KOHO SEŽERE VLK? (Ester Stará, Milan Starý) – recenzia

Slniečkovo, BRaK, Monokel, Egreš, Labyrint/Raketa, Meander… je ich čoraz viac. Milujem tieto malé vydavateľstvá. Žiadny tlak na masovú výrobu, žiadne rýchlopečené nedorobky. Každá knižka je ich vlastným vypiplaným dieťaťom, na ktoré chcú byť hrdí. Takto starostlivo si detské knihy v edícii Políčko vyberá aj vydavateľstva 65. pole (recenziu ich odvážnej knižky Největší přání nájdete tu). Spisovateľka Ester Stará aj ilustrátor Milan Starý navyše získali množstvo nominácií a ocenení. Moje očakávania od knihy Koho sežere vlk? boli vysoké.

Nenásytný kuchár sa kozliatkam dobýja do chladničky

Na prvý pohľad je to síce naozaj krásne obrázkové čítanie, ale takých je veľa. S čím teda prišli v 65. poli, aby knihe dodali pridanú hodnotu, ktorú od nich už automaticky očakávam? Pohrali sa s obrázkami tak, že čitatelia si zakaždým vyberajú z dvoch variantov. Jeden je vždy ten správny, klasický, „vintage“ – a tak trochu nudný. Druhý je bláznivý, súčasný, zábavný. Geniálne je, že „nesprávne“ varianty spolu utvárajú paralelný príbeh. Napríklad dvaja skauti sa od otca vzdialia tak ďaleko, že nepočujú jeho gitaru. Zablúdia v meste a natrafia na pizzériu. Ledva-ledva ujdú z pazúrov zlej čašníčky a trafia naspäť domov. To je radosti, keď skočia otcovi do… bazéna. Spoznali ste Perníkovú chalúpku?

Najväčší úspech u nás mala pasáž, kde si vykŕmený Janíčko namiesto na lopatu sadá na nočník. Alebo keď vodník prežratému krokodílovi rozpáral brucho a naplnil ho arašidmi, takže smädný krokodíl, ktorý sa pôvodne prišiel do WC len napiť, doň nakoniec aj spadol. To je záver Červenej Karkulky. Kozliatka zase namiesto vlka ohrozuje nenásytný kuchár, ktorý sa im stále dobýja do chladničky. Namiesto ku kováčovi chodí ku kaderníkovi. Prerozprávať známe rozprávky tak, aby sa dali čítať oboma spôsobmi, chcelo poriadny kumšt, ale Ester Stará to zvládla výborne.

Čítajme si po smiešnovsky

My sme najprv skoro celú knihu prečítali „konzervatívne.“ Museli sme, lebo české rozprávky ako Budulínek a Otesánek detváky nepoznali. Na konci predposlednej rozprávky sa však vyskytuje pastier stáda vysávačov a bača s dinosaurami a to bolo pre moje deti neodolateľné. Samy sa prepli do bláznivého modu a odvtedy už knižku nečítame inak ako „po smiešnovsky.“ Očká im pritom žiaria minimálne tak, ako keď búrajú budovy z lega. Toto prirovnanie nie je náhodné. Myslím, že aj v tomto prípade cítia radosť z búrania čohosi – niečoho starého, skamenelého, nemenného, na čo nemajú dosah. A možno kdesi v podvedomí aj vycítili neznesiteľnú poučnosť klasických príbehov. Naopak, pri bláznivej verzii majú pocit, akoby ju vytvárali ony samy. Keď si moje deti vymýšľajú vlastné rozprávky, zásadne tam niekto spadne do WC. Ester Stará presne trafila detskú strunu, o ktorej som písala napr. tu.

Moderné variácie ľudových rozprávok sú asi prejavom širších tendencií mileniálskeho odporu voči autoritám. V poslednej dobe ich vyšlo naozaj veľa. O jednej veľmi vydarenej variácii na Karkulku v angličtine som písala tu; ďalšia, tiež veľmi milá, vyšla nedávno dvojjazyčne slovensko-francúzsky – To aby som ťa mohla lepšie zožrať; Albatros vydal Pravdivý príbeh o troch prasiatkach; Svojtka celú sériu Rozprávkové príbehy pohromy; veľmi populárne sú buvikovské Kozliatka, ktoré sa dajú čítať spredu (klasická verzia o tom, ako kozliatka otvorili dvere a požral ich vlk) i odzadu (poslušné kozliatka sa nedajú prekabátiť a vlk si musí nájsť iné živobytie – zamestná sa ako nosič na stanici).

Komu je určená kniha Koho sežere vlk?

Obrázky sa „čítajú“ veľmi dobre, sú naozaj jednoznačné. Deti od 5 rokov by už nemali mať väčšie problémy identifikovať, čo je na nich znázornené. Štvorročné dieťa ešte nemusí mať dostatočný prehľad, aby rozoznalo napríklad mikrofóny, chodúle, švihadlo, mixér, UFO alebo župan, a bude potrebovať trochu pomôcť. Vo vydavateľstve však zjavne cielili najmä na začínajúcich čitateľov – písmenká sú obrovské, bezpätkový font čistý, zjednodušený na maximum. Aby jednoduchému dizajnu dodali trochu „šťavy,“ doplnili každú rozprávku o nádherne farebnú ilustráciu. Tá je však na osobitnej dvojstrane, takže nevyrušuje tých, čo s čítaním ešte dosť bojujú. Škoda, že nevyšla aj slovenská mutácia. Slovenské vydavateľstvá, čo vy na to?

Prípad mojich detí to nie je, ale predpokladám, že Koho sežere vlk má potenciál zaujať aj deti, ktoré sa čítaniu vyhýbajú ako čert krížu. Krásne ilustrácie, vtipný dej a pocit, že čitateľ môže do deja zasahovať, to je neodolateľná kombinácia.

Kniha Koho sežere vlk? Vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve 65. pole. Má 64 strán a rozmer 255×233j mm. Kúpiť si ju môžete tu. Ak ste z Česka, zoženiete ju tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva. Ďakujem mu aj za recenzný výtlačok.