od 10 rokov Archives - Page 3 of 6 - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

PREČÍTANÉ LETO 2020: ZOZNAM KNÍH

Ak sa zapájate do tejto aktivity, ktorú uť piaty rok pripravuje OZ Čítajme si spolu, blog Pampúch, OZ Krajina čitateľov a Martinus, určite už zháňate knihy na tohtoročné témy. Dnes som preto pripravila stručný zoznam tých titulov, ktoré sa dajú použiť na jednotlivé týždne Prečítaného leta. Viac k nim napíšem v danom týždni.

1. O mestách

O fiktívnych mestách: pop-up kniha Popville (asi už len v antikvariátoch; Boisrobert, Rigaud), Útek (Vadas, Olejníková), Prečo bývame za mestom (Stamm, Bauer; recenzia tu)

Prečo bývame za mestom odetskychknihach.sk

Naučné knihy o svetových mestách: séria To je… od Miroslava Šaška, Príbehy veľkých a malých miest (Sekaninová), Tak rástlo mesto (už iba v knižniciach, recenzia tu), K čemu jsou architekti (Jirkalová), Ikony architektúry (Lalíková), Ariadnina niť (Bajtlik; recenzia tu), Abeceda z měst (Laštovička), Metropolis (Tardiff), Atlas měst (Magrin, Lombardo), Veľká kniha tmy (Haraštová, Franta; recenzia tu), Čo nové v meste (pripravuje sa na vydanie v 82 book and design shop), S maliarom okolo sveta (v knižniciach), omaľovanka Tvorivé vyfarbovanie. Cestovanie

Pre Bratislavčanov: stolová hra Poznáš Bratislavu?, Maľované dejiny Bratislavy (Dvořák), Dunajská kráľovná (Ďuríčková, Vančo), Prešporský zvon (Ďuríčková, Vančo), Chcete vidieť zlatú Bratislavu? (Moravčík, Kellenberger)

O iných slovenských mestách: Slovensko. Čo ti v škole nepovedia (Marec, Čermáková), Mikuláš, Ježiško a iné komplikácie (Naglik o Košiciach), Šlabikár päťmestia (Groch, Chomová; pozor, iba pre väčšie deti!)

Hry: Kamionem po Evropě alebo Kamionem po Česku a Slovensku, vedomostné pexeso Hlavné mestá Európy

2. O drakoch

Vianočka udatný, Medveď Mňau, drak Čau a originál princezná Fujara Lopúchová (Raýman, Raýmanová; recenzia tu), Komodo (Sís; recenzia tu), Pompon v rodine Rybárikovcov (Olech), Dračia pošta (Yarlett), Cesta do krajiny draka (Oriešek, Han), Ahoj, praveké jaštery (Činčurová, Čáp; len v knižniciach), Nekonečný príbeh (Ende), Pán Guľôčka. Radosť (Widlak)

3. O dverách a oknách

O architektúre: D.O.M.E.K. (Mizielińskí), Můj dům (Musilová, Šuleková; z tejto knižky je aj tento parádny domček na obrázku nižšie; recenzia tu), Príbehy stavieb (Sekaninová, Cenkl; recenzia tu), K čemu jsou architekti (Jirkalová),

Beletria: Emil z hôr (Raýman; recenzia tu), Dům číslo 226 (Šrámková, Tachezy; asi už iba v knižnici), Koniec sveta a čo je za ním (Kompaníková, Klímová)

Aktivita: kartónový Domček pre bábiky; zariadiť si ho môžete týmito nálepkami

4. O stromoch

Počuješ rozprávať stromy? Malá objaviteľská cesta lesom (Wohlleben), Stromy (Socha, Grajkowski; recenzia tu), Stromy našej prírody (Pinnington, Buckingham), Rastlinopis (Dvořák, Skálová), Strom, ktorý dáva (Silverstein; recenzia tu), Kto rastie v parku, Kto rastie v sade (Mikhalitsyna, Bula), The Night Gardener (Fanovci), Ce so skrývá v lese (Bestard, recenzia tu), Strom života (Sís), Pinocchio, Otesánek (Koho sežere vlk; recenzia tu), Strom (Bajerowicz)

5. O tichu a načúvaní

Zamyslenie nad tichom v knihách s krásnymi ilustráciami: The Sound of Silence (Katrina Goldsaito), Takto počujem (Romanyšyn, Lesiv; recenzia tu), H.U.D.B.A. (Libera, Mizielińskí), Rýchlosť svetla hviezd (Stuart, Abadía; recenzia tu),

Ako deti naučiť načúvať vlastnému dychu: Dýchaj ako macko (recenzia tu), Jeden rok odpočinkových aktivít s deťmi,

Podmorské ticho: Hlbokomorské rozprávky (Kompaníková, Klímová; recenzia tu), Prieskumník oceánu (Weiss, De Amicis; recezia tu), Gréta (Gregušová, Sleptsova; recenzia tu)

Ticho a pocity: In my heart (Witek)

Nočné ticho: Chocolate cake (Rosen; recenzia tu)

Načúvanie prírode: Řeka (Sanna; recenzia tu), Vtáky našich lesov (Pinnington, Buckingham; recenzia tu), Vtáky našich záhrad (Pinnington, Buckingham; recenzia tu)

6. O kuchyni

Recepty pre deti a skvelé tipy na hry v kuchyni: Kukuchařka (Hůlková, Kulhavá, Muchovičová, Paseková), Hirameki placemats

Čo vtipné sa môže prihodiť v kuchyni: Chocolate cake (Rosen; recenzia tu), Toddler Punk (Kompaníková, Török; recenzia tu), Špinuška (Schmidt, Westendorp; recenzia tu), Pravdivý príbeh o troch prasiatkach (Scieszka), Ako som sa stal mudrcom (Sloboda, Klepoch),

Čo všetko sa dá v kuchyni nájsť a využiť: Urob si masku (Tóth; už len v knižniciach), knihy pokusov

Knihy o ženách, ktoré odmietli celý svoj život stráviť v kuchyni: Kvapky na kameni (Kompaníková, Musilová; recenzia tu), SuperŽeny (Žačoková, Bartová; recenzia tu), Egaliterra (Olech, Bak)

7. O ostrovoch

Príbehy o záhadných ostrovoch: Komodo (Sís; recenzia tu), Kde žijú divé zvery (Sendak; recenzia tu) Dinotopia (Gurney; už len v knižniciach), Leotolda (De Dios; recenzia tu)

(Politická) geografia pre deti: Po stopách nášho sveta na 12 ilustrovaných mapách (Marshall), Mapy (Mizielińskí; už len v angličtine) plus zošit úloh k tejto knihe Mapovník (Mizielińskí)

Logická hra: Dinosauři. Tajemné ostrovy, Carcassone

8. O ponožkách a topánkach

Recyklovanie starých ponožiek: Nie som stará ponožka (Stanford)

Topánky/ponožky v hlavnej úlohe: Noha k nohe (Klimáček, Tóth; recenzia tu), Párožrúti (Šrut, Miklínová)

Kde sa tiež spomínajú topánky: Bežná (Oľhová, Kralovič), Leonardo, kocúr z ulice (Uličiansky, Matlovičová; recenzia tu), Kozliatka (Rázusová-Martáková, Blažková, Král), Dášenka, čiže život šteniatka (Čapek)

9. O knihách

O spisovateľoch: Kvapky na kameni (Kampaníková, Musilová; recenzia tu), SuperŽeny (Žačoková, Bartová; recenzia tu), Agatha Christie (Munró, Sánchez Vegara)

O knižniciach a vydavateľstvách: Matilda (Dahl, Blake; recenzia tu), Hups, Rups a Šups (Futová, Škorupová, Ilkovičová)

Po anglicky: The Incredible Book Eating Boy (Jeffers)

TAK RÁSTLO MESTO. Vzrušujúca cesta mestom (Nicholas Harris, Peter Dennis) – recenzia

Nie som si istá, či bola táto knižka napísaná s takým zámerom, ako ju preložili do slovenčiny – ako dejiny univerzálneho Mesta. Alebo či City v anglickom názve knihy (Fast Forward: City) neznamená náhodou City, časť Londýna, pretože Londýn sa tu spomína; aj reálie sú jasne britské. Ale to nie je vôbec dôležité. Najdôležitejšie míľniky vo svojom vývoji majú skoro všetky európske mestá spoločné.

Stredoveké zásady BOZP

Hoci realistické ilustrácie nemajú žiadnu umeleckú hodnotu, kniha je výborná práve vďaka nim. Nielen veľmi plasticky ukazujú, ako sa žilo ľuďom v minulosti, ale stavajú na tom, čo deti milujú – hľadanie jednotlivostí v mori detailov (s touto detskou obsesiou pracuje aj Jan Bajtlik v skvelej Ariadninej niti, recenzia tu). V každom dome, na každej ulici sa niečo deje: v tmavých zákutiach číhajú zlodeji; pašeráci pašujú tovar, ale už k nim mieria vojaci; pokrývač padá zo strechy; kôň kope kováča, ktorý ho podkúva. Počtom pádov táto kniha konkuruje groteskám s Charliem Chaplinom.

Na konci dvadsiateho storočia hrozia celkom iné nebezpečenstvá – chlapec v prístave narazil vodným skútrom do člna. Od začiatku je jasné, že život v minulosti bol poriadne ťažký – predčasná smrť bola bežná súčasť života. Nad mestom stále krúžia dravce, viackrát aj s hlodavcami v zobáku. Jasné, je to predzvesť morovej epidémie. Veľmi sa mi páči, že aj takýto najdrobnejší detail, ktorý na seba nijako neupozorňuje, má svoj skrytý význam. Preto sa oplatí pátrať po drobnostiach. Väčšina informácií je ukrytá práve v nich a nie v texte, ktorého je tu minimum.

Najlepšou prevenciou moru je požiar

Z obrázkov sa dá vyčítať, ako každý významnejší vynález zásadne zmenil životy ľudí. Len pár rokov po tom, čo mesto zdecimoval mor, ho dorazil požiar. Zachvátil celé mesto, lebo niektorí ľudia odmietli nechať svoj dom vyhodiť do vzduchu, aby sa tak vytvorila bariéra, cez ktorú by oheň neprešiel. Keď mesto postavili nanovo, použili tehly a požiar tak už nemal šancu rýchlo sa rozšíriť. To nebola jediná zmena. Domy zároveň postavili ďalej od seba a vytvorili tak širšie ulice. To zároveň zabránilo tomu, aby sa v komunite rýchlo šíril mor.

Tak rástlo mesto je len obyčajná kniha s obrázkami, ale ponúka aj nenápadné vsuvky na zamyslenie nad plynutím času – čo sa mení a čo zostáva. Večná je len príroda v podobe veľkej rieky a vtákov, čo krúžia nad mestom. Pozostatok rímskeho múru je skrytou pripomienkou, že vývoj nebol vždy len lineárny. Keď Rimania opustili svoje osady, germánske kmene nechali ich kamenné budovy spustnúť a bývali v domoch z dreva a slamy. Trvalo dlhé stáročia, kým opustili tieto primitívne materiály. Ako by asi vyzeral neskorší svet, keby Germáni stavali na dedičstve vyspelejších Rimanov? Dalo by sa tu nájsť aj zamyslenie nad tým, čo sú mestotvorné prvky (v priebehu rokov sa mení všetko, ostáva len gotická katedrála, nábrežie s loďami a most) alebo ako sa v priebehu času menil postoj k dejinám, dokonca aj miništúdia rôznych podôb obchodu. Toto všetko vyčítate z obrázkov vďaka tomu, že výjavy sa vždy odohrávajú na rovnakom mieste a sledujeme ich z rovnakej perspektívy. Preto sa jednoduchšie porovnávajú.

Komu je kniha Tak rástlo mesto určená

Pre tých čitateľov, čo sa naozaj ponoria do ilustrácií, je kniha Tak rástlo mesto Jarredom Diamondom a Timom Marshallom v jednom (keď už spomínam Tima Marshalla, nedávno vyšla jeho kniha pre deti. Ešte ju nemáme, ale už si na ňu brúsim zuby. 🙂 ). Každý si z nej vezme toľko, koľko unesie. Vďaka veľkej prevahe obrázkov nad textom sa Tak rástlo mesto dá čítať ako prvá kniha o histórii, približne od šiestich rokov. Ideálne spolu s rodičom a mobilom na gúglenie poruke. 🙂

Škoda, že text neprešiel korektúrou. Hoci naozaj nie som grammar nazi, odkedy naša prváčka samostatne číta, uvedomujem si, že všetko, čo si prečíta, jej ostáva v hlave. Preto by si vydavatelia mali dať viac záležať na tom, aby boli knihy pre deti bez chýb.

Knihu Tak rástlo mesto v roku 2006 vydalo vydavateľstvo Viktoria Print. Kniha má 31 strán a rozmer 265 × 270 mm.

Na Martinuse je už knižka vypredaná, skúste ju pozrieť v knižnici.

KVAPKY NA KAMENI (Monika Kompaníková, Kamila Musilová) – recenzia

Keby ste na poštovú známku mali vybrať jednu významnú Slovenku, koho by ste vybrali? Naschvál som si pozrela poradie v prvej stovke bulvárnej ankety RTVS Najväčší Slovák. Tu sú všetky ženy, ktoré sa v nej umiestnili:

22. Mária Terézia

27. Petra Vlhová

38. Adela Vinczeová (za čo???)

51. Iveta Radičová

59. Katarína Kolníková

76. Emília Vášáryová

84. Anastasiya Kuzmina

91. Ľudmila Podjavorinská

99. Eva Siracká

Do prvej desiatky to tuším ešte dotiahla Marika Gombitová predtým, než odstúpila zo súťaže. To je všetko. Počet žien v tejto ankete (presne jedna desatina) a povolanie tých, čo sa ocitli v prvej stovke, vypovedá veľa o našej spoločnosti. A svedčí o potrebe vydávať také knihy, ako sú Kvapky na kameni.

Kvapky na kameni

Názov knihy vychádza z citátu politickej aktivistky Rigoberty Menchú Tum: „Som ako kvapka vody na kameni. Kvapká stále na to isté miesto, necháva tam stopu. A aj ja zanechávam stopu v srdciach mnohých ľudí.“ Knižka je teda portrétom odvážnych Sloveniek a Češiek (vyšla paralelne v slovenčine aj češtine), ktoré sa nejakým spôsobom pričinili o pozitívne zmeny v spoločnosti a ich odkaz by sa mal dostať do povedomia. Aby jediné ženské mená, ktoré sa Slovákom vybavia pri podobných anketách, ako pred časom nakrúcala RTVS, neboli len celebrity. Naša pošta sa nakoniec v roku 1996 rozhodla vybrať na spomínanú známku botaničku Izabelu Textorisovú (hoci zavážilo určite aj to, že pracovala na pošte). Aj ona je jednou z kvapiek na kameni, o ktorých sa píše v knihe. Denník N z nej publikoval desať kapitol; jedna z nich je o Izabele Textorisovej.

Šikulová, Kompaníková, Futová, Štelbaská

Hoci ide o náučnú literatúru, text jednotlivých kapitol zverilo vydavateľstvo hlavne autorkám detskej literatúry (Šikulová, Kompaníková, Futová, Štelbaská…). Ich občasné beletristické úlety mi trochu vadili:

V Trnavskej pôrodnici sa narodilo bábätko. Dievčatko. Šťastný úsmev novopečenej mamičky však zastrel mrak, keď jej lekári oznámili, že dievčatko nie je v poriadku. Narodilo sa s rázštepom chrbtice a s predpoveďou, že strávi celý život na vozíčku.
„Mám inú prácu,“ zbabelo utiekla prvá sudička.
„Mňa čaká chlapček, čo sa práve narodil vedľa,“ utiekla aj druhá sudička.
Tretia sudička ostala. Zahľadela sa na dievčatko a riekla: „Budeš tvrdohlavá a húževnatá. Vďaka svojej usilovnosti dokážeš to, čo sa podarí iba málokomu. A neboj sa, čo ti vesmír vzal, to ti nadelí inde.“

Možno sa niekomu vďaka takýmto beletristickým vložkám knižka číta lepšie, ja si však myslím, že sú dosť mätúce. Niekedy totiž nie je celkom jasné, čo si spisovateľky primysleli a k čomu sa dopátrali skúmaním dobovej literatúry a archívov. Niektoré portréty žien sa kvôli prehnanému idealizovaniu žánrovo blížia skôr legendám ako faktografii. Väčšina autoriek sa však takejto heroizácii našťastie vyhla a drží sa faktov. Splnili si domácu úlohu a urobili si rešerše. Text napriek tomu nikdy nie je zahltený príliš podrobnými informáciami zo života hrdiniek. Aj preto si myslím, že Kvapky na kameni môžu čítať o niečo mladší čitatelia ako podobnú publikáciu zo Slovartu SuperŽeny. Tú na rozdiel od Kvapiek na kameni napísala jedna autorka a o poznanie vecnejším štýlom.

Prečo bolo kedysi veľkým hrdinstvom aj obyčajné bicyklovanie

Vo výbere majú významné miesto odvážne ženy, ktoré bojovali proti politickému režimu aj za cenu veľkej obety, Gisi Fleischmann (celú kapitolu opäť uverejnil Denní N), Marta Kubišová (kapitola tu), Věra Čáslavská (o nej si prečítate tu) a mnoho ďalších. Autorky mali veľmi ťažkú úlohu – vykresliť ich ako hrdinky, pričom dôvod ich hrdinstva, ktorý sa veľmi často spájal s krutým prenasledovaním, niekedy aj mučením a smrťou, mohli opísať len okrajovo. To bolo veľmi obmedzujúce a často tak odvaha týchto žien nevynikla tak, ako by si zaslúžili. Milada Horáková, ktorej medailón by bol iba kolekciou krutostí, sa tak v knižke ani neobjavila.

V prípade feministiek z devätnásteho storočia autorky nejdú veľmi do hĺbky ani pri vykresľovaní dobovej situácie. Josefína Kostelecká bola prvou ženou v kraji, ktorá začala chodiť na bicykli. No a čo? Niekto predsa musel byť prvý. Dnes sa učia bicyklovať všetky škôlkarky, povedia si asi dnešné deti. Bez pochopenia vtedajšej situácie žien (napríklad: ich oblečenie vážilo asi jedenásť kíl a bez pomoci muža sa nedostali nikam) si malí čitatelia nemôžu uvedomiť, akú veľkú odvahu musela mať žena, ktorá chcela v devätnástom storočí robiť niečo iné ako rodiť deti. Dobový kontext – a teda aj hrdinstvo prvých športovkýň – omnoho lepšie vykresľujú tieto články Sone Jánošovej o prvých cyklistkách a plavkyniach.

Paradox písania o odvahe žien

Je to asi neriešiteľný paradox: v snahe opísať konkrétne ženy ako silné a odhodlané bojovníčky sa nedá vyhnúť tomu, aby sa väčšina žien nevykreslila zase len ako to slabé pohlavie. Kvapky na kameni majú byť inšpiratívnou knihou o rebelkách a editorky zjavne nechceli zobraziť ženy z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia ako obete obrovského útlaku. V poriadku, potom však zaniká odvaha hŕstky feministiek, ktoré sa mu vzopreli.

Ale nie vždy sa význam človeka meria utrpením alebo odporom voči nespravodlivým spoločenským normám, niektoré príbehy nie sú o boji proti neprávostiam, ale o prekonávaní seba samého, cieľavedomosti a vytrvalosti. Tie budú pre dnešné deti asi najinšpiratívnejšie.

Ženy 21. storočia majú volebné právo, ale množstvo iných problémov

Editorky dali veľký priestor aj ženám 21. storočia, ktoré riešia celkom iné problémy ako ich prababky. Zuzana Vuová, dieťa vietnamských emigrantov, sa stala mládežníckou zástupkyňou ČR v OSN. Zuzana Hasna a Eman Ghaleb vyzývajú svojím príkladom k náboženskej tolerancii. Šárka Pančochová, úspešná česká snowboardistka, sa otvorene priznala k svojej LGBTI orientácii. Zuzana Jusková, ktorá ako 43-ročná preplávala La Manche, musela bojovať s predsudkami, že to v takomto veku nedokáže. Nakoniec to zvládla za vyše 11 hodín a prekonala aj výkon svojich slovenských mužských predchodcov (tu je kapitola o tejto plavkyni).

Citovaná pasáž z úvodu je o Veronike Vadovičovej, ktorá sa napriek svojmu hendikepu stala úspešnou športovkyňou. Vyhrala zlato na paralympiáde a medzinárodný paralympijský výbor ju vyhlásil za najlepšieho paralympionika na svete za február 2017. Ďalšou „kvapkou na kameni“, ktorá viac ako s predsudkami spoločnosti voči ženám musela bojovať so svojím telesným znevýhodnením, je nepočujúca Mobi Urbanová (Mobi je prezývka, pretože Emilka sa narodila v deň, keď bola vyhlásená mobilizácia; tu je kapitola o nej). Je fascinujúce čítať, ako sa naučila vnímať hudbu cez vibrácie a stala sa úspešnou baletkou.

Ako som sa hrávala s exponátom newyorského múzea MoMa

Odkedy mám deti, často sa mi vynárajú spomienky z detstva, ktoré desaťročia prežívali ukryté v zabudnutých synapsiách. Podobný flashback som zažila aj pri čítaní kapitoly o návrhárke hračiek Libuši Niklovej. S jej čiernobielou mačkou som sa hrala ako celkom malé dieťa. Mali sme teda doma jeden z exponátov newyorského múzea MoMa! Pozrite si video o tejto žene, ktorá sa zapísala do dejín svetového dizajnu. Rozpráva jej syn Petr Nikl, ktorý je sám skvelým umelcom a autorom nádherných detských knižiek.

Ilustrácie a dizajn

Kvapky na kameni nijako neskrývajú inšpiráciu Príbehmi na dobrú noc pre rebelky (recenzia tu). Prebrali aj nápad, aby kapitoly o ženách ilustrovali rôzne ilustrátorky. Mix rôznorodých štýlov dobre pasuje k pestrosti životných osudov zobrazovaných žien. A ilustrácie sa naozaj podarili, moje deti si túto farebnú knihu rady listujú aj bez čítania.

Je to len môj zveličený odhad, nemám to nijako zmerané ani odkomunikované, ale mám pocit, že marketingu tejto knihy venovali minulý rok v Albatrose toľko energie a peňazí ako všetkým svojim ostatným detským knihám dokopy. Keď som si ju podrobnejšie prezrela, bolo mi jasné, že to nerobili len preto, lebo verili, že z nej bude podobný bestseller, ako boli Rebelky. Kvapky na kameni musel byť ich liebling, lebo inak by sa s touto knižkou takto nevyhrali. Dizajn je domyslený do detailov: napríklad dve textilné záložky ladia s farbou obálky. Prebal zakrýva len polovicu obálky a z vnútornej strany je na ňom vyznačená časová os s kľúčovými dátumami našej histórie, aby si ich čitatelia vedeli zaradiť v čase. V Albatrose zjavne počítali s tým, že toto je tá kniha, ktorá sa z detskej knižnice nevyhadzuje ani vtedy, keď už deti odrastú.

A záležať si na nej dali aj preto, lebo ju tvorili pre 15-miliónový trh. Som rada, že aj deti, ktoré sa narodili 20 rokov po rozdelení ČSFR, budú vďaka takýmto projektom vnímať, že s Čechmi máme časť spoločnej histórie.

Komu je kniha Kvapky na kameni určená

Páči sa mi nápad vlnovkou podčiarknuť cudzie alebo odbornejšie slová (diktatúra, deportácie, in memoriam), ktoré by malým deťom mohli robiť problém. Text sa tak nezdržiava zbytočným vysvetľovaním a kto chce, ich významy si nájde v mikroslovníčku na konci knihy (aj preto sú tu dve textilné záložky). Albatros odporúča od 8 rokov, s pomocou rodičov texty zvládnu aj o rok či dva mladšie deti.

Okrem spomínaných desiatich úryvkov z knižky aj s krásnymi ilustráciami, ktoré zverejnil Denník N, si môžete prelistovať aj ďalšie kapitoly na Google Books.

Knihu Kvapky na kameni vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Albatros v slovenskom i českom jazyku. Má 224 strán a rozmer 185 × 250 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr, Český Těšín. Knihu si môžete kúpiť na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

STRUČNÉ DEJINY SLOVENSKA PRE MLADÝCH ČITATEĽOV (Denisa Gaálová) – recenzia

Je zarážajúce, že hoci sa tu kadekto oháňa nacionalizmom a diela pseudohistorikov vychádzajú v pochybných vydavateľstvách, publikácií o dejinách Slovenska pre deti je minimum. Výnimkou je dejepisná séria Naše hrôzyplné dejiny z vydavateľstva Slovart s vtipnými názvami: Ako uloviť mamuta; Barbarskí Slovania; Od porážky k porážke. Slovensko v stredoveku; Turci, Habsburgovci a iné pohromy; Za všetko (ne)môže Štúr; Zbohom monarchia, vitaj republika. Len nedávno v Perfekte vyšla novinka Slovensko v dobách stredovekých pre deti a mládež.

Chýbajú však hlavne kompaktnejšie publikácie, ktoré by v jednom zväzku pokryli celé dejiny. Pred Gaálovou vyšli v dvoch vydaniach Špiezsove dejiny a komiksové Dejiny Slovenska v obrazoch, oboje dávno vypredané. Dostupné sú ešte Naše dejiny v obrazoch. Od najstarších čias po Trianon z roku 2013 od Mariána Tkáča. Aké príznačné, že tento pánko s diadémom, ktorý má veľké pochopenie pre názory ĽSNS, sa ukončením knižky krátko po prvej svetovej „nenápadne“ vyhol komentáru k Tisovi. Seriózne vydavateľstvo by niečo také určite nevydalo, ale Matica opäť raz potvrdila svoju povesť.

Škoda, že si doteraz nik netrúfol na ešte mladšiu kategóriu – Renáta Fučíková svojou fantastickou Históriou Európy a Pavel Dvořák rovnako skvelými Maľovanými dejinami Bratislavy (práve vychádza dotlač!) ukázali, že sa to dá.

Klasický prístup k opisu histórie

Denisa Gaálová si na rozdiel od Pavla Dvořáka nevyberá len rôzne nespojité zaujímavosti, Stručné dejiny Slovenska sú kontinuálnym výkladom dejín, podobne ako školské učebnice. Autorka si zvolila tradičný prístup k opisovaniu histórie. Venuje sa hlavne dejinotvorným udalostiam – vojnám, výmenám a intrigám na tróne, vzniku a zániku rôznych ríš – a v menšej miere tomu, ako sa žilo obyčajným ľuďom. Po porážke Turkov na konci 17. storočia tu napríklad zostali žiť mnohí tureckí remeselníci a obchodníci, ktorí putovali s armádou. Na Slovensko tak doniesli kukuricu, pohánku, jedlé gaštany, marhule i papriku. Miestni obyvatelia sa od nich naučili nosiť plášte, kabáty zdobené šnurovaním, papuče a čižmy. Na výšivkách a keramike pribudli tulipány a granátové jablká.

Dejiny by sa nemali čítať pasívne

To, že táto kniha na našom trhu v podstate nemá konkurenciu, nie je jediný dôvod, prečo ju odporúčam do každej knižnice. Páči sa mi, že autorka nezabúda na to, kto sú jej čitatelia (druhý stupeň ZŠ, prípadne aj SŠ) a zapája ich do textu. Oslovuje ich, tyká im, vyzýva ich, aby sa nad prečítaným textom zamysleli, porovnali rôzne historické kontexty. Pretože história sa opakuje, akurát ľudstvo na to zakaždým zabudne. Mnohé z tém, ktoré sa objavujú v tejto knihe, rieši aj dnešná spoločnosť.

Z časového odstupu sa (nielen) naše dejiny javia ako neustála migrácia národov. V čase, keď sa silnejúci nacionalizmus a izolacionizmus nostalgicky odvolávajú na históriu, je dobré si to pripomínať. Štefan I., na ktorého sa rád odvoláva Viktor Orbán, svojmu synovi radil, aby do krajiny prijímal cudzincov, lebo „prinášajú so sebou tiež rozličné jazyky a zvyky, rozličné vedomosti a zbrane, a to všetko ozdobuje a povyšuje kráľovský trón… Veď kráľovstvo jedného jazyka a jediných mravov a zvykov je slabé a krehké.“ Štefana I. inak po smrti vyhlásili za svätého za šírenie kresťanstva. Bodaj by sa nešírilo, keď za nedodržiavanie kresťanských zvykov, napríklad za prácu v nedeľu, hrozili tresty. Dokonca aj za šepkanie v kostole hrozilo verejné bičovanie a ostrihanie vlasov.

Matúš Čák Trenčiansky kradol a národovci boli ohrdnutí

Autorka ostáva vecná, ale občas si dovolí takúto zaujímavosť. Vtipná je aj pasáž o Matúšovi Čákovi Trenčianskom. Dosiahol hodnosť palatína – najvyššieho úradníka po panovníkovi – a mal na starosti kráľovskú pokladnicu. Z tej si pre seba – po vzore svojich predkov – kde-tu niečo vyčlenil pre seba.

Páči sa mi takýto realistický prístup. Ani k takým ikonám ako Kollár a Štúr sa nepristupuje s falošnou zhovievavosťou. O Kollárovej vyvolenej Frederike Wilhelmine Schmidt sa píše, že sa do vydaja zamlada veľmi nehrnula, nehovoriac o jej mame, ktorá nechcela pustiť dcéru do takej ďalekej a zaostalej krajiny. Ohrdnutý ostal aj Štúr, jeho jediná (doložená) láska, Mária Pospíšilová, si vzala niekoho iného. Podobných príhod je však v knihe minimum, autorka neskĺzava do bulváru, nesnaží sa získať si čitateľov lacnými pikantnými príhodami.

Veliká sprostosť naších sedlákov a litterné umenie

Na to ani nebol priestor: zhrnúť celé dejiny od praveku až po protesty Za slušné Slovensko na necelých 300 stranách malého formátu chcelo poriadne zhutniť text. Iba výnimočne, len tak na osvieženie, sa odcituje z dnešného pohľadu zábavný historický text, ako napríklad táto ukážka bernolákovčiny od Juraja Fándlyho:

„Kedikoľvek rozmíšlám stav naších Slovákov, mizerní stav naších osadskích školskích rechtorov, téš velikú sprostosť naších sedlákov, ňemóžem sa zdržať, abich aspon takto bolestňe ňevzdíchol: Ach! Ubozí Slováci! (obzvláštňe pracovitá mláďež), kterí ste do včiľka v temto predsevzeťí ňemali stálého zastávača, ochraňca a pomocníka! Žádal bich si, abi tato mojá kňižka naších Veľkím Slovákom, kterí móžu svojím sedlákom k ľitternému umeňú dopomáhať, tak bola vzácná…“

alebo prísaha členov štúrovských Spolkov miernosti:

„Ja (meno) sa sväto zaväzujem, že do svojej smrti nápoj páleno do úst pod akýmkoľvek menom nevezmem, že druhým nápoj ten piť nedám, že proti korheľskej tejto záľube ako u seba tak aj u druhých pracovať a vo verejnom živote Spolok miernosti všemožným spôsobom usilovať založiť sa budem.“

Hlohovskí richtári a občania, psi s dlhými krkmi súci na ražeň!

Vtipné listy dostávali richtári slovenských dedín a miest od tureckých úradníkov:

„Vy, hlohovskí richtári a občania, psi s dlhými krkmi súci na ražeň! Prečo ste takí neposlušní? Čo to pomôže, keď mi pošlete poslov? Ak vy, psi, súci na ražeň, nechcejúci sa podrobiť, o štyri dni neprídete s peniazmi, prisahám, že z vás všetkých urobím otrokov.“

Digitálne ilustrácie Františka Hříbala sa na smiešnom priestore, ktorý dostali, snažia v náznakoch vystihnúť ducha doby a niekedy sa im to naozaj podarí. V niekoľkých centimetroch štvorcových koncentrujú ikonické momenty alebo predmety svojich čias. Posledný je obrázok Námestia SNP – je to novembrová revolúcia a zároveň protest Za slušné Slovensko.

Nežná revolúcia, protesty Za slušné Slovensko

Komu je kniha Stručné dejiny Slovenska určená

Odporúčam tínedžerom, ktoré baví dejepis a ich rodičom – komu by nepadlo dobre trošku si zopakovať vedomosti zo školy. Celá knižka v miniformáte nezaberie viac ako pár hodín čítania, zvládnu ju aj druhostupniari. Keď som si ju listovala, na moje veľké prekvapenie sa dcéra (vtedy šesťročná) o ňu začala zaujímať, a tak som jej ju musela skoro celú prečítať. Hoci Stručné dejiny Slovenska nie sú písané pre také malé deti (musela som vysvetľovať naozaj veľa), vydržala ich počúvať, lebo ju fascinoval svet, ktorý dovtedy vôbec nepoznala.

Knihu Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov vydalo v roku 2018 vydavateľstvo Slovart. Má 288 strán a rozmer 130 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne FINIDR v Českom Těšíne. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

DIEVČATKO MOMO A STRATENÝ ČAS (Michael Ende) – recenzia

Ako som písala v článku o Anne od Josteina Gaardera, niektoré knihy si musia pár rokov počkať, aby boli naplno aktuálne. Nadmerný konzum a naháňanie sa za „užitočne“ stráveným časom (najmä vo vzťahu k deťom), ktoré sú hlavnými témami sci-fi príbehu Dievčatko Momo a stratený čas, ešte nikdy neboli také aktuálne. Táto kniha Michaela Endeho (autora Nekonečného príbehu) pritom vznikla už začiatkom 70-tych rokov.

Siví mužíci

Časť nasledujúcej pasáže o sivej armáde, ktorá využíva slabosti ľudí na to, aby od nich získavala čas, odcitovala aj autorka Krotiteľov displejov – až vás zamrazí, ako presne sa tento opis hodí na sociálne siete.

Títo záhadní siví mužíci vtrhli do mestečka dobrých chudobných ľudí a finančnou terminológiou ľudí po jednom presvedčili, že „hluché“ časti dňa sú stratou času, a ak by ich ušetrili, mali by sa lepšie. V meste tak neostal priestor na radosť, hru, zábavu, oddych ani medziľudské vzťahy. Deti, na ktoré rodičia odrazu nemali čas, boli zahrnuté hračkami, ale nevedeli sa s nimi hrať ani sa k sebe slušne správať.

„Nenápadne sa usadili v živote veľkého mesta a jeho obyvateľov. A krok za krokom, bez toho, že by to bol dakto zbadal, každý deň sa predierali ďalej a ujímali sa rozličných ľudí.
Každého, koho si vybrali pre svoje zámery, poznali už dávno predtým, ako postihnutý o tom čo i len tušil. Vyčkávali iba na pravú chvíľu, kedy sa ho zmocniť. A urobili všetko, aby táto chvíľa nadišla.“

Holiča Fusiho napríklad siví mužíci naverbovali, keď ho na chvíľu prepadli pochybnosti o zmysle jeho života:

„– Ktože som ja vlastne? Stal sa zo mňa bezvýznamný holič. Keby som bol žil správnym životom, bol by zo mňa celkom iný človek!
Ako si taký správny život zabezpečiť, to pánovi Fusimu, pravdaže, jasné nebolo. Predstavoval si pod tým niečo významné, niečo prepychové, čo možno vidieť napríklad v ilustrovaných časopisoch.
– Ale, – uvažoval namrzene, – na také dačo by som nemal pri svojej robote čas. Lebo na správny život treba mať čas. Človek musí byť slobodný. Na ja ostanem po celý život väzňom cvakania nožníc, prázdnych rečí a mydlovej peny.“
Presne v tej chvíli Fusiho navštívil agent XYQ/384/b, rozpočítal celý jeho dovtedajší život na sekundy, ekonomickým slovníkom ho presvedčil, že svoj život premrhal a ponúkol mu Faustovskú zmluvu so Sporiteľnou času, vďaka ktorej v budúcnosti vraj dokáže čas ušetriť:
„Spánok 441 504 000 sekúnd
Práca 441 504 000 sekúnd
Výživa 110 376 000 sekúnd
Matka 55 188 000 sekúnd
Papagáj 13 797 000 sekúnd
Nákup atď 55 188 000 sekúnd
Priatelia, spev atď 165 564 000 sekúnd
Tajomstvo 27 594 000 sekúnd
Oblok 13 797 000 sekúnd
Spolu 1 324 512 000 sekúnd
– Táto suma, – povedal sivý pán a ceruzou niekoľkokrát zakopal tak silno na zrkadlo, že to znelo ako výstrely z revolvera, – táto suma je teda čas, ktorý ste už doposiaľ stratili. Čo na to poviete, pán Fusi?“

Agent XYQ/384/b Fusimu radí, ako má usporiť čas

Ako sa dá usporiť čas? Agent XYQ/384/b Fusimu odporúča, aby robil len to, čo je nevyhnutné, aby zákazníkov namiesto polhodiny holil len pätnásť minút, aby vynechal všetky debaty, všetky sociálne kontakty, ktoré ho oberajú o čas, matku dal do starobinca, prestal so spevom, čítaním a zbavil sa neužitočného papagája.

„– No dobre, – uvažoval pán Fusi, – to všetko môžem robiť, ale čas, ktorý mi takto zvýši – čo s ním? Mám ho odovzdávať? Ale komu? Či ho mám doma ukladať? Ako sa to všetko robí?
– S tým, – sivý pán sa po druhý raz sucho usmial, – si nerobte nijaké starosti. To nechajte pokojne na nás. Môžete si byť istý, že sa nám z vášho usporeného času ani ten najmenší zlomok nestratí. A zbadáte, že vám nič nezvyšuje.“

Ende, ktorý napínavý dej občas pribrzdí presnými psychologickými pozorovaniami, dokonca z reálneho sveta odpozoroval, že tento súboj hodnôt prebieha aj v rovine jazyka. Siví mužíci sa vnúteným sloganom Čas sú peniaze snažia potlačiť pravdu, ktorú reprezentuje dievčatko Momo: „Čas je život. A život býva v srdci.“ A tak sa v čoraz smutnejšom meste začínajú objavovať heslá o tom, že časom treba šetriť.

Faust a Mefistofeles pre deti

Siví mužíci s každým dospelým podpíšu zmluvu o šetrení času. Sľubujú, že po pár rokoch im naraz vrátia násobok ušetreného času. Áno, je to motív nešťastného Fausta a Mefistofela (Ende je Nemec). Margarétou je tu Momo. Mám rada tento žáner detských variácií klasických diel.

Zaujímavou knižku robí aj výber postáv. Väčšina tvorcov detských kníh sa riadi heslom, že postavy v literatúre pre deti by im mali byť vzorom. Nuda. Ende si však vybral naozaj netradičných hrdinov: impulzívneho lenivca Gira, ktorý svoje nápady nikdy poriadne nedomyslí, nechce sa mu pracovať a aj ku pravdovravnosti má dosť svojský postoj; a jeho pravý opak, upratovača Beppa. Ten je nerozhodný až do tej miery, že ho ostatní považujú za psychicky chorého. 🙂 Momo tiež nie je práve žiarivý príklad pre deti: je to bezdomovkyňa (ušla z detského domova), ktorá squattuje na okraji mesta. Aký kontrast s marvelovskými superhrdinami! A predsa táto nekonvenčná trojica (v závere už len Momo) spasí svet.

Dolce vita

Keď čítate Dievčatko Momo a stratený čas, je dobré poznať pár detailov z autorovho životopisu. A nielen preto, že je to taká superstar (nominácia na cenu Hansa Christiana Andersena a desiatky miliónov predaných výtlačkov po celom svete). Na knihe sa jasne prejavilo, že autor ju napísal po presťahovaní z rodného Nemecka (silne ho ovplyvnili zážitky z vojny v detstve; ako starší sa zapojil do odboja proti SS) do Talianska, ktoré je známe svojím životným štýlom dolce vita. Preto majú niektoré postavy talianske mená.

Nebýva to na tomto blogu zvykom, ale celkom zámerne som neuviedla meno ilustrátorky vedľa mena spisovateľa. Ich podiel na knihe totiž nie je vôbec súmerný. Nikola Aronová bola v čase vydania knihy ešte stále študentkou a možno mohli vo Verbariu zveriť takúto vzácnu knihu predsa len niekomu skúsenejšiemu.

Komu je kniha Dievčatko Momo a stratený čas určená

Na obálke sa udáva vek 9+, ale toto si musí určiť každý sám. V podstate hlavným kritériom je, či dieťa zvládne prečítať celú knihu. Má 300 strán! Milióny predaných výtlačkov dosvedčujú, že Michael Ende vie písať tak pútavo, že by to pre pokročilejšieho čitateľa nemal byť problém.

Ende mal ambície aj v oblasti dospeláckej literatúry a vidieť to aj na výbere tém (nadmerný konzum), preto Momo určite osloví aj niektorých rodičov. Odporúčam čítať spolu/paralelne s dieťaťom, lebo pre malú hlavičku bude zážitok z knihy taký silný, že ho pravdepodobne bude chcieť ešte spracovať v rozhovore s autoritou. 🙂 Niekedy sa s potomkami ťažko komunikuje o hlbších témach, ako sú životné hodnoty – dospelí chcú poučovať a deti nechcú počúvať. Dievčatko Momo a stratený čas je výborná príležitosť začať takýto dialóg na neutrálnom bode!

Knihu Dievčatko Momo a stratený čas vydalo v roku 2018 (2. vydanie v 2019) vydavateľstvo Verbarium. Má 304 strán a rozmer 150 × 210 mm. Tlač: Central Dabasi Nyomda Zrt. Prvý slovenský preklad nemeckého originálu pod názvom Hodinový kvet vyšiel v roku 1979 vo vydavateľstve Mladé letá. Knihu si môžete kúpiť tu.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Verbarium.

ARIADNINA NIT (Jan Bajtlik) – recenzia

Priznávam, pôvodne som Ariadninu nit deťom objednala len kvôli bludiskám pre mojich malých bludiskových maniakov. Aj to máličko textu, čo v knižke je, však stačilo na to, aby ich grécke báje okamžite zaujali a hneď v prvý večer sme ich na internete zháňali v kreslenej aj rozhlasovej podobe (dopátrali sme sa k animovanému Odysseovi v češtine).

Hoci Ariadnina nit, ktorá pôvodne vyšla v slávnom poľskom vydavateľstve Dwie siostry, je v prvom rade o hľadaní cestičiek v labyrintoch, v ilustráciách je toľko zaujímavých detailov ako v úlohách typu hľadaj a nájdi. Len dvojstranu o trójskej vojne sme „čítali“ asi polhodinu. 🙂 Ďalšiu polhodinu sme dookola rozprávali príbeh, ako sa Odysseovi a jeho kamarátom podarilo utiecť z jaskyne kyklopa Polyféma.

Pátranie bez inštrukcií

Celkom náhodou sme doma v poslednej dobe čítali niekoľko podobných knižiek „bez inštrukcií“ – Klapy klap (recenzia tu), Maliar a chlapec a staršiu Tak rástlo mesto. Tieto knihy sú tým, čo si z nich urobíte. Text je len vedľajší, podstatné sú ilustrácie. Ale nie sú tu (takmer) žiadne návody, ako s nimi narábať, iba milión nenápadných inšpirácií, postrčení, ktoré vás môžu posunúť akýmkoľvek smerom. Podobne ako v Maliarovi a chlapcovi, aj kniha Jana Bajtlika vás možno inšpiruje k výtvarným aktivitám.

S Tak rástlo mesto má Ariadnina nit spoločné napríklad mikropríbehy – obe knihy sú plné nešťastníkov, ktorým akútne hrozí pád, utopenie (a v Ariadninej niti aj zožratie). V bludisku narazíte na osla, ktorý vám zablokuje cestu, na chlapca, ktorý ciká alebo na šantiace deti. Túto knihu si viem celkom dobre predstaviť aj ako logopedickú pomôcku pre deti, ktorým treba rozviazať jazýček, lebo takéto výjavy asi nenechá žiadne dieťa bez komentára. Väčšina mikropríbehov je však serióznym zobrazením historických reálií – ako sa žilo v starovekých gréckych mestách. Z ilustrácií sa dá vyčítať, čím sa ľudia živili, ako obchodovali alebo bojovali aj aká vyspelá civilizácia to bola.

Sociológia, strojárina, architektúra a urbanizmus v detskej knihe

Už na prvý pohľad vidieť, že ilustrácie veľmi verne odrážajú dobové reálie. A neuveriteľne komplexne – od mestských erbov a dekoračných vzorov na amforách, cez konštrukciu lodí, architektúru a urbanizmus, až po sociologické javy ako hierarchia v spoločnosti. Všimli sme si napríklad, že robotníci nosia iné oblečenie ako politici či architekti, ktorí pracujú hlavou. Opäť je to detail, ktorý nie je nikde okomentovaný a ktorý si musíte všimnúť sami. Nikdy by ste od detskej knihy, tobôž úlohovej, nečakali, že autor v ilustráciách zájde až do takých technických detailov. Jan Bajtlik je pritom grafický dizajnér a ilustrátor, nie historik – nad rešeršami musel teda stráviť naozaj veľa času a mal aj odborných konzultantov.

To, že na vierohodnosť zobrazených reálií a bájí sa dá spoľahnúť (aspoň do miery, do akej to dokážem posúdiť), je veľmi dôležité. Deti sa tak môžu cítiť ako naozajstní historici a môžu sa veľa užitočných vecí dozvedieť objavovaním, nie pasívnym prijímaním. Lepšia mnemotechnická pomôcka neexistuje. 🙂

Prečo boli v staroveku olympionici nahí

Zdá sa, že sa práve rodí nový žáner – ilustrovaná náučná literatúra pre deti takmer alebo úplne bez slov. Okrem spomínaných kníh Maliar a chlapec a Tak rástlo mesto sem určite patrí aj Takto vidím a Takto počujem (recenzie tu a tu), čiastočne aj Rýchlosť svetla hviezd (recenzia tu). Sú to ideálne učebnice, lebo už zo svojej podstaty sú interaktívne. Sú vytvorené presne tak, aby sa deti začali pýtať. V domácich podmienkach, kde ani jeden z rodičov nie je odborník na danú tému, si však určite vyžiadajú ďalšie zdroje informácií a podnetov, bez ktorých laik nebude vedieť odpovedať na všetky detské otázky. Je to výborný odrazový mostík k serióznejšej literatúre alebo aspoň k náučným knižkám pre deti, akou je novinka z Albatrosu Ako sa stavali divy sveta.

Jasné, že takýto žáner sa nemohol zrodiť v období pred internetom, veď kto by po každej stránke behal po ďalšie informácie do knižnice. My sme napríklad urgentne potrebovali zistiť, prečo starovekí olympionici súťažili nahí (najprv to tak nebolo, ale po tom, čo jeden úspešný športovec zistil, že sa mu lepšie beží bez nepraktického oblečenia, začali ho všetci napodobňovať. Na olympijskom štadióne, kde boli okrem iného aj kúpele a kde až na jednu výnimku ženy nemali prístup, to nemuselo pôsobiť čudne). Možno sa niekto od tejto knižky odrazí až k simulácii starovekej civilizácie vo virtuálnej realite. Takto vyzerá čítanie v 21. storočí. 🙂

Čo všetko v tejto knihe nájdete

Ariadnina nit je oveľa-oveľa viac ako len súbor bludísk na jednorazové použitie – aj preto má pevnú väzbu, aby vydržala dlhšie. Vycítila to aj naša prváčka, ktorá v tomto prípade cestičky v bludiskách hľadá len prstom, hoci inak ich vždy vypĺňa ceruzkou.

Hoci autor Jan Bajtlik ráta s tým, že čitateľ už grécke mýty pozná, v závere je stručný prehľad všetkých bájí, vždy s odkazom na stránku s bludiskom, v ktorom je daná povesť zobrazená. Je tu aj miniencyklopédia mýtických zvierat, tiež s odkazom na stránky, kde sa spomínajú. Pod každou minikapitolkou je sumár obrazných jazykových výrazov (napr. Pandorina skrinka, Achillova päta), ktoré vychádzajú z daného mýtu a ktoré sa dodnes používajú. Človek si uvedomí, do akej miery je starovek ako jeden z pilierov európskej civilizácie v našej kultúre stále prítomný.

Jedna vec mi však na knižke trochu vadí – miešanie historických reálií s povesťami. Keďže napríklad na Rodose sme už s deťmi boli, a preto som im pripomínala, že navštívili aj prístav, kde stál slávny kolos, trochu ich tento mix reálnych a bájnych postáv a miest miatol. Pre väčšie deti je to príležitosť porozprávať sa o mýtickom a historickom myslení. 🙂

Komu je kniha Ariadnina nit určená

Grécke báje sú plné zákerných tvorov, ohavných príšer, krutých vojen či iných hrôzostrašností a autor sa to nijako nesnaží skrývať. Nie sú však prezentované tak, aby desili; insitný výtvarný štýl (autor kopíruje staroveké grécke kresby, tváre preto kreslí zásadne z profilu) im naopak zo strašidelnosti výrazne uberá. Takže hoci napríklad Harryho Pottera deťom pozerať nedovolím, táto knižka sa mi pre našu sedemročnú dcéru zdala v poriadku.

Veľmi tiež odporúčam všetkým deťom, ktoré sa už učia dejepis. A ešte viac všetkým kreatívnym učiteľom, ktorí si určite nájdu tisíc spôsobov, ako s knihou pracovať. A keby korona nevymazala každú myšlienku na dovolenku, odporúčala by som aj každej rodine, ktorá plánuje výlet do Grécka. 🙂

Keďže Ariadnina nit má obrí formát a väčšina labyrintov zaberá celú dvojstranu, nájsť v nich tú správnu cestičku nie je vôbec jednoduché. Určite to nezvládnu menšie deti (škôlkari), ktoré sa s týmto typom úlohy stretnú prvýkrát. Vďaka vyššej náročnosti kniha nebude nudiť mladších ani starších školákov.

Ariadnina nit vyšla aj v slovenčine, my ju máme z vydavateľstva Host v češtine. Oba preklady vyšli v roku 2019, majú 72 strán a rozmer 277 × 375 mm.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Host.

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA (Richard Walker, Rachel Caldwell) – recenzia

Škoda, že som nenatočila video, ako si deti prvýkrát prezerajú knižku Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka. To bolo samé obdivné „óch“ a „ách“ a „to je super kniha!“ podobne ako chlapček v tomto videu z môjho obľúbeného Youtube kanála The Dad Lab (video zverejňujem s vedomím vydavateľa).

Deti boli vo vytržení, doslova sa šťastne popod fúzy usmievali. Keďže lebka v knihe má pohyblivú sánku, hneď ju začali kŕmiť. 🙂 Na druhý deň si inšpirované touto knihou vyrobili papierovú skriňu, ktorej otvárací mechanizmus prebrali z knihy.

Ako deti kŕmili knihu a ako ušetriť 400€

Doma už máme asi šesť kníh o ľudskom tele (napr. táto je celkom vydarená), jedna z nich má aj pop-up ilustrácie a dokonca aj veľké gumené srdce. Prečo teda Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka tak zaujalo? Pop-up techniku doviedli autori do takej dokonalosti, že vyráža dych aj dospelým. Pojem 3D v názve nie je len prázdne slovo – papierová lebka má skutočne tvar lebky, papierový hrudný kôš tvar hrudného koša! Vrstvy tela sa dajú jedna po druhej odkrývať a ukazujú, čo je pod nimi.

Ak nemáte zbytočných 400 eur na veľký 3D model ľudského tela, toto je druhá najplastickejšia možnosť, ako deťom ukázať, ako sú jednotlivé orgány prepojené.

Komu je kniha Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka určená

Albatros udáva vek od 10 rokov, ale skladací mechanizmus zaručene fascinuje všetkých – najmenších drobcov aj dospelých. Text je určený čitateľom, ktorý už nejakú knižku o anatómii prelúskali. Pre našu sedemročnú prváčku to bol ideálny mix nových a starých informácií – nestratila sa v nich a zároveň sa veľa nového dozvedela. Keď však deťom čítam túto knihu, musím cenzurovať narážky na pitvanie, aby sa im nesnívali zlé sníčky. 🙂

Detektívna atmosféra z pitevne

Kniha je vlastne sprievodca pitvou – niečo ako záznam skutočnej hodiny anatómie. Spolu s vintage ilustráciami a fontom to vytvára až detektívnu atmosféru. Toto spojenie s pitvou nie je náhodné – aj ilustrácie v knihe sa odkrývajú vrstva po vrstve: pod kožou vidieť svaly, pod nimi kosti, pod rebrami vnútorné orgány – dokonca aj tie sú v niekoľkých vrstvách nad sebou.

Textovú časť zostavil Richard Walker, ktorý už napísal x popularizačných publikácií o ľudskej anatómii pre deti aj dospelých. Aj na Slovensku mu vyšlo niekoľko prekladov. Na obsahovú stránku sa teda dá spoľahnúť. Seriózny text v infografikách dopĺňajú bulvárnejšie zaujímavosti – písané „rukou“, ktoré majú byť poznámkami študentov z hodiny anatómie „Dr. Walkera“:

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA

„Dozvedel som sa, že počas priemerného ľudského života udrie srdce bez oddychu až 2 500 milión ráz.“
„Ľudské telo ma skutočne udivuje – podľa Dr. Walkera človek môže žiť iba s jednou polovicou pľúc!“
„Najpozoruhodnejší fakt – kvapka krvi veľká ako špendlíková hlavička obsahuje 2 500 000 červených krviniek.“
„Každú minútu prejde pečeňou neuveriteľných 1,5 litra krvi.“
„V hrubom čreve žijú až dva kilogramy prospešných baktérií!“

Na konci knihy je ešte okrem skrine s hrôzostrašnými nástrojmi forenznej patológie, vypreparovaných ľudských orgánov a vtipnej poznámky doktorovho „študenta“: „Verím, že sa raz vyrovnám Dr. Walkerovi, od ktorého sa mám veľa čo učiť!“ aj krátky slovníček niektorých použitých pojmov. Takto vyzerá kniha domyslená do posledného detailu.

Kniha Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Albatros. Má 16 strán a rozmer 240 × 320 mm. Kúpiť si ju môžete napríklad na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslal vydavateľ.

RÝCHLOSŤ SVETLA HVIEZD. Vizuálne spoznávanie fyzikálnych javov vo vesmíre i na Zemi (Colin Stuart, Ximo Abadía) – recenzia

Toto bude asi znieť trošku pateticky, ale naozaj nepreháňam: táto kniha má všetko – nádherné ilustrácie, fantastický dizajn, fascinujúce informácie so skutočnou informačnou hodnotou. Populárno-náučné knižky pre deti, ktoré spĺňajú všetky tieto atribúty, sú stále skôr výnimkou. Rýchlosť svetla hviezd úprimne odporúčam do každej domácej knižnice.

Toto nie je Guinessova kniha rekordov alebo keď je kuriozít tak akurát

Populárno-náučným knihám pre deti sa u nás v poslednej dobe veľmi darí, len Albatros zvýšil za posledný rok ich produkciu x-násobne. Niekedy však snaha vydavateľov a autorov nenudiť detských čitateľov vypáli presne naopak. Preto sa mi napríklad nepáčila kniha Všetko, čo potrebuješ vedieť zo Svojtky. V skutočnosti skoro nič z toho, čo sa tam píše, nepotrebujú ani dospelí, nieto deti. Načo im bude informácia, že anakonda tmavá môže vážiť viac ako traja ľudia dokopy, alebo že rastlina s najvyšším kvetom sa volá zmijovec? Netvrdím, že tieto kuriozity nie sú zaujímavé. Ale keď je ich príliš veľa, nie sú zasadené do žiadneho kontextu, len bez zmyslu nahádzané jedna vedľa druhej, je to ako čítať Guinessovu knihu rekordov. Strašná nuda. A strata času.

A presne tomuto sa tvorcovia knihy Rýchlosť svetla hviezd vyhli. Rôznymi kuriozitami sa to tu hemží, ale zakaždým sa snažia aj stručne vysvetliť podstatu týchto javov. Ja som z tejto knižky konečne pochopila, ako funguje sonický tresk a x ďalších vecí. Veľmi sa mi tiež páči, že autori prepájajú úplne rozdielne úkazy, ktoré sú založené na rovnakých princípoch. Napríklad vedľa lietadla, ktoré vyvolalo spomínaný sonický tresk, je obrázok diplodoka, „ktorý dokázal švihať chvostom tak rýchlo, že to znelo ako výstrel z dela a odohnalo predátory“.

Prečo niekedy vidíme dve dúhy

Hoci názov Rýchlosť svetla hviezd naznačuje, že je to kniha o vesmíre, nie je to celkom tak. Píše sa tu o rôznych fyzikálnych javoch, ako napríklad lámanie bieleho svetla na jeho zložky, vďaka čomu môžeme napríklad pozorovať dúhu. Zaujalo ma, že druhá dúha, ktorú je niekedy tiež vidieť, býva slabšia ako prvá. Nikdy som si nevšimla, že táto slabšia verzia má farby v opačnom poradí ako „originál“. Už sa neviem dočkať, kedy si s deťmi vystriehneme takúto dúhu, aby sme si to overili. 🙂 Autori tiež vysvetľujú, že svetlo sa od kvapiek musí odraziť, preto dúhu môžeme vidieť iba vtedy, keď máme Slnko za sebou.

„Dúhy vidíme ako oblúky, pretože zvyšok kruhu zakrýva Zem. Horolezci a piloti niekedy vidia celú kruhovú dúhu. Zem nie je jediná planéta, na ktorej sa vyskytujú dúhy. Astronómovia už pozorovali dúhu na Venuši a domnievajú sa, že dúhy existujú aj na Saturnovom najväčšom mesiaci Titane.“

Šum v rádiu je pozostatok Veľkého tresku

Aj obyčajný šum rozladeného rádia môže byť fascinujúci, keď si uvedomíme, odkiaľ sa berie. Časť z neho tvoria CMB – kozmické mikrovlny, ktoré pochádzajú z čias Veľkého tresku.

„CMB si môžeš naladiť aj ty na analógovom televízore alebo rádioprijímači. Jedno percento praskavej interferencie medzi stanicami spôsobuje toto staré svetlo z čias zrodu nášho vesmíru.“

Obrázková encyklopédia fyziky

Nečakajte však od tejto knihy učebnicu. Text je veľmi stručný a výdatne sa opiera o veľké ilustrácie. Je to však jedna z tých encyklopédií, kde nám čítanie piatich riadkov vždy zaberie polhodinu. 🙂 Podobne ako v Takto vidím a Takto počujem, aj tu sa ráta s tým, že dospelí dieťaťu dovysvetľujú všetko, čo ho zaujme. Je to výborný odrazový mostík k dokumentárnym filmom v televízii alebo na internete.

Vesmírne trilery: má Zem nový minimesiac? Vybuchne nám Betelgueuze pred očami? Vesmír je nekonečným zdrojom zaujímavostí a témou množstva detských kníh. Ako napovedá podnadpis, Rýchlosť svetla hviezd sa od konkurencie odlišuje hlavne vizuálnou stránkou. Veľký formát knihy autorov nezviedol k tomu, aby po vzore väčšiny encyklopédií stránky preplnili faktami a ilustráciami, a tie tak môžu viac vyniknúť. A bola by naozaj škoda, keby v prehustenom layoute obrazová príloha zanikla, lebo kniha je výtvarne naozaj veľmi vydarená.

Komu je kniha Rýchlosť svetla hviezd určená

Nádherné a odvážne farebné ilustrácie prilákajú aj malé deti, ktorým nevysvetlíte, že to nie je literatúra pre ne. 🙂 Albatros odporúča čitateľom od 9 rokov. Myslím, že to sedí. Ak text prerozprávajú rodičia vlastnými slovami, zvládnu ho aj o niečo mladšie deti. Ale myslím si, že pri tejto knihe vek dieťaťa nie je až taký dôležitý. Toto je jedna z tých publikácií, ktoré sú investíciou na dlhé roky. Optimisticky verím, že sa k nej moje deti budú vracať aj na strednej škole.

Kniha Rýchlosť svetla hviezd vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Albatros. Má 78 strán a rozmer 270 × 340 mm. Vytlačili tlačiarne v Číne (prečo uverejňujem aj údaj o tom, kde bola knižka vytlačená, som písala tu). Kúpiť si ju môžete na stránke vydavateľstva.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

PŘÍBĚHOSTROJ (René Nekuda, Marie Urbánková, Johana Švejdíková, Tereza Lukešová, Aneta Františka Holasová) – recenzia

Příběhostroj v Česku nominovali na najlepšiu knihu roka a medzi top 6 najlepších kníh roka 2019 som ho vo svojom videu pre projekt košickej knižnice zaradila aj ja. S deťmi sme už prečítali stovky kníh, takže málokedy sa stane, že si poviem, že takáto kniha tu ešte nebola. Pre tento výnimočný počin fantastického vydavateľstva Labyrint/Raketa to platí na sto percent. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že René Nekuda dokázal knihu ako médium posunúť novým smerom a že môže veľmi smelo konkurovať legendárnemu Hervému Tulletovi.

Táto knižka mi pripomenula, ako som pred rokmi uspávala svoje prvé dieťatko. Večer si malá slečna vždy objednala vlastnú súkromnú rozprávku. Zadala mi dve-tri postavy a ja som vymýšľala, čo sa im prihodilo. Po čase som prišla na to, že to takto funguje v mnohých rodinách. Deti si zjavne vedia užiť to, keď neopakovateľná rozprávka existuje len tu a teraz a len pre ne. Radosť bola obojstranná. Aj ja som zistila, aké príjemné je oprášiť netušené zákutia kreativity.

Keď vyšiel Příběhostroj, veľmi som sa potešila, že niekto tento koncept spracoval do knižnej podoby. A ešte lepšie je, že v tomto prípade sa úlohy obrátili, a rozprávačmi sú deti.

Tento stroj na príbehy funguje dokonale!

Keby to bolo na mne, bol by Příběhostroj ďalšou povinnou učebnicou. Vrelo ho tiež odporúčam všetkým logopédom a, samozrejme, deťom od 5 do 13 rokov. Autor René Nekuda sa živí vedením kurzov tvorivého písania a jeho námety skutočne prebudia fantáziu aj v tom najpasívnejšom človeku. Moje deti sa trhali o to, kto bude „žrebovať“ nový príbeh. Aj témy a postavy sú zvolené tak, aby podnecovali detskú predstavivosť: ježibaba, kvapka neviditeľnosti, čarovať, lúpež, zvláštna továreň, strašidelný zámok, rozhnevaný škriatok, uhranúť, pirát, tajná chodba, polnočný ples, lakomá grófka. S takýmto materiálom nuda naozaj nehrozí!

Ako sa žrebuje príbeh

Každá dvojstrana tejto hrubej knižky má totožnú štruktúru. Okrem veľkej ilustrácie a inštrukcií k špeciálnej úlohe sú v každom rožku stránky navzájom nesúvisiace slovíčka. Označujú postavy, miesto deja, predmet a činnosť. Sú to ingrediencie pre príbeh, ktorý treba vymyslieť. Pre každý príbeh deti potrebujú päť týchto slovíčok a vyberajú si ich žrebovaním – päťkrát knihu otvoria na náhodnej strane. Ak im uprostred príbehu dôjde predstavivosť, môžu si dožrebovať ďalšie postavy, miesta alebo aktivity.

Nápad so žrebovaním je geniálny. Nielenže tvorcovia dostali do knihy prvok hry (podobne ako spomínaný Tullet) a dosiahli celkom novú úroveň interaktívnosti, ale takouto jednoduchou fintou sa im podarilo tiež docieliť, že deti nefrflú, že z daných „prísad“ nevedia vytvoriť žiadny príbeh. Veď si ich vybrali samy! Výborné!!

Čo keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci?

Moje deti hra na žrebovanie veľmi silno drží aj po niekoľkých mesiacoch. Ale ak by ich to predsa len prestalo po čase baviť, na takmer každej stránke sú aj úlohy, kde treba naznačené napínavé situácie dorozprávať podľa vlastného uváženia. Čo by sa napríklad stalo, keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci? Pomohli by jej? Niektoré deti môžu mať pred aktívnym vymýšľaním príbehov blok a príbeh im napadne skôr pri kreslení. Aj na ne tvorcovia mysleli a vložili sem pár úloh v štýle doodle, kde treba najprv kresliť. Potom sa už komentár k obrázku vymyslí jednoduchšie.

Keď som napísala, že si knihu viem veľmi dobre predstaviť ako pomôcku v škole, nemyslím tým len rozvíjanie slovnej zásoby a syntaxe malých prváčikov. Niektoré úlohy nenápadne, ale premyslene rozvíjajú rozmýšľanie o výstavbe textu, ako napríklad Nákupný košík:

„Někdy stačí opravdu málo, aby vznikl zajímavý příběh!
Nalep si do košíku etikety různých výrobků, které najdeš doma.
Pak si představ, že ve frotě u pokladny stojí člověk, jenž má ve svém košíku přesně tento nákup. Kde to je? Co ho k takovému nákupu vedlo? Proč chce nakoupit právě tyto výrobky? Vylosuj si slovo z pravého dolního rohu a zapoj ho do příběhu.“

Pegas Braillovým písmom

To zďaleka nie je všetko. Táto kniha ma neprestáva prekvapovať. Okrem vymýšľania príbehov sú tu aj úplne iné typy úloh:

„Zavaž si oči šátkem a nakresli poslepu krajinu, kde by mohl žít báječný Pegas. Vyprávěj příběh okřídleného koně, který se odehrává právě na tomto místě. Víš, co je to Braillovo písmo? Když otočíš stránku, objevíš tam shluk teček. Propíchej je jehlou nebo kružítkem a otoč list zpět. Zavři oči a zkus písmena prsty přečíst. Písmem pro nevidomé je tu napsáno PEGAS.“

Keď knihu tvoria profesionáli

Prečo takúto potrebnú knižku nevydal niekto už dávno? Pretože ak by nebola dotiahnutá do detailov, tak ako je dotiahnutý Příběhostroj, tak by nefungovala. René Nekuda však presne vie, ako na to. Už pred Příběhostrojom vydal úspešný Kreativní zápisník pre dospelých. Na príbehoch a tvorivom písaní si založil svoj biznis a evidentne vie, o čom hovorí. Navyše na Příběhostroji spolupracoval s celým tímom skvelých ilustrátoriek z fantastického časopisu Raketa. To, že na tejto hrubej knihe robili až štyri, je veľmi dôležité – každý obrázok je trochu iný, každý je inšpiratívny iným spôsobom. A všetky sú krásne!

Komu je kniha Příběhostroj určená

Deťom od päť-šesť rokov. To však vôbec neznamená, že nebude baviť aj podstatne staršie deti. Dôležitejší ako vek je v tomto prípade asi počet detí v rodine. Čím väčšie publikum, tým väčšia zábava!

Bonus

Tip na hru s textom pre starších: vymyslite príbeh, kde sa budú všetky slová začínať na rovnaké písmeno. Autori stránky pripojili aj pár tipov, ako na to.

Knihu Příběhostroj vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Labyrint/Raketa. Má 140 strán a rozmer 210×260 mm. Vytlačili Tiskárny Havlíčkův Brod a.s. (tu si môžete prečítať, prečo zverejňujem informáciu o tlačiarňach). Tu je odkaz na knižku v Martinuse.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

TU ŽIJEME (Aleksandra a Daniel Mizielińskí) – recenzia

Autori knižky Tu žijeme majú prestížne ocenenie z Bologne, milióny predaných výtlačkov, fanúšikov po celom svete, a teda aj silný dôvod nič nemeniť na svojom megaúspešnom štýle. Mnohí ilustrátori a spisovatelia v takejto situácii ustrnú. Zdá sa však, že Mizielińským sa odvážne skombinované veľké farebné plochy, ktoré sú ich trademarkom, už trochu zunovali a tentokrát im dali štruktúru. V Tu žijeme je viditeľný výrazný posun od digitálnej ilustrácie k ručnej. Stále sú to starí známi Mizielińskí, a predsa trochu iní.

Vzduch, zem, voda, vesmír

Nové ilustrátorské techniky však skalných fanúšikov nemusia vyrušiť. Po obsahovej stránke sa nič nezmenilo. Poľskí autori si opäť vybrali jednu oblasť života, pozreli sa na ňu z netradičných uhlov a pútavo a zrozumiteľne o nej rozprávajú vo svojich infografikách. Minulý rok preskúmali, ako sa chveje zvuk (o fantastickej knižke H.U.D.B.A. ešte určite napíšem), pred dvoma rokmi sa ponárali pod vodu a vŕtali v zemi (Pod zemou / Pod vodou) a tak sa tentokrát celkom logicky pozreli do vesmíru. A opäť to robia tak ako nikto iný.

Rovnako nezameniteľný ako ilustrátorský štýl Mizielińských je aj ich prístup k tvorbe obsahu. Vždy sa snažia nachádzať nečakané súvislosti. Kým iní autori sa zameriavajú na to najhlavnejšie z danej témy, Mizielińských lákajú práve zdanlivo okrajové aspekty.

Tu žijeme napríklad zdôrazňuje ekologické hľadisko: hoci je vesmír (takmer) nekonečný, človek dokázal exportovať environmentálnu katastrofu aj sem. Množstvo odpadu, ktoré krúži na orbite Zeme, je také veľké, že spôsobuje reálne problémy. Pri rýchlosti 28 000 kilometrov za hodinu dokáže raketoplán poškodiť aj maličký úlomok farby.

„V roku 2009 sa družice Iridium 33 a Kosmos-2251 zrazili a rozpadli sa na tisíce častí, z ktorých sa tiež stali smeti obiehajúce po orbite.“

Elon Musk tromfol NASA

Objekty, ktoré sa majú dostať stovky kilometrov nad zemský povrch, musia byť ľahké. Preto sa rakety postupne zbavujú častí, v ktorých sú umiestnené štartovacie motory a vyčerpané nádrže na palivo. Bolo však treba vymyslieť spôsob, ako ochrániť aspoň najdôležitejšiu časť rakety s nákladom, aby ju bolo možné zrecyklovať. A nepodarilo sa to gigantovi NASA, ale súkromnej firme Elona Muska. Vďaka tomuto podstatnému zníženiu nákladov jeho SpaceX už dnes zásobuje Medzinárodnú vesmírnu stanicu a plánuje komerčné lety do kozmu.

Jupiter z mandarínky

Náučné knižky pre deti píše množstvo autorov. Mizielińskí sú takí jedineční aj preto, že nezabúdajú na to, kto je ich čitateľom. Na komplikované veci sa vedia pozrieť pohľadom dieťaťa. Nepredstaviteľné vesmírne vzdialenosti preložili do „detskej reči“ – tu je návod, ako si zostrojiť vlastný model slnečnej sústavy:

„Slnečná sústava je väčšia a prázdnejšia, ako sa nám zdá. Vôbec nevyzerá ako na tomto obrázku, ani na žiadnom inom, ktorý ste videli. Aj keby sme Zem zmenšili na veľkosť zrnka hrášku, náš list papiera by musel mať vyše dva kilometre, aby sme naň mohli v správnych vzdialenostiach umiestniť všetkých osem planét a jednu trpasličiu.

Nech je jedna polmetrová plážová lopta naším Slnkom. Pripravme sa na dlhú prechádzku, lebo náš model slnečnej sústavy sa nezmestí do izby, ba dokonca ani dvor pred domom. Najväčšia planéta, Jupiter, bude mať veľkosť mandarínky a bude vzdialená viac ako 300 metrov od lopty. To je dĺžka troch futbalových ihrísk. Pluto ako malé zrnko jačmenných krúp sa bude nachádzať viac ako dva kilometre od lopty!“

Alebo inak:

„Sonda Pioneer 10 v súčasnosti smeruje k súhvezdiu Býka, do okolia najbližšej hviezdy sa dostane za 2 milióny rokov.“

Prečo kozmonauti trénujú pod vodou

Keďže kozmonaut je medzi deťmi asi veľmi populárne povolanie, autori mu venujú pomerne veľkú časť knihy. Dozvieme sa, ako sa kozmonauti pripravujú (v obrovskom bazéne 60 × 30 metrov s kapacitou 23 miliónov litrov vody, ktorý imituje beztiažový stav a v ktorom sa nachádza presná replika vesmírnej stanice), ako sa na orbitálnej stanici stravujú a žijú (jedlo si musia pripnúť suchým zipsom a pripútať o stenu sa musia aj oni, keď idú spať), aké funkcie má skafander a prečo musí mať až 14 vrstiev a váhu 120 kilogramov. Každý rodič sa poteší zmienke o tom, že kozmonauti musia byť aj dobrí študenti. 🙂 Okrem prírodných vied musia ovládať aj jazyky (orbitálna stanica je medzinárodný projekt) a mať množstvo mäkkých zručností.

Veľký priestor autori venujú aj odkazom, ktoré pozemšťania z času na čas posielajú našim potenciálnym spolubývajúcim vo vesmíre. Ako sa ľuďom podarilo zakódovať zopár najpodstatnejších informácií bez použitia jazyka? A aké dáta boli hodné toho, aby sme ich odoslali milióny kilometrov ďaleko? V knihe si môžete pozrieť aj kreslený návod, ako použiť pozlátenú platňu a priloženú ihlu – komplikovaný ako návod z Ikey! 🙂 Už len dúfať, že mimozemšťania sa dorozumievajú pomocou rovnakých zmyslov ako my. 🙂

Platňu nesie sonda Voyager 1:

„Voyager 1 je najvzdialenejším ľudským výtvorom vo vesmíre. V auguste 2012 sonda prekročila hranicu dosahu slnečného vetra (čo sú nabité častice vysielané Slnkom), teda niečo cez 100-násobok vzdialenosti Zeme od Slnka.“

Komu je kniha Tu žijeme určená

Tak ako všetky náučné knihy od Mizielińských, aj táto si vyžaduje aký-taký prehľad o svete (čitateľ by mal poznať aspoň základné pojmy ako atmosféra, tlak a pod.). Ak však máte doma päťročného škôlkara a vesmír ho už teraz veľmi zaujíma, pokojne mu Tu žijeme kúpte, s vašou pomocou to zvládne.

Sondy a robotické vozidlá Cassini, Phoenix alebo Curiosity všetci poznáme z televízie. Ale ako sa tieto sondy konštruujú, ovládajú, ako presne štartujú, pristávajú, vysielajú signál, odoberajú vzorky a načo tieto vzorky slúžia – všetko, čo správy o týchto sondách robí zaujímavými – nič z toho sa do krátkych správ nezmestí. Tu žijeme preto odporúčam aj všetkým dospelým, ktorí by si chceli doplniť úplné základy tejto témy.

Bonus

Keď už budete z čítania unavení, môžete sa zahrať túto hru od Mizielińských – Chytača mimozemského signálu. 🙂

Na tomto portáli nájdete aj iné hry. Napríklad v Closet Organizer si robia srandu z Marie Kondo. 🙂

Knihu Tu žijeme vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Slovart. Má 108 strán a rozmer 205×270 mm. Vytlačili tlačiarne v Poľsku. Knihu si môžete kúpiť v Martinuse.