TODDLER PUNK (Monika Kompaníková, Bianka Török) – recenzia

Dobré nápady sú tie, pri ktorých si ex post všetci povedia, prečo niečo také nenapadlo niekomu už dávno. Prečo doteraz nikto nerobil hudbu pre deti, pri ktorej dospelí nie sú zrelí na psychiatriu? Celá výchova je predsa o kompromisoch, tak prečo nie aj v hudbe? Doma máme stovky detských kníh, ktoré si spolu čítame s radosťou preto, lebo sa páčia aj mne. Koľko je takých albumov s hudbou pre deti?

Pokračovať v čítaní: TODDLER PUNK (Monika Kompaníková, Bianka Török) – recenzia

KDE JE ESTER N? (Monika Kompaníková, Barbora Idesová) – recenzia

Autori detských kníh občas dostávajú poriadne krkolomné zadania. Ester Stará v knihe Největší přání napríklad musela do jednej knižky vtesnať tému chudoby, nerovnosti rozdelenia zdrojov, ekológie, nadvýroby, globalizácie, migrácie, sociálnej izolácie – a zvládla to perfektne, ako som písala tu. Tvorcovia knižky Kde je Ester N? mali možno ešte ťažšiu úlohu – opísať fungovanie galérie a podstatu umenia tak, aby zaujali detských čitateľov. Pôvodne sa o to pokúsili zamestnanci SNG – a vzdali to. Takéto zadanie si vyžadovalo hotového spisovateľa, preto galéria oslovila autorku jednej z najpredávanejších slovenských kníh pre deti – oceňovaných Hlbokomorských rozprávok (recenzia tu). Okrem toho, že Monika Kompaníková je naozaj výborná autorka, bol to aj dobrý marketingový ťah – za pár dní sa kniha v Martinuse i Artfore vyšvihla medzi najpredávanejšie tituly. Obrovskú zásluhu na tom má aj mladá ilustrátorka Barbora Idesová.

Máloktorá z inštitúcií, ktoré majú v názve „slovenská“ a „národná“, je taká moderná ako SNG

Knižka vyzerá presne tak, ako od reprezentatívnej publikácie umeleckej inštitúcie očakávate – je nádherná. V súčasnosti sa veľa hovorí o mladej talentovanej generácii slovenských ilustrátorov a touto knihou sa medzi nich zaradila aj v Prahe žijúca Idesová. Odvážny ťah zo strany galérie, zveriť takúto dôležitú knihu niekomu, kto prakticky nemá žiadne skúsenosti s väčšími projektmi, sa vyplatil. Na jej obrázky sa s deťmi nevieme vynadívať.

SNG pod vedením Alexandry Kusej svoje muchy určite má (aféra s nevydareným a predraženým webom), ale jednu vec podľa mňa robí riaditeľka fantasticky – myslí v prvom rade na návštevníkov, dokonca i detských. Galéria sa otvára laickému svetu ako máloktorá podobná inštitúcia na Slovensku, a teraz už aj doslova (prestavbou). Snaží sa zlomiť imidž galérií ako skostnatených historických reliktov, ktoré fungujú ako uzavretá spoločnosť. Do tejto koncepcie presne zapadá aj vydanie knižky o SNG pre deti. Aby som z riaditeľky nerobila vizionárku – podobných publikácií už vo svete vyšlo viacero, napríklad výborný český komiks Proč obrazy nepotřebují názvy. Jeho autor, Ondřej Horák dokonca pre SNG spoločne s Davidom Kalikom vytvoril aj skutočne interaktívnu video-loptovú inštaláciu pre deti. Ak ste ju ešte nevideli, určite sa choďte pozrieť!

Potkan v galérii alebo čo sa stane, keď sa stratíte v budove, ktorá má tridsaťtisíc metrov štvorcových

Detské knihy Moniky Kompaníkovej sú také skvelé preto, že ich píše pre svoje deti. Keďže tie už od čias Hlbokomorských rozprávok podrástli, Kde je Ester N? je určená starším deťom. Z textu cítite, že autorka túto vekovú kategóriu dôverne pozná a vie sa dokonale vcítiť do jej vnímania. Veľká časť opisu galérie je založená na kontrastoch (voľné priestranstvá v sálach, kde každé dielo má vlastný podstavec, aby mohlo vyniknúť, porovnáva s neupratanou Esterinou izbou) a pocitoch (pocit harmónie, uvoľnenia v galérii, prepchatá električka a zhon mesta). Čím viac času však Ester strávi v nočnej galérii, tým viac analógií s vlastným životom a domovom nachádza. Kým zo začiatku ju vytŕčajúca Dedečkova prístavba desí (ako mnohých Bratislavčanov :)), na konci sa v budove orientuje a cíti ako doma.

Aby malí čitatelia vydržali počúvať o všetkých možných oddeleniach a zamestnancoch galérie, spisovateľka do textu vložila aj detektívne a mysteriózne prvky. Hoci tajomná atmosféra sa smerom ku koncu vytráca, dcéra sa rozuzlenia nevedela dočkať. Dej je jednoduchý: školáčka Ester sa pred dažďom ukryje v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie. Unavená zaspí. Keď sa prebudí, v galérii je pusto, zhasnú svetlá a stratí sa jej domáce zvieratko – potkan Ernest. Našťastie natrafí na elektrikára Antoša, ktorý ju prevedie všetkými miestnosťami. Pátranie po potkanovi z diaľky sleduje čudesná bytosť – maska, ktorá všade necháva tajomné odkazy.

Ester superstar. Foto z prezentácie knihy.

Vzory v práčke

Knižka sa končí – ako inak – šťastne. Ester nájde svojho potkana, malý chlapec Erik sa s mamou kurátorkou vráti domov a elektrikár Antoš (nedozvieme sa, či je to krstné meno alebo priezvisko :)) sa môže spokojne venovať svojej obľúbenej činnosti – rozpletaniu káblov. „Krása sa dá totiž nájsť všade,“ to je posledná veta knihy. Je to aj motto knihy, ktoré autorka rozvíja na viacerých miestach. Opäť sa snaží nájsť paralely medzi galériou a bežným životom. Krása a kultúra nemusia byť len inštitucionalizované. Je to prirodzená potreba človeka, o ktorej generácia homo instagramiensis vie svoje. Ester vníma magickú atmosféru večernej Bratislavy, rada experimentuje s fotografickými filtrami a výrezmi, v mobile vytvára vlastné abstrakcie. V bubne otáčajúcej sa práčky s radosťou objavuje tvary, vzory. Monika Kompaníková ukazuje, že každý z nás vníma isté estetické kategórie. Vysoké umenie sa väčšinou veľmi dôrazne dištancuje od takéhoto súkromného instantného „umenia“. Autorka však medzi nimi stavia most a približuje tak elitárske a akademické prostredie dieťaťu 21. storočia tak, aby ho nevyľakala. Reportáž RTVS z prezentácie knihy nájdete tu.

„Čo vidíš?“ Antoš odkryje obraz na stojane.

„Ženu, ktorá má v rukách niečo krvavé, a nechce sa na to pozerať.“

„Tak vyzerá obraz po reštaurovaní. Je to svätá Praxedis a pred štyristo rokmi ju namaľoval taliansky maliar Simone Pignoni. Keď však prišiel obraz zo zbierky grófa Pálffyho do tejto dielne, ženu, ktorá vyzerala, akoby sa modlila nad akousi nádobou zakrytou vekom, volali Mária Magdaléna. Autorom mal byť Pignoniho učiteľ Francesco Furini. Reštaurátori ho skúmali a zistili, že v devätnástom storočí obraz niekto premaľoval. Vyčistilo ho a tú nepôvodnú premaľbu odstránili.“

„A nebol by krajší bez tej krvi?“

„Možno aj vtedajšiemu majiteľovi sa stekajúca krv nepáčila a dal ju preto premaľovať, no v umení nie je dôležité to, či je obraz pekný alebo škaredý, ale či ťa inšpiruje, či v tebe vyvoláva nejaké pocity, alebo či ti otvorí dvere do nejakého iného sveta. Možno ti dá odpoveď na otázku, s ktorou ti nikto iný nevie pomôcť, a možno si vďaka nemu ty sama nejakú otázku položíš. Starým sochám a obrazom sa reštaurátori snažia vrátiť tú najpravdivejšiu formu, aby sme ich mohli vidieť tak, ako ich videli ich autori vtedy, keď ich vytvorili.“

Táto kniha je úplný poklad. Všetci by sme chceli, aby naše deti rozumeli kultúre, ale ako na to? Aké ťažké je rozprávať sa s deťmi o týchto témach, viem svoje. Nedávno ma dcéra prekvapila, keď ma poprosila, aby som vypla béčkovú disneyovku v televízii. Hoci princezné u nás letia, táto bola neznesiteľne gýčová aj pre jej šesťročnú hlavičku. Bola som hrdá na jej vkus a aj som jej to povedala. Odvtedy sa ma pri každej animovanej rozprávke pýta, čo sa mi na nej páči/nepáči. Ako ťažko sa mi niekedy hľadajú slová!

Kde je Ester N? je presne o tom. Je to návod rodičom, ako deťom ukázať, čo je na umeleckých dielach cenné, čo je prekonané, prečo si nie každá maľba zaslúži miesto v depozitári galérie, a kto určuje, ktoré diela sa tam dostanú. Monika Kompaníková zvládla vysvetliť podstatu umenia postupným dávkovaním poučiek zasadených do napínavého deja. Pri prvom čítaní dcéra sledovala najmä ten, ale pri druhom už bol čas aj na dovysvetľovanie a zvedavé otázky. Už dávnejšie som si všimla, že ak je v knihe niečo nedopovedané, deti sa k nej omnoho radšej vracajú. To platí aj v tomto prípade. Potrvá ešte nejaký rok, kým dcéra pochopí všetko, o čom sa tu hovorí. Kým má v texte čo objavovať, Kde je Ester N? ju láka.

Foto: SNG
Foto: SNG

„Obrazy a sochy sú ako knihy – treba v nich vedieť čítať. Každá farba, každý predmet, dokonca aj to, ako kto na obraze stojí, aký je vysoký, ako je obraz zarámovaný, nič z toho nie je náhodné. Umelec tým chcel niečo povedať. Vyššie postavy sú dôležitejšie, sú to králi alebo sám Kristus, modré rúcho znamená nevinnosť, drak symbolizuje diabla, meč zasa bolesť. Reštaurátori aj kurátori tento jazyk poznajú a vedia aj zničenú neznámu sochu prečítať a priradiť jej meno, vek, farbu, a vedia ju zreštaurovať tak, aby bola opäť taká, ako keď vznikla.“

„Ja však tejto soche nerozumiem, neviem v nej takto čítať, povie Ester a cíti sa trochu hlúpo, asi ako na hodinách anglickej konverzácie. Keď si prezrie sochu zblízka, vidí odlupujúce sa vrstvy farby, hlbokú dieru namiesto jednej ruky, knihu v druhej ruke a kráľovskú korunu na hlave.

„No, ak mám byť úprimný… ani ja. Niečo som sa za tých skoro dvadsať rokov, čo tu robím elektrikára, naučil, no len zlomok z toho, čo vedia naši kurátori. Ale to vôbec nevadí. Všimni si, ako má madona jemne vyrezanú tvár, ako krásne spod zlatých plátkov presvitá červený podklad, ako zručne jej reštaurátor domodeloval chýbajúci nos. Ty čítaš naozajstné knihy, rozumieš iným príbehom, ale ľudia pred stovkami rokov knihy nemali, nechodili do školy a príbehy čítali väčšinou len z obrazov a sôch v kostoloch. Je dobré vedieť, akí ľudia tu žili pred nami. Ale pozri, ak niečomu nerozumieš, ale páči sa ti to, je to úplne v poriadku.“

Plachty, masky a farebné kruhy

Hlavná téma je jasná – umenie a fungovanie galérie. Monika Kompaníková sem v náznakoch vložila aj ďalšiu vrstvu – svoje obľúbené medziľudské vzťahy. Tie sa prepletajú s motívom masiek a všelijakých plachiet, ktoré zakrývajú diela v depozitároch. Záhadná postava v maske, ktorá prenasleduje Ester po galérii, dodáva deju mysterióznosť. Ale aj keby tu bola len preto, aby deti mohli s farebnými lupami skúmať, čo sa skrýva pod maskou, stálo by to za to. Hoci táto technológia filtrov nie je žiadna novinka (duu Carnovsky v Česku vyšla Hravá anatomie a Hravá příroda), je to prvá takáto kniha, ktorú máme doma. Farebné krúžky sú úžasná zábava. Jasné, že deti si s nimi vymysleli milión nových hier.

Zadanie od SNG zjavne znelo: vytvoriť interaktívnu knihu. Určite pri čítaní majte tiež poruke mobil alebo tablet. Na konci knižky je síce krátky katalóg diel, o ktorých sa v texte píše, ale pravdepodobne si ich budete chcieť aj vygúgliť, napríklad na Webe umenia.

Foto: SNG

Komu je kniha Kde je Ester N? určená

Deťom od 8 rokov, ale určite ju zvládnu aj trpezlivejší šesťroční čitatelia.


Kniha Kde je Ester N? vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Slovenskej národnej galérie. Má 88 strán a rozmer 200×250 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knihu mi na recenziu venovala SNG. Fotografie uverejňujem s ich súhlasom. Autorom označených fotografií je SNG.

HLBOKOMORSKÉ ROZPRÁVKY (Monika Kompaníková, Veronika Holecová/Klímová) – recenzia CD a knihy

Veľmi neprezieravo sme dcére pred rokmi kúpili CD s detskými ľudovkami a odvtedy bol koniec psychickej pohody v aute. Od tyranských tenkých hláskov nás našťastie zachránilo nové CD – Hlbokomorské rozprávky. Kúpili sme ich v čase, keď si čerstvo narodený štuplíček vyžadoval všetok môj čas a na staršiu sestru ho veľa nezostávalo. Na moje veľké prekvapenie ich vydržala počúvať aj dve hodiny a stále dookola. Prvú dovolenku sme prežili len vďaka starým rodičom a tomuto CD.

  • Hlbokomorské rozprávky

Rozprávky o vílach a jednorožcoch majú svoje čaro, ale poctivé dokurozprávky ich aj tak vždy prevalcujú. Včielka Maja, ktorú uznávajú aj entomológovia, je dobrý príklad. Obsiahle rešerše si robila aj Monika Kompaníková a vychádzala z nich pri tvorbe zápletiek. Množstvo faktov je dávkované tak akurát, nezahltí a neunaví ani najmenšie hlavičky. Navyše je vyvážené psychologickou kresbou postáv. Hlavnými hrdinami sú lenivá ryba Biba plus akčnejší had Rado, presne ako vo Včielke Maji. Trápia ich ľudské starosti: osamelosť, potreba niekam patriť a nájsť si kamarátov.

Hlbokomorské rozprávky

Gubka Dášenka

Väčšina detí si more predstavuje ako veľký bazén studenej slanej vody, s pieskom na dne, sem-tam nejaká ryba a mušlička a to je všetko. Nuda. Morskému imidžu nepomáhajú ani samy ryby. V detskej hierarchii domácich miláčikov sú beznádejne posledné. Len si predstavte Čapkovu Dášenku, keby namiesto psíka choval gubku. Ale Monika Kompaníková nás presvedčila, že nuda nie je ani v oceánskej priekope, kde aj bežné ryby majú problém. Stále je tu nejaký ruch:

„Priplávali všakovaké príšery, morskí čerti, morské vlky, šabľovce, vlasaté ryby, šupinaté ryby, lodienky, medúzy, rebrovky, sépie aj chobotnice, priplazili sa mnohoštetinavce, slimáky, hviezdice a ježovky, priliezli garnáty, krevetky, nohatky, hadovice, kraby, raky aj ráčiky. Ascídie roztvorili papuľky, sasanky kývali hlávkami, morské kvety rozkvitli, trávy šumeli, čiastočky drobného planktónu sa ako konfety krútili vo víroch, chaluhy sa vznášali nad hlavami hostí.“

Rozprávok je šesť (plus atlas hlbokomorských živočíchov na konci) a sú pomerne dlhé. Aj preto oceňujem, že v úvode každej kapitoly je krátky obsah tej predchádzajúcej. Príbeh sa začína nečakaným stretnutím Biby a Rada. Spojí ich spoločný problém: Biba má vybité skoro všetky zuby a Radovi nesvieti svetielko na konci chvosta. Takto nemôže loviť ani jeden z nich. Spolu však majú všetko, čo potrebujú. A tak sa z nich stanú nerozluční priatelia. Vydajú sa hľadať hadov domov a morské sklo, čo by mu svietilo namiesto lampášika. Cestou nájdu aj nové zuby pre Bibu, ale umelý chrup ani svetlo nemá dlhé trvanie, a tak sú odsúdení na večnú symbiózu.

Hlbokomorské rozprávky

Diskotéka s diskoguľou

Kniha je občas celkom vtipná, napríklad keď sú reálie nášho sveta prispôsobené morskému kontextu:

„Had Rado pláva ďalej mlčky, štyri plutvy za rybou Bibou.“

„Biba si kamienky morského skla nalepila na lampášik a urobila si z neho diskoguľu, akú ešte hlbokomorksý svet nevidel. Biba celá žiarila. Žiarila od šťastia, že sa vrátil jej kamarát, a žiarila aj jej diskoguľa (…). Slávnosti akéhokoľvek druhu mala rada. A diskotéka sa na hlbokomorskom dne nekoná každý deň…“

Hlbokomorské rozprávky

Monika Kompaníková, laureátka ceny Anasoft litera za Piatu loď, systematicky posúva zaužívané slovné spojenia do podmorských reálií („nikto si takúto udalosť nechcel nechať len tak odplávať“), takže sa aj malé dieťa musí aspoň na chvíľu pozastaviť nad antropocentrickým charakterom jazyka. Výborné! A tiež nad tým, že čo je pre nás samozrejmé, pre iných také nemusí byť:

„Chiméra vysvetľovala, že tam hore, nad hladinou, majú tiež takú diskoguľu. Volajú ju slnko. Nebliká, ale hreje.“

Hlbokomorské rozprávky zožali množstvo cien: Najkrajšia detská kniha jari 2013, Najlepšia detská kniha jari 2013, Cena za ilustrácie v súťaži o Najkrajšie knihy Slovenska. Získala prémiu Literárneho fondu a je preložená do taliančiny a maďarčiny. Najväčším ocenením pre mňa je, že moja dcéra bola na karnevale prezlečená za rybu Bibu aj s prácne vyrábanými zubami a naozajstným svietiacim lampášikom. A láska k Bibe nevyprchala ani po rokoch. Rozhlasový archív rozprávok skvele rozšíril náš repertoár príbehov na počúvanie, ale Hlbokomorské rozprávky sú u nás spolu s Psíkom a mačičkou nestarnúci evergreen.

Hlbokomorské rozprávky

Robo Roth sa vracia

Knižka sa číta výborne, ale keď ju počujete od profesionála, je to niečo celkom iné. Dodnes si z detstva pamätám Labudu a jeho Vajce na vandrovke alebo geniálneho Krónerovho vlka z Červenej čiapočky. Robo Roth začínal práve pri rozhlasových rozprávkach (Tri prasiatka, Zajko Pobehajko) a je skvelé, že sa k nim vrátil. Jeho hlas výborne dopĺňa charakter postáv (hlboký a pomalý v prípade ryby Biby, netrpezlivý v prípade hada Rada) a kopíruje rytmus príbehu. Dennodenné čítanie rozprávok zo mňa už skoro urobilo herečku priemerných kvalít, ale Robo Roth je Robo Roth. Na Hlbokomorských rozprávkach sa vydarilo asi všetko. Tvorcovia nahrávky sa skvele vyhrali aj so zvukmi. Všelijaké čudesné tóny vytvorili až mysterióznu atmosféru – výborná potrava pre detskú fantáziu.

Hlbokomorské rozprávky

Ryba Biba v Bibiane

Ak odo mňa čakáte radu, či je lepšie CD alebo kniha, nepomôžem Vám. Ja sama som sa nevedela rozhodnúť – kúpila som oboje 🙂 . Artforum si potrpí na ilustrácie aj pri dospeláckych knihách (Tracyho tiger), o to viac pri detských publikáciách. V tomto prípade ich zverili Veronike Holecovej. Gratulujem im k odvahe podstúpiť takýto risk, keďže Veronika bola v tom čase len študentkou VŠVU a nemala za sebou žiadny takýto projekt.

Ilustrácie (viac ukážok nájdete tu a tu) sa však podarili tak, že z nich Bibiana asi pred rokom urobila samostatnú výstavu. Aj to svedčí o tom, že táto kniha sa medzičasom stala kultovou. Ak si ilustrátor dovolí prepašovať vlastné vtipy (napríklad v kapitole o morskom skle je obrázok 10% piva Odroň 🙂 ), je to znak sebavedomej osobnosti, ktorá má čo ponúknuť.

Veronika Holecová, teraz Klímová, robila aj návrhy jazernej kolekcie pre slovenskú značku oblečenia Mile. Téme vody sa venuje aj v iných svojich projektoch – Bazén, Plavci a knihe Až raz budem kapitánom z roku 2015. Pre Artforum ilustrovala aj Rozprávku o lietajúcej Alžbetke.

 

Hlbokomorské rozprávky

Ďalší dôležitý človek, ktorý sa motal okolo tejto knihy, je knižná dizajnérka Martina Rozinajová. Jej meno svieti vo väčšine kvalitných slovenských kníh (naposledy robila nádhernú Vtáčiu legendu).

Komu sú Hlbokomorské rozprávky určené

Deťom od štyroch-piatich rokov.

 

Poznáte túto knižku? Čo sa vám na nej páčilo najviac?


Hlbokomorské rozprávky vyšli vo vydavateľstve Artforum v roku 2013. Majú 88 strán a rozmer 240×250 mm. Knihu si môžete kúpiť tu, pdf tu, CD tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.