ČMÁROPIS (Pipasik, Táňa Martincová) – recenzia

O krásnych pracovných zošitoch z česko-slovenského mikrovydavateľstva Pipasik som písala už viackrát. Moje deti i ja sme boli nadšení z vlastnoručne vyrobeného katalógu vtáčikov (recenzia tu), vyšívanej oblohy (recenzia tu) či vlastných architektonických návrhov a modelu domčeka (recenzia tu). Chutnučké sú tiež vyšívané svetríky pre zvieratká, zvieracie origami alebo vlastnoručne vyrobené pohľadnice motýlikov. V porovnaní s týmito zošitmi je minuloročná novinka Čmáropis asi najmenej originálna – obsahuje bežné úlohy na precvičenie jemnej motoriky (vlnky, geometrické tvary, strihanie), spoznávanie farieb, počítanie. Lenže aj k týmto klasickým úlohám autorky pristupujú mimoriadne kreatívne, s pochopením pre potreby dieťaťa a v súlade s modernými pedagogikami (Montessori).

Namiesto suchých povelov typu nakreslite vlnky má dieťa voviesť loď po rieke do mora. Namiesto obyčajných kruhov majú deti kresliť gombíky; trojuholníky sa učia kresliť na snehových vločkách. Počítať sa zase učia na prstoch vlastnej ruky (aj nohy 🙂 ) ktorú si predtým obkreslili do knižky.

Píšte všetci modrým perom

Moje deti (hlavne to staršie) dokázali podobné pracovné zošity vypĺňať celé hodiny – hlavne tie, ktoré podporujú kreativitu. Schematické monotónne úlohy zásadne odmietali. Autorky Čmáropisu sú si veľmi dobre vedomé, že deťom musia aj pri takýchto jednoduchých úlohách nechať priestor na sebarealizáciu. Ak treba niečo vymaľovať, nenadiktujú, akou farbou, len nenápadnou farebnou bodkou naznačia, že na čiernej oblohe sa budú najlepšie vynímať žlté hviezdy.

Ako naznačuje názov, v Čmáropise je dostatok priestoru na to, aby si v ňom deti mohli voľne čmárať. Aj takáto drobná odrobinka slobodného rozhodovania môže deťom pomôcť prekonať nechuť plniť zadania (čo je len krajšie slovo pre príkazy).

Z vystrihnutých kruhov treba postaviť snehuliakov. Keďže z opačnej strany týchto kruhov sú nakreslené hviezdy, deti sa musia samy rozhodnúť, koľko snehuliakov si postavia a koľko zvyšných kruhov použijú na ozdobu nočnej oblohy. 🙂

Na prvý pohľad sa to môže zdať ako bezvýznamný detail, ale aj takáto drobná odrobinka slobodného rozhodovania môže deťom pomôcť prekonať nechuť plniť zadania (čo je len krajšie slovo pre príkazy).

Čmáropis je na čmáranie

Ako už naznačuje názov, v zošite je dostatok priestoru na to, aby si v ňom deti čmárali podľa vlastných predstáv.

Autorky v sebe nezapreli architektky – v jednej z úloh si deti majú z farebných geometrických tvarov postaviť vlastný domček.

Komu je Čmáropis určený

Deťom vo veku 3 až 5 rokov. Motoricky nadanejších predškolákov, ktorí už s pracovnými zošitmi majú väčšie skúsenosti, by však už niektoré úlohy mohli trochu nudiť.

Keď mi Zuzka z Pipasika poslala Čmáropis na recenziu, pôvodne som ho chcela dať našej 2,5-ročnej kamarátke, lebo moje deti (6 a 9) už riešia rádovo náročnejšie úlohy. Pri fotení sa im však tak zapáčil, že ma uprosili, aby si ho mohli nechať. Aj to svedčí o tom, že pekné ilustrácie a grafická úprava v pracovných zošitoch sú pre motiváciu detí kľúčové.

pracovný zošit

Pracovný zošit Čmáropis vyšiel v roku 2021 vo vydavateľstve Pipasik. Má 48 strán a rozmer 210 × 210 mm. Kúpite napríklad v českom alebo slovenskom Martinuse.

HORTENZIA A TIEŇ (Natalia a Lauren O’Hara) – recenzia

Natalia a Lauren O’Hara sú dve sestry z Manchesteru, ktoré si vraj od detstva spolu čítajú, vymýšľajú príbehy, kreslia – a teraz spoločne aj publikujú v najväčších svetových vydavateľstvách (Walker Books, Macmillan, Puffin, Thames & Hudson). Ich debut z roku 2017, Hortenzia a tieň, ma zaujal hneď od venovania: To our babička, with love and plum cake (najprv som čítala anglickú mutáciu). Je to jasné, autorky majú korene vo V4. 🙂

detail

Folklórne motívy

Asociáciu s babičkou nájdete aj v inšpirácii folklórom. V slovenskej mutácii knižky sa píše, že babička dvoch Angličaniek bola Češka, ale motívy nie sú české, ale ruské (dekorácie, pravoslávne kostoly, brezy, medveď, baranice zlodejov)… možno im čítala práve ruské knižky. V každom prípade oceňujem, ako dokázala Lauren O’Hara v modernej ilustrácii s citom zrecyklovať a pretvoriť folklórne prvky.

Kombinácia bielej a modrej mi pripomínajú starožitnú keramiku – ako keby si autorky spomínali na babičkin rodinný porcelán. 🙂 „Porcelánovými“ vzormi ilustrátorka vyzdobila steny domu, v ktorom Hortenzia žije. Vďaka tejto asociácii a studeným farbám ilustrácie pôsobia veľmi chladne. Nostalgickú atmosféru dotvárajú pochmúrne akvarely.

Prvá lekcia psychoanalýzy 🙂

Dej má klasickú rozprávkovú schému: hlavná postava urobí chybu, potom však zrazu celú situáciu uvidí v inom svetle a pochopí, že sa mýlila. Chybu napraví a tak dosiahne pravé šťastie.

Dejová línia sa teda nijako nevymyká klasickým pravidlám, ale aj malý čitateľ vycíti, že za príbehom je ešte nejaká iná, skrytá rovina. Malá Hortenzia neznáša svoj vlastný tieň, hanbí sa zaň a chce sa ho zbaviť. To je psychoanalytický archetyp tieňa ako vyšitý. 🙂 Tieň u Junga reprezentuje všetko, čo v sebe potláčame, čo na sebe nemáme radi a čo o sebe nechceme vedieť. Naša odvrátená tvár, ktorú nechceme ukazovať druhým a často ani sebe – agresivita, nenávisť, chamtivosť. Potláčanie myšlienok a emócií vedie k neurózam, preto je nutné, aby sa človek so svojím Mr. Hydeom zmieril, nepopieral jeho existenciu, bol autentický.

Hortenzii sa to podarí; pochopí, že jej tieň je vlastne užitočný, a naučí sa s ním spolunažívať. Možno s tým Hortenzia dokáže pomôcť aj vášmu dieťaťu. 🙂

Netreba, samozrejme, čakať, že by detská kniha ako Hortenzia a tieň mohla dosiahnuť kvality a hĺbku Bergmanovej Persony (kde režisér povýšil tieň na jednu z hlavných postáv). Psychoanalytickú interpretáciu, ktorú som popísala vyššie, v knihe nenájdete, ak ju tam vyslovene nehľadáte. Inými slovami, všetku nadprácu tu musí pri čítaní urobiť rodič sám. Ale stojí to za to.

Takéto knižky so skrytými psychologickými témami sú vždy dobrým odrazovým mostíkom k zaujímavým rozhovorom s deťmi, ale komu táto rovina nevyhovuje, môže ju odignorovať – príbeh sa dá čítať aj ako obyčajná rozprávka o dievčatku, tieni a zbojníkoch, kde dobro zvíťazí nad zlom.

Ako sa na správnu psychoanalytickú tému patrí, celý dej knihy sa odohráva akoby v polosne. Páčilo sa mi, ako sa ilustrátorka pohrala so zobrazením tieňa: ten sa naťahuje do šírky, predlžuje, skracuje, trasie, občas aj strojuje. Tým udrela na správnu strunu – všetci malí čitatelia presne vedia, aké môžu byť tiene strašidelné.

Keď sa Hortenzii podarí svojho tieňa zbaviť, stane sa tak v pološere budovy a počas zamračených zimných dní, keď ľudia a veci tiene naozaj nevrhajú. Aj to je stopa, že celý problém je len v Hortenziinej hlave. 🙂

Zbojníci

Tu by knižka podľa mňa mohla skončiť – stačilo by, keby témou bolo len vytváranie (krivenie) svojho sebaobrazu. Autorky sa však rozhodli vložiť do knihy ďalší motív – zbojníkov, teda strach z vonkajších hrozieb.

Maskovaní zbojníci Hortenziu prenasledujú od prvej strany (ja som si to všimla až pri druhom čítaní :)), ale vlámať k nej do domu sa odvážia až vtedy, keď nemá svoj tieň. Ten sa nakoniec predsa len zjaví. Berie na seba rôzne podoby a tým odplaší čudných zbojníkov, ktorí si na úteku cez les svietia baterkami. Hortenzia sa svojmu tieňu poďakuje za záchranu, zmieri sa s ním a odvtedy sú nerozlučnou dvojicou.

Preklad

Alebo „párikom snov“, ako úplne nevhodne preložili prekladatelia. Ďalší nezmysel: keď Hortenzia pochopí, že tieň ju chránil, hovorí mu: „You stretched for miles to show how far I can go“. Preklad: „natiahol si sa vždy tým smerom, kam viedla cesta“ – čo je logický nezmysel a ani v obraznej rovine mi to nesedí. Slovenský preklad ma zarazil aj na viacerých iných miestach a niekedy sa nečíta úplne plynule. To ide na vrub prebásneniu do slovenčiny. Staršia zo sestier, Natalia, ktorá študovala angličtinu na Oxforde a v Cambridge a v projektoch so svojou sestrou zodpovedá za textovú časť, totiž vyrozprávala príbeh vo veršoch.

Hľadanie zbojníkov

Sestry O’Harové chceli ozvláštniť knihu malou search-and-findovkou. Takmer na každej dvojstrane preto nájdete miniatúrneho smiešneho zbojníka. Skúste ich hľadať v tomto videu:

Komu je kniha Hortenzia a tieň určená

Deťom od päť rokov. Ak knihu nebudete využívať na „terapeutické“ účely, tak pokojne aj od štyroch, knižka nie je strašidelná. Neodporúčam na samostatné čítanie. Dieťa by sa tak ochudobnilo o diskusiu, z ktorej môže vzísť veľa zaujímavého a užitočného.

Vydavateľstvo Verbarium sa nebojí ťažkých tém, ak ich autori vedia deťom podať primerane veku a zaujímavým spôsobom. Pozrite si tiež moje recenzie knižiek Sofia a tekvička, Pán mesiac, Dievčatko Momo a stratený čas.

Natalia a Lauren O'Hara

Titul Hortenzia a tieň vyšiel v roku 2021 vo vydavateľstve Verbarium, ktoré mi venovalo recenzný výtlačok. Má 34 strán a rozmer 212 × 285 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. V Maďarsku. Kúpite napríklad na webe vydavteľstva alebo v Martinuse.

Kniha vyšla v roku 2018 aj v češtine pod názvom Hortenzie a stín v mikrovydavateľstve Bilitera.

HLAVA V HLAVĚ. Druhé, větší a chytřejší vydání. (David Böhm a Ondřej Buddeus) – recenzia

Netuším, ako vznikala Hlava v hlavě, ale predstavujem si, že spolupráca Davida Böhma s Ondřejom Buddeusom musela pripomínať súťažný duel v hovorení vtipov. Porovnajte si (nemastnú-neslanú) knižku Babi, ty máš nápady, kde Böhm ilustroval text Blanky Čapkovej, s explóziou kreativity v tituloch Hlava v hlavě, Proč obrazy nepotřebují názvy alebo najnovšie aj Tvary a patvary. Ja viem, že kvalitu ilustrácií určuje aj lehota na tvorenie, pláca, zakrivenie časopriestoru a čojaviemaké iné faktory, ale Davidovi Böhmovi jednoznačne sedí spolupráca s podobne bláznivými autormi.

Magnesia Litera, Zlatá stuha a Jugendliteraturpreis za skupinový brainstorming

Output dua Böhm-Buddeus preto viac ako čokoľvek iné pripomína skupinový brainstorming – chaotický, neorganizovaný, surový a necenzurovaný, rozlietaný všetkými smermi, nedokončený, neučesaný, žánrový ultramišung, neberúci ohľad na čitateľa ani na žiadne pravidlá. A presne také knihy milujeme najviac!

A nielen my. Hlava v hlavě zbiera od prvého vydania v roku 2012 cenu za cenou (Magnesia Litera, Zlatá stuha, najkrajšia detská kniha roka). Nemecký preklad Kopf im Kopf bol nominovaný na nemeckú Jugendliteraturpreis 2017.

Nečítať pred spaním!

Böhm a Buddeus sa jednoducho zabávajú a do tejto zábavy vás vtiahnu so sebou. Rozhodne túto knihu nečítajte pred spaním! 🙂 Veľkú časť letných prázdnin boli moje deti preč z domu, ale keď som bola s nimi, chodili spávať o pol jedenástej. Kvôli Hlave v hlavě sa nám vždy predĺžilo večerné čítanie aspoň o polhodinu, hoci nikdy sme nestihli prečítať viac ako len zopár strán, niekedy len jednu. Zakaždým nás zdržali hry, ktoré sme si sami vymysleli a ktoré sme sa v tej chvíli potrebovali nutne zahrať. 🙂 Hry s „hieroglyfmi“ – tak autori nazvali mnemotechnickú pomôcku na ľahšie zapamätávanie čísel – sa moje deti hrajú aj po niekoľkých mesiacoch:

0 – mláka; 1 – smrek; 2 – labuť; 3 – ústa; 4 – loď; 5 – tučný človek; 6 – čerešňa; 7 – nos; 8 – okuliare; 9 – žaba.

„Kdybys potřebovala rychle doktora, volej „pod smrkem dva tlouštíci“.

Kdybys potřebovala rychle hasiče, volej „pod smrkem je tlouštík v louži“.

Kdybys potřebovala rychle policistu, volej „na smrku je tlouštík s brýlemi“.“

recenzia
Komiks z Austrálie je hore nohami, lebo tam žijú Protinožci. 🙂

Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí

Je mi jasné, že tento neučesaný, surový brainstormingový efekt myšlienkovej mapy je štylizovaný a vopred vypočítaný. Ale na inšpiratívnosti to knihe nijako neuberá. Práve naopak, pre čitateľa je to ako výzva popasovať sa s textom: keď hovorím, že naňho autori neberú žiadny ohľad, myslím tým, že im je úplne jedno, ako ten naloží s tým, čo mu ležérne podhodia. Krátka dada básnička uprostred faktov z neurológie? Brankár Hašek vedľa hnutia Anonymous? Frazeologické a etnografické okienko vedľa (mierne) hororového komiksu, ktorý je navyše hore nohami (lebo sa odohráva v Austrálii)? Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí (niekedy aj doslova, skladacích vložených plagátov je tu fakt veľa). Ale vždy to bolo niečo, čo mojim deťom vnuklo podobne bláznivý nápad ako autorom.

Tvorcovia sa nesnažia „naladiť na detskú dušičku“ ani predžuť nestráviteľný obsah všelijakými návodmi, usmerneniami, pomocnými otázkami, cvičeniami, vsuvkami, poznámkami – nič také tu nie je. Toto nie je učebnica, z ktorej sa bude skúšať. Je normálne niečomu nerozumieť. A gúgliť. My sme si na nete hľadali napríklad tento zvláštny domček prezývaný Face House japonského architekta Kazumasu Yamašita.

Z Hlavy v hlavě vás nebudú skúšať

Knižka je plná takýchto bizarností (kladú si napríklad otázku, či už si boxeri niekedy dali vzájomne K.O. Odpoveď: áno, dali. :)). Žiadny ucelený výklad nečakajte – veď ako by aj autori mohli podať v jednej publikácii základy neurológie, psychológie, etnológie, umenia, sociológie, lekárskej a športovej vedy, etiky, filozofie? Veľavravný detail, ktorý hovorí za všetko: pod maskou astronauta z misie Apollo 11 na strane 65 sa neskrýva Neil Armstrong ani Buzz Aldrin, ale ich tretí spolupasažier Michael Collins. Kým sa jeho slávni kolegovia prechádzali po Mesiaci, Collins ich čakal v materskej lodi krúžiac po obežnej dráhe Mesiaca – niekto ho nazval najosamelejším človekom vo vesmíre.

Obsah je nesystematický, pretože cieľom autorov nie je poúčať, ale inšpirovať. Hlava v hlavě je jedna z tých vzácnych detských kníh, kde autori schválne prehodia väčšiu časť aktivity na plecia čitateľov. Rovnako ako pre Klapy klap (recenzia tu), Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu), aj tu platí, že táto knižka je tým, čo si z nej urobíte. Ak viete oceniť tento typ čitateľskej slobody, Hlavu v hlavě budete milovať.

To však neznamená, že by tu neboli pasáže, pri ktorých si čitateľ oddýchne a kde si vystačí aj s pasívnym prijímaním. Mojim deťom sa napríklad veľmi páčila pasáž o uspávacom gombíku – keď chce boxer súpera knokautovať, snaží sa ho trafiť do brady a tým ho uspať. Dozvedeli sme sa tiež, že slovo brýle je pochádza od názvu polodrahokamu beryl. Keď sa vybrúsil, fungoval ako lupa. Hlava v hlavě rozšírila informáciu, ktorú sme mali z knihy 100 faktov o ľudskom tele: uši a nos nám rastú celý život, pretože sú z chrupavky a tá sa musí obnovovať, inak by nás kĺby vydraté na kosť boleli. Problém je, že chrupavka v nose ani ušiach sa nemá ako vydrať, preto sa neustále zväčšuje. A ilustrátor nezabudol veľavravným obrázkom pripomenúť, na čo sa máme v starobe pripraviť. 🙂

Hravé ilustrácie a knižný dizajn

Doteraz som nehodnotila ilustrácie. Nie je to preto, že by David Böhm v tejto knižke hral druhé husle. Naopak, jeho prínos je zásadný. Ilustrácie sú neoddeliteľné od textu, sú textom a fungujú aj celkom samostatne. Ako napríklad siluety tvárí, v ktorých máte spoznať známych futbalistov (ja som identifikovala Maradonu, Zlatana Ibrahimoviča, Ruuda Gullita). A vedľa nich svieti fotka známej spackanej busty Ronalda. 🙂

Ak poznáte Velkú knihu čůrání, Doktora Racka alebo iné pôvodné detské knižky zo skvelého vydavateľstva Labyrint, máte približnú predstavu, akú bláznivú zábavu môžete čakať od tohto titulu. Keď Hervé Tullet vytvoril vlastný žáner knižkohry (recenzia tu), v niektorých kníhkupectvách tejto kategórii iste venovali vlastnú poličku. A na nej by čestné miesto mal mať titul Hlava v hlavě.

Diera, ktorou hľadíte do minulosti. 🙂

To, že sme z knižky nadšení, neznamená, že sa nám páčila od A do Z. Na mnohých vtipoch a dada básničkách sme sa vôbec nezasmiali – ale nikomu to nevadilo. Deti také stránky rýchlo otočili, lebo vedeli, že na ďalšej ich čaká niečo úplne iné.

Na záver sa ešte musím pristaviť pri knižnom dizajne a práci s papierom. Aj tu vidieť, že autori programovo narúšajú všetky pravidlá. Uprostred stránky 115/116 je jedna veľká diera, ktorou hľadíte do minulosti / do budúcnosti (teda na predchádzajúcu/nasledujúcu stranu). 🙂 Rovnako hravo tvorcovia pristupujú aj k formátu strán. Keď sa im to hodí, vložia do knižky plagát veľkosti A3. V „kapitole“ o maskách je zase každá druhá strana zrezaná na polovicu – ako maska, ktorá prekrýva tvár a ktorá sa dá jednoducho zložiť. Mojim deťom sa táto časť veľmi páčila. Masky nosia/nosili kovboji, aby sa chránili pred prachom; ženy v niektorých moslimských krajinách, aby sa chránili pred pohľadmi; lekári, aby nechtiac nenakazili svojich pacientov; brankári, aby sa vyhli zraneniu; a tiež zápasníci mexického bojového štýlu lucha libre, aby zakrývali svoju identitu; a, samozrejme, Fantomas!

Komu je kniha Hlava v hlavě určená

Napriek tomu, že my sme si ju čítali po večeroch, neodporúčam sa do nej púšťať vtedy, keď ste unavení.

Textu úplne porozumejú deti až od 8-9 rokov, ale k tejto knihe sa zaručene pozbieha celá rodina, od škôlkarov po dospelých.

V žiadnom prípade ju deťom nedávajte na samostatné čítanie – ukradli by ste jej celý šarm. Práve naopak, čím viac hláv si ju spoločne číta, tým väčšia zábava je zaručená.


Knihu Hlava v hlavě. Druhé, větší a chytřejší vydání vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Labyrint, ktoré mi venovalo recenzný výtlačok. Kniha má rozmer 198 × 255 mm a 136 strán + 40 strán rozkladacích príloh. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli.

ZACHARIÁŠ A STUDENÁ VODA (Daniel Rušar, Adela Režná) – recenzia

Daniel Rušar je podľa informácií z internetu lektor osobnostného rozvoja a inštruktor metódy otužovania podľa Wima Hofa. Pred pár rokmi objavil trh s motivačnou literatúrou pre deti a zjavne sa mu tam zapáčilo 🙂 (Malý Panda, Tato a mesiac; Strakáč a Tíoni; Kamzíkův velký skok; Vlk a tma; Datel a slabihoudek). Autor malých čitateľov v krátkych príbehoch nabáda, aby prekonali strach, hanbu, pohodlnosť, predsudky okolia, smútok za neprítomným rodičom, viac si verili a podobne. Minulý rok vydal dokonca knižku o otužovaní: Zachariáš a studená voda.

Keď sa povie motivačná literatúra pre dospelých, vždy mi napadne, že zase ide niekto páchať násilie na aplikovanej psychológii. Tomuto „žánru“ sa vyhýbam oblúkom (no dobre, Miláčik, neumyješ riad? (recenzia tu) sa asi tiež dá nazvať motivačnou literatúrou :)). Ale keďže si každé leto dávam záväzok, že tento rok už naozaj začnem deti otužovať chladnejšou vodou, ale nikdy nám to nevydrží dlhšie ako do prvej virózy, povedala som si, že dám knižke Zachariáš a studená voda šancu.

Obleč sa, ochorieš

Najprv obsah: chlapec Zachariáš z výletnej lode zazrie plavca, ktorý v chladnom počasí (koniec jesene, miernejšia zima?) pláva hlboko v mori. Okolo neho lietajú čajky a alky. Chlapca tento plavec tak fascinuje, že sa začne sám otužovať. To sa nepáči jeho rodičom ani starým rodičom (obleč sa, ochorieš), a keď začne bosý behať po snehu, vyčítajú mu to už aj jeho spolužiaci. S otužovaním tak nakoniec prestane.

Po ročnej pauze ho však studené jazero zláka znova a prvýkrát si v ňom zapláva. Jeho otec zase protestuje, ale chlapec ho poprosí, aby mu jednoducho veril, a znova sa začne postupne otužovať. Keď je pripravený aj na zimné plávanie, na breh ho chodí povzbudzovať celá rodina. Chlapec sa však už naučil nevnímať ich slová, preto ich nepočuje ani teraz. Nakoniec sa ľadovým medveďom stane aj jeho otec. Zachariáš mu vysvetlí, že stačí, ak bude mať silnú vôľu a bude ignorovať, čo mu vravia ostatní. A ešte potrebuje niekoho, kto mu bude veriť.

Ako dlho vydrží malým otužilcom motivácia?

Dokáže táto kniha motivovať deti, aby sa začali otužovať? Asi áno, deti sa ľahko nadchnú pre čokoľvek a pohľad na ľudí ponárajúcich sa do ľadovej vody je naozaj fascinujúci. V deň, keď sme si čítali túto knižku, sa dcéra bez protestov nechala osprchovať chladnejšou vodou. 🙂

Vydrží im motivácia dlhšie ako pár dní? Pochybujem. Tým mojim určite nie. Motiváciu by mohli podporiť nejaké informácie o tom, čo sa pri otužovaní v tele deje (endorfíny, cytokíny atď.). Na StartLabe, kde si autori zháňali podporu, sa objavila informácia o hnedom tuku. Nič také však v knižke nie je. Dnes je pritom bežné, že sa do beletrie zamiešajú fakty k téme, obzvlášť v prípade motivačnej literatúry, ako je Zachariáš a studená voda. Škoda, bola by to pridaná hodnota. Obzvlášť keď sa Daniel Rušar hrdí, že je certifikovaným inštruktorom metódy Wima Hofa.

Čo je ešte horšie, Rušar deti nepriamo nabáda, aby sa otužovali v ľadovej vode. Súdiac podľa tohto článku na SME to odborníci u detí naozaj neodporúčajú.

Tu je pasáž tohto článku s veľavravným názvom:

Netúžte mať z detí ľadové medvede

„Ak si dieťa osvojí zásady otužovania, zostanú s ním aj s pribúdajúcim vekom, no existujú aj techniky, ktoré nie sú pre deti vhodné, napríklad zimné plávanie. Členstvo v klube ľadových medveďov teda deti nezískajú.

„Je nesporné, že deťom otužovanie v miernej forme môže byť veľmi prospešné. Je len otázne nájsť vhodnú mieru. Otužovanie, ktoré robíme my dospelí, je pre dieťa dosť tvrdé. Ak niekto z našich členov otužuje vlastné deti, je to len na ich zodpovednosti,“ hovorí Peter Kleinert, predseda občianskeho združenia Slovenské ľadové medvede, ktoré sa venuje predovšetkým otužileckému plávaniu v Dunaji.

[…]

Ani dlhoročná otužilkyňa Andrea Ostrihoňová, bývalá predsedníčka najstaršieho združenia otužilcov OZ Ľadové medvede Bratislava, si nemyslí, že by ponáranie detí do ľadovej vody jazier či riek bolo pre ne osožné. Keď má voda desať stupňov, aj vzduch je studený a dieťa sa môže ľahko podchladiť.

„Deti nemajú ukončenú termoreguláciu, taký mladý organizmus to môže skôr poškodiť. Treba ich radšej vystavovať chladnému vzduchu, neprekurovať miestnosti a sprchovať v studenej vode,“ radí.“

Ilustrácie

Ilustrácie Adely Režnej… pre mňa not great, not terrible. Oveľa viac sa mi po ilustrátorskej stránke páči Háro. Nápad ilustrovať knižku s témou vody (takmer) monochromaticky, studenou modrou farbou, asi nie je úplne originálny, ale výborne sa hodí k téme otužovania. Je dosť možné, že vás pri pohľade na modrosivé jazero a ľadových medveďov strasie od zimy. 🙂

My sme si knihu prečítali len raz a viac sa k nej deti nechceli vrátiť, nezaujala ich. Otužilci z nich teda asi ani tento rok nebudú. 🙂

Komu je kniha Zachariáš a studená voda určená

Deťom od 4 rokov.


Kniha Zachariáš a studená voda (slovenská i česká mutácia) vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Selves. Má 40 strán a rozmer 241 × 171 mm.

ATLAS PSOV PRE DETI / ATLAS PSŮ PRO DĚTI (Jana Sedláčková, Štěpánka Sekaninová, Marcel Králik)

Tento týždeň sa mi jedna majiteľka krásneho pudlíka posťažovala, že ceny psov počas pandémie prudko stúpli. Infláciu ich hodnoty (hm, je to dosť čudné hovoriť o živých bytostiach v ekonomických kategóriách 🙂 ) potvrdzuje aj úspech Atlasu psov pre deti. Hoci vyšiel len pred rokom, v Albatrose už museli pripraviť dotlač.

Kniha sa nestala bestsellerom len kvôli výbornému načasovaniu a téme, ktorú milujú všetky deti. Je to vydarená kombinácia informatívnosti (v heslách o jednotlivých plemenách) a zábavného čítania (vo fiktívnych novinových článkoch o odvážnych, šikovných a známych psíkoch). Na konci by sa ešte hodil register plemien, keď si napríklad akútne potrebujete zistiť, aká inteligentná je čivava. 🙂

Atlas psov pre deti

Komu je Atlas psov pre deti / Atlas psů pro děti určený

Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, táto kniha nie je určená celkom malým deťom. Autori občas používajú zložitejšie gramatické konštrukcie alebo výrazy a počítajú s tým, že čitateľ už má celkom slušný rozhľad. Navyše „novinové prílohy“ sú písané z perspektívy psích novinárov, takže menšie deti sa v tom môžu trochu strácať. Na samostatné čítanie je atlas vhodný asi až od 9-10 rokov. Ak vám nevadí, že budete dieťaťu musieť veľa vysvetľovať alebo nahrádzať niektoré vety vlastnými slovami, môžete, samozrejme, čítať aj s menšími deťmi. Albatros odporúča od 6 rokov.

V prvom rade je však kniha určená rodinám, ktoré si vyberajú vhodného psíka do domácnosti. Atlas psov je naozaj atlasom psích plemien. Pri každom z nich je uvedená krátka charakteristika povahy, pôvod, prípadne iné zvláštnosti. Inteligencia, poslušnosť a stráženie sa hodnotia počtom labiek (maximum je 5 labiek). 🙂 Zakaždým sa uvádza aj to, či je pes rodinný typ, nakoľko je aktívny, či veľmi šteká a ako by malo vyzerať jeho bývanie.

Atlas psov pre deti

Psí Nový čas

To sú všetko veľmi užitočné informácie, keď zvažujete, aké plemeno sa k vám bude hodiť najlepšie, ale moje deti už po čase čítanie o psích rasách trochu prestalo baviť – a to psíkov milujú. Tak sme niektoré encyklopedické pasáže preskočili. Zato Psie listy – noviny písané psíkmi – sme nevynechali ani jedny. Psie listy by sa mohli volať aj Psí Nový čas, lebo sú to vlastne príbehy psích celebrít (psov zo známych filmov alebo takých, ktoré sa preslávili niečím výnimočným). 🙂

Často sú to príhody psíkov, ktoré zachránili nejakého človeka pred istou smrťou, ako napríklad zlatá retríverka Kelsey, ktorá celú jednu silvestrovskú noc ležala na svojom pánovi, aby ho zahrievala, lebo ten sa pre úraz chrbtice nemohol pohnúť. Labradorský retríver Swansea Jack dokonca v priebehu rokov zachránil až 27 topiacich sa ľudí. Husky Balto ich možno zachránil ešte viac, keď napriek hroznému počasiu dokázal dopraviť vakcínu do aljašského mesta, v ktorom sa šírila epidémia záškrtu.

Atlas psov pre deti

Prečo psík hľadí do gramofónu

Jedným z najdojímavejších je príbeh kríženca Jacka Russela hľadiaceho do gramofónu, ktorý sa stal predlohou známeho obrazu. Pôvodne psík Nipper patril bratovi autora obrazu Francisa Barrauda:

„Nippera, pravdepodobne kríženca Jack Russell teriéra, sa ešte ako nešťastného a opusteného šteňacieho tuláčika ujal brat autora obrazu, Mark Barraud. Každý večer vďačný pes a spokojný muž sedávali pri jednom z prvých gramofónov a sústredene počúvali hudbu. Šťastie tých dvoch však malo, bohužiaľ, krátke trvanie. Po troch spoločných rokoch, v roku 1887, Mark náhle zomrel a Nipper opäť osirel.

Nejaký čas býval spolu so starým gramofónom u Francisa a práve tam si maliar všimol, že zakaždým, keď fonograf spustí, zviera stuhne, znehybnie, a takmer v tranze nazerá do ústia zvukovej trubice prístroja. Akoby čakalo, že sa Mark sčista-jasna objaví a ich život sa vráti do starých koľají.“

Zdroj: Albatros

Hačikó nesmie chýbať

Ak by sa náhodou našiel niekto, kto ešte nepočul o Hačikovi, môže si o ňom prečítať v tejto knihe. V Atlase psov sa spomína aj iný psík, teriér Bobby, ktorý mal rovnaký osud. Keď zomrel jeho pán, nepohol sa z jeho hrobu celých 14 rokov. Prežil vďaka tomu, že mu tam ľudia nosili jedlo. Nakoniec mu, presne ako Hačikovi, postavili aj sochu.

Píše sa tu tiež o psíkoch známych ľudí – o plemene korgi, ktoré obľubuje britská kráľovská rodina; spoločníkovi Márie Antoinetty alebo o farbiarovi Donnchadhovi, ktorý zachránil škótskeho kráľa.

Paul McCartney dokonca svojej bobtailke Marthe zložil aj pesničku Martha My Dear. 🙂

Aký pán, taký pes: Freudov pes vraj dokázal vycítiť náladu pacientov

Svojich domácich miláčikov mal aj Sigmund Freud. Obľúbil si hlavne čau-čauku Jofi pre jej mimoriadne schopnosti. Vedela vraj vycítiť, akú má pacient práve náladu. Ak bol pokojný, sadla si k nemu. Ak pociťoval úzkosť, sadla si ďalej. 🙂 Okrem toho Freudovi vždy presne po 50 minútach ukázala, že čas na daného pacienta vypršal.

Neuveriteľné schopnosti mal aj kríženec samojeda a huskyho Zander, ktorý dokázal vyňuchať vlastného pána v tri kilometre vzdialenej nemocnici!

V skratke, autorky knižky sa veľmi snažili, aby bol text nielen informatívny, ale aj zaujímavý. Nielen dojímavými, šokujúcimi príbehmi psej vytrvalosti a oddanosti v rámci „novinovej prílohy“, ale aj odľahčeným a často aj celkom vtipným štýlom. Presne preto milujeme knižky z českého vydavateľstva B4U (recenzia tu, tu a tu). 🙂

Moje deti popri peruánskom a mexickom naháčovi a basendžim (jediné plemeno, ktoré nevie štekať, zato sa vie smiať a jódlovať) najviac pobavil tento príbeh o kólii Railway Bob. Bob strávil celý svoj život cestovaním po Austrálii:

„Iste si teraz vravíte, že musel mať ten šťastlivec Bob celkom dobrodružného pána. Ale to ste na omyle. Kóliák Bob cestoval sám. Jednoducho jedného dňa svojho majiteľa opustil a na svojom úteku sa pridal k ľuďom, ktorí ho neomylne doviedli až na stanicu. V tej chvíli sa tiež začala Bobova veľká vlaková láska. Hoci ho dobré duše trikrát dopravili domov, od svojich deviatich mesiacov už jazdil psí dobrodruh nepretržite naprieč Južnou Austráliou a k pánovi sa nevrátil.“

NEcyklopédia

Ako ilustrovať detské encyklopédie v časoch Googlu? Treba sa ešte držať starého pravidla, že encyklopédie a ich ilustrácie musia byť maximálne informatívne? Ilustrátor Atlasu psov na túto poučku rezignoval (preto podnadpis Necyklopédia) a plemená nevyobrazil veľmi realisticky. Usmievavé psíky sú ňuňuňu, ale všetky vyzerajú veľmi podobne. 🙂 Podľa tejto knižky teda írskeho vlkodava od bradáča neodlíšite. Ak vám neustále gúglenie skutočnej podoby jednotlivých plemien vadí, poobzerajte sa radšej po podobnom titule pre dospelých. My sme gúglili a oplatilo sa. Moje deti začali rozoznávať množstvo plemien a v pexese psích rás proti nim žiadny dospelý nemá šancu. 🙂


Kniha Atlas psov pre deti vyšla vo vydavateľstve B4U (patrí pod Albatrosmedia) v roku 2020 ako preklad z češtiny (originálny názov: Atlas psů pro děti). Má 120 strán a rozmer 230 x 290 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť v Martinuse alebo na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo, ale môj názor na titul to, dúfam, neovplyvnilo. Snažím sa zachovať si svoj kritický pohľad. 🙂

PREČÍTANÉ LETO 2021: o jaskyniach

Brum, čiže medveď. Všetci naokolo už hibernujú, ale malý medveď nevie zaspať. Recenzia tu.

Yakari a medveď grizly (Derib, Job). V jaskyni si cez zimu pospí aj zlý medveď grizly. Yakari a jeho kamaráti zatiaľ vymyslia skvelý plán, ako ho potrestať. Recenzia série o Yakarim tu.

Brum, čiže medveď

Pán Guľôčka. Radosť. Knižka o radosti a všetkých ostatných emócách. Strach zverencov pána Guľôčku prepadne, keď majú vojsť do jaskyne. Recenzia tu.

Toddler Punk (Monika Kompaníková, Bianka Török). Ťulino pri svojom nočnom putovaní pod špicatým pahorkom narazí na dve malé jaskyne. Je v nich silný prievan, ktorý ho vťahuje dnu a vyfukuje von. Popri tom má silný pocit, že mama tu niekde je, len ju nevie nájsť. 🙂 Recenzia tu.

Kdo zabil snížka? (Petra Soukupová) Jaskyne sa (okrajovo) spomínajú aj v tejto detskej detektívke, o ktorej som písala nedávno. Recenzia tu.

Náučné

Veľká kniha tmy (Helena Haraštová, Jiří Franta). Jaskyňu nájdete aj v tejto knihe o tme. Recenzia tu.

Veľká kniha tmy

Bobky, lajná a iné hovienka (Nicola Davies, Neal Layton). Skvelá knižka o téme, ktorú miluje každé dieťa. Spomína sa tu aj jaskyňa ako príbytok netopierov, a čo všetko v nej dokážu napáchať.

Slovensko (Samo Marec). Na tejto knižke ma okrem ilustrácií sklamalo skoro všetko – výber a choatické zoradenie tém, príliš stručné popisy, ktoré nedokážu vzbudiť pozornosť… ak zvažujete kúpu, počkajte si ešte chvíľu, na trh príde niečo obsažnejšie. 🙂 Knižku Slovensko som zaradila do tohto výberu, lebo sa tam spomínajú jaskyne. Recenzia tu.

Samo Marec: Slovensko

Príbehy stavieb (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl). Nie je to len encyklopédia najhodnotnejších stavieb; autori mali zaujímavý nápad zaradiť do výberu aj gýč všetkých gýčov, zámok Neuschwanstein v Bavorsku. Ľudovít II. Bavorský si v ňom dal postaviť aj umelú jaskyňu. 🙂 Recenzia tu.

Knihy o histórii

Cesta časom. Dejiny sveta v obrazoch (Peter Goes). Od dinosaurov až po Charlie Hebdo – Cesta časom je subjektívnym výberom najdôležitejších udalostí v histórii našej planéty. Na prvých stránkach nemôžu chýbať pravekí ľudia a jaskyne, v ktorých bývali.

Mach a Šebestová v škole (Miloš Macourek, Adolf Born). Šebestová potrebuje súrne zistiť, ako pravekí ľudia konzumovali mamutie mäso – varené, vyprážané? Vyberú sa teda za nimi a z vďaky im pristavia uloveného mamuta priamo k jaskyni. František Huml však už nechce bývať v dobe ľadovej, vráti sa s nimi do 21. storočia (v novom vydaní :)) a okrem názornej školskej pomôcky začne robiť na škole aj školníka.

Človiečikove dobrodružstvá (Pavel Teisinger). Ďalšia knižka, ktorá vznikla na základe kultového českého večerníčka z čias komunizmu. Čítali sme ju už dávnejšie, takže si nepamätám, či sa v nej priamo spomínajú jaskyne. V každom prípade je o pravekých ľuďoch a ich vynálezoch.

PŘÍBĚH UKRYTÝ V NOTÁCH. LABUTÍ JEZERO / THE STORY ORCHESTRA. SWAN LAKE – recenzia

Ak sa moje deti cez pandémiu v niečom vycvičili do dokonalosti, tak je to schopnosť zabaviť sa aj bez vonkajších podnetov. Ale všetko má svoje medze. Keď som každý deň musela na skoro celé dopoludnie nechávať 5-ročné dieťa samé, kým to staršie malo vyučovanie cez Zoom a my rodičia sme homeofficovali, trhalo mi to srdce. Akútne som potrebovala čokoľvek, s čím by sa deti samostatne zabavili. Preto – a aj preto, že sa blížil sviatok – som bez veľkého rozmýšľania objednala knihu The Story Orchestra. Swan Lake (v češtine vychádza pod názvom Příběh ukrytý v notách. Labutí jezero) s krátkymi zvukovými nahrávkami Čajkovského baletu.

Labutie jazero

Keď som vo FB skupine Prečítaného leta natrafila na knižky The Story Orchestra, hneď som si predstavila, ako si ich moje deti púšťajú a listujú samé. Na moje prekvapenie sa to aj naozaj dialo; dokonca si pri tom aj tancovali – Labutie jazero sa im zjavne páči.

Kvalita zvuku

V prvom rade je to zásluha skladateľa. Čajkovskij je Čajkovskij – aj v takejto biednej kvalite. Počúvať hudbu cez mikroreproduktory mi pripadá ako svätokrádež obzvlášť pri vážnej hudbe, ale do divadla sa tak či tak ešte asi dlho nedostaneme a nahrávku aspoň urobil kvalitný orchester.

Od Příběhu ukrytého v notách sa, samozrejme, nedá očakávať kvalita zvuku, ako keby ste sedeli v Newyorskej metropolitnej opere. Vhodnejším referenčným rámcom sú iné zvukové knižky a tie The Story Orchestra s prehľadom tromfne. Tvorcovia od tohto média dosiahli asi maximum, zvuk je dostatočne hlasný aj jasný; približne na úrovni mobilu. Knižku však pri počúvaní hudby nedržte v rukách, ale položte na posteľ alebo gauč.

Labutie jazero

Příběh ukrytý v notách. A v psychoanalýze

V druhom rade deti zaujal osud bielej a čiernej labute a princa Siegfrieda. Zase sa mi potvrdzuje, že príbehy, ktoré vytvárajú priestor pre hlbšiu, psychoanalytickú interpretáciu, sa deťom páčia. Aj keď ju nedokážu rozkódovať, minimálne cítia, že za príbehom môže byť niečo viac.

Labutie jazero je v prvom pláne rozprávka o princovi Siegfriedovi, ktorého matka núti do sobáša. Zorganizuje bál, aby si mohol vybrať manželku. Princ sa však zaľúbi do zakliatej Odette, ktorá sa cez deň mení na bielu labuť. Túto kliatbu dokáže prelomiť iba prísľub pravej lásky. Láske Odette a Siegfrieda nepraje čarodejník Rothbart, ktorý chce oženiť princa so svojou dcérou Odile. Očarený Siegfried v domnení, že sa rozpráva s Odette, požiada zlú Odile (oblečenú v čiernych šatách, ale inak je dvojníčkou Odette) o ruku. Nakoniec sa Siegried predsa len ožení s bielou labuťou Odette. Tá už navždy zostane vo svojej ľudskej podobe – kliatba je zlomená. Ostatné labute premôžu Rothbarta a ten musí spolu s Odile odísť.

S psychoanalytickými interpretáciami Labutieho jazera (vzťahy rodič-dieťa; alter ego; lietanie v snoch je podľa Freuda len maskovaná túžba po sexuálnom živote) sa pohral Darren Aronofsky vo filme Čierna labuť. Ale tá sa s deťmi nedá pozerať. 🙂

Labutie jazero

Dej aj hudbu slávneho baletu pre potreby tejto knižky autori upravili do child-friendly podoby (nikto na konci neumiera). Ale to vôbec nevadí, pretože Labutie jazero bolo už od svojho vzniku predmetom výrazných adaptácií. Už počas Čajkovského života sa bez jeho súhlasu mala dokonca meniť aj hudba; nehovoriac o nevýraznej pôvodnej choreografii Čecha Juliusa Václava Reisingera. Aj kvôli nej bolo prvé naštudovanie pomerne neúspešné. Libretto inak po skladateľovej smrti prepisoval jeho brat Modest Čajkovskij.

Vážna hudba v detskej knihe nie je novinka

Spojenie vážnej hudby a detskej knižky je určite dobrý nápad, pozrite si, za koľko dolárov sa predáva anglická mutácia knižky Peťo a vlk od Jiřího Trnku s vinylom Sergeja Prokofieva zo šesťdesiatych rokov. Pri živom predstavení v divadle nie je priestor na to, aby deti dokázali vnímať príbeh, a počúvať hudbu dve hodiny dokážu len máloktoré z nich. Na rozdiel od živého predstavenia si text aj hudobné ukážky z knihy môžu deti dávkovať vlastným tempom, a preto je oveľa väčšia šanca, že ich zaujmú.

Desaťsekundové ukážky hudby v knihách série The Story Orchestra, ktoré sa púšťajú priamo z knižky, sú však až príliš krátke. Rozumiem, že je to daň za to, že si ich malí čitatelia môžu púšťať sami, ale dalo sa to vyriešiť aj inak. Desať sekúnd je jednoducho príliš málo. Viac by sa mi páčilo, keby boli ukážky na internetovej stránke, tak ako pri knižke Magdaleny Rutovej Radiobuch, o ktorej som písala tu. Baobab k tomuto titulu urobil veľmi jednoduchú webku s mp3-kami a tú si dokáže bez problémov obsluhovať aj dieťa.

Ďalším sklamaním sú gýčové ilustrácie Jessicy Courtney-Tickle.

Návod na Čajkovského

Vydavateľstvo však urobilo aj kus dobrej roboty. Na poslednej stránke, kde si čitateľ môže znova pustiť všetky nahrávky (spolu ich je desať), nájdete ku každej z nich skvelý návod, ako ich počúvať. Na ktoré nástroje sa zamerať, akú atmosféru vytvárajú, čo vyjadruje tempo atď. Vľavo je tiež kratučký glosár použitých odborných pojmov, Čajkovského medailón a pár slov o choreografii Labutieho jazera: pre baletky je dvojrola Odette a Odile jedna z najťažších, pretože tieto dve postavy majú odlišné choreografické štýly. Nehovoriac o 32-otočkovej piruete, ktorú do úmoru cvičí aj Natalie Portman v spomínanej Čiernej labuti.

Tu je ukážka sprievodcu jednotlivými melódiami z knihy:

ACT III, Arrival of the Guests

This clip starts with one regal-sounding trumpet, which is then joined by another trumpet that repeats the phrase. They then play the same rhythm together. The music seems to announce the prince and royal guests‘ arrival. It is very grand and reflects the magnificent set design of the royal castle.

Podobný návod, ako počúvať Labutie jazero spolu s ukážkami nájdete na tejto stránke. Tento je však určený dospelým.

Komu je kniha The Story Orchestra. Swan Lake / Příběh ukrytý v notách. Labutí jezero určená

Deťom od 4 rokov.

Příběh ukrytý v notách: Labutí jezero vyjde (v auguste 2021) aj v češtine vo vydavateľstve Pikola. Doteraz z tejto edície vydali:

Příběh ukrytý v notách: Louskáček (2020)

Příběh ukrytý v notách: Šípková Růženka (2019)

Příběh ukrytý v notách: Čtvero ročních dob v jediném dni (2018)


Knihu The Story Orchestra. Swan Lake vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Frances Lincoln Children‘s Books. Má 21 strán a rozmer 265 × 304 mm. Vytlačili tlačiarne v Číne. Českú verziu si môžete objednať na slovenskom alebo českom Martinuse.

PREČÍTANÉ LETO 2021: o jazerách

Tento týždeň sa v Prečítanom lete číta o jazerách.

Ilustrované atlasy

Jazerá určite nájdete v každej geografickej príručke. My máme doma a odporúčame Mapy od Mizielińských, Metropolis od Benoit Tardifa, Abecedu (z) měst od Jana Laštovičku a československú klasiku S maliarom okolo sveta. V tej je aj zoznam najväčších jazier a množstvo krásnych ilustrácií, pre ktoré sa knižku oplatí čítať, aj keď niektoré fakty už nesedia.

Náučné, motivačné a eko

Pod zemou / Pod vodou (Mizielińskí; 5 +). V jazerách sa nachádza menej ako 1 % všetkej sladkej vody na svete. Kde je zvyšok? Väčšina sa nachádza vo forme ľadu v ľadovcoch a snehu. Tieto dva riadky dokonale vystihujú hrozbu klimatickej krízy.

Na kraji lesa (Ľubica Schmarcová, Ilona Polanski; 4 +). Ľudský zásah do prírodných biotopov sa rozoberá aj v tejto egrešovke. Dej sa navyše odohráva cez prázdniny, takže je to ideálne čítanie na leto. Prázdninujú aj „jazerné povaľačky“ korytnačky – to je názov jednej z kapitol. 🙂

Vincent (Andrea Gregušová, Zuzana Mitošinková, Lucia Žatkuliaková; 6 +). Environmentálnou výchovou sú takmer všetky knižky z končiaceho vydavateľstva Egreš. Táto sa venuje rôznym formám života vo vode.

Všetko pláva, čo plutvy má aj nemá (Štěpánka Sekaninová, Tomáš Pernický; 4 +). Vo vydavateľstve B4U (patrí pod Albatrosmedia) sa špecializujú na nezvyčajné náučné knihy pre deti. Táto je o tvoroch, ktoré vedia plávať. Ani zďaleka to nie sú len ryby a obojživelníky. Ilustračný obrázok v záhlaví textu je z tejto knihy. Recenzia tu.

Zachariáš a studená voda (Daniel Rušar, Adela Režná; 5 +). Kniha o otužovaní, odvahe a vzťahoch s rodičmi.

Všetko pláva, čo plutvy má aj nemá odetskychknihach.sk

Deti vyvádzajú pri vode

Môžu superhrdinovia nosiť okuliare? (Soňa G. Lutherová, Martin Krkošek; 5 +) Mňa ani moje deti táto kniha veľmi neoslovila, občianska výchova sa tu podsúva až príliš okato, ale ilustrácie Martina Krkošku sú vydarené. Jedna z kapitol sa odohráva pri rybníku.

Prázdniny malého Mikuláša (Goscinny, Sempé; 5 +). Omnoho zábavnejšia je táto stará klasika. Mikuláš síce neprázdninuje pri jazere, ale pri mori, ale táto kniha za malé odbočenie od témy určite stojí.

Nedráždi bráchu bosou nohou (Irena Hejdová, Zuzana Čupová; 5 +). Rovnako vtipná je aj táto kniha z českého vydavateľstva Host. Zaručene pobaví deti i rodičov. Nedráždi bráchu má navyše ambície nastaviť čitateľom zrkadlo a byť rodinnou terapiou. Viac o nej napíšem čoskoro.

Toddler Punk odetskychknihach.sk

Jazerá vo fantázii

The Story Orchestra. Swan Lake – v češtine vyšlo ako Příběh ukrytý v notách: Labutí jezero vo vydavateľstve Pikola. Knižka s ukážkami Čajkovského. Recenzia bude už tento týždeň!

Toddler Punk (Monika Kompaníková, Bianka Török; 5 +). Ťulino pri svojom nočnom putovaní narazí na jazierko. Táto nočná krajina je mu akási povedomá a má pocit, že je tu aj mama, len ju nikde nevie nájsť. Recenzia tu.

Vtáčia legenda (Daniel Hevier, Vladimír Král; 7 +). Jazero a rybník sa opakovane objavujú aj v tejto krásnej knihe z vydavateľstva Trio. Dedko Stehlík a jeho vnuk Martin Straka si dlhú cestu lietadlom krátia rozprávaním príbehov. Inšpirovaní vlastnými priezviskami si vymyslia legendu o ríši vtákov, ktorej vládne orol Harpya. Keďže príbeh tvoria dedko s vnukom spoločne priamo pred našimi očami, najzaujímavejšie sú práve odbočky, kde uvažujú o rozvíjaní deja aj o konkrétnych slovíčkach a novotvaroch. Knižka má navyše aj náučný rozmer: „Všimol si si? Aj menší vtáčik sa môže živiť rybkami. Ale ani tá najväčšia ryba nezhltne čo len malého vtáčika.“ Ilustrácie Vladimíra Krála sú úchvatné. Recenzia tu.

Dýchaj ako macko (Kira Willey, Anni Betts; 3 +). Jogové a meditačné cvičenia autorka deťom približuje cez zvieratká a rôzne upokojujúce predmety. Dieťa si má napríklad predstaviť jazero a vlnky, ktoré sa v ňom šíria, keď doň niekto hodí kameňom. Potom sleduje jazero, až kým sa hladina celkom neupokojí. Recenzia tu.

Vtáčia legenda

Básničky

Chcete vidieť zlatú Bratislavu? (Štefan Moravčík, Martin Kellenberger; 5 +). Zlaté piesky si vyslúžili vlastnú básničku v tejto knihe pre bratislavské deti.

KDO ZABIL SNÍŽKA? (Petra Soukupová) – recenzia

Naše predstavy verzus predstavy iných; naše túžby verzus realita; totálna izolácia, zacyklenie vo vlastných strachoch a nepochopenie zo strany najbližších – svet románov Petry Soukupovej je taký beznádejný a depresívny, až sa človek pýta, o čom môže byť jej detská kniha. Čo zostane z tejto autorky, keď opustí všetky tieto temné témy? Alebo sa ich celkom nevzdá ani v literatúre pre malých čitateľov? Podobne ako Rudo Sloboda (presne pred rokom som písala o jeho výbornej knižke Ako som sa stal mudrcom), aj ona dokázala, že je natoľko skvelá psychologička, že rozumie aj deťom a dokáže presne vystihnúť detské videnie sveta.

Martina, hlavná postava Kdo zabil Snížka?, je v porovnaní so Slobodovým chlapcom Jankom staršia a jej detstvo nie je ani zďaleka taká idylka. Rada sa ešte pritúli k mame, ale na takéto chvíle už má nárok len výnimočne, väčšinou k nej mladšie sestry mamu ani nepustia. Rodičia nemajú na Martinu čas ani peniaze a často pre ňu nemajú ani pochopenie. A hoci je jej to ľúto, ponechaná sama na seba si poradí so všetkým aj bez ich pomoci.

Je to knižka pre deti a o deťoch, ktoré už nie sú malé zlatíčka, pretože už nie sú vo všetkom závislé od svojho okolia. Ešte nie sú v puberte, ale už intenzívne zažívajú pocity osamelosti a nepochopenia zo strany rodičov a iných ľudí. O detské privilégiá už dávno prišli, ale do dospelosti majú ešte tak ďaleko, že ich nikto neberie vážne. Keby som túto knižku čítala v tom veku, prehovorila by mi presne do duše. Aj pocit ukrivdenosti, sčasti oprávnený, sčasti vypestovaný, by mi bol veľmi povedomý.

Dedinská detektívka

Kvázidetektívny rébus, ktorý rieši hlavná postava (kto zabil jej psa Snížka), neznamená, že autorka napísala variáciu na Troch pátračov. Milovníci dobrodružných scén budú sklamaní. Veď čo akčné sa už môže diať na dedine, v ktorej nastálo bývajú len štyri deti (plus dve bábätká). Práve naopak, Petra Soukupová – ako vždy – stavia na psychologických portrétoch postáv, a keby súčasťou života dedinskej mládeže nebola aj poriadna dávka nudy, tento portrét by nebol úprimný.

Priebeh vyšetrovania nie je opísaný tak, aby bol za každú cenu strhujúci. „Vyšetrovatelia“ nemajú poriadny plán a systematické postupy, nedomyslia dôsledky. Občas ich nápady pripomínajú skôr pomstu (nepríjemnému susedovi pustia na slobodu všetky hospodárske zvieratá) a detské jašenie ako logické investigatívne postupy. Naivné nápady detí odpozerané z televízie, samozrejme, k žiadnym veľkým odhaleniam nevedú. V napredovaní ich neustále brzdia okolnosti, s ktorými nepočítali: mama sa zobudí skôr a nepustí Martinu von; deti pri špehovaní nechtiac zažnú svetlo na fotobunku; kvôli mokrému oblečeniu z ležania v tráve sa dvakrát musia vrátiť domov.

pes Snížek

Čudná príhoda so psom uprostred noci

Zápletka – dieťa na vlastnú päsť vyšetruje, kto zabil psa – okamžite pripomenie slávny dvojromán Marka Haddona Čudná príhoda so psom uprostred noci o 15-ročnom autistovi (v slovenčine vypredaný, ale dá sa ešte kúpiť v češtine).

Určite však nečakajte jej českú napodobeninu. Petra Soukupová sleduje príbeh očami celkom obyčajného dievčaťa a jej príhody a myšlienkové pochody ani nechcú byť vtipné alebo srdcervúce ako v Haddonovi. Soukupová vytvorila sofistikovaný odkaz na jeho celosvetový bestseller. Čaro Čudnej príhody je okrem iného v tom, že je to dopredu vyriešená detektívka. Čitateľ takmer od začiatku tuší, na rozdiel od rozprávača – autistického chlapca, že záhada smrti psíka nejako súvisí s dospeláckymi pletkami. V texte Kdo zabil Snížka? tomu nič nenasvedčuje. Ale odkaz na Haddona je taký zjavný (mihne sa tu aj chlapec s duševnou poruchou, ale ten je len okrajovou postavou), že sa ten, kto ho čítal, musí pýtať, či Soukupová dovedie analógiu s Haddonovým príbehom do konca. A naozaj, deti sa v závere dopátrajú k tomu, že paralelný dospelácky svet (klasický trojuholník) zasiahol do ich vesmíru tak nešťastne, že výsledkom bola smrť zvieraťa.

Deti a dospelí v paralelných vesmíroch

V tejto novele akoby si deti a dospelí žili v izolovaných svetoch – všímajú si celkom iné veci, dávajú im celkom iný význam, riešia iné problémy a vôbec nemajú jedni pre druhých pochopenie. Ale keď sa tieto svety prepoja a začnú interagovať, výsledkom nie je len smrť psa, ale aj obnovenie mnohých narušených vzťahov. Martinina mama si konečne uvedomí, že ju potrebuje aj jej najstaršia dcéra, a je ochotná sa jej viac venovať. Úprimné priznanie vlastnej viny zlomí ľady vo vzťahu s ufrflaným čudáckym starcom. Tomu chýbajú vnúčatá, deťom z dediny zase chýba spojenec medzi dospelými. Dedina, obzvlášť takáto malá, je mikrosvet, v ktorom všetky jednotky musia spolupracovať, dopĺňať sa. Keď sa podarí obnoviť takéto oscilovanie, odrazu sa mierne depresívna atmosféra príbehu zmení a Martina si uvedomí, že dedina je skvelé miesto na život a že sa vo vlastnej funkčnej rodine a so svojimi kamarátmi vlastne cíti dobre.

Fantastický nápad prepojiť detskú detektívku s knihou pre dospelých Nejlepší pro všechny je ďalšou ilustráciou myšlienky, že deti a dospelí žijú akoby v paralelných svetoch. V tejto druhej próze sa objavujú niektoré postavy, ktoré poznáme zo Snížka (Viktor, jeho babička a mama), ale riešia sa tu celkom iné, „dospelácke“ témy.

Kdo zabil Snížka? nie je len príbeh o medzigeneračných nedorozumeniach, ale o všetkých hlúpych deleniach na my a oni: vidiek verzus Pražáci, bohatí a chudobní, chlapci a dievčatá. Ak sa takto dobrovoľne vyčleňujeme do svojich bublín, komplementarita týchto mikrosvetov nemôže fungovať a každý má pocit, že mu niečo chýba.

Čitateľmi i kritikmi oceňovaná Petra Soukupová (tu som písala o komikse s témou holokaustu pre tínedžerov, na ktorom sa podieľala) bola za Kdo zabil Snížka? nominovaná na cenu Magnesia litera, a preto si vyslúžila takýto skvelý trailer.

Ilustrátorka Tereza Ščerbová dôstojne dopĺňa takúto prominentnú spisovateľku. Jej sivé akvarely presne vystihujú mierne chladnú, pochmúrnu a tajomnú atmosféru rozprávania. Niečo vykreslí do detailov, niečo načrtne len v strohých líniách – presne ako to v detektívke býva. Rovnako odvážny je aj knižný dizajn.

Ukážku aj s ilustráciami si môžete pozrieť tu:

a dlhšiu textovú ukážku tu.

Komu je určená kniha Kdo zabil Snížka?

Starším deťom asi od 8-9 rokov. Mladšie by mohli príliš citlivo reagovať na smrť psíka (hoci na konci sa ukáže, že ho nezabili úmyselne) alebo na trochu temnú atmosféru knihy. Rieši sa tu aj téma rozpadu rodiny.


Knihu Kdo zabil Snížka? vydalo vydavateľstvo Host v roku 2018. Má 216 strán a rozmer .172×237 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Vyšlo aj ako audiokniha a ekniha.

PREČÍTANÉ LETO 2021: DETSKÉ KNIHY O DÁŽDNIKOCH A DAŽDI

Téma počasia sa v Prečítanom lete objavila aj pred 2 rokmi. Vtedy som zostavila zoznam kníh o počasí DETSKÉ KNIHY O POČASÍ. Tentoraz konkrétnejšie o daždi a dáždnikoch:

Alessandro Sanna: Řeka. Dážď v tejto knihe zo zemitých akvarelov cítite až v kostiach, rovnako ako ostatné skupenstvá vody. Slová sú zbytočné, preto tu ani skoro žiadne nie sú. Recenzia tu.

Kata Strofová: Katastrofický denník Katy Strofovej. Vždy, keď počujem slovo katastrofa, spustí sa mi v hlave pesnička Jany Kirchner, zvučka večerníčka o reportérke Kate Strofovej, ktorá vysvetľuje deťom meteorologické javy. Na jar 2020 RTVS na internete sprístupnila obe série a my sme každý diel videli aspoň štyrikrát. 🙂

Roald Kaldestad, Bjørn R. Lie Dvestošesťdesiatdeväť dní dažďa. Nájdete zopár dáždnikov, lebo v tejto knihe dvestošesťdesiatdeväť dní v roku prší. 🙂 Viac o titule napísala Mimi malá knihomilka tu.

Dážď sa veľmi často objavuje v knihách o emóciách, napr. In My Heart. A Book of Feelings.

Dáždnik sa spomína aj vo Veľkej knihe superschopností. Dve z detí majú superschopnosť udržať si dobrú náladu a optimizmus aj napriek tomu, že vonku prší.

Katarína Kerekesová, Katarína Moláková, Alexandra Salmela: Mimi a Líza, kapitola Zbohom, farba sivá. Pani upratovačka neznáša farby. Farebnú stenu drhne tak dôkladne, že sa z prachu vytvoria búrkové mračná. Keď sa oblaky vypršia, dáždnik sa zmení na loďku a Mimi s Lízou vezmú upratovačku na výlet, na ktorom opäť objaví, aké sú farby krásne.

Daniel Hevier: Abecedárik. Recenzia tu.

Wojciech Widlak: Pán Guľôčka. Krídla. Psík Pľuzgierik si do kvetináča zasadí dvojeurovku, aby mu vyrástli peniaze. Za ne si chce kúpiť dáždnik. Recenzia tu.

Ota Hofman, Ondrej Zimka: Lucia, postrach ulice. Jedna z kapitol sa nazýva D ako dážď. Spomínajú sa tu aj dáždniky, jeden z nich namaľoval aj ilustrátor Ondrej Zimka.

Romana Romanyšyn, Andrij Lesiv: Takto počujem. Ukrajinské štúdio Agrafka v tejto knihe vymyslelo dáždnik ako štít proti neustálemu prílevu hluku (to je ten na ilustračnom obrázku navrchu tejto stránky). Nutne potrebujem niečo podobné! Proti decibelom mojich detí nepomáhajú ani špeciálne slúchadlá s rušičkou hluku (odskúšané počas lockdownu 2021 :)). Recenzia tu.

Katarína Kosánová, Andrea Gregušová, Nataša Štefunková: Ako umelci vidia svet. Najslávnejší slovenský dáždnik je na Skuteckého obraze, o ktorom sa dočítate v tejto výnimočnej knihe.

Heinrich Hoffman, Ľubomír Feldek: Strapatý Peter. Báseň O lietajúcom Robovi.

Tomi Ungerer: Kriktor. Dáždnik nemôže chýbať ani takej dáme, aká sa stará o Kriktora. Recenzia tu.

Kriktor