SVETOZÁR (Andrea Gregušová, Alica Raticová) – recenzia

Hoci hlavná postava Svetozár patrí svojím menom i osobnosťou skôr do čias minulých, kniha je skrz-naskrz súčasná: ilustráciami, nevšednou témou i posolstvom (v živote treba aj trochu neregulovaného chaosu).

Postmoderný trend vnášať do detských kníh vyslovene dospelácke témy, a pritom ich predstavovať pre deti príťažlivým spôsobom, dorazil aj k nám (napríklad tu som písala, ako si Daniela Olejníková poradila s témou depresie, tu o kritike vzdelávacieho systému v reedícii Máme Emu). Andrea Gregušová, Alica Raticová a vydavateľka Zuzana Mitošinková si v Svetozárovi zvolili tému zasadania úradníkov a lokálnych politikov. Čo už môže byť detskej duši vzdialenejšie?

Autorky úradnícky motív využili dokonale: žargón lokálnych politikov v detskej knihe nepotrebuje žiadnu hyperbolizáciu – aj bez nej vyznieva smiešne. Protipólom byrokracie sú slobodné a bezstarostné holuby. Moje deti sa v spore úradníkov a miestnych holubov automaticky pridali na stranu tých druhých. Na pozadí ich konfliktu sa rieši téma prílišnej spútanosti pravidlami verzus sloboda, ústretovosť, tolerantnosť a v neposlednom rade užívanie si života.

Ako vyšiel tento experiment? Výborne! Takú vtipnú knihu ako Svetozár sme už dávno nečítali. Zdrojom nenúteného humoru sú neurotickí, úzkoprsí a byrokratickí úradníci (Mestská rada nie je holubník!“), holuby, ktoré preberú ich maniere (holubí richtár vyhlási: „Holubník nie je mestská rada!“) a miestny naivný dobrák-truľo Svetozár. Práve jeho jednohlasne zvolia za vyjednávača v spore s holubmi, lebo:

  • Má za domom holubník po starom otcovi, takže holubom určite rozumie.

  • Je najmladší a vie loziť po stromoch.

  • V mnohom sa ponáša na holuba. Napríklad: často lieta po meste, hlavu má neustále v oblakoch, vlasy má ako strapaté páperie, je chudý a chudobný ako kostolný holub a najmä – môže riskovať život, lebo je starý mládenec.

A Svetozár sa v holubníku naozaj cíti ako doma. Navyše tam nájde nečakané šťastie i nápad na skvelý biznis plán, ktorým zachráni holuby, mesto a ich spolužitie.

Holubí trus narobil poriadnu šarapatu

Samozrejme, kde sú holuby, sú aj holubie hovienka – téma deťom zo všetkých najmilšia. Hovienkový motív je vždy zásah do čierneho – moje detváky sa chichúňali už len pri zmienke o truse (recenziu na ďalšiu mimoriadne vtipnú a megaúspešnú hovienkovú knihu nájdete tu). Keď som ešte každé nakreslené i spomínané hovienko okorenila vlastným citoslovcom, boli úplne vo vytržení. Hoci niektorým sochám biela čiapka z výkalov aj celkom pristane (napríklad plešatej hlave pána predsedu), trus je hlavný dôvod, prečo ľudia z mesta holuby vyženú. Veľmi rýchlo však zistia, že sa prerátali.

Vydavateľstvo Egreš má už tradične grafickú latku nastavenú veľmi vysoko. Krásne obrázky sú také dynamické, plné akcie a často aj vtipné, že sme každú chvíľu museli prerušiť čítanie a čakať, kým si ich štuplíček (necelé 3 roky) do sýtosti poobzerá, a kým odpoviem na všetky otázky Prečo? Skvelá ilustrátorka Alica Raticová si, podobne ako v Čiapočke (recenzia tu), vystačila len s niekoľkými vrstvami farieb – dominuje, ako inak, holubia modro-sivá v úžasnej kombinácii s jemnými pastelovými farbami.

Takéto vydavateľstvo už na našom trhu bolo treba ako soľ – slovenskí autori, odvážne súčasné témy, nádherné ilustrácie, dôraz na kvalitnú grafiku, žiadne kompromisy, a pritom to nie je žiadna elitárska záležitosť. Dúfam, že sa im po veľkom úspechu Gréty (recenzia tu) a Leotoldy (recenzia tu) podarí vydávať knihy rýchlejším tempom. Držím palce!

Komu je kniha Svetozár určená

Po krátkom vysvetlení, čo sú to poslanci a mestská rada, knihu zvládnu aj trojroční drobci. Pomer ilustrácií k textu je mimoriadne veľkorysý. Aj takmer 50 strán sa preto dá prečítať na jedenkrát.

Kniha mala u oboch mojich detí taký veľký úspech, že sa po psíkovi začali dožadovať domáceho holuba.

Bonus

Nebol by to Egreš, keby ku knihe neponúkol aj iný tovar. Rovnako nádherný, rovnako vtipný. V tomto prípade sú to ponožky Holubežky. Čistá postmoderna!

Máte knihu Svetozár doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.


Kniha Svetozár vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Egreš o.z. Má 48 strán a rozmer 160×220 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, knižku si môžete kúpiť tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

HÁVEDNÍK / HÁVĚTNÍK (Jiří Dvořák, Daniela Olejníková) – recenzia

Už dva týždne sa z nášho bytu počuť dva detské hlásky urputne vykrikovať Sadni! Ľahni! Ostaň! – to sa detváky pokúšajú vycvičiť každú muchu, čo k nám priletí, na domáceho miláčika. Už dva týždne si totiž na dobrú noc čítame Hávedník 🙂 .

Už len pri pohľade na obsah – Blcha, Kliešť, Komár, Križiak, Moľa, Mora, Mucha, Myš, Osa, Pásavka, Pásomnica, Pijavica, Potkany a krysy, Slizniak, Smrtihlav, Sršeň, Ucholak, Upír, Vretenica a mnoho ďalších – sa citlivejším osobám začne prevracať žalúdok. A čo sľubujú názvy hesiel, to text aj vrchovato naplní – naozaj oplýva nechutnosťami a nepríjemnými detailmi. Medzi heslá sa dostali aj živočíchy a organizmy, ktoré by sme háveďou nenazvali – vírus chrípky, zubný kaz – ale že nám dokážu strpčiť život, o tom niet pochýb.

Komárica sa hnevá

Meno ilustrátorky Daniely Olejníkovej sa konečne dostalo na obálku a zaslúžene. Koľko je za týmito obrázkami práce, som si uvedomila vtedy, keď sa ma dcéra spýtala – Mami, prečo je tá komárica nahnevaná? A naozaj. Na prvý pohľad odlíšite mierumilovného samčeka, ktorý sa živí výlučne nektárom, od zákernej krvilačnej samičky. Emócie im odčítate v očiach. Klobúk dole. Olejníkovej ilustrácie sú často veľmi vtipné a knihe dodávajú naozaj zvláštnu atmosféru. Je to hlavne tým, že pre prírodovednú tému si zvolila tie najnepravdepodobnejšie farby – neónovú ružovú, neónovú žltú a tyrkysovo-zelenú.

Určite preto, aby už na prvý pohľad bolo jasné, že Hávedník nie je seriózna vedecká encyklopédia, ale skôr heslovitá zbierka osobných príhod, vtipných dialógov, básničiek, hádaniek a zábavných pikošiek. Popri tom si však dokáže zachovať odbornú úroveň. Na tomto hybridnom štýle sa mi páčilo aj to, ako ukazuje háveď aj z inej perspektívy – ich vlastnej. Na viacerých miestach rozprávajú chrobáky v prvej osobe alebo dialógoch. A často sa posťažujú, že ani oni to nemajú ľahké. Včely masívne hynú kvôli malým klieštikom. Mole múčne majú svoje roztoče a na nich zase parazitujú mikróby.

Zhýralé škorce alebo jedli ste aj vy dnes na raňajky výlučky vošiek?

Z perličiek v knihe ma najviac zaujalo, že v Austrálii žije trojmetrová dážďovka. To, že krtko paralyzuje dážďovky a v takomto čerstvom stave si ich uchováva v komôrke, sme už vedeli. Ale že za istých okolností mu môžu zdrhnúť aj dážďovky bez hlavy, to bolo prekvapenie. Komôrku má aj vták strakoš, ktorý si nadbytočné ulovené chrobáky a malé živočíchy napichuje na šípkové tŕne. Pobavila informácia o škorcoch, ktoré si rady pochutia na skvasených plodoch bazy. Nikdy by mi nenapadlo, že za ich škriekaním je alkohol. Dozvedela som sa, odkiaľ sú tie zákerné mnohobodkové lienky, ktoré našej babinke minulý rok požrali celú úrodu. Aj to, že niektoré rastliny napadnuté húsenicami si dokážu špeciálnou vôňou privolať na pomoc osy.

Čo ma ešte prekvapilo? Že stonožka nikdy nemôže mať sto nôh. Že včely občas kradnú med a ako na to doplatia. Že včielka Maja nie je jediná – väčšina druhov včiel sú samotárky a žijú mimo skupiny. Že lesný med je prevažne z výlučkov vošiek. Že voľne žijúce holuby sú potomkami skrotených holubov. Že kliešte vnímajú pach a teplo nohami. Že samička pavúka kvetárika dvojtvarého dokáže meniť farby ako chameleón. Že kosec (záchodový pavúk) v nebezpečenstve na odlákanie pozornosti podhodí predátorovi vlastnú nohu. Zostane mu ešte sedem, takže sa bez veľkej ujmy zachráni. Ak si vás vyhliadol kliešť, pomyslite si, že niektoré ryby to majú ešte ťažšie. Lastúrnatka Cymothoa žije v ich ústach. Miesto si urobí tak, že im vyžerie jazyk.

Hávedník je znôška dychvyrážajúcich pikošiek, ale odbornosťou je na úrovni Pestrej prírody a podobných publikácií. Autor často cituje odborné výskumy. Rovnako ako sa deti musia naučiť, že ovocie a zelenina nerastú v supermarkete, tak by mali vedieť, že kolektívne ľudské poznanie pochádza prevažne z vedy a výskumu. A preto sa stále vyvíja. Kniha tiež ukazuje, aká dokáže byť veda zábavná. Plusové body pre autora navyše. Bodaj by všetky učebnice vyzerali ako Hávedník.

Tu sú ďalšie ukážky ilustrácií z knihy.

Komu je kniha Hávedník / Hávětník určená

Všetkým deťom, ktoré sú pripravené postúpiť od Včielky Maje na vyšší level. Najzanietenejší entomológovia sú určite malí škôlkari. Hoci obsah prešpikovaný zaujímavosťami ich zaručene zaujme, jazyk tejto knihy je prispôsobený skôr mladším školákom. My sme si ju čítali s predškoláčkou a občas som musela niektoré termíny a obrazné vyjadrenia prekladať do pre ňu zrozumiteľnejšej reči. Ale zvládli sme to a kniha mala veľký úspech. Horná hranica pre túto knihu neexistuje. Ak hľadáte knihu, ktorá zaujme dospelých rovnako ako deti, tak toto je presne ona. Menším výskumníkom (troj- a štvorročným) odporúčam skôr konzervatívnejšiu a rovnako nádhernú Hravouku (recenzia čoskoro) s milučkou sprievodkyňou myšičkou.

Bonus

So skvelými knižkami, ako je táto, skoro vždy dostanete aj niečo naviac, čo poteší. V tomto prípade je to rozložiteľná obálka, na ktorej je návod na domček pre hmyz. Ten síce nemáme v pláne zmajstrovať, ale naša misia pri najbližšej výprave na lúku je jasná: nájsť zamaskovanú samičku pavúka kvetárika.

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.


Kniha vyšla v roku 2015 v slovenčine vo vydavateľstve Artforum a zároveň v češtine vo vydavateľstve Baobab pod názvom Hávětník. Má 72 strán a rozmer 243×221 mm, resp. 214×235 mm.

Slovenskú verziu si môžete kúpiť tu, českú v českom Martinuse tu.

BRaK ŠPECIÁL: LAURENT MOREAU – A QUOI PENSES-TU? – recenzia

Vydržať celý rok bez festivalu BRaK je nad moje sily, preto som si s predstihom objednala knihy najväčšej tohtoročnej hviezdy, Laurenta Moreaua, Dans la forêt des masques, Nuit de rêve a A quoi penses-tu? (Na čo myslíš?). Dnes sa budem venovať tej poslednej, ostatné recenzie budú čoskoro!

Hneď, ako som otvorila túto knihu, som vedela, že ju budem milovať. Začína sa portrétom nezbedného chlapca Maxima v maske (čiapke) vlka – jasná narážka na kultovú knihu Mauricea Sendaka Kde žijú divé zvery (recenzia tu). Myšlienky zasnívaného Armela zase odkazujú na Alicu v krajine zázrakov. Netreba sa nechať pomýliť minimalistickým ilustrátorským štýlom ani jednoduchým nápadom (na každej dvojstrane je portrét jednej osoby a pod otváracím okienkom na jej hlave sa skrývajú tajné myšlienky tejto postavy). Dobrá kniha sa spozná tak, že je prepracovaná do posledného detailu, a pre A quoi penses-tu? to platí stopercentne.

Ukrutne žiarlivá Marie s bodliakmi

Oblečenie postáv nie je náhodné. Vždy nejako súvisí s myšlienkami alebo osobnosťou danej postavy. Napríklad ukrutne žiarlivá Marie má na ňom ostré vzory (bodliaky?). Zasnívaný Eric s hudbou v hlave a výzorom romantického rojka si obliekol nemoderný klobúk a kabát. Kabát nazúreného Guillauma pripomína napoleonovskú vojenskú uniformu. Dedko, ktorý s láskou spomína na to, ako sa v detstve kúpal v mori, má námornícke tričko. Laurent Moreau vyrastal blízko mora, možno je to odkaz na konkrétnu osobu, možno aj skutočného námorníka 🙂 .

BRaK Laurent Moreau

Rovnakú úlohu ako oblečenie zohrávajú aj farby pozadia. Annaëlle so sladkými chúťkami, v čerešničkovom tričku, sedí pred bielou stenou s jemnými pastelovými bodkami – prostredie ako z cukrárne. Dedko Lucien má v pozadí príjemnú teplú farbu piesku. Pozadie za unavenou Hélène (kruhy pod očami) vyzerá ako tmavé mračná pred búrkou.

Laurent Moreau si zvolil minimalistický až skoro geometrický ilustrátorský štýl imitujúci detské kresby (nos ako obrátená sedmička, líca ako kruhy, elipsovité oči, žiadne tieňovanie). Nikdy nepochopím, ako z tohto insitného štýlu dokázal vytrieskať také plnokrvné emócie v tvárach postáv. Ani najmenšie gesto alebo mimika tu nie sú náhodné. Občas si pri vytváraní emócií autor pomôže rôznymi klišé (smútok ako dážď a sivá farba, hnev ako červená, žiarlivé myšlienky ako hady), ale tieto ošúchané metafory majú reálny základ, preto ich pochopí aj malé dieťa.

Mikrodetektívky

Hoci v knihe nie je v podstate nič iné, len postavy a ich myšlienky (v obrazoch a jednovetných komentároch), predsa tu vznikli mikropríbehy bez slov. Ich lúštenie je veľká zábava a posledné dva dni nerobíme doma nič iné. Až keď som sa pri prvom čítaní dostala na poslednú stranu, vlastne vnútornú obálku, zistila som, že postavy sú navzájom poprepájané. Napríklad Antoine, ktorý hľadá správne slová, je ten istý Antoine, do ktorého sa práve zamilovala Rosalie. Bude to obojstranná náklonnosť, lebo pri bližšom pohľade som zistila, že aj ona jemu behá po rozume. Navyše sa na záverečnom spoločnom portréte všetkých postáv Rosalie a Antoine červenajú. Líčka sa červenajú aj Guillaumovi, ale od hnevu. Niektoré postavy sú izolované, iné pospájané rodinnými vzťahmi. Spoločný obraz je tak trochu kľúč k mikropríbehom a som si istá, že niektoré z nich sme ešte ani neobjavili.

Na čo myslíš ty?

Geniálnosť tejto knihy je aj v tom, ako dokáže donekonečna obmieňať jednoduchý nápad (predstaviť osobu a jej myšlienky) bez toho, aby začala nudiť. Je tu úctyhodný počet 18 ľudí plus jedno zviera a ani na chvíľu som nemala pocit monotónnosti. Aj štuplíčka bavilo všetko od prvej stránky po poslednú. Čítanie vo všeobecnosti podporuje empatiu a kniha A quoi penses-tu ešte o to viac, že deti majú možnosť nazrieť priamo do hláv iných ľudí. Výborná príležitosť porozprávať sa s nimi o ich vlastných pocitoch.

Je to jedna z tých kníh, ktoré komunikujú s čitateľom prostredníctvom emócií, preto pomôže, ak má rodič mierne divadelný talent a doplní atmosféru zvukmi mora, veselo štebotajúcich vtáčikov alebo melódiou v Ericovej hlave. Laurent Moreau odpustí, ale jeho ilustrácie si to priam pýtajú!

Na záver musím opísať, aký neuveriteľný úspech mala táto kniha u mojich detí. Prvýkrát sme ju čítali včera a odvtedy asi desaťkrát. Pomedzi to si v nej štuplíček ešte občas listuje aj sám. Citujem: „Je to najlepšia kniha.“ Staršia dcéra (predškoláčka) ma v polovici knihy zastavila a spýtala sa, či je to naša kniha. S veľkou úľavou prijala, že ju nemusíme nikam vracať a môžeme si ju čítať stále znova a znova. Práve teraz, keď píšem tieto riadky, staršia dcéra vysvetľuje štuplíčkovi, čo je to zamilovať sa. Vydať sa za niekoho 🙂 . Preto A quoi penses-tu? hneď začerstva zaraďujem do kategórie Deti odporúčajú.

 

Odporúčam všetkým deťom od troch do asi osem rokov.

Posúďte sami, tu je skoro kompletná kniha.

Z francúzštiny bola preložená do niekoľkých jazykov. Aj v slovenčine vyšla jedna krásna kniha od Laurenta Moreaua, zmodernizovaná verzia Knihy džunglí. Kúpiť sa dá tu a dovnútra sa dá nahliadnuť tu.

Kniha A quoi penses-tu? vyšla v roku 2011 vo vydavateľstve Hélium/Actes Sud. Má 40 strán a rozmer 19 x 23,5 cm.

THE WOLF, THE DUCK & THE MOUSE (Mac Barnett, Jon Klassen) – recenzia

Každý, kto sa občas pozrie, čo je nové v detskej literatúre vo svete, musel naraziť na meno Jon Klassen. Čo kniha, to bestseller a kopa ocenení k tomu. V roku 2017 jedna klassenovka vyšla aj v Ikare – Lišiak Pax.

The Wolf, the Duck & the Mouse

Najčastejšie spolupracuje s Macom Barnettom a od tohto legendárneho dua je aj kniha The Wolf, the Duck & the Mouse.

Toto video natočili autori priamo v bruchu vlka.

Upozornenie: pri hodnotení tejto knihy určite nebudem objektívna. Čítali sme ju totiž za dosť adrenalínových okolností – ortuť teplomera stúpala do astronomických výšok, dieťa nereagovalo na otázky a hystericky plakalo. Hneď ako sa dcéra trochu upokojila, začali sme čítať túto knihu. A už po prvej scéne z vlkovho brucha sa ozýval smiech a smiala sa až do konca. Neusmievala, ale celkom nahlas a úprimne smiala. Mac a Jon, máte to u mňa. Horúčka klesla, ochorenie odoznelo a my už týždeň čítame The Wolf, the Duck & the Mouse stále dookola. Každý deň. Dvakrát.

Ako som už písala v recenzii na Špinušku, unavuje ma, keď dopredu viem, ako sa skončí „zábavná“ scénka vo filme alebo knihe. Málokto dokáže napísať skutočne vtipný príbeh s naozaj nečakanými zvratmi. Macovi Barnettovi sa to podarilo. Druhý výjav z knihy, keď hlavnú hrdinku myš zožerie vlk (a ešte nám s radosťou otrčí zadok), mi pripomenul scénu z filmu bratov Coenovcov Burn after Reading, kde hneď na začiatku šokujúco zastrelia Brada Pitta, jednu z najväčších hviezd tohto filmu. Prehltnutá myška síce lamentuje, že toto je koniec, ale v bruchu ju čaká ešte veľa dobrodružstiev. A pokračovanie je rovnako skvelé ako u mojich obľúbených Coenovcov: myška zistí, že v bruchu nie je sama, a že tam vôbec nie je zlý život. Len keby tam bolo aspoň jedno okno. Ešteže vlk na kačkino odporúčanie pohltal sviečky. Symbióza je dokonalá, lebo keď vlka začne naháňať poľovník, kačka s myškou ho zachránia.

Oh woe! Oh shame!

Ilustrátor Klassen má svoj jasne rozpoznateľný štýl a ten nehýri práve farbami. Aj The Wolf, the Duck & the Mouse je ladená do nezáživnej hnedej (scény z brucha) alebo sivej a mesačno-modrej (scény z lesa). Aj túto obmedzenú paletu dokázal využiť na krásnu hru so svetlom. Nočný les – ako inak, pri splne mesiaca – má úžasnú atmosféru. Hnedo-sivé odtiene dávajú knižke patinu. Klassen nemá rád preplnené ilustrácie, ale aj minimum „rekvizít,“ ktoré v knihe sú, dokázal využiť na podporenie retro efektu: kačica s myškou nosia košeľu a motýlika a púšťajú si platne. K vintage štýlu najviac prispieva štipku patetická, mierne archaická a trochu rýmovaná angličtina: Oh woe!“ said the wolf. „Oh shame! Never have I felt such aching and pain. Surely it must have been something I ate. Ale netreba sa jej báť – to hlavné je zjavné aj z obrázkov.

Moderný nesvojprávny vlk

Sú len dva druhy rozprávok – so zlým a zákerným vlkom, ktorý podľahne až na konci, a so zlým, ale neschopným vlkom-fackovacím panákom (No počkaj, zajac!). Ten má ťažký život už od začiatku. Aj v tejto knihe je vlk tak trochu nesvojprávny a zmanipulovaný, ale žiadne veľké násilie sa tu nedeje, dokonca sa so svojimi požranými obeťami spriatelí (a vôbec to nepôsobí nasilu). Hoci námet okamžite pripomenie Červenú čiapočku alebo Kozliatka, týmto klasickým rozprávkam je príbeh veľmi vzdialený. Barnett s Klassenom totiž ukazujú strach (= vlka) v úplne inom svetle. Keď si s ním myška s kačkou poradia a naučia sa ho ovládať, vyzerá úplne neškodný až bezbranný a je skôr na smiech. Vlk s vyplazeným jazykom pôsobí tak utrápene, až vzbudzuje ľútosť (hoci nie práve u mojich škodoradostných detí 🙂 ).

The Wolf, the Duck & the Mouse je variáciou na spomínanú Červenú čiapočku, ale skrz-naskrz modernou. Napríklad aj v tom, že hlavní hrdinovia nečakajú pasívne na záchranu, ale v ťažkej situácii si pomôžu sami. Strach už dávno nie je výchovným prostriedkom, dnes rozprávky vychovávajú sebavedomé deti.

Bonus

Tu je zaujímavý rozhovor s Kanaďanom Jonom Klassenom o tom, ako vzniká detská kniha, aj s ukážkami.

Komu je určená kniha The Wolf, the Duck & the Mouse

Všetkým, naozaj všetkým deťom od dvoch do siedmich rokov. Neverím, že sa nájde dieťa z tejto vekovej kategórie, ktoré by si ju neobľúbilo.

 

Kniha vyšla vo vydavateľstve Walker Books Ltd v roku 2017. Má 40 strán a rozmer 225 x 287 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu The Wolf, the Duck & the Mouse si môžete kúpiť tu (doručenie na Slovensko zadarmo)

 

NEVIDITELNÁ MUMO (Lukáš Opekar) – recenzia

Táto kniha sa prehnala naším trhom ako víchrica. Vyšla na jeseň 2017 a už pred Vianocami bola skoro všade vypredaná. Vypredať celý náklad za pár mesiacov – to je sen každého vydavateľa. Neviditelná Mumo si jednoznačne koledovala o dotlač.

Za fotku ďakujem vydavateľstvu Mazzel

Naše detváky Mumo dostali ako oneskorený vianočný darček na Veľkú noc, takže už pár týždňov ju konečne študujeme aj my. Hoci sme ju prečítali už viackrát, stále sa jej dožadujú. Je to, citujem, „najlepšia kniha všetkých čias.“ Vďaka čomu je Neviditelná Mumo taká lákavá?

Je nádherná

Koľko práce je za týmito zložitými miniatúrnymi kompozíciami, to si ani neviem predstaviť. Je radosť na ne pozerať. Sú precízne usporiadané a krásne farebné. Priznávam, že občas detvákom kúpim knihu len preto, že sa páči mne. Tak to bolo aj s Mumo.

Za fotku ďakujem vydavateľstvu Mazzel

Originálne hľadacie aktivity na precvičenie pozornosti a systematickosti

Úlohových knižiek typu search&find u nás veľa nie je. Táto poteší o to viac, že je skutočne originálna. Doma máme asi dve anglické search&findovky, a hoci sú veľmi pekné, nikdy detváky nebavili natoľko, aby naraz vyriešili všetky úlohy. K Mumo sa naopak rady vracajú a opakujú tie isté úlohy. Aktivity (hľadanie malých predmetov v skrumáži hračiek, všelijakých guličiek, zrniečok a domácich potrieb) nenudia aj vďaka tomu, že majú rozdielnu náročnosť. Muminmu kamarátovi lemurovi často trčí len chvost a aj ostatné veci sú dobre poskrývané. Väčšinou ich vidieť len čiastočne alebo z uhla, takže ponachádzať ich všetky je poriadna fuška. Jeden predmet (hlava sochy) sa nám dokonca doteraz nepodarilo identifikovať.

Kniha pre celú rodinu

Ten šťastný výraz v tvári, keď sa aj štuplíkovi podarí nájsť nejaký hľadaný predmet, je na nezaplatenie. A keď sa nám naopak niečo nájsť vôbec nedarí, vtedy pribehne aj zvedavý ocko a pomáha hľadať tiež.

Za fotku ďakujem vydavateľstvu Mazzel

Aktivity sa striedajú s príbehom

Je to unikátny hybridný žáner. Váhala som, či mám Mumo zaradiť do kategórie Rozprávka alebo Úlohová kniha, pretože je to okrem 12 hodin s Oskarem jediná kniha aktivít s jednotiacim príbehom, o ktorej viem. Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Lebo ak je grafická úroveň silnou stránkou autorov, tak text ňou určite nie je. Vycítili to aj moje deti, ktoré príbeh veľmi nezaujal a občas ho netrpezlivo preskakovali. Ten je plný všelijakých čudesných zvratov a digresií a ignoruje pravidlá výstavby textu (na druhej strane, ako vyvolať napätie v texte, ktorý je každú chvíľu prerušovaný úlohami?). Je zjavné, že prvotné sú tu fotografické kompozície s úlohami a príbeh ich len prepája. Tieto prepojenia niekedy pôsobia trochu umelo. Neprekvapuje to, lebo autor Lukáš Opekar študoval grafický dizajn a aj ďalšie dve členky mikrovydavateľstva Mazzel majú výtvarné vzdelanie.

Za fotku ďakujem vydavateľstvu Mazzel

Inšpiratívny zázračný svet

Ale táto kniha naozaj nestojí na príbehu. Myslím, že dieťaťu manželov Opekarovcov môže závidieť celý svet. Lebo mať doma takýto zázračný svet, to musí byť nádherné detstvo. Je to svet, v ktorom sa nevyhodí ani rozbitá sklenená miska, ani najmenší gombík, mušlička alebo kus farebného papiera a všetko sa mení na rozprávkové bytosti. Ak podobne vyzerá aj detská izba u Opekarovcov, môžu si v nej rovno otvoriť múzeum. Táto kniha je inšpiratívnejšia ako akýkoľvek kurz recyklovania. To sa potvrdilo aj u nás. Keď sme ju dočítali, dcéra sa ma opýtala, či existuje aj pokračovanie. Zatiaľ nie, tak sa aspoň sklamaná rozhodla vyrobiť si vlastnú Mumo. Celkom sama. Skvelé knižky nikdy nekončia poslednou stranou.

Naša vlastná Mumo

Komu je Neviditelná Mumo určená

Toto je prvá úlohová kniha, ktorá bavila naozaj celú rodinu. Autorovi sa podarilo vytvoriť úlohy, ktoré zaujali 2,5- aj 5,5-ročné dieťa plus oboch rodičov. Neuveriteľné.

Kniha vyšla vo vydavateľstve Mazzel v roku 2017. Má 40 strán a rozmer 230×290 mm.

Neviditelnú Mumo si môžete kúpiť tu.

 

STRATENÁ VEC (Shaun Tan) – recenzia

Ostré tiene a záhadné oblé tvary ako z Dalího obrazov plus ďalšia výpožička zo surrealizmu – zásuvky na tele, ponurá atmosféra štátnych úradov ako vystrihnutá z Kafku, orwellovskí ľudia a k tomu trochu sci-fi ako z filmu Brazil – takýto mix dokáže v detskej knihe namiešať len jeden človek na svete. Shaun Tan.

Odkedy sme knižku Stratená vec čítali prvýkrát, dcéra stále spomína, že aj ona by chcela nájsť stratenú vec z iného sveta. Príbeh jej neschádza z mysle a museli sme ho čítať stále znova. Záver je neurčitý a zdanlivo bez pointy, takže jej malá hlavička stále rozmýšľala, čo sa vlastne s vecou stalo.

Veci tu totiž nie sú obyčajné veci, ale vecoľudia alebo vecozvieratá. Kto by doma nechcel mať priateľský hravý čajník s nohami lúčneho koníka a chápadlami, ktoré podľa potreby vysúva zo zásuviek. Vec vydáva zvuky a prejavuje emócie, preto som si chvíľu myslela, že táto kniha rozpráva o emigrantoch. V druhom pláne to tam niekde určite je, ale Stratená vec je hlavne o niečom inom.

Stratená vec

No Book For An Old Man – prečo knihu Stratená vec pochopia len deti

Mnohí autori sa často vracajú k nejakej téme. U Shauna Tana sa opakujú dva motívy: prisťahovalectvo a – zbieranie drobných predmetov. Ako niekto dokáže napísať (alebo skôr nakresliť) dve fascinujúce knihy (tá druhá je Eric, recenzia čoskoro) o zbieraní vrchnáčikov z fliaš, to je ďaleko za hranicami môjho chápania. Nie je to (len) metafora, tieto knihy sú naozaj o zbieraní vyhodených nepotrebných predmetov. Čudné sa mi to prestalo zdať až vtedy, keď som si spomenula na svoje detstvo.

Toto je Shaun Tan. Tu ani vnútorná strana obálky nemôže byť biela.

Ako sme mohli my, dospelí, úplne zabudnúť na to, aké fascinujúce boli nájdené predmety? Akú tajomnú atmosféru mali všetky komory, pivnice, podkrovia, stodoly, kôlne a dielne u starých rodičov, plné nepoznaných zabudnutých predmetov. Nebolo nič zaujímavejšie ako prideľovať im nové funkcie, nové použitie. Trošku sa pri tom báť, ale tak radostne. Na tieto miesta, nudné a špinavé pre dospelých, mám najlepšie spomienky z detstva.

Takže pointu táto kniha predsa len má. Alebo skôr odkaz rodičom: vyhraďte deťom miesto, kam si môžu odkladať pokazené, nefunkčné alebo nájdené veci. Pre nás sú to haraburdy, pre nich je to nový svet. Odporúča komora psychológov 🙂 .

Na tomto videu Shaun Tan vysvetľuje, čím sa inšpiroval pri postave stratenej veci.

Ďalší odkaz knihy je trochu pochmúrnejší. Z chlapca sa pomaly stáva tuctový dospelý bez schopnosti vidieť zvláštne veci a rozprávať zaujímavé príbehy.

Stratená vec je tiež o priateľstve. Chlapec, zberateľ odhodených vrchnáčikov, si ako jediný všimne osamelú vec na pláži a spriatelí sa s ňou. Jeho rodičia ale nemajú pochopenie pre špinavú vec, a tak ju ukryje. Odmietne ju nechať v rukách úradníkov a radšej ju zavedie na tajné miesto, kde sú stratené veci šťastné. Bláznivá kniha? Shauntanovská. Geniálna. Skvelé vydavateľstvo Slniečkovo (recenzia na Strom, ktorý dáva tu, Kde žijú divé zvery tu) sa pri zostavovaní edičného plánu zjavne inšpiruje zoznamom laureátov ceny ALMA (nobelovka za detskú literatúru) a dobre robí.

Dalí? Nie, Shaun Tan. Miesto, kde sú stratené veci šťastné.

Stratí sa čitateľ v Stratenej veci? Nie

Najlepšie na Tanových knihách popri nadpozemských ilustráciách je, že je v nich veľmi málo textu (alebo žiadny) a často chýbajú jasné indície, ako uchopiť príbeh. Je na čitateľovi, aby si našiel svoju interpretáciu. Ako priznáva autor, neraz ani sám mnohému nerozumie. Je to tak preto, lebo proces tvorby uňho nezačína témou alebo myšlienkou, ale pocitom, ktorý zachytí na svojich skiciach. Tieto náčrty rozvíja a prerába a necháva sa viesť „ceruzkou.“ K témam a deju sa dopracuje až sekundárne. Našťastie, vizuálne symboly (úradnícka šedá farba a strohá architektúra, … ) a precízne zachytená atmosféra nedovolia ani malému čitateľovi stratiť sa v príbehu. Pre tých, ktorí majú radi austrálsku angličtinu alebo Shauna Tana tak ako ja, sem a sem vkladám dve videá z jeho štúdia.

Nemám šajnu, kámo!

Aj v týchto videách vidieť, že u tohto autora nič nie je náhodné, všetko je dokonale podriadené atmosfére: tvary, svetlo, farby. Je tu veľa šedej a hnedej, veď je to sci-fi, ale také iné, ľudské, prívetivé. V úvode som spomínala inšpiráciu Orwellom, napriek tomu kniha nie je pochmúrna. Občas je knižka aj celkom vtipná. Napríklad postava Piťa. Ten zaujal aj moje deti, lebo každý deň pobehujú po byte a vykrikujú jeho repliku Nemám šajnu, kámo!

Komu je kniha Stratená vec určená

5-ročné deti si už naplno vychutnajú sci-fi atmosféru. Odporúčam každému dieťaťu, ktoré sa nebojí vykročiť mimo vychodenej cestičky.

Bonus

Stratená vec bola sfilmovaná, a veľmi úspešne, získala oskara (dá sa nájsť na Youtube ako Shaun Tan: The Lost Thing). Ďalší prírastok do Tanovej vitrínky s oceneniami. Krátka animácia veľmi verne kopíruje predlohu, ale kniha je kniha.

Bonus II

Na tejto stránke sú naozaj skvele vypracované edukačné materiály (v angličtine) ku knihe a filmu, otázky, nad ktorými deti môžu porozmýšľať, aby lepšie pochopili knihu a jej atmosféru, plus x obrázkov z knihy a predprodukcie filmu. Niektoré úlohy zvládnu aj menšie deti, iné sú určené študentom animácie.

Bonus III

A takto vyzerá omaľovanka od tohto autora. Nádhera.

 

Máte doma knihu od Shauna Tana? Páčila sa vám? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.


Stratená vec vyšla v roku 2014 vo vydavateľstve OZ Slniečkovo. Má 34 strán a rozmer 230×310 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, môžete si ju kúpiť tu. Omaľovanku Metropolis nájdete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

 

SOFIA A TEKVIČKA (Pat Zietlow Miller, Anne Wilsdorf) – recenzia

Túto knihu by som za normálnych okolností asi nekúpila. Obrázky ma nijako nenadchli. Ale Laura z Voňavých knižiek mi o nej rozprávala s takým nadšením, že sa nedalo odolať. Hovorila mi, že je to knižka o tom, ako sa dievčatko spriatelí s tekvičkou, a o tom, ako sa jej vlastná dcéra po jej prečítaní takto spriatelila s čerešničkami. A ako si ich chcela brať aj do postele 🙂 .

Príbeh mal obrovský úspech aj u nás doma. Knihu sme mali požičanú asi tri týždne a celý ten čas sme ju čítali každý deň. A ja som čakala, akú zeleninu dovlečú do postele moje detváky. Samozrejme, bez fiktívnej kamarátky Betky rastlinného pôvodu sa to nezaobišlo ani u nás. V našom prípade to bolo jabĺčko poľudštené namaľovanými očami a ústami. Rovnako ako Sofia, aj naše detváky ho tvrdohlavo odmietali zjesť, keď im ho umyl so situáciou neoboznámený ocko.

Ako skončila Betka

Betkinu životnú púť ukončilo pár pádov na zem a týždňový výlet mimo domu. Medzitým sa na polozhité jablko, našťastie, zabudlo. Keď sme sa však vrátili, z plyšovej sovičky sa stalo „bábätko,“ ktoré si dcéra už mesiac nosí všade so sebou. Kŕmi ho, kočíkuje, dáva mu čiapku a sveter, keď ide von, a keď sa nepozeráme, tak aj pusinky. Som presvedčená, že tento vzťah k „bábätku“ má na svedomí Sofiina láska k tekvici. Milujem knihy, ktoré majú presah do reálneho života. Nakoniec ani tie ilustrácie neboli vôbec nudné. 2,5-ročného štuplíka mimoriadne zaujali. Ukážky z knihy nájdete tu.

Ale priateľstvo so zeleninou má aj svoje nevýhody. Sofiini rodičia vedia, že tekvica čoskoro zhnije, a chcú Sofiu uchrániť pred sklamaním. Ponúkajú jej sladkosti aj nové hračky, ale ona sa jej nechce vzdať ani za svet. Lebo žiadna hračka nie je taká vhodná na mojkanie. Ale keď začnú Betkin nevábny vzhľad komentovať aj iné deti, Sofia pochopí, že s ňou treba niečo robiť. Vyskúša pár naivných riešení a nakoniec ju zakope v zemi, aby Betka „pookriala.“ Až na tomto mieste som pochopila, že táto veselá knižka nenápadne rozpráva, okrem iného, o starnutí a smrti.

Prečo by túto knihu mali čítať aj dospelí

Ďalšia kniha, ktorú by som zaradila do kategórie Povinné čítanie pre rodičov malých detí. Ďalšia príležitosť pre dospelých pozrieť sa na svet detskými očami. Keď Sofii rodičia ponúkajú výmenou za Betku hračky, na prvý pohľad je ich konanie prirodzené, racionálne. Chcú predísť tomu, aby zažila smútok z tekvičkinho „starnutia“ a „smrti.“ Ale tabuizovať tieto témy pred deťmi nemá význam. Sofia sa s nimi napriek obavám rodičov skvele vyrovnala. Stačilo malé ubezpečenie, že Betke je pod zemou a snehovou prikrývkou dobre. A iba vďaka tomu, že ju uložila do zeme, mohla zažiť kolobeh života a pozorovať, ako zo starej tekvičky vyrástli hneď dve nové – Betkini synovia.

Navyše, v momente, keď začnete tekvičku vnímať ako metaforu živej bytosti (veď má aj meno a nakreslené ľudské črty), začne vám konanie rodičov pripadať absurdné. Nikto by sa predsa nezbavil kamaráta len preto, že je starý a umiera. Táto knižka nám rodičom tiež pripomína, že detské puto k veciam môže byť rovnako silné ako k ľuďom. Kto nemal v detstve svojho plyšového maznáčika? Detský antropomorfizmus je bezhraničný. Budem na to pamätať pri triedení detských hračiek 🙂 .

Čo je na tejto knihe najlepšie? Má toľko vrstiev, toľko interpretácií, a pritom sa dá stále čítať aj ako jednoduchý a úžasne vtipný príbeh. Vôbec to nie je ťažko stráviteľná elitárska záležitosť. S dcérou sme prelúskali asi dve stovky detských kníh a táto je jedna z najlepších. Verbarium zase boduje (recenzia na ďalšiu úžasne vtipnú knihu z tohto vydavateľstva tu).

Čo sa mi ešte páčilo na tejto knižke?

  • vznikla podľa skutočného príbehu
  • dospelí na obrázkoch majú trochu nadváhu
  • slovná zásoba našej predškoláčky sa rozšírila o slovo „štýlový.“

Komu je kniha Sofia a tekvička určená

Prevažujú tu ilustrácie nad textom, takže deťom od troch do šiestich rokov.

Bonus

Tu je recenzia knižky aj s návodom, čo všetko sa dá robiť s tekvičkami.

Kniha vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Verbarium. Má 40 strán a rozmer 207x261mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu Sofia a tekvička si môžete kúpiť tu.

PTÁČEK A LEV (Marianne Dubuc) – recenzia

Aby bolo jasné, autorka knihy Ptáček a lev, Kanaďanka Marianne Dubuc, nie je práve horúca kandidátka na nobelovku za detskú literatúru. Popri takých esách ako Petr Sís (recenzia tu) a Shaun Tan (recenzia čoskoro), ktorí tiež vyšli vo vydavateľstve Labyrint, pôsobí ako šedá myška. Ale niečo na jej knižkách s milými obrázkami je, veď pozbierali toľko ocenení a boli preložené do 20 jazykov. Dojem z nich najlepšie vystihuje anglické slovo heartwarming. Srdce zahreje milý príbeh a najmä ilustrácie so zvláštnym čarom.

Malá Marianne bola jedináčik a nudu zaháňala kreslením. A ako kresby dieťaťa vyzerajú aj jej knihy. Trochu naivne, trochu sladkasto, úžasne ľahko (príbeh je extrémne priamočiary a jednoduchý, farby jemné) a neodolateľne milo. Vďaka kresliarskej technike – Dubuc najčastejšie používa pastelky a hlavne obyčajnú ceruzku – vyzerajú ilustrácie veľmi prístupne. Až si čitateľ pomyslí, že takéto obrázky by zvládol nakresliť aj sám. Ale, samozrejme, mnoho z toho, čo pôsobí tak jednoducho až obyčajne, je vykalkulované. Autorka sa veľmi dôsledne vyhýba ostrým tvarom. Všetko – levov domček, dvere, okno, koberec, krb, dym, stromy, konáre, zeleninový záhon, dokonca aj rýľ – je oblé.

Ulízaný lev v motérkach

Ešte aj levova hriva je skrotená, ulízaná. Žiadny lev nikdy nevyzeral mierumilovnejšie ako tento pracovitý dobráčisko v montérkach. Do čapice si urobí dieru (ako inak, okrúhlu), aby v nej mohol zahriať zraneného vtáčika. Obrázky, kde si spolu čítajú, jedia a spia, a hlavne tie, kde lev tak veľmi smúti za priateľom, že mu samému nechutí jesť, nedokáže spať ani čítať, sú taká nádielka emócií, že príbeh cez ne bez problémov pochopia aj maličké deti. A nejedno dospelé oko nezostane suché 🙂 .

Na konci sa priatelia, ako inak, opäť stretnú a všetko je tak, ako má byť. Idylku dopĺňajú scény z prírody znázorňujúce kolobeh života. Pomalú až lenivú atmosféru ešte umocňujú ilustrácie, ktoré obklopuje nezvyčajne veľa voľného priestoru. Marianne Dubuc sa často zameria na jediný detail, napríklad malý kvietok, a zvyšný priestor nechá pokojne prázdny, biely. V jednom prípade je dokonca prázdna celá dvojstrana – keď celá krajina zapadne snehom. Keď sa vtáčik po dlhej odluke zase vráti, jeho prílet avizuje zaštebotanie – malá čierna nota na bielej dvojstrane. Toto je obľúbený moment mojich detvákov, už dopredu sa tešia, ako na tomto mieste zapískam.

Mladá ilustrátorka rozhodne má svoj štýl. Občas pracuje až filmárskymi postupmi (smutný lev z perspektívy vzďaľujúceho sa vtáčika). Určite sa oplatí sledovať, kam sa bude vyvíjať jej tvorba v budúcnosti.

Komu je kniha Ptáček a lev určená

Napriek úctyhodnému počtu strán (72), je to kniha pre najmenšie deti. Teda tie, ktoré už netrhajú stránky, pretože toto nie je leporelo. Zápletka aj text sú tu zredukované na úplné minimum, takže príbeh sme vždy preleteli za pár minút.

 

Kniha Ptáček a lev vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Raketa/Labyrint. Má 72 strán a rozmer 190×240 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

MEDVĚD, KTERÝ NEBYL; VAČICE, KTERÁ SE NESMÁLA (Frank Tashlin) – recenzia

Tieto knihy mi pripomenuli kultovú knihu môjho detstva Tisíc a jeden vtip. Alebo kreslené časopisové vtipy z čias komunizmu. Aj tak by som nikdy neuhádla, že originály vyšli v rokoch 1946 a 1950. Plus mínus v čase, keď vznikali aj filmy Charlieho Chaplina. Tie sú dnes nepozerateľné. Ale Tashlinove skvosty Medvěd, který nebyl a Vačice, která se nesmála sú stále neuveriteľne živé a zábavné. Aj preto prvú z nich, The Bear That Wasn’t, do svojho výberu detskej klasiky zaradil New York Review.

 

 

Úplne najlepšie na nich je, že zaujmú všetky generácie, deti i dospelých. Majú toľko vrstiev, že každý si v nich nájde niečo pre seba. Trochu ako Malý princ. Rovnako ako Exupéry, aj Tashlin kritizuje prevrátené hodnoty: obžerstvo na úkor pôžitku, honba za ziskom namiesto pohody, nasledovanie davu namiesto tolerancie.

Ocko odporúča

Náš ocko zásadne deťom číta iba knihy, ktoré zaujímajú aj jeho. Ich vedomosti z entomológie, ornitológie a paleontológie sú preto na úrovni vysokoškolských študentov. Ale Medveď, Vačica a ešte Námořník a Pekka (recenzia čoskoro) zaujali aj jeho natoľko, že im ich čítal stále dokola. A to už je naozaj pocta!

 

Vždy je skvelé, keď sa podarí zladiť ilustrácie a text. A v tomto prípade je súlad absolútny. Oboje sú karikatúrne, satirické, dovedené do absurdnosti. Ľudia z príbehov, ktorí sú schopní zájsť vo svojej zlobe, zaslepenosti a nenažranosti takto ďaleko, ani nemohli byť zobrazení inak ako neproporčné karikatúry. Jediná bytosť so zdravým rozumom je totiž medveď/vačica. Aj on/ona síce podľahne tlaku spoločnosti, no len na chvíľu.

Medveďovi počas hibernácie postavia nad norou priemyselný komplex. Keď sa zobudí, presvedčia ho, že nie je medveď, ale lenivec, čo sa vyhýba práci. Veď vo fabrike predsa medvede nebývajú. Keď aj medvede v Zoo potvrdia, že nie je medveď, inak by predsa bol v klietke ako oni, je, chudák, taký zmätený, že sa zamestná v továrni a neuloží sa na zimný spánok.

Šťastnej a vysmiatej vačici zase nedajú pokoj ľudia, ktorým sa zdá, že je smutná. Pokúšajú sa ju rozveseliť pobytom v meste, kinom, kabaretom i hrozbami, až ju dovedú k slzám. Všetko len preto, že vačica visí na strome dolu hlavou a kútiky jej úst smerujú dole. Našťastie nakoniec všetko dobre dopadne, takže deti môžu po čítaní spokojne zaspať.

Čo najviac zaujalo detváky

Pri každom opakovaní refrénu knihy, Si hlupák, ktorý by sa mal oholiť, a ktorý nosí kožuch! alebo Si hlúpa vačica, ktorá si myslí, že sa smeje, aj keď sa nesmeje!, sa pučili od smiechu. Nestáva sa každý deň, aby sa v detskej knihe používali zakázané slová (hlupák). Opakujú sa aj scény, akurát sú čím ďalej, tým prehnanejšie a absurdnejšie. Napríklad vedúci smeny v továrni má jednu sekretárku, jeden telefón, jeden odpadkový kôš. Riaditeľ má všetko dvakrát, generálny riaditeľ trikrát, viceprezident štyrikrát, prezident päťkrát. Okrem toho s každou pozíciou vždy rastie aj veľkosť stola, stoličky, koberca, obrazov na stenách a honosnosť kancelárie, ale ubúda vlasov na hlave. Príbeh pripomína snehovú guľu kotúľajúcu sa z kopca, na ktorú sa nabaľuje čoraz viac snehu. Tieto refrény dávajú knihám taký rytmus a taký spád, že mi deti pri čítaní netrpezlivo prevracali stránky dopredu, aby som čítala rýchlejšie.

Je vidieť, že Frank Tashlin je aj skvelý tvorca animovaných i hraných filmov. Pohráva sa s rôznymi uhlami aj dynamikou textu. Medveď a Vačica si koledovali o animovanú adaptáciu. Hlavne Medveď zo šesťdesiatych rokov sa naozaj vydaril. Obyčajná šípka z grafu tu zasahuje do deja tak, akoby bola jednou z postáv. Sú tu aj odkazy na hnutie Hippies a industriálny klip s hudbou, za ktorú by sa nehanbili ani Chemical Brothers. Aj keď sa Tashlin kvôli cigarete v medveďových ústach veľmi rozhneval, rozprávka je rovnako populárna ako jej predloha.

Hoci ilustrácie a texty kníh sú úžasne prepojené, občas si obrázky žijú vlastným životom. Na výjavoch z mesta sa odohrávajú desiatky nezávislých mikropríbehov: pády, pošmyknutia, autonehoda, diery v zemi, vyliate vedro na hlave, žirafí jazyk v chlapcovej zmrzline. Balzam na dušu pre malých škodoradostníkov.

Komu sú knihy Medvěd, který nebyl a Vačice, která se nesmála určené

Náš 2,5-ročný štuplík si obe knihy veľmi obľúbil, všetci v rodine dostali odporúčania, aby sa oholili. Ale najlepšie sa hodia deťom od 4 – 5 rokov, ktoré už rozumejú príbehu. Horná veková hranica pre tieto knihy podľa mňa neexistuje – pôvodne ani neboli celkom určené pre deti.

Bonus

Ukážka The Bear That Wasnt (v angličtine)
Ukážka The Possum That Didnt (v angličtine)

 

Kniha Medvěd, který nebyl vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Baobab. Má 64 strán a rozmer 160×230 mm. Vačice, která se nesmála vyšla v roku 2013. Má 64 strán a rozmer 170×230 mm. Medveď, čo nebol medveďom vyšiel aj v slovenčine vo vydavateľstve Pravda, ale ešte v štyridsiatych rokoch, takže zohnať toto vydanie je ťažký oriešok.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu Medvěd, který nebyl si môžete kúpiť tu.

Knihu Vačice, která se nesmála si môžete kúpiť tu.

Medveď a Vačica sú súčasťou trilógie. Treťou knihou je Svět, který není.

ŠPINUŠKA (Annie M.G. Schmidt, Fiep Westendorp) – recenzia

Špinuška má všetko, čo má úspešná kniha pre deti mať: veľa vtipných príbehov a ilustrácií, dynamický dej, hlavnú hrdinku s chytľavým smiešnym menom, strapatými vlasmi a rozkošným prasacím rypáčikom. A veľkú nezbedníčku, ktorá vyvedie každý deň poriadnu galibu. Holanďanka Annie M.G. Schmidt je ďalšia autorka, ktorá zaslúžene dostala nobelovku za detskú literatúru (cenu Hansa Christiana Andersena v roku 1988).

 

Často sa stáva, že autor sa k vtipnej pointe dostane len po zdĺhavom opise situácie, ktorá k nej vedie. Kým sa čitateľ prelúska cez všetky opisy, všetka komickosť vyprchá. To však nie je prípad tejto autorky. Annie M.G. Schmidt načrtne okolnosti len pár vetami, a preto jej stručný, kondenzovaný štýl nenudí.

Čo všetko má špiniaci potenciál

Prerozprávané vtipné príhody bývajú často predvídateľné a ešte viac to platí v prípade, že sa hlavná hrdinka volá Špinuška. A kde chýba prekvapenie, chýba aj humor. Našťastie skvelá Annie M.G. Schmidt neukončí príbeh v momente, keď situácia vyústi do nehody, ale vygraduje ho ďalšími nečakanými zvratmi. Takže keď Špinuška cestou k tete zbiera kvietky neďaleko močiara, tušíte, že tento močiar, ako všetko potenciálne špiniace, zohrá v príbehu nejakú úlohu. Ale skokom doň sa nič nekončí a sinicovo-zelená Špinuška sa ešte stihne rozčapiť na bielom koberci svojej upätej tety. Tá dostane premočenú narodeninovú tortu, na ktorej je viac žiab ako čerešní. Nakoniec však má dôvod byť na svoju neter hrdá.

Keď Špinuška lezie po maliarovom rebríku, samozrejme, že ju zasiahne modrá farba. Ale potom aj červená, takže fialové dievčatko nespozná ani vlastná mama a nazve ju, na veľkú radosť mojich detvákov, ohlodanou slivkovou kôstkou. Táto kapitola sa končí rozhovorom dvoch ľudí, ktorí prišli na návštevu vo chvíli, keď mama horko-ťažko terpentínom vydrhla Špinušku: „Nezdá sa ti čudné, že také čistotné dievčatko ma takú ufúľanú mamu?“

Keď mama pošle Špinušku samu ku kaderníkovi, je jasné, že to nedopadne najlepšie. Ale kto by čakal, že sa tento nerozvážny čin skončí kompletným oholením deviatich hláv a jedného psa. A potom si deti na vyholené hlavy ešte namaľujú nápis KCEM NANUK! Veľmi by som chcela vedieť, čo tam mali napísané v holandskom origináli.

Výkričník z chvosta a análneho otvoru

Obraz skazy dokonajú skvelé ilustrácie. Tie majú naozaj veľkorysý priestor, takže deti sa môžu dosýta pokochať na každej situácii. Ilustrátorka Fiep Westendorp situácie dotvára ďaleko nad rámec textu. Napríklad deti nakreslia Babrošovi na hlavu výkričník a ďalší výkričník Westendorp vyrobila z psíkovho chvosta a análneho otvoru pod ním 🙂 .

Ilustrácie sú jednoduché, karikatúrne, ale pritom dynamické. Všetko pôsobí veľmi vratko, všetko vyzerá, že sa už-už zosype, všade je pohyb. Mame padá z tašky ovocie, hasiči sa zamotajú do hadíc; veciam, ľuďom i psovi neustále hrozí pád. Toto je jedna z tých knižiek, ktoré mi detváky pri čítaní trhajú z ruky, aby si mohli zblízka obzrieť každý detail.

Reč tela leňochodov

Napriek tomu, že ilustrácie sa na prvý pohľad javia ako jednoduché čarbanice, postavy majú prepracovanú reč tela. Zvesená hlava, ovisnuté plecia a dlane ohnuté ako leňochod – je jasné, že Špinuška naozaj ľutuje, čo vyviedla. Nie je to žiadny nespratník, nevyžíva sa v entropii, vždy má len tie najlepšie úmysly. Napríklad chorej mame chce uvariť paradajkovú polievku (asi už tušíte, že kuchyňa už nikdy nebude taká ako predtým). Akurát sa vždy všetko zvrtne inak, ako si predstavovala.

A to je veľmi milé na týchto príbehoch, že síce kopia katastrofu za katastrofou, ale vždy sú vyvážené niečím pozitívnym. Špinuškin ocko kúpi deťom nanuk; Špinuška síce zaplaví celú ulicu mydlovou penou, ale ich obrus, ktorý odplaví k susedom, je taký čistý, aký svet ešte nevidel; Špinuškina polievka mame veľmi chutí; nevestine šaty zašpinené od atramentovej pásky sa všetkým veľmi páčia; raz dokonca Špinuška s Babrošom dostanú čestné vyznamenanie od starostu za záchranu cukrárovho života.

Komu je kniha Špinuška určená

Od Vianoc sa na našom nočnom stolíku točí silná zostava, do ktorej patrí aj táto knižka. Zaujala na oboch frontoch (dva a pol a päť rokov). Prvýkrát sa prečítala na jeden šup (všetkých šesť rozprávok!) a odvtedy ešte niekoľkokrát. A stále neomrzela. Dúfam, že naše vydavateľstvá sa odvážia vydať aj ďalšie skvosty legendárneho dua Schmidt-Westendorp.

Ukážku si môžete prečítať tu.

Kniha Špinuška vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Verbarium. Má 108 strán a rozmer 210×225 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu. Ale poponáhľajte sa, už je skoro všade vypredaná.