MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

Nepoznám absurdnejšie divadlo ako vojenské prehliadky. Vojaci by predsa mali vzbudzovať strach, ale keď pochodujú ako baletky do rytmu hudby, vyvolávajú úplne iné pocity. Pochody pakistanských alebo indických vojakov, ktoré kolujú po internete, sú už na nerozoznanie od Ministry of Silly Walks od Monty Pythonovcov. To nie je demonštrácia sily, ale masovosti a podriadenosti, rovnako ako Spartakiáda. Nie náhodou si Pink Floyd vybrali vojenskú prehliadku za symbol školstva. Toto spojenie napadá aj mne, keď sledujem svoju prváčku, ako zúrivo bojuje s povinnými školskými úlohami. Nedávno sa naučila čítať a písať (nebola to zásluha školy) a rada by si to trénovala od rána do večera. Ale na to nemá čas, musí popísať tony papiera nezmyselnými čiarami, vlnovkami, lastovičkami. Prečo musia všetky deti písať identické písmená? Veď ani dospelí sa nedržia predlohy. Je mi z toho smutno.

Takáto je aj moja spomienka na komunizmus: zmes veľkolepých, ale prázdnych a nedotiahnutých projektov, nezmyselného zasahovania do súkromia a nátlaku, ktorý sa kaskádovito ťahal celou spoločnosťou a v nejakej forme dočiahol aj na tých najmenších. Fantastického Petra Sísa (o Komodo som písala tu) režim znechutil natoľko, že sa zo zahraničnej cesty do rodného Československa už nevrátil. Keď sa ho potom o mnoho rokov neskôr začali jeho vlastné deti pýtať na to, prečo emigroval, výtvarník SíS im to vysvetlil obrázkovou knižkou. Pred veľkým výročím novembrovej nežnej sme si geniálny Múr vytiahli z poličky aj my.

Pokračovať v čítaní: MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

TAKTO POČUJEM (Romana Romanyšyn a Andrij Lesiv) – recenzia

Vydavateľ Peter Michalík (predtým, ako založil Monokel, stál aj za vydavateľstvom a festivalom BRaK) razí názor, že obrázkové knihy nie sú len pre deti. Lenže dospelí už ilustrácie nevedia konzumovať. Zavalení množstvom vizuálnych dát, sme navyknutí obrázky len narýchlo preletieť. Aký kontrast s malými čitateľmi, ktorí sa v ich detailnom prezeraní úplne vyžívajú. Toto je kniha, na ktorej vás to deti môžu naučiť.

Pokračovať v čítaní: TAKTO POČUJEM (Romana Romanyšyn a Andrij Lesiv) – recenzia

ERIK/ERIC (Shaun Tan) – recenzia

Kafka v Metamorfóze použil ako symbol sociálneho vylúčenia, pocitu čudnosti, absurdnosti a znechutenia zo seba samého muža meniaceho sa na chrobáka. Shaun Tan zašiel ešte ďalej. Eric je tieň? plameň? list? vidlička? kvietok? mimozemšťan? Nevedno. Nijako nevieme uchopiť jeho identitu a ani vysloviť jeho meno – preto nám blahosklonne dovolil, aby sme ho volali Eric. Ale rovnako zvláštne sa cíti aj on v našom svete. Eric je totiž zahraničným študentom, ktorý prišiel na výmenný pobyt. Všetko, s čím sa stretáva, aj tie najbežnejšie veci, sú preňho nové. Aby autor zvýraznil pocit kultúrneho šoku, zmenšil ho na veľkosť orecha. Z tejto perspektívy bezbranný Eric objavuje náš svet, svet ľudí. V orechovej mierke vníma okolie inak ako my a pýta sa zvedavé otázky, na ktoré nevieme odpovedať. Pokračovať v čítaní: ERIK/ERIC (Shaun Tan) – recenzia

PREČO BÝVAME ZA MESTOM (Peter Stamm, Jutta Bauer) – recenzia

Čo si z prvého domu v detstve pamätáte vy? Mne sa vždy ako prvá, neviem prečo, vybaví chodba. Nakresliť jej pôdorys by som už asi presne nevedela, ani určiť farbu stien, spomínam si skôr na pocit bytia v chodbe, pocit, ktorý v mozgu blúdi úplne inými synapsiami ako slová. A toto je podľa mňa aj najzaujímavejšia myšlienka tejto knižky: uvedomenie si, že naše životy do veľkej miery určujú banálne veci ako trebárs modré svetlo z prvej kapitolky knižky (alebo obrazovky 🙂 ).

  • Prečo bývame za mestom odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: PREČO BÝVAME ZA MESTOM (Peter Stamm, Jutta Bauer) – recenzia

BRaK špeciál: VOJNA, KTORÁ ZMENILA RONDO (Romana Romanyšyn, Andrij Lesiv) – recenzia

Asi pred rokom mala naša vtedy päťročná dcéra obdobie, keď sa nám pri každom nedorozumení vyhrážala, že odíde na Ukrajinu. Navždy. Zo škôlky i zo susedstva totiž poznáme zopár ukrajinských detí. Ukrajina – zem zasľúbená. Keď sme si potom čítali túto knihu a dozvedela sa, že v krajine jej kamarátok prebieha vojna, zasiahlo ju to. Vojna už nie je len čosi abstraktné, vzdialené. Je to niečo, čo sa takto nepriamo dotklo aj nás.

Vojna, ktorá zmenila Rondo

Balónik verzus vojna a vrtuľník so sosákom

Viete si predstaviť niečo jemnejšie a krehkejšie ako balónik, papierové lietadielko alebo žiarovku? Práve tieto tri mierumilovné predmety sú hlavnými hrdinami originálnej knižky Vojna, ktorá zmenila Rondo. Neviem si predstaviť lepšiu metaforu zraniteľnosti. A väčší kontrast s temnými silami, ktorým obyvatelia mesta musia čeliť.

Ako inak malým deťom vysvetliť, čo je vojna? Autori na to idú cez vizuálne i slovné konotácie. Vojna je veľká čierna machuľa, ktorá pohltí všetok veselý pestrofarebný život. Okrem farieb využívajú aj iné zmyslové prirovnania. Nebezpečne ostrá vojna kontrastuje s mäkkými a oblými tvarmi troch hrdinov i kvetov; hukot strojov so spevom kvetov. Armádny vrtuľník má komárie krídla a sosák. Aj zvuková rovina slov je tu veľmi dôležitá. Preto vydavateľ jazykovú a redakčnú úpravu zveril skúsenej Monike Kompaníkovej (o nej som písala tu a tu). Už malé deti vnímajú, ako hrozivo znejú slová o syčiacich a cvakajúcich strojoch. Aj nezvyčajný sklon riadkov má svoj význam: vojna všetko prevráti naruby. Do takýchto extrémov dokázali autori dotiahnuť každý detail preto, lebo táto téma bola pre nich veľmi osobná.

Čo znamenajú červené maky

Dospelí merajú rozsah vojny počtom obetí. Ale smrť je príliš definitívna. Po nej už bytosti nič necítia, aspoň tak to hovoríme našim deťom. Smrť je tragédiou len pre tých, čo ostanú žiť. Preto sú mŕtvi v tejto knihe prítomní, ale len okrajovo – ako spomienka. Aj to skrytá v podobe symbolických červených makov. Paradoxne, oveľa silnejšie je posolstvo tých, čo prežili. Lebo „VOJNA SA DOTKLA KAŽDÉHO,“ ako sa tu veľkými písmenami zdôrazňuje. Oni musia zostať v meste, ktoré sa navždy zmenilo. Na vlastných telách si nesú pamiatku na zranenia: žiarovka popraskala, balónik sa poranil na ostrej črepine, papierovému lietadielku obhoreli krídelká. Nejde tu len o disproporciu Dávid verzus Goliáš (vojna je tu zobrazená ako veľká abstraktná čierna masa, ktorá všetko pohlcuje), ale aj o to ukázať, že vojna vždy zastihne ľudí nepripravených.

Vojna, ktorá zmenila Rondo je kniha o živote vo vojnovom stave. O tom, ako ho vnímali autori – mladí Ukrajinci. Uvedomili si, že vzdorovanie silou len zbytočne eskaluje napätie. Namiesto toho nesúhlas s násilím vyjadrili tak, že si svoje životy žili ďalej. So všetkým, čo k tomu patrí, teda aj radosťou.

Agrafka valcuje Bolognu

Preto neprekvapí, že ilustrácie občas silne pripomínajú hravú oddychovku Mumo (recenzia tu). Možno sa jej autori Rondom naozaj inšpirovali. Veď aj bolo čím. Romana Romanyšyn a Andrij Lesiv miešajú rôzne farby, techniky aj štýly a výsledok ohúri asi každého. Romana a Andrij, známi aj pod značkou Art Studio Agrafka, sú bezpochyby súčasná svetová ilustrátorská špička. A Rondo nie je jediná kniha, za ktorú získali superprestížne ocenenie Bologna Ragazzi Award. Rok predtým na tomto najvýznamnejšom svetovom veľtrhu detských kníh ocenili Stars and Poppy Seeds. V 2018 získali už tretie ocenenie z Bologne za nádhernú sériu o zmysloch Loudly Softly In A WhisperI See That (v slovenčine dvojičky Takto vidím Takto počujem vyšli vo vydavateľstve Monokel. Recenzia tu).

Artstudio Agrafka Vojna, ktorá zmenila Rondo

Neviem, či sa to pred nimi už niekomu podarilo. A to autori nemajú ani 40. Klobúk dole. Začínajúcim výtvarníkom sa odporúča, aby si našli vlastný štýl. Listujúc početnými knihami dua z Agrafky som si uvedomila, že nič také nemajú. Zakaždým prídu s niečím novým. A vždy je to na top svetovej úrovni. Tento ukrajinský výbuch tvorivosti sa rozhodne oplatí sledovať aj v budúcnosti.

Slovenský preklad Ronda vyšiel v tom istom roku ako originál, čoskoro po ňom nasledovala francúzska, poľská, juhokórejská a čínska mutácia. Možno aj naši odvážni vydavatelia pomohli pre svet objaviť Agrafku.

Komu je kniha Vojna, ktorá zmenila Rondo určená

V roku 2014 sa začala vojna na Ukrajine. O rok neskôr masové teroristické útoky v Európe. Trhalo mi srdce počúvať naše dvoj- či trojročné dieťa, ako sa pýta, čo je vojna a terorizmus. Nechcem, aby si deti pod vplyvom televízie mysleli, že vo svete sa dejú samé hrozné veci. Preto odvtedy správy čiastočne cenzurujeme. Občas sa však tieto slová do malých ušiek dostanú. Obe preto počúvali príbeh Ronda veľmi pozorne. Ak aj vaše deti zaujíma táto téma, kúpte im túto knihu, nevystraší ich. Je tu málo textu a tak veľa nevšedných obrázkov, že sa zapáči aj trojročným (odskúšané). Štvorroční drobci si ju už vychutnajú naplno. Horná hranica je podľa mňa niekde okolo ôsmich rokov.

Vojna, ktorá zmenila Rondo

Bonus

Toto nie je rozprávka, ktorú deti spokojne odložia na poličku po tom, čo princ pobozká princeznú a žijú šťastne, kým nepomrú. Mne knihu po dočítaní poslednej strany otočili naspäť na prvú a čítalo sa odznova. Hoci hlavné postavy sú naozaj čudesné – traja sympatickí kamaráti plus jedna abstraktná bytosť (pripomenulo mi to Leotoldu) – aj malí čitatelia vycítia, že za týmto príbehom je niečo neznáme, ale reálne. Je veľmi pravdepodobné, že sa o tejto knihe budú chcieť ďalej rozprávať, prípadne s ňou aj inak pracovať. Návod, ako to urobiť, nájdete na tomto blogu.

Skvelý blog Picturebookmakers priniesol rozhovor s autormi o tom, ako tvorili túto knihu, ako vznikli tri postavičky Danko, Zorka a Fabián. Dozviete sa aj to, že predlohou pre skleník so spievajúcimi kvetmi bol skutočný skleník v Ľvove, kde autori žijú. Článok  o knihe vyšiel aj v Denníku N.

Rozprávate sa s deťmi na tému vojny? Ako prijímajú takéto ťažké témy? Napíšte komentár pod článok.


Vojna, ktorá zmenila Rondo vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve BRaK. Má 36 strán a rozmer 220×300 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Zalistovať v Ronde si môžete tu, autori na svoju stránku zavesili celú knihu v origináli. 

HRAVOUKA/LITTLE MOUSE‘S ENCYCLOPEDIA – NAJLEPŠIA APKA PRE DETI (Tereza Vostradovská, Circus Atos) – recenzia

O apkách na telefón určených pre deti veľmi často nepíšem – mám ich len zopár. Ťukanie do mobilu deťom tolerujem len výnimočne, keď niekde čakáme a nemáme poruke žiadnu knihu. Alebo keď sú unavené, v zlej nálade a posteľ je ešte v nedohľadne. V takých chvíľach nás zachraňuje Oh! (o nej som písala tu) a Hravouka, ktorá sa najnovšie premenovala na Little Mouse‘s Encyclopedia.

 

Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Aplikácia, ktorú dáte deťom do rúk bez výčitiek svedomia

Narážka na školský predmet prvouka v názve nie je samoúčelná. Apka a rovnomenná kniha majú aj silné pedagogické ambície. Ilustrácie aj názov jasne naznačujú, že kniha/apka je určená už celkom malým deťom, ale netreba sa nechať zmiasť, zaujme aj podstatne starších. Tereza Vostradovská je ďalšia autorka, čo nepodceňuje deti, a pri tvorbe Hravouky si vypracovala rešerše z biológie a prizvala odborných konzultantov. Väčšina informácií z knihy/apky preto bola novinkou aj pre mňa. Podľa mojej skúsenosti deti takúto dôveru vítajú. Rozprávky, ktoré vychádzajú z hlbokých znalostí tematiky, mávajú veľký úspech. Napríklad pôvodná Včielka Maja alebo Hlbokomorské rozprávky (recenzia tu) sú žáner na pomedzí rozprávky a encyklopédie.

Skvelá kniha, ktorá sa s aplikáciou dopĺňa, nemohla nepozbierať množstvo nominácií a ocenení (Zlatá stuha, Magnesia Litera, tretie miesto v súťaži Nejkrásnější česká kniha roku 2016). Ďalšia pocta: jej preklady vyšli v maďarčine, francúzštine a nemčine.

Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Úspešnú aplikáciu Hravouka/Aniscience/Little Mouse‘s Encyclopedia (desiatky tisíc stiahnutí na Google Play) sme si dávnejšie stiahli aj my a detváky sa do nej okamžite zamilovali. Dožadovali sa jej každý deň. Vtedy 2,5-ročný štuplík sa dokonca sám naučil odomknúť si mobil, vyhľadať si presne túto aplikáciu a spustiť ju. Little Mouse‘s Encyclopedia je veľmi pútavá aj napriek tomu, že to nie je klasická hra. Deti dopredu neženie vidina žiadneho víťazstva, preto nemajú problém samy vypnúť apku, keď cítia, že mobil sa prehrieva.

Interaktívnym prvkom je otváranie informačných okienok o okolitej faune a flóre a ovládanie pohybu malej myšky. Tá skúma okolie svojej nory. Pod zemou s ňou objavujeme množstvo chrobáčikov, lariev, vajíčok a malých zvieratiek. Nad zemou rastú stromy, kvety a iné rastliny, lietajú motýle a hmyz. V jazierku žijú ryby, žubrienky, mloky a vodný hmyz. V záhrade mestské deti objavujú mrkvu, petržlen, karfiol, kaleráb, hrášok, slivky, jablká, hrušky. Dozvedeli sme sa, že listy reďkovky sa môžu jesť. To som nevedela ani ja! Pri všetkých organizmoch sa zobrazuje karta s naozaj podrobnými informáciami o ich životných cykloch, potrave a pod.

Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Ako funí ježko

Čo je na aplikácii Hravouka také lákavé? Nádherná grafika, zaujímavosti zo živočíšnej ríše a hlavne všelijaké pohyby a zvuky, ktoré robia zvieratá a kvety, keď sa k nim myška priblíži. Ryby plávajú, kŕmia sa, šťuka cvaká zubami, motýliky krúžia, líška sa zalizuje, ježko funí, žaba skáče do rybníka, muchotrávky rastú, volavka loví malé rybičky – jedna jej ujde, druhú chytí. Jeden nešťastný mravček si odhryzne z ľuľka zlomocného a otrávi sa. Ako dlho sa deti vydržia pozerať na chrápajúceho krtka a piskora? Veľmi dlho 🙂 . Toto je len zlomok z toho, čo Hravouka ponúka. Sprievodkyňu myšičku moje deti milujú. Aj keď v apke v podstate nič nerobí, neomrzí vás dívať sa na ňu. Keď niekde chvíľu stojí, škrabe sa za uchom alebo na nohe. Táto apka je dokonalá do posledného detailu.

Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Zvuky sú naozaj realistické. Ani v tomto sa Tereza Vostradovská neulakomila na lacné riešenie. Napríklad brhlíka v apke som okamžite identifikovala podľa spevu – je to jeden z vtáčikov, ktorých poznáme zo skvelej knižky Vtáky našich lesov (recenzia tu). Popri tom hrá milá hudba (niečo podobné, ako vám pustia pri masáži), ktorá na moje detváky funguje ako feromónový lapač 🙂 .

Za fotografiu ďakujem Circus Atos
Za fotografiu ďakujem Circus Atos
Za fotografiu ďakujem Circus Atos

Deti, ktoré sa učia angličtinu/nemčinu/portugalčinu/francúzštinu si môžu prepínať jazykové mutácie. Je tu dokonca aj poľská, ruská, ukrajinská, čínska a slovenská!!! verzia.

Aj stromy sa starajú o svojich potomkov

Autorka sa netají tým, že má ambíciu vytvoriť interaktívnu učebnicu. Kto by si nechcel robiť domácu úlohu v takejto nádhernej apke? Veru, už je načase, aby 21. storočie dorazilo aj do škôl (a škôlok). Ako primárna učebnica biológie Hravouka asi neprejde – informácie nie sú podávané systematicky. Teda tak, ako sme zvyknutí: postupovať od nižších vývinových štádií v evolúcii k zložitejším organizmom. U cicavcov rozoberať dýchací systém, tráviaci systém, nervový systém, kardiovaskulárny systém… Je to určite dobrý prístup, ale chýba v ňom niečo podstatné. Vedcom, zameraným na drobné výseky skutočnosti, až donedávna unikal holistický, celostný pohľad. To sa v poslednej dobe radikálne zmenilo. Každému vrelo odporúčam toto fantastické video. Už dávno som nevidela niečo také fascinujúce.

Nedávno sme čítali skvelé knihy Rastlinopis a Stromy (recenzia tu), takže nás neprekvapilo, že jednotlivé organizmy sú často tak biologicky prepojené, že ich možno považovať za jeden veľký superorganizmus. Jeden takýto obor, banyán v indickom meste Howrah, má viac ako 3700 kmeňov a ich spoločná koruna má priemer približne pol kilometra. Rozsah komunikácie medzi stromami v lese, ktorú pomáhala objavovať Suzanne Simard, je však omnoho väčší.

Z jej výkladu sa dozviete, že komunikáciu medzi jednotlivými stromami zabezpečujú (okrem iného) pomocou svojho obrovského koreňového systému huby/plesne. Komunikujú obojstranne: jedna strana vysiela signály o svojich potrebách, druhá strana ich naplní. A v správnom čase sa jej to vráti. Stromy navzájom súťažia o zdroje, ale zároveň úzko spolupracujú. Ak sa vyrúbe príliš veľa kľúčových (najviac zosieťovaných) stromov, zahynie celý les. Čo mi úplne vyrazilo dych: rodičia-stromy sa o svoje „deti“ starajú. Vďaka prísunu živín sa takto ich šanca na prežitie zvýši štvornásobne. Medzi malými výhonkami si rodičia rozpoznajú svojich potomkov – posielajú im viac uhlíka a prenechajú im viac miesta pre korene. Keď starší strom zomiera, vysiela signály o hroziacom nebezpečenstve, aby sa naň mladšia generácia vedela pripraviť.

Ak vás táto prednáška fascinuje tak ako mňa, pozrite si aj toto video. Táto veta ho sumarizuje: „Perhaps plants lead anything but a solitary and sedentary life.“

Toto všetko nie sú len zaujímavé pikošky. Ak sa na prírodu pozeráme týmto novým pohľadom, ľudská činnosť sa zrazu javí neospravedlniteľná. Ako s iróniou priznáva Suzanne Simard, spočiatku si myslela, že jej objavy od základu zmenia svet. Ja verím, že sa tak stane po tom, čo sa táto nová paradigma dostane do učebníc. Hravouka (pri troche preháňania) je na dobrej ceste. Ukazuje, ako funguje biotop, kde všetko so všetkým súvisí, všetko je súčasťou väčšieho systému. Šalát v záhrade, ktorý si dáme na obed, slúži aj ako príbytok pre hmyz. Zem, v ktorej rastú naše reďkovky alebo zemiaky, je rušná ríša, v ktorej sa to hmýri všelijakými tvormi. Preto je mrkva nahryzená. Musí byť. Aj ten najmenší účastník kolobehu života v ňom má svoje miesto.

 

Ak vás táto aplikácia zaujala, viac sa dozviete na stránke Circus Atos.

Tvorcom ďakujem za prístupové kódy.

 

 

MEDVEĎ, KTORÝ TAM NEBOL (Oren Lavie, Wolf Erlbruch) – recenzia

  • Prvá včielka, motýľ, májka
  • Prvý púpavový venček
  • Prvý lupienkový dážď zo zakvitnutých stromov
  • Prvý koncert praskajúcich šišiek
  • Prvá nátierka z medvedieho cesnaku

Každý rok zabudnem, aká je jar nádherná, voňavá a chutná, a každý rok to všetko s úžasom objavujem odznova. Do tejto romantickej atmosféry som chcela vybrať nejakú nežnú knižku o stromčekoch, kvietkoch, veselých zvieratkách… Ale nie, v našej knižnici nič také nemáme. Aj dnes to teda bude poriadny intelektuálsky nášup 🙂 .

Každá knižka s menom Wolf Erlbruch na obálke automaticky pritiahne moju pozornosť. Pozrite si túto úžasnú animovanú poctu nemeckému ilustrátorovi. Video vzniklo pri príležitosti udelenia Ceny Astrid Lindgren. Okrem nej získal aj Cenu Hansa Christiana Andersena – obe považované za „nobelovku“ v detskej literatúre – ocenenie Bologna Ragazzi Award a mnohé iné.

U nás mu okrem veľkoformátovky Medveď, ktorý tam nebol vydali knižky O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu (recenzia tu) a Kačka, Smrť a tulipán. V češtine vyšlo Deset malých slanečků a vypredané Medvědiv a Příšerný večírek.

3D obrázok bez 3D okuliarov

Na žiadnu z nich sa Medveď, ktorý tam nebol vôbec nepodobá. K tomuto textu ani ilustrácie nemohli byť iné ako radikálne odvážne. Zjavne sa nemajú páčiť, skôr vyrušiť. Vyvolať akúkoľvek reakciu, hoci aj negatívnu. Táto kniha sa jednoducho nedá čítať pasívne. Pozadie je (schválne) rozmazané, ako fotky v treťotriednom periodiku lokálneho významu. Ako 3D obrázok bez 3D okuliarov. Ak vás toto nenahnevá, tak postava „medveďa“ určite. Ktorý hlavný hrdina je hrbatý? A k tomu ten nahlúply úsmev, až podozrivo široký. Kto chce, zbadá tu aj skrytú narážku na hnutie Hippies. Hmmmm.

Áno, možno niekde v pozadí Erlbruch zašifroval aj odkaz na drogy (ten medveď má podozrivo veľké oči 🙂 ), neviem. Ale to, že z knižky nikdy nebola masovka, s tým určite nesúvisí. Text je totiž ešte väčšia nálož ako ilustrácie. Je to najodvážnejšia detská kniha, akú som kedy držala v rukách. Načrtávajú sa tu spory z hardcore filozofie a logiky. Napríklad môžu si ľudia v komunikácii meniť jazyk, ako sa im zachce, ako to robí Humpty Dumpty z Alice? Je nič súčasťou všetkého?

„Nemôžem teraz hovoriť,“ povedal Tučniak, „Mám veľa práce.“

„A čo robíš?“

„Premýšľam.“

„Môžem premýšľať s tebou?“

„Ale len ak nebudeš myslieť na to, na čo myslím ja.“

„Dobre. A na čo teda myslíš?“

„Na všetko!“

Medveď sa poškrabal po hlave. „Mohol by si mi nechať aspoň čosi maličké, o čom by som mohol premýšľať ja?“

„V žiadnom prípade! Pre taký veľký mozog, ako mám ja, sotva Všetko stačí. Niekedy musím na Všetko myslieť dokonca aj dva razy.“

„Čo ešte zostalo, aby som mohol o tom premýšľať?“

„Nič!“ povedal Tučniak.

„Výborne, tak budem premýšľať o Ničom,“ potešil sa Medveď.

„Nemožné!“ zvolal Tučniak, „Aj na to myslím ja.“

„Veď predsa myslíš na Všetko,“ povedal Medveď.

„Nič je súčasťou Všetkého.“

Existenciálne otázky level 1

Hlavnou témou je však identita a existencia. Keď sa nedívame na svet, existuje vôbec? Existuje niečo mimo našich zmyslov? Je naša identita daná tým, čo si myslia druhí, alebo tým, čo si o sebe myslíme sami, keď sa na seba pozeráme pohľadom akoby zvonku (zrkadlo v závere)? Existuje niečo ako holá existencia bez subjektívnych nánosov?

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno Svrbenie.

„Mňa tuším švacne!“ pomyslelo si Svrbenie a neprestávalo sa škrabať. Zanedlho Svrbeniu narástol kožuch a a o chvíľu kožuchu narástli laby a nohy a nos. Neminulo ani veľa času a Svrbenie sa začalo nápadne podobať na… medveďa.

Vsunul do vrecka labu a našiel poskladaný kúsok papiera. Na ňom stálo:

SI TY JA?

Medveď sa poškrabal po hlave. „To je veru dobrá otázka.“

A čítal ďalej.

SI TY JA?

UŽITOČNÉ STOPY:

1. SOM VEĽMI MILÝ MEDVEĎ.

2. SOM ŠŤASTNÝ MEDVEĎ.

3. A SOM AJ FEŠÁK.

Spinoza, Lewis Carroll a substitučný tučniak

Ak si dospelí (aj to asi nemnohí) horko-ťažko vybavia, že im tieto témy pripomínajú trebárs Spinozu, čo si z takejto knižky zoberú deti? Čakala som, že aspoň na konci bude nasledovať nejaké vysvetlenie, ale nič. Tak túto knihu už asi neotvoríme, pomyslela som si, keď sme ju dočítali prvýkrát. Skúšala som z našej predškoláčky vypáčiť, o čom podľa nej Medveď, ktorý tam nebol je, ale na nič zmysluplné, samozrejme, neprišla. S deťmi si bežne čítame poriadne uletené knihy, ale túto som už odpísala aj ja. Predčasne. Preto som skoro odpadla, keď si ju vypýtali samy. Páči sa dokonca aj štuplíčkovi (3 r.). Citujem: „bola to hrozne smiešna knižka.“ Meno jednej postavy, Substitučný tučniak (inak výborný preklad Penultimate Penguin), sa u nás stalo ďalším zaklínadlom, ktoré si deti stále opakujú.

Jasné, že detské hlavičky nemajú šancu odkryť všetky prudko akademické otázky v pozadí, len sledujú prečudesno-čudesný príbeh ešte čudnejších postavičiek v nonsensovej rovine. A možno sa popri tom tak trochu zamyslia nad tým, ako môže existovať svrbenie bez medveďa. Alebo čo to znamená, že blúdenie je súčasťou cesty Dopredu. Je to málo? Určite nie. Keď Jostein Gaarder napísal pred rokmi geniálny Sofiin svet, ktorý zmenil život mnohým ľuďom, (pútavo!) napísaný úvod do filozofie pre tínedžerov bola prevratná myšlienka. Oren Lavie pritvrdil a zhodil túto vekovú hranicu na najnižšiu možnú úroveň.

Filozofia je však skrytá pod povrchom. Kto chce, môže ju odignorovať a vnímať len bláznivú lewiscarrolovskú rovinu. Tú tvorí príbeh o tom, ako sa zo svrbenia stal medveď (s amnéziou) a o tom, kým je, sa dozvedá len z nápovedy vo vrecku a od obyvateľov lesa. Tam stretáva Pohodlnú Kravu, Lenivú Žabu, Taxi Korytnačku, Substitučného Tučniaka. Vďaka nim sa dozvie, že je milý a šťastný. Nakoniec nájde svoj domov so zrkadlom, takže zistí, že je aj fešák – našiel sám seba.

Toto je pozitívna recenzia!

Čítam si po sebe tento text a stále rozmýšľam, či sa mi podarilo správne vyjadriť, čo si o tejto knihe myslím. Som nadšená! Z toho, že aj takáto kniha dokáže deti zaujať. Z toho, že sa opäť ukázalo, že deti netreba podceňovať. Presne ako hovorí Wolf Erlbruch v tomto rozhovore, kde vysvetľuje, ako sa stal búračom tabu. Okrem iného rozpráva aj o tom, prečo je detský gýč zlý: knižka sa musí páčiť nielen dieťaťu, ale aj rodičovi. Ak ešte stále váhate, anglickú verziu Medveďa, ktorý tam nebol si môžete prelistovať tu.

Komu je kniha Medveď, ktorý tam nebol určená

Netrúfam si určiť jasnú vekovú hranicu, ale povedala by som, že cieľovou skupinou sú hlavne deti, ktoré už vedia jasne odlíšiť rozprávkový svet od skutočného, jazyk ovládajú tak, že presne vedia, kedy je použitý „nezvyčajne“ a s nejakým zámerom. Teda zhruba od 5 rokov.

Nie je medveď ako medveď

Ešte jedna poznámka na záver. Ak sa vám zdá názov knihy Medveď, ktorý tam nebol povedomý, nemýlite sa. Pred pár rokmi vyšiel aj zošit s takmer identickým názvom – Medvěd, který nebyl. Možno si ho dokonca pamätáte zo starého slovenského prekladu. Recenziu som napísala tu.

Bonus

Hoci sa určite zaprisaháte, že meno Oren Lavie ste v živote nepočuli, je celkom pravdepodobné, že ste videli toto parádne video k jeho pesničke, ktoré si aj sám zrežíroval, a získal zaň Grammy:


Kniha medveď, ktorý tam nebol vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve OZ Slniečkovo. Má 48 strán a rozmer 260×335 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

NEJVĚTŠÍ PŘÁNÍ (Ester Stará, Daniela Olejníková) – recenzia

Keď z kútika obálky svietia európske hviezdičky na modrom podklade a logo Člověka v tísni, neveští to veselé čítanie. Ak patríte k tým, čo ohŕňali nos nad susedom Žubajíkom v Hupsovom šlabikári, táto kniha rozhodne nie je pre vás. Všetci ostatní: čítajte ďalej, Největší přání je naozaj nezvyčajný a skvelý vydavateľský počin. Minulý rok sa zaslúžene dostal do výberu toho najlepšieho na českom trhu, Nejlepší knihy dětem. Spisovateľka, ilustrátorka i celý tím okolo tejto publikácie sa o to zaslúžili rovnakým dielom.

Detská edícia Políčko je pravým česko-slovenským projektom, pravidelne angažuje slovenské výtvarníčky (Matlovičová, Macurová, Olejníková). Aj v tomto prípade dvorná spisovateľka vydavateľstva 65. pole, Češka Ester Stará, spolupracovala s výnimočnou slovenskou ilustrátorkou, Danielou Olejníkovou. Jej výber neprekvapil – je známa z mnohých aktivistických projektov: Čierne diery, knižka pre Nota Bene a Útek.

Globalizácia má farbu cukríka

Na prvé prelistovanie v knižke okrem kyslej tváre jedného chlapca nič nenaznačuje, že sa tu nebude riešiť nič menšie ako globálne problémy ľudstva. Krásne a prudko farebné ilustrácie plus prítulný plyšový koník ako rozprávač, čo už môže byť nežnejšie? Daniela Olejníková už v Hávedníku (recenzia tu) ukázala, že aj výberom farieb v detskej knihe sa dá šokovať. V knižke Největší přání farby s témami naschvál neladia. Nenájdete tu žiadne pochmúrne odtiene (až na jednu ilustráciu), ale veselú sýtu žltú, červenú, zelenú a modrú. Ich výberom chcela ilustrátorka ukázať, že deti nežijú v izolovanom vesmíre, ale problémy prenikajú aj do ich (farebného) sveta. Autorky sa tiež očividne chceli v slovnej i obrazovej rovine vyhnúť vyvolávaniu silných emócií. Na odľahčenie si dokonca dovolili aj pár vtipov. Emócie paralyzujú racionálnu diskusiu a práve tá je cieľom tejto knižky.

Ako na summite v Davose

A diskutovať bude o čom, lebo tém sa sem vtesnalo naozaj požehnane: chudoba a nerovnosť spoločenských vrstiev, sociálna izolácia na základe inakosti, rozpadajúce sa rodiny, ekológia (nadvýroba, globalizovaný obchod a s ním spojená nutnosť prepravy tovarov na veľké vzdialenosti), migrácia, nedôstojné pracovné podmienky. To by bolo priveľké sústo aj na summit v Davose. Našťastie, Největší přání je napísané s naozajstným kumštom, koníkov príbeh sa číta veľmi plynule. Každé dieťa si z neho vezme iba toľko, koľko chce.

Len dospelácke oči na každej strane vytušia nejaký problém: imigrantka so šatkou – rasizmus a chudoba; upratovačka – vykorisťovanie; čínska krajčírka – zúfalé pracovné podmienky; absencia otca – rozvod. Toto všetko je však len jemne naznačené. A predsa dosť jasne na to, aby si to vnímavejšie dieťa všimlo.

Knižka, ktorá rastie s dieťaťom

Len nedávno som v rukách držala inú detskú knihu, ktorá vznikla z iniciatívy inštitúcií EÚ. Bola síce pekná, ale tak neznesiteľne poučná, že som ju okamžite odložila preč. Publikácia na (nanajvýš) jedno prečítanie, ktorá v dieťati nezanechá žiadnu stopu. Zbytočná. Největší přání k malým čitateľom pristupuje celkom inak. K mohutnejúcemu trendu nepodceňovať deti sa pridáva nielen výberom tém, ale aj dôverou v to, že dieťa dokáže naznačené posolstvo rozkódovať. Ak na to ešte nie je pripravené, zaujmú ho aspoň ilustrácie a príbeh. Toto je podľa mňa jedna z tých kníh, ktoré rastú spolu s ním.

Hoci existuje aj výborná sprievodná metodická príručka s množstvom nápadov, ako rozvíjať spomínané témy, ja som ju zatiaľ nepoužila. Počkala som, kým sa deti samy opýtajú na veci, ktoré ich zaujali. Štuplíček (3 roky) vnímal príbeh len v rovine koníkovej púte z ázijskej továrne až k šťastnému európskemu dievčatku. Naša staršia dcéra (6 rokov) sa hneď začala vypytovať na sociálnu izoláciu (plyšák má visačku prišitú na zlom mieste, preto ho ostatné koníky vylúčia spomedzi seba). Modráska si moje deti veľmi obľúbili, napodiv najmä to mladšie: „veľmi sa mi páči táto knižka“ z úst trojročného dieťaťa je tá najlepšia recenzia. Modrý koník (nehľadajte v tom narážku na známy portál. Alebo predsa??) si prejde všelijakými peripetiami: nepohodlie, hluk, ostrakizácia, ignorácia. O to väčšia je jeho radosť, keď s ním niekto zaobchádza pekne – čínska krajčírka a chudobné európske dievčatko v závere. Štuplíček túto sínusoidu intenzívne prežíval s ním. V šťastných chvíľach mu oči žiarili ako na Vianoce. Úprimne ma prekvapilo, že už takéto malé deti vnímajú, že šťastie má hodnotu len na pozadí niečoho negatívneho.

Zahrajte sa na čínske krajčírky

To, že som metodickú príručku nevyužila, neznamená, že nie je kvalitná, naopak. Sú v nej výborné aktivity pre väčšie skupiny detí, začínajú sa od 25. strany. Pobavila ma simulácia práce čínskych krajčírok – deti sa snažia vytvoriť koníka z knižky tak, že každý kreslí inú časť (nohy, hlavu, trup, hrivu, chvost). „Vedúci smeny“ prácu komplikuje stupňujúcou sa časovou tiesňou a inými stresujúcimi podnetmi. Deti potom zisťujú, že výsledný produkt nie je dokonalý (strhávajú sa im odmeny), a diskutujú o svojich pocitoch. V ďalšej aktivite si žiaci vypočítajú, koľko si mesačne zarobí čínska krajčírka podľa počtu vyrobených hračiek. Z priloženej tabuľky s cenami bežných potravín zisťujú, koľko si toho môže dovoliť a či jej to stačí na dôstojné živobytie. Výborný nápad využiť portál Numbeo, ktorý porovnáva cenovú hladinu, kriminalitu, zdravotníctvo, znečistenie a kvalitu života v každom štáte a väčšom meste.

Největší přání zaujme na mnohých frontoch. Jednu výhradu však predsa len mám. Iste, zamestnanie v čínskych továrňach asi nie je práve práca snov, ale aby sme nepodporovali mýtus o chudobnej Číne, odporúčam prácu s príručkou rozšíriť o tento skvelý článok z Denníka N.

Komu je kniha Největší přání určená

Chlapček, ku ktorému modrý koník putuje, práve oslavuje deväť rokov. Vek hlavného hrdinu je väčšinou presná indikácia, akému publiku je kniha určená. Největší přání však zaujme aj oveľa mladšie deti, najmä vďaka veľkým ilustráciám. Množstvo textu je zvládnuteľné aj pre trojročných. Hlbší rozmer dokáže vnímať kategória 5 – 10.

Bonus

Kniha dostala grant EÚ, preto musí byť voľne prístupná. Celú si ju môžete stiahnuť tu. Ale, samozrejme, držať ju v rukách v papierovej forme je úplne iný pocit.



Kniha Největší přání vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve 65. pole. Má 40 strán a rozmer 241×292 mm. Kúpiť si ju môžete v slovenskom alebo českom Martinuse.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľa. Jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

HLBOKOMORSKÉ ROZPRÁVKY (Monika Kompaníková, Veronika Holecová/Klímová) – recenzia CD a knihy

Veľmi neprezieravo sme dcére pred rokmi kúpili CD s detskými ľudovkami a odvtedy bol koniec psychickej pohody v aute. Od tyranských tenkých hláskov nás našťastie zachránilo nové CD – Hlbokomorské rozprávky. Kúpili sme ich v čase, keď si čerstvo narodený štuplíček vyžadoval všetok môj čas a na staršiu sestru ho veľa nezostávalo. Na moje veľké prekvapenie ich vydržala počúvať aj dve hodiny a stále dookola. Prvú dovolenku sme prežili len vďaka starým rodičom a tomuto CD.

  • Hlbokomorské rozprávky

Rozprávky o vílach a jednorožcoch majú svoje čaro, ale poctivé dokurozprávky ich aj tak vždy prevalcujú. Včielka Maja, ktorú uznávajú aj entomológovia, je dobrý príklad. Obsiahle rešerše si robila aj Monika Kompaníková a vychádzala z nich pri tvorbe zápletiek. Množstvo faktov je dávkované tak akurát, nezahltí a neunaví ani najmenšie hlavičky. Navyše je vyvážené psychologickou kresbou postáv. Hlavnými hrdinami sú lenivá ryba Biba plus akčnejší had Rado, presne ako vo Včielke Maji. Trápia ich ľudské starosti: osamelosť, potreba niekam patriť a nájsť si kamarátov.

Hlbokomorské rozprávky

Gubka Dášenka

Väčšina detí si more predstavuje ako veľký bazén studenej slanej vody, s pieskom na dne, sem-tam nejaká ryba a mušlička a to je všetko. Nuda. Morskému imidžu nepomáhajú ani samy ryby. V detskej hierarchii domácich miláčikov sú beznádejne posledné. Len si predstavte Čapkovu Dášenku, keby namiesto psíka choval gubku. Ale Monika Kompaníková nás presvedčila, že nuda nie je ani v oceánskej priekope, kde aj bežné ryby majú problém. Stále je tu nejaký ruch:

„Priplávali všakovaké príšery, morskí čerti, morské vlky, šabľovce, vlasaté ryby, šupinaté ryby, lodienky, medúzy, rebrovky, sépie aj chobotnice, priplazili sa mnohoštetinavce, slimáky, hviezdice a ježovky, priliezli garnáty, krevetky, nohatky, hadovice, kraby, raky aj ráčiky. Ascídie roztvorili papuľky, sasanky kývali hlávkami, morské kvety rozkvitli, trávy šumeli, čiastočky drobného planktónu sa ako konfety krútili vo víroch, chaluhy sa vznášali nad hlavami hostí.“

Rozprávok je šesť (plus atlas hlbokomorských živočíchov na konci) a sú pomerne dlhé. Aj preto oceňujem, že v úvode každej kapitoly je krátky obsah tej predchádzajúcej. Príbeh sa začína nečakaným stretnutím Biby a Rada. Spojí ich spoločný problém: Biba má vybité skoro všetky zuby a Radovi nesvieti svetielko na konci chvosta. Takto nemôže loviť ani jeden z nich. Spolu však majú všetko, čo potrebujú. A tak sa z nich stanú nerozluční priatelia. Vydajú sa hľadať hadov domov a morské sklo, čo by mu svietilo namiesto lampášika. Cestou nájdu aj nové zuby pre Bibu, ale umelý chrup ani svetlo nemá dlhé trvanie, a tak sú odsúdení na večnú symbiózu.

Hlbokomorské rozprávky

Diskotéka s diskoguľou

Kniha je občas celkom vtipná, napríklad keď sú reálie nášho sveta prispôsobené morskému kontextu:

„Had Rado pláva ďalej mlčky, štyri plutvy za rybou Bibou.“

„Biba si kamienky morského skla nalepila na lampášik a urobila si z neho diskoguľu, akú ešte hlbokomorksý svet nevidel. Biba celá žiarila. Žiarila od šťastia, že sa vrátil jej kamarát, a žiarila aj jej diskoguľa (…). Slávnosti akéhokoľvek druhu mala rada. A diskotéka sa na hlbokomorskom dne nekoná každý deň…“

Hlbokomorské rozprávky

Monika Kompaníková, laureátka ceny Anasoft litera za Piatu loď, systematicky posúva zaužívané slovné spojenia do podmorských reálií („nikto si takúto udalosť nechcel nechať len tak odplávať“), takže sa aj malé dieťa musí aspoň na chvíľu pozastaviť nad antropocentrickým charakterom jazyka. Výborné! A tiež nad tým, že čo je pre nás samozrejmé, pre iných také nemusí byť:

„Chiméra vysvetľovala, že tam hore, nad hladinou, majú tiež takú diskoguľu. Volajú ju slnko. Nebliká, ale hreje.“

Hlbokomorské rozprávky zožali množstvo cien: Najkrajšia detská kniha jari 2013, Najlepšia detská kniha jari 2013, Cena za ilustrácie v súťaži o Najkrajšie knihy Slovenska. Získala prémiu Literárneho fondu a je preložená do taliančiny a maďarčiny. Najväčším ocenením pre mňa je, že moja dcéra bola na karnevale prezlečená za rybu Bibu aj s prácne vyrábanými zubami a naozajstným svietiacim lampášikom. A láska k Bibe nevyprchala ani po rokoch. Rozhlasový archív rozprávok skvele rozšíril náš repertoár príbehov na počúvanie, ale Hlbokomorské rozprávky sú u nás spolu s Psíkom a mačičkou nestarnúci evergreen.

Hlbokomorské rozprávky

Robo Roth sa vracia

Knižka sa číta výborne, ale keď ju počujete od profesionála, je to niečo celkom iné. Dodnes si z detstva pamätám Labudu a jeho Vajce na vandrovke alebo geniálneho Krónerovho vlka z Červenej čiapočky. Robo Roth začínal práve pri rozhlasových rozprávkach (Tri prasiatka, Zajko Pobehajko) a je skvelé, že sa k nim vrátil. Jeho hlas výborne dopĺňa charakter postáv (hlboký a pomalý v prípade ryby Biby, netrpezlivý v prípade hada Rada) a kopíruje rytmus príbehu. Dennodenné čítanie rozprávok zo mňa už skoro urobilo herečku priemerných kvalít, ale Robo Roth je Robo Roth. Na Hlbokomorských rozprávkach sa vydarilo asi všetko. Tvorcovia nahrávky sa skvele vyhrali aj so zvukmi. Všelijaké čudesné tóny vytvorili až mysterióznu atmosféru – výborná potrava pre detskú fantáziu.

Hlbokomorské rozprávky

Ryba Biba v Bibiane

Ak odo mňa čakáte radu, či je lepšie CD alebo kniha, nepomôžem Vám. Ja sama som sa nevedela rozhodnúť – kúpila som oboje 🙂 . Artforum si potrpí na ilustrácie aj pri dospeláckych knihách (Tracyho tiger), o to viac pri detských publikáciách. V tomto prípade ich zverili Veronike Holecovej. Gratulujem im k odvahe podstúpiť takýto risk, keďže Veronika bola v tom čase len študentkou VŠVU a nemala za sebou žiadny takýto projekt.

Ilustrácie (viac ukážok nájdete tu a tu) sa však podarili tak, že z nich Bibiana asi pred rokom urobila samostatnú výstavu. Aj to svedčí o tom, že táto kniha sa medzičasom stala kultovou. Ak si ilustrátor dovolí prepašovať vlastné vtipy (napríklad v kapitole o morskom skle je obrázok 10% piva Odroň 🙂 ), je to znak sebavedomej osobnosti, ktorá má čo ponúknuť.

Veronika Holecová, teraz Klímová, robila aj návrhy jazernej kolekcie pre slovenskú značku oblečenia Mile. Téme vody sa venuje aj v iných svojich projektoch – Bazén, Plavci a knihe Až raz budem kapitánom z roku 2015. Pre Artforum ilustrovala aj Rozprávku o lietajúcej Alžbetke.

 

Hlbokomorské rozprávky

Ďalší dôležitý človek, ktorý sa motal okolo tejto knihy, je knižná dizajnérka Martina Rozinajová. Jej meno svieti vo väčšine kvalitných slovenských kníh (naposledy robila nádhernú Vtáčiu legendu).

Komu sú Hlbokomorské rozprávky určené

Deťom od štyroch-piatich rokov.

 

Poznáte túto knižku? Čo sa vám na nej páčilo najviac?


Hlbokomorské rozprávky vyšli vo vydavateľstve Artforum v roku 2013. Majú 88 strán a rozmer 240×250 mm. Knihu si môžete kúpiť tu, pdf tu, CD tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

VTÁČIA LEGENDA (Daniel Hevier, Vladimír Král) – recenzia

Vydavateľstvo Trio nedávno na svojom FB napísalo, že táto kniha sa pravdepodobne rozpredá ešte pred Vianocami. A to vyšla len v novembri! Obrovským podielom sa o to zaslúžili nádherné ilustrácie Vladimíra Krála. Toto je jedna z knižiek, ktorú si deti v dospelosti budú pamätať kvôli obrázkom. Výtvarnou dokonalosťou zaujmú už na prvý pohľad, ale obsahujú aj prvok neistoty, ktorá núti prezerať si ich stále znova a znova. Čo znamená ten znepokojujúci pohľad v očiach vtákov? Čo majú za lubom?

  • Vtáčia legenda

O príbeh v tejto knižke až tak nejde, a tak sa ho otrocky nedrží ani ilustrátor. Obrázky majú trochu inú, temnejšiu atmosféru ako rozprávanie. Jeho jasne rozpoznateľný štýl si určite pamätáte z buvikovskej série Kozliatka, Janko Hraško/O Janíčkovi a Ako šlo vajce na vandrovku/Tri prasiatka. Vtáčia legenda je však určená inej vekovej kategórii a ilustrátor si mohol dovoliť viac. Občas vytvoril až surrealistické kompozície. Táto kniha je nádherná, neviem sa na ňu vynadívať. Tipujem, že cena za najkrajšiu knihu roka ju neminie.

Daniel Hevier je u mnohých zapísaný najmä ako autor milých hravých ľahkých básničiek, o akých som písala tu. Hevier v próze, to je celkom iná káva. Pre niektorých možno prihorká, pre iných tá pravá.

Vtáčia legenda

Opäť si neodpustím poznámku o hybridných žánroch – takým je aj Vtáčia legenda na pomedzí poviedky a náučnej literatúry. Poznámok o skutočných aj vymyslených vtáčích druhoch je tu skoro toľko ako v menšej encyklopédii. O čom inom sa majú rozprávať dedko Stehlík s vnukom Strakom? Celý rozhovor sa odohráva na krídlach – počas letu do Edinburghu. Ornitologickú debatu spustí pohľad na cvičené sokoly, ktoré na letisku rozháňajú kŕdle, ktoré by mohli upchať motory lietadiel.

Vtáčia legenda

Vtáčia legenda, príbeh v príbehu, je o tom, že aj ten na prvý pohľad slabší môže urobiť veľké veci. Lovci strhujúcich príbehov však budú sklamaní. Rozprávač – vlastne sú dvaja – vstupuje do deja tak často a okato, až ho odsúva na vedľajšiu koľaj. Je to vlastne rozhovor o tom, ako vzniká príbeh, s kratučkými zamysleniami nad všetkým, čo k tomu patrí. Ako správne voliť slová, ako narábať s hlavnými postavami, ako im vyberať mená, ako ohýbať dej. Aby tieto myšlienky nepôsobili ako poučky frontálne vyučovanej hodiny slohu, dal im Daniel Hevier formu dialógu medzi starým otcom a vnukom. Spoločne dopredu posúvajú dej. A starý otec vnuka opakovane chváli – za vhodne zvolené slovo, zaujímavý dejový zvrat, za množstvo vedomostí o vtákoch. Autor tak nenápadne pobáda deti, aby sa nebáli vymyslieť si svoj vlastný príbeh. Napríklad keď sa budú nabudúce nudiť v lietadle.

Vtáčia legenda

Vtáčia legenda je vlastne rozprávka, ku ktorej spisovateľ pridal aj svoje myšlienkové pochody: ktorým knižným slovám bude dieťa rozumieť a ktorým už nie? Koľko odborných odbočiek si môže rozprávač dovoliť? Aby lepšie odhadol detského čitateľa, predstavil si ho ako piataka Petra a vedie s ním dialóg. Zistil tak, že niektoré slová už predsa len zastarali aj to, že deti si o téme, ktorá ich zaujíma, vygúglia veľa informácií. Medzi riadkami cítiť autorovu obavu: budú si mať dedko s vnukom čo povedať? Hoci sú si vekom vzdialenejší ako Bratislava a Edinburgh, títo dvaja generačnú priepasť preklenuli.

Komu je Vtáčia legenda určená

V tomto prípade je rozhodujúcejšia ako vek pripravenosť dieťaťa akceptovať knihu, v ktorej je príbeh druhoradý, a prijať úvahy medzi riadkami. Vnuk-rozprávač má asi desať rokov – na túto cieľovú skupinu mieri aj kniha. Knižku dostane dcéra (šesť rokov) na Vianoce, takže jej reakcie ešte nepoznám, ale predpokladám, že ju zaujmú nielen ilustrácie, ale aj text.

Vtáčia legenda

Ako sa táto kniha čítala vám?


Kniha Vtáčia legenda vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Trio Publishing. Má 44 strán a rozmer 215×265 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.