V dnešnej dobe odstrašujúcich atómových kufríkov, globalizovaného obchodu, OSN, internetu a iných foriem ľahko dostupného vzdelania (a iks ďalších faktorov), keď je prekresľovanie štátnych hraníc takmer nepredstaviteľné, rýchlo zabúdame, aká bola geografia v minulosti pre historický vývin určujúca. Jediné pevné štátne hranice viedli tadiaľ, kadiaľ vysoké pohoria, moria a iné prírodné prekážky. Doplatilo na to napríklad Poľsko, ktoré má vyššie vrchy len na juhu. Pri pohľade na tragikomický cyklus vznikov, oklieštení a zánikov tejto krajiny (na 43. strane Marshallovej knihy) od 17. po 20. storočie (kam sa hrabe Slovensko s hlúpym mýtom tisícročného útlaku) vidieť, že geografia a dejiny sú spojené nádoby. Kniha Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách je učebnica dejepisu a geografie v jednom. A výrečná ukážka toho, koľko súvislostí nám uniká, keď sa jednotlivé predmety učia na školách izolovane.
Tim Marshall nemal až do roku 2019 s detskou lietartúrou nič spoločné. Tento britský novinár a autor úspešných kníh o geopolitike (v Premedii mu onedlho vyjde už štvrtý slovenský preklad) sa však rozhodol pre deti adaptovať svoj najväčší bestseller V zajatí geografie. Napriek tomu, že je naučený písať pre dospelých, sa mu podaril namiešať výborný mix strohých faktov, prijateľne dlhých vysvetlení a zaujímavostí na rozptýlenie. Ako som písala tu, v náučnej knižke pre deti musí byť kuriozít tak akurát, aby sa čitateľ sa nestrácal v jednotlivostiach, ani nenudil pri dlhších pasážach. Marshall tento pomer trafil celkom presne.
Kniha Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách je rozdelená do 12 kapitol (ilustrovaných máp je tu v skutočnosti viac, ako sa uvádza v názve). Samostatnú kapitolu si vyslúžili mocnosti ako USA a Čína, najrozľahlejší štát – Rusko – a ďalšie územia, ktoré sú zaujímavé skôr z geografického ako politického hľadiska: Kanada, Arktída, Austrália. Menšie alebo menej významné a relatívne homogénne štáty zaradil Marshall do regionálnych celkov: Európa, Afrika, Blízky Východ, India a Pakistan, Kórea a Japonsko, Južná Amerika.
Prečo je geopolitický význam maličkých ostrovčekov neúmerne väčší ako ich smiešna rozloha
Aj z tohto rozdelenia vidieť, že len jeden ostrovný štát je dostatočne silný na to, aby ho bolo vo svetovej politike počuť – Japonsko. Ale aj úplne maličké ostrovy sú pre geopolitických obrov také dôležité, že sú pre ne ochotní viesť vojnu (Kubánska raketová kríza je asi najznámejším príkladom). Japonsko sa o okolité ostrovčeky sporí hneď s tromi štátmi. Pre Čínu nie sú miniatúrne ostrovy v Juhočínskom mori dôležité kvôli rozširovaniu územia, ale kvôli zaisteniu prístupových ciest pre obchodné lode. Z rovnakého dôvodu je pre Rusko kľúčový Krym – Sevastopol na tomto polostrove je jediný teplovodný prístav v krajine, kde zamŕzanie nebráni celoročnému prístupu k oceánu. Kto kontroluje ostrovy, kontroluje pohyb okolo nich. Preto boli pre USA také dôležité havajské ostrovy. Na Guame, ktorý je omnoho bližšie k Filipínam, Japonsku a Indonézii ako k Spojeným štátom, si dokonca táto veľmoc zriadila vojenskú základňu.
Rammstein verzus Ramstein
Pri pohľade na vojenské základne Spojených štátov roztrúsené po celom svete vidieť, prečo sú globálnou vojenskou superveľmocou. Táto dominancia vznikla po druhej svetovej vojne a opäť súvisí s geografiou. Vďaka svojej izolovanosti (a, samozrejme, ďalším historickým faktorom) boli USA jedinou veľmocou, na ktorej území sa prakticky nebojovalo.
„Z pozície najsilnejšej krajiny sveta USA prevzali kontrolu nad námornými koridormi, aby tak zabezpečili mier a mohli prepravovať a predávať tovar mimo svojho územia. Američania začali budovať vojenské základne po celom Tichom oceáne, až k japonskému ostrovu Okinava vo Východočínskom mori.“
Prečo sú niektoré štáty bohatšie ako iné
Bolo by možno zaujímavé, keby autor knihu nerozčlenil podľa regiónov, ale geografických faktorov. Viackrát sa v texte spomínajú veľké rieky a ich dopad na hospodárstvo. Kým 3 700 kilometrov dlhá Mississippi, ktorá spojila Sever s Juhom, má údajne viac splavných kilometrov pre veľké lode ako všetky ostatné rieky sveta dokopy (!), africké veľtoky sú pre lode kvôli množstvu vodopádov a perejí takmer neschodné. Jednotlivé komunity tak ostali od seba odrezané, píše sa v knihe.
Severozápadná Európa mala podľa Marshalla všetky geografické predpoklady, aby tu vznikol prosperujúci obchod a neskôr aj priemyselná revolúcia. Vďaka Golfskému prúdu je tu mierne podnebie, pričom zimy sú dostatočne chladné, aby vyhubili škodlivé baktérie. Rieky sú tu dlhé, dobre splavné a často ústia až do mora. K bohatstvu týchto krajín prispeli aj veľké zásoby dreva, uhlia a kovov. Juh a východ Európy však nemali také šťastie. Napríklad Španielsko má nekvalitnú pôdu, suché podnebie a navyše je od zvyšku Európy izolované Pyrenejami, čo mu v minulosti bránilo v obchodovaní. Členitý terén a vysychajúce rieky v Grécku zase takmer znemožňujú lodnú dopravu. Východoeurópske štáty v povodí Dunaja zase často postihujú záplavy.
Najväčšiu smolu má Afrika a ako s tým súvisia žirafy a zebry
Ešte väčšiu smolu má Afrika. Mnohé krajiny majú bohaté zásoby nerastných surovín, ale veľkú časť z nich vyťažili kolonizátori. Africká pôda a podnebie väčšinou poľnohospodárstvu neprajú. Zato sa tu výborne darí komárom, ktoré prenášajú maláriu a iné choroby. Marshall vidí aj iné súvislosti (túto myšlienku inak spopularizoval nemenej známy geograf Jared Diamond):
„Pred tisíckami rokov začali ľudia na iných kontinentoch využívať kopytníky, napríklad kone a somáre, ako ťažné zvieratá na prepravu vecí. Ale žirafy a zebry v Afrike sa nedali podobne skrotiť.“
Geografia ako prevencia pred rasizmom
Prečo sa podobné vysvetlenia v minulosti prehliadali? Jared Diamond, autor bestselleru Guns, Germs, and Steel: The Fates of Human Societies (dostal zaň Pulitzera a odhaľuje v ňom úplne nový interdisciplinárny pohľad na históriu) to v jednom článku vysvetlil takto:
„Human geography is also becoming transformed by evolutionary thinking. Historians have traditionally been embarrassed to wonder, with Darwin, why the Patagonians and many other peoples were “uncivilized.” To ask the question seemed to imply a racist answer, and it was considered better not to ask the question at all. That failure created a huge moral and intellectual gap. Every member of the public can see that modern peoples differ in their wealth and power, and that they also differ in their physical appearances. Historians’ failure to address the origins of differences in wealth and power virtually invited the public to fall back on racist interpretations. Increasingly, though, economists and political scientists now realize that geography has influenced human societies, just as it has influenced the bodies of humans and other animals. The development of “civilization” required the food surpluses, sedentary lifestyles, and dense populations made possible by agriculture and herding, whose origins in turn depended on that small proportion of wild plant and animal species that lent themselves to domestication. Figuratively as well as literally, the world is not flat. Some parts of the world harbored far more domesticable plant and animal species than did other parts. Within the last half-dozen years, social scientists have been analyzing how the geographically uneven origins of agriculture, beginning 11,000 years ago, have contributed to the uneven distribution of wealth and power today. This does not mean that “geography is destiny” and that countries are helpless pawns of their geographical heritage. Instead, it means that, in geography as in other disciplines, knowledge is power.“
Aj z tohto úryvku vidieť, že čítanie Tima Marshalla je dobrou prevenciou pred náchylnosťou k zjednodušujúcim rasistickým vysvetleniam. Aj preto by som sa rada dožila dňa, keď by sa moje deti učili z tejto knihy v škole. Mnohé súvislosti nám zbytočne unikajú preto, lebo sme sa naučili na svet pozerať cez izolované školské predmety. Budúcnosť patrí prepájaniu vedeckých odborov.
Takáto kniha sa nedá napísať bez zjednodušovania
Marshallovým argumentom sa dá všeličo vyčítať. Napríklad to, že dnes, keď Suezským prieplavom prechádza 8 % svetového tovaru, Čína buduje ikstú gigantickú vodnú priehradu, na dovolenku sa bežne lieta na iný kontinent, veľká časť priemyselnej produkcie sa koncentruje na jedinom mieste na svete a priemyselnú revolúciu nahradila informačná, význam geografie pre ľudí upadá. Navyše autor neustále zjednodušuje a niekedy si aj protirečí. Ale to je daň za to, že píše pre deti. Nedá sa preto očakávať, že jeho výklad bude vyčerpávajúci.
Viac mi na knihe vadilo, že na mapkách použitý font imitujúci písané písmo je dosť často zle čitateľný. Písmená r a t tu majú celkom inú podobu, ako sa v škole učia slovenské deti, čo ich môže celkom domýliť. V spojení s cudzokrajnými geografickými názvami a cieľovou skupinou, ktorou sú neskúsení čitatelia, to naozaj nebol šťastný výber. Slovenskému prekladu by som ešte vyčítala nelogický názov (pôvodný anglický je Prisoners of Geography: Our World Explained in 12 Simple Maps).
Komu je kniha Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách určená
Všetkým deťom, ktoré sledujú večerné správy spolu s rodičmi. 🙂 Albatros odporúča od 9 rokov. Ja odporúčam od veku, keď dieťa pozná aspoň najdôležitejšie štáty sveta, vie ich približne lokalizovať na kontinentoch a má aspoň matný prehľad o histórii, takže tých deväť rokov môže na sčítanejšie deti sedieť.
Keď som v úvode článku túto knihu označila za učebnicu, nechcela som tým nijako naznačiť, že by bola nudná. Naopak, Marshall má dar podať suché fakty a abstraktné pojmy tak, aby zaujali a aby si ich mohli deti ľahšie predstaviť:
„Veľké kanadské jazerá sú najväčšou sladkovodnou sústavou na svete: spolu majú objem 23 biliárd litrov vody. Keby sa táto voda rovnomerne rozliala po Severnej a Južnej Amerike, pokryla by ich povrch 60-centimetrovou vrstvou vody!“
Pre lepšiu predstavu o veľkosti niektorých území do ich mapy vtesná niekoľko iných štátov. Do Ruska sa napríklad zmestia dve celé Číny. Do Afriky, hoci to tak na klasickej mape nevyzerá, Marshall s prehľadom vopchal USA, Čínu, Indiu, Japonsko a takmer celú Európu (Veľká Británia je veľká asi ako Madagaskar). Upozorňuje tak na to, že štandardné mapy nie sú proporčne správne (keďže zaoblený priestor sa musí preniesť na rovnú plochu).
Albatros sa v poslednom čase profiluje hlavne ako vydavateľstvo kvalitných originálnych a krásnych náučných kníh pre deti. Rýchlosť svetla hviezd a Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka som do minuloričného výberu najlepších kníh roka nezaradila len preto, lebo vyšli až tesne pred Vianocami; nad štebotajúcimi knižkami Vtáky našich lesov a Vtáky našich záhrad som sa už v recenziách rozplývala tiež; výbornú kvalitu si drží aj české vydavateľstvo B4U, ktoré tiež patrí do skupiny Albatrosmedia (o ňom som písala tu, tu, tu aj tu). Skoro som zabudla na Rebelky a Kvapky na kameni. V takejto spoločnosti sa bude Tim Marshall cítiť dobre. Len tak ďalej, Albatros! 🙂
Kniha Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Albatros. Má 78 strán a rozmer 245 × 350 mm. Vytlačené v Číne. Kúpiť si ju môžete na stránke vydavateľstva Albatros.
