Kategória: v češtine

najlepšie a najkrajšie knihy v češtine

PRÍBEHY NA DOBRÚ NOC PRE REBELKY (Elena Favilliová a Francesca Cavallová) – recenzia

Už o pár dní vychádzajú Príbehy na dobrú noc pre rebelky 2/Příběhy na dobrou noc pro malé rebelky 2, najvyšší čas na recenziu prvého megaúspešného dielu!

Toto totiž nie je len taká obyčajná kniha. V celej histórii crowdfundingu boli práve rebelky najúspešnejší knižný projekt. Boli preložené do 46 jazykov sveta. Aj to ukazuje, ako ženy dychtia po docenení v spoločnosti. Autorky nemajú o nič menšiu ambíciu ako vytvoriť „lepší svet,“ ako sa píše v úvode. Nadšenie Eleny Favilli a Francescy Cavallo a ich ciele sú nebotyčné, ale môže mať jedna kniha reálny dopad na život budúcej generácie? Keď vidím svoju dcéru, ako dychtivo počúva príbehy odvážnych žien, verím tomu, že áno. Dúfam, že po prečítaní príbehu odvážnej pilotky Amelie Earhart toto povolanie pre moje deti už nikdy nebude čisto mužské. Myslím, že presne toto dokáže urobiť zázraky – nasmerovať myslenie detí dobrým smerom ešte predtým, ako sa niečo pokazí. A ono sa pokazí. Štúdie ukazujú, že už 5 – 6-ročné dievčatá sa cítia menejcenné len preto, že sú dievčatá. Desivé.

Podľa čoho vyberali autorky výnimočné ženy? Nie je to encyklopédia najznámejších žien všetkých čias. Na rozdiel od série Little People, Big Dreams tu nie je napríklad Agatha Christie, Anne Frank, Josephine Baker alebo matka Tereza. Sú tu skôr ženy, ktoré sa napriek odporu okolia rozhodli urobiť niečo nevídané. Pionierky, ktoré razili cestu iným. Iste, sú aj populárnejšie hudobníčky ako Joan Jett, ale tá sa do výberu dostala preto, že v živote musela prekonávať prekážky a predsudky. Medailóny žien sa síce začínajú ako rozprávky (žilo raz jedno dievča), ale text nenechá nikoho na pochybách, že svoje úspechy nedostali zadarmo a museli si ich tvrdo vybojovať v častokrát neprajnom svete.

Najviac nás zaujali príbehy Alicie Alonso, takmer slepej kubánskej baletky, cyklistky Alfonsiny Strada, ktorá štartovala na Giro d’Italia spolu s mužmi, pirátky Grace O‘Malley alebo Julie Child, ktorá varila „koláče“ pre žraloky.

Autorky si zjavne dali záležať na tom, aby jednu formu diskriminácie nenahradila iná. Preto tu nájdeme ženy z celého sveta, napríklad vzpieračku Amnu Al Haddad zo Spojených arabských emirátov. U nás prakticky neznáma, v arabských krajinách veľký idol mladých dievčat. Prekvapilo ma, že na Mauríciu majú prezidentku biologičku a zanietenú ochrankyňu všetkého živého. Popri takých legendách ako pilotka Amelia Earhart sa do výberu dostali aj nenápadné dievčatá ako Ann Makosinski, ktorá vynašla batériu poháňanú teplom dlane a vyhrala s ňou vedeckú súťaž Googlu pre študentov. Panoptikum povolaní je naozaj pestré (od egyptskej faraónky cez boxerku po pilotku F1 či umeleckú tetovačku). Odkaz je jasný: ženy sa v živote môžu stať, čím chcú.

Literatúra ružových faktov

Autorky celkom schválne zahmlievajú žánrovú príslušnosť príbehov a štylizujú ich trochu ako rozprávky (žila raz jedna…; namiesto fotiek ilustrácie). Iste to robili so zámerom vytvoriť zo slávnych životopisov legendy – vzory správania v kolektívnej pamäti. A možno trochu aj so zámerom pripomenúť nám dospelým, že legenda predstavuje len zlomok z toho, čím daný človek v skutočnosti bol, a zvyšok prifarbí ružovou.

V každom prípade moje deti vedeli jasne odlíšiť, že ide o literatúru faktu. Aj preto tieto krátke biografie vzbudili pozornosť našej dcéry omnoho viac ako vymyslené príbehy, ktoré si zvyčajne vypočuje bez komentára. Pri každej žene sa vypytovala na to, kedy a kde žila (časové údaje som musela preložiť do zrozumiteľnejšej reči: táto sa narodila vtedy, keď naša babka, táto žila v časoch kráľovstiev) a na množstvo ďalších detailov. Keďže životopisy sú dosť krátke, ďalšie informácie sme si zháňali na internete. Pozreli sme si video o tom, ako Jane Goodall komunikuje so šimpanzami, ako vyzerajú slávne vzorce v peruánskej Nazce, aj rozprávku Brave o prvej disneyovskej princeznej bez vypúlených očí a korzetu. Pri článku o Astrid Lindgren mi štuplíček celý šťastný šiel ukázať, kde máme doma Pipi dlhú pančuchu.

Príbehy na dobrú noc pre rebelky majú jednotnú šablónu: na pravej strane portrét ženy spolu s krátkym mottom, na ľavej krátky životopis. Rozsah stránky nepustí a niekedy je to škoda, lebo odvaha, intelekt a vynaliezavosť niektorých žien sa rozhodne nedá opísať pár riadkami.

Aby sa deťom lepšie vryli do pamäti biografie slávnych žien, text je podporený výraznými a krásnymi ilustráciami. Je ich presne sto, preto ich vydavatelia nemohli všetky zveriť jednej osobe – zunovali by sa. Jedna ilustrátorka mala na starosti najviac tri portréty a bol to výborný ťah. Moje deti si v knihe s obľubou listujú a pozorujú meniace sa štýly a techniky. Hádajú povolanie žien na obrázkoch.

Slovenka v rebelkách

Jednou zo 60 ilustrátoriek z celého sveta bola aj Slovenka Martina Pauková. Ona sama by mohla byť jednou z portrétovaných žien. Ako vyštudovaná politologička zistila, že ju priťahuje grafický dizajn, presťahovala sa do Londýna, našla si svoj štýl a spustila závratnú kariéru ilustrátorky na voľnej nohe so superhviezdnymi klientmi ako Apple, Google, Guardian, CNN, Ikea a mnoho-mnoho ďalších. Myslím, že je už načase prestať šíriť mýtus o ukrivdenom národe Slovákov, ktorých nikdy nikto vo svete nedocení. Čo tak byť hrdý na Slovenku, ktorej ilustrácie majú doma milióny ľudí?

Príbehy na dobrú noc pre rebelky sa, bohužiaľ, asi prekladali dosť narýchlo. Meno Suu Kyi sa predsa do slovenčiny prepisuje ako Su Ťij. Niektoré vety v knihe nedávajú zmysel, našťastie, nie je ich veľa. Sú to len drobnosti, ktoré väčšina čitateľov asi ani nepostrehne, ale aj tak je to škoda.

Komu je kniha Príbehy na dobrú noc pre rebelky určená

Toto je jedna z kníh, pri ktorej si veľa ľudí povie, prečo tu niečo podobné nebolo už dávno. Je mi však ľúto, že kniha sa prezentuje ako inšpirácia pre dievčatá. Naši bratranci si ju čítajú tiež a nevidia v tom nič nemiestne.

Albatros ju odporúča od 8 rokov a myslím, že to sedí – počíta sa tu s tým, že deti už majú dosť jasnú predstavu o tom, ako svet funguje. My sme ju bez problémov čítali so šesťročnou dcérou, len som občas musela niečo vysvetľovať alebo preformulovať. S väčšou či menšou pozornosťou dokonca počúval aj trojročný štuplík.

Bonus

Rebelky úplne presne vystihli hlad doby po diskurze o ženách, pre ženy, od žien. Spojenie ženská literatúra prestáva mať hanlivý význam. Práve naopak, nový vietor prinášajú stále vo väčšej miere spisovateľky. Ešte pred desiatimi rokmi sa zdalo, že zrovnoprávnenie žien prešľapuje na mieste, no teraz emancipačné hnutie pripomína výbuch sopky a Príbehy na dobrú noc pre rebelky sú priamo uprostred vulkánu.

Milióny predaných výtlačkov, to je vždy záruka, že bude nasledovať pokračovanie. Kým na Slovensku práve vychádza druhý diel, na Kickstarteri prebieha crowdfundingová kampaň na tretí – diár, kam si dievčatá môžu zapisovať svoje vlastné revolučné myšlienky. K projektu patria aj podcasty. Krátke motivačné biografie sa rýchlo stali novým žánrom. Chlapčenskú verziu, Stories for Boys Who Dare to be Different, napísal Ben Brooks (o.i. autor románu Lolito 🙂 ). V češtine vyšla ako Příběhy pro kluky, kteří se nebojí být výjimeční. Pre menšie čitateľky a čitateľov vyšla tento rok zbierka rozprávok, v ktorých sú hlavnými hrdinkami dievčatá Ladybird Tales of Adventurous Girls z vydavateľstva Ladybird Books.

Kým ostatní sa len zviezli na vlne popularity rebeliek, slovenské OZ Esfem predbehlo dobu a kartové hry kvarteto prezentujúce odvážne ženy vydávajú už od roku 2007 :). Páčia sa vám kartičky? Nečudo, dizajn robili Martina Rozinajová a Andrea Labudová. O Martine Rozinajovej bola reč tu. Kvartetá sa kúpiť nedajú, ale na požiadanie ich posielajú napr. učiteľom a učiteľkám 🙂 (esfem@esfem.sk).

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Príbehy na dobrú noc pre rebelky/Příběhy na dobrou noc pro malé rebelky vyšli v roku 2018 vo vydavateľstve Albatros. Slovenskú verziu si môžete kúpiť tu: prvý diel, druhý diel; českú tu: prvý diel, druhý diel.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

HRAVÉ ÚLOHY/HRAVÉ ÚKOLY RADANY PŘENOSILOVEJ – recenzia

Keď vidím, aké úlohové knižky používajú moje deti v škôlke, je mi do plaču. Lacné, so zúfalo amatérskymi ilustráciami a úlohami bez nápadu, ale v súlade s predpísanými normami. Hrozím sa toho, že ak to takto vyzerá aj s učebnicami, škola v mojich zvedavých deťoch veľmi rýchlo vybuduje nechuť k vzdelávaniu. A pravdupovediac, celý segment úlohových kníh na našom trhu je dosť katastrofa. Keďže u nás doma takéto zošity spotrebúvame na kilá, mimoriadne sa vždy potešíme každej lastovičke ohlasujúcej zmenu. Našťastie, prilieta ich čoraz viac.

Baruzzi, Nerádová a iné lastovičky

Onedlho vychádza Bratislava. Hľadaj a nájdi s ilustráciami Márie Nerádovej. Koncom minulého roka veľký rozruch spôsobila nádherná Neviditelná Mumo (recenzia tu). Do tretice search&findovka, ktorá stojí za to: česká Kniha džungle džunglovaté. Aj Slovart zdvihol latku mimoriadne vysoko s originálnymi úlohami Ako maliari vidia svet. Krásne sú aj série od Agnese Baruzzi, Tajomná príroda. Hľadaj, nájdi, spočítaj! (recenzia tu), Tajomné bludiská. Hľadaj, nájdi, spočítaj! a Montessori zošity Moja prvá kniha farieb, Moja prvá kniha tvarov, Moja prvá kniha čísel. Montessori séria od Svojtky zaujme netradičnými aktivitami (recenzie tu a tu).

Radana Přenosilová bola jedna z prvých, ktorí do tohto segmentu vniesli kvalitu. Jej ilustrácie sú nádherné, neviem sa prinútiť vyhodiť už vyplnené zošity. V knižkách pre najmenšie deti ilustrátorka používa len jemnulinké pastelové farby a ich kombinácie vyzerajú sladučko ako jedno veľké lízatko. Oblými tvarmi mi pripomenula Marianne Dubuc (recenzia tu) a dosiahla nimi to isté – z jej obrazov sála pokoj, bezpečie, harmónia, šťastie. Že to nie je celkom reálny svet, to dvoj- trojročným deťom ešte nemusíme vešať na nos 🙂 .

Radana Přenosilová vie nielen krásne kresliť, ale aj rozmýšľať. Klasické úlohy typu cestičky, bludiská, hľadanie párov alebo odlišností sa často snaží niečím ozvláštniť. Popri známych aktivitách s priraďovaním tieňov je tu aj zaujímavejšia verzia – dieťa má určiť, ktorá hračka sa skrýva v ktorom darčeku (líšia sa veľkosťou a tvarom). Neviem, či sa autorka inšpirovala Montessori školou, ale používa niektoré postupy tejto pedagogiky. Jej ilustrácie „dýchajú“ – preplnené strany by jej ako výtvarníčke boli proti srsti. Klasické úlohy sa snaží zasadiť do situácie, v ktorej dávajú zmysel. Napríklad ponožky, ktoré treba roztriediť do párov, sa opraté sušia na šnúre. Dieťa má pomôcť nevidiacemu pánovi s bielou paličkou nájsť správnu cestu. Aj takéto drobnosti zvyšujú motiváciu dieťaťa. Tie moje boli také motivované, že všetky úlohy vyplnili asi za týždeň.

Vo vydavateľstve Axióma vyšla celá séria Hravé úlohy/Hravé úkoly od tejto autorky, z toho niektoré aj po slovensky. My máme doma dva diely: slovenskú verziu tejto knihy a túto.

Komu sú Hravé úlohy/Hravé úkoly určené

Neviem si predstaviť lepší darček pre deti, ktoré začínajú s úlohami. Väčšinu aktivít zvládnu aj dvojroční drobci, najmä ak sa im rodičia aspoň trochu venujú. Zostaviť úlohy pre túto vekovú kategóriu musia byť galeje a na trhu je minimum autorov, ktorí sa o to pokúšajú. Ale Radana Přenosilová si poradila výborne. My sme Hravé úlohy kúpili v čase, keď naša teraz už predškoláčka začínala kresliť. Hoci panáčikov už zvládala, dlho si odmietala priznať, že by vedela nakresliť aj niečo iné. Akékoľvek inštrukcie (najprv načrtni kruh, potom zobák a oči, nakoniec nohy) boli zbytočné. Zlom prišiel až s touto knihou. V jednej aktivite treba obkresliť jemne naznačenú siluetu vtáčika a zajačika. Zvládla to a odvtedy s veľkou hrdosťou maľovala vtáčikov všade. Ďakujem, Radana.

Máte tieto zošity doma? Ako sa vám páčili? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Knižky Radany Přenosilovej vychádzajú vo vydavateľstve Axióma v češtine aj slovenčine. Kúpiť si ich môžete v slovenskom Martinuse tu alebo v českom Martinuse tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

Z DOMU A ZAHRADY (Olga Černá, Eva Volfová) – recenzia

Táto knižka nám celé prázdniny zapadala prachom. Popri nádherných novinkách ako Leotolda (recenzia tu) alebo Prázdniny s Oskarem (recenzia tu) sme sa pravdupovediac nevedeli odhodlať začítať do nej. Podľa vyšívaných ilustrácií som čakala niečo urputne vzdelávacie a hlavne ukrutne bio-eko-nudné. Chyba! Kratučké poviedky síce bio-eko sú, ale nezáživné rozhodne nie, čítajú sa naozaj výborne. Občas pripomínajú magický realizmus, inokedy si fantáziu naplno pustia na špacír. Olga Černá dokazuje, že aj rozprávky pre deti môžu mať skutočnú literárnu hodnotu. Kniha bola zaslúžene nominovaná na cenu Zlatá stuha 2012 za literárnu časť. Za poctu Miroslavovi Šaškovi To je Praha dokonca získala spolu s ilustrátorkou superprestížne ocenenie Bologna Ragazzi Award.

Omrvinky pre draka

Výstavba poviedok je vždy rovnaká. Začínajú sa opisom najbežnejších aktivít okolo domu a záhrady. Deti – starší brat a mladšia sestra – pomáhajú mame napríklad vyvesiť opratú bielizeň, sadia tekvičky, zdobia veľkonočné vajíčka. Tieto scény sú svojou všednosťou veľmi autentické. Autorka pridala množstvo detailov z rodinného života (otec pracuje z domu ako programátor, niekedy sa mu darí, inokedy nie), navyše všetky postavy sa správajú ako živé bytosti – občas plačú, hnevajú sa, závidia si, predvádzajú sa pred ostatnými. To všetko robí ich príbehy ľahko uveriteľnými. Ale je to len príprava pre magický zvrat. Tajomnú čiernu guľôčku záhadne zhltne drevený drak na zábradlí. Z nafarbených štipcov sa stanú vtáčiky a rozletia sa po celej záhrade. Z tekvičky predpestovanej v interiéri vyrastie obria tekvica, v ktorej si deti urobia domček aj s nábytkom (keď som zháňala semienka tej gigantickej odrody, skoro som odpadla: predpestovaná tekvica naozaj vyrastie väčšia!).

Olga Černá Z domu a zahrady odetskychknihach.sk

Rozprávačom je 144 cm vysoký chlapec Matěj (štvrták na základke?) a čitateľ mu jeho vek uverí – na svet sa pozerá detskými očami. Všíma si detaily pre dospelých také nepodstatné, že by ich ani nezaregistrovali. Práve preto je prechod z reality do magického sveta taký plynulý – veď sa pozerá dieťa. Keď sa k slovu dostane sestra Hanka (108 cm – štyri roky?), do sveta detskej fantázie sa ponoríme ešte hlbšie.

Hanka sa bojí, že ju úponky tekvice chytia za nohu. Upokojí sa, keď jej brat sľúbi, že ju vyslobodí. Omrvinkami pravidelne kŕmi dreveného draka na zábradlí, aby ho náhodou nenapadlo od hladu zožrať obyvateľov domu. Matěj vie, že to sa nemôže stať, ale tiež sa mu občas zdá, že za ním drak otáča hlavu. Keď chcú deti prinútiť mrkvu, aby rástla, Hanku napadne, že by jej mali zahrať na píšťalku. V televízii totiž videla hada, ktorý pri zvukoch píšťalky „vyrástol“ z koša. Buď si Olga Černá dôsledne zapisovala výroky svojich detí, alebo stalkovala detské ihriská. Lebo takto interpretovať svet dokáže len dieťa. Výborné!

Olga Černá Z domu a zahrady odetskychknihach.sk

Štipce na bielizeň sú lepšia hračka ako Barbie s ružovým poníkom

Čím ešte zaujme Z domu a zahrady? Fascinovalo ma, ako sú Matěj a Hanka zrastení so záhradou a (vidieckym) domom, v ktorom bývajú. Nie je náhoda, že v príbehoch sa vystriedajú všetky ročné obdobia. Príroda a práce na záhrade určujú rytmus ich života. Starý dom so všetkými zákutiami (aj pôjdom, tam sa nemôže nestať niečo magické) je ideálnou kulisou pre vintage atmosféru poviedok.

Deti, ktoré sa dokážu krásne zahrať s čímkoľvek, navzájom si pomôcť a spolupracovať, držať spolu, majú nekonečnú voľnosť a podporu chápavých rodičov, nepoznajú stres ani nudu – tak si mnohí dnes idealizujeme predstavu rodiny z minulých čias. 21. storočie do Matějovej a Hankinej súdržnej rodiny veľmi nepreniklo nie preto, že by sa pred ním izolovali (veď otec je programátor). Oni ho len nepotrebujú. Selanka? Áno, ale prudko príťažlivá.

Nudiť sa dokáže len ten, kto je sám nudný. Prečítajte si recenziu na príbehy z malého mesta so zaujímavou obálkou od Daniely Olejníkovej.

Pripomenulo mi to prázdniny u mojich starých rodičov. Domy také obrovské, že niektoré izby neboli vôbec využívané. Akú atmosféru malo hrať sa v nich! A všade látky – mohutné závesy, hrubé koberce a obrus nielen na stole, ale aj na každom kuse nábytku vrátane televízora. Vyšívané plátna boli porozvešiavané po stenách namiesto obrazov. Najviac mi utkvela v pamäti modrou niťou vyšívaná nástenka v kuchyni. Asi preto vždy, keď je reč o vyšívaní, predstavím si tieto naivné folklórne výjavy. Eva Volfová, našťastie, šije celkom inak. Moderne a zámerne nedokonale. Deťom tak vnukne pocit, že niečo podobné by zvládli aj ony.

Olga Černá Z domu a zahrady odetskychknihach.sk

Komu je kniha Z domu a zahrady určená

Celý čas som v podstate popisovala, ako sa kniha páčila mne. Aby som nebola nespravodlivá: našu predškoláčku zaujala rovnako ako mňa, kapitolu o zvieratku z praskliny na stene sme museli čítať stále dookola. Nezvyčajnú ilustrátorskú techniku deti prijali tiež s nadšením.

Bonus

Poviedka o obrovskej tekvici bola taká inšpiratívna, že som hneď na internete zháňala semienka gigantických odrôd, budúcu sezónu ich vysadíme u dedka a babky :). Zaujal nás aj popis, ako nafarbiť veľkonočné vajíčka cibuľovými šupkami. Na Veľkú noc vyskúšame.

Máte túto knihu doma? Páčila sa Vám? Máte nejaké otázky? Napíšte mi do komentára!

Kniha Z domu a zahrady vyšla vo vydavateľstve Baobab v roku 2011. Má 48 strán a rozmer 228×243 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, môžete si ju kúpiť tu (v slovenskom Martinuse) alebo tu (v českom Martinuse).

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

STROM, KTORÝ DÁVA / O STROMU, KTERÝ DÁVAL (Shel Silverstein) – recenzia

Nestáva sa často, aby v knihe boli iba dve postavy (ak nerátame tretiu postavu, ktorej trčia len nohy). A ešte nezvyčajnejšie je, ak jednu z nich po celý čas vidieť len spolovice. Ak by to bola ľudská bytosť, bolo by to veru poriadne čudné. Odseknutá koruna stromu môže byť v tomto prípade metaforou nášho vzťahu k prírode: nevnímame ju v jej komplexnosti, ale len z obmedzenej ľudskej perspektívy. Pretože chlapec a strom, ktorých dialóg tvorí túto tenkú knižku, nezastupujú nič menšie ako ľudstvo a prírodu (ponechám teraz bokom fakt, že vyčleňovať ľudí z prírody je samo osebe sebastredné alebo, ak chcete, antropocentrické).

Budem úprimná, našej predškoláčke sa táto kniha vôbec nepáčila. Tušila som prečo a svojimi slovami mi to aj potvrdila. Vzťah chlapca a dávajúceho stromu je tak očividne nesymetrický, že táto do očí bijúca nespravodlivosť pobúrila aj moju dcéru. Ale ani knihy pre deti nie sú vždy napísané preto, aby sa páčili. Strom, ktorý dáva chce deti celkom schválne vyrušiť a znepokojiť. A prinútiť ich tak skutočne sa zamyslieť nad nepríjemným, ale pravdivým posolstvom. Ak by totiž strom v tomto príbehu bol človekom, chlapcovo správanie voči nemu by bolo neospravedlniteľné.

Autor Shel Silverstein dal stromu zámerne schopnosť hovoriť a cítiť, v angličtine ho dokonca označuje osobným zámenom she. Chcel tak primäť čitateľov nazerať naň ako na živú bytosť, ktorá má svoje potreby a limity. Nič z toho však chlapec nerešpektuje. Ten od stromu, ktorý dáva a dáva a dáva len berie a berie a berie. Najprv je ich vzťah vyrovnaný: chlapec sa so stromom hrá a má ho rád. Keď však vyrastie, stratí oň záujem a vracia sa len vtedy, keď niečo potrebuje – peniaze za jablká, drevo na dom alebo obyčajný peň na oddych. Silverstein vložil do textu aj nenápadnú nápovedu deťom, že príbeh majú vnímať ako širšie podobenstvo. Chlapca v celom príbehu nazýva chlapcom, hoci ten postupne rastie, až nakoniec celkom zostarne. Skvelý nápad, ako deti naučiť, že slová v literatúre mávajú aj iný význam ako v bežnej reči.

Priznávam, táto moja interpretácia je prehnane negativistická. Kto nechce, nemusí medzi riadkami vnímať chlapcovu aroganciu, len veľkodušnosť stromu. Presne ako náš štuplíček (3 roky), ktorému sa knižka veľmi páčila. Po prvom čítaní sme si dali brainstorming o tom, koľko vecí pochádza zo stromov. A ich zoznam bol poriadne dlhý. Okrem iného zo stromov máme papier a lepidlo, z ktorých je vyrobená táto výnimočná kniha.

Popri eko výklade má príbeh aj iné vrstvy. Je to tiež obžaloba dospeláckeho konzumu a oslava detskej bezprostrednosti, hravosti a radosti zo života. Chlapec, hoci stále berie, sa neteší z ničoho a v starobe sa len sťažuje. Strom je šťastný, keď môže pomôcť. Je spokojný aj vtedy, keď sa rozdá takmer do posledného kúska. Pripomína to Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom alebo ľalie poľné. Nečudo, že si túto knihu privlastnili aj kresťania. Ale podľa mňa tu rozhodne o propagáciu lásky k blížnemu až do totálneho sebaobetovania nejde.

Strom, ktorý dáva sa dá čítať aj ako alegória o vzťahu rodič – dieťa, presnejšie matka – dieťa (lebo she). A veľmi výstižná! Počiatočnú bezbrehú obojstrannú lásku, keď sú si matka a dieťa jeden pre druhého celým vesmírom, rýchlo vystrieda rezervovanosť chlapca-pubertiaka. Strom-rodič, ochotný vzdať sa úplne všetkého, nežiada nič, len ponúka. A dieťa bez okolkov berie, kým nie je čo zobrať. Je smutný pohľad na strom, ktorý od života nečaká nič, len občasné stretnutia so svojím chlapcom. Túto interpretáciu podporuje aj čudesné oslovenie chlapec, ktorým sa strom prihovára starcovi: pre rodičov potomok vždy ostane ich dieťaťom, bez ohľadu na jeho vek. Bola som zvedavá, či malí čitatelia dokážu rozlúsknuť takúto metaforu. A s údivom som pozorovala, ako mi naša predškoláčka sama od seba ukazuje, že konáre stromu skoro na každom obrázku pripomínajú ľudské ruky.

Ilustrácie sú, rovnako ako text, zjednodušené až na podstatu. Žiadne farby, žiadne ozdoby, len strom a chlapec načrtnutí jednoduchou čiernou linkou. Shel Silverstein bol aj karikaturista a je to vidieť. A predsa je tu množstvo detailov, ktoré detským očkám neujdú: ovisnuté konáre, keď je strom opustený a smutný; druhé srdce na kmeni stromu, keď sa chlapec zaľúbi do dievčaťa. A stále rozmýšľam, či je scéna, kde sa chlapec hrá na kráľa lesa, narážka na o rok staršiu kultovku Kde žijú divé zvery (recenzia tu).

Shel Silverstein sa úspechom Mauriceovi Sendakovi vyrovnal. Strom, ktorý dáva bol v roku 2001 14-tou najpredávanejšou detskou knihou. V 70-tych rokoch vznikol aj krátky animovaný film, ktorý nahovoril Silverstein.

Komu je kniha Strom, ktorý dáva určená

Keď sme doma pred rokmi čítali ruskú klasiku pre deti, dostala som mierny kultúrny šok. Zlo tu bolo málokedy potrestané, často naopak zvíťazila prefíkaná klamárka líška. Tolstého rozprávky ma donútili zamyslieť sa nad tým, či deti naozaj potrebujú počúvať len príbehy s morálnym posolstvom, o umelej idylke, alebo je pre ne užitočnejšia takáto realistická škola života už v útlom veku? Nechce sa mi pátrať, ako túto otázku rozriešili psychológovia. Osobne si skôr myslím, že deti netreba izolovať vo vymyslenom svete, kde vždy zasiahne vesmírna spravodlivosť. Ak je rodič pripravený čítať a vysvetliť im aj smutný príbeh ako Strom, ktorý dáva (hoci strom neochvejne trvá na tom, že je šťastný), potom deti budú pripravené tiež. Ako im pomôcť spracovať túto nestarnúcu klasiku? Tu alebo tu nájdete otázky na spoločný rozhovor po čítaní.

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Kniha Strom, ktorý dáva vyšla v roku 2013 vo vydavateľstve Slniečkovo. Má 56 strán a rozmer 179 x 250 mm. V češtine vyšiel Strom, který dával vo vydavateľstve Librex v roku 2007. Ak vás recenzia zaujala, slovenskú verziu si môžete kúpiť tu. Českú verziu tu. Anglickú verziu tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

PRÁZDNINY S OSKAREM (Eva Maceková) – recenzia

Kniha 12 hodin s Oskarem bola pred pár rokmi môj prvý úlovok z knižného festivalu BRaK. Koncept výjavov z bežného života (raňajky, stretnutie so susedom na schodoch, prechádzka po panelákovom sídlisku, cesta autobusom, nakupovanie školských potrieb) prerušovaných občasnými úlohami (nájsť pár ku každej ponožke v Oskarovej rozhádzanej izbe) bol taký nezvyčajný, že som sa bála, ako ho prijme naše vtedy jediné dieťa. Zbytočne. Knižka sa hneď stala najobľúbenejšou a dlhé týždne sme si ju čítali každý deň. Preto keď tento rok vyšlo pokračovanie, neváhala som ani chvíľu. Oskar je stále ten istý, a predsa sa zmenil – vyrástol, dospel v tvári, schopnostiach i záujmoch.

Je mimoriadne nezvyčajné, keď sa na obálku knihy dostane iba meno ilustrátorky (Eva Maceková), a spisovateľkine (Tereza Horváthová) nie. Vypovedá to o pomere slovná verzus obrazová časť. Táto kniha je jednoznačne určená pre ľudí, ktorí si dokážu vychutnať kvalitné ilustrácie. 12 hodin s Oskarem dokonca získala veľmi prestížne ocenenie na knižnom festivale v Bologni. Okrem toho aj titul Nejkrásnější česká kniha roku 2012. Škoda, že táto talentovaná slovenská ilustrátorka vydáva knihy v zahraničí (okrem českého Baobabu Oskara vydalo aj veľké francúzske vydavateľstvo Seuil, holandské Boycott, španielske mtm Editores SL), ale na Slovensku nie.

Punk + horor + Mickey Mouse

Eva Maceková má k detským motívom blízko. V celej jej tvorbe sa opakujú bucľaté detské tváričky, zajačiky, mickey mousovia, hojdacie koníky, ale do detskej izby by ste si jej obrazy určite nedali. Sú to vtipné, ale poriadne temné, hororové pankáčske veci 🙂 . Na pankáčku je však autorka nesmierne empatická. Je neuveriteľné, ako dokázala pri tvorbe detských kníh skrotnúť a vcítiť sa do detského vnímania sveta. Porozumela mu tak skvele, že až kým som nezačala na internete pátrať, kto je autorkou tejto knihy, bola som presvedčená, že ju musela nakresliť nejaká žena na materskej. S temnými pankáčskymi obrazmi má Oskarov mierumilovný idylický svet spoločné len divoké farebné kombinácie.

Podobne ako v predchádzajúcej knihe, ani v pokračovaní Prázdniny s Oskarem nie je text určujúci, len pomáha dotvoriť jednoduchú dejovú líniu: prvák Oskar strávi posledný deň v škole, poslednýkrát zájde do vyprázdneného mesta, pobalí sa a odcestuje s dedkom na dedinu. Tam ho čakajú klasické prázdniny na vidieku – so stanovačkou, opekačkou, lovením rýb, zbieraním húb, kúpaním v jazere, varením marmelády.

Komiksová omaľovanka

Nie je tu žiadna zápletka ani následné rozuzlenie, dej plynie pokojne, bez dramatických výkyvov, ako letný potok. V celej knihe sú len dva mierne dramatizujúce momenty – keď Oskar s dedkom takmer nestihnú vlak a keď Oskarov záletný kocúr so sympatickou mačacou slečnou zachránia jeden druhého pred kriminálnou mačacou bandou. Tieto „akčné“ digresie sú odlíšené aj vizuálne, aby bolo jasné, že sú to len výnimky z pokojného až ospalého letného tempa. Majú formu bielo-modrého komiksu s niekoľkými prázdnymi políčkami, ktoré si má vyplniť čitateľ sám. Zvyšné okienka moje deti pochopili ako omaľovanku – kontrast s mimoriadne farebným zvyškom knihy bol naozaj veľký.

Podobne ako v Dite od Jany Bodnárovej (recenzia tu), aj tu je vyhýbanie sa dobrodružstvu zámerné. Záznam množstva na prvý pohľad nepodstatných detailov (presný názov dedkovej dediny, tabuľa s odchodmi vlakov na stanici, koľko zvierat videl Oskar cestou vlakom, zoznam krajín, ktoré precestovala babička, pohľadnice, ktoré odtiaľ poslala aj s dátumami) dáva knihe autentický ráz, akoby to bola rodinná kronika jedného leta. A Oskarova rodina, až na mimoriadne akčnú babičku, je ako každá iná. Preto sa v tejto knihe spozná každé dieťa.

Ako používať túto knihu?

Ak by ste v nej hľadali len príbeh, prebehnete ju za pár minút a už sa k nej nevrátite. Ale ak vás aspoň trochu oslovia veľké ilustrácie, určite vás inšpirujú k nejakému rozhovoru alebo aktivite. Mojim deťom napríklad pri pasáži o stanovačke okamžite skrsol v hlave nápad postaviť si stan. A o dva dni sme v ňom aj úspešne prenocovali.

Prázdniny s Oskarem tiež odporúčam použiť rovnako ako vlastný fotoalbum letných zážitkov. Tým, že dej knihy sa tak vlečie, aspoň nikam neutečie, keď prerušíte čítanie a budete si sami rozprávať o vlastnej opekačke, hubovej praženici alebo ceste vlakom. Pri čítaní tejto knihy bez príbehu si uvedomíte, že deti neženie dopredu snaha zistiť, „ako sa to skončí.“ Zrazu je čas na každú otázku, na každú myšlienku.

Je tu niekoľko úloh typu Skúste povedať, čo si Oskar zbalil na stanovačku, čo potrebuje na opekačku, z akých surovín sa vyrába zmrzlina a podobné. Odpovede sú naznačené v ilustráciách. Tie sa dajú využiť aj tak, že necháte deti pozerať sa na obrázky povedzme jednu minútu a potom knihu zatvoríte a vyzvete ich, aby vymenovali všetky predmety z danej stránky, na ktoré si spomenú. Určite si vymyslíte aj nejaké vhodné slovné hry. Ak sa vaše dieťa práve učí písať, môže napríklad pod každý predmet napísať jeho názov. Kniha Prázdniny s Oskarem vám dá maximálnu slobodu, ako s ňou narábať.

Má aj jasný edukačný rozmer. Predstavujú sa tu poľnohospodárske práce, lesné, vodné i domáce zvieratá, ich potrava, vzťah k ľuďom, aj zvuky, ktoré vydávajú. Veľmi sa mi páčilo, že autorky deti nepodceňujú a odpovede na niektoré minikvízy dali poriadne zabrať aj mne. Na Youtube sme si museli pozrieť, aký zvuk vydáva líška a netopier. Gúglili sme aj muchotrávku červenkastú (amanita rubescens, muchomůrka růžovka), z ktorej si Oskarov dedko varil praženicu (naozaj je jedlá).

Vidieť, že Oskar vyrástol a rieši už celkom iné veci ako v prvej knihe. Mám tak pocit, akoby rástol spolu s našou predškoláčkou a veľmi sa poteším, ak ju v budúcnosti bude sprevádzať aj ďalšou knihou, v ktorej zase o niečo podrastie a zmúdrie.

Komu je kniha Prázdniny s Oskarem určená

Čitateľ si sám určuje, ako bude s knihou pracovať, preto si ju každé dieťa v kategórii 3 – 8 rokov môže prispôsobiť svojim záujmom a schopnostiam.

Bonus

Prečítajte si rozhovor s Evou Macekovou (tu alebo tu) a pozrite si jej blog, možno sa doklikáte k zaujímavým módnym kúskom 🙂 .

Máte doma knihy Evy Macekovej? Páčili sa vám? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Kniha Prázdniny s Oskarem vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Baobab. Má strán 64 a rozmer 230×330 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, môžete si ju kúpiť tu.

Prvý diel, 12 hodin s Oskarem, vyšiel v roku 2012. Má 48 strán a rozmer 240×330 mm. Môžete si ho kúpiť tu.

Ešte linky na český Martinus: tu si kúpite Prázdniny s Oskarem, tu 12 hodin s Oskarem.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

HÁVEDNÍK / HÁVĚTNÍK (Jiří Dvořák, Daniela Olejníková) – recenzia

Už dva týždne sa z nášho bytu počuť dva detské hlásky urputne vykrikovať Sadni! Ľahni! Ostaň! – to sa detváky pokúšajú vycvičiť každú muchu, čo k nám priletí, na domáceho miláčika. Už dva týždne si totiž na dobrú noc čítame Hávedník 🙂 .

Už len pri pohľade na obsah – Blcha, Kliešť, Komár, Križiak, Moľa, Mora, Mucha, Myš, Osa, Pásavka, Pásomnica, Pijavica, Potkany a krysy, Slizniak, Smrtihlav, Sršeň, Ucholak, Upír, Vretenica a mnoho ďalších – sa citlivejším osobám začne prevracať žalúdok. A čo sľubujú názvy hesiel, to text aj vrchovato naplní – naozaj oplýva nechutnosťami a nepríjemnými detailmi. Medzi heslá sa dostali aj živočíchy a organizmy, ktoré by sme háveďou nenazvali – vírus chrípky, zubný kaz – ale že nám dokážu strpčiť život, o tom niet pochýb.

Komárica sa hnevá

Meno ilustrátorky Daniely Olejníkovej sa konečne dostalo na obálku a zaslúžene. Koľko je za týmito obrázkami práce, som si uvedomila vtedy, keď sa ma dcéra spýtala – Mami, prečo je tá komárica nahnevaná? A naozaj. Na prvý pohľad odlíšite mierumilovného samčeka, ktorý sa živí výlučne nektárom, od zákernej krvilačnej samičky. Emócie im odčítate v očiach. Klobúk dole. Olejníkovej ilustrácie sú často veľmi vtipné a knihe dodávajú naozaj zvláštnu atmosféru. Je to hlavne tým, že pre prírodovednú tému si zvolila tie najnepravdepodobnejšie farby – neónovú ružovú, neónovú žltú a tyrkysovo-zelenú.

Určite preto, aby už na prvý pohľad bolo jasné, že Hávedník nie je seriózna vedecká encyklopédia, ale skôr heslovitá zbierka osobných príhod, vtipných dialógov, básničiek, hádaniek a zábavných pikošiek. Popri tom si však dokáže zachovať odbornú úroveň. Na tomto hybridnom štýle sa mi páčilo aj to, ako ukazuje háveď aj z inej perspektívy – ich vlastnej. Na viacerých miestach rozprávajú chrobáky v prvej osobe alebo dialógoch. A často sa posťažujú, že ani oni to nemajú ľahké. Včely masívne hynú kvôli malým klieštikom. Mole múčne majú svoje roztoče a na nich zase parazitujú mikróby.

Zhýralé škorce alebo jedli ste aj vy dnes na raňajky výlučky vošiek?

Z perličiek v knihe ma najviac zaujalo, že v Austrálii žije trojmetrová dážďovka. To, že krtko paralyzuje dážďovky a v takomto čerstvom stave si ich uchováva v komôrke, sme už vedeli. Ale že za istých okolností mu môžu zdrhnúť aj dážďovky bez hlavy, to bolo prekvapenie. Komôrku má aj vták strakoš, ktorý si nadbytočné ulovené chrobáky a malé živočíchy napichuje na šípkové tŕne. Pobavila informácia o škorcoch, ktoré si rady pochutia na skvasených plodoch bazy. Nikdy by mi nenapadlo, že za ich škriekaním je alkohol. Dozvedela som sa, odkiaľ sú tie zákerné mnohobodkové lienky, ktoré našej babinke minulý rok požrali celú úrodu. Aj to, že niektoré rastliny napadnuté húsenicami si dokážu špeciálnou vôňou privolať na pomoc osy.

Čo ma ešte prekvapilo? Že stonožka nikdy nemôže mať sto nôh. Že včely občas kradnú med a ako na to doplatia. Že včielka Maja nie je jediná – väčšina druhov včiel sú samotárky a žijú mimo skupiny. Že lesný med je prevažne z výlučkov vošiek. Že voľne žijúce holuby sú potomkami skrotených holubov. Že kliešte vnímajú pach a teplo nohami. Že samička pavúka kvetárika dvojtvarého dokáže meniť farby ako chameleón. Že kosec (záchodový pavúk) v nebezpečenstve na odlákanie pozornosti podhodí predátorovi vlastnú nohu. Zostane mu ešte sedem, takže sa bez veľkej ujmy zachráni. Ak si vás vyhliadol kliešť, pomyslite si, že niektoré ryby to majú ešte ťažšie. Lastúrnatka Cymothoa žije v ich ústach. Miesto si urobí tak, že im vyžerie jazyk.

Hávedník je znôška dychvyrážajúcich pikošiek, ale odbornosťou je na úrovni Pestrej prírody a podobných publikácií. Autor často cituje odborné výskumy. Rovnako ako sa deti musia naučiť, že ovocie a zelenina nerastú v supermarkete, tak by mali vedieť, že kolektívne ľudské poznanie pochádza prevažne z vedy a výskumu. A preto sa stále vyvíja. Kniha tiež ukazuje, aká dokáže byť veda zábavná. Plusové body pre autora navyše. Bodaj by všetky učebnice vyzerali ako Hávedník.

Tu sú ďalšie ukážky ilustrácií z knihy.

Komu je kniha Hávedník / Hávětník určená

Všetkým deťom, ktoré sú pripravené postúpiť od Včielky Maje na vyšší level. Najzanietenejší entomológovia sú určite malí škôlkari. Hoci obsah prešpikovaný zaujímavosťami ich zaručene zaujme, jazyk tejto knihy je prispôsobený skôr mladším školákom. My sme si ju čítali s predškoláčkou a občas som musela niektoré termíny a obrazné vyjadrenia prekladať do pre ňu zrozumiteľnejšej reči. Ale zvládli sme to a kniha mala veľký úspech. Horná hranica pre túto knihu neexistuje. Ak hľadáte knihu, ktorá zaujme dospelých rovnako ako deti, tak toto je presne ona. Menším výskumníkom (troj- a štvorročným) odporúčam skôr konzervatívnejšiu a rovnako nádhernú Hravouku (recenzia čoskoro) s milučkou sprievodkyňou myšičkou.

Bonus

So skvelými knižkami, ako je táto, skoro vždy dostanete aj niečo naviac, čo poteší. V tomto prípade je to rozložiteľná obálka, na ktorej je návod na domček pre hmyz. Ten síce nemáme v pláne zmajstrovať, ale naša misia pri najbližšej výprave na lúku je jasná: nájsť zamaskovanú samičku pavúka kvetárika.

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Kniha vyšla v roku 2015 v slovenčine vo vydavateľstve Artforum a zároveň v češtine vo vydavateľstve Baobab pod názvom Hávětník. Má 72 strán a rozmer 243×221 mm, resp. 214×235 mm.

Slovenskú verziu si môžete kúpiť tu, českú v českom Martinuse tu.

TOTÁLNÍ NASAZENÍ (Tomáš Hodan, Ondřej Nezbeda, Petra Soukupová) – recenzia

„Totální nasazení (německy Totaleinsatz, resp. NS-Zwangsarbeit) je pojmenování pro nucené pracovní nasazení, kterému byli v době nacistického Německa podrobeni obyvatelé okupovaných zemí. Totálně nasazení byli většinou nedobrovolně dopraveni do Třetí říše, kde vykonávali otrockou práci za nelidských podmínek“ (Wikipedie).

Dnes je 8.5., všade sa hovorí len o druhej svetovej, a tak som sa rozhodla aj ja vytiahnuť jednu dávnejšie napísanú recenziu na vojnovú knihu Totální nasazení. V 21. storočí už nikoho neprekvapí, že má formu komiksu. Dokonca nie je ani prvá. Ak však hľadáte druhého Mausa (Art Spiegelman), budete sklamaní. Veď také pôsobivé dielo je skoro nemožné prekonať. A presne to je hrozné, že tému holokaustu a vojnového utrpenia vnímame cez umelecké kritériá a dojmy. Každý vojnový príbeh si zaslúži, aby sa naň nezabudlo. To je zjavne aj motivácia neziskovky s názvom Post Bellum, ktorá spolu s vydavateľstvom Argo knihu vydala.

A kniha čitateľovi ani nedovolí skĺznuť do toho, aby ju čítal odosobnene ako román. Tri ženy, ktoré tu vyrozprávali svoj príbeh, stále žijú. Je tu aj ich súčasná fotografia i staršie fotky z rodinného albumu, dokonca aj rodný list z pracovného tábora. Jedna z nich, s úsmevom Magdy Vášáryovej, mi výzorom veľmi pripomína moju prababku. Aj takéto detaily podporujú vcítenie sa do ich osudu. Ten sa navyše odohráva v našom geopriestore – v Česku, Nemecku, Poľsku, na Ukrajine.

Tri príbehy nie sú honbou za čo najväčšími krutosťami, tie sa skôr odohrávajú „mimo kameru“ – zatýkanie, vybité zuby v kaluži krvi, vystrašené dievča uteká bosé v snehu, skrýva sa v senníkoch, potkany a šváby v zajateckom tábore – explicitné násilie neprekročí takú mieru, aby knihu nemohli čítať aj mladší tínedžeri. Editori dbali o to, aby komiks zobrazoval len vlastné zážitky troch žien. Preto sa o vraždách príbuzných dozvedáme len z rozprávania.

Paradoxne najsilnejšie sú veľmi osobné momenty, kde zdanlivo nešlo o nič. Napríklad spomienka Francisky, ktorá sa narodila v pracovnom tábore, na trápnu chvíľu, keď v kaderníctve nemala dosť peňazí na zaplatenie strihania. Vojna, aj mnoho rokov po tom, ako skončila, stále zasahovala ľuďom do života. Franciskin príbeh sa končí, keď má šestnásť rokov, v momente, keď odpúšťa mame, že ju dala do detského domova. Aj Jarmilin príbeh sa končí až hlboko v dobách komunizmu, keď sa naposledy stretáva s fantómom z pracovného tábora. To všetko je pripomienkou, ako hlboko dokáže vojna poznačiť ľudstvo – na celé generácie.

Komu je kniha Totální nasazení určená

Deťom, ktoré sa už trochu zaujímajú o dejiny, a ktoré už znesú aj trochu explicitného násilia, teda približne od 10 rokov.

Kniha vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Argo v spolupráci s neziskovkou Post Bellum. Má 120 strán a rozmer 215×303 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

NEVIDITELNÁ MUMO (Lukáš Opekar) – recenzia

Táto kniha sa prehnala naším trhom ako víchrica. Vyšla na jeseň 2017 a už pred Vianocami bola skoro všade vypredaná. Vypredať celý náklad za pár mesiacov – to je sen každého vydavateľa. Neviditelná Mumo si jednoznačne koledovala o dotlač.

Za fotku ďakujem vydavateľstvu Mazzel

Naše detváky Mumo dostali ako oneskorený vianočný darček na Veľkú noc, takže už pár týždňov ju konečne študujeme aj my. Hoci sme ju prečítali už viackrát, stále sa jej dožadujú. Je to, citujem, „najlepšia kniha všetkých čias.“ Vďaka čomu je Neviditelná Mumo taká lákavá?

Je nádherná

Koľko práce je za týmito zložitými miniatúrnymi kompozíciami, to si ani neviem predstaviť. Je radosť na ne pozerať. Sú precízne usporiadané a krásne farebné. Priznávam, že občas detvákom kúpim knihu len preto, že sa páči mne. Tak to bolo aj s Mumo.

Za fotku ďakujem vydavateľstvu Mazzel

Originálne hľadacie aktivity na precvičenie pozornosti a systematickosti

Úlohových knižiek typu search&find u nás veľa nie je. Táto poteší o to viac, že je skutočne originálna. Doma máme asi dve anglické search&findovky, a hoci sú veľmi pekné, nikdy detváky nebavili natoľko, aby naraz vyriešili všetky úlohy. K Mumo sa naopak rady vracajú a opakujú tie isté úlohy. Aktivity (hľadanie malých predmetov v skrumáži hračiek, všelijakých guličiek, zrniečok a domácich potrieb) nenudia aj vďaka tomu, že majú rozdielnu náročnosť. Muminmu kamarátovi lemurovi často trčí len chvost a aj ostatné veci sú dobre poskrývané. Väčšinou ich vidieť len čiastočne alebo z uhla, takže ponachádzať ich všetky je poriadna fuška. Jeden predmet (hlava sochy) sa nám dokonca doteraz nepodarilo identifikovať.

Kniha pre celú rodinu

Ten šťastný výraz v tvári, keď sa aj štuplíkovi podarí nájsť nejaký hľadaný predmet, je na nezaplatenie. A keď sa nám naopak niečo nájsť vôbec nedarí, vtedy pribehne aj zvedavý ocko a pomáha hľadať tiež.

Za fotku ďakujem vydavateľstvu Mazzel

Aktivity sa striedajú s príbehom

Je to unikátny hybridný žáner. Váhala som, či mám Mumo zaradiť do kategórie Rozprávka alebo Úlohová kniha, pretože je to okrem 12 hodin s Oskarem jediná kniha aktivít s jednotiacim príbehom, o ktorej viem. Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Lebo ak je grafická úroveň silnou stránkou autorov, tak text ňou určite nie je. Vycítili to aj moje deti, ktoré príbeh veľmi nezaujal a občas ho netrpezlivo preskakovali. Ten je plný všelijakých čudesných zvratov a digresií a ignoruje pravidlá výstavby textu (na druhej strane, ako vyvolať napätie v texte, ktorý je každú chvíľu prerušovaný úlohami?). Je zjavné, že prvotné sú tu fotografické kompozície s úlohami a príbeh ich len prepája. Tieto prepojenia niekedy pôsobia trochu umelo. Neprekvapuje to, lebo autor Lukáš Opekar študoval grafický dizajn a aj ďalšie dve členky mikrovydavateľstva Mazzel majú výtvarné vzdelanie.

Za fotku ďakujem vydavateľstvu Mazzel

Inšpiratívny zázračný svet

Ale táto kniha naozaj nestojí na príbehu. Myslím, že dieťaťu manželov Opekarovcov môže závidieť celý svet. Lebo mať doma takýto zázračný svet, to musí byť nádherné detstvo. Je to svet, v ktorom sa nevyhodí ani rozbitá sklenená miska, ani najmenší gombík, mušlička alebo kus farebného papiera a všetko sa mení na rozprávkové bytosti. Ak podobne vyzerá aj detská izba u Opekarovcov, môžu si v nej rovno otvoriť múzeum. Táto kniha je inšpiratívnejšia ako akýkoľvek kurz recyklovania. To sa potvrdilo aj u nás. Keď sme ju dočítali, dcéra sa ma opýtala, či existuje aj pokračovanie. Zatiaľ nie, tak sa aspoň sklamaná rozhodla vyrobiť si vlastnú Mumo. Celkom sama. Skvelé knižky nikdy nekončia poslednou stranou.

Naša vlastná Mumo

Komu je Neviditelná Mumo určená

Toto je prvá úlohová kniha, ktorá bavila naozaj celú rodinu. Autorovi sa podarilo vytvoriť úlohy, ktoré zaujali 2,5- aj 5,5-ročné dieťa plus oboch rodičov. Neuveriteľné.

Kniha vyšla vo vydavateľstve Mazzel v roku 2017. Má 40 strán a rozmer 230×290 mm.

Neviditelnú Mumo si môžete kúpiť tu.

 

PIKUNIKKU (Monika Baudišová) – recenzia

Dovolenka v Chorvátsku je nuda. Naše dieťa si zaumienilo, že na najbližšiu dovolenku musíme ísť na Madagaskar. Všetky zaujímavosti miestnej fauny a flóry už má naštudované, a keby jej vreckové za upratovanie vystačilo, už by bola kúpená aj letenka. Naši známi to majú podobne so synom a Japonskom. Aj preto ma na poličke v knižnici okamžite zaujala nádherná knižka o Japonsku Pikunikku.

V Japonsku aj opice chodia do kúpeľov

Sú len dve krajiny, kde sa všetko robí úplne inak ako inde vo svete, a ktoré si na svojej bizarnosti založili internetový folklór v štýle Only in Russia a Only in Japan. Japonsko je krajina, kde aj opice majú svoje kúpele. Grafická dizajnérka Monika Baudišová takéto kuriozity počas svojho pobytu v Japonsku zozbierala a vydala ako kreslenú knihu. Nie je tu príbeh, takže grafický román ani komiks to nie je. Textu je minimum, väčšinou len popisky k ilustráciám.

Hranatý melón, biele jahody, pena zo zeleného čaju s fazuľou a šľahačkou

V knihe sa neustále opakuje slovo Kawaii. Je to všetko detské, hravé, farebné, milé, s veľkými očami. V tomto ňu-ňu štýle sa v Japonsku vyrába prakticky čokoľvek: jedlo, oblečenie, účesy, každodenné predmety. Okrem popkultúry autorku zaujali hotely, kde hostia spia v kapsuliach veľkosti 2x1x1m; zvláštne potraviny zo supermarketu ako hranatý melón, biele jahody, slivkové víno na piknik pod sakurami alebo kaviarne Maid Café, kde obsluhujú „slúžky“. Na záchode treba používať špeciálne papuče a pri odchode z WC si ich zase vyzuť. Japonské hi-tech WC sú všeobecne samostatná kapitola.

Známe ázijské kaviarne s mačkami, ktoré k nám dorazili len nedávno, sú už trochu passé, nahradili ich oveľa exotickejšie zvieratá ako hady, sovy, kozy. Monika Baudišová si všimla aj to, že v Japonsku je veľa povolaní, ktoré nám pripadajú zbytočné – stláčačka gombíkov vo výťahu, strážcovia vchodu na parkovisko. To, čo jej naservírovali v kaviarni, ju zaujalo tiež: chlieb so zmrzlinou a šľahačkou, zmrzlinu s popcornom alebo penu zo zeleného čaju s fazuľou azuki a šľahačkou. Potraviny autorka väčšinou kreslila aj s obalom – japonskými obalmi musí byť fascinovaný každý Európan. Skoro každý z nich pripomína výstrižok z komiksu manga. Myslím, že nikde inde na svete človek nevidí toľko ružovej.

Kurisumasu ni wa Kentakki = Christmas in Kentucky = Vianoce v KFC

Pikunikku = piknik

Škoda, že autorka nepripojila aj malý slovník japonských slov prebratých z angličtiny, lebo táto malá ochutnávka je celkom zábavná. Japončina totiž zakazuje kombináciu spoluhlások idúcich za sebou, Japonci si teda „krkolomné“ slová ako Christmas a picnic prispôsobili svojmu jazyku.

Čo najviac vizuálne upúta na tejto takmer čierno-bielej publikácii? Paradoxne farba. Monika Baudišová s ňou pracuje veľmi striedmo. O to väčšiu silu má farba tam, kde sa použije. Vydavateľstvo Labyrint má ilustrátorskú latku nasadenú poriadne vysoko (recenzie tu, tu a tu) a ani v tomto prípade nesklamalo. Už sa neviem dočkať na ďalšiu nádielku labyrinťáckych noviniek na festivale Brak.

Komu je kniha Pikunikku určená

Rovnako ako mňa zaujala kniha aj našu predškoláčku (pasáže s automatmi na použité dámske nohavičky a iné dospelácke témy sme preskakovali); štuplík knižku odignoroval. Je určená dospelým aj deťom, ale hlavne všetkým, ktorí dokážu oceniť skvelé ilustrácie. Talentovaná grafická dizajnérka Monika Baudišová sa totiž nepúšťala do žiadnych analýz (jednu skvelú si môžete prečítať tu) – text tvoria len popisky k obrázkom. Takže knižka je len zbierkou kuriozít a zaujímavostí súčasného Japonska. Autorka zaznamenávala všetko, čo počas polročného pobytu v tejto krajine videla, zažila, ochutnala. Priestor preto nedostali ani témy z japonskej histórie – s výnimkou klasického japonského divadla Kabuki a narážky na klasické japonské výtvarné umenie.

Kniha Pikunikku vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Labyrint. Má 120 strán a rozmer 234×307 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

 

PTÁČEK A LEV (Marianne Dubuc) – recenzia

Aby bolo jasné, autorka knihy Ptáček a lev, Kanaďanka Marianne Dubuc, nie je práve horúca kandidátka na nobelovku za detskú literatúru. Popri takých esách ako Petr Sís (recenzia tu) a Shaun Tan (recenzia čoskoro), ktorí tiež vyšli vo vydavateľstve Labyrint, pôsobí ako šedá myška. Ale niečo na jej knižkách s milými obrázkami je, veď pozbierali toľko ocenení a boli preložené do 20 jazykov. Dojem z nich najlepšie vystihuje anglické slovo heartwarming. Srdce zahreje milý príbeh a najmä ilustrácie so zvláštnym čarom.

Malá Marianne bola jedináčik a nudu zaháňala kreslením. A ako kresby dieťaťa vyzerajú aj jej knihy. Trochu naivne, trochu sladkasto, úžasne ľahko (príbeh je extrémne priamočiary a jednoduchý, farby jemné) a neodolateľne milo. Vďaka kresliarskej technike – Dubuc najčastejšie používa pastelky a hlavne obyčajnú ceruzku – vyzerajú ilustrácie veľmi prístupne. Až si čitateľ pomyslí, že takéto obrázky by zvládol nakresliť aj sám. Ale, samozrejme, mnoho z toho, čo pôsobí tak jednoducho až obyčajne, je vykalkulované. Autorka sa veľmi dôsledne vyhýba ostrým tvarom. Všetko – levov domček, dvere, okno, koberec, krb, dym, stromy, konáre, zeleninový záhon, dokonca aj rýľ – je oblé.

Ulízaný lev v motérkach

Ešte aj levova hriva je skrotená, ulízaná. Žiadny lev nikdy nevyzeral mierumilovnejšie ako tento pracovitý dobráčisko v montérkach. Do čapice si urobí dieru (ako inak, okrúhlu), aby v nej mohol zahriať zraneného vtáčika. Obrázky, kde si spolu čítajú, jedia a spia, a hlavne tie, kde lev tak veľmi smúti za priateľom, že mu samému nechutí jesť, nedokáže spať ani čítať, sú taká nádielka emócií, že príbeh cez ne bez problémov pochopia aj maličké deti. A nejedno dospelé oko nezostane suché 🙂 .

Na konci sa priatelia, ako inak, opäť stretnú a všetko je tak, ako má byť. Idylku dopĺňajú scény z prírody znázorňujúce kolobeh života. Pomalú až lenivú atmosféru ešte umocňujú ilustrácie, ktoré obklopuje nezvyčajne veľa voľného priestoru. Marianne Dubuc sa často zameria na jediný detail, napríklad malý kvietok, a zvyšný priestor nechá pokojne prázdny, biely. V jednom prípade je dokonca prázdna celá dvojstrana – keď celá krajina zapadne snehom. Keď sa vtáčik po dlhej odluke zase vráti, jeho prílet avizuje zaštebotanie – malá čierna nota na bielej dvojstrane. Toto je obľúbený moment mojich detvákov, už dopredu sa tešia, ako na tomto mieste zapískam.

Mladá ilustrátorka rozhodne má svoj štýl. Občas pracuje až filmárskymi postupmi (smutný lev z perspektívy vzďaľujúceho sa vtáčika). Určite sa oplatí sledovať, kam sa bude vyvíjať jej tvorba v budúcnosti.

Komu je kniha Ptáček a lev určená

Napriek úctyhodnému počtu strán (72), je to kniha pre najmenšie deti. Teda tie, ktoré už netrhajú stránky, pretože toto nie je leporelo. Zápletka aj text sú tu zredukované na úplné minimum, takže príbeh sme vždy preleteli za pár minút.

 

Kniha Ptáček a lev vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Raketa/Labyrint. Má 72 strán a rozmer 190×240 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.