Na rozdiel od mnohých iných večerníčkov zo 70-tych a 80-tych rokov, ktoré dnes v TV fungujú už len ako retro vata (a pozerajú ich skôr nostalgickí rodičia ako dnešné deti), Maxipes Fík je stále rovnako živý, vtipný aj výtvarne vydarený. Tento seriál už celé desaťročia patrí medzi najobľúbenejšie rozprávky. Neviem vôbec povedať, ktorý zo štyroch geniálnych tvorcov (scenárista Rudolf Čechura, herec Josef Dvořák, ktorý rozprávku nahovoril, ilustrátor Jiří Šalamoun a skladateľ hudby Petr Skoumal) na tom má väčší podiel.
A to isté platí aj o knižnej podobe. Napriek tomu, že knižka opisuje tie isté príbehy ako prvá séria známych večerníčkov, len v zhustenej a veľmi mierne pozmenenej forme, baví nás ju čítať stále dookola. Kým som si ju vypýtala z vydavateľstva Albatros, roky sme si ju pravidelne požičiavali z knižnice.
Ilustrácie v komiksových políčkach vyzerajú detsky ľahko a jednoducho, často až kostrbato. Ilustrátor Jiří Šalamoun (možno si jeho gargantuovské postavičky pamätáte aj z filmu Jak básníkům chutná život) si s proporciami hlavu neláme, veď je to kniha o disproporčne veľkej bytosti. Rovnako ako s proporciami narába aj s farbou: niekde jej je požehnane, inde len čierna a biela. Nedrží sa žiadnych pravidiel, ani pravidiel klasického komiksu (možno v 70-tych rokoch ani nemohol tento „buržoázny“ žáner otvorene napodobňovať). Napríklad obrázky sú poctivo číslované ako v nejakej odbornej encyklopédii. Aj vďaka tomu všetkému knižka stále pôsobí tak roztopašne ako sám Fík.
Kus Šalamouna vo Fíkovi
Šalamoun navyše do políčok často vloží aj nenápadné vtipné detaily, takže ten, kto knižku preletí len kvôli príbehu, sa ochudobní o polovicu jej hodnoty. Vpašoval sem aj vtip, ktorý pochopia len tí, čo majú skúsenosť s logopédom. V rozhovore s Marekom Ebenom sebaironicky priznáva, že postava Fíka je do istej miery stelesnením jeho vlastnej „připitomělosti“. 🙂 Bavia sa aj o tom, že seriál vyvolal módnu vlnu plemena maxipes. 🙂
Moje škodoradostné deti najviac milujú situácie, v ktorých ľudia vydesení gigantickým hovoriacim psom odpadávali. Ale autor Rudolf Čechura mal omnoho živšiu fantáziu, humor nevyplýva len z Fíkových rozmerov. Rovnako obľúbená je aj scéna, kde Fík nechtiac autom zrazí hus. Zostane z nej len placka a tú si nešťastný farmár zroluje do rolky a odnesie. Keď budete počuť moje 5-ročné dieťa, ako vykrikuje Chcem pivo, chcem pivo, neposielajte na mňa sociálku, to si len pýta kapitolu o tom, ako Fík nedopatrením vypil celý sud piva (a odvtedy už nevyrástol ani o kúsoček – preto deti po ňom určite nebudú opakovať, aby sa im to náhodou nestalo tiež).
Komu je kniha Maxipes Fík určená
Deťom od 4 rokov. Hoci má 80 strán, vďaka veľkým obrázkom ju prečítate celú na dva- trikrát. Rozdelením na políčka pripomína komiks, ale príbeh sa neodohráva v klasických komiksových bublinách, ktoré zvyčajne majú zle čitateľný lettering, ale v textových blokoch s normálnym tlačeným písmom. Preto je to jedna z najlepších knižiek na precvičenie čítania pre prvákov. Aj naša čitateľka začínala práve s ňou. 🙂
Kniha Maxipes Fík vyšla vo vydavateľstve Albatros (pôvodne v Mladých letách) v roku 2011. Má 80 strán a rozmer 195 × 255 mm.
V Albatrose už slovenskú mutáciu vypredali, ale v Martinuse ju, zdá sa, ešte zoženiete.
Knihu mi venovalo vydavateľstvo.
Jedna odpoveď na „MAXIPES FÍK (Rudolf Čechura, Jiří Šalamoun) – recenzia“