NEJVĚTŠÍ PŘÁNÍ (Ester Stará, Daniela Olejníková) – recenzia

Keď z kútika obálky svietia európske hviezdičky na modrom podklade a logo Člověka v tísni, neveští to veselé čítanie. Ak patríte k tým, čo ohŕňali nos nad susedom Žubajíkom v Hupsovom šlabikári, táto kniha rozhodne nie je pre vás. Všetci ostatní: čítajte ďalej, Největší přání je naozaj nezvyčajný a skvelý vydavateľský počin. Minulý rok sa zaslúžene dostal do výberu toho najlepšieho na českom trhu, Nejlepší knihy dětem. Spisovateľka, ilustrátorka i celý tím okolo tejto publikácie sa o to zaslúžili rovnakým dielom.

Detská edícia Políčko je pravým česko-slovenským projektom, pravidelne angažuje slovenské výtvarníčky (Matlovičová, Macurová, Olejníková). Aj v tomto prípade dvorná spisovateľka vydavateľstva 65. pole, Češka Ester Stará, spolupracovala s výnimočnou slovenskou ilustrátorkou, Danielou Olejníkovou. Jej výber neprekvapil – je známa z mnohých aktivistických projektov: Čierne diery, knižka pre Nota Bene a Útek.

Globalizácia má farbu cukríka

Na prvé prelistovanie v knižke okrem kyslej tváre jedného chlapca nič nenaznačuje, že sa tu nebude riešiť nič menšie ako globálne problémy ľudstva. Krásne a prudko farebné ilustrácie plus prítulný plyšový koník ako rozprávač, čo už môže byť nežnejšie? Daniela Olejníková už v Hávedníku (recenzia tu) ukázala, že aj výberom farieb v detskej knihe sa dá šokovať. V knižke Největší přání farby s témami naschvál neladia. Nenájdete tu žiadne pochmúrne odtiene (až na jednu ilustráciu), ale veselú sýtu žltú, červenú, zelenú a modrú. Ich výberom chcela ilustrátorka ukázať, že deti nežijú v izolovanom vesmíre, ale problémy prenikajú aj do ich (farebného) sveta. Autorky sa tiež očividne chceli v slovnej i obrazovej rovine vyhnúť vyvolávaniu silných emócií. Na odľahčenie si dokonca dovolili aj pár vtipov. Emócie paralyzujú racionálnu diskusiu a práve tá je cieľom tejto knižky.

Ako na summite v Davose

A diskutovať bude o čom, lebo tém sa sem vtesnalo naozaj požehnane: chudoba a nerovnosť spoločenských vrstiev, sociálna izolácia na základe inakosti, rozpadajúce sa rodiny, ekológia (nadvýroba, globalizovaný obchod a s ním spojená nutnosť prepravy tovarov na veľké vzdialenosti), migrácia, nedôstojné pracovné podmienky. To by bolo priveľké sústo aj na summit v Davose. Našťastie, Největší přání je napísané s naozajstným kumštom, koníkov príbeh sa číta veľmi plynule. Každé dieťa si z neho vezme iba toľko, koľko chce.

Len dospelácke oči na každej strane vytušia nejaký problém: imigrantka so šatkou – rasizmus a chudoba; upratovačka – vykorisťovanie; čínska krajčírka – zúfalé pracovné podmienky; absencia otca – rozvod. Toto všetko je však len jemne naznačené. A predsa dosť jasne na to, aby si to vnímavejšie dieťa všimlo.

Knižka, ktorá rastie s dieťaťom

Len nedávno som v rukách držala inú detskú knihu, ktorá vznikla z iniciatívy inštitúcií EÚ. Bola síce pekná, ale tak neznesiteľne poučná, že som ju okamžite odložila preč. Publikácia na (nanajvýš) jedno prečítanie, ktorá v dieťati nezanechá žiadnu stopu. Zbytočná. Největší přání k malým čitateľom pristupuje celkom inak. K mohutnejúcemu trendu nepodceňovať deti sa pridáva nielen výberom tém, ale aj dôverou v to, že dieťa dokáže naznačené posolstvo rozkódovať. Ak na to ešte nie je pripravené, zaujmú ho aspoň ilustrácie a príbeh. Toto je podľa mňa jedna z tých kníh, ktoré rastú spolu s ním.

Hoci existuje aj výborná sprievodná metodická príručka s množstvom nápadov, ako rozvíjať spomínané témy, ja som ju zatiaľ nepoužila. Počkala som, kým sa deti samy opýtajú na veci, ktoré ich zaujali. Štuplíček (3 roky) vnímal príbeh len v rovine koníkovej púte z ázijskej továrne až k šťastnému európskemu dievčatku. Naša staršia dcéra (6 rokov) sa hneď začala vypytovať na sociálnu izoláciu (plyšák má visačku prišitú na zlom mieste, preto ho ostatné koníky vylúčia spomedzi seba). Modráska si moje deti veľmi obľúbili, napodiv najmä to mladšie: „veľmi sa mi páči táto knižka“ z úst trojročného dieťaťa je tá najlepšia recenzia. Modrý koník (nehľadajte v tom narážku na známy portál. Alebo predsa??) si prejde všelijakými peripetiami: nepohodlie, hluk, ostrakizácia, ignorácia. O to väčšia je jeho radosť, keď s ním niekto zaobchádza pekne – čínska krajčírka a chudobné európske dievčatko v závere. Štuplíček túto sínusoidu intenzívne prežíval s ním. V šťastných chvíľach mu oči žiarili ako na Vianoce. Úprimne ma prekvapilo, že už takéto malé deti vnímajú, že šťastie má hodnotu len na pozadí niečoho negatívneho.

Zahrajte sa na čínske krajčírky

To, že som metodickú príručku nevyužila, neznamená, že nie je kvalitná, naopak. Sú v nej výborné aktivity pre väčšie skupiny detí, začínajú sa od 25. strany. Pobavila ma simulácia práce čínskych krajčírok – deti sa snažia vytvoriť koníka z knižky tak, že každý kreslí inú časť (nohy, hlavu, trup, hrivu, chvost). „Vedúci smeny“ prácu komplikuje stupňujúcou sa časovou tiesňou a inými stresujúcimi podnetmi. Deti potom zisťujú, že výsledný produkt nie je dokonalý (strhávajú sa im odmeny), a diskutujú o svojich pocitoch. V ďalšej aktivite si žiaci vypočítajú, koľko si mesačne zarobí čínska krajčírka podľa počtu vyrobených hračiek. Z priloženej tabuľky s cenami bežných potravín zisťujú, koľko si toho môže dovoliť a či jej to stačí na dôstojné živobytie. Výborný nápad využiť portál Numbeo, ktorý porovnáva cenovú hladinu, kriminalitu, zdravotníctvo, znečistenie a kvalitu života v každom štáte a väčšom meste.

Největší přání zaujme na mnohých frontoch. Jednu výhradu však predsa len mám. Iste, zamestnanie v čínskych továrňach asi nie je práve práca snov, ale aby sme nepodporovali mýtus o chudobnej Číne, odporúčam prácu s príručkou rozšíriť o tento skvelý článok z Denníka N.

Komu je kniha Největší přání určená

Chlapček, ku ktorému modrý koník putuje, práve oslavuje deväť rokov. Vek hlavného hrdinu je väčšinou presná indikácia, akému publiku je kniha určená. Největší přání však zaujme aj oveľa mladšie deti, najmä vďaka veľkým ilustráciám. Množstvo textu je zvládnuteľné aj pre trojročných. Hlbší rozmer dokáže vnímať kategória 5 – 10.

Bonus

Kniha dostala grant EÚ, preto musí byť voľne prístupná. Celú si ju môžete stiahnuť tu. Ale, samozrejme, držať ju v rukách v papierovej forme je úplne iný pocit.



Kniha Největší přání vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve 65. pole. Má 40 strán a rozmer 241×292 mm. Kúpiť si ju môžete v slovenskom alebo českom Martinuse.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľa. Jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

FAREBNÉ STRAŠIDIELKO – THE COLOUR MONSTER (Anna Llenas) – recenzia

Pred pár dňami sme si mohli prečítať dokonalý novinársky text, ktorý si od A do Z, vrátane „faktov“ a citácií, vymyslela umelá inteligencia. Dokonca existuje aj literárna súťaž pre najlepšiu knihu napísanú strojom. Jednou z mála oblastí, v ktorej ľudia AI ešte v niečom predčia, je čítanie emócií v ľudských tvárach. Strojové učenie totiž nemá niečo, čo je pre túto úlohu nevyhnutné – ľudské telo. Bez možnosti embodimentu umelá inteligencia postupuje len ako vysoko funkční autisti – porovnáva nazbierané dáta, ale neprežíva ich cez svoje telo. Práve preto, že emócie zďaleka nie sú len vecou amygdaly v mozgu, ale celého tela, dokážu narobiť takú galibu.

Ako ich dostať pod kontrolu? Jednoducho tým, že si ich uvedomíme a pomenujeme. Rada z najbestselerovejšej knihy o výchove všetkých čias, Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Odskúšané na mojich deťoch a stopercentne potvrdené. Ak včas verbalizujem to, čo dieťa prežíva, a spomeniem pravdepodobné príčiny, je obrovská šanca, že hnev alebo plač neprejde do nekontrolovateľného afektu.

Ako odmerať ružovú lásku

Autorky ešte rodičom odporúčajú, aby potomkom stále hovorili o svojich pocitoch. A, samozrejme, treba s nimi rozoberať aj to, čo prežívajú oni. Lenže to nie je také jednoduché, veď popísať vlastné emócie často nevedia ani dospelí. Aby si ich malé hlavičky vedeli zatriediť, potrebujú pomoc. Takto pomáha aj dievčatko milému strašidielku, ktorému sa všetky pocity pomiešali, a nevie, čo s nimi. Spoločne ich teda roztriedia do fľaštičiek a idú na to cez farby. Červená znázorňuje hnev, modrá smútok (blues), zelená pokoj, žltá šťastie, čierna strach, ako inak. Tma je nebezpečná, žiarivé slnko príjemné, príroda upokojujúca, nahnevaný človek červený v tvári. Na týchto zažitých asociáciách je postavené Farebné strašidielko. Farby na nás priamo pôsobia. Takéto reakcie mozgu sú presne odmerateľné, pretože sa prejavujú aj fyzicky – zmenami krvného tlaku, tepu a podobne.

Symbolika farieb však nevychádza len z fyziologických procesov. V minulosti ju ovplyvňovali aj také faktory ako vzácnosť niektorých pigmentov, napríklad fialovej. Viac si prečítate v skvelej sérii článkov BBC o farbách, tu, tu, tu, tu, tu a tu. Hoci sa Anna Llenas snažila vyberať univerzálne symboly a vyhýbať sa kultúrne podmieneným atribútom, myslím, že napríklad modrá v súvislosti so smútkom v slovenskom kontexte veľmi nefunguje. U nás sa s ním spája skôr sivá. Je jasné, že kultúrne variácie sú veľké. Je preto príznačné, že Anna Llenas pomenovala len päť emócií (šiestu, ružovú lásku, si má čitateľ domyslieť sám). S akou farbou spojiť napríklad prekvapenie alebo znechutenie? Obmedzený repertoár však vôbec nevadí, lebo Farebné strašidielko je určené najmenším hlavičkám.

Je strach zbabelý zlodej?

V anotácii na Martinuse sa síce píše, že „žiadna z emócií nie je odsudzovaná alebo označená za nepatričnú,“ nie je to však celkom pravda. Vôbec sa mi nepáčili vety „Strach je zbabelec. Skrýva sa a uteká do tmy ako zlodej“ – tie radšej pri čítaní cenzurujem. Svoje deti učím, že za to, čo prežívajú, sa nemusia hanbiť. Veď všetci sa občas bojíme. Je to normálne. Zbabelé predsa môžu byť len vedomé rozhodnutia. A strach je vôľou len veľmi ťažko ovládateľný.

Omnoho poučnejšia je veta „Keď sa bojíš, cítiš sa maličké a bezvýznamné… a myslíš si, že nedokážeš urobiť, čo od teba chcú.“ Každej emócii sú venované štyri strany, kde sa v niekoľkých vetách vysvetľuje, ako ju strašidielko prežíva, prípadne čo ju spôsobilo. Pripomína to skvelú Knižku o pocitoch (recenzia tu), tá je však určená trošku starším deťom. Farebné strašidielko zvládnu aj najmenší čitatelia, pokojne od dvoch rokov.

Konečne omaľovanka, ktorá nenudí

Toto je jedna z knižiek, od ktorej čakáte nejakú pridanú hodnotu. Prečítať a odložiť na poličku sa akosi máli. Aby ste mohli s témou pocitov ďalej pracovať a pozhovárať sa o nich, pribalili v Perfekte ku knižke aj omaľovanku. Dieťa sa samo rozhoduje, akou farbou strašidlo vymaľuje, podľa toho, ako sa cíti. Samozrejme, červenou, ak vyzerá nahnevane, zelenou, ak je pokojné, modrou, ak je smutné. Alebo celkom inak? Omaľovanky sú pre mňa synonymom najväčšej nudy. Aspoň moje deti po nich väčšinou siahnu iba vtedy, keď už naozaj nie je poruke nič zaujímavejšie. Táto, našťastie, nie je len ďalšia bezduchá zabíjačka času. Okrem toho, že núti drobcov rozmýšľať o tom, čo strašidielko prežíva v rôznych situáciách, je aj celkom vtipná. Oplatí sa deťom prečítať aj sprievodný text, hoci preklad do angličtiny nie je úplne najlepší.

Omaľovanku môžete dať dieťaťu do ruky vtedy, keď ho potrebujete zabaviť. Alebo ju môžete použiť „terapeuticky“ keď ním lomcuje hnev, povedzte mu, nech nájde a vyfarbí stranu, kde sa strašidielko cíti tak, ako ono. Techniku vymaľovania sa zo zlosti som odkukala zo spomínanej knihy Ako hovoriť, aby nás deti počúvali.

3D ilustrácie

Za veľkým úspechom The Colour Monster sú aj ilustrácie: pár ťahmi načrtnuté dievčatko, strašidielko, fľaštičky a všelijaké farebné kolieska, ktoré predstavujú emócie, sú povystrihované z kartónu a zoradené do krásnych koláží. To zvládnem aj ja, povedia si deti. Určite sa mnohé inšpirovali k tvorbe vlastných kníh. Všetky nedokonalosti (ohnutý kartón, krivé strihanie, presvitajúci novinový papier) sú priznané. Akoby ste porovnávali Youtube videá s televíznymi programami – pôsobia autenticky, priamo. Akoby sa dieťaťu prihováral jeho rovesník. Tento dojem ešte umocňuje silný 3D efekt vytvorený pomocou tieňov. Vytvára ilúziu, že postavičky a všelijaké ozdôbky len pred chvíľou niekto vystrihol. Priam čakajú, že ich vezmete do ruky.

Takúto ilustrátorskú stratégiu si Anna Llenas zvolila aj preto, ako pripomína už spomínaná anotácia, aby inšpirovala čitateľov. Rodičia môžu pripraviť farebné kartónové žetóny alebo gombíky a zahrať sa so svojimi strašidielkami hry, ktoré im pomôžu zatriediť ich emócie. Trebárs do sklených pohárov, ako to robí dievčatko v knižke.

Ďalší bonus: strašidielko na ilustráciách je také očividne mierumilovné a neškodné, že je to dobrá terapia pre všetky deti, ktoré sa z animovaných rozprávok nakazili strachom z duchov a mátoh. Mimochodom, pripomína aj vám postavičky ďalšej Španielky Olgy de Dios?

Komu je kniha Farebné strašidielko / The Colour Monster + maľovanka určená

Je tu máličko textu, preletíte ho za pár minút. Dokonca aj vtedy, keď čítate obe verzie, anglickú i slovenskú. Odporúčam pre poleporelové štádium – od dvoch rokov. Pre staršie deti – ako naša šesťročná predškoláčka – je to už trochu nuda, ale štuplíček (3 roky) bol nadšený. Niektoré pasáže mám zakázané čítať – pozná ich naspamäť a recituje ako básničku 🙂 .

The Colour Monster je veľký celosvetový bestseller. Súdiac podľa obrovského ohlasu, ktorý vyvolala novinka zo Svojtky Moje emócie, i minuloročná Knižka o pocitoch z Enigmy, detské publikácie s touto témou sú v kurze i u nás. Ktorú si obľúbilo vaše dieťa? Podeľte sa o svoj názor.


Kniha Farebné strašidielko / The Colour Monster + maľovanka vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Perfekt. Má 44 strán a rozmer 250×250 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva. Jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

STROMY (Piotr Socha, Wojciech Grajkowski) – recenzia

Poľská ilustrácia je pojem (na Slovensku sú známi najmä Mizielińskí, Piotr Socha, Susie Hammer a Emilia Dziubak; kto sa u nás odváži vydať Martu Ignerskú?). Aj na Stromy čakal celý svet. A Socha nesklamal ani tentokrát.

Táto veľkoformátovka sa u nás čítala takto: ja som sedela v strede, deti vedľa mňa, každé z jednej strany. Ja som čítala a detváky väčšinou vôbec nedávali pozor a niečo si navzájom rozprávali, prekrikovali sa a naťahovali o knižku. Tým nechcem nijako naznačiť, že text je nezaujímavý, naopak. Ale obrovitánske obrázky sú jednoducho také úchvatné, že deti nevedeli odolať. Všetko, čo ich zaujalo, museli okomentovať, priebežne si vymýšľali rôzne hry (hádaj, ktorý strom sa mi najviac páči) alebo po stránkach iba labužnícky krúžili prstom. Takže vzdelávala som sa najmä ja a deti si užívali vizuálne vnemy. Nemôžem im to mať za zlé, taký bol aj zámer autora. Matematicky vyjadrené: výtvarný obsah na každej dvojstrane zaberá 1500 cm2, rámček s textom 240 cm2. Strany tu dokonca ani nie sú číslované, len obrázky (rímskymi číslicami 🙂 ). Aj väčšie deti chcú mať svoje silent books 🙂 .

A aké sú tie ilustrácie nádherné! Aj obyčajné listy sú nakreslené tak, že by ste si ich dali zarámovať. Baobaby, brachychitony a rôzne iné endemity sú také úžasné, že moje deti už plánujú cestu okolo sveta, aby si ich popozerali. Zatiaľ sa budú musieť uspokojiť s návštevou botanickej záhrady 🙂 . Našťastie, jeden endemit, čudesný smrek omorikový, rastie celkom blízko – na Balkáne. Keď sme čítali krásnu baobabovku Z domu a zahrady (recenzia tu), deti sa dožadovali gigantickej tekvice. Sochove Stromy im vnukli nové botanické inšpirácie – najnovšie sa každý deň domáhajú bonsajov. Kniha do bodky splní to, čo sľubuje na prvej strane: poďme sa na stromy, ktoré nám zovšedneli, pozrieť novými očami, znovu objavme ich krásu.

Krčma v baobabe

Niečo na tom zovšednení bude, lebo najviac sa nám páčili exotické stromy ako baobaby. Šesť z deviatich existujúcich druhov rastie na Madagaskare. 80% všetkej flóry na tomto ostrove sú endemity. Tisícročný baobab na farme Sunland v Juhoafrickej republike bol taký široký, že v jeho bútľavom kmeni (širokom odhadom až 47 metrov) vznikli dve prírodné jaskyne. V jednej zriadili majitelia minikrčmu a v druhej vínnu pivnicu, lebo sa tu udržiavala stála teplota 22°C.

Aj takéto informácie sme sa dočítali v tejto modernej encyklopédii. Je vystavaná, podobne ako Takto vidím (recenzia tu), pivotovaním okolo jednej témy. Najväčší priestor dostal, samozrejme, výklad z biológie, ale dopĺňajú ho informácie o mexickom ozdobnom strome života z hliny, postupe pri rúbaní dreva, drevených maskách, stavbách i hudobných nástrojoch, rodokmeni, strašidelných príbehoch s personifikovanými stromami aj úlohe stromov v náboženstve. Fascinujúce je porovnanie ľudských dejín so životom jediného stromu. Ten najstarší žil takmer 6000 rokov! Stromy sú knižka 21. storočia aj preto, že do čítania zapojíte i mobil. Neverím, že po ňom nesiahnete, keď sa dočítate o kozách, ktoré sa pasú na strome (marockom arganovníku). Alebo o mangrovníkoch a vlnovcoch s fascinujúcimi koreňmi. Alebo o živých mostoch posplietaných z koreňov figovníkov.

Tu je hitparáda najväčších stromov:

Najvyšší z nich je vyšší ako Socha slobody, úctyhodné. Ale toto mi úplne vyrazilo dych: tento banyán v indickom meste Howrah má viac ako 3700 kmeňov a ich spoločná koruna má priemer približne pol kilometra. Tohto obra obohnali 330 metrov dlhým plotom – a strom ho prerástol.

Škoda, že v knihe nevenovali viac priestoru fantastickým chodiacim stromom, ktoré nedávno objavil slovenský paleobiológ Peter Vršanský. Moje deti sa na ne toľko vypytovali, že som si ich musela naštudovať poriadne detailne 🙂 .

Kde ste boli, keď vyšli Včely

Pamätáte sa, kde ste boli, keď ste sa dozvedeli o 11. septembri alebo keď sme vyhrali majstrovstvá sveta v hokeji? Najvýraznejšie historické momenty si ľudia väčšinou prepoja s vlastným prežívaním. Ja sa presne pamätám, kde som prvýkrát uvidela Sochove Včely. Aj to, aká ohúrená som ostala. V tej dobe bola takáto kniha ako zjavenie. Od tých čias sa, našťastie, náš knižný trh zmenil na nepoznanie. Hoci Sochova druhá publikácia je rovnako krásna, konkurenciu už má. V roku 2018 vyšla vo vydavateľstve Eastone Books fantastická knižka Botanikum zo série Vitajte v múzeu; tri roky predtým vydalo Artforum rovnako nádherný Rastlinopis Jiřího Dvořáka a Alžběty Skálovej.

Zmena pohlavia zľaknutím

Keďže sme si ho čítali krátko pred Stromami, niektoré informácie sme už poznali odtiaľ. Grajkowského štýl je však o poznanie civilnejší: menej odborný a zároveň menej hravý a menej poetický. Nie sú tu ani rôzne vtipy Skálovej ilustrácií, ani básničky, hádanky, osobné príhody, aké hojne využíva Dvořák (prečítajte si recenziu jeho Hávedníka). Rastlinopis priam prekypuje pikoškami, ako napríklad o cykase Woodsovom, ktorý bol jediný exemplár svojho druhu. Preto vedci rozbehli neuveriteľnú záchrannú akciu. Posledný cykas sa im podarilo namnožiť, ale otec i potomkovia boli všetci mužského pohlavia a cykasu naďalej akútne hrozí vyhynutie. Vedci dúfali, že sa im podarí cykas nejakým spôsobom nastrašiť. Aj rastliny sa totiž dokážu zľaknúť a práve silné preľaknutie dokáže u cykasov spôsobiť zmenu pohlavia. Tie stromy sú rozhodne zaujímavejšie, ako som si doteraz myslela.

Komu je kniha Stromy určená

Je na vás, ako s ňou budete pracovať. Slovná časť je určená mladším školákom, prípadne deťom od päť rokov, ak im občas niečo dovysvetľujete. Ak máte mladšieho drobca (3 a 4 roky), text si naňho počká, pokojne mu knižku kúpte. Zatiaľ si v nej môže listovať sám. Stromy sa nestratia v žiadnej knižnici. A nielen kvôli svojej veľkosti.

Máte tento bestseller doma aj vy? Ako sa vám páčil? Chcete sa niečo opýtať? Napíšte mi komentár.


Kniha Stromy vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Slovart v slovenskom aj českom jazyku. Má 68 strán a rozmer 272×370 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

HLBOKOMORSKÉ ROZPRÁVKY (Monika Kompaníková, Veronika Holecová/Klímová) – recenzia CD a knihy

Veľmi neprezieravo sme dcére pred rokmi kúpili CD s detskými ľudovkami a odvtedy bol koniec psychickej pohody v aute. Od tyranských tenkých hláskov nás našťastie zachránilo nové CD – Hlbokomorské rozprávky. Kúpili sme ich v čase, keď si čerstvo narodený štuplíček vyžadoval všetok môj čas a na staršiu sestru ho veľa nezostávalo. Na moje veľké prekvapenie ich vydržala počúvať aj dve hodiny a stále dookola. Prvú dovolenku sme prežili len vďaka starým rodičom a tomuto CD.

  • Hlbokomorské rozprávky

Rozprávky o vílach a jednorožcoch majú svoje čaro, ale poctivé dokurozprávky ich aj tak vždy prevalcujú. Včielka Maja, ktorú uznávajú aj entomológovia, je dobrý príklad. Obsiahle rešerše si robila aj Monika Kompaníková a vychádzala z nich pri tvorbe zápletiek. Množstvo faktov je dávkované tak akurát, nezahltí a neunaví ani najmenšie hlavičky. Navyše je vyvážené psychologickou kresbou postáv. Hlavnými hrdinami sú lenivá ryba Biba plus akčnejší had Rado, presne ako vo Včielke Maji. Trápia ich ľudské starosti: osamelosť, potreba niekam patriť a nájsť si kamarátov.

Hlbokomorské rozprávky

Gubka Dášenka

Väčšina detí si more predstavuje ako veľký bazén studenej slanej vody, s pieskom na dne, sem-tam nejaká ryba a mušlička a to je všetko. Nuda. Morskému imidžu nepomáhajú ani samy ryby. V detskej hierarchii domácich miláčikov sú beznádejne posledné. Len si predstavte Čapkovu Dášenku, keby namiesto psíka choval gubku. Ale Monika Kompaníková nás presvedčila, že nuda nie je ani v oceánskej priekope, kde aj bežné ryby majú problém. Stále je tu nejaký ruch:

„Priplávali všakovaké príšery, morskí čerti, morské vlky, šabľovce, vlasaté ryby, šupinaté ryby, lodienky, medúzy, rebrovky, sépie aj chobotnice, priplazili sa mnohoštetinavce, slimáky, hviezdice a ježovky, priliezli garnáty, krevetky, nohatky, hadovice, kraby, raky aj ráčiky. Ascídie roztvorili papuľky, sasanky kývali hlávkami, morské kvety rozkvitli, trávy šumeli, čiastočky drobného planktónu sa ako konfety krútili vo víroch, chaluhy sa vznášali nad hlavami hostí.“

Rozprávok je šesť (plus atlas hlbokomorských živočíchov na konci) a sú pomerne dlhé. Aj preto oceňujem, že v úvode každej kapitoly je krátky obsah tej predchádzajúcej. Príbeh sa začína nečakaným stretnutím Biby a Rada. Spojí ich spoločný problém: Biba má vybité skoro všetky zuby a Radovi nesvieti svetielko na konci chvosta. Takto nemôže loviť ani jeden z nich. Spolu však majú všetko, čo potrebujú. A tak sa z nich stanú nerozluční priatelia. Vydajú sa hľadať hadov domov a morské sklo, čo by mu svietilo namiesto lampášika. Cestou nájdu aj nové zuby pre Bibu, ale umelý chrup ani svetlo nemá dlhé trvanie, a tak sú odsúdení na večnú symbiózu.

Hlbokomorské rozprávky

Diskotéka s diskoguľou

Kniha je občas celkom vtipná, napríklad keď sú reálie nášho sveta prispôsobené morskému kontextu:

„Had Rado pláva ďalej mlčky, štyri plutvy za rybou Bibou.“

„Biba si kamienky morského skla nalepila na lampášik a urobila si z neho diskoguľu, akú ešte hlbokomorksý svet nevidel. Biba celá žiarila. Žiarila od šťastia, že sa vrátil jej kamarát, a žiarila aj jej diskoguľa (…). Slávnosti akéhokoľvek druhu mala rada. A diskotéka sa na hlbokomorskom dne nekoná každý deň…“

Hlbokomorské rozprávky

Monika Kompaníková, laureátka ceny Anasoft litera za Piatu loď, systematicky posúva zaužívané slovné spojenia do podmorských reálií („nikto si takúto udalosť nechcel nechať len tak odplávať“), takže sa aj malé dieťa musí aspoň na chvíľu pozastaviť nad antropocentrickým charakterom jazyka. Výborné! A tiež nad tým, že čo je pre nás samozrejmé, pre iných také nemusí byť:

„Chiméra vysvetľovala, že tam hore, nad hladinou, majú tiež takú diskoguľu. Volajú ju slnko. Nebliká, ale hreje.“

Hlbokomorské rozprávky zožali množstvo cien: Najkrajšia detská kniha jari 2013, Najlepšia detská kniha jari 2013, Cena za ilustrácie v súťaži o Najkrajšie knihy Slovenska. Získala prémiu Literárneho fondu a je preložená do taliančiny a maďarčiny. Najväčším ocenením pre mňa je, že moja dcéra bola na karnevale prezlečená za rybu Bibu aj s prácne vyrábanými zubami a naozajstným svietiacim lampášikom. A láska k Bibe nevyprchala ani po rokoch. Rozhlasový archív rozprávok skvele rozšíril náš repertoár príbehov na počúvanie, ale Hlbokomorské rozprávky sú u nás spolu s Psíkom a mačičkou nestarnúci evergreen.

Hlbokomorské rozprávky

Robo Roth sa vracia

Knižka sa číta výborne, ale keď ju počujete od profesionála, je to niečo celkom iné. Dodnes si z detstva pamätám Labudu a jeho Vajce na vandrovke alebo geniálneho Krónerovho vlka z Červenej čiapočky. Robo Roth začínal práve pri rozhlasových rozprávkach (Tri prasiatka, Zajko Pobehajko) a je skvelé, že sa k nim vrátil. Jeho hlas výborne dopĺňa charakter postáv (hlboký a pomalý v prípade ryby Biby, netrpezlivý v prípade hada Rada) a kopíruje rytmus príbehu. Dennodenné čítanie rozprávok zo mňa už skoro urobilo herečku priemerných kvalít, ale Robo Roth je Robo Roth. Na Hlbokomorských rozprávkach sa vydarilo asi všetko. Tvorcovia nahrávky sa skvele vyhrali aj so zvukmi. Všelijaké čudesné tóny vytvorili až mysterióznu atmosféru – výborná potrava pre detskú fantáziu.

Hlbokomorské rozprávky

Ryba Biba v Bibiane

Ak odo mňa čakáte radu, či je lepšie CD alebo kniha, nepomôžem Vám. Ja sama som sa nevedela rozhodnúť – kúpila som oboje 🙂 . Artforum si potrpí na ilustrácie aj pri dospeláckych knihách (Tracyho tiger), o to viac pri detských publikáciách. V tomto prípade ich zverili Veronike Holecovej. Gratulujem im k odvahe podstúpiť takýto risk, keďže Veronika bola v tom čase len študentkou VŠVU a nemala za sebou žiadny takýto projekt.

Ilustrácie (viac ukážok nájdete tu a tu) sa však podarili tak, že z nich Bibiana asi pred rokom urobila samostatnú výstavu. Aj to svedčí o tom, že táto kniha sa medzičasom stala kultovou. Ak si ilustrátor dovolí prepašovať vlastné vtipy (napríklad v kapitole o morskom skle je obrázok 10% piva Odroň 🙂 ), je to znak sebavedomej osobnosti, ktorá má čo ponúknuť.

Veronika Holecová, teraz Klímová, robila aj návrhy jazernej kolekcie pre slovenskú značku oblečenia Mile. Téme vody sa venuje aj v iných svojich projektoch – Bazén, Plavci a knihe Až raz budem kapitánom z roku 2015. Pre Artforum ilustrovala aj Rozprávku o lietajúcej Alžbetke.

 

Hlbokomorské rozprávky

Ďalší dôležitý človek, ktorý sa motal okolo tejto knihy, je knižná dizajnérka Martina Rozinajová. Jej meno svieti vo väčšine kvalitných slovenských kníh (naposledy robila nádhernú Vtáčiu legendu).

Komu sú Hlbokomorské rozprávky určené

Deťom od štyroch-piatich rokov.

 

Poznáte túto knižku? Čo sa vám na nej páčilo najviac?


Hlbokomorské rozprávky vyšli vo vydavateľstve Artforum v roku 2013. Majú 88 strán a rozmer 240×250 mm. Knihu si môžete kúpiť tu, pdf tu, CD tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

GRÉTA (Andrea Gregušová, Nastia Sleptsova) – recenzia

Autori kultovej knihy Freaconomics sú v enviro otázkach optimisti – v doterajšej histórii sa ľudstvo vždy dokázalo vysporiadať s obrovskými problémami, s ktorými zápasilo. Riešenia často prišli z nečakaných smerov. Súhlasím s nimi, že množstvo dobrých nápadov, ako si poradiť s klímou, existuje už teraz. Každý mesiac sa dočítame o nových plastoch, ktoré sa nevyrábajú z ropy. Moria by mohol zachrániť takýto druh, lebo sa rozloží pri kontakte so slanou vodou. Na ekologickejších plastoch pracujú aj Slováci. Koniec koncov, nie je to žiadna novinka, dávno pred nástupom petrochemického priemyslu sa plasty tradične vyrábali z konského mlieka či rastlinných škrobov. Chýba skôr politická vôľa presadiť tieto nové riešenia.

Všetci chcú Grétu

Frustráciu z politickej nečinnosti (tento týždeň neprešiel zákon o vratných PET fľašiach) si kompenzujem takýmito knihami. A zjavne nie som sama. Gréta začínala ako projekt na StartLabe. Vyzbieralo sa 177% cieľovej sumy. Nečudujem sa, že zbierka bola taká úspešná, dokonca aj na druhýkrát (na dotlač). Okrem toho, že vydavateľstvo Egreš je vždy zárukou krásnej a kvalitnej knihy, bolo už takúto knihu treba ako soľ. O tom svedčí aj to, že z kníhkupectiev prvý náklad zmizol ako gáfor a spolu s druhým vychádza aj preklad do angličtiny a maďarčiny.

Andrea Gregušová je už ostrieľaná autorka detských kníh (Červík Ervín, Operácia Orech a iné dedkoviny, Ako maliari vidia svet) a po skvelom Svetozárovi (recenzia tu) je toto už druhá kniha, ktorú napísala pre Egreš. Kým Svetozár je v prvom rade zábavná a až v druhom – treťom rade poučná kniha, v Gréte je to naopak, hoci aj sem spisovateľka vpašovala pár vtipov. Napríklad keď zverolekárka vyletela z papule veľryby Gréty, lebo sa jej kýchlo práve vtedy, keď jej vyšetrovala boľavé hrdlo. Detváky sa išli popukať, keď sme čítali repliky šušlavého žraloka Žerména, ktorý si pomýlil kotvu s tuniakom a vylomil si na nej zuby.

Igelitky v bruchu a vyrážky na chápadlách

Andrea Gregušová však nechcela čitateľov príliš rozosmiať, aby nestratili zo zreteľa dôležité posolstvo knihy. Moria sú znečistené ľudskými odpadkami a zvieratám to spôsobuje veľké problémy. Žralok si vylomil zuby a nemôže jesť, malé korytnačky zhltli igelitky a bolia ich bruchá, úhora v noci rušia lode a nemôže spať, chobotnica dostala vyrážky a kraby teplotu. Obraz skazy dokresľujú sugestívne obrázky odpadkami zaprataného morského dna. Keďže morské tvory v knihe sú viac rozprávkovými bytosťami ako zvieratami – hovoria ľudskou rečou, žralok namiesto strachu vzbudzuje súcit – deťom by sa mohlo zdať, že problém s odpadkami existuje len v rozprávke. Aby bolo jasné, že zamorenie oceánov a morí odpadom je, naopak, až príliš reálne a vyžaduje si rýchle riešenia, je na konci knihy mikroatlas veľrýb a kratučká kapitolka o tom, ako im každý z nás môže pomôcť (recyklovať, nekupovať jednorazové fľaše a tašky).

Na našu predškoláčku to zafungovalo stopercentne. Trápenie vodných živočíchov prežívala veľmi empaticky, bolo jej to vidieť v tvári. Na konci ma uistila, že na dovolenke pri mori ani na Slovensku nebude na zem odhadzovať žiadne smeti. Dokonca v návale súcitu spoločne so štuplíkom prisľúbili, že už nikdy nič neodhodia na zem ani u nás v byte! Tento záväzok bol, samozrejme, nad ich sily. Ale povedomie o tom, že prírodu treba chrániť, ostalo aj pol roka po tom, čo sme knihu kúpili a intenzívne čítali. Moje deti doteraz vonku vyrušuje každý odhodený predmet na zemi. Prečo to odhodili? – pýta sa ma štuplíček skoro každý deň otázku, na ktorú naozaj neviem odpovedať.

Gréta nechce pôsobiť ako prísna učebnica. Je tu aj niekoľko poetických pasáží. Napríklad táto:

„More sa naplní hudbou až po okraj. Kolíše sa do rytmu a šumí. I samotné slnko obdivuje Grétine piesne. Vždy v sobotu si oprie žeravé ucho o vodnú hladinu a načúva. Nakláňa sa čoraz viac, až napokon ponorí do mora celú hlavu, aby mu nič neušlo.“

Prstíky, výčnelky a iné radosti

A jedna malá drobnosť pre veľkú radosť. Neuveriteľné, ako sa moje deti dokázali tešiť z hladkých výčnelkov, ktorými je zvýraznený chvost, plutva a ústa veľryby na obálke. Malé (ale aj veľké 🙂 ) prstíky by dokázali po knižke kĺzať celú večnosť.

Ilustrácie Ukrajinky Nastie Sleptsovej zaujmú pokojnou nostalgickou atmosférou a tlmenou farebnosťou – prevládajú jemné patinové farby. Jej štýl výborne zapadol do portfólia vydavateľstva Egreš a perfektne sa hodí aj k téme: morský motív si priam pýta veľkorysé, nepreplnené ilustrácie, z ktorých cítiť rozľahlosť oceánu. Určite aj preto bola Gréta zaradená do prestížneho katalógu 200 najlepších detských/YA kníh White Raven 2018 a tiež do finále Národnej ceny za komunikačný dizajn.

Komu je Gréta určená

Deťom od troch do šesť-sedem rokov.

Máte túto knihu doma? Páčila sa vám? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.


Kniha Gréta vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Egreš. Má 48 strán a rozmer 280×210 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Ale kupujte rýchlo, lebo aj druhá várka sa predáva veľmi dobre. Dostala sa medzi 100 najpredávanejších kníh v Martinuse!

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.