MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

Nepoznám absurdnejšie divadlo ako vojenské prehliadky. Vojaci by predsa mali vzbudzovať strach, ale keď pochodujú ako baletky do rytmu hudby, vyvolávajú úplne iné pocity. Pochody pakistanských alebo indických vojakov, ktoré kolujú po internete, sú už na nerozoznanie od Ministry of Silly Walks od Monty Pythonovcov. To nie je demonštrácia sily, ale masovosti a podriadenosti, rovnako ako Spartakiáda. Nie náhodou si Pink Floyd vybrali vojenskú prehliadku za symbol školstva. Toto spojenie napadá aj mne, keď sledujem svoju prváčku, ako zúrivo bojuje s povinnými školskými úlohami. Nedávno sa naučila čítať a písať (nebola to zásluha školy) a rada by si to trénovala od rána do večera. Ale na to nemá čas, musí popísať tony papiera nezmyselnými čiarami, vlnovkami, lastovičkami. Prečo musia všetky deti písať identické písmená? Veď ani dospelí sa nedržia predlohy. Je mi z toho smutno.

Takáto je aj moja spomienka na komunizmus: zmes veľkolepých, ale prázdnych a nedotiahnutých projektov, nezmyselného zasahovania do súkromia a nátlaku, ktorý sa kaskádovito ťahal celou spoločnosťou a v nejakej forme dočiahol aj na tých najmenších. Fantastického Petra Sísa (o Komodo som písala tu) režim znechutil natoľko, že sa zo zahraničnej cesty do rodného Československa už nevrátil. Keď sa ho potom o mnoho rokov neskôr začali jeho vlastné deti pýtať na to, prečo emigroval, výtvarník SíS im to vysvetlil obrázkovou knižkou. Pred veľkým výročím novembrovej nežnej sme si geniálny Múr vytiahli z poličky aj my.

Pokračovať v čítaní: MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

CIKÁDA (Shaun Tan) – recenzia

Shaun Tan, „nobelovkár“ za detskú literatúru, je jeden z mojich obľúbených autorov detskej literatúry; jeho Pravidla léta sú podľa mňa asi najlepšia detská kniha. V jeho tvorbe sa to hemží všelijakými čudnými potvorami, patvormi, sci-fi strojmi. Ale najuletenejšia je, aspoň pre mňa, práve jeho Cikáda. Paradoxne, lebo na jeho pomery je táto kniha výnimočne realistická. Surrealistické kreatúry zmizli, zostala len surrealistická hra svetla a tieňa. Vystupujú tu len obyčajní ľudia a jedna cikáda. Ľudia aj prostredie, v ktorom pracujú, sú vyobrazení až mrazivo detailne a verne.

Shaun Tan Cikáda odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: CIKÁDA (Shaun Tan) – recenzia

ERIK/ERIC (Shaun Tan) – recenzia

Kafka v Metamorfóze použil ako symbol sociálneho vylúčenia, pocitu čudnosti, absurdnosti a znechutenia zo seba samého muža meniaceho sa na chrobáka. Shaun Tan zašiel ešte ďalej. Eric je tieň? plameň? list? vidlička? kvietok? mimozemšťan? Nevedno. Nijako nevieme uchopiť jeho identitu a ani vysloviť jeho meno – preto nám blahosklonne dovolil, aby sme ho volali Eric. Ale rovnako zvláštne sa cíti aj on v našom svete. Eric je totiž zahraničným študentom, ktorý prišiel na výmenný pobyt. Všetko, s čím sa stretáva, aj tie najbežnejšie veci, sú preňho nové. Aby autor zvýraznil pocit kultúrneho šoku, zmenšil ho na veľkosť orecha. Z tejto perspektívy bezbranný Eric objavuje náš svet, svet ľudí. V orechovej mierke vníma okolie inak ako my a pýta sa zvedavé otázky, na ktoré nevieme odpovedať. Pokračovať v čítaní: ERIK/ERIC (Shaun Tan) – recenzia

PREČO BÝVAME ZA MESTOM (Peter Stamm, Jutta Bauer) – recenzia

Čo si z prvého domu v detstve pamätáte vy? Mne sa vždy ako prvá, neviem prečo, vybaví chodba. Nakresliť jej pôdorys by som už asi presne nevedela, ani určiť farbu stien, spomínam si skôr na pocit bytia v chodbe, pocit, ktorý v mozgu blúdi úplne inými synapsiami ako slová. A toto je podľa mňa aj najzaujímavejšia myšlienka tejto knižky: uvedomenie si, že naše životy do veľkej miery určujú banálne veci ako trebárs modré svetlo z prvej kapitolky knižky (alebo obrazovky 🙂 ).

  • Prečo bývame za mestom odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: PREČO BÝVAME ZA MESTOM (Peter Stamm, Jutta Bauer) – recenzia

MEDVEĎ, KTORÝ TAM NEBOL (Oren Lavie, Wolf Erlbruch) – recenzia

  • Prvá včielka, motýľ, májka
  • Prvý púpavový venček
  • Prvý lupienkový dážď zo zakvitnutých stromov
  • Prvý koncert praskajúcich šišiek
  • Prvá nátierka z medvedieho cesnaku

Každý rok zabudnem, aká je jar nádherná, voňavá a chutná, a každý rok to všetko s úžasom objavujem odznova. Do tejto romantickej atmosféry som chcela vybrať nejakú nežnú knižku o stromčekoch, kvietkoch, veselých zvieratkách… Ale nie, v našej knižnici nič také nemáme. Aj dnes to teda bude poriadny intelektuálsky nášup 🙂 .

Každá knižka s menom Wolf Erlbruch na obálke automaticky pritiahne moju pozornosť. Pozrite si túto úžasnú animovanú poctu nemeckému ilustrátorovi. Video vzniklo pri príležitosti udelenia Ceny Astrid Lindgren. Okrem nej získal aj Cenu Hansa Christiana Andersena – obe považované za „nobelovku“ v detskej literatúre – ocenenie Bologna Ragazzi Award a mnohé iné.

U nás mu okrem veľkoformátovky Medveď, ktorý tam nebol vydali knižky O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu (recenzia tu) a Kačka, Smrť a tulipán. V češtine vyšlo Deset malých slanečků a vypredané Medvědiv a Příšerný večírek.

3D obrázok bez 3D okuliarov

Na žiadnu z nich sa Medveď, ktorý tam nebol vôbec nepodobá. K tomuto textu ani ilustrácie nemohli byť iné ako radikálne odvážne. Zjavne sa nemajú páčiť, skôr vyrušiť. Vyvolať akúkoľvek reakciu, hoci aj negatívnu. Táto kniha sa jednoducho nedá čítať pasívne. Pozadie je (schválne) rozmazané, ako fotky v treťotriednom periodiku lokálneho významu. Ako 3D obrázok bez 3D okuliarov. Ak vás toto nenahnevá, tak postava „medveďa“ určite. Ktorý hlavný hrdina je hrbatý? A k tomu ten nahlúply úsmev, až podozrivo široký. Kto chce, zbadá tu aj skrytú narážku na hnutie Hippies. Hmmmm.

Áno, možno niekde v pozadí Erlbruch zašifroval aj odkaz na drogy (ten medveď má podozrivo veľké oči 🙂 ), neviem. Ale to, že z knižky nikdy nebola masovka, s tým určite nesúvisí. Text je totiž ešte väčšia nálož ako ilustrácie. Je to najodvážnejšia detská kniha, akú som kedy držala v rukách. Načrtávajú sa tu spory z hardcore filozofie a logiky. Napríklad môžu si ľudia v komunikácii meniť jazyk, ako sa im zachce, ako to robí Humpty Dumpty z Alice? Je nič súčasťou všetkého?

„Nemôžem teraz hovoriť,“ povedal Tučniak, „Mám veľa práce.“

„A čo robíš?“

„Premýšľam.“

„Môžem premýšľať s tebou?“

„Ale len ak nebudeš myslieť na to, na čo myslím ja.“

„Dobre. A na čo teda myslíš?“

„Na všetko!“

Medveď sa poškrabal po hlave. „Mohol by si mi nechať aspoň čosi maličké, o čom by som mohol premýšľať ja?“

„V žiadnom prípade! Pre taký veľký mozog, ako mám ja, sotva Všetko stačí. Niekedy musím na Všetko myslieť dokonca aj dva razy.“

„Čo ešte zostalo, aby som mohol o tom premýšľať?“

„Nič!“ povedal Tučniak.

„Výborne, tak budem premýšľať o Ničom,“ potešil sa Medveď.

„Nemožné!“ zvolal Tučniak, „Aj na to myslím ja.“

„Veď predsa myslíš na Všetko,“ povedal Medveď.

„Nič je súčasťou Všetkého.“

Existenciálne otázky level 1

Hlavnou témou je však identita a existencia. Keď sa nedívame na svet, existuje vôbec? Existuje niečo mimo našich zmyslov? Je naša identita daná tým, čo si myslia druhí, alebo tým, čo si o sebe myslíme sami, keď sa na seba pozeráme pohľadom akoby zvonku (zrkadlo v závere)? Existuje niečo ako holá existencia bez subjektívnych nánosov?

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno Svrbenie.

„Mňa tuším švacne!“ pomyslelo si Svrbenie a neprestávalo sa škrabať. Zanedlho Svrbeniu narástol kožuch a a o chvíľu kožuchu narástli laby a nohy a nos. Neminulo ani veľa času a Svrbenie sa začalo nápadne podobať na… medveďa.

Vsunul do vrecka labu a našiel poskladaný kúsok papiera. Na ňom stálo:

SI TY JA?

Medveď sa poškrabal po hlave. „To je veru dobrá otázka.“

A čítal ďalej.

SI TY JA?

UŽITOČNÉ STOPY:

1. SOM VEĽMI MILÝ MEDVEĎ.

2. SOM ŠŤASTNÝ MEDVEĎ.

3. A SOM AJ FEŠÁK.

Spinoza, Lewis Carroll a substitučný tučniak

Ak si dospelí (aj to asi nemnohí) horko-ťažko vybavia, že im tieto témy pripomínajú trebárs Spinozu, čo si z takejto knižky zoberú deti? Čakala som, že aspoň na konci bude nasledovať nejaké vysvetlenie, ale nič. Tak túto knihu už asi neotvoríme, pomyslela som si, keď sme ju dočítali prvýkrát. Skúšala som z našej predškoláčky vypáčiť, o čom podľa nej Medveď, ktorý tam nebol je, ale na nič zmysluplné, samozrejme, neprišla. S deťmi si bežne čítame poriadne uletené knihy, ale túto som už odpísala aj ja. Predčasne. Preto som skoro odpadla, keď si ju vypýtali samy. Páči sa dokonca aj štuplíčkovi (3 r.). Citujem: „bola to hrozne smiešna knižka.“ Meno jednej postavy, Substitučný tučniak (inak výborný preklad Penultimate Penguin), sa u nás stalo ďalším zaklínadlom, ktoré si deti stále opakujú.

Jasné, že detské hlavičky nemajú šancu odkryť všetky prudko akademické otázky v pozadí, len sledujú prečudesno-čudesný príbeh ešte čudnejších postavičiek v nonsensovej rovine. A možno sa popri tom tak trochu zamyslia nad tým, ako môže existovať svrbenie bez medveďa. Alebo čo to znamená, že blúdenie je súčasťou cesty Dopredu. Je to málo? Určite nie. Keď Jostein Gaarder napísal pred rokmi geniálny Sofiin svet, ktorý zmenil život mnohým ľuďom, (pútavo!) napísaný úvod do filozofie pre tínedžerov bola prevratná myšlienka. Oren Lavie pritvrdil a zhodil túto vekovú hranicu na najnižšiu možnú úroveň.

Filozofia je však skrytá pod povrchom. Kto chce, môže ju odignorovať a vnímať len bláznivú lewiscarrolovskú rovinu. Tú tvorí príbeh o tom, ako sa zo svrbenia stal medveď (s amnéziou) a o tom, kým je, sa dozvedá len z nápovedy vo vrecku a od obyvateľov lesa. Tam stretáva Pohodlnú Kravu, Lenivú Žabu, Taxi Korytnačku, Substitučného Tučniaka. Vďaka nim sa dozvie, že je milý a šťastný. Nakoniec nájde svoj domov so zrkadlom, takže zistí, že je aj fešák – našiel sám seba.

Toto je pozitívna recenzia!

Čítam si po sebe tento text a stále rozmýšľam, či sa mi podarilo správne vyjadriť, čo si o tejto knihe myslím. Som nadšená! Z toho, že aj takáto kniha dokáže deti zaujať. Z toho, že sa opäť ukázalo, že deti netreba podceňovať. Presne ako hovorí Wolf Erlbruch v tomto rozhovore, kde vysvetľuje, ako sa stal búračom tabu. Okrem iného rozpráva aj o tom, prečo je detský gýč zlý: knižka sa musí páčiť nielen dieťaťu, ale aj rodičovi. Ak ešte stále váhate, anglickú verziu Medveďa, ktorý tam nebol si môžete prelistovať tu.

Komu je kniha Medveď, ktorý tam nebol určená

Netrúfam si určiť jasnú vekovú hranicu, ale povedala by som, že cieľovou skupinou sú hlavne deti, ktoré už vedia jasne odlíšiť rozprávkový svet od skutočného, jazyk ovládajú tak, že presne vedia, kedy je použitý „nezvyčajne“ a s nejakým zámerom. Teda zhruba od 5 rokov.

Nie je medveď ako medveď

Ešte jedna poznámka na záver. Ak sa vám zdá názov knihy Medveď, ktorý tam nebol povedomý, nemýlite sa. Pred pár rokmi vyšiel aj zošit s takmer identickým názvom – Medvěd, který nebyl. Možno si ho dokonca pamätáte zo starého slovenského prekladu. Recenziu som napísala tu.

Bonus

Hoci sa určite zaprisaháte, že meno Oren Lavie ste v živote nepočuli, je celkom pravdepodobné, že ste videli toto parádne video k jeho pesničke, ktoré si aj sám zrežíroval, a získal zaň Grammy:


Kniha medveď, ktorý tam nebol vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve OZ Slniečkovo. Má 48 strán a rozmer 260×335 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

STRATENÁ VEC (Shaun Tan) – recenzia

Ostré tiene a záhadné oblé tvary ako z Dalího obrazov plus ďalšia výpožička zo surrealizmu – zásuvky na tele, ponurá atmosféra štátnych úradov ako vystrihnutá z Kafku, orwellovskí ľudia a k tomu trochu sci-fi ako z filmu Brazil – takýto mix dokáže v detskej knihe namiešať len jeden človek na svete. Shaun Tan.

Odkedy sme knižku Stratená vec čítali prvýkrát, dcéra stále spomína, že aj ona by chcela nájsť stratenú vec z iného sveta. Príbeh jej neschádza z mysle a museli sme ho čítať stále znova. Záver je neurčitý a zdanlivo bez pointy, takže jej malá hlavička stále rozmýšľala, čo sa vlastne s vecou stalo.

Veci tu totiž nie sú obyčajné veci, ale vecoľudia alebo vecozvieratá. Kto by doma nechcel mať priateľský hravý čajník s nohami lúčneho koníka a chápadlami, ktoré podľa potreby vysúva zo zásuviek. Vec vydáva zvuky a prejavuje emócie, preto som si chvíľu myslela, že táto kniha rozpráva o emigrantoch. V druhom pláne to tam niekde určite je, ale Stratená vec je hlavne o niečom inom.

Stratená vec

No Book For An Old Man – prečo knihu Stratená vec pochopia len deti

Mnohí autori sa často vracajú k nejakej téme. U Shauna Tana sa opakujú dva motívy: prisťahovalectvo a – zbieranie drobných predmetov. Ako niekto dokáže napísať (alebo skôr nakresliť) dve fascinujúce knihy (tá druhá je Eric, recenzia čoskoro) o zbieraní vrchnáčikov z fliaš, to je ďaleko za hranicami môjho chápania. Nie je to (len) metafora, tieto knihy sú naozaj o zbieraní vyhodených nepotrebných predmetov. Čudné sa mi to prestalo zdať až vtedy, keď som si spomenula na svoje detstvo.

Toto je Shaun Tan. Tu ani vnútorná strana obálky nemôže byť biela.

Ako sme mohli my, dospelí, úplne zabudnúť na to, aké fascinujúce boli nájdené predmety? Akú tajomnú atmosféru mali všetky komory, pivnice, podkrovia, stodoly, kôlne a dielne u starých rodičov, plné nepoznaných zabudnutých predmetov. Nebolo nič zaujímavejšie ako prideľovať im nové funkcie, nové použitie. Trošku sa pri tom báť, ale tak radostne. Na tieto miesta, nudné a špinavé pre dospelých, mám najlepšie spomienky z detstva.

Takže pointu táto kniha predsa len má. Alebo skôr odkaz rodičom: vyhraďte deťom miesto, kam si môžu odkladať pokazené, nefunkčné alebo nájdené veci. Pre nás sú to haraburdy, pre nich je to nový svet. Odporúča komora psychológov 🙂 .

Na tomto videu Shaun Tan vysvetľuje, čím sa inšpiroval pri postave stratenej veci.

Ďalší odkaz knihy je trochu pochmúrnejší. Z chlapca sa pomaly stáva tuctový dospelý bez schopnosti vidieť zvláštne veci a rozprávať zaujímavé príbehy.

Stratená vec je tiež o priateľstve. Chlapec, zberateľ odhodených vrchnáčikov, si ako jediný všimne osamelú vec na pláži a spriatelí sa s ňou. Jeho rodičia ale nemajú pochopenie pre špinavú vec, a tak ju ukryje. Odmietne ju nechať v rukách úradníkov a radšej ju zavedie na tajné miesto, kde sú stratené veci šťastné. Bláznivá kniha? Shauntanovská. Geniálna. Skvelé vydavateľstvo Slniečkovo (recenzia na Strom, ktorý dáva tu, Kde žijú divé zvery tu) sa pri zostavovaní edičného plánu zjavne inšpiruje zoznamom laureátov ceny ALMA (nobelovka za detskú literatúru) a dobre robí.

Dalí? Nie, Shaun Tan. Miesto, kde sú stratené veci šťastné.

Stratí sa čitateľ v Stratenej veci? Nie

Najlepšie na Tanových knihách popri nadpozemských ilustráciách je, že je v nich veľmi málo textu (alebo žiadny) a často chýbajú jasné indície, ako uchopiť príbeh. Je na čitateľovi, aby si našiel svoju interpretáciu. Ako priznáva autor, neraz ani sám mnohému nerozumie. Je to tak preto, lebo proces tvorby uňho nezačína témou alebo myšlienkou, ale pocitom, ktorý zachytí na svojich skiciach. Tieto náčrty rozvíja a prerába a necháva sa viesť „ceruzkou.“ K témam a deju sa dopracuje až sekundárne. Našťastie, vizuálne symboly (úradnícka šedá farba a strohá architektúra, … ) a precízne zachytená atmosféra nedovolia ani malému čitateľovi stratiť sa v príbehu. Pre tých, ktorí majú radi austrálsku angličtinu alebo Shauna Tana tak ako ja, sem a sem vkladám dve videá z jeho štúdia.

Nemám šajnu, kámo!

Aj v týchto videách vidieť, že u tohto autora nič nie je náhodné, všetko je dokonale podriadené atmosfére: tvary, svetlo, farby. Je tu veľa šedej a hnedej, veď je to sci-fi, ale také iné, ľudské, prívetivé. V úvode som spomínala inšpiráciu Orwellom, napriek tomu kniha nie je pochmúrna. Občas je knižka aj celkom vtipná. Napríklad postava Piťa. Ten zaujal aj moje deti, lebo každý deň pobehujú po byte a vykrikujú jeho repliku Nemám šajnu, kámo!

Komu je kniha Stratená vec určená

5-ročné deti si už naplno vychutnajú sci-fi atmosféru. Odporúčam každému dieťaťu, ktoré sa nebojí vykročiť mimo vychodenej cestičky.

Bonus

Stratená vec bola sfilmovaná, a veľmi úspešne, získala oskara (dá sa nájsť na Youtube ako Shaun Tan: The Lost Thing). Ďalší prírastok do Tanovej vitrínky s oceneniami. Krátka animácia veľmi verne kopíruje predlohu, ale kniha je kniha.

Bonus II

Na tejto stránke sú naozaj skvele vypracované edukačné materiály (v angličtine) ku knihe a filmu, otázky, nad ktorými deti môžu porozmýšľať, aby lepšie pochopili knihu a jej atmosféru, plus x obrázkov z knihy a predprodukcie filmu. Niektoré úlohy zvládnu aj menšie deti, iné sú určené študentom animácie.

Bonus III

A takto vyzerá omaľovanka od tohto autora. Nádhera.

 

Máte doma knihu od Shauna Tana? Páčila sa vám? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.


Stratená vec vyšla v roku 2014 vo vydavateľstve OZ Slniečkovo. Má 34 strán a rozmer 230×310 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, môžete si ju kúpiť tu. Omaľovanku Metropolis nájdete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

 

ŠPINUŠKA (Annie M.G. Schmidt, Fiep Westendorp) – recenzia

Špinuška má všetko, čo má úspešná kniha pre deti mať: veľa vtipných príbehov a ilustrácií, dynamický dej, hlavnú hrdinku s chytľavým smiešnym menom, strapatými vlasmi a rozkošným prasacím rypáčikom. A veľkú nezbedníčku, ktorá vyvedie každý deň poriadnu galibu. Holanďanka Annie M.G. Schmidt je ďalšia autorka, ktorá zaslúžene dostala nobelovku za detskú literatúru (cenu Hansa Christiana Andersena v roku 1988).

 

Často sa stáva, že autor sa k vtipnej pointe dostane len po zdĺhavom opise situácie, ktorá k nej vedie. Kým sa čitateľ prelúska cez všetky opisy, všetka komickosť vyprchá. To však nie je prípad tejto autorky. Annie M.G. Schmidt načrtne okolnosti len pár vetami, a preto jej stručný, kondenzovaný štýl nenudí.

Čo všetko má špiniaci potenciál

Prerozprávané vtipné príhody bývajú často predvídateľné a ešte viac to platí v prípade, že sa hlavná hrdinka volá Špinuška. A kde chýba prekvapenie, chýba aj humor. Našťastie skvelá Annie M.G. Schmidt neukončí príbeh v momente, keď situácia vyústi do nehody, ale vygraduje ho ďalšími nečakanými zvratmi. Takže keď Špinuška cestou k tete zbiera kvietky neďaleko močiara, tušíte, že tento močiar, ako všetko potenciálne špiniace, zohrá v príbehu nejakú úlohu. Ale skokom doň sa nič nekončí a sinicovo-zelená Špinuška sa ešte stihne rozčapiť na bielom koberci svojej upätej tety. Tá dostane premočenú narodeninovú tortu, na ktorej je viac žiab ako čerešní. Nakoniec však má dôvod byť na svoju neter hrdá.

Keď Špinuška lezie po maliarovom rebríku, samozrejme, že ju zasiahne modrá farba. Ale potom aj červená, takže fialové dievčatko nespozná ani vlastná mama a nazve ju, na veľkú radosť mojich detvákov, ohlodanou slivkovou kôstkou. Táto kapitola sa končí rozhovorom dvoch ľudí, ktorí prišli na návštevu vo chvíli, keď mama horko-ťažko terpentínom vydrhla Špinušku: „Nezdá sa ti čudné, že také čistotné dievčatko ma takú ufúľanú mamu?“

Keď mama pošle Špinušku samu ku kaderníkovi, je jasné, že to nedopadne najlepšie. Ale kto by čakal, že sa tento nerozvážny čin skončí kompletným oholením deviatich hláv a jedného psa. A potom si deti na vyholené hlavy ešte namaľujú nápis KCEM NANUK! Veľmi by som chcela vedieť, čo tam mali napísané v holandskom origináli.

Výkričník z chvosta a análneho otvoru

Obraz skazy dokonajú skvelé ilustrácie. Tie majú naozaj veľkorysý priestor, takže deti sa môžu dosýta pokochať na každej situácii. Ilustrátorka Fiep Westendorp situácie dotvára ďaleko nad rámec textu. Napríklad deti nakreslia Babrošovi na hlavu výkričník a ďalší výkričník Westendorp vyrobila z psíkovho chvosta a análneho otvoru pod ním 🙂 .

Ilustrácie sú jednoduché, karikatúrne, ale pritom dynamické. Všetko pôsobí veľmi vratko, všetko vyzerá, že sa už-už zosype, všade je pohyb. Mame padá z tašky ovocie, hasiči sa zamotajú do hadíc; veciam, ľuďom i psovi neustále hrozí pád. Toto je jedna z tých knižiek, ktoré mi detváky pri čítaní trhajú z ruky, aby si mohli zblízka obzrieť každý detail.

Reč tela leňochodov

Napriek tomu, že ilustrácie sa na prvý pohľad javia ako jednoduché čarbanice, postavy majú prepracovanú reč tela. Zvesená hlava, ovisnuté plecia a dlane ohnuté ako leňochod – je jasné, že Špinuška naozaj ľutuje, čo vyviedla. Nie je to žiadny nespratník, nevyžíva sa v entropii, vždy má len tie najlepšie úmysly. Napríklad chorej mame chce uvariť paradajkovú polievku (asi už tušíte, že kuchyňa už nikdy nebude taká ako predtým). Akurát sa vždy všetko zvrtne inak, ako si predstavovala.

A to je veľmi milé na týchto príbehoch, že síce kopia katastrofu za katastrofou, ale vždy sú vyvážené niečím pozitívnym. Špinuškin ocko kúpi deťom nanuk; Špinuška síce zaplaví celú ulicu mydlovou penou, ale ich obrus, ktorý odplaví k susedom, je taký čistý, aký svet ešte nevidel; Špinuškina polievka mame veľmi chutí; nevestine šaty zašpinené od atramentovej pásky sa všetkým veľmi páčia; raz dokonca Špinuška s Babrošom dostanú čestné vyznamenanie od starostu za záchranu cukrárovho života.

Komu je kniha Špinuška určená

Od Vianoc sa na našom nočnom stolíku točí silná zostava, do ktorej patrí aj táto knižka. Zaujala na oboch frontoch (dva a pol a päť rokov). Prvýkrát sa prečítala na jeden šup (všetkých šesť rozprávok!) a odvtedy ešte niekoľkokrát. A stále neomrzela. Dúfam, že naše vydavateľstvá sa odvážia vydať aj ďalšie skvosty legendárneho dua Schmidt-Westendorp.

Ukážku si môžete prečítať tu.

Kniha Špinuška vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Verbarium. Má 108 strán a rozmer 210×225 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu. Ale poponáhľajte sa, už je skoro všade vypredaná.

O KRTKOVI, KTORÝ CHCEL VEDIEŤ, KTO SA MU VYKAKAL NA HLAVU (Werner Holzwarth, Wolf Erlbruch) – recenzia

Hovienka smrdia, sú odporné, sídlia v nich nebezpečné baktérie a dospelí sa o nich radšej ani nerozprávajú. Zato deti sa o ničom inom nerozprávajú radšej. Ak chcete rozosmiať škôlkara, spomeňte slovo hovienko. A ak mu dáte do rúk celú knihu o hovienkach, bude úplne blažený. Preto majú knižky s fekálnou témou u detí vždy obrovský úspech. Knižka O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu bola celosvetovým bestsellerom, preložila sa do 27 jazykov.

Hlavní hrdinovia knižiek pre najmenšie deti málokedy bývajú nahnevaní a pomstychtiví, ale tento krtko má na to dobrý dôvod. Keď ráno vykukol spod zeme, aby sa ohrial na slniečku, pristálo mu na hlave hovienko. Slabozraký krtko nevidel pôvodcu tohto poníženia, preto nahnevaný celý čas behá s hovienkom na hlave a obviňuje všetky zvieratá: „Urobil/a si to ty?“ Zvieratá mu teda jedno po druhom ukazujú svoje hovienka, až sa občas krtko ledva stihne uhnúť. A občas aj nestihne :). Krtkova večná otázka, urobil/a si to ty?, ktorá sa opakuje na každej dvojstrane, dáva príbehu rytmus a ten najmenšie deti milujú. Krtko nakoniec zistí, kto sa mu vykakal na hlavu (pomôžu mu s tým muchy), a zbaví sa hovienka (aj s týmto pomôžu muchy). Ale malý nahnevaný krtko sa potrebuje pomstiť.

Moje detváky krtkovi pomstu vždy empaticky doprajú, pri jej dokonaní pištia od radosti spolu s krtkom. Tu sa ukazuje, aké dôležité sú prepracované detaily v detských knihách. Dokonalá je krtkova mimika, od nazúrenej tváre po šťastno-zlovestný výraz krtka, ktorý beží uskutočniť svoju pomstu. Ešte aj jeho gestá (ruky nahnevano vbok alebo skrížené na prsiach) a pohyby (napríklad keď vyčítavo štuchá prasaťu do rypáka) sú také živé, že z neho robia plnokrvnú postavičku, ktorú si musí každý obľúbiť. V jednej anglickej mutácii sa dokonca táto knižka predáva aj s malou hračkou – krtkom. Aj to svedčí o jeho obľube.

Gratulujem vydavateľstvu Slovart, že si zvolilo takýto pomerne veľký formát. Vďaka nemu vyniknú úžasné ilustrácie, ktoré sú vždy robené z krtkovej perspektívy. Takže z veľkých zvierat (krava, kôň, koza) vidíme len nohy a sklonenú hlavu, keď zvieratá vysvetľujú krtkovi, akým spôsobom vykonávajú potrebu. A vysvetľovanie je to detailné! Rozprávač nás zahrnie informáciami o farbe, konzistencii, veľkosti, smradľavosti, názve aj estetickej hodnote jednotlivých druhov hovienok. Najzábavnejšie sú zvuky, ktoré pri kakaní zvieratá vydávajú, takže je tu veľký priestor pre divadelný talent rodiča alebo iného čítajúceho.

Ak je vám meno ilustrátora Wolfa Erlbrucha povedomé, možno poznáte jeho knižku Kačka, Smrť a tulipán. A možno ste zaregistrovali, že Wolf Erlbruch získal v roku 2017 cenu Astrid Lindgren Memorial Award (nobelovku za detskú literatúru) a v roku 2006 aj jej predchodkyňu, cenu Hansa Christiana Andersena.

Komu je kniha O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu určená

Toto je výnimočná kniha: výnimočne vtipná, výnimočne pekne ilustrovaná, s výnimočnou postavičkou i témou. Odporúčam všetkým deťom od dvoch do šiestich rokov. Mladších školákov príbeh určite pobaví tiež. My túto knihu máme už pár rokov a dlho si držala pozíciu najobľúbenejšej knihy. A stále sa k nej detváky s radosťou vracajú.

 

Kniha O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Slovart. Má 32 strán a rozmer 208×297 mm.

Ak sa vám páčila táto recenzia, knižku si môžete kúpiť tu.

KOMODO (Petr Sís) – recenzia

Ak vás stále prepadne národná hrdosť pri zmienke o úspechoch Čechov, tak na tohto autora naozaj môžete byť hrdý/á. Je to absolútna svetová ilustrátorská špička, tu je len krátky výcuc z jeho životopisu:

  • cena Hansa Christiana Andersena, čo je nobelovka pre tvorcov detských kníh,
  • Zlatý medveď z Berlínskeho filmového festivalu za animovaný film Hlavy,
  • osemkrát cena The New York Times za najkrajšiu ilustrovanú knihu roka a veľa veľa iných cien;
  • pracoval na obale albumu Sergeant Pepper‘s Lonely Hearts Club Band od Beatles,
  • plagát k Formanovmu filmu Amadeus,
  • videoklip pre pesničku Gotta Serve Somebody od Boba Dylana.odetskychknihach.sk Komodo!

K ilustrovaniu detských kníh ho doviedol sám ilustrátorský guru Maurice Sendak (recenzia tu). Ako môže človek stihnúť za jeden život toľko skvelých vecí?  Petr Sís je jednoducho ťažký frajer. A kniha Komodo je jedna z jeho najlepších.

Les ožíva

Že Petr Sís je skôr ilustrátor ako spisovateľ, zistíte už na prvých stránkach. Ale minimum textu vôbec nevadí, ilustrácie skrývajú veľa nevyslovených viet, rozvíjajú si svoje vlastné príbehy. A čo sa ešte skrýva v obrázkoch? Stovky párov očí a milión ďalších detailov, často veľmi vtipných, takže malí forenzní detektívi majú čo objavovať. Pamätáte si ešte, keď ste ako dieťa v neznámom prostredí videli všade rôzne postavičky a príšerky, v každom vzore na koberci, na tapete, v každom tieni? Presne tento pocit obkľúčenia živo-neživými predmetmi v lese geniálne zachytil Petr Sís. Preto by som knihu Komodo! zaradila medzi povinné čítanie pre všetkých rodičov, aby sa dokázali vžiť do pocitov svojho dieťaťa.

Kamarátka mi raz rozprávala, ako si z detstva pamätá, že sa hrávala v lese na kopci. Keď sa v dospelosti vrátila na to miesto, z kopca sa vykľul mininásyp a z lesa tri „vypelichané“ stromčeky. A presne takouto detskou korekciou prešli ilustrácie v tejto knihe. Niekde sa trochu pridalo (počet detí na školskej fotografii, honosnosť rodičovského domu, množstvo drakov v detskej izbe, počet turistov na lodiach), niekde sa trochu ubralo (veľkosť ostrovov Bali a Komodo, pristávacej plochy na letisku). Vďaka tejto detskej mierke a úžasnej perspektíve sú Sísove ilustrácie… hm, zase musím použiť pompézne slovo magické.

Podľa čoho sa spozná naozaj kvalitný ilustrátor?

Podľa toho, že má vlastný, nezameniteľný štýl. A ten Petr Sís má. Unikátny je najmä žáner mnohých Sísových autorských kníh – ilustrované autobiografické poviedky, často prepletené so všeobecne známymi príbehmi (Robinson, Ch. Darwin, A. De Saint Exupéry) alebo miestami (Komodo, Tibet). Pripomenulo vám to román HHhH od Laurenta Bineta?

V tomto prípade autor zmixoval encyklopedické informácie o varanovi komodskom, ktorého pre jeho veľkosť nazývajú aj komodský drak, so spomienkami na výlet na ostrov Komodo. Samozrejme, nie je to celkom „dokumentárny“ žáner, skôr dokufikcia. Aj autobiografické prvky sú zjavne prifarbené, zdramatizované, posunuté, nedopovedané. Do akej miery a či vôbec zodpovedajú skutočnosti, nad tým si budú malí zvedavci lámať hlavu.

Komu je kniha Komodo určená

Veľké obrázky, minimum textu, malý počet strán = kniha pre dvojročné deti? V tomto prípade nie, aj keď krásne obrázky zaujmú aj ich. Je to skôr kniha pre drakofilov (4 – 8 rokov), ktorých ohúri zistenie, že na indonézskom ostrove Komodo žijú skutočné draky. U nás doma malo Komodo obrovský úspech.

Bonus

Rozhovor s autorom (v angličtine).

 

Kniha Komodo vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Raketa/Labyrint. Má 40 strán a rozmer 210×305 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

KDE ŽIJÚ DIVÉ ZVERY (Maurice Sendak) – recenzia

Dve nobelovky za detskú literatúru

Kde žijú divé zvery je jedna z najznámejších a najlepších detských kníh všetkých čias, Maurice Sendak za ňu získal cenu ALMA, nobelovku za detskú literatúru, aj jej predchodkyňu, cenu Hansa Christiana Andersena. Sendaka vraj detským návštevám v Bielom dome čítal aj ex-prezident Obama, tiež nobelovkár :).

Skvelá kniha zo Slniečkova, ako vždy

Práve som túto knihu zháňala v origináli, keď som zistila, že vyšla aj v slovenčine. Zaliala ma vlna nádeje v slovenský knižný trh. Veľa sa hovorí o skvelých českých vydavateľstvách Baobab a Labyrint, ale je pozoruhodné, že sa vydavateľstvo Slniečkovo odvážilo vydať takýto skvost na trikrát menšom slovenskom trhu (áno, trikrát menšom, lebo všetci vieme, že vzťah slovenských a českých knižiek a čitateľov nie je veľmi symetrický).

Kedy sa začne poriadny cirkus

A skvost to naozaj je. Je len málo detských kníh bez jednoznačného výkladu, kde si dieťa musí samo domyslieť, čo sa vlastne deje. Príbeh je totiž silne dofarbený bujnou fantáziou malého chlapca. A tak sa pri pátraní po tom, čo sa naozaj stalo, čitateľ musí opierať o rôzne náznaky. Je to skvelý úvod do sveta umenia s nejednoznačnými interpretáciami. Mám skúsenosť s tým, že deti odmietajú príbehy (a situácie), ktorým nerozumejú. V tomto prípade ich nejednoznačnosť naopak priťahuje. Táto kniha im predkladá fantazijnú rovinu príbehu o neposlušnom chlapcovi Maxovi v maske vlka.

 

Toho mama za trest pošle spať bez večere. Jeho izba sa začne premieňať na prales a Max sa vydá na dlhú plavbu v plachetnici. Keď narazí na ostrov, kde žijú divé zvery, skrotí ich jediným pohľadom a stane sa ich vládcom. Vtedy sa začne poriadny cirkus. Keď sa mu začne cnieť za domovom, vráti sa do svojej izby a tam ho čaká večera. Teplá. Aj malé dieťa pochopí, že pod nánosmi chlapcovej fantázie sa skrýva skutočný príbeh, ktorý treba rozkódovať. Vŕta mu v hlave, že tie divé zvery sú akési zvláštne – polozvery, poloľudia so žltými očami. A ako je možné, že chlapca čaká teplá večera? Nepotrebuje vedieť, že ako predloha pre divé zvery autorovi vraj poslúžili vlastní príbuzní, ktorých asi nemal príliš v láske. A je v podstate jedno, ako dieťa interpretuje tento príbeh. Hlavné témy knihy – vzdor, hnev, láska, odpustenie, zmierenie – však odčíta z Maxovej tváre veľmi presne.

Kniha v animovanej podobe – Jung by si zgustol

Textu je minimum, o to veľavravnejšie sú obrázky. Že s Maxovou izbou nie je všetko v poriadku, tušíte už na začiatku. Vyzerá ako optická ilúzia, strop je prokletě nízko. Alebo posteľ je akási veľká?

Farby, mesiac v splne, tajomný les, všetko vyzerá ako vo sne.

Posúďte sami, táto animácia verne kopíruje Sendakove ilustrácie. Takúto poctu Sendakovi vzdal Gene Deitch. Ten Gene Deitch, ktorý spolu s manželkou Zdenkou vytvoril najväčšie skvosty českých animovaných rozprávok, napr. Maxipes Fík:

Aj túto Sendakovu rozprávku adaptoval Deitch:

Sendakove rozprávky zjavne znesú hlbšiu psychoanalýzu, do tej sa ale púšťať nebudem :).

Komu je kniha Kde žijú divé zvery určená?

Primárne kategórii 3 – 6, ale určite zaujme vnímavé deti aj za touto hranicou. Kniha má naozaj minimum textu a pomerne hrubé strany, takže ak sa prenesiete cez niektoré gramatické konštrukcie (v pohode ich prerozprávate vlastnými slovami), môžete ju pokojne kúpiť na druhé narodeniny. Na lineárne vnímanie príbehu je ešte skoro, ale štuplík si určite nájde niečo, čo ho zaujme. Maxova maska a hlavne divé zvery sú pre našu 2,5-ročnú dcéru mimoriadne fascinujúci zdroj večných otázok. Takto sama zrecenzovala túto knihu: „Je to krásna kniha.“ Určite to bolo úprimné, stále sa k nej vracia. 5-ročnú dcéru tiež zaujali ilustrácie a nejednoznačnosť príbehu a ku knihe sa vracia, aby vypátrala, čo sa presne stalo. V skratke: Kde žijú divé zvery je kniha, ktorá rastie s dieťaťom.

Kniha Kde žijú divé zvery vyšla v roku 2014 vo vydavateľstve OZ Slniečkovo. Má 44 strán a rozmer 260×235 mm.

Ak sa vám táto recenzia páčila, knihu si môžete kúpiť tu.