Kategória: v angličtine

FINGERPRINT ACTIVITIES (Fiona Watt) – recenzia

Čo môže byť väčšia slasť ako ponoriť prsty do mäkkej podušky s farbou a odtláčať nafarbené prsty na papier? Zážitok porovnateľný len so skákaním v poriadne bahnistých mlákach. Odkedy som na sériu Fingerprint Activities natrafila vo viedenskej Albertine (za poriadne predraženú cenu), vedela som, že túto radosť musím svojim detvákom dopriať. A bol to asi najlepší darček, aký minulý rok dostali pod stromček. O túto knihu sa zvádzali veľké boje (asi som rovno mala kúpiť dve). Z nejakého dôvodu sa moje deti vždy pri práci s touto knihou prepli do módu vyvádzania lotrovín, takže knihu radšej skladujeme na najvyššej poličke. Inak by asi celý byt získal nový dúhový náter.

 

Fingerprint Activities

Asi aj vďaka umiestneniu v nedostupnej výške zošit (zviazaný skrytou špirálovou väzbou v pevných doskách) žije aj po roku. Vôbec nevadí, že všetky úlohy sú už dávno vyplnené – naďalej fungujú ako inšpirácia a deti si otláčajú vlastné vzory na čistý papier. Nevyschla ani špongiová poduška s farbami – je chránená krytom. Mimoriadne oceňujem veľký počet strán (64).

Nepodarilo sa mi získať povolenie uverejniť fotky vnútorných strán, ale toto video je veľavravné:

Celá séria Fingerprint Activities je veľmi podobná, my máme doma vianočný diel.

Pri úlohových knihách sa na tvorcov často zabúda, ale autorka tejto je neprehliadnuteľná. Fiona Watt je 6. najpredávanejšia autorka detských kníh v UK. Predala už desiatky miliónov výtlačkov.

Vydavateľstvo Usborne možno nie je vždy zárukou top progresívnych ilustrácií, vždy však ponúka kvalitný text a hravé prvky podporujúce detskú kreativitu.

Séria Fingerprint Activities vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Usborne. Knižky majú 64 strán a rozmer 211×165 mm. Kúpiť si ich môžete napríklad tu.

365 TUČŇÁKŮ (Jean-Luc Fromental, Joëlle Jolivet) – recenzia

Matematika ako najobľúbenejší predmet? Dokonca ako najobľúbenejšia činnosť vôbec? Čím viac si čítam o Hejného metóde (napr. tu alebo tu), tým menej chápem, prečo ju nepoužívajú na všetkých školách. A škôlkach. Príklady sa počítajú takými názornými postupmi, že ich vyriešia aj celkom malé deti.

365 tucnaku

Hejný u nás doma

U nás doma sme skúšali metódu sčítavania krokov. Najprv sa kolíkmi vyznačila dráha – kolíky boli od seba vzdialené na dĺžku detského kroku. Potom ocko urobil napríklad dva kroky a potom ďalšie dva. Detváky mali hádať, koľko krokov musia urobiť zo štartovacej čiary, aby sa k nemu dostali. Pri každom kroku zároveň tlieskali – výborný nápad zapojiť do abstraktného myslenia pohyb a iné zmysly ako zrak. Svoje prvé skúsenosti s matematikou si potomstvo očividne užívalo. Pišťali od radosti a toto jednoduché cvičenie chceli opakovať stále znova so stále vyššími číslami. Na tretí deň už bola vykolíkovaná dráha dlhá asi 10 metrov a riešili sa úlohy typu 8 + 12. Samozrejme, na tie najnáročnejšie už správne odpovedať nedokázali, ale zábava to bola parádna.

Keďže o školách v našom okolí veľké ilúzie nemám („Najprv sa naučte násobilku naspamäť, potom si to vysvetlíme“), našu predškoláčku sa snažíme čo-to hravou formou naučiť už teraz. Sčítavanie s číslom 6 jej ide výborne, veď sa každú chvíľu hráme Poznáš Bratislavu? a iné spoločenské hry, tak som vymyslela, že ich pravidlá si budeme upravovať tak, aby sa kockou nehádzalo dvakrát vtedy, keď sa hodí šestka, ale iné číslo. A postupne to budeme obmieňať. Takto si precvičíme všetky kombinácie sčítavania.

365 tucnaku

Príživníci vo frakoch

Neviem, či Jean-Luc Fromental Hejného metódu pozná, v každom prípade podľa nej postupuje. Príklady v oceňovanej a do mnohých jazykov preloženej knižke 365 tučňáků názornejšie už ani byť nemôžu. Aj preto si každý z knihy vezme toľko, koľko chce. Náš trojročný štuplíček kompletne odignoruje matematické operácie, vníma len dej s ilustráciami, a stále je to preňho veľká zábava. Celá knižka je totiž postavená na veľmi – naozaj! – vtipnom príbehu. Štvorčlenná rodina každý deň dostáva poštou škatuľu s tučniakom od neznámeho darcu. Nevedia od koho, prečo ani kedy sa to skončí. Dvaja-traja tučniačikovia sú rodinnými miláčikmi, ale po pár dňoch majú tých nemotorných pažravcov všetci plné zuby. Necivilizovaní príživníci (aspoň na Silvestra sú oblečení vhodne – vo frakoch 🙂 ) najprv privedú rodinu do stavu amoku, potom rezignácie až asimilácie 🙂 . Rozuzlenie – kto a prečo im tie tučniaky posiela – je také nečakané a vtipné, že ho sem radšej nenapíšem, aby som vám nepokazila prekvapenie.

365 tucnaku

Knižka má poriadne veľký formát – to aby vynikli fantastické ilustrácie Joëlle Jolivet. Okrem tučniačej bielej a čiernej pracuje len s oranžovou a sivomodrou. Táto francúzska ilustrátorka vytvorila s Fromentalom skvelý tím a viacero úspešných kníh. Výborne sa dopĺňajú. Jeho bláznivý dej domyslela do praktických dôsledkov. A 365 dní s 365 tučniakmi je veru poriadna pohroma.

Komu je kniha 365 TUČŇÁKŮ určená

Táto knižka by mala byť povinným čítaním na matematike. Jednoducho vysvetľuje základné matematické operácie na praktickom probléme, ale najmä ukazuje, na čo je matematika vlastne dobrá. Neviem si predstaviť lepší úvod do tohto predmetu. Naopak, viem si živo predstaviť nadšeného učiteľa, ako s touto knihou pracuje ďalej, ako vymýšľa podobné príbehy s praktickými úlohami… Knižka má otvorený koniec, ktorý sa sám ponúka na kreatívne dotvorenie.

To ale neznamená, že knižka je len pre školákov. Je tu minimum textu a veľké obrázky, takže nudiť by sa nemali ani trojroční. Príbeh spracujú už aj takéto malé deti – pochopia, že každý deň pribudne jeden tučniak a že zakrátko sa ich nahromadí príliš veľa. Tí, ktorým sú rovnice ešte vzdialené, si môžu precvičovať počítanie napríklad do 20. Príležitostí prepočítať neustále sa zväčšujúci počet tučniakov je tu neúrekom.

365 tucnaku

Bonus

Z 365 tučniakov sa stala taká kultovka, že má aj vlastný merchandising, adventný kalendár 🙂 .

Bonus II

Ak by mal niekto pochybnosti, či sa dá s matematikou pracovať už v škôlke, táto skvelá príručka Jany Slezákovej a Evy Šubrtovej by ho mala vyviesť z omylu. Povinné čítanie pre všetkých pracovníkov MŠ! Kto nemá šťastie na osvietenú škôlku, môže si aktivity z brožúry vyskúšať aj doma. Vrelo odporúčam!

365 tucnaku

Poznáte nejaké matematické hry pre škôlkarov? Alebo máte otázky k tejto knihe? Poteším sa všetkým komentárom.

Kniha 365 tučňáků vyšla vo vydavateľstve Baobab v roku 2017. Má 48 strán a rozmer 255×330 mm. Kúpiť si ju môžete napríklad v slovenskom alebo českom Martinuse.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

STICKER SHAPE CREATE (Thereza Rowe) – recenzia

Pre mňa je Sticker Shape Create najlepšia úlohová kniha všetkých čias. Pomohla dcére prežiť mimoriadne ťažké obdobie, keď sme sa viac ako o ňu zaujímali o bábätko. Chytila ju tak, že sa s ňou každý deň vydržala hrať aj polhodinu. Je to vlastne pracovný zošit s názorným návodom, ako z rôznych geometrických tvarov vytvoriť zvieratká, kvety, stromy, domčeky. Možno je to len náhoda, neviem, ale som presvedčená, že táto kniha v mojej dcére doslova odomkla kreativitu. Začala ju používať v troch rokoch, čiže vo veku, keď ešte nevedela okrem jednoduchých kostrbatých postavičiek nakresliť skoro nič iné. Vďaka tejto knihe získala sebavedomie, že dokáže vytvoriť niečo zaujímavé a krásne. Roztrasené rúčky ešte úplne neposlúchali, ale s nálepkami dokázala použiť akýkoľvek tvar – tenké mačacie nožičky alebo valcovité telíčko. Našu nástenku začali plniť krásne obrázky, na ktoré bola dcéra mimoriadne hrdá.

Sticker Shape Create

A potom sa jej predstavivosť rozletela naplno. Po niekoľkých vyplnených stranách z knihy ju návody z nej prestali baviť. Vypýtala si čisté papiere a začala si nálepky zo zošita lepiť tam. Vytvorila si vlastné zvieratká a predmety, ktoré nepripomínajú predlohy. Úžasná lekcia toho, akých veľkých vecí je schopné dieťa, keď dostane správne postrčenie a pomôcky, ktoré mu pomôžu prekonať telesné obmedzenia. Preto odporúčam túto nenápadnú knižku Therezy Rowe každému dieťaťu.

Na čo sa môžu premeniť geometrické tvary? Na čokoľvek! Detskú fantáziu rozvíja aj skvelá appka Oh! alebo vtipná kniha That‘s My Hat! od francúzskeho dua Boisrobert-Rigaud.

Sticker Shape Create

Blikajúci mobil verzus nekonečná kniha

Knižku som asi dva roky nosila všade, kde hrozili výbuchy netrpezlivosti – k lekárom, na cesty, na dospelácke vybavovačky. Nedostatok starostlivosti o dcéru v čase, keď nás kompletne zamestnával mladší súrodenec, sme sa snažili vykúpiť prívalom blikajúcich, hovoriacich a spievajúcich hračiek. Ale ani hračkársky mobil ani tablet ju nezabavili tak spoľahlivo ako kniha Sticker Shape Create. Boli obdobia, keď sa používala každý deň. Napriek tomu ju stále máme a stále je v nej dosť nálepiek. Je to neuveriteľné, ale tento zošit je naozaj nekonečný.

Ako ochrániť nábytok pred nálepkovým morom

Zvyčajne sa nálepkovým knihám vyhýbam, ako môžem, a čím viac nálepiek, tým rýchlejšie ich odpracem z dosahu mojich detí. A táto ich má 1500! V minulosti som dokonca na takéto knihy vyhlásila embargo. Ale odkedy som zaviedla pravidlo, že akékoľvek nálepky sa môžu lepiť iba do jedného diára, ktorý voláme nálepková kniha, náš nábytok je celkom v bezpečí.

Sticker Shape Create

Sticker Shape Create

Sticker Shape Create

Pre koho je nálepková kniha Sticker Shape Create určená

Vrelo odporúčam všetkým deťom od troch do šiestich rokov. 

Zošit Sticker Shape Create vyšiel v roku 2016 vo vydavateľstve Ivy Press. Má 64 strán a rozmer 210 x 297 mm. Kúpiť si ho môžete tu.

Sticker Shape Create

TAKTO VIDÍM (Romana Romanyšyn, Andrij Lesiv) – recenzia

  • Agrafka Takto vidím

Naša šesťročná dcéra na moje veľké prekvapenie s obľubou sleduje správy z politiky a snaží sa im porozumieť. To množstvo násilia by však nevedela spracovať, preto jej ich veľmi nechcem púšťať. Nedávno som dostala menší šok. Zistila som, že na českom televíznom kanáli pre deti dávajú Správičky. Presne ako verzia pre dospelých, aj tento program ide v prime time, tesne pred najväčším lákadlom večera, v tomto prípade Večerníčkom. O čom bolo vydanie Správičiek v deň, keď som ich sledovala? O úspešných športovcoch, dospelých i detských, o významnom vedecko-technickom projekte, aj o aktuálnom dianí vo svete. Skvelé! Opäť ďalšia lastovička, ktorá ukazuje, že deti netreba podceňovať. A zlieta sa ich čoraz viac. Čo by som dala za to, keby sme aj na Slovensku mali krátku spravodajskú reláciu so zjednodušeným slovníkom a filtrom násilia pre deti. RTVS, čo vy na to?

Nový žáner slobodných ilustrácií

Nádherná knižka od ukrajinského dua Romana Romanyšyn a Andrij Lesiva Takto vidím je presne taká – nevyhýba sa zložitým témam, a pritom deti neunaví. Knihu preletíte za pár minút. Alebo nie? Pripomína mi oceňovanú a prekladanú knihu Slovenky Evy Macekovej 12 hodin s Oskarem a jej pokračovanie Prázdniny s Oskarem (recenzia tu). Textu je tu málo, popri veľkých ilustráciách sa ho veľa nezmestilo. Už na prvý pohľad je jasné, že slovo tu hrá druhé husle. Toto nie je picture book (stále hovorím o Oskaroch aj novinke famóznych Ukrajincov), toto je podľa mňa celkom nový žáner – nazvem ho zbierka slobodných ilustrácií – ktoré sú len minimálne zaťažené príbehom/náučným sprievodným slovom, a tak poskytujú čitateľovi absolútnu slobodu v práci s obrazovým materiálom. Lebo tieto ilustrácie sú také nádherné, že vnímavému čitateľovi nedá len tak si ich „popozerať.“

Takto vidím

Jeden výtvarník raz povedal, že najlepšie vernisáže sú tie, z ktorých chce čo najskôr odísť domov, lebo sa už nevie dočkať, kedy začne sám tvoriť. Aj pre výnimočné knihy platí (stále o Oskaroch aj Ukrajincoch), že kreativita je nákazlivá. Podmienkou je, aby boli ilustrácie dostatočne podnetné a zároveň „neutrálne“ – čitateľovu fantáziu pustia akýmkoľvek smerom. Moje deti si napríklad zo stránky, na ktorej je 40 emotikonov znázorňujúcich rôzne emócie, urobili vlastný komiks o našich bratrancoch a bavili sa na ňom asi 20 minút. Nič vtipnejšie sme nikdy nečítali. Inokedy zo skupiny okuliarov na obrázku pre každého člena rodiny vyberali, ktoré by sa mu najviac hodili. Je to naozaj rodinná kniha – prispôsobíte si ju svojim náladám, vedomostiam, záľubám. Ak chcete, môžete sa porozprávať o Mondrianovi alebo o plávaní – je to na vás.

Netrúfate si pracovať s knihou bez priložených šablón, návodov, didaktických príručiek? Inšpirujte sa

Tu nájdete skvelé úlohy a aktivity s témou zraku, ktoré si deti popri čítaní môžu urobiť. Je ich však toľko, že som pre ne musela vytvoriť samostatný článok. Moje deti experimenty milujú, vyskúšali sme skoro všetky.

Pozvánku od autorov stať sa spolutvorcom knihy asi neprijme každý čitateľ. Tí pasívnejší v nej nájdu „len“ krásnu, zaujímavú a informatívnu publikáciu; tí odvážnejší jeden z najväčších pokladov svojej knižnice.

Takto vidím

Kniha mala u nás veľký úspech

Moje deti okrem spomínaného „komiksu“ a zábavných okuliarov v knihe najviac zaujali nápisy v Braillovom písme, tie sme museli hneď všetky vylúštiť. Na chodníkoch si začali všímať reliéfne prvky pre nevidiacich a neustále komentujú, kde sú tieto prvky urobené zle a kde chýbajú. S radosťou priraďovali zvieracie oči k ich majiteľom. Štuplíček filozofoval o tom, že deti krátko po narodení vidia obrátene (hore nohami). Mne sa najviac páčili názorné ukážky, aké široké zorné pole majú zvieratá v porovnaní s ľuďmi. Napríklad kôň má výborné periférne videnie, ale daňou za to je, že nevidí úzky pruh v strede (oči má príliš ďaleko od seba, preto sa ich zorné polia neprekrývajú). Deti sa dozvedeli o rozširovaní a zužovaní zreničiek a konečne pochopili, prečo im po každom väčšom páde na hlavu svietim do oka (test na poranenie mozgu). Vtipný bonus: miniatúrny chrobáčik na strane 23, o ktorom si na sto percent budete myslieť, že ste ho nechtiac rozpučili 🙂 .

Takto vidím

Agrafka je pojem

Pompéznymi prívlastkami na adresu Romany Romanyšyn a Andrija Lesiva v tejto recenzii naozaj nešetrím, zaslúžia si ich. Moju prvú knižku od ich ateliéru Art Studio Agrafka, leporelo v ukrajinčine, som si kúpila na prvom ročníku BRaKu a odvtedy s údivom sledujem ich prácu. Mäkučká knižka v bielej kožušinke, vojnová skúsenosť opísaná pre najmenšie deti (recenzia Vojny, ktorá zmenila Rondo čoskoro), s čím neortodoxným ešte prídu? Na konte majú toľko superprestížnych ocenení z Bologne (Ragazzi Award), že vo svete ilustrácií sú to celebrity prvého rangu. Fascinujúce je, že im celosvetové uznanie nezviazalo ruky a mnohokrát dokázali od základov prekopať svoj štýl a prísť s niečím novým. A pritom sú to mladí ľudia. Pokochať sa môžete tu.

Tentokrát sa okrem tradične výnimočných ilustrácií zamerali aj na kvalitný obsah. Osvojili si veľmi moderný prístup pivotovania okolo jednej témy (zrak). Rozoberali ju zo všetkých možných uhlov, bez ohľadu na hranice vedných disciplín a žánrové konvencie. Miešajú osobný pohľad so základmi oftalmológie, optiky (v zmysle fyzikálna náuka o svetle aj okuliare ako módna záležitosť!), biológie aj dejín umenia. Tomuto superhybridnému postmodernému žánru sa prispôsobili aj ilustrácie – nemajú celkom jednotný štýl. Napriek tomu pôsobia veľmi homogénne. Silným jednotiacim prvkom sú tu totiž farby. Nezvyčajnú kombináciu žltej, tmavomodrej a neónovej oranžovej len výnimočne dopĺňajú iné odtiene. Dlho sa považovali za vulgárne až agresívne, no teraz sa v knižnom dizajne zjavne rúca toto tabu a krikľavé farby už nie sú výnimočné. Využila ich Olga de Dios (recenziu na Leotoldu si prečítate tu), Daniela Olejníková (o jej Hávedníku/Hávětníku som písala tu) aj ukrajinské štúdio Agrafka v novinke Takto vidím.

Takto vidím

Takto vidím má aj dvojičku o sluchu, v angličtine LOUDLY SOFTLY IN A WHISPER (Monokel, kedy bude v slovenčine?). Obe si môžete prelistovať tu a tu.

Vychválila som autorov, ale obdiv si zaslúži aj vydavateľ Peter Michalík. Áno, to je ten, čo má na svedomí BRaK, highlight môjho roka 🙂 . V jeho vznikajúcom vydavateľstve Monokel už vyšla Kniha džungle od Laurenta Moreaua (o ňom som písala tu), nádherná novinka Bratislava, čarovná metropola (o tej ešte bude reč aj na tomto mieste) a celkom čerstvý Spiegelmanov Maus. Peter Michalík všetkým ukazuje, že tvrdenie, že Slováci nemajú knižný vkus, je len mýtus. Monokel je nový nasadzovač latky kvality v detskej literatúre 🙂 .

Komu je určená kniha Takto vidím

Mladším školákom, ale určite zaujme aj zvedavších predškolákov.

Máte knihu Takto vidím doma? Ako ste s ňou pracovali vy? Napíšte mi komentár.

Knižku Takto vidím vydalo v roku 2018 vydavateľstvo Monokel. Má 56 strán a rozmer 280×260 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, môžete si ju kúpiť tu.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Monokel. Fotografie uverejňujem s jeho súhlasom.

GRÉTA (Andrea Gregušová, Nastia Sleptsova) – recenzia

Autori kultovej knihy Freaconomics sú v enviro otázkach optimisti – v doterajšej histórii sa ľudstvo vždy dokázalo vysporiadať s obrovskými problémami, s ktorými zápasilo. Riešenia často prišli z nečakaných smerov. Súhlasím s nimi, že množstvo dobrých nápadov, ako si poradiť s klímou, existuje už teraz. Každý mesiac sa dočítame o nových plastoch, ktoré sa nevyrábajú z ropy. Moria by mohol zachrániť takýto druh, lebo sa rozloží pri kontakte so slanou vodou. Na ekologickejších plastoch pracujú aj Slováci. Koniec koncov, nie je to žiadna novinka, dávno pred nástupom petrochemického priemyslu sa plasty tradične vyrábali z konského mlieka či rastlinných škrobov. Chýba skôr politická vôľa presadiť tieto nové riešenia.

Všetci chcú Grétu

Frustráciu z politickej nečinnosti (tento týždeň neprešiel zákon o vratných PET fľašiach) si kompenzujem takýmito knihami. A zjavne nie som sama. Gréta začínala ako projekt na StartLabe. Vyzbieralo sa 177% cieľovej sumy. Nečudujem sa, že zbierka bola taká úspešná, dokonca aj na druhýkrát (na dotlač). Okrem toho, že vydavateľstvo Egreš je vždy zárukou krásnej a kvalitnej knihy, bolo už takúto knihu treba ako soľ. O tom svedčí aj to, že z kníhkupectiev prvý náklad zmizol ako gáfor a spolu s druhým vychádza aj preklad do angličtiny a maďarčiny.

Andrea Gregušová je už ostrieľaná autorka detských kníh (Červík Ervín, Operácia Orech a iné dedkoviny, Ako maliari vidia svet) a po skvelom Svetozárovi (recenzia tu) je toto už druhá kniha, ktorú napísala pre Egreš. Kým Svetozár je v prvom rade zábavná a až v druhom – treťom rade poučná kniha, v Gréte je to naopak, hoci aj sem spisovateľka vpašovala pár vtipov. Napríklad keď zverolekárka vyletela z papule veľryby Gréty, lebo sa jej kýchlo práve vtedy, keď jej vyšetrovala boľavé hrdlo. Detváky sa išli popukať, keď sme čítali repliky šušlavého žraloka Žerména, ktorý si pomýlil kotvu s tuniakom a vylomil si na nej zuby.

Igelitky v bruchu a vyrážky na chápadlách

Andrea Gregušová však nechcela čitateľov príliš rozosmiať, aby nestratili zo zreteľa dôležité posolstvo knihy. Moria sú znečistené ľudskými odpadkami a zvieratám to spôsobuje veľké problémy. Žralok si vylomil zuby a nemôže jesť, malé korytnačky zhltli igelitky a bolia ich bruchá, úhora v noci rušia lode a nemôže spať, chobotnica dostala vyrážky a kraby teplotu. Obraz skazy dokresľujú sugestívne obrázky odpadkami zaprataného morského dna. Keďže morské tvory v knihe sú viac rozprávkovými bytosťami ako zvieratami – hovoria ľudskou rečou, žralok namiesto strachu vzbudzuje súcit – deťom by sa mohlo zdať, že problém s odpadkami existuje len v rozprávke. Aby bolo jasné, že zamorenie oceánov a morí odpadom je, naopak, až príliš reálne a vyžaduje si rýchle riešenia, je na konci knihy mikroatlas veľrýb a kratučká kapitolka o tom, ako im každý z nás môže pomôcť (recyklovať, nekupovať jednorazové fľaše a tašky).

Na našu predškoláčku to zafungovalo stopercentne. Trápenie vodných živočíchov prežívala veľmi empaticky, bolo jej to vidieť v tvári. Na konci ma uistila, že na dovolenke pri mori ani na Slovensku nebude na zem odhadzovať žiadne smeti. Dokonca v návale súcitu spoločne so štuplíkom prisľúbili, že už nikdy nič neodhodia na zem ani u nás v byte! Tento záväzok bol, samozrejme, nad ich sily. Ale povedomie o tom, že prírodu treba chrániť, ostalo aj pol roka po tom, čo sme knihu kúpili a intenzívne čítali. Moje deti doteraz vonku vyrušuje každý odhodený predmet na zemi. Prečo to odhodili? – pýta sa ma štuplíček skoro každý deň otázku, na ktorú naozaj neviem odpovedať.

Gréta nechce pôsobiť ako prísna učebnica. Je tu aj niekoľko poetických pasáží. Napríklad táto:

„More sa naplní hudbou až po okraj. Kolíše sa do rytmu a šumí. I samotné slnko obdivuje Grétine piesne. Vždy v sobotu si oprie žeravé ucho o vodnú hladinu a načúva. Nakláňa sa čoraz viac, až napokon ponorí do mora celú hlavu, aby mu nič neušlo.“

Prstíky, výčnelky a iné radosti

A jedna malá drobnosť pre veľkú radosť. Neuveriteľné, ako sa moje deti dokázali tešiť z hladkých výčnelkov, ktorými je zvýraznený chvost, plutva a ústa veľryby na obálke. Malé (ale aj veľké 🙂 ) prstíky by dokázali po knižke kĺzať celú večnosť.

Ilustrácie Ukrajinky Nastie Sleptsovej zaujmú pokojnou nostalgickou atmosférou a tlmenou farebnosťou – prevládajú jemné patinové farby. Jej štýl výborne zapadol do portfólia vydavateľstva Egreš a perfektne sa hodí aj k téme: morský motív si priam pýta veľkorysé, nepreplnené ilustrácie, z ktorých cítiť rozľahlosť oceánu. Určite aj preto bola Gréta zaradená do prestížneho katalógu 200 najlepších detských/YA kníh White Raven 2018 a tiež do finále Národnej ceny za komunikačný dizajn.

Komu je Gréta určená

Deťom od troch do šesť-sedem rokov.

Máte túto knihu doma? Páčila sa vám? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Kniha Gréta vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Egreš. Má 48 strán a rozmer 280×210 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Ale kupujte rýchlo, lebo aj druhá várka sa predáva veľmi dobre. Dostala sa medzi 100 najpredávanejších kníh v Martinuse!

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

PRÍBEHY NA DOBRÚ NOC PRE REBELKY (Elena Favilliová a Francesca Cavallová) – recenzia

Už o pár dní vychádzajú Príbehy na dobrú noc pre rebelky 2/Příběhy na dobrou noc pro malé rebelky 2, najvyšší čas na recenziu prvého megaúspešného dielu!

Toto totiž nie je len taká obyčajná kniha. V celej histórii crowdfundingu boli práve rebelky najúspešnejší knižný projekt. Boli preložené do 46 jazykov sveta. Aj to ukazuje, ako ženy dychtia po docenení v spoločnosti. Autorky nemajú o nič menšiu ambíciu ako vytvoriť „lepší svet,“ ako sa píše v úvode. Nadšenie Eleny Favilli a Francescy Cavallo a ich ciele sú nebotyčné, ale môže mať jedna kniha reálny dopad na život budúcej generácie? Keď vidím svoju dcéru, ako dychtivo počúva príbehy odvážnych žien, verím tomu, že áno. Dúfam, že po prečítaní príbehu odvážnej pilotky Amelie Earhart toto povolanie pre moje deti už nikdy nebude čisto mužské. Myslím, že presne toto dokáže urobiť zázraky – nasmerovať myslenie detí dobrým smerom ešte predtým, ako sa niečo pokazí. A ono sa pokazí. Štúdie ukazujú, že už 5 – 6-ročné dievčatá sa cítia menejcenné len preto, že sú dievčatá. Desivé.

Podľa čoho vyberali autorky výnimočné ženy? Nie je to encyklopédia najznámejších žien všetkých čias. Na rozdiel od série Little People, Big Dreams tu nie je napríklad Agatha Christie, Anne Frank, Josephine Baker alebo matka Tereza. Sú tu skôr ženy, ktoré sa napriek odporu okolia rozhodli urobiť niečo nevídané. Pionierky, ktoré razili cestu iným. Iste, sú aj populárnejšie hudobníčky ako Joan Jett, ale tá sa do výberu dostala preto, že v živote musela prekonávať prekážky a predsudky. Medailóny žien sa síce začínajú ako rozprávky (žilo raz jedno dievča), ale text nenechá nikoho na pochybách, že svoje úspechy nedostali zadarmo a museli si ich tvrdo vybojovať v častokrát neprajnom svete.

Najviac nás zaujali príbehy Alicie Alonso, takmer slepej kubánskej baletky, cyklistky Alfonsiny Strada, ktorá štartovala na Giro d’Italia spolu s mužmi, pirátky Grace O‘Malley alebo Julie Child, ktorá varila „koláče“ pre žraloky.

Autorky si zjavne dali záležať na tom, aby jednu formu diskriminácie nenahradila iná. Preto tu nájdeme ženy z celého sveta, napríklad vzpieračku Amnu Al Haddad zo Spojených arabských emirátov. U nás prakticky neznáma, v arabských krajinách veľký idol mladých dievčat. Prekvapilo ma, že na Mauríciu majú prezidentku biologičku a zanietenú ochrankyňu všetkého živého. Popri takých legendách ako pilotka Amelia Earhart sa do výberu dostali aj nenápadné dievčatá ako Ann Makosinski, ktorá vynašla batériu poháňanú teplom dlane a vyhrala s ňou vedeckú súťaž Googlu pre študentov. Panoptikum povolaní je naozaj pestré (od egyptskej faraónky cez boxerku po pilotku F1 či umeleckú tetovačku). Odkaz je jasný: ženy sa v živote môžu stať, čím chcú.

Literatúra ružových faktov

Autorky celkom schválne zahmlievajú žánrovú príslušnosť príbehov a štylizujú ich trochu ako rozprávky (žila raz jedna…; namiesto fotiek ilustrácie). Iste to robili so zámerom vytvoriť zo slávnych životopisov legendy – vzory správania v kolektívnej pamäti. A možno trochu aj so zámerom pripomenúť nám dospelým, že legenda predstavuje len zlomok z toho, čím daný človek v skutočnosti bol, a zvyšok prifarbí ružovou.

V každom prípade moje deti vedeli jasne odlíšiť, že ide o literatúru faktu. Aj preto tieto krátke biografie vzbudili pozornosť našej dcéry omnoho viac ako vymyslené príbehy, ktoré si zvyčajne vypočuje bez komentára. Pri každej žene sa vypytovala na to, kedy a kde žila (časové údaje som musela preložiť do zrozumiteľnejšej reči: táto sa narodila vtedy, keď naša babka, táto žila v časoch kráľovstiev) a na množstvo ďalších detailov. Keďže životopisy sú dosť krátke, ďalšie informácie sme si zháňali na internete. Pozreli sme si video o tom, ako Jane Goodall komunikuje so šimpanzami, ako vyzerajú slávne vzorce v peruánskej Nazce, aj rozprávku Brave o prvej disneyovskej princeznej bez vypúlených očí a korzetu. Pri článku o Astrid Lindgren mi štuplíček celý šťastný šiel ukázať, kde máme doma Pipi dlhú pančuchu.

Príbehy na dobrú noc pre rebelky majú jednotnú šablónu: na pravej strane portrét ženy spolu s krátkym mottom, na ľavej krátky životopis. Rozsah stránky nepustí a niekedy je to škoda, lebo odvaha, intelekt a vynaliezavosť niektorých žien sa rozhodne nedá opísať pár riadkami.

Aby sa deťom lepšie vryli do pamäti biografie slávnych žien, text je podporený výraznými a krásnymi ilustráciami. Je ich presne sto, preto ich vydavatelia nemohli všetky zveriť jednej osobe – zunovali by sa. Jedna ilustrátorka mala na starosti najviac tri portréty a bol to výborný ťah. Moje deti si v knihe s obľubou listujú a pozorujú meniace sa štýly a techniky. Hádajú povolanie žien na obrázkoch.

Slovenka v rebelkách

Jednou zo 60 ilustrátoriek z celého sveta bola aj Slovenka Martina Pauková. Ona sama by mohla byť jednou z portrétovaných žien. Ako vyštudovaná politologička zistila, že ju priťahuje grafický dizajn, presťahovala sa do Londýna, našla si svoj štýl a spustila závratnú kariéru ilustrátorky na voľnej nohe so superhviezdnymi klientmi ako Apple, Google, Guardian, CNN, Ikea a mnoho-mnoho ďalších. Myslím, že je už načase prestať šíriť mýtus o ukrivdenom národe Slovákov, ktorých nikdy nikto vo svete nedocení. Čo tak byť hrdý na Slovenku, ktorej ilustrácie majú doma milióny ľudí?

Príbehy na dobrú noc pre rebelky sa, bohužiaľ, asi prekladali dosť narýchlo. Meno Suu Kyi sa predsa do slovenčiny prepisuje ako Su Ťij. Niektoré vety v knihe nedávajú zmysel, našťastie, nie je ich veľa. Sú to len drobnosti, ktoré väčšina čitateľov asi ani nepostrehne, ale aj tak je to škoda.

Komu je kniha Príbehy na dobrú noc pre rebelky určená

Toto je jedna z kníh, pri ktorej si veľa ľudí povie, prečo tu niečo podobné nebolo už dávno. Je mi však ľúto, že kniha sa prezentuje ako inšpirácia pre dievčatá. Naši bratranci si ju čítajú tiež a nevidia v tom nič nemiestne.

Albatros ju odporúča od 8 rokov a myslím, že to sedí – počíta sa tu s tým, že deti už majú dosť jasnú predstavu o tom, ako svet funguje. My sme ju bez problémov čítali so šesťročnou dcérou, len som občas musela niečo vysvetľovať alebo preformulovať. S väčšou či menšou pozornosťou dokonca počúval aj trojročný štuplík.

Bonus

Rebelky úplne presne vystihli hlad doby po diskurze o ženách, pre ženy, od žien. Spojenie ženská literatúra prestáva mať hanlivý význam. Práve naopak, nový vietor prinášajú stále vo väčšej miere spisovateľky. Ešte pred desiatimi rokmi sa zdalo, že zrovnoprávnenie žien prešľapuje na mieste, no teraz emancipačné hnutie pripomína výbuch sopky a Príbehy na dobrú noc pre rebelky sú priamo uprostred vulkánu.

Milióny predaných výtlačkov, to je vždy záruka, že bude nasledovať pokračovanie. Kým na Slovensku práve vychádza druhý diel, na Kickstarteri prebieha crowdfundingová kampaň na tretí – diár, kam si dievčatá môžu zapisovať svoje vlastné revolučné myšlienky. K projektu patria aj podcasty. Krátke motivačné biografie sa rýchlo stali novým žánrom. Chlapčenskú verziu, Stories for Boys Who Dare to be Different, napísal Ben Brooks (o.i. autor románu Lolito 🙂 ). V češtine vyšla ako Příběhy pro kluky, kteří se nebojí být výjimeční. Pre menšie čitateľky a čitateľov vyšla tento rok zbierka rozprávok, v ktorých sú hlavnými hrdinkami dievčatá Ladybird Tales of Adventurous Girls z vydavateľstva Ladybird Books.

Kým ostatní sa len zviezli na vlne popularity rebeliek, slovenské OZ Esfem predbehlo dobu a kartové hry kvarteto prezentujúce odvážne ženy vydávajú už od roku 2007 :). Páčia sa vám kartičky? Nečudo, dizajn robili Martina Rozinajová a Andrea Labudová. O Martine Rozinajovej bola reč tu. Kvartetá sa kúpiť nedajú, ale na požiadanie ich posielajú napr. učiteľom a učiteľkám 🙂 (esfem@esfem.sk).

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Príbehy na dobrú noc pre rebelky/Příběhy na dobrou noc pro malé rebelky vyšli v roku 2018 vo vydavateľstve Albatros. Slovenskú verziu si môžete kúpiť tu: prvý diel, druhý diel; českú tu: prvý diel, druhý diel.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

STROM, KTORÝ DÁVA / O STROMU, KTERÝ DÁVAL (Shel Silverstein) – recenzia

Nestáva sa často, aby v knihe boli iba dve postavy (ak nerátame tretiu postavu, ktorej trčia len nohy). A ešte nezvyčajnejšie je, ak jednu z nich po celý čas vidieť len spolovice. Ak by to bola ľudská bytosť, bolo by to veru poriadne čudné. Odseknutá koruna stromu môže byť v tomto prípade metaforou nášho vzťahu k prírode: nevnímame ju v jej komplexnosti, ale len z obmedzenej ľudskej perspektívy. Pretože chlapec a strom, ktorých dialóg tvorí túto tenkú knižku, nezastupujú nič menšie ako ľudstvo a prírodu (ponechám teraz bokom fakt, že vyčleňovať ľudí z prírody je samo osebe sebastredné alebo, ak chcete, antropocentrické).

Budem úprimná, našej predškoláčke sa táto kniha vôbec nepáčila. Tušila som prečo a svojimi slovami mi to aj potvrdila. Vzťah chlapca a dávajúceho stromu je tak očividne nesymetrický, že táto do očí bijúca nespravodlivosť pobúrila aj moju dcéru. Ale ani knihy pre deti nie sú vždy napísané preto, aby sa páčili. Strom, ktorý dáva chce deti celkom schválne vyrušiť a znepokojiť. A prinútiť ich tak skutočne sa zamyslieť nad nepríjemným, ale pravdivým posolstvom. Ak by totiž strom v tomto príbehu bol človekom, chlapcovo správanie voči nemu by bolo neospravedlniteľné.

Autor Shel Silverstein dal stromu zámerne schopnosť hovoriť a cítiť, v angličtine ho dokonca označuje osobným zámenom she. Chcel tak primäť čitateľov nazerať naň ako na živú bytosť, ktorá má svoje potreby a limity. Nič z toho však chlapec nerešpektuje. Ten od stromu, ktorý dáva a dáva a dáva len berie a berie a berie. Najprv je ich vzťah vyrovnaný: chlapec sa so stromom hrá a má ho rád. Keď však vyrastie, stratí oň záujem a vracia sa len vtedy, keď niečo potrebuje – peniaze za jablká, drevo na dom alebo obyčajný peň na oddych. Silverstein vložil do textu aj nenápadnú nápovedu deťom, že príbeh majú vnímať ako širšie podobenstvo. Chlapca v celom príbehu nazýva chlapcom, hoci ten postupne rastie, až nakoniec celkom zostarne. Skvelý nápad, ako deti naučiť, že slová v literatúre mávajú aj iný význam ako v bežnej reči.

Priznávam, táto moja interpretácia je prehnane negativistická. Kto nechce, nemusí medzi riadkami vnímať chlapcovu aroganciu, len veľkodušnosť stromu. Presne ako náš štuplíček (3 roky), ktorému sa knižka veľmi páčila. Po prvom čítaní sme si dali brainstorming o tom, koľko vecí pochádza zo stromov. A ich zoznam bol poriadne dlhý. Okrem iného zo stromov máme papier a lepidlo, z ktorých je vyrobená táto výnimočná kniha.

Popri eko výklade má príbeh aj iné vrstvy. Je to tiež obžaloba dospeláckeho konzumu a oslava detskej bezprostrednosti, hravosti a radosti zo života. Chlapec, hoci stále berie, sa neteší z ničoho a v starobe sa len sťažuje. Strom je šťastný, keď môže pomôcť. Je spokojný aj vtedy, keď sa rozdá takmer do posledného kúska. Pripomína to Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom alebo ľalie poľné. Nečudo, že si túto knihu privlastnili aj kresťania. Ale podľa mňa tu rozhodne o propagáciu lásky k blížnemu až do totálneho sebaobetovania nejde.

Strom, ktorý dáva sa dá čítať aj ako alegória o vzťahu rodič – dieťa, presnejšie matka – dieťa (lebo she). A veľmi výstižná! Počiatočnú bezbrehú obojstrannú lásku, keď sú si matka a dieťa jeden pre druhého celým vesmírom, rýchlo vystrieda rezervovanosť chlapca-pubertiaka. Strom-rodič, ochotný vzdať sa úplne všetkého, nežiada nič, len ponúka. A dieťa bez okolkov berie, kým nie je čo zobrať. Je smutný pohľad na strom, ktorý od života nečaká nič, len občasné stretnutia so svojím chlapcom. Túto interpretáciu podporuje aj čudesné oslovenie chlapec, ktorým sa strom prihovára starcovi: pre rodičov potomok vždy ostane ich dieťaťom, bez ohľadu na jeho vek. Bola som zvedavá, či malí čitatelia dokážu rozlúsknuť takúto metaforu. A s údivom som pozorovala, ako mi naša predškoláčka sama od seba ukazuje, že konáre stromu skoro na každom obrázku pripomínajú ľudské ruky.

Ilustrácie sú, rovnako ako text, zjednodušené až na podstatu. Žiadne farby, žiadne ozdoby, len strom a chlapec načrtnutí jednoduchou čiernou linkou. Shel Silverstein bol aj karikaturista a je to vidieť. A predsa je tu množstvo detailov, ktoré detským očkám neujdú: ovisnuté konáre, keď je strom opustený a smutný; druhé srdce na kmeni stromu, keď sa chlapec zaľúbi do dievčaťa. A stále rozmýšľam, či je scéna, kde sa chlapec hrá na kráľa lesa, narážka na o rok staršiu kultovku Kde žijú divé zvery (recenzia tu).

Shel Silverstein sa úspechom Mauriceovi Sendakovi vyrovnal. Strom, ktorý dáva bol v roku 2001 14-tou najpredávanejšou detskou knihou. V 70-tych rokoch vznikol aj krátky animovaný film, ktorý nahovoril Silverstein.

Komu je kniha Strom, ktorý dáva určená

Keď sme doma pred rokmi čítali ruskú klasiku pre deti, dostala som mierny kultúrny šok. Zlo tu bolo málokedy potrestané, často naopak zvíťazila prefíkaná klamárka líška. Tolstého rozprávky ma donútili zamyslieť sa nad tým, či deti naozaj potrebujú počúvať len príbehy s morálnym posolstvom, o umelej idylke, alebo je pre ne užitočnejšia takáto realistická škola života už v útlom veku? Nechce sa mi pátrať, ako túto otázku rozriešili psychológovia. Osobne si skôr myslím, že deti netreba izolovať vo vymyslenom svete, kde vždy zasiahne vesmírna spravodlivosť. Ak je rodič pripravený čítať a vysvetliť im aj smutný príbeh ako Strom, ktorý dáva (hoci strom neochvejne trvá na tom, že je šťastný), potom deti budú pripravené tiež. Ako im pomôcť spracovať túto nestarnúcu klasiku? Tu alebo tu nájdete otázky na spoločný rozhovor po čítaní.

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Kniha Strom, ktorý dáva vyšla v roku 2013 vo vydavateľstve Slniečkovo. Má 56 strán a rozmer 179 x 250 mm. V češtine vyšiel Strom, který dával vo vydavateľstve Librex v roku 2007. Ak vás recenzia zaujala, slovenskú verziu si môžete kúpiť tu. Českú verziu tu. Anglickú verziu tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

THE WOLF, THE DUCK & THE MOUSE (Mac Barnett, Jon Klassen) – recenzia

Každý, kto sa občas pozrie, čo je nové v detskej literatúre vo svete, musel naraziť na meno Jon Klassen. Čo kniha, to bestseller a kopa ocenení k tomu. V roku 2017 jedna klassenovka vyšla aj v Ikare – Lišiak Pax.

The Wolf, the Duck & the Mouse

Najčastejšie spolupracuje s Macom Barnettom a od tohto legendárneho dua je aj kniha The Wolf, the Duck & the Mouse.

Toto video natočili autori priamo v bruchu vlka.

Upozornenie: pri hodnotení tejto knihy určite nebudem objektívna. Čítali sme ju totiž za dosť adrenalínových okolností – ortuť teplomera stúpala do astronomických výšok, dieťa nereagovalo na otázky a hystericky plakalo. Hneď ako sa dcéra trochu upokojila, začali sme čítať túto knihu. A už po prvej scéne z vlkovho brucha sa ozýval smiech a smiala sa až do konca. Neusmievala, ale celkom nahlas a úprimne smiala. Mac a Jon, máte to u mňa. Horúčka klesla, ochorenie odoznelo a my už týždeň čítame The Wolf, the Duck & the Mouse stále dookola. Každý deň. Dvakrát.

Ako som už písala v recenzii na Špinušku, unavuje ma, keď dopredu viem, ako sa skončí „zábavná“ scénka vo filme alebo knihe. Málokto dokáže napísať skutočne vtipný príbeh s naozaj nečakanými zvratmi. Macovi Barnettovi sa to podarilo. Druhý výjav z knihy, keď hlavnú hrdinku myš zožerie vlk (a ešte nám s radosťou otrčí zadok), mi pripomenul scénu z filmu bratov Coenovcov Burn after Reading, kde hneď na začiatku šokujúco zastrelia Brada Pitta, jednu z najväčších hviezd tohto filmu. Prehltnutá myška síce lamentuje, že toto je koniec, ale v bruchu ju čaká ešte veľa dobrodružstiev. A pokračovanie je rovnako skvelé ako u mojich obľúbených Coenovcov: myška zistí, že v bruchu nie je sama, a že tam vôbec nie je zlý život. Len keby tam bolo aspoň jedno okno. Ešteže vlk na kačkino odporúčanie pohltal sviečky. Symbióza je dokonalá, lebo keď vlka začne naháňať poľovník, kačka s myškou ho zachránia.

Oh woe! Oh shame!

Ilustrátor Klassen má svoj jasne rozpoznateľný štýl a ten nehýri práve farbami. Aj The Wolf, the Duck & the Mouse je ladená do nezáživnej hnedej (scény z brucha) alebo sivej a mesačno-modrej (scény z lesa). Aj túto obmedzenú paletu dokázal využiť na krásnu hru so svetlom. Nočný les – ako inak, pri splne mesiaca – má úžasnú atmosféru. Hnedo-sivé odtiene dávajú knižke patinu. Klassen nemá rád preplnené ilustrácie, ale aj minimum „rekvizít,“ ktoré v knihe sú, dokázal využiť na podporenie retro efektu: kačica s myškou nosia košeľu a motýlika a púšťajú si platne. K vintage štýlu najviac prispieva štipku patetická, mierne archaická a trochu rýmovaná angličtina: „Oh woe!“ said the wolf. „Oh shame! Never have I felt such aching and pain. Surely it must have been something I ate.“ Ale netreba sa jej báť – to hlavné je zjavné aj z obrázkov.

Moderný nesvojprávny vlk

Sú len dva druhy rozprávok – so zlým a zákerným vlkom, ktorý podľahne až na konci, a so zlým, ale neschopným vlkom-fackovacím panákom (No počkaj, zajac!). Ten má ťažký život už od začiatku. Aj v tejto knihe je vlk tak trochu nesvojprávny a zmanipulovaný, ale žiadne veľké násilie sa tu nedeje, dokonca sa so svojimi požranými obeťami spriatelí (a vôbec to nepôsobí nasilu). Hoci námet okamžite pripomenie Červenú čiapočku alebo Kozliatka, týmto klasickým rozprávkam je príbeh veľmi vzdialený. Barnett s Klassenom totiž ukazujú strach (= vlka) v úplne inom svetle. Keď si s ním myška s kačkou poradia a naučia sa ho ovládať, vyzerá úplne neškodný až bezbranný a je skôr na smiech. Vlk s vyplazeným jazykom pôsobí tak utrápene, až vzbudzuje ľútosť (hoci nie práve u mojich škodoradostných detí 🙂 ).

The Wolf, the Duck & the Mouse je variáciou na spomínanú Červenú čiapočku, ale skrz-naskrz modernou. Napríklad aj v tom, že hlavní hrdinovia nečakajú pasívne na záchranu, ale v ťažkej situácii si pomôžu sami. Strach už dávno nie je výchovným prostriedkom, dnes rozprávky vychovávajú sebavedomé deti.

Bonus

Tu je zaujímavý rozhovor s Kanaďanom Jonom Klassenom o tom, ako vzniká detská kniha, aj s ukážkami.

Komu je určená kniha The Wolf, the Duck & the Mouse

Všetkým, naozaj všetkým deťom od dvoch do siedmich rokov. Neverím, že sa nájde dieťa z tejto vekovej kategórie, ktoré by si ju neobľúbilo.

 

Kniha vyšla vo vydavateľstve Walker Books Ltd v roku 2017. Má 40 strán a rozmer 225 x 287 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu The Wolf, the Duck & the Mouse si môžete kúpiť tu (doručenie na Slovensko zadarmo)

 

THAT’S MY HAT! (Anouck Boisrobert, Louis Rigaud) – recenzia

Ak dieťa nebavia knihy, asi ešte nenašlo tú správnu, povedal v rozhovore pre denník N John Boyne, autor Chlapca v pásikavom pyžame. Súhlasím na sto percent. Moje deti knižky milujú. Akoby aj nie, keď ich zásobujem takými lahôdkami ako That’s My Hat! Neviem si predstaviť dieťa, ktoré by táto originálna skladacia 3D kniha nezaujala.

That’s My Hat! je ďalšia netradičná kniha, ktorú v supermarkete nenájdete. Niežeby pop-up books alebo 3D knihy alebo pohľadnice donedávna neexistovali. Ale Anouck Boisrobert a Louis Rigaud využili tento „žáner“ na maximum. Formát knihy nie je nijako výnimočne veľký, ale keď knihu otvoríte, nechce sa vám veriť, koľko detailov dokázali vtesnať na jednu dvojstranu. Niektoré skladacie (3D) ilustrácie sú až architektonicky komplexné. A napriek tomu to nie sú technicky náročné „konštrukcie,“ aké majú tendenciu pokaziť sa, lebo majú problém zložiť sa do pôvodného tvaru. That’s My Hat! sme doma čítali už veľakrát, ale zatiaľ všetky skladačky fungujú stopercentne (nevydržalo len to, čo nasilu odtrhli detváky). Bez pomoci sa otvárajú i zatvárajú. A to s nimi štuplíkovské rúčky naozaj nenarábali s citom.

Geometrický minimalizmus

Ilustrácie minimalisticky redukované na geometrické tvary, brechtovský Verfremdungseffekt hneď na úvodnej strane (keď si chlapec sám nakreslí svoj klobúk) – a na prvý pohľad viete, že That’s My Hat! je fajnšmekrovinka. Ale netreba sa báť toho, že by ju deti neprijali alebo nepochopili. Všetky predmety ako automobily, stromy, zelenina a ovocie alebo oblečenie v obchode sú síce redukované na obdĺžniky, štvorce, trojuholníky, kruhy a polkruhy, ale postavy, vrátane tej hlavnej, opice, dostali výnimku a zachovali si jasne rozpoznateľné črty. Ľudia sú nakreslení pár jednoduchými karikatúrnymi ťahmi, vďaka čomu ilustrácie vyznievajú hravo, vtipne, živo, ľahko (spomínate si na Viktora Kubala?). Aspoň tie čiernobiele postavy medzi všetkými farebnými obdĺžnikmi a štvorcami rýchlejšie identifikujete.

Prečo treba hľadať opicu

A niekedy dá hľadanie opice s klobúkom naozaj trochu zabrať. Knižka sa musí natáčať do všetkých možných uhlov. Opica sa skrýva – kde inde – v zelovoci. A keď sa minú všetky banány, vydá sa do iných obchodov a knižnice. Pani knihovníčka poradí – opicu (monkey) treba hľadať pod písmenom M. Opica, samozrejme, skoro všade niečo vyvedie, na obrovskú radosť všetkých malých čitateľov – kazisvetov. Prečo vlastne treba hľadať tú opicu? Hľadá ju chlapec, ktorému odfúklo klobúk. Ten pristál na opičej hlave a na nej putuje celým mestom. Čo sa nakoniec stane s klobúkom sa nedozvieme. Hlavná vec je, že opica vyviazne živá. Vďaka Verfremdungseffektu, samozrejme 🙂 .

Komu je kniha That’s My Hat! určená

Každému dieťaťu, ktoré sa poteší skladacej „3D“ pohľadnici. Aj keď porovnávať túto knihu s pohľadnicami je ako porovnávať Rolls Royce s kolobežkami 🙂 .

Je na vás, či sa odvážite dať ju do rúk malému dieťaťu, ktoré by ju mohlo poškodiť. Opica, ktorá sa skrýva za všelijakými priečinkami a regálmi deti priam vyzýva, aby ich chytali, ťahali – a roztrhli. Ale za tých pár zlepených častí to podľa mňa stojí.

Ak vás odrádza angličtina – tých pár slov zvládnete aj s Googlom.

Megabonus

V dnešnej dobe ani detské knižky už nie sú len knižky a oplatí sa trochu pátrať po tom, čo sa s nimi dialo na internete. Tak som sa doklikala až sem, k úžasnej aplikácii, ktorá vznikla na základe tejto knihy. Aplikácia má názov Oh!, lebo kniha sa vo francúzskom origináli volá Oh! Mon chapeau. Je to vlastne hra s geometrickými tvarmi. Čo môže vzniknúť z červeného štvorca, žltého polkruhu alebo zeleného obdĺžnika? Čokoľvek. Stačí kliknúť, otočiť alebo zatriasť mobilom. Slovo magický veľmi často nepoužívam, zdá sa mi nafúkané, príliš pompézne, ale táto aplikácia je jednoducho magická. Stiahnuť sa dá zadarmo a potom doplatíte toľko, koľko uznáte za vhodné, 1 – 10€.

http://ludocube.fr/game/oh/

Ak ste ako ja a túto aplikáciu ste si hneď stiahli, tak vás už iste svrbia prsty, aby ste si podobné hry s geometrickými tvarmi vyskúšali aj vy s detvákmi. Presne na tom je založená táto úžasná úlohová knižka Sticker, Shape, Create od Therezy Rowe. O nej niekedy nabudúce.

 

Ja viem, príliš veľa videí na jeden článok, ale nemôžem nepridať ešte toto, Popville od rovnakých autorov ako That’s My Hat!

a toto, ABC3D od Marion Bataille.

Kto by nemiloval skladačkové 3D knihy!

Jazykové okienko

Pop-up books sa do slovenčiny prekladajú ako 3D knihy. V dnešnej dobe sa názov 3D skôr používa na technológie, ktoré pomocou okuliarov dokážu na dvojdimenzionálnej ploche simulovať tretiu dimenziu. Pre knihy typu That’s My Hat! by som navrhovala iný názov. Vyskakovacie alebo vystreľovacie knihy sa mi zdá príliš bojovný pojem. A čo tak skladačkové alebo skladacie knihy? Čo navrhujete vy?

 

Kniha That’s My Hat! vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Thames&Hudson Ltd. Má 24 strán a rozmer 222×281 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť s poštovným zadarmo tu. Knihu Under the Ocean od tých istých autorov si môžete kúpiť tu.

TOUCH AND FEEL MAZES – DOTYKOVÉ BLUDISKÁ (Junko Murayama) – recenzia

Odkedy sa našou domácnosťou prehnala vlna Mimy a Lízy (mali sme všetko – knižky, DVDčka aj krásny úlohový zošit), naša predškoláčka nám občas spontánne dáva otázky, ako sa nevidiaci orientujú vo svete, ako varia, ako sa hrajú Ubongo a iné hry. Braillove písmo na krabičkách od liekov sa nikdy nezaobíde bez komentára. Mimi a Líza je jednoducho fenomén, vďaka ktorému sa dokázala vcítiť do kože slepého dievčatka. Preto som si myslela, že ju zaujme aj kniha Touch and Feel Mazes, Dotykové bludiská (v japonskom origináli Sawaru Meiro). Navyše, okrem skvelého hmatového pexesa Memonik, o ktorom snívam, odkedy som ho videla v galérii Satelit, detské hry a knižky hmat vôbec nerozvíjajú. Pritom deti milujú hmatové podnety. Svet detských zmyslov je úplne iný ako u dospelých a deti si poriadne užívajú aj takú maličkosť ako sú výčnelky alebo kontrast drsnejších a hladkých plôch na stránkach knihy. Hmatové leporelá pre bábätká mali u nás doma obrovský úspech, napríklad toto, ale bábätkovské časy už máme za sebou a dotykové leporelá už naše detváky nudia. Okrem Touch and Feel Mazes nepoznám žiadnu inú knihu, ktorá by prvoplánovo rozvíjala hmat takým spôsobom, aby to bavilo aj väčšie deti.

Sediaca žena s mačkou. Naša 5-ročná sochárka sa s plastelínou vydrží hrať celé hodiny. Aj dotykové bludiská jej išli lepšie ako mne.

 

Princíp aktivity je jednoduchý. Na každej strane je jedno farebné bludisko, začiatok označuje trojuholník, koniec kruh. Cestičky sú vyznačené vyčnievajúcimi bodkami.

Komu je kniha Touch and Feel Mazes určená

Nevidiacim (na obálke je krátky text v Braillovom písme) a všetkým, ktorých zaujíma, ako títo ľudia vnímajú svet. A tým, ktorí si chcú precvičiť zanedbávaný zmysel – hmat. Že je naozaj zanedbaný sa potvrdilo aj v mojom prípade. So zavretými očami úlohy v knihe ani nedokážem vyriešiť. Našťastie 5-ročná dcéra má väčšiu trpezlivosť a zvládla to. Zatiaľ tie jednoduchšie bludiská na prvých stranách, ale časom sa, dúfam, vytrénuje aj na zložitejšie bludiská na posledných stranách knihy. Takže nedajte sa pomýliť leporelovou formou, vyriešiť tieto úlohy je poriadne ťažké!

Bonus

Ak sa ako kuriozitu chcete naučiť niečo z Braillovho písma, môžete začať číslicami – stránky v knihe sú číslované aj braillovkou.

 

Kniha vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Knock Knock. Má 12 strán a rozmer 210×251 mm.

Ak vás zaujala táto recenzia, knihu Touch and Feel Mazes si môžete kúpiť tu (doručenie zadarmo).