PRÍBEHY OBRAZOV A SÔCH (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl) – recenzia

Moje detváky si namiesto Spievankova pospevujú Jóžin z Bážin (verzia Metallica) alebo niečo od BijouTerrier a občas Horkýže slíže. Prípadne Zónu A: Uf, uf, Puf a Muf, uf, uf, Puf a Muf, Puf a Muf a deti. Občas ich dokonca vláčim so sebou po dospeláckych galériách a koncertoch. Včera sme s našou predškoláčkou debatovali o politických karikatúrach z novín. Na jej úrovni a na jej žiadosť, samozrejme. Je až dojemné sledovať, ako sa deti urputne snažia pochopiť dospelácky svet a patriť doň. Hranicu medzi tým, čo je detské, a čo pre deti nevhodné, si u nás doma rysujeme po svojom. Jediným tabu – a rešpektujú ho aj deti – je Z tohto by sa ti snívali zlé sníčky. Preto keď vyšli Príbehy obrazov a sôch o dejinách umenia, bolo mi jasné, že ich chceme mať doma.

Zodvihnutá predná noha – zranenie v boji

Prekvapilo ma, koľko umeleckých diel z knižky už naša predškoláčka poznala. Monu Lízu, van Goghove Slnečnice, terakotovú armádu, sfingy, Věstonickú venušu. Degasove baletky si pamätala z našej milovanej Falconerovej Olivie. Vo výbere tejto miniencyklopédie (64 strán) sú okrem spomínaných aj také mená ako Picasso, Warhol, Gaugin, Matisse, Rodin, Duchamp. Výber autorov (vedela by som si ho predstaviť trochu ambicióznejší) napovedá, že cieľom knižky je prezentovať tie najznámejšie kultúrne artefakty a vzbudiť o ne záujem. Nie všetky predstavované diela však zmenili dejiny umenia. Niektoré sa sem dostali skôr ako zaujímavosti. Napríklad obrovská socha Ježiša v Riu a jej odlomený prst. O jazdeckých sochách sme sa dozvedeli toto:

„Zobrazenie koňa vypovedá o spôsobe smrti jazdca. Vzpínajúci sa kôň – jazdec zomrel v boji. Zodvihnutá predná noha – zranenie v boji či smrť. Všetky štyri končatiny na zemi – jazdec nezomrel.“

Keby bol da Vinci impresionista, nestratil by 15 rokov života

Žiadna kniha lásku k výtvarnému/sochárskemu umeniu asi nevštepí, ale môže pomôcť zorientovať sa v tom, čo si treba všímať, čo je cenné, čo je prekonané. Nie je podstatné verne okopírovať zobrazovaný predmet, ale skôr vystihnúť zvláštnu atmosféru, zachytiť prchavý moment v tvári človeka alebo v prírode, zmraziť pohyb, odkazuje čitateľom Štěpánka Sekaninová. Deti sa naučia aj to, že na výsledný dojem majú podstatný vplyv výtvarné prostriedky ako kompozícia, ťahy štetcom (porovnajte impresionistické obrazy s nahrubo a narýchlo nanesenými farbami s Monou Lízou, na ktorej da Vinci pracoval 15 rokov), výber farieb (šialený Matissov fauvizmus alebo Munchov expresionizmus) a technika ich nanášania (da Vinci farby nanášal na priesvitné vrstvy, aby vznikol dojem oparu a znížil sa kontrast), uhol (kubizmus), hra svetla a tieňa (Vermeerove Dievča s perlou akoby vystupuje z tmavého pozadia; Degasove tanečnice sú nasvietené odspodu, čo evokuje divadelnú atmosféru).

Kompaníková & Co.

Len nedávno vyšla nádherná kniha Kde je Ester N? od Moniky Kompaníkovej (recenzia Hlbokomorských rozprávok tu); stále v predaji je výborná publikácia Ako maliari vidia svet. V Česku veľký ohlas vyvolala labyrintovka Proč obrazy nepotřebují názvy; nedávno vyšlo rozšírené vydanie Jak se dělá galerie a pred časom dejiny umenia Van Goghova hvězdná noc. Unesie ešte tento malý trh ďalšiu prierezovú knihu o výtvarnom umení pre deti?

Myslím si, že áno, napríklad aj preto, lebo tvorcovia Príbehov si zvolili inú stratégiu ako spomínané publikácie. Nie je tu jednotná dejová línia, ktorá by prepájala jednotlivé umelecké diela ako u Kompaníkovej, nie je to komiks ako Proč obrazy nepotřebují názvy. Príbehy obrazov a sôch sa úplne vzdali akýchkoľvek ambícií smerom k interaktívnosti, čo je mne osobne ľúto, lebo úlohová knižka Ako maliari vidia svet by si zaslúžila kamaráta. Môžem si stokrát opakovať, že zámerom v Príbehoch obrazov a sôch nebolo rozvíjať výtvarné zručnosti detí, no nejaký interaktívny prvok mi tu jednoducho chýba. Och, čo by som dala za to, keby vydavateľstvo ku knihe pripojilo nejakú jednoduchú omaľovanku s pokynmi, ako si precvičiť jednotlivé techniky. Faktograficky orientované vydavateľstvo B4U Publishing (vydali napríklad skvelú Veľkú knihu tmy, recenzia tu) sa rozhodlo predstaviť najznámejšie ikony umenia cez príbehy.

Venuša s tuberkulózou a súdok

Príbehy, príbehy, príbehy – sú všade. Po tom, čo ich odvrhla veľká literatúra, sa na ne so smiešnou nemotornosťou vrhli marketéri. Teraz sa na nás valia aj pri nákupe posledného rožka. V tejto knižke však majú svoje miesto, lebo písať o dejinách umenia bez vysvetlenia dobových reálií a životných peripetií autorov sa nedá. A tak sme sa dozvedeli, že Van Gogh a Gaugin boli veľkí kamaráti, hoci každý mal celkom iný štýl. Jeden maľoval priamo na poli, druhý spamäti. Práve na Gauginovu počesť vytvoril Holanďan známu sériu obrazov so slnečnicami, aby nimi vyzdobil dom, do ktorého ho pozval. Ešte predtým, ako si obľúbil žiarivú žltú farbu týchto kvetov, ich maľoval zoschnuté.

Ak sa vám zdá Venuša na Botticelliho obraze smutná, je to preto, lebo florentská kráľovná krásy Simonetta, ktorá bola jej predlohou, mala tuberkulózu. Botticelli zase asi trpel pre prezývku (súdok). Tá mu prischla preto, že mal obézneho brata. Edgar Degas popri maľovaní tvoril aj sochy. Najznámejšia je mladá tanečnica, ktorú vyzdobil látkovou sukňou, saténovými topánkami a dokonca aj parochňou z pravých vlasov. Prečítate si aj to, prečo impresionisti nemali čas na miešanie farieb a to, že extravagantný Dalí odmietal jesť jedlo červenej farby.

Prečo si treba tajomný úsmev vygúgliť

Neviem, či je to kvôli autorským právam alebo kvôli zjednoteniu vizuálneho rámca knihy, ale tvorcovia nepoužívajú fotografie diel, o ktorých je reč. Namiesto nich sú tu Cenklove reprodukcie a musím uznať, že veľmi vydarené. V niektorých prípadoch to však celkom nestačilo. Hovoriť o tajomnom úsmeve Mony Lízy, keď sa pozeráte na zjednodušenú maličkú napodobeninu, je smiešne. Tvorcovia encyklopédie, samozrejme, počítali s tým, že diela si pri čítaní vyhľadáte na internete. A možno je to takto aj lepšie. S gúglením sme sa poriadne rozšupli a od obrazov sme sa dostali k mnohým iným veciam. Pár zaujímavých linkov som vložila aj do záveru tohto článku. Takže bez nabitej baterky v tablete Príbehy obrazov a sôch radšej nečítajte :).

Annie Warhol, Marcelle Duchamp, Jacqueline Pollock

Ešte jedna gender poznámka. Spomínam si na jednu výstavu v Kunsthalle Lab, kde autorka rozvešala na steny mená „maliarok“ – Annie Warhol, Marcelle Duchamp, Jacqueline Pollock… Dostalo by sa dielam slávnych umelcov rovnakého prijatia, keby ich vystavovali pod ženskými menami (v každom prípade skupina Lojzo predbehla svoju dobu hitom Vincentka Van Goghová, inak ďalšou obľúbenou pesničkou mojich detí)?.

Aj na tejto knihe vidieť, že ženy boli v umení predovšetkým objektom, ako autorky boli často nezaslúžene ignorované. Za všetko hovorí bojovné ironické motto z inej výstavy v SNG: Kedy sa dostanú ženy do galérie? Keď budú holé na obrazoch. Iste aj preto chceli autori tento nepomer vyvážiť ženskými sprievodkyňami-dvojičkami. Tým asistuje mačka (ňu-ňu faktor 🙂 ).

Sprievodkyne sú tu preto, aby encyklopédiu oživili. Sem-tam sa prezlečú do dobových kostýmov, občas niečo okomentujú, niekedy samy maľujú alebo pózujú. Dospeláckym očiam sa takýto komparz zdá gýčový, ale deti to vidia celkom inak. U nás doma sme na každej dvojstrane vždy museli najprv prečítať ich repliky, až potom zvyšný text. Moje detváky už niekoľko dní kreslia mačičky z knihy aj so všelijakými rekvizitami. Miniatúrne ilustrácie sú plné všelijakých (často vtipných) detailov. Presne také najmenší čitatelia milujú a nevedia od nich odtrhnúť oči. Jakub Cenkl vie, ako ich zaujať. Hoci nemusel ísť cestou motýľa na mačkinom chvoste práve v knihe o umení.

Layout stránok poteší všetkých začínajúcich čitateľov, ktorí majú paniku z dlhého uceleného textu. Tu sú informácie rozkúskované v malých textových poliach, takže si určujete vlastné tempo čítania. Vôbec preto nevadí, keď niektoré rámčeky s príliš odbornými alebo zložito formulovanými informáciami preskočíte. Každý si tu nájde niečo pre seba. Mnohé veci boli novinkou aj pre mňa. A občas dokonca vydržal počúvať aj štuplíček (3 roky) – hlavne kvôli tým mačičkám :).

Komu sú určené Príbehy obrazov a sôch

Školákom od 6 do 10 rokov. Môžete si ich čítať aj so škôlkarmi, ale budete im musieť vysvetliť pojmy ako kontrastné farby, konzumné prvky, prchavý dojem okamihu, uhly, geometrické tvary, trojrozmerná skutočnosť.

Neviem, či do kurikula výtvarnej výchovy patrí aj budovanie povedomia o najznámejších umeleckých dielach, ale viem si veľmi dobre predstaviť Príbehy obrazov a sôch ako učebnicu tohto predmetu na školách. Mohlo by to vyzerať napríklad takto: vyučujúci by doniesol veľkú reprodukciu napríklad Moneta, deti by si o ňom prečítali dvojstranu z knižky a potom by si skúsili namaľovať impresionistický obraz.

Bonus: linky a omaľovanky

Nedá mi neprilepiť sem toto skvelé video, v ktorom účinkujú hlavní „hrdinovia“ tejto knihy:

A pre milovníkov van Gogha ešte toto nádherné video z francúzskej galérie. Dogúglili sme sa aj k tomuto zaujímavému článku na BBC. Petriho misky na Klimtovom Bozku?? Vermeerove Dievča s perlou vlastne nemá perlu? A nová teória Munchovho Výkriku, ktorá súvisí s Edisonovými žiarovkami.

V Hospodárskych novinách vymysleli takýto skvelý test Poznáte slávnych maliarov a ich diela?

Ak vám, tak ako mne, chýba ku knižke nejaká omaľovanka, môžete si kúpiť tieto zo série Prestel: da Vinci, Klimt, Chagall. Môžete si tiež vytlačiť tieto alebo tieto. Chýba však návod, akú techniku použiť, ak sa chcete priblížiť k originálu.


Kniha Príbehy obrazov a sôch vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve B4U Publishing v spolupráci s Albatros. Má 64 strán a rozmer 215×280 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť tu. Český originál vám predajú v českom Martinuse tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva a jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

Autor:

O detských knihách

Vždy som si myslela, že deti musia z disneyoviek jednoducho vyrásť. Nie je to tak. Obe moje deti odmalička hltali najlepšie a najkrajšie detské knihy. Často ich na moje prekvapenie najviac zaujali najväčšie umelecké úlety. Kvalitných kníh pre deti sa netreba báť, len ich treba v záplave hypermarketového gýča nájsť.

5 thoughts on “PRÍBEHY OBRAZOV A SÔCH (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl) – recenzia”

    1. Ďakujem za komentár! A nie sú pre ôsmakov všetky tie mačičky už infantilné? Kvôli nim som si povedala, že staršie deti už budú nad knihou ohŕňať nos. Ale inak Príbehy obrazov a sôch majú čo povedať aj školákom na druhom stupni, súhlasím. Ach, hneď by som dala dieťa do Vašej školy, keď používate takéto skvelé pomôcky 🙂 Linky už nefungujú, škoda.

      1. prave tie macicky boli krasnou motivaciou, az by som povedala, ze decka boli vdaka tomu zvedave, potom sa sustredili na text, nenarocny, lahko zvladnutelny, so zaujimavosti, klucovymi informaciami, na kratku aktivitu na hodine, link nefunguje, ale videa sa zohnat daju

        1. Dobre, pozriem tie videá. Inak pre najmenších išiel v RTVS nedávno aj mikrovečerníček (jeden diel trval asi dve minúty) o obrazoch v galérii, ten bol tiež skvelý. Ale nespomínam si, ako sa volal.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.