MALÝ ZOOLOG. STOPUJ ZVÍŘÁTKA (Pipasík) – recenzia

O novom minivydavateľstve Pipasík som už písala (tu a tu), že to bola láska na prvý pohľad. Svoje zošity aktivít robia tak, ako keď pečiete tortu na narodeninovú oslavu svojho dieťaťa. Dáte do nej tie najlepšie ingrediencie a vyhráte sa s každým detailom. Aj na náučnej sade Malý zoolog vidieť, že ju autorky robili predovšetkým pre svoje deti – s láskou a dôrazom na každú drobnosť, ktorá hru uľahčí alebo spríjemní.

Pokračovať v čítaní: MALÝ ZOOLOG. STOPUJ ZVÍŘÁTKA (Pipasík) – recenzia

VTÁKY NAŠICH ZÁHRAD (Andrea Pinnington, Caz Buckingham) – recenzia

Vždy mi liezlo na nervy, keď v príručkách o vtákoch opisovali vtáčí spev prostredníctvom čudesných slabík. Sýkorka spieva ci-citŕn. Stavím sa, že ani jedno dieťa na svete sa takto nenaučilo spoznávať vtáčie hlasy. A nie preto, že by nechceli! Priznávam, ak by som nemala deti, knižky Vtáky našich lesov a Vtáky našich záhrad s reálnymi nahrávkami vtáčieho spevu by som si asi kúpila aj sama pre seba. 🙂

  • Vtáky našich záhrad odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: VTÁKY NAŠICH ZÁHRAD (Andrea Pinnington, Caz Buckingham) – recenzia

FAREBNÉ STRAŠIDIELKO – THE COLOUR MONSTER (Anna Llenas) – recenzia

Pred pár dňami sme si mohli prečítať dokonalý novinársky text, ktorý si od A do Z, vrátane „faktov“ a citácií, vymyslela umelá inteligencia. Dokonca existuje aj literárna súťaž pre najlepšiu knihu napísanú strojom. Jednou z mála oblastí, v ktorej ľudia AI ešte v niečom predčia, je čítanie emócií v ľudských tvárach. Strojové učenie totiž nemá niečo, čo je pre túto úlohu nevyhnutné – ľudské telo. Bez možnosti embodimentu umelá inteligencia postupuje len ako vysoko funkční autisti – porovnáva nazbierané dáta, ale neprežíva ich cez svoje telo. Práve preto, že emócie zďaleka nie sú len vecou amygdaly v mozgu, ale celého tela, dokážu narobiť takú galibu.

Ako ich dostať pod kontrolu? Jednoducho tým, že si ich uvedomíme a pomenujeme. Rada z najbestselerovejšej knihy o výchove všetkých čias, Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Odskúšané na mojich deťoch a stopercentne potvrdené. Ak včas verbalizujem to, čo dieťa prežíva, a spomeniem pravdepodobné príčiny, je obrovská šanca, že hnev alebo plač neprejde do nekontrolovateľného afektu.

Ako odmerať ružovú lásku

Autorky ešte rodičom odporúčajú, aby potomkom stále hovorili o svojich pocitoch. A, samozrejme, treba s nimi rozoberať aj to, čo prežívajú oni. Lenže to nie je také jednoduché, veď popísať vlastné emócie často nevedia ani dospelí. Aby si ich malé hlavičky vedeli zatriediť, potrebujú pomoc. Takto pomáha aj dievčatko milému strašidielku, ktorému sa všetky pocity pomiešali, a nevie, čo s nimi. Spoločne ich teda roztriedia do fľaštičiek a idú na to cez farby. Červená znázorňuje hnev, modrá smútok (blues), zelená pokoj, žltá šťastie, čierna strach, ako inak. Tma je nebezpečná, žiarivé slnko príjemné, príroda upokojujúca, nahnevaný človek červený v tvári. Na týchto zažitých asociáciách je postavené Farebné strašidielko. Farby na nás priamo pôsobia. Takéto reakcie mozgu sú presne odmerateľné, pretože sa prejavujú aj fyzicky – zmenami krvného tlaku, tepu a podobne.

Symbolika farieb však nevychádza len z fyziologických procesov. V minulosti ju ovplyvňovali aj také faktory ako vzácnosť niektorých pigmentov, napríklad fialovej. Viac si prečítate v skvelej sérii článkov BBC o farbách, tu, tu, tu, tu, tu a tu. Hoci sa Anna Llenas snažila vyberať univerzálne symboly a vyhýbať sa kultúrne podmieneným atribútom, myslím, že napríklad modrá v súvislosti so smútkom v slovenskom kontexte veľmi nefunguje. U nás sa s ním spája skôr sivá. Je jasné, že kultúrne variácie sú veľké. Je preto príznačné, že Anna Llenas pomenovala len päť emócií (šiestu, ružovú lásku, si má čitateľ domyslieť sám). S akou farbou spojiť napríklad prekvapenie alebo znechutenie? Obmedzený repertoár však vôbec nevadí, lebo Farebné strašidielko je určené najmenším hlavičkám.

Je strach zbabelý zlodej?

V anotácii na Martinuse sa síce píše, že „žiadna z emócií nie je odsudzovaná alebo označená za nepatričnú,“ nie je to však celkom pravda. Vôbec sa mi nepáčili vety „Strach je zbabelec. Skrýva sa a uteká do tmy ako zlodej“ – tie radšej pri čítaní cenzurujem. Svoje deti učím, že za to, čo prežívajú, sa nemusia hanbiť. Veď všetci sa občas bojíme. Je to normálne. Zbabelé predsa môžu byť len vedomé rozhodnutia. A strach je vôľou len veľmi ťažko ovládateľný.

Omnoho poučnejšia je veta „Keď sa bojíš, cítiš sa maličké a bezvýznamné… a myslíš si, že nedokážeš urobiť, čo od teba chcú.“ Každej emócii sú venované štyri strany, kde sa v niekoľkých vetách vysvetľuje, ako ju strašidielko prežíva, prípadne čo ju spôsobilo. Pripomína to skvelú Knižku o pocitoch (recenzia tu), tá je však určená trošku starším deťom. Farebné strašidielko zvládnu aj najmenší čitatelia, pokojne od dvoch rokov.

Konečne omaľovanka, ktorá nenudí

Toto je jedna z knižiek, od ktorej čakáte nejakú pridanú hodnotu. Prečítať a odložiť na poličku sa akosi máli. Aby ste mohli s témou pocitov ďalej pracovať a pozhovárať sa o nich, pribalili v Perfekte ku knižke aj omaľovanku. Dieťa sa samo rozhoduje, akou farbou strašidlo vymaľuje, podľa toho, ako sa cíti. Samozrejme, červenou, ak vyzerá nahnevane, zelenou, ak je pokojné, modrou, ak je smutné. Alebo celkom inak? Omaľovanky sú pre mňa synonymom najväčšej nudy. Aspoň moje deti po nich väčšinou siahnu iba vtedy, keď už naozaj nie je poruke nič zaujímavejšie. Táto, našťastie, nie je len ďalšia bezduchá zabíjačka času. Okrem toho, že núti drobcov rozmýšľať o tom, čo strašidielko prežíva v rôznych situáciách, je aj celkom vtipná. Oplatí sa deťom prečítať aj sprievodný text, hoci preklad do angličtiny nie je úplne najlepší.

Omaľovanku môžete dať dieťaťu do ruky vtedy, keď ho potrebujete zabaviť. Alebo ju môžete použiť „terapeuticky“ keď ním lomcuje hnev, povedzte mu, nech nájde a vyfarbí stranu, kde sa strašidielko cíti tak, ako ono. Techniku vymaľovania sa zo zlosti som odkukala zo spomínanej knihy Ako hovoriť, aby nás deti počúvali.

3D ilustrácie

Za veľkým úspechom The Colour Monster sú aj ilustrácie: pár ťahmi načrtnuté dievčatko, strašidielko, fľaštičky a všelijaké farebné kolieska, ktoré predstavujú emócie, sú povystrihované z kartónu a zoradené do krásnych koláží. To zvládnem aj ja, povedia si deti. Určite sa mnohé inšpirovali k tvorbe vlastných kníh. Všetky nedokonalosti (ohnutý kartón, krivé strihanie, presvitajúci novinový papier) sú priznané. Akoby ste porovnávali Youtube videá s televíznymi programami – pôsobia autenticky, priamo. Akoby sa dieťaťu prihováral jeho rovesník. Tento dojem ešte umocňuje silný 3D efekt vytvorený pomocou tieňov. Vytvára ilúziu, že postavičky a všelijaké ozdôbky len pred chvíľou niekto vystrihol. Priam čakajú, že ich vezmete do ruky.

Takúto ilustrátorskú stratégiu si Anna Llenas zvolila aj preto, ako pripomína už spomínaná anotácia, aby inšpirovala čitateľov. Rodičia môžu pripraviť farebné kartónové žetóny alebo gombíky a zahrať sa so svojimi strašidielkami hry, ktoré im pomôžu zatriediť ich emócie. Trebárs do sklených pohárov, ako to robí dievčatko v knižke.

Ďalší bonus: strašidielko na ilustráciách je také očividne mierumilovné a neškodné, že je to dobrá terapia pre všetky deti, ktoré sa z animovaných rozprávok nakazili strachom z duchov a mátoh. Mimochodom, pripomína aj vám postavičky ďalšej Španielky Olgy de Dios?

Komu je kniha Farebné strašidielko / The Colour Monster + maľovanka určená

Je tu máličko textu, preletíte ho za pár minút. Dokonca aj vtedy, keď čítate obe verzie, anglickú i slovenskú. Odporúčam pre poleporelové štádium – od dvoch rokov. Pre staršie deti – ako naša šesťročná predškoláčka – je to už trochu nuda, ale štuplíček (3 roky) bol nadšený. Niektoré pasáže mám zakázané čítať – pozná ich naspamäť a recituje ako básničku 🙂 .

The Colour Monster je veľký celosvetový bestseller. Súdiac podľa obrovského ohlasu, ktorý vyvolala novinka zo Svojtky Moje emócie, i minuloročná Knižka o pocitoch z Enigmy, detské publikácie s touto témou sú v kurze i u nás. Ktorú si obľúbilo vaše dieťa? Podeľte sa o svoj názor.


Kniha Farebné strašidielko / The Colour Monster + maľovanka vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Perfekt. Má 44 strán a rozmer 250×250 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva. Jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

FINGERPRINT ACTIVITIES (Fiona Watt) – recenzia

Čo môže byť väčšia slasť ako ponoriť prsty do mäkkej podušky s farbou a odtláčať nafarbené prsty na papier? Zážitok porovnateľný len so skákaním v poriadne bahnistých mlákach. Odkedy som na sériu Fingerprint Activities natrafila vo viedenskej Albertine (za poriadne predraženú cenu), vedela som, že túto radosť musím svojim detvákom dopriať. A bol to asi najlepší darček, aký minulý rok dostali pod stromček. O túto knihu sa zvádzali veľké boje (asi som rovno mala kúpiť dve). Z nejakého dôvodu sa moje deti vždy pri práci s touto knihou prepli do módu vyvádzania lotrovín, takže knihu radšej skladujeme na najvyššej poličke. Inak by asi celý byt získal nový dúhový náter.

 

Fingerprint Activities

Asi aj vďaka umiestneniu v nedostupnej výške zošit (zviazaný skrytou špirálovou väzbou v pevných doskách) žije aj po roku. Vôbec nevadí, že všetky úlohy sú už dávno vyplnené – naďalej fungujú ako inšpirácia a deti si otláčajú vlastné vzory na čistý papier. Nevyschla ani špongiová poduška s farbami – je chránená krytom. Mimoriadne oceňujem veľký počet strán (64).

Nepodarilo sa mi získať povolenie uverejniť fotky vnútorných strán, ale toto video je veľavravné:

Celá séria Fingerprint Activities je veľmi podobná, my máme doma vianočný diel.

Pri úlohových knihách sa na tvorcov často zabúda, ale autorka tejto je neprehliadnuteľná. Fiona Watt je 6. najpredávanejšia autorka detských kníh v UK. Predala už desiatky miliónov výtlačkov.

Vydavateľstvo Usborne možno nie je vždy zárukou top progresívnych ilustrácií, vždy však ponúka kvalitný text a hravé prvky podporujúce detskú kreativitu.

Séria Fingerprint Activities vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Usborne. Knižky majú 64 strán a rozmer 211×165 mm. Kúpiť si ich môžete napríklad tu.

PTÁČEK A LEV (Marianne Dubuc) – recenzia

Aby bolo jasné, autorka knihy Ptáček a lev, Kanaďanka Marianne Dubuc, nie je práve horúca kandidátka na nobelovku za detskú literatúru. Popri takých esách ako Petr Sís (recenzia tu) a Shaun Tan (recenzia čoskoro), ktorí tiež vyšli vo vydavateľstve Labyrint, pôsobí ako šedá myška. Ale niečo na jej knižkách s milými obrázkami je, veď pozbierali toľko ocenení a boli preložené do 20 jazykov. Dojem z nich najlepšie vystihuje anglické slovo heartwarming. Srdce zahreje milý príbeh a najmä ilustrácie so zvláštnym čarom.

Malá Marianne bola jedináčik a nudu zaháňala kreslením. A ako kresby dieťaťa vyzerajú aj jej knihy. Trochu naivne, trochu sladkasto, úžasne ľahko (príbeh je extrémne priamočiary a jednoduchý, farby jemné) a neodolateľne milo. Vďaka kresliarskej technike – Dubuc najčastejšie používa pastelky a hlavne obyčajnú ceruzku – vyzerajú ilustrácie veľmi prístupne. Až si čitateľ pomyslí, že takéto obrázky by zvládol nakresliť aj sám. Ale, samozrejme, mnoho z toho, čo pôsobí tak jednoducho až obyčajne, je vykalkulované. Autorka sa veľmi dôsledne vyhýba ostrým tvarom. Všetko – levov domček, dvere, okno, koberec, krb, dym, stromy, konáre, zeleninový záhon, dokonca aj rýľ – je oblé.

Ulízaný lev v motérkach

Ešte aj levova hriva je skrotená, ulízaná. Žiadny lev nikdy nevyzeral mierumilovnejšie ako tento pracovitý dobráčisko v montérkach. Do čapice si urobí dieru (ako inak, okrúhlu), aby v nej mohol zahriať zraneného vtáčika. Obrázky, kde si spolu čítajú, jedia a spia, a hlavne tie, kde lev tak veľmi smúti za priateľom, že mu samému nechutí jesť, nedokáže spať ani čítať, sú taká nádielka emócií, že príbeh cez ne bez problémov pochopia aj maličké deti. A nejedno dospelé oko nezostane suché 🙂 .

Na konci sa priatelia, ako inak, opäť stretnú a všetko je tak, ako má byť. Idylku dopĺňajú scény z prírody znázorňujúce kolobeh života. Pomalú až lenivú atmosféru ešte umocňujú ilustrácie, ktoré obklopuje nezvyčajne veľa voľného priestoru. Marianne Dubuc sa často zameria na jediný detail, napríklad malý kvietok, a zvyšný priestor nechá pokojne prázdny, biely. V jednom prípade je dokonca prázdna celá dvojstrana – keď celá krajina zapadne snehom. Keď sa vtáčik po dlhej odluke zase vráti, jeho prílet avizuje zaštebotanie – malá čierna nota na bielej dvojstrane. Toto je obľúbený moment mojich detvákov, už dopredu sa tešia, ako na tomto mieste zapískam.

Mladá ilustrátorka rozhodne má svoj štýl. Občas pracuje až filmárskymi postupmi (smutný lev z perspektívy vzďaľujúceho sa vtáčika). Určite sa oplatí sledovať, kam sa bude vyvíjať jej tvorba v budúcnosti.

Komu je kniha Ptáček a lev určená

Napriek úctyhodnému počtu strán (72), je to kniha pre najmenšie deti. Teda tie, ktoré už netrhajú stránky, pretože toto nie je leporelo. Zápletka aj text sú tu zredukované na úplné minimum, takže príbeh sme vždy preleteli za pár minút.

 

Kniha Ptáček a lev vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Raketa/Labyrint. Má 72 strán a rozmer 190×240 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

O KRTKOVI, KTORÝ CHCEL VEDIEŤ, KTO SA MU VYKAKAL NA HLAVU (Werner Holzwarth, Wolf Erlbruch) – recenzia

Hovienka smrdia, sú odporné, sídlia v nich nebezpečné baktérie a dospelí sa o nich radšej ani nerozprávajú. Zato deti sa o ničom inom nerozprávajú radšej. Ak chcete rozosmiať škôlkara, spomeňte slovo hovienko. A ak mu dáte do rúk celú knihu o hovienkach, bude úplne blažený. Preto majú knižky s fekálnou témou u detí vždy obrovský úspech. Knižka O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu bola celosvetovým bestsellerom, preložila sa do 27 jazykov.

Hlavní hrdinovia knižiek pre najmenšie deti málokedy bývajú nahnevaní a pomstychtiví, ale tento krtko má na to dobrý dôvod. Keď ráno vykukol spod zeme, aby sa ohrial na slniečku, pristálo mu na hlave hovienko. Slabozraký krtko nevidel pôvodcu tohto poníženia, preto nahnevaný celý čas behá s hovienkom na hlave a obviňuje všetky zvieratá: „Urobil/a si to ty?“ Zvieratá mu teda jedno po druhom ukazujú svoje hovienka, až sa občas krtko ledva stihne uhnúť. A občas aj nestihne :). Krtkova večná otázka, urobil/a si to ty?, ktorá sa opakuje na každej dvojstrane, dáva príbehu rytmus a ten najmenšie deti milujú. Krtko nakoniec zistí, kto sa mu vykakal na hlavu (pomôžu mu s tým muchy), a zbaví sa hovienka (aj s týmto pomôžu muchy). Ale malý nahnevaný krtko sa potrebuje pomstiť.

Moje detváky krtkovi pomstu vždy empaticky doprajú, pri jej dokonaní pištia od radosti spolu s krtkom. Tu sa ukazuje, aké dôležité sú prepracované detaily v detských knihách. Dokonalá je krtkova mimika, od nazúrenej tváre po šťastno-zlovestný výraz krtka, ktorý beží uskutočniť svoju pomstu. Ešte aj jeho gestá (ruky nahnevano vbok alebo skrížené na prsiach) a pohyby (napríklad keď vyčítavo štuchá prasaťu do rypáka) sú také živé, že z neho robia plnokrvnú postavičku, ktorú si musí každý obľúbiť. V jednej anglickej mutácii sa dokonca táto knižka predáva aj s malou hračkou – krtkom. Aj to svedčí o jeho obľube.

Gratulujem vydavateľstvu Slovart, že si zvolilo takýto pomerne veľký formát. Vďaka nemu vyniknú úžasné ilustrácie, ktoré sú vždy robené z krtkovej perspektívy. Takže z veľkých zvierat (krava, kôň, koza) vidíme len nohy a sklonenú hlavu, keď zvieratá vysvetľujú krtkovi, akým spôsobom vykonávajú potrebu. A vysvetľovanie je to detailné! Rozprávač nás zahrnie informáciami o farbe, konzistencii, veľkosti, smradľavosti, názve aj estetickej hodnote jednotlivých druhov hovienok. Najzábavnejšie sú zvuky, ktoré pri kakaní zvieratá vydávajú, takže je tu veľký priestor pre divadelný talent rodiča alebo iného čítajúceho.

Ak je vám meno ilustrátora Wolfa Erlbrucha povedomé, možno poznáte jeho knižku Kačka, Smrť a tulipán. A možno ste zaregistrovali, že Wolf Erlbruch získal v roku 2017 cenu Astrid Lindgren Memorial Award (nobelovku za detskú literatúru) a v roku 2006 aj jej predchodkyňu, cenu Hansa Christiana Andersena.

Komu je kniha O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu určená

Toto je výnimočná kniha: výnimočne vtipná, výnimočne pekne ilustrovaná, s výnimočnou postavičkou i témou. Odporúčam všetkým deťom od dvoch do šiestich rokov. Mladších školákov príbeh určite pobaví tiež. My túto knihu máme už pár rokov a dlho si držala pozíciu najobľúbenejšej knihy. A stále sa k nej detváky s radosťou vracajú.

 

Kniha O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Slovart. Má 32 strán a rozmer 208×297 mm.

Ak sa vám páčila táto recenzia, knižku si môžete kúpiť tu.

POČÍTÁNÍ (Aino-Maija Metsola) – recenzia

Keď si kúpim skvelé topánky, často ľutujem, že som si nekúpila rovno dva páry. Ak naďabím na skvelú detskú knižku, často si ju kúpim rovno v dvoch exemplároch a jeden niekomu darujem. To bol aj prípad knižky Počítání. A teraz pred Vianocami som ľutovala, že som si ju nekúpila rovno trikrát.

Prečo by táto kniha neprešla bezpečnostnou kontrolou na letisku

Pri pohľade na náš domáci exemplár každý pochopí, že táto kniha mala veľký úspech. Ošúchaná, doškriabaná, dotrhaná; poodtŕhané otváracie okienka som znovu pripevnila kancelárskou zošívačkou, takže v knihe je toľko kovu, že by neprešla bezpečnostnou kontrolou na letisku. Máme ju už asi rok a pol a stále má veľký úspech. Sú za tým tri veci: krásne moderné ilustrácie, explózia skvele skombinovaných sýtych farieb, takže detváky nevedia, kam skôr pozrieť, a hlavne otváracie okienka. Tie sú miláčikom všetkých detí. Za týmito okienkami sa skrývajú rôzne vtipné prekvapenia, komentáre a úlohy. Po odklopení okienka deti napríklad objavia, aký účes ukrýva slečna pod klobúkom, aké ponožky má oblečené pod nohavicami, ako vyzerá ostrihaný pudlík a pomôžu chlapcovi nájsť tričko, „aby tu nechodil len tak, neoblečený.“

 Každý vtip alebo vtipný obrázok poteší, ale Počítání nie je v prvom rade o humore, ako napríklad It Might Be An Apple (recenzia tu), Špinuška (recenzia tu), Leonardo, kocúr z ulice (recenzia tu) alebo O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu (recenzia tu). Na tejto knihe zaujmú v prvom rade výrazné ilustrácie a ešte výraznejšie farby. Žiadne jemné pastelové farby tu nenájdete, bielu len na malých plochách. Autorka spája kontrastné sýte farby v šialených kombináciách, a predsa celok pôsobí príjemne. Každá ilustrácia je, ako v komikse, zasadená do políčka. Ale na rozdiel od komiksov tu nie je príbeh, takže najmenšie deti si môžu knihu čítať vlastným tempom a smerom. Témy ilustrácií sa menia na každej dvojstrane, takže každé dieťa si tu nájde niečo, čo ho práve zaujíma. Jednotiacim prvkom knihy Počítání je, samozrejme, počítanie. Deti na každej strane počítajú zvieratká, rastliny, vešiaky a dopravné vozidlá.

Komu je kniha Počítání určená

Je to 14-stranové leporelo vhodné hlavne pre najmenšie deti od jedného do troch rokov alebo kým sa nenaučia počítať do desať.

Na tejto knihe vidieť, že je u nás doma veľmi obľúbená

Kniha Počítání vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Baobab. Má 14 strán a rozmer 190×260 mm.

Ak sa vám táto recenzia páčila, knihu si môžete kúpiť tu.

VTÁKY NAŠICH LESOV (Andrea Pinnington, Caz Buckingham) – recenzia

Nebola som veľmi nadšená, keď sa dedko po návšteve prírodovedného múzea nechal detvákmi zlákať na nákup plyšovej sýkorky v múzejnom obchode. Ďalší plyšák, čo ich bude baviť 5 minút. Navyše, 10 eur za naozaj škaredú malú hračku, podľa ktorej by ste živú sýkorku nespoznali ani náhodou, sa mi zdalo priveľa. Absolútny omyl. Sýkorka totiž vydávala veľmi hlasné a realistické zvuky. Takže malý vtáčik sa na dlhý čas stal najobľúbenejšou hračkou: so sýkorkou sa hralo, jedlo, strašilo rodinných príslušníkov aj holubov, pozeralo na rozprávky, zaspávalo; podľa sýkorkinho spevu sme vedeli, kedy sa detváky zobudili. Sýkorku sme tiež púšťali živej sýkorke, čo si urobila hniezdo na našom dome. Až kým sa nevybili baterky, bez možnosti výmeny, z čoho bolo potomstvo veľmi zarmútené. Takže keď som natrafila na knihu Vtáky našich lesov, neváhala som ani chvíľu.

Celá rodina sa vzdeláva

A knižka vydávajúca zvuky vybraných vtákov mala okamžite obrovský úspech. Celé dni v našom byte niečo neustále čvirikalo. Knihu som používala ako lokalizátor detí. Hrali sme sa kvízy (uhádni, ktorý vtáčik vydáva tento zvuk), napodobňovali sme vtáčiky – je to zábava na dlhé hodiny.

Najprv som sa dosť obávala toho, že ide o prekladovú knihu. Žijú v našich lesoch rovnaké vtáky ako v britských? Našťastie, keď som si pustila zvuky z knižky, takmer všetky zneli veľmi povedome. Nie som žiadny ornitológ, takže som to overovala na internete. Všetky z dvanástich druhov, mlynárka dlhochvostá, ďateľ veľký, kukučka obyčajná, brhlík obyčajný, kolibiarik spevavý, králik zlatohlavý, myšiak hôrny, sojka obyčajná, holub hrivnák, sýkorka uhliarka, bažant obyčajný a sova obyčajná, žijú na Slovensku a sú tu hojne rozšírené.

Každému z týchto vtákov je venovaná jedna dvojstrana a na nej jedna veľká ostrá fotka, ďalej fotka jeho prirodzeného prostredia a potravy. Text okrem zaujímavostí opisuje základné fakty ako výskyt, zloženie potravy, hniezdenie, vzhľad a počet vajec, rozlíšenie samčekov a samičiek a veľkosť.

Komu je kniha Vtáky našich lesov určená

Vydavateľ uvádza, že kniha je vhodná pre deti od 4 rokov, ale je to len kvôli tomu, že obsahuje gombíkové batérie. Tie sú ukryté pod tvrdým plastom, takže na vlastné riziko ju môžete pokojne kúpiť aj oveľa mladším deťom. Nášho štuplíka text ešte veľmi nezaujal, ale zapínanie/vypínanie čohokoľvek elektronického je najobľúbenejšia činnosť.

Horná hranica pre túto knihu neexistuje. Každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o prírodu, sa rád naučí spoznávať nové zvuky lesa. Okrem leporelovej formy nič nenaznačuje, že ide o knihu pre deti. Knižka Vtáky našich lesov nie je odfláknutá, ako detské knihy často bývajú. Grafická stránka je profesionálne urobená; obrázky sú kvalitné, ostré; zvuky sú zreteľné, čisté a dostatočne hlasné. Dokonca prekladateľ spolupracoval s odborníčkou, takže na informácie v popisoch sa môžete spoľahnúť. Obsahujú aj latinské pomenovanie, takže vydavateľstvo určite rátalo aj so staršími čitateľmi. Jediné, čo ma veľmi mrzí, je, že táto kniha zatiaľ nemá pokračovanie. Je ešte toľko veľa vtáčikov, ktoré by som chcela vedieť spoznať podľa hlasu (pinka, slávik, belorítka, bocian, lastovička… ). Ak by táto kniha obsahovala aspoň trojnásobné množstvo zvukov, určite by mala masívny úspech aj u dospelých.

Bonus

Tvrdenie z obálky knihy, že žiadna prechádzka lesom už nebude taká, ako predtým, určite nie je nadnesené. A ja dodám, že výstražné škriekanie sojky v lese už nikdy nebude také strašidelné.

 

Kniha Vtáky našich lesov vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Edika. Má 24 strán a rozmer 276×216 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.