ARIADNINA NIT (Jan Bajtlik) – recenzia

Priznávam, pôvodne som Ariadninu nit deťom objednala len kvôli bludiskám pre mojich malých bludiskových maniakov. Aj to máličko textu, čo v knižke je, však stačilo na to, aby ich grécke báje okamžite zaujali a hneď v prvý večer sme ich na internete zháňali v kreslenej aj rozhlasovej podobe (dopátrali sme sa k animovanému Odysseovi v češtine).

Hoci Ariadnina nit, ktorá pôvodne vyšla v slávnom poľskom vydavateľstve Dwie siostry, je v prvom rade o hľadaní cestičiek v labyrintoch, v ilustráciách je toľko zaujímavých detailov ako v úlohách typu hľadaj a nájdi. Len dvojstranu o trójskej vojne sme „čítali“ asi polhodinu. 🙂 Ďalšiu polhodinu sme dookola rozprávali príbeh, ako sa Odysseovi a jeho kamarátom podarilo utiecť z jaskyne kyklopa Polyféma.

Pátranie bez inštrukcií

Celkom náhodou sme doma v poslednej dobe čítali niekoľko podobných knižiek „bez inštrukcií“ – Klapy klap (recenzia tu), Maliar a chlapec a staršiu Tak rástlo mesto. Tieto knihy sú tým, čo si z nich urobíte. Text je len vedľajší, podstatné sú ilustrácie. Ale nie sú tu (takmer) žiadne návody, ako s nimi narábať, iba milión nenápadných inšpirácií, postrčení, ktoré vás môžu posunúť akýmkoľvek smerom. Podobne ako v Maliarovi a chlapcovi, aj kniha Jana Bajtlika vás možno inšpiruje k výtvarným aktivitám.

S Tak rástlo mesto má Ariadnina nit spoločné napríklad mikropríbehy – obe knihy sú plné nešťastníkov, ktorým akútne hrozí pád, utopenie (a v Ariadninej niti aj zožratie). V bludisku narazíte na osla, ktorý vám zablokuje cestu, na chlapca, ktorý ciká alebo na šantiace deti. Túto knihu si viem celkom dobre predstaviť aj ako logopedickú pomôcku pre deti, ktorým treba rozviazať jazýček, lebo takéto výjavy asi nenechá žiadne dieťa bez komentára. Väčšina mikropríbehov je však serióznym zobrazením historických reálií – ako sa žilo v starovekých gréckych mestách. Z ilustrácií sa dá vyčítať, čím sa ľudia živili, ako obchodovali alebo bojovali aj aká vyspelá civilizácia to bola.

grécke báje - Sizyfos

Sociológia, strojárina, architektúra a urbanizmus v detskej knihe

Už na prvý pohľad vidieť, že ilustrácie veľmi verne odrážajú dobové reálie. A neuveriteľne komplexne – od mestských erbov a dekoračných vzorov na amforách, cez konštrukciu lodí, architektúru a urbanizmus, až po sociologické javy ako hierarchia v spoločnosti. Všimli sme si napríklad, že robotníci nosia iné oblečenie ako politici či architekti, ktorí pracujú hlavou. Opäť je to detail, ktorý nie je nikde okomentovaný a ktorý si musíte všimnúť sami. Nikdy by ste od detskej knihy, tobôž úlohovej, nečakali, že autor v ilustráciách zájde až do takých technických detailov. Jan Bajtlik je pritom grafický dizajnér a ilustrátor, nie historik – nad rešeršami musel teda stráviť naozaj veľa času a mal aj odborných konzultantov.

To, že na vierohodnosť zobrazených reálií a bájí sa dá spoľahnúť (aspoň do miery, do akej to dokážem posúdiť), je veľmi dôležité. Deti sa tak môžu cítiť ako naozajstní historici a môžu sa veľa užitočných vecí dozvedieť objavovaním, nie pasívnym prijímaním. Lepšia mnemotechnická pomôcka neexistuje. 🙂

grécke báje - labyrint

Prečo boli v staroveku olympionici nahí

Zdá sa, že sa práve rodí nový žáner – ilustrovaná náučná literatúra pre deti takmer alebo úplne bez slov. Okrem spomínaných kníh Maliar a chlapec a Tak rástlo mesto sem určite patrí aj Takto vidím a Takto počujem (recenzie tu a tu), čiastočne aj Rýchlosť svetla hviezd (recenzia tu). Sú to ideálne učebnice, lebo už zo svojej podstaty sú interaktívne. Sú vytvorené presne tak, aby sa deti začali pýtať. V domácich podmienkach, kde ani jeden z rodičov nie je odborník na danú tému, si však určite vyžiadajú ďalšie zdroje informácií a podnetov, bez ktorých laik nebude vedieť odpovedať na všetky detské otázky. Je to výborný odrazový mostík k serióznejšej literatúre alebo aspoň k náučným knižkám pre deti, akou je novinka z Albatrosu Ako sa stavali divy sveta.

grécke báje - Trójska vojna

Jasné, že takýto žáner sa nemohol zrodiť v období pred internetom, veď kto by po každej stránke behal po ďalšie informácie do knižnice. My sme napríklad urgentne potrebovali zistiť, prečo starovekí olympionici súťažili nahí (najprv to tak nebolo, ale po tom, čo jeden úspešný športovec zistil, že sa mu lepšie beží bez nepraktického oblečenia, začali ho všetci napodobňovať. Na olympijskom štadióne, kde boli okrem iného aj kúpele a kde až na jednu výnimku ženy nemali prístup, to nemuselo pôsobiť čudne). Možno sa niekto od tejto knižky odrazí až k simulácii starovekej civilizácie vo virtuálnej realite. Takto vyzerá čítanie v 21. storočí. 🙂

Čo všetko v tejto knihe nájdete

Ariadnina nit je oveľa-oveľa viac ako len súbor bludísk na jednorazové použitie – aj preto má pevnú väzbu, aby vydržala dlhšie. Vycítila to aj naša prváčka, ktorá v tomto prípade cestičky v bludiskách hľadá len prstom, hoci inak ich vždy vypĺňa ceruzkou.

Hoci autor Jan Bajtlik ráta s tým, že čitateľ už grécke mýty pozná, v závere je stručný prehľad všetkých bájí, vždy s odkazom na stránku s bludiskom, v ktorom je daná povesť zobrazená. Je tu aj miniencyklopédia mýtických zvierat, tiež s odkazom na stránky, kde sa spomínajú. Pod každou minikapitolkou je sumár obrazných jazykových výrazov (napr. Pandorina skrinka, Achillova päta), ktoré vychádzajú z daného mýtu a ktoré sa dodnes používajú. Človek si uvedomí, do akej miery je starovek ako jeden z pilierov európskej civilizácie v našej kultúre stále prítomný.

grécke báje - Trójska vojna

Jedna vec mi však na knižke trochu vadí – miešanie historických reálií s povesťami. Keďže napríklad na Rodose sme už s deťmi boli, a preto som im pripomínala, že navštívili aj prístav, kde stál slávny kolos, trochu ich tento mix reálnych a bájnych postáv a miest miatol. Pre väčšie deti je to príležitosť porozprávať sa o mýtickom a historickom myslení. 🙂

Komu je kniha Ariadnina nit určená

Grécke báje sú plné zákerných tvorov, ohavných príšer, krutých vojen či iných hrôzostrašností a autor sa to nijako nesnaží skrývať. Nie sú však prezentované tak, aby desili; insitný výtvarný štýl (autor kopíruje staroveké grécke kresby, tváre preto kreslí zásadne z profilu) im naopak zo strašidelnosti výrazne uberá. Takže hoci napríklad Harryho Pottera deťom pozerať nedovolím, táto knižka sa mi pre našu sedemročnú dcéru zdala v poriadku.

Veľmi tiež odporúčam všetkým deťom, ktoré sa už učia dejepis. A ešte viac všetkým kreatívnym učiteľom, ktorí si určite nájdu tisíc spôsobov, ako s knihou pracovať. A keby korona nevymazala každú myšlienku na dovolenku, odporúčala by som aj každej rodine, ktorá plánuje výlet do Grécka. 🙂

Keďže Ariadnina nit má obrí formát a väčšina labyrintov zaberá celú dvojstranu, nájsť v nich tú správnu cestičku nie je vôbec jednoduché. Určite to nezvládnu menšie deti (škôlkari), ktoré sa s týmto typom úlohy stretnú prvýkrát. Vďaka vyššej náročnosti kniha nebude nudiť mladších ani starších školákov.

Ariadnina niť

Ariadnina nit vyšla aj v slovenčine, my ju máme z vydavateľstva Host v češtine. Oba preklady vyšli v roku 2019, majú 72 strán a rozmer 277 × 375 mm.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Host.

PŘÍBĚHOSTROJ (René Nekuda, Marie Urbánková, Johana Švejdíková, Tereza Lukešová, Aneta Františka Holasová) – recenzia

Příběhostroj v Česku nominovali na najlepšiu knihu roka a medzi top 6 najlepších kníh roka 2019 som ho vo svojom videu pre projekt košickej knižnice zaradila aj ja. S deťmi sme už prečítali stovky kníh, takže málokedy sa stane, že si poviem, že takáto kniha tu ešte nebola. Pre tento výnimočný počin fantastického vydavateľstva Labyrint/Raketa to platí na sto percent. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že René Nekuda dokázal knihu ako médium posunúť novým smerom a že môže veľmi smelo konkurovať legendárnemu Hervému Tulletovi.

  • Příběhostroj

Táto knižka mi pripomenula, ako som pred rokmi uspávala svoje prvé dieťatko. Večer si malá slečna vždy objednala vlastnú súkromnú rozprávku. Zadala mi dve-tri postavy a ja som vymýšľala, čo sa im prihodilo. Po čase som prišla na to, že to takto funguje v mnohých rodinách. Deti si zjavne vedia užiť to, keď neopakovateľná rozprávka existuje len tu a teraz a len pre ne. Radosť bola obojstranná. Aj ja som zistila, aké príjemné je oprášiť netušené zákutia kreativity.

Keď vyšiel Příběhostroj, veľmi som sa potešila, že niekto tento koncept spracoval do knižnej podoby. A ešte lepšie je, že v tomto prípade sa úlohy obrátili, a rozprávačmi sú deti.

Tento stroj na príbehy funguje dokonale!

Keby to bolo na mne, bol by Příběhostroj ďalšou povinnou učebnicou. Vrelo ho tiež odporúčam všetkým logopédom a, samozrejme, deťom od 5 do 13 rokov. Autor René Nekuda sa živí vedením kurzov tvorivého písania a jeho námety skutočne prebudia fantáziu aj v tom najpasívnejšom človeku. Moje deti sa trhali o to, kto bude „žrebovať“ nový príbeh. Aj témy a postavy sú zvolené tak, aby podnecovali detskú predstavivosť: ježibaba, kvapka neviditeľnosti, čarovať, lúpež, zvláštna továreň, strašidelný zámok, rozhnevaný škriatok, uhranúť, pirát, tajná chodba, polnočný ples, lakomá grófka. S takýmto materiálom nuda naozaj nehrozí!

Ako sa žrebuje príbeh

Každá dvojstrana tejto hrubej knižky má totožnú štruktúru. Okrem veľkej ilustrácie a inštrukcií k špeciálnej úlohe sú v každom rožku stránky navzájom nesúvisiace slovíčka. Označujú postavy, miesto deja, predmet a činnosť. Sú to ingrediencie pre príbeh, ktorý treba vymyslieť. Pre každý príbeh deti potrebujú päť týchto slovíčok a vyberajú si ich žrebovaním – päťkrát knihu otvoria na náhodnej strane. Ak im uprostred príbehu dôjde predstavivosť, môžu si dožrebovať ďalšie postavy, miesta alebo aktivity.

Nápad so žrebovaním je geniálny. Nielenže tvorcovia dostali do knihy prvok hry (podobne ako spomínaný Tullet) a dosiahli celkom novú úroveň interaktívnosti, ale takouto jednoduchou fintou sa im podarilo tiež docieliť, že deti nefrflú, že z daných „prísad“ nevedia vytvoriť žiadny príbeh. Veď si ich vybrali samy! Výborné!!

Čo keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci?

Moje deti hra na žrebovanie veľmi silno drží aj po niekoľkých mesiacoch. Ale ak by ich to predsa len prestalo po čase baviť, na takmer každej stránke sú aj úlohy, kde treba naznačené napínavé situácie dorozprávať podľa vlastného uváženia. Čo by sa napríklad stalo, keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci? Pomohli by jej? Niektoré deti môžu mať pred aktívnym vymýšľaním príbehov blok a príbeh im napadne skôr pri kreslení. Aj na ne tvorcovia mysleli a vložili sem pár úloh v štýle doodle, kde treba najprv kresliť. Potom sa už komentár k obrázku vymyslí jednoduchšie.

Keď som napísala, že si knihu viem veľmi dobre predstaviť ako pomôcku v škole, nemyslím tým len rozvíjanie slovnej zásoby a syntaxe malých prváčikov. Niektoré úlohy nenápadne, ale premyslene rozvíjajú rozmýšľanie o výstavbe textu, ako napríklad Nákupný košík:

„Někdy stačí opravdu málo, aby vznikl zajímavý příběh!

Nalep si do košíku etikety různých výrobků, které najdeš doma.

Pak si představ, že ve frotě u pokladny stojí člověk, jenž má ve svém košíku přesně tento nákup. Kde to je? Co ho k takovému nákupu vedlo? Proč chce nakoupit právě tyto výrobky? Vylosuj si slovo z pravého dolního rohu a zapoj ho do příběhu.“

Pegas Braillovým písmom

To zďaleka nie je všetko. Táto kniha ma neprestáva prekvapovať. Okrem vymýšľania príbehov sú tu aj úplne iné typy úloh:

„Zavaž si oči šátkem a nakresli poslepu krajinu, kde by mohl žít báječný Pegas. Vyprávěj příběh okřídleného koně, který se odehrává právě na tomto místě. Víš, co je to Braillovo písmo? Když otočíš stránku, objevíš tam shluk teček. Propíchej je jehlou nebo kružítkem a otoč list zpět. Zavři oči a zkus písmena prsty přečíst. Písmem pro nevidomé je tu napsáno PEGAS.“

Keď knihu tvoria profesionáli

Prečo takúto potrebnú knižku nevydal niekto už dávno? Pretože ak by nebola dotiahnutá do detailov, tak ako je dotiahnutý Příběhostroj, tak by nefungovala. René Nekuda však presne vie, ako na to. Už pred Příběhostrojom vydal úspešný Kreativní zápisník pre dospelých. Na príbehoch a tvorivom písaní si založil svoj biznis a evidentne vie, o čom hovorí. Navyše na Příběhostroji spolupracoval s celým tímom skvelých ilustrátoriek z fantastického časopisu Raketa. To, že na tejto hrubej knihe robili až štyri, je veľmi dôležité – každý obrázok je trochu iný, každý je inšpiratívny iným spôsobom. A všetky sú krásne!

Komu je kniha Příběhostroj určená

Deťom od päť-šesť rokov. To však vôbec neznamená, že nebude baviť aj podstatne staršie deti. Dôležitejší ako vek je v tomto prípade asi počet detí v rodine. Čím väčšie publikum, tým väčšia zábava!

Bonus

Tip na hru s textom pre starších: vymyslite príbeh, kde sa budú všetky slová začínať na rovnaké písmeno. Autori stránky pripojili aj pár tipov, ako na to.


Knihu Příběhostroj vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Labyrint/Raketa. Má 140 strán a rozmer 210×260 mm. Vytlačili Tiskárny Havlíčkův Brod a.s. (tu si môžete prečítať, prečo zverejňujem informáciu o tlačiarňach). Tu je odkaz na knižku v Martinuse.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

MŮJ DŮM (Jitka Musilová, Zuzana Šuleková) – recenzia

Maličké české vydavateľstvo Pipasík vydáva fantastické do posledného detailu premyslené úlohové zošity, pri ktorých sa deti veľa naučia a zároveň si precvičia množstvo nečakaných zručností. Tu som písala o Stele, kde sa vyšívajú súhvezdia fosforeskujúcou niťou, a tu o Poznávej ptáčky, kde si deti postupným vrstvením naliepaných častí vytvárajú nádherný miniatlas najznámejších vtákov, ktorý si musia samy aj zošiť. Tu som vychválila ich stopovaciu hru Malý zoolog.

Prečo ma pracovné zošity týchto kreatívnych architektiek tak zaujali? Autorky úplne odignorovali trendy v tomto žánri, od základu ho prekopali a šli si úplne vlastnou cestou. Málokedy v detskej knihe takto silno cítite, že nebola napísaná na objednávku, ale z čírej radosti. A pre najvzácnejších čitateľov. Vydavateľstvo tvoria dve mladé kamarátky a z ich minikníh poznať, že ich vytvorili v prvom rade pre svoje vlastné deti. Dali si preto na nich záležať.

Keďže mali testerov kvality priamo poruke, vedeli veľmi presne odhadnúť, čo malé deti zvládnu a čo nie (ak sa bojíte toho šitia: pár popichaných prstov iste stojí za ten víťazoslávny pocit, že dieťa si dokáže samo ušiť niečo pekné).

Čo treba urobiť, aby mal Hugo kde bývať

Můj dům je ešte podstatne osobnejší ako ostatné zošity. Můj dům je totiž doslova autorkin dom. Do detailov nám odhalí mapu jeho okolia, záhradu, plány stavby vrátane potrubného systému studenej, teplej a odpadovej vody. Dokonca nám predstaví detskú izbu syna Huga a nábytok v nej. Keďže autorka je architektka a svoje bývanie si navrhovala sama, prevedie nás celým procesom od plánov a schvaľovania úradmi až po finálne úpravy zelených vonkajších plôch a zariaďovanie interiéru.

Pred rokmi sme mali doma sadu hračkárskych riadikov. Moje deti ich však kompletne odignorovali a s o to väčšou radosťou sa hrali so skutočnými riadmi. Keď som išla variť, pravidelne som musela zháňať varechy, panvice a misy po celom byte. Deti majú rady pocit, že robia niečo skutočné. Presne preto je tento zošit taký príťažlivý – sú to úlohy, ktoré musela autorka reálne riešiť.

Dostať podobné komplikované témy do detskej knihy sa už pred Jitkou Musilovou a Zuzanou Šulekovou podarilo mnohým iným. Priekopníci Mizielińskí so slávnym DOMKOM mali aj v našich končinách niekoľko nasledovateľov. Naposledy vo vydavateľstve Jakost vyšla fantastická kniha K čemu jsou architekti. Ale urobiť z tejto témy pracovný zošit, to chcelo poriadnu odvahu aj kreativitu.

Montessori a bager na dvore

Keďže architekti všeobecne radšej priznávajú ako skrývajú, aj na obrázkoch namiesto vyblýskanej haciendy nájdete skôr záznamy reálnych situácií stavby neveľkého skromného domu. Sú tu drobné detaily, ktoré domov neokrášlia, ale zútulnia, a tiež ťažká mechanika na dvore. Toto všetko vytvára úžasný dojem autentickosti a motivuje deti zapojiť sa. Presne podľa Montessori pedagogiky: deti potrebujú vidieť zmysel toho, čo robia.

Hugo musí oželieť indiánsky stan

Cieľom, samozrejme, nie je nič menšie ako donútiť deti pozerať sa na stavby (a interiéry) novými očami. Keďže každý detail zaváži, deti si môžu samy vyskúšať, ako na fasáde pôsobia rôzne typy okien – malé, veľké; okrúhle, štvorcové, klasické obdĺžnikové; s výrazným žltým či nenápadným čiernym rámom. Zariaďovanie je hračka – vystrihnúť nábytok a nalepiť ho na predkreslený plán. Keď však dieťa trochu usmerníte, že má o tejto úlohe trochu popremýšľať, aby boli miestnosti zariadené funkčne, prakticky a zároveň esteticky, je to celkom iný level!

Rodičia z knižky Hugovi nakúpili krásny nábytok. Treba ho vystrihnúť a nalepiť do prázdnej detskej izby. Ale dostať ho tam všetok je takmer nemožné. Aj naša prváčka si povedala, že indiánsky stan na hranie do miestnosti radšej nedá, aby nebola príliš preplnená. Pochopila, že funkčný nábytok má prednosť. Nabudúce, dúfam, bude rozumieť mojim argumentom, keď jej budem vysvetľovať, prečo jej nechcem kúpiť doplnok do bytu, ktorý sa jej zapáči.

3D domček, 3D záhradka

Podobne ako v skvelom zošite Poznávej ptáčky, aj tu menšie úlohy vedú k väčšej hlavnej aktivite. Toto je skutočná montessori kniha, hoci sa tým autorky okato nechvália. V tomto prípade všetko smeruje k postaveniu 3D modelu papierového domu so záhradkou. Ten náš sa vydaril perfektne, nevieme sa naň vynadívať! Možno sa ním inšpirujeme na vytvorenie vianočných ozdôb na stromček. 🙂

Komu je pracovný zošit Můj dům určený

Deťom od šesť rokov na samostatnú prácu; s pomocou to zvládnu aj päťroční.

Pipasík nedávno vydal ďalší krásny pracovný zošit – o hubách. Dúfam, že okrem architektúry, šitia, hubárenia, pozorovania hviezd majú autorky ešte veľa iných záujmov, o ktorých by mohli vymyslieť nejaké aktivity. Lebo takéto originálne úlohové knihy tu nerobí široko-ďaleko nikto iný!

Bonus

Na stránke vydavateľstva nájdete aj aktivity na stiahnutie ku knižke.

Knihu aktivít Můj dům vydalo v roku 2018 vydavateľstvo Pipasík. Má 48 strán a rozmer 210×210 mm. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli. Prečo uverejňujem údaj o tlačiarňach, si môžete prečítať tu. Můj dům si môžete kúpiť tu.

Zošit mi venovalo vydavateľstvo.

MALÝ ZOOLOG. STOPUJ ZVÍŘÁTKA (Pipasík) – recenzia

O novom minivydavateľstve Pipasík som už písala (tu a tu), že to bola láska na prvý pohľad. Svoje zošity aktivít robia tak, ako keď pečiete tortu na narodeninovú oslavu svojho dieťaťa. Dáte do nej tie najlepšie ingrediencie a vyhráte sa s každým detailom. Aj na náučnej sade Malý zoolog vidieť, že ju autorky robili predovšetkým pre svoje deti – s láskou a dôrazom na každú drobnosť, ktorá hru uľahčí alebo spríjemní.

Pokračovať v čítaní: MALÝ ZOOLOG. STOPUJ ZVÍŘÁTKA (Pipasík) – recenzia

STELA. VYŠÍVÁNÍ – recenzia

Moje deti milujú dinosaurov. Nie tak trochu milujú, ale MILUJÚ úplne najviac. Dinosaurov majú na teplákoch, tričkách, na vankúši, na kachličkách a vešiaku v kúpeľni; dvakrát sme ich mali aj na torte a pravidelne sa im o nich sníva. Akokoľvek je náš byt uprataný, vždy sa v každej miestnosti nachádzajú aspoň dva-tri plastové prehistorické exempláre. Každý deň na mňa vykuknú z tých najneočakávanejších miest – príborníka, topánok, opratej bielizne. Ale ak by si niekto myslel, že kniha o dinosauroch bude vhodný darček pre moje deti, mýlil by sa. Máme ich už príliš veľa.

Podobný problém som riešila nedávno. Mala som kúpiť darček na oslavu našej malej kamarátky Kiki, ktorá má rada vesmír. Som si istá, že doma majú už poriadnu zbierku knižiek o astronómii. Každá ďalšia by už len zavadzala. Vtedy som v kníhkupectve natrafila na Stelu a bolo rozhodnuté.

Pokračovať v čítaní: STELA. VYŠÍVÁNÍ – recenzia

DŮM ZA MLHOU. KNIHA, DO KTERÉ SE MUSÍ KRESLIT! (Ester Stará, Milan Starý) – recenzia

Ja viem kresliť len…

U nás doma sa kreslia len tri skupiny obrázkov: princezné, rodinné portréty a dinosaury (plus sem-tam nejaké zvieratko). Deti sa často samy vytrénujú len v niektorých oblastiach a potom odmietajú kresliť všetko ostatné, pretože to „nevedia“. Ak ich trochu nenakopneme, tak v tomto omyle „ja viem kresliť len“ budú žiť aj v dospelosti. Knižiek s bláznivými dokresľovacími (doodle) úlohami je už dosť, ale žiadna iná neprinútila naše staršie dieťa (6 r.) kresliť také veci ako štruktúru dreva, povrch kameňov či knižiek. Alebo dokonca vrásky, chĺpky a žilky na ruke starého pána! Takto nenápadne autori nabádajú deti, aby si všímali detaily okolo seba. Vyskúšali alebo zopakovali sme si aj nové techniky, napríklad frotáž. Keď sa naše dieťa naučilo z knižky tieňovať, vedela som, že na blog zavesím oslavnú recenziu.

Pokračovať v čítaní: DŮM ZA MLHOU. KNIHA, DO KTERÉ SE MUSÍ KRESLIT! (Ester Stará, Milan Starý) – recenzia

POZNÁVEJ PTÁČKY (Pipasík, Martin Krkošek) – recenzia

V zásobe mám pár úlohových kníh, s ktorými deti vedia pracovať aj samostatne (napríklad túto alebo túto). Tieto poklady vyťahujem z rukáva vtedy, keď sa detvákom naozaj nemôžem venovať. Do tejto kategórie by jednoznačne patril aj zošítok Poznávej ptáčky, keby… keby som vydržala a neplietla sa deťom do tvorenia. Sama som naň bola veľmi zvedavá. Kombinácia úlohy + vystrihovanie + puzzle + šitie + vzdelávanie + Montessori prístup, tomu sa naozaj nedá odolať.

Úlohová kniha, aká tu nebola

Nemám rada detské vystrihovačky a nikdy ich nekupujem. Podľa mňa sú jednoúčelové – zbytočné plytvanie papierom. Vystrihnuté postavičky sa aj tak rýchlo postrácajú. Chápem, že strihanie je dobrý tréning na jemnú motoriku, ale dá sa cvičiť na čomkoľvek. U nás napríklad všetky vyplnené úlohové knihy majú ešte druhý život: deti si z nich povystrihujú najkrajšie obrázky. Poznávej ptáčky je však celkom iný prípad. Vystrihovanie je tu len jeden stupeň komplexnej úlohy. Cieľom je vytvoriť vlastnú knihu, takže sa musí aj šiť! Výborný nápad. Ešte predtým sa výstrižky nalepia na predtlačený vzor vo viacerých vrstvách – presne ako vtáčie perie, to je tiež viacvrstvové. Poriadne sa precvičí aj priestorová orientácia – štuplík niekedy so správnym natočením dielikov potreboval pomôcť. Podľa mňa tu takáto kniha aktivít, kde množstvo rôznorodých činností vedie k jednému cieľu, ešte nebola.

Aktivity v duchu Montessori

Väčšinou ma nálepka Montessori na knihách skôr odradí (stal sa z nej trochu vyprázdnený marketingový slogan), ale maličké české vydavateľstvo Pipasík má na ňu plné právo. Montessoriovská je téma, dôraz na plynutie času v prírode, praktický aspekt (návod na zhotovenie búdky, upozornenie, že soľ je pre vtáčiky jedovatá), voľnosť stránok (nie sú prepchaté obrázkami či textom – odvádzalo by to pozornosť). Najdôležitejšie je, že väčšina úloh je navrhnutá tak, aby dieťa vôbec nepotrebovalo pomoc rodiča (možno okrem „stavania“ papierovej búdky a čítania kratučkých informačných textov o vtáčikoch). Práve preto vydavateľstvo zošit odporúča od piatich rokov, s pomocou dospelých alebo starších súrodencov aktivity v ňom zvládnu aj mladšie deti.

Pôvodne som ho teda chcela dať staršej dcére. Náš štuplíček ešte nemá ani štyri, ale taký odvážny počin ako pretrpenie injekcie si pýtal odmenu. A ja som bola rada, že mám príležitosť vytiahnuť zo skrýše Poznávej ptáčky. Štuplík ešte s naliepaním potreboval, samozrejme, pomôcť, ale naša predškoláčka (6 a pol roka) už vedela so zošitom pracovať celkom sama. Len som ju na začiatku upozornila, aby si nevystrihla všetky dieliky naraz, ale priebežne ich lepila v poradí, v akom sú označené. Predlohu som jej odfotila, lebo niektoré dieliky prekryjú všetky čísla a tie potom nevidno. Potom ma už dcéra doslova odháňala, aby som ju pri tvorení nerušila :). A ten pocit hrdosti, keď si detváky zošili nádhernú vlastnú knižku! Takéto aktivity na samostatné tvorenie by som potrebovala každý druhý deň!

Tu som písala o malých vydavateľstvách, ktoré do kníh vložia svoju dušu. Do bodky to platí aj o Pipasíku. Hoci zošit Poznávej ptáčky je tenučký, vyhrali sa s každým detailom. Napríklad nerovnaká hrúbka strán pomáha v orientácii. Knižka sa skladá z troch častí: prvý je súbor rôznych aktivít, nasledujú puzzle dieliky na vystrihovanie. Listy v strede zošita sú hrubé a deti si ich majú po nalepení dielikov vytrhnúť (a opäť veľavravný detail: perforácia v mieste, kde sa má stránka vytrhnúť, je taká kvalitná, že s tým nemali deti žiadny problém) a zošiť podľa kresleného návodu. Naša staršia dcéra šije veľmi rada už od piatich rokov, ale ušiť si vlastnú knihu, to bola celkom nová výzva.

O čom vtáčiky toľko vyspevujú

Úlohy v prvej časti sa točia, ako inak, okolo zvolenej témy: doširoka roztvorené zobáčiky v hniezde treba nakŕmiť vystrihnutými chrobákmi a červíkmi. Na obrázku treba vyhľadať, kde všade hniezdia vtáčiky. Do komiksových bublín majú deti nakresliť, o čom asi vtáčiky toľko vyspevujú. Autorky architektky na jednej stránke dokonca pripravili aj „materiál,“ z ktorého treba navrhnúť a postaviť búdku. Modely predlôh sú také detailné, že nás lákajú zmontovať si v dedkovej dielni skutočnú búdku z dreva.

Krásne retro ilustrácie robilo štúdio Uutěrky. Rukopis Martina Krkoška vám bude určite povedomý, pravidelne pracuje pre slovenské vydavateľstvá. Ilustroval Papučky, Zatúlané papučky, Zo škrupiny, Zo škrupiny II a novinku od EJ Publishing Môžu superhrdinovia nosiť okuliare?.

Komu je zošit aktivít Poznávej ptáčky určený

Rodičom, ktorí potrebujú mať v zálohe úlohy, ktoré dieťa zvládne aj samostatne. Tieto sú prispôsobené pre vek 5 – 8 rokov. Ale pokojne kúpte zošit aj trojročným drobcom. Pri troche usmernenia zvládnu všetky aktivity.


Zošit Poznávej ptáčky vyšiel v roku 2018 vo vydavateľstve Pipasík. Má 24 strán plus 6 hrubých listov na vytvorenie vlastnej knižky a rozmer 210x210mm. Ak vás táto recenzia zaujala, zošit si môžete kúpiť v slovenskom alebo v českom Martinuse.

Vydavateľstvu ďakujem za recenzný výtlačok. Fotografie uverejňujem s ich súhlasom.

FAREBNÉ STRAŠIDIELKO – THE COLOUR MONSTER (Anna Llenas) – recenzia

Pred pár dňami sme si mohli prečítať dokonalý novinársky text, ktorý si od A do Z, vrátane „faktov“ a citácií, vymyslela umelá inteligencia. Dokonca existuje aj literárna súťaž pre najlepšiu knihu napísanú strojom. Jednou z mála oblastí, v ktorej ľudia AI ešte v niečom predčia, je čítanie emócií v ľudských tvárach. Strojové učenie totiž nemá niečo, čo je pre túto úlohu nevyhnutné – ľudské telo. Bez možnosti embodimentu umelá inteligencia postupuje len ako vysoko funkční autisti – porovnáva nazbierané dáta, ale neprežíva ich cez svoje telo. Práve preto, že emócie zďaleka nie sú len vecou amygdaly v mozgu, ale celého tela, dokážu narobiť takú galibu.

Ako ich dostať pod kontrolu? Jednoducho tým, že si ich uvedomíme a pomenujeme. Rada z najbestselerovejšej knihy o výchove všetkých čias, Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Odskúšané na mojich deťoch a stopercentne potvrdené. Ak včas verbalizujem to, čo dieťa prežíva, a spomeniem pravdepodobné príčiny, je obrovská šanca, že hnev alebo plač neprejde do nekontrolovateľného afektu.

Ako odmerať ružovú lásku

Autorky ešte rodičom odporúčajú, aby potomkom stále hovorili o svojich pocitoch. A, samozrejme, treba s nimi rozoberať aj to, čo prežívajú oni. Lenže to nie je také jednoduché, veď popísať vlastné emócie často nevedia ani dospelí. Aby si ich malé hlavičky vedeli zatriediť, potrebujú pomoc. Takto pomáha aj dievčatko milému strašidielku, ktorému sa všetky pocity pomiešali, a nevie, čo s nimi. Spoločne ich teda roztriedia do fľaštičiek a idú na to cez farby. Červená znázorňuje hnev, modrá smútok (blues), zelená pokoj, žltá šťastie, čierna strach, ako inak. Tma je nebezpečná, žiarivé slnko príjemné, príroda upokojujúca, nahnevaný človek červený v tvári. Na týchto zažitých asociáciách je postavené Farebné strašidielko. Farby na nás priamo pôsobia. Takéto reakcie mozgu sú presne odmerateľné, pretože sa prejavujú aj fyzicky – zmenami krvného tlaku, tepu a podobne.

Symbolika farieb však nevychádza len z fyziologických procesov. V minulosti ju ovplyvňovali aj také faktory ako vzácnosť niektorých pigmentov, napríklad fialovej. Viac si prečítate v skvelej sérii článkov BBC o farbách, tu, tu, tu, tu, tu a tu. Hoci sa Anna Llenas snažila vyberať univerzálne symboly a vyhýbať sa kultúrne podmieneným atribútom, myslím, že napríklad modrá v súvislosti so smútkom v slovenskom kontexte veľmi nefunguje. U nás sa s ním spája skôr sivá. Je jasné, že kultúrne variácie sú veľké. Je preto príznačné, že Anna Llenas pomenovala len päť emócií (šiestu, ružovú lásku, si má čitateľ domyslieť sám). S akou farbou spojiť napríklad prekvapenie alebo znechutenie? Obmedzený repertoár však vôbec nevadí, lebo Farebné strašidielko je určené najmenším hlavičkám.

Je strach zbabelý zlodej?

V anotácii na Martinuse sa síce píše, že „žiadna z emócií nie je odsudzovaná alebo označená za nepatričnú,“ nie je to však celkom pravda. Vôbec sa mi nepáčili vety „Strach je zbabelec. Skrýva sa a uteká do tmy ako zlodej“ – tie radšej pri čítaní cenzurujem. Svoje deti učím, že za to, čo prežívajú, sa nemusia hanbiť. Veď všetci sa občas bojíme. Je to normálne. Zbabelé predsa môžu byť len vedomé rozhodnutia. A strach je vôľou len veľmi ťažko ovládateľný.

Omnoho poučnejšia je veta „Keď sa bojíš, cítiš sa maličké a bezvýznamné… a myslíš si, že nedokážeš urobiť, čo od teba chcú.“ Každej emócii sú venované štyri strany, kde sa v niekoľkých vetách vysvetľuje, ako ju strašidielko prežíva, prípadne čo ju spôsobilo. Pripomína to skvelú Knižku o pocitoch (recenzia tu), tá je však určená trošku starším deťom. Farebné strašidielko zvládnu aj najmenší čitatelia, pokojne od dvoch rokov.

Konečne omaľovanka, ktorá nenudí

Toto je jedna z knižiek, od ktorej čakáte nejakú pridanú hodnotu. Prečítať a odložiť na poličku sa akosi máli. Aby ste mohli s témou pocitov ďalej pracovať a pozhovárať sa o nich, pribalili v Perfekte ku knižke aj omaľovanku. Dieťa sa samo rozhoduje, akou farbou strašidlo vymaľuje, podľa toho, ako sa cíti. Samozrejme, červenou, ak vyzerá nahnevane, zelenou, ak je pokojné, modrou, ak je smutné. Alebo celkom inak? Omaľovanky sú pre mňa synonymom najväčšej nudy. Aspoň moje deti po nich väčšinou siahnu iba vtedy, keď už naozaj nie je poruke nič zaujímavejšie. Táto, našťastie, nie je len ďalšia bezduchá zabíjačka času. Okrem toho, že núti drobcov rozmýšľať o tom, čo strašidielko prežíva v rôznych situáciách, je aj celkom vtipná. Oplatí sa deťom prečítať aj sprievodný text, hoci preklad do angličtiny nie je úplne najlepší.

Omaľovanku môžete dať dieťaťu do ruky vtedy, keď ho potrebujete zabaviť. Alebo ju môžete použiť „terapeuticky“ keď ním lomcuje hnev, povedzte mu, nech nájde a vyfarbí stranu, kde sa strašidielko cíti tak, ako ono. Techniku vymaľovania sa zo zlosti som odkukala zo spomínanej knihy Ako hovoriť, aby nás deti počúvali.

3D ilustrácie

Za veľkým úspechom The Colour Monster sú aj ilustrácie: pár ťahmi načrtnuté dievčatko, strašidielko, fľaštičky a všelijaké farebné kolieska, ktoré predstavujú emócie, sú povystrihované z kartónu a zoradené do krásnych koláží. To zvládnem aj ja, povedia si deti. Určite sa mnohé inšpirovali k tvorbe vlastných kníh. Všetky nedokonalosti (ohnutý kartón, krivé strihanie, presvitajúci novinový papier) sú priznané. Akoby ste porovnávali Youtube videá s televíznymi programami – pôsobia autenticky, priamo. Akoby sa dieťaťu prihováral jeho rovesník. Tento dojem ešte umocňuje silný 3D efekt vytvorený pomocou tieňov. Vytvára ilúziu, že postavičky a všelijaké ozdôbky len pred chvíľou niekto vystrihol. Priam čakajú, že ich vezmete do ruky.

Takúto ilustrátorskú stratégiu si Anna Llenas zvolila aj preto, ako pripomína už spomínaná anotácia, aby inšpirovala čitateľov. Rodičia môžu pripraviť farebné kartónové žetóny alebo gombíky a zahrať sa so svojimi strašidielkami hry, ktoré im pomôžu zatriediť ich emócie. Trebárs do sklených pohárov, ako to robí dievčatko v knižke.

Ďalší bonus: strašidielko na ilustráciách je také očividne mierumilovné a neškodné, že je to dobrá terapia pre všetky deti, ktoré sa z animovaných rozprávok nakazili strachom z duchov a mátoh. Mimochodom, pripomína aj vám postavičky ďalšej Španielky Olgy de Dios?

Komu je kniha Farebné strašidielko / The Colour Monster + maľovanka určená

Je tu máličko textu, preletíte ho za pár minút. Dokonca aj vtedy, keď čítate obe verzie, anglickú i slovenskú. Odporúčam pre poleporelové štádium – od dvoch rokov. Pre staršie deti – ako naša šesťročná predškoláčka – je to už trochu nuda, ale štuplíček (3 roky) bol nadšený. Niektoré pasáže mám zakázané čítať – pozná ich naspamäť a recituje ako básničku 🙂 .

The Colour Monster je veľký celosvetový bestseller. Súdiac podľa obrovského ohlasu, ktorý vyvolala novinka zo Svojtky Moje emócie, i minuloročná Knižka o pocitoch z Enigmy, detské publikácie s touto témou sú v kurze i u nás. Ktorú si obľúbilo vaše dieťa? Podeľte sa o svoj názor.


Kniha Farebné strašidielko / The Colour Monster + maľovanka vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Perfekt. Má 44 strán a rozmer 250×250 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva. Jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

KNIHA DŽUNGLE DŽUNGLOVATÉ (Josef Antón, Lucie Brunellière) – recenzia

Leporelá väčšinou nemávajú veľký formát, ale toto má dobrý dôvod byť obrie: na každú dvojstranu sa musí zmestiť okolo dvadsať zvierat, ktoré treba nájsť. Každé z nich má meno: Evelína, Ferdinand, Baltazar. O to väčšia zábava bola hľadať ich medzi tieňmi, lianami, listami, húštinami, kameňmi a všetkým, čo nájdete v džungli. A niektoré sa zamaskovali poriadne! Často sme sa zapojili aj my dospelí a prečesávali džungľu centimeter po centimetri spolu s deťmi. Nebolo to vôbec jednoduché! Veľmi sa mi páčilo, že úlohy sú odstupňované – tie zložitejšie boli výzvou aj pre našu predškoláčku, tie ľahšie zvládol aj štuplík.

Kniha džungle džunglovaté

Každá dvojstrana predstavuje inú časť dňa a má inú atmosféru. A práve tá je na knihe najpríťažlivejšia. Ospalé zvieratá sa ráno prebúdzajú do jemnučkých farebných odtieňov, ktoré rýchlo vystrieda horúčava. Ostré biele slnko praží tak, až je to takmer nepríjemné pre oči. Celkom inak to vyzerá v prítmí stromov. Zapadajúce slnko sfarbí všetko do purpurova. Posledná dvojstrana je odvážne tmavá – zvieratá spia. Svietia len oči nočných živočíchov. Práca s farbami je naozaj obdivuhodná.

Moje deti sa tejto knihy nevedeli nabažiť. Prispeli k tomu aj nápadito umiestnené otváracie okienka, pod ktorými sa skrývajú inštrukcie, ktoré zvieratá treba hľadať.

Kniha džungle džunglovaté

Kniha džungle džunglovaté

Kniha džungle džunglovaté

Toto rozhodne NIE JE náučná kniha – panda, koala a medveď hnedý tu zdieľajú jeden biotop – ale bola radosť pozorovať, ako dvojročné dieťa bez zaváhania lokalizuje exotické zvieratá ako okapi alebo krajta.

Komu je Kniha džungle džunglovaté určená

Skvelá kniha na precvičenie postrehu pre deti od dvoch rokov – ak im s hľadaním občas trochu pomôžete – do šesť rokov.


Kniha džungle džunglovaté vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Axióma. Má 12 strán a rozmer 275×340 mm. Kúpiť si ju môžete v slovenskom Martinuse tu alebo v českom Martinuse tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.