča, ktorý ho podkúva. Počtom pádov táto kniha konkuruje groteskám s Charliem Chaplinom.

dejiny mesta

Na konci dvadsiateho storočia hrozia celkom iné nebezpečenstvá – chlapec v prístave narazil vodným skútrom do člna. Od začiatku je jasné, že život v minulosti bol poriadne ťažký – predčasná smrť bola bežná súčasť života. Nad mestom stále krúžia dravce, viackrát aj s hlodavcami v zobáku. Jasné, je to predzvesť morovej epidémie. Veľmi sa mi páči, že aj takýto najdrobnejší detail, ktorý na seba nijako neupozorňuje, má svoj skrytý význam. Preto sa oplatí pátrať po drobnostiach. Väčšina informácií je ukrytá práve v nich a nie v texte, ktorého je tu minimum.

Najlepšou prevenciou moru je požiar

Z obrázkov sa dá vyčítať, ako každý významnejší vynález zásadne zmenil životy ľudí. Len pár rokov po tom, čo mesto zdecimoval mor, ho dorazil požiar. Zachvátil celé mesto, lebo niektorí ľudia odmietli nechať svoj dom vyhodiť do vzduchu, aby sa tak vytvorila bariéra, cez ktorú by oheň neprešiel. Keď mesto postavili nanovo, použili tehly a požiar tak už nemal šancu rýchlo sa rozšíriť. To nebola jediná zmena. Domy zároveň postavili ďalej od seba a vytvorili tak širšie ulice. To zároveň zabránilo tomu, aby sa v komunite rýchlo šíril mor.

Tak rástlo mesto je len obyčajná kniha s obrázkami, ale ponúka aj nenápadné vsuvky na zamyslenie nad plynutím času – čo sa mení a čo zostáva. Večná je len príroda v podobe veľkej rieky a vtákov, čo krúžia nad mestom. Pozostatok rímskeho múru je skrytou pripomienkou, že vývoj nebol vždy len lineárny. Keď Rimania opustili svoje osady, germánske kmene nechali ich kamenné budovy spustnúť a bývali v domoch z dreva a slamy. Trvalo dlhé stáročia, kým opustili tieto primitívne materiály. Ako by asi vyzeral neskorší svet, keby Germáni stavali na dedičstve vyspelejších Rimanov? Dalo by sa tu nájsť aj zamyslenie nad tým, čo sú mestotvorné prvky (v priebehu rokov sa mení všetko, ostáva len gotická katedrála, nábrežie s loďami a most) alebo ako sa v priebehu času menil postoj k dejinám, dokonca aj miništúdia rôznych podôb obchodu. Toto všetko vyčítate z obrázkov vďaka tomu, že výjavy sa vždy odohrávajú na rovnakom mieste a sledujeme ich z rovnakej perspektívy. Preto sa jednoduchšie porovnávajú.

Komu je kniha Tak rástlo mesto určená

Pre tých čitateľov, čo sa naozaj ponoria do ilustrácií, je kniha Tak rástlo mesto Jarredom Diamondom a Timom Marshallom v jednom (keď už spomínam Tima Marshalla, nedávno vyšla jeho kniha pre deti. Ešte ju nemáme, ale už si na ňu brúsim zuby. 🙂 ). Každý si z nej vezme toľko, koľko unesie. Vďaka veľkej prevahe obrázkov nad textom sa Tak rástlo mesto dá čítať ako prvá kniha o histórii, približne od šiestich rokov. Ideálne spolu s rodičom a mobilom na gúglenie poruke. 🙂

Škoda, že text neprešiel korektúrou. Hoci naozaj nie som grammar nazi, odkedy naša prváčka samostatne číta, uvedomujem si, že všetko, čo si prečíta, jej ostáva v hlave. Preto by si vydavatelia mali dať viac záležať na tom, aby boli knihy pre deti bez chýb.


Knihu Tak rástlo mesto v roku 2006 vydalo vydavateľstvo Viktoria Print. Kniha má 31 strán a rozmer 265 × 270 mm.

Na Martinuse je už knižka vypredaná, skúste ju pozrieť v knižnici.

ARIADNINA NIT (Jan Bajtlik) – recenzia

Priznávam, pôvodne som Ariadninu nit deťom objednala len kvôli bludiskám pre mojich malých bludiskových maniakov. Aj to máličko textu, čo v knižke je, však stačilo na to, aby ich grécke báje okamžite zaujali a hneď v prvý večer sme ich na internete zháňali v kreslenej aj rozhlasovej podobe (dopátrali sme sa k animovanému Odysseovi v češtine).

Hoci Ariadnina nit, ktorá pôvodne vyšla v slávnom poľskom vydavateľstve Dwie siostry, je v prvom rade o hľadaní cestičiek v labyrintoch, v ilustráciách je toľko zaujímavých detailov ako v úlohách typu hľadaj a nájdi. Len dvojstranu o trójskej vojne sme „čítali“ asi polhodinu. 🙂 Ďalšiu polhodinu sme dookola rozprávali príbeh, ako sa Odysseovi a jeho kamarátom podarilo utiecť z jaskyne kyklopa Polyféma.

Pátranie bez inštrukcií

Celkom náhodou sme doma v poslednej dobe čítali niekoľko podobných knižiek „bez inštrukcií“ – Klapy klap (recenzia tu), Maliar a chlapec a staršiu Tak rástlo mesto. Tieto knihy sú tým, čo si z nich urobíte. Text je len vedľajší, podstatné sú ilustrácie. Ale nie sú tu (takmer) žiadne návody, ako s nimi narábať, iba milión nenápadných inšpirácií, postrčení, ktoré vás môžu posunúť akýmkoľvek smerom. Podobne ako v Maliarovi a chlapcovi, aj kniha Jana Bajtlika vás možno inšpiruje k výtvarným aktivitám.

S Tak rástlo mesto má Ariadnina nit spoločné napríklad mikropríbehy – obe knihy sú plné nešťastníkov, ktorým akútne hrozí pád, utopenie (a v Ariadninej niti aj zožratie). V bludisku narazíte na osla, ktorý vám zablokuje cestu, na chlapca, ktorý ciká alebo na šantiace deti. Túto knihu si viem celkom dobre predstaviť aj ako logopedickú pomôcku pre deti, ktorým treba rozviazať jazýček, lebo takéto výjavy asi nenechá žiadne dieťa bez komentára. Väčšina mikropríbehov je však serióznym zobrazením historických reálií – ako sa žilo v starovekých gréckych mestách. Z ilustrácií sa dá vyčítať, čím sa ľudia živili, ako obchodovali alebo bojovali aj aká vyspelá civilizácia to bola.

grécke báje - Sizyfos

Sociológia, strojárina, architektúra a urbanizmus v detskej knihe

Už na prvý pohľad vidieť, že ilustrácie veľmi verne odrážajú dobové reálie. A neuveriteľne komplexne – od mestských erbov a dekoračných vzorov na amforách, cez konštrukciu lodí, architektúru a urbanizmus, až po sociologické javy ako hierarchia v spoločnosti. Všimli sme si napríklad, že robotníci nosia iné oblečenie ako politici či architekti, ktorí pracujú hlavou. Opäť je to detail, ktorý nie je nikde okomentovaný a ktorý si musíte všimnúť sami. Nikdy by ste od detskej knihy, tobôž úlohovej, nečakali, že autor v ilustráciách zájde až do takých technických detailov. Jan Bajtlik je pritom grafický dizajnér a ilustrátor, nie historik – nad rešeršami musel teda stráviť naozaj veľa času a mal aj odborných konzultantov.

To, že na vierohodnosť zobrazených reálií a bájí sa dá spoľahnúť (aspoň do miery, do akej to dokážem posúdiť), je veľmi dôležité. Deti sa tak môžu cítiť ako naozajstní historici a môžu sa veľa užitočných vecí dozvedieť objavovaním, nie pasívnym prijímaním. Lepšia mnemotechnická pomôcka neexistuje. 🙂

grécke báje - labyrint

Prečo boli v staroveku olympionici nahí

Zdá sa, že sa práve rodí nový žáner – ilustrovaná náučná literatúra pre deti takmer alebo úplne bez slov. Okrem spomínaných kníh Maliar a chlapec a Tak rástlo mesto sem určite patrí aj Takto vidím a Takto počujem (recenzie tu a tu), čiastočne aj Rýchlosť svetla hviezd (recenzia tu). Sú to ideálne učebnice, lebo už zo svojej podstaty sú interaktívne. Sú vytvorené presne tak, aby sa deti začali pýtať. V domácich podmienkach, kde ani jeden z rodičov nie je odborník na danú tému, si však určite vyžiadajú ďalšie zdroje informácií a podnetov, bez ktorých laik nebude vedieť odpovedať na všetky detské otázky. Je to výborný odrazový mostík k serióznejšej literatúre alebo aspoň k náučným knižkám pre deti, akou je novinka z Albatrosu Ako sa stavali divy sveta.

grécke báje - Trójska vojna

Jasné, že takýto žáner sa nemohol zrodiť v období pred internetom, veď kto by po každej stránke behal po ďalšie informácie do knižnice. My sme napríklad urgentne potrebovali zistiť, prečo starovekí olympionici súťažili nahí (najprv to tak nebolo, ale po tom, čo jeden úspešný športovec zistil, že sa mu lepšie beží bez nepraktického oblečenia, začali ho všetci napodobňovať. Na olympijskom štadióne, kde boli okrem iného aj kúpele a kde až na jednu výnimku ženy nemali prístup, to nemuselo pôsobiť čudne). Možno sa niekto od tejto knižky odrazí až k simulácii starovekej civilizácie vo virtuálnej realite. Takto vyzerá čítanie v 21. storočí. 🙂

Čo všetko v tejto knihe nájdete

Ariadnina nit je oveľa-oveľa viac ako len súbor bludísk na jednorazové použitie – aj preto má pevnú väzbu, aby vydržala dlhšie. Vycítila to aj naša prváčka, ktorá v tomto prípade cestičky v bludiskách hľadá len prstom, hoci inak ich vždy vypĺňa ceruzkou.

Hoci autor Jan Bajtlik ráta s tým, že čitateľ už grécke mýty pozná, v závere je stručný prehľad všetkých bájí, vždy s odkazom na stránku s bludiskom, v ktorom je daná povesť zobrazená. Je tu aj miniencyklopédia mýtických zvierat, tiež s odkazom na stránky, kde sa spomínajú. Pod každou minikapitolkou je sumár obrazných jazykových výrazov (napr. Pandorina skrinka, Achillova päta), ktoré vychádzajú z daného mýtu a ktoré sa dodnes používajú. Človek si uvedomí, do akej miery je starovek ako jeden z pilierov európskej civilizácie v našej kultúre stále prítomný.

grécke báje - Trójska vojna

Jedna vec mi však na knižke trochu vadí – miešanie historických reálií s povesťami. Keďže napríklad na Rodose sme už s deťmi boli, a preto som im pripomínala, že navštívili aj prístav, kde stál slávny kolos, trochu ich tento mix reálnych a bájnych postáv a miest miatol. Pre väčšie deti je to príležitosť porozprávať sa o mýtickom a historickom myslení. 🙂

Komu je kniha Ariadnina nit určená

Grécke báje sú plné zákerných tvorov, ohavných príšer, krutých vojen či iných hrôzostrašností a autor sa to nijako nesnaží skrývať. Nie sú však prezentované tak, aby desili; insitný výtvarný štýl (autor kopíruje staroveké grécke kresby, tváre preto kreslí zásadne z profilu) im naopak zo strašidelnosti výrazne uberá. Takže hoci napríklad Harryho Pottera deťom pozerať nedovolím, táto knižka sa mi pre našu sedemročnú dcéru zdala v poriadku.

Veľmi tiež odporúčam všetkým deťom, ktoré sa už učia dejepis. A ešte viac všetkým kreatívnym učiteľom, ktorí si určite nájdu tisíc spôsobov, ako s knihou pracovať. A keby korona nevymazala každú myšlienku na dovolenku, odporúčala by som aj každej rodine, ktorá plánuje výlet do Grécka. 🙂

Keďže Ariadnina nit má obrí formát a väčšina labyrintov zaberá celú dvojstranu, nájsť v nich tú správnu cestičku nie je vôbec jednoduché. Určite to nezvládnu menšie deti (škôlkari), ktoré sa s týmto typom úlohy stretnú prvýkrát. Vďaka vyššej náročnosti kniha nebude nudiť mladších ani starších školákov.

Ariadnina niť

Ariadnina nit vyšla aj v slovenčine, my ju máme z vydavateľstva Host v češtine. Oba preklady vyšli v roku 2019, majú 72 strán a rozmer 277 × 375 mm.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Host.

KLAPY KLAP (Madalena Matoso) – recenzia

Je to príručka počítania pre najmenších? Alebo súbor námetov na dramatizáciu? Bilderbuch s hodnotnými ilustráciami? Hry s rytmom? Všetko v jednom! Boabab aj touto knihou potvrdzuje, že je najlepším vydavateľstvom detských kníh na českom a slovenskom trhu.

Recenzie na takéto knižky sa píšu veľmi ťažko. Mám opísať, ako sme sa s ňou vybláznili my doma? Načo? (Ale verte, že výborne.) Žiadne dve čítania tejto baobabovky nie sú rovnaké. Táto knižka je tým, čo si z nej urobíte. Pre celú literatúru platí, že spoluautorom je vždy čitateľ. Ale v tomto prípade ide interaktivita ešte o level ďalej a knižka je len kulisou pre divadlo, ktoré si vymýšľa ten, kto ju drží v rukách.

Jasné, nebude to pre každého. Mama mi túto knihu vrátila so slovami, že ona nevie, ako ju má deťom čítať. Keďže deti s fantáziou problém nemajú, stačilo ich nechať, nech si ju obsluhujú samy. „Teraz ja, teraz ja,“ bojovali o ňu.

Klapy klap z Baobabu

Planeta Tangerina a najlepšie úlohy sú bez inštrukcií

Čo je na knihe Klapy klap, ktorá pôvodne vyšiel v oceňovanom portugalskom vydavateľstve Planeta Tangerina, také inšpiratívne? Psychológovia stále opakujú, že čím jednoduchšia hračka, tých lepšie sa s ňou deti zahrajú. Pretože nemá predurčenú funkciu, môže sa stať čímkoľvek. Potvrdzujem, moje deti sa v prípade núdze zahrajú trebárs aj s lyžičkami a súčasťou ich koša s hračkami sú aj obyčajné drevené nenafarbené kvádre – odrezky z výroby. V jednoduchosti je sila určite platí aj v ilustrácii. Madalena Matoso používa len farebné plochy základných geometrických tvarov bez čiernej línie a z farieb tiež len tie základné.

Kniha o počítaní

Za grafickým minimalizmom sa však skrýva nečakaná sofistikovanosť. Keď ilustrátorka umiestni vtáčika alebo motýľa presne do stredu dvojstrany, nenápadne tak naznačí, že stránkami sa dá mávať ako krídlami. Takýchto neviditeľných postrčení je tu viac. V ilustráciách sa dajú nájsť aj mikropríbehy, ktoré si deti určite s radosťou zdramatizujú. Najlepšie je, že takéto miniúlohy fungujú aj bez akýchkoľvek inštrukcií. Žiadne „Teraz sa zahrajte na toto, teraz napodobnite toto…“ Deti samy od seba skúšajú, aký je rozdiel medzi mávaním krehkých motýlích krídel a ráznym a priamočiarym letom dravca. Alebo potetovanému športovcovi pomáhajú dvíhať činky. Len tak, pre radosť.

Prečo sme zlomili varechu a prečo treba 12-krát ufkať

Týmto všetkým mi Klapy klap pripomína naše poklady Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu), niekomu sa bude asi podobať na Nenásytnú húseničku. Špeciálnym bonusom tejto knihy je, že vám dláždi cestu, aby ste sa pohrali s rytmom. No skúste 12-krát prečítať UFF bez toho, aby ste tomu dali nejakú melódiu. 🙂 Väčšinou však bude vydávanie rôznych zvukov len zelená karta pre deti, aby mohli narobiť poriadny randál. Možno dopadnete ako my, keď sme na improvizovanom bubne zlomili varechu. 🙂 Občas som na svoje výchovné metódy naozaj pyšná. 🙂

Klapy klap

Komu je kniha Klapy klap určená

Prečo treba vlastne prečítať 12 citosloviec UFF? Klapy klap je totiž vlastne o počítaní. Každá dvojstrana zobrazuje číslo od jedna do pätnásť a príslušný počet opakovaní jedného zvuku. Škoda, že som túto krásnu baobabovku nekúpila skôr, obe moje deti do 15 napočítať už vedia (počítať sa učili na Počítaní, tiež z Baobabu, recenzia tu). Aspoň sa tak môžu sústrediť na bláznenie. 🙂 Klapy klap vyšlo v edícii Mi.Mi, takže vydavateľ odporúča úplne najmenším deťom (na rozdiel od Počítaní to však nie je leporelo, preto by dieťa už nemalo trhať stránky). V našej rodine však zaujala na oboch frontoch (4,5 aj 7,5 rokov), takže ak máte doma staršieho súrodenca, určite sa k šanteniu pridá tiež. 🙂

Madalena Matoso Klapy klap odetskychknihach.sk

Keďže Klapy klap sú vlastne variácie na pohyb okolo osi, ktorú tvorí zalomenie v strede dvojstrany, myslím, že aj veľké hlavy na tomto obrázku by si mali skôr dávať pusinky ako mľaskať. Namiesto Mľask mľask (chyba prekladu??) teda čítame Cmuk, cmuk. 🙂


Knihu Klapy klap vydalo vydavateľstvo Baobab v roku 2018. Má 32 strán a rozmer 220 × 260 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA (Richard Walker, Rachel Caldwell) – recenzia

  • ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA

Škoda, že som nenatočila video, ako si deti prvýkrát prezerajú knižku Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka. To bolo samé obdivné „óch“ a „ách“ a „to je super kniha!“ podobne ako chlapček v tomto videu z môjho obľúbeného Youtube kanála The Dad Lab (video zverejňujem s vedomím vydavateľa).

Deti boli vo vytržení, doslova sa šťastne popod fúzy usmievali. Keďže lebka v knihe má pohyblivú sánku, hneď ju začali kŕmiť. 🙂 Na druhý deň si inšpirované touto knihou vyrobili papierovú skriňu, ktorej otvárací mechanizmus prebrali z knihy.

Ako deti kŕmili knihu a ako ušetriť 400€

Doma už máme asi šesť kníh o ľudskom tele (napr. táto je celkom vydarená), jedna z nich má aj pop-up ilustrácie a dokonca aj veľké gumené srdce. Prečo teda Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka tak zaujalo? Pop-up techniku doviedli autori do takej dokonalosti, že vyráža dych aj dospelým. Pojem 3D v názve nie je len prázdne slovo – papierová lebka má skutočne tvar lebky, papierový hrudný kôš tvar hrudného koša! Vrstvy tela sa dajú jedna po druhej odkrývať a ukazujú, čo je pod nimi.

ĽUDSKÁ LEBKA 3D

Ak nemáte zbytočných 400 eur na veľký 3D model ľudského tela, toto je druhá najplastickejšia možnosť, ako deťom ukázať, ako sú jednotlivé orgány prepojené.

Komu je kniha Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka určená

Albatros udáva vek od 10 rokov, ale skladací mechanizmus zaručene fascinuje všetkých – najmenších drobcov aj dospelých. Text je určený čitateľom, ktorý už nejakú knižku o anatómii prelúskali. Pre našu sedemročnú prváčku to bol ideálny mix nových a starých informácií – nestratila sa v nich a zároveň sa veľa nového dozvedela. Keď však deťom čítam túto knihu, musím cenzurovať narážky na pitvanie, aby sa im nesnívali zlé sníčky. 🙂

ĽUDSKÁ HRUĎ 3D

Detektívna atmosféra z pitevne

Kniha je vlastne sprievodca pitvou – niečo ako záznam skutočnej hodiny anatómie. Spolu s vintage ilustráciami a fontom to vytvára až detektívnu atmosféru. Toto spojenie s pitvou nie je náhodné – aj ilustrácie v knihe sa odkrývajú vrstva po vrstve: pod kožou vidieť svaly, pod nimi kosti, pod rebrami vnútorné orgány – dokonca aj tie sú v niekoľkých vrstvách nad sebou.

Textovú časť zostavil Richard Walker, ktorý už napísal x popularizačných publikácií o ľudskej anatómii pre deti aj dospelých. Aj na Slovensku mu vyšlo niekoľko prekladov. Na obsahovú stránku sa teda dá spoľahnúť. Seriózny text v infografikách dopĺňajú bulvárnejšie zaujímavosti – písané „rukou“, ktoré majú byť poznámkami študentov z hodiny anatómie „Dr. Walkera“:

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA

„Dozvedel som sa, že počas priemerného ľudského života udrie srdce bez oddychu až 2 500 milión ráz.“

„Ľudské telo ma skutočne udivuje – podľa Dr. Walkera človek môže žiť iba s jednou polovicou pľúc!“

„Najpozoruhodnejší fakt – kvapka krvi veľká ako špendlíková hlavička obsahuje 2 500 000 červených krviniek.“

„Každú minútu prejde pečeňou neuveriteľných 1,5 litra krvi.“

„V hrubom čreve žijú až dva kilogramy prospešných baktérií!“

Na konci knihy je ešte okrem skrine s hrôzostrašnými nástrojmi forenznej patológie, vypreparovaných ľudských orgánov a vtipnej poznámky doktorovho „študenta“: „Verím, že sa raz vyrovnám Dr. Walkerovi, od ktorého sa mám veľa čo učiť!“ aj krátky slovníček niektorých použitých pojmov. Takto vyzerá kniha domyslená do posledného detailu.

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA

Kniha Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Albatros. Má 16 strán a rozmer 240 × 320 mm. Kúpiť si ju môžete napríklad na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslal vydavateľ.

CO SE SKRÝVÁ V LESE (Aina Bestard) – recenzia

Knižku Co se skrývá v lese som si objednala tak trochu naslepo. Myslela som si, že to bude náučná literatúra o obyvateľoch lesa a dosť som sa prerátala – text tu nie je skoro žiadny. Vtedy som ešte netušila, že práve to bude jej obrovská výhoda. Čakali ma totiž nekonečné dva mesiace homeofficovania s detvákmi, ktoré chytili kiahne. Pekne jedno po druhom. Práve preto, že kniha nevyžaduje, aby ju niekto čítal, a dieťa si ju obsluhuje samo, je to ideálny pomocník pre zúfalých rodičov. Teraz, keď je na obzore ďalšia možno podobne dlhá karanténa, budem túto knihu potrebovať zase!

Co se skrývá v lese

Ideálna knižka na homeoffice s deťmi

Co se skrývá v lese je jedna zo série kníh z vydavateľstva Host, ktoré pracujú s technológiou RGB. To znamená, že každou farebnou vrstvou – žltou, červenou a modrou – sú vytlačené iné obrázky. Keďže vrstvy sa prekrývajú, na prvý pohľad nie je niektoré obrázky vidieť. Ukážu sa len po farebným filtrom, ktorý blokuje niektoré farby. Niekedy tak pod každou z farebných lúp vidieť niečo iné.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Netreba ani hovoriť, že deti boli fascinované z toho, že stránka sa im mení pod očami podľa toho, ako sa na ňu pozerajú. Prvé dni si lupy trhali z ruky. Ilustrácie mi veľmi pripomenuli Maju Säfström a jej ilustrované atlasy – jeden doma máme aj my. Je to presne ten nenáročný štýl, ktorý sa páči skoro každému. Určite knižkou nič nepokazíte, keď ju darujete ako darček.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Les je živý ekosystém

V úli sa skrývajú včielky, niektoré aj v kvietkoch, za kríkmi stojí jeleň, v kroví niekto maškrtí černice. Les je jeden veľký živý ekosystém. Pre zvieratá je to domov, kde spia, jedia, oddychujú a vychovávajú svoje mladé. Pre dospelých je to banálne konštatovanie. Pre tých najmenších je to možno dobrý argument, ktorým ich presvedčíte na výlet do prírody.

Technológia RGB sa k téme lesa veľmi hodí. Lebo prechádzka po lese je presne takým istým objavovaním skrytých vecí. Pod každým listom sa môže skrývať nejaký chrobáčik. My sme minule pod zamrznutým jazierkom našli živé žaby. Dnes deti vypátrali skrýšu salamandier.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Komu je knižka Co se skrývá v lese určená

Určite poteší všetky deti od 2 do 5 rokov.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Kniha Co se skrývá v lese vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Host. Má 24 strán a rozmer 286×269 mm.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

RÝCHLOSŤ SVETLA HVIEZD. Vizuálne spoznávanie fyzikálnych javov vo vesmíre i na Zemi (Colin Stuart, Ximo Abadía) – recenzia

Toto bude asi znieť trošku pateticky, ale naozaj nepreháňam: táto kniha má všetko – nádherné ilustrácie, fantastický dizajn, fascinujúce informácie so skutočnou informačnou hodnotou. Populárno-náučné knižky pre deti, ktoré spĺňajú všetky tieto atribúty, sú stále skôr výnimkou. Rýchlosť svetla hviezd úprimne odporúčam do každej domácej knižnice.

Rýchlosť svetla hviezd

Toto nie je Guinessova kniha rekordov alebo keď je kuriozít tak akurát

Populárno-náučným knihám pre deti sa u nás v poslednej dobe veľmi darí, len Albatros zvýšil za posledný rok ich produkciu x-násobne. Niekedy však snaha vydavateľov a autorov nenudiť detských čitateľov vypáli presne naopak. Preto sa mi napríklad nepáčila kniha Všetko, čo potrebuješ vedieť zo Svojtky. V skutočnosti skoro nič z toho, čo sa tam píše, nepotrebujú ani dospelí, nieto deti. Načo im bude informácia, že anakonda tmavá môže vážiť viac ako traja ľudia dokopy, alebo že rastlina s najvyšším kvetom sa volá zmijovec? Netvrdím, že tieto kuriozity nie sú zaujímavé. Ale keď je ich príliš veľa, nie sú zasadené do žiadneho kontextu, len bez zmyslu nahádzané jedna vedľa druhej, je to ako čítať Guinessovu knihu rekordov. Strašná nuda. A strata času.

A presne tomuto sa tvorcovia knihy Rýchlosť svetla hviezd vyhli. Rôznymi kuriozitami sa to tu hemží, ale zakaždým sa snažia aj stručne vysvetliť podstatu týchto javov. Ja som z tejto knižky konečne pochopila, ako funguje sonický tresk a x ďalších vecí. Veľmi sa mi tiež páči, že autori prepájajú úplne rozdielne úkazy, ktoré sú založené na rovnakých princípoch. Napríklad vedľa lietadla, ktoré vyvolalo spomínaný sonický tresk, je obrázok diplodoka, „ktorý dokázal švihať chvostom tak rýchlo, že to znelo ako výstrel z dela a odohnalo predátory“.

Rýchlosť svetla hviezd

Prečo niekedy vidíme dve dúhy

Hoci názov Rýchlosť svetla hviezd naznačuje, že je to kniha o vesmíre, nie je to celkom tak. Píše sa tu o rôznych fyzikálnych javoch, ako napríklad lámanie bieleho svetla na jeho zložky, vďaka čomu môžeme napríklad pozorovať dúhu. Zaujalo ma, že druhá dúha, ktorú je niekedy tiež vidieť, býva slabšia ako prvá. Nikdy som si nevšimla, že táto slabšia verzia má farby v opačnom poradí ako „originál“. Už sa neviem dočkať, kedy si s deťmi vystriehneme takúto dúhu, aby sme si to overili. 🙂 Autori tiež vysvetľujú, že svetlo sa od kvapiek musí odraziť, preto dúhu môžeme vidieť iba vtedy, keď máme Slnko za sebou.

„Dúhy vidíme ako oblúky, pretože zvyšok kruhu zakrýva Zem. Horolezci a piloti niekedy vidia celú kruhovú dúhu. Zem nie je jediná planéta, na ktorej sa vyskytujú dúhy. Astronómovia už pozorovali dúhu na Venuši a domnievajú sa, že dúhy existujú aj na Saturnovom najväčšom mesiaci Titane.“

Rýchlosť svetla hviezd

Šum v rádiu je pozostatok Veľkého tresku

Aj obyčajný šum rozladeného rádia môže byť fascinujúci, keď si uvedomíme, odkiaľ sa berie. Časť z neho tvoria CMB – kozmické mikrovlny, ktoré pochádzajú z čias Veľkého tresku.

„CMB si môžeš naladiť aj ty na analógovom televízore alebo rádioprijímači. Jedno percento praskavej interferencie medzi stanicami spôsobuje toto staré svetlo z čias zrodu nášho vesmíru.“

Rýchlosť svetla hviezd

Obrázková encyklopédia fyziky

Nečakajte však od tejto knihy učebnicu. Text je veľmi stručný a výdatne sa opiera o veľké ilustrácie. Je to však jedna z tých encyklopédií, kde nám čítanie piatich riadkov vždy zaberie polhodinu. 🙂 Podobne ako v Takto vidím a Takto počujem, aj tu sa ráta s tým, že dospelí dieťaťu dovysvetľujú všetko, čo ho zaujme. Je to výborný odrazový mostík k dokumentárnym filmom v televízii alebo na internete.

Vesmírne trilery: má Zem nový minimesiac? Vybuchne nám Betelgueuze pred očami? Vesmír je nekonečným zdrojom zaujímavostí a témou množstva detských kníh. Ako napovedá podnadpis, Rýchlosť svetla hviezd sa od konkurencie odlišuje hlavne vizuálnou stránkou. Veľký formát knihy autorov nezviedol k tomu, aby po vzore väčšiny encyklopédií stránky preplnili faktami a ilustráciami, a tie tak môžu viac vyniknúť. A bola by naozaj škoda, keby v prehustenom layoute obrazová príloha zanikla, lebo kniha je výtvarne naozaj veľmi vydarená.

Rýchlosť svetla hviezd

Komu je kniha Rýchlosť svetla hviezd určená

Nádherné a odvážne farebné ilustrácie prilákajú aj malé deti, ktorým nevysvetlíte, že to nie je literatúra pre ne. 🙂 Albatros odporúča čitateľom od 9 rokov. Myslím, že to sedí. Ak text prerozprávajú rodičia vlastnými slovami, zvládnu ho aj o niečo mladšie deti. Ale myslím si, že pri tejto knihe vek dieťaťa nie je až taký dôležitý. Toto je jedna z tých publikácií, ktoré sú investíciou na dlhé roky. Optimisticky verím, že sa k nej moje deti budú vracať aj na strednej škole.


Kniha Rýchlosť svetla hviezd vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Albatros. Má 78 strán a rozmer 270 × 340 mm. Vytlačili tlačiarne v Číne (prečo uverejňujem aj údaj o tom, kde bola knižka vytlačená, som písala tu). Kúpiť si ju môžete na stránke vydavateľstva.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.