ILUSTROVANÝ ATLAS NAJČUDESNEJŠÍCH PREHISTORICKÝCH ZVIERAT (Maja Säfström) – recenzia

Naše staršie dieťa miluje encyklopédie. Ale mladšie už niekedy má všetkých tých faktov plné zuby. Ilustrovaný atlas najčudesnejších prehistorických zvierat je našťastie toddler-friendly. Keď sme si ho čítali, konečne sa skončili večné hádky, čo budeme večer čítať pred spaním.

  • Ilustrovaný atlas najčudesnejších prehistorických zvierat odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: ILUSTROVANÝ ATLAS NAJČUDESNEJŠÍCH PREHISTORICKÝCH ZVIERAT (Maja Säfström) – recenzia

DETSKÉ KNIHY O ČOKOLÁDE

Ktorá je naša najobľúbenejšia kniha o čokoláde? Kuchárska!!! Keď sa aj vy dosýtosti s deťmi nakuchtíte, prečítajte si aj niektorý z mojich tipov na tento týždeň Prečítaného leta.

Michael Rosen: Chocolate Cake

Keďže okrem svojho blogu píšem tento rok recenzie aj pre portál Prečítaného leta, môj článok o knihe Chocolate Cake od Michaela Rosena (We’re Going on a Bear Hunt), si môžete prečítať tam.

Rodari a Dahl

Pri tohtotýždňovej téme mi na um hneď prišli klasiky Rodariho Z neba padá čokoláda (ilustrácie Miroslav Cipár!) a Dahlova Charlie a továreň na čokoládu. Keďže Roald Dahl bol veľký čokoholik („Keby som ja bol riaditeľom školy, vyhodil by som dejepisára a namiesto neho prijal učiteľa čokolády“), čokoláda sa v jeho dielach objavuje naozaj často. Jedna z najznámejších scén Matildy (recenzia tu) sa krúti práve okolo fantastickej čokoládovej torty. Alebo vyskúšajte Dahlove recepty 🙂

Mimi a Líza: Vanilkový deň

S čokoládou sa pieklo aj v Mimi a Líze 2. Nedopadlo to veľmi slávne a na vine nebolo nevidiace dievčatko :).

Ako veľmi máme radi Mimi a Lízu? Takto: prvý a druhý diel máme prečítaný odpredu aj odzadu. Rozhlasovú verziu počúvame skoro každý týždeň. Okrem toho máme doma obe série na DVD aj oba pracovné zošity :). Podobných mimialíza maniakov behá po Slovensku asi veľa – je to najpredávanejšia detská kniha v Slovarte – preto sa viac rozpisovať nejdem.

Rozprávky o psíčkovi a mačičke

Tortu z čokolády piekli aj Čapkovi kultoví hrdinovia. Dobrácky psík a vynaliezavá mačička (aká gender progresívnosť :)) vždy konajú s najlepšími úmyslami a podľa vlastnej vyargumentovanej logiky. Akurát situácia sa vždy zvrtne tak, že z toho vzíde poriadna galiba. Napríklad pri pečení torty sa držia hesla: keď do torty dáme päť najlepších jedál, bude päťkrát taká taká dobrá. Keď ich tam dáme sto, bude stokrát taká dobrá. A tak pomiešajú čokoládu, tvaroh, ocot, husiu hlavu, safaládky a všetko možné. Ktoré dieťa by sa v tom nespoznalo!

Čapkov geniálny humor je nadčasový. Jediné, čo citeľne zostarlo, je jazyk. Jedno-dve zastarané slová môžu dodať textu atmosféru a šmrnc, ale keď príval archaizmov bráni deťom porozumieť, netreba sa nechať viesť falošným rešpektom a nostalgiou. Z tohto dôvodu používam a odporúčam novší preklad a sviežejšiu a hutnejšiu audio verziu Rozprávok o psíčkovi a mačičke.

Dům za mlhou

Môj piaty tip s čokoládou v podstate nijako nesúvisí. Ale keď uvidíte obálku pracovného zošita Dům za mlhou, možno ju tam zbadáte tiež.

Je to úlohová kniha fantastického tria Ester Stará, Milan Starý a vydavateľstvo 65. pole (o nich som už písala tu), ktorá učí deti tvoriť a používať ceruzky s rôznou tvrdosťou. Tie sú súčasťou balenia. Sú tu originálne a bláznivé doodle (dokresľovacie) úlohy prepojené nezvyčajným, trochu strašidelným príbehom. Ak sa vám princezničky/roboty/autá/(doplňte si) na výkresoch vašich detí zdajú na jedno kopyto, táto knižka ich naučí kresliť aj veci, na ktoré by si inak netrúfli. A môžu vyskúšať aj nové techniky, napríklad frotáž. Môj tip na tohtotýždňovú čokoaktivitu (okrem kuchtenia, samozrejme): vyfrotážujte si honosnú bránu s tabuľkou čokolády :).

Metropolis a Abeceda (z) měst

Čo sa stane, keď človek rád kreslí aj cestuje? Nakreslí krásnu knižku o cestovaní. Ak máte radi takéto čítanie, odporúčam Abecedu (z) měst od Jana Laštovičku. Pod písmenom C nájdete mesto Curych, vychýrené svojou čokoládou. V Antverpách zase majú pralinky :). Kým si nájdem čas na recenziu, môžete si pozrieť tento článok z blogu Lepšia geografia. Podobný koncept kníh so zaujímavosťami z miest/štátov je dnes veľmi populárny (Mapy od Mizielińských). Chýrna švajčiarska čokoláda sa spomína aj v nádhernej knižke Metropolis. Aj o nej raz bude recenzia :).

Kniha plná úloh pre dievčatá

Kniha plná úloh pre dievčatá

Nie som zástanca delenia hračiek a aktivít na dievčenské a chlapčenské. Bolo mi smutno, keď som videla matky, ktoré kričali na svojich synčekov len preto, že sa hrali s kočíkom alebo bábikou. Takže keď vidím knižky „pre dievčatá“ alebo „pre chlapcov“, tak ich väčšinou obídem oblúkom. Táto dvojica kníh zo Svojtky však dostala výnimku, lebo som potrebovala kúpiť nejaké úlohové zošity. S obsahom to, našťastie, nie je také zlé. V oboch verziách sú rovnaké typy úloh, len témy sa líšia. V ružovej verzii je to napríklad nakupovanie, oblečenie, v modrej, ako inak, autá.

Pobavila ma špiónska strana. Je tu zoznam vecí, ktoré nesmú chýbať žiadnej „špionierke“ (tak to skomolila dcéra), ďalej zoznam tajných znamení, ktorými môže dieťa komunikovať s kamarátkou a bludisko, v ktorom sa musí tajná agentka vyhýbať ľuďom. Dcére odvtedy vŕta v hlave, či by aj ona mohla byť špionierka :). Výborné je, že úlohy sú zoradené do takýchto tematických okruhov.

Sú tu klasické bludiská, cestičky, rozdiely, priraďovačky, search&findovky, dokresľovačky (doodle), ale aj koláže, jednoduché recepty, námety na prácu s papierom a všeličo iné. Mnohé z aktivít sú skôr návodom na hru ako úlohou v pravom zmysle slova. Omaľovanka – scéna z baletu Luskáčik v čarovnej krajine cukroviniek – je hotová pozvánka do divadla! Úplne ma dostali základné baletné pozície – hneď si ich precvičovala celá rodina. Keďže v knihe sa aj hojne kuchtí, nechýbajú ani recepty s čokoládou. Tej je venovaná aj jedna tematická kapitolka.

V Martinuse aj všade inde je už vypredaná, možno ju ešte zoženiete vo výpredajoch.

Dýchaj ako macko

Je to súbor dychových a meditačných cvičení inšpirovaných jogou. Knihu sme zatiaľ len začali používať, ale rozhodne sa o nej ešte rozpíšem! A súvislosť s čokoládou? Pri jednom z cvičení si deti majú predstaviť, že držia v rukách šálku horúcej čokolády a pomaaaaly ju fúkať. Naučia sa tak pomaly zhlboka dýchať a upokojiť. Výborný nápad!

Panpulóni

Na záver ešte jeden tip na poéziu. Kakao proti strachu odporúča Miroslav Válek v básničke Panpulóni. Nájdete ju v zbierke Do Tramtárie s fantastickými ilustráciami Svetozára Mydla.

DETSKÉ KNIHY O MORI A VODE

Kníh o mori, morských tvoroch, riekach, daždi vyšlo naozaj veľa. Tu je výber tých najlepších a najkrajších.

Gréta

Krásne ilustrovaná, sugestívne napísaná, rovnako akčná ako jej žijúca menovkyňa:) . Ako som už párkrát napísala, odkedy sme čítali Grétu, moje deti neodhadzujú na zem odpadky. Aj slamky sme zredukovali na minimum. Presne preto vznikla Gréta, presne preto ju treba v každej rodine :). Celú recenziu nájdete tu.

Hlbokomorské rozprávky

Vydrží dieťa dookola počúvať jedno CD celú dovolenku? Vydrží, ak sú to Hlbokomorské rozprávky s hlasom Roba Rotha! Jeho prednes sa počúva naozaj výborne, aj vďaka skvelej práci zvukárov, ale v súboji s fantastickými ilustráciami Veroniky Klímovej je to remíza. Nedá sa nič robiť, potrebujete oboje, knihu i CD 🙂 . Celá recenzia tu.

Hlbokomorsé rozprávky

Prieskumník oceánu

Čím si čistia zuby žraloky? Krevetkami! Tie im pri wellness procedúre vyčistia celé telo. Ako to funguje v oceánskych kúpeľoch a veľa iných zaujímavostí sa dozviete z tejto krásnej encyklopédie. Viac o nej tu.

Pod zemou. Pod vodou

Krásna kvalitná plná naozaj prekvapujúcich informácií – tak ako sme od Mizielińských zvyknutí. Neviem sa dokopať k článku o tejto veľkoformátovke, ale títo famózni Poliaci recenzie ani nepotrebujú. Ich bestsellery valcujú rebríčky predaja na celom svete. Kúpite tu.

Řeka

Každá rieka sa vlieva do mora (teda okrem jednej, ktorá predtým stihne vyschnúť), v mori sa odparí, para v oblakoch sa skondenzuje a naprší naspäť na zem, dážď stečie do potôčikov, tie do rieky, tá sa vleje do mora…

Kolobeh vody, kolobeh ročných období a kolobeh života sa prepletajú v tejto úžasnej emóciami nabitej akvarelovej silent book. Viac si prečítate tu.

Free the Lines

V jednom rozhovore Daniela Olejníková, naša asi najoceňovanejšia ilustrátorka, opísala, ako tvorí. Ako prvé si určí isté mantinely: vyberie si techniku a zopár farieb, rozhodne sa, či bude používať štruktúru alebo len homogénne farebné plochy. A potom tieto limity prísne dodržiava. Clayton Junior si zadefinoval také neuveriteľne prísne obmedzenia, až sa celá knižka točí okolo nich. Používa len biele a čierne línie na modrom pozadí. Nič viac. Knižku dokonca aj pomenoval Free the Lines. Ďalšia výborná silent book. Viac v mojej najnovšej recenzii tu.

Rozprávky o psíčkovi a mačičke

Ďalšie CD, ktoré si púšťame stále dookola. Pretože baví aj nás rodičov. Kapitola o tom, ako psíček s mačičkou umývali dlážku, je kultovka. Kúpite tu.

Apka Hravouka

Všetci by sme deťom najradšej len čítali knihy, ale niekedy to bez techniky jednoducho nejde. Výborná apka, ktorú dáte drobcom do rúk bez výčitiek svedomia. Jedna z „kapitol“ sa odohráva v jazere. Viac tu.

Leotolda

Kamaráti na ceste za Leotoldou musia prekonať všelijaké prekážky a prehľadať čudesné zákutia. Pozrú sa aj do brucha veľryby! A že je tam čo pozerať! Popri tom sa plavia k majáku na konci príbehu spolu s fúzatými morskými pannami :). Knižka, ktorá vás prekvapí na každej stránke. Jedna z najlepších a najobľúbenejších knižiek, čo sme minulý rok čítali. Recenzia tu.

Špinuška

Každá kapitola sa končí kúpeľom, Špinuška je totiž neuveriteľná smoliarka, čo sa nechtiac vždy strašne zafúľa. Najväčšia pohroma nastane, keď sa kúpe sama! Celý článok tu.

Prázdniny s Oskarem

Leto bez kúpania by ani nebolo leto. Aké čaro majú obyčajné prázdniny u dedka na dedine v úchvatnej grafickej podobe od oceňovanej Slovenky Evy Macekovej, si prečítate tu.

Under The Ocean

Viac ako tisíc slov niekedy povedia obrázky. Najmä keď si majú deti predstaviť, akým zložitým ekosystémom je more. V tejto nádhernej pop-up knižke Under The Ocean (recenzia na That‘s My Hat! od tých istých autorov tu) je zobrazené tak fascinujúco, až to vyráža dych. Malým aj veľkým. Kúpite tu.

Veľká kniha o morských tvoroch

Yuval Zommer. Viac netreba nič dodať. Recenzia jednej zommerovky na portáli Prečítaného leta čoskoro! Veľkú knihu o morských tvoroch kúpite tu. A k nej aj perfektnú knihu aktivít s nálepkami.

Ema a ružová veľryba

Recenzia priamo na portáli Prečítaného leta čoskoro!

Ocean. A Visual Miscellany

Táto krásna knižka od Ricarda Henriquesa získala prestížne ocenenie Bologna Ragazzi Award. Pozrieť si ju môžete tu.

The Little Book of Ocean Animal Sounds

Ak vás bavili knižky Vtáky našich lesov a Vtáky našich záhrad tak ako nás (recenzia tu), potom hľadáte The Little Book of Ocean Animal Sounds. Zatiaľ len v angličtine.

Dvestošesťdesiatdeväť dní dažďa

Krásna, smutná, typická severská. Knižka Roalda Kaldestada o priateľstve a odlúčení. Nájdete tu.

Holčička a déšť

Škoda, že retro edícia Albatrosu nemá aj slovenské mutácie. Nádhernú novinko-starinku Holčička a déšť od Mileny Lukešovej si môžete prelistovať tu.


Chýba vám tu niektorá dôležitá kniha o tejto téme? Pridajte svoj tip do komentárov.

FREE THE LINES – (Clayton Junior) – recenzia

V jednom rozhovore Daniela Olejníková, naša asi najoceňovanejšia ilustrátorka, opísala, ako tvorí. Ako prvé si určí isté mantinely: vyberie si techniku a zopár farieb, rozhodne sa, či bude používať štruktúru alebo len homogénne farebné plochy. A potom tieto limity prísne dodržiava. Clayton Junior si zadefinoval také neuveriteľne prísne obmedzenia, až sa celá knižka točí okolo nich. Používa len biele a čierne línie na modrom pozadí. Nič viac. Knižku dokonca aj pomenoval Free the Lines. Pripomína mi to román La Disparition od Georgesa Pereca, ktorý napísal bez toho, aby použil písmeno e (najfrekventovanejšie písmeno vo francúzštine!). Takéto cvičenia sú oslavou autorovej tvorivosti, ale aj inšpiráciou pre čitateľa.

Aj s okliešteným arzenálom Clayton Junior vytvoril hodnotnú knižku (Štuplík: „Je to krásna knižka“). Grafický minimalizmus ešte podčiarkuje, že ide o silent book. Zo všetkých knižiek bez slov, ktoré doma máme, je táto najjednoznačnejšia. Už po prvom spoločnom čítaní si ju Štuplíček čítal sám. Pekne nahlas. 🙂

Bonus: eko príbeh o rôznych prístupoch k prírode. Ako v správnej rozprávke, dobro (mačička, ktorá loví tradičným spôsobom sama pre seba) zvíťazí nad zlom (drancovanie morí veľkou rybárskou loďou). Keďže sme celkom nedávno dočítali Prieskumníka oceánu, kde sa vlečné siete spomínajú (recenzia tu), moje deti tento príbeh veľmi prežívali a úprimne sa tešili z toho, ako sa sympatickej mačičke podarilo okabátiť a premôcť veľkú nepriateľskú loď. Mimochodom, hra s perspektívou dáva tejto scéne špeciálne silný efekt.

Aj napriek výtvarnému minimalizmu v zošítku Free the Lines pri každom prezeraní objavujeme s deťmi nové detaily. Čo znamenajú zvislé pásy na hladine? Odrazy svetiel v prístave. Podobných ľahko dešifrovateľných „hádaniek “je tu viac.

Komu je kniha Free the Lines určená

Deťom od dvoch rokov; trojročné si ju už budú vedieť prečítať aj samy. Na jedno prečítanie zaujme aj šesťročných, ale pre nich je až príliš priamočiara, preto sa k nej vracať asi nebudú.

Ktoré silent books si obľúbili vaše deti? Čítajú si ich samy?


Knihu Free the Lines vydalo vydavateľstvo Words and Pictures v reedícii v roku 2018. Má 32 strán a rozmer 245×245 mm. Vytlačené v Číne. Kúpiť si ju môžete tu.

HRAVOUKA/LITTLE MOUSE‘S ENCYCLOPEDIA – NAJLEPŠIA APKA PRE DETI (Tereza Vostradovská, Circus Atos) – recenzia

O apkách na telefón určených pre deti veľmi často nepíšem – mám ich len zopár. Ťukanie do mobilu deťom tolerujem len výnimočne, keď niekde čakáme a nemáme poruke žiadnu knihu. Alebo keď sú unavené, v zlej nálade a posteľ je ešte v nedohľadne. V takých chvíľach nás zachraňuje Oh! (o nej som písala tu) a Hravouka, ktorá sa najnovšie premenovala na Little Mouse‘s Encyclopedia.

 

Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Aplikácia, ktorú dáte deťom do rúk bez výčitiek svedomia

Narážka na školský predmet prvouka v názve nie je samoúčelná. Apka a rovnomenná kniha majú aj silné pedagogické ambície. Ilustrácie aj názov jasne naznačujú, že kniha/apka je určená už celkom malým deťom, ale netreba sa nechať zmiasť, zaujme aj podstatne starších. Tereza Vostradovská je ďalšia autorka, čo nepodceňuje deti, a pri tvorbe Hravouky si vypracovala rešerše z biológie a prizvala odborných konzultantov. Väčšina informácií z knihy/apky preto bola novinkou aj pre mňa. Podľa mojej skúsenosti deti takúto dôveru vítajú. Rozprávky, ktoré vychádzajú z hlbokých znalostí tematiky, mávajú veľký úspech. Napríklad pôvodná Včielka Maja alebo Hlbokomorské rozprávky (recenzia tu) sú žáner na pomedzí rozprávky a encyklopédie.

Skvelá kniha, ktorá sa s aplikáciou dopĺňa, nemohla nepozbierať množstvo nominácií a ocenení (Zlatá stuha, Magnesia Litera, tretie miesto v súťaži Nejkrásnější česká kniha roku 2016). Ďalšia pocta: jej preklady vyšli v maďarčine, francúzštine a nemčine.

Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Úspešnú aplikáciu Hravouka/Aniscience/Little Mouse‘s Encyclopedia (desiatky tisíc stiahnutí na Google Play) sme si dávnejšie stiahli aj my a detváky sa do nej okamžite zamilovali. Dožadovali sa jej každý deň. Vtedy 2,5-ročný štuplík sa dokonca sám naučil odomknúť si mobil, vyhľadať si presne túto aplikáciu a spustiť ju. Little Mouse‘s Encyclopedia je veľmi pútavá aj napriek tomu, že to nie je klasická hra. Deti dopredu neženie vidina žiadneho víťazstva, preto nemajú problém samy vypnúť apku, keď cítia, že mobil sa prehrieva.

Interaktívnym prvkom je otváranie informačných okienok o okolitej faune a flóre a ovládanie pohybu malej myšky. Tá skúma okolie svojej nory. Pod zemou s ňou objavujeme množstvo chrobáčikov, lariev, vajíčok a malých zvieratiek. Nad zemou rastú stromy, kvety a iné rastliny, lietajú motýle a hmyz. V jazierku žijú ryby, žubrienky, mloky a vodný hmyz. V záhrade mestské deti objavujú mrkvu, petržlen, karfiol, kaleráb, hrášok, slivky, jablká, hrušky. Dozvedeli sme sa, že listy reďkovky sa môžu jesť. To som nevedela ani ja! Pri všetkých organizmoch sa zobrazuje karta s naozaj podrobnými informáciami o ich životných cykloch, potrave a pod.

Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Ako funí ježko

Čo je na aplikácii Hravouka také lákavé? Nádherná grafika, zaujímavosti zo živočíšnej ríše a hlavne všelijaké pohyby a zvuky, ktoré robia zvieratá a kvety, keď sa k nim myška priblíži. Ryby plávajú, kŕmia sa, šťuka cvaká zubami, motýliky krúžia, líška sa zalizuje, ježko funí, žaba skáče do rybníka, muchotrávky rastú, volavka loví malé rybičky – jedna jej ujde, druhú chytí. Jeden nešťastný mravček si odhryzne z ľuľka zlomocného a otrávi sa. Ako dlho sa deti vydržia pozerať na chrápajúceho krtka a piskora? Veľmi dlho 🙂 . Toto je len zlomok z toho, čo Hravouka ponúka. Sprievodkyňu myšičku moje deti milujú. Aj keď v apke v podstate nič nerobí, neomrzí vás dívať sa na ňu. Keď niekde chvíľu stojí, škrabe sa za uchom alebo na nohe. Táto apka je dokonalá do posledného detailu.

Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Zvuky sú naozaj realistické. Ani v tomto sa Tereza Vostradovská neulakomila na lacné riešenie. Napríklad brhlíka v apke som okamžite identifikovala podľa spevu – je to jeden z vtáčikov, ktorých poznáme zo skvelej knižky Vtáky našich lesov (recenzia tu). Popri tom hrá milá hudba (niečo podobné, ako vám pustia pri masáži), ktorá na moje detváky funguje ako feromónový lapač 🙂 .

Za fotografiu ďakujem Circus Atos
Za fotografiu ďakujem Circus Atos
Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Deti, ktoré sa učia angličtinu/nemčinu/portugalčinu/francúzštinu si môžu prepínať jazykové mutácie. Je tu dokonca aj poľská, ruská, ukrajinská, čínska a slovenská!!! verzia.

Aj stromy sa starajú o svojich potomkov

Autorka sa netají tým, že má ambíciu vytvoriť interaktívnu učebnicu. Kto by si nechcel robiť domácu úlohu v takejto nádhernej apke? Veru, už je načase, aby 21. storočie dorazilo aj do škôl (a škôlok). Ako primárna učebnica biológie Hravouka asi neprejde – informácie nie sú podávané systematicky. Teda tak, ako sme zvyknutí: postupovať od nižších vývinových štádií v evolúcii k zložitejším organizmom. U cicavcov rozoberať dýchací systém, tráviaci systém, nervový systém, kardiovaskulárny systém… Je to určite dobrý prístup, ale chýba v ňom niečo podstatné. Vedcom, zameraným na drobné výseky skutočnosti, až donedávna unikal holistický, celostný pohľad. To sa v poslednej dobe radikálne zmenilo. Každému vrelo odporúčam toto fantastické video. Už dávno som nevidela niečo také fascinujúce.

Nedávno sme čítali skvelé knihy Rastlinopis a Stromy (recenzia tu), takže nás neprekvapilo, že jednotlivé organizmy sú často tak biologicky prepojené, že ich možno považovať za jeden veľký superorganizmus. Jeden takýto obor, banyán v indickom meste Howrah, má viac ako 3700 kmeňov a ich spoločná koruna má priemer približne pol kilometra. Rozsah komunikácie medzi stromami v lese, ktorú pomáhala objavovať Suzanne Simard, je však omnoho väčší.

Z jej výkladu sa dozviete, že komunikáciu medzi jednotlivými stromami zabezpečujú (okrem iného) pomocou svojho obrovského koreňového systému huby/plesne. Komunikujú obojstranne: jedna strana vysiela signály o svojich potrebách, druhá strana ich naplní. A v správnom čase sa jej to vráti. Stromy navzájom súťažia o zdroje, ale zároveň úzko spolupracujú. Ak sa vyrúbe príliš veľa kľúčových (najviac zosieťovaných) stromov, zahynie celý les. Čo mi úplne vyrazilo dych: rodičia-stromy sa o svoje „deti“ starajú. Vďaka prísunu živín sa takto ich šanca na prežitie zvýši štvornásobne. Medzi malými výhonkami si rodičia rozpoznajú svojich potomkov – posielajú im viac uhlíka a prenechajú im viac miesta pre korene. Keď starší strom zomiera, vysiela signály o hroziacom nebezpečenstve, aby sa naň mladšia generácia vedela pripraviť.

Ak vás táto prednáška fascinuje tak ako mňa, pozrite si aj toto video. Táto veta ho sumarizuje: „Perhaps plants lead anything but a solitary and sedentary life.“

Toto všetko nie sú len zaujímavé pikošky. Ak sa na prírodu pozeráme týmto novým pohľadom, ľudská činnosť sa zrazu javí neospravedlniteľná. Ako s iróniou priznáva Suzanne Simard, spočiatku si myslela, že jej objavy od základu zmenia svet. Ja verím, že sa tak stane po tom, čo sa táto nová paradigma dostane do učebníc. Hravouka (pri troche preháňania) je na dobrej ceste. Ukazuje, ako funguje biotop, kde všetko so všetkým súvisí, všetko je súčasťou väčšieho systému. Šalát v záhrade, ktorý si dáme na obed, slúži aj ako príbytok pre hmyz. Zem, v ktorej rastú naše reďkovky alebo zemiaky, je rušná ríša, v ktorej sa to hmýri všelijakými tvormi. Preto je mrkva nahryzená. Musí byť. Aj ten najmenší účastník kolobehu života v ňom má svoje miesto.

 

Ak vás táto aplikácia zaujala, viac sa dozviete na stránke Circus Atos.

Tvorcom ďakujem za prístupové kódy.

 

 

MEDVEĎ, KTORÝ TAM NEBOL (Oren Lavie, Wolf Erlbruch) – recenzia

  • Prvá včielka, motýľ, májka
  • Prvý púpavový venček
  • Prvý lupienkový dážď zo zakvitnutých stromov
  • Prvý koncert praskajúcich šišiek
  • Prvá nátierka z medvedieho cesnaku

Každý rok zabudnem, aká je jar nádherná, voňavá a chutná, a každý rok to všetko s úžasom objavujem odznova. Do tejto romantickej atmosféry som chcela vybrať nejakú nežnú knižku o stromčekoch, kvietkoch, veselých zvieratkách… Ale nie, v našej knižnici nič také nemáme. Aj dnes to teda bude poriadny intelektuálsky nášup 🙂 .

Každá knižka s menom Wolf Erlbruch na obálke automaticky pritiahne moju pozornosť. Pozrite si túto úžasnú animovanú poctu nemeckému ilustrátorovi. Video vzniklo pri príležitosti udelenia Ceny Astrid Lindgren. Okrem nej získal aj Cenu Hansa Christiana Andersena – obe považované za „nobelovku“ v detskej literatúre – ocenenie Bologna Ragazzi Award a mnohé iné.

U nás mu okrem veľkoformátovky Medveď, ktorý tam nebol vydali knižky O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu (recenzia tu) a Kačka, Smrť a tulipán. V češtine vyšlo Deset malých slanečků a vypredané Medvědiv a Příšerný večírek.

3D obrázok bez 3D okuliarov

Na žiadnu z nich sa Medveď, ktorý tam nebol vôbec nepodobá. K tomuto textu ani ilustrácie nemohli byť iné ako radikálne odvážne. Zjavne sa nemajú páčiť, skôr vyrušiť. Vyvolať akúkoľvek reakciu, hoci aj negatívnu. Táto kniha sa jednoducho nedá čítať pasívne. Pozadie je (schválne) rozmazané, ako fotky v treťotriednom periodiku lokálneho významu. Ako 3D obrázok bez 3D okuliarov. Ak vás toto nenahnevá, tak postava „medveďa“ určite. Ktorý hlavný hrdina je hrbatý? A k tomu ten nahlúply úsmev, až podozrivo široký. Kto chce, zbadá tu aj skrytú narážku na hnutie Hippies. Hmmmm.

Áno, možno niekde v pozadí Erlbruch zašifroval aj odkaz na drogy (ten medveď má podozrivo veľké oči 🙂 ), neviem. Ale to, že z knižky nikdy nebola masovka, s tým určite nesúvisí. Text je totiž ešte väčšia nálož ako ilustrácie. Je to najodvážnejšia detská kniha, akú som kedy držala v rukách. Načrtávajú sa tu spory z hardcore filozofie a logiky. Napríklad môžu si ľudia v komunikácii meniť jazyk, ako sa im zachce, ako to robí Humpty Dumpty z Alice? Je nič súčasťou všetkého?

„Nemôžem teraz hovoriť,“ povedal Tučniak, „Mám veľa práce.“

„A čo robíš?“

„Premýšľam.“

„Môžem premýšľať s tebou?“

„Ale len ak nebudeš myslieť na to, na čo myslím ja.“

„Dobre. A na čo teda myslíš?“

„Na všetko!“

Medveď sa poškrabal po hlave. „Mohol by si mi nechať aspoň čosi maličké, o čom by som mohol premýšľať ja?“

„V žiadnom prípade! Pre taký veľký mozog, ako mám ja, sotva Všetko stačí. Niekedy musím na Všetko myslieť dokonca aj dva razy.“

„Čo ešte zostalo, aby som mohol o tom premýšľať?“

„Nič!“ povedal Tučniak.

„Výborne, tak budem premýšľať o Ničom,“ potešil sa Medveď.

„Nemožné!“ zvolal Tučniak, „Aj na to myslím ja.“

„Veď predsa myslíš na Všetko,“ povedal Medveď.

„Nič je súčasťou Všetkého.“

Existenciálne otázky level 1

Hlavnou témou je však identita a existencia. Keď sa nedívame na svet, existuje vôbec? Existuje niečo mimo našich zmyslov? Je naša identita daná tým, čo si myslia druhí, alebo tým, čo si o sebe myslíme sami, keď sa na seba pozeráme pohľadom akoby zvonku (zrkadlo v závere)? Existuje niečo ako holá existencia bez subjektívnych nánosov?

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno Svrbenie.

„Mňa tuším švacne!“ pomyslelo si Svrbenie a neprestávalo sa škrabať. Zanedlho Svrbeniu narástol kožuch a a o chvíľu kožuchu narástli laby a nohy a nos. Neminulo ani veľa času a Svrbenie sa začalo nápadne podobať na… medveďa.

Vsunul do vrecka labu a našiel poskladaný kúsok papiera. Na ňom stálo:

SI TY JA?

Medveď sa poškrabal po hlave. „To je veru dobrá otázka.“

A čítal ďalej.

SI TY JA?

UŽITOČNÉ STOPY:

1. SOM VEĽMI MILÝ MEDVEĎ.

2. SOM ŠŤASTNÝ MEDVEĎ.

3. A SOM AJ FEŠÁK.

Spinoza, Lewis Carroll a substitučný tučniak

Ak si dospelí (aj to asi nemnohí) horko-ťažko vybavia, že im tieto témy pripomínajú trebárs Spinozu, čo si z takejto knižky zoberú deti? Čakala som, že aspoň na konci bude nasledovať nejaké vysvetlenie, ale nič. Tak túto knihu už asi neotvoríme, pomyslela som si, keď sme ju dočítali prvýkrát. Skúšala som z našej predškoláčky vypáčiť, o čom podľa nej Medveď, ktorý tam nebol je, ale na nič zmysluplné, samozrejme, neprišla. S deťmi si bežne čítame poriadne uletené knihy, ale túto som už odpísala aj ja. Predčasne. Preto som skoro odpadla, keď si ju vypýtali samy. Páči sa dokonca aj štuplíčkovi (3 r.). Citujem: „bola to hrozne smiešna knižka.“ Meno jednej postavy, Substitučný tučniak (inak výborný preklad Penultimate Penguin), sa u nás stalo ďalším zaklínadlom, ktoré si deti stále opakujú.

Jasné, že detské hlavičky nemajú šancu odkryť všetky prudko akademické otázky v pozadí, len sledujú prečudesno-čudesný príbeh ešte čudnejších postavičiek v nonsensovej rovine. A možno sa popri tom tak trochu zamyslia nad tým, ako môže existovať svrbenie bez medveďa. Alebo čo to znamená, že blúdenie je súčasťou cesty Dopredu. Je to málo? Určite nie. Keď Jostein Gaarder napísal pred rokmi geniálny Sofiin svet, ktorý zmenil život mnohým ľuďom, (pútavo!) napísaný úvod do filozofie pre tínedžerov bola prevratná myšlienka. Oren Lavie pritvrdil a zhodil túto vekovú hranicu na najnižšiu možnú úroveň.

Filozofia je však skrytá pod povrchom. Kto chce, môže ju odignorovať a vnímať len bláznivú lewiscarrolovskú rovinu. Tú tvorí príbeh o tom, ako sa zo svrbenia stal medveď (s amnéziou) a o tom, kým je, sa dozvedá len z nápovedy vo vrecku a od obyvateľov lesa. Tam stretáva Pohodlnú Kravu, Lenivú Žabu, Taxi Korytnačku, Substitučného Tučniaka. Vďaka nim sa dozvie, že je milý a šťastný. Nakoniec nájde svoj domov so zrkadlom, takže zistí, že je aj fešák – našiel sám seba.

Toto je pozitívna recenzia!

Čítam si po sebe tento text a stále rozmýšľam, či sa mi podarilo správne vyjadriť, čo si o tejto knihe myslím. Som nadšená! Z toho, že aj takáto kniha dokáže deti zaujať. Z toho, že sa opäť ukázalo, že deti netreba podceňovať. Presne ako hovorí Wolf Erlbruch v tomto rozhovore, kde vysvetľuje, ako sa stal búračom tabu. Okrem iného rozpráva aj o tom, prečo je detský gýč zlý: knižka sa musí páčiť nielen dieťaťu, ale aj rodičovi. Ak ešte stále váhate, anglickú verziu Medveďa, ktorý tam nebol si môžete prelistovať tu.

Komu je kniha Medveď, ktorý tam nebol určená

Netrúfam si určiť jasnú vekovú hranicu, ale povedala by som, že cieľovou skupinou sú hlavne deti, ktoré už vedia jasne odlíšiť rozprávkový svet od skutočného, jazyk ovládajú tak, že presne vedia, kedy je použitý „nezvyčajne“ a s nejakým zámerom. Teda zhruba od 5 rokov.

Nie je medveď ako medveď

Ešte jedna poznámka na záver. Ak sa vám zdá názov knihy Medveď, ktorý tam nebol povedomý, nemýlite sa. Pred pár rokmi vyšiel aj zošit s takmer identickým názvom – Medvěd, který nebyl. Možno si ho dokonca pamätáte zo starého slovenského prekladu. Recenziu som napísala tu.

Bonus

Hoci sa určite zaprisaháte, že meno Oren Lavie ste v živote nepočuli, je celkom pravdepodobné, že ste videli toto parádne video k jeho pesničke, ktoré si aj sám zrežíroval, a získal zaň Grammy:


Kniha medveď, ktorý tam nebol vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve OZ Slniečkovo. Má 48 strán a rozmer 260×335 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

MATILDA (Roald Dahl, Quentin Blake) – recenzia

Keď som oznámila, že máme novú knihu od autora našich milovaných Hastrošovcov (recenzia čoskoro), ozval sa nadšený výskot. Dahl opäť nesklamal a jeho nádielka originálnych nadávok (nič neznesiteľne vulgárne) nemala konca-kraja, na obrovskú radosť našej predškoláčky. Takto riaditeľka Byvolská privítala malých prváčikov vo svojej škole:

Na tvári mala výraz plný hnusu, ako keby sa pozerala na to, čo psík práve urobil na dlážke uprostred izby. „Taká banda malých ugrcancov.“

Všetci boli rozumní a zostali ticho.

„Chce sa mi zvracať, keď si predstavím, že budem musieť stráviť v tejto škole celé roky s takými ubrblanými smradmi ako ste vy,“ pokračovala. „Budem sa snažiť v čo najkratšom čase vyhodiť z vás čo najviac, aby mi nepreskočilo.“

Dala si prestávku a niekoľkokrát zafŕkala. Bol to zvláštny zvuk. Môžete ho začuť, keď kráčate okolo stajne počas kŕmenia koní.

„Určite vám vaši rodičia hovoria, akí ste milučkí,“ pokračovala. „Nuž, ja som tu na to, aby som vám povedala pravý opak a radšej by ste mali veriť mne.“

Potom žiakov skúšala z násobilky:

„Ty!“ vyštekla a prstom ukázala na na chlapčeka v prvej lavici, ktorý sa volal Rupert. „Koľko je dvakrát sedem?“

„Šestnásť,“ nepremyslene odvetil Rupert.

Byvolská sa začala k nemu pomalými krokmi približovať ako tigrica k srnčiatku. Rupert si uvedomil nebezpečenstvo a chcel sa rýchlo opraviť. „Je to osemnásť,“ zvolal. „Dvakrát sedem je osemnásť, nie šestnásť.“

„Ty sprostá vlasatá pandrava,“ revala Byvolská. „Tupohlavý škrečok! Prázdna bublina! Nemožná kaktusová hlava!“ Postavila sa priamo za Ruperta, natiahla ruku veľkú ako tenisová raketa, a schmatla Rupertove vlasy do dlane. Rupert mal bohaté zlatisté vlasy, ktoré jeho mamička považovala za krásne a preto mu ich nechala narásť dlhšie. Okrem dievčenských vrkôčikov a chvostíkov riaditeľka Byvolská najviac na svete neznášala dlhé chlapčenské vlasy.

Alebo:

„Mám sedem jabĺk, sedem pomarančov a sedem banánov. Koľko kusov ovocia mám spolu? No poďme, ponáhľaj sa! Povedz výsledok!“

„To je sčítavanie,“ povedal Wilfred. „To nie je násobilka tromi.“

„Ty utáraný idiot!“ skríkla riaditeľka. „Korunovaný hlupák! Zabetónovaná hlava! To JE násobilka tromi! Mám tri druhy ovocia a z každého druhu sedem kusov. Trikrát sedem je dvadsaťjeden. Nevidíš to, ty ťulpas jeden oťapený? Dám ti ešte jednu šancu. Mám osem veľkých somárov, osem malých somárov a osem takých somárov ako si ty. Koľko somárov mám spolu?“

Dahlovky nie sú pre každého

Slovné útoky navyše opakovane vygradujú do fyzických. Riaditeľka, bývalá šampiónka v hode diskom, žiačikmi žongluje ako s loptičkami. Veru, Matilda, ktorú Dahl napísal dva roky pred smrťou, je poriadne kontroverzná. Nie každý rodič alebo psychológ sa dokáže preniesť nad to, že zlo sa tu prezentuje ako zábavné. Matilda však nie je oslavou krutosti. Dahl nikdy nezabudne spomenúť, že žiadnemu z týraných detí sa (zázrakom) nič nestalo, a na konci sa Byvolská dočká spravodlivého trestu.

Komu je kniha Matilda určená

Školákom na prvom stupni. Dej sa z väčšej časti odohráva v škole a krúti sa okolo geniálneho dievčatka a jeho schopnosti zvládnuť vysokú násobilku a čítanie. Starších školákov už asi rozprávanie o päťročnom dieťati nebude celkom baviť. Ak si Matildu chcete prelúskať so škôlkarmi, uistite sa, že rozumejú spomínaným pojmom zo školského prostredia, ale najmä hyperbole a satire. Našu staršiu dcéru (6 r.) už zveličenia spoľahlivo priviedli k tomu, že text nemá chápať doslova, a tento bláznivý ubuovský humor jej postupne zachutil.

Nebojím sa preto, že by brutálne praktiky riaditeľky Byvolskej alebo Matildine lapajstvá preniesla do svojho života. Empatia sa buduje dlhodobo výchovou a jedna knižka na tom nemôže nič zmeniť. Verím, že z nej nikdy nevyrastie človek schopný ubližovať iným, preto nemám problém čítať si s ňou Dahla.

Feministka Matilda

Matilda je jedna z najúspešnejších detských kníh všetkých čias. V poslednej dobe jej predaj dokonca rástol a predbehol ostatné dahlovky. Určite pod vplyvom silnejúcich feministických nálad v spoločnosti.

Protipólom Matildinej geniality je bezcitnosť Byvolskej. Protipólom chladných a nevšímavých rodičov je citlivá chápavá až materinská Medušková – tá napokon aj starostlivosť o Matildu preberie. Nedá sa nevšimnúť si, že takmer všetky hlavné postavy, vrátane tých krutých, sú ženské. Je tu celkom evidentná snaha oslobodiť sa od stereotypných rodových zobrazení. Dahlov odkaz je veľmi priamočiary: dievčatá, môžete byť, kým chcete, nenechajte si vnútiť, že ste slabé. Zoberte svoj život do vlastných rúk. Keď v roku 2019 ešte stále mnohí majú s týmto posolstvom problém, aké silné muselo byť v dobe svojho vzniku! Kým dnes vychádzajú knižky o rebelkách ako na bežiacom páse, pred tridsiatimi rokmi boli Matilda s Pipi dlhou pančuchou naozaj výnimočným počinom.

Dahl, Taragel, Danglár

Dahlov literárny talent nespočíva ani tak v umeleckom prínose ako v schopnosti písať neuveriteľne pútavo. Ak je aj dnes kniha taká kontroverzná, potom pred 30 rokmi musela na malých čitateľov pôsobiť priam elektrizujúco. Spojenie čudesných bytostí a surrealistického násilia v detskej literatúre láka, spomeňte si na veľmi úspešné Rozprávky pre neposlušné deti od dvojice Taragel/Danglár.

Druhý odkaz Matildy je opäť pomerne priamočiary. Byvolská stelesňuje všetky hrôzy, ktoré Dahl v škole sám zažil. Internátne školy vtedy pripomínali Milgramov experiment a spisovateľom otrasná skúsenosť so šikanou poriadne otriasla. Keď sa Matilda a jej spolužiaci sami seba pýtajú, ako je možné, že riaditeľke jej násilnosti prechádzajú, odpovedali si takto. Je to preto, lebo Byvolská svojimi excesmi zachádza tak ďaleko, že rodičia deťom jednoducho neuveria, že niečo také je vôbec možné. Z tejto odpovede cítiť autorovu vlastnú bezmocnosť a ľútosť nad tým, že deťom sa a priori neverí.

Dávid a Goliáš

Zápletku tvorí tradičný rozprávkový námet, ba až univerzálny archetyp: podceňovaná bytosť (Matilda) zachráni celú komunitu pred netvorom (Byvolskou) – boj Dávida s Goliášom. Výstavba diela je však novátorská. Začína sa opisom žalostnej rodinnej situácie u Červohorských a niekoľkými zábavnými šibalstvami, ktorými sa Matilda rodičom odplatí za ich nevšímavosť a ponižovanie. Potom Dahl vylíči, akým geniálnym dieťaťom je hlavná hrdinka. Nasledujú pasáže s veľkou dávkou zveličenia o riaditeľke Byvolskej (aj ona sama je obryňa), ktorej krutosť nijako nezaostáva za dievčatkiným intelektom.

Sám autor v texte konštatuje, že jej výčiny sú za hranicou uveriteľnosti. Keď je násilie dovedené do absurdných rozmerov, empatia čitateľa sa vypína (ako dobre vie napríklad Tarantino). A tak sa na tejto karikatúre a najmä jej nadávkach naša dcéra výborne bavila. Rozmarný humorný tón tejto časti ešte Dahl podporil plejádou zábavných a veľavravných (nomen omen) mien (Byvolská, Atrament, Bahnošľap, Medušková).

Čítaj, čítaj!

Vzápätí sa však štýl radikálne zmení – keď sa Matildina spriaznená duša, dobrosrdečná učiteľka Medušková, rozhovorí o svojej biednej finančnej situácii a neľahkom detstve. Tón celkom zvážnie, zmiznú vtipy a hyperboly. Autor tu, naopak, nešetrí opismi prírody a prostredia a dokonca si dovolí aj jednu lyrickú báseň. A čitatelia tak majú pocit, akoby každá kapitola bola celkom inou knihou. Medzitým ešte Matilda objaví v sebe nadprirodzené schopnosti a Medušková naznačí možnosť, že jej otca zabila diabolská riaditeľka. Prvky mystery a detektívky tak dotvárajú totálny žánrový guľáš. V dospeláckej literatúre by podobný šialený mix bol len ťažko akceptovateľný, ale podľa môjho názoru u začínajúcich čitateľov funguje. Neustále sa meniaca atmosféra príbehu do víru strhla aj moje dieťa, uchvátené nepredvídateľnosťou knihy. Ak som náhodou pri čítaní spomalila tempo, poháňala ma ráznym Čítaj, čítaj! Ku knihe sme sa museli vracať každú voľnú chvíľu. 230 strán sme prelúskali za tri prázdninové dni.

Dahlov text za 30 rokov nijako nezostarol a to isté platí aj o práci jeho dvorného ilustrátora Quentina Blakea. Pár ťahov perom mu stačí na vykreslenie zložitých emócií. Jeho obrázky sú také veľavravné, že by ste podľa nich vedeli zrekonštruovať celý príbeh. Blake je majster karikatúrnej skratky.

Na záver ešte dve poznámky k slovenskej mutácii. Nie som grammar nazi, občasná hrubica či nespisovné slovo mi oči nekole, ale zarazila ma chyba (Márius namiesto Magnus), ktorá sa nešťastne pritrafila na takom dôležitom mieste, kde mätie. Trochu zvláštne na mňa pôsobí kombinácia pôvodných krstných mien s poslovenčenými priezviskami (Jenny Medušková), ale takéto zlátaniny by sa Dahlovi určite páčili. Inak však preklad skúsenej Evy Preložníkovej hodnotím veľmi pozitívne, s prekladom reálií sa veru natrápila poriadne.

Čo si o tejto kultovej i nenávidenej knihe myslíte vy? Napíšte svoj názor v komentári.


Kniha Matilda vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Enigma ako reedícia staršieho vydania. Má 230 strán a rozmer 145 x 218 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva a jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

 

FAREBNÉ STRAŠIDIELKO – THE COLOUR MONSTER (Anna Llenas) – recenzia

Pred pár dňami sme si mohli prečítať dokonalý novinársky text, ktorý si od A do Z, vrátane „faktov“ a citácií, vymyslela umelá inteligencia. Dokonca existuje aj literárna súťaž pre najlepšiu knihu napísanú strojom. Jednou z mála oblastí, v ktorej ľudia AI ešte v niečom predčia, je čítanie emócií v ľudských tvárach. Strojové učenie totiž nemá niečo, čo je pre túto úlohu nevyhnutné – ľudské telo. Bez možnosti embodimentu umelá inteligencia postupuje len ako vysoko funkční autisti – porovnáva nazbierané dáta, ale neprežíva ich cez svoje telo. Práve preto, že emócie zďaleka nie sú len vecou amygdaly v mozgu, ale celého tela, dokážu narobiť takú galibu.

Ako ich dostať pod kontrolu? Jednoducho tým, že si ich uvedomíme a pomenujeme. Rada z najbestselerovejšej knihy o výchove všetkých čias, Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Odskúšané na mojich deťoch a stopercentne potvrdené. Ak včas verbalizujem to, čo dieťa prežíva, a spomeniem pravdepodobné príčiny, je obrovská šanca, že hnev alebo plač neprejde do nekontrolovateľného afektu.

Ako odmerať ružovú lásku

Autorky ešte rodičom odporúčajú, aby potomkom stále hovorili o svojich pocitoch. A, samozrejme, treba s nimi rozoberať aj to, čo prežívajú oni. Lenže to nie je také jednoduché, veď popísať vlastné emócie často nevedia ani dospelí. Aby si ich malé hlavičky vedeli zatriediť, potrebujú pomoc. Takto pomáha aj dievčatko milému strašidielku, ktorému sa všetky pocity pomiešali, a nevie, čo s nimi. Spoločne ich teda roztriedia do fľaštičiek a idú na to cez farby. Červená znázorňuje hnev, modrá smútok (blues), zelená pokoj, žltá šťastie, čierna strach, ako inak. Tma je nebezpečná, žiarivé slnko príjemné, príroda upokojujúca, nahnevaný človek červený v tvári. Na týchto zažitých asociáciách je postavené Farebné strašidielko. Farby na nás priamo pôsobia. Takéto reakcie mozgu sú presne odmerateľné, pretože sa prejavujú aj fyzicky – zmenami krvného tlaku, tepu a podobne.

Symbolika farieb však nevychádza len z fyziologických procesov. V minulosti ju ovplyvňovali aj také faktory ako vzácnosť niektorých pigmentov, napríklad fialovej. Viac si prečítate v skvelej sérii článkov BBC o farbách, tu, tu, tu, tu, tu a tu. Hoci sa Anna Llenas snažila vyberať univerzálne symboly a vyhýbať sa kultúrne podmieneným atribútom, myslím, že napríklad modrá v súvislosti so smútkom v slovenskom kontexte veľmi nefunguje. U nás sa s ním spája skôr sivá. Je jasné, že kultúrne variácie sú veľké. Je preto príznačné, že Anna Llenas pomenovala len päť emócií (šiestu, ružovú lásku, si má čitateľ domyslieť sám). S akou farbou spojiť napríklad prekvapenie alebo znechutenie? Obmedzený repertoár však vôbec nevadí, lebo Farebné strašidielko je určené najmenším hlavičkám.

Je strach zbabelý zlodej?

V anotácii na Martinuse sa síce píše, že „žiadna z emócií nie je odsudzovaná alebo označená za nepatričnú,“ nie je to však celkom pravda. Vôbec sa mi nepáčili vety „Strach je zbabelec. Skrýva sa a uteká do tmy ako zlodej“ – tie radšej pri čítaní cenzurujem. Svoje deti učím, že za to, čo prežívajú, sa nemusia hanbiť. Veď všetci sa občas bojíme. Je to normálne. Zbabelé predsa môžu byť len vedomé rozhodnutia. A strach je vôľou len veľmi ťažko ovládateľný.

Omnoho poučnejšia je veta „Keď sa bojíš, cítiš sa maličké a bezvýznamné… a myslíš si, že nedokážeš urobiť, čo od teba chcú.“ Každej emócii sú venované štyri strany, kde sa v niekoľkých vetách vysvetľuje, ako ju strašidielko prežíva, prípadne čo ju spôsobilo. Pripomína to skvelú Knižku o pocitoch (recenzia tu), tá je však určená trošku starším deťom. Farebné strašidielko zvládnu aj najmenší čitatelia, pokojne od dvoch rokov.

Konečne omaľovanka, ktorá nenudí

Toto je jedna z knižiek, od ktorej čakáte nejakú pridanú hodnotu. Prečítať a odložiť na poličku sa akosi máli. Aby ste mohli s témou pocitov ďalej pracovať a pozhovárať sa o nich, pribalili v Perfekte ku knižke aj omaľovanku. Dieťa sa samo rozhoduje, akou farbou strašidlo vymaľuje, podľa toho, ako sa cíti. Samozrejme, červenou, ak vyzerá nahnevane, zelenou, ak je pokojné, modrou, ak je smutné. Alebo celkom inak? Omaľovanky sú pre mňa synonymom najväčšej nudy. Aspoň moje deti po nich väčšinou siahnu iba vtedy, keď už naozaj nie je poruke nič zaujímavejšie. Táto, našťastie, nie je len ďalšia bezduchá zabíjačka času. Okrem toho, že núti drobcov rozmýšľať o tom, čo strašidielko prežíva v rôznych situáciách, je aj celkom vtipná. Oplatí sa deťom prečítať aj sprievodný text, hoci preklad do angličtiny nie je úplne najlepší.

Omaľovanku môžete dať dieťaťu do ruky vtedy, keď ho potrebujete zabaviť. Alebo ju môžete použiť „terapeuticky“ keď ním lomcuje hnev, povedzte mu, nech nájde a vyfarbí stranu, kde sa strašidielko cíti tak, ako ono. Techniku vymaľovania sa zo zlosti som odkukala zo spomínanej knihy Ako hovoriť, aby nás deti počúvali.

3D ilustrácie

Za veľkým úspechom The Colour Monster sú aj ilustrácie: pár ťahmi načrtnuté dievčatko, strašidielko, fľaštičky a všelijaké farebné kolieska, ktoré predstavujú emócie, sú povystrihované z kartónu a zoradené do krásnych koláží. To zvládnem aj ja, povedia si deti. Určite sa mnohé inšpirovali k tvorbe vlastných kníh. Všetky nedokonalosti (ohnutý kartón, krivé strihanie, presvitajúci novinový papier) sú priznané. Akoby ste porovnávali Youtube videá s televíznymi programami – pôsobia autenticky, priamo. Akoby sa dieťaťu prihováral jeho rovesník. Tento dojem ešte umocňuje silný 3D efekt vytvorený pomocou tieňov. Vytvára ilúziu, že postavičky a všelijaké ozdôbky len pred chvíľou niekto vystrihol. Priam čakajú, že ich vezmete do ruky.

Takúto ilustrátorskú stratégiu si Anna Llenas zvolila aj preto, ako pripomína už spomínaná anotácia, aby inšpirovala čitateľov. Rodičia môžu pripraviť farebné kartónové žetóny alebo gombíky a zahrať sa so svojimi strašidielkami hry, ktoré im pomôžu zatriediť ich emócie. Trebárs do sklených pohárov, ako to robí dievčatko v knižke.

Ďalší bonus: strašidielko na ilustráciách je také očividne mierumilovné a neškodné, že je to dobrá terapia pre všetky deti, ktoré sa z animovaných rozprávok nakazili strachom z duchov a mátoh. Mimochodom, pripomína aj vám postavičky ďalšej Španielky Olgy de Dios?

Komu je kniha Farebné strašidielko / The Colour Monster + maľovanka určená

Je tu máličko textu, preletíte ho za pár minút. Dokonca aj vtedy, keď čítate obe verzie, anglickú i slovenskú. Odporúčam pre poleporelové štádium – od dvoch rokov. Pre staršie deti – ako naša šesťročná predškoláčka – je to už trochu nuda, ale štuplíček (3 roky) bol nadšený. Niektoré pasáže mám zakázané čítať – pozná ich naspamäť a recituje ako básničku 🙂 .

The Colour Monster je veľký celosvetový bestseller. Súdiac podľa obrovského ohlasu, ktorý vyvolala novinka zo Svojtky Moje emócie, i minuloročná Knižka o pocitoch z Enigmy, detské publikácie s touto témou sú v kurze i u nás. Ktorú si obľúbilo vaše dieťa? Podeľte sa o svoj názor.


Kniha Farebné strašidielko / The Colour Monster + maľovanka vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Perfekt. Má 44 strán a rozmer 250×250 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva. Jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

STROMY (Piotr Socha, Wojciech Grajkowski) – recenzia

Poľská ilustrácia je pojem (na Slovensku sú známi najmä Mizielińskí, Piotr Socha, Susie Hammer a Emilia Dziubak; kto sa u nás odváži vydať Martu Ignerskú?). Aj na Stromy čakal celý svet. A Socha nesklamal ani tentokrát.

Táto veľkoformátovka sa u nás čítala takto: ja som sedela v strede, deti vedľa mňa, každé z jednej strany. Ja som čítala a detváky väčšinou vôbec nedávali pozor a niečo si navzájom rozprávali, prekrikovali sa a naťahovali o knižku. Tým nechcem nijako naznačiť, že text je nezaujímavý, naopak. Ale obrovitánske obrázky sú jednoducho také úchvatné, že deti nevedeli odolať. Všetko, čo ich zaujalo, museli okomentovať, priebežne si vymýšľali rôzne hry (hádaj, ktorý strom sa mi najviac páči) alebo po stránkach iba labužnícky krúžili prstom. Takže vzdelávala som sa najmä ja a deti si užívali vizuálne vnemy. Nemôžem im to mať za zlé, taký bol aj zámer autora. Matematicky vyjadrené: výtvarný obsah na každej dvojstrane zaberá 1500 cm2, rámček s textom 240 cm2. Strany tu dokonca ani nie sú číslované, len obrázky (rímskymi číslicami 🙂 ). Aj väčšie deti chcú mať svoje silent books 🙂 .

A aké sú tie ilustrácie nádherné! Aj obyčajné listy sú nakreslené tak, že by ste si ich dali zarámovať. Baobaby, brachychitony a rôzne iné endemity sú také úžasné, že moje deti už plánujú cestu okolo sveta, aby si ich popozerali. Zatiaľ sa budú musieť uspokojiť s návštevou botanickej záhrady 🙂 . Našťastie, jeden endemit, čudesný smrek omorikový, rastie celkom blízko – na Balkáne. Keď sme čítali krásnu baobabovku Z domu a zahrady (recenzia tu), deti sa dožadovali gigantickej tekvice. Sochove Stromy im vnukli nové botanické inšpirácie – najnovšie sa každý deň domáhajú bonsajov. Kniha do bodky splní to, čo sľubuje na prvej strane: poďme sa na stromy, ktoré nám zovšedneli, pozrieť novými očami, znovu objavme ich krásu.

Krčma v baobabe

Niečo na tom zovšednení bude, lebo najviac sa nám páčili exotické stromy ako baobaby. Šesť z deviatich existujúcich druhov rastie na Madagaskare. 80% všetkej flóry na tomto ostrove sú endemity. Tisícročný baobab na farme Sunland v Juhoafrickej republike bol taký široký, že v jeho bútľavom kmeni (širokom odhadom až 47 metrov) vznikli dve prírodné jaskyne. V jednej zriadili majitelia minikrčmu a v druhej vínnu pivnicu, lebo sa tu udržiavala stála teplota 22°C.

Aj takéto informácie sme sa dočítali v tejto modernej encyklopédii. Je vystavaná, podobne ako Takto vidím (recenzia tu), pivotovaním okolo jednej témy. Najväčší priestor dostal, samozrejme, výklad z biológie, ale dopĺňajú ho informácie o mexickom ozdobnom strome života z hliny, postupe pri rúbaní dreva, drevených maskách, stavbách i hudobných nástrojoch, rodokmeni, strašidelných príbehoch s personifikovanými stromami aj úlohe stromov v náboženstve. Fascinujúce je porovnanie ľudských dejín so životom jediného stromu. Ten najstarší žil takmer 6000 rokov! Stromy sú knižka 21. storočia aj preto, že do čítania zapojíte i mobil. Neverím, že po ňom nesiahnete, keď sa dočítate o kozách, ktoré sa pasú na strome (marockom arganovníku). Alebo o mangrovníkoch a vlnovcoch s fascinujúcimi koreňmi. Alebo o živých mostoch posplietaných z koreňov figovníkov.

Tu je hitparáda najväčších stromov:

Najvyšší z nich je vyšší ako Socha slobody, úctyhodné. Ale toto mi úplne vyrazilo dych: tento banyán v indickom meste Howrah má viac ako 3700 kmeňov a ich spoločná koruna má priemer približne pol kilometra. Tohto obra obohnali 330 metrov dlhým plotom – a strom ho prerástol.

Škoda, že v knihe nevenovali viac priestoru fantastickým chodiacim stromom, ktoré nedávno objavil slovenský paleobiológ Peter Vršanský. Moje deti sa na ne toľko vypytovali, že som si ich musela naštudovať poriadne detailne 🙂 .

Kde ste boli, keď vyšli Včely

Pamätáte sa, kde ste boli, keď ste sa dozvedeli o 11. septembri alebo keď sme vyhrali majstrovstvá sveta v hokeji? Najvýraznejšie historické momenty si ľudia väčšinou prepoja s vlastným prežívaním. Ja sa presne pamätám, kde som prvýkrát uvidela Sochove Včely. Aj to, aká ohúrená som ostala. V tej dobe bola takáto kniha ako zjavenie. Od tých čias sa, našťastie, náš knižný trh zmenil na nepoznanie. Hoci Sochova druhá publikácia je rovnako krásna, konkurenciu už má. V roku 2018 vyšla vo vydavateľstve Eastone Books fantastická knižka Botanikum zo série Vitajte v múzeu; tri roky predtým vydalo Artforum rovnako nádherný Rastlinopis Jiřího Dvořáka a Alžběty Skálovej.

Zmena pohlavia zľaknutím

Keďže sme si ho čítali krátko pred Stromami, niektoré informácie sme už poznali odtiaľ. Grajkowského štýl je však o poznanie civilnejší: menej odborný a zároveň menej hravý a menej poetický. Nie sú tu ani rôzne vtipy Skálovej ilustrácií, ani básničky, hádanky, osobné príhody, aké hojne využíva Dvořák (prečítajte si recenziu jeho Hávedníka). Rastlinopis priam prekypuje pikoškami, ako napríklad o cykase Woodsovom, ktorý bol jediný exemplár svojho druhu. Preto vedci rozbehli neuveriteľnú záchrannú akciu. Posledný cykas sa im podarilo namnožiť, ale otec i potomkovia boli všetci mužského pohlavia a cykasu naďalej akútne hrozí vyhynutie. Vedci dúfali, že sa im podarí cykas nejakým spôsobom nastrašiť. Aj rastliny sa totiž dokážu zľaknúť a práve silné preľaknutie dokáže u cykasov spôsobiť zmenu pohlavia. Tie stromy sú rozhodne zaujímavejšie, ako som si doteraz myslela.

Komu je kniha Stromy určená

Je na vás, ako s ňou budete pracovať. Slovná časť je určená mladším školákom, prípadne deťom od päť rokov, ak im občas niečo dovysvetľujete. Ak máte mladšieho drobca (3 a 4 roky), text si naňho počká, pokojne mu knižku kúpte. Zatiaľ si v nej môže listovať sám. Stromy sa nestratia v žiadnej knižnici. A nielen kvôli svojej veľkosti.

Máte tento bestseller doma aj vy? Ako sa vám páčil? Chcete sa niečo opýtať? Napíšte mi komentár.


Kniha Stromy vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Slovart v slovenskom aj českom jazyku. Má 68 strán a rozmer 272×370 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

FINGERPRINT ACTIVITIES (Fiona Watt) – recenzia

Čo môže byť väčšia slasť ako ponoriť prsty do mäkkej podušky s farbou a odtláčať nafarbené prsty na papier? Zážitok porovnateľný len so skákaním v poriadne bahnistých mlákach. Odkedy som na sériu Fingerprint Activities natrafila vo viedenskej Albertine (za poriadne predraženú cenu), vedela som, že túto radosť musím svojim detvákom dopriať. A bol to asi najlepší darček, aký minulý rok dostali pod stromček. O túto knihu sa zvádzali veľké boje (asi som rovno mala kúpiť dve). Z nejakého dôvodu sa moje deti vždy pri práci s touto knihou prepli do módu vyvádzania lotrovín, takže knihu radšej skladujeme na najvyššej poličke. Inak by asi celý byt získal nový dúhový náter.

 

Fingerprint Activities

Asi aj vďaka umiestneniu v nedostupnej výške zošit (zviazaný skrytou špirálovou väzbou v pevných doskách) žije aj po roku. Vôbec nevadí, že všetky úlohy sú už dávno vyplnené – naďalej fungujú ako inšpirácia a deti si otláčajú vlastné vzory na čistý papier. Nevyschla ani špongiová poduška s farbami – je chránená krytom. Mimoriadne oceňujem veľký počet strán (64).

Nepodarilo sa mi získať povolenie uverejniť fotky vnútorných strán, ale toto video je veľavravné:

Celá séria Fingerprint Activities je veľmi podobná, my máme doma vianočný diel.

Pri úlohových knihách sa na tvorcov často zabúda, ale autorka tejto je neprehliadnuteľná. Fiona Watt je 6. najpredávanejšia autorka detských kníh v UK. Predala už desiatky miliónov výtlačkov.

Vydavateľstvo Usborne možno nie je vždy zárukou top progresívnych ilustrácií, vždy však ponúka kvalitný text a hravé prvky podporujúce detskú kreativitu.

Séria Fingerprint Activities vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Usborne. Knižky majú 64 strán a rozmer 211×165 mm. Kúpiť si ich môžete napríklad tu.