ATLAS PSOV PRE DETI / ATLAS PSŮ PRO DĚTI (Jana Sedláčková, Štěpánka Sekaninová, Marcel Králik)

Tento týždeň sa mi jedna majiteľka krásneho pudlíka posťažovala, že ceny psov počas pandémie prudko stúpli. Infláciu ich hodnoty (hm, je to dosť čudné hovoriť o živých bytostiach v ekonomických kategóriách 🙂 ) potvrdzuje aj úspech Atlasu psov pre deti. Hoci vyšiel len pred rokom, v Albatrose už museli pripraviť dotlač.

Kniha sa nestala bestsellerom len kvôli výbornému načasovaniu a téme, ktorú milujú všetky deti. Je to vydarená kombinácia informatívnosti (v heslách o jednotlivých plemenách) a zábavného čítania (vo fiktívnych novinových článkoch o odvážnych, šikovných a známych psíkoch). Na konci by sa ešte hodil register plemien, keď si napríklad akútne potrebujete zistiť, aká inteligentná je čivava. 🙂

Atlas psov pre deti

Komu je Atlas psov pre deti / Atlas psů pro děti určený

Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, táto kniha nie je určená celkom malým deťom. Autori občas používajú zložitejšie gramatické konštrukcie alebo výrazy a počítajú s tým, že čitateľ už má celkom slušný rozhľad. Navyše „novinové prílohy“ sú písané z perspektívy psích novinárov, takže menšie deti sa v tom môžu trochu strácať. Na samostatné čítanie je atlas vhodný asi až od 9-10 rokov. Ak vám nevadí, že budete dieťaťu musieť veľa vysvetľovať alebo nahrádzať niektoré vety vlastnými slovami, môžete, samozrejme, čítať aj s menšími deťmi. Albatros odporúča od 6 rokov.

V prvom rade je však kniha určená rodinám, ktoré si vyberajú vhodného psíka do domácnosti. Atlas psov je naozaj atlasom psích plemien. Pri každom z nich je uvedená krátka charakteristika povahy, pôvod, prípadne iné zvláštnosti. Inteligencia, poslušnosť a stráženie sa hodnotia počtom labiek (maximum je 5 labiek). 🙂 Zakaždým sa uvádza aj to, či je pes rodinný typ, nakoľko je aktívny, či veľmi šteká a ako by malo vyzerať jeho bývanie.

Atlas psov pre deti

Psí Nový čas

To sú všetko veľmi užitočné informácie, keď zvažujete, aké plemeno sa k vám bude hodiť najlepšie, ale moje deti už po čase čítanie o psích rasách trochu prestalo baviť – a to psíkov milujú. Tak sme niektoré encyklopedické pasáže preskočili. Zato Psie listy – noviny písané psíkmi – sme nevynechali ani jedny. Psie listy by sa mohli volať aj Psí Nový čas, lebo sú to vlastne príbehy psích celebrít (psov zo známych filmov alebo takých, ktoré sa preslávili niečím výnimočným). 🙂

Často sú to príhody psíkov, ktoré zachránili nejakého človeka pred istou smrťou, ako napríklad zlatá retríverka Kelsey, ktorá celú jednu silvestrovskú noc ležala na svojom pánovi, aby ho zahrievala, lebo ten sa pre úraz chrbtice nemohol pohnúť. Labradorský retríver Swansea Jack dokonca v priebehu rokov zachránil až 27 topiacich sa ľudí. Husky Balto ich možno zachránil ešte viac, keď napriek hroznému počasiu dokázal dopraviť vakcínu do aljašského mesta, v ktorom sa šírila epidémia záškrtu.

Atlas psov pre deti

Prečo psík hľadí do gramofónu

Jedným z najdojímavejších je príbeh kríženca Jacka Russela hľadiaceho do gramofónu, ktorý sa stal predlohou známeho obrazu. Pôvodne psík Nipper patril bratovi autora obrazu Francisa Barrauda:

„Nippera, pravdepodobne kríženca Jack Russell teriéra, sa ešte ako nešťastného a opusteného šteňacieho tuláčika ujal brat autora obrazu, Mark Barraud. Každý večer vďačný pes a spokojný muž sedávali pri jednom z prvých gramofónov a sústredene počúvali hudbu. Šťastie tých dvoch však malo, bohužiaľ, krátke trvanie. Po troch spoločných rokoch, v roku 1887, Mark náhle zomrel a Nipper opäť osirel.

Nejaký čas býval spolu so starým gramofónom u Francisa a práve tam si maliar všimol, že zakaždým, keď fonograf spustí, zviera stuhne, znehybnie, a takmer v tranze nazerá do ústia zvukovej trubice prístroja. Akoby čakalo, že sa Mark sčista-jasna objaví a ich život sa vráti do starých koľají.“

Zdroj: Albatros

Hačikó nesmie chýbať

Ak by sa náhodou našiel niekto, kto ešte nepočul o Hačikovi, môže si o ňom prečítať v tejto knihe. V Atlase psov sa spomína aj iný psík, teriér Bobby, ktorý mal rovnaký osud. Keď zomrel jeho pán, nepohol sa z jeho hrobu celých 14 rokov. Prežil vďaka tomu, že mu tam ľudia nosili jedlo. Nakoniec mu, presne ako Hačikovi, postavili aj sochu.

Píše sa tu tiež o psíkoch známych ľudí – o plemene korgi, ktoré obľubuje britská kráľovská rodina; spoločníkovi Márie Antoinetty alebo o farbiarovi Donnchadhovi, ktorý zachránil škótskeho kráľa.

Paul McCartney dokonca svojej bobtailke Marthe zložil aj pesničku Martha My Dear. 🙂

Aký pán, taký pes: Freudov pes vraj dokázal vycítiť náladu pacientov

Svojich domácich miláčikov mal aj Sigmund Freud. Obľúbil si hlavne čau-čauku Jofi pre jej mimoriadne schopnosti. Vedela vraj vycítiť, akú má pacient práve náladu. Ak bol pokojný, sadla si k nemu. Ak pociťoval úzkosť, sadla si ďalej. 🙂 Okrem toho Freudovi vždy presne po 50 minútach ukázala, že čas na daného pacienta vypršal.

Neuveriteľné schopnosti mal aj kríženec samojeda a huskyho Zander, ktorý dokázal vyňuchať vlastného pána v tri kilometre vzdialenej nemocnici!

V skratke, autorky knižky sa veľmi snažili, aby bol text nielen informatívny, ale aj zaujímavý. Nielen dojímavými, šokujúcimi príbehmi psej vytrvalosti a oddanosti v rámci „novinovej prílohy“, ale aj odľahčeným a často aj celkom vtipným štýlom. Presne preto milujeme knižky z českého vydavateľstva B4U (recenzia tu, tu a tu). 🙂

Moje deti popri peruánskom a mexickom naháčovi a basendžim (jediné plemeno, ktoré nevie štekať, zato sa vie smiať a jódlovať) najviac pobavil tento príbeh o kólii Railway Bob. Bob strávil celý svoj život cestovaním po Austrálii:

„Iste si teraz vravíte, že musel mať ten šťastlivec Bob celkom dobrodružného pána. Ale to ste na omyle. Kóliák Bob cestoval sám. Jednoducho jedného dňa svojho majiteľa opustil a na svojom úteku sa pridal k ľuďom, ktorí ho neomylne doviedli až na stanicu. V tej chvíli sa tiež začala Bobova veľká vlaková láska. Hoci ho dobré duše trikrát dopravili domov, od svojich deviatich mesiacov už jazdil psí dobrodruh nepretržite naprieč Južnou Austráliou a k pánovi sa nevrátil.“

NEcyklopédia

Ako ilustrovať detské encyklopédie v časoch Googlu? Treba sa ešte držať starého pravidla, že encyklopédie a ich ilustrácie musia byť maximálne informatívne? Ilustrátor Atlasu psov na túto poučku rezignoval (preto podnadpis Necyklopédia) a plemená nevyobrazil veľmi realisticky. Usmievavé psíky sú ňuňuňu, ale všetky vyzerajú veľmi podobne. 🙂 Podľa tejto knižky teda írskeho vlkodava od bradáča neodlíšite. Ak vám neustále gúglenie skutočnej podoby jednotlivých plemien vadí, poobzerajte sa radšej po podobnom titule pre dospelých. My sme gúglili a oplatilo sa. Moje deti začali rozoznávať množstvo plemien a v pexese psích rás proti nim žiadny dospelý nemá šancu. 🙂


Kniha Atlas psov pre deti vyšla vo vydavateľstve B4U (patrí pod Albatrosmedia) v roku 2020 ako preklad z češtiny (originálny názov: Atlas psů pro děti). Má 120 strán a rozmer 230 x 290 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť v Martinuse alebo na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo, ale môj názor na titul to, dúfam, neovplyvnilo. Snažím sa zachovať si svoj kritický pohľad. 🙂

PREČÍTANÉ LETO 2021: o jaskyniach

Brum, čiže medveď. Všetci naokolo už hibernujú, ale malý medveď nevie zaspať. Recenzia tu.

Yakari a medveď grizly (Derib, Job). V jaskyni si cez zimu pospí aj zlý medveď grizly. Yakari a jeho kamaráti zatiaľ vymyslia skvelý plán, ako ho potrestať. Recenzia série o Yakarim tu.

Brum, čiže medveď

Pán Guľôčka. Radosť. Knižka o radosti a všetkých ostatných emócách. Strach zverencov pána Guľôčku prepadne, keď majú vojsť do jaskyne. Recenzia tu.

Toddler Punk (Monika Kompaníková, Bianka Török). Ťulino pri svojom nočnom putovaní pod špicatým pahorkom narazí na dve malé jaskyne. Je v nich silný prievan, ktorý ho vťahuje dnu a vyfukuje von. Popri tom má silný pocit, že mama tu niekde je, len ju nevie nájsť. 🙂 Recenzia tu.

Kdo zabil snížka? (Petra Soukupová) Jaskyne sa (okrajovo) spomínajú aj v tejto detskej detektívke, o ktorej som písala nedávno. Recenzia tu.

Náučné

Veľká kniha tmy (Helena Haraštová, Jiří Franta). Jaskyňu nájdete aj v tejto knihe o tme. Recenzia tu.

Veľká kniha tmy

Bobky, lajná a iné hovienka (Nicola Davies, Neal Layton). Skvelá knižka o téme, ktorú miluje každé dieťa. Spomína sa tu aj jaskyňa ako príbytok netopierov, a čo všetko v nej dokážu napáchať.

Slovensko (Samo Marec). Na tejto knižke ma okrem ilustrácií sklamalo skoro všetko – výber a choatické zoradenie tém, príliš stručné popisy, ktoré nedokážu vzbudiť pozornosť… ak zvažujete kúpu, počkajte si ešte chvíľu, na trh príde niečo obsažnejšie. 🙂 Knižku Slovensko som zaradila do tohto výberu, lebo sa tam spomínajú jaskyne. Recenzia tu.

Samo Marec: Slovensko

Príbehy stavieb (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl). Nie je to len encyklopédia najhodnotnejších stavieb; autori mali zaujímavý nápad zaradiť do výberu aj gýč všetkých gýčov, zámok Neuschwanstein v Bavorsku. Ľudovít II. Bavorský si v ňom dal postaviť aj umelú jaskyňu. 🙂 Recenzia tu.

Knihy o histórii

Cesta časom. Dejiny sveta v obrazoch (Peter Goes). Od dinosaurov až po Charlie Hebdo – Cesta časom je subjektívnym výberom najdôležitejších udalostí v histórii našej planéty. Na prvých stránkach nemôžu chýbať pravekí ľudia a jaskyne, v ktorých bývali.

Mach a Šebestová v škole (Miloš Macourek, Adolf Born). Šebestová potrebuje súrne zistiť, ako pravekí ľudia konzumovali mamutie mäso – varené, vyprážané? Vyberú sa teda za nimi a z vďaky im pristavia uloveného mamuta priamo k jaskyni. František Huml však už nechce bývať v dobe ľadovej, vráti sa s nimi do 21. storočia (v novom vydaní :)) a okrem názornej školskej pomôcky začne robiť na škole aj školníka.

Človiečikove dobrodružstvá (Pavel Teisinger). Ďalšia knižka, ktorá vznikla na základe kultového českého večerníčka z čias komunizmu. Čítali sme ju už dávnejšie, takže si nepamätám, či sa v nej priamo spomínajú jaskyne. V každom prípade je o pravekých ľuďoch a ich vynálezoch.

PŘÍBĚH UKRYTÝ V NOTÁCH. LABUTÍ JEZERO / THE STORY ORCHESTRA. SWAN LAKE – recenzia

Ak sa moje deti cez pandémiu v niečom vycvičili do dokonalosti, tak je to schopnosť zabaviť sa aj bez vonkajších podnetov. Ale všetko má svoje medze. Keď som každý deň musela na skoro celé dopoludnie nechávať 5-ročné dieťa samé, kým to staršie malo vyučovanie cez Zoom a my rodičia sme homeofficovali, trhalo mi to srdce. Akútne som potrebovala čokoľvek, s čím by sa deti samostatne zabavili. Preto – a aj preto, že sa blížil sviatok – som bez veľkého rozmýšľania objednala knihu The Story Orchestra. Swan Lake (v češtine vychádza pod názvom Příběh ukrytý v notách. Labutí jezero) s krátkymi zvukovými nahrávkami Čajkovského baletu.

Labutie jazero

Keď som vo FB skupine Prečítaného leta natrafila na knižky The Story Orchestra, hneď som si predstavila, ako si ich moje deti púšťajú a listujú samé. Na moje prekvapenie sa to aj naozaj dialo; dokonca si pri tom aj tancovali – Labutie jazero sa im zjavne páči.

Kvalita zvuku

V prvom rade je to zásluha skladateľa. Čajkovskij je Čajkovskij – aj v takejto biednej kvalite. Počúvať hudbu cez mikroreproduktory mi pripadá ako svätokrádež obzvlášť pri vážnej hudbe, ale do divadla sa tak či tak ešte asi dlho nedostaneme a nahrávku aspoň urobil kvalitný orchester.

Od Příběhu ukrytého v notách sa, samozrejme, nedá očakávať kvalita zvuku, ako keby ste sedeli v Newyorskej metropolitnej opere. Vhodnejším referenčným rámcom sú iné zvukové knižky a tie The Story Orchestra s prehľadom tromfne. Tvorcovia od tohto média dosiahli asi maximum, zvuk je dostatočne hlasný aj jasný; približne na úrovni mobilu. Knižku však pri počúvaní hudby nedržte v rukách, ale položte na posteľ alebo gauč.

Labutie jazero

Příběh ukrytý v notách. A v psychoanalýze

V druhom rade deti zaujal osud bielej a čiernej labute a princa Siegfrieda. Zase sa mi potvrdzuje, že príbehy, ktoré vytvárajú priestor pre hlbšiu, psychoanalytickú interpretáciu, sa deťom páčia. Aj keď ju nedokážu rozkódovať, minimálne cítia, že za príbehom môže byť niečo viac.

Labutie jazero je v prvom pláne rozprávka o princovi Siegfriedovi, ktorého matka núti do sobáša. Zorganizuje bál, aby si mohol vybrať manželku. Princ sa však zaľúbi do zakliatej Odette, ktorá sa cez deň mení na bielu labuť. Túto kliatbu dokáže prelomiť iba prísľub pravej lásky. Láske Odette a Siegfrieda nepraje čarodejník Rothbart, ktorý chce oženiť princa so svojou dcérou Odile. Očarený Siegfried v domnení, že sa rozpráva s Odette, požiada zlú Odile (oblečenú v čiernych šatách, ale inak je dvojníčkou Odette) o ruku. Nakoniec sa Siegried predsa len ožení s bielou labuťou Odette. Tá už navždy zostane vo svojej ľudskej podobe – kliatba je zlomená. Ostatné labute premôžu Rothbarta a ten musí spolu s Odile odísť.

S psychoanalytickými interpretáciami Labutieho jazera (vzťahy rodič-dieťa; alter ego; lietanie v snoch je podľa Freuda len maskovaná túžba po sexuálnom živote) sa pohral Darren Aronofsky vo filme Čierna labuť. Ale tá sa s deťmi nedá pozerať. 🙂

Labutie jazero

Dej aj hudbu slávneho baletu pre potreby tejto knižky autori upravili do child-friendly podoby (nikto na konci neumiera). Ale to vôbec nevadí, pretože Labutie jazero bolo už od svojho vzniku predmetom výrazných adaptácií. Už počas Čajkovského života sa bez jeho súhlasu mala dokonca meniť aj hudba; nehovoriac o nevýraznej pôvodnej choreografii Čecha Juliusa Václava Reisingera. Aj kvôli nej bolo prvé naštudovanie pomerne neúspešné. Libretto inak po skladateľovej smrti prepisoval jeho brat Modest Čajkovskij.

Vážna hudba v detskej knihe nie je novinka

Spojenie vážnej hudby a detskej knižky je určite dobrý nápad, pozrite si, za koľko dolárov sa predáva anglická mutácia knižky Peťo a vlk od Jiřího Trnku s vinylom Sergeja Prokofieva zo šesťdesiatych rokov. Pri živom predstavení v divadle nie je priestor na to, aby deti dokázali vnímať príbeh, a počúvať hudbu dve hodiny dokážu len máloktoré z nich. Na rozdiel od živého predstavenia si text aj hudobné ukážky z knihy môžu deti dávkovať vlastným tempom, a preto je oveľa väčšia šanca, že ich zaujmú.

Desaťsekundové ukážky hudby v knihách série The Story Orchestra, ktoré sa púšťajú priamo z knižky, sú však až príliš krátke. Rozumiem, že je to daň za to, že si ich malí čitatelia môžu púšťať sami, ale dalo sa to vyriešiť aj inak. Desať sekúnd je jednoducho príliš málo. Viac by sa mi páčilo, keby boli ukážky na internetovej stránke, tak ako pri knižke Magdaleny Rutovej Radiobuch, o ktorej som písala tu. Baobab k tomuto titulu urobil veľmi jednoduchú webku s mp3-kami a tú si dokáže bez problémov obsluhovať aj dieťa.

Ďalším sklamaním sú gýčové ilustrácie Jessicy Courtney-Tickle.

Návod na Čajkovského

Vydavateľstvo však urobilo aj kus dobrej roboty. Na poslednej stránke, kde si čitateľ môže znova pustiť všetky nahrávky (spolu ich je desať), nájdete ku každej z nich skvelý návod, ako ich počúvať. Na ktoré nástroje sa zamerať, akú atmosféru vytvárajú, čo vyjadruje tempo atď. Vľavo je tiež kratučký glosár použitých odborných pojmov, Čajkovského medailón a pár slov o choreografii Labutieho jazera: pre baletky je dvojrola Odette a Odile jedna z najťažších, pretože tieto dve postavy majú odlišné choreografické štýly. Nehovoriac o 32-otočkovej piruete, ktorú do úmoru cvičí aj Natalie Portman v spomínanej Čiernej labuti.

Tu je ukážka sprievodcu jednotlivými melódiami z knihy:

ACT III, Arrival of the Guests

This clip starts with one regal-sounding trumpet, which is then joined by another trumpet that repeats the phrase. They then play the same rhythm together. The music seems to announce the prince and royal guests‘ arrival. It is very grand and reflects the magnificent set design of the royal castle.

Podobný návod, ako počúvať Labutie jazero spolu s ukážkami nájdete na tejto stránke. Tento je však určený dospelým.

Komu je kniha The Story Orchestra. Swan Lake / Příběh ukrytý v notách. Labutí jezero určená

Deťom od 4 rokov.

Příběh ukrytý v notách: Labutí jezero vyjde (v auguste 2021) aj v češtine vo vydavateľstve Pikola. Doteraz z tejto edície vydali:

Příběh ukrytý v notách: Louskáček (2020)

Příběh ukrytý v notách: Šípková Růženka (2019)

Příběh ukrytý v notách: Čtvero ročních dob v jediném dni (2018)


Knihu The Story Orchestra. Swan Lake vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Frances Lincoln Children‘s Books. Má 21 strán a rozmer 265 × 304 mm. Vytlačili tlačiarne v Číne. Českú verziu si môžete objednať na slovenskom alebo českom Martinuse.

PREČÍTANÉ LETO 2021: o jazerách

Tento týždeň sa v Prečítanom lete číta o jazerách.

Ilustrované atlasy

Jazerá určite nájdete v každej geografickej príručke. My máme doma a odporúčame Mapy od Mizielińských, Metropolis od Benoit Tardifa, Abecedu (z) měst od Jana Laštovičku a československú klasiku S maliarom okolo sveta. V tej je aj zoznam najväčších jazier a množstvo krásnych ilustrácií, pre ktoré sa knižku oplatí čítať, aj keď niektoré fakty už nesedia.

Náučné, motivačné a eko

Pod zemou / Pod vodou (Mizielińskí; 5 +). V jazerách sa nachádza menej ako 1 % všetkej sladkej vody na svete. Kde je zvyšok? Väčšina sa nachádza vo forme ľadu v ľadovcoch a snehu. Tieto dva riadky dokonale vystihujú hrozbu klimatickej krízy.

Na kraji lesa (Ľubica Schmarcová, Ilona Polanski; 4 +). Ľudský zásah do prírodných biotopov sa rozoberá aj v tejto egrešovke. Dej sa navyše odohráva cez prázdniny, takže je to ideálne čítanie na leto. Prázdninujú aj „jazerné povaľačky“ korytnačky – to je názov jednej z kapitol. 🙂

Vincent (Andrea Gregušová, Zuzana Mitošinková, Lucia Žatkuliaková; 6 +). Environmentálnou výchovou sú takmer všetky knižky z končiaceho vydavateľstva Egreš. Táto sa venuje rôznym formám života vo vode.

Všetko pláva, čo plutvy má aj nemá (Štěpánka Sekaninová, Tomáš Pernický; 4 +). Vo vydavateľstve B4U (patrí pod Albatrosmedia) sa špecializujú na nezvyčajné náučné knihy pre deti. Táto je o tvoroch, ktoré vedia plávať. Ani zďaleka to nie sú len ryby a obojživelníky. Ilustračný obrázok v záhlaví textu je z tejto knihy. Recenzia tu.

Zachariáš a studená voda (Daniel Rušar, Adela Režná; 5 +). Kniha o otužovaní, odvahe a vzťahoch s rodičmi.

Všetko pláva, čo plutvy má aj nemá odetskychknihach.sk

Deti vyvádzajú pri vode

Môžu superhrdinovia nosiť okuliare? (Soňa G. Lutherová, Martin Krkošek; 5 +) Mňa ani moje deti táto kniha veľmi neoslovila, občianska výchova sa tu podsúva až príliš okato, ale ilustrácie Martina Krkošku sú vydarené. Jedna z kapitol sa odohráva pri rybníku.

Prázdniny malého Mikuláša (Goscinny, Sempé; 5 +). Omnoho zábavnejšia je táto stará klasika. Mikuláš síce neprázdninuje pri jazere, ale pri mori, ale táto kniha za malé odbočenie od témy určite stojí.

Nedráždi bráchu bosou nohou (Irena Hejdová, Zuzana Čupová; 5 +). Rovnako vtipná je aj táto kniha z českého vydavateľstva Host. Zaručene pobaví deti i rodičov. Nedráždi bráchu má navyše ambície nastaviť čitateľom zrkadlo a byť rodinnou terapiou. Viac o nej napíšem čoskoro.

Toddler Punk odetskychknihach.sk

Jazerá vo fantázii

The Story Orchestra. Swan Lake – v češtine vyšlo ako Příběh ukrytý v notách: Labutí jezero vo vydavateľstve Pikola. Knižka s ukážkami Čajkovského. Recenzia bude už tento týždeň!

Toddler Punk (Monika Kompaníková, Bianka Török; 5 +). Ťulino pri svojom nočnom putovaní narazí na jazierko. Táto nočná krajina je mu akási povedomá a má pocit, že je tu aj mama, len ju nikde nevie nájsť. Recenzia tu.

Vtáčia legenda (Daniel Hevier, Vladimír Král; 7 +). Jazero a rybník sa opakovane objavujú aj v tejto krásnej knihe z vydavateľstva Trio. Dedko Stehlík a jeho vnuk Martin Straka si dlhú cestu lietadlom krátia rozprávaním príbehov. Inšpirovaní vlastnými priezviskami si vymyslia legendu o ríši vtákov, ktorej vládne orol Harpya. Keďže príbeh tvoria dedko s vnukom spoločne priamo pred našimi očami, najzaujímavejšie sú práve odbočky, kde uvažujú o rozvíjaní deja aj o konkrétnych slovíčkach a novotvaroch. Knižka má navyše aj náučný rozmer: „Všimol si si? Aj menší vtáčik sa môže živiť rybkami. Ale ani tá najväčšia ryba nezhltne čo len malého vtáčika.“ Ilustrácie Vladimíra Krála sú úchvatné. Recenzia tu.

Dýchaj ako macko (Kira Willey, Anni Betts; 3 +). Jogové a meditačné cvičenia autorka deťom približuje cez zvieratká a rôzne upokojujúce predmety. Dieťa si má napríklad predstaviť jazero a vlnky, ktoré sa v ňom šíria, keď doň niekto hodí kameňom. Potom sleduje jazero, až kým sa hladina celkom neupokojí. Recenzia tu.

Vtáčia legenda

Básničky

Chcete vidieť zlatú Bratislavu? (Štefan Moravčík, Martin Kellenberger; 5 +). Zlaté piesky si vyslúžili vlastnú básničku v tejto knihe pre bratislavské deti.

KDO ZABIL SNÍŽKA? (Petra Soukupová) – recenzia

Naše predstavy verzus predstavy iných; naše túžby verzus realita; totálna izolácia, zacyklenie vo vlastných strachoch a nepochopenie zo strany najbližších – svet románov Petry Soukupovej je taký beznádejný a depresívny, až sa človek pýta, o čom môže byť jej detská kniha. Čo zostane z tejto autorky, keď opustí všetky tieto temné témy? Alebo sa ich celkom nevzdá ani v literatúre pre malých čitateľov? Podobne ako Rudo Sloboda (presne pred rokom som písala o jeho výbornej knižke Ako som sa stal mudrcom), aj ona dokázala, že je natoľko skvelá psychologička, že rozumie aj deťom a dokáže presne vystihnúť detské videnie sveta.

Martina, hlavná postava Kdo zabil Snížka?, je v porovnaní so Slobodovým chlapcom Jankom staršia a jej detstvo nie je ani zďaleka taká idylka. Rada sa ešte pritúli k mame, ale na takéto chvíle už má nárok len výnimočne, väčšinou k nej mladšie sestry mamu ani nepustia. Rodičia nemajú na Martinu čas ani peniaze a často pre ňu nemajú ani pochopenie. A hoci je jej to ľúto, ponechaná sama na seba si poradí so všetkým aj bez ich pomoci.

Je to knižka pre deti a o deťoch, ktoré už nie sú malé zlatíčka, pretože už nie sú vo všetkom závislé od svojho okolia. Ešte nie sú v puberte, ale už intenzívne zažívajú pocity osamelosti a nepochopenia zo strany rodičov a iných ľudí. O detské privilégiá už dávno prišli, ale do dospelosti majú ešte tak ďaleko, že ich nikto neberie vážne. Keby som túto knižku čítala v tom veku, prehovorila by mi presne do duše. Aj pocit ukrivdenosti, sčasti oprávnený, sčasti vypestovaný, by mi bol veľmi povedomý.

Dedinská detektívka

Kvázidetektívny rébus, ktorý rieši hlavná postava (kto zabil jej psa Snížka), neznamená, že autorka napísala variáciu na Troch pátračov. Milovníci dobrodružných scén budú sklamaní. Veď čo akčné sa už môže diať na dedine, v ktorej nastálo bývajú len štyri deti (plus dve bábätká). Práve naopak, Petra Soukupová – ako vždy – stavia na psychologických portrétoch postáv, a keby súčasťou života dedinskej mládeže nebola aj poriadna dávka nudy, tento portrét by nebol úprimný.

Priebeh vyšetrovania nie je opísaný tak, aby bol za každú cenu strhujúci. „Vyšetrovatelia“ nemajú poriadny plán a systematické postupy, nedomyslia dôsledky. Občas ich nápady pripomínajú skôr pomstu (nepríjemnému susedovi pustia na slobodu všetky hospodárske zvieratá) a detské jašenie ako logické investigatívne postupy. Naivné nápady detí odpozerané z televízie, samozrejme, k žiadnym veľkým odhaleniam nevedú. V napredovaní ich neustále brzdia okolnosti, s ktorými nepočítali: mama sa zobudí skôr a nepustí Martinu von; deti pri špehovaní nechtiac zažnú svetlo na fotobunku; kvôli mokrému oblečeniu z ležania v tráve sa dvakrát musia vrátiť domov.

pes Snížek

Čudná príhoda so psom uprostred noci

Zápletka – dieťa na vlastnú päsť vyšetruje, kto zabil psa – okamžite pripomenie slávny dvojromán Marka Haddona Čudná príhoda so psom uprostred noci o 15-ročnom autistovi (v slovenčine vypredaný, ale dá sa ešte kúpiť v češtine).

Určite však nečakajte jej českú napodobeninu. Petra Soukupová sleduje príbeh očami celkom obyčajného dievčaťa a jej príhody a myšlienkové pochody ani nechcú byť vtipné alebo srdcervúce ako v Haddonovi. Soukupová vytvorila sofistikovaný odkaz na jeho celosvetový bestseller. Čaro Čudnej príhody je okrem iného v tom, že je to dopredu vyriešená detektívka. Čitateľ takmer od začiatku tuší, na rozdiel od rozprávača – autistického chlapca, že záhada smrti psíka nejako súvisí s dospeláckymi pletkami. V texte Kdo zabil Snížka? tomu nič nenasvedčuje. Ale odkaz na Haddona je taký zjavný (mihne sa tu aj chlapec s duševnou poruchou, ale ten je len okrajovou postavou), že sa ten, kto ho čítal, musí pýtať, či Soukupová dovedie analógiu s Haddonovým príbehom do konca. A naozaj, deti sa v závere dopátrajú k tomu, že paralelný dospelácky svet (klasický trojuholník) zasiahol do ich vesmíru tak nešťastne, že výsledkom bola smrť zvieraťa.

Deti a dospelí v paralelných vesmíroch

V tejto novele akoby si deti a dospelí žili v izolovaných svetoch – všímajú si celkom iné veci, dávajú im celkom iný význam, riešia iné problémy a vôbec nemajú jedni pre druhých pochopenie. Ale keď sa tieto svety prepoja a začnú interagovať, výsledkom nie je len smrť psa, ale aj obnovenie mnohých narušených vzťahov. Martinina mama si konečne uvedomí, že ju potrebuje aj jej najstaršia dcéra, a je ochotná sa jej viac venovať. Úprimné priznanie vlastnej viny zlomí ľady vo vzťahu s ufrflaným čudáckym starcom. Tomu chýbajú vnúčatá, deťom z dediny zase chýba spojenec medzi dospelými. Dedina, obzvlášť takáto malá, je mikrosvet, v ktorom všetky jednotky musia spolupracovať, dopĺňať sa. Keď sa podarí obnoviť takéto oscilovanie, odrazu sa mierne depresívna atmosféra príbehu zmení a Martina si uvedomí, že dedina je skvelé miesto na život a že sa vo vlastnej funkčnej rodine a so svojimi kamarátmi vlastne cíti dobre.

Fantastický nápad prepojiť detskú detektívku s knihou pre dospelých Nejlepší pro všechny je ďalšou ilustráciou myšlienky, že deti a dospelí žijú akoby v paralelných svetoch. V tejto druhej próze sa objavujú niektoré postavy, ktoré poznáme zo Snížka (Viktor, jeho babička a mama), ale riešia sa tu celkom iné, „dospelácke“ témy.

Kdo zabil Snížka? nie je len príbeh o medzigeneračných nedorozumeniach, ale o všetkých hlúpych deleniach na my a oni: vidiek verzus Pražáci, bohatí a chudobní, chlapci a dievčatá. Ak sa takto dobrovoľne vyčleňujeme do svojich bublín, komplementarita týchto mikrosvetov nemôže fungovať a každý má pocit, že mu niečo chýba.

Čitateľmi i kritikmi oceňovaná Petra Soukupová (tu som písala o komikse s témou holokaustu pre tínedžerov, na ktorom sa podieľala) bola za Kdo zabil Snížka? nominovaná na cenu Magnesia litera, a preto si vyslúžila takýto skvelý trailer.

Ilustrátorka Tereza Ščerbová dôstojne dopĺňa takúto prominentnú spisovateľku. Jej sivé akvarely presne vystihujú mierne chladnú, pochmúrnu a tajomnú atmosféru rozprávania. Niečo vykreslí do detailov, niečo načrtne len v strohých líniách – presne ako to v detektívke býva. Rovnako odvážny je aj knižný dizajn.

Ukážku aj s ilustráciami si môžete pozrieť tu:

a dlhšiu textovú ukážku tu.

Komu je určená kniha Kdo zabil Snížka?

Starším deťom asi od 8-9 rokov. Mladšie by mohli príliš citlivo reagovať na smrť psíka (hoci na konci sa ukáže, že ho nezabili úmyselne) alebo na trochu temnú atmosféru knihy. Rieši sa tu aj téma rozpadu rodiny.


Knihu Kdo zabil Snížka? vydalo vydavateľstvo Host v roku 2018. Má 216 strán a rozmer .172×237 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Vyšlo aj ako audiokniha a ekniha.

PREČÍTANÉ LETO 2021: DETSKÉ KNIHY O DÁŽDNIKOCH A DAŽDI

Téma počasia sa v Prečítanom lete objavila aj pred 2 rokmi. Vtedy som zostavila zoznam kníh o počasí DETSKÉ KNIHY O POČASÍ. Tentoraz konkrétnejšie o daždi a dáždnikoch:

Alessandro Sanna: Řeka. Dážď v tejto knihe zo zemitých akvarelov cítite až v kostiach, rovnako ako ostatné skupenstvá vody. Slová sú zbytočné, preto tu ani skoro žiadne nie sú. Recenzia tu.

Kata Strofová: Katastrofický denník Katy Strofovej. Vždy, keď počujem slovo katastrofa, spustí sa mi v hlave pesnička Jany Kirchner, zvučka večerníčka o reportérke Kate Strofovej, ktorá vysvetľuje deťom meteorologické javy. Na jar 2020 RTVS na internete sprístupnila obe série a my sme každý diel videli aspoň štyrikrát. 🙂

Roald Kaldestad, Bjørn R. Lie Dvestošesťdesiatdeväť dní dažďa. Nájdete zopár dáždnikov, lebo v tejto knihe dvestošesťdesiatdeväť dní v roku prší. 🙂 Viac o titule napísala Mimi malá knihomilka tu.

Dážď sa veľmi často objavuje v knihách o emóciách, napr. In My Heart. A Book of Feelings.

Dáždnik sa spomína aj vo Veľkej knihe superschopností. Dve z detí majú superschopnosť udržať si dobrú náladu a optimizmus aj napriek tomu, že vonku prší.

Katarína Kerekesová, Katarína Moláková, Alexandra Salmela: Mimi a Líza, kapitola Zbohom, farba sivá. Pani upratovačka neznáša farby. Farebnú stenu drhne tak dôkladne, že sa z prachu vytvoria búrkové mračná. Keď sa oblaky vypršia, dáždnik sa zmení na loďku a Mimi s Lízou vezmú upratovačku na výlet, na ktorom opäť objaví, aké sú farby krásne.

Daniel Hevier: Abecedárik. Recenzia tu.

Wojciech Widlak: Pán Guľôčka. Krídla. Psík Pľuzgierik si do kvetináča zasadí dvojeurovku, aby mu vyrástli peniaze. Za ne si chce kúpiť dáždnik. Recenzia tu.

Ota Hofman, Ondrej Zimka: Lucia, postrach ulice. Jedna z kapitol sa nazýva D ako dážď. Spomínajú sa tu aj dáždniky, jeden z nich namaľoval aj ilustrátor Ondrej Zimka.

Romana Romanyšyn, Andrij Lesiv: Takto počujem. Ukrajinské štúdio Agrafka v tejto knihe vymyslelo dáždnik ako štít proti neustálemu prílevu hluku (to je ten na ilustračnom obrázku navrchu tejto stránky). Nutne potrebujem niečo podobné! Proti decibelom mojich detí nepomáhajú ani špeciálne slúchadlá s rušičkou hluku (odskúšané počas lockdownu 2021 :)). Recenzia tu.

Katarína Kosánová, Andrea Gregušová, Nataša Štefunková: Ako umelci vidia svet. Najslávnejší slovenský dáždnik je na Skuteckého obraze, o ktorom sa dočítate v tejto výnimočnej knihe.

Heinrich Hoffman, Ľubomír Feldek: Strapatý Peter. Báseň O lietajúcom Robovi.

Tomi Ungerer: Kriktor. Dáždnik nemôže chýbať ani takej dáme, aká sa stará o Kriktora. Recenzia tu.

Kriktor

ÚTEK (Marek Vadas, Daniela Olejníková) – recenzia

Túto knižku som deťom (a sebe 🙂 ) kúpila kvôli ilustráciám Daniely Olejníkovej, ktoré, ako zvyčajne, nesklamali (len za túto knihu získala celú zbierku ocenení: Bienále ilustrácií Bratislava 2017: Zlaté jablko BIB; Najkrajšie knihy Slovenska 2016, Cena Ministerstva kultúry SR za ilustrácie). Hoci je Marek Vadas známy spisovateľ (Anasoft litera, nominácia na cenu René, ocenenie Bibiany), nečakala som, že by ma mohla textová časť obzvlášť zaujať. Niežeby motív emigrácie nebol zaujímavý, ale pri tejto a podobných aktivistických témach súčasnosti sa niekedy stáva, že vydavateľstvá produkujú buď katastrofálne triviálne a nudné alebo neznesiteľne poučné detské publikácie. Moje deti na takýto umelý aktivizmus asi majú vyvinutý šiesty zmysel, lebo mi takto odmietli dočítať už niekoľko kníh, hoci aj mali špičkové ilustrácie.

Angažovaná literatúra nemusí byť nudná

Príkladom, ako sa to robiť má, je podľa mňa Největší přání (opäť ilustrovala Daniela Olejníková, recenzia tu) alebo skvelá Egaliterra. A fantastický Útek, pretože Vadas spisovateľ zvíťazil nad Vadasom aktivistom. Toto nie je príručka občianskej výchovy napísaná na objednávku alebo z vnútorného pocitu, že niekto to napísať musí. Útek je ozajstná literatúra a podľa mňa jedna z najlepších pôvodných slovenských detských kníh posledných rokov. Neviem, či jej v počte prekladov do cudzích jazykov môže konkurovať iný slovenský titul pre deti. Útek napríklad vyšiel aj v českom vydavateľstve Labyrint.

Nakoniec ma teda textová časť zaujala viac ako ilustrácie – a tým nechcem vôbec kritizovať prácu Daniely Olejníkovej. Útek je príbeh chlapca, ktorý sa po útoku potulného psa naučí behať rýchlejšie než ostatní a čoskoro túto výhodu využije, keď sa v jeho meste začnú rozťahovať chamtivé obludy. Tie sa napchávajú až do prasknutia (doslova!) a každá prekŕmená obluda sa rozletí na mnoho kúskov, z ktorých vyrastú ďalšie nenásytné obludy.

Útek

Malý princ po vadasovsky

Podobné šialené metafory a magické prvky sú v celom texte, keď chlapec s otcom putujú rôznymi mestami a dedinami. Ľudia v každej obci majú inú povahu: v jednej majú namiesto hlavy pečiatky, takže tam chlapca takmer zavrú do väzenia za to, že nemá doklady. V inom meste majú ľudia viacero končatín – je to brloh zlodejov. Nie všetci sú vyslovene zlí – častokrát sú len nevšímaví a zahľadení do seba. Najlepšie sa chlapec s otcom cítia v meste tanca s dobrosrdečnými a pohostinnými ľuďmi. Tí sa však vo svojej bezstarostnosti nevedia brániť vonkajším nástrahám. Táto prehliadka rôznych povahových typov určite mnohým pripomenie Malého princa.

Za divokými metaforami cítiť reálne charakterové črty. Realite zodpovedá aj celkový obraz kontinentu: je rozdrobený na malé klany, z ktorých každý má vlastnú mentalitu, zvyky a zákony. Veľkú časť z nich však spája nestabilita a hrozba externého útoku; vojna a strach sa prelievajú z jednej krajiny do druhej.

Celý život Mareka Vadasa sa točí okolo čierneho kontinentu a aj v tejto detskej knihe cítiť jeho veľkú lásku k Afrike aj úprimnú obavu, či toľké nástrahy zvládne. Na stránke Anasoft litera som sa o ňom dokonca dočítala, že v malom kamerunskom kráľovstve Nyenjei pôsobí ako poradca kráľa. Tiež sa tam píše, že „jeho rukopis je ovplyvnený africkým štýlom rozprávania, v ktorom sa mieša skutočnosť a fantázia, mágia a čierny humor, absurdita a temné existenciálne tóny.“ Všetko toto presne sedí (až na ten čierny humor) aj na Útek.

Kafka po vadasovsky

Shaun Tan jasne ukázal, že aj kafkovské témy dokážu deti zaujať a Marekovi Vadasovi sa tiež podarilo vytvoriť niekoľko takýchto vydarených kafkovsky absurdných situácií. Chlapec musí z mesta pečiatkových ľudí ujsť, lebo nemá nárok na štempeľ – nemajú s otcom papier, na ktorý by im ho dali. Dospelý, samozrejme, rozumie, že sa tu hovorí o povolení na pobyt a dokladoch, ale keď na tieto situácie hľadíme detským pohľadom, ich absurdnosť bije do očí.

Rovnako ako obrázok afrického chlapčeka bez domova v tričku brazílskeho futbalového tímu – Daniela Olejníková jeho bezprizornosť nemohla vyjadriť lepšie.

Šťastný koniec pre deti, tragický pre dospelých: ako jedna kniha môže mať dve rozuzlenia

Záver príbehu ma úplne dostal. Keďže sme si knihu dopredu prelistovali, vedela som, že chlapec sa na konci stretne so svojím otcom, od ktorého sa oddelil v polovici putovania. Happy ending, je to predsa detská knižka. Keď sme sa však k záveru dočítali, spadla mi sánka. Šťastný koniec kniha naozaj má, ale len pre malých čitateľov. Tí starší pochopia narážky, že stretnutie otca so synom sa odohráva v nebi. V diaľke dokonca vidieť aj chlapcovu mamu, ktorá zomrela pri jeho pôrode. Milujem detské knižky, kde autor vloží aj druhú vrstvu pre dospelé oči. Ale ešte som nevidela, aby sa niekomu podarilo paralelne zakódovať do príbehu dve úplne protichodné interpretácie (buď sa chlapec z horúčky vylieči alebo jej podľahne). Geniálne!!

Komu je kniha Útek určená

Knižku som kúpila hneď, ako vyšla. V tom čase však bolo naše staršie dieťa ešte veľmi malé a Útek sme museli odložiť hneď po prvých stránkach. Potom sme naň trochu pozabudli a do konca sme ho dočítali, až keď mala dcéra sedem rokov. Oplatilo sa počkať. Text ju zaujal rovnako ako mňa, najmä magické prvky v kombinácii s realistickými situáciami.


Knihu Útek vydalo v roku 2016 vydavateľstvo BRaK. Má 48 strán a rozmer 235 × 210 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

POVĚZ MI… JAK VÉST PROFESIONÁLNÍ ROZHOVOR S DĚTMI MEZI 4 A 12 LETY (Martine F. Delfos)

Naša druháčka máva občas výbuchy hnevu. Ale záhadne len v dňoch, keď chodí do školy. Keď sú prázdniny / karanténa / počas choroby… nič. Niežeby sa vtedy nehnevala, ale rozdiel je v intenzite. V triede sa už objavila šikana, ale šikanou to nie je. V škole sa jej darí, medzi kamarátkami sa cíti dobre, hladná často nebýva. Keď som sa snažila dopátrať príčiny, narazila som na webe vydavateľstva Portál na titul Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety. Myslela som si, že s jeho pomocou z dcéry vypáčim niečo, čo mi doteraz nepovedala. Nakoniec som sa od nej nič nové nedozvedela, ale príručka moje očakávania aj tak naplnila – pomohla mi objaviť dôvod nezvládania emócií. Ale o tom viac nižšie v texte.

Bez omáčky

Posledná kniha o výchove, ktorú som čítala, bola Krotitelia displejov – zaujímavá, užitočná; autorka v nej cituje množstvo štúdií a prieskumov, ale na môj vkus tam bolo príliš veľa omáčky. Nevravím, že takéto tituly nemajú na trhu svoje miesto, ale ja mám radšej hutnejší štýl, akým píše autorka Pověz mi…

Hoci Martine F. Delfos mala v prvom rade ambíciu napísať praktický manuál pre všetkých, ktorí sa s deťmi rozprávajú (pomáhajúce profesie, učitelia, rodičia), Pověz mi… je zároveň odborná monografia – stručná, vecná, prehľadná, s množstvom citácií a 13-stranovým zoznamom použitej literatúry. Bez sugestívneho jazyka a snahy ohúriť čitateľa z tohto titulu asi bestseller nebude, ale mne sa čítal výborne. Psychologička a psychoterapeutka Delfos ho zjavne písala so zámerom, aby si ho mohli prečítať aj laici. Každý čo len trochu odborne znejúci termín je zrozumiteľne definovaný.

Prečo sa holandčina zdá Vietnamcom nelogická a prečo deti nedodržiavajú pravidlá konverzácie

Pravidlá konverzácie jazyka nie sú vždy jasné, logické, priamočiare (vietnamským migrantom sa napríklad zdali nelogické gramatické pravidlá holandčiny: „Martino, proč říkáte ‚jeden stůl, dva stoly‘? Je přece jasné, že je stolů víc než jeden. (…) A proč říkáte: ‚šel jsem‘, když řeknete ‚včera‘? Je to přece jasné, nemusí u toho být ještě minulý čas!“(s. 18)). Nedá sa preto očakávať, že ich dieťa odmalička bude do bodky správne aplikovať. Martine F. Delfos parafrázuje Jana van Haarena, podľa ktorého si komunikácia s deťmi vyžaduje hravosť a oslobodenie od zaužívaných schém. Dospelí sa majú zúčastniť „fantázií, snů, symbolů, nápadů a pocitů. Znamená to zbavit se strnulosti a snahy o výkon, snahy normovat, interpretovat, vyhrát a konkurovat“ (s. 19).

„Dospělí se často mylně domnívají, že když dítě dokáže slova nějakého jazyka vyslovovat, je také schopno formulovat otázky, jimiž se zabývá. Určitě do věku 10 let tomu tak rozhodně není. Děti mohou například z důvodu neschopnosti slovně vyjádřit to, na co se chtějí zeptat, opakovat stejnou otázku. Dospělí toto chování nezřídka interpretují jako nepozornost. (…) Děti ještě nedokážou rozhovor správně formulovat podle pravidel, která používají dospělí. Jedním z pravidel, jež řada dospělých imlicitně používá, je například stručná formulace, jíž děti velice často nejsou schopny.

Dospělí přerušují řadu iniciativ dětí k rozhovoru. Poskytnou často dítěti příliš málo času, aby samo vyjádřilo, co chce říct, a rozhovor převezmou (s. 18 – 19).“

Ďalším pravidlom, ktorému sa deti musia podriadiť, je, že komunikácia prebieha takmer výlučne verbálne (odhliadnuc od nevedomej reči tela a pod.). To je pre deti občas problém, preto sa rady vyjadrujú hrou a gestami. Keď dospelí takéto prejavy kreativity nepotláčajú (vetami typu Neukazuj, ale povedz, čo chceš!), ale podporujú, deti dosahujú úžasné výsledky, ako napríklad v experimentálnej škôlke Reggio Emilia (s. 22).

Prečo si deti často rozprávajú samy pre seba? Jazyk pre ne nie je len prostriedkom komunikácie, ale aj spôsobom, ako si všetko v hlave utriediť.

Dá sa deťom vôbec veriť?

Veľmi zaujímavá je kapitola o sugestibilite detí. Táto otázka sa skúmala najmä v kontexte spoľahlivosti výpovedí detských svedkov na polícii a pred súdom. Mnohé právne poriadky vychádzajú z toho, že dieťa je veľmi ľahko ovplyvniteľné, a preto jeho výpoveď nemá veľkú váhu. Ako uvádza Martine F. Delfos, problém je v tom, že tento názor často vychádza zo starých výskumov. Tie spočívali v tom, že výskumníci deťom kládli sugestívne otázky: Akej farby sú fúzy vášho pána učiteľa? 90 % detí uviedlo farbu; učiteľ pritom žiadne fúzy nemal (s. 26).

Základnou detskou axiómou je, že dospelý má vždy pravdu a nechce klamať. Preto aj zjavne nelogickú otázku môžu považovať za nejakú hru a uvedú odpoveď, o ktorej si myslia, že ju výskumník chce počuť. Z podobných výskumov sa preto nedá vyvodiť, že deti nemajú kritické myslenie. Naopak, keď im zavádzajúce otázky kladie ich rovesník, odpovedajú omnoho lepšie. Deti sú teda rovnako hodnoverní svedkovia ako dospelí.

Dôležitou podmienkou napríklad pri výsluchu však je, že sa deťom nesmú klásť sugestívne otázky. Tie musia byť zároveň stručné, ale presné:

„Protože malé děti věnují větší pozornost hlavním liniím událostí než podrobnostem (…) jsou více ovlivnitelné, jedná-li se o tyto detaily, například o charakteristiky věcí nebo osob na rozdíl od jednání (…).

Den po pranici ve škole se paní učitelka ptá Marie, jestli Jonas strčil i do ní. Marie, která je ráda, že se věnuje pozornost tomu, že do ní někdo před třemi dny strčil, rychle odpoví: „Ano.“ Přitom pomíjí skutečnost, že do ní strčil Dirk a že to bylo před třemi dny, nikoliv včera. Kdyby paní učitelka otázku položila otevřeněji a jednodušeji, neptala by se jen na jednání, ale i na to, kdo se ho případně dopustil („Strčil do tebe někdo včera?“ a „Kdo tedy?“), Marie by pravděpodobně odpověděla správněji.“ (s. 25)

Detské „klamanie“ môže mať úplne iné príčiny, ako predpokladajú dospelí. Hoci už malé deti veľmi dobre odlišujú realitu od fantázie, niekedy medzi nimi „prepínajú“ bez toho, aby to explicitne uviedli. Predpokladajú totiž, že vševediaci dospelý vie o všetkom, čo sa deje v ich hlave (s. 28). Preto treba jasne rozlišovať medzi zámerným klamaním a fantazírovaním alebo snahou prispôsobiť sa dospelému.

Martine F. Delfos uvádza aj znaky, ktoré sprevádzajú klamanie: častejšie mrkanie, rozšírenie zreničiek, zvýšený hlas, zvýšená hlasitosť, rýchlejšie rozprávanie a častejšie váhanie pri reči (s. 73). Menej spoľahlivé, ale častejšie signály klamstva sú: menej pohľadov na partnera, menej smiechu, časté zmeny postoja, pomalšia reč a dlhší čas medzi otázkou a odpoveďou (s. 74). Pre zaujímavosť sem dávam odkaz na video k tejto téme:

Prečo dialóg s deťmi niekedy viazne a čo s tým

Ako zabezpečiť, aby sa dieťa skutočne rozprozprávalo aj o zložitejších témach? Autorka v podstate nevraví nič prevratné: obe strany musia byť rovnako motivované, rozhovor musí byť pre obe strany príjemný, teda nemá byť jednostranný a vedený pod nátlakom. Dieťa má mať dostatok času na vyjadrenie a netreba ho nasilu tlačiť do odpovedí, treba mu dať možnosť neodpovedať. Ak by kniha obsahovala len takéto všeobecné rady, mala by hodnotu tuctového článku zo ženského časopisu. Autorka ich však rozoberá podrobnejšie a na konkrétnych situáciách ukazuje, ako sa dá tá istá myšlienka vyjadriť celou škálou spôsobov od silne sugestívnych až nátlakových viet po rešpektujúce vyjadrenia, ktoré dieťaťu ponechávajú priestor odmietnuť pohľad dospelého a vyjadriť svoj vlastný názor na vec.

Pověz mi… podrobne rozoberá, ktoré situácie môžu v dieťati vyvolávať napätie. Keď je napätia v komunikácii príliš veľa (alebo aj z celkom iných dôvodov: keď je dieťa emočne preťažené alebo sa len potrebuje hýbať), dieťa reaguje pre dospelých neprijateľne:

dítě dělá, že vás neslyší (známé „problémy se sluchem“);

dítě se nesoustředí na rozhovor, ale na jinou aktivitu;

dítě zaujme vyčkávavý postoj;

dítě sa aktivně neúčastní rozhovoru;

dítě odpovídá stručně a neurčitě;

dítě odvrací pohled;

dítě uteče (s. 79).

Takýto pasívny odpor, ktorý dospelí považujú za prejav neúcty voči nim, však môže mať celkom iné príčiny. Často je to signál, že niečo v komunikácii škrípe a dieťa si s tým nevie poradiť inak.

Veci, ktoré dospelých pri rozhovore s deťmi vyrušujú, sú často signálmi nejakej potreby alebo nepohody. Martine F. Delfos to vyjadrila takto: dieťa sa na stoličke nehojdá len tak po nič, za nič, rovnako ako sa dospelý len tak po nič za nič nehrá so svorkou.

„Vyvolává-li rozhovor napětí, budou mít děti sklon uvolnit toto napětí prostřednictvím pohybů. Pak se často neklidně a rušivě houpají na židli (…). Znamená to, že je pak lépe vést rozhovor za aktivních podmínek, při procházce nebo při hre než při klidném sezení proti sobě.“ (s. 31)

Rudo Sloboda rozumel aj deťom

V lete sme s deťmi čítali skvelú knižku Ruda Slobodu Ako som sa stal mudrcom (recenzia tu). V jednej kapitole cudzia žena od 5-ročného chlapčeka vyzvedá, ako sa volá. Keď jej neodpovie, urazená pani sa ho spýta, či nemá jazyk. Na to si Janko ostentatívne odlizne zo zmrzliny. 🙂 Na túto a podobné scény, ktorými Sloboda tak nádherne zachytil detskú dušičku, sa dá presne aplikovať odborný výklad Martine F. Delfos.

Dieťa je v rozhovore s dospelým (už len svojou výškou) vždy v postavení toho, kto ťahá za kratší koniec. Druhému môže preto (často neoprávnene) pripisovať zlé úmysly. Ak nepozná cieľ rozhovoru, môže to preň byť zdrojom napätia.

Ako napraviť rozhovor, keď sa zasekne? Metakomunikáciou

A Delfosovej vysvetlenia nesedia len na Slobodu. Môžem úprimne povedať, že vďaka knihe Pověz mi… lepšie rozumiem svojim deťom. Pobavil ma zoznam nežiaducich reakcií zo strany 79, ktorý citujem vyššie. Moje deti majú v repertoári všetky tieto triky. 🙂 Keby takto reagovali dospelí, považovali by sme ich za arogantných, nevychovaných, hlúpych či psychicky chorých. Prečo sa teda dospelí takto nesprávajú? Jednak si osvojili nepísané kultúrne normy, ktoré toto všetko zakazujú; jednak majú účinný nástroj, ktorým môžu pokazenú komunikáciu napraviť: metakomunikáciu.

Sú to vety, ktorými nekomentujeme obsah, ale priebeh rozhovoru (Vidím, že už sa ti nechce veľmi odpovedať. Asi si už unavený; preložme teda rozhovor na inokedy). Martine F. Delfos neustále zdôrazňuje, aká je metakonumikácia dôležitá a odporúča zakaždým, keď rozhovor z akéhokoľvek dôvodu viazne, otvorene o tom hovoriť, pomenovať prípadné príčiny a možné riešenia. Často pomáha, keď si účastníci rozhovoru vysvetlia, čo od rozhovoru očakávajú. V podstate sa dá povedať, že ten, kto ovláda metakomunikáciu, je pre ostatných príjemným partnerom na konverzáciu.

Metakomunikácia však určite nie je silná stránka detí. Preto ich niekedy, keď nešikovne rozvíjajú tému, nespravodlivo obviňujeme, že pletú piate cez deviate. Ony však len často nevedia témy explicitne premostiť. Preto aj tu platí, že trpezlivosť a vnímavosť sú najdôležitejšie vlastnosti pre všetkých, čo pracujú s deťmi.

Deti sú najväčší odborníci

Autorka tiež neustále zdôrazňuje, že na deti by sme sa mali pozerať ako na expertov. Dieťa je samo najlepším odborníkom na vlastné prežívanie, vlastné pocity, potreby a zážitky. Na prvé počutie to znie ako oxymoron. Každý rodič by vedel denne uviesť tisíc nových príkladov, ako sa deti mýlia, ako nevedia predvídať dôsledky svojho konania. Ale čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac si uvedomujem, ako moje deti túto rolu expertov milujú. Zbožňujú, keď mi môžu rozprávať o veciach, ktoré zažili len ony. Deti nepotrebujú počúvať dospelých (tradičný model výchovy), deti potrebujú hlavne to, aby dospelí úprimne počúvali ich. Keď sa obzerám vo svojom okolí, všetci rodičia šťastných detí presne toto veľmi dôsledne robia.

Kalokagatia po slovensky

Ďalšia téma, ktorá sa v Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety objavuje opakovane a veľmi naliehavo, je dôležitosť pohybu. Potláčanie tejto potreby (napríklad počas dlhého rozhovoru) môže viesť k nepokojnému až agresívnemu správaniu, ale tiež úzkostlivosti. Netýka sa to, samozrejme, len detí s ADHD. Pri čítaní tejto knihy som nadobudla pocit, že práve toto je hlavný dôvod, prečo máme u nás doma vždy po príchode zo školy cirkusové predstavenie.

Nerozumiem, prečo v čase, keď väčšina rodičov chápe, že najprv musia byť naplnené základné potreby dieťaťa a až potom môžeme čakať, že dieťa bude šťastné, spokojné, nekonfliktné, sústredené, bude chápať, že má povinnosti a plniť ich, na inštitucionálnej úrovni takéto rozmýšľanie chýba.

Telesná výchova má nedostatočné miesto už v školských kurikulách a v praxi je to ešte horšie. Hádajte, ktorý predmet sa v čase pandemického skresávania rozvrhu u nás vyhodil ako prvý. Keď sa nestíha na iných predmetoch, dobieha sa na hodinách TV. Chcela by som, aby moje deti chodili do školy, kde je to celé naopak.

V závere sa nachádza súbor „cvičení“ ku každej kapitole. Pointou je, aby sa čitateľ dokázal vcítiť do kože dieťaťa v rôznych situáciách. Škoda, že autorka tieto úlohy oddelila od textu, ku ktorému sa vzťahujú, a odsunula ich na okraj, na úroveň poznámky pod čiarou. Lebo čítať si knižky výchove a aplikovať teóriu v praxi sú dve rozdielne veci. Práve takéto mentálne cvičenia dokážu v tomto smere zázraky.

Komu je kniha Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety určená

Z názvu vyplýva, že je určená v prvom rade ľuďom z pomáhajúcich profesií, ktorí vedú rozhovory s deťmi – psychológom, psychoterapeutom, sociálnym pracovníkom, policajtom atď. Obzvlášť by som odporúčala všetkým pedagógom.

Pověz mi… je však bestseller, preložený do mnohých jazykov, vyšlo už x-té vydanie – to naznačuje, že potenciálne publikum je omnoho širšie. S výnimkou jednej kapitoly, kde Martine F. Delfos radí, ako prelomiť ľady pri rozhovore s cudzím dieťaťom, je knižka rovnako užitočná aj pre rodičov, ktorí chcú svoje deti vychovávať citlivo.

Krátke zhrnutie celej knihy nájdete v článku Listening to Children, ktorý je voľne dostupný na stránke autorky.


Knihu Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety vydalo vydavateľstvo Portál v roku 2018. Má 232 strán a rozmer 160 × 230 mm. Vytlačili tlačiarne Rentis, s.r.o. Kúpiť si ju môžete tu.

Knihu mi na recenziu poslalo vydavateľstvo, ale verím, že môj názor na ňu to neovplyvnilo.

MYTOLOGICKÁ SÉRIA BROWNSTONOVCOV: ARTUR A ZLATÉ LANO, MARCY A HÁDANKA SFINGY (Joe Todd-Stanton) – recenzia

Stačila jedna poznámka (nie odo mňa), že našej (v tom čase) prváčke čítanie nejde tak plynule ako ostatným spolužiakom, a všetko bolo stratené. Mesiace trénovania čítania, moje pochvaly za každý zdolaný riadok. Aj dieťa, ktoré miluje knihy, sa môže zaťať a odmietať samostatne čítať. Vedela som, že nútiť ju nemôžem, ak jej nechcem knihy definitívne znechutiť. A to sa aj takmer stalo, keď deti dostali zo školy knižku v jazyku, ktorý mal bližšie k staroslovienčine ako zrozumiteľnej reči. Aj ja som vyrastala na rozprávkach Jozefa Cígera-Hronského, ale nútiť ho prvákom na prvé samostatné čítanie len preto, že v niektorom eshope bola akcia, to je úplná ignorancia.

  • komiks

Keď sa dieťa zatne a nechce čítať

Bolo jasné, že dcéru musím zlákať na knihu, ktorej neodolá. Nezabrali však ani tituly, po ktorých naozaj túžila, lebo boli príliš hrubé. Jediná šanca bola dostať ju na komiks – a fungovalo to! Teraz už niekoľko mesiacov číta najmä komiksy, ale hlavne, že číta.

Komiksy sú ideálnym čítaním pre prvákov. Keď zdolajú celú knihu, cítia ohromnú satisfakciu. Jednotlivé chlieviky väčšinou neobsahujú viac ako jednu-dve vety a po ich prečítaní si deti môžu trochu oddýchnuť pozeraním na obrázok. Sami si určujú tempo čítania/prezerania obrázkov. Keďže namiesto jednej veľkej ilustrácie je ich väčšinou na každej stránke viacero, veľká časť deja sa dá uhádnuť aj z nich. Keď už dieťa približne vie, ako sa príbeh vyvíja, omnoho ľahšie sa mu číta.

Rok komiksov

Vďaka týmto „benefitom“ som ochotná pri komiksoch trochu zľaviť zo svojich nárokov na kvalitnú detskú literatúru. Ešte prednedávnom na Slovensku vychádzali v tomto žánri len samí Šmolkovia a pod. Za posledný rok, rok a pol sa výber rozšíril aj o tituly, kde nemusím robiť príliš veľké kompromisy:

  • séria Yakari (recenzia tu)
  • séria Nežný komiks (recenzia tu)
  • klasika Maxipes Fík (ten je však trochu starší; recenzia tu)
  • krásna kniha o rodinných vzťahoch Navždy z 82 Bøok & Design Shõp
  • pripravuje sa Šašo Vtipťapo od Andreja Kolenčíka a Tomáša Grečka
  • interaktívna komiksová príručka o zvládaní hnevu Kde toľko trčíš? (o tej určite ešte napíšem)
  • komiksová séria Bol raz jeden život
  • pre staršie deti: Denník Anny Frankovej od Ariho Folmana a Úsmev od Rainy Telgemeier

K tým zaujímavejším komiksom určite patrí aj Artur a zlaté lano a pokračovanie Marcy a hádanka sfingy z Mytologickej série Brownstonovcov.

Artur je čudný, Marcy sa bojí

Hlavný hrdina prvého dielu Artur a zlaté lano je chlapček, ktorého pre jeho čudácke zvyky ostatní ľudia až kruto odsudzujú. Práve on však svojou pohotovosťou a smelosťou zachráni celú dedinu pred zlým obrím vlkom Fenrirom. Pointa, aj keď je do očí bijúca, je tu ešte vyjadrená aj slovami: hrdinské činy môžu vykonať aj tí, od ktorých to nik nečaká.

Podobné posolstvo je aj v druhej knihe: bojazlivé dievčatko Marcy (dcéra teraz už dospelého Artura) prekoná svoj strach a odvážne zachráni svojho otca z útrob sfingy.

Recept na tortu podľa psíčka a mačičky

Mladý Brit Joe Todd-Stanton – asi je to daň za neskúsenosť – túto svoju autorskú sériu namiešal tak trochu podľa receptu psíčka a mačičky: z každého rožku trošku. Snažil sa do nej vložiť trochu morálneho posolstva a povzbudenia (aj bojazlivé a odstrkované deti môžu dokázať veľké veci), trochu poučenia (prvky geografie a mytológie; jej spojitosť s hviezdnou oblohou – v každej knihe nájdete aj mapu hviezdnej oblohy), trochu dobrodružstva a štipku humoru. Vo výsledku sa mu nič z toho nepodarilo na takom malom priestore zmysluplne rozvinúť.

To, že som z tejto knižky nebola na 100 percent nadšená, je iba preto, že sa na ňu pozerám dospelými očami. Moje deti si všímali hlavne ilustrácie a na tých autor určite nešetril, a preto aj najviac zaujmú (Todd-Stanton vyštudoval ilustráciu).

Postavy bežia o život, skáču, lezú, lietajú, padajú

Ako v každom klasickom komikse, aj tu postavy často bežia o život, skáču, lezú, lietajú, padajú. Takto sa autor vysporiadal s veľkým problémom všetkých tvorcov komiksov: ako na malom priestore rozvinúť dobrodružný príbeh. Ak má byť nejaký zvrat nečakaný, musí si čitateľ najprv vytvoriť nejaké očakávania – a na to tu nie je miesto. Chýbajúce napätie však dostatočne kompenzujú dynamické a naschvál nedopovedané ilustrácie. Obrázky, ktoré hýria sýtymi farbami, text často vytlačia úplne na okraj. Občas ho aj úplne nahrádzajú. V každej knižke je pár stránok bez slov, kde sa odohrávajú mikropríbehy, ktoré má čitateľ objaviť a dotvoriť sám. Netreba ani hovoriť, že deťom sa tieto pasáže páčili najviac. Čitatelia si v nich nájdu veľa drobných (doslova) detailov nad rámec príbehu.

Autor vie narábať farbami a svetlom a vytvoriť strašidelnú a tajomnú atmosféru. Všade sa objavujú záhadné značky pripomínajúce hieroglyfy. Ešte aj rastlinky v svetle mesiaca v splne vyzerajú mysteriózne! To, o čo bol ochudobnený kratučký text, tak plne vynahradí obrazová časť. Autor vie, ako ňou podnietiť fantáziu dieťaťa. Vďaka tomu oba diely zaručene zaujmú každé dieťa.

Prvky mytológie

Tie moje sa už pýtajú, kedy vyjdú ďalšie časti. Kým prvý diel Joe Todd-Stanton obohatil o motívy severskej mytológie, v druhej časti sa objavujú egyptskí bohovia a bohyne. V angličtine vyšli aj ďalšie diely: Kai and the Monkey King (čínska mytológia) a Leo and the Gorgons Curse (grécka mytológia). Český Albatros vydal aj ďalšie dve knižky tohto autora, Myšák jménem Julian a Tajemství Černé skály. Tie však nepatria do Mytologickej série Brownstonovcov. Deťom, ktorých zaujala egyptská mytológia, veľmi odporúčam pokračovať search-and-findovkou Egypt pod lupou.

Páči sa mi tiež, že autor napriek žánrovým zvyklostiam necítil potrebu rozvíjať dej cez dialógové bubliny, využíva ich len v minimálnej miere. Dej väčšinou posúvajú dopredu krátke texty pod každým obrázkom a tie sú ucelenejšie, a preto aj ľahšie pochopiteľné ako dialógy v bublinách. Vetná skladba je však poriadne hutná („Artur bol sklamaný Marcinou nedôverou a sám sa vybral do jaskyne v nádeji, že ho bude nasledovať.“), preto menším deťom treba text pri čítaní trochu „rozriediť“ do voľnejšej syntaxe.

Komu sú komiksy Artur a zlaté lano a Marcy a hádanka sfingy z Mytologickej série rodiny Brownstonocov určené

Nebyť použitého fontu, ktorý prváčikom prvé čítanie trošíčku sťažuje, bolo by to pre nich ideálne čítanie. Font však určite nie je takou prekážkou, že by ich dokázal odradiť. Pre škôlkarov ešte môžu byť knihy trochu strašidelné (čarovná ruka, obrovský zlý vlk, kostry, lebky). Neodporúčam skôr ako od päť-šesť rokov a aj to len v prípade, že text vlastnými slovami prerozpráva dospelý (kvôli spomínanému zhustenému vyjadrovaniu).


Komiksy Artur a zlaté lano a pokračovanie Marcy a hádanka sfingy z Mytologickej série rodiny Brownstonocov vyšli vo vydavateľstve Albatros (českú mutáciu vydala Paseka) v roku 2020. Knihy majú 56 strán a rozmer 190 × 260 mm. Vytlačili české tlačiarne TNM PRINT a Tiskárny Havličkuv Brod. Na stránke vydavateľstva Albatros si môžete kúpiť oba diely: Artur a zlaté lano a Marcy a hádanka sfingy.

Obe knižky mi venovalo vydavateľstvo, ale verím, že na môj názor to vplyv nemalo. 🙂

YAKARI (Derib a Job) – recenzia

Yakari a Veľký orol, Yakari a bobria hrádza, Yakari a Biely bizón, Yakari a králik Nanabozo

  • Yakari a Biely bizón

Už som niekde na tomto blogu písala o tom, ako ma fascinujú detské zaklínadlá. Jedno majú moje deti na vyvádzanie pri kúpaní, jedno na skákanie. Zaklínadlom, ktoré ich automaticky dostane do módu hrania, je čeština. Už nejakú dobu sa hrajú skoro zásadne iba v češtine, lepšie povedané vo svojej verzii „češtiny“. Nebývame v Česku, nechodievame tam, poznáme minimum Čechov, české knižky, ktoré máme doma, im zásadne čítam iba v slovenčine. Tento jazyk sa „naučili“ (najmä to mladšie) za pár mesiacov, možno týždňov, iba pozeraním seriálu Yakari na internete. Od februára do júna videli každý deň aspoň dva diely, takže ich už skoro všetky poznajú naspamäť; na ostatné animované rozprávky bol vyhlásený bojkot. Yakari bol počas prvej karantény niečo ako ďalší člen našej rodiny.

Keď vyšla správa o tom, že sa Slovart chystá vydať pôvodný komiks Deriba a Joba, boli mi jasné, že Yakari sa u nás bude nielen pozerať, ale aj čítať. A čítal sa s o to väčším nadšením, že druhý, tretí, štvrtý a do istej miery aj prvý diel obsahujú nové príbehy, ktoré sme z animovaného seriálu nepoznali.

Yakari a Veľký orol

Yakari je päťdesiatnik

Postavička indiánskeho chlapca Yakariho, ktorý má dar rozumieť zvieracej reči, vznikla v kultovom rovnomennom francúzsko-belgickom komikse (hoci obaja autori, spisovateľ Job aj ilustrátor Derib sú podľa Wikipédie Švajčiari) ešte v 70-tych rokoch.

Doteraz v origináli vyšlo 40 dielov. Slovart ide po poradí a zatiaľ vydal prvé štyri z nich. Piaty, Yakari a medveď grizly, vychádza práve teraz!

Čím je tento starý komiks taký výnimočný, že zaujme aj po polstoročí a stále slúži ako predloha pre adaptácie (dva seriály a najnovšie aj film)? Deti láka v prvom rade dobrodružný dej a klasická komiksová estetika. Tvorcovia si pomohli aj starými trikmi: hlavnou postavou je dieťa, ktoré svojou šikovnosťou, inteligenciou a inými vlastnosťami prekonáva dospelých. Výnimočný nie je ani motív človeka, ktorý rozumie reči zvierat.

Yakari a Veľký orol

Siuxovia, Šošóni a Božena

V prvom rade je však Yakari idylický až utopický svet s exotickou kultúrou. Etnológovia by určite nejaké chybičky našli, ale z pohľadu laika tvorcovia život Siuxov zachytili pomerne presne. Napriek veľkému úspechu komiksu autori nechrlili jeden diel za druhým, ale vydávali priemerne jeden komiks za rok. Je vidieť, že tento čas venovali aj relatívne dôkladným rešeršiam. Je tu pár záberov na celý tábor z vtáčej perspektívy, kde je zobrazený každodenný život kmeňa vrátane takých drobností, ako je spracovanie úlovkov na mäso a kožu, nosič na bábätko a pod. V porovnaní so seriálom je v knižke aj o čosi viac indiánskych termínov ako squaw, howg, waconda.

Náhoda nie je ani to, že jeden z prvých dielov sa volá Yakari a Biely bizón. Albínski bizóni mali v indiánskej mytológii zvláštne postavenie, ako sa píše v tomto článku. Píše sa v ňom aj to, že Božena je v jazyku Šošonov bizón. 🙂 Celé toto heslo z Wikipédie je veľmi zaujímavé, vrátane desivej fotky hory bizóních lebiek, ktorých európski prisťahovalci lovili len kvôli tomu, aby Indiánov vytlačili z ich území. Pôvodne 60-miliónovú populáciu týchto zvierat belosi v 19. storočí zdecimovali na 300 kusov.

Yakari a Veľký orol

Yakari ochranca prírody

Z toho museli byť Indiáni zúfalí (tí bizóny spotrebovávali nielen na mäso, vyrábali z nich takmer všetko, čo potrebovali na svoj život). Preto aj Yakari stále opakuje, že človek si z prírody môže zobrať len toľko, koľko potrebuje. Knižka aj film majú veľmi silný ekologický odkaz. Yakari, veľký ochranca všetkých zvierat, je napríklad jediný z mužských členov kmeňa, ktorý nenosí luk a šíp, hoci on sám vegetarián nie je.

Tento exotický svet pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky moje deti totálne fascinoval. Vďaka tomu, že magických prvkov je tu minimum (Yakariho schopnosť dorozumieť sa so zvieratami a živé totemy, ktoré deťom pomáhajú), aj malí čitatelia chápu, že Yakari je tak trochu dokumentom o kultúre skutočných Indiánov. A chcú sa dozvedieť viac. My sme gúglili staré fotky Siuxov na internete, info o Kolumbovi; pozerali dokument Pavla Barabáša o juhoamerických indiánoch. A momentálne sa chystáme na tieto knihy o indiánoch:

Pavel Čech: Jirka a indiáni

Jacopo Olivieri, Clarissa Coradin: Viliam Všadebol. Deň v aztéckej ríši

Terry Deary: Krvilační Aztékovia a Inakší Inkovia zo série Hrôzostrašná história

Ak by nebola pandémia, určite by sme šli do kina na celovečernú rozprávku Yakari!

Moja dcéra píše Slovartu

Keď som našej druháčke povedala, že v origináli vyšlo 40 dielov a u nás zatiaľ len 4, nakázala mi odkázať slovenskému vydavateľovi, že má vydať ďalšie. Povedala som jej, nech to urobí sama, preto napísala tento odkaz:

„Derib a Job knižka Yakari sa mi velmi páčila mohli bi sťe urobiť ďalšie ďieli knižki Yakari.“

Slovart, čo vy na to?

Komu je určená séria komiksov Yakari

Po každej kratučkej vetičke nasleduje prestávka v podobe obrázka – komiksy sú ideálnym čítaním pre všetkých začínajúcich čitateľov. Yakari bude tiež výborný vianočný darček pre všetky deti, ktoré si obľúbili seriál (asi od 4 rokov). Deťom, ktoré seriál nepoznajú, však odporúčam až od 5 rokov – príbeh vo forme komiksu je predsa len trochu ťažší na pochopenie. Nepreskočte prvý diel – tam sa vysvetľuje, ako Yakari prišiel k schopnosti porozumieť zvieratám. 🙂

Yakari a Veľký orol
Plastelínová Nebeská dúha a Veľký šedák 🙂

X a X sú dva iksy, ak vieš skočiť, chlapík si

Hoci nadšenie mojich detí z Yakariho je nekonečné, ja mám pár výhrad. Umelecké ambície som od komiksu nečakala, viac mi však vadí iná vec.

V duchu Smrekovej rýmovačky sa nesie aj animovaný seriál Yakari a jeho predloha. Samice (dokonca aj medvedice a kravy bizónov!) si väčšinou s rôznymi problémami neporadia samy, často nevedia ochrániť svoje mláďatá a bezradne čakajú, kým ich Yakari vykúpi. Najhoršie je ich hysterické kričanie/nárek. 🙂 Aby bolo jasné, seriál ani knižka nie sú vôbec otvorene mizogýnske, skôr podprahovo stereotypné. Yakariho kamarátka Nebeská dúha je vyslovene pozitívna postava, ale pri pretekoch na koni je vždy tá druhá (ak vôbec má vlastného koňa), často jej je zima, bojí sa, ľahko sa zraní. A hoci nie je hlúpa, je to trochu nudná postava. To platí pre animák aj knižku. Jasné, predloha vznikla ešte hlboko v minulom storočí a bola určená hlavne chlapcom, ale dnešným očiam sa na to pozerá trochu ťažko.


Komiksy vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2020. Jednotlivé diely majú 48 strán a rozmer 215 × 287 mm. Vytlačili tlačiarne Neografia Martin. Knižky si môžete kúpiť tu:

Yakari a Veľký orol, Yakari a bobria hrádza, Yakari a Biely bizón, Yakari a králik Nanabozo, Yakari a medveď grizly.

Knižky mi na recenzu venovalo vydavateľstvo.