MATILDA (Roald Dahl, Quentin Blake) – recenzia

Keď som oznámila, že máme novú knihu od autora našich milovaných Hastrošovcov (recenzia čoskoro), ozval sa nadšený výskot. Dahl opäť nesklamal a jeho nádielka originálnych nadávok (nič neznesiteľne vulgárne) nemala konca-kraja, na obrovskú radosť našej predškoláčky. Takto riaditeľka Byvolská privítala malých prváčikov vo svojej škole:

Na tvári mala výraz plný hnusu, ako keby sa pozerala na to, čo psík práve urobil na dlážke uprostred izby. „Taká banda malých ugrcancov.“

Všetci boli rozumní a zostali ticho.

„Chce sa mi zvracať, keď si predstavím, že budem musieť stráviť v tejto škole celé roky s takými ubrblanými smradmi ako ste vy,“ pokračovala. „Budem sa snažiť v čo najkratšom čase vyhodiť z vás čo najviac, aby mi nepreskočilo.“

Dala si prestávku a niekoľkokrát zafŕkala. Bol to zvláštny zvuk. Môžete ho začuť, keď kráčate okolo stajne počas kŕmenia koní.

„Určite vám vaši rodičia hovoria, akí ste milučkí,“ pokračovala. „Nuž, ja som tu na to, aby som vám povedala pravý opak a radšej by ste mali veriť mne.“

Potom žiakov skúšala z násobilky:

„Ty!“ vyštekla a prstom ukázala na na chlapčeka v prvej lavici, ktorý sa volal Rupert. „Koľko je dvakrát sedem?“

„Šestnásť,“ nepremyslene odvetil Rupert.

Byvolská sa začala k nemu pomalými krokmi približovať ako tigrica k srnčiatku. Rupert si uvedomil nebezpečenstvo a chcel sa rýchlo opraviť. „Je to osemnásť,“ zvolal. „Dvakrát sedem je osemnásť, nie šestnásť.“

„Ty sprostá vlasatá pandrava,“ revala Byvolská. „Tupohlavý škrečok! Prázdna bublina! Nemožná kaktusová hlava!“ Postavila sa priamo za Ruperta, natiahla ruku veľkú ako tenisová raketa, a schmatla Rupertove vlasy do dlane. Rupert mal bohaté zlatisté vlasy, ktoré jeho mamička považovala za krásne a preto mu ich nechala narásť dlhšie. Okrem dievčenských vrkôčikov a chvostíkov riaditeľka Byvolská najviac na svete neznášala dlhé chlapčenské vlasy.

Alebo:

„Mám sedem jabĺk, sedem pomarančov a sedem banánov. Koľko kusov ovocia mám spolu? No poďme, ponáhľaj sa! Povedz výsledok!“

„To je sčítavanie,“ povedal Wilfred. „To nie je násobilka tromi.“

„Ty utáraný idiot!“ skríkla riaditeľka. „Korunovaný hlupák! Zabetónovaná hlava! To JE násobilka tromi! Mám tri druhy ovocia a z každého druhu sedem kusov. Trikrát sedem je dvadsaťjeden. Nevidíš to, ty ťulpas jeden oťapený? Dám ti ešte jednu šancu. Mám osem veľkých somárov, osem malých somárov a osem takých somárov ako si ty. Koľko somárov mám spolu?“

Dahlovky nie sú pre každého

Slovné útoky navyše opakovane vygradujú do fyzických. Riaditeľka, bývalá šampiónka v hode diskom, žiačikmi žongluje ako s loptičkami. Veru, Matilda, ktorú Dahl napísal dva roky pred smrťou, je poriadne kontroverzná. Nie každý rodič alebo psychológ sa dokáže preniesť nad to, že zlo sa tu prezentuje ako zábavné. Matilda však nie je oslavou krutosti. Dahl nikdy nezabudne spomenúť, že žiadnemu z týraných detí sa (zázrakom) nič nestalo, a na konci sa Byvolská dočká spravodlivého trestu.

Komu je kniha Matilda určená

Školákom na prvom stupni. Dej sa z väčšej časti odohráva v škole a krúti sa okolo geniálneho dievčatka a jeho schopnosti zvládnuť vysokú násobilku a čítanie. Starších školákov už asi rozprávanie o päťročnom dieťati nebude celkom baviť. Ak si Matildu chcete prelúskať so škôlkarmi, uistite sa, že rozumejú spomínaným pojmom zo školského prostredia, ale najmä hyperbole a satire. Našu staršiu dcéru (6 r.) už zveličenia spoľahlivo priviedli k tomu, že text nemá chápať doslova, a tento bláznivý ubuovský humor jej postupne zachutil.

Nebojím sa preto, že by brutálne praktiky riaditeľky Byvolskej alebo Matildine lapajstvá preniesla do svojho života. Empatia sa buduje dlhodobo výchovou a jedna knižka na tom nemôže nič zmeniť. Verím, že z nej nikdy nevyrastie človek schopný ubližovať iným, preto nemám problém čítať si s ňou Dahla.

Feministka Matilda

Matilda je jedna z najúspešnejších detských kníh všetkých čias. V poslednej dobe jej predaj dokonca rástol a predbehol ostatné dahlovky. Určite pod vplyvom silnejúcich feministických nálad v spoločnosti.

Protipólom Matildinej geniality je bezcitnosť Byvolskej. Protipólom chladných a nevšímavých rodičov je citlivá chápavá až materinská Medušková – tá napokon aj starostlivosť o Matildu preberie. Nedá sa nevšimnúť si, že takmer všetky hlavné postavy, vrátane tých krutých, sú ženské. Je tu celkom evidentná snaha oslobodiť sa od stereotypných rodových zobrazení. Dahlov odkaz je veľmi priamočiary: dievčatá, môžete byť, kým chcete, nenechajte si vnútiť, že ste slabé. Zoberte svoj život do vlastných rúk. Keď v roku 2019 ešte stále mnohí majú s týmto posolstvom problém, aké silné muselo byť v dobe svojho vzniku! Kým dnes vychádzajú knižky o rebelkách ako na bežiacom páse, pred tridsiatimi rokmi boli Matilda s Pipi dlhou pančuchou naozaj výnimočným počinom.

Dahl, Taragel, Danglár

Dahlov literárny talent nespočíva ani tak v umeleckom prínose ako v schopnosti písať neuveriteľne pútavo. Ak je aj dnes kniha taká kontroverzná, potom pred 30 rokmi musela na malých čitateľov pôsobiť priam elektrizujúco. Spojenie čudesných bytostí a surrealistického násilia v detskej literatúre láka, spomeňte si na veľmi úspešné Rozprávky pre neposlušné deti od dvojice Taragel/Danglár.

Druhý odkaz Matildy je opäť pomerne priamočiary. Byvolská stelesňuje všetky hrôzy, ktoré Dahl v škole sám zažil. Internátne školy vtedy pripomínali Milgramov experiment a spisovateľom otrasná skúsenosť so šikanou poriadne otriasla. Keď sa Matilda a jej spolužiaci sami seba pýtajú, ako je možné, že riaditeľke jej násilnosti prechádzajú, odpovedali si takto. Je to preto, lebo Byvolská svojimi excesmi zachádza tak ďaleko, že rodičia deťom jednoducho neuveria, že niečo také je vôbec možné. Z tejto odpovede cítiť autorovu vlastnú bezmocnosť a ľútosť nad tým, že deťom sa a priori neverí.

Dávid a Goliáš

Zápletku tvorí tradičný rozprávkový námet, ba až univerzálny archetyp: podceňovaná bytosť (Matilda) zachráni celú komunitu pred netvorom (Byvolskou) – boj Dávida s Goliášom. Výstavba diela je však novátorská. Začína sa opisom žalostnej rodinnej situácie u Červohorských a niekoľkými zábavnými šibalstvami, ktorými sa Matilda rodičom odplatí za ich nevšímavosť a ponižovanie. Potom Dahl vylíči, akým geniálnym dieťaťom je hlavná hrdinka. Nasledujú pasáže s veľkou dávkou zveličenia o riaditeľke Byvolskej (aj ona sama je obryňa), ktorej krutosť nijako nezaostáva za dievčatkiným intelektom.

Sám autor v texte konštatuje, že jej výčiny sú za hranicou uveriteľnosti. Keď je násilie dovedené do absurdných rozmerov, empatia čitateľa sa vypína (ako dobre vie napríklad Tarantino). A tak sa na tejto karikatúre a najmä jej nadávkach naša dcéra výborne bavila. Rozmarný humorný tón tejto časti ešte Dahl podporil plejádou zábavných a veľavravných (nomen omen) mien (Byvolská, Atrament, Bahnošľap, Medušková).

Čítaj, čítaj!

Vzápätí sa však štýl radikálne zmení – keď sa Matildina spriaznená duša, dobrosrdečná učiteľka Medušková, rozhovorí o svojej biednej finančnej situácii a neľahkom detstve. Tón celkom zvážnie, zmiznú vtipy a hyperboly. Autor tu, naopak, nešetrí opismi prírody a prostredia a dokonca si dovolí aj jednu lyrickú báseň. A čitatelia tak majú pocit, akoby každá kapitola bola celkom inou knihou. Medzitým ešte Matilda objaví v sebe nadprirodzené schopnosti a Medušková naznačí možnosť, že jej otca zabila diabolská riaditeľka. Prvky mystery a detektívky tak dotvárajú totálny žánrový guľáš. V dospeláckej literatúre by podobný šialený mix bol len ťažko akceptovateľný, ale podľa môjho názoru u začínajúcich čitateľov funguje. Neustále sa meniaca atmosféra príbehu do víru strhla aj moje dieťa, uchvátené nepredvídateľnosťou knihy. Ak som náhodou pri čítaní spomalila tempo, poháňala ma ráznym Čítaj, čítaj! Ku knihe sme sa museli vracať každú voľnú chvíľu. 230 strán sme prelúskali za tri prázdninové dni.

Dahlov text za 30 rokov nijako nezostarol a to isté platí aj o práci jeho dvorného ilustrátora Quentina Blakea. Pár ťahov perom mu stačí na vykreslenie zložitých emócií. Jeho obrázky sú také veľavravné, že by ste podľa nich vedeli zrekonštruovať celý príbeh. Blake je majster karikatúrnej skratky.

Na záver ešte dve poznámky k slovenskej mutácii. Nie som grammar nazi, občasná hrubica či nespisovné slovo mi oči nekole, ale zarazila ma chyba (Márius namiesto Magnus), ktorá sa nešťastne pritrafila na takom dôležitom mieste, kde mätie. Trochu zvláštne na mňa pôsobí kombinácia pôvodných krstných mien s poslovenčenými priezviskami (Jenny Medušková), ale takéto zlátaniny by sa Dahlovi určite páčili. Inak však preklad skúsenej Evy Preložníkovej hodnotím veľmi pozitívne, s prekladom reálií sa veru natrápila poriadne.

Čo si o tejto kultovej i nenávidenej knihe myslíte vy? Napíšte svoj názor v komentári.


Kniha Matilda vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Enigma ako reedícia staršieho vydania. Má 230 strán a rozmer 145 x 218 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva a jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

 

Autor:

O detských knihách

Vždy som si myslela, že deti musia z disneyoviek jednoducho vyrásť. Nie je to tak. Obe moje deti odmalička hltali najlepšie a najkrajšie detské knihy. Často ich na moje prekvapenie najviac zaujali najväčšie umelecké úlety. Kvalitných kníh pre deti sa netreba báť, len ich treba v záplave hypermarketového gýča nájsť.

One thought on “MATILDA (Roald Dahl, Quentin Blake) – recenzia”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.