12 PŮLTÓNŮ. KNIHA O HUDBĚ (Zuzana Kisielewska, Jerzy Gruchot, Wojciech Koss) – recenzia

Frankovi Zappovi, ako sa spomína v úvode tejto knihy, sa pripisuje výrok, že písať o hudbe je ako tancovať o architektúre. Je to veľký nerozriešený filozofický problém, isté však je, že aspoň do istej miery sa to dá. Vo výbornej obrázkovej knihe Takto počujem (recenzia tu) sa autori pokúsili nakresliť hudbu a výsledok je celkom úchvatný. O to isté v niektorých ilustráciách išlo aj slávnym Mizielińským v knihe H.U.D.B.A. a v menšej miere sa to podarilo aj im. S ilustráciami a dizajnom sa krásne vyhrali aj tvorcovia portálovky 12 půltónů (veď je to kniha o umení), ktorá je dvojičkou H.U.D.B.Y.

Poľskí autori mali v oboch prípadoch rovnaký cieľ: pozrieť sa na hudbu, ktorej všadeprítomnosť z nej robí banálnu kulisu, z novej perspektívy. Aj také podceňované „žánre“ ako výťahové melódie alebo uspávanky majú v živote človeka významné funkcie. Hoci knižka Zuzany Kisielewskej nie je uceleným výkladom, ale skôr zbierkou zaujímavostí, určite o nej platí toto klišé: po jej prečítaní čitateľ už nikdy nebude konzumovať hudbu tak ako predtým.

Aj deti môžu rozumieť abstraktným pojmom

H.U.D.B.A. prináša skôr filozofický pohľad na vec, 12 půltónů hudbu rozoberá hlavne z uhla hudobnej teórie, histórie a vedy. Ale autorka aj tento zložitý obsah dokázala podať tak, aby ho pochopili aj deti. Práve preto nešla cestou uceleného výkladu – ten by ich unavil – ale rozdelila ho do viac či menej nezávislých kratučkých článkov. Keďže textu je málo, stránkam dominujú výrazne farebné ilustrácie, ktoré často pomáhajú výkladu. Slúžia tiež na to, aby si pri nich malá hlavička oddýchla a nezahltila sa množstvom faktov. Každý si tak knižku môže čítať vlastným tempom. Autorka má navyše dar vysvetliť komplikované pojmy deťom prístupným jazykom:

„Předpokládáme-li, že melodie je tou částí hudebního díla, která se zpívá, pak rytmus je to, na co se tancuje. Pokud si při poslechu hudby podupáváte nohou na podlaze nebo pokyvujete hlavou jako plastová kočička ručičkou, znamená to, že cítíte rytmus!“

Prečo je pesnička Someone Like You od Adele taká dojímavá

Rytmus je pravidelné striedanie zvukov a ticha (preto článok o titule 12 půltónů uverejňujem práve tento týždeň, keď sa v projekte Prečítané leto číta o tichu). Ticho je pôsobivé hlavne tam, kde je nečakané. Práve nepravidelnosti robia hudbu zaujímavou, ako sa v texte viackrát zdôrazňuje. Aj za dojímavosťou skladby speváčky Adele stojí práve narušenie očakávania:

„Balada Someone Like You v interpretaci britské zpěvačky se drží v durové tónině [v prvej kapitole sa píše, že pre smutné piesne je typická molová stupnica], ale přesto se při jejím poslechu stahuje hrdlo a z očí kanou slzy nejen jejím nejoddanějším fanouškům. Snad bychom si mohli pomyslet, že za vším stojí silný a krásný hlas vo spojení s dojemným textem. Jistě je to pravda, ačkoli mnohé nasvědčuje tomu, že klíčovou úlohu zde sehrál kraťoučký zvuk.

Ta tajemná notička je takzvaná appoggiatura (jinak řečeno dlouhá melodická ozdoba). Uslyšíte ji v refrénu Adeliny balady v okamžiku, kdy se její hlas trochu láme. Jedná se o hudební ornament, který je ve střetu s melodií a na chvíli jako by ji vykolejil z určené cesty. Tento okamžik v nás vyvolává napětí. Když se melodie vrátí na své místo, cítíme úlevu. Na takovéto změny v – jak by se mohlo zdát – předvídatelném vzorci naše nervová soustava záhy zareaguje: srdce nám bije hlasitěji, začínáme se potit… Tento stav v nás – v závislosti na aktuální náladě – umocňuje radost, anebo naopak smutek. Podobně na nás působí i nečekané změny hlasitosti, hudební barvy, nástup nového hudebního nástroje nebo prudké skoky z nízkých do vysokých tónů.“

Čo si evolučná psychológia myslí o vzniku hudby

Okrem vysvetlenia najzákladnejších pojmov a princípov muzikológie autorka zabŕdne aj do evolučnej psychológie. Z toho, že iní cicavci necítia rytmus, vyvodzuje, že zmysel preň sa u ľudí vyvinul vtedy, keď človek prestal chodiť po štyroch (nerozumiem tomuto argumentu, veď aj chôdza po štyroch je rytmická). Je tu aj zmienka o tom, že podľa Darwina mal spev u ľudí účinkovať rovnako ako u vtákov – prilákať samičky. Iná evolučná teória predpokladá, že hudba sa vyvinula zo spevavej reči matiek, ktoré sa prihovárajú deťom. Niektorí vedci zase predpokladajú, že ľudia práve hlasným spevom v minulosti odháňali divé šelmy.

Celá druhá kapitola sa venuje dejinám hudby – od spomínaných evolučných teórií jej vzniku cez prvý objavený zápis pesničky na mezopotámskych doskách, prepojenie matematiky a hudby v Pytagorovom učení, Platónovo opovrhovanie ludickou stupnicou (z ktorej vychádza dnešná moderná hudba), po vývoj cirkevného prístupu k hudbe vrátane radikálnych zmien Martina Lutera.

12 půltónů. Kniha o hudbě

Čo sa deje v mozgu, keď počúvame hudbu

V tretej a štvrtej kapitole sa píše o účinkoch hudby na človeka (a rastliny!). Podľa výskumov chirurgovia, ktorí pri operácii počúvajú hudbu, dosahujú lepšie výsledky. Stayin Alive im dokonca môže poslúžiť ako metronóm na určenie tempa masáže srdca. Okrem lepšieho sústredenia hudba pomáha aj proti bolesti a na zníženie hladiny stresového hormónu kortizolu. Keď sa však púšťa príliš nahlas, môže to byť, naopak, poriadny stres. Takto Američania vyhnali panamského diktátora Manuela Noriegu z vatikánskeho veľvyslanectva, kde sa pred nimi ukrýval. Bez prestávky v okolí ambasády púšťali extrémne hlasnú hudbu takých skupín ako AC/DC a Van Halen. Štúrovčania by vedeli rozprávať.

Orchester priamo v boji využíval aj Napoleon Bonaparte; spevom sa do bojovej nálady dostávajú Indiáni. Kolektívny spev vyvoláva produkciu hormónu oxytocín (ten veľmi dobre pozná každá matka ako hormón spolupatričnosti a lásky), preto sa hojne využíva v športe a v politickom boji, ako napríklad zakázané estónske ľudové piesne počas spievajúcej revolúcie. V roku 1988 sa do protestného zboru zapojilo 300 tisíc ľudí, čo je jedna štvrtina celej populácie.

Hudba vyvoláva tiež produkciu ďalších hormónov – dopamínu a dokonca aj prolaktínu (tak asi preto v Slunce, seno, jahody púšťali kravám hudbu! Vyššiu dojivosť v takomto experimente potvrdil aj britský výskum). Autorka sa tiež venuje individuálnym a kultúrnym rozdielom vo vnímaní melódií. To, čo sa nám páči, je totiž kultúrne podmienené:

„To, jestli se vám určitá melodie líbí, nebo ne, závisí do značné míry na kultuře, v níž jste vyrostli. Melodie svým původem z Evropy, Indie, arabských zemí nebo Japonska přece znějí dost odlišně, jako by se skládaly z úplně jiných zvuků. A v určitém smyslu to tak skutečně je. V různých koutech světa se totiž při tvoření melodií využívají jiné stupnice, tedy něco jako soubory hudebních zvuků. Oktáva, která je obvyklá v Evropě, se dělí na dvanáct dílků. Ty se označují jako půltóny. Toto dělení se využívá u většiny hudebních nástrojů. Příkladem může být klaviatura klavíru, která se skládá z posloupnosti dvanácti kláves (sedmi bílých a pěti černých).

Naopak v tradiční arabské hudbě se oktáva dělí na sedmnáct částí, a v indické dokonce na dvaadvacet, navíc nerovnoměrně! Znamená to, že v melodiích, které z těchto stupnic vycházejí, jsou nejmenší intervaly (tedy vzdálenosti mezi zvuky) třetina nebo čtvrtina tónu, které Evropané nejenže nemohou zazpívat, ale v řadě případů dokonce ani uslyšet.“

Komu je kniha 12 půltónů. Kniha o hudbě určená

Málokedy vo svojich článkoch uvádzam toľko úryvkov z knihy – aj z toho vidieť, ako ma tento titul zaujal. Je to jedna z tých vzácnych kníh, ktoré si s rovnakým nadšením číta dieťa aj rodič. Primárne je určená školákom asi od 10 rokov (počíta sa s tým, že dieťa už napríklad vie, čo sú to hormóny, tóny, noty). My ju máme doma len krátko, nestihla som si ju prečítať s deťmi, preto neviem povedať z prvej ruky, ako na ňu zareagujú mladšie deti. Predpokladám však, že s pomocou rodiča (a vďaka veľkým farebným obrázkom) ju zvládne aj kategória 7-8.

A určite si ju viem predstaviť aj ako vyučovaciu pomôcku. Napríklad na takejto skvelej hodine hudobnej výchovy, aká sa podarila v Školskom klube 17. apríla.

Kniha o hudbě

Kniha 12 půltónů vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Portál. Má 128 strán a rozmer 148 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne Triangl. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

DŮM ČÍSLO 226 (Jana Šrámková, Andrea Tachezy) – recenzia

Andreu Tachezy poznáme z Emy a ružovej veľryby (recenziu som písala pre web Prečítaného leta). Hlavné hrdinky z oboch titulov sa na seba dokonca aj dosť podobajú. Ilustrácie sú rovnako milé, ale v Dome číslo 226 sa Tachezy posunula ďalej (a získala zaň okrem iného aj významné české ocenenie Zlatá stuha). Je to jedna z mála kníh, kde výtvarná technika zmysluplne odráža hlavnú myšlienku knižky.

Andrea Tachezy do svojich typických nežných obrázkov ceruzkou vložila „vintage“ fotky rodinného domu a členov vlastnej rodiny. Tieto koláže presne odrážajú, ako funguje naša pamäť: aj to málo, čo si pamätáme z detstva, je už pomerne vyblednuté, čierno-biele, útržkovité (ako tie fotky), a zvyšok je už len fabulácia nášho mozgu (tú v knižke reprezentujú dokreslené ilustrácie). Nie sú to len „intelektuálne hrátky“, vnímajú ich aj deti. Toto balansovanie na pokraji faktografického žánru (portrét vlastnej rodiny a domu) a klasickej rozprávky naša sedemročná prváčka vedela rozkódovať celkom presne, pre päťročnú hlavičku to bolo trochu mätúce.

Babička bola fiškus

Kým mňa zaujalo hlavne prekračovanie žánrov a prepojenie literárnej a obrazovej časti, deťom sa najviac páčila postava sochy mimina – veľkého obézneho dieťaťa v plienke z priečelia domu, ktoré ožíva vždy, keď je Dorotka sama doma (jasné, Dorotka je jedináčik, preto si vymyslela takéhoto imaginárneho priateľa). Keď nie je nablízku žiadny dospelý, mimino jej trochu povýšenecky a uštipačne rozpráva, ako to v dome chodilo v minulosti: ako toto honosné rodinné sídlo postavil Dorotkin prapradedko Karel vedľa domu prvého predsedu československej vlády; aké hračky mali deti, ktoré v dome bývali pred Dorotkou; ako rodina mala svoju slúžku (je tu aj kópia časti jej pracovnej zmluvy). Deti najviac pobavila Dorotkina babička, ktorá ako dieťa nesmela vyjsť von bez pančušiek, ak bolo menej ako 18 stupňov. Preto si ich vždy skryla do starej králikárne, aby oklamala rodičov. Pozerať sa na starých rodičov ako na nezbedné deti, to je celkom nový uhol pohľadu. 🙂

Keď si ilustrátorka svoj rodinný album nakreslí

V jednom dokumente som videla, že Juraj Jakubisko má svoj maľovaný denník. Andrea Tachezy zase ilustrovala album rodinných fotiek. Tento súkromný projekt bol pre autorku určite jedinečnou zákazkou, aké sa robia len raz za život (prečítajte si rozhovor s ilustrátorkou o tejto knižke aj o tom, že jej dcéra Dorotka už nie je také malé dievčatko). Spolu s autorkou textu Janou Šrámkovou sa im ho podarilo predstaviť tak, aby bol zaujímavý aj pre širšie publikum. Dům číslo 226 rozhodne nie je len pre pár Pražákov, ktorí trpia nostalgiou za medzivojnovou Prahou.

Rodinná história z mikroúrovne prerastá do makroúrovne. Cez rozprávanie o Dorotkiných predkoch sa dozvedáme, ako sa žilo v minulosti: ako ľudia trávili voľný čas športom a hrami, aké oblečenie sa nosilo, ako a kam sa cestovalo.

Každá rodina má svojho pamätníka

Ďalší vydarený presah autorky umiestnili na koniec knihy; tentokrát je to presah do života čitateľa. V závere sa Dorotka s miminom lúči, lebo po dovolenke sa k nim nasťahuje nevládna babička. Prítomnosť dospelého v dome znamená len jedno – mimino z fasády už nebude môcť ožiť, vždy sa totiž môže zjaviť len deťom. Také sú pravidlá. Keď sa Dorotka trápi, kto jej teraz bude rozprávať o starých časoch, mama ju uteší, že všetky „babičky rady rozprávajú, len sa ich niekto musí spýtať.“ To je jasný odkaz všetkým čitateľom, že každá rodina má svojho pamätníka, svoje „mimino“. Len sa ho musí niekto spýtať. 🙂 Odporúčam si spolu s touto knihou zaobstarať aj zápisníky s predtlačenými otázkami Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj. U nás sa už stránky zapĺňajú textom aj fotkami a je to naozaj zaujímavé čítanie!

Komu je kniha Dům číslo 226 určená

Na začiatku knihy má Dorotka sedem rokov, v závere už v škole preberajú delenie so zvyškom. Taký je asi aj vekový rozsah cieľovej skupiny čitateľov.


Kniha vyšla vo vydavateľstve Běžíliška v roku 2017. Má 76 strán a rozmer 240 × 330 mm. Momentálne je už skoro všade vypredaná, ale pripájam odkaz pre prípad, že by vyšla dotlač.

ŠLABIKÁR PÄŤMESTIA BARDEJOV, KOŠICE, LEVOČA, PREŠOV, SABINOV (Erik Jakub Groch, Juliána Chomová) – recenzia

Šlabikár päťmestia je súbor komiksov z piatich východoslovenských miest – Prešova, Bardejova, Levoče, Košíc a Sabinova. Väčšinou sú to staré povesti a legendy, ktoré vychádzajú z histórie týchto miest. Svoju knihu povestí má už asi každé slovenské mesto a väčšinou je to poriadna nuda, ktorá nezaujme nikoho okrem zopár lokálpatriotov. Ťažko môže byť niečo vzdialenejšie dnešnej dobe ako stredoveký žáner legendy o svätcoch. Autorovi Erikovi Jakubovi Grochovi a najmä ilustrátorke Juliáne Chomovej a dizajnérovi Martinovi Grochovi sa však podarilo urobiť zo Šlabikára päťmestia nádhernú a živú knihu, ktorá mala ohlas aj ďaleko za intravilánom spomínanej päťky. Namiesto hlúpych historizujúcich ilustrácií, ako pri tomto žánri býva zvykom, dali knižke radikálne (v roku 2013) novátorskú podobu.

Nestáva sa často, aby francúzske kníhkupectvo predávalo slovenské knihy v slovenčine, ale Šlabikár päťmestia je výtvarne aj remeselne taký zaujímavý, že sa zapáčil aj vo francúzsko-českom Editionlidu. Od nich získal aj cenu za najlepší komiks roku 2014. Výtvarnú a technickú kvalitu knihy ocenilo tiež naše ministerstvo kultúry. Tu je listovačka z Youtubu:

Knižná dielňa ukazuje, že tlač kníh môže byť umelecké remeslo

Táto krásna kniha vyšla v roku 2013. V tých časoch som kupovala každú peknú detskú knihu, ktorá u nás vyšla, pretože ich bolo tak málo. Na túto som však nevedela natrafiť v kníhkupectvách, takže niekoľko rokov strávila na mojom wishliste. To ešte znásobilo moju radosť, keď som sa k nej konečne dostala. V skutočnosti vyzerá ešte oveľa lepšie ako na fotke. Na prvý pohľad i na prvé chytenie je to výnimočná kniha. Čierno-modrá obálka s reliéfnymi dažďovými kvapkami je parádna.

Bardejov, Košice, Levoča, Prešov, Sabinov

Názov vydavateľstva Knižná dielňa je veľmi priliehavý, lebo s obálkou sa vyhrali aj po technickej stránke. Architekti pracujú s priznanými rúrami a konštrukčnými prvkami, ktoré normálne ostávajú skryté, a dizajnér Šlabikára päťmestia Martin Groch sa rozhodol priznať viazanie. Zboku knihy vidieť nitky zošívajúce stránky aj lepidlo. Každý, kto ju chytí do rúk, sa musí zamyslieť nad krehkosťou kníh. Geniálne. Naposledy som nad konštrukciou kníh rozmýšľala ako dieťa, keď sa mi dostali do rúk staré knihy, v ktorých bolo treba najprv rozrezať stránky. Táto je namiesto tradičnej decentnej bielej naschvál zošitá nápadnou čiernou niťou. Priznané sú aj holé a nezvyčajne hrubé dosky obálky. Ich hrany sú ostro zrezané a nie sú obalené fóliou. Surový remeselný efekt je veľmi pôsobivý a nijako neuberá na funkčnosti.

Masaker v perníkovej chalúpke

Hneď v ten deň, keď sme si túto nádhernú knihu s mierumilovným domčekom na obálke priniesli domov, som ju začala čítať deťom pred spaním. Ale sladká fasáda býva klamlivá, presne ako z rozprávky o perníkovej chalúpke. V ten večer sa asi detvákom snívali divoké sny, lebo veľmi rýchlo sme narazili na pasáže, kde vzduchom lietali odseknuté hlavy, ruky a iné časti tela. A to v ďalšej časti príde ešte väčší hardcore. Scény z bojiska, mučiarne a popraviska sú naozaj expresívne a detailné. Z psychohygienických dôvodov sme sa ku knihe už s deťmi nevrátili, a tak si ju čítam potajme sama. 🙂

Na zadnej strane sa na moje zdesenie píše, že kniha je určená deťom od 4 do 8 rokov. To musí byť zlý vtip alebo totálna neznalosť detskej psychiky. Názov knihy (šlabikár), kreslené ilustrácie, hrubé stránky, selanková až rozprávková atmosféra – všetko evokuje knihu pre najmenších čitateľov. Z omylu však rýchlo vyvedie krv, ktorá tu tečie potokom.

Kontrastov je tu viac. Žáner stredovekých povestí vo forme komiksu. Pomedzi to osobný príbeh rozprávačovho (autorovho?) otca z povojnových čias. Drsné príbehy a obrázky (vrany sa hostia na zvyškoch tela) sa striedajú s rozprávaním o šikovných (Majster Pavol z Levoče), smelých, čestných, skromných a pobožných ľuďoch. Taká bola aj Sabina, podľa ktorej dostalo mesto Sabinov svoje meno. Zachránila kráľa Bélu IV. pred istou smrťou, ale za tento čin si odmietla zobrať peniaze. Kráľ jej tak za odmenu postavil krásny domček – dom s číslom 72 z obálky knihy. Zaujímavé je, že hoci kniha je plná naozaj explicitného násilia, posledný komiks – o židovskom dievčati Ester, najlepšej kamarátke rozprávačovej mamy – sa zobrazeniu násilia naopak úplne vyhol. Ani kapitola z Košíc, Môj otec, neprekračuje na rozdiel od stredovekých kapitol istú mieru v zobrazovaní násilia. Aj tu sa ukazuje, že ľudský súcit sa obmedzuje na obete, ktoré sú nám blízke geograficky i časovo.

Komu je určená kniha Šlabikár päťmestia

V istom veku je fascinácia krvou asi prirodzená, nemá zmysel si pred tým zakrývať oči. Ak vaše dieťa číta upírske ságy a pozerá horory, potom už bude asi pripravené aj na túto knihu. Ale rozhodne to nebude pred 10. narodeninami!


Šlabikár päťmestia vyšiel v roku 2013 vo vydavateľstve Knižná dielňa. Má 104 strán a rozmer 214 × 283 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

PŘÍBĚHOSTROJ (René Nekuda, Marie Urbánková, Johana Švejdíková, Tereza Lukešová, Aneta Františka Holasová) – recenzia

Příběhostroj v Česku nominovali na najlepšiu knihu roka a medzi top 6 najlepších kníh roka 2019 som ho vo svojom videu pre projekt košickej knižnice zaradila aj ja. S deťmi sme už prečítali stovky kníh, takže málokedy sa stane, že si poviem, že takáto kniha tu ešte nebola. Pre tento výnimočný počin fantastického vydavateľstva Labyrint/Raketa to platí na sto percent. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že René Nekuda dokázal knihu ako médium posunúť novým smerom a že môže veľmi smelo konkurovať legendárnemu Hervému Tulletovi.

  • Příběhostroj

Táto knižka mi pripomenula, ako som pred rokmi uspávala svoje prvé dieťatko. Večer si malá slečna vždy objednala vlastnú súkromnú rozprávku. Zadala mi dve-tri postavy a ja som vymýšľala, čo sa im prihodilo. Po čase som prišla na to, že to takto funguje v mnohých rodinách. Deti si zjavne vedia užiť to, keď neopakovateľná rozprávka existuje len tu a teraz a len pre ne. Radosť bola obojstranná. Aj ja som zistila, aké príjemné je oprášiť netušené zákutia kreativity.

Keď vyšiel Příběhostroj, veľmi som sa potešila, že niekto tento koncept spracoval do knižnej podoby. A ešte lepšie je, že v tomto prípade sa úlohy obrátili, a rozprávačmi sú deti.

Tento stroj na príbehy funguje dokonale!

Keby to bolo na mne, bol by Příběhostroj ďalšou povinnou učebnicou. Vrelo ho tiež odporúčam všetkým logopédom a, samozrejme, deťom od 5 do 13 rokov. Autor René Nekuda sa živí vedením kurzov tvorivého písania a jeho námety skutočne prebudia fantáziu aj v tom najpasívnejšom človeku. Moje deti sa trhali o to, kto bude „žrebovať“ nový príbeh. Aj témy a postavy sú zvolené tak, aby podnecovali detskú predstavivosť: ježibaba, kvapka neviditeľnosti, čarovať, lúpež, zvláštna továreň, strašidelný zámok, rozhnevaný škriatok, uhranúť, pirát, tajná chodba, polnočný ples, lakomá grófka. S takýmto materiálom nuda naozaj nehrozí!

Ako sa žrebuje príbeh

Každá dvojstrana tejto hrubej knižky má totožnú štruktúru. Okrem veľkej ilustrácie a inštrukcií k špeciálnej úlohe sú v každom rožku stránky navzájom nesúvisiace slovíčka. Označujú postavy, miesto deja, predmet a činnosť. Sú to ingrediencie pre príbeh, ktorý treba vymyslieť. Pre každý príbeh deti potrebujú päť týchto slovíčok a vyberajú si ich žrebovaním – päťkrát knihu otvoria na náhodnej strane. Ak im uprostred príbehu dôjde predstavivosť, môžu si dožrebovať ďalšie postavy, miesta alebo aktivity.

Nápad so žrebovaním je geniálny. Nielenže tvorcovia dostali do knihy prvok hry (podobne ako spomínaný Tullet) a dosiahli celkom novú úroveň interaktívnosti, ale takouto jednoduchou fintou sa im podarilo tiež docieliť, že deti nefrflú, že z daných „prísad“ nevedia vytvoriť žiadny príbeh. Veď si ich vybrali samy! Výborné!!

Čo keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci?

Moje deti hra na žrebovanie veľmi silno drží aj po niekoľkých mesiacoch. Ale ak by ich to predsa len prestalo po čase baviť, na takmer každej stránke sú aj úlohy, kde treba naznačené napínavé situácie dorozprávať podľa vlastného uváženia. Čo by sa napríklad stalo, keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci? Pomohli by jej? Niektoré deti môžu mať pred aktívnym vymýšľaním príbehov blok a príbeh im napadne skôr pri kreslení. Aj na ne tvorcovia mysleli a vložili sem pár úloh v štýle doodle, kde treba najprv kresliť. Potom sa už komentár k obrázku vymyslí jednoduchšie.

Keď som napísala, že si knihu viem veľmi dobre predstaviť ako pomôcku v škole, nemyslím tým len rozvíjanie slovnej zásoby a syntaxe malých prváčikov. Niektoré úlohy nenápadne, ale premyslene rozvíjajú rozmýšľanie o výstavbe textu, ako napríklad Nákupný košík:

„Někdy stačí opravdu málo, aby vznikl zajímavý příběh!

Nalep si do košíku etikety různých výrobků, které najdeš doma.

Pak si představ, že ve frotě u pokladny stojí člověk, jenž má ve svém košíku přesně tento nákup. Kde to je? Co ho k takovému nákupu vedlo? Proč chce nakoupit právě tyto výrobky? Vylosuj si slovo z pravého dolního rohu a zapoj ho do příběhu.“

Pegas Braillovým písmom

To zďaleka nie je všetko. Táto kniha ma neprestáva prekvapovať. Okrem vymýšľania príbehov sú tu aj úplne iné typy úloh:

„Zavaž si oči šátkem a nakresli poslepu krajinu, kde by mohl žít báječný Pegas. Vyprávěj příběh okřídleného koně, který se odehrává právě na tomto místě. Víš, co je to Braillovo písmo? Když otočíš stránku, objevíš tam shluk teček. Propíchej je jehlou nebo kružítkem a otoč list zpět. Zavři oči a zkus písmena prsty přečíst. Písmem pro nevidomé je tu napsáno PEGAS.“

Keď knihu tvoria profesionáli

Prečo takúto potrebnú knižku nevydal niekto už dávno? Pretože ak by nebola dotiahnutá do detailov, tak ako je dotiahnutý Příběhostroj, tak by nefungovala. René Nekuda však presne vie, ako na to. Už pred Příběhostrojom vydal úspešný Kreativní zápisník pre dospelých. Na príbehoch a tvorivom písaní si založil svoj biznis a evidentne vie, o čom hovorí. Navyše na Příběhostroji spolupracoval s celým tímom skvelých ilustrátoriek z fantastického časopisu Raketa. To, že na tejto hrubej knihe robili až štyri, je veľmi dôležité – každý obrázok je trochu iný, každý je inšpiratívny iným spôsobom. A všetky sú krásne!

Komu je kniha Příběhostroj určená

Deťom od päť-šesť rokov. To však vôbec neznamená, že nebude baviť aj podstatne staršie deti. Dôležitejší ako vek je v tomto prípade asi počet detí v rodine. Čím väčšie publikum, tým väčšia zábava!

Bonus

Tip na hru s textom pre starších: vymyslite príbeh, kde sa budú všetky slová začínať na rovnaké písmeno. Autori stránky pripojili aj pár tipov, ako na to.


Knihu Příběhostroj vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Labyrint/Raketa. Má 140 strán a rozmer 210×260 mm. Vytlačili Tiskárny Havlíčkův Brod a.s. (tu si môžete prečítať, prečo zverejňujem informáciu o tlačiarňach). Tu je odkaz na knižku v Martinuse.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

TU ŽIJEME (Aleksandra a Daniel Mizielińskí) – recenzia

Autori knižky Tu žijeme majú prestížne ocenenie z Bologne, milióny predaných výtlačkov, fanúšikov po celom svete, a teda aj silný dôvod nič nemeniť na svojom megaúspešnom štýle. Mnohí ilustrátori a spisovatelia v takejto situácii ustrnú. Zdá sa však, že Mizielińským sa odvážne skombinované veľké farebné plochy, ktoré sú ich trademarkom, už trochu zunovali a tentokrát im dali štruktúru. V Tu žijeme je viditeľný výrazný posun od digitálnej ilustrácie k ručnej. Stále sú to starí známi Mizielińskí, a predsa trochu iní.

Zdroj: Slovart

Vzduch, zem, voda, vesmír

Nové ilustrátorské techniky však skalných fanúšikov nemusia vyrušiť. Po obsahovej stránke sa nič nezmenilo. Poľskí autori si opäť vybrali jednu oblasť života, pozreli sa na ňu z netradičných uhlov a pútavo a zrozumiteľne o nej rozprávajú vo svojich infografikách. Minulý rok preskúmali, ako sa chveje zvuk (o fantastickej knižke H.U.D.B.A. ešte určite napíšem), pred dvoma rokmi sa ponárali pod vodu a vŕtali v zemi (Pod zemou / Pod vodou) a tak sa tentokrát celkom logicky pozreli do vesmíru. A opäť to robia tak ako nikto iný.

Zdroj: Slovart

Rovnako nezameniteľný ako ilustrátorský štýl Mizielińských je aj ich prístup k tvorbe obsahu. Vždy sa snažia nachádzať nečakané súvislosti. Kým iní autori sa zameriavajú na to najhlavnejšie z danej témy, Mizielińských lákajú práve zdanlivo okrajové aspekty.

Tu žijeme napríklad zdôrazňuje ekologické hľadisko: hoci je vesmír (takmer) nekonečný, človek dokázal exportovať environmentálnu katastrofu aj sem. Množstvo odpadu, ktoré krúži na orbite Zeme, je také veľké, že spôsobuje reálne problémy. Pri rýchlosti 28 000 kilometrov za hodinu dokáže raketoplán poškodiť aj maličký úlomok farby.

„V roku 2009 sa družice Iridium 33 a Kosmos-2251 zrazili a rozpadli sa na tisíce častí, z ktorých sa tiež stali smeti obiehajúce po orbite.“

Zdroj: Slovart

Elon Musk tromfol NASA

Objekty, ktoré sa majú dostať stovky kilometrov nad zemský povrch, musia byť ľahké. Preto sa rakety postupne zbavujú častí, v ktorých sú umiestnené štartovacie motory a vyčerpané nádrže na palivo. Bolo však treba vymyslieť spôsob, ako ochrániť aspoň najdôležitejšiu časť rakety s nákladom, aby ju bolo možné zrecyklovať. A nepodarilo sa to gigantovi NASA, ale súkromnej firme Elona Muska. Vďaka tomuto podstatnému zníženiu nákladov jeho SpaceX už dnes zásobuje Medzinárodnú vesmírnu stanicu a plánuje komerčné lety do kozmu.

Jupiter z mandarínky

Náučné knižky pre deti píše množstvo autorov. Mizielińskí sú takí jedineční aj preto, že nezabúdajú na to, kto je ich čitateľom. Na komplikované veci sa vedia pozrieť pohľadom dieťaťa. Nepredstaviteľné vesmírne vzdialenosti preložili do „detskej reči“ – tu je návod, ako si zostrojiť vlastný model slnečnej sústavy:

Zdroj: Slovart

„Slnečná sústava je väčšia a prázdnejšia, ako sa nám zdá. Vôbec nevyzerá ako na tomto obrázku, ani na žiadnom inom, ktorý ste videli. Aj keby sme Zem zmenšili na veľkosť zrnka hrášku, náš list papiera by musel mať vyše dva kilometre, aby sme naň mohli v správnych vzdialenostiach umiestniť všetkých osem planét a jednu trpasličiu.

Nech je jedna polmetrová plážová lopta naším Slnkom. Pripravme sa na dlhú prechádzku, lebo náš model slnečnej sústavy sa nezmestí do izby, ba dokonca ani dvor pred domom. Najväčšia planéta, Jupiter, bude mať veľkosť mandarínky a bude vzdialená viac ako 300 metrov od lopty. To je dĺžka troch futbalových ihrísk. Pluto ako malé zrnko jačmenných krúp sa bude nachádzať viac ako dva kilometre od lopty!“

Alebo inak:

„Sonda Pioneer 10 v súčasnosti smeruje k súhvezdiu Býka, do okolia najbližšej hviezdy sa dostane za 2 milióny rokov.“

Zdroj: Slovart

Prečo kozmonauti trénujú pod vodou

Keďže kozmonaut je medzi deťmi asi veľmi populárne povolanie, autori mu venujú pomerne veľkú časť knihy. Dozvieme sa, ako sa kozmonauti pripravujú (v obrovskom bazéne 60 × 30 metrov s kapacitou 23 miliónov litrov vody, ktorý imituje beztiažový stav a v ktorom sa nachádza presná replika vesmírnej stanice), ako sa na orbitálnej stanici stravujú a žijú (jedlo si musia pripnúť suchým zipsom a pripútať o stenu sa musia aj oni, keď idú spať), aké funkcie má skafander a prečo musí mať až 14 vrstiev a váhu 120 kilogramov. Každý rodič sa poteší zmienke o tom, že kozmonauti musia byť aj dobrí študenti. 🙂 Okrem prírodných vied musia ovládať aj jazyky (orbitálna stanica je medzinárodný projekt) a mať množstvo mäkkých zručností.

Veľký priestor autori venujú aj odkazom, ktoré pozemšťania z času na čas posielajú našim potenciálnym spolubývajúcim vo vesmíre. Ako sa ľuďom podarilo zakódovať zopár najpodstatnejších informácií bez použitia jazyka? A aké dáta boli hodné toho, aby sme ich odoslali milióny kilometrov ďaleko? V knihe si môžete pozrieť aj kreslený návod, ako použiť pozlátenú platňu a priloženú ihlu – komplikovaný ako návod z Ikey! 🙂 Už len dúfať, že mimozemšťania sa dorozumievajú pomocou rovnakých zmyslov ako my. 🙂

Platňu nesie sonda Voyager 1:

„Voyager 1 je najvzdialenejším ľudským výtvorom vo vesmíre. V auguste 2012 sonda prekročila hranicu dosahu slnečného vetra (čo sú nabité častice vysielané Slnkom), teda niečo cez 100-násobok vzdialenosti Zeme od Slnka.“

Komu je kniha Tu žijeme určená

Tak ako všetky náučné knihy od Mizielińských, aj táto si vyžaduje aký-taký prehľad o svete (čitateľ by mal poznať aspoň základné pojmy ako atmosféra, tlak a pod.). Ak však máte doma päťročného škôlkara a vesmír ho už teraz veľmi zaujíma, pokojne mu Tu žijeme kúpte, s vašou pomocou to zvládne.

Sondy a robotické vozidlá Cassini, Phoenix alebo Curiosity všetci poznáme z televízie. Ale ako sa tieto sondy konštruujú, ovládajú, ako presne štartujú, pristávajú, vysielajú signál, odoberajú vzorky a načo tieto vzorky slúžia – všetko, čo správy o týchto sondách robí zaujímavými – nič z toho sa do krátkych správ nezmestí. Tu žijeme preto odporúčam aj všetkým dospelým, ktorí by si chceli doplniť úplné základy tejto témy.

Bonus

Keď už budete z čítania unavení, môžete sa zahrať túto hru od Mizielińských – Chytača mimozemského signálu. 🙂

Na tomto portáli nájdete aj iné hry. Napríklad v Closet Organizer si robia srandu z Marie Kondo. 🙂


Knihu Tu žijeme vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Slovart. Má 108 strán a rozmer 205×270 mm. Vytlačili tlačiarne v Poľsku. Knihu si môžete kúpiť v Martinuse.

MALÝ SAMURAJ (Icinori) – recenzia

Malý samuraj je ďalšia monoklácka kniha, ktorú som zaradila do najužšieho výberu toho najlepšieho, čo na našom trhu tento rok vyšlo. V kategórii najkrajšia detská publikácia roka podľa mňa nemá veľa konkurentov. Obe moje deti ju pri čítaní sledovali mimoriadne pozorne. Aj malí čitatelia vedia citlivo vnímať kvalitné ilustrácie.

Pokračovať v čítaní: MALÝ SAMURAJ (Icinori) – recenzia

MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

Nepoznám absurdnejšie divadlo ako vojenské prehliadky. Vojaci by predsa mali vzbudzovať strach, ale keď pochodujú ako baletky do rytmu hudby, vyvolávajú úplne iné pocity. Pochody pakistanských alebo indických vojakov, ktoré kolujú po internete, sú už na nerozoznanie od Ministry of Silly Walks od Monty Pythonovcov. To nie je demonštrácia sily, ale masovosti a podriadenosti, rovnako ako Spartakiáda. Nie náhodou si Pink Floyd vybrali vojenskú prehliadku za symbol školstva. Toto spojenie napadá aj mne, keď sledujem svoju prváčku, ako zúrivo bojuje s povinnými školskými úlohami. Nedávno sa naučila čítať a písať (nebola to zásluha školy) a rada by si to trénovala od rána do večera. Ale na to nemá čas, musí popísať tony papiera nezmyselnými čiarami, vlnovkami, lastovičkami. Prečo musia všetky deti písať identické písmená? Veď ani dospelí sa nedržia predlohy. Je mi z toho smutno.

Takáto je aj moja spomienka na komunizmus: zmes veľkolepých, ale prázdnych a nedotiahnutých projektov, nezmyselného zasahovania do súkromia a nátlaku, ktorý sa kaskádovito ťahal celou spoločnosťou a v nejakej forme dočiahol aj na tých najmenších. Fantastického Petra Sísa (o Komodo som písala tu) režim znechutil natoľko, že sa zo zahraničnej cesty do rodného Československa už nevrátil. Keď sa ho potom o mnoho rokov neskôr začali jeho vlastné deti pýtať na to, prečo emigroval, výtvarník SíS im to vysvetlil obrázkovou knižkou. Pred veľkým výročím novembrovej nežnej sme si geniálny Múr vytiahli z poličky aj my.

Pokračovať v čítaní: MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

TAKTO POČUJEM (Romana Romanyšyn a Andrij Lesiv) – recenzia

Vydavateľ Peter Michalík (predtým, ako založil Monokel, stál aj za vydavateľstvom a festivalom BRaK) razí názor, že obrázkové knihy nie sú len pre deti. Lenže dospelí už ilustrácie nevedia konzumovať. Zavalení množstvom vizuálnych dát, sme navyknutí obrázky len narýchlo preletieť. Aký kontrast s malými čitateľmi, ktorí sa v ich detailnom prezeraní úplne vyžívajú. Toto je kniha, na ktorej vás to deti môžu naučiť.

Pokračovať v čítaní: TAKTO POČUJEM (Romana Romanyšyn a Andrij Lesiv) – recenzia

ERIK/ERIC (Shaun Tan) – recenzia

Kafka v Metamorfóze použil ako symbol sociálneho vylúčenia, pocitu čudnosti, absurdnosti a znechutenia zo seba samého muža meniaceho sa na chrobáka. Shaun Tan zašiel ešte ďalej. Eric je tieň? plameň? list? vidlička? kvietok? mimozemšťan? Nevedno. Nijako nevieme uchopiť jeho identitu a ani vysloviť jeho meno – preto nám blahosklonne dovolil, aby sme ho volali Eric. Ale rovnako zvláštne sa cíti aj on v našom svete. Eric je totiž zahraničným študentom, ktorý prišiel na výmenný pobyt. Všetko, s čím sa stretáva, aj tie najbežnejšie veci, sú preňho nové. Aby autor zvýraznil pocit kultúrneho šoku, zmenšil ho na veľkosť orecha. Z tejto perspektívy bezbranný Eric objavuje náš svet, svet ľudí. V orechovej mierke vníma okolie inak ako my a pýta sa zvedavé otázky, na ktoré nevieme odpovedať. Pokračovať v čítaní: ERIK/ERIC (Shaun Tan) – recenzia

PREČO BÝVAME ZA MESTOM (Peter Stamm, Jutta Bauer) – recenzia

Čo si z prvého domu v detstve pamätáte vy? Mne sa vždy ako prvá, neviem prečo, vybaví chodba. Nakresliť jej pôdorys by som už asi presne nevedela, ani určiť farbu stien, spomínam si skôr na pocit bytia v chodbe, pocit, ktorý v mozgu blúdi úplne inými synapsiami ako slová. A toto je podľa mňa aj najzaujímavejšia myšlienka tejto knižky: uvedomenie si, že naše životy do veľkej miery určujú banálne veci ako trebárs modré svetlo z prvej kapitolky knižky (alebo obrazovky 🙂 ).

  • Prečo bývame za mestom odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: PREČO BÝVAME ZA MESTOM (Peter Stamm, Jutta Bauer) – recenzia