12 PŮLTÓNŮ. KNIHA O HUDBĚ (Zuzana Kisielewska, Jerzy Gruchot, Wojciech Koss) – recenzia

Frankovi Zappovi, ako sa spomína v úvode tejto knihy, sa pripisuje výrok, že písať o hudbe je ako tancovať o architektúre. Je to veľký nerozriešený filozofický problém, isté však je, že aspoň do istej miery sa to dá. Vo výbornej obrázkovej knihe Takto počujem (recenzia tu) sa autori pokúsili nakresliť hudbu a výsledok je celkom úchvatný. O to isté v niektorých ilustráciách išlo aj slávnym Mizielińským v knihe H.U.D.B.A. a v menšej miere sa to podarilo aj im. S ilustráciami a dizajnom sa krásne vyhrali aj tvorcovia portálovky 12 půltónů (veď je to kniha o umení), ktorá je dvojičkou H.U.D.B.Y.

Poľskí autori mali v oboch prípadoch rovnaký cieľ: pozrieť sa na hudbu, ktorej všadeprítomnosť z nej robí banálnu kulisu, z novej perspektívy. Aj také podceňované „žánre“ ako výťahové melódie alebo uspávanky majú v živote človeka významné funkcie. Hoci knižka Zuzany Kisielewskej nie je uceleným výkladom, ale skôr zbierkou zaujímavostí, určite o nej platí toto klišé: po jej prečítaní čitateľ už nikdy nebude konzumovať hudbu tak ako predtým.

Aj deti môžu rozumieť abstraktným pojmom

H.U.D.B.A. prináša skôr filozofický pohľad na vec, 12 půltónů hudbu rozoberá hlavne z uhla hudobnej teórie, histórie a vedy. Ale autorka aj tento zložitý obsah dokázala podať tak, aby ho pochopili aj deti. Práve preto nešla cestou uceleného výkladu – ten by ich unavil – ale rozdelila ho do viac či menej nezávislých kratučkých článkov. Keďže textu je málo, stránkam dominujú výrazne farebné ilustrácie, ktoré často pomáhajú výkladu. Slúžia tiež na to, aby si pri nich malá hlavička oddýchla a nezahltila sa množstvom faktov. Každý si tak knižku môže čítať vlastným tempom. Autorka má navyše dar vysvetliť komplikované pojmy deťom prístupným jazykom:

„Předpokládáme-li, že melodie je tou částí hudebního díla, která se zpívá, pak rytmus je to, na co se tancuje. Pokud si při poslechu hudby podupáváte nohou na podlaze nebo pokyvujete hlavou jako plastová kočička ručičkou, znamená to, že cítíte rytmus!“

Prečo je pesnička Someone Like You od Adele taká dojímavá

Rytmus je pravidelné striedanie zvukov a ticha (preto článok o titule 12 půltónů uverejňujem práve tento týždeň, keď sa v projekte Prečítané leto číta o tichu). Ticho je pôsobivé hlavne tam, kde je nečakané. Práve nepravidelnosti robia hudbu zaujímavou, ako sa v texte viackrát zdôrazňuje. Aj za dojímavosťou skladby speváčky Adele stojí práve narušenie očakávania:

„Balada Someone Like You v interpretaci britské zpěvačky se drží v durové tónině [v prvej kapitole sa píše, že pre smutné piesne je typická molová stupnica], ale přesto se při jejím poslechu stahuje hrdlo a z očí kanou slzy nejen jejím nejoddanějším fanouškům. Snad bychom si mohli pomyslet, že za vším stojí silný a krásný hlas vo spojení s dojemným textem. Jistě je to pravda, ačkoli mnohé nasvědčuje tomu, že klíčovou úlohu zde sehrál kraťoučký zvuk.

Ta tajemná notička je takzvaná appoggiatura (jinak řečeno dlouhá melodická ozdoba). Uslyšíte ji v refrénu Adeliny balady v okamžiku, kdy se její hlas trochu láme. Jedná se o hudební ornament, který je ve střetu s melodií a na chvíli jako by ji vykolejil z určené cesty. Tento okamžik v nás vyvolává napětí. Když se melodie vrátí na své místo, cítíme úlevu. Na takovéto změny v – jak by se mohlo zdát – předvídatelném vzorci naše nervová soustava záhy zareaguje: srdce nám bije hlasitěji, začínáme se potit… Tento stav v nás – v závislosti na aktuální náladě – umocňuje radost, anebo naopak smutek. Podobně na nás působí i nečekané změny hlasitosti, hudební barvy, nástup nového hudebního nástroje nebo prudké skoky z nízkých do vysokých tónů.“

Čo si evolučná psychológia myslí o vzniku hudby

Okrem vysvetlenia najzákladnejších pojmov a princípov muzikológie autorka zabŕdne aj do evolučnej psychológie. Z toho, že iní cicavci necítia rytmus, vyvodzuje, že zmysel preň sa u ľudí vyvinul vtedy, keď človek prestal chodiť po štyroch (nerozumiem tomuto argumentu, veď aj chôdza po štyroch je rytmická). Je tu aj zmienka o tom, že podľa Darwina mal spev u ľudí účinkovať rovnako ako u vtákov – prilákať samičky. Iná evolučná teória predpokladá, že hudba sa vyvinula zo spevavej reči matiek, ktoré sa prihovárajú deťom. Niektorí vedci zase predpokladajú, že ľudia práve hlasným spevom v minulosti odháňali divé šelmy.

Celá druhá kapitola sa venuje dejinám hudby – od spomínaných evolučných teórií jej vzniku cez prvý objavený zápis pesničky na mezopotámskych doskách, prepojenie matematiky a hudby v Pytagorovom učení, Platónovo opovrhovanie ludickou stupnicou (z ktorej vychádza dnešná moderná hudba), po vývoj cirkevného prístupu k hudbe vrátane radikálnych zmien Martina Lutera.

12 půltónů. Kniha o hudbě

Čo sa deje v mozgu, keď počúvame hudbu

V tretej a štvrtej kapitole sa píše o účinkoch hudby na človeka (a rastliny!). Podľa výskumov chirurgovia, ktorí pri operácii počúvajú hudbu, dosahujú lepšie výsledky. Stayin Alive im dokonca môže poslúžiť ako metronóm na určenie tempa masáže srdca. Okrem lepšieho sústredenia hudba pomáha aj proti bolesti a na zníženie hladiny stresového hormónu kortizolu. Keď sa však púšťa príliš nahlas, môže to byť, naopak, poriadny stres. Takto Američania vyhnali panamského diktátora Manuela Noriegu z vatikánskeho veľvyslanectva, kde sa pred nimi ukrýval. Bez prestávky v okolí ambasády púšťali extrémne hlasnú hudbu takých skupín ako AC/DC a Van Halen. Štúrovčania by vedeli rozprávať.

Orchester priamo v boji využíval aj Napoleon Bonaparte; spevom sa do bojovej nálady dostávajú Indiáni. Kolektívny spev vyvoláva produkciu hormónu oxytocín (ten veľmi dobre pozná každá matka ako hormón spolupatričnosti a lásky), preto sa hojne využíva v športe a v politickom boji, ako napríklad zakázané estónske ľudové piesne počas spievajúcej revolúcie. V roku 1988 sa do protestného zboru zapojilo 300 tisíc ľudí, čo je jedna štvrtina celej populácie.

Hudba vyvoláva tiež produkciu ďalších hormónov – dopamínu a dokonca aj prolaktínu (tak asi preto v Slunce, seno, jahody púšťali kravám hudbu! Vyššiu dojivosť v takomto experimente potvrdil aj britský výskum). Autorka sa tiež venuje individuálnym a kultúrnym rozdielom vo vnímaní melódií. To, čo sa nám páči, je totiž kultúrne podmienené:

„To, jestli se vám určitá melodie líbí, nebo ne, závisí do značné míry na kultuře, v níž jste vyrostli. Melodie svým původem z Evropy, Indie, arabských zemí nebo Japonska přece znějí dost odlišně, jako by se skládaly z úplně jiných zvuků. A v určitém smyslu to tak skutečně je. V různých koutech světa se totiž při tvoření melodií využívají jiné stupnice, tedy něco jako soubory hudebních zvuků. Oktáva, která je obvyklá v Evropě, se dělí na dvanáct dílků. Ty se označují jako půltóny. Toto dělení se využívá u většiny hudebních nástrojů. Příkladem může být klaviatura klavíru, která se skládá z posloupnosti dvanácti kláves (sedmi bílých a pěti černých).

Naopak v tradiční arabské hudbě se oktáva dělí na sedmnáct částí, a v indické dokonce na dvaadvacet, navíc nerovnoměrně! Znamená to, že v melodiích, které z těchto stupnic vycházejí, jsou nejmenší intervaly (tedy vzdálenosti mezi zvuky) třetina nebo čtvrtina tónu, které Evropané nejenže nemohou zazpívat, ale v řadě případů dokonce ani uslyšet.“

Komu je kniha 12 půltónů. Kniha o hudbě určená

Málokedy vo svojich článkoch uvádzam toľko úryvkov z knihy – aj z toho vidieť, ako ma tento titul zaujal. Je to jedna z tých vzácnych kníh, ktoré si s rovnakým nadšením číta dieťa aj rodič. Primárne je určená školákom asi od 10 rokov (počíta sa s tým, že dieťa už napríklad vie, čo sú to hormóny, tóny, noty). My ju máme doma len krátko, nestihla som si ju prečítať s deťmi, preto neviem povedať z prvej ruky, ako na ňu zareagujú mladšie deti. Predpokladám však, že s pomocou rodiča (a vďaka veľkým farebným obrázkom) ju zvládne aj kategória 7-8.

A určite si ju viem predstaviť aj ako vyučovaciu pomôcku. Napríklad na takejto skvelej hodine hudobnej výchovy, aká sa podarila v Školskom klube 17. apríla.

Kniha o hudbě

Kniha 12 půltónů vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Portál. Má 128 strán a rozmer 148 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne Triangl. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

HVIEZDNA OBLOHA (Sara Gillingham) – recenzia

Keď som bola malá, mala som pocit, že všetci ľudia na svete vedia na oblohe spoznať veľký a malý voz a neviemkoľko ďalších súhvezdí. Okrem mňa. Nikdy som ich tam nevidela a nevidím ich tam dodnes. Hviezda ako hviezda. 🙂 Pre podobných nešťastníkov, ako som bola ja, ale aj pre tých, ktorí už nejaké hviezdy a súhvezdia poznajú a chcú sa naučiť vidieť ďalšie, vydali v Albatrose túto príručku. Ak sa najznámejšie konštelácie nenaučíte poznávať z tejto knižky, potom ste asi stratený prípad. Sara Gillingham do každej minikapitoly pridala aj praktické informácie o tom, v ktorých mesiacoch je dané súhvezdie najlepšie viditeľné a ako sa mení jeho tvar v závislosti od toho, kedy a odkiaľ ho pozorujeme.

Hviezdna obloha má až 200 strán a je tu všetkých 88 oficiálnych súhvezdí, podľa ktorých astronómovia v roku 1930 rozdelili mapu oblohy na 88 celkov. Knižka je síce poriadne hrubá, ale je veľmi prehľadná a autorka myslela na to, aby sa s ňou dobre pracovalo. Aby sa súhvezdia na oblohe dali ľahšie identifikovať, autorka jasne vyznačila najjasnejšie hviezdy, ktoré uľahčujú orientáciu. Každé súhvezdie zároveň umiestnila do výseku z hviezdnej mapy, takže ak sa naučíte spoznávať jedno súhvezdie, ľahko sa dopracujete k ďalším, ktoré s ním susedia.

Kozorožec

Apky na rozoznávanie súhvezdí a ďalšie bonusy

V takejto knižke by som očakávala nejaký praktický bonus v závere, ale tu je ich celá hŕba: okrem slovníčka základných astronomických pojmov (tie však autorka používa naozaj s mierou) je tu aj prehľad užitočných pomôcok od aplikácií Skyview a Starwalk (stačí na oblohu namieriť smartfón a hneď viete, na ktoré súhvezdie sa pozeráte) cez zaujímavé webstránky a knihy po planisféry:

„Planisféra je kruhová hviezdna mapa, ktorá sa dá otáčať, aby zachytávala polohu hviezd v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste, odkiaľ pozorujete. Dostupné sú v niektorých kníhkupectvách, vedeckých strediskách a online obchodoch. S pomocou dospelého si ju tiež môžete vytvoriť sami podľa návodu na webstránke in-the-sky.org/planisphere/index.php“

V závere nájdete aj mapy severnej a južnej oblohy podľa jednotlivých mesiacov, v úvode zase praktické rady, ako pozorovať hviezdy: treba počkať aspoň štvrťhodinu, kým si oči privyknú na tmu; na pozorovanie si treba vybrať dni, keď mesiac nesvieti príliš jasne, lebo spln môže prežiariť svetlo hviezd.

Príbehy z gréckych bájí: za odmenu na oblohu

Aby sa dali konštelácie ľahšie zapamätať, Sara Gillingham ku každej pripojila obrázok, ktorý znázorňuje postavu (zviera, vec…), po ktorej sú pomenované. S každou z nich sa spája krátky príbeh. Veľa z nich už poznáme z fantastickej knižky Ariadnina nit (recenzia tu). Hviezdna obloha je rozdelená na dve časti: súhvezdia, ktoré boli objavené v staroveku a novoveké súhvezdia. Celá prvá časť je tak v podstate krátkym súhrnom gréckych bájí: objavujú sa tu známe postavy ako Herkules, Poseidón, Gaia, Iáson, Andromeda, Zeus, Perzeus, loď Argo. Moje deti milujú takéto nečakané prepojenia. Aj ja som si až teraz uvedomila, že hviezda Alpha Centauri je pomenovaná po bájnych kentauroch. Zaujalo ma tiež vysvetlenie pôvodu hviezd. Starovekí Gréci verili, že významné osobnosti na nebo vyzdvihli bohovia. Väčšinou za odmenu, ale napríklad škorpión sa na oblohu dostal na výstrahu ľuďom, aby nepodľahli svojej pýche. Keďže súhvezdia zverokruhu sme si pospájali s konkrétnymi členmi našej rodiny a našimi známymi, bolo to veľmi zábavné čítanie.

„Kozorožec sa niekdy nazýva tiež „morská koza“ alebo „kozoryba“, lebo má predné nohy, hlavu kozy a telo ryby. V gréckej mytológii symbolizuje Pana, boha pastierov, lovcov a lesov. Pan bol sčasti koza, sčasti človek – takých tvorov Gréci nazývali satyrovia a Rimania fauni. Od Panovho mena je odvodené slovo „panika“, lebo Pan desil ľudí hlasným fŕkaním. Známy je aj ako vynálezca panovej flauty, hudobného nástroja z tŕstia. Keď sa Tyfón, jedna z najvražednejších oblúd gréckej mytológie pokúsila bohov zvrhnúť, Pan ich varoval a vzápätí si pričaroval rybí chvost, aby unikol do rieky. V podobe morskej kozy bol premenený na súhvezdie Kozorožca.“

Zdroj: Albatros

Strelec má varovať Škorpióna, aby nespôsobil problémy

Strelca bohovia umiestnili vedľa Škorpióna „ako varovanie, aby Škorpión neopustil svoje miesto na oblohe a nespôsobil nejaké problémy.“ Rak je vlastne obrovský krab, ktorého poslala na Herkula bohyňa Héra, Herkules ho však rozšliapol. Herkules porazil aj nemejského leva, ktorého nebolo možné zabiť nijakou zbraňou – zaškrtil ho vlastnými rukami. Panna je bohyňa Diké, ktorá varovala ľudí v čase, keď vo svete vládol mier. Ľudia ju však nepočúvli a na svete sa rozpútalo násilie. Vodnár sa na oblohu dostal kvôli svojej kráse. Princa Ganymeda, najkrajšieho žijúceho muža, dal Zeus uniesť na horu Olymp, aby tam ako čašník nosil bohom vodu – preto ten džbán v ruke. Baran je, samozrejme, baranom z povesti o zlatom rúne. Súčasťou súhvezdí zverokruhu je aj Hadonos, hoci sa nepovažuje za jedno z astrologických znamení.

Zdroj: Albatros
Zdroj: Albatros

Výbornými astronómami boli aj iné staroveké národy, niektoré príbehy od nich Gréci prebrali, niektoré existujú dvojmo alebo vo viacerých obmenách.

„Vlasy Bereniky je jedno z mála súhvezdí pomenovaných podľa skutočnej osoby. Kráľovná Berenika II. vládla v Egypte pred niekoľkými tisícročiami s kráľom Ptolemaiom III. Keď jej manžel odtiahol do vojny, Berenika prisahala, že ak sa vráti zdravý, na dôkaz vďaky obetuje bohom svoje vlasy. Slovo splnila a svoje vlasy položila na oltár. Nasledujúci deň zmizli a bezpečne uschované medzi hviezdami si ich všimol až kráľovský dvorný astronóm.“

Dizajn knižky je nielen veľmi prehľadný, ale zaujme aj farebnosťou. Na tmavomodrom pozadí sa krásne vynímajú tyrkysové a zlaté prvky. Aká symbolika! 🙂

Komu je kniha Hviezdna obloha určená

Albatros ju odporúča od 10 rokov, ale určite ju zvládnu aj mladšie deti, hlavne ak ich fascinuje všetko, čo sa týka vesmíru. Vždy si spomeniem, ako naše 3-ročné dieťa isté obdobie čítalo len encyklopédie o dinosauroch, kde nerozumelo každému druhému slovu, ale to ho nijako neodradilo 🙂


Knihu Hviezdna obloha vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Albatros. Má 212 strán a rozmer 229 × 203 mm. Vytlačili tlačiarne Havlíčkův Brod. Kúpiť si ju môžete napríklad v Martinuse.

TAK RÁSTLO MESTO. Vzrušujúca cesta mestom (Nicholas Harris, Peter Dennis) – recenzia

Nie som si istá, či bola táto knižka napísaná s takým zámerom, ako ju preložili do slovenčiny – ako dejiny univerzálneho Mesta. Alebo či City v anglickom názve knihy (Fast Forward: City) neznamená náhodou City, časť Londýna, pretože Londýn sa tu spomína; aj reálie sú jasne britské. Ale to nie je vôbec dôležité. Najdôležitejšie míľniky vo svojom vývoji majú skoro všetky európske mestá spoločné.

Stredoveké zásady BOZP

Hoci realistické ilustrácie nemajú žiadnu umeleckú hodnotu, kniha je výborná práve vďaka nim. Nielen veľmi plasticky ukazujú, ako sa žilo ľuďom v minulosti, ale stavajú na tom, čo deti milujú – hľadanie jednotlivostí v mori detailov (s touto detskou obsesiou pracuje aj Jan Bajtlik v skvelej Ariadninej niti, recenzia tu). V každom dome, na každej ulici sa niečo deje: v tmavých zákutiach číhajú zlodeji; pašeráci pašujú tovar, ale už k nim mieria vojaci; pokrývač padá zo strechy; kôň kope kováča, ktorý ho podkúva. Počtom pádov táto kniha konkuruje groteskám s Charliem Chaplinom.

dejiny mesta

Na konci dvadsiateho storočia hrozia celkom iné nebezpečenstvá – chlapec v prístave narazil vodným skútrom do člna. Od začiatku je jasné, že život v minulosti bol poriadne ťažký – predčasná smrť bola bežná súčasť života. Nad mestom stále krúžia dravce, viackrát aj s hlodavcami v zobáku. Jasné, je to predzvesť morovej epidémie. Veľmi sa mi páči, že aj takýto najdrobnejší detail, ktorý na seba nijako neupozorňuje, má svoj skrytý význam. Preto sa oplatí pátrať po drobnostiach. Väčšina informácií je ukrytá práve v nich a nie v texte, ktorého je tu minimum.

Najlepšou prevenciou moru je požiar

Z obrázkov sa dá vyčítať, ako každý významnejší vynález zásadne zmenil životy ľudí. Len pár rokov po tom, čo mesto zdecimoval mor, ho dorazil požiar. Zachvátil celé mesto, lebo niektorí ľudia odmietli nechať svoj dom vyhodiť do vzduchu, aby sa tak vytvorila bariéra, cez ktorú by oheň neprešiel. Keď mesto postavili nanovo, použili tehly a požiar tak už nemal šancu rýchlo sa rozšíriť. To nebola jediná zmena. Domy zároveň postavili ďalej od seba a vytvorili tak širšie ulice. To zároveň zabránilo tomu, aby sa v komunite rýchlo šíril mor.

Tak rástlo mesto je len obyčajná kniha s obrázkami, ale ponúka aj nenápadné vsuvky na zamyslenie nad plynutím času – čo sa mení a čo zostáva. Večná je len príroda v podobe veľkej rieky a vtákov, čo krúžia nad mestom. Pozostatok rímskeho múru je skrytou pripomienkou, že vývoj nebol vždy len lineárny. Keď Rimania opustili svoje osady, germánske kmene nechali ich kamenné budovy spustnúť a bývali v domoch z dreva a slamy. Trvalo dlhé stáročia, kým opustili tieto primitívne materiály. Ako by asi vyzeral neskorší svet, keby Germáni stavali na dedičstve vyspelejších Rimanov? Dalo by sa tu nájsť aj zamyslenie nad tým, čo sú mestotvorné prvky (v priebehu rokov sa mení všetko, ostáva len gotická katedrála, nábrežie s loďami a most) alebo ako sa v priebehu času menil postoj k dejinám, dokonca aj miništúdia rôznych podôb obchodu. Toto všetko vyčítate z obrázkov vďaka tomu, že výjavy sa vždy odohrávajú na rovnakom mieste a sledujeme ich z rovnakej perspektívy. Preto sa jednoduchšie porovnávajú.

Komu je kniha Tak rástlo mesto určená

Pre tých čitateľov, čo sa naozaj ponoria do ilustrácií, je kniha Tak rástlo mesto Jarredom Diamondom a Timom Marshallom v jednom (keď už spomínam Tima Marshalla, nedávno vyšla jeho kniha pre deti. Ešte ju nemáme, ale už si na ňu brúsim zuby. 🙂 ). Každý si z nej vezme toľko, koľko unesie. Vďaka veľkej prevahe obrázkov nad textom sa Tak rástlo mesto dá čítať ako prvá kniha o histórii, približne od šiestich rokov. Ideálne spolu s rodičom a mobilom na gúglenie poruke. 🙂

Škoda, že text neprešiel korektúrou. Hoci naozaj nie som grammar nazi, odkedy naša prváčka samostatne číta, uvedomujem si, že všetko, čo si prečíta, jej ostáva v hlave. Preto by si vydavatelia mali dať viac záležať na tom, aby boli knihy pre deti bez chýb.


Knihu Tak rástlo mesto v roku 2006 vydalo vydavateľstvo Viktoria Print. Kniha má 31 strán a rozmer 265 × 270 mm.

Na Martinuse je už knižka vypredaná, skúste ju pozrieť v knižnici.

KVAPKY NA KAMENI (Monika Kompaníková, Kamila Musilová) – recenzia

Keby ste na poštovú známku mali vybrať jednu významnú Slovenku, koho by ste vybrali? Naschvál som si pozrela poradie v prvej stovke bulvárnej ankety RTVS Najväčší Slovák. Tu sú všetky ženy, ktoré sa v nej umiestnili:

22. Mária Terézia

27. Petra Vlhová

38. Adela Vinczeová (za čo???)

51. Iveta Radičová

59. Katarína Kolníková

76. Emília Vášáryová

84. Anastasiya Kuzmina

91. Ľudmila Podjavorinská

99. Eva Siracká

Do prvej desiatky to tuším ešte dotiahla Marika Gombitová predtým, než odstúpila zo súťaže. To je všetko. Počet žien v tejto ankete (presne jedna desatina) a povolanie tých, čo sa ocitli v prvej stovke, vypovedá veľa o našej spoločnosti. A svedčí o potrebe vydávať také knihy, ako sú Kvapky na kameni.

Terézia Vansová

Kvapky na kameni

Názov knihy vychádza z citátu politickej aktivistky Rigoberty Menchú Tum: „Som ako kvapka vody na kameni. Kvapká stále na to isté miesto, necháva tam stopu. A aj ja zanechávam stopu v srdciach mnohých ľudí.“ Knižka je teda portrétom odvážnych Sloveniek a Češiek (vyšla paralelne v slovenčine aj češtine), ktoré sa nejakým spôsobom pričinili o pozitívne zmeny v spoločnosti a ich odkaz by sa mal dostať do povedomia. Aby jediné ženské mená, ktoré sa Slovákom vybavia pri podobných anketách, ako pred časom nakrúcala RTVS, neboli len celebrity. Naša pošta sa nakoniec v roku 1996 rozhodla vybrať na spomínanú známku botaničku Izabelu Textorisovú (hoci zavážilo určite aj to, že pracovala na pošte). Aj ona je jednou z kvapiek na kameni, o ktorých sa píše v knihe. Denník N z nej publikoval desať kapitol; jedna z nich je o Izabele Textorisovej.

Šikulová, Kompaníková, Futová, Štelbaská

Hoci ide o náučnú literatúru, text jednotlivých kapitol zverilo vydavateľstvo hlavne autorkám detskej literatúry (Šikulová, Kompaníková, Futová, Štelbaská…). Ich občasné beletristické úlety mi trochu vadili:

V Trnavskej pôrodnici sa narodilo bábätko. Dievčatko. Šťastný úsmev novopečenej mamičky však zastrel mrak, keď jej lekári oznámili, že dievčatko nie je v poriadku. Narodilo sa s rázštepom chrbtice a s predpoveďou, že strávi celý život na vozíčku.

„Mám inú prácu,“ zbabelo utiekla prvá sudička.

„Mňa čaká chlapček, čo sa práve narodil vedľa,“ utiekla aj druhá sudička.

Tretia sudička ostala. Zahľadela sa na dievčatko a riekla: „Budeš tvrdohlavá a húževnatá. Vďaka svojej usilovnosti dokážeš to, čo sa podarí iba málokomu. A neboj sa, čo ti vesmír vzal, to ti nadelí inde.“

Marína Miloslava Hodžová

Možno sa niekomu vďaka takýmto beletristickým vložkám knižka číta lepšie, ja si však myslím, že sú dosť mätúce. Niekedy totiž nie je celkom jasné, čo si spisovateľky primysleli a k čomu sa dopátrali skúmaním dobovej literatúry a archívov. Niektoré portréty žien sa kvôli prehnanému idealizovaniu žánrovo blížia skôr legendám ako faktografii. Väčšina autoriek sa však takejto heroizácii našťastie vyhla a drží sa faktov. Splnili si domácu úlohu a urobili si rešerše. Text napriek tomu nikdy nie je zahltený príliš podrobnými informáciami zo života hrdiniek. Aj preto si myslím, že Kvapky na kameni môžu čítať o niečo mladší čitatelia ako podobnú publikáciu zo Slovartu SuperŽeny. Tú na rozdiel od Kvapiek na kameni napísala jedna autorka a o poznanie vecnejším štýlom.

Hana Hegerová

Prečo bolo kedysi veľkým hrdinstvom aj obyčajné bicyklovanie

Vo výbere majú významné miesto odvážne ženy, ktoré bojovali proti politickému režimu aj za cenu veľkej obety, Gisi Fleischmann (celú kapitolu opäť uverejnil Denní N), Marta Kubišová (kapitola tu), Věra Čáslavská (o nej si prečítate tu) a mnoho ďalších. Autorky mali veľmi ťažkú úlohu – vykresliť ich ako hrdinky, pričom dôvod ich hrdinstva, ktorý sa veľmi často spájal s krutým prenasledovaním, niekedy aj mučením a smrťou, mohli opísať len okrajovo. To bolo veľmi obmedzujúce a často tak odvaha týchto žien nevynikla tak, ako by si zaslúžili. Milada Horáková, ktorej medailón by bol iba kolekciou krutostí, sa tak v knižke ani neobjavila.

Zuzana Hasna

V prípade feministiek z devätnásteho storočia autorky nejdú veľmi do hĺbky ani pri vykresľovaní dobovej situácie. Josefína Kostelecká bola prvou ženou v kraji, ktorá začala chodiť na bicykli. No a čo? Niekto predsa musel byť prvý. Dnes sa učia bicyklovať všetky škôlkarky, povedia si asi dnešné deti. Bez pochopenia vtedajšej situácie žien (napríklad: ich oblečenie vážilo asi jedenásť kíl a bez pomoci muža sa nedostali nikam) si malí čitatelia nemôžu uvedomiť, akú veľkú odvahu musela mať žena, ktorá chcela v devätnástom storočí robiť niečo iné ako rodiť deti. Dobový kontext – a teda aj hrdinstvo prvých športovkýň – omnoho lepšie vykresľujú tieto články Sone Jánošovej o prvých cyklistkách a plavkyniach.

Hana Gregorová

Paradox písania o odvahe žien

Je to asi neriešiteľný paradox: v snahe opísať konkrétne ženy ako silné a odhodlané bojovníčky sa nedá vyhnúť tomu, aby sa väčšina žien nevykreslila zase len ako to slabé pohlavie. Kvapky na kameni majú byť inšpiratívnou knihou o rebelkách a editorky zjavne nechceli zobraziť ženy z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia ako obete obrovského útlaku. V poriadku, potom však zaniká odvaha hŕstky feministiek, ktoré sa mu vzopreli.

Ale nie vždy sa význam človeka meria utrpením alebo odporom voči nespravodlivým spoločenským normám, niektoré príbehy nie sú o boji proti neprávostiam, ale o prekonávaní seba samého, cieľavedomosti a vytrvalosti. Tie budú pre dnešné deti asi najinšpiratívnejšie.

Gisi Fleischmann

Ženy 21. storočia majú volebné právo, ale množstvo iných problémov

Editorky dali veľký priestor aj ženám 21. storočia, ktoré riešia celkom iné problémy ako ich prababky. Zuzana Vuová, dieťa vietnamských emigrantov, sa stala mládežníckou zástupkyňou ČR v OSN. Zuzana Hasna a Eman Ghaleb vyzývajú svojím príkladom k náboženskej tolerancii. Šárka Pančochová, úspešná česká snowboardistka, sa otvorene priznala k svojej LGBTI orientácii. Zuzana Jusková, ktorá ako 43-ročná preplávala La Manche, musela bojovať s predsudkami, že to v takomto veku nedokáže. Nakoniec to zvládla za vyše 11 hodín a prekonala aj výkon svojich slovenských mužských predchodcov (tu je kapitola o tejto plavkyni).

Citovaná pasáž z úvodu je o Veronike Vadovičovej, ktorá sa napriek svojmu hendikepu stala úspešnou športovkyňou. Vyhrala zlato na paralympiáde a medzinárodný paralympijský výbor ju vyhlásil za najlepšieho paralympionika na svete za február 2017. Ďalšou „kvapkou na kameni“, ktorá viac ako s predsudkami spoločnosti voči ženám musela bojovať so svojím telesným znevýhodnením, je nepočujúca Mobi Urbanová (Mobi je prezývka, pretože Emilka sa narodila v deň, keď bola vyhlásená mobilizácia; tu je kapitola o nej). Je fascinujúce čítať, ako sa naučila vnímať hudbu cez vibrácie a stala sa úspešnou baletkou.

Františka Faustina Plamínková

Ako som sa hrávala s exponátom newyorského múzea MoMa

Odkedy mám deti, často sa mi vynárajú spomienky z detstva, ktoré desaťročia prežívali ukryté v zabudnutých synapsiách. Podobný flashback som zažila aj pri čítaní kapitoly o návrhárke hračiek Libuši Niklovej. S jej čiernobielou mačkou som sa hrala ako celkom malé dieťa. Mali sme teda doma jeden z exponátov newyorského múzea MoMa! Pozrite si video o tejto žene, ktorá sa zapísala do dejín svetového dizajnu. Rozpráva jej syn Petr Nikl, ktorý je sám skvelým umelcom a autorom nádherných detských knižiek.

Ilustrácie a dizajn

Kvapky na kameni nijako neskrývajú inšpiráciu Príbehmi na dobrú noc pre rebelky (recenzia tu). Prebrali aj nápad, aby kapitoly o ženách ilustrovali rôzne ilustrátorky. Mix rôznorodých štýlov dobre pasuje k pestrosti životných osudov zobrazovaných žien. A ilustrácie sa naozaj podarili, moje deti si túto farebnú knihu rady listujú aj bez čítania.

Je to len môj zveličený odhad, nemám to nijako zmerané ani odkomunikované, ale mám pocit, že marketingu tejto knihy venovali minulý rok v Albatrose toľko energie a peňazí ako všetkým svojim ostatným detským knihám dokopy. Keď som si ju podrobnejšie prezrela, bolo mi jasné, že to nerobili len preto, lebo verili, že z nej bude podobný bestseller, ako boli Rebelky. Kvapky na kameni musel byť ich liebling, lebo inak by sa s touto knižkou takto nevyhrali. Dizajn je domyslený do detailov: napríklad dve textilné záložky ladia s farbou obálky. Prebal zakrýva len polovicu obálky a z vnútornej strany je na ňom vyznačená časová os s kľúčovými dátumami našej histórie, aby si ich čitatelia vedeli zaradiť v čase. V Albatrose zjavne počítali s tým, že toto je tá kniha, ktorá sa z detskej knižnice nevyhadzuje ani vtedy, keď už deti odrastú.

A záležať si na nej dali aj preto, lebo ju tvorili pre 15-miliónový trh. Som rada, že aj deti, ktoré sa narodili 20 rokov po rozdelení ČSFR, budú vďaka takýmto projektom vnímať, že s Čechmi máme časť spoločnej histórie.

Kvapky na kameni

Komu je kniha Kvapky na kameni určená

Páči sa mi nápad vlnovkou podčiarknuť cudzie alebo odbornejšie slová (diktatúra, deportácie, in memoriam), ktoré by malým deťom mohli robiť problém. Text sa tak nezdržiava zbytočným vysvetľovaním a kto chce, ich významy si nájde v mikroslovníčku na konci knihy (aj preto sú tu dve textilné záložky). Albatros odporúča od 8 rokov, s pomocou rodičov texty zvládnu aj o rok či dva mladšie deti.

Okrem spomínaných desiatich úryvkov z knižky aj s krásnymi ilustráciami, ktoré zverejnil Denník N, si môžete prelistovať aj ďalšie kapitoly na Google Books.


Knihu Kvapky na kameni vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Albatros v slovenskom i českom jazyku. Má 224 strán a rozmer 185 × 250 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr, Český Těšín. Knihu si môžete kúpiť na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

STRUČNÉ DEJINY SLOVENSKA PRE MLADÝCH ČITATEĽOV (Denisa Gaálová) – recenzia

Je zarážajúce, že hoci sa tu kadekto oháňa nacionalizmom a diela pseudohistorikov vychádzajú v pochybných vydavateľstvách, publikácií o dejinách Slovenska pre deti je minimum. Výnimkou je dejepisná séria Naše hrôzyplné dejiny z vydavateľstva Slovart s vtipnými názvami: Ako uloviť mamuta; Barbarskí Slovania; Od porážky k porážke. Slovensko v stredoveku; Turci, Habsburgovci a iné pohromy; Za všetko (ne)môže Štúr; Zbohom monarchia, vitaj republika. Len nedávno v Perfekte vyšla novinka Slovensko v dobách stredovekých pre deti a mládež.

Chýbajú však hlavne kompaktnejšie publikácie, ktoré by v jednom zväzku pokryli celé dejiny. Pred Gaálovou vyšli v dvoch vydaniach Špiezsove dejiny a komiksové Dejiny Slovenska v obrazoch, oboje dávno vypredané. Dostupné sú ešte Naše dejiny v obrazoch. Od najstarších čias po Trianon z roku 2013 od Mariána Tkáča. Aké príznačné, že tento pánko s diadémom, ktorý má veľké pochopenie pre názory ĽSNS, sa ukončením knižky krátko po prvej svetovej „nenápadne“ vyhol komentáru k Tisovi. Seriózne vydavateľstvo by niečo také určite nevydalo, ale Matica opäť raz potvrdila svoju povesť.

Škoda, že si doteraz nik netrúfol na ešte mladšiu kategóriu – Renáta Fučíková svojou fantastickou Históriou Európy a Pavel Dvořák rovnako skvelými Maľovanými dejinami Bratislavy (práve vychádza dotlač!) ukázali, že sa to dá.

Klasický prístup k opisu histórie

Denisa Gaálová si na rozdiel od Pavla Dvořáka nevyberá len rôzne nespojité zaujímavosti, Stručné dejiny Slovenska sú kontinuálnym výkladom dejín, podobne ako školské učebnice. Autorka si zvolila tradičný prístup k opisovaniu histórie. Venuje sa hlavne dejinotvorným udalostiam – vojnám, výmenám a intrigám na tróne, vzniku a zániku rôznych ríš – a v menšej miere tomu, ako sa žilo obyčajným ľuďom. Po porážke Turkov na konci 17. storočia tu napríklad zostali žiť mnohí tureckí remeselníci a obchodníci, ktorí putovali s armádou. Na Slovensko tak doniesli kukuricu, pohánku, jedlé gaštany, marhule i papriku. Miestni obyvatelia sa od nich naučili nosiť plášte, kabáty zdobené šnurovaním, papuče a čižmy. Na výšivkách a keramike pribudli tulipány a granátové jablká.

Dejiny by sa nemali čítať pasívne

To, že táto kniha na našom trhu v podstate nemá konkurenciu, nie je jediný dôvod, prečo ju odporúčam do každej knižnice. Páči sa mi, že autorka nezabúda na to, kto sú jej čitatelia (druhý stupeň ZŠ, prípadne aj SŠ) a zapája ich do textu. Oslovuje ich, tyká im, vyzýva ich, aby sa nad prečítaným textom zamysleli, porovnali rôzne historické kontexty. Pretože história sa opakuje, akurát ľudstvo na to zakaždým zabudne. Mnohé z tém, ktoré sa objavujú v tejto knihe, rieši aj dnešná spoločnosť.

Z časového odstupu sa (nielen) naše dejiny javia ako neustála migrácia národov. V čase, keď sa silnejúci nacionalizmus a izolacionizmus nostalgicky odvolávajú na históriu, je dobré si to pripomínať. Štefan I., na ktorého sa rád odvoláva Viktor Orbán, svojmu synovi radil, aby do krajiny prijímal cudzincov, lebo „prinášajú so sebou tiež rozličné jazyky a zvyky, rozličné vedomosti a zbrane, a to všetko ozdobuje a povyšuje kráľovský trón… Veď kráľovstvo jedného jazyka a jediných mravov a zvykov je slabé a krehké.“ Štefana I. inak po smrti vyhlásili za svätého za šírenie kresťanstva. Bodaj by sa nešírilo, keď za nedodržiavanie kresťanských zvykov, napríklad za prácu v nedeľu, hrozili tresty. Dokonca aj za šepkanie v kostole hrozilo verejné bičovanie a ostrihanie vlasov.

Dejiny Slovenska

Matúš Čák Trenčiansky kradol a národovci boli ohrdnutí

Autorka ostáva vecná, ale občas si dovolí takúto zaujímavosť. Vtipná je aj pasáž o Matúšovi Čákovi Trenčianskom. Dosiahol hodnosť palatína – najvyššieho úradníka po panovníkovi – a mal na starosti kráľovskú pokladnicu. Z tej si pre seba – po vzore svojich predkov – kde-tu niečo vyčlenil pre seba.

Páči sa mi takýto realistický prístup. Ani k takým ikonám ako Kollár a Štúr sa nepristupuje s falošnou zhovievavosťou. O Kollárovej vyvolenej Frederike Wilhelmine Schmidt sa píše, že sa do vydaja zamlada veľmi nehrnula, nehovoriac o jej mame, ktorá nechcela pustiť dcéru do takej ďalekej a zaostalej krajiny. Ohrdnutý ostal aj Štúr, jeho jediná (doložená) láska, Mária Pospíšilová, si vzala niekoho iného. Podobných príhod je však v knihe minimum, autorka neskĺzava do bulváru, nesnaží sa získať si čitateľov lacnými pikantnými príhodami.

Dejiny Slovenska

Veliká sprostosť naších sedlákov a litterné umenie

Na to ani nebol priestor: zhrnúť celé dejiny od praveku až po protesty Za slušné Slovensko na necelých 300 stranách malého formátu chcelo poriadne zhutniť text. Iba výnimočne, len tak na osvieženie, sa odcituje z dnešného pohľadu zábavný historický text, ako napríklad táto ukážka bernolákovčiny od Juraja Fándlyho:

„Kedikoľvek rozmíšlám stav naších Slovákov, mizerní stav naších osadskích školskích rechtorov, téš velikú sprostosť naších sedlákov, ňemóžem sa zdržať, abich aspon takto bolestňe ňevzdíchol: Ach! Ubozí Slováci! (obzvláštňe pracovitá mláďež), kterí ste do včiľka v temto predsevzeťí ňemali stálého zastávača, ochraňca a pomocníka! Žádal bich si, abi tato mojá kňižka naších Veľkím Slovákom, kterí móžu svojím sedlákom k ľitternému umeňú dopomáhať, tak bola vzácná…“

alebo prísaha členov štúrovských Spolkov miernosti:

„Ja (meno) sa sväto zaväzujem, že do svojej smrti nápoj páleno do úst pod akýmkoľvek menom nevezmem, že druhým nápoj ten piť nedám, že proti korheľskej tejto záľube ako u seba tak aj u druhých pracovať a vo verejnom živote Spolok miernosti všemožným spôsobom usilovať založiť sa budem.“

Dejiny Slovenska

Hlohovskí richtári a občania, psi s dlhými krkmi súci na ražeň!

Vtipné listy dostávali richtári slovenských dedín a miest od tureckých úradníkov:

„Vy, hlohovskí richtári a občania, psi s dlhými krkmi súci na ražeň! Prečo ste takí neposlušní? Čo to pomôže, keď mi pošlete poslov? Ak vy, psi, súci na ražeň, nechcejúci sa podrobiť, o štyri dni neprídete s peniazmi, prisahám, že z vás všetkých urobím otrokov.“

Digitálne ilustrácie Františka Hříbala sa na smiešnom priestore, ktorý dostali, snažia v náznakoch vystihnúť ducha doby a niekedy sa im to naozaj podarí. V niekoľkých centimetroch štvorcových koncentrujú ikonické momenty alebo predmety svojich čias. Posledný je obrázok Námestia SNP – je to novembrová revolúcia a zároveň protest Za slušné Slovensko.

Nežná revolúcia, protesty Za slušné Slovensko

Komu je kniha Stručné dejiny Slovenska určená

Odporúčam tínedžerom, ktoré baví dejepis a ich rodičom – komu by nepadlo dobre trošku si zopakovať vedomosti zo školy. Celá knižka v miniformáte nezaberie viac ako pár hodín čítania, zvládnu ju aj druhostupniari. Keď som si ju listovala, na moje veľké prekvapenie sa dcéra (vtedy šesťročná) o ňu začala zaujímať, a tak som jej ju musela skoro celú prečítať. Hoci Stručné dejiny Slovenska nie sú písané pre také malé deti (musela som vysvetľovať naozaj veľa), vydržala ich počúvať, lebo ju fascinoval svet, ktorý dovtedy vôbec nepoznala.


Knihu Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov vydalo v roku 2018 vydavateľstvo Slovart. Má 288 strán a rozmer 130 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne FINIDR v Českom Těšíne. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

ARIADNINA NIT (Jan Bajtlik) – recenzia

Priznávam, pôvodne som Ariadninu nit deťom objednala len kvôli bludiskám pre mojich malých bludiskových maniakov. Aj to máličko textu, čo v knižke je, však stačilo na to, aby ich grécke báje okamžite zaujali a hneď v prvý večer sme ich na internete zháňali v kreslenej aj rozhlasovej podobe (dopátrali sme sa k animovanému Odysseovi v češtine).

Hoci Ariadnina nit, ktorá pôvodne vyšla v slávnom poľskom vydavateľstve Dwie siostry, je v prvom rade o hľadaní cestičiek v labyrintoch, v ilustráciách je toľko zaujímavých detailov ako v úlohách typu hľadaj a nájdi. Len dvojstranu o trójskej vojne sme „čítali“ asi polhodinu. 🙂 Ďalšiu polhodinu sme dookola rozprávali príbeh, ako sa Odysseovi a jeho kamarátom podarilo utiecť z jaskyne kyklopa Polyféma.

Pátranie bez inštrukcií

Celkom náhodou sme doma v poslednej dobe čítali niekoľko podobných knižiek „bez inštrukcií“ – Klapy klap (recenzia tu), Maliar a chlapec a staršiu Tak rástlo mesto. Tieto knihy sú tým, čo si z nich urobíte. Text je len vedľajší, podstatné sú ilustrácie. Ale nie sú tu (takmer) žiadne návody, ako s nimi narábať, iba milión nenápadných inšpirácií, postrčení, ktoré vás môžu posunúť akýmkoľvek smerom. Podobne ako v Maliarovi a chlapcovi, aj kniha Jana Bajtlika vás možno inšpiruje k výtvarným aktivitám.

S Tak rástlo mesto má Ariadnina nit spoločné napríklad mikropríbehy – obe knihy sú plné nešťastníkov, ktorým akútne hrozí pád, utopenie (a v Ariadninej niti aj zožratie). V bludisku narazíte na osla, ktorý vám zablokuje cestu, na chlapca, ktorý ciká alebo na šantiace deti. Túto knihu si viem celkom dobre predstaviť aj ako logopedickú pomôcku pre deti, ktorým treba rozviazať jazýček, lebo takéto výjavy asi nenechá žiadne dieťa bez komentára. Väčšina mikropríbehov je však serióznym zobrazením historických reálií – ako sa žilo v starovekých gréckych mestách. Z ilustrácií sa dá vyčítať, čím sa ľudia živili, ako obchodovali alebo bojovali aj aká vyspelá civilizácia to bola.

grécke báje - Sizyfos

Sociológia, strojárina, architektúra a urbanizmus v detskej knihe

Už na prvý pohľad vidieť, že ilustrácie veľmi verne odrážajú dobové reálie. A neuveriteľne komplexne – od mestských erbov a dekoračných vzorov na amforách, cez konštrukciu lodí, architektúru a urbanizmus, až po sociologické javy ako hierarchia v spoločnosti. Všimli sme si napríklad, že robotníci nosia iné oblečenie ako politici či architekti, ktorí pracujú hlavou. Opäť je to detail, ktorý nie je nikde okomentovaný a ktorý si musíte všimnúť sami. Nikdy by ste od detskej knihy, tobôž úlohovej, nečakali, že autor v ilustráciách zájde až do takých technických detailov. Jan Bajtlik je pritom grafický dizajnér a ilustrátor, nie historik – nad rešeršami musel teda stráviť naozaj veľa času a mal aj odborných konzultantov.

To, že na vierohodnosť zobrazených reálií a bájí sa dá spoľahnúť (aspoň do miery, do akej to dokážem posúdiť), je veľmi dôležité. Deti sa tak môžu cítiť ako naozajstní historici a môžu sa veľa užitočných vecí dozvedieť objavovaním, nie pasívnym prijímaním. Lepšia mnemotechnická pomôcka neexistuje. 🙂

grécke báje - labyrint

Prečo boli v staroveku olympionici nahí

Zdá sa, že sa práve rodí nový žáner – ilustrovaná náučná literatúra pre deti takmer alebo úplne bez slov. Okrem spomínaných kníh Maliar a chlapec a Tak rástlo mesto sem určite patrí aj Takto vidím a Takto počujem (recenzie tu a tu), čiastočne aj Rýchlosť svetla hviezd (recenzia tu). Sú to ideálne učebnice, lebo už zo svojej podstaty sú interaktívne. Sú vytvorené presne tak, aby sa deti začali pýtať. V domácich podmienkach, kde ani jeden z rodičov nie je odborník na danú tému, si však určite vyžiadajú ďalšie zdroje informácií a podnetov, bez ktorých laik nebude vedieť odpovedať na všetky detské otázky. Je to výborný odrazový mostík k serióznejšej literatúre alebo aspoň k náučným knižkám pre deti, akou je novinka z Albatrosu Ako sa stavali divy sveta.

grécke báje - Trójska vojna

Jasné, že takýto žáner sa nemohol zrodiť v období pred internetom, veď kto by po každej stránke behal po ďalšie informácie do knižnice. My sme napríklad urgentne potrebovali zistiť, prečo starovekí olympionici súťažili nahí (najprv to tak nebolo, ale po tom, čo jeden úspešný športovec zistil, že sa mu lepšie beží bez nepraktického oblečenia, začali ho všetci napodobňovať. Na olympijskom štadióne, kde boli okrem iného aj kúpele a kde až na jednu výnimku ženy nemali prístup, to nemuselo pôsobiť čudne). Možno sa niekto od tejto knižky odrazí až k simulácii starovekej civilizácie vo virtuálnej realite. Takto vyzerá čítanie v 21. storočí. 🙂

Čo všetko v tejto knihe nájdete

Ariadnina nit je oveľa-oveľa viac ako len súbor bludísk na jednorazové použitie – aj preto má pevnú väzbu, aby vydržala dlhšie. Vycítila to aj naša prváčka, ktorá v tomto prípade cestičky v bludiskách hľadá len prstom, hoci inak ich vždy vypĺňa ceruzkou.

Hoci autor Jan Bajtlik ráta s tým, že čitateľ už grécke mýty pozná, v závere je stručný prehľad všetkých bájí, vždy s odkazom na stránku s bludiskom, v ktorom je daná povesť zobrazená. Je tu aj miniencyklopédia mýtických zvierat, tiež s odkazom na stránky, kde sa spomínajú. Pod každou minikapitolkou je sumár obrazných jazykových výrazov (napr. Pandorina skrinka, Achillova päta), ktoré vychádzajú z daného mýtu a ktoré sa dodnes používajú. Človek si uvedomí, do akej miery je starovek ako jeden z pilierov európskej civilizácie v našej kultúre stále prítomný.

grécke báje - Trójska vojna

Jedna vec mi však na knižke trochu vadí – miešanie historických reálií s povesťami. Keďže napríklad na Rodose sme už s deťmi boli, a preto som im pripomínala, že navštívili aj prístav, kde stál slávny kolos, trochu ich tento mix reálnych a bájnych postáv a miest miatol. Pre väčšie deti je to príležitosť porozprávať sa o mýtickom a historickom myslení. 🙂

Komu je kniha Ariadnina nit určená

Grécke báje sú plné zákerných tvorov, ohavných príšer, krutých vojen či iných hrôzostrašností a autor sa to nijako nesnaží skrývať. Nie sú však prezentované tak, aby desili; insitný výtvarný štýl (autor kopíruje staroveké grécke kresby, tváre preto kreslí zásadne z profilu) im naopak zo strašidelnosti výrazne uberá. Takže hoci napríklad Harryho Pottera deťom pozerať nedovolím, táto knižka sa mi pre našu sedemročnú dcéru zdala v poriadku.

Veľmi tiež odporúčam všetkým deťom, ktoré sa už učia dejepis. A ešte viac všetkým kreatívnym učiteľom, ktorí si určite nájdu tisíc spôsobov, ako s knihou pracovať. A keby korona nevymazala každú myšlienku na dovolenku, odporúčala by som aj každej rodine, ktorá plánuje výlet do Grécka. 🙂

Keďže Ariadnina nit má obrí formát a väčšina labyrintov zaberá celú dvojstranu, nájsť v nich tú správnu cestičku nie je vôbec jednoduché. Určite to nezvládnu menšie deti (škôlkari), ktoré sa s týmto typom úlohy stretnú prvýkrát. Vďaka vyššej náročnosti kniha nebude nudiť mladších ani starších školákov.

Ariadnina niť

Ariadnina nit vyšla aj v slovenčine, my ju máme z vydavateľstva Host v češtine. Oba preklady vyšli v roku 2019, majú 72 strán a rozmer 277 × 375 mm.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Host.

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA (Richard Walker, Rachel Caldwell) – recenzia

  • ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA

Škoda, že som nenatočila video, ako si deti prvýkrát prezerajú knižku Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka. To bolo samé obdivné „óch“ a „ách“ a „to je super kniha!“ podobne ako chlapček v tomto videu z môjho obľúbeného Youtube kanála The Dad Lab (video zverejňujem s vedomím vydavateľa).

Deti boli vo vytržení, doslova sa šťastne popod fúzy usmievali. Keďže lebka v knihe má pohyblivú sánku, hneď ju začali kŕmiť. 🙂 Na druhý deň si inšpirované touto knihou vyrobili papierovú skriňu, ktorej otvárací mechanizmus prebrali z knihy.

Ako deti kŕmili knihu a ako ušetriť 400€

Doma už máme asi šesť kníh o ľudskom tele (napr. táto je celkom vydarená), jedna z nich má aj pop-up ilustrácie a dokonca aj veľké gumené srdce. Prečo teda Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka tak zaujalo? Pop-up techniku doviedli autori do takej dokonalosti, že vyráža dych aj dospelým. Pojem 3D v názve nie je len prázdne slovo – papierová lebka má skutočne tvar lebky, papierový hrudný kôš tvar hrudného koša! Vrstvy tela sa dajú jedna po druhej odkrývať a ukazujú, čo je pod nimi.

ĽUDSKÁ LEBKA 3D

Ak nemáte zbytočných 400 eur na veľký 3D model ľudského tela, toto je druhá najplastickejšia možnosť, ako deťom ukázať, ako sú jednotlivé orgány prepojené.

Komu je kniha Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka určená

Albatros udáva vek od 10 rokov, ale skladací mechanizmus zaručene fascinuje všetkých – najmenších drobcov aj dospelých. Text je určený čitateľom, ktorý už nejakú knižku o anatómii prelúskali. Pre našu sedemročnú prváčku to bol ideálny mix nových a starých informácií – nestratila sa v nich a zároveň sa veľa nového dozvedela. Keď však deťom čítam túto knihu, musím cenzurovať narážky na pitvanie, aby sa im nesnívali zlé sníčky. 🙂

ĽUDSKÁ HRUĎ 3D

Detektívna atmosféra z pitevne

Kniha je vlastne sprievodca pitvou – niečo ako záznam skutočnej hodiny anatómie. Spolu s vintage ilustráciami a fontom to vytvára až detektívnu atmosféru. Toto spojenie s pitvou nie je náhodné – aj ilustrácie v knihe sa odkrývajú vrstva po vrstve: pod kožou vidieť svaly, pod nimi kosti, pod rebrami vnútorné orgány – dokonca aj tie sú v niekoľkých vrstvách nad sebou.

Textovú časť zostavil Richard Walker, ktorý už napísal x popularizačných publikácií o ľudskej anatómii pre deti aj dospelých. Aj na Slovensku mu vyšlo niekoľko prekladov. Na obsahovú stránku sa teda dá spoľahnúť. Seriózny text v infografikách dopĺňajú bulvárnejšie zaujímavosti – písané „rukou“, ktoré majú byť poznámkami študentov z hodiny anatómie „Dr. Walkera“:

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA

„Dozvedel som sa, že počas priemerného ľudského života udrie srdce bez oddychu až 2 500 milión ráz.“

„Ľudské telo ma skutočne udivuje – podľa Dr. Walkera človek môže žiť iba s jednou polovicou pľúc!“

„Najpozoruhodnejší fakt – kvapka krvi veľká ako špendlíková hlavička obsahuje 2 500 000 červených krviniek.“

„Každú minútu prejde pečeňou neuveriteľných 1,5 litra krvi.“

„V hrubom čreve žijú až dva kilogramy prospešných baktérií!“

Na konci knihy je ešte okrem skrine s hrôzostrašnými nástrojmi forenznej patológie, vypreparovaných ľudských orgánov a vtipnej poznámky doktorovho „študenta“: „Verím, že sa raz vyrovnám Dr. Walkerovi, od ktorého sa mám veľa čo učiť!“ aj krátky slovníček niektorých použitých pojmov. Takto vyzerá kniha domyslená do posledného detailu.

ĽUDSKÉ TELO. 3D SPRIEVODCA ANATÓMIOU ČLOVEKA

Kniha Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Albatros. Má 16 strán a rozmer 240 × 320 mm. Kúpiť si ju môžete napríklad na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslal vydavateľ.

CO SE SKRÝVÁ V LESE (Aina Bestard) – recenzia

Knižku Co se skrývá v lese som si objednala tak trochu naslepo. Myslela som si, že to bude náučná literatúra o obyvateľoch lesa a dosť som sa prerátala – text tu nie je skoro žiadny. Vtedy som ešte netušila, že práve to bude jej obrovská výhoda. Čakali ma totiž nekonečné dva mesiace homeofficovania s detvákmi, ktoré chytili kiahne. Pekne jedno po druhom. Práve preto, že kniha nevyžaduje, aby ju niekto čítal, a dieťa si ju obsluhuje samo, je to ideálny pomocník pre zúfalých rodičov. Teraz, keď je na obzore ďalšia možno podobne dlhá karanténa, budem túto knihu potrebovať zase!

Co se skrývá v lese

Ideálna knižka na homeoffice s deťmi

Co se skrývá v lese je jedna zo série kníh z vydavateľstva Host, ktoré pracujú s technológiou RGB. To znamená, že každou farebnou vrstvou – žltou, červenou a modrou – sú vytlačené iné obrázky. Keďže vrstvy sa prekrývajú, na prvý pohľad nie je niektoré obrázky vidieť. Ukážu sa len po farebným filtrom, ktorý blokuje niektoré farby. Niekedy tak pod každou z farebných lúp vidieť niečo iné.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Netreba ani hovoriť, že deti boli fascinované z toho, že stránka sa im mení pod očami podľa toho, ako sa na ňu pozerajú. Prvé dni si lupy trhali z ruky. Ilustrácie mi veľmi pripomenuli Maju Säfström a jej ilustrované atlasy – jeden doma máme aj my. Je to presne ten nenáročný štýl, ktorý sa páči skoro každému. Určite knižkou nič nepokazíte, keď ju darujete ako darček.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Les je živý ekosystém

V úli sa skrývajú včielky, niektoré aj v kvietkoch, za kríkmi stojí jeleň, v kroví niekto maškrtí černice. Les je jeden veľký živý ekosystém. Pre zvieratá je to domov, kde spia, jedia, oddychujú a vychovávajú svoje mladé. Pre dospelých je to banálne konštatovanie. Pre tých najmenších je to možno dobrý argument, ktorým ich presvedčíte na výlet do prírody.

Technológia RGB sa k téme lesa veľmi hodí. Lebo prechádzka po lese je presne takým istým objavovaním skrytých vecí. Pod každým listom sa môže skrývať nejaký chrobáčik. My sme minule pod zamrznutým jazierkom našli živé žaby. Dnes deti vypátrali skrýšu salamandier.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Komu je knižka Co se skrývá v lese určená

Určite poteší všetky deti od 2 do 5 rokov.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Kniha Co se skrývá v lese vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Host. Má 24 strán a rozmer 286×269 mm.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

RÝCHLOSŤ SVETLA HVIEZD. Vizuálne spoznávanie fyzikálnych javov vo vesmíre i na Zemi (Colin Stuart, Ximo Abadía) – recenzia

Toto bude asi znieť trošku pateticky, ale naozaj nepreháňam: táto kniha má všetko – nádherné ilustrácie, fantastický dizajn, fascinujúce informácie so skutočnou informačnou hodnotou. Populárno-náučné knižky pre deti, ktoré spĺňajú všetky tieto atribúty, sú stále skôr výnimkou. Rýchlosť svetla hviezd úprimne odporúčam do každej domácej knižnice.

Rýchlosť svetla hviezd

Toto nie je Guinessova kniha rekordov alebo keď je kuriozít tak akurát

Populárno-náučným knihám pre deti sa u nás v poslednej dobe veľmi darí, len Albatros zvýšil za posledný rok ich produkciu x-násobne. Niekedy však snaha vydavateľov a autorov nenudiť detských čitateľov vypáli presne naopak. Preto sa mi napríklad nepáčila kniha Všetko, čo potrebuješ vedieť zo Svojtky. V skutočnosti skoro nič z toho, čo sa tam píše, nepotrebujú ani dospelí, nieto deti. Načo im bude informácia, že anakonda tmavá môže vážiť viac ako traja ľudia dokopy, alebo že rastlina s najvyšším kvetom sa volá zmijovec? Netvrdím, že tieto kuriozity nie sú zaujímavé. Ale keď je ich príliš veľa, nie sú zasadené do žiadneho kontextu, len bez zmyslu nahádzané jedna vedľa druhej, je to ako čítať Guinessovu knihu rekordov. Strašná nuda. A strata času.

A presne tomuto sa tvorcovia knihy Rýchlosť svetla hviezd vyhli. Rôznymi kuriozitami sa to tu hemží, ale zakaždým sa snažia aj stručne vysvetliť podstatu týchto javov. Ja som z tejto knižky konečne pochopila, ako funguje sonický tresk a x ďalších vecí. Veľmi sa mi tiež páči, že autori prepájajú úplne rozdielne úkazy, ktoré sú založené na rovnakých princípoch. Napríklad vedľa lietadla, ktoré vyvolalo spomínaný sonický tresk, je obrázok diplodoka, „ktorý dokázal švihať chvostom tak rýchlo, že to znelo ako výstrel z dela a odohnalo predátory“.

Rýchlosť svetla hviezd

Prečo niekedy vidíme dve dúhy

Hoci názov Rýchlosť svetla hviezd naznačuje, že je to kniha o vesmíre, nie je to celkom tak. Píše sa tu o rôznych fyzikálnych javoch, ako napríklad lámanie bieleho svetla na jeho zložky, vďaka čomu môžeme napríklad pozorovať dúhu. Zaujalo ma, že druhá dúha, ktorú je niekedy tiež vidieť, býva slabšia ako prvá. Nikdy som si nevšimla, že táto slabšia verzia má farby v opačnom poradí ako „originál“. Už sa neviem dočkať, kedy si s deťmi vystriehneme takúto dúhu, aby sme si to overili. 🙂 Autori tiež vysvetľujú, že svetlo sa od kvapiek musí odraziť, preto dúhu môžeme vidieť iba vtedy, keď máme Slnko za sebou.

„Dúhy vidíme ako oblúky, pretože zvyšok kruhu zakrýva Zem. Horolezci a piloti niekedy vidia celú kruhovú dúhu. Zem nie je jediná planéta, na ktorej sa vyskytujú dúhy. Astronómovia už pozorovali dúhu na Venuši a domnievajú sa, že dúhy existujú aj na Saturnovom najväčšom mesiaci Titane.“

Rýchlosť svetla hviezd

Šum v rádiu je pozostatok Veľkého tresku

Aj obyčajný šum rozladeného rádia môže byť fascinujúci, keď si uvedomíme, odkiaľ sa berie. Časť z neho tvoria CMB – kozmické mikrovlny, ktoré pochádzajú z čias Veľkého tresku.

„CMB si môžeš naladiť aj ty na analógovom televízore alebo rádioprijímači. Jedno percento praskavej interferencie medzi stanicami spôsobuje toto staré svetlo z čias zrodu nášho vesmíru.“

Rýchlosť svetla hviezd

Obrázková encyklopédia fyziky

Nečakajte však od tejto knihy učebnicu. Text je veľmi stručný a výdatne sa opiera o veľké ilustrácie. Je to však jedna z tých encyklopédií, kde nám čítanie piatich riadkov vždy zaberie polhodinu. 🙂 Podobne ako v Takto vidím a Takto počujem, aj tu sa ráta s tým, že dospelí dieťaťu dovysvetľujú všetko, čo ho zaujme. Je to výborný odrazový mostík k dokumentárnym filmom v televízii alebo na internete.

Vesmírne trilery: má Zem nový minimesiac? Vybuchne nám Betelgueuze pred očami? Vesmír je nekonečným zdrojom zaujímavostí a témou množstva detských kníh. Ako napovedá podnadpis, Rýchlosť svetla hviezd sa od konkurencie odlišuje hlavne vizuálnou stránkou. Veľký formát knihy autorov nezviedol k tomu, aby po vzore väčšiny encyklopédií stránky preplnili faktami a ilustráciami, a tie tak môžu viac vyniknúť. A bola by naozaj škoda, keby v prehustenom layoute obrazová príloha zanikla, lebo kniha je výtvarne naozaj veľmi vydarená.

Rýchlosť svetla hviezd

Komu je kniha Rýchlosť svetla hviezd určená

Nádherné a odvážne farebné ilustrácie prilákajú aj malé deti, ktorým nevysvetlíte, že to nie je literatúra pre ne. 🙂 Albatros odporúča čitateľom od 9 rokov. Myslím, že to sedí. Ak text prerozprávajú rodičia vlastnými slovami, zvládnu ho aj o niečo mladšie deti. Ale myslím si, že pri tejto knihe vek dieťaťa nie je až taký dôležitý. Toto je jedna z tých publikácií, ktoré sú investíciou na dlhé roky. Optimisticky verím, že sa k nej moje deti budú vracať aj na strednej škole.


Kniha Rýchlosť svetla hviezd vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Albatros. Má 78 strán a rozmer 270 × 340 mm. Vytlačili tlačiarne v Číne (prečo uverejňujem aj údaj o tom, kde bola knižka vytlačená, som písala tu). Kúpiť si ju môžete na stránke vydavateľstva.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

ŠTYRIA MAČKATIERI (Alexandra Pavelková, Ľudka Žoldáková) – recenzia

Štyria mačkatieri je príbeh štyroch opustených mačiatok, ktoré by iste neprežili, keby ich našiel ktokoľvek iný ako rodina záchrancov mačiek z knihy.

Ich domácnosť je hotový mačací raj. Okrem štyroch mačiatok tu už bývajú dve dospelé mačky a občas tu prechodne ubytujú aj iných opustených úbožiakov, ktorí potrebujú nakŕmiť, okúpať, odblšiť, odčerviť a nájsť nový domov.

Vždy odchádzajú navždy

Štyri+ mačky v jednej domácnosti, to vyzerá ako námet na dobrú komédiu. Aj ilustrácia na obálke a nadpis výdatne podporujú predpoklad, že pôjde o zábavu v štýle Tajného života maznáčikov. Jasné, ani táto rodina sa nevyhne katastrofám. Občas lietajú taniere, občas vankúše, občas aj mačky. Vtipné sú aj mačacie komentáre, ktoré svojich pánov volajú Veľké mačky:

– Odišli navždy? pýta sa malé vystrašené mláďatko, keď sa domáci jedného dňa zbalia a odídu.

– Áno, vždy odchádzajú navždy, odpovedá najstaršia a najufrflanejšia mačka v domácnosti.

Prečo kocúri nespia a nejedia

Štyria mačkatieri je však hlavne denník superstarostlivej ženy, ktorá tieto zvieratá miluje tak úprimne, že sa celý jej život točí okolo nich. Príhody svojich miláčikov opisuje tak detailne, až je jasné, že nie sú vymyslené, ale stali sa presne tak, ako ich autorka opisuje – koridor z diek zrolovaných do štrúdle, aby sa mačiatko, ktoré sa neúspešne učí chodiť, nedoudieralo, to nevymyslí žiadny spisovateľ. Preto mi trochu vadí neustále striedanie perspektívy – raz je rozprávačom mačka, ktorá sa na ľudské aktivity pozerá svojou optikou, raz človek, ktorý sa zabáva na vyčíňaní malých nezbedníkov. Oveľa viac by sa mi páčilo, keby sa spisovateľka za anonymného rozprávača neskrývala a otvorene písala v prvej osobe, tak ako Gabriela Futová v knihe Môj malý zverinec.

Zdroj: Slovart

Deťom však takéto drobnosti prekážať určite nebudú, aspoň tie moje takéto skutočné príbehy zo života zvierat milujú. Knižku určite odporúčam všetkým, ktorí už mačku doma majú. V mnohých príhodách určite spoznajú aj svojho nezbedníka. Autorka deťom citlivo vysvetlí aj také témy, ako je sterilizácia, a prečo je potrebná; prečo kocúri nespia ani nejedia, keď majú „ruju“, a pripraví ich aj na to, že mačky niekedy z domu môžu ujsť. Ak rodinná rada ešte len zvažuje, či si mačku zaobstaráte, odporúčam vám túto knihu ešte viac. Deti sa z prvej ruky dozvedia, že mačky nie sú len plyšové hračky, ale je s nimi aj naozaj veľa starostí. A vymieňať mačací záchod a utierať zablatené labky je to najmenej.

Zdroj: Slovart

Čo znamená starať sa o mačky

Rodina z knižky sa totiž ujala dvoch postihnutých mačiatok, ktorým v mozgu chýba rovnovážne centrum. Kým ich naučia ako-tak chodiť, musia prerobiť celý byt (molitan na rohy, koberce do celého bytu, hoci muž má silnú alergiu na prach aj mačaciu srsť) a hlavne s nimi do úmoru cvičiť každý deň. Takúto VIP starostlivosť určite nemajú ani niektoré deti. Okrem toho zvieratá chodia k veterinárovi ako na klavír. Jasný odkaz knihy je, že mačky nie sú pre každého. Keď sa rodina rozprávačky rozhodla dať dve zo svojich mačiatok na adopciu, odmietla mnohých záujemcov, kým sa zhodli, že pre ne našli tú správnu opateru. Keď si vaši potomkovia prečítajú Štyroch mačkatierov, budú mať celkom jasnú predstavu, čo to znamená starať sa o zviera. Domáca debata o tom, či to zvládnete, bude vyzerať inak. Možno aj deti sebakriticky uznajú, že by to nemusel byť dobrý nápad.

Ak sa napriek tomu presvedčiť nedajú, aspoň sa dozvedia veľa praktických informácií. Napríklad na oknách musia byť mriežky – inak by mačka mohla vyskočiť z okna, keď zazrie nejakého vtáčika. Alebo že niektoré druhy mačiek nemajú spodnú vrstvu chlpov, a preto je im v zime vonku chladno. Keď nasneží, treba sa starať aj o mačacie labky.

Zdroj: Slovart

V prvom rade sú však Štyria mačkatieri dojemné čítanie o tom, aký hlboký vzťah sa môže vytvoriť medzi mačkou a človekom. Keď Alexandra Pavelková opisuje, ako ju jej miláčikovia usilovne liečili z choroby, spomenula som si na Jána Uličianskeho, ktorý vo svojom Leonardovi opisuje veľmi podobný zážitok. Začínam veriť tomu, že mačky majú túto superschopnosť. 🙂

Na Slovensku vychádza toľko detských kníh ako nikdy predtým. Aj preto dostávajú šancu mladí ilustrátori bez veľkých skúseností. To je aj prípad Ľudky Žoldákovej. Jednotiacim prvkom jej ilustrácií je hra s tvarmi a opakovaním vzorov.

Komu je kniha Štyria mačkatieri určená

Deťom od šesť rokov.


Knihu Štyria mačkatieri vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Slovart. Má 176 strán a rozmer 165×230 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knižku mi venovalo vydavateľstvo Slovart.