Tvorkyne neskrývajú inšpiráciu slávnymi Príbehmi na dobrú noc pre rebelky (recenzia tu). Rebelky ak nie objavili, tak určite spopularizovali žáner biografie pre menšie deti. V spojení s feministickými témami to bol obrovský hit. Spustila sa hotová rebelkománia a neviem, koho bolo viac: fanúšikov či napodobňovateľov. Bolo len otázkou času, kedy príde slovenská verzia. A zdá sa, že rebelkománia stále trvá. Superženy sú momentálne na Martinuse v top 30 najpredávanejších kníh!
Neúspešná skladateľka pred Máriou Teréziou
Na rozdiel od celosvetového bestselleru si však autorky Superžien zámerne vybrali len historické postavy (podľa hesla, že dejiny sa dajú objektívne opísať len z odstupu). Hoci sa spisovateľka (editorka v Slovarte) snaží vysvetliť historický kontext, nie vždy sa jej to celkom podarilo – niekedy nie je jasné, čím boli aktivity vybraných žien také výnimočné, že si zaslúžia byť v tomto výbere. Niektoré životopisy pôsobia celkom obyčajne. Zaradenie biografie neúspešnej a nie veľmi talentovanej hudobnej skladateľky pred Máriu Teréziu pôsobí celkom vtipne.
Na rozdiel od Príbehov na dobrú noc z tejto knižky nesála intenzívny pocit, že ženy sú schopné veľkých vecí (girl power!). Kto by čakal, že Superženy budú mať rovnakú revolučnú energiu, drive a štipku punku, ako mali Príbehy, bude asi sklamaný. Je to skôr komorné rozprávanie o viac či menej významných historických postavách. Knižka je tak hlavne svedectvom, ako museli v minulosti ženy bojovať proti z dnešného pohľadu nezmyselným predsudkom. Skôr ako bombastické čítanie je to sociologická prípadová štúdia o tom, ako ťažko sa (ženám) žilo v minulosti.
Vajanský pľuje
Jedným z tých zaujímavejších je príbeh naozajstnej rebelky, prvej slovenskej feministky Hany Gregorovej. Spisovateľa Jozefa Gregora Tajovského si vzala len preto, aby nemusela manuálne pracovať v rodinnom podniku a mohla sa venovať vzdelaniu a literatúre. Odmietala žiť ako postavy diel svojho manžela, slovenské mestá sa jej zdali príliš malé a zaostalé. Ale ani život s Tajovským nebol taký, aký si predstavovala. Slávny JGT z nej chcel mať v prvom rade klasickú ženu v domácnosti. Bez odvážnych žien ako Hana by naša spoločnosť vyzerala dnes inak. Známy je moment, keď ju Svetozár Hurban Vajanský za jej názory verejne opľul.
Ďalšou zabudnutou rebelkou, ktorá si skutočne zaslúži miesto v podobnej publikácii, je politička Božena Fuková. Bola jednou zo štyroch poslancov, ktorí hlasovali proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968. Drvivá väčšina, 228 poslancov z 242, vtedy zo strachu hlasovala za.
Superženy nie sú len o výchove k rovnoprávnosti mužov a žien. Zaujímavé veci sa dajú čítať aj medzi riadkami.
Pri čítaní tejto knihy si napríklad uvedomíte hodnotu vzdelania. Kedysi bolo vzdelancov tak málo, že sa takmer všetci poznali. Prvá vysokoškolská profesorka na Slovensku a odborníčka na tuberkulózu, Božena Štúrová Kuklová, bola manželkou filozofa Svätopluka Štúra. Sestra Terézie Vansovej sa vydala za Pavla Dobšinského, fotografka Irena Blühová za Imra Weinera. Izabela Textorisová bola neter Ľudmily Kuorkovej, strýkom Zory Jesenskej bol zase Janko Jesenský.
Sprievodca povolaniami
Keďže každej superžene sú venované až štyri strany (z toho polovicu tvoria ilustrácie), je tu v porovnaní s Rebelkami viac priestoru opísať, čomu sa ženy vlastne venovali. Superženy sú tak aj dobrým sprievodcom povolaniami (isteže, dnes do veľkej miery neaktuálnym): byť botanikom v provom rade znamená učiť sa cudzie jazyky, aby si vedec mohol čítať odborné knihy; byť lekárom v prvom rade znamená robiť medzi ľuďmi osvetu o prevencii; byť spisovateľom tiež znamená čeliť ostrej kritike.
Deti si okrem iného uvedomia aj to, že o všetko, čo dnes považujeme za samozrejmé, sa musel niekto najprv zaslúžiť:
Terézia Brunšviková
Terézia si hneď posmyslela na chudobné rodiny v Uhorsku. „Ukrižujte ma, aj na kríži budem propagovať: Detské opatrovne musíme zriadiť!“ povedala a pustila sa do práce. Vypisovala listy predstaviteľom miest, pripravovala propagačné letáky. Po celej krajine zakladala dobročinné spolky, najmä ženské meštianske, ktoré nadchla pre myšlienku pomoci chudobným. Ale nezostalo len pri rečiach, spolky zbierali financie na založenie a prevádzku zariadení.
Jej snaha bola úspešná a v roku 1828 zriadila v dome svojej matky v Budíne detskú škôlku. Nazvala ju Anjelská záhrada. Bolo to prvé predškolské zariadenie v Uhorsku.
Keď trávila leto na Sliači, obrátila so so svojou predstavou aj na magistrát Banskej Bystrice. Mesto jej návrh zaujal, a tak koncom roka 1829 začala na Lazovnej ulici fungovať prvá škôlka na území Slovenska. Urýchlilo to otvorenie Harmaneckej papierne, lebo pracujúce matky mali o deti postarané. Pre deti robotníkov bola škôlka bezplatná a prihovárali sa im tam po slovensky.
Teréziiným pričinením čoskoro vzniklo rovnaké zariadenie v Bratislave a Trnave. Dovedna sa zaslúžila o založenie jedenástich škôlok v Uhorsku, čo naštartovalo vznik mnohých ďalších. Vo svojej iniciatíve pokračovala aj za hranicami.
Škôlky poskytovali i lekársku starostlivosť. Navštevovali ich najmä deti od troch do šiestich rokov. Spočiatku sa dosť veľa učili, podľa vzoru z Anglicka. Neskôr Terézia uznala, že malé deti sa majú predovšetkým hrať, a tak získavať prvé predstavy o svete (…).
Môžeme sa stretnúť s legendou, že Terézia Brunšviková mala vzťah so skladateľom Ludwigom van Beethovenom. Vraj boli do seba zaľúbení a nevzali sa len kvôli nesúhlasu jej rodiny. S Beethovenom však úplne rovnako spájajú aj mnohé ďalšie ženy, okrem iného jej sestru i sesternicu. Beethoven sa s Brunšvikovcami poznal, stretávali sa, dievčatám z rodiny venoval nejaké svoje skladby, aj Tesi, a ona mu darovala svoju podobizeň. Takto by sa dali zhrnúť fakty, všetko ostatné sú len domnienky.
Páčilo sa mi, že na viacerých miestach sa takto poukazuje na nepravdivé legendy, ktoré sa o niektorých ženách začali šíriť.
Za hačkované obrusy môže Elena
Elena Holéczyová asi nie je nejaká hrdinka, ale jej rozhodnutie zasiahlo takmer každú domácnosť na Slovensku. Táto žena sa z lásky k vymierajúcim výšivkám a paličkovaniu rozhodla, že ich treba zachrániť aspoň v nejakej podobe. Dovtedy sa používali iba na krojoch a Holéczyová navrhla, aby sa nimi zdobili aj bytové textílie. Vtedy nemohla tušiť, že o pár desaťročí budú hačkované obrusy symbolom slovenského gýča. 🙂 Jej diela sa dajú nájsť na Webe umenia; s gúglením ďalších priekopníčok je to bieda. Ale za to autorky, samozrejme, nemôžu.
Ilustrácie ladia
O všetky ilustrácie sa postarala Zuzana Bartová a veľmi dobre sa vyrovnala so zadaním zobraziť historické postavy, a pritom neskĺznuť do prílišného realizmu. Ilustruje bez zbytočných ornamentov, takmer minimalisticky. Občas zachytí drobné detaily, ktoré vypovedajú o postave alebo dobe, v ktorej žila, ale väčšinou sú ozdobou len veľké jednofarebné plochy. Pastelové farby sú výborne zladené, preto sa na túto záplavu farieb veľmi príjemne pozerá.
Komu je kniha Superženy určená
Nie sú to Rebelky, určite knihu neodporúčam pre päťročné deti. My sme si ju prešli s našou prváčkou, ale musela som vysvetľovať naozaj veľa pojmov. Autorka počíta s tým, že čitateľ má už základný prehľad o histórii, pozná osobnosti ako Monet, Beethoven, Goethe. Slovart to odhadol na vek od 12 rokov a myslím, že to sedí. Ak si ku knižke sadnete spolu s dieťaťom, potom môžete rôčik-dva odrátať. 🙂
Knihu Superženy vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2019. Má 224 strán a rozmer 170×240 mm. Kúpiť si ju môžete tu.
Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.
Jedna odpoveď na „SUPERŽENY (Andrea Kellö Žačoková, Zuzana Bartová) – recenzia“