ATLAS PSOV PRE DETI / ATLAS PSŮ PRO DĚTI (Jana Sedláčková, Štěpánka Sekaninová, Marcel Králik)

Tento týždeň sa mi jedna majiteľka krásneho pudlíka posťažovala, že ceny psov počas pandémie prudko stúpli. Infláciu ich hodnoty (hm, je to dosť čudné hovoriť o živých bytostiach v ekonomických kategóriách 🙂 ) potvrdzuje aj úspech Atlasu psov pre deti. Hoci vyšiel len pred rokom, v Albatrose už museli pripraviť dotlač.

Kniha sa nestala bestsellerom len kvôli výbornému načasovaniu a téme, ktorú milujú všetky deti. Je to vydarená kombinácia informatívnosti (v heslách o jednotlivých plemenách) a zábavného čítania (vo fiktívnych novinových článkoch o odvážnych, šikovných a známych psíkoch). Na konci by sa ešte hodil register plemien, keď si napríklad akútne potrebujete zistiť, aká inteligentná je čivava. 🙂

Atlas psov pre deti

Komu je Atlas psov pre deti / Atlas psů pro děti určený

Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, táto kniha nie je určená celkom malým deťom. Autori občas používajú zložitejšie gramatické konštrukcie alebo výrazy a počítajú s tým, že čitateľ už má celkom slušný rozhľad. Navyše „novinové prílohy“ sú písané z perspektívy psích novinárov, takže menšie deti sa v tom môžu trochu strácať. Na samostatné čítanie je atlas vhodný asi až od 9-10 rokov. Ak vám nevadí, že budete dieťaťu musieť veľa vysvetľovať alebo nahrádzať niektoré vety vlastnými slovami, môžete, samozrejme, čítať aj s menšími deťmi. Albatros odporúča od 6 rokov.

V prvom rade je však kniha určená rodinám, ktoré si vyberajú vhodného psíka do domácnosti. Atlas psov je naozaj atlasom psích plemien. Pri každom z nich je uvedená krátka charakteristika povahy, pôvod, prípadne iné zvláštnosti. Inteligencia, poslušnosť a stráženie sa hodnotia počtom labiek (maximum je 5 labiek). 🙂 Zakaždým sa uvádza aj to, či je pes rodinný typ, nakoľko je aktívny, či veľmi šteká a ako by malo vyzerať jeho bývanie.

Atlas psov pre deti

Psí Nový čas

To sú všetko veľmi užitočné informácie, keď zvažujete, aké plemeno sa k vám bude hodiť najlepšie, ale moje deti už po čase čítanie o psích rasách trochu prestalo baviť – a to psíkov milujú. Tak sme niektoré encyklopedické pasáže preskočili. Zato Psie listy – noviny písané psíkmi – sme nevynechali ani jedny. Psie listy by sa mohli volať aj Psí Nový čas, lebo sú to vlastne príbehy psích celebrít (psov zo známych filmov alebo takých, ktoré sa preslávili niečím výnimočným). 🙂

Často sú to príhody psíkov, ktoré zachránili nejakého človeka pred istou smrťou, ako napríklad zlatá retríverka Kelsey, ktorá celú jednu silvestrovskú noc ležala na svojom pánovi, aby ho zahrievala, lebo ten sa pre úraz chrbtice nemohol pohnúť. Labradorský retríver Swansea Jack dokonca v priebehu rokov zachránil až 27 topiacich sa ľudí. Husky Balto ich možno zachránil ešte viac, keď napriek hroznému počasiu dokázal dopraviť vakcínu do aljašského mesta, v ktorom sa šírila epidémia záškrtu.

Atlas psov pre deti

Prečo psík hľadí do gramofónu

Jedným z najdojímavejších je príbeh kríženca Jacka Russela hľadiaceho do gramofónu, ktorý sa stal predlohou známeho obrazu. Pôvodne psík Nipper patril bratovi autora obrazu Francisa Barrauda:

„Nippera, pravdepodobne kríženca Jack Russell teriéra, sa ešte ako nešťastného a opusteného šteňacieho tuláčika ujal brat autora obrazu, Mark Barraud. Každý večer vďačný pes a spokojný muž sedávali pri jednom z prvých gramofónov a sústredene počúvali hudbu. Šťastie tých dvoch však malo, bohužiaľ, krátke trvanie. Po troch spoločných rokoch, v roku 1887, Mark náhle zomrel a Nipper opäť osirel.

Nejaký čas býval spolu so starým gramofónom u Francisa a práve tam si maliar všimol, že zakaždým, keď fonograf spustí, zviera stuhne, znehybnie, a takmer v tranze nazerá do ústia zvukovej trubice prístroja. Akoby čakalo, že sa Mark sčista-jasna objaví a ich život sa vráti do starých koľají.“

Zdroj: Albatros

Hačikó nesmie chýbať

Ak by sa náhodou našiel niekto, kto ešte nepočul o Hačikovi, môže si o ňom prečítať v tejto knihe. V Atlase psov sa spomína aj iný psík, teriér Bobby, ktorý mal rovnaký osud. Keď zomrel jeho pán, nepohol sa z jeho hrobu celých 14 rokov. Prežil vďaka tomu, že mu tam ľudia nosili jedlo. Nakoniec mu, presne ako Hačikovi, postavili aj sochu.

Píše sa tu tiež o psíkoch známych ľudí – o plemene korgi, ktoré obľubuje britská kráľovská rodina; spoločníkovi Márie Antoinetty alebo o farbiarovi Donnchadhovi, ktorý zachránil škótskeho kráľa.

Paul McCartney dokonca svojej bobtailke Marthe zložil aj pesničku Martha My Dear. 🙂

Aký pán, taký pes: Freudov pes vraj dokázal vycítiť náladu pacientov

Svojich domácich miláčikov mal aj Sigmund Freud. Obľúbil si hlavne čau-čauku Jofi pre jej mimoriadne schopnosti. Vedela vraj vycítiť, akú má pacient práve náladu. Ak bol pokojný, sadla si k nemu. Ak pociťoval úzkosť, sadla si ďalej. 🙂 Okrem toho Freudovi vždy presne po 50 minútach ukázala, že čas na daného pacienta vypršal.

Neuveriteľné schopnosti mal aj kríženec samojeda a huskyho Zander, ktorý dokázal vyňuchať vlastného pána v tri kilometre vzdialenej nemocnici!

V skratke, autorky knižky sa veľmi snažili, aby bol text nielen informatívny, ale aj zaujímavý. Nielen dojímavými, šokujúcimi príbehmi psej vytrvalosti a oddanosti v rámci „novinovej prílohy“, ale aj odľahčeným a často aj celkom vtipným štýlom. Presne preto milujeme knižky z českého vydavateľstva B4U (recenzia tu, tu a tu). 🙂

Moje deti popri peruánskom a mexickom naháčovi a basendžim (jediné plemeno, ktoré nevie štekať, zato sa vie smiať a jódlovať) najviac pobavil tento príbeh o kólii Railway Bob. Bob strávil celý svoj život cestovaním po Austrálii:

„Iste si teraz vravíte, že musel mať ten šťastlivec Bob celkom dobrodružného pána. Ale to ste na omyle. Kóliák Bob cestoval sám. Jednoducho jedného dňa svojho majiteľa opustil a na svojom úteku sa pridal k ľuďom, ktorí ho neomylne doviedli až na stanicu. V tej chvíli sa tiež začala Bobova veľká vlaková láska. Hoci ho dobré duše trikrát dopravili domov, od svojich deviatich mesiacov už jazdil psí dobrodruh nepretržite naprieč Južnou Austráliou a k pánovi sa nevrátil.“

NEcyklopédia

Ako ilustrovať detské encyklopédie v časoch Googlu? Treba sa ešte držať starého pravidla, že encyklopédie a ich ilustrácie musia byť maximálne informatívne? Ilustrátor Atlasu psov na túto poučku rezignoval (preto podnadpis Necyklopédia) a plemená nevyobrazil veľmi realisticky. Usmievavé psíky sú ňuňuňu, ale všetky vyzerajú veľmi podobne. 🙂 Podľa tejto knižky teda írskeho vlkodava od bradáča neodlíšite. Ak vám neustále gúglenie skutočnej podoby jednotlivých plemien vadí, poobzerajte sa radšej po podobnom titule pre dospelých. My sme gúglili a oplatilo sa. Moje deti začali rozoznávať množstvo plemien a v pexese psích rás proti nim žiadny dospelý nemá šancu. 🙂


Kniha Atlas psov pre deti vyšla vo vydavateľstve B4U (patrí pod Albatrosmedia) v roku 2020 ako preklad z češtiny (originálny názov: Atlas psů pro děti). Má 120 strán a rozmer 230 x 290 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť v Martinuse alebo na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo, ale môj názor na titul to, dúfam, neovplyvnilo. Snažím sa zachovať si svoj kritický pohľad. 🙂

MAĽOVANÉ DEJINY BRATISLAVY (Pavel Dvořák) – recenzia

Už prvý pohľad na knižku – odhalené a zaoblené hrany dosiek, netradiční ilustrátori – napovie, že vydavateľstvo si na nej dalo záležať. Netradičnými ilustrátormi sú deti, presnejšie žiaci umeleckých škôl. Keďže súčasná estetika detskej kresbe praje, nepôsobí to nijak nepatrične. Práve naopak, čudovala som sa, aké krásne diela dokázali malí výtvarníci vytvoriť (pod pedagogickým vedením). Niektoré z použitých výtvarných techník sme doteraz nepoužívali (perforácia špendlíkom), takže nás hneď zasvrbeli prsty, že ich musíme vyskúšať. 🙂 Pri naozaj veľkorysom priestore, ktorý ilustrácie dostali, sú Maľované dejiny Bratislavy tak trochu aj sprievodcom výtvarnými technikami.

V Bratislave sa všetci potkýnajú o žraločie zuby

Pri takomto VIP autorovi je však hlavným lákadlom, samozrejme, text. Bratislavčan Pavel Dvořák o dejinách hlavného mesta občas rozpráva v prvej osobe a spomína vlastné zážitky (bombardovanie mesta) i zážitky svojich známych, takže čitateľ nadobudne pocit, že v Bratislave sa všetci potkýnajú o žraločie zuby či iné vykopávky. Ako Dvořákovi známi, ktorí našli na Devínskej Kobyle stavec veľryby. Ako pán z Rusoviec, ktorý pri oraní v záhrade našiel bohato zdobenú dôstojnícku rímsku prilbu. Ako bagrista, ktorý nevedomky odkryl celé starorímske mesto – Gerulatu.

Čo sme sa o Bratislave dozvedeli? Že Dunaj vznikol z ustupujúceho mora Thetys, ktoré sa tu kedysi rozlievalo. Že na Červenom kríži sa našli kosti mamuta a v Mlynskej doline mamutie kly. Lombardia, región na severe Talianska, dostal meno podľa severského etnika Longobardov (v preklade Dlhobradáčov), ktorí sa pri veľkom sťahovaní národov na čas usadili v Rusovciach.

Devín sa pôvodne volal Dovina – dievčina. Pomenovanie Tatári, Tartari (boli to vlastne Mongoli) zase pochádza zo slova peklo, pretože to boli krutí kočovníci. Slávny tatársky biftek vznikol tak, že Tatári, ktorí na koňoch aj spali a jedli, si dávali surové mäso pod sedlo. A po chvíli z neho mali fašírku. 🙂 Vtipný bol aj opis bojov s napoleonskou armádou. Bratislavský most napríklad dobylo vojsko v počte troch mužov. 🙂

Hitler a Eurovea

Bez najmenšieho preháňania môžem povedať, že náš vzťah k Bratislave sa po prečítaní Maľovaných dejín Bratislavy zmenil. Historické časti mesta zrazu ožívajú. Jakubovo námestie sa nám spája s prvým prešporským richtárom Jakubom. Pod Hlavným námestím sa zase skrýva cintorín, v minulosti tu bolo aj popravisko. Kat býval neďaleko, na Baštovej 7. 🙂 Pri pohľade na leva pred Euroveou si vždy spomeniem, ako ho okomentoval Hitler.

Maľované dejiny Bratislavy sú napísané rovnakým štýlom, aký poznáme z Dvořákových televíznych relácií. Chýba len jeho typická kožená bunda. 🙂 Niektorých historikov možno občas vyhodí zo stoličky, lebo Pavel Dvořák bol známy svojou záľubou v nie celkom overených domnienkach (nikdy však nezabudne dodať, že ide len o špekulácie), ale popularizátor vedy to bol prvotriedny. Bodaj by Slovensko malo viac takýchto autorov.

Slávne časy bratislavského hradu

Keďže tento týždeň sa v projekte Prečítané leto čítajú knižky o hradoch, z Maľovaných dejín vyberám pasáž o bratislavskom hrade:

„Jedného dňa pozvala Mária Terézia na domáci koncert Albrechta Tešínskeho, milého mladého muža, človeka vznešeného pôvodu, ale s prázdnym vreckom. Na koncerte sa zoznámil s Máriou Kristínou, najmilšou dcérou Márie Terézie, a mladí ľudia sa do seba zaľúbili. To sa stáva… Lenže kráľovské dcéry mali v tých časoch iné úlohy, ich sobáše boli predmetom vysokej politiky – Mária Kristína sa mala stať manželkou francúzskeho kráľa. S jej láskou to dobre nevyzeralo. A vtedy sa stala smutná vec. František Lotrinský, milovaný manžel Márie Terézie, nečakane zomrel a otrasená vdoda sa rozhodla, že svojej dcére dožičí manželstvo z lásky so sympatickým Albrechtom.

Keď sa mladý pár zosobášil, Mária Terézia vymenovala Albrechta za uhorského miestodržiteľa so sídlom v Bratislave, čo bola veľmi vysoká funkcia. Miestodržiteľ zastupoval v Uhorsku kráľovnú Máriu Teréziu, bol teda sám kráľom a ako kráľ musel žiť aj bývať. Mária Terézia dala preto prebudovať Bratislavský hrad. K hrubým múrom pristavala pohodlný palác, miestodržiteľskú rezidenciu Terezianum.

Z Bratislavy sa na pätnásť rokov stalo sídelné mesto kráľa. V hradnej zrkadlovej sieni sa konali audiencie, v šľachtických domoch i na Hrade koncerty, operné i divadelné predstavenia, plesy, karnevaly. Do Bratislavy prichádzali noví ľudia a stavali si paláce. Sem pravidelne chodila za dcérou aj Mária Terézia.

Až do dnešných dní sa zachovali doklady o zlatej bratislavskej ére.

Miestodržiteľský pár spájala láska k umeniu. Mária Kristína pekne kreslila a maľovala a spolu s manželom začala budovať obrovskú zbierku grafiky. Zhromaždili desiatky tisíc najrozličnejších medirytín. Zbierka jestvuje dodnes – je to viedenské Albertinum – a patrí medzi najslávnejšie umelecké zbierky na svete.

V rokoch 1775 až 1776 založili dnešný Sad Janka Kráľa v Petržalke, prvý, najstarší verejný park v Európe.“

Komu je kniha Maľované dejiny Bratislavy určená

Pavel Dvořák je Pavel Dvořák – rozpráva veľmi pútavo, ale jeho precízne vyjadrovanie nemusí byť pre celkom malé deti vždy stráviteľné. Preto odporúčam čitateľom zhruba od 8 rokov, tí by už s jeho slovníkom nemali mať väčšie problémy. My sme knihu objavili dávnejšie, keď mala dcéra necelých šesť, a s mojou pomocou text pochopila. Už vtedy ju veľmi zaujal. Akurát ma málokedy nechala dokončiť moje vsuvky, tak veľmi chcela, aby som čítala ďalej. 🙂

Na samostatné čítanie je kniha určená ešte starším deťom, ktoré majú aspoň základy z dejepisu. 39 kratučkých kapitol je skôr súborom anekdotických príbehov ako súvislým rozprávaním. Súvislosti (kedy, ako, prečo a na akom území vznikali a zanikali jednotlivé štáty) si musí čitateľ doplniť sám. Aj bez tohto backgroundu je to však stále veľmi zaujímavé čítanie.

Knižka je taká pútavá, že podľa mňa by nenudila ani deti, ktoré v Bratislave nebývajú. Čítanie odporúčam skoordinovať s výletmi na miesta, o ktorých sa tu píše. Veď kto by sa nechcel ísť pozrieť na pravekú skamenelinu obrích jeleních parohov na pilieri svätyne v Dóme sv. Martina. V Prírodovednom múzeu v Bratislave je sprístupnená dinosauria stupaj, ktorá sa našla vo Vysokých Tatrách.

RTVS o Maľovaných dejinách Bratislavy spravila reportáž.


Maľované dejiny Bratislavy vydalo Múzeum mesta Bratislavy v spolupráci s vydavateľstvom Rak v roku 2015 (dotlač v roku 2020). Má 215 strán a rozmer 160 × 225 mm. Vytlačili tlačiarne TBB, a.s., Banská Bystrica. Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

PREČÍTANÉ LETO 2021: o jaskyniach

Brum, čiže medveď. Všetci naokolo už hibernujú, ale malý medveď nevie zaspať. Recenzia tu.

Yakari a medveď grizly (Derib, Job). V jaskyni si cez zimu pospí aj zlý medveď grizly. Yakari a jeho kamaráti zatiaľ vymyslia skvelý plán, ako ho potrestať. Recenzia série o Yakarim tu.

Brum, čiže medveď

Pán Guľôčka. Radosť. Knižka o radosti a všetkých ostatných emócách. Strach zverencov pána Guľôčku prepadne, keď majú vojsť do jaskyne. Recenzia tu.

Toddler Punk (Monika Kompaníková, Bianka Török). Ťulino pri svojom nočnom putovaní pod špicatým pahorkom narazí na dve malé jaskyne. Je v nich silný prievan, ktorý ho vťahuje dnu a vyfukuje von. Popri tom má silný pocit, že mama tu niekde je, len ju nevie nájsť. 🙂 Recenzia tu.

Kdo zabil snížka? (Petra Soukupová) Jaskyne sa (okrajovo) spomínajú aj v tejto detskej detektívke, o ktorej som písala nedávno. Recenzia tu.

Náučné

Veľká kniha tmy (Helena Haraštová, Jiří Franta). Jaskyňu nájdete aj v tejto knihe o tme. Recenzia tu.

Veľká kniha tmy

Bobky, lajná a iné hovienka (Nicola Davies, Neal Layton). Skvelá knižka o téme, ktorú miluje každé dieťa. Spomína sa tu aj jaskyňa ako príbytok netopierov, a čo všetko v nej dokážu napáchať.

Slovensko (Samo Marec). Na tejto knižke ma okrem ilustrácií sklamalo skoro všetko – výber a choatické zoradenie tém, príliš stručné popisy, ktoré nedokážu vzbudiť pozornosť… ak zvažujete kúpu, počkajte si ešte chvíľu, na trh príde niečo obsažnejšie. 🙂 Knižku Slovensko som zaradila do tohto výberu, lebo sa tam spomínajú jaskyne. Recenzia tu.

Samo Marec: Slovensko

Príbehy stavieb (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl). Nie je to len encyklopédia najhodnotnejších stavieb; autori mali zaujímavý nápad zaradiť do výberu aj gýč všetkých gýčov, zámok Neuschwanstein v Bavorsku. Ľudovít II. Bavorský si v ňom dal postaviť aj umelú jaskyňu. 🙂 Recenzia tu.

Knihy o histórii

Cesta časom. Dejiny sveta v obrazoch (Peter Goes). Od dinosaurov až po Charlie Hebdo – Cesta časom je subjektívnym výberom najdôležitejších udalostí v histórii našej planéty. Na prvých stránkach nemôžu chýbať pravekí ľudia a jaskyne, v ktorých bývali.

Mach a Šebestová v škole (Miloš Macourek, Adolf Born). Šebestová potrebuje súrne zistiť, ako pravekí ľudia konzumovali mamutie mäso – varené, vyprážané? Vyberú sa teda za nimi a z vďaky im pristavia uloveného mamuta priamo k jaskyni. František Huml však už nechce bývať v dobe ľadovej, vráti sa s nimi do 21. storočia (v novom vydaní :)) a okrem názornej školskej pomôcky začne robiť na škole aj školníka.

Človiečikove dobrodružstvá (Pavel Teisinger). Ďalšia knižka, ktorá vznikla na základe kultového českého večerníčka z čias komunizmu. Čítali sme ju už dávnejšie, takže si nepamätám, či sa v nej priamo spomínajú jaskyne. V každom prípade je o pravekých ľuďoch a ich vynálezoch.

PREČÍTANÉ LETO 2021: o zastávkach

V bratislavskej MHD budú zastávky ohlasovať herci, speváci, spisovatelia a dokonca aj prezidentka, ako píše SME: „Zastávku Hodžovo námestie hlási prezidentka Zuzana Čaputová, zastávku Zochova herečka Tatiana Pauhofová, zastávku Patrónka herec Robert Roth a zastávku Blumentál spevák Richard Müller. Dopravný podnik Bratislava (DPB) chce týmto spôsobom zlepšovať cestujúcim náladu.“

Tu je môj výber detských kníh, kde sa objavujú zastávky – tohtotýždňová téma projektu Prečítané leto.

Tri životy Maxi (Gerti Tetzner). Maxina mama pracuje ako šoférka MHD. Táto kniha je aj o tom, čo všetko sa dokáže zmeniť, kým električka prejde z jedného konca mesta na druhý. Recenzia tu.

Pán Guľôčka. Radosť (Wojciech Widłak). Guľôčkovci nechodia do akvaparkov ani k moru, Drobné radosti zažívajú napríklad aj pri čakaní na autobus (recenzia tu).

Noha k nohe (Dezider Tóth, Viliam Klimáček). Zastavte sa tam, kde vám bolo dobre, a obkreslite si na tom mieste kriedou nohu (recenzia tu).

Máme Emu (Ján Uličiansky). Chodník zo škôlky vedie ku konečnej zastávke autobusu číslo 12. A keď z tohto autobusu deti nestihnú včas vystúpiť, začnú sa diať veci (recenzia tu).

Nedráždi bráchu bosou nohou (Irena Hejdová, Zuzana Čupová). Keď sa deti podarí presvedčiť, že sa ide na výlet, a keď sa všetci konečne vychystajú a dorazia na zastávku, presne vtedy začne byť niekomu treba ísť na záchod. O takýchto situáciách, ktoré miliónkrát zažil každý rodič, je táto skvelá „terapeutická“ knižka z vydavateľstva Host.

Bratislava, čarovná metropola (Michal Hvorecký, Simona Čechová). Michal Hvorecký si vymyslel Bratislavu s metrom. Prázdninujúce deti každý deň objavujú jednu z jeho zastávok. Viac o knihe napísali v SME.

Poznáš Bratislavu? Keďže metro existuje len v Hvoreckého knižke, Bratislavčania strávia v MHD poriadny kus života. Tá vám postup každú chvíľu skomplikuje aj v hre Poznáš Bratislavu? – keď trolejbusu spadnú troleje, stojíte jedno kolo (recenzia tu).

Kde je Ester N? (Monika Kompaníková, Barbora Idesová) V Bratislave sa odohráva aj príbeh dievčatka Ester, ktorá nechtiac zablúdi v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie, keď ju cestujúci vytlačia z preplnenej električky na zastávke na nábreží (recenzia tu).

Prečo bývame za mestom (Peter Stamm, Jutta Bauer). Kým rodina z tejto knihy nájde to správne miesto na bývanie, presťahuje sa asi dvadsaťkrát. Raz sa dokonca ubytujú v MHD. O všeličo na týchto krátkych zastaveniach prídu, všeličo o sebe zistia, ale hlavné je, že zostanú spolu. Recenzia tu.

Prečo bývame za mestom odetskychknihach.sk

.

Zastávky ako významný mestotvorný prvok nájdete, samozrejme, aj v novej labyrintovke o urbanizme Město pro každého od Osamu Okamuru, Davida Böhma a Jiřího Frantu. Knihu som ešte nedržala v rukách, ale podľa tejto recenzie z iDnes vyzerá úžasne.

KDO ZABIL SNÍŽKA? (Petra Soukupová) – recenzia

Naše predstavy verzus predstavy iných; naše túžby verzus realita; totálna izolácia, zacyklenie vo vlastných strachoch a nepochopenie zo strany najbližších – svet románov Petry Soukupovej je taký beznádejný a depresívny, až sa človek pýta, o čom môže byť jej detská kniha. Čo zostane z tejto autorky, keď opustí všetky tieto temné témy? Alebo sa ich celkom nevzdá ani v literatúre pre malých čitateľov? Podobne ako Rudo Sloboda (presne pred rokom som písala o jeho výbornej knižke Ako som sa stal mudrcom), aj ona dokázala, že je natoľko skvelá psychologička, že rozumie aj deťom a dokáže presne vystihnúť detské videnie sveta.

Martina, hlavná postava Kdo zabil Snížka?, je v porovnaní so Slobodovým chlapcom Jankom staršia a jej detstvo nie je ani zďaleka taká idylka. Rada sa ešte pritúli k mame, ale na takéto chvíle už má nárok len výnimočne, väčšinou k nej mladšie sestry mamu ani nepustia. Rodičia nemajú na Martinu čas ani peniaze a často pre ňu nemajú ani pochopenie. A hoci je jej to ľúto, ponechaná sama na seba si poradí so všetkým aj bez ich pomoci.

Je to knižka pre deti a o deťoch, ktoré už nie sú malé zlatíčka, pretože už nie sú vo všetkom závislé od svojho okolia. Ešte nie sú v puberte, ale už intenzívne zažívajú pocity osamelosti a nepochopenia zo strany rodičov a iných ľudí. O detské privilégiá už dávno prišli, ale do dospelosti majú ešte tak ďaleko, že ich nikto neberie vážne. Keby som túto knižku čítala v tom veku, prehovorila by mi presne do duše. Aj pocit ukrivdenosti, sčasti oprávnený, sčasti vypestovaný, by mi bol veľmi povedomý.

Dedinská detektívka

Kvázidetektívny rébus, ktorý rieši hlavná postava (kto zabil jej psa Snížka), neznamená, že autorka napísala variáciu na Troch pátračov. Milovníci dobrodružných scén budú sklamaní. Veď čo akčné sa už môže diať na dedine, v ktorej nastálo bývajú len štyri deti (plus dve bábätká). Práve naopak, Petra Soukupová – ako vždy – stavia na psychologických portrétoch postáv, a keby súčasťou života dedinskej mládeže nebola aj poriadna dávka nudy, tento portrét by nebol úprimný.

Priebeh vyšetrovania nie je opísaný tak, aby bol za každú cenu strhujúci. „Vyšetrovatelia“ nemajú poriadny plán a systematické postupy, nedomyslia dôsledky. Občas ich nápady pripomínajú skôr pomstu (nepríjemnému susedovi pustia na slobodu všetky hospodárske zvieratá) a detské jašenie ako logické investigatívne postupy. Naivné nápady detí odpozerané z televízie, samozrejme, k žiadnym veľkým odhaleniam nevedú. V napredovaní ich neustále brzdia okolnosti, s ktorými nepočítali: mama sa zobudí skôr a nepustí Martinu von; deti pri špehovaní nechtiac zažnú svetlo na fotobunku; kvôli mokrému oblečeniu z ležania v tráve sa dvakrát musia vrátiť domov.

pes Snížek

Čudná príhoda so psom uprostred noci

Zápletka – dieťa na vlastnú päsť vyšetruje, kto zabil psa – okamžite pripomenie slávny dvojromán Marka Haddona Čudná príhoda so psom uprostred noci o 15-ročnom autistovi (v slovenčine vypredaný, ale dá sa ešte kúpiť v češtine).

Určite však nečakajte jej českú napodobeninu. Petra Soukupová sleduje príbeh očami celkom obyčajného dievčaťa a jej príhody a myšlienkové pochody ani nechcú byť vtipné alebo srdcervúce ako v Haddonovi. Soukupová vytvorila sofistikovaný odkaz na jeho celosvetový bestseller. Čaro Čudnej príhody je okrem iného v tom, že je to dopredu vyriešená detektívka. Čitateľ takmer od začiatku tuší, na rozdiel od rozprávača – autistického chlapca, že záhada smrti psíka nejako súvisí s dospeláckymi pletkami. V texte Kdo zabil Snížka? tomu nič nenasvedčuje. Ale odkaz na Haddona je taký zjavný (mihne sa tu aj chlapec s duševnou poruchou, ale ten je len okrajovou postavou), že sa ten, kto ho čítal, musí pýtať, či Soukupová dovedie analógiu s Haddonovým príbehom do konca. A naozaj, deti sa v závere dopátrajú k tomu, že paralelný dospelácky svet (klasický trojuholník) zasiahol do ich vesmíru tak nešťastne, že výsledkom bola smrť zvieraťa.

Deti a dospelí v paralelných vesmíroch

V tejto novele akoby si deti a dospelí žili v izolovaných svetoch – všímajú si celkom iné veci, dávajú im celkom iný význam, riešia iné problémy a vôbec nemajú jedni pre druhých pochopenie. Ale keď sa tieto svety prepoja a začnú interagovať, výsledkom nie je len smrť psa, ale aj obnovenie mnohých narušených vzťahov. Martinina mama si konečne uvedomí, že ju potrebuje aj jej najstaršia dcéra, a je ochotná sa jej viac venovať. Úprimné priznanie vlastnej viny zlomí ľady vo vzťahu s ufrflaným čudáckym starcom. Tomu chýbajú vnúčatá, deťom z dediny zase chýba spojenec medzi dospelými. Dedina, obzvlášť takáto malá, je mikrosvet, v ktorom všetky jednotky musia spolupracovať, dopĺňať sa. Keď sa podarí obnoviť takéto oscilovanie, odrazu sa mierne depresívna atmosféra príbehu zmení a Martina si uvedomí, že dedina je skvelé miesto na život a že sa vo vlastnej funkčnej rodine a so svojimi kamarátmi vlastne cíti dobre.

Fantastický nápad prepojiť detskú detektívku s knihou pre dospelých Nejlepší pro všechny je ďalšou ilustráciou myšlienky, že deti a dospelí žijú akoby v paralelných svetoch. V tejto druhej próze sa objavujú niektoré postavy, ktoré poznáme zo Snížka (Viktor, jeho babička a mama), ale riešia sa tu celkom iné, „dospelácke“ témy.

Kdo zabil Snížka? nie je len príbeh o medzigeneračných nedorozumeniach, ale o všetkých hlúpych deleniach na my a oni: vidiek verzus Pražáci, bohatí a chudobní, chlapci a dievčatá. Ak sa takto dobrovoľne vyčleňujeme do svojich bublín, komplementarita týchto mikrosvetov nemôže fungovať a každý má pocit, že mu niečo chýba.

Čitateľmi i kritikmi oceňovaná Petra Soukupová (tu som písala o komikse s témou holokaustu pre tínedžerov, na ktorom sa podieľala) bola za Kdo zabil Snížka? nominovaná na cenu Magnesia litera, a preto si vyslúžila takýto skvelý trailer.

Ilustrátorka Tereza Ščerbová dôstojne dopĺňa takúto prominentnú spisovateľku. Jej sivé akvarely presne vystihujú mierne chladnú, pochmúrnu a tajomnú atmosféru rozprávania. Niečo vykreslí do detailov, niečo načrtne len v strohých líniách – presne ako to v detektívke býva. Rovnako odvážny je aj knižný dizajn.

Ukážku aj s ilustráciami si môžete pozrieť tu:

a dlhšiu textovú ukážku tu.

Komu je určená kniha Kdo zabil Snížka?

Starším deťom asi od 8-9 rokov. Mladšie by mohli príliš citlivo reagovať na smrť psíka (hoci na konci sa ukáže, že ho nezabili úmyselne) alebo na trochu temnú atmosféru knihy. Rieši sa tu aj téma rozpadu rodiny.


Knihu Kdo zabil Snížka? vydalo vydavateľstvo Host v roku 2018. Má 216 strán a rozmer .172×237 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Vyšlo aj ako audiokniha a ekniha.

PREČÍTANÉ LETO 2021: detské knihy o batohoch a kufríkoch

Tu je výber kníh s motívom batohov a kufrov – tohtotýždňovou témou Prečítaného leta.

Wojciech Widlak: Pán Guľôčka – jedna z kapitol 1. dielu sa nazýva Kufor a je o tom, ako sa deti balia na výlet. Ako sa práve v týchto dňoch presviedča veľa rodičov vrátane mňa, pozorovať akékoľvek dieťa pri balení na výlet je veľká zábava. Guľôčkovi zverenci si zbalili: celú sadu nožov (lebo jeden sa môže zlomiť); náplasť s obväzom (pretože s nožom sa dá ľahko poraniť); obrus (lebo taký pekný tam určite nebude); stôl (lebo ten tam nemusí byť); čiapky a rukavičky (keby sa ochladilo); spoločenské hry (aby sa nenudili); štyri lopty (aby sa každý mohol zahrať so svojou); metličky na šľahanie (keby dostali chuť na snehové pusinky); výstroj na potápanie (nikto nemôže vedieť, či sa v blízkosti horárne nenachádza nejaké more); dúhové rolky krepového papiera (na výzdobu, keby náhodou usporiadali ples); polovicu knižnice a ďalšie veci. Presne takto nejako to vyzerá aj u nás, keď sa deti chystajú na jednodňový výlet. Práve pri balení sa krásne ukazuje stret detskej logiky a fantázie s činnosťami vyžadujúcimi praktické riešenia. Tento úryvok navyše celkom presne vystihuje hlavnú tému knihy: že výchova je neoddeliteľnou zmesou malých radostí, starostí a vtipných situácií, v ktorých sa malí i dospelí členovia rodiny učia pozerať na okolnosti z nových uhlov pohľadu. Od štyroch rokov. Recenzia tu.

Jaroslava Blažková, Martina Matlovičová: Mačky letia do Kanady. Mačky Princezka a Lízička idú na ešte dlhší výlet ako Guľôčkovci, takže si toho chcú zbaliť ešte viac, dokonca aj gauč. Od štyroch rokov.

Eva Maceková: Prázdniny s Oskarem. Čo si zbaliť na prázdniny k dedkovi? Oskar to už má naplánované. Keďže jeho dedko je poriadne aktívny (a babka ešte viac, každý rok sa sama vydáva na dobrodružné cesty po svete!), batohy a kufre sa v knihe objavujú na viacerých miestach. Od troch rokov. Recenzia tu.

Roald Dahl: Matilda. Matildu v záverečnej kapitole rovnomennej knihy Roalda Dahla opúšťajú vlastní rodičia! Keď sa na úteku pred políciou narýchlo balia a viac sa starajú o to, aby sa im do auta pomestili všetky kufre, ako o vlastnú dcéru, čitateľ už vie, že je to vlastne šťastný koniec a päťročnému zázračnému dievčatku bude bez nich lepšie. Od šesť rokov. Recenzia tu.

Katarína Kerekesová, Katarína Moláková, Alexandra Salmela: Mimi a Líza. Keď sa Líza prisťahuje do nového domu, svoju hračku – neposlušného šaša – zavrie do kufríka. Šašo jej dá poriadnu príučku, aby si zapamätala, že toto sa hračkám nerobí. Od troch rokov.

Goscinny, Sempé: Prázdniny malého Mikuláša. V žiadnej knihe nenájdete toľko kufrov pokope ako v tejto starej, ale stále rovnako vtipnej klasike od Goscinnyho a Sempého. Keď celé mesto vyprevádza chlapcov do letného tábora, pre Sempého, ktorý miluje hyperbolu, je to príležitosť do ilustrácií natlačiť neuveriteľnú koncentráciu kufrov, rodičov dávajúcich posledné pokyny so zdvihnutým ukazovákom, slziacich matiek s vreckovkami a nedočkavých detí na peróne. Karikatúra s veľkým K. Od štyroch rokov.

Shaun Tan: Pravidla léta. Kufor sa objaví aj v Pravidlách léta (vyšlo v češtine vo vydavateľstve Labyrint). Shaun Tan je majster rozvíjania komplexných tém aj bez slov. Každá jedna dvojstrana v Pravidlách léta je smiešnou, kafkovsky strašidelnou a zároveň srdcervúcou scénou. Napríklad táto: mladší brat stojí vonku za oknom a sleduje, ako sa na jeho mieste na gauči vedľa jeho brata rozťahuje niekto úplne cudzí. Malý nenápadný kufor cudzinca v rohu naznačuje, ako veľmi sa vzťahy medzi bratmi pokazili. Keď opakovane nahneváte svojho staršieho brata a potom ešte zveríte kľúče od bytu niekomu cudziemu, presne toto sa vám môže stať. 🙂 Od štyroch rokov.

Tan sa ako syn emigrantov v Austrálii asi nikdy necítil byť celkom domáci, lebo téma sťahovania, neprijatia a nepochopenia sa aj so symbolickými kuframi objavuje vo viacerých jeho knihách, napr. Erikovi (recenzia tu) a Arrival.

Astrid Lindgren: Pippi Dlhá pančucha. Pippina taška plná zlatých mincí priláka aj zlodejov, ale Pippi s nimi narobí poriadky. Od troch rokov.

John Boyne, Oliver Jeffers: Úžasná cesta Barnabyho Brocketa okolo sveta. V tomto dahlovsky cynickom príbehu má batoh úplne centrálnu úlohu. Telo chlapca Barnabyho Brocketa totiž nepodlieha gravitácii a bez batohu naplneného pieskom sa vznáša ako balón. Keď sa však do batohu urobí dierka… Túto knihu odporúčam na samostatné čítanie asi až od 10 rokov, vyžaduje si celkom slušný rozhľad. Malé deti by navyše mohla rozrušiť pasáž, kde sa matka zákerne zbaví syna, pretože rodičom viac záleží na tom, čo si pomyslia susedia, ako na vlastnom dieťati.

Ari Folman, David Polonsky: Denník Anny Frankovej. So staršími deťmi môžete čítať aj skvelý komiks Denník Anny Frankovej. Keď Anna odchádza do úkrytu, môže si zbaliť len to najnutnejšie, aby rodina nevzbudila u susedov podozrenie. Čo je dôležitejšie, šaty alebo spomienky? Recenzia tu.

Mizielińskí: D.O.M.E.K. – jeden z originálnych domov sa volá Dom Kufor.

DENNÍK ANNY FRANKOVEJ. KOMIKS (Ari Folman, David Polonsky) – recenzia

Anna Franková v lockdowne

Anna Franková bola rovesníčkou mojich starých rodičov. Preto si ju viem živo predstaviť ako 92-ročnú babičku, ktorou by dnes možno bola. Anna však navždy zostala tínedžerkou. So všetkým, čo k tomu patrí. Je to živé dievča, ktoré sa hnevá, uráža, nudí, protestuje, trpí sebaľútosťou, nerozumie si s matkou, dospieva – dievča, ktorému bude rozumieť aj dnešná generácia YA. A zvlášť v čase protipandemických lockdownov. Takéto načasovanie určite nebolo plánované, ale vyšlo dokonale. Vzťahová ponorka medzi obyvateľmi malého bytu, žiadni kamaráti, obmedzené možnosti fyzického pohybu, vzdelávania a trávenia voľného času, jednotvárna a nechutná strava, nemožnosť úniku z tejto hrôzy bez konca – to všetko prispieva k depresívnym stavom Anny Frankovej a bude povedomé aj dnešným mladým.

Na rozdiel od mnohých iných kníh o vojne, táto nechce čitateľa citovo vydierať kompiláciou krutostí – veď Anna bola v úkryte od najhorších podôb vojny v podstate uchránená. Keďže Anninu situáciu teraz čiastočne prežívame všetci, na podobné problémy sme si už trochu zvykli. Dokonca aj na pocit akútneho ohrozenia vlastného života a života svojich blízkych sa dá do istej miery zvyknúť. Preto si myslím, že tí, čo zažili lockdown, budú knihu čítať inak ako generácie pred nimi. Možno s menšou ľútosťou, ale o to viac sa s ňou dokážu identifikovať.

Anna Franková navyše nie je fackovací panák, poľutovaniahodný chudáčik, ktorý by pasívne prijímal údery osudu. Naopak, žije si svoj život tvrdohlavo aj napriek nemu. Je to denník, preto veľkú časť obsahu tvoria jej osobné problémy vo vzťahu k matke, dokonalej sestre, Petrovým rodičom, novému spolubývajúcemu i Petrovi, do ktorého sa nakrátko zaľúbi.

A práve preto, že Anna rieši rovnaké problémy ako všetci tínedžeri, je táto kniha taká pôsobivá. Najsilnejší moment prichádza, samozrejme, s riadkami, kde sa čitateľ dozvie, že Anna nestihla svoj denník dopísať. Žiadny epilóg ešte nepôsobil tak odtrhnuto od zvyšku textu ako tento, kde neznámy rozprávač oznamuje suchým a vecným tónom, že Frankovcov zrejme niekto udal a celá rodina s výnimkou otca zomrela v koncentračných táboroch. Celý predchádzajúci text akoby implodoval do týchto pár hrozne ťaživých slov, tak ako hviezdy vo vesmíre.

Hoci mnohí ilustrátori rafinovane využívajú biele stránky ako absenciu farby či dokonca akýchkoľvek ilustrácií (napríklad Marianne Dubuc, recenzia tu), biela nikdy nebola belšou a prázdnejšou ako na stránke, ktorá nasleduje po vete: Tu končí denník Anny Frankovej.

Ilustrácie

Knižku som si zo Slovartu objednala v momente, keď som zistila, že autorom je Ari Folman (Valčík s Bašírom). Pochváliť však treba aj ilustrátora Davida Polonskeho (S Folmanom spolupracoval aj na Valčíku). Vytvoriť komiksovú adaptáciu najznámejšieho denníka bola naozaj ťažká úloha.

Keď s touto žiadosťou oslovili Ariho Folmana, považoval to za takmer nemožné. Sila Anninho denníka spočíva v tom, že nie je len štylizovaným literárnym dielom, ale je v prvom rade skutočným denníkom. Adaptácia (odhliadnuc od toho, že Anna ho už prepisovala s literárnymi ambíciami), nech by bola akokoľvek vydarená, nikdy nebude taká pôsobivá ako originál, pretože čitateľ čiastočne stratí pocit, že ide o reálnu postavu. Komiksovú (filmovú, divadelnú, rozhlasovú…) Annu viac vnímame ako jednu z mnohých literárnych postáv než ako dievča, ktoré by dnes mohlo byť niekomu prababkou.

Literárna forma komiksu – žánru šmolkov a batmanov – denníku z autentickosti nevyhnutne uberá ešte viac. Výborne sa s týmto rozporom pohral Art Spiegelman v najslávnejšom vojnovom komikse Maus, kde sú postavy rozdelené podľa národností na myši, mačky a iné zvieratá. Ako si s týmto problémom poradil ilustrátor Polonsky?

Na jednej strane vykresľuje Annu aj ostatných obyvateľov bytu na ulici Prinsengracht č. 263 v Amsterdame veľmi realisticky. Annine večne strapaté vlasy, ktoré sú – na rozdiel od účesu vždy dokonale upravenej sestry Margot – rovnako neposlušné ako Anna; malé gesto, ktorým si pridržiava vlasy, keď sfukuje sviečky na narodeninovej torte – všetky tieto drobné detaily robia z Anny veľmi živú postavu. A mnohokrát sú aj veľmi výrečné. Jej zhrbený chrbát, znudené pózy, energické gestá a expresívna mimika hovoria za všetko. Anniným protipólom je pani van Daanová, s ktorou si Anna zo všetkých nútených spoločníkov rozumie asi najmenej. V jej neprirodzene vystretom chrbáte jasne čítate jej afektovanosť, nabubralosť („Celý život som bola dámou a dámou aj zostanem, nech sa deje, čo sa deje!“).

O čo je teda ukrátený psychologický portrét obyvateľov úkrytu v textovej časti knihy, o to ho dopĺňa obrazová časť. Čím viac si tieto detaily pozeráte, tým viac túto knihu milujete.

Baziliškovia z Muchovho plagátu

Najlepšie sú však pasáže, kde si Anna púšťa fantáziu na špacír – tu si mohol dovoliť uletieť aj ilustrátor. Hádajúci sa dospelí sa menia (ako sa na správny komiks patrí) na odporných baziliškov chrliacich oheň, a to všetko v secesnom štýle ako z Muchovho plagátu (v knihe nájdete viacero narážok na ďalšie slávne obrazy). Tisíc drobných obmedzení Anne každý deň pripomína, že je vojna. Pritom toto 13-ročné dievča, ktoré sa nemôže na ulicu pozrieť ani spoza okna, netuší, čo to vlastne vojna je. V nočných morách si ju predstavuje ako abstraktnú tmavosivú všepohlcujúcu hmotu. Vojna však vždy má množstvo očí, ktoré hľadia práve na ňu.

Čo sa deje v koncentračných táboroch, to ešte presne nevedia v tom čase ani dospelí. Anne pracovné tábory kvôli prísnej disciplíne pripomínajú výjavy zo starovekých egyptských obrazov. Nádherne absurdný je aj obrázok, ktorý ilustruje chýr, ktorý sa medzi susedmi šíril po zmiznutí Frankovcov. Ich rodinu vraj nemecký dôstojník prepašoval do Švajčiarska. Na obrázku vidieť Frankovcov, ako na lyžiach (s Alpami v pozadí) stúpajú do kopca a priamo na vrchole výstupu ich pred bankou víta uniformovaný člen Švajčiarskej gardy so slovami: „Dobrý deň, banku čoskoro otvoria. Zrejme v nej chcete uložiť nejaké židovské peniaze, však?“

A paradoxne práve tieto absurdno-ironické predstavy mladého dievčaťa, ktoré si nevie vysvetliť, čo sa to okolo neho deje, ešte prehlbujú psychologický portrét Anny a zároveň dávajú knihe šťavu.

Dúfam, že rovnako ako Anna dokázala využiť nútenú izoláciu na prepísanie svojho denníka do knižnej podoby, tak aj pandémia bude mať svoje literárne Anny Frankové. S menej strašidelnými epilógmi.

Komu je Denník Anny Frankovej určený

Nedá sa zovšeobecniť, pre aký vek je táto kniha vhodná. Deti, ktoré sa nezvyknú príliš vcítiť do knižných postáv, ju zvládnu už od 9 rokov. Citlivejším povahám odporúčam ešte trochu počkať. A to aj napriek tomu, že, ako som napísala, nie je to žiadny krvák.

Niektorým rodičom by mohla prekážať aj scéna, kde Anna podrobne oboznamuje Petra so ženskými pohlavnými orgánmi.

U nás je ešte Anna ukrytá v tajnej skrýši, ale už sa teším na to, ako moje deti trochu vyrastú, aby som im ju mohla dať čítať. Nielen preto, aby chápali, že vojna nie je cool, ale aj preto, že je to hodnotná kniha, ktorá ich bude určite baviť.

Bonus

Na tejto stránke si môžete prezrieť úkryt rodiny Frankovcov.

Denník Anny Frankovej bol preložený do 70 jazykov a jeho literárnych, filmových a divadelných adaptácií je tiež aspoň toľko, naposledy Annu zaradilo do svojho repertoáru SND. Na Youtube som našla tento animák, ktorý podľa mňa zabil všetku autentickosť pôvodného diela, hoci vraj získal nejaké festivalové ocenenie. Uvádzam na porovnanie, o koľko lepšie tému spracovali Ari Folman s Davidom Polonskym. Neviem sa dočkať ich filmovej verzie. Tá by mala byť hotová v roku 2022.

Na Youtube nájdete aj tento film

Denník Anny Frankovej nie je jediná komiksová adaptácia originálneho diela. Anne Franková – komiksový životopis vyšiel v českom vydavateľstve Paseka.


Denník Anny Frankovej vyšiel v roku 2020 vo vydavateľstve Slovart. Má 160 strán a rozmer 168 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne . Knihu si môžete kúpiť tu.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

SLOVENSKO. ČO TI V ŠKOLE NEPOVEDIA (Samo Marec, Lucia Čermáková) – recenzia

Kým pred pár rokmi bol u nás problém zohnať kvalitnú detskú knižku, v poslednej dobe pribúda také neuveriteľné množstvo zaujímavých titulov, že už strácam prehľad. Napriek tomu jedna veľká diera na tomto trhu stále nie je zaplátaná: chýba moderná encyklopédia o Slovensku (najlepšie aj v anglickej mutácii, aby sme mali čo nabaliť našim zahraničným návštevám), ktorá by dnešné deti dokázala zaujať. A, bohužiaľ, platí to aj po tom, čo vydavateľstvo Príroda (Ikar) minulý rok vydalo publikáciu Slovensko. Čo ti v škole nepovedia.

Samo Marec - Slovensko

Knižka je pekná, ale…

Na tejto knižke sa mi najviac páčia ilustrácie Lucie Čermákovej (súčasné, hravé) a hlavne dizajn. Text je na každej dvojstrane rozdelený do samostatných blokov, ktoré sú vyčlenené aj graficky. Toto postupné dávkovanie faktov je veľmi dôležité pre malých začínajúcich čitateľov, ktorých by hutný text odradil. Takto si sami určujú poradie, v akom si tieto bloky prečítajú (alebo preskočia) a takáto sloboda sa deťom veľmi páči.

Aby bol obsah ešte prístupnejší, pracuje sa tu s písmom (jeho farbou, fontom, kapitálkami, sklonom, zvýraznením, tučným písmom) v takej miere, na akú v slovenských detských publikáciách nie sme zvyknutí. Dynamický text akoby sa uhýbal obrázkom, ktoré stránkam dominujú. Vďaka tejto vydarenej interakcii textu s ilustráciami knižka pôsobí veľmi hravo, je radosť si ju prelistovať. Zadanie od vydavateľa zjavne znelo čo najviac sa odlíšiť od klasických učebníc. 🙂

Premiešavanie jazykového a obrazového obsahu v infografikách nie je v detskej literatúre žiadna novinka, v poslednej dobe je tento štýl veľmi populárny. Cenou za vizuálnu príťažlivosť je však rozkúskovanosť obsahu. Krátke odseky sú nahádzané vedľa seba, väčšinou nijako neprepojené a nerozvinuté. Informačná hodnota takýchto izolovaných faktov je potom dosť otázna. Tejto pasci sa nevyhol ani Samo Marec (áno, je to ten knižný bloger a prekladateľ). Od tohto mena som čakala živé a vtipné komentáre, ale na nič také nemal priestor. Žiadne osobné postrehy tu nenájdete, len holé fakty (ako hovorím, tie ilustrácie sa dosť rozťahujú :)).

Vadí mi tiež podtitul Čo ti v škole nepovedia. Neviem, prečo v Ikare pristúpili na takýto konšpirátorský slovník. Väčšinu informácií v texte sa navyše deti skôr či neskôr v škole učia.

Geografický, demografický, politologický, etnologický, historický a turistický mišung

Výstižnejší podtitul by znel: Geografické, demografické, politologické, etnologické, historické a turistické fakty o SR. To by bol poriadny mišung aj na serióznu 800-stranovú encyklopédiu, nieto na túto tenučkú publikáciu. Pripomína mi to, ako Čapkov psíček s mačičkou piekli tortu. Prečo sa napríklad do knihy dostali mestá Bratislava, Košice, Prešov, Trnava, Žilina, Nitra, Banská Bystrica, Trenčín, Banská Štiavnica, ale taký Bardejov či Levoča už nie? Prečo má Poľana ako jediné pohorie samostatnú kapitolu? Ešte aj usporiadanie kapitol je chaotické. Toto je poradie záverečných kapitol: Pohoria, Národné parky, Hrady a zámky, Folklór, Jaskyne, Vzácne pramene, Plesá, Poľana, Moravianska Venuša, Pravek, Gánovce, Kelti, Osobnosti. Obsahová stránka je pre mňa sklamaním.

Škoda, že si vo vydavateľstve zvolili práve takýto koncept knihy Slovensko, Čo ti v škole nepovedia. Stačilo by málo a mohlo z toho vyjsť niečo naozaj hodnotné. Ja by som napríklad kapitoly rozšírila a rozdelila do dvoch či troch samostatných publikácií. Tam by už potom bol aj priestor na humor Sama Marca. 🙂

Túto knihu vo vydavateľstve Príroda upiekli podľa psíčkovomačičkovského receptu asi preto, že má ambíciu byť doplnkovou literatúrou k učebnici Vlastivedy pre prvý stupeň. Ak sa teda číta tak, že deti si v nej raz za týždeň v škole vyhľadávajú rôzne zaujímavosti v nadväznosti na prebraté učivo, potom väčšina mojich výhrad neplatí. Ale čítať si ju doma, od prvej strany po poslednú, ma veľmi nebavilo, a už vôbec nie moje deti.

Jednooký medzi slepými

Stále je to však najlepšia kniha o Slovensku, na ktorú som doteraz natrafila. Doma ešte máme publikáciu Divy Slovenska nielen pre deti od Ondreja Sliackeho; tá je však taká vizuálne nepríťažlivá, že sme ju ešte ani poriadne neotvorili. Matica slovenská (v jej vydavateľstve Divy Slovenska nielen pre deti vyšli) zase raz ukázala, že jej predstavitelia nežijú v 21. storočí. „Hovoriaca“ kniha Slovensko z vydavateľstva Albi je ešte väčšia katastrofa, naozaj neodporúčam. Spomeniem ešte search-and-findovku Poďme objavovať Slovensko od Márie Nerádovej a Adele a Rufus na cestách po Slovensku, ale tieto dve úlohové knižky v žiadnom prípade nemajú ambície byť poriadnou encyklopédiou. Slovenské deti tak na obsažnejšie dielo o svojej krajine stále čakajú.

Napriek mojej kritike: podobný rýchlokurz o Slovensku, akým je kniha Sama Marca, má svoju cieľovú skupinu – deti cudzincov. Moje deti doteraz v každom ročníku škôlky a školy chodili do triedy s aspoň jedným spolužiakom, ktorý mal oboch rodičov zo zahraničia. Bezradné učiteľky sa im absolútne nevenujú a ak títo nešťastníci nevedia dobre po slovensky, ostatné deti v triede ich ignorujú tiež. Viacerí malí cudzinci, ktorých poznáme, boli stratení aj po dvoch-troch rokoch v škôlkarskom kolektíve. Starter pack pre tieto deti by mal určite zahŕňať kurz slovenčiny a možno aj knižku Slovensko. Čo ti v škole nepovedia. 🙂

Bonus

Celkom nedávno vznikol projekt Mummadehomeschool o cestovaní po Slovensku. Aktivity sú platené, ale určite budú stáť za to.

Komu je kniha Slovensko. Čo ti v škole nepovedia určená

Na obálke sa uvádza vek od 8 rokov a myslím, že to sedí; určite sa však dá čítať aj s mladšími deťmi, keď im rodičia vysvetlia pár pojmov.

Ku knihe vyšiel aj pracovný zošit; ten som ešte nedržala v rukách, preto ho nehodnotím.


Kniha Slovensko. Čo ti v škole nepovedia vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Príroda. Má 80 strán a rozmer 170 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Českom Těšíne.

VŠETCI SPOLU RÁTAME (Kristin Roskifte) – recenzia

Objektívny rebríček najobľúbenejších kníh mojich detí sa zostaviť nedá, pretože, samozrejme, v každom období ich fascinuje niečo iné. Ale medzi top favoritov by určite patrili české Klapy klap (recenzia tu), Příběhostroj (recenzia tu) a francúzska A quoi penses-tu? (recenzia tu). Veľká škoda, že ani jedna z nich nevyšla v slovenčine. Spája ich to, že sú nielen výtvarne vydarené, ale pokúšajú sa knihu ako médium dostať na novú úroveň. Sú to také knižkohry, hoci v trochu inom zmysle ako slávne Tulletove výtvory. Hoci na Slovensku už vychádza naozaj veľa krásnych publikácií, takýto rafinovaný koncept knihy je stále veľkou raritou. Teraz sa však na slovenskom trhu objavila novinka Všetci spolu rátame, ktorá je veľmi vydarenou syntézou všetkých troch spomínaných titulov.

Dá sa čítať toľkými spôsobmi (aj smermi 🙂 ) – ako search-and-findovka; pomôcka pre deti, ktoré sa učia počítať; logopedická príručka; detektívka; príbeh, ktorý si musíte dotvoriť sami; encyklopédia emócií; osveta vyzývajúca k tolerancii!! Tento hybrid posúva hranice interaktívnosti a medzižánrovosti v detskej literatúre. Doteraz bola preložená do vyše 30 jazykov. Nemyslím si, že v roku 2020 vyšla na Slovensku lepšia detská kniha (možno s výnimkou Ako umelci vidia svet).

Všetci spolu rátame nie je iba o počítaní

Preto je podľa mňa jej názov je mimoriadne nevýstižný a splošťujúci – táto kniha rozhodne nie je iba o rátaní. Nie je to len ďalšia z množstva obrázkových kníh, na ktorých sa dieťa môže učiť počítať. Martinus ju úplne nezmyselne zaradil do kategórie encyklopédie a učebnice pre 1. stupeň ZŠ a dosť mimo je aj anotácia: „Nevonia ti matika? Nevadí! Počty sa predsa dajú naučiť aj inak.“ Matematiku pre školákov však od tejto knihy určite nečakajte. Nie je to ani niečo v štýle 365 tučňáků (recenzia tu), kde autori všelijaké matematické výpočty zabalili do vtipného príbehu.

… je aj o postrehu

S matematikou Všetci spolu rátame súvisí len tým, že na každej stránke je zobrazené nejaké číslo a zodpovedajúci počet postáv. Začína sa nulou a končí necelými ôsmimi miliardami. Čísla tak dávajú knihe rytmus a malým deťom, samozrejme, aj príležitosť precvičiť si počítanie. Moje deti poctivo overovali, či ich ilustrátorka nepodviedla a či je na každej strane správny počet osôb. 🙂 Za ilustráciami sa však skrýva oveľa viac.

Na tejto knižke ma úplne dostalo, že sa číta zakaždým celkom inak. Pri prvom čítaní sa zamýšľate nad tým, že o cudzích ľuďoch vlastne nič neviete. Autorka vám dáva neurčité otázky, na ktoré nemáte bez kontextu ako nájsť presnú odpoveď (zatiaľ!!). Hľadáte určité indície, ktoré vám napovedia, na čo práve títo anonymní ľudia myslia, na čo sa chystajú, ako sa cítia… ale neskôr zistíte, že ste sa často mýlili.

… predsudkoch a príbehoch

Pri tomto prvom čítaní-hádaní sa Všetci spolu rátame trochu podobá na fantastický Příběhostroj (recenzia tu), ktorý vrelo odporúčam do všetkých logopedických ambulancií, na jazykové hodiny v škole aj do každej domácej knižnice – všade tam, kde treba deťom trochu rozviazať jazýček. Aj tu si dieťa samo vymýšľa rôzne príbehy. Moje deti táto hra bavila – aj vďaka tomu, že Kristin Roskifte im výdatne pomáha nenápadnými detailmi. Stačí ich v obrázkoch nájsť. Kto v knižnici plnej ľudí objaví aj niečo iné ako knihy? Bude to obézna pani, ktorá s otvorenými ústami pozerá na titul „Váha“? Alebo sa pozerá na inú knihu? Alebo pán, ktorý si na poličke zabudol okuliare? Takýchto potenciálnych mikropríbehov (ktoré sa neskôr rozvinú do väčších dejových línií, ale to ešte v tejto chvíli neviete :)) je tu veľa, takže Všetci spolu rátame sa žánrovo dá zaradiť aj medzi search-and-findovky s príbehom.

V tejto fáze sa dá s knihou veľmi dobre pracovať aj v psychologickej rovine. Neviem, či to takto autorka plánovala, ale pri rozhovore o motiváciách a emóciách postavičiek na obrázkoch sa veľmi ľahko dostanete aj k vlastným príhodám, pocitom a predsudkom.

… o overovaní hypotéz

Asi až v polovici knihy som si všimla, že postavičky, ktoré sa mi na začiatku zdali všetky rovnaké, sa občas opakujú. Skôr či neskôr to čitateľovi docvakne: títo ľudia žijú v jednom mestečku, sú navzájom pospájaní všelijakými vzťahmi. Druhé čítanie je potom objavovaním detailov, ktoré sa prvýkrát nedajú postrehnúť. Potom už čitateľ vie odpovedať aj na zdanlivo nezmyselné otázky, ako kto zo zúčastnených na pohrebe nesmúti. No predsa osamelá stará pani, ktorá má vo zvyku chodievať na pohreby a svadby cudzích ľudí! Pri opakovanom čítaní sa dá zistiť aj to, kto zomrel a prečo je jedna osoba na pohrebe celá v ružovom, kto sa skrýva v karnevalových kostýmoch a milión ďalších drobností, ktoré postupne vytvárajú niekoľko paralelných príbehov. Všetky odpovede sa nachádzajú v obrázkoch.

Ťažko však povedať, kedy sa končí prvé čítanie a začína druhé, tretie,… Keď totiž zistíte, že jednotlivé osoby a epizódy sú poprepájané, začnete skákať zo strany na stranu, overovať si svoje hypotézy. Pochopiť všetky súvislosti je naozaj detektívna práca a pamäťová skúška! A detektívna kancelária sa tu aj opakovane spomína. Musíte sa pozerať veľmi pozorne, niekedy sú nápovedy celkom otvorené, väčšinou sú však dobre ukryté v detailoch. Pred budovou obchodného centra si napríklad všimnete o stĺpik uviazaného psíka, ktorý sa už predtým objavil v rodine, okolo ktorej sa táto kniha točí. Vďaka tomu viete, že ocko z tejto rodiny je v centre len na návšteve, nepracuje tam!

Zdroj: Monokel
Návšteva knižnice na obrázku vľavo úplne zmení životy viacerých ľudí. Zdroj: Monokel

… farebnom eko odkaze

A to nie je všetko! Keď si nórska autorka dala toľko námahy s takýmto prepracovaným konceptom, rozhodne nemohla odfláknuť výtvarné detaily, ktoré knižku dotvárajú do dokonalosti. Stránky hýria farbami – ako lepšie znázorniť, že každý človek je iný? Kto chce, uvidí v knihe aj ekologické, politické a dokonca aj filozofické posolstvá.

Kým na prvej (monochromatickej) stránke nie sú žiadni ľudia a pasúcej sa srnke, zdá sa, nijak nechýbajú, s pribúdajúcim počtom ľudí ubúda voľného priestoru. Ku koncu knihy už máte silný pocit, že ľudia sa na stránkach (planéte) veľmi tiesnia. Je ich jednoducho príliš veľa. Túto gradáciu autorka dosiahla nenápadným trikom. Sýtymi farbami v šialených kombináciách vyfarbila iba postavy. Prostredie ponechala biele s jemnou modrou linkou. A tak s rastúcimi číslami v ilustráciách pribúda nielen postáv, ale aj farieb. Tie sú na konci knihy už úplne ohlušujúce. Biele pozadie celkom vymizlo. Jednotlivec sa stráca v dave. 🙂

Komu je kniha Všetci spolu rátame určená

Túto knižku určite odporúčam všetkým vekovkám od 5 rokov vyššie. Je pritom úplne jedno, či vie vaše dieťa rátať do desať či do tisíc – to je vedľajšie. Je ideálna na celorodinné čítanie, lebo táto obrázková detektívka baví dospelých rovnako ako mladšie aj staršie deti.

V žiadnom prípade ju však nedávajte dieťaťu na samostatné čítanie – tým by ste ju zabili. Táto interaktívna „detektívka“ si vyslovene pýta minimálne dvojčlenné publikum.


Kniha Všetci spolu rátame vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Monokel. Má 64 strán a rozmer 244 × 337 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knižku mi venoval vydavateľ.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=777435&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>

JAK TO CHODÍ V LIDSKÉ HLAVĚ (Petra Štarková) – recenzia

Najprv som si myslela, že táto kniha je trošku nudná. Podobné príručky pre dospelých (pre širokú verejnosť) sú väčšinou plné rôznych príkladov psychopatológií, ľudí, ktorým prevŕtala hlavu tyč, majú zázračnú pamäť, z hlavy chrlia deväťmiestne prvočísla alebo savantov typu Rain Man. Petra Štarková nie je Oliver Sacks, podobné extrémy ju nezaujímajú. Až po chvíli som pochopila, že presne v tom je sila knihy Jak to chodí v lidské hlavě. Namiesto toho, aby sa dieťa sústredilo na kuriozity, sa zameriava na seba a vlastné prežívanie. Ak sa s touto knihou pracuje tak, ako sa má, v sprievode dospelého, a ak sa čitatelia chytia „udičiek“, ktoré im autorka hádže, tak to pre dieťa môže byť istá terapia/prevencia. A kto by ju nepotreboval! Každá príručka rodičovstva odporúča rodičom rozprávať sa s deťmi o pocitoch všetkých členov rodiny. Petra Štarková ukazuje, ako by takáto debata mohla vyzerať.

Ako knihu čítať

Je tu aj príbehová línia, deti sú teda teoreticky motivované prečítať si knižku aj samy. Ale ak má kniha na niečo poslúžiť (a Jak to chodí v lidské hlavě má takýto potenciál!), určite by ju mal rodič alebo iný dospelý čítať spolu s dieťaťom. Bez sprievodu dospelého sa asi každé dieťa sústredí len na príbeh a preletí dôležité pasáže, kde ho autorka vyzýva, aby sa zamyslelo nad vlastným prežívaním/povahou/zvykmi a tiež nad svojím okolím.

„Psychologie je věda? O tom jsem ještě neslyšel,“ podivil se Filip. „Já mám doma totiž knížky o vědách – encyklopedie. Už mám tři přírodovědné, jednu o dinosaurech, dvě o vesmíru a jednu, ve které jsou chemické pokusy. A ještě tu s lidským tělem, rozkládací.“

„O psychologii moc knížek pro děti není,“ připustil lékař. „A to je, řekl bych, trošku škoda. Protože vyznat se v tom, co se děje v naší hlavě, je důležité.“

Naozaj, prečo vychádza tak málo detských kníh o psychológii? Veď je to niečo, čo sa týka každého človeka. Maximálne jej býva venovaných pár strán v knihách o ľudskom tele. Možno je to preto, že na rozdiel od iných vied sa skoro so všetkými základnými pojmami, s ktorými pracuje psychológia, dieťa už v bežnej reči stretlo. Od presných akademických definícií to má ďaleko, ale predsa len každý školák má už aspoň skreslenú predstavu o tom, čo je to vedomie, bezvedomie, spánok, vnímanie, sústredenia, pamäť, učenie, myslenie, fantázia, potreby, motivácia, povaha, temperament, inteligencia, emócie.

Presne na spomínané pojmy sa sústredila aj Petra Štarková. Každý z nich definuje, zatriedi, rozoberá jeho význam v živote človeka, prípadne poruchy, ktoré sa s ním spájajú – ale naozaj len tie najznámejšie ako nespavosť, porucha pozornosti, dyslexia, dysgrafia, dysortografia atď. Nevybrala sa cestou, ktorú si zvolí väčšina autorov detských encyklopédií – zavaliť deti kuriozitami. Žiadne vety typu Viete, že bez spánku človek vydrží najviac x dní tu nenájdete. Najprv som si myslela, že je to trochu aj škoda, lebo psychológia začína byť zaujímavá práve tam, kde sa niečo vymyká norme. Na druhej strane, deti si ľahko niečo vsugerujú a podsúvať im informácie o raritných psychologických poruchách by asi preto nebolo správne.

Oranžové, modré a zelené rámiky

Aby kniha nepripomínala učebnicu, Petra Štarková prepojila jednotlivé kapitoly príbehom Filipa a Ondreja a Lucie. Ten je vizuálne oddelený oranžovou farbou. V modrých rámčekoch komentuje hlavný príbeh Filipov mozog zo svojho pohľadu. V zelených rámikoch je zase rozširujúci a mierne zložitejší výklad k preberanej téme pre staršie alebo sčítanejšie deti. Je to veľmi prehľadné a navyše to deti učí preskakovať pasáže, ktoré ich nezaujímajú. To tiež nie je zručnosť na zahodenie. 🙂

Tieto tri hlavné piliere ešte Petra Štarková v každej kapitole doplnila kolónkami K přemýšlení, Můžeš vyzkoušet a Kulturní okénko.

V knihe mi trochu chýba viac konkrétnych príkladov – autorka sa to snažila kompenzovať príkladmi zo známych rozprávok a filmov (to je to Kulturní okénko). Ako príklad človeka so zníženým IQ uvádza Otíka z Vesničko má středisková. V kapitole o zmysloch sa napríklad detí pýta, ako zistia, čo chcú povedať nemé filmové postavy ako Pan Tau alebo Mr. Bean.

Najzaujímavejšie bývajú rubriky Můžeš vyzkoušet. V kapitole o pozornosti sa napríklad nachádza známy Stroopov test (treba čo najrýchlejšie vymenovať farby v nasledujúcich riadkoch a nevšímať si pritom, čo je tam napísané):

zelená fialová modrá zelená

červená modrá zelená červená

fialová zelená modrá fialová modrá

To, že pamäť je selektívna, si deti môžu vyskúšať na nasledujúcom experimente:

„A teď si vzpomeň na den, kdy jsi šel poprvé do školy, a zapiš, co si z něj pamatuješ. Potom popros toho, kde tě tenkrát doprovázel, aby ti vyprávěl, co si z toho dne pamatuje on. Všimni si, že se vzpomínky různých lidí na tu samou věc liší. Zasahují do nich totiž i city, vlastnosti a celá osobnost majitele vzpomínek.“

Ďalšie knihy Petry Štarkovej

Petra Štarková je psychologička a popri povolaní napísala už viacero kníh pre deti. V Albatrose jej vyšla séria Má to háček o rôznych psychologických poruchách vykreslených cez beletristický príbeh:

Lukáš a profesor Neptun (2017) je o malom autistovi, ktorý sa zaujíma o hviezdy.

Můj brácha Tornádo (2018) sa venuje téme ADHD.

Pravidla skutečných ninjů (2019) – táto je už dlhšie na mojom wishliste. Je o agresivite a o tom, ako ju zvládať.

Momentálne Petra Štarková pripravuje v Portáli ďalšiu náučnú knihu – Jak se dostat z maléru – o tom, ako funguje štát, polícia, súdy, a o základných ekonomických vzťahoch. Knižka vychádza už v novembri.

Príbeh Filipa, Ondreja a Lucie

Autorkine literárne zručnosti (okrem spomínaných psychologických námetov ju láka aj fantasy a sci-fi) sa prejavili aj v tejto knihe. V príbehu troch detí, ktoré sa stretnú v nemocnici, dokázala poprepájať všetky spomínané témy bez toho, aby bola dejová línia kostrbatá. Všetko sa začína nárazom do stromu. Filipa, ktorý na chvíľu stratí vedomie, odvezie sanitka do nemocnice na pozorovanie. Tam sa stretne s Ondrom (zlomená ruka) a Luciou (porucha príjmu potravy). Bude to asi nejaká vidiecka nemocnica, lebo deti ošetruje trpezlivý lekár, ktorý má na ne veľa času a ochotne im všetko vysvetľuje. 🙂

Všetkých troch vyšetrí aj detská psychologička. Tá zistí, že Ondro má poruchu sústredenia, ktorá je pravou príčinou jeho zlých známok. Uľaví sa mu, že nie je hlúpy, ako si o sebe myslel. Psychologička ešte Ondra poteší, že zlepšenie pozornosti sa dá docieliť tréningom. Obaja chlapci sú v nemocnici na pozorovanie a tento výraz si trochu zle vysvetlia, takže na svojom oddelení spolu s Luciou rozbehnú pátraciu akciu. Samozrejme, nevypátrajú nič podozrivé, ale dozvedia sa veľa o ľudskej psychike. Aj to, prečo na rengenovej snímke Filipovej hlavy nevidieť žiadny mozog. 🙂

Trik z Harryho Pottera funguje

Nedá sa povedať, že by bola kniha plná praktických rád a návodov, ako v jednotlivých zložitých situáciách postupovať (na to nie je priestor), ale zopár sa ich tu nájde:

„Viděl jsi filmy o Harrym Potterovi? V jednom z nich je scéna, v níž se Harry a jeho spolužáci učí zneškodňovat nebezpečného bubáka, který si bere sílu z jejich strachu. Dělají to tak, že si představí to, čeho se nejvíc bojí, a potom z té děsivé představy udělají jinou podobnou představu – legrační nebo neškodnou. Zkus to také, tohle kouzlo opravdu funguje!“

Farebná pestrosť grafického spracovania kompenzuje nedostatok ilustrácií – škoda, že ilustrátor Libor Drobný nedostal väčší priestor, jeho poskakujúce mozočky však pobavia takmer na každej stránke. 🙂

Komu je kniha Jak to chodí v lidské hlavě určená

V našom prípade (staršia dcéra má 8 rokov) s touto knihou ešte asi rok počkám. Vekovú kategóriu teda odhadujem asi na 9 rokov až po koniec druhého stupňa ZŠ.


Kniha Jak to chodí v lidské hlavě vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Portál. Má 96 strán a rozmer 170 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne FINIDR s. r. o. Kúpiť si ju môžete napr. tu.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=224866&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>