STROM, KTORÝ DÁVA / O STROMU, KTERÝ DÁVAL (Shel Silverstein) – recenzia

Nestáva sa často, aby v knihe boli iba dve postavy (ak nerátame tretiu postavu, ktorej trčia len nohy). A ešte nezvyčajnejšie je, ak jednu z nich po celý čas vidieť len spolovice. Ak by to bola ľudská bytosť, bolo by to veru poriadne čudné. Odseknutá koruna stromu môže byť v tomto prípade metaforou nášho vzťahu k prírode: nevnímame ju v jej komplexnosti, ale len z obmedzenej ľudskej perspektívy. Pretože chlapec a strom, ktorých dialóg tvorí túto tenkú knižku, nezastupujú nič menšie ako ľudstvo a prírodu (ponechám teraz bokom fakt, že vyčleňovať ľudí z prírody je samo osebe sebastredné alebo, ak chcete, antropocentrické).

Budem úprimná, našej predškoláčke sa táto kniha vôbec nepáčila. Tušila som prečo a svojimi slovami mi to aj potvrdila. Vzťah chlapca a dávajúceho stromu je tak očividne nesymetrický, že táto do očí bijúca nespravodlivosť pobúrila aj moju dcéru. Ale ani knihy pre deti nie sú vždy napísané preto, aby sa páčili. Strom, ktorý dáva chce deti celkom schválne vyrušiť a znepokojiť. A prinútiť ich tak skutočne sa zamyslieť nad nepríjemným, ale pravdivým posolstvom. Ak by totiž strom v tomto príbehu bol človekom, chlapcovo správanie voči nemu by bolo neospravedlniteľné.

Autor Shel Silverstein dal stromu zámerne schopnosť hovoriť a cítiť, v angličtine ho dokonca označuje osobným zámenom she. Chcel tak primäť čitateľov nazerať naň ako na živú bytosť, ktorá má svoje potreby a limity. Nič z toho však chlapec nerešpektuje. Ten od stromu, ktorý dáva a dáva a dáva len berie a berie a berie. Najprv je ich vzťah vyrovnaný: chlapec sa so stromom hrá a má ho rád. Keď však vyrastie, stratí oň záujem a vracia sa len vtedy, keď niečo potrebuje – peniaze za jablká, drevo na dom alebo obyčajný peň na oddych. Silverstein vložil do textu aj nenápadnú nápovedu deťom, že príbeh majú vnímať ako širšie podobenstvo. Chlapca v celom príbehu nazýva chlapcom, hoci ten postupne rastie, až nakoniec celkom zostarne. Skvelý nápad, ako deti naučiť, že slová v literatúre mávajú aj iný význam ako v bežnej reči.

Priznávam, táto moja interpretácia je prehnane negativistická. Kto nechce, nemusí medzi riadkami vnímať chlapcovu aroganciu, len veľkodušnosť stromu. Presne ako náš štuplíček (3 roky), ktorému sa knižka veľmi páčila. Po prvom čítaní sme si dali brainstorming o tom, koľko vecí pochádza zo stromov. A ich zoznam bol poriadne dlhý. Okrem iného zo stromov máme papier a lepidlo, z ktorých je vyrobená táto výnimočná kniha.

Popri eko výklade má príbeh aj iné vrstvy. Je to tiež obžaloba dospeláckeho konzumu a oslava detskej bezprostrednosti, hravosti a radosti zo života. Chlapec, hoci stále berie, sa neteší z ničoho a v starobe sa len sťažuje. Strom je šťastný, keď môže pomôcť. Je spokojný aj vtedy, keď sa rozdá takmer do posledného kúska. Pripomína to Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom alebo ľalie poľné. Nečudo, že si túto knihu privlastnili aj kresťania. Ale podľa mňa tu rozhodne o propagáciu lásky k blížnemu až do totálneho sebaobetovania nejde.

Strom, ktorý dáva sa dá čítať aj ako alegória o vzťahu rodič – dieťa, presnejšie matka – dieťa (lebo she). A veľmi výstižná! Počiatočnú bezbrehú obojstrannú lásku, keď sú si matka a dieťa jeden pre druhého celým vesmírom, rýchlo vystrieda rezervovanosť chlapca-pubertiaka. Strom-rodič, ochotný vzdať sa úplne všetkého, nežiada nič, len ponúka. A dieťa bez okolkov berie, kým nie je čo zobrať. Je smutný pohľad na strom, ktorý od života nečaká nič, len občasné stretnutia so svojím chlapcom. Túto interpretáciu podporuje aj čudesné oslovenie chlapec, ktorým sa strom prihovára starcovi: pre rodičov potomok vždy ostane ich dieťaťom, bez ohľadu na jeho vek. Bola som zvedavá, či malí čitatelia dokážu rozlúsknuť takúto metaforu. A s údivom som pozorovala, ako mi naša predškoláčka sama od seba ukazuje, že konáre stromu skoro na každom obrázku pripomínajú ľudské ruky.

Ilustrácie sú, rovnako ako text, zjednodušené až na podstatu. Žiadne farby, žiadne ozdoby, len strom a chlapec načrtnutí jednoduchou čiernou linkou. Shel Silverstein bol aj karikaturista a je to vidieť. A predsa je tu množstvo detailov, ktoré detským očkám neujdú: ovisnuté konáre, keď je strom opustený a smutný; druhé srdce na kmeni stromu, keď sa chlapec zaľúbi do dievčaťa. A stále rozmýšľam, či je scéna, kde sa chlapec hrá na kráľa lesa, narážka na o rok staršiu kultovku Kde žijú divé zvery (recenzia tu).

Shel Silverstein sa úspechom Mauriceovi Sendakovi vyrovnal. Strom, ktorý dáva bol v roku 2001 14-tou najpredávanejšou detskou knihou. V 70-tych rokoch vznikol aj krátky animovaný film, ktorý nahovoril Silverstein.

Komu je kniha Strom, ktorý dáva určená

Keď sme doma pred rokmi čítali ruskú klasiku pre deti, dostala som mierny kultúrny šok. Zlo tu bolo málokedy potrestané, často naopak zvíťazila prefíkaná klamárka líška. Tolstého rozprávky ma donútili zamyslieť sa nad tým, či deti naozaj potrebujú počúvať len príbehy s morálnym posolstvom, o umelej idylke, alebo je pre ne užitočnejšia takáto realistická škola života už v útlom veku? Nechce sa mi pátrať, ako túto otázku rozriešili psychológovia. Osobne si skôr myslím, že deti netreba izolovať vo vymyslenom svete, kde vždy zasiahne vesmírna spravodlivosť. Ak je rodič pripravený čítať a vysvetliť im aj smutný príbeh ako Strom, ktorý dáva (hoci strom neochvejne trvá na tom, že je šťastný), potom deti budú pripravené tiež. Ako im pomôcť spracovať túto nestarnúcu klasiku? Tu alebo tu nájdete otázky na spoločný rozhovor po čítaní.

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.


Kniha Strom, ktorý dáva vyšla v roku 2013 vo vydavateľstve Slniečkovo. Má 56 strán a rozmer 179 x 250 mm. V češtine vyšiel Strom, který dával vo vydavateľstve Librex v roku 2007. Ak vás recenzia zaujala, slovenskú verziu si môžete kúpiť tu. Českú verziu tu. Anglickú verziu tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

THE WOLF, THE DUCK & THE MOUSE (Mac Barnett, Jon Klassen) – recenzia

Každý, kto sa občas pozrie, čo je nové v detskej literatúre vo svete, musel naraziť na meno Jon Klassen. Čo kniha, to bestseller a kopa ocenení k tomu. V roku 2017 jedna klassenovka vyšla aj v Ikare – Lišiak Pax.

The Wolf, the Duck & the Mouse

Najčastejšie spolupracuje s Macom Barnettom a od tohto legendárneho dua je aj kniha The Wolf, the Duck & the Mouse.

Toto video natočili autori priamo v bruchu vlka.

Upozornenie: pri hodnotení tejto knihy určite nebudem objektívna. Čítali sme ju totiž za dosť adrenalínových okolností – ortuť teplomera stúpala do astronomických výšok, dieťa nereagovalo na otázky a hystericky plakalo. Hneď ako sa dcéra trochu upokojila, začali sme čítať túto knihu. A už po prvej scéne z vlkovho brucha sa ozýval smiech a smiala sa až do konca. Neusmievala, ale celkom nahlas a úprimne smiala. Mac a Jon, máte to u mňa. Horúčka klesla, ochorenie odoznelo a my už týždeň čítame The Wolf, the Duck & the Mouse stále dookola. Každý deň. Dvakrát.

Ako som už písala v recenzii na Špinušku, unavuje ma, keď dopredu viem, ako sa skončí „zábavná“ scénka vo filme alebo knihe. Málokto dokáže napísať skutočne vtipný príbeh s naozaj nečakanými zvratmi. Macovi Barnettovi sa to podarilo. Druhý výjav z knihy, keď hlavnú hrdinku myš zožerie vlk (a ešte nám s radosťou otrčí zadok), mi pripomenul scénu z filmu bratov Coenovcov Burn after Reading, kde hneď na začiatku šokujúco zastrelia Brada Pitta, jednu z najväčších hviezd tohto filmu. Prehltnutá myška síce lamentuje, že toto je koniec, ale v bruchu ju čaká ešte veľa dobrodružstiev. A pokračovanie je rovnako skvelé ako u mojich obľúbených Coenovcov: myška zistí, že v bruchu nie je sama, a že tam vôbec nie je zlý život. Len keby tam bolo aspoň jedno okno. Ešteže vlk na kačkino odporúčanie pohltal sviečky. Symbióza je dokonalá, lebo keď vlka začne naháňať poľovník, kačka s myškou ho zachránia.

Oh woe! Oh shame!

Ilustrátor Klassen má svoj jasne rozpoznateľný štýl a ten nehýri práve farbami. Aj The Wolf, the Duck & the Mouse je ladená do nezáživnej hnedej (scény z brucha) alebo sivej a mesačno-modrej (scény z lesa). Aj túto obmedzenú paletu dokázal využiť na krásnu hru so svetlom. Nočný les – ako inak, pri splne mesiaca – má úžasnú atmosféru. Hnedo-sivé odtiene dávajú knižke patinu. Klassen nemá rád preplnené ilustrácie, ale aj minimum „rekvizít,“ ktoré v knihe sú, dokázal využiť na podporenie retro efektu: kačica s myškou nosia košeľu a motýlika a púšťajú si platne. K vintage štýlu najviac prispieva štipku patetická, mierne archaická a trochu rýmovaná angličtina: Oh woe!“ said the wolf. „Oh shame! Never have I felt such aching and pain. Surely it must have been something I ate. Ale netreba sa jej báť – to hlavné je zjavné aj z obrázkov.

Moderný nesvojprávny vlk

Sú len dva druhy rozprávok – so zlým a zákerným vlkom, ktorý podľahne až na konci, a so zlým, ale neschopným vlkom-fackovacím panákom (No počkaj, zajac!). Ten má ťažký život už od začiatku. Aj v tejto knihe je vlk tak trochu nesvojprávny a zmanipulovaný, ale žiadne veľké násilie sa tu nedeje, dokonca sa so svojimi požranými obeťami spriatelí (a vôbec to nepôsobí nasilu). Hoci námet okamžite pripomenie Červenú čiapočku alebo Kozliatka, týmto klasickým rozprávkam je príbeh veľmi vzdialený. Barnett s Klassenom totiž ukazujú strach (= vlka) v úplne inom svetle. Keď si s ním myška s kačkou poradia a naučia sa ho ovládať, vyzerá úplne neškodný až bezbranný a je skôr na smiech. Vlk s vyplazeným jazykom pôsobí tak utrápene, až vzbudzuje ľútosť (hoci nie práve u mojich škodoradostných detí 🙂 ).

The Wolf, the Duck & the Mouse je variáciou na spomínanú Červenú čiapočku, ale skrz-naskrz modernou. Napríklad aj v tom, že hlavní hrdinovia nečakajú pasívne na záchranu, ale v ťažkej situácii si pomôžu sami. Strach už dávno nie je výchovným prostriedkom, dnes rozprávky vychovávajú sebavedomé deti.

Bonus

Tu je zaujímavý rozhovor s Kanaďanom Jonom Klassenom o tom, ako vzniká detská kniha, aj s ukážkami.

Komu je určená kniha The Wolf, the Duck & the Mouse

Všetkým, naozaj všetkým deťom od dvoch do siedmich rokov. Neverím, že sa nájde dieťa z tejto vekovej kategórie, ktoré by si ju neobľúbilo.

 

Kniha vyšla vo vydavateľstve Walker Books Ltd v roku 2017. Má 40 strán a rozmer 225 x 287 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu The Wolf, the Duck & the Mouse si môžete kúpiť tu (doručenie na Slovensko zadarmo)

 

THAT’S MY HAT! (Anouck Boisrobert, Louis Rigaud) – recenzia

Ak dieťa nebavia knihy, asi ešte nenašlo tú správnu, povedal v rozhovore pre denník N John Boyne, autor Chlapca v pásikavom pyžame. Súhlasím na sto percent. Moje deti knižky milujú. Akoby aj nie, keď ich zásobujem takými lahôdkami ako That’s My Hat! Neviem si predstaviť dieťa, ktoré by táto originálna skladacia 3D kniha nezaujala.

That’s My Hat! je ďalšia netradičná kniha, ktorú v supermarkete nenájdete. Niežeby pop-up books alebo 3D knihy alebo pohľadnice donedávna neexistovali. Ale Anouck Boisrobert a Louis Rigaud využili tento „žáner“ na maximum. Formát knihy nie je nijako výnimočne veľký, ale keď knihu otvoríte, nechce sa vám veriť, koľko detailov dokázali vtesnať na jednu dvojstranu. Niektoré skladacie (3D) ilustrácie sú až architektonicky komplexné. A napriek tomu to nie sú technicky náročné „konštrukcie,“ aké majú tendenciu pokaziť sa, lebo majú problém zložiť sa do pôvodného tvaru. That’s My Hat! sme doma čítali už veľakrát, ale zatiaľ všetky skladačky fungujú stopercentne (nevydržalo len to, čo nasilu odtrhli detváky). Bez pomoci sa otvárajú i zatvárajú. A to s nimi štuplíkovské rúčky naozaj nenarábali s citom.

Geometrický minimalizmus

Ilustrácie minimalisticky redukované na geometrické tvary, brechtovský Verfremdungseffekt hneď na úvodnej strane (keď si chlapec sám nakreslí svoj klobúk) – a na prvý pohľad viete, že That’s My Hat! je fajnšmekrovinka. Ale netreba sa báť toho, že by ju deti neprijali alebo nepochopili. Všetky predmety ako automobily, stromy, zelenina a ovocie alebo oblečenie v obchode sú síce redukované na obdĺžniky, štvorce, trojuholníky, kruhy a polkruhy, ale postavy, vrátane tej hlavnej, opice, dostali výnimku a zachovali si jasne rozpoznateľné črty. Ľudia sú nakreslení pár jednoduchými karikatúrnymi ťahmi, vďaka čomu ilustrácie vyznievajú hravo, vtipne, živo, ľahko (spomínate si na Viktora Kubala?). Aspoň tie čiernobiele postavy medzi všetkými farebnými obdĺžnikmi a štvorcami rýchlejšie identifikujete.

Prečo treba hľadať opicu

A niekedy dá hľadanie opice s klobúkom naozaj trochu zabrať. Knižka sa musí natáčať do všetkých možných uhlov. Opica sa skrýva – kde inde – v zelovoci. A keď sa minú všetky banány, vydá sa do iných obchodov a knižnice. Pani knihovníčka poradí – opicu (monkey) treba hľadať pod písmenom M. Opica, samozrejme, skoro všade niečo vyvedie, na obrovskú radosť všetkých malých čitateľov – kazisvetov. Prečo vlastne treba hľadať tú opicu? Hľadá ju chlapec, ktorému odfúklo klobúk. Ten pristál na opičej hlave a na nej putuje celým mestom. Čo sa nakoniec stane s klobúkom sa nedozvieme. Hlavná vec je, že opica vyviazne živá. Vďaka Verfremdungseffektu, samozrejme 🙂 .

Komu je kniha That’s My Hat! určená

Každému dieťaťu, ktoré sa poteší skladacej „3D“ pohľadnici. Aj keď porovnávať túto knihu s pohľadnicami je ako porovnávať Rolls Royce s kolobežkami 🙂 .

Je na vás, či sa odvážite dať ju do rúk malému dieťaťu, ktoré by ju mohlo poškodiť. Opica, ktorá sa skrýva za všelijakými priečinkami a regálmi deti priam vyzýva, aby ich chytali, ťahali – a roztrhli. Ale za tých pár zlepených častí to podľa mňa stojí.

Ak vás odrádza angličtina – tých pár slov zvládnete aj s Googlom.

Megabonus

V dnešnej dobe ani detské knižky už nie sú len knižky a oplatí sa trochu pátrať po tom, čo sa s nimi dialo na internete. Tak som sa doklikala až sem, k úžasnej aplikácii, ktorá vznikla na základe tejto knihy. Aplikácia má názov Oh!, lebo kniha sa vo francúzskom origináli volá Oh! Mon chapeau. Je to vlastne hra s geometrickými tvarmi. Čo môže vzniknúť z červeného štvorca, žltého polkruhu alebo zeleného obdĺžnika? Čokoľvek. Stačí kliknúť, otočiť alebo zatriasť mobilom. Slovo magický veľmi často nepoužívam, zdá sa mi nafúkané, príliš pompézne, ale táto aplikácia je jednoducho magická. Stiahnuť sa dá zadarmo a potom doplatíte toľko, koľko uznáte za vhodné, 1 – 10€.

http://ludocube.fr/game/oh/

Ak ste ako ja a túto aplikáciu ste si hneď stiahli, tak vás už iste svrbia prsty, aby ste si podobné hry s geometrickými tvarmi vyskúšali aj vy s detvákmi. Presne na tom je založená táto úžasná úlohová knižka Sticker, Shape, Create od Therezy Rowe. O nej niekedy nabudúce.

 

Ja viem, príliš veľa videí na jeden článok, ale nemôžem nepridať ešte toto, Popville od rovnakých autorov ako That’s My Hat!

a toto, ABC3D od Marion Bataille.

Kto by nemiloval skladačkové 3D knihy!

Jazykové okienko

Pop-up books sa do slovenčiny prekladajú ako 3D knihy. V dnešnej dobe sa názov 3D skôr používa na technológie, ktoré pomocou okuliarov dokážu na dvojdimenzionálnej ploche simulovať tretiu dimenziu. Pre knihy typu That’s My Hat! by som navrhovala iný názov. Vyskakovacie alebo vystreľovacie knihy sa mi zdá príliš bojovný pojem. A čo tak skladačkové alebo skladacie knihy? Čo navrhujete vy?

 

Kniha That’s My Hat! vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Thames&Hudson Ltd. Má 24 strán a rozmer 222×281 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť s poštovným zadarmo tu. Knihu Under the Ocean od tých istých autorov si môžete kúpiť tu.

TOUCH AND FEEL MAZES – DOTYKOVÉ BLUDISKÁ (Junko Murayama) – recenzia

Odkedy sa našou domácnosťou prehnala vlna Mimy a Lízy (mali sme všetko – knižky, DVDčka aj krásny úlohový zošit), naša predškoláčka nám občas spontánne dáva otázky, ako sa nevidiaci orientujú vo svete, ako varia, ako sa hrajú Ubongo a iné hry. Braillove písmo na krabičkách od liekov sa nikdy nezaobíde bez komentára. Mimi a Líza je jednoducho fenomén, vďaka ktorému sa dokázala vcítiť do kože slepého dievčatka. Preto som si myslela, že ju zaujme aj kniha Touch and Feel Mazes, Dotykové bludiská (v japonskom origináli Sawaru Meiro). Navyše, okrem skvelého hmatového pexesa Memonik, o ktorom snívam, odkedy som ho videla v galérii Satelit, detské hry a knižky hmat vôbec nerozvíjajú. Pritom deti milujú hmatové podnety. Svet detských zmyslov je úplne iný ako u dospelých a deti si poriadne užívajú aj takú maličkosť ako sú výčnelky alebo kontrast drsnejších a hladkých plôch na stránkach knihy. Hmatové leporelá pre bábätká mali u nás doma obrovský úspech, napríklad toto, ale bábätkovské časy už máme za sebou a dotykové leporelá už naše detváky nudia. Okrem Touch and Feel Mazes nepoznám žiadnu inú knihu, ktorá by prvoplánovo rozvíjala hmat takým spôsobom, aby to bavilo aj väčšie deti.

Sediaca žena s mačkou. Naša 5-ročná sochárka sa s plastelínou vydrží hrať celé hodiny. Aj dotykové bludiská jej išli lepšie ako mne.

 

Princíp aktivity je jednoduchý. Na každej strane je jedno farebné bludisko, začiatok označuje trojuholník, koniec kruh. Cestičky sú vyznačené vyčnievajúcimi bodkami.

Komu je kniha Touch and Feel Mazes určená

Nevidiacim (na obálke je krátky text v Braillovom písme) a všetkým, ktorých zaujíma, ako títo ľudia vnímajú svet. A tým, ktorí si chcú precvičiť zanedbávaný zmysel – hmat. Že je naozaj zanedbaný sa potvrdilo aj v mojom prípade. So zavretými očami úlohy v knihe ani nedokážem vyriešiť. Našťastie 5-ročná dcéra má väčšiu trpezlivosť a zvládla to. Zatiaľ tie jednoduchšie bludiská na prvých stranách, ale časom sa, dúfam, vytrénuje aj na zložitejšie bludiská na posledných stranách knihy. Takže nedajte sa pomýliť leporelovou formou, vyriešiť tieto úlohy je poriadne ťažké!

Bonus

Ak sa ako kuriozitu chcete naučiť niečo z Braillovho písma, môžete začať číslicami – stránky v knihe sú číslované aj braillovkou.

 

Kniha vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Knock Knock. Má 12 strán a rozmer 210×251 mm.

Ak vás zaujala táto recenzia, knihu Touch and Feel Mazes si môžete kúpiť tu (doručenie zadarmo).

IT MIGHT BE AN APPLE (Shinsuke Yoshitake) – recenzia

Ak vás angličtinu neučil práve Ján Ámos Džínový, dajte tejto knihe šancu. Anglického textu je tam aj tak minimum.

Kto chodieva na výstavu BIB, vie, že japonské detské knižky sú vždy tak trochu iné. A táto je absolútny originál. Vyzerá ako komiks, ale žiadny príbeh tam nie je. Ilustrácie sú skvelé, pekné a metaforicky žlto-červeno-oranžovo-jabĺčkovofarebné, ale táto kniha nie je o posúvaní umeleckých hraníc. Táto kniha je výbuch číro-čistej detskej fantázie a bohapustej zábavy. Detský humor najdetskejší a najhumorovatejší. Na dahlovky nedám dopustiť („roztrhám ťa na šklbance, rozšklbem ťa na trhance“), ale ani najvtipnejší príbeh sa nedá čítať donekonečna. Zato k jabĺčku sa moje detváky niekoľko týždňov šťastne vracali každý deň a niekoľko ďalších mesiacov si jabĺčko udržalo pozíciu najobľúbenejšej knihy.

Humor vyplýva z metaforizácie jabĺčka. Malý chlapec príde zo školy domov a na stole nájde jablko. Alebo je to niečo, čo len vyzerá ako jablko? Mohla by to byť šupka, pod ktorou nič nie je. Mohla by to byť červená ryba skrútená do tvaru jablka. Možno je to komplexný stroj s kopou zložitých mechanizmov. A možno na ňom žijú miniatúrni jabĺčkoví panáčikovia. Ďalšie výplody Yoshitakeovej fantázie gradujú až do sci-fi. Takýto humor sa môže dospelým zdať absurdný a detinský, ale detskému vkusu zodpovedá úplne presne. Ale nebojte sa, ani vy sa nebudete nudiť. Pri pohľade na šťastné a veselé dieťa určite nie.

Jabĺčko sa hnevá

Táto kniha by bola vtipná, aj keby ju čítal Peter Marcin, ale je to jedna z tých kníh, kde mierne divadelné nasadenie rodiča príde vhod. Toto jabĺčko sa totiž chichoce, trasie, hnevá, mení tvar, vydáva všelijaké zvuky a vystrája všelijaké kúsky. Keď ho roztočíte, zatočí sa mu hlava. To sa nedá neokoreniť nejakým gestom, citoslovcom alebo vtipným zvukom vlastnej výroby. Najväčší úspech u mojich detvákov malo šteklenie jabĺčka. A prasknutie jabĺčka – balónika. A „periodická sústava“ jabĺčok. Ak prečítate menoslov jabĺčok v správnom rytme, úspech je zaručený.

Spoiler: nakoniec chlapca premôže hlad a začne opatrne skúmať, či to predsa len nie je obyčajné jablko. Hlavne opatrne, jablko by predsa mohlo odporne chutiť, vyfučať ako balónik, mohol by si na ňom vylomiť zub, mohol by sa po prvom zahryznutí premeniť na obra… ale nakoniec všetko dobre dopadne.

Komu je kniha It Might Be An Apple určená

Je to škôlkársky humor, na ktorý sa chytajú trojročné deti aj mladší školáci. Viem si predstaviť, že táto kniha zaujme aj zarytého odmietača kníh, pretože je omnoho omnoho zábavnejšia ako bežné knižky pre deti. Dá (ale nemusí) sa prečítať na jeden šup. Keďže nemá príbeh, nemusí sa čítať lineárne.

Bonus: filozofický presah. Ale ten si popri toľkej zábave nebude nikto všímať 🙂 .

 

Kniha vyšla 1. apríla 2016  🙂 vo vydavateľstve Thames&Hudson. Má 32 strán a rozmer 212×263 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu It Might Be An Apple si môžete kúpiť tu.

BIG CITY STICKER BOOK (Maggie Li) – recenzia

Big City Sticker Book dostala dcéra od najlepšej kamarátky ako darček k 5. narodeninám. Ešte v ten večer bola vyplnená polovica sudokových úloh. Na druhý deň si knižku ukoristila mladšia dcéra a ponaliepala polovicu veľkých nálepiek. Odvtedy nie je pokoj v našej rodine, lebo sa stále vedú spory o túto knižku.

Takéto úlohové knižky na našom trhu chýbajú ako soľ. Pekné farebné ilustrácie a originálne tematické úlohy – aký kontrast s gýčovými amatérskymi, často čiernobielymi obrázkami a jednotvárnymi úlohami bez nápadu, aké nám väčšinou ponúkajú slovenské vydavateľstvá. Na rozdiel od nich je Big City Sticker Book taká pekná, zaujímavá a poučná, že ju určite nevyhodíme ani vtedy, keď budú všetky úlohy vyplnené.

Tematické úlohy

Na každej dvojstrane, okrem stránok s nálepkami a riešeniami, je zobrazené jedno veľkomesto so všetkým, čo ho reprezentuje – slávnymi pamiatkami, budovami, jedlom, tancom, športom, miestnymi živočíchmi, rastlinami. Na mapu mesta dieťa podľa siluety nalepuje príslušné nálepky. Okrem toho je na každej dvojstrane jednoduché sudoku s nálepkami, určovanie svetových strán, vyfarbovanie štátnej vlajky a niekedy aj kvízová otázka. Dieťa zároveň zbiera nálepky do pasu, ktoré získa za splnenie všetkých úloh na dvojstrane.

Komu je kniha Big City Sticker Book určená

Úlohy naplno využijú 4 – 6 ročné deti. Pre staršie deti bude síce 16-políčkové sudoku príliš jednoduché, ale môžu sa zamerať na reálie. Ak sa so školákmi porozprávate o tom, čo je pre jednotlivé mestá a štáty typické, určite to zaujme aj ich. 2,5-roční a 3-roční si môžu precvičovať jemnú motoriku a snažiť sa čo najpresnejšie nalepiť nálepky tam, kam patria. Ak sa im to na prvý pokus nepodarí, nevadí, nálepky sú veľké (okrem sudokových) a dobre sa odliepajú a znova priliepajú. Jednoducho, je to ďalšia z kníh, ktoré rastú s dieťaťom.

 

Úohová knižka Big City Sticker Book vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Pavilion Books. Má 64 strán a rozmer 220×300 mm.

V slovenských eshopoch je vypredaná, ale v Bookdepository ju ešte majú. Doručenie na Slovensko je zadarmo.