12 PŮLTÓNŮ. KNIHA O HUDBĚ (Zuzana Kisielewska, Jerzy Gruchot, Wojciech Koss) – recenzia

Frankovi Zappovi, ako sa spomína v úvode tejto knihy, sa pripisuje výrok, že písať o hudbe je ako tancovať o architektúre. Je to veľký nerozriešený filozofický problém, isté však je, že aspoň do istej miery sa to dá. Vo výbornej obrázkovej knihe Takto počujem (recenzia tu) sa autori pokúsili nakresliť hudbu a výsledok je celkom úchvatný. O to isté v niektorých ilustráciách išlo aj slávnym Mizielińským v knihe H.U.D.B.A. a v menšej miere sa to podarilo aj im. S ilustráciami a dizajnom sa krásne vyhrali aj tvorcovia portálovky 12 půltónů (veď je to kniha o umení), ktorá je dvojičkou H.U.D.B.Y.

Poľskí autori mali v oboch prípadoch rovnaký cieľ: pozrieť sa na hudbu, ktorej všadeprítomnosť z nej robí banálnu kulisu, z novej perspektívy. Aj také podceňované „žánre“ ako výťahové melódie alebo uspávanky majú v živote človeka významné funkcie. Hoci knižka Zuzany Kisielewskej nie je uceleným výkladom, ale skôr zbierkou zaujímavostí, určite o nej platí toto klišé: po jej prečítaní čitateľ už nikdy nebude konzumovať hudbu tak ako predtým.

Aj deti môžu rozumieť abstraktným pojmom

H.U.D.B.A. prináša skôr filozofický pohľad na vec, 12 půltónů hudbu rozoberá hlavne z uhla hudobnej teórie, histórie a vedy. Ale autorka aj tento zložitý obsah dokázala podať tak, aby ho pochopili aj deti. Práve preto nešla cestou uceleného výkladu – ten by ich unavil – ale rozdelila ho do viac či menej nezávislých kratučkých článkov. Keďže textu je málo, stránkam dominujú výrazne farebné ilustrácie, ktoré často pomáhajú výkladu. Slúžia tiež na to, aby si pri nich malá hlavička oddýchla a nezahltila sa množstvom faktov. Každý si tak knižku môže čítať vlastným tempom. Autorka má navyše dar vysvetliť komplikované pojmy deťom prístupným jazykom:

„Předpokládáme-li, že melodie je tou částí hudebního díla, která se zpívá, pak rytmus je to, na co se tancuje. Pokud si při poslechu hudby podupáváte nohou na podlaze nebo pokyvujete hlavou jako plastová kočička ručičkou, znamená to, že cítíte rytmus!“

Prečo je pesnička Someone Like You od Adele taká dojímavá

Rytmus je pravidelné striedanie zvukov a ticha (preto článok o titule 12 půltónů uverejňujem práve tento týždeň, keď sa v projekte Prečítané leto číta o tichu). Ticho je pôsobivé hlavne tam, kde je nečakané. Práve nepravidelnosti robia hudbu zaujímavou, ako sa v texte viackrát zdôrazňuje. Aj za dojímavosťou skladby speváčky Adele stojí práve narušenie očakávania:

„Balada Someone Like You v interpretaci britské zpěvačky se drží v durové tónině [v prvej kapitole sa píše, že pre smutné piesne je typická molová stupnica], ale přesto se při jejím poslechu stahuje hrdlo a z očí kanou slzy nejen jejím nejoddanějším fanouškům. Snad bychom si mohli pomyslet, že za vším stojí silný a krásný hlas vo spojení s dojemným textem. Jistě je to pravda, ačkoli mnohé nasvědčuje tomu, že klíčovou úlohu zde sehrál kraťoučký zvuk.

Ta tajemná notička je takzvaná appoggiatura (jinak řečeno dlouhá melodická ozdoba). Uslyšíte ji v refrénu Adeliny balady v okamžiku, kdy se její hlas trochu láme. Jedná se o hudební ornament, který je ve střetu s melodií a na chvíli jako by ji vykolejil z určené cesty. Tento okamžik v nás vyvolává napětí. Když se melodie vrátí na své místo, cítíme úlevu. Na takovéto změny v – jak by se mohlo zdát – předvídatelném vzorci naše nervová soustava záhy zareaguje: srdce nám bije hlasitěji, začínáme se potit… Tento stav v nás – v závislosti na aktuální náladě – umocňuje radost, anebo naopak smutek. Podobně na nás působí i nečekané změny hlasitosti, hudební barvy, nástup nového hudebního nástroje nebo prudké skoky z nízkých do vysokých tónů.“

Čo si evolučná psychológia myslí o vzniku hudby

Okrem vysvetlenia najzákladnejších pojmov a princípov muzikológie autorka zabŕdne aj do evolučnej psychológie. Z toho, že iní cicavci necítia rytmus, vyvodzuje, že zmysel preň sa u ľudí vyvinul vtedy, keď človek prestal chodiť po štyroch (nerozumiem tomuto argumentu, veď aj chôdza po štyroch je rytmická). Je tu aj zmienka o tom, že podľa Darwina mal spev u ľudí účinkovať rovnako ako u vtákov – prilákať samičky. Iná evolučná teória predpokladá, že hudba sa vyvinula zo spevavej reči matiek, ktoré sa prihovárajú deťom. Niektorí vedci zase predpokladajú, že ľudia práve hlasným spevom v minulosti odháňali divé šelmy.

Celá druhá kapitola sa venuje dejinám hudby – od spomínaných evolučných teórií jej vzniku cez prvý objavený zápis pesničky na mezopotámskych doskách, prepojenie matematiky a hudby v Pytagorovom učení, Platónovo opovrhovanie ludickou stupnicou (z ktorej vychádza dnešná moderná hudba), po vývoj cirkevného prístupu k hudbe vrátane radikálnych zmien Martina Lutera.

12 půltónů. Kniha o hudbě

Čo sa deje v mozgu, keď počúvame hudbu

V tretej a štvrtej kapitole sa píše o účinkoch hudby na človeka (a rastliny!). Podľa výskumov chirurgovia, ktorí pri operácii počúvajú hudbu, dosahujú lepšie výsledky. Stayin Alive im dokonca môže poslúžiť ako metronóm na určenie tempa masáže srdca. Okrem lepšieho sústredenia hudba pomáha aj proti bolesti a na zníženie hladiny stresového hormónu kortizolu. Keď sa však púšťa príliš nahlas, môže to byť, naopak, poriadny stres. Takto Američania vyhnali panamského diktátora Manuela Noriegu z vatikánskeho veľvyslanectva, kde sa pred nimi ukrýval. Bez prestávky v okolí ambasády púšťali extrémne hlasnú hudbu takých skupín ako AC/DC a Van Halen. Štúrovčania by vedeli rozprávať.

Orchester priamo v boji využíval aj Napoleon Bonaparte; spevom sa do bojovej nálady dostávajú Indiáni. Kolektívny spev vyvoláva produkciu hormónu oxytocín (ten veľmi dobre pozná každá matka ako hormón spolupatričnosti a lásky), preto sa hojne využíva v športe a v politickom boji, ako napríklad zakázané estónske ľudové piesne počas spievajúcej revolúcie. V roku 1988 sa do protestného zboru zapojilo 300 tisíc ľudí, čo je jedna štvrtina celej populácie.

Hudba vyvoláva tiež produkciu ďalších hormónov – dopamínu a dokonca aj prolaktínu (tak asi preto v Slunce, seno, jahody púšťali kravám hudbu! Vyššiu dojivosť v takomto experimente potvrdil aj britský výskum). Autorka sa tiež venuje individuálnym a kultúrnym rozdielom vo vnímaní melódií. To, čo sa nám páči, je totiž kultúrne podmienené:

„To, jestli se vám určitá melodie líbí, nebo ne, závisí do značné míry na kultuře, v níž jste vyrostli. Melodie svým původem z Evropy, Indie, arabských zemí nebo Japonska přece znějí dost odlišně, jako by se skládaly z úplně jiných zvuků. A v určitém smyslu to tak skutečně je. V různých koutech světa se totiž při tvoření melodií využívají jiné stupnice, tedy něco jako soubory hudebních zvuků. Oktáva, která je obvyklá v Evropě, se dělí na dvanáct dílků. Ty se označují jako půltóny. Toto dělení se využívá u většiny hudebních nástrojů. Příkladem může být klaviatura klavíru, která se skládá z posloupnosti dvanácti kláves (sedmi bílých a pěti černých).

Naopak v tradiční arabské hudbě se oktáva dělí na sedmnáct částí, a v indické dokonce na dvaadvacet, navíc nerovnoměrně! Znamená to, že v melodiích, které z těchto stupnic vycházejí, jsou nejmenší intervaly (tedy vzdálenosti mezi zvuky) třetina nebo čtvrtina tónu, které Evropané nejenže nemohou zazpívat, ale v řadě případů dokonce ani uslyšet.“

Komu je kniha 12 půltónů. Kniha o hudbě určená

Málokedy vo svojich článkoch uvádzam toľko úryvkov z knihy – aj z toho vidieť, ako ma tento titul zaujal. Je to jedna z tých vzácnych kníh, ktoré si s rovnakým nadšením číta dieťa aj rodič. Primárne je určená školákom asi od 10 rokov (počíta sa s tým, že dieťa už napríklad vie, čo sú to hormóny, tóny, noty). My ju máme doma len krátko, nestihla som si ju prečítať s deťmi, preto neviem povedať z prvej ruky, ako na ňu zareagujú mladšie deti. Predpokladám však, že s pomocou rodiča (a vďaka veľkým farebným obrázkom) ju zvládne aj kategória 7-8.

A určite si ju viem predstaviť aj ako vyučovaciu pomôcku. Napríklad na takejto skvelej hodine hudobnej výchovy, aká sa podarila v Školskom klube 17. apríla.

Kniha o hudbě

Kniha 12 půltónů vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Portál. Má 128 strán a rozmer 148 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne Triangl. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

DŮM ČÍSLO 226 (Jana Šrámková, Andrea Tachezy) – recenzia

Andreu Tachezy poznáme z Emy a ružovej veľryby (recenziu som písala pre web Prečítaného leta). Hlavné hrdinky z oboch titulov sa na seba dokonca aj dosť podobajú. Ilustrácie sú rovnako milé, ale v Dome číslo 226 sa Tachezy posunula ďalej (a získala zaň okrem iného aj významné české ocenenie Zlatá stuha). Je to jedna z mála kníh, kde výtvarná technika zmysluplne odráža hlavnú myšlienku knižky.

Andrea Tachezy do svojich typických nežných obrázkov ceruzkou vložila „vintage“ fotky rodinného domu a členov vlastnej rodiny. Tieto koláže presne odrážajú, ako funguje naša pamäť: aj to málo, čo si pamätáme z detstva, je už pomerne vyblednuté, čierno-biele, útržkovité (ako tie fotky), a zvyšok je už len fabulácia nášho mozgu (tú v knižke reprezentujú dokreslené ilustrácie). Nie sú to len „intelektuálne hrátky“, vnímajú ich aj deti. Toto balansovanie na pokraji faktografického žánru (portrét vlastnej rodiny a domu) a klasickej rozprávky naša sedemročná prváčka vedela rozkódovať celkom presne, pre päťročnú hlavičku to bolo trochu mätúce.

Babička bola fiškus

Kým mňa zaujalo hlavne prekračovanie žánrov a prepojenie literárnej a obrazovej časti, deťom sa najviac páčila postava sochy mimina – veľkého obézneho dieťaťa v plienke z priečelia domu, ktoré ožíva vždy, keď je Dorotka sama doma (jasné, Dorotka je jedináčik, preto si vymyslela takéhoto imaginárneho priateľa). Keď nie je nablízku žiadny dospelý, mimino jej trochu povýšenecky a uštipačne rozpráva, ako to v dome chodilo v minulosti: ako toto honosné rodinné sídlo postavil Dorotkin prapradedko Karel vedľa domu prvého predsedu československej vlády; aké hračky mali deti, ktoré v dome bývali pred Dorotkou; ako rodina mala svoju slúžku (je tu aj kópia časti jej pracovnej zmluvy). Deti najviac pobavila Dorotkina babička, ktorá ako dieťa nesmela vyjsť von bez pančušiek, ak bolo menej ako 18 stupňov. Preto si ich vždy skryla do starej králikárne, aby oklamala rodičov. Pozerať sa na starých rodičov ako na nezbedné deti, to je celkom nový uhol pohľadu. 🙂

Keď si ilustrátorka svoj rodinný album nakreslí

V jednom dokumente som videla, že Juraj Jakubisko má svoj maľovaný denník. Andrea Tachezy zase ilustrovala album rodinných fotiek. Tento súkromný projekt bol pre autorku určite jedinečnou zákazkou, aké sa robia len raz za život (prečítajte si rozhovor s ilustrátorkou o tejto knižke aj o tom, že jej dcéra Dorotka už nie je také malé dievčatko). Spolu s autorkou textu Janou Šrámkovou sa im ho podarilo predstaviť tak, aby bol zaujímavý aj pre širšie publikum. Dům číslo 226 rozhodne nie je len pre pár Pražákov, ktorí trpia nostalgiou za medzivojnovou Prahou.

Rodinná história z mikroúrovne prerastá do makroúrovne. Cez rozprávanie o Dorotkiných predkoch sa dozvedáme, ako sa žilo v minulosti: ako ľudia trávili voľný čas športom a hrami, aké oblečenie sa nosilo, ako a kam sa cestovalo.

Každá rodina má svojho pamätníka

Ďalší vydarený presah autorky umiestnili na koniec knihy; tentokrát je to presah do života čitateľa. V závere sa Dorotka s miminom lúči, lebo po dovolenke sa k nim nasťahuje nevládna babička. Prítomnosť dospelého v dome znamená len jedno – mimino z fasády už nebude môcť ožiť, vždy sa totiž môže zjaviť len deťom. Také sú pravidlá. Keď sa Dorotka trápi, kto jej teraz bude rozprávať o starých časoch, mama ju uteší, že všetky „babičky rady rozprávajú, len sa ich niekto musí spýtať.“ To je jasný odkaz všetkým čitateľom, že každá rodina má svojho pamätníka, svoje „mimino“. Len sa ho musí niekto spýtať. 🙂 Odporúčam si spolu s touto knihou zaobstarať aj zápisníky s predtlačenými otázkami Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj. U nás sa už stránky zapĺňajú textom aj fotkami a je to naozaj zaujímavé čítanie!

Komu je kniha Dům číslo 226 určená

Na začiatku knihy má Dorotka sedem rokov, v závere už v škole preberajú delenie so zvyškom. Taký je asi aj vekový rozsah cieľovej skupiny čitateľov.


Kniha vyšla vo vydavateľstve Běžíliška v roku 2017. Má 76 strán a rozmer 240 × 330 mm. Momentálne je už skoro všade vypredaná, ale pripájam odkaz pre prípad, že by vyšla dotlač.

KVAPKY NA KAMENI (Monika Kompaníková, Kamila Musilová) – recenzia

Keby ste na poštovú známku mali vybrať jednu významnú Slovenku, koho by ste vybrali? Naschvál som si pozrela poradie v prvej stovke bulvárnej ankety RTVS Najväčší Slovák. Tu sú všetky ženy, ktoré sa v nej umiestnili:

22. Mária Terézia

27. Petra Vlhová

38. Adela Vinczeová (za čo???)

51. Iveta Radičová

59. Katarína Kolníková

76. Emília Vášáryová

84. Anastasiya Kuzmina

91. Ľudmila Podjavorinská

99. Eva Siracká

Do prvej desiatky to tuším ešte dotiahla Marika Gombitová predtým, než odstúpila zo súťaže. To je všetko. Počet žien v tejto ankete (presne jedna desatina) a povolanie tých, čo sa ocitli v prvej stovke, vypovedá veľa o našej spoločnosti. A svedčí o potrebe vydávať také knihy, ako sú Kvapky na kameni.

Terézia Vansová

Kvapky na kameni

Názov knihy vychádza z citátu politickej aktivistky Rigoberty Menchú Tum: „Som ako kvapka vody na kameni. Kvapká stále na to isté miesto, necháva tam stopu. A aj ja zanechávam stopu v srdciach mnohých ľudí.“ Knižka je teda portrétom odvážnych Sloveniek a Češiek (vyšla paralelne v slovenčine aj češtine), ktoré sa nejakým spôsobom pričinili o pozitívne zmeny v spoločnosti a ich odkaz by sa mal dostať do povedomia. Aby jediné ženské mená, ktoré sa Slovákom vybavia pri podobných anketách, ako pred časom nakrúcala RTVS, neboli len celebrity. Naša pošta sa nakoniec v roku 1996 rozhodla vybrať na spomínanú známku botaničku Izabelu Textorisovú (hoci zavážilo určite aj to, že pracovala na pošte). Aj ona je jednou z kvapiek na kameni, o ktorých sa píše v knihe. Denník N z nej publikoval desať kapitol; jedna z nich je o Izabele Textorisovej.

Šikulová, Kompaníková, Futová, Štelbaská

Hoci ide o náučnú literatúru, text jednotlivých kapitol zverilo vydavateľstvo hlavne autorkám detskej literatúry (Šikulová, Kompaníková, Futová, Štelbaská…). Ich občasné beletristické úlety mi trochu vadili:

V Trnavskej pôrodnici sa narodilo bábätko. Dievčatko. Šťastný úsmev novopečenej mamičky však zastrel mrak, keď jej lekári oznámili, že dievčatko nie je v poriadku. Narodilo sa s rázštepom chrbtice a s predpoveďou, že strávi celý život na vozíčku.

„Mám inú prácu,“ zbabelo utiekla prvá sudička.

„Mňa čaká chlapček, čo sa práve narodil vedľa,“ utiekla aj druhá sudička.

Tretia sudička ostala. Zahľadela sa na dievčatko a riekla: „Budeš tvrdohlavá a húževnatá. Vďaka svojej usilovnosti dokážeš to, čo sa podarí iba málokomu. A neboj sa, čo ti vesmír vzal, to ti nadelí inde.“

Marína Miloslava Hodžová

Možno sa niekomu vďaka takýmto beletristickým vložkám knižka číta lepšie, ja si však myslím, že sú dosť mätúce. Niekedy totiž nie je celkom jasné, čo si spisovateľky primysleli a k čomu sa dopátrali skúmaním dobovej literatúry a archívov. Niektoré portréty žien sa kvôli prehnanému idealizovaniu žánrovo blížia skôr legendám ako faktografii. Väčšina autoriek sa však takejto heroizácii našťastie vyhla a drží sa faktov. Splnili si domácu úlohu a urobili si rešerše. Text napriek tomu nikdy nie je zahltený príliš podrobnými informáciami zo života hrdiniek. Aj preto si myslím, že Kvapky na kameni môžu čítať o niečo mladší čitatelia ako podobnú publikáciu zo Slovartu SuperŽeny. Tú na rozdiel od Kvapiek na kameni napísala jedna autorka a o poznanie vecnejším štýlom.

Hana Hegerová

Prečo bolo kedysi veľkým hrdinstvom aj obyčajné bicyklovanie

Vo výbere majú významné miesto odvážne ženy, ktoré bojovali proti politickému režimu aj za cenu veľkej obety, Gisi Fleischmann (celú kapitolu opäť uverejnil Denní N), Marta Kubišová (kapitola tu), Věra Čáslavská (o nej si prečítate tu) a mnoho ďalších. Autorky mali veľmi ťažkú úlohu – vykresliť ich ako hrdinky, pričom dôvod ich hrdinstva, ktorý sa veľmi často spájal s krutým prenasledovaním, niekedy aj mučením a smrťou, mohli opísať len okrajovo. To bolo veľmi obmedzujúce a často tak odvaha týchto žien nevynikla tak, ako by si zaslúžili. Milada Horáková, ktorej medailón by bol iba kolekciou krutostí, sa tak v knižke ani neobjavila.

Zuzana Hasna

V prípade feministiek z devätnásteho storočia autorky nejdú veľmi do hĺbky ani pri vykresľovaní dobovej situácie. Josefína Kostelecká bola prvou ženou v kraji, ktorá začala chodiť na bicykli. No a čo? Niekto predsa musel byť prvý. Dnes sa učia bicyklovať všetky škôlkarky, povedia si asi dnešné deti. Bez pochopenia vtedajšej situácie žien (napríklad: ich oblečenie vážilo asi jedenásť kíl a bez pomoci muža sa nedostali nikam) si malí čitatelia nemôžu uvedomiť, akú veľkú odvahu musela mať žena, ktorá chcela v devätnástom storočí robiť niečo iné ako rodiť deti. Dobový kontext – a teda aj hrdinstvo prvých športovkýň – omnoho lepšie vykresľujú tieto články Sone Jánošovej o prvých cyklistkách a plavkyniach.

Hana Gregorová

Paradox písania o odvahe žien

Je to asi neriešiteľný paradox: v snahe opísať konkrétne ženy ako silné a odhodlané bojovníčky sa nedá vyhnúť tomu, aby sa väčšina žien nevykreslila zase len ako to slabé pohlavie. Kvapky na kameni majú byť inšpiratívnou knihou o rebelkách a editorky zjavne nechceli zobraziť ženy z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia ako obete obrovského útlaku. V poriadku, potom však zaniká odvaha hŕstky feministiek, ktoré sa mu vzopreli.

Ale nie vždy sa význam človeka meria utrpením alebo odporom voči nespravodlivým spoločenským normám, niektoré príbehy nie sú o boji proti neprávostiam, ale o prekonávaní seba samého, cieľavedomosti a vytrvalosti. Tie budú pre dnešné deti asi najinšpiratívnejšie.

Gisi Fleischmann

Ženy 21. storočia majú volebné právo, ale množstvo iných problémov

Editorky dali veľký priestor aj ženám 21. storočia, ktoré riešia celkom iné problémy ako ich prababky. Zuzana Vuová, dieťa vietnamských emigrantov, sa stala mládežníckou zástupkyňou ČR v OSN. Zuzana Hasna a Eman Ghaleb vyzývajú svojím príkladom k náboženskej tolerancii. Šárka Pančochová, úspešná česká snowboardistka, sa otvorene priznala k svojej LGBTI orientácii. Zuzana Jusková, ktorá ako 43-ročná preplávala La Manche, musela bojovať s predsudkami, že to v takomto veku nedokáže. Nakoniec to zvládla za vyše 11 hodín a prekonala aj výkon svojich slovenských mužských predchodcov (tu je kapitola o tejto plavkyni).

Citovaná pasáž z úvodu je o Veronike Vadovičovej, ktorá sa napriek svojmu hendikepu stala úspešnou športovkyňou. Vyhrala zlato na paralympiáde a medzinárodný paralympijský výbor ju vyhlásil za najlepšieho paralympionika na svete za február 2017. Ďalšou „kvapkou na kameni“, ktorá viac ako s predsudkami spoločnosti voči ženám musela bojovať so svojím telesným znevýhodnením, je nepočujúca Mobi Urbanová (Mobi je prezývka, pretože Emilka sa narodila v deň, keď bola vyhlásená mobilizácia; tu je kapitola o nej). Je fascinujúce čítať, ako sa naučila vnímať hudbu cez vibrácie a stala sa úspešnou baletkou.

Františka Faustina Plamínková

Ako som sa hrávala s exponátom newyorského múzea MoMa

Odkedy mám deti, často sa mi vynárajú spomienky z detstva, ktoré desaťročia prežívali ukryté v zabudnutých synapsiách. Podobný flashback som zažila aj pri čítaní kapitoly o návrhárke hračiek Libuši Niklovej. S jej čiernobielou mačkou som sa hrala ako celkom malé dieťa. Mali sme teda doma jeden z exponátov newyorského múzea MoMa! Pozrite si video o tejto žene, ktorá sa zapísala do dejín svetového dizajnu. Rozpráva jej syn Petr Nikl, ktorý je sám skvelým umelcom a autorom nádherných detských knižiek.

Ilustrácie a dizajn

Kvapky na kameni nijako neskrývajú inšpiráciu Príbehmi na dobrú noc pre rebelky (recenzia tu). Prebrali aj nápad, aby kapitoly o ženách ilustrovali rôzne ilustrátorky. Mix rôznorodých štýlov dobre pasuje k pestrosti životných osudov zobrazovaných žien. A ilustrácie sa naozaj podarili, moje deti si túto farebnú knihu rady listujú aj bez čítania.

Je to len môj zveličený odhad, nemám to nijako zmerané ani odkomunikované, ale mám pocit, že marketingu tejto knihy venovali minulý rok v Albatrose toľko energie a peňazí ako všetkým svojim ostatným detským knihám dokopy. Keď som si ju podrobnejšie prezrela, bolo mi jasné, že to nerobili len preto, lebo verili, že z nej bude podobný bestseller, ako boli Rebelky. Kvapky na kameni musel byť ich liebling, lebo inak by sa s touto knižkou takto nevyhrali. Dizajn je domyslený do detailov: napríklad dve textilné záložky ladia s farbou obálky. Prebal zakrýva len polovicu obálky a z vnútornej strany je na ňom vyznačená časová os s kľúčovými dátumami našej histórie, aby si ich čitatelia vedeli zaradiť v čase. V Albatrose zjavne počítali s tým, že toto je tá kniha, ktorá sa z detskej knižnice nevyhadzuje ani vtedy, keď už deti odrastú.

A záležať si na nej dali aj preto, lebo ju tvorili pre 15-miliónový trh. Som rada, že aj deti, ktoré sa narodili 20 rokov po rozdelení ČSFR, budú vďaka takýmto projektom vnímať, že s Čechmi máme časť spoločnej histórie.

Kvapky na kameni

Komu je kniha Kvapky na kameni určená

Páči sa mi nápad vlnovkou podčiarknuť cudzie alebo odbornejšie slová (diktatúra, deportácie, in memoriam), ktoré by malým deťom mohli robiť problém. Text sa tak nezdržiava zbytočným vysvetľovaním a kto chce, ich významy si nájde v mikroslovníčku na konci knihy (aj preto sú tu dve textilné záložky). Albatros odporúča od 8 rokov, s pomocou rodičov texty zvládnu aj o rok či dva mladšie deti.

Okrem spomínaných desiatich úryvkov z knižky aj s krásnymi ilustráciami, ktoré zverejnil Denník N, si môžete prelistovať aj ďalšie kapitoly na Google Books.


Knihu Kvapky na kameni vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Albatros v slovenskom i českom jazyku. Má 224 strán a rozmer 185 × 250 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr, Český Těšín. Knihu si môžete kúpiť na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

DIEVČATKO MOMO A STRATENÝ ČAS (Michael Ende) – recenzia

Ako som písala v článku o Anne od Josteina Gaardera, niektoré knihy si musia pár rokov počkať, aby boli naplno aktuálne. Nadmerný konzum a naháňanie sa za „užitočne“ stráveným časom (najmä vo vzťahu k deťom), ktoré sú hlavnými témami sci-fi príbehu Dievčatko Momo a stratený čas, ešte nikdy neboli také aktuálne. Táto kniha Michaela Endeho (autora Nekonečného príbehu) pritom vznikla už začiatkom 70-tych rokov.

Siví mužíci

Časť nasledujúcej pasáže o sivej armáde, ktorá využíva slabosti ľudí na to, aby od nich získavala čas, odcitovala aj autorka Krotiteľov displejov – až vás zamrazí, ako presne sa tento opis hodí na sociálne siete.

Michael Ende Momo

Títo záhadní siví mužíci vtrhli do mestečka dobrých chudobných ľudí a finančnou terminológiou ľudí po jednom presvedčili, že „hluché“ časti dňa sú stratou času, a ak by ich ušetrili, mali by sa lepšie. V meste tak neostal priestor na radosť, hru, zábavu, oddych ani medziľudské vzťahy. Deti, na ktoré rodičia odrazu nemali čas, boli zahrnuté hračkami, ale nevedeli sa s nimi hrať ani sa k sebe slušne správať.

„Nenápadne sa usadili v živote veľkého mesta a jeho obyvateľov. A krok za krokom, bez toho, že by to bol dakto zbadal, každý deň sa predierali ďalej a ujímali sa rozličných ľudí.

Každého, koho si vybrali pre svoje zámery, poznali už dávno predtým, ako postihnutý o tom čo i len tušil. Vyčkávali iba na pravú chvíľu, kedy sa ho zmocniť. A urobili všetko, aby táto chvíľa nadišla.“

Michael Ende Momo

Holiča Fusiho napríklad siví mužíci naverbovali, keď ho na chvíľu prepadli pochybnosti o zmysle jeho života:

„– Ktože som ja vlastne? Stal sa zo mňa bezvýznamný holič. Keby som bol žil správnym životom, bol by zo mňa celkom iný človek!

Ako si taký správny život zabezpečiť, to pánovi Fusimu, pravdaže, jasné nebolo. Predstavoval si pod tým niečo významné, niečo prepychové, čo možno vidieť napríklad v ilustrovaných časopisoch.

– Ale, – uvažoval namrzene, – na také dačo by som nemal pri svojej robote čas. Lebo na správny život treba mať čas. Človek musí byť slobodný. Na ja ostanem po celý život väzňom cvakania nožníc, prázdnych rečí a mydlovej peny.“

Presne v tej chvíli Fusiho navštívil agent XYQ/384/b, rozpočítal celý jeho dovtedajší život na sekundy, ekonomickým slovníkom ho presvedčil, že svoj život premrhal a ponúkol mu Faustovskú zmluvu so Sporiteľnou času, vďaka ktorej v budúcnosti vraj dokáže čas ušetriť:

„Spánok 441 504 000 sekúnd

Práca 441 504 000 sekúnd

Výživa 110 376 000 sekúnd

Matka 55 188 000 sekúnd

Papagáj 13 797 000 sekúnd

Nákup atď 55 188 000 sekúnd

Priatelia, spev atď 165 564 000 sekúnd

Tajomstvo 27 594 000 sekúnd

Oblok 13 797 000 sekúnd

Spolu 1 324 512 000 sekúnd

– Táto suma, – povedal sivý pán a ceruzou niekoľkokrát zakopal tak silno na zrkadlo, že to znelo ako výstrely z revolvera, – táto suma je teda čas, ktorý ste už doposiaľ stratili. Čo na to poviete, pán Fusi?“

Dievčatko Momo a stratený čas

Agent XYQ/384/b Fusimu radí, ako má usporiť čas

Ako sa dá usporiť čas? Agent XYQ/384/b Fusimu odporúča, aby robil len to, čo je nevyhnutné, aby zákazníkov namiesto polhodiny holil len pätnásť minút, aby vynechal všetky debaty, všetky sociálne kontakty, ktoré ho oberajú o čas, matku dal do starobinca, prestal so spevom, čítaním a zbavil sa neužitočného papagája.

„– No dobre, – uvažoval pán Fusi, – to všetko môžem robiť, ale čas, ktorý mi takto zvýši – čo s ním? Mám ho odovzdávať? Ale komu? Či ho mám doma ukladať? Ako sa to všetko robí?

– S tým, – sivý pán sa po druhý raz sucho usmial, – si nerobte nijaké starosti. To nechajte pokojne na nás. Môžete si byť istý, že sa nám z vášho usporeného času ani ten najmenší zlomok nestratí. A zbadáte, že vám nič nezvyšuje.“

Ende, ktorý napínavý dej občas pribrzdí presnými psychologickými pozorovaniami, dokonca z reálneho sveta odpozoroval, že tento súboj hodnôt prebieha aj v rovine jazyka. Siví mužíci sa vnúteným sloganom Čas sú peniaze snažia potlačiť pravdu, ktorú reprezentuje dievčatko Momo: „Čas je život. A život býva v srdci.“ A tak sa v čoraz smutnejšom meste začínajú objavovať heslá o tom, že časom treba šetriť.

Faust a Mefistofeles pre deti

Siví mužíci s každým dospelým podpíšu zmluvu o šetrení času. Sľubujú, že po pár rokoch im naraz vrátia násobok ušetreného času. Áno, je to motív nešťastného Fausta a Mefistofela (Ende je Nemec). Margarétou je tu Momo. Mám rada tento žáner detských variácií klasických diel.

Zaujímavou knižku robí aj výber postáv. Väčšina tvorcov detských kníh sa riadi heslom, že postavy v literatúre pre deti by im mali byť vzorom. Nuda. Ende si však vybral naozaj netradičných hrdinov: impulzívneho lenivca Gira, ktorý svoje nápady nikdy poriadne nedomyslí, nechce sa mu pracovať a aj ku pravdovravnosti má dosť svojský postoj; a jeho pravý opak, upratovača Beppa. Ten je nerozhodný až do tej miery, že ho ostatní považujú za psychicky chorého. 🙂 Momo tiež nie je práve žiarivý príklad pre deti: je to bezdomovkyňa (ušla z detského domova), ktorá squattuje na okraji mesta. Aký kontrast s marvelovskými superhrdinami! A predsa táto nekonvenčná trojica (v závere už len Momo) spasí svet.

Dolce vita

Keď čítate Dievčatko Momo a stratený čas, je dobré poznať pár detailov z autorovho životopisu. A nielen preto, že je to taká superstar (nominácia na cenu Hansa Christiana Andersena a desiatky miliónov predaných výtlačkov po celom svete). Na knihe sa jasne prejavilo, že autor ju napísal po presťahovaní z rodného Nemecka (silne ho ovplyvnili zážitky z vojny v detstve; ako starší sa zapojil do odboja proti SS) do Talianska, ktoré je známe svojím životným štýlom dolce vita. Preto majú niektoré postavy talianske mená.

Momo

Nebýva to na tomto blogu zvykom, ale celkom zámerne som neuviedla meno ilustrátorky vedľa mena spisovateľa. Ich podiel na knihe totiž nie je vôbec súmerný. Nikola Aronová bola v čase vydania knihy ešte stále študentkou a možno mohli vo Verbariu zveriť takúto vzácnu knihu predsa len niekomu skúsenejšiemu.

Komu je kniha Dievčatko Momo a stratený čas určená

Na obálke sa udáva vek 9+, ale toto si musí určiť každý sám. V podstate hlavným kritériom je, či dieťa zvládne prečítať celú knihu. Má 300 strán! Milióny predaných výtlačkov dosvedčujú, že Michael Ende vie písať tak pútavo, že by to pre pokročilejšieho čitateľa nemal byť problém.

Ende mal ambície aj v oblasti dospeláckej literatúry a vidieť to aj na výbere tém (nadmerný konzum), preto Momo určite osloví aj niektorých rodičov. Odporúčam čítať spolu/paralelne s dieťaťom, lebo pre malú hlavičku bude zážitok z knihy taký silný, že ho pravdepodobne bude chcieť ešte spracovať v rozhovore s autoritou. 🙂 Niekedy sa s potomkami ťažko komunikuje o hlbších témach, ako sú životné hodnoty – dospelí chcú poučovať a deti nechcú počúvať. Dievčatko Momo a stratený čas je výborná príležitosť začať takýto dialóg na neutrálnom bode!


Knihu Dievčatko Momo a stratený čas vydalo v roku 2018 (2. vydanie v 2019) vydavateľstvo Verbarium. Má 304 strán a rozmer 150 × 210 mm. Tlač: Central Dabasi Nyomda Zrt. Prvý slovenský preklad nemeckého originálu pod názvom Hodinový kvet vyšiel v roku 1979 vo vydavateľstve Mladé letá. Knihu si môžete kúpiť tu.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Verbarium.

ARIADNINA NIT (Jan Bajtlik) – recenzia

Priznávam, pôvodne som Ariadninu nit deťom objednala len kvôli bludiskám pre mojich malých bludiskových maniakov. Aj to máličko textu, čo v knižke je, však stačilo na to, aby ich grécke báje okamžite zaujali a hneď v prvý večer sme ich na internete zháňali v kreslenej aj rozhlasovej podobe (dopátrali sme sa k animovanému Odysseovi v češtine).

Hoci Ariadnina nit, ktorá pôvodne vyšla v slávnom poľskom vydavateľstve Dwie siostry, je v prvom rade o hľadaní cestičiek v labyrintoch, v ilustráciách je toľko zaujímavých detailov ako v úlohách typu hľadaj a nájdi. Len dvojstranu o trójskej vojne sme „čítali“ asi polhodinu. 🙂 Ďalšiu polhodinu sme dookola rozprávali príbeh, ako sa Odysseovi a jeho kamarátom podarilo utiecť z jaskyne kyklopa Polyféma.

Pátranie bez inštrukcií

Celkom náhodou sme doma v poslednej dobe čítali niekoľko podobných knižiek „bez inštrukcií“ – Klapy klap (recenzia tu), Maliar a chlapec a staršiu Tak rástlo mesto. Tieto knihy sú tým, čo si z nich urobíte. Text je len vedľajší, podstatné sú ilustrácie. Ale nie sú tu (takmer) žiadne návody, ako s nimi narábať, iba milión nenápadných inšpirácií, postrčení, ktoré vás môžu posunúť akýmkoľvek smerom. Podobne ako v Maliarovi a chlapcovi, aj kniha Jana Bajtlika vás možno inšpiruje k výtvarným aktivitám.

S Tak rástlo mesto má Ariadnina nit spoločné napríklad mikropríbehy – obe knihy sú plné nešťastníkov, ktorým akútne hrozí pád, utopenie (a v Ariadninej niti aj zožratie). V bludisku narazíte na osla, ktorý vám zablokuje cestu, na chlapca, ktorý ciká alebo na šantiace deti. Túto knihu si viem celkom dobre predstaviť aj ako logopedickú pomôcku pre deti, ktorým treba rozviazať jazýček, lebo takéto výjavy asi nenechá žiadne dieťa bez komentára. Väčšina mikropríbehov je však serióznym zobrazením historických reálií – ako sa žilo v starovekých gréckych mestách. Z ilustrácií sa dá vyčítať, čím sa ľudia živili, ako obchodovali alebo bojovali aj aká vyspelá civilizácia to bola.

grécke báje - Sizyfos

Sociológia, strojárina, architektúra a urbanizmus v detskej knihe

Už na prvý pohľad vidieť, že ilustrácie veľmi verne odrážajú dobové reálie. A neuveriteľne komplexne – od mestských erbov a dekoračných vzorov na amforách, cez konštrukciu lodí, architektúru a urbanizmus, až po sociologické javy ako hierarchia v spoločnosti. Všimli sme si napríklad, že robotníci nosia iné oblečenie ako politici či architekti, ktorí pracujú hlavou. Opäť je to detail, ktorý nie je nikde okomentovaný a ktorý si musíte všimnúť sami. Nikdy by ste od detskej knihy, tobôž úlohovej, nečakali, že autor v ilustráciách zájde až do takých technických detailov. Jan Bajtlik je pritom grafický dizajnér a ilustrátor, nie historik – nad rešeršami musel teda stráviť naozaj veľa času a mal aj odborných konzultantov.

To, že na vierohodnosť zobrazených reálií a bájí sa dá spoľahnúť (aspoň do miery, do akej to dokážem posúdiť), je veľmi dôležité. Deti sa tak môžu cítiť ako naozajstní historici a môžu sa veľa užitočných vecí dozvedieť objavovaním, nie pasívnym prijímaním. Lepšia mnemotechnická pomôcka neexistuje. 🙂

grécke báje - labyrint

Prečo boli v staroveku olympionici nahí

Zdá sa, že sa práve rodí nový žáner – ilustrovaná náučná literatúra pre deti takmer alebo úplne bez slov. Okrem spomínaných kníh Maliar a chlapec a Tak rástlo mesto sem určite patrí aj Takto vidím a Takto počujem (recenzie tu a tu), čiastočne aj Rýchlosť svetla hviezd (recenzia tu). Sú to ideálne učebnice, lebo už zo svojej podstaty sú interaktívne. Sú vytvorené presne tak, aby sa deti začali pýtať. V domácich podmienkach, kde ani jeden z rodičov nie je odborník na danú tému, si však určite vyžiadajú ďalšie zdroje informácií a podnetov, bez ktorých laik nebude vedieť odpovedať na všetky detské otázky. Je to výborný odrazový mostík k serióznejšej literatúre alebo aspoň k náučným knižkám pre deti, akou je novinka z Albatrosu Ako sa stavali divy sveta.

grécke báje - Trójska vojna

Jasné, že takýto žáner sa nemohol zrodiť v období pred internetom, veď kto by po každej stránke behal po ďalšie informácie do knižnice. My sme napríklad urgentne potrebovali zistiť, prečo starovekí olympionici súťažili nahí (najprv to tak nebolo, ale po tom, čo jeden úspešný športovec zistil, že sa mu lepšie beží bez nepraktického oblečenia, začali ho všetci napodobňovať. Na olympijskom štadióne, kde boli okrem iného aj kúpele a kde až na jednu výnimku ženy nemali prístup, to nemuselo pôsobiť čudne). Možno sa niekto od tejto knižky odrazí až k simulácii starovekej civilizácie vo virtuálnej realite. Takto vyzerá čítanie v 21. storočí. 🙂

Čo všetko v tejto knihe nájdete

Ariadnina nit je oveľa-oveľa viac ako len súbor bludísk na jednorazové použitie – aj preto má pevnú väzbu, aby vydržala dlhšie. Vycítila to aj naša prváčka, ktorá v tomto prípade cestičky v bludiskách hľadá len prstom, hoci inak ich vždy vypĺňa ceruzkou.

Hoci autor Jan Bajtlik ráta s tým, že čitateľ už grécke mýty pozná, v závere je stručný prehľad všetkých bájí, vždy s odkazom na stránku s bludiskom, v ktorom je daná povesť zobrazená. Je tu aj miniencyklopédia mýtických zvierat, tiež s odkazom na stránky, kde sa spomínajú. Pod každou minikapitolkou je sumár obrazných jazykových výrazov (napr. Pandorina skrinka, Achillova päta), ktoré vychádzajú z daného mýtu a ktoré sa dodnes používajú. Človek si uvedomí, do akej miery je starovek ako jeden z pilierov európskej civilizácie v našej kultúre stále prítomný.

grécke báje - Trójska vojna

Jedna vec mi však na knižke trochu vadí – miešanie historických reálií s povesťami. Keďže napríklad na Rodose sme už s deťmi boli, a preto som im pripomínala, že navštívili aj prístav, kde stál slávny kolos, trochu ich tento mix reálnych a bájnych postáv a miest miatol. Pre väčšie deti je to príležitosť porozprávať sa o mýtickom a historickom myslení. 🙂

Komu je kniha Ariadnina nit určená

Grécke báje sú plné zákerných tvorov, ohavných príšer, krutých vojen či iných hrôzostrašností a autor sa to nijako nesnaží skrývať. Nie sú však prezentované tak, aby desili; insitný výtvarný štýl (autor kopíruje staroveké grécke kresby, tváre preto kreslí zásadne z profilu) im naopak zo strašidelnosti výrazne uberá. Takže hoci napríklad Harryho Pottera deťom pozerať nedovolím, táto knižka sa mi pre našu sedemročnú dcéru zdala v poriadku.

Veľmi tiež odporúčam všetkým deťom, ktoré sa už učia dejepis. A ešte viac všetkým kreatívnym učiteľom, ktorí si určite nájdu tisíc spôsobov, ako s knihou pracovať. A keby korona nevymazala každú myšlienku na dovolenku, odporúčala by som aj každej rodine, ktorá plánuje výlet do Grécka. 🙂

Keďže Ariadnina nit má obrí formát a väčšina labyrintov zaberá celú dvojstranu, nájsť v nich tú správnu cestičku nie je vôbec jednoduché. Určite to nezvládnu menšie deti (škôlkari), ktoré sa s týmto typom úlohy stretnú prvýkrát. Vďaka vyššej náročnosti kniha nebude nudiť mladších ani starších školákov.

Ariadnina niť

Ariadnina nit vyšla aj v slovenčine, my ju máme z vydavateľstva Host v češtine. Oba preklady vyšli v roku 2019, majú 72 strán a rozmer 277 × 375 mm.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Host.

KLAPY KLAP (Madalena Matoso) – recenzia

Je to príručka počítania pre najmenších? Alebo súbor námetov na dramatizáciu? Bilderbuch s hodnotnými ilustráciami? Hry s rytmom? Všetko v jednom! Boabab aj touto knihou potvrdzuje, že je najlepším vydavateľstvom detských kníh na českom a slovenskom trhu.

Recenzie na takéto knižky sa píšu veľmi ťažko. Mám opísať, ako sme sa s ňou vybláznili my doma? Načo? (Ale verte, že výborne.) Žiadne dve čítania tejto baobabovky nie sú rovnaké. Táto knižka je tým, čo si z nej urobíte. Pre celú literatúru platí, že spoluautorom je vždy čitateľ. Ale v tomto prípade ide interaktivita ešte o level ďalej a knižka je len kulisou pre divadlo, ktoré si vymýšľa ten, kto ju drží v rukách.

Jasné, nebude to pre každého. Mama mi túto knihu vrátila so slovami, že ona nevie, ako ju má deťom čítať. Keďže deti s fantáziou problém nemajú, stačilo ich nechať, nech si ju obsluhujú samy. „Teraz ja, teraz ja,“ bojovali o ňu.

Klapy klap z Baobabu

Planeta Tangerina a najlepšie úlohy sú bez inštrukcií

Čo je na knihe Klapy klap, ktorá pôvodne vyšiel v oceňovanom portugalskom vydavateľstve Planeta Tangerina, také inšpiratívne? Psychológovia stále opakujú, že čím jednoduchšia hračka, tých lepšie sa s ňou deti zahrajú. Pretože nemá predurčenú funkciu, môže sa stať čímkoľvek. Potvrdzujem, moje deti sa v prípade núdze zahrajú trebárs aj s lyžičkami a súčasťou ich koša s hračkami sú aj obyčajné drevené nenafarbené kvádre – odrezky z výroby. V jednoduchosti je sila určite platí aj v ilustrácii. Madalena Matoso používa len farebné plochy základných geometrických tvarov bez čiernej línie a z farieb tiež len tie základné.

Kniha o počítaní

Za grafickým minimalizmom sa však skrýva nečakaná sofistikovanosť. Keď ilustrátorka umiestni vtáčika alebo motýľa presne do stredu dvojstrany, nenápadne tak naznačí, že stránkami sa dá mávať ako krídlami. Takýchto neviditeľných postrčení je tu viac. V ilustráciách sa dajú nájsť aj mikropríbehy, ktoré si deti určite s radosťou zdramatizujú. Najlepšie je, že takéto miniúlohy fungujú aj bez akýchkoľvek inštrukcií. Žiadne „Teraz sa zahrajte na toto, teraz napodobnite toto…“ Deti samy od seba skúšajú, aký je rozdiel medzi mávaním krehkých motýlích krídel a ráznym a priamočiarym letom dravca. Alebo potetovanému športovcovi pomáhajú dvíhať činky. Len tak, pre radosť.

Prečo sme zlomili varechu a prečo treba 12-krát ufkať

Týmto všetkým mi Klapy klap pripomína naše poklady Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu), niekomu sa bude asi podobať na Nenásytnú húseničku. Špeciálnym bonusom tejto knihy je, že vám dláždi cestu, aby ste sa pohrali s rytmom. No skúste 12-krát prečítať UFF bez toho, aby ste tomu dali nejakú melódiu. 🙂 Väčšinou však bude vydávanie rôznych zvukov len zelená karta pre deti, aby mohli narobiť poriadny randál. Možno dopadnete ako my, keď sme na improvizovanom bubne zlomili varechu. 🙂 Občas som na svoje výchovné metódy naozaj pyšná. 🙂

Klapy klap

Komu je kniha Klapy klap určená

Prečo treba vlastne prečítať 12 citosloviec UFF? Klapy klap je totiž vlastne o počítaní. Každá dvojstrana zobrazuje číslo od jedna do pätnásť a príslušný počet opakovaní jedného zvuku. Škoda, že som túto krásnu baobabovku nekúpila skôr, obe moje deti do 15 napočítať už vedia (počítať sa učili na Počítaní, tiež z Baobabu, recenzia tu). Aspoň sa tak môžu sústrediť na bláznenie. 🙂 Klapy klap vyšlo v edícii Mi.Mi, takže vydavateľ odporúča úplne najmenším deťom (na rozdiel od Počítaní to však nie je leporelo, preto by dieťa už nemalo trhať stránky). V našej rodine však zaujala na oboch frontoch (4,5 aj 7,5 rokov), takže ak máte doma staršieho súrodenca, určite sa k šanteniu pridá tiež. 🙂

Madalena Matoso Klapy klap odetskychknihach.sk

Keďže Klapy klap sú vlastne variácie na pohyb okolo osi, ktorú tvorí zalomenie v strede dvojstrany, myslím, že aj veľké hlavy na tomto obrázku by si mali skôr dávať pusinky ako mľaskať. Namiesto Mľask mľask (chyba prekladu??) teda čítame Cmuk, cmuk. 🙂


Knihu Klapy klap vydalo vydavateľstvo Baobab v roku 2018. Má 32 strán a rozmer 220 × 260 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA (Richard Walker, Rachel Caldwell) – recenzia

  • ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA

Škoda, že som nenatočila video, ako si deti prvýkrát prezerajú knižku Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka. To bolo samé obdivné „óch“ a „ách“ a „to je super kniha!“ podobne ako chlapček v tomto videu z môjho obľúbeného Youtube kanála The Dad Lab (video zverejňujem s vedomím vydavateľa).

Deti boli vo vytržení, doslova sa šťastne popod fúzy usmievali. Keďže lebka v knihe má pohyblivú sánku, hneď ju začali kŕmiť. 🙂 Na druhý deň si inšpirované touto knihou vyrobili papierovú skriňu, ktorej otvárací mechanizmus prebrali z knihy.

Ako deti kŕmili knihu a ako ušetriť 400€

Doma už máme asi šesť kníh o ľudskom tele (napr. táto je celkom vydarená), jedna z nich má aj pop-up ilustrácie a dokonca aj veľké gumené srdce. Prečo teda Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka tak zaujalo? Pop-up techniku doviedli autori do takej dokonalosti, že vyráža dych aj dospelým. Pojem 3D v názve nie je len prázdne slovo – papierová lebka má skutočne tvar lebky, papierový hrudný kôš tvar hrudného koša! Vrstvy tela sa dajú jedna po druhej odkrývať a ukazujú, čo je pod nimi.

ĽUDSKÁ LEBKA 3D

Ak nemáte zbytočných 400 eur na veľký 3D model ľudského tela, toto je druhá najplastickejšia možnosť, ako deťom ukázať, ako sú jednotlivé orgány prepojené.

Komu je kniha Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka určená

Albatros udáva vek od 10 rokov, ale skladací mechanizmus zaručene fascinuje všetkých – najmenších drobcov aj dospelých. Text je určený čitateľom, ktorý už nejakú knižku o anatómii prelúskali. Pre našu sedemročnú prváčku to bol ideálny mix nových a starých informácií – nestratila sa v nich a zároveň sa veľa nového dozvedela. Keď však deťom čítam túto knihu, musím cenzurovať narážky na pitvanie, aby sa im nesnívali zlé sníčky. 🙂

ĽUDSKÁ HRUĎ 3D

Detektívna atmosféra z pitevne

Kniha je vlastne sprievodca pitvou – niečo ako záznam skutočnej hodiny anatómie. Spolu s vintage ilustráciami a fontom to vytvára až detektívnu atmosféru. Toto spojenie s pitvou nie je náhodné – aj ilustrácie v knihe sa odkrývajú vrstva po vrstve: pod kožou vidieť svaly, pod nimi kosti, pod rebrami vnútorné orgány – dokonca aj tie sú v niekoľkých vrstvách nad sebou.

Textovú časť zostavil Richard Walker, ktorý už napísal x popularizačných publikácií o ľudskej anatómii pre deti aj dospelých. Aj na Slovensku mu vyšlo niekoľko prekladov. Na obsahovú stránku sa teda dá spoľahnúť. Seriózny text v infografikách dopĺňajú bulvárnejšie zaujímavosti – písané „rukou“, ktoré majú byť poznámkami študentov z hodiny anatómie „Dr. Walkera“:

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA

„Dozvedel som sa, že počas priemerného ľudského života udrie srdce bez oddychu až 2 500 milión ráz.“

„Ľudské telo ma skutočne udivuje – podľa Dr. Walkera človek môže žiť iba s jednou polovicou pľúc!“

„Najpozoruhodnejší fakt – kvapka krvi veľká ako špendlíková hlavička obsahuje 2 500 000 červených krviniek.“

„Každú minútu prejde pečeňou neuveriteľných 1,5 litra krvi.“

„V hrubom čreve žijú až dva kilogramy prospešných baktérií!“

Na konci knihy je ešte okrem skrine s hrôzostrašnými nástrojmi forenznej patológie, vypreparovaných ľudských orgánov a vtipnej poznámky doktorovho „študenta“: „Verím, že sa raz vyrovnám Dr. Walkerovi, od ktorého sa mám veľa čo učiť!“ aj krátky slovníček niektorých použitých pojmov. Takto vyzerá kniha domyslená do posledného detailu.

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA

Kniha Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Albatros. Má 16 strán a rozmer 240 × 320 mm. Kúpiť si ju môžete napríklad na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslal vydavateľ.

ZVIERATÁ V OHROZENÍ ALEBO AKO MÔŽEME POMÔCŤ (Linh Dao, Pavla Hanáčková)

Väčšinou sa história plíži okolo nás tak pomaly, že si ju ani nevšimneme. Ale práve teraz zažívame také revolučné zmeny verejnej mienky a diskurzu v oblasti ekológie a rovnoprávnosti žien (a najnovšie aj starostlivosti o zdravie), že sú viditeľné aj na celkom krátkych časových úsekoch. A jasne hmatateľné trebárs aj v detskej literatúre. Ešte pred piatimi rokmi sa nám ani nesnívalo, že veľká väčšina hrdinov nových detských kníh budú dievčatá. Pojem protesty ekologických aktivistov ešte prednedávnom označoval individuálne aktivity zopár excentrických grínpisákov. Dnes každým mesiacom silnie ako celosvetové hnutie s miliónmi podporovateľov.

Neprekvapí, že tento radikálne nový diskurz vytvára tlak na zmenu správania na individuálnej úrovni. Jednou z viacerých detských kníh, ktoré sa usilujú deti vychovávať k správaniu šetrnejšiemu voči prírode, je aj minuloročný titul Zvieratá v ohrození alebo ako môžeme pomôcť.

Zvieratá v ohrození

Sladké oči, ale drsný obsah

Hoci zvieratá na obrázkoch majú disneyovsky veľké oči, textový obsah s presladenými ilustráciami ostro kontrastuje. Bez obalu a príkras sa tu hovorí o ohrozených druhoch a príčinách ich vymierania. Srdcervúcich príkladov, ako ľudská činnosť tragicky vplýva na život živočíchov, je v knihe veľa. Našťastie, v knihe sa zakaždým uvádzajú príklady, ako môžu svojím správaním prírode pomôcť aj deti. Dáva im to pocit, že nie sú bezradné. V dobe, keď sa klimatická úzkosť stáva novou psychologickou diagnózou, je to dôležité.

Zvieratá v ohrození

Páči sa mi, ako sa zdôrazňuje, že v prírode všetko so všetkým súvisí. Teda aj za vymieranie živočíchov nie sú zodpovední len nejakí anonymní vzdialení rybári alebo pracovníci v ropnom priemysle, ale všetci ľudia svojou každodennou činnosťou. Zvieratá neohrozuje len globálne otepľovanie, všadeprítomný odpad a znečistenie alebo zmenšovanie životného priestoru. Gorilám môžu ublížiť napríklad aj ľudské choroby vrátane obyčajnej nádchy. Aj detská nevedomosť dokáže zabíjať, ako napríklad túto labuť zo Štrkovca, ktorá sa zadusila paličkami z lízatka a vrchnáčikom z PET fľaše.

Zvieratá v ohrození

„Život koralu

Útesy sú výsledkom práce koralových polypov, drobulinkých tvorov, ktoré žijú v skupinkách – napríklad drobné morské sasanky. Koraly sú ako malé mestá, ktoré sú tvorené schránkami prastarých tvorčekov. Každý rok koralové útesy narastú, niektoré o pár centimetrov, iné o meter! Než vznikne životaschopný koralový útes, trvá to dlhých desaťtisíc rokov.

Rozdelenie úloh

Koraly samé osebe farebné nie sú – za ich sfarbenie môžu riasy, ktoré žijú vo vnútri ich tiel. Z tohto súžitia majú výhody oba: riasa je v tele korala v bezpečí, koral od nej zase získava potravu a produkty fotosyntézy, z ktorej buduje svoje telo a schránky. Spokojné koraly hýria všetkými farbami.

Miznúce koraly

Za posledných 30 rokov zmizla takmer polovica všetkých koralov. Prečo? Kv§li činnosti človeka. Pribúda ľudských osídlení, priemyslu a, hlavne, zapríčinili sme klimatické zmeny. Voda sa otepľuje a okysľuje, čo obyvateľov útesov zabíja. Keď sa teplota vody zvýši len o jediný stupeň, vyvolá to u koralov stres a strácajú fotosyntetické riasy, ktoré im umožňujú rásť a dodávajú im farby. Koraly začnú blednúť, až obelejú.“

Zvieratá v ohrození

Komu je kniha Zvieratá v ohrození alebo ako môžeme pomôcť určená

Nedajte sa pomýliť sladkými ilustráciami, táto knižka je určená až deťom od 6 rokov. Mladšie deti by odradil použitý náročný slovník.

Zvieratá v ohrození

Kniha Zvieratá v ohrození alebo ako môžeme pomôcť vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Albatros v spolupráci B4U Publishing. Má 36 strán a rozmer 215 x 280 mm. Údaj o tlačiarňach sa neuvádza. Knihu si môžete kúpiť na stránke vydavateľstva.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

CO SE SKRÝVÁ V LESE (Aina Bestard) – recenzia

Knižku Co se skrývá v lese som si objednala tak trochu naslepo. Myslela som si, že to bude náučná literatúra o obyvateľoch lesa a dosť som sa prerátala – text tu nie je skoro žiadny. Vtedy som ešte netušila, že práve to bude jej obrovská výhoda. Čakali ma totiž nekonečné dva mesiace homeofficovania s detvákmi, ktoré chytili kiahne. Pekne jedno po druhom. Práve preto, že kniha nevyžaduje, aby ju niekto čítal, a dieťa si ju obsluhuje samo, je to ideálny pomocník pre zúfalých rodičov. Teraz, keď je na obzore ďalšia možno podobne dlhá karanténa, budem túto knihu potrebovať zase!

Co se skrývá v lese

Ideálna knižka na homeoffice s deťmi

Co se skrývá v lese je jedna zo série kníh z vydavateľstva Host, ktoré pracujú s technológiou RGB. To znamená, že každou farebnou vrstvou – žltou, červenou a modrou – sú vytlačené iné obrázky. Keďže vrstvy sa prekrývajú, na prvý pohľad nie je niektoré obrázky vidieť. Ukážu sa len po farebným filtrom, ktorý blokuje niektoré farby. Niekedy tak pod každou z farebných lúp vidieť niečo iné.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Netreba ani hovoriť, že deti boli fascinované z toho, že stránka sa im mení pod očami podľa toho, ako sa na ňu pozerajú. Prvé dni si lupy trhali z ruky. Ilustrácie mi veľmi pripomenuli Maju Säfström a jej ilustrované atlasy – jeden doma máme aj my. Je to presne ten nenáročný štýl, ktorý sa páči skoro každému. Určite knižkou nič nepokazíte, keď ju darujete ako darček.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Les je živý ekosystém

V úli sa skrývajú včielky, niektoré aj v kvietkoch, za kríkmi stojí jeleň, v kroví niekto maškrtí černice. Les je jeden veľký živý ekosystém. Pre zvieratá je to domov, kde spia, jedia, oddychujú a vychovávajú svoje mladé. Pre dospelých je to banálne konštatovanie. Pre tých najmenších je to možno dobrý argument, ktorým ich presvedčíte na výlet do prírody.

Technológia RGB sa k téme lesa veľmi hodí. Lebo prechádzka po lese je presne takým istým objavovaním skrytých vecí. Pod každým listom sa môže skrývať nejaký chrobáčik. My sme minule pod zamrznutým jazierkom našli živé žaby. Dnes deti vypátrali skrýšu salamandier.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Komu je knižka Co se skrývá v lese určená

Určite poteší všetky deti od 2 do 5 rokov.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Kniha Co se skrývá v lese vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Host. Má 24 strán a rozmer 286×269 mm.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

RÝCHLOSŤ SVETLA HVIEZD. Vizuálne spoznávanie fyzikálnych javov vo vesmíre i na Zemi (Colin Stuart, Ximo Abadía) – recenzia

Toto bude asi znieť trošku pateticky, ale naozaj nepreháňam: táto kniha má všetko – nádherné ilustrácie, fantastický dizajn, fascinujúce informácie so skutočnou informačnou hodnotou. Populárno-náučné knižky pre deti, ktoré spĺňajú všetky tieto atribúty, sú stále skôr výnimkou. Rýchlosť svetla hviezd úprimne odporúčam do každej domácej knižnice.

Rýchlosť svetla hviezd

Toto nie je Guinessova kniha rekordov alebo keď je kuriozít tak akurát

Populárno-náučným knihám pre deti sa u nás v poslednej dobe veľmi darí, len Albatros zvýšil za posledný rok ich produkciu x-násobne. Niekedy však snaha vydavateľov a autorov nenudiť detských čitateľov vypáli presne naopak. Preto sa mi napríklad nepáčila kniha Všetko, čo potrebuješ vedieť zo Svojtky. V skutočnosti skoro nič z toho, čo sa tam píše, nepotrebujú ani dospelí, nieto deti. Načo im bude informácia, že anakonda tmavá môže vážiť viac ako traja ľudia dokopy, alebo že rastlina s najvyšším kvetom sa volá zmijovec? Netvrdím, že tieto kuriozity nie sú zaujímavé. Ale keď je ich príliš veľa, nie sú zasadené do žiadneho kontextu, len bez zmyslu nahádzané jedna vedľa druhej, je to ako čítať Guinessovu knihu rekordov. Strašná nuda. A strata času.

A presne tomuto sa tvorcovia knihy Rýchlosť svetla hviezd vyhli. Rôznymi kuriozitami sa to tu hemží, ale zakaždým sa snažia aj stručne vysvetliť podstatu týchto javov. Ja som z tejto knižky konečne pochopila, ako funguje sonický tresk a x ďalších vecí. Veľmi sa mi tiež páči, že autori prepájajú úplne rozdielne úkazy, ktoré sú založené na rovnakých princípoch. Napríklad vedľa lietadla, ktoré vyvolalo spomínaný sonický tresk, je obrázok diplodoka, „ktorý dokázal švihať chvostom tak rýchlo, že to znelo ako výstrel z dela a odohnalo predátory“.

Rýchlosť svetla hviezd

Prečo niekedy vidíme dve dúhy

Hoci názov Rýchlosť svetla hviezd naznačuje, že je to kniha o vesmíre, nie je to celkom tak. Píše sa tu o rôznych fyzikálnych javoch, ako napríklad lámanie bieleho svetla na jeho zložky, vďaka čomu môžeme napríklad pozorovať dúhu. Zaujalo ma, že druhá dúha, ktorú je niekedy tiež vidieť, býva slabšia ako prvá. Nikdy som si nevšimla, že táto slabšia verzia má farby v opačnom poradí ako „originál“. Už sa neviem dočkať, kedy si s deťmi vystriehneme takúto dúhu, aby sme si to overili. 🙂 Autori tiež vysvetľujú, že svetlo sa od kvapiek musí odraziť, preto dúhu môžeme vidieť iba vtedy, keď máme Slnko za sebou.

„Dúhy vidíme ako oblúky, pretože zvyšok kruhu zakrýva Zem. Horolezci a piloti niekedy vidia celú kruhovú dúhu. Zem nie je jediná planéta, na ktorej sa vyskytujú dúhy. Astronómovia už pozorovali dúhu na Venuši a domnievajú sa, že dúhy existujú aj na Saturnovom najväčšom mesiaci Titane.“

Rýchlosť svetla hviezd

Šum v rádiu je pozostatok Veľkého tresku

Aj obyčajný šum rozladeného rádia môže byť fascinujúci, keď si uvedomíme, odkiaľ sa berie. Časť z neho tvoria CMB – kozmické mikrovlny, ktoré pochádzajú z čias Veľkého tresku.

„CMB si môžeš naladiť aj ty na analógovom televízore alebo rádioprijímači. Jedno percento praskavej interferencie medzi stanicami spôsobuje toto staré svetlo z čias zrodu nášho vesmíru.“

Rýchlosť svetla hviezd

Obrázková encyklopédia fyziky

Nečakajte však od tejto knihy učebnicu. Text je veľmi stručný a výdatne sa opiera o veľké ilustrácie. Je to však jedna z tých encyklopédií, kde nám čítanie piatich riadkov vždy zaberie polhodinu. 🙂 Podobne ako v Takto vidím a Takto počujem, aj tu sa ráta s tým, že dospelí dieťaťu dovysvetľujú všetko, čo ho zaujme. Je to výborný odrazový mostík k dokumentárnym filmom v televízii alebo na internete.

Vesmírne trilery: má Zem nový minimesiac? Vybuchne nám Betelgueuze pred očami? Vesmír je nekonečným zdrojom zaujímavostí a témou množstva detských kníh. Ako napovedá podnadpis, Rýchlosť svetla hviezd sa od konkurencie odlišuje hlavne vizuálnou stránkou. Veľký formát knihy autorov nezviedol k tomu, aby po vzore väčšiny encyklopédií stránky preplnili faktami a ilustráciami, a tie tak môžu viac vyniknúť. A bola by naozaj škoda, keby v prehustenom layoute obrazová príloha zanikla, lebo kniha je výtvarne naozaj veľmi vydarená.

Rýchlosť svetla hviezd

Komu je kniha Rýchlosť svetla hviezd určená

Nádherné a odvážne farebné ilustrácie prilákajú aj malé deti, ktorým nevysvetlíte, že to nie je literatúra pre ne. 🙂 Albatros odporúča čitateľom od 9 rokov. Myslím, že to sedí. Ak text prerozprávajú rodičia vlastnými slovami, zvládnu ho aj o niečo mladšie deti. Ale myslím si, že pri tejto knihe vek dieťaťa nie je až taký dôležitý. Toto je jedna z tých publikácií, ktoré sú investíciou na dlhé roky. Optimisticky verím, že sa k nej moje deti budú vracať aj na strednej škole.


Kniha Rýchlosť svetla hviezd vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Albatros. Má 78 strán a rozmer 270 × 340 mm. Vytlačili tlačiarne v Číne (prečo uverejňujem aj údaj o tom, kde bola knižka vytlačená, som písala tu). Kúpiť si ju môžete na stránke vydavateľstva.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.