PRIESKUMNÍK OCEÁNU. TAJOMSTVÁ HLBÍN/PRŮZKUMNÍK OCEÁNU. TAJEMSTVÍ HLUBIN (Sabrina Weiss, Giulia De Amicis) – recenzia

Hlbokomorské tvory sú akoby vystrihnuté z čudesnej rozprávky (alebo hororu). Svetielkujúce, bez očí, s hrôzostrašnými papuľami, nepodobajú sa na nič, čo dieťa videlo v ZOO či akváriu. Je to fascinujúca lekcia o evolúcii. Tieto neforemné organizmy sa adaptovali na život v pre nás nepredstaviteľných podmienkach. Je to celkom iný svet aj preto, lebo v niekoľkokilometrových hĺbkach už zlyhávajú aj stroje a oceánske dno je tak z veľkej väčšiny neprebádané. Jedna tabuľka z knižky Prieskumník oceánu:

Zmapovaný povrch s rozlíšením 100 metrov:

Mesiac – 100%

Mars – 100%

Venuša – 98%

Oceán – 10%

Detváky sa na čítanie vyzdobili nádhernými tetovačkami Gréta zo série Kresky.

Aj žraloky majú nárok na wellness

Pohľad na japonské makaky, ako sa rochnia v horúcich bazénoch, ma vždy dobre pobaví. Ale predstava žralokov, ktorým v kúpeľoch pucujú krevetky kožu a zuby, je neprekonateľná:

Keď sa morské tvory, ako napríklad garupy, korľytnačky, žraloky alebo raje, potrebujú poriadne očistiť, zamieria do čistiacich staníc na koralových útesoch.

Tu nájdu skupinu čističov, ako pyskatce, tŕňovce a krevety, ktoré im z rán povyberajú odumretú a nezdravú kožu, a tiež z povrchu tela a z úst odstránia parazity, riasy a sliz. Takto urýchlia uzdravovací proces a zabránia infekciám. Klienti ostanú zdraví, dostanú starostlivosť ako v kúpeľoch a čističi sa zadarmo nasýtia. Keď sa klienti približujú k čistiacej stanici, zľahka do nej vplávajú, roztiahnu plutvy alebo otvoria čeľuste či žiabrové štrbiny, aby čističom uľahčili hľadanie rán. Do týchto „salónov“ chodia aj žraloky.

Čističi a klienti si dôverujú a neubližujú si, napríklad ak sa chce očistiť žralok sivý, nakloní telo šikmo nahor a naširoko rozďaví papuľu, čím dáva čističom najavo, že sú v bezpečí.

Veľa klientov navštevuje stanice niekoľkokrát za deň. Čističi ich poznajú, dokonca si aj pamätajú, kedy ich čistili naposledy.

Prečo sú samičky osmonohov najobetavejšie matky na svete

Podmorský svet nie je žiadna nuda. Nekonečné množstvo foriem života vzbudzuje rešpekt. Neverím, že ten, kto si prečíta, aké čudesné a zábavné organizmy obývajú moria, nechá na pláži po sebe neporiadok. Prieskumník oceánu je ideálne čítanie na rodinnú dovolenku.

Sépie, ktoré sú príbuzné s chobotnicami a kalmármi, dokážu v sekunde zmeniť farbu tela na farbu opačného pohlavia. Keď si chce samček sépie získať samičku, jednu stranu tela (tú, ktorá je odvrátená od samičky) si zmení na farbu samičky sépie. Ostatné samčeky – konkurenti si tak budú myslieť, že vidia iba dve samičky. Prefíkaný samček tak môže nerušene pokračovať v zvádzaní svojej vyvolenej.

Našu staršiu dcéru tiež dojal osud samičiek osmonohov. Keď nakladú vajíčka, starajú sa o ne niekoľko mesiacov tak intenzívne, až nakoniec samy zahynú. Príbeh tejto najväčšej materskej obety jej neschádza z mysle.

Aký hlboký je oceán

Oceán tiež fascinuje svojou hĺbkou. Bohužiaľ, aj na tom najnižšie položenom a najnedostupnejšom oceánskom dne sa našli plasty. Človek sa stal neželanou súčasťou podmorského ekosystému, preto je časť knihy venovaná ľudským aktivitám. V dobrom i zlom.

Prieskumník oceánu vyšiel len celkom nedávno, a už je neaktuálny. Ľudskej posádke sa tretíkrát podarilo dostať na dno Mariánskej priekopy! Americký výskumník Victor Vescovo, ktorého meno sa odteraz bude písať do učebníc i detských kníh, prekonal aj rekord Donalda Walsha a Jacquesa Piccarda v hĺbke ponoru.

Okrem nich sa ešte na dno pozrel aj James Cameron, režisér Titanicu

Kto pozná prírodu, ten ju chráni

Moje deti, ktoré boli kedysi schopné (keby som im to dovolila) za deň minúť desať slamiek, po prečítaní Gréty z Egreša (recenzia tu) obmedzili ich spotrebu takmer na nulu. Keď občas hodia na zem nejaký obal (deti sú deti), spomeniem Grétu a zahanbene ho zodvihnú. Jedna kniha, sugestívnejšia ako tisíc mojich prednášok, celkom zmenila postoj mojich detí k životnému prostrediu. Hoci zvieratá v Prieskumníkovi oceánu sú zvieratami, nie sú personifikované a nie je tu ani príbeh, cez ktorý by sa s nimi čitatelia mohli stotožniť ako v Gréte, aj holé fakty z tejto knihy dcéru zasiahli natoľko, že sa chce stať vegetariánkou. Bola zhrozená z neudržateľného spôsobu rybolovu, pri ktorom veľké rybárske lode ťahajú po dne obrovské siete. Do nich sa zachytí všetko, čo práve pláva okolo. Preto sa 90% úlovku jednoducho vyhodí. Toto obrovské plytvanie ju rozrušilo tak, že mala slzy na krajíčku. Musela som ju uistiť, že ryby, ktoré kupujeme my, sa takto nelovia. Kto pozná prírodu, ten ju chráni.

Štuplíček si zase z knižky a našich rozhovorov pri čítaní zapamätal, že výroba a preprava tovarov znečisťuje životné prostredie. Takže nedávno celý autobus počul ani nie štvorročné dieťa poučovať okolie o tom, že kupovať veľa hračiek je zlé. Je to príliš zjednodušené a malá hlavička na poučky, samozrejme, celkom zabudne v momente, keď zbadá novú ligotavú plastovú zbytočnosť. Aj tak si myslím, že to nie je málo. Verím, že tieto základy deťom ostanú aj vtedy, keď už budú schopné odolať pokušeniam.

Komu je určená encyklopédia Prieskumník oceánu?

Deťom od 7-8 rokov, kvôli trošku náročnejšiemu jazyku. Ak vám nevadí občas niečo dovysvetľovať (napr. čo je fotosyntéza), potom aj oveľa mladším. Neurazia sa ani školáci na druhom stupni. Dokonca aj náš ocko sa podozrivo často hlásil na večerné čítanie!

Čítate si aj vy s deťmi knihy s ekologickým posolstvom? Ktorá z nich zabrala u vás doma najviac? Budem rada, ak pod článkom napíšete svoj komentár.


Knihu Prieskumník oceánu. Tajomstvá hlbín vydalo vydavateľstvo Grada v roku 2019. Má 72 strán a rozmer 245×340 mm. Kúpiť si ju môžete v slovenčine alebo češtine.

Ekológia si konečne začína získavať mediálny priestor, aký jej patrí. Nestačí sa však dojímať srdcervúcimi videami na Facebooku, na tieto témy by sme mali myslieť pri každom nákupe. Preto som sa rozhodla, že odteraz budem v recenziách zverejňovať aj informáciu, kde bola kniha vytlačená. Možno aj takýto maličký tlak prispeje k tomu, aby sa printový biznis nepresúval do Číny. Grada má u mňa zelený bod za Tiskárny Havlíčkův Brod.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Grada. Fotografie zverejňujem s jeho súhlasom.

KDE JE ESTER N? (Monika Kompaníková, Barbora Idesová) – recenzia

Autori detských kníh občas dostávajú poriadne krkolomné zadania. Ester Stará v knihe Největší přání napríklad musela do jednej knižky vtesnať tému chudoby, nerovnosti rozdelenia zdrojov, ekológie, nadvýroby, globalizácie, migrácie, sociálnej izolácie – a zvládla to perfektne, ako som písala tu. Tvorcovia knižky Kde je Ester N? mali možno ešte ťažšiu úlohu – opísať fungovanie galérie a podstatu umenia tak, aby zaujali detských čitateľov. Pôvodne sa o to pokúsili zamestnanci SNG – a vzdali to. Takéto zadanie si vyžadovalo hotového spisovateľa, preto galéria oslovila autorku jednej z najpredávanejších slovenských kníh pre deti – oceňovaných Hlbokomorských rozprávok (recenzia tu). Okrem toho, že Monika Kompaníková je naozaj výborná autorka, bol to aj dobrý marketingový ťah – za pár dní sa kniha v Martinuse i Artfore vyšvihla medzi najpredávanejšie tituly. Obrovskú zásluhu na tom má aj mladá ilustrátorka Barbora Idesová.

Máloktorá z inštitúcií, ktoré majú v názve „slovenská“ a „národná“, je taká moderná ako SNG

Knižka vyzerá presne tak, ako od reprezentatívnej publikácie umeleckej inštitúcie očakávate – je nádherná. V súčasnosti sa veľa hovorí o mladej talentovanej generácii slovenských ilustrátorov a touto knihou sa medzi nich zaradila aj v Prahe žijúca Idesová. Odvážny ťah zo strany galérie, zveriť takúto dôležitú knihu niekomu, kto prakticky nemá žiadne skúsenosti s väčšími projektmi, sa vyplatil. Na jej obrázky sa s deťmi nevieme vynadívať.

SNG pod vedením Alexandry Kusej svoje muchy určite má (aféra s nevydareným a predraženým webom), ale jednu vec podľa mňa robí riaditeľka fantasticky – myslí v prvom rade na návštevníkov, dokonca i detských. Galéria sa otvára laickému svetu ako máloktorá podobná inštitúcia na Slovensku, a teraz už aj doslova (prestavbou). Snaží sa zlomiť imidž galérií ako skostnatených historických reliktov, ktoré fungujú ako uzavretá spoločnosť. Do tejto koncepcie presne zapadá aj vydanie knižky o SNG pre deti. Aby som z riaditeľky nerobila vizionárku – podobných publikácií už vo svete vyšlo viacero, napríklad výborný český komiks Proč obrazy nepotřebují názvy. Jeho autor, Ondřej Horák dokonca pre SNG spoločne s Davidom Kalikom vytvoril aj skutočne interaktívnu video-loptovú inštaláciu pre deti. Ak ste ju ešte nevideli, určite sa choďte pozrieť!

Potkan v galérii alebo čo sa stane, keď sa stratíte v budove, ktorá má tridsaťtisíc metrov štvorcových

Detské knihy Moniky Kompaníkovej sú také skvelé preto, že ich píše pre svoje deti. Keďže tie už od čias Hlbokomorských rozprávok podrástli, Kde je Ester N? je určená starším deťom. Z textu cítite, že autorka túto vekovú kategóriu dôverne pozná a vie sa dokonale vcítiť do jej vnímania. Veľká časť opisu galérie je založená na kontrastoch (voľné priestranstvá v sálach, kde každé dielo má vlastný podstavec, aby mohlo vyniknúť, porovnáva s neupratanou Esterinou izbou) a pocitoch (pocit harmónie, uvoľnenia v galérii, prepchatá električka a zhon mesta). Čím viac času však Ester strávi v nočnej galérii, tým viac analógií s vlastným životom a domovom nachádza. Kým zo začiatku ju vytŕčajúca Dedečkova prístavba desí (ako mnohých Bratislavčanov :)), na konci sa v budove orientuje a cíti ako doma.

Aby malí čitatelia vydržali počúvať o všetkých možných oddeleniach a zamestnancoch galérie, spisovateľka do textu vložila aj detektívne a mysteriózne prvky. Hoci tajomná atmosféra sa smerom ku koncu vytráca, dcéra sa rozuzlenia nevedela dočkať. Dej je jednoduchý: školáčka Ester sa pred dažďom ukryje v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie. Unavená zaspí. Keď sa prebudí, v galérii je pusto, zhasnú svetlá a stratí sa jej domáce zvieratko – potkan Ernest. Našťastie natrafí na elektrikára Antoša, ktorý ju prevedie všetkými miestnosťami. Pátranie po potkanovi z diaľky sleduje čudesná bytosť – maska, ktorá všade necháva tajomné odkazy.

Ester superstar. Foto z prezentácie knihy.

Vzory v práčke

Knižka sa končí – ako inak – šťastne. Ester nájde svojho potkana, malý chlapec Erik sa s mamou kurátorkou vráti domov a elektrikár Antoš (nedozvieme sa, či je to krstné meno alebo priezvisko :)) sa môže spokojne venovať svojej obľúbenej činnosti – rozpletaniu káblov. „Krása sa dá totiž nájsť všade,“ to je posledná veta knihy. Je to aj motto knihy, ktoré autorka rozvíja na viacerých miestach. Opäť sa snaží nájsť paralely medzi galériou a bežným životom. Krása a kultúra nemusia byť len inštitucionalizované. Je to prirodzená potreba človeka, o ktorej generácia homo instagramiensis vie svoje. Ester vníma magickú atmosféru večernej Bratislavy, rada experimentuje s fotografickými filtrami a výrezmi, v mobile vytvára vlastné abstrakcie. V bubne otáčajúcej sa práčky s radosťou objavuje tvary, vzory. Monika Kompaníková ukazuje, že každý z nás vníma isté estetické kategórie. Vysoké umenie sa väčšinou veľmi dôrazne dištancuje od takéhoto súkromného instantného „umenia“. Autorka však medzi nimi stavia most a približuje tak elitárske a akademické prostredie dieťaťu 21. storočia tak, aby ho nevyľakala. Reportáž RTVS z prezentácie knihy nájdete tu.

„Čo vidíš?“ Antoš odkryje obraz na stojane.

„Ženu, ktorá má v rukách niečo krvavé, a nechce sa na to pozerať.“

„Tak vyzerá obraz po reštaurovaní. Je to svätá Praxedis a pred štyristo rokmi ju namaľoval taliansky maliar Simone Pignoni. Keď však prišiel obraz zo zbierky grófa Pálffyho do tejto dielne, ženu, ktorá vyzerala, akoby sa modlila nad akousi nádobou zakrytou vekom, volali Mária Magdaléna. Autorom mal byť Pignoniho učiteľ Francesco Furini. Reštaurátori ho skúmali a zistili, že v devätnástom storočí obraz niekto premaľoval. Vyčistilo ho a tú nepôvodnú premaľbu odstránili.“

„A nebol by krajší bez tej krvi?“

„Možno aj vtedajšiemu majiteľovi sa stekajúca krv nepáčila a dal ju preto premaľovať, no v umení nie je dôležité to, či je obraz pekný alebo škaredý, ale či ťa inšpiruje, či v tebe vyvoláva nejaké pocity, alebo či ti otvorí dvere do nejakého iného sveta. Možno ti dá odpoveď na otázku, s ktorou ti nikto iný nevie pomôcť, a možno si vďaka nemu ty sama nejakú otázku položíš. Starým sochám a obrazom sa reštaurátori snažia vrátiť tú najpravdivejšiu formu, aby sme ich mohli vidieť tak, ako ich videli ich autori vtedy, keď ich vytvorili.“

Táto kniha je úplný poklad. Všetci by sme chceli, aby naše deti rozumeli kultúre, ale ako na to? Aké ťažké je rozprávať sa s deťmi o týchto témach, viem svoje. Nedávno ma dcéra prekvapila, keď ma poprosila, aby som vypla béčkovú disneyovku v televízii. Hoci princezné u nás letia, táto bola neznesiteľne gýčová aj pre jej šesťročnú hlavičku. Bola som hrdá na jej vkus a aj som jej to povedala. Odvtedy sa ma pri každej animovanej rozprávke pýta, čo sa mi na nej páči/nepáči. Ako ťažko sa mi niekedy hľadajú slová!

Kde je Ester N? je presne o tom. Je to návod rodičom, ako deťom ukázať, čo je na umeleckých dielach cenné, čo je prekonané, prečo si nie každá maľba zaslúži miesto v depozitári galérie, a kto určuje, ktoré diela sa tam dostanú. Monika Kompaníková zvládla vysvetliť podstatu umenia postupným dávkovaním poučiek zasadených do napínavého deja. Pri prvom čítaní dcéra sledovala najmä ten, ale pri druhom už bol čas aj na dovysvetľovanie a zvedavé otázky. Už dávnejšie som si všimla, že ak je v knihe niečo nedopovedané, deti sa k nej omnoho radšej vracajú. To platí aj v tomto prípade. Potrvá ešte nejaký rok, kým dcéra pochopí všetko, o čom sa tu hovorí. Kým má v texte čo objavovať, Kde je Ester N? ju láka.

Foto: SNG
Foto: SNG

„Obrazy a sochy sú ako knihy – treba v nich vedieť čítať. Každá farba, každý predmet, dokonca aj to, ako kto na obraze stojí, aký je vysoký, ako je obraz zarámovaný, nič z toho nie je náhodné. Umelec tým chcel niečo povedať. Vyššie postavy sú dôležitejšie, sú to králi alebo sám Kristus, modré rúcho znamená nevinnosť, drak symbolizuje diabla, meč zasa bolesť. Reštaurátori aj kurátori tento jazyk poznajú a vedia aj zničenú neznámu sochu prečítať a priradiť jej meno, vek, farbu, a vedia ju zreštaurovať tak, aby bola opäť taká, ako keď vznikla.“

„Ja však tejto soche nerozumiem, neviem v nej takto čítať, povie Ester a cíti sa trochu hlúpo, asi ako na hodinách anglickej konverzácie. Keď si prezrie sochu zblízka, vidí odlupujúce sa vrstvy farby, hlbokú dieru namiesto jednej ruky, knihu v druhej ruke a kráľovskú korunu na hlave.

„No, ak mám byť úprimný… ani ja. Niečo som sa za tých skoro dvadsať rokov, čo tu robím elektrikára, naučil, no len zlomok z toho, čo vedia naši kurátori. Ale to vôbec nevadí. Všimni si, ako má madona jemne vyrezanú tvár, ako krásne spod zlatých plátkov presvitá červený podklad, ako zručne jej reštaurátor domodeloval chýbajúci nos. Ty čítaš naozajstné knihy, rozumieš iným príbehom, ale ľudia pred stovkami rokov knihy nemali, nechodili do školy a príbehy čítali väčšinou len z obrazov a sôch v kostoloch. Je dobré vedieť, akí ľudia tu žili pred nami. Ale pozri, ak niečomu nerozumieš, ale páči sa ti to, je to úplne v poriadku.“

Plachty, masky a farebné kruhy

Hlavná téma je jasná – umenie a fungovanie galérie. Monika Kompaníková sem v náznakoch vložila aj ďalšiu vrstvu – svoje obľúbené medziľudské vzťahy. Tie sa prepletajú s motívom masiek a všelijakých plachiet, ktoré zakrývajú diela v depozitároch. Záhadná postava v maske, ktorá prenasleduje Ester po galérii, dodáva deju mysterióznosť. Ale aj keby tu bola len preto, aby deti mohli s farebnými lupami skúmať, čo sa skrýva pod maskou, stálo by to za to. Hoci táto technológia filtrov nie je žiadna novinka (duu Carnovsky v Česku vyšla Hravá anatomie a Hravá příroda), je to prvá takáto kniha, ktorú máme doma. Farebné krúžky sú úžasná zábava. Jasné, že deti si s nimi vymysleli milión nových hier.

Zadanie od SNG zjavne znelo: vytvoriť interaktívnu knihu. Určite pri čítaní majte tiež poruke mobil alebo tablet. Na konci knižky je síce krátky katalóg diel, o ktorých sa v texte píše, ale pravdepodobne si ich budete chcieť aj vygúgliť, napríklad na Webe umenia.

Foto: SNG

Komu je kniha Kde je Ester N? určená

Deťom od 8 rokov, ale určite ju zvládnu aj trpezlivejší šesťroční čitatelia.


Kniha Kde je Ester N? vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Slovenskej národnej galérie. Má 88 strán a rozmer 200×250 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knihu mi na recenziu venovala SNG. Fotografie uverejňujem s ich súhlasom. Autorom označených fotografií je SNG.

PRÍBEHY STAVIEB/PŘÍBĚHY STAVEB (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl) – recenzia

Dcéra si nedávno chcela pozrieť video horiacej katedrály Notre Dame, tak som vygúglila niečo zo CNN. Nejaký Parížan tam hovoril, že ak by sa ho pred požiarom opýtali, čo preňho znamená tento monument, povedal by, že je to len kulisa pre turistov. Po ňom však celkom zmenil názor. A spolu s ním tisícky ďalších obyvateľov tohto mesta, ktorí spievali, modlili sa a plakali, keď hrozilo zrútenie. Myslím, že tento obrat dobre ilustruje vzťah ľudí k budovám všeobecne. Chodíme okolo nich bez povšimnutia. Nevnímame, ako na nás pôsobia. Evolúcia nám predurčila, že stavby v našom okolí málokedy získajú našu vedomú pozornosť. Pritom ich vplyv na ľudskú psychiku je veľmi silný. A merateľný.

Prečo Piccadilly Circus nepridáva na dobrej nálade

Téme sa venuje napríklad tento článok BBC, kde sa dočítate aj to, prečo Piccadilly Circus nepridáva na dobrej nálade. Píše sa tu, že väčšina ľudí (na rozdiel od dizajnérov) sa lepšie cíti v miestnosti s oblými tvarmi, bez ostrých rohov. Nech žije Zaha Hadid! Podľa autorov spomínaného článku život v meste zdvojnásobuje riziko vzniku schizofrénie a zvyšuje aj pravdepodobnosť depresie a chronickej úzkosti. Znižuje tiež množstvo šedej kôry v mozgu. Tieto negatívne vplyvy súvisia s nedostatočnými sociálnymi väzbami, ktoré majú na vidieku inú kvalitu ako v meste. Ale aj urbánne prostredie sa dá vybudovať tak, aby podporovalo tvorbu komunít.

Malí architekti majú čo čítať

Že sa o podobných témach dá rozprávať aj s deťmi, to už vieme pár rokov, odkedy české vydavateľstvo Jakost vydalo kultovú knihu D.O.M.E.K. od Mizielińských. Obrovský ohlas zaznamenala aj u nás. Odvtedy vyšlo podobných publikácií niekoľko. Eurostav pripravuje pokračovanie knihy Ikony architektúry, o nej napíšem čoskoro. Veľmi ma zaujala aj krásna picture book Domov od Carson Ellis (65. pole). Na podobnom etno princípe je založená aj prvá kniha pre deti od 82 Bøok & Design Shõp. Nedávno bola na prestížnu cenu Zlatá stuha nominovaná kniha z Baobabu Bydlíme! – podivuhodné příbytky zvířat a lidí od Jiřího Dvořáka a Daniely Olejníkovej, za literárnu aj obrazovú časť. Nemala som ju ešte v rukách, ale nepochybujem, že je rovnako vydarená ako Hávedník od tejto dvojice (recenzia tu). V takejto silnej konkurencii sa bude Príbehom stavieb presadzovať ťažšie. Autori však majú jeden tromf: príbehy.

Naši plastelínoví maniaci si hneď vyrobili bociana Filipa – sprievodcu z knihy.

Príbehy lákajú (Sklenená izba). Oceňujem však, že autori väčšinou neskĺzavajú do neovereného bulváru či celkom zjavne vymyslených legiend ako sprievodcovia na zámkoch. Faktograficky orientované vydavateľstvo B4U Publishing ostáva verné faktom. Tentokrát sa dvorná spisovateľka vydavateľstva Štěpánka Sekaninová a dvorný ilustrátor Jakub Cenkl rozhodli zanechať vo vizuálnej pamäti čitateľov odtlačok najznámejších stavieb.

V Príbehoch obrazov a sôch (recenzia tu) sa im celkom dobre podarilo vysvetliť, čím sú predstavované diela zaujímavé a výnimočné. Aj Príbehy stavieb sú organizované tak, aby každý smer zastupovala jedna ikonická stavba. Nechýbajú okienka so základnými prvkami, podľa ktorých spoznáte gotiku, baroko, neoklasicizmus, dórsky a iónsky sloh.

MUMOK vedľa Disneyho

A keďže architekti sa občas vybláznia ako malé deti, nechýbajú v knihe ani také úlety ako Wurmov dom spadnutý na Viedenský MUMOK, dom v tvare košíka a bavorský zámok Neuschwanstein, ktorým sa inšpiroval aj Walt Disney. Keď som ho v tomto výbere uvidela, najprv ma to nahnevalo. Ale potom som si povedala, že tu má svoje miesto. Autori sa snažia deťom priblížiť, prečo je zámok považovaný za gýč gýčov. Pritom si dávajú veľký pozor, aby sa z detského vkusu nevysmievali. Deťom ponechávajú možnosť povedať, že sa im zámok páči. Citlivý prístup je povýšený nad dospelácke kritériá. A tak to má v detskej literatúre byť.

Od spomínaných bizarných stavieb sme sa dogúglili k mnohým ďalším. Je to vďačná téma. Viac ich nájdete tu.

Kniha pre detské publikum

Príbehy stavieb nie sú len zjednodušenou verziou dospeláckej encyklopédie. Autori si dali záležať, aby deti bavila. Preto sú tu ňuňuňu sprievodcovia – bocian a žabiak hľadajú vhodný príbytok pre bocianiu rodinku – a vtipné dialógové bubliny. Aj jazyk je väčšinou prispôsobený mladším čitateľom. Ničnehovoriaci rozmer budapeštianskeho parlamentu (dĺžka 268 metrov) previedli autori do detskej mierky:

„Ak by sa niekto rozhodol, že prejde všetky miestnosti a v každej strávi 15 minút, bude mu prehliadka trvať 7 dní.“

Dominantu Paríža prirovnali k „trochu väčšej stavebnici“:

„Eiffel pri stavbe Eiffelovky využil svoju prax staviteľa mostov – rovnaký konštrukčný postup. Nechal vyrobiť 18 000 oceľových častí, tie starostlivo očísloval a robotníci potom len časti ukladali k sebe a upevňovali nitmi. Táto veľká stavebnicová hra ich zabavila na celé dva roky a dva mesiace!“

Kniha pre dospelé publikum

Vydavateľstvo B4U svoje publikácie tvorí tak, aby motivovali rodičov čítať si s deťmi (o skvelej Veľkej knihe tmy som písala tu). Aj dospelí (s výnimkou profesorov dejín architektúry:) ) sa v Príbehoch stavieb dozvedia veľa zaujímavých informácií:

„Najstaršie stavby budovali Inkovia z viacstranných kameňov, ktoré do seba dokonale zapadali bez toho, aby potrebovali maltu či iné spojivo.“

„Geniálny Antoni Gaudí v priebehu stavby svojho chrámu nepoužíval takmer žiadne plány. Je to neuveriteľné! Opieral sa hlavne o svoju predstavivosť.“

Čo chýba do dokonalosti

Koncept tejto knižky je jednoducho skvelý. O to viac ma mrzí, že ju tvorcovia nedotiahli do dokonalosti. Ja by som vo výbere rada videla viac súčasnej architektúry, ale to je vec názoru.

Všetci milujeme supernízke ceny Albatrosu, ale občas si tlak na výslednú sumu odnesie kvalita prekladu. Aj v tomto prípade občas cítiť, že sa prekladalo narýchlo, hoci len z češtiny. „Kdo sa odváži,“ ešte k tomu v nadpise, to sa naozaj nedá prehliadnuť. Ďalšia vec, ktorú musím na knihe skritizovať, je knižný dizajn. Opisovanú stavbu viackrát umiestnili do stredu obrázka – presne tam, kde je dvojstrana zalomená. Napríklad tenučká Eiffelovka sa tak v záhyboch strán dosť stráca.

Ak nad týmito malými nedostatkami prižmúrite oči, nie je to zlá kniha. Priam sa pýta, aby sa s ňou ďalej pracovalo. Určite pri jej čítaní budete veľa gúgliť. A veľmi dobre si ju viem predstaviť ako súčasť hodín dejepisu, geografie, estetiky (existuje taký predmet? 🙂 ) alebo hodín jazyka (najmä po prázdninách).

Homemade interaktívna príručka ku knihe

Rozvíjať by sa dali napríklad tieto témy:

  • symbolika budov: Kupola budapeštianskeho parlamentu, rovnako ako veža Baziliky sv. Štefana, meria 96 metrov. Je to odkaz na rok 896, keď Maďari osídlili svoju vlasť. Žltá bola farba čínskej cisárskej rodiny, preto sú takmer všetky strechy Zakázaného mesta žlté. Najvyššia budova sveta, Búrdž Chalifa, má svojou štíhlou siluetou pripomínať orchideu.

  • historizujúce slohy: ak architekti a stavbári vedia dokonale napodobniť historické umelecké štýly, prečo sa budovy nestavajú tak, aby vyzerali ako z minulých storočí?

  • snaha ohúriť za každú cenu: Môže vo verejnom priestore stáť čokoľvek? Ako vnímate šokujúce stavby na prvý pohľad a z istého časového odstupu? Eiffelovka vznikla pri príležitosti Svetovej výstavy. Do súťaže sa prihlásil aj návrh obrovskej gilotíny. Viete si ju dnes predstaviť na mieste námestí Trocadéro v Paríži? Mal by niekto regulovať, čo sa v meste postaví? Kto by to mal byť?

  • prijatie: množstvo dnes vysoko cenených stavieb sa vo svojej dobe stretlo s negatívnym prijatím. Čo to znamená, keď hovoríme, že ich tvorcovia predbehli svoju dobu?

  • konštrukcia: ako by vyzerala Eiffelovka, keby bola z betónu? Ako by ste sa cítili vo vašom dome, keby všetky jeho vonkajšie steny boli zo skla? Kráčali ste už po priesvitnej sklenenej podlahe? Ako ste sa pri tom cítili? V knižke sa spomína, že oceľová konštrukcia sa v zime zmenšuje, v lete rozťahuje. Preskúmajte napríklad na mostoch miesta, kde vidieť vôľu – malé medzery, ktoré umožňujú materiálom meniť veľkosť.

  • kvalita práce: príliš rýchlo postavená budova sa môže aj zrútiť, ako napríklad kupola chrámu Hagia Sofia. Na čo musia architekti i robotníci pri stavbe myslieť? Kto ich kontroluje? S výškou a zložitosťou budovy rastie aj dôležitosť statika. Skúste si z lega postaviť modely známych budov alebo vymyslite si vlastné odvážne návrhy, aby ste si sami vyskúšali základy statiky.

  • sídliská: dá sa z našich panelákov urobiť kvalitné bývanie? Ako? Jednu inšpiratívnu premenu nájdete tu.

Tieto otázky som zostavila ja. Vychádzajú z knihy, musíte si ich však klásť sami. Opäť mi tu trochu chýba interaktívny aspekt.

Komu je kniha Príbehy stavieb/Příběhy staveb určená

Deťom od šesť-sedem rokov.

Ako ste si knihu čítali u vás doma? Zaujala vaše deti?


Kniha Príbehy stavieb vyšla vo vydavateľstve Albatros (v spolupráci s B4U Publishing) v roku 2018. Má 64 strán a rozmer 215×280 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť tu. Originálnu verziu nájdete v českom Martinuse tu.

MATILDA (Roald Dahl, Quentin Blake) – recenzia

Keď som oznámila, že máme novú knihu od autora našich milovaných Hastrošovcov (recenzia čoskoro), ozval sa nadšený výskot. Dahl opäť nesklamal a jeho nádielka originálnych nadávok (nič neznesiteľne vulgárne) nemala konca-kraja, na obrovskú radosť našej predškoláčky. Takto riaditeľka Byvolská privítala malých prváčikov vo svojej škole:

Na tvári mala výraz plný hnusu, ako keby sa pozerala na to, čo psík práve urobil na dlážke uprostred izby. „Taká banda malých ugrcancov.“

Všetci boli rozumní a zostali ticho.

„Chce sa mi zvracať, keď si predstavím, že budem musieť stráviť v tejto škole celé roky s takými ubrblanými smradmi ako ste vy,“ pokračovala. „Budem sa snažiť v čo najkratšom čase vyhodiť z vás čo najviac, aby mi nepreskočilo.“

Dala si prestávku a niekoľkokrát zafŕkala. Bol to zvláštny zvuk. Môžete ho začuť, keď kráčate okolo stajne počas kŕmenia koní.

„Určite vám vaši rodičia hovoria, akí ste milučkí,“ pokračovala. „Nuž, ja som tu na to, aby som vám povedala pravý opak a radšej by ste mali veriť mne.“

Potom žiakov skúšala z násobilky:

„Ty!“ vyštekla a prstom ukázala na na chlapčeka v prvej lavici, ktorý sa volal Rupert. „Koľko je dvakrát sedem?“

„Šestnásť,“ nepremyslene odvetil Rupert.

Byvolská sa začala k nemu pomalými krokmi približovať ako tigrica k srnčiatku. Rupert si uvedomil nebezpečenstvo a chcel sa rýchlo opraviť. „Je to osemnásť,“ zvolal. „Dvakrát sedem je osemnásť, nie šestnásť.“

„Ty sprostá vlasatá pandrava,“ revala Byvolská. „Tupohlavý škrečok! Prázdna bublina! Nemožná kaktusová hlava!“ Postavila sa priamo za Ruperta, natiahla ruku veľkú ako tenisová raketa, a schmatla Rupertove vlasy do dlane. Rupert mal bohaté zlatisté vlasy, ktoré jeho mamička považovala za krásne a preto mu ich nechala narásť dlhšie. Okrem dievčenských vrkôčikov a chvostíkov riaditeľka Byvolská najviac na svete neznášala dlhé chlapčenské vlasy.

Alebo:

„Mám sedem jabĺk, sedem pomarančov a sedem banánov. Koľko kusov ovocia mám spolu? No poďme, ponáhľaj sa! Povedz výsledok!“

„To je sčítavanie,“ povedal Wilfred. „To nie je násobilka tromi.“

„Ty utáraný idiot!“ skríkla riaditeľka. „Korunovaný hlupák! Zabetónovaná hlava! To JE násobilka tromi! Mám tri druhy ovocia a z každého druhu sedem kusov. Trikrát sedem je dvadsaťjeden. Nevidíš to, ty ťulpas jeden oťapený? Dám ti ešte jednu šancu. Mám osem veľkých somárov, osem malých somárov a osem takých somárov ako si ty. Koľko somárov mám spolu?“

Dahlovky nie sú pre každého

Slovné útoky navyše opakovane vygradujú do fyzických. Riaditeľka, bývalá šampiónka v hode diskom, žiačikmi žongluje ako s loptičkami. Veru, Matilda, ktorú Dahl napísal dva roky pred smrťou, je poriadne kontroverzná. Nie každý rodič alebo psychológ sa dokáže preniesť nad to, že zlo sa tu prezentuje ako zábavné. Matilda však nie je oslavou krutosti. Dahl nikdy nezabudne spomenúť, že žiadnemu z týraných detí sa (zázrakom) nič nestalo, a na konci sa Byvolská dočká spravodlivého trestu.

Komu je kniha Matilda určená

Školákom na prvom stupni. Dej sa z väčšej časti odohráva v škole a krúti sa okolo geniálneho dievčatka a jeho schopnosti zvládnuť vysokú násobilku a čítanie. Starších školákov už asi rozprávanie o päťročnom dieťati nebude celkom baviť. Ak si Matildu chcete prelúskať so škôlkarmi, uistite sa, že rozumejú spomínaným pojmom zo školského prostredia, ale najmä hyperbole a satire. Našu staršiu dcéru (6 r.) už zveličenia spoľahlivo priviedli k tomu, že text nemá chápať doslova, a tento bláznivý ubuovský humor jej postupne zachutil.

Nebojím sa preto, že by brutálne praktiky riaditeľky Byvolskej alebo Matildine lapajstvá preniesla do svojho života. Empatia sa buduje dlhodobo výchovou a jedna knižka na tom nemôže nič zmeniť. Verím, že z nej nikdy nevyrastie človek schopný ubližovať iným, preto nemám problém čítať si s ňou Dahla.

Feministka Matilda

Matilda je jedna z najúspešnejších detských kníh všetkých čias. V poslednej dobe jej predaj dokonca rástol a predbehol ostatné dahlovky. Určite pod vplyvom silnejúcich feministických nálad v spoločnosti.

Protipólom Matildinej geniality je bezcitnosť Byvolskej. Protipólom chladných a nevšímavých rodičov je citlivá chápavá až materinská Medušková – tá napokon aj starostlivosť o Matildu preberie. Nedá sa nevšimnúť si, že takmer všetky hlavné postavy, vrátane tých krutých, sú ženské. Je tu celkom evidentná snaha oslobodiť sa od stereotypných rodových zobrazení. Dahlov odkaz je veľmi priamočiary: dievčatá, môžete byť, kým chcete, nenechajte si vnútiť, že ste slabé. Zoberte svoj život do vlastných rúk. Keď v roku 2019 ešte stále mnohí majú s týmto posolstvom problém, aké silné muselo byť v dobe svojho vzniku! Kým dnes vychádzajú knižky o rebelkách ako na bežiacom páse, pred tridsiatimi rokmi boli Matilda s Pipi dlhou pančuchou naozaj výnimočným počinom.

Dahl, Taragel, Danglár

Dahlov literárny talent nespočíva ani tak v umeleckom prínose ako v schopnosti písať neuveriteľne pútavo. Ak je aj dnes kniha taká kontroverzná, potom pred 30 rokmi musela na malých čitateľov pôsobiť priam elektrizujúco. Spojenie čudesných bytostí a surrealistického násilia v detskej literatúre láka, spomeňte si na veľmi úspešné Rozprávky pre neposlušné deti od dvojice Taragel/Danglár.

Druhý odkaz Matildy je opäť pomerne priamočiary. Byvolská stelesňuje všetky hrôzy, ktoré Dahl v škole sám zažil. Internátne školy vtedy pripomínali Milgramov experiment a spisovateľom otrasná skúsenosť so šikanou poriadne otriasla. Keď sa Matilda a jej spolužiaci sami seba pýtajú, ako je možné, že riaditeľke jej násilnosti prechádzajú, odpovedali si takto. Je to preto, lebo Byvolská svojimi excesmi zachádza tak ďaleko, že rodičia deťom jednoducho neuveria, že niečo také je vôbec možné. Z tejto odpovede cítiť autorovu vlastnú bezmocnosť a ľútosť nad tým, že deťom sa a priori neverí.

Dávid a Goliáš

Zápletku tvorí tradičný rozprávkový námet, ba až univerzálny archetyp: podceňovaná bytosť (Matilda) zachráni celú komunitu pred netvorom (Byvolskou) – boj Dávida s Goliášom. Výstavba diela je však novátorská. Začína sa opisom žalostnej rodinnej situácie u Červohorských a niekoľkými zábavnými šibalstvami, ktorými sa Matilda rodičom odplatí za ich nevšímavosť a ponižovanie. Potom Dahl vylíči, akým geniálnym dieťaťom je hlavná hrdinka. Nasledujú pasáže s veľkou dávkou zveličenia o riaditeľke Byvolskej (aj ona sama je obryňa), ktorej krutosť nijako nezaostáva za dievčatkiným intelektom.

Sám autor v texte konštatuje, že jej výčiny sú za hranicou uveriteľnosti. Keď je násilie dovedené do absurdných rozmerov, empatia čitateľa sa vypína (ako dobre vie napríklad Tarantino). A tak sa na tejto karikatúre a najmä jej nadávkach naša dcéra výborne bavila. Rozmarný humorný tón tejto časti ešte Dahl podporil plejádou zábavných a veľavravných (nomen omen) mien (Byvolská, Atrament, Bahnošľap, Medušková).

Čítaj, čítaj!

Vzápätí sa však štýl radikálne zmení – keď sa Matildina spriaznená duša, dobrosrdečná učiteľka Medušková, rozhovorí o svojej biednej finančnej situácii a neľahkom detstve. Tón celkom zvážnie, zmiznú vtipy a hyperboly. Autor tu, naopak, nešetrí opismi prírody a prostredia a dokonca si dovolí aj jednu lyrickú báseň. A čitatelia tak majú pocit, akoby každá kapitola bola celkom inou knihou. Medzitým ešte Matilda objaví v sebe nadprirodzené schopnosti a Medušková naznačí možnosť, že jej otca zabila diabolská riaditeľka. Prvky mystery a detektívky tak dotvárajú totálny žánrový guľáš. V dospeláckej literatúre by podobný šialený mix bol len ťažko akceptovateľný, ale podľa môjho názoru u začínajúcich čitateľov funguje. Neustále sa meniaca atmosféra príbehu do víru strhla aj moje dieťa, uchvátené nepredvídateľnosťou knihy. Ak som náhodou pri čítaní spomalila tempo, poháňala ma ráznym Čítaj, čítaj! Ku knihe sme sa museli vracať každú voľnú chvíľu. 230 strán sme prelúskali za tri prázdninové dni.

Dahlov text za 30 rokov nijako nezostarol a to isté platí aj o práci jeho dvorného ilustrátora Quentina Blakea. Pár ťahov perom mu stačí na vykreslenie zložitých emócií. Jeho obrázky sú také veľavravné, že by ste podľa nich vedeli zrekonštruovať celý príbeh. Blake je majster karikatúrnej skratky.

Na záver ešte dve poznámky k slovenskej mutácii. Nie som grammar nazi, občasná hrubica či nespisovné slovo mi oči nekole, ale zarazila ma chyba (Márius namiesto Magnus), ktorá sa nešťastne pritrafila na takom dôležitom mieste, kde mätie. Trochu zvláštne na mňa pôsobí kombinácia pôvodných krstných mien s poslovenčenými priezviskami (Jenny Medušková), ale takéto zlátaniny by sa Dahlovi určite páčili. Inak však preklad skúsenej Evy Preložníkovej hodnotím veľmi pozitívne, s prekladom reálií sa veru natrápila poriadne.

Čo si o tejto kultovej i nenávidenej knihe myslíte vy? Napíšte svoj názor v komentári.


Kniha Matilda vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Enigma ako reedícia staršieho vydania. Má 230 strán a rozmer 145 x 218 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva a jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

 

STROMY (Piotr Socha, Wojciech Grajkowski) – recenzia

Poľská ilustrácia je pojem (na Slovensku sú známi najmä Mizielińskí, Piotr Socha, Susie Hammer a Emilia Dziubak; kto sa u nás odváži vydať Martu Ignerskú?). Aj na Stromy čakal celý svet. A Socha nesklamal ani tentokrát.

Táto veľkoformátovka sa u nás čítala takto: ja som sedela v strede, deti vedľa mňa, každé z jednej strany. Ja som čítala a detváky väčšinou vôbec nedávali pozor a niečo si navzájom rozprávali, prekrikovali sa a naťahovali o knižku. Tým nechcem nijako naznačiť, že text je nezaujímavý, naopak. Ale obrovitánske obrázky sú jednoducho také úchvatné, že deti nevedeli odolať. Všetko, čo ich zaujalo, museli okomentovať, priebežne si vymýšľali rôzne hry (hádaj, ktorý strom sa mi najviac páči) alebo po stránkach iba labužnícky krúžili prstom. Takže vzdelávala som sa najmä ja a deti si užívali vizuálne vnemy. Nemôžem im to mať za zlé, taký bol aj zámer autora. Matematicky vyjadrené: výtvarný obsah na každej dvojstrane zaberá 1500 cm2, rámček s textom 240 cm2. Strany tu dokonca ani nie sú číslované, len obrázky (rímskymi číslicami 🙂 ). Aj väčšie deti chcú mať svoje silent books 🙂 .

A aké sú tie ilustrácie nádherné! Aj obyčajné listy sú nakreslené tak, že by ste si ich dali zarámovať. Baobaby, brachychitony a rôzne iné endemity sú také úžasné, že moje deti už plánujú cestu okolo sveta, aby si ich popozerali. Zatiaľ sa budú musieť uspokojiť s návštevou botanickej záhrady 🙂 . Našťastie, jeden endemit, čudesný smrek omorikový, rastie celkom blízko – na Balkáne. Keď sme čítali krásnu baobabovku Z domu a zahrady (recenzia tu), deti sa dožadovali gigantickej tekvice. Sochove Stromy im vnukli nové botanické inšpirácie – najnovšie sa každý deň domáhajú bonsajov. Kniha do bodky splní to, čo sľubuje na prvej strane: poďme sa na stromy, ktoré nám zovšedneli, pozrieť novými očami, znovu objavme ich krásu.

Krčma v baobabe

Niečo na tom zovšednení bude, lebo najviac sa nám páčili exotické stromy ako baobaby. Šesť z deviatich existujúcich druhov rastie na Madagaskare. 80% všetkej flóry na tomto ostrove sú endemity. Tisícročný baobab na farme Sunland v Juhoafrickej republike bol taký široký, že v jeho bútľavom kmeni (širokom odhadom až 47 metrov) vznikli dve prírodné jaskyne. V jednej zriadili majitelia minikrčmu a v druhej vínnu pivnicu, lebo sa tu udržiavala stála teplota 22°C.

Aj takéto informácie sme sa dočítali v tejto modernej encyklopédii. Je vystavaná, podobne ako Takto vidím (recenzia tu), pivotovaním okolo jednej témy. Najväčší priestor dostal, samozrejme, výklad z biológie, ale dopĺňajú ho informácie o mexickom ozdobnom strome života z hliny, postupe pri rúbaní dreva, drevených maskách, stavbách i hudobných nástrojoch, rodokmeni, strašidelných príbehoch s personifikovanými stromami aj úlohe stromov v náboženstve. Fascinujúce je porovnanie ľudských dejín so životom jediného stromu. Ten najstarší žil takmer 6000 rokov! Stromy sú knižka 21. storočia aj preto, že do čítania zapojíte i mobil. Neverím, že po ňom nesiahnete, keď sa dočítate o kozách, ktoré sa pasú na strome (marockom arganovníku). Alebo o mangrovníkoch a vlnovcoch s fascinujúcimi koreňmi. Alebo o živých mostoch posplietaných z koreňov figovníkov.

Tu je hitparáda najväčších stromov:

Najvyšší z nich je vyšší ako Socha slobody, úctyhodné. Ale toto mi úplne vyrazilo dych: tento banyán v indickom meste Howrah má viac ako 3700 kmeňov a ich spoločná koruna má priemer približne pol kilometra. Tohto obra obohnali 330 metrov dlhým plotom – a strom ho prerástol.

Škoda, že v knihe nevenovali viac priestoru fantastickým chodiacim stromom, ktoré nedávno objavil slovenský paleobiológ Peter Vršanský. Moje deti sa na ne toľko vypytovali, že som si ich musela naštudovať poriadne detailne 🙂 .

Kde ste boli, keď vyšli Včely

Pamätáte sa, kde ste boli, keď ste sa dozvedeli o 11. septembri alebo keď sme vyhrali majstrovstvá sveta v hokeji? Najvýraznejšie historické momenty si ľudia väčšinou prepoja s vlastným prežívaním. Ja sa presne pamätám, kde som prvýkrát uvidela Sochove Včely. Aj to, aká ohúrená som ostala. V tej dobe bola takáto kniha ako zjavenie. Od tých čias sa, našťastie, náš knižný trh zmenil na nepoznanie. Hoci Sochova druhá publikácia je rovnako krásna, konkurenciu už má. V roku 2018 vyšla vo vydavateľstve Eastone Books fantastická knižka Botanikum zo série Vitajte v múzeu; tri roky predtým vydalo Artforum rovnako nádherný Rastlinopis Jiřího Dvořáka a Alžběty Skálovej.

Zmena pohlavia zľaknutím

Keďže sme si ho čítali krátko pred Stromami, niektoré informácie sme už poznali odtiaľ. Grajkowského štýl je však o poznanie civilnejší: menej odborný a zároveň menej hravý a menej poetický. Nie sú tu ani rôzne vtipy Skálovej ilustrácií, ani básničky, hádanky, osobné príhody, aké hojne využíva Dvořák (prečítajte si recenziu jeho Hávedníka). Rastlinopis priam prekypuje pikoškami, ako napríklad o cykase Woodsovom, ktorý bol jediný exemplár svojho druhu. Preto vedci rozbehli neuveriteľnú záchrannú akciu. Posledný cykas sa im podarilo namnožiť, ale otec i potomkovia boli všetci mužského pohlavia a cykasu naďalej akútne hrozí vyhynutie. Vedci dúfali, že sa im podarí cykas nejakým spôsobom nastrašiť. Aj rastliny sa totiž dokážu zľaknúť a práve silné preľaknutie dokáže u cykasov spôsobiť zmenu pohlavia. Tie stromy sú rozhodne zaujímavejšie, ako som si doteraz myslela.

Komu je kniha Stromy určená

Je na vás, ako s ňou budete pracovať. Slovná časť je určená mladším školákom, prípadne deťom od päť rokov, ak im občas niečo dovysvetľujete. Ak máte mladšieho drobca (3 a 4 roky), text si naňho počká, pokojne mu knižku kúpte. Zatiaľ si v nej môže listovať sám. Stromy sa nestratia v žiadnej knižnici. A nielen kvôli svojej veľkosti.

Máte tento bestseller doma aj vy? Ako sa vám páčil? Chcete sa niečo opýtať? Napíšte mi komentár.


Kniha Stromy vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Slovart v slovenskom aj českom jazyku. Má 68 strán a rozmer 272×370 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

VTÁČIA LEGENDA (Daniel Hevier, Vladimír Král) – recenzia

Vydavateľstvo Trio nedávno na svojom FB napísalo, že táto kniha sa pravdepodobne rozpredá ešte pred Vianocami. A to vyšla len v novembri! Obrovským podielom sa o to zaslúžili nádherné ilustrácie Vladimíra Krála. Toto je jedna z knižiek, ktorú si deti v dospelosti budú pamätať kvôli obrázkom. Výtvarnou dokonalosťou zaujmú už na prvý pohľad, ale obsahujú aj prvok neistoty, ktorá núti prezerať si ich stále znova a znova. Čo znamená ten znepokojujúci pohľad v očiach vtákov? Čo majú za lubom?

  • Vtáčia legenda

O príbeh v tejto knižke až tak nejde, a tak sa ho otrocky nedrží ani ilustrátor. Obrázky majú trochu inú, temnejšiu atmosféru ako rozprávanie. Jeho jasne rozpoznateľný štýl si určite pamätáte z buvikovskej série Kozliatka, Janko Hraško/O Janíčkovi a Ako šlo vajce na vandrovku/Tri prasiatka. Vtáčia legenda je však určená inej vekovej kategórii a ilustrátor si mohol dovoliť viac. Občas vytvoril až surrealistické kompozície. Táto kniha je nádherná, neviem sa na ňu vynadívať. Tipujem, že cena za najkrajšiu knihu roka ju neminie.

Daniel Hevier je u mnohých zapísaný najmä ako autor milých hravých ľahkých básničiek, o akých som písala tu. Hevier v próze, to je celkom iná káva. Pre niektorých možno prihorká, pre iných tá pravá.

Vtáčia legenda

Opäť si neodpustím poznámku o hybridných žánroch – takým je aj Vtáčia legenda na pomedzí poviedky a náučnej literatúry. Poznámok o skutočných aj vymyslených vtáčích druhoch je tu skoro toľko ako v menšej encyklopédii. O čom inom sa majú rozprávať dedko Stehlík s vnukom Strakom? Celý rozhovor sa odohráva na krídlach – počas letu do Edinburghu. Ornitologickú debatu spustí pohľad na cvičené sokoly, ktoré na letisku rozháňajú kŕdle, ktoré by mohli upchať motory lietadiel.

Vtáčia legenda

Vtáčia legenda, príbeh v príbehu, je o tom, že aj ten na prvý pohľad slabší môže urobiť veľké veci. Lovci strhujúcich príbehov však budú sklamaní. Rozprávač – vlastne sú dvaja – vstupuje do deja tak často a okato, až ho odsúva na vedľajšiu koľaj. Je to vlastne rozhovor o tom, ako vzniká príbeh, s kratučkými zamysleniami nad všetkým, čo k tomu patrí. Ako správne voliť slová, ako narábať s hlavnými postavami, ako im vyberať mená, ako ohýbať dej. Aby tieto myšlienky nepôsobili ako poučky frontálne vyučovanej hodiny slohu, dal im Daniel Hevier formu dialógu medzi starým otcom a vnukom. Spoločne dopredu posúvajú dej. A starý otec vnuka opakovane chváli – za vhodne zvolené slovo, zaujímavý dejový zvrat, za množstvo vedomostí o vtákoch. Autor tak nenápadne pobáda deti, aby sa nebáli vymyslieť si svoj vlastný príbeh. Napríklad keď sa budú nabudúce nudiť v lietadle.

Vtáčia legenda

Vtáčia legenda je vlastne rozprávka, ku ktorej spisovateľ pridal aj svoje myšlienkové pochody: ktorým knižným slovám bude dieťa rozumieť a ktorým už nie? Koľko odborných odbočiek si môže rozprávač dovoliť? Aby lepšie odhadol detského čitateľa, predstavil si ho ako piataka Petra a vedie s ním dialóg. Zistil tak, že niektoré slová už predsa len zastarali aj to, že deti si o téme, ktorá ich zaujíma, vygúglia veľa informácií. Medzi riadkami cítiť autorovu obavu: budú si mať dedko s vnukom čo povedať? Hoci sú si vekom vzdialenejší ako Bratislava a Edinburgh, títo dvaja generačnú priepasť preklenuli.

Komu je Vtáčia legenda určená

V tomto prípade je rozhodujúcejšia ako vek pripravenosť dieťaťa akceptovať knihu, v ktorej je príbeh druhoradý, a prijať úvahy medzi riadkami. Vnuk-rozprávač má asi desať rokov – na túto cieľovú skupinu mieri aj kniha. Knižku dostane dcéra (šesť rokov) na Vianoce, takže jej reakcie ešte nepoznám, ale predpokladám, že ju zaujmú nielen ilustrácie, ale aj text.

Vtáčia legenda

Ako sa táto kniha čítala vám?


Kniha Vtáčia legenda vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Trio Publishing. Má 44 strán a rozmer 215×265 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

 

Aktivity pre deti k téme ZRAK

Tu som písala o výnimočnej knihe o zraku Takto vidím. Inšpirovala ma, aby sme si spolu s deťmi urobili množstvo aktivít s touto témou.

  • Agrafka Takto vidím
  • Napíšte svoje meno (väčšie deti aj svoju adresu) Braillovým písmom. Vytlačte si predtým šablónu, napríklad z tejto stránky, kde je aj veľa iných zaujímavých úloh.
  • Nemáte vo svojom okolí chodníky upravené reliéfnymi prvkami pre nevidiacich? Skúste do vytlačenej mapy street view (v takej mierke, aby bolo dobre vidieť chodníky) vyznačiť tieto prvky. Umiestnite vodorovné čiary a bodky tak, aby ste nevidiacich bezpečne doviedli napr. z vášho domu do najbližšieho obchodu/na zastávku MHD.
  • Napíšte si vlastné meno v egyptských hieroglyfoch. Tu je návod a video k nemu (v angličtine). Tu je zjednodušená tabuľka pre deti, tu videokurz o hieroglyfoch pre malých egyptológov (angl.).

  • Kto by nemiloval optické ilúzie. Pozrite si tie najznámejšie a vyrobte si vlastné (angl.):

Doma máme aj túto nálepkovú knižku o optických ilúziách. Deti sa môžu presvedčiť, že rovnaké nálepky v rôznych kontextoch vyzerajú inak. Skvelý nápad! Kúpiť si ju môžete tu. Zohnať od Usbornu povolenie publikovať fotografie vnútorných strán nie je práve najjednoduchšie, takže zatiaľ si ich môžete popozerať len tu.

Optical Illusions

  • S Michaelom z Českej televízie si vyrobíte jednoduchý periskop.

  • Takto jednoducho si vyskúšate, ako funguje vnímanie hĺbky.

  • S periférnym videním sa dá veľa experimentovať. Zaujímavý je napríklad tento experiment.

  • Lupy nie sú len na pozeranie chrobákov. S pomocou lupy, lepiacej pásky, krabice od topánok, nožíka a mobilu si môžete spraviť aj vlastné domáce kino!

  • alebo UV svetlo.

  • Jednoduchý návod, ako si vytvoriť vlastnú lupu z PET fľaše naplnenej vodou:

  • Takto objavíte vlastný slepý bod (angl.).

  • Táto aktivita je pre starších: ako vidieť žilky vo vlastnom oku (angl.).

  • Ak vás experimenty príliš nelákajú, určite si vyskúšajte aspoň tieto (angl.) o pomýlení zmyslov, moje deti boli nadšené, skúšali sme ich na všetkých členoch rodiny.

  • so staršími deťmi si môžete pozrieť videá o tom, ako prežíva svoj každodenný život nevidiaci (angl.).

  • Úplne fascinujúce videá, aspoň pre mňa, sú o týchto ľuďoch, ktorí si stratený zmysel dokázali plnohodnotne kompenzovať vyvinutím celkom nového zmyslu. O chlapcovi, ktorý namiesto zraku používa echolokáciu a o žene, ktorá zvuk vníma cez vibrácie celého tela.

  • S mladšími deťmi si môžete na prechádzke vyskúšať, ako sa presúvajú nevidiaci. Tibor Hujdič (pán Mrkvička) do svojej knihy Rodič ako detské ihrisko zaradil „hru“ Nevidiace dievčatko a psík. Rodič (psík) vedie dieťa (ktoré ma zatvorené oči) za ruku a upozorňuje ho na prekážky ako obrubník, schody a pod. Vyzerá táto hra príliš jednoducho? Sama som si nedávno vyskúšala aktivitu v Bibiane, kde bolo treba prejsť krátkym chodníkom s maskou na očiach a bielou paličkou v ruke. Trvalo mi to nekonečne dlho! Pocit neistoty, keď sa človek náhle nemohol spoliehať na zrak bol nečakane silný. Keď už dcéra chcela moje slimačie tempo urýchliť, zobrala ma za ruku a viedla. Vtedy som si uvedomila, ako veľmi musia nevidiaci dôverovať svojmu psíkovi a že to vôbec nie je samozrejmé. Bola to naozaj silná skúsenosť.

Určite aj vy poznáte nejaké zaujímavé experimenty a videá k tejto téme. Podeľte sa s nimi v komentári.

PRÍBEHY NA DOBRÚ NOC PRE REBELKY (Elena Favilliová a Francesca Cavallová) – recenzia

Už o pár dní vychádzajú Príbehy na dobrú noc pre rebelky 2/Příběhy na dobrou noc pro malé rebelky 2, najvyšší čas na recenziu prvého megaúspešného dielu!

Toto totiž nie je len taká obyčajná kniha. V celej histórii crowdfundingu boli práve rebelky najúspešnejší knižný projekt. Boli preložené do 46 jazykov sveta. Aj to ukazuje, ako ženy dychtia po docenení v spoločnosti. Autorky nemajú o nič menšiu ambíciu ako vytvoriť „lepší svet,“ ako sa píše v úvode. Nadšenie Eleny Favilli a Francescy Cavallo a ich ciele sú nebotyčné, ale môže mať jedna kniha reálny dopad na život budúcej generácie? Keď vidím svoju dcéru, ako dychtivo počúva príbehy odvážnych žien, verím tomu, že áno. Dúfam, že po prečítaní príbehu odvážnej pilotky Amelie Earhart toto povolanie pre moje deti už nikdy nebude čisto mužské. Myslím, že presne toto dokáže urobiť zázraky – nasmerovať myslenie detí dobrým smerom ešte predtým, ako sa niečo pokazí. A ono sa pokazí. Štúdie ukazujú, že už 5 – 6-ročné dievčatá sa cítia menejcenné len preto, že sú dievčatá. Desivé.

Podľa čoho vyberali autorky výnimočné ženy? Nie je to encyklopédia najznámejších žien všetkých čias. Na rozdiel od série Little People, Big Dreams tu nie je napríklad Agatha Christie, Anne Frank, Josephine Baker alebo matka Tereza. Sú tu skôr ženy, ktoré sa napriek odporu okolia rozhodli urobiť niečo nevídané. Pionierky, ktoré razili cestu iným. Iste, sú aj populárnejšie hudobníčky ako Joan Jett, ale tá sa do výberu dostala preto, že v živote musela prekonávať prekážky a predsudky. Medailóny žien sa síce začínajú ako rozprávky (žilo raz jedno dievča), ale text nenechá nikoho na pochybách, že svoje úspechy nedostali zadarmo a museli si ich tvrdo vybojovať v častokrát neprajnom svete.

Najviac nás zaujali príbehy Alicie Alonso, takmer slepej kubánskej baletky, cyklistky Alfonsiny Strada, ktorá štartovala na Giro d’Italia spolu s mužmi, pirátky Grace O‘Malley alebo Julie Child, ktorá varila „koláče“ pre žraloky.

Autorky si zjavne dali záležať na tom, aby jednu formu diskriminácie nenahradila iná. Preto tu nájdeme ženy z celého sveta, napríklad vzpieračku Amnu Al Haddad zo Spojených arabských emirátov. U nás prakticky neznáma, v arabských krajinách veľký idol mladých dievčat. Prekvapilo ma, že na Mauríciu majú prezidentku biologičku a zanietenú ochrankyňu všetkého živého. Popri takých legendách ako pilotka Amelia Earhart sa do výberu dostali aj nenápadné dievčatá ako Ann Makosinski, ktorá vynašla batériu poháňanú teplom dlane a vyhrala s ňou vedeckú súťaž Googlu pre študentov. Panoptikum povolaní je naozaj pestré (od egyptskej faraónky cez boxerku po pilotku F1 či umeleckú tetovačku). Odkaz je jasný: ženy sa v živote môžu stať, čím chcú.

Literatúra ružových faktov

Autorky celkom schválne zahmlievajú žánrovú príslušnosť príbehov a štylizujú ich trochu ako rozprávky (žila raz jedna…; namiesto fotiek ilustrácie). Iste to robili so zámerom vytvoriť zo slávnych životopisov legendy – vzory správania v kolektívnej pamäti. A možno trochu aj so zámerom pripomenúť nám dospelým, že legenda predstavuje len zlomok z toho, čím daný človek v skutočnosti bol, a zvyšok prifarbí ružovou.

V každom prípade moje deti vedeli jasne odlíšiť, že ide o literatúru faktu. Aj preto tieto krátke biografie vzbudili pozornosť našej dcéry omnoho viac ako vymyslené príbehy, ktoré si zvyčajne vypočuje bez komentára. Pri každej žene sa vypytovala na to, kedy a kde žila (časové údaje som musela preložiť do zrozumiteľnejšej reči: táto sa narodila vtedy, keď naša babka, táto žila v časoch kráľovstiev) a na množstvo ďalších detailov. Keďže životopisy sú dosť krátke, ďalšie informácie sme si zháňali na internete. Pozreli sme si video o tom, ako Jane Goodall komunikuje so šimpanzami, ako vyzerajú slávne vzorce v peruánskej Nazce, aj rozprávku Brave o prvej disneyovskej princeznej bez vypúlených očí a korzetu. Pri článku o Astrid Lindgren mi štuplíček celý šťastný šiel ukázať, kde máme doma Pipi dlhú pančuchu.

Príbehy na dobrú noc pre rebelky majú jednotnú šablónu: na pravej strane portrét ženy spolu s krátkym mottom, na ľavej krátky životopis. Rozsah stránky nepustí a niekedy je to škoda, lebo odvaha, intelekt a vynaliezavosť niektorých žien sa rozhodne nedá opísať pár riadkami.

Aby sa deťom lepšie vryli do pamäti biografie slávnych žien, text je podporený výraznými a krásnymi ilustráciami. Je ich presne sto, preto ich vydavatelia nemohli všetky zveriť jednej osobe – zunovali by sa. Jedna ilustrátorka mala na starosti najviac tri portréty a bol to výborný ťah. Moje deti si v knihe s obľubou listujú a pozorujú meniace sa štýly a techniky. Hádajú povolanie žien na obrázkoch.

Slovenka v rebelkách

Jednou zo 60 ilustrátoriek z celého sveta bola aj Slovenka Martina Pauková. Ona sama by mohla byť jednou z portrétovaných žien. Ako vyštudovaná politologička zistila, že ju priťahuje grafický dizajn, presťahovala sa do Londýna, našla si svoj štýl a spustila závratnú kariéru ilustrátorky na voľnej nohe so superhviezdnymi klientmi ako Apple, Google, Guardian, CNN, Ikea a mnoho-mnoho ďalších. Myslím, že je už načase prestať šíriť mýtus o ukrivdenom národe Slovákov, ktorých nikdy nikto vo svete nedocení. Čo tak byť hrdý na Slovenku, ktorej ilustrácie majú doma milióny ľudí?

Príbehy na dobrú noc pre rebelky sa, bohužiaľ, asi prekladali dosť narýchlo. Meno Suu Kyi sa predsa do slovenčiny prepisuje ako Su Ťij. Niektoré vety v knihe nedávajú zmysel, našťastie, nie je ich veľa. Sú to len drobnosti, ktoré väčšina čitateľov asi ani nepostrehne, ale aj tak je to škoda.

Komu je kniha Príbehy na dobrú noc pre rebelky určená

Toto je jedna z kníh, pri ktorej si veľa ľudí povie, prečo tu niečo podobné nebolo už dávno. Je mi však ľúto, že kniha sa prezentuje ako inšpirácia pre dievčatá. Naši bratranci si ju čítajú tiež a nevidia v tom nič nemiestne.

Albatros ju odporúča od 8 rokov a myslím, že to sedí – počíta sa tu s tým, že deti už majú dosť jasnú predstavu o tom, ako svet funguje. My sme ju bez problémov čítali so šesťročnou dcérou, len som občas musela niečo vysvetľovať alebo preformulovať. S väčšou či menšou pozornosťou dokonca počúval aj trojročný štuplík.

Bonus

Rebelky úplne presne vystihli hlad doby po diskurze o ženách, pre ženy, od žien. Spojenie ženská literatúra prestáva mať hanlivý význam. Práve naopak, nový vietor prinášajú stále vo väčšej miere spisovateľky. Ešte pred desiatimi rokmi sa zdalo, že zrovnoprávnenie žien prešľapuje na mieste, no teraz emancipačné hnutie pripomína výbuch sopky a Príbehy na dobrú noc pre rebelky sú priamo uprostred vulkánu.

Milióny predaných výtlačkov, to je vždy záruka, že bude nasledovať pokračovanie. Kým na Slovensku práve vychádza druhý diel, na Kickstarteri prebieha crowdfundingová kampaň na tretí – diár, kam si dievčatá môžu zapisovať svoje vlastné revolučné myšlienky. K projektu patria aj podcasty. Krátke motivačné biografie sa rýchlo stali novým žánrom. Chlapčenskú verziu, Stories for Boys Who Dare to be Different, napísal Ben Brooks (o.i. autor románu Lolito 🙂 ). V češtine vyšla ako Příběhy pro kluky, kteří se nebojí být výjimeční. Pre menšie čitateľky a čitateľov vyšla tento rok zbierka rozprávok, v ktorých sú hlavnými hrdinkami dievčatá Ladybird Tales of Adventurous Girls z vydavateľstva Ladybird Books.

Kým ostatní sa len zviezli na vlne popularity rebeliek, slovenské OZ Esfem predbehlo dobu a kartové hry kvarteto prezentujúce odvážne ženy vydávajú už od roku 2007 :). Páčia sa vám kartičky? Nečudo, dizajn robili Martina Rozinajová a Andrea Labudová. O Martine Rozinajovej bola reč tu. Kvartetá sa kúpiť nedajú, ale na požiadanie ich posielajú napr. učiteľom a učiteľkám 🙂 (esfem@esfem.sk).

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.


Príbehy na dobrú noc pre rebelky/Příběhy na dobrou noc pro malé rebelky vyšli v roku 2018 vo vydavateľstve Albatros. Slovenskú verziu si môžete kúpiť tu: prvý diel, druhý diel; českú tu: prvý diel, druhý diel.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

A-KO-ŽE. LESANKIN FANTASTICKÝ SVET (Ivan Lesay, Petra Lukovicsová) – recenzia

Karol Sudor o Pištovi Vandalovi povedal, že kresťan-metalista je výborné PR. Pri Ivanovi Lesayovi, štátnom tajomníkovi-metalistovi, by to mohlo fungovať tiež.

Tublatanka, Doktor Alban, DJ Bobo alebo ako rozosmiať mamy

Mám rada, keď za textom detskej knihy vidieť nejakú autorovu stratégiu. V Lesanke je ju cítiť naozaj silno. A je ich hneď niekoľko. Je tu napríklad očividná snaha získať si čitateľky-mamy, napríklad aj vtipmi, ktoré evidentne nie sú určené deťom (o chlapcoch z posilňovne sa píše, že sypú; na jarmoku vyspevuje zubár Doktor Alban o svojom živote, inokedy zase vyhráva Tublatanka alebo DJ Bobo). Lesankin tato ako rozprávač má tendenciu sebazosmiešňovania (podobne ako Janovicov Drevený tato). Priznáva, že je nehorázne lenivý, hlavne keď v televízii idú formuly, klame, myslí len na to, kedy si dá pivo a kvôli nemu neraz stratí prehľad, čo sa deje s deťmi.

Nejedna mama si povie, že aj u nich doma to vyzerá rovnako. Ďalší medziriadkový vtip vyhradený pre mamy: v kapitole, kde Lesanku s kamarátkou unesie skupina otrokára Vetroplacha a chce z nich urobiť otrokov, si dievčatá uvedomia, že ako otrokyne budú musieť variť, prať, žehliť – robiť všetko to, čo robia mamy. Knihu údajne napísali Lesanka s tatom, kamarátkami a mamou spoločne a najlepšie sa tak aj číta – v tandeme rodič-dieťa. Je skvelé, že tento trend rodinnej zábavy, ktorý sa osvedčil pri filmových rozprávkach, skúšajú aj spisovatelia detských kníh.

Mne aj potomstvu sa veľmi páčil aj autorov cit pre jazyk. S ľahkosťou tvorí nové vtipné slová, pohráva sa s menami aj homonymami (prepravka ginu sa zmenila na dobroprajného džina, ktorý plní všetky želania). Niektoré jeho novotvary dokonca prešli do nášho rodinného slovníka. Hoci autor nie je vôbec spisovateľ, štylistika nikde nazadrháva.

Čo môžeme závidieť rodine Lesayovcov

Geniálny Philip Roth ma naučil, že nemám voyeuristicky pátrať po tom, koľko z textu má pôvod v autorovom živote. Ale pri knihe A-ko-že mám pocit, že je presne tým, za čo sa vydáva. Spoločnými fantáziami celej rodiny, ktoré si zapísal raz otec, raz Lesanka, raz jej kamarátky (kapitoly sa nazývajú Zo zápisníka Lesankinho tatka, Z Lesankinej prvej písanky, Z počítača Lesankinho tatka, Z Lesankinej druhej písanky, …). Všetky najprv vychádzajú z reálnej situácie, ktorá sa v istom momente prepne do bláznivej polohy – postavy sa odrazu ocitnú v rozprávkovej krajine Lesankovo (presne ako v Bambuľkove, aj tu platia celkom iné pravidlá. Napríklad, dievčatá poľahky porazia chlapcov v presile 🙂 ).

Lesankovo sa nijako nedá lokalizovať geograficky ani časovo, je to skôr stav mysle, kde nič je nemožné. Je tu všetko, čo dievčatá vo veku 7 – 10 rokov zaujíma: zvieratá, šaty a svet z minulých storočí, čarodejníctvo či dokonca rozmýšľanie o zmysle života, smrti a živote po smrti. Lesankine príbehy sú také divoké, že ich pravdepodobne naozaj do veľkej miery vymyslela autorova dcéra s kamarátkami, ktorým je kniha venovaná. Ak tvorba tohto textu naozaj prebiehala takto, ako kolektívny rodinný proces, tak potom rodine Lesayovcov máme čo závidieť a čím sa od nich inšpirovať.

Výstavba minipríbehov – pochabé zvraty v šialenom tempe – je daňou za to, že ich spoluvytvárala nespútaná detská hlavička. Ale detské publikum sa určite sťažovať nebude. Čím pojašenejšia zápletka, tým viac sa moja dcéra smiala. Hoci nie všetky kapitoly sú rovnako vydarené a vtipné, každý deň sa dožadovala Lesanky, až kým sme túto takmer 100-stranovú knihu nezdolali. Tu je ukážka z prvej kapitoly, kde hlavná hrdinka s otcom zaspia a náhle sa ocitnú v zvláštnej krajine:

Lesanka s tatkom si po ceste lámali hlavu, ako zamaskovať pyžamá, aby nevyzerali ako pacienti na úteku z nemocnice. Našťastie, v Lesankove sa dá s trochou fantázie ľahko niekoho prekabátiť alebo ošáliť – teda preobliecť. Len čo sa dostali k blízkemu vinohradu, uvideli tam dvoch strašiakov vo vyradených dresoch miestneho futbalového klubu. Jeden bol o dosť menší, asi žiacka liga, a stál rovno v krtinci. Ale aspoň mal jasnočervenú šiltovku. Vyblednuté tričká pôvodne zelenej farby a sprané modré trenírky na nich povievali ako rohová zástavka. Tatko a Lesanka sa na seba figliarsky pozreli a vymenili si s nimi úbory ešte nadšenejšie ako futbalisti po zápase, lebo tí si trenírky nemenia. Na Lesanke ešte aj ten žiacky dres visel ako šaty, ale ináč im to seklo. Slamení panáci, naopak, vyzerali aj v pyžamách dosť odstrašujúco.

Lesanka na psychiatrii

Nezmyselný dej pod povrchom ukrýva aj autorove zamýšľanie sa nad prestupovaním hranice medzi realitou a fantáziou. Čo navodzuje iné stavy mysle? Zaspávanie, úraz, alkohol, traumatický zážitok alebo len obyčajné snívanie s otvorenými očami. V poslednej kapitole ústami primára psychiatrie autor vysvetľuje, že hranica medzi skutočnosťou a snom, medzi normálnym a nenormálnym neexistuje, že ľudia sú tým, čím sú naozaj, a zároveň tým, čím sú vo svojich predstavách. V kontexte toho, že rozprávačova (autorova) manželka je psychologičkou, to nie je banálne tvrdenie. Náš mozog naozaj spracúva podnety z našich predstáv rovnako, akoby sa naozaj stali.

V tejto poslednej kapitole odvedú Lesanku, jej kamarátku Pinelku (narážka na Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela v Pezinku 🙂 ) a Lesankinu mamu na psychiatriu, hoci ony majú pocit, že sú v celom čudesnom Lesankove jediné normálne. V tomto príbehu sa bránou do Lesankova stáva zrkadlo – opäť je to určite narážka na psychiatrické kvázizrkadlo, spoza ktorého pacientov niekto pozoruje. Všetky tieto ťažké témy dokázal autor prepašovať do knihy tak, že detského čitateľa nijako nerušia.

Ilustrácie

Čiernobiele postavičky Petry Lukovicsovej rozpoznáte na prvý pohľad. Okrem A-KO-ŽE ilustrovala aj knihu Cesta na svet/Cesta na svět, album Môj rodinný album, práve jej vyšla knižka City v city; jej ilustrácie sa objavili v Slniečku aj novinách. Tentokrát k roztopašným postavičkám pridala aj koláže, takže ilustrácie sú farebnejšie. Sú a-ko-že nakreslené na linajkovom papieri s okrajmi – to všetko podporuje dojem autentickosti (akoby príbehy boli naozaj vytrhnuté z Lesankinho zošita).

Komu je určená kniha A-ko-že. Lesankin fantastický svet

Deťom, ktoré už vyrástli z mierumilovných rozprávok a hľadajú niečo akčnejšie. Lebo v Lesankove sa dejú veci! Dievčatá granátmi bojujú proti zákernému otrokárovi Vetroplachovi, z lietajúceho koberca zmrzlinami bombardujú školy a škôlky. Je to ešte detský, rozprávkový svet, ale už s náznakom dospeláckych tém, takže odhadujem na kategóriu 7 – 10 rokov.

Odporúčam však čítať spolu s deťmi – občas potrebujú niečo vysvetliť, a to nielen retro reálie typu Doktor Alban. Navyše, v celej knihe sa hojne popíja alkohol. Zo začiatku mi to neprekážalo, ale keď popíjal nielen Lesankin otec, ale opili sa aj kone a dokonca aj dieťa, tak som tieto pasáže preventívne cenzurovala 🙂 . Alkohol sa spomína naozaj v každej kapitole, takže urobiť z neho leitmotív celej knihy bol autorov zámer. Je v tom určite odkaz rodičom, aby rodičovanie nebrali tak vážne a radšej sa nechali unášať bláznivou fantáziou detských hier. Určite aj odkaz v zmysle carpe diem. Veď alkohol je len dospelácka paralela bláznivých detských hier a snov. Autocenzúra, ktorú vypíname alkoholom, to sú len kultúrne nánosy. O koľko ľahší je život bez nich, si môžete vyskúšať s Ivanom Lesayom a jeho Lesankou. Alebo s vlastnými deťmi 🙂 .

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.


Knihu A-ko-že. Lesankin fantastický svet vydalo v roku 2016 vydavateľstvo Trio Publishing. Má 96 strán a rozmer 168×230 mm. Ak sa vám táto recenzia páčila, A-ko-že si môžete kúpiť tu.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva. Knihu na recenziu mi venovalo vydavateľstvo Trio Publishing.