V počítači som našla tento starý článok – jednu z mojich prvých recenzií, ktorú som, už ani neviem prečo, neuverejnila. Preto dnes výnimočne predstavím leporelo In My Heart. A Book of Feelings. Hoci deti ho už dávno nevyťahujú z poličky na čítanie, stále ho nedokážeme posunúť našim mladším kamarátom, lebo v leporelových časoch to bol jeden z našich najobľúbenejších titulov.
Hlavonožce a hlavotrupy
Kamarátka, odborníčka na dejiny umenia, mi rozprávala, že vývin detskej kresby je vždy rovnaký. Prvá fáza je hlavonožec (naozaj sa to tak odborne volá 🙂 ) – kostrbatý kruh s očami a ústami, z ktorého vychádzajú dve alebo štyri končatiny. Potom podlhovastý hlavotrup a až neskôr sa hlava od trupu oddelí (viac o tomto vývoji sa dá dočítať tu alebo tu alebo tu). Jedna z neskoších fáz je určite aj pedantné vyfarbovanie väčších plôch po riadkoch, zdobenie všetkého srdiečkami, hviezdičkami a kvetinkami – v tejto fáze sa teraz nachádzajú moje deti. A presne takto vyzerajú aj ilustrácie v knižke o emóciách In My Heart. A Book of Feelings.
Kresby vytvorené obyčajnou ceruzkou a pomerne striedmo doplnené farbami sa aj najmenším čitateľom prihovárajú rečou, ktorej rozumejú. Deti veľmi dobre reagujú na obrázky, ktoré vyzerajú, akoby ich kreslili ich rovesníci. Nie náhodou je toto jedna z najviac dočmáraných kníh v našej domácej knižnici. 🙂 A Christine Roussey si dala naozaj záležať, aby tento dojem detskej kresby podporila. Keďže deti si nelámu hlavu s proporciami ani poznávacími znakmi rastlinných útvarov, vytvorila napríklad čarovné botanické útvary – hubostromy, karfiolokríky. 🙂
Deti vnímajú emócie cez pohyb
Duo Witek-Roussey vydalo už niekoľko celosvetových bestsellerov. Čo je na nich okrem ilustrácií také lákavé? Všetko sa točí okolo hier s papierom a geometriou. V strede knihy In My Heart je veľký otvor v tvare srdca. Ten sa s každou ďalšou stránkou zmenšuje a vytvára tak zaujímavý 3D efekt. Preskúmať toto srdiečko je pre maličké pršteky hotová slasť, bez toho sme knihu ani nemohli začať čítať.
Najviac na In My Heart oceňujem krátky, ale veľmi výstižný text. Autorka emócie opisuje cez ich telesné prežívanie, najmä pohyb. Keď je dievčatko pokojné, lenivo sa vznáša ako balón na šnúrke. Keď má nezbednú náladu, poskakuje ako zajačik. Od šťastia sa krúti, až má pocit, že už-už vzlietne. Keď jej niekto slovami ublíži, je na kolenách. Keď ju niečo trápi, skláňa hlavu. Keď sa cíti silná a odvážna, zdá sa jej, že je vysoká. Toto vnímanie emócií cez telo je univerzálne; moje deti nemali s pochopením žiadny problém.
Ďalšia vrstva, cez ktorú sa autorky snažia deťom priblížiť emócie, sú farby. Žltú priradili šťastiu, zelenú pokoju, oranžovú hnevu, červenú psychickému zraneniu – opäť pomerne internacionálne.
Komu je kniha In My Heart. A Book of Feelings určená
Knižku o pocitoch (recenzia tu) som odporúčala ako povinné čítanie pre všetky deti od štyroch rokov, Farebné strašidielko / The Colour Monster (recenzia tu) od dvoch rokov. In My Heart je leporelo s pomerne hrubými stránkami, takže sa dá čítať už od jedného roka.
Knihu In My Heart. A Book of Feelings vydalo vydavateľstvo Abrams Appleseed v roku 2014 (originál vyšiel vo francúzštine v roku 2013). Má 24 hrubších strán a rozmer 254 × 267 mm. Vytlačili tlačiarne v Číne. Kúpite napr. v Martinuse.
Na našom trhu sa objavilo viacero titulov, ktoré majú ambíciu pomôcť deťom vyrovnať sa s negatívnymi emóciami. Väčšinou pôsobia dosť naivne, akoby stačilo deťom ukázať spoločenské normy, a ony sa podľa nich začnú automaticky správať. Lenže keď človeka ovládnu emócie, takéto rady sú nanič. S hnevom treba pracovať inak.
Detektívne zadania, lupa, Galapágy – výchovné knihy nemusia byť nudné
Kristína Kačaljaková je psychologička (a dvojnásobná matka), takže ponúka techniky, ktoré naozaj fungujú, a vie, ako tieto overené postupy sprostredkovať deťom. Svojej príručke verila natoľko, že sa ju rozhodla vydať svojpomocne cez kampaň na StartLabe.
Na výsledku však vôbec nevidno, že vznikal na kolene. Práve naopak, autorka dokázala veľmi vtipne prepojiť odborné rady s dobrodružným príbehom. Ten má podobu interaktívneho komiksu, do ktorého autorsky vstupuje aj čitateľ. Okrem rôznych cvičení, v ktorých dieťa pracuje s vlastným hnevom, vypracúva aj zábavné „detektívne“ zadania a úlohy typu search&find, bludisko a podobné.
Niektoré sú naozaj originálne. Pri hľadaní pokazeného kolieska budete napríklad potrebovať lupu (alebo pohár naplnený vodou). Najviac sa mi páčilo zadanie zistiť, akým iným názvom sa označujú Korytnačie ostrovy. Bez akýchkoľvek ďalších inštrukcií! Takáto komplexná úloha bez uvedeného postupu bola pre našu druháčku niečím novým. Na otázku však veľmi rýchlo našla odpoveď, Galapágy! Tie mala potom nájsť na mape. Malý čitateľ má asi tri možnosti, ako sa dopracovať k výsledku: nájsť si informáciu na internete, v atlase alebo sa spýtať niekoho staršieho. Akákoľvek z týchto ciest je správna, podstatný je výsledok. A poznanie, že si dokáže poradiť aj s nezvyčajným problémom.
Psychologička kreslí rozzúreného papagája
Dcéra nechcela komiks ani dočítať, aby si ho neminula celý naraz. 🙂 Napriek tomu, že Kristína Kačaljaková je odborníčka v celkom inej oblasti, ako je tvorba detských kníh, jej príbeh aj ilustrácie dokážu zaujať. Špeciálne si dala záležať na vyobrazení toho, ako cholerický papagáj Chrono prežíva svoj hnev. Jeho gestá, pózy, povzdychy, nadávky a rečový prejav (v odporúčaní pre rodičov sa píše, aby ste pri čítaní jeho replík ráčkovali :)) sú také živé, že deti si ho okamžite obľúbili. Schválne, na koľko spôsobov by ste dokázali nakresliť rozzúreného papagája? 🙂
Núdzový špeciálny agent 22 076
Už po prvých stránkach sme boli s dcérou z knihy nadšené. V úvode nahnevaný papagáj Chrono čitateľovi oznámi, že čaká na špeciálneho agenta, ktorý by mu pomohol vyriešiť problém zastaveného času. Keďže však Chrono nemá čas ani nervy ďalej čakať na agenta z ústredia, ako núdzové riešenie požiada čitateľa, aby mu pomohol tento problém vyriešiť on. Najprv však treba vybaviť formality. Čitateľ musí podpísať (doslova!) zmluvu o tom, že sa zaväzuje pomáhať Chronovi. Je to seriózny kontrakt, so všetkými právnymi náležitosťami: formuláciou „Dolupodpísaný/á……“, riadne vyplneným celým menom, adresou, dátumom, podpisom… 🙂
Neverila by som, ako môže takáto hra na otravné dospelácke činnosti dieťa zaujať. Naša druháčka špeciálne ocenila príležitosť použiť vlastný podpis. 🙂 Na ďalšej stránke sa vypĺňa preukaz špeciálneho agenta, opäť so všetkým, čo k preukazu patrí: celým menom, adresou, fotografiou, odtlačkom prsta, krycím menom. Naša agentka má podľa vzoru Jamesa Bonda prezývku 22 076. 🙂
Správny agent pozná svoju hodnotu
Už v tejto nenápadnej hre sa však začína práca s psychikou. Čitateľ má do svojho preukazu špeciálneho agenta uviesť svoje výnimočné vlastnosti (deti odchované na supermanoch treba, samozrejme, trochu usmerniť, že rátajú sa skutočné ľudské vlastnosti). Ako často má dieťa príležitosť premýšľať nad vlastnými superschopnosťami? Takýchto cvičení by sme potrebovali za dva zošity!!
A hneď na ďalšej stránke si dieťa vypočuje chvály na seba ešte aj od druhých. Chrono totiž od svojho nového pomocníka vyžaduje odporúčania. Tie majú do knihy vpísať členovia rodiny, kamaráti, učitelia, susedia… ktokoľvek. U nás sa v rámci lockdownových možností zapojila celá rodina, od päť- po sedemdesiatročných. Všetci to zobrali veľmi vážne, dcéra tak dostala certifikát s výpočtom všetkého, čo jej ide veľmi dobre. Uvažujem, že jej ho zarámujem. 🙂
Hoci skoro všetci rodičia svoje deti pravidelne chvália, často je to za tie isté veci a často je to tými istými slovami. Stokrát opakovanú pochvalu si deti necenia. Stačí však takáto malá zmena perspektívy a ocenenie zo strany rodiča hneď získa na váhe.
Ako pracovať s detským hnevom
Na ďalších stránkach sa už dieťa učí pracovať so svojím hnevom. Tentokrát mu pokyny dáva chrobáčik hodinárik, ktorý ukazuje, ako si s hnevom poradil on sám. Prvým krokom je pozorovanie vlastného hnevu, jeho priebehu a reakcií naň (dupanie nohou, zatínanie pästí). Dieťa sa má naučiť rozpoznať, keď ho hnev začína ovládať. Potláčanie emócií je len odsúvaním problému, hnev je lepšie vyventilovať neškodným spôsobom. Okrem spomínaného dupania nohou a zatínania pästí hodinárik odporúča zapojiť aj hlasivky a nájsť si nejakú „ventilovaciu“ pesničku. Tá jeho je postavená na opakovaní hlásky r. Aj z toho vidieť, aká je knižka Kristíny Kačaljakovej do detailov prepracovaná. Ak je nejaká hláska stelesnením (doslova!) hnevu, potom je to určite r, herrrgot! 🙂 Neexistuje asi expresívnejšia hláska, ako je táto.
Môže dieťa s pomocou tejto knihy naozaj ovládnuť svoj hnev?
Nedá sa, samozrejme, odprisahať, že táto komiksová kúra premení každého malého zúrivca na zenbudhistu. Po prvé, je to len návod, ako pracovať s negatívnymi emóciami. Naznačené témy treba rozvinúť ďaleko nad rámec pokynov v knižke. Pri práci s dychom, meditačných a vizualizačných cvičeniach nám napríklad veľmi pomohlo, že sme už všetky tieto techniky poznali z knihy Dýchaj ako macko, o ktorej som písala tu.
Po druhé, ak deti odmietnu na cvičeniach spolupracovať, kniha bude nanič. Preto veľmi odporúčam pustiť sa do nej len vtedy, keď máte všetci dosť času, nie ste unavení ani podráždení.
Lenže potom sa objaví ďalší problém. Ako má čitateľ pozorovať svoj hnev, keď je pokojný? Keď sa moje deti hnevajú, je akákoľvek racionálna komunikácia s nimi nemožná. Tak sme si len v čase mieru skúšali spomínať, ako prežívame hnev, keď nás ovláda. To, samozrejme, nemalo taký efekt ako naživo. Ideálne by bolo, keby sme počas hádky mali poruke nejakého nestranného mediátora, ktorý by nám pomáhal aplikovať rady z knižky. Na to slúži malý poster s hlavnými technikami zvládania hnevu, ktorý je súčasťou knihy.
Čo si dieťa z knihy vezme?
Čitateľ sa okrem pozorovania vlastného hnevu učí, že každý z nás na zložité situácie reaguje inak, ale občas sa hnevajú aj tie najvyrovnanejšie povahy. Že nie je vždy múdre ani možné potláčať svoju zlosť. Je to emócia ako každá iná. Môže to byť dokonca užitočný impulz na riešenie problému.
Jedna vec mi v tomto komikse predsa len chýba – neukazuje deťom dôvod, prečo by sa mali snažiť svoj hnev usmerniť. Olívia Hurbanová to v tomto článku z Denníka N vyjadrila takto: „agresia do veľkej miery náš stres znižuje, neprispieva však, bohužiaľ, k dobrému rozpoloženiu ostatných. Mimochodom, takto to funguje aj medzi opicami – vždy si to odnesie slabší. Je preto dôležité naučiť sa ventilovať vlastnú frustráciu efektívnejšie a tak, aby sme neškodili iným.“ Aj preto je dobré, ak si dieťa vypĺňa komiks spolu s rodičom.
Čo si z knihy vzali moje deti? Ťažko povedať, momentálne majú selankové obdobie a veľmi sa nehádajú. Táto idylka však nebude dlho trvať. Uvidíme, ako budú poučky zaberať, keď sa opäť začne škola a stres.
Ak deťom naordinujete terapiu knihou Kde toľko trčíš?, neskrývajte pred nimi pravý účel komiksu. Po prvé, zistia to aj sami; po druhé, mohli by sa cítiť podvedení a sklamaní, že dobrodružný dej zdržiavajú nejaké cvičenia (hoci niektoré úlohy sú naozaj zábavné). Ak im otvorene poviete, o čo tu ide, je väčšia šanca, že budú ochotnejšie spolupracovať.
Zo všetkých spomínaných dôvodov som Kde toľko trčíš? zaradila medzi najlepšie knihy roka 2020. V kategórii najužitočnejšie tituly by bola asi knihou desaťročia. 🙂 Z tohto komiksu som úprimne nadšená – a moje deti takisto. Keďže ide o taký originálny a potrebný titul, bola by som ochotná nad prípadnými nedostatkami prižmúriť oko. Našla som len jeden. To, že komiks vznikal na kolene a autorka si ho napísala, ilustrovala aj vydala sama, sa prejavilo v jazykovej rovine. Text si dosť pýta korektúru gramatiky.
Komu je kniha Kde toľko trčíš? určená
Ak má z tejto knihy vzísť niečo užitočné, musia na tom spoločne popracovať dospelý aj dieťa. Ak je už násťročný potomok v štádiu, že na otázky rodičov odpovedá jednoslovne, je na Chronovu terapiu neskoro. Príbeh, ilustrácie, jazyk aj zložitosť úloh sú prispôsobené kategórii šesť až desať rokov.
Kniha Kde toľko trčíš vyšla v roku 2020 vo vlastnom náklade autorky. Má 49 strán a rozmer A4. Kúpiť si ju môžete napr. v Artfore.
Komiks mi na recenziu venovala autorka. Ukážky z knihy uverejňujem s jej súhlasom.
Objektívny rebríček najobľúbenejších kníh mojich detí sa zostaviť nedá, pretože, samozrejme, v každom období ich fascinuje niečo iné. Ale medzi top favoritov by určite patrili české Klapy klap (recenzia tu), Příběhostroj (recenzia tu) a francúzska A quoi penses-tu? (recenzia tu). Veľká škoda, že ani jedna z nich nevyšla v slovenčine. Spája ich to, že sú nielen výtvarne vydarené, ale pokúšajú sa knihu ako médium dostať na novú úroveň. Sú to také knižkohry, hoci v trochu inom zmysle ako slávne Tulletove výtvory. Hoci na Slovensku už vychádza naozaj veľa krásnych publikácií, takýto rafinovaný koncept knihy je stále veľkou raritou. Teraz sa však na slovenskom trhu objavila novinka Všetci spolu rátame, ktorá je veľmi vydarenou syntézou všetkých troch spomínaných titulov.
Dá sa čítať toľkými spôsobmi (aj smermi 🙂 ) – ako search-and-findovka; pomôcka pre deti, ktoré sa učia počítať; logopedická príručka; detektívka; príbeh, ktorý si musíte dotvoriť sami; encyklopédia emócií; osveta vyzývajúca k tolerancii!! Tento hybrid posúva hranice interaktívnosti a medzižánrovosti v detskej literatúre. Doteraz bola preložená do vyše 30 jazykov. Nemyslím si, že v roku 2020 vyšla na Slovensku lepšia detská kniha (možno s výnimkou Ako umelci vidia svet).
Všetci spolu rátame nie je iba o počítaní
Preto je podľa mňa jej názov je mimoriadne nevýstižný a splošťujúci – táto kniha rozhodne nie je iba o rátaní. Nie je to len ďalšia z množstva obrázkových kníh, na ktorých sa dieťa môže učiť počítať. Martinus ju úplne nezmyselne zaradil do kategórie encyklopédie a učebnice pre 1. stupeň ZŠ a dosť mimo je aj anotácia: „Nevonia ti matika? Nevadí! Počty sa predsa dajú naučiť aj inak.“ Matematiku pre školákov však od tejto knihy určite nečakajte. Nie je to ani niečo v štýle 365 tučňáků (recenzia tu), kde autori všelijaké matematické výpočty zabalili do vtipného príbehu.
… je aj o postrehu
S matematikou Všetci spolu rátame súvisí len tým, že na každej stránke je zobrazené nejaké číslo a zodpovedajúci počet postáv. Začína sa nulou a končí necelými ôsmimi miliardami. Čísla tak dávajú knihe rytmus a malým deťom, samozrejme, aj príležitosť precvičiť si počítanie. Moje deti poctivo overovali, či ich ilustrátorka nepodviedla a či je na každej strane správny počet osôb. 🙂 Za ilustráciami sa však skrýva oveľa viac.
Na tejto knižke ma úplne dostalo, že sa číta zakaždým celkom inak. Pri prvom čítaní sa zamýšľate nad tým, že o cudzích ľuďoch vlastne nič neviete. Autorka vám dáva neurčité otázky, na ktoré nemáte bez kontextu ako nájsť presnú odpoveď (zatiaľ!!). Hľadáte určité indície, ktoré vám napovedia, na čo práve títo anonymní ľudia myslia, na čo sa chystajú, ako sa cítia… ale neskôr zistíte, že ste sa často mýlili.
… predsudkoch a príbehoch
Pri tomto prvom čítaní-hádaní sa Všetci spolu rátame trochu podobá na fantastický Příběhostroj (recenzia tu), ktorý vrelo odporúčam do všetkých logopedických ambulancií, na jazykové hodiny v škole aj do každej domácej knižnice – všade tam, kde treba deťom trochu rozviazať jazýček. Aj tu si dieťa samo vymýšľa rôzne príbehy. Moje deti táto hra bavila – aj vďaka tomu, že Kristin Roskifte im výdatne pomáha nenápadnými detailmi. Stačí ich v obrázkoch nájsť. Kto v knižnici plnej ľudí objaví aj niečo iné ako knihy? Bude to obézna pani, ktorá s otvorenými ústami pozerá na titul „Váha“? Alebo sa pozerá na inú knihu? Alebo pán, ktorý si na poličke zabudol okuliare? Takýchto potenciálnych mikropríbehov (ktoré sa neskôr rozvinú do väčších dejových línií, ale to ešte v tejto chvíli neviete :)) je tu veľa, takže Všetci spolu rátame sa žánrovo dá zaradiť aj medzi search-and-findovky s príbehom.
V tejto fáze sa dá s knihou veľmi dobre pracovať aj v psychologickej rovine. Neviem, či to takto autorka plánovala, ale pri rozhovore o motiváciách a emóciách postavičiek na obrázkoch sa veľmi ľahko dostanete aj k vlastným príhodám, pocitom a predsudkom.
… o overovaní hypotéz
Asi až v polovici knihy som si všimla, že postavičky, ktoré sa mi na začiatku zdali všetky rovnaké, sa občas opakujú. Skôr či neskôr to čitateľovi docvakne: títo ľudia žijú v jednom mestečku, sú navzájom pospájaní všelijakými vzťahmi. Druhé čítanie je potom objavovaním detailov, ktoré sa prvýkrát nedajú postrehnúť. Potom už čitateľ vie odpovedať aj na zdanlivo nezmyselné otázky, ako kto zo zúčastnených na pohrebe nesmúti. No predsa osamelá stará pani, ktorá má vo zvyku chodievať na pohreby a svadby cudzích ľudí! Pri opakovanom čítaní sa dá zistiť aj to, kto zomrel a prečo je jedna osoba na pohrebe celá v ružovom, kto sa skrýva v karnevalových kostýmoch a milión ďalších drobností, ktoré postupne vytvárajú niekoľko paralelných príbehov. Všetky odpovede sa nachádzajú v obrázkoch.
Ťažko však povedať, kedy sa končí prvé čítanie a začína druhé, tretie,… Keď totiž zistíte, že jednotlivé osoby a epizódy sú poprepájané, začnete skákať zo strany na stranu, overovať si svoje hypotézy. Pochopiť všetky súvislosti je naozaj detektívna práca a pamäťová skúška! A detektívna kancelária sa tu aj opakovane spomína. Musíte sa pozerať veľmi pozorne, niekedy sú nápovedy celkom otvorené, väčšinou sú však dobre ukryté v detailoch. Pred budovou obchodného centra si napríklad všimnete o stĺpik uviazaného psíka, ktorý sa už predtým objavil v rodine, okolo ktorej sa táto kniha točí. Vďaka tomu viete, že ocko z tejto rodiny je v centre len na návšteve, nepracuje tam!
Zdroj: MonokelNávšteva knižnice na obrázku vľavo úplne zmení životy viacerých ľudí. Zdroj: Monokel
… farebnom eko odkaze
A to nie je všetko! Keď si nórska autorka dala toľko námahy s takýmto prepracovaným konceptom, rozhodne nemohla odfláknuť výtvarné detaily, ktoré knižku dotvárajú do dokonalosti. Stránky hýria farbami – ako lepšie znázorniť, že každý človek je iný? Kto chce, uvidí v knihe aj ekologické, politické a dokonca aj filozofické posolstvá.
Kým na prvej (monochromatickej) stránke nie sú žiadni ľudia a pasúcej sa srnke, zdá sa, nijak nechýbajú, s pribúdajúcim počtom ľudí ubúda voľného priestoru. Ku koncu knihy už máte silný pocit, že ľudia sa na stránkach (planéte) veľmi tiesnia. Je ich jednoducho príliš veľa. Túto gradáciu autorka dosiahla nenápadným trikom. Sýtymi farbami v šialených kombináciách vyfarbila iba postavy. Prostredie ponechala biele s jemnou modrou linkou. A tak s rastúcimi číslami v ilustráciách pribúda nielen postáv, ale aj farieb. Tie sú na konci knihy už úplne ohlušujúce. Biele pozadie celkom vymizlo. Jednotlivec sa stráca v dave. 🙂
Komu je kniha Všetci spolu rátame určená
Túto knižku určite odporúčam všetkým vekovkám od 5 rokov vyššie. Je pritom úplne jedno, či vie vaše dieťa rátať do desať či do tisíc – to je vedľajšie. Je ideálna na celorodinné čítanie, lebo táto obrázková detektívka baví dospelých rovnako ako mladšie aj staršie deti.
V žiadnom prípade ju však nedávajte dieťaťu na samostatné čítanie – tým by ste ju zabili. Táto interaktívna „detektívka“ si vyslovene pýta minimálne dvojčlenné publikum.
Kniha Všetci spolu rátame vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Monokel. Má 64 strán a rozmer 244 × 337 mm. Kúpiť si ju môžete tu.
A je to tu! Kaz na zuboch, najhoršia nočná mora všetkých rodičov. Ako poctivá mama som urobila veľkú predprípravu, kúpila som pravé zubárske zrkadielko, hračkársku hlavu s plastelínovými zubami a zubárskym náčiním sme doma už mali. Vŕtanie sme dokonca trénovali s hadičkou (odsávačkou slín) a originál zvukmi zubárskych prístrojov (dental drill sound, ak by ste potrebovali :)). Youtube má pochopenie pre takých šialencov, ako som ja. Nepomohlo nič, štuplíček sa zaťal. V šiestich rôznych ambulanciách.
Obálka je čisté hmatové vytrženie: zamatovo hebké plochy sa striedajú s lesklými hladučkými. Garantujem vám, že neodoláte a budete po nich slastne krúžiť prstami :). K tomu pripočítajte krásne ilustrácie s neuveriteľne krikľavou oranžovo-ružovou – obálka sľubuje odvážnu knihu. Neviem, či je to len urbánna legenda, že výrazní ľudia majú radi výrazné farby, alebo je na tom niečo pravdy. V každom prípade by to vysvetľovalo, prečo deti milujú neónové farby. 🙂 Štuplíček knihu vybozkával ešte predtým, ako sme ju otvorili :). Bol to darček a mne bolo v tej chvíli jasné, že obdarovateľka trafila úplne presne. Konečne nám do knižnice pribudlo aj niečo pre celkom malých drobcov.
Shaun Tan, „nobelovkár“ za detskú literatúru, je jeden z mojich obľúbených autorov detskej literatúry; jeho Pravidla léta sú podľa mňa asi najlepšia detská kniha. V jeho tvorbe sa to hemží všelijakými čudnými potvorami, patvormi, sci-fi strojmi. Ale najuletenejšia je, aspoň pre mňa, práve jeho Cikáda. Paradoxne, lebo na jeho pomery je táto kniha výnimočne realistická. Surrealistické kreatúry zmizli, zostala len surrealistická hra svetla a tieňa. Vystupujú tu len obyčajní ľudia a jedna cikáda. Ľudia aj prostredie, v ktorom pracujú, sú vyobrazení až mrazivo detailne a verne.
Asi pred rokom mala naša vtedy päťročná dcéra obdobie, keď sa nám pri každom nedorozumení vyhrážala, že odíde na Ukrajinu. Navždy. Zo škôlky i zo susedstva totiž poznáme zopár ukrajinských detí. Ukrajina – zem zasľúbená. Keď sme si potom čítali túto knihu a dozvedela sa, že v krajine jej kamarátok prebieha vojna, zasiahlo ju to. Vojna už nie je len čosi abstraktné, vzdialené. Je to niečo, čo sa takto nepriamo dotklo aj nás.
Balónik verzus vojna a vrtuľník so sosákom
Viete si predstaviť niečo jemnejšie a krehkejšie ako balónik, papierové lietadielko alebo žiarovku? Práve tieto tri mierumilovné predmety sú hlavnými hrdinami originálnej knižky Vojna, ktorá zmenila Rondo. Neviem si predstaviť lepšiu metaforu zraniteľnosti. A väčší kontrast s temnými silami, ktorým obyvatelia mesta musia čeliť.
Ako inak malým deťom vysvetliť, čo je vojna? Autori na to idú cez vizuálne i slovné konotácie. Vojna je veľká čierna machuľa, ktorá pohltí všetok veselý pestrofarebný život. Okrem farieb využívajú aj iné zmyslové prirovnania. Nebezpečne ostrá vojna kontrastuje s mäkkými a oblými tvarmi troch hrdinov i kvetov; hukot strojov so spevom kvetov. Armádny vrtuľník má komárie krídla a sosák. Aj zvuková rovina slov je tu veľmi dôležitá. Preto vydavateľ jazykovú a redakčnú úpravu zveril skúsenej Monike Kompaníkovej (o nej som písala tu a tu). Už malé deti vnímajú, ako hrozivo znejú slová o syčiacich a cvakajúcich strojoch. Aj nezvyčajný sklon riadkov má svoj význam: vojna všetko prevráti naruby. Do takýchto extrémov dokázali autori dotiahnuť každý detail preto, lebo táto téma bola pre nich veľmi osobná.
Čo znamenajú červené maky
Dospelí merajú rozsah vojny počtom obetí. Ale smrť jepríliš definitívna. Po nej už bytosti nič necítia, aspoň tak to hovoríme našim deťom. Smrť je tragédiou len pre tých, čo ostanú žiť. Preto sú mŕtvi v tejto knihe prítomní, ale len okrajovo – ako spomienka. Aj to skrytá v podobe symbolických červených makov. Paradoxne, oveľa silnejšie je posolstvo tých, čo prežili. Lebo „VOJNA SA DOTKLA KAŽDÉHO,“ ako sa tu veľkými písmenami zdôrazňuje. Oni musia zostať v meste, ktoré sa navždy zmenilo. Na vlastných telách si nesú pamiatku na zranenia: žiarovka popraskala, balónik sa poranil na ostrej črepine, papierovému lietadielku obhoreli krídelká. Nejde tu len o disproporciu Dávid verzus Goliáš (vojna je tu zobrazená ako veľká abstraktná čierna masa, ktorá všetko pohlcuje), ale aj o to ukázať, že vojna vždy zastihne ľudí nepripravených.
Vojna, ktorá zmenila Rondo je kniha o živote vo vojnovom stave. O tom, ako ho vnímali autori – mladí Ukrajinci. Uvedomili si, že vzdorovanie silou len zbytočne eskaluje napätie. Namiesto toho nesúhlas s násilím vyjadrili tak, že si svoje životy žili ďalej. So všetkým, čo k tomu patrí, teda aj radosťou.
Agrafka valcuje Bolognu
Preto neprekvapí, že ilustrácie občas silne pripomínajú hravú oddychovku Mumo (recenzia tu). Možno sa jej autori Rondom naozaj inšpirovali. Veď aj bolo čím. Romana Romanyšyn a Andrij Lesiv miešajú rôzne farby, techniky aj štýly a výsledok ohúri asi každého. Romana a Andrij, známi aj pod značkou Art Studio Agrafka, sú bezpochyby súčasná svetová ilustrátorská špička. A Rondo nie je jediná kniha, za ktorú získali superprestížne ocenenie Bologna Ragazzi Award. Rok predtým na tomto najvýznamnejšom svetovom veľtrhu detských kníh ocenili Stars and Poppy Seeds. V 2018 získali už tretie ocenenie z Bologne za nádhernú sériu o zmysloch Loudly Softly In A Whisper – I See That (v slovenčine dvojičky Takto vidím – Takto počujem vyšli vo vydavateľstve Monokel. Recenzia tu).
Neviem, či sa to pred nimi už niekomu podarilo. A to autori nemajú ani 40. Klobúk dole. Začínajúcim výtvarníkom sa odporúča, aby si našli vlastný štýl. Listujúc početnými knihami dua z Agrafky som si uvedomila, že nič také nemajú. Zakaždým prídu s niečím novým. A vždy je to na top svetovej úrovni. Tento ukrajinský výbuch tvorivosti sa rozhodne oplatí sledovať aj v budúcnosti.
Slovenský preklad Ronda vyšiel v tom istom roku ako originál, čoskoro po ňom nasledovala francúzska, poľská, juhokórejská a čínska mutácia. Možno aj naši odvážni vydavatelia pomohli pre svet objaviť Agrafku.
Komu je kniha Vojna, ktorá zmenila Rondo určená
V roku 2014 sa začala vojna na Ukrajine. O rok neskôr masové teroristické útoky v Európe. Trhalo mi srdce počúvať naše dvoj- či trojročné dieťa, ako sa pýta, čo je vojna a terorizmus. Nechcem, aby si deti pod vplyvom televízie mysleli, že vo svete sa dejú samé hrozné veci. Preto odvtedy správy čiastočne cenzurujeme. Občas sa však tieto slová do malých ušiek dostanú. Obe preto počúvali príbeh Ronda veľmi pozorne. Ak aj vaše deti zaujíma táto téma, kúpte im túto knihu, nevystraší ich. Je tu málo textu a tak veľa nevšedných obrázkov, že sa zapáči aj trojročným (odskúšané). Štvorroční drobci si ju už vychutnajú naplno. Horná hranica je podľa mňa niekde okolo ôsmich rokov.
Bonus
Toto nie je rozprávka, ktorú deti spokojne odložia na poličku po tom, čo princ pobozká princeznú a žijú šťastne, kým nepomrú. Mne knihu po dočítaní poslednej strany otočili naspäť na prvú a čítalo sa odznova. Hoci hlavné postavy sú naozaj čudesné – traja sympatickí kamaráti plus jedna abstraktná bytosť (pripomenulo mi to Leotoldu) – aj malí čitatelia vycítia, že za týmto príbehom je niečo neznáme, ale reálne. Je veľmi pravdepodobné, že sa o tejto knihe budú chcieť ďalej rozprávať, prípadne s ňou aj inak pracovať. Návod, ako to urobiť, nájdete na tomto blogu.
Skvelý blog Picturebookmakers priniesol rozhovor s autormi o tom, ako tvorili túto knihu, ako vznikli tri postavičky Danko, Zorka a Fabián. Dozviete sa aj to, že predlohou pre skleník so spievajúcimi kvetmi bol skutočný skleník v Ľvove, kde autori žijú. Článok o knihe vyšiel aj v Denníku N.
Rozprávate sa s deťmi na tému vojny? Ako prijímajú takéto ťažké témy? Napíšte komentár pod článok.
Vojna, ktorá zmenila Rondo vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve BRaK. Má 36 strán a rozmer 220×300 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Zalistovať v Ronde si môžete tu, autori na svoju stránku zavesili celú knihu v origináli.
Pred pár dňami sme si mohli prečítať dokonalý novinársky text, ktorý si od A do Z, vrátane „faktov“ a citácií, vymyslela umelá inteligencia. Dokonca existuje aj literárna súťaž pre najlepšiu knihu napísanú strojom. Jednou z mála oblastí, v ktorej ľudia AI ešte v niečom predčia, je čítanie emócií v ľudských tvárach. Strojové učenie totiž nemá niečo, čo je pre túto úlohu nevyhnutné – ľudské telo. Bez možnosti embodimentu umelá inteligencia postupuje len ako vysoko funkční autisti – porovnáva nazbierané dáta, ale neprežíva ich cez svoje telo. Práve preto, že emócie zďaleka nie sú len vecou amygdaly v mozgu, ale celého tela, dokážu narobiť takú galibu.
Ako ich dostať pod kontrolu? Jednoducho tým, že si ich uvedomíme a pomenujeme. Rada z najbestselerovejšej knihy o výchove všetkých čias, Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Odskúšané na mojich deťoch a stopercentne potvrdené. Ak včas verbalizujem to, čo dieťa prežíva, a spomeniem pravdepodobné príčiny, je obrovská šanca, že hnev alebo plač neprejde do nekontrolovateľného afektu.
Ako odmerať ružovú lásku
Autorky ešte rodičom odporúčajú, aby potomkom stále hovorili o svojich pocitoch. A, samozrejme, treba s nimi rozoberať aj to, čo prežívajú oni. Lenže to nie je také jednoduché, veď popísať vlastné emócie často nevedia ani dospelí. Aby si ich malé hlavičky vedeli zatriediť, potrebujú pomoc. Takto pomáha aj dievčatko milému strašidielku, ktorému sa všetky pocity pomiešali, a nevie, čo s nimi. Spoločne ich teda roztriedia do fľaštičiek a idú na to cez farby. Červená znázorňuje hnev, modrá smútok (blues), zelená pokoj, žltá šťastie, čierna strach, ako inak. Tma je nebezpečná, žiarivé slnko príjemné, príroda upokojujúca, nahnevaný človek červený v tvári. Na týchto zažitých asociáciách je postavené Farebné strašidielko. Farby na nás priamo pôsobia. Takéto reakcie mozgu sú presne odmerateľné, pretože sa prejavujú aj fyzicky – zmenami krvného tlaku, tepu a podobne.
Symbolika farieb však nevychádza len z fyziologických procesov. V minulosti ju ovplyvňovali aj také faktory ako vzácnosť niektorých pigmentov, napríklad fialovej. Viac si prečítate v skvelej sérii článkov BBC o farbách, tu, tu, tu, tu, tu a tu. Hoci sa Anna Llenas snažila vyberať univerzálne symboly a vyhýbať sa kultúrne podmieneným atribútom, myslím, že napríklad modrá v súvislosti so smútkom v slovenskom kontexte veľmi nefunguje. U nás sa s ním spája skôr sivá. Je jasné, že kultúrne variácie sú veľké. Je preto príznačné, že Anna Llenas pomenovala len päť emócií (šiestu, ružovú lásku, si má čitateľ domyslieť sám). S akou farbou spojiť napríklad prekvapenie alebo znechutenie? Obmedzený repertoár však vôbec nevadí, lebo Farebné strašidielko je určené najmenším hlavičkám.
Je strach zbabelý zlodej?
V anotácii na Martinusesa síce píše, že „žiadna z emócií nie je odsudzovaná alebo označená za nepatričnú,“ nie je to však celkom pravda. Vôbec sa mi nepáčili vety „Strach je zbabelec. Skrýva sa a uteká do tmy ako zlodej“ – tie radšej pri čítaní cenzurujem. Svoje deti učím, že za to, čo prežívajú, sa nemusia hanbiť. Veď všetci sa občas bojíme. Je to normálne. Zbabelé predsa môžu byť len vedomé rozhodnutia. A strach je vôľou len veľmi ťažko ovládateľný.
Omnoho poučnejšia je veta „Keď sa bojíš, cítiš sa maličké a bezvýznamné… a myslíš si, že nedokážeš urobiť, čo od teba chcú.“ Každej emócii sú venované štyri strany, kde sa v niekoľkých vetách vysvetľuje, ako ju strašidielko prežíva, prípadne čo ju spôsobilo. Pripomína to skvelú Knižku o pocitoch (recenzia tu), tá je však určená trošku starším deťom. Farebné strašidielko zvládnu aj najmenší čitatelia, pokojne od dvoch rokov.
Konečne omaľovanka, ktorá nenudí
Toto je jedna z knižiek, od ktorej čakáte nejakú pridanú hodnotu. Prečítať a odložiť na poličku sa akosi máli. Aby ste mohli s témou pocitov ďalej pracovať a pozhovárať sa o nich, pribalili v Perfekte ku knižke aj omaľovanku. Dieťa sa samo rozhoduje, akou farbou strašidlo vymaľuje, podľa toho, ako sa cíti. Samozrejme, červenou, ak vyzerá nahnevane, zelenou, ak je pokojné, modrou, ak je smutné. Alebo celkom inak? Omaľovanky sú pre mňa synonymom najväčšej nudy. Aspoň moje deti po nich väčšinou siahnu iba vtedy, keď už naozaj nie je poruke nič zaujímavejšie. Táto, našťastie, nie je len ďalšia bezduchá zabíjačka času. Okrem toho, že núti drobcov rozmýšľať o tom, čo strašidielko prežíva v rôznych situáciách, je aj celkom vtipná. Oplatí sa deťom prečítať aj sprievodný text, hoci preklad do angličtiny nie je úplne najlepší.
Omaľovanku môžete dať dieťaťu do ruky vtedy, keď ho potrebujete zabaviť. Alebo ju môžete použiť „terapeuticky“ – keď ním lomcuje hnev, povedzte mu, nech nájde a vyfarbí stranu, kde sa strašidielko cíti tak, ako ono. Techniku vymaľovania sa zo zlosti som odkukala zo spomínanej knihy Ako hovoriť, aby nás deti počúvali.
3D ilustrácie
Za veľkým úspechom The Colour Monster sú aj ilustrácie: pár ťahmi načrtnuté dievčatko, strašidielko, fľaštičky a všelijaké farebné kolieska, ktoré predstavujú emócie, sú povystrihované z kartónu a zoradené do krásnych koláží. To zvládnem aj ja, povedia si deti. Určite sa mnohé inšpirovali k tvorbe vlastných kníh. Všetky nedokonalosti (ohnutý kartón, krivé strihanie, presvitajúci novinový papier) sú priznané. Akoby ste porovnávali Youtube videá s televíznymi programami – pôsobia autenticky, priamo. Akoby sa dieťaťu prihováral jeho rovesník. Tento dojem ešte umocňuje silný 3D efekt vytvorený pomocou tieňov. Vytvára ilúziu, že postavičky a všelijaké ozdôbky len pred chvíľou niekto vystrihol. Priam čakajú, že ich vezmete do ruky.
Takúto ilustrátorskú stratégiu si Anna Llenas zvolila aj preto, ako pripomína už spomínaná anotácia, aby inšpirovala čitateľov. Rodičia môžu pripraviť farebné kartónové žetóny alebo gombíky a zahrať sa so svojimi strašidielkami hry, ktoré im pomôžu zatriediť ich emócie. Trebárs do sklených pohárov, ako to robí dievčatko v knižke.
Ďalší bonus: strašidielko na ilustráciách je také očividne mierumilovné a neškodné, že je to dobrá terapia pre všetky deti, ktoré sa z animovaných rozprávok nakazili strachom z duchov a mátoh. Mimochodom, pripomína aj vám postavičky ďalšej Španielky Olgy de Dios?
Komu je kniha Farebné strašidielko / The Colour Monster + maľovanka určená
Je tu máličko textu, preletíte ho za pár minút. Dokonca aj vtedy, keď čítate obe verzie, anglickú i slovenskú. Odporúčam pre poleporelové štádium – od dvoch rokov. Pre staršie deti – ako naša šesťročná predškoláčka – je to už trochu nuda, ale štuplíček (3 roky) bol nadšený. Niektoré pasáže mám zakázané čítať – pozná ich naspamäť a recituje ako básničku 🙂 .
The Colour Monster je veľký celosvetový bestseller. Súdiac podľa obrovského ohlasu, ktorý vyvolala novinka zo Svojtky Moje emócie, i minuloročná Knižka o pocitoch z Enigmy, detské publikácie s touto témou sú v kurze i u nás. Ktorú si obľúbilo vaše dieťa? Podeľte sa o svoj názor.
