A AKO ANTARKTÍDA (David Böhm) – recenzia

Každý, kto čítal oceňovanú Hlavu v hlavě (recenzia tu) vie, čo môže od titulu A ako Antarktída očakávať: ADHD ako pracovná metóda, popretie systematickosti ako nová paradigma v náučnej literatúre pre deti. David Böhm zaznamenáva všetko, čo ho nadchlo na najjužnejšom kontinente. Do naschvál nehomogénneho textu pospájal úryvky z denníkov svojich synov (ktorí na Antarktídu cestovali s ním), mikroeseje alebo zamyslenia autora, vyše storočný príbeh dobývania Južného pólu, odlišnosti prístupu polárnikov Scotta a Amundsena a, samozrejme, základné fakty o maskotoch kontinentu, tučniakoch, vráskavcoch a iných zvieratách. Nechýba etymologické okienko, minikapitolka o ekológii ani geografické a geopolitické fakty.

Takýto nutrične výživný šalát textov sprevádzajú rovnako nesúrodé ilustrácie: temný komiks o morskej chorobe, koláže, historické, meteorologické, politické i upravené mapy, kresby ceruzkou, počítačové ilustrácie, karikatúry i emotikony, fotky z vlastnej výpravy a slávnych expedícií, naaranžovaný model ľadovca. Dita Rakouská dokonca pre túto knihu ušila krásnych látkových tučniakov rôznych druhov. Martinus udáva, že knihu A ako Antarktída prečítate za hodinu, ale my sme len túto rozkladaciu štvorstránku s tučniakmi obdivovali asi 20 minút.

Ako to už býva pri takýchto knižkách, kde multižánrový obsah pivotuje okolo zvolenej témy (okrem Hlavy v hlave spomeniem napríklad Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu)), kniha nevedie z bodu A do bodu B. Nemalo by to ani význam, tvorca počíta s tým, že do tvorby obsahu sa podstatnou mierou kreatívne zapojí aj sám čitateľ. A kam ho zavedie tento titul, to je len na ňom. Niekoľko jednotiacich prvkov sa v knihe predsa len dá vybadať, v obrazovej aj textovej rovine. Keďže sme na Antarktíde, ilustráciám výrazne dominuje modrá farba ľadu, mora, oblohy a morských krýh.

Prečo má v klasických mapách vytvorených v koloniálnych časoch Európa prominentné miesto a Antarktída skreslenú veľkosť

Ďalším opakujúcim sa motívom je relatívnosť. Autor tento pojem rozoberá z viacerých strán v kratučkých mikroesejistických pasážach. Ak máme štvorec a v ňom bodku, ľahko vieme povedať, v ktorej časti štvorca sa bodka nachádza: hore, dole, v strede. Ale čo ak takýto rámec chýba? A čo je rámcom, cez ktorý sa dívame my ľudia okolo seba? Môžeme ho zmeniť?

Na príklade Antarktídy najlepšie vidieť, ako voľba rámca skresľuje náš pohľad na svet. Autor jednoduchým spôsobom deťom názorne vysvetľuje, ako dvojrozmerná mapa nevyhnutne deformuje zobrazenú skutočnosť:

„Vezmite si pomaranč a nakreslite naň svetadiely ako na zemeguli. Potom ho ošúpte tak, aby šupka zostala v jednom celku. Určite nebude mať tvar obdĺžnika. Ako z nej teda urobiť mapu?“

Mapa sveta s Antarktídou v strede

Odpoveď je zrejmá: mapa sa musí na póloch akoby roztiahnuť. Aby mieru kartografickej deformácie (a europocentrizmu) autor znázornil ešte plastickejšie, vložil do knihy mapu sveta, v ktorej strede je Antarktída. Moje deti sa smiali pri pohľade na Papuu-Novú Guineu a Indonéziu vo veľkosti Ázie, ale takáto mapa nemá k skutočnosti o nič ďalej ako konvenčné mapy.

Tie vychádzajú z Mercatorovej projekcie, ktorú navrhol flámsky kartograf Gerhard Mercator v 16. storočí – zlatom veku kolonializácie. Je jasné, prečo je Európa na prominentnom mieste v strede a hore (to, že sever je hore, je tiež len konvencia). Mercatorova projekcia „zveličuje veľkosť Zeme v okolí pólov and zmenšuje veľkosť v okolí rovníka. Rozvinutý globálny sever sa tak zdá byť väčší, ako v skutočnosti je, a rovníkové regióny, ktoré zvyknú byť menej rozvinuté, pôsobia menšie […] Mercatorova projekcia znázorňuje Grónsko väčšie ako Afriku. V skutočnosti je ale Afrika 14-krát väčšia ako Grónsko,“ ako píše Donald Houston v tomto prebratom článku na SME.

Všetko je relatívne

V Antarktíde v minulosti rástli palmy – pred asi 53 miliónmi rokov. Autor často opakuje, že všetko je relatívne. Tento leitmotív sa nenápadne pripomína aj v ilustráciách a dizajne: stránky sú číslované hore nohami obrátenými číslicami. 🙂

David Böhm tak explicitne i implicitne pripomína, že:

„Vždy záleží na mieste, odkiaľ sa pozeráme na veci okolo seba. Z koľkých miest sa môžeme pozerať na guľu? A na zemeguľu? Ak si zvykneme na nejaký uhol pohľadu, stane sa pre nás samozrejmý. Keď sa potom máme pozerať inak, môže nás to miasť alebo aj desiť. Preto je dobré premýšľať nielen nad tým, čo vidíme, ale aj nad tým, ako sa na to pozeráme. Z viacerých strán vidíme viac a ukáže sa tak, že nektoré veci sú iné, než sa zdalo na prvý pohľad.“

Čo ak si časť ľadovca skrytú pod hladinou domýšľame chybne?

Od toho bol už len malý krôčik k poznámkam o ľudských zmysloch. V kryhách, odlomených kusoch ľadovca, z ktorých vidíme len malú časť plávajúcu nad hladinou, našiel David Böhm metaforu ľudského vnímania sveta:

„Nie je všetko, čo vidíme, len desatinou celku – kým zvyšok si domýšľame a skladáme podľa toho, čo sme už zažili alebo čo sme sa dozvedeli? A čo ak si tú väčšiu časť domyslíme chybne?“

Ako by sme svet videli, keby sme mali menej zmyslov, ako máme, alebo, naopak, viac?

Kryhy sú vhodne zvolený príklad nespoľahlivosti ľudských zmyslov aj preto, že ich biela farba je tiež len ilúzia:

„Akú farbu má sneh? Vravíte BIELU? Ale kdeže, je priesvitný. Sneh sa nám zdá ako biely, pretože snehové kryštáliky odrážajú svetlo, ktoré na ne dopadá. Keby svetlo nedorážali, ale pohlcovali, sneh by nám pripadal ČIERNY. Niektoré ľadovce sú modré preto, že kryštalická štruktúra ľadu pohlcuje všetky farby okrem modrej. MODRÝ ľad je pevnejší a obsahuje menej vzduchu než biely. Keď sa pozrieme do hlbokej praskliny v ľadovci, vyzerá to, ako keby sme sa dívali skôr na policajný maják než do ľadovej priepasti.“

Hlavná myšlienka knihy A ako Antarktída, že na svet sa treba pozerať z viacerých uhlov pohľadu, sa výborne hodí k spomínanému pivotovaniu okolo jednej témy, vždy z iného uhla pohľadu. Málokedy sa podarí dosiahnuť takú dokonalú harmóniu na všetkých úrovniach knihy: koncepcia, textová i obrazová časť idú jedným smerom. Aj preto táto publikácia získala množstvo ocenení: v Česku Magnesia litera; v Nemecku bola zaradená medzi najlepšie knihy pre mladých čitateľov a čitateľky.

Ďalšou opakujúcou sa témou je minimalizmus. Zdroje i možnosti sú na Antarktíde drasticky obmedzené; polárne expedície sú preto experimentom na hraniciach ľudských možností. Podrobne o nich píše napríklad blogerka Iveta Rall. Na SME uverejňuje sériu fascinujúcich článkov o polárnych dobrodruhoch, napr. tu.

Prečo Južná Kórea svojim občanom zakázala navštíviť Antarktídu

Téma minimalizmu je úzko spojená s ekológiou. Keďže snehovej vločke trvá približne 50 tisíc rokov, kým sa po dopade na kontinent a premene na ľad dostane do mora, ľad je našou pamäťou – uchováva informácie o okolitom priestore a, bohužiaľ, aj o ľudskej činnosti na ostatných kontinentoch. Nedá sa však nevidieť, ako si autor protirečí, keď čitateľov vyzýva, aby obmedzili konzum, pričom on sám strávil v Antarktíde celý mesiac. Vystrašilo ma, že jeho deti sa sem chcú dokonca vrátiť. Nie, Antarktída naozaj nie je dobrou dovolenkovou destináciou. Vygooglila som si, že v „turistickej sezóne“ sem za rok príde 140 až 170 tisíc návštevníkov. Bez ohľadu na prijaté prísne opatrenia (človek po sebe nesmie zanechať naozaj žiadne odpadky vrátane vlastného biologického odpadu, močí sa teda do fľaší, veľká potreba sa robí do sáčkov).

Reálne hrozí, že človek svojou prítomnosťou naruší krehký ekosystém. Ten je najzraniteľnejší práve v lete, počas turistického okna, ako sa píše v tomto článku. Turisti sem na svojom oblečení môžu nechtiac zaniesť semienka invazívnych rastlín alebo patogény.

„Odhaduje sa, že priemerný turista môže do Antarktídy zaniesť až 9,5 semiačka. Zamestnanci mnohých cestoviek však musia pred vstupom na Antarktídu podrobiť veci turistov dôkladnej očiste.“

Lodiam navyše hrozí kolízia s kryhami. V roku 2007 tak ekologickú katastrofu spôsobilo potopenie lode MS Explorer. Južná Kórea v roku 2008 dokonca zákonom zakázala svojim občanom navštíviť tento kontinent. Svojim deťom radšej zdôrazním, že Antarktíde najlepšie pomôžeme, keď tam nebudeme chodiť.

Komu je kniha A ako Antarktída určená

Aj v tomto prípade záleží na tom, ako budete s knihou pracovať. Škôlkari si asi budú hlavne pozerať obrázky (stránky sú pomerne hrubé, nemali by ich roztrhať), ale text je pre nich v niektorých miestach ešte príliš zložitý; prváci a druháci zrejme tiež preskočia niektoré pasáže. Titul je ideálny pre tretiakov až deviatakov. Vďaka kreatívnemu obsahu je to jedna z knižiek, ktoré dokážu s deťmi rásť.


Kniha A ako Antarktída vyšla pôvodne v českom vydavateľstve Labyrint/Raketa. Slovenskú verziu vydalo v roku 2021 vydavateľstvo BRaK v edícii Alma. Má 76 strán a rozmer 240 × 320 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Česku. Slovenskú mutáciu si môžete kúpiť tu (SK Martinus), českú tu (CZ Martinus).

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

MIKROMAKRO: MĚSTO ZLOČINU (Johannes Sich) – recenzia

Už dávno som nepísala o žiadnej spoločenskej hre. Teraz pred Vianocami je každá rada dobrá, takže dnešný článok bude o MikroMakro: Město zločinu. Je to skvelý vianočný darček, ale pozor na to, komu ho darujete!

MikroMakro: Mesto zločinu

Ako dopadol zajkov románik s ovcou

Zajko s balónikom v tvare srdiečka na krabici tejto hry vyzerá tak nežne… ale už o chvíľu bude ležať mŕtvy na dne mora. Manželka ho pristihla, ako sa bozkáva s ovcou! MikroMakro: Město zločinu je nielen najoriginálnejšia, ale aj jednoznačne najlepšia hra, akú sme v poslednom čase doma hrali. Získala prestížne ocenenie Spiel des Jahres v kategórii cena kritikov a päť hviezdičiek jej udeľujú aj všetky deti v našej rodine. 🙂

Spoločenské hry sú postavené buď na hlavolamoch (napr. Ubongo), rýchlej reakcii (Dobble), budovaní niečoho (Carcassone) alebo prekonávaní prekážok pri postupe do cieľa, kde sa najčastejšie hádže kockou. Ťažko vymyslieť niečo nové. Tvorcom hry MikroMakro: Město zločinu sa to však predsa len podarilo. Prišli s úplne novým konceptom hry: riešením detektívnych záhad z mapy. „Mapou“ nazývam plán mesta, ktorý je zároveň akoby časozberným záznamom. To znamená, že každá dôležitá osoba sa na plániku objavuje viackrát. Vďaka tomu môžeme sledovať jej pohyb po uliciach mesta, motívy a dôsledky jej konania. A tiež to, či ju náhodou niekto nesleduje. 🙂

Mindok

Komu je hra MikroMakro: Město zločinu určená

V meste sa udialo niekoľko zločinov – vrážd, lúpežných prepadnutí atď., plus jedno nešťastie (keď miestny samozvaný superman neodhadol svoje schopnosti pri preskakovaní z jednej strechy na druhú a z veľkej výšky dopadol na zem). Každému zo 16 detektívnych prípadov sa venuje séria kartičiek s úlohami, ktoré postupne navádzajú hráčov, aby zločin vyriešili. Inštrukcie sú jednoduché a jasné – a častokrát aj zbytočné: deti dokázali viacero prípadov vyriešiť aj bez akejkoľvek nápovedy, len sledovaním pohybu osôb na mapke. Ak sa však niekto napriek nápovedám zasekne, na kartičkách si nájde obrázok, ktorý má v mapke hľadať. A pre úplne natvrdlých sú tam uvedené aj presné súradnice, napr. G2 (celá mapa je totiž rozdelená do mriežky). Rovnako ako pán z Ihryska, aj ja odporúčam využiť pri každom zločine iba prvú kartičku a k ostatným indíciám sa dopátrať iba sledovaním mapy, aspoň pri tých ľahších úlohách.

Hoci s takýmto jednoznačným návodom zvládne hru vyriešiť aj šesťročný prváčik, takým malým deťom ju asi dávať nechcete. Predsa len, hľadať mŕtvoly pohodené po chodníkoch nie je v tomto veku bežná kratochvíľa. Keďže každé dieťa je pripravené (alebo aspoň zvyknuté) na podobné morbídne témy v inom veku, nedá sa ani presne povedať, od koľkých rokov je hra vhodná. V každom prípade výrobca odporúča od 10 rokov a orientačne to sedí. Pre istotu však naozaj krvavé príbehy vydavateľ označuje za nevhodné pre citlivé povahy – aby rodičia mohli kartičky pred darovaním trochu pretriediť.

Mindok

Detektívna kooperatívna hra

Hoci témy sú naozaj dospelácke – raz vraždí manželka kvôli nevere, raz dokonca kňaz navštevujúci gay bary 😀 – veľká dávka humoru a hlavne nežné čiernobiele ilustrácie pripomínajúce perníkových panáčikov dávajú téme odstup a nadsázku. Ani mladší hráči tak popísané zločiny veľmi neprežívajú. A ani nemajú kedy! Ideálne je, ak MikroMakro hrajú viacerí. Potom sa predbiehajú v tom, kto skôr nájde odpoveď na otázku, a hra naberie šialené tempo. Toľko ku konceptu kooperatívnych hier. 😀

Jediná nevýhoda je, že Mikro makro sa nedá hrať opakovane. Po vyriešení posledného prípadu tak máte dve možnosti – odložiť hru nabok a opäť si ju zahrať napr. po roku; alebo ju niekomu darovať. Keďže pri riešení úloh si nepotrebujete nič zaznačovať, herný plán aj kartičky aj po použití vyzerajú ako nové. Ak by vám za hrou bolo ľúto, Mindok už vydal aj pokračovanie, MikroMakro 2 a MikroMakro 3. Tú poslednú zatiaľ nemáme, ale do Vianoc sa to asi zmení. 🙂

Mindok

Update: MikroMakro 3

Na Vianoce 2022 sme naozaj dostali MikroMakro 3, takže pridávam krátky update. Trojka je rovnako vydarená ako jednotka a dvojka; malým rozkošným postavičkám v uliciach mesta opäť hrozia úkladné vraždy, rafinované krádeže, zákerná pomsta. Jeden nešťastník sa napríklad utopí aj so svojím autom. Jeho sledovaním v mape hráči zistia, že predtým navštívil servis, kde mu automechanik poškodil brzdy. Toho na inom mieste ho podplatila zamaskovaná žena. Aj jej motiváciu treba spätne vypátrať z mapy – muža nechala zabiť jeho vlastná manželka spolu s dvoma inými ženami, s ktorými ju podvádzal. Keď je čin dokonaný, spoločne všetky tri oslavujú v bare! 🙂

Niektoré príbehy sú obzvlášť zamotané. Napríklad pracovníka hotdogárne niekto udrie do hlavy akurát vtedy, keď nesie kufrík s tržbami. Zlodeji však na svoje prekvapenie zistia, že kufrík je prázdny. Hráči neskôr vypátrajú, že tip na lúpež páchateľom dal sám prepadnutý pracovník. Keď mu rozbitú hlavu ošetria v nemocnici, ponáhľa sa domov. Tam mu doručia skrinku, do ktorej si pred prepadnutím skryl peniaze z kufríka.

Bonus

Vizuálne veľmi podobná je počítačová search-and-findovka Hidden Folks, ale bez detektívnej zápletky.


Hru MikroMakro Město zločinu vydalo v roku 2021 (českú verziu) vydavateľstvo Mindok. Herný plán má 110 x 75 cm.

VEĽKÁ MEDVEDIA KUCHÁRKA (Kateřina Dvořák, Milada Těšitelová, Filip Pošivač, Kateřina Karhánková, Adam Dvořák) – recenzia

Začnime disclaimerom pre rodičov: odfoťte si svoju kuchyňu, aby ste mali pamiatku, ako vyzerala PREDTÝM

Ak Jackson Pollock nie je práve váš obľúbený maliar, je dobré pamätať na to, že jeden malý kuchár má v kuchyni väčší deštrukčný potenciál ako TNT. A nielen to. Nechať ho realizovať sa v tejto miestnosti môže byť doslova životunebezpečné. Moje dieťa mi napríklad nechtiac pripravilo cinnamon challenge, keď mi do smoothie (v ktorom sme omylom rozmixovali plastové napichovadlo) na prilepšenie nasypalo asi za dve lyžice nerozmiešaného kakaového prášku. 🙂 Niekedy by sa dospelým hodilo, keby jednou z ingrediencií v receptoch bol aj Lexaurin. 🙂 Ale stálo to za to! Veľká medvedia kuchárka je u nás jednoznačne knihou roka 2022.

Moje deti začali s ostrým nožom (detským z Ikey) narábať asi od 3 rokov. Ale potom ich nadšenie akosi prešlo. Až teraz sa o varenie zase pomaly začínajú zaujímať, určite aj vďaka programu Pečie celé Slovensko. Chcela som ich prihlásiť na krúžok zdravého varenia, ale tadiaľ cesta neviedla. Na moje zdesenie sa tam žiaci učili len natierať chlieb nutelou!!

Moje deti varenie baví iba vtedy, keď sa pri ňom môžu realizovať. Ale aj prílišná kreativita môže byť v kuchyni na škodu. Keď si idú za sporákom freestyle, väčšinou to nedopadne veľmi slávne (bonbóny z bonboniéry poliate medom, keksíky s čokoládou poliate javorovým sirupom). Chcelo to nejakú motiváciu, ale aj nenápadný manažment. Veľká medvedia kuchárka bola presne tým, čo sme potrebovali. Moje deti (7 a 10) sa vďaka nej naučili variť normálne jedlá.

Ryšavá polievka slečny líšky, polnočný hummus slečny lanky, jazierkový vývar s cuketovými rezancami

Mám rada knihy, kde všetko so všetkým ladí, premyslené do najmenších detailov. Presne taká je aj Veľká medvedia kuchárka, a preto výsledok stojí za to. Autorov tohto receptára je celý húf a to je jasný dôkaz, aká je jej koncepcia prepracovaná. Je tu evidentná snaha aj najmenším detailom povzbudiť deti k vareniu a vyhýbať sa každému náznaku komplikovanosti, ktorý by malých kuchárov mohol odradiť.

Tomu je podriadené všetko, aj recepty. Nečakajte žiadnu originálnosť, dôraz je na jednoduchosť. Toto nie sú recepty, ktoré by si do svojej kuchárky dali Yotam Ottolenghi, Jamie Oliver alebo Nigella Lawson. Do veľkej miery je to stará dobrá domácka kuchyňa: tekvicová či paradajková polievka, rizoto (v tomto prípade kuskusoto), vajíčková nátierka, medovníčky. 80 % receptov z Veľkej medvedej kuchárky som poznala a robievala už aj predtým. Ale o to nejde.

Na túto klasiku chcú autori deti nalákať zaujímavými názvami ako ryšavá polievka slečny líšky, polnočný hummus slečny lanky. Naozaj nevábne vyzerajúca zeleno-hnedá polievka si vyslúžila skvelý názov: jazierkový vývar s cuketovými rezancami. Funguje to? Funguje! Obzvlášť keď vydarené fotky (to už je v súčasnosti v kuchárkach samozrejmosť) dopĺňajú milé ilustrácie zvieratiek.

Oceňujem tiež prehľadnú grafiku, evidentne sa tu myslelo na začínajúcich čitateľov, ktorí sa v záplave textu ľahko stratia. Tu ich k receptu nasmerujú vodiace čiary. Aj veľkosť písmen je primeraná.

Jediná vec, ktorá je trochu nedomyslená, je podľa mňa dizajn obálky. Hoci zrezané hrany dosiek pôsobia efektne, práve receptár by na týchto miestach potreboval väčšiu ochranu, keďže sa používa v kuchyni pri práci s vodou.

Výborné video o tom, ako sa vyrába animovaný film

Pre najmenšie deti (2 až 5 rokov) je dodatočnou motiváciou, keď postavičky poznajú z kresleného večerníčka o večne hladných medveďoch Nedveďovi a Miškovi (práve v týchto dňoch ich vysiela RTVS, ale nájdete ich aj na platformách DAFilms alebo HBO) ako Mlsné medvědí příběhy, po slovensky Maškrtné medvedie príbehy oceňovaných režisérok Kateřiny Karhánkovej a Alexandry Májovej. Tie sa voľne inšpirovali knižkami Zbyňka Černíka Malá medvědí knížka a Taková medvědí rodinka.

Večerníčkové animáky zase naspäť do knižnej podoby spracovali Kateřina Dvořák, Milada Těšitelová, Filip Pošivač, Kateřina Karhánková a Adam Dvořák. Aj tie vyšli v BRaKu pod názvom Maškrtné medvedie príbehy. Tie sú určené trochu mladším deťom, ako sú tie moje, preto sa im v tomto článku nebudem venovať.

Velká medvědí kuchařka

A aby toho nebolo málo, okolo tohto megamultimediálneho projektu vznikla aj apka Medvědí kuchařka. Je to hra, v ktorej deti za pomoci medveďov z večerníčka varia vlastné jedlá. Dá sa hrať aj na webe ČT. A zahrať si môžete aj Mlsné medvědí pexeso.

Tento projekt má aj svoj vlastný web, kde nájdete okrem množstva videoreceptov aj vystrihovačky, masky Nedvěda a Miška, omaľovánky a dokonca aj spevník k pesničkám z večerníčka.

Ktoré recepty chutili celej rodine

Na webe medvedi.tv nájdete veľa skvelých videoreceptov, ale nie sú to tie isté ako v knihe, preto sa ešte na chvíľu pristavím pri tých knižných. Z tridsiatky receptov okamžite zaujali tie najjednoduchšie: melónová pizza (drobným ovocím a jogurtom ozdobené plátky melóna) alebo ježkove kolieska (plátky jablka potreté arašidovým maslom a ozdobené sušeným ovocím, orieškami a semienkami). Od týchto ultrajednoduchých jednohubiek sme rýchlo prešli k hlavným jedlám: tortilovým roládam, tortilám plneným avokádom a kuracím mäsom a nugetkám z morčacieho mäsa obaľovaným v kukuričných lupienkoch.

My sme mali v podstate šťastie, že sme sa ku knihe dostali práve v čase, keď sme boli doma zavretí v covidovej karanténe. Za týždeň sme tak stihli vyskúšať až sedem receptov, okrem iného aj tieto špenátové palacinky.

Z psychológie vieme, že pokrok u detí prichádza v skokoch. Ale aj tak ma šokovalo, ako rýchlo sa moje dieťa (to druhé sa zapájalo trochu menej) podľa tejto knižky naučilo variť. Nie „variť“, ale reálne pripraviť jedlá pre celú rodinu. A chutilo nám naozaj všetkým, takže tieto recepty odteraz budeme používať už stále. Asi najväčší úspech mali tieto nugetky (odporúčam do jogurtu pridať horčicu; návod na rozdrvenie kukuričných lupienkov je v úvode knihy):

Baribalove nugetky do vrecka

ČO BUDEŠ POTREBOVAŤ:

– poriadny kus morčacích pŕs

– 1 hrnček bieleho jogurtu

– pol lyžičky údenej papriky

– pol lyžičky kurkumy

– soľ

– 2 hrnčeky kukuričných lupienkov

1. Jogurt zmiešaj s údenou paprikou a kurkumou a zľahka osoľ. Morčacie prsia nakrájaj na malé kúsky.

2. Lupienky rozdrv a nasyp do misky.

3. Každý kúsok mäsa namoč do jogurtu, poobaľuj v lupienkoch a daj na plech vystlaný papierom na pečenie.

4. Nugetky peč asi 20 minút pri teplote 190 stupňov.

Naše spoločné výtvory som chcela aj nafotiť, ale vždy sa minuli rýchlejšie, ako som to stihla urobiť. Navyše ani nevyzerali tak vábne ako na fotkách v knižke. Ale to vôbec nevadí, na vizuálnej stránke ešte popracujeme!

Veľká medvedia kuchárka

Komu je Veľká medvedia kuchárka určená

Všetkým deťom od 2-3 rokov, alebo odkedy uznáte za vhodné, aby vám v kuchyni začali pomáhať. Horná hranica je približne 11 rokov, teda vo veku, keď sa začína odmietať všetko detské. S menšími deťmi treba pri skoro všetkých receptoch, samozrejme, rátať s asistenciou dospelého (pri krájaní, pečení, mixovaní atď.).

Ešte jedno upozornenie: keďže recepty berú do úvahy aj tých najmenších stravníkov, sú korenené len veľmi mierne. Ak už máte odrastenejšie deti, pridajte si korenia viac. Takto sme si upravili viaceré recepty, ale snažila som sa do predpísaného postupu zasahovať čo najmenej, aby sa deti najprv naučili držať sa ho.


Kniha Veľká medvedia kuchárka vyšla v roku 2022 vo vydavateľstve BRaK v edícii Alma. Má 88 strán a rozmer 160 × 225 mm. Kúpite napríklad tu.

Knihu mi venovalo vydavateľstvo.

GRÉCKE MÝTY. BOHOVIA, HRDINOVIA A PRÍŠERY STAROVEKÉHO GRÉCKA (Jean Menzies, Katie Ponder) – recenzia

Grécke mýty

Od jednorožcov k Albertovi Camusovi

Čo nám dnes zostalo z takmer vyše dvetisíc rokov starých bájí? Nie sú to len slovné spojenia ako Pandorina skrinka, Achilova päta, trójsky kôň, Damoklov meč. S ich dedičstvom sa v našej civilizácii stretávame na každom kroku:

od modernej popkultúry: všetky okrídlené poníky a jednorožce; športové kluby Sparta/Spartak; Frankenstein; Hermiona (v gréckych mýtoch dcéra Heleny z Tróje a kráľa Sparty) z Harryho Pottera; až po serióznejšie diela: James Joyce, Penelopiad od Margaret Atwood; Camusov manifest existencializmu Mýtus o Sizyfovi. Po Zeusovej manželke Hére je dokonca pomenovaná taká triviálna vec ako margarín. Bez poznania gréckych mýtov nie je skrátka možné porozumieť európskej kultúre.

Je jasné, kam tým smerujem: grécke báje musí poznať každý vzdelaný Európan. Ale to nie je jediný dôvod, prečo sa ich oplatí čítať. Grécke mýty sú samy osebe také fascinujúce, že vydavateľstvá ich s úspechom vydávajú v pravidelných časových intervaloch.

Tu som písala o vydarenej knihe bludísk Ariadnina niť, ktorá nenúteným spôsobom oboznamuje lúštiteľov so základmi gréckych bájí. Ariadninu niť spolu s Hviezdnou oblohou (recenzia tu) odporúčam na prvé oboznámenie s témou. Titul Grécke mýty. Bohovia, hrdinovia a príšery starovekého Grécka je na škále náročnosti niekde v strede. Len nedávno v Ikare s novým dizajnom vyšli kultové Staré grécke báje a povesti od Eduarda Petišku s ilustráciami akademického maliara Fialu, ktoré v detstve čítal asi každý. A pre najväčších fanúšikov antiky vydal Perfekt pred pár rokmi krásne ilustrovanú encyklopédiu starovekých pojmov Starovek pod lupou od Marty Hlušíkovej.

Minuloročný titul od Slovartu sa od konkurencie odlišuje najmä výraznými a vydarenými ilustráciami, ktoré zaberajú naozaj veľa miesta. Veľa priestoru dostali aj infografiky na uľahčenie orientácie, pretože v rodokmeni bohov sa čitateľ už po prvých stránkach ľahko stratí. Kniha cieli na mladších čitateľov (od 7 rokov), preto je písmo naozaj veľké a text o poznanie skrátený oproti štandardnej verzii, napríklad tej od Petišku.

Grécke mýty

Z báje o krásnej smrteľníčke Psyché (duši), ktorá žila v šťastnom manželstve s bohom lásky Erosom, napríklad vypadlo, že ich šťastné spolužitie narušila závisť jej sestier. Keď uvideli, v akom luxuse si Psyché s manželom nažíva, zasiali do nej pochybnosť, kým vlastne jej manžel je. Vypadlo aj to, ako škaredo na svoju závisť sestry doplatili. 🙂 Nespomína sa tu ani to, že Psyché do „právoplatného“ manželstva s Erosom vstúpila až po tom, čo vypila ambróziu, nápoj nesmrteľnosti, a že otehotnela v čase, keď ešte spolu žili tajne.

To, že si autorka báje takto upravuje a prispôsobuje detským čitateľom, je v poriadku. Ani v staroveku neexistovala jednotná oficiálna verzia mýtov. Každý rozprávač si ich mierne prispôsoboval. V tomto duchu pokračuje napríklad aj Margaret Atwood, ktorá vo svojej knihe Penelopiad prerozprávala príbeh Odysea z pohľadu jeho manželky Penelopy.

Komu je kniha Grécke mýty. Bohovia, hrdinovia a príšery starovekého Grécka určená

V porovnaní s dlhšími a kanonizovanými verziami ubudlo teda krutosti a tém, ktoré deťom ešte nič nehovoria. Aj preto knihu môžete pokojne čítať s prvákmi. Na samostatné čítanie odporúčam ešte trochu počkať.

Na príbehu Psyché a Erosa je zaujímavé aj to, že niektoré motívy sa objavujú aj v ľudových rozprávkach. Psyché musela napríklad plniť nesplniteľné želania bohyne krásy Afrodity, vytriediť zmiešané semienka. Rovnako ako Popoluške, aj jej prišli na pomoc zvieratá. Viacero motívov spája Psyché aj s rozprávkou o šípkovej Ruženke. V gréckych mýtoch nájdeme aj sudičky s kolovrátkom určujúce osud smrteľníkov.

Grécke mýty

Rovné nosy a smiešne prsty

Ilustrácie vychádzajú zo starogréckeho umenia (rovné nosy a čelá v jednej línii; tvár vždy z profilu; dramatické pózy a gestá; smiešne prsty na rukách), ale nekopírujú ho. Ilustrátorka si vytvorila vlastný štýl. Aj vďaka tomu Grécke mýty. Bohovia, hrdinovia a príšery starovekého Grécka nie sú knihou na jedno prečítanie. Aspoň my sme sa k nej za posledný rok vrátili už aspoň trikrát.

Bonus

Videá, ktoré som pridala do tohto článku, sú zo skvelej série TED Ed o (nielen gréckych) mýtoch s výbornými animáciami a často aj s vysvetlením o použitej symbolike, filozofickom presahu, variáciách na danú tému.

Napríklad vo videu o Minotaurovi sa autori zamýšľajú nad pôvodom zjavne nadprirodzených postáv a javov a nachádzajú paralely s vedeckými faktami. Minotaur (býk s ľudskou hlavou väznený na Kréte, ktorý dokázal zrevať tak, až sa triasla zem), tak mohol byť personifikáciou zemetrasenia. Kréta totiž leží v extrémne turbulentnej subdukčnej zóne, kde jedna tektonická platňa naráža na druhú. Zemetrasenia sú tu mimoriadne časté aj intenzívne; vrchná tektonická platňa sa takto viackrát nárazovo posunula nahor o vyše 30 stôp.

Interpretácia príbehu o Minotaurovi sa zdá byť priamočiara a jednoznačná. Ale mohla by z reality vychádzať aj časť Odysey, kde čarodejnica Kirké premení Odyseovu družinu na zvieratá? Niektorí farmakológovia, ako uvádza autor tohto videa, za tým vidia halucinogénnu rastlinu durman. Protilátkou, ktorú Odyseovi podal Hermes, aby naňho kúzla Kirké neúčinkovali, by mohla byť snežienka, ktorá takéto účinky naozaj má.

Herkulov príbeh zase zaujme grafikou počítačových hier z 80-tych rokov.


Knihu Grécke mýty. Bohovia, hrdinovia a príšery starovekého Grécka vydalo v roku 2021 vydavateľstvo Slovart. Má 160 strán a rozmer 229×280 mm. Vytlačili tlačiarne TBB v Banskej Bystrici.

Knihu mi poskytlo vydavateľstvo.

ŠTEFÁNIK. KOMIKSOVÝ ROMÁN (Václav Šlajch, Gabriela Kyselová, Michal Baláž) – recenzia

České vydavateľstvo Labyrint/Raketa, ktoré tento projekt zastrešovalo, bolo garanciou, že komiksový román o Štefánikovi nebude len bezduchou oslavnou ódou, ale bude mať aj výtvarné ambície a aj nejaký presah. Kvalitu výsledku nedávno potvrdila aj Komise pro dětskou knihu SČKN a česká sekcia IBBY zaradením tohto titulu do katalógu Nejlepší knihy dětem.

Autor poctivej biografie si musí priznať, že vnútorný svet iného človeka je vždy čierna skrinka, ktorú nikdy nemôže zrekonštruovať priamo, len sprostredkovane a oklieštene. Štefánik. Komiksový román je jeden zo životopisov, kde autorov viac ako historické fakty zaujíma práve táto sprostredkovanosť, oklieštenosť. Prostredníkom, cez ktorého spoznávame MRŠ, je sochár Bohumil Kafka, poverený vytvoriť obrovskú Štefánikovu sochu. Pri zadávaní zákazky určite zavážilo aj to, že sa s mladým Milanom osobne stretol počas pobytu v Paríži; postupne však Kafka zisťuje, že ani ich niekdajšie priateľstvo nie je zárukou, že jeden druhého skutočne poznali. Štefánik zo sochárových spomienok je len maličkým výrezom tejto rozporuplnej osobnosti. Lenže čím dôkladnejšie umelec rekonštruuje jeho život, tým nejasnejšie kontúry má jeho osobnosť.

Sochár v márnej snahe vytvoriť objektívny a celistvý obraz „najväčšieho Slováka“ oslovuje množstvo ľudí, ktorí zohrali v jeho živote dôležitú úlohu. Takto sa dozvedáme o konflikte MRŠ s otcom, očarení tahitskými ženami a jeho monarchistických názoroch. V edičnej poznámke sa píše, že autorom nešlo o historickú vernosť do posledného detailu – tie si pre komiks potrebovali trochu upraviť:

„Štefánik, ktorého tu predstavujeme, je fiktívnou postavou, komiksovou interpretáciou skutočnej osobnosti. Výrazom nášho presvedčenia o (ne)možnosti ozajstného poznania ľubovoľného človeka v jeho celistvosti. Konfrontáciou živej spomienky s kultom pamäti a osobnosti.“

Štyri komiksy o národnej ikone a prečo je tento bezkonkurenčne najlepší…

Zdalo by sa, že ďalší (ak dobre rátam, je to v relatívne krátkej dobe už štvrtý!!) komiks o tejto národnej ikone už naozaj netreba. Knižiek o MRŠ už vyšli desiatky – hlavne po tom, čo sa stal v ankete RTVS najväčším Slovákom v dejinách. Mnohé z nich sú také neznesiteľne oslavné, až sú nečitateľné. Napríklad v anotácii Ekvádorského zápisníka Štefánika nazývajú „naším nebohým národným bohatierom“, „učencom svetového mena, človekom vznešených zásad a ideálov“. Takýmto prístupom a slovníkom však robia Štefánikovi medvediu službu – robia z neho mŕtvu modlu.

lebo plešatého Štefánika inde neuvidíte

Václav Šlajch, Gabriela Kyselová, Michal Baláž na to idú inak, oslavný tón je im cudzí. Naopak, neboja sa pichnúť si do kultu. Neboja sa ukázať jeho plešatú hlavu, finančné problémy, choroby a bolesti, ani jeho cholerickú povahu, naivitu (so zdecimovaným vojskom sa chcel prebiť cez územie ovládané boľševikmi) či malichernosť (čižmami s vysokými podpätkami zakrýval svoj nízky vzrast). Dávajú slovo vojakovi, ktorý kvôli Štefánikovmu rozhodnutiu prišiel o nohu, alebo Louise Weissovej, ktorá rozpráva, ako ju i mnoho iných žien Štefánik chladnokrvne využil na svoje ciele.

Práve takáto kontroverzná osobnosť má šancu zaujať aj dnešné generácie a dokonca aj české publikum.

Špeciálne preň je určená extra pikantná epizódka, kde Štefánik nediplomatickým vtipom urazí Edvarda Beneša. Hneď na prvom stretnutí mu MRŠ povie, že vyzerá ako svoj vlastný asistent, ako dedinský učiteľ, a nie najvyšší predstaviteľ svojho národa. Vzápätí mu ponúkne, že sa s ním podelí o svoj „skromný“ šatník, a s hrdosťou ukáže na niekoľkometrovú skriňu plnú elegantného oblečenia. Aj tento Štefánikov malicherný dôraz na výzor však určite prispel k obrovským diplomatickým úspechom, ktoré dosiahol v parížskych salónoch.

Bohumil Kafka na známej soche, ktorej kópia dnes stojí pred Euroveou, pracoval celých desať rokov. Svojmu bratovi v knihe vysvetľuje, že len odlievanie takého veľkého diela trvá rok. Počas tejto dekády sa sochár snažil zrekonšruovať celý život MRŠ od detstva po posledný let. Navštívil jeho spolupracovníkov, rodinu, priateľov aj nepriateľov. Mozaika zozbieraných informácií je však taká nesúrodá, že dokončiť sochu je preňho utrpením.

lebo kniha má umelecké ambície

MRŠ sa stal sochárovou nočnou morou, a tak majú v knihe veľký priestor strašidelné snové pasáže. Okrem týchto výjavov zostáva ilustrátorský štýl realistický. Autori sú verní klasickým pravidlám komiksu (rýchle striedanie detailov so širšou perspektívou; expresívne gestá a pózy, často s naznačeným pohybom a citoslovcami, expresívne využívanie farby na zobrazovanie emócií). Celý komiks je veľmi dynamický; Štefánikov život sa čitateľovi mihá pred očami v rýchlom slede. Nie je tu priestor na dlhé vysvetľovačky a vedecké traktáty – a práve preto sa tento žáner výborne hodí k Štefánikovej povahe. Aj on chrlil neuveriteľné množstvo nápadov z najrôznejších oblastí (kolonizovať polynézsky ostrov slovenskými farmármi 🙂 ).

Často ich však nestihol či nedokázal zrealizovať, ako potvrdzuje aj historik Michal Kšiňan v tomto rozhovore Dušana Mikušoviča.

Ilustrátor využíva aj vlastný semiotický kód nad rámec klasických komiksových konvencií. Keď mladého Štefánika pri predvádzaní kúzelníckych trikov v parížskom salóne nakreslí s disproporčne dlhými rukami, naznačí tým jeho svetácku a nespútanú povahu. Keď sa Louise Weiss zamiluje do Štefánika, všetko ostatné je skryté v tieni, akoby to prestalo existovať. Ilustrácie sa snažia dopovedať a vypointovať text a zároveň komiksu dávajú aj inú rovinu: Bohumil Kafka počas desiatich rokov práce na soche zozbieral toľko rozporuplných svedectiev o človeku, ktorý bol voľakedy jeho priateľom, že si je čoraz menej istý, kým vlastne MRŠ bol. Zo všetkých Štefánikových tvárí a masiek nezostala žiadna. V sochárovom sne sa Milan Rastislav stáva beztvarou masou (ktorú Kafka rozmláti na kašu 🙂 ). Štefánik ho prenasleduje ako prízrak a nakoniec je ním Kafka natoľko posadnutý, že so svojím objektom splynie – ku koncu už v zrkadle namiesto seba vidí Štefánika.

lebo má presah

Ďalšou nočnou morou bola pre sochára reakcia slovenskej verejnosti. V nacionalistických periodikách mu pravidelne nakladali len preto, lebo podľa nich mal sochu kultovej osobnosti Slovenska robiť Slovák. Smutné je, že takéto prízemné uvažovanie sa do umenia u nás občas pletie ešte aj dnes.

Desaťročné trápenie Kafku vyšlo navnivoč, socha nemala dlhé trvanie. O jej kurióznom osude i o výbere novej lokality pre jej kópiu, ktorá dnes stojí pred Euroveou, sa dočítate v tomto článku.

Štefánikove masky a čo bolo pod nimi

Popri téme vzniku umeleckého diela v štvoruholníku autor-dielo-predloha-verejnosť tvorcovia rozvíjajú aj tému masiek. Ako Bohumil Kafka vysvetľuje svojmu bratovi, výroba sochy si vyžaduje vytvorenie niekoľkých vrstiev. Tieto masky z dokončovanej sochy sochár v sne nakoniec strhne a pod nimi objaví živého Štefánika – socha sa teda podarila. „Z tej podoby až mrazí,“ povie Louise Weiss (žena, ktorá otvárala mladému astronómovi dvere do najvyšších kruhov parížskej politiky).

Joachim Dvořák vo svojom vydavateľstve vydáva české mutácie toho najlepšieho, čo na Slovensku vzniklo, napr. Noha k nohe Dezidera Tótha a Viliama Klimáčka (recenzia tu), Útek Mareka Vadasa a Daniely Olejníkovej (recenzia tu). V tomto prípade to bolo naopak. Štefánik. Komiksový román je pôvodným titulom českého Labyrintu a v Slovarte slovenský preklad vyšiel až následne. V každom prípade to knižke dáva vtipnú pointu: slovenskú národnú ikonu opäť zobrazuje český autorský tím (aby som bola presná, jeden z autorov, Michal Baláž, je Slovák). A výsledok opäť ukazuje, že kvalita je to jediné, na čom záleží. Dúfam, že takýchto medzihraničných spoluprác na zaujímavých, ale finančne náročných projektoch bude viac.

Komu je kniha Štefánik. Komiksový román určená

Hoci podstatná časť deja sa odohráva počas vojny, autori sa v zobrazovaní násilia určite nevyžívajú. Ako som už napísala, jedna-dve krvavé scény sa však v knihe objavia. Preto – a aj kvôli tomu, že kniha vyžaduje znalosť aspoň základných historických reálií – titul odporúčam až od druhého stupňa ZŠ. To neznamená, že by bol určený len deťom. Štefánik. Komiksový román má ambíciu zaujať aj dospelých.

Bonus

RTVS v roku 2019 na sté výročie Štefánikovej smrti premiérovala 3-dielnu minisériu pre deti o jeho živote s názvom Mohyla (režíroval Andrej Kolenčík – spoluautor Šaša Vtipťapa). Tento dobrodružný seriál v štýle escape rooms s vtipnými animáciami, výbornou hudbou a zvučkou je celkom pozerateľný; pamätám sa, ako sa moja vtedy 6-ročná dcéra tešila na každý nový diel. Viac v tomto článku napísal Miloš Krekovič na Nku.

Mohylu si môžete pozrieť z archívu RTVS.

Bonus 2

Štefánikovi sa ani nesnívalo, že o sto rokov neskôr si budú malé deti na jeho počesť stavať papierové modely jeho lietadla Caproni (zo skvelej Bubliny č. 6 o dejinách).

No a aktuálne vzniká (vznikla?) aj takáto parádna zážitkovo-vzdelávacia hra pre virtuálnu realitu Štefánik Time after Time.


Kniha Štefánik. Komiksový román vyšla v roku 2021 vo vydavateľstách Labyrint/Raketa a Slovart. Má 200 strán a rozmer 199 × 257 mm. Slovenskú mutáciu si môžete kúpiť tu, českú tu.

Komiks mi venovalo vydavateľstvo Slovart.

HLAVA V HLAVĚ. Druhé, větší a chytřejší vydání. (David Böhm a Ondřej Buddeus) – recenzia

Netuším, ako vznikala Hlava v hlavě, ale predstavujem si, že spolupráca Davida Böhma s Ondřejom Buddeusom musela pripomínať súťažný duel v hovorení vtipov. Porovnajte si (nemastnú-neslanú) knižku Babi, ty máš nápady, kde Böhm ilustroval text Blanky Čapkovej, s explóziou kreativity v tituloch Hlava v hlavě, Proč obrazy nepotřebují názvy alebo najnovšie aj Tvary a patvary. Ja viem, že kvalitu ilustrácií určuje aj lehota na tvorenie, pláca, zakrivenie časopriestoru a čojaviemaké iné faktory, ale Davidovi Böhmovi jednoznačne sedí spolupráca s podobne bláznivými autormi.

Magnesia Litera, Zlatá stuha a Jugendliteraturpreis za skupinový brainstorming

Output dua Böhm-Buddeus preto viac ako čokoľvek iné pripomína skupinový brainstorming – chaotický, neorganizovaný, surový a necenzurovaný, rozlietaný všetkými smermi, nedokončený, neučesaný, žánrový ultramišung, neberúci ohľad na čitateľa ani na žiadne pravidlá. A presne také knihy milujeme najviac!

A nielen my. Hlava v hlavě zbiera od prvého vydania v roku 2012 cenu za cenou (Magnesia Litera, Zlatá stuha, najkrajšia detská kniha roka). Nemecký preklad Kopf im Kopf bol nominovaný na nemeckú Jugendliteraturpreis 2017.

Nečítať pred spaním!

Böhm a Buddeus sa jednoducho zabávajú a do tejto zábavy vás vtiahnu so sebou. Rozhodne túto knihu nečítajte pred spaním! 🙂 Veľkú časť letných prázdnin boli moje deti preč z domu, ale keď som bola s nimi, chodili spávať o pol jedenástej. Kvôli Hlave v hlavě sa nám vždy predĺžilo večerné čítanie aspoň o polhodinu, hoci nikdy sme nestihli prečítať viac ako len zopár strán, niekedy len jednu. Zakaždým nás zdržali hry, ktoré sme si sami vymysleli a ktoré sme sa v tej chvíli potrebovali nutne zahrať. 🙂 Hry s „hieroglyfmi“ – tak autori nazvali mnemotechnickú pomôcku na ľahšie zapamätávanie čísel – sa moje deti hrajú aj po niekoľkých mesiacoch:

0 – mláka; 1 – smrek; 2 – labuť; 3 – ústa; 4 – loď; 5 – tučný človek; 6 – čerešňa; 7 – nos; 8 – okuliare; 9 – žaba.

„Kdybys potřebovala rychle doktora, volej „pod smrkem dva tlouštíci“.

Kdybys potřebovala rychle hasiče, volej „pod smrkem je tlouštík v louži“.

Kdybys potřebovala rychle policistu, volej „na smrku je tlouštík s brýlemi“.“

recenzia
Komiks z Austrálie je hore nohami, lebo tam žijú Protinožci. 🙂

Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí

Je mi jasné, že tento neučesaný, surový brainstormingový efekt myšlienkovej mapy je štylizovaný a vopred vypočítaný. Ale na inšpiratívnosti to knihe nijako neuberá. Práve naopak, pre čitateľa je to ako výzva popasovať sa s textom: keď hovorím, že naňho autori neberú žiadny ohľad, myslím tým, že im je úplne jedno, ako ten naloží s tým, čo mu ležérne podhodia. Krátka dada básnička uprostred faktov z neurológie? Brankár Hašek vedľa hnutia Anonymous? Frazeologické a etnografické okienko vedľa (mierne) hororového komiksu, ktorý je navyše hore nohami (lebo sa odohráva v Austrálii)? Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí (niekedy aj doslova, skladacích vložených plagátov je tu fakt veľa). Ale vždy to bolo niečo, čo mojim deťom vnuklo podobne bláznivý nápad ako autorom.

Tvorcovia sa nesnažia „naladiť na detskú dušičku“ ani predžuť nestráviteľný obsah všelijakými návodmi, usmerneniami, pomocnými otázkami, cvičeniami, vsuvkami, poznámkami – nič také tu nie je. Toto nie je učebnica, z ktorej sa bude skúšať. Je normálne niečomu nerozumieť. A gúgliť. My sme si na nete hľadali napríklad tento zvláštny domček prezývaný Face House japonského architekta Kazumasu Yamašita.

Z Hlavy v hlavě vás nebudú skúšať

Knižka je plná takýchto bizarností (kladú si napríklad otázku, či už si boxeri niekedy dali vzájomne K.O. Odpoveď: áno, dali. :)). Žiadny ucelený výklad nečakajte – veď ako by aj autori mohli podať v jednej publikácii základy neurológie, psychológie, etnológie, umenia, sociológie, lekárskej a športovej vedy, etiky, filozofie? Veľavravný detail, ktorý hovorí za všetko: pod maskou astronauta z misie Apollo 11 na strane 65 sa neskrýva Neil Armstrong ani Buzz Aldrin, ale ich tretí spolupasažier Michael Collins. Kým sa jeho slávni kolegovia prechádzali po Mesiaci, Collins ich čakal v materskej lodi krúžiac po obežnej dráhe Mesiaca – niekto ho nazval najosamelejším človekom vo vesmíre.

Obsah je nesystematický, pretože cieľom autorov nie je poúčať, ale inšpirovať. Hlava v hlavě je jedna z tých vzácnych detských kníh, kde autori schválne prehodia väčšiu časť aktivity na plecia čitateľov. Rovnako ako pre Klapy klap (recenzia tu), Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu), aj tu platí, že táto knižka je tým, čo si z nej urobíte. Ak viete oceniť tento typ čitateľskej slobody, Hlavu v hlavě budete milovať.

To však neznamená, že by tu neboli pasáže, pri ktorých si čitateľ oddýchne a kde si vystačí aj s pasívnym prijímaním. Mojim deťom sa napríklad veľmi páčila pasáž o uspávacom gombíku – keď chce boxer súpera knokautovať, snaží sa ho trafiť do brady a tým ho uspať. Dozvedeli sme sa tiež, že slovo brýle je pochádza od názvu polodrahokamu beryl. Keď sa vybrúsil, fungoval ako lupa. Hlava v hlavě rozšírila informáciu, ktorú sme mali z knihy 100 faktov o ľudskom tele: uši a nos nám rastú celý život, pretože sú z chrupavky a tá sa musí obnovovať, inak by nás kĺby vydraté na kosť boleli. Problém je, že chrupavka v nose ani ušiach sa nemá ako vydrať, preto sa neustále zväčšuje. A ilustrátor nezabudol veľavravným obrázkom pripomenúť, na čo sa máme v starobe pripraviť. 🙂

Hravé ilustrácie a knižný dizajn

Doteraz som nehodnotila ilustrácie. Nie je to preto, že by David Böhm v tejto knižke hral druhé husle. Naopak, jeho prínos je zásadný. Ilustrácie sú neoddeliteľné od textu, sú textom a fungujú aj celkom samostatne. Ako napríklad siluety tvárí, v ktorých máte spoznať známych futbalistov (ja som identifikovala Maradonu, Zlatana Ibrahimoviča, Ruuda Gullita). A vedľa nich svieti fotka známej spackanej busty Ronalda. 🙂

Ak poznáte Velkú knihu čůrání, Doktora Racka alebo iné pôvodné detské knižky zo skvelého vydavateľstva Labyrint, máte približnú predstavu, akú bláznivú zábavu môžete čakať od tohto titulu. Keď Hervé Tullet vytvoril vlastný žáner knižkohry (recenzia tu), v niektorých kníhkupectvách tejto kategórii iste venovali vlastnú poličku. A na nej by čestné miesto mal mať titul Hlava v hlavě.

Diera, ktorou hľadíte do minulosti. 🙂

To, že sme z knižky nadšení, neznamená, že sa nám páčila od A do Z. Na mnohých vtipoch a dada básničkách sme sa vôbec nezasmiali – ale nikomu to nevadilo. Deti také stránky rýchlo otočili, lebo vedeli, že na ďalšej ich čaká niečo úplne iné.

Na záver sa ešte musím pristaviť pri knižnom dizajne a práci s papierom. Aj tu vidieť, že autori programovo narúšajú všetky pravidlá. Uprostred stránky 115/116 je jedna veľká diera, ktorou hľadíte do minulosti / do budúcnosti (teda na predchádzajúcu/nasledujúcu stranu). 🙂 Rovnako hravo tvorcovia pristupujú aj k formátu strán. Keď sa im to hodí, vložia do knižky plagát veľkosti A3. V „kapitole“ o maskách je zase každá druhá strana zrezaná na polovicu – ako maska, ktorá prekrýva tvár a ktorá sa dá jednoducho zložiť. Mojim deťom sa táto časť veľmi páčila. Masky nosia/nosili kovboji, aby sa chránili pred prachom; ženy v niektorých moslimských krajinách, aby sa chránili pred pohľadmi; lekári, aby nechtiac nenakazili svojich pacientov; brankári, aby sa vyhli zraneniu; a tiež zápasníci mexického bojového štýlu lucha libre, aby zakrývali svoju identitu; a, samozrejme, Fantomas!

Komu je kniha Hlava v hlavě určená

Napriek tomu, že my sme si ju čítali po večeroch, neodporúčam sa do nej púšťať vtedy, keď ste unavení.

Textu úplne porozumejú deti až od 8-9 rokov, ale k tejto knihe sa zaručene pozbieha celá rodina, od škôlkarov po dospelých.

V žiadnom prípade ju deťom nedávajte na samostatné čítanie – ukradli by ste jej celý šarm. Práve naopak, čím viac hláv si ju spoločne číta, tým väčšia zábava je zaručená.


Knihu Hlava v hlavě. Druhé, větší a chytřejší vydání vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Labyrint, ktoré mi venovalo recenzný výtlačok. Kniha má rozmer 198 × 255 mm a 136 strán + 40 strán rozkladacích príloh. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli.

ATLAS PSOV PRE DETI / ATLAS PSŮ PRO DĚTI (Jana Sedláčková, Štěpánka Sekaninová, Marcel Králik)

Tento týždeň sa mi jedna majiteľka krásneho pudlíka posťažovala, že ceny psov počas pandémie prudko stúpli. Infláciu ich hodnoty (hm, je to dosť čudné hovoriť o živých bytostiach v ekonomických kategóriách 🙂 ) potvrdzuje aj úspech Atlasu psov pre deti. Hoci vyšiel len pred rokom, v Albatrose už museli pripraviť dotlač.

Kniha sa nestala bestsellerom len kvôli výbornému načasovaniu a téme, ktorú milujú všetky deti. Je to vydarená kombinácia informatívnosti (v heslách o jednotlivých plemenách) a zábavného čítania (vo fiktívnych novinových článkoch o odvážnych, šikovných a známych psíkoch). Na konci by sa ešte hodil register plemien, keď si napríklad akútne potrebujete zistiť, aká inteligentná je čivava. 🙂

Atlas psov pre deti

Komu je Atlas psov pre deti / Atlas psů pro děti určený

Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, táto kniha nie je určená celkom malým deťom. Autori občas používajú zložitejšie gramatické konštrukcie alebo výrazy a počítajú s tým, že čitateľ už má celkom slušný rozhľad. Navyše „novinové prílohy“ sú písané z perspektívy psích novinárov, takže menšie deti sa v tom môžu trochu strácať. Na samostatné čítanie je atlas vhodný asi až od 9-10 rokov. Ak vám nevadí, že budete dieťaťu musieť veľa vysvetľovať alebo nahrádzať niektoré vety vlastnými slovami, môžete, samozrejme, čítať aj s menšími deťmi. Albatros odporúča od 6 rokov.

V prvom rade je však kniha určená rodinám, ktoré si vyberajú vhodného psíka do domácnosti. Atlas psov je naozaj atlasom psích plemien. Pri každom z nich je uvedená krátka charakteristika povahy, pôvod, prípadne iné zvláštnosti. Inteligencia, poslušnosť a stráženie sa hodnotia počtom labiek (maximum je 5 labiek). 🙂 Zakaždým sa uvádza aj to, či je pes rodinný typ, nakoľko je aktívny, či veľmi šteká a ako by malo vyzerať jeho bývanie.

Atlas psov pre deti

Psí Nový čas

To sú všetko veľmi užitočné informácie, keď zvažujete, aké plemeno sa k vám bude hodiť najlepšie, ale moje deti už po čase čítanie o psích rasách trochu prestalo baviť – a to psíkov milujú. Tak sme niektoré encyklopedické pasáže preskočili. Zato Psie listy – noviny písané psíkmi – sme nevynechali ani jedny. Psie listy by sa mohli volať aj Psí Nový čas, lebo sú to vlastne príbehy psích celebrít (psov zo známych filmov alebo takých, ktoré sa preslávili niečím výnimočným). 🙂

Často sú to príhody psíkov, ktoré zachránili nejakého človeka pred istou smrťou, ako napríklad zlatá retríverka Kelsey, ktorá celú jednu silvestrovskú noc ležala na svojom pánovi, aby ho zahrievala, lebo ten sa pre úraz chrbtice nemohol pohnúť. Labradorský retríver Swansea Jack dokonca v priebehu rokov zachránil až 27 topiacich sa ľudí. Husky Balto ich možno zachránil ešte viac, keď napriek hroznému počasiu dokázal dopraviť vakcínu do aljašského mesta, v ktorom sa šírila epidémia záškrtu.

Atlas psov pre deti

Prečo psík hľadí do gramofónu

Jedným z najdojímavejších je príbeh kríženca Jacka Russela hľadiaceho do gramofónu, ktorý sa stal predlohou známeho obrazu. Pôvodne psík Nipper patril bratovi autora obrazu Francisa Barrauda:

„Nippera, pravdepodobne kríženca Jack Russell teriéra, sa ešte ako nešťastného a opusteného šteňacieho tuláčika ujal brat autora obrazu, Mark Barraud. Každý večer vďačný pes a spokojný muž sedávali pri jednom z prvých gramofónov a sústredene počúvali hudbu. Šťastie tých dvoch však malo, bohužiaľ, krátke trvanie. Po troch spoločných rokoch, v roku 1887, Mark náhle zomrel a Nipper opäť osirel.

Nejaký čas býval spolu so starým gramofónom u Francisa a práve tam si maliar všimol, že zakaždým, keď fonograf spustí, zviera stuhne, znehybnie, a takmer v tranze nazerá do ústia zvukovej trubice prístroja. Akoby čakalo, že sa Mark sčista-jasna objaví a ich život sa vráti do starých koľají.“

Zdroj: Albatros

Hačikó nesmie chýbať

Ak by sa náhodou našiel niekto, kto ešte nepočul o Hačikovi, môže si o ňom prečítať v tejto knihe. V Atlase psov sa spomína aj iný psík, teriér Bobby, ktorý mal rovnaký osud. Keď zomrel jeho pán, nepohol sa z jeho hrobu celých 14 rokov. Prežil vďaka tomu, že mu tam ľudia nosili jedlo. Nakoniec mu, presne ako Hačikovi, postavili aj sochu.

Píše sa tu tiež o psíkoch známych ľudí – o plemene korgi, ktoré obľubuje britská kráľovská rodina; spoločníkovi Márie Antoinetty alebo o farbiarovi Donnchadhovi, ktorý zachránil škótskeho kráľa.

Paul McCartney dokonca svojej bobtailke Marthe zložil aj pesničku Martha My Dear. 🙂

Aký pán, taký pes: Freudov pes vraj dokázal vycítiť náladu pacientov

Svojich domácich miláčikov mal aj Sigmund Freud. Obľúbil si hlavne čau-čauku Jofi pre jej mimoriadne schopnosti. Vedela vraj vycítiť, akú má pacient práve náladu. Ak bol pokojný, sadla si k nemu. Ak pociťoval úzkosť, sadla si ďalej. 🙂 Okrem toho Freudovi vždy presne po 50 minútach ukázala, že čas na daného pacienta vypršal.

Neuveriteľné schopnosti mal aj kríženec samojeda a huskyho Zander, ktorý dokázal vyňuchať vlastného pána v tri kilometre vzdialenej nemocnici!

V skratke, autorky knižky sa veľmi snažili, aby bol text nielen informatívny, ale aj zaujímavý. Nielen dojímavými, šokujúcimi príbehmi psej vytrvalosti a oddanosti v rámci „novinovej prílohy“, ale aj odľahčeným a často aj celkom vtipným štýlom. Presne preto milujeme knižky z českého vydavateľstva B4U (recenzia tu, tu a tu). 🙂

Moje deti popri peruánskom a mexickom naháčovi a basendžim (jediné plemeno, ktoré nevie štekať, zato sa vie smiať a jódlovať) najviac pobavil tento príbeh o kólii Railway Bob. Bob strávil celý svoj život cestovaním po Austrálii:

„Iste si teraz vravíte, že musel mať ten šťastlivec Bob celkom dobrodružného pána. Ale to ste na omyle. Kóliák Bob cestoval sám. Jednoducho jedného dňa svojho majiteľa opustil a na svojom úteku sa pridal k ľuďom, ktorí ho neomylne doviedli až na stanicu. V tej chvíli sa tiež začala Bobova veľká vlaková láska. Hoci ho dobré duše trikrát dopravili domov, od svojich deviatich mesiacov už jazdil psí dobrodruh nepretržite naprieč Južnou Austráliou a k pánovi sa nevrátil.“

NEcyklopédia

Ako ilustrovať detské encyklopédie v časoch Googlu? Treba sa ešte držať starého pravidla, že encyklopédie a ich ilustrácie musia byť maximálne informatívne? Ilustrátor Atlasu psov na túto poučku rezignoval (preto podnadpis Necyklopédia) a plemená nevyobrazil veľmi realisticky. Usmievavé psíky sú ňuňuňu, ale všetky vyzerajú veľmi podobne. 🙂 Podľa tejto knižky teda írskeho vlkodava od bradáča neodlíšite. Ak vám neustále gúglenie skutočnej podoby jednotlivých plemien vadí, poobzerajte sa radšej po podobnom titule pre dospelých. My sme gúglili a oplatilo sa. Moje deti začali rozoznávať množstvo plemien a v pexese psích rás proti nim žiadny dospelý nemá šancu. 🙂


Kniha Atlas psov pre deti vyšla vo vydavateľstve B4U (patrí pod Albatrosmedia) v roku 2020 ako preklad z češtiny (originálny názov: Atlas psů pro děti). Má 120 strán a rozmer 230 x 290 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť v Martinuse alebo na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo, ale môj názor na titul to, dúfam, neovplyvnilo. Snažím sa zachovať si svoj kritický pohľad. 🙂

MAĽOVANÉ DEJINY BRATISLAVY (Pavel Dvořák) – recenzia

Už prvý pohľad na knižku – odhalené a zaoblené hrany dosiek, netradiční ilustrátori – napovie, že vydavateľstvo si na nej dalo záležať. Netradičnými ilustrátormi sú deti, presnejšie žiaci umeleckých škôl. Keďže súčasná estetika detskej kresbe praje, nepôsobí to nijak nepatrične. Práve naopak, čudovala som sa, aké krásne diela dokázali malí výtvarníci vytvoriť (pod pedagogickým vedením). Niektoré z použitých výtvarných techník sme doteraz nepoužívali (perforácia špendlíkom), takže nás hneď zasvrbeli prsty, že ich musíme vyskúšať. 🙂 Pri naozaj veľkorysom priestore, ktorý ilustrácie dostali, sú Maľované dejiny Bratislavy tak trochu aj sprievodcom výtvarnými technikami.

V Bratislave sa všetci potkýnajú o žraločie zuby

Pri takomto VIP autorovi je však hlavným lákadlom, samozrejme, text. Bratislavčan Pavel Dvořák o dejinách hlavného mesta občas rozpráva v prvej osobe a spomína vlastné zážitky (bombardovanie mesta) i zážitky svojich známych, takže čitateľ nadobudne pocit, že v Bratislave sa všetci potkýnajú o žraločie zuby či iné vykopávky. Ako Dvořákovi známi, ktorí našli na Devínskej Kobyle stavec veľryby. Ako pán z Rusoviec, ktorý pri oraní v záhrade našiel bohato zdobenú dôstojnícku rímsku prilbu. Ako bagrista, ktorý nevedomky odkryl celé starorímske mesto – Gerulatu.

Čo sme sa o Bratislave dozvedeli? Že Dunaj vznikol z ustupujúceho mora Thetys, ktoré sa tu kedysi rozlievalo. Že na Červenom kríži sa našli kosti mamuta a v Mlynskej doline mamutie kly. Lombardia, región na severe Talianska, dostal meno podľa severského etnika Longobardov (v preklade Dlhobradáčov), ktorí sa pri veľkom sťahovaní národov na čas usadili v Rusovciach.

Devín sa pôvodne volal Dovina – dievčina. Pomenovanie Tatári, Tartari (boli to vlastne Mongoli) zase pochádza zo slova peklo, pretože to boli krutí kočovníci. Slávny tatársky biftek vznikol tak, že Tatári, ktorí na koňoch aj spali a jedli, si dávali surové mäso pod sedlo. A po chvíli z neho mali fašírku. 🙂 Vtipný bol aj opis bojov s napoleonskou armádou. Bratislavský most napríklad dobylo vojsko v počte troch mužov. 🙂

Hitler a Eurovea

Bez najmenšieho preháňania môžem povedať, že náš vzťah k Bratislave sa po prečítaní Maľovaných dejín Bratislavy zmenil. Historické časti mesta zrazu ožívajú. Jakubovo námestie sa nám spája s prvým prešporským richtárom Jakubom. Pod Hlavným námestím sa zase skrýva cintorín, v minulosti tu bolo aj popravisko. Kat býval neďaleko, na Baštovej 7. 🙂 Pri pohľade na leva pred Euroveou si vždy spomeniem, ako ho okomentoval Hitler.

Maľované dejiny Bratislavy sú napísané rovnakým štýlom, aký poznáme z Dvořákových televíznych relácií. Chýba len jeho typická kožená bunda. 🙂 Niektorých historikov možno občas vyhodí zo stoličky, lebo Pavel Dvořák bol známy svojou záľubou v nie celkom overených domnienkach (nikdy však nezabudne dodať, že ide len o špekulácie), ale popularizátor vedy to bol prvotriedny. Bodaj by Slovensko malo viac takýchto autorov.

Slávne časy bratislavského hradu

Keďže tento týždeň sa v projekte Prečítané leto čítajú knižky o hradoch, z Maľovaných dejín vyberám pasáž o bratislavskom hrade:

„Jedného dňa pozvala Mária Terézia na domáci koncert Albrechta Tešínskeho, milého mladého muža, človeka vznešeného pôvodu, ale s prázdnym vreckom. Na koncerte sa zoznámil s Máriou Kristínou, najmilšou dcérou Márie Terézie, a mladí ľudia sa do seba zaľúbili. To sa stáva… Lenže kráľovské dcéry mali v tých časoch iné úlohy, ich sobáše boli predmetom vysokej politiky – Mária Kristína sa mala stať manželkou francúzskeho kráľa. S jej láskou to dobre nevyzeralo. A vtedy sa stala smutná vec. František Lotrinský, milovaný manžel Márie Terézie, nečakane zomrel a otrasená vdoda sa rozhodla, že svojej dcére dožičí manželstvo z lásky so sympatickým Albrechtom.

Keď sa mladý pár zosobášil, Mária Terézia vymenovala Albrechta za uhorského miestodržiteľa so sídlom v Bratislave, čo bola veľmi vysoká funkcia. Miestodržiteľ zastupoval v Uhorsku kráľovnú Máriu Teréziu, bol teda sám kráľom a ako kráľ musel žiť aj bývať. Mária Terézia dala preto prebudovať Bratislavský hrad. K hrubým múrom pristavala pohodlný palác, miestodržiteľskú rezidenciu Terezianum.

Z Bratislavy sa na pätnásť rokov stalo sídelné mesto kráľa. V hradnej zrkadlovej sieni sa konali audiencie, v šľachtických domoch i na Hrade koncerty, operné i divadelné predstavenia, plesy, karnevaly. Do Bratislavy prichádzali noví ľudia a stavali si paláce. Sem pravidelne chodila za dcérou aj Mária Terézia.

Až do dnešných dní sa zachovali doklady o zlatej bratislavskej ére.

Miestodržiteľský pár spájala láska k umeniu. Mária Kristína pekne kreslila a maľovala a spolu s manželom začala budovať obrovskú zbierku grafiky. Zhromaždili desiatky tisíc najrozličnejších medirytín. Zbierka jestvuje dodnes – je to viedenské Albertinum – a patrí medzi najslávnejšie umelecké zbierky na svete.

V rokoch 1775 až 1776 založili dnešný Sad Janka Kráľa v Petržalke, prvý, najstarší verejný park v Európe.“

Komu je kniha Maľované dejiny Bratislavy určená

Pavel Dvořák je Pavel Dvořák – rozpráva veľmi pútavo, ale jeho precízne vyjadrovanie nemusí byť pre celkom malé deti vždy stráviteľné. Preto odporúčam čitateľom zhruba od 8 rokov, tí by už s jeho slovníkom nemali mať väčšie problémy. My sme knihu objavili dávnejšie, keď mala dcéra necelých šesť, a s mojou pomocou text pochopila. Už vtedy ju veľmi zaujal. Akurát ma málokedy nechala dokončiť moje vsuvky, tak veľmi chcela, aby som čítala ďalej. 🙂

Na samostatné čítanie je kniha určená ešte starším deťom, ktoré majú aspoň základy z dejepisu. 39 kratučkých kapitol je skôr súborom anekdotických príbehov ako súvislým rozprávaním. Súvislosti (kedy, ako, prečo a na akom území vznikali a zanikali jednotlivé štáty) si musí čitateľ doplniť sám. Aj bez tohto backgroundu je to však stále veľmi zaujímavé čítanie.

Knižka je taká pútavá, že podľa mňa by nenudila ani deti, ktoré v Bratislave nebývajú. Čítanie odporúčam skoordinovať s výletmi na miesta, o ktorých sa tu píše. Veď kto by sa nechcel ísť pozrieť na pravekú skamenelinu obrích jeleních parohov na pilieri svätyne v Dóme sv. Martina. V Prírodovednom múzeu v Bratislave je sprístupnená dinosauria stupaj, ktorá sa našla vo Vysokých Tatrách.

RTVS o Maľovaných dejinách Bratislavy spravila reportáž.


Maľované dejiny Bratislavy vydalo Múzeum mesta Bratislavy v spolupráci s vydavateľstvom Rak v roku 2015 (dotlač v roku 2020). Má 215 strán a rozmer 160 × 225 mm. Vytlačili tlačiarne TBB, a.s., Banská Bystrica. Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

PREČÍTANÉ LETO 2021: o jaskyniach

Brum, čiže medveď. Všetci naokolo už hibernujú, ale malý medveď nevie zaspať. Recenzia tu.

Yakari a medveď grizly (Derib, Job). V jaskyni si cez zimu pospí aj zlý medveď grizly. Yakari a jeho kamaráti zatiaľ vymyslia skvelý plán, ako ho potrestať. Recenzia série o Yakarim tu.

Brum, čiže medveď

Pán Guľôčka. Radosť. Knižka o radosti a všetkých ostatných emócách. Strach zverencov pána Guľôčku prepadne, keď majú vojsť do jaskyne. Recenzia tu.

Toddler Punk (Monika Kompaníková, Bianka Török). Ťulino pri svojom nočnom putovaní pod špicatým pahorkom narazí na dve malé jaskyne. Je v nich silný prievan, ktorý ho vťahuje dnu a vyfukuje von. Popri tom má silný pocit, že mama tu niekde je, len ju nevie nájsť. 🙂 Recenzia tu.

Kdo zabil snížka? (Petra Soukupová) Jaskyne sa (okrajovo) spomínajú aj v tejto detskej detektívke, o ktorej som písala nedávno. Recenzia tu.

Náučné

Veľká kniha tmy (Helena Haraštová, Jiří Franta). Jaskyňu nájdete aj v tejto knihe o tme. Recenzia tu.

Veľká kniha tmy

Bobky, lajná a iné hovienka (Nicola Davies, Neal Layton). Skvelá knižka o téme, ktorú miluje každé dieťa. Spomína sa tu aj jaskyňa ako príbytok netopierov, a čo všetko v nej dokážu napáchať.

Slovensko (Samo Marec). Na tejto knižke ma okrem ilustrácií sklamalo skoro všetko – výber a choatické zoradenie tém, príliš stručné popisy, ktoré nedokážu vzbudiť pozornosť… ak zvažujete kúpu, počkajte si ešte chvíľu, na trh príde niečo obsažnejšie. 🙂 Knižku Slovensko som zaradila do tohto výberu, lebo sa tam spomínajú jaskyne. Recenzia tu.

Samo Marec: Slovensko

Príbehy stavieb (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl). Nie je to len encyklopédia najhodnotnejších stavieb; autori mali zaujímavý nápad zaradiť do výberu aj gýč všetkých gýčov, zámok Neuschwanstein v Bavorsku. Ľudovít II. Bavorský si v ňom dal postaviť aj umelú jaskyňu. 🙂 Recenzia tu.

Knihy o histórii

Cesta časom. Dejiny sveta v obrazoch (Peter Goes). Od dinosaurov až po Charlie Hebdo – Cesta časom je subjektívnym výberom najdôležitejších udalostí v histórii našej planéty. Na prvých stránkach nemôžu chýbať pravekí ľudia a jaskyne, v ktorých bývali.

Mach a Šebestová v škole (Miloš Macourek, Adolf Born). Šebestová potrebuje súrne zistiť, ako pravekí ľudia konzumovali mamutie mäso – varené, vyprážané? Vyberú sa teda za nimi a z vďaky im pristavia uloveného mamuta priamo k jaskyni. František Huml však už nechce bývať v dobe ľadovej, vráti sa s nimi do 21. storočia (v novom vydaní :)) a okrem názornej školskej pomôcky začne robiť na škole aj školníka.

Človiečikove dobrodružstvá (Pavel Teisinger). Ďalšia knižka, ktorá vznikla na základe kultového českého večerníčka z čias komunizmu. Čítali sme ju už dávnejšie, takže si nepamätám, či sa v nej priamo spomínajú jaskyne. V každom prípade je o pravekých ľuďoch a ich vynálezoch.

PREČÍTANÉ LETO 2021: o zastávkach

V bratislavskej MHD budú zastávky ohlasovať herci, speváci, spisovatelia a dokonca aj prezidentka, ako píše SME: „Zastávku Hodžovo námestie hlási prezidentka Zuzana Čaputová, zastávku Zochova herečka Tatiana Pauhofová, zastávku Patrónka herec Robert Roth a zastávku Blumentál spevák Richard Müller. Dopravný podnik Bratislava (DPB) chce týmto spôsobom zlepšovať cestujúcim náladu.“

Tu je môj výber detských kníh, kde sa objavujú zastávky – tohtotýždňová téma projektu Prečítané leto.

Tri životy Maxi (Gerti Tetzner). Maxina mama pracuje ako šoférka MHD. Táto kniha je aj o tom, čo všetko sa dokáže zmeniť, kým električka prejde z jedného konca mesta na druhý. Recenzia tu.

Pán Guľôčka. Radosť (Wojciech Widłak). Guľôčkovci nechodia do akvaparkov ani k moru, Drobné radosti zažívajú napríklad aj pri čakaní na autobus (recenzia tu).

Noha k nohe (Dezider Tóth, Viliam Klimáček). Zastavte sa tam, kde vám bolo dobre, a obkreslite si na tom mieste kriedou nohu (recenzia tu).

Máme Emu (Ján Uličiansky). Chodník zo škôlky vedie ku konečnej zastávke autobusu číslo 12. A keď z tohto autobusu deti nestihnú včas vystúpiť, začnú sa diať veci (recenzia tu).

Nedráždi bráchu bosou nohou (Irena Hejdová, Zuzana Čupová). Keď sa deti podarí presvedčiť, že sa ide na výlet, a keď sa všetci konečne vychystajú a dorazia na zastávku, presne vtedy začne byť niekomu treba ísť na záchod. O takýchto situáciách, ktoré miliónkrát zažil každý rodič, je táto skvelá „terapeutická“ knižka z vydavateľstva Host.

Bratislava, čarovná metropola (Michal Hvorecký, Simona Čechová). Michal Hvorecký si vymyslel Bratislavu s metrom. Prázdninujúce deti každý deň objavujú jednu z jeho zastávok. Viac o knihe napísali v SME.

Poznáš Bratislavu? Keďže metro existuje len v Hvoreckého knižke, Bratislavčania strávia v MHD poriadny kus života. Tá vám postup každú chvíľu skomplikuje aj v hre Poznáš Bratislavu? – keď trolejbusu spadnú troleje, stojíte jedno kolo (recenzia tu).

Kde je Ester N? (Monika Kompaníková, Barbora Idesová) V Bratislave sa odohráva aj príbeh dievčatka Ester, ktorá nechtiac zablúdi v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie, keď ju cestujúci vytlačia z preplnenej električky na zastávke na nábreží (recenzia tu).

Prečo bývame za mestom (Peter Stamm, Jutta Bauer). Kým rodina z tejto knihy nájde to správne miesto na bývanie, presťahuje sa asi dvadsaťkrát. Raz sa dokonca ubytujú v MHD. O všeličo na týchto krátkych zastaveniach prídu, všeličo o sebe zistia, ale hlavné je, že zostanú spolu. Recenzia tu.

Prečo bývame za mestom odetskychknihach.sk

.

Zastávky ako významný mestotvorný prvok nájdete, samozrejme, aj v novej labyrintovke o urbanizme Město pro každého od Osamu Okamuru, Davida Böhma a Jiřího Frantu. Knihu som ešte nedržala v rukách, ale podľa tejto recenzie z iDnes vyzerá úžasne.