PÁN MESIAC (Tomi Ungerer)

Ako som písala v článku o knižke Kriktor, Tomi Ungerer sa systematicky snažil narúšať všetky možné konvencie. V titule Zloty napríklad za chorou starou mamou cez les nechodí Červená čiapočka, ale na motorke za ňou jazdí dievčatko Zloty v žltočervenej helme. Vtipné a nie náhodné sú aj mená ďalších postáv, malého obra a obrovského škriatka: Kopek a Samowar. 🙂

To, čo bolo v čase vzniku autorových prvých kníh revolučné, sa však medzičasom stalo mainstreamom. Má ešte význam vydávať jeho šesťdesiat rokov staré diela? Deti nie sú dospelí, nebudú čítať nejakého autora len preto, že dostal cenu Hansa Christiana Andersena (ktorá sa považuje za nobelovku za detskú literatúru). Má ešte Ungerer čo ponúknuť dnešným deťom? Tl,dr odpoveď: jednoznačne áno.

Aj Pán Mesiac sa v šesťdesiatych rokoch čítal inak ako dnes. Hoci dnešní čitatelia tohto titulu možno vnímajú o jednu dimenziu menej (vesmírne preteky), hlavná myšlienka diela je nadčasová. Tomi Ungerer sa vysmieva z dospelých, ktorí stále po niečom túžia, ale šťastie nespoznajú, ani keď ho majú na dosah. Na všetko reagujú naučeným spôsobom, agresívne a sebecky.

Dej

Pán Mesiac z diaľky pozoruje tancujúcich ľudí. Cíti sa osamelý a rád by sa zúčastnil na ich zábave. Keď okolo neho preletí kométa, chytí sa jej chvosta a pristane na Zemi. Veľký hrmot pristávajúcej kométy zalarmuje množstvo ľudí: hasiči sa chystajú hasiť, vojaci brániť svoje územie pred nepriateľom, fotograf fotí a zmrzlinár využije, že na Mesiac sa príde pozrieť množstvo divákov. Politici a armáda votrelca uväznia. Keď sa Mesiac dostane do poslednej štvrtiny, podarí sa mu prepchať cez mreže a ujde. Cestou sa kochá lesnými kvetmi a zatancuje si na karnevale. Nikto ho nespozná, všetci si myslia, že je za Mesiac len prezlečený.

Nakoniec sa dostane na hrad, na ktorom býva starý vedec. Ten sa celý život snaží zostrojiť stroj, ktorým by vyletel na Mesiac (vo filmovej verzii je aj celkom jasný odkaz na Armstronga na Mesiaci). Keď sa mu to konečne podarí, je na taký let príliš starý a obézny. Namiesto seba teda pošle na Mesiac pána Mesiaca, s ktorým sa skamarátil. Ten sa s radosťou vráti do svojej samoty – na Zemi by ho nečakalo nič dobré.

Pán Mesiac je určený deťom, ktoré neodmietnu príbeh len preto, že ho na prvýkrát celkom nepochopia. Je to jedna z najlepších obrázkových kníh, ktoré u nás v poslednej dobe vyšli. Aj bez toho, aby deti vedeli presne rozkódovať každý symbol, určite na nejakej úrovni – aj vďaka odvážne farebným ilustráciám – rozumejú hlavnému posolstvu.

Ambasádor detstva

Toto posolstvo – humanizmus, pacifizmus – je v podstate banálne, ale v Ungererovom prípade to nie sú len prázdne frázy. V detstve zažil druhú svetovú vojnu na vlastnej koži a z pohľadu Alsasa, ktorý bol pred vojnou Francúzom, počas vojny Nemcom (po nemecky sa musel naučiť za pár týždňov) a po vojne zase Francúzom, musela byť táto skúsenosť ešte absurdnejšia. Preto celý svoj život zostal pacifistom a politickým aktivistom. Rada Európy ho menovala za svojho ambasádora pre témy týkajúce sa detstva a vzdelávania.

Ungererov humanizmus a silný odpor k vojne cítiť aj v Pánovi Mesiacovi. Mesiac tu nie je len symbolom šťastia a nekomplikovaného detského prežívania. V čase, keď kniha vznikla, sa nevinný astronomický útvar stal epicentrom boja dvoch superveľmocí v studenej vojne. To všetko je v tejto kultovej detskej knihe.

V šesťdesiatych rokoch, keď bol Jurij Gagarin hrdinom dokonca aj na Západe, dve významné svetové osobnosti považovali za potrebné detským čitateľom jednoduchým jazykom ukázať, že vesmírne preteky sú len alternatívnym vojenským bojiskom a ich pravé dôvody nemusia byť také vznešené, ako prezentujú politici. Tou druhou osobnosťou bol Umberto Eco a jeho knižka o dobývaní vesmíru (okrem iného) má názov Tri príbehy. Je zaujímavou zhodou okolností, že oba tituly, Pán Mesiac i Tri príbehy, vyšli v slovenčine v rozmedzí niekoľkých mesiacov.

Komu je kniha Pán Mesiac určená

Deťom od 4-5 rokov.

Tomi Ungerer

V roku 2012 vytvoril Stephen Schesch 1,5-hodinovú animovanú adaptáciu kultovej knihy Pán mesiac. Stihol to ešte pred Ungererovou smrťou, takže autor predlohy v nej aj účinkuje.


Knihu Pán Mesiac vydalo vydavateľstvo Verbarium v roku 2020. Má 36 strán a rozmer 200 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. v Maďarsku. Titul si môžete kúpiť tu.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

KDO ZABIL SNÍŽKA? (Petra Soukupová) – recenzia

Naše predstavy verzus predstavy iných; naše túžby verzus realita; totálna izolácia, zacyklenie vo vlastných strachoch a nepochopenie zo strany najbližších – svet románov Petry Soukupovej je taký beznádejný a depresívny, až sa človek pýta, o čom môže byť jej detská kniha. Čo zostane z tejto autorky, keď opustí všetky tieto temné témy? Alebo sa ich celkom nevzdá ani v literatúre pre malých čitateľov? Podobne ako Rudo Sloboda (presne pred rokom som písala o jeho výbornej knižke Ako som sa stal mudrcom), aj ona dokázala, že je natoľko skvelá psychologička, že rozumie aj deťom a dokáže presne vystihnúť detské videnie sveta.

Martina, hlavná postava Kdo zabil Snížka?, je v porovnaní so Slobodovým chlapcom Jankom staršia a jej detstvo nie je ani zďaleka taká idylka. Rada sa ešte pritúli k mame, ale na takéto chvíle už má nárok len výnimočne, väčšinou k nej mladšie sestry mamu ani nepustia. Rodičia nemajú na Martinu čas ani peniaze a často pre ňu nemajú ani pochopenie. A hoci je jej to ľúto, ponechaná sama na seba si poradí so všetkým aj bez ich pomoci.

Je to knižka pre deti a o deťoch, ktoré už nie sú malé zlatíčka, pretože už nie sú vo všetkom závislé od svojho okolia. Ešte nie sú v puberte, ale už intenzívne zažívajú pocity osamelosti a nepochopenia zo strany rodičov a iných ľudí. O detské privilégiá už dávno prišli, ale do dospelosti majú ešte tak ďaleko, že ich nikto neberie vážne. Keby som túto knižku čítala v tom veku, prehovorila by mi presne do duše. Aj pocit ukrivdenosti, sčasti oprávnený, sčasti vypestovaný, by mi bol veľmi povedomý.

Dedinská detektívka

Kvázidetektívny rébus, ktorý rieši hlavná postava (kto zabil jej psa Snížka), neznamená, že autorka napísala variáciu na Troch pátračov. Milovníci dobrodružných scén budú sklamaní. Veď čo akčné sa už môže diať na dedine, v ktorej nastálo bývajú len štyri deti (plus dve bábätká). Práve naopak, Petra Soukupová – ako vždy – stavia na psychologických portrétoch postáv, a keby súčasťou života dedinskej mládeže nebola aj poriadna dávka nudy, tento portrét by nebol úprimný.

Priebeh vyšetrovania nie je opísaný tak, aby bol za každú cenu strhujúci. „Vyšetrovatelia“ nemajú poriadny plán a systematické postupy, nedomyslia dôsledky. Občas ich nápady pripomínajú skôr pomstu (nepríjemnému susedovi pustia na slobodu všetky hospodárske zvieratá) a detské jašenie ako logické investigatívne postupy. Naivné nápady detí odpozerané z televízie, samozrejme, k žiadnym veľkým odhaleniam nevedú. V napredovaní ich neustále brzdia okolnosti, s ktorými nepočítali: mama sa zobudí skôr a nepustí Martinu von; deti pri špehovaní nechtiac zažnú svetlo na fotobunku; kvôli mokrému oblečeniu z ležania v tráve sa dvakrát musia vrátiť domov.

pes Snížek

Čudná príhoda so psom uprostred noci

Zápletka – dieťa na vlastnú päsť vyšetruje, kto zabil psa – okamžite pripomenie slávny dvojromán Marka Haddona Čudná príhoda so psom uprostred noci o 15-ročnom autistovi (v slovenčine vypredaný, ale dá sa ešte kúpiť v češtine).

Určite však nečakajte jej českú napodobeninu. Petra Soukupová sleduje príbeh očami celkom obyčajného dievčaťa a jej príhody a myšlienkové pochody ani nechcú byť vtipné alebo srdcervúce ako v Haddonovi. Soukupová vytvorila sofistikovaný odkaz na jeho celosvetový bestseller. Čaro Čudnej príhody je okrem iného v tom, že je to dopredu vyriešená detektívka. Čitateľ takmer od začiatku tuší, na rozdiel od rozprávača – autistického chlapca, že záhada smrti psíka nejako súvisí s dospeláckymi pletkami. V texte Kdo zabil Snížka? tomu nič nenasvedčuje. Ale odkaz na Haddona je taký zjavný (mihne sa tu aj chlapec s duševnou poruchou, ale ten je len okrajovou postavou), že sa ten, kto ho čítal, musí pýtať, či Soukupová dovedie analógiu s Haddonovým príbehom do konca. A naozaj, deti sa v závere dopátrajú k tomu, že paralelný dospelácky svet (klasický trojuholník) zasiahol do ich vesmíru tak nešťastne, že výsledkom bola smrť zvieraťa.

Deti a dospelí v paralelných vesmíroch

V tejto novele akoby si deti a dospelí žili v izolovaných svetoch – všímajú si celkom iné veci, dávajú im celkom iný význam, riešia iné problémy a vôbec nemajú jedni pre druhých pochopenie. Ale keď sa tieto svety prepoja a začnú interagovať, výsledkom nie je len smrť psa, ale aj obnovenie mnohých narušených vzťahov. Martinina mama si konečne uvedomí, že ju potrebuje aj jej najstaršia dcéra, a je ochotná sa jej viac venovať. Úprimné priznanie vlastnej viny zlomí ľady vo vzťahu s ufrflaným čudáckym starcom. Tomu chýbajú vnúčatá, deťom z dediny zase chýba spojenec medzi dospelými. Dedina, obzvlášť takáto malá, je mikrosvet, v ktorom všetky jednotky musia spolupracovať, dopĺňať sa. Keď sa podarí obnoviť takéto oscilovanie, odrazu sa mierne depresívna atmosféra príbehu zmení a Martina si uvedomí, že dedina je skvelé miesto na život a že sa vo vlastnej funkčnej rodine a so svojimi kamarátmi vlastne cíti dobre.

Fantastický nápad prepojiť detskú detektívku s knihou pre dospelých Nejlepší pro všechny je ďalšou ilustráciou myšlienky, že deti a dospelí žijú akoby v paralelných svetoch. V tejto druhej próze sa objavujú niektoré postavy, ktoré poznáme zo Snížka (Viktor, jeho babička a mama), ale riešia sa tu celkom iné, „dospelácke“ témy.

Kdo zabil Snížka? nie je len príbeh o medzigeneračných nedorozumeniach, ale o všetkých hlúpych deleniach na my a oni: vidiek verzus Pražáci, bohatí a chudobní, chlapci a dievčatá. Ak sa takto dobrovoľne vyčleňujeme do svojich bublín, komplementarita týchto mikrosvetov nemôže fungovať a každý má pocit, že mu niečo chýba.

Čitateľmi i kritikmi oceňovaná Petra Soukupová (tu som písala o komikse s témou holokaustu pre tínedžerov, na ktorom sa podieľala) bola za Kdo zabil Snížka? nominovaná na cenu Magnesia litera, a preto si vyslúžila takýto skvelý trailer.

Ilustrátorka Tereza Ščerbová dôstojne dopĺňa takúto prominentnú spisovateľku. Jej sivé akvarely presne vystihujú mierne chladnú, pochmúrnu a tajomnú atmosféru rozprávania. Niečo vykreslí do detailov, niečo načrtne len v strohých líniách – presne ako to v detektívke býva. Rovnako odvážny je aj knižný dizajn.

Ukážku aj s ilustráciami si môžete pozrieť tu:

a dlhšiu textovú ukážku tu.

Komu je určená kniha Kdo zabil Snížka?

Starším deťom asi od 8-9 rokov. Mladšie by mohli príliš citlivo reagovať na smrť psíka (hoci na konci sa ukáže, že ho nezabili úmyselne) alebo na trochu temnú atmosféru knihy. Rieši sa tu aj téma rozpadu rodiny.


Knihu Kdo zabil Snížka? vydalo vydavateľstvo Host v roku 2018. Má 216 strán a rozmer .172×237 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Vyšlo aj ako audiokniha a ekniha.

AKO UMELCI VIDIA SVET (Katarína Kosánová, Andrea Gregušová, Nataša Štefunková) – recenzia

Deti v bežnom živote skoro každý deň zažívajú pocit, že niečomu nerozumejú. Preto sú istým spôsobom lepšie pripravené vnímať umenie ako mnohí dospelí. Nevyrušuje ich neistota v interpretácii toho, čo chcel autor dielom vyjadriť. Netrápia sa tým, že by mali vedieť odhaliť každý jeden symbol.

Od Vlhovej k Jankovičovi: ako deti rozumejú umeniu

Keď som sa svojich detí opýtala, aké pocity v nich vyvoláva fotka Jankovičovho Veľkého pádu, bez zaváhania povedali, že zlé. Trčiace ruky a nohy im pripomínali topiaceho sa človeka alebo človeka, ktorý vo vzduchu máva končatinami ako chrobáčik, čo sa nevie prevrátiť z chrbta na brucho.

Trafili úplne presne, toto súsošie je o bezmocnosti.

Ešte som im trochu objasnila politický a spoločenský kontext (dielo vzniklo v roku 1968), spýtala som sa ich, čo im pripomínajú použité farby – biela, modrá, červená. Jasné, že vedeli, že sú to farby vlajky, veď pozerávajú Vlhovú v telke. 🙂 Staršia dcéra si dokonca všimla aj to, že červenej je tam akosi priveľa, a spomínala aj niečo s krvou. Krátke pátranie na internete potvrdilo kurátorský výklad osemročného dieťaťa: u Jankoviča červená naozaj symbolizovala násilie, krv, komunizmus.

Toľko k názoru, že deti nemôžu rozumieť umeniu. 🙂

Vôbec však nechcem tvrdiť, že mám geniálne deti, ktoré dokážu dekódovať akékoľvek moderné umenie. Bez pomoci sú pre ne zložitejšie diela, samozrejme, neprístupné. Ale väčšinou ich stačí jemne naviesť, aby význam diela aspoň čiastočne uchopili aj samy. A o to ide v skvelej slovartovke Ako umelci vidia svet, ktorá je pokračovaním úspešného prvého dielu Ako maliari vidia svet (článok o ňom som napísala pre portál Prečítané leto).

Podobne úspešný je aj druhý diel; denník Pravda ho vyhlásil za detskú knihu roka. A hoci si o podobných čitateľských anketách myslím svoje, víťazstvo som knižke priala a do svojho výberu najlepšej detskej literatúry roku 2020 som Ako umelci vidia svet zaradila aj ja.

Autorské trio zostalo nezmenené: ilustrácie vytvorila Nataša Štefunková, básničky napísala známa detská spisovateľka Andrea Gregušová (Gréta (recenzia tu), Svetozár (recenzia tu), Dedko na rebríku, Marína a povaľači, Červík Ervín, Nina, Operácia Orech a iné dedkoviny). Katarína Kosánová mala na starosti výber a „výklad“ vybraných diel, teda skôr hry, ktoré majú deti doviesť k pochopeniu, o čo v umení ide, i k vlastnej tvorivosti. Katarína Kosánová vyštudovala pedagogiku výtvarnej výchovy, spolupracuje s Bibianou ako dramaturgička a scenáristka projektov, bola galerijnou pedagogičkou v SNG a Múzeu dizajnu a vedie tvorivé dielne, a preto presne vie, ako na to.

Čo je zaujímavé na impresionistickom obraze, na ktorom sa nič nedeje?

Ako ukázať deťom melanchóliu na Medňanského obraze Zimné slnko v krajine s potokom? Prepojením sa na vlastné pocity: „Poznáš ten pocit, keď ideš zimnou krajinou a sneh ti vŕzga pod nohami? Zimné slniečko sa prediera pomedzi stromy a snaží sa prehriať okolitý svet. Všade ticho a biela perina.“

Veľmi sa mi páčila hra na impresionistu, kde mali deti nakresliť štyri slnká, každé v inom ročnom období, a tiež preniesť Medňanského zimnú krajinku do jesene. Lužiansku madonu od Janka Alexyho v zemitých farbách zase nechá deti prekresliť pestrými farbami. Stačilo zameniť farby a obraz už vyjadruje celkom inú myšlienku! Deti tak pochopia, že vybrať správnu farbu tak, aby dokázala vytvoriť želanú atmosféru, je poriadne náročné.

Ak je na obraze zaujímavé gesto, Katarína Kosánová čitateľov vyzve, aby samy urobili nejaké gesto a ostatní majú hádať, čo vyjadruje. Žene a okolostojacim postavám na Skuteckého obraze prilepí k ústam komiksové bubliny, aby deti mohli rozohrať príbeh, ktorý vychádza z tohto gesta a aby sa nebáli pri interpretácii použiť vlastnú fantáziu.

Bez falošnej úcty

Toto je na autorkinom prístupe najlepšie: bez falošnej úcty k národným ikonám do predstavovaných diel nemilosrdne zasahuje: rozstrihá ich, prekreslí, zbaví farieb a ponechá len obrysy či doplní spomínanými bublinami – takže by ich ani vlastní autori nespoznali. 🙂 Takto deťom ukazuje, že spolutvorcom umenia je aj divák a že pred umením netreba mať zbytočný rešpekt.

V knižke Ako umelci vidia svet sa autorka sa na rozdiel od prvého dielu nevenuje len obrazom, ale aj iným druhom umenia (sochy, inštalácie, petrogramy Petra Rollera, úžitkové umenie na starých bankovkách Albína Brunovského, dokonca aj šperky a divadelné kostýmy z ateliéru Nataše Štefunkovej).

Mená nie sú podstatné

V porovnaní s prvým dielom je tu ešte jeden rozdiel: knižka síce predstavuje diela slovenských autorov, ale porovnáva ich so svetovými predstaviteľmi daných umeleckých smerov. Kompánka prirovnáva k Paulovi Kleemu, Milana Dobeša k Victorovi Vasarelymu, Medňanského k Monetovi, Šimerovú-Martinčekovú a Fillu k Picassovi. Reprodukciu Vasarelyho zrejme tvorcovia knihy nemohli zverejniť kvôli autorským právam, preto vyzvali deti, aby si ju našli na internete. Výborný nápad!

Kritériom pri výbere umelcov teda nebol ani tak umelecký prínos, ale skôr snaha pokryť čo najviac oblastí umenia a umeleckých smerov, a do výberu sa dostali aj mená, ktoré deti poznajú z detských knižiek: Martina Matlovičová, Fero Lipták a spomínaná Nataša Štefunková.

Učebnice výtvarnej výchovy

Keď som chodila do školy ja, výtvarná výchova sa brala ako vedľajší predmet, ktorého úlohou nie je ďalej zahlcovať hlavu, skôr by z nej niečo malo ísť von (prostredníctvom sebavyjadrenia). Žiadne dejiny umenia, žiadne mená alebo smery, nebodaj roky, iba oddych po zložitejších predmetoch. Preto zrejme ani dodnes neexistuje (naozaj neviem, nemám prehľad) klasická učebnica výtvarnej výchovy. Ale ak by niekto chcel vniesť do tohto predmetu trocha teórie, miniséria Slovartu Ako maliari vidia svet, Ako umelci vidia svet a Nakresli si ovečku by na to boli ideálne.

Komu je kniha Ako umelci vidia svet určená

Popri „výklade“ sa sem-tam mihne aj odbornejší výraz (kompozícia, krajinomaľba, impresionisti, realistická maľba, rukopis), vždy s jednoduchým výkladom. Na konci knihy je aj krátky slovníček použitých pojmov. S knižkou preto môžu pracovať už malí prváčikovia.


Knihu Ako umelci vidia svet vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Slovart. Má 80 strán a rozmer 210 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Čechách. Knihu si môžete kúpiť tu.

Knižku mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

KRIKTOR (Tomi Ungerer) – recenzia

Obrázkových kníh s minimom textu nikdy nie je dosť, keď sa vám doma rozčíta malý čitateľ. Preto ma veľmi potešilo, že rok po smrti Tomiho Ungerera vydalo Verbarium dva preklady tohto francúzskeho autora, ktorý popri iných oceneniach získal aj cenu Hansa Christiana Andersena – „nobelovku“ detskej literatúry.

Kresby jemnou linkou v Kriktorovi viac pripomínajú starú klasiku typu Sempé alebo Frank Tashlin (recenzia tu) ako Pána Mesiaca. Tieto dve knižky by už ani nemohli byť odlišnejšie: jedna prudko farebná, a pritom temná (Pán Mesiac); druhá bláznivo veselá, ale takmer bez farieb (Kriktor).

Ungererovi predátori, zlodeji a iní darebáci

Jednu vec však majú oba tituly spoločnú – humanistický odkaz. Kriktor vznikol preto, aby rehabilitoval obávané zviera, ako píše Tomi Ungerer na svojej stránke:

Many of my first children’s books were aimed at rehabilitating disreputable animals such as a snake, bat, octopus, vulture, and rats, or stereotypically unsavoury characters like an ogre, robbers or a street urchin. I think it is crucial to show children that no matter what one’s flaws are, there is always a way to survive and win by being different and making the best out of what one has. I want to show children that everyone is an different but equally unique.

Kriktor je jedna z prvých Ungererových detských kníh a v čase vzniku (1958) bolo takéto narušenie stereotypného delenia zvierat na dobré a zlé určite novátorská myšlienka. Dnes sa to už v detskej literatúre hemží dobrými vlkmi (Pravdivý príbeh o 3 prasiatkach od Jona Scieszku, Čiapočka od Alice Raticovej alebo The Wolf, The Duck & The Mouse od Maca Barnetta a Jona Klassena), levmi (Vtáčik a lev), potkanmi (Žabiak a cudzinec) alebo krokodílmi (Johannes Jensen). Má ešte Kriktor čo ponúknuť dnešným deťom?

Určite áno, hlavne v obrazovej rovine. Jeho ilustrátorský štýl sa výrazne líši od dnes prevládajúcej estetiky v detských knihách. Paradoxne, takýto starý titul na náš trh priniesol veľké osvieženie. Napriek tomu, že ilustrácie sú schválne prezdobené, majú ľahkosť aj vtip karikatúry. A Ungerer je v nej majstrom, venoval sa aj politickej, spoločenskej a erotickej karikatúre pre dospelých.

Stará dáma a ornamentálnosť prostredia, v ktorom žije, reprezentuje polobájny svet, kde ženy nosili rukavičky a lorňony a boli dámami; kde bolo zlo potrestané, zvíťazilo dobro a všetko bolo také jednoduché. 🙂 Mierumilovný a kamarátsky Kriktor má byť popretím celej temnej symboliky, ktorá sa spája s Jungovým archetypom hada.

Čo sa skrýva v krabici v tvare O

Dej je veľmi jednoduchý. Stará pani jedného dňa od syna z Afriky dostane krabicu v tvare O, v ktorej je had. Vyplašená pani si v ZOO overí, že tento druh nie je jedovatý. Ide o hada z rodu boa constrictor (veľhad kráľovský), preto ho nazve Kriktor. Vzorne sa oňho stará a vďačný had ju na oplátku ochráni pred zlým zlodejom. Obyvatelia mesta hrdinskému Kriktorovi z vďačnosti postavia sochu.

Tomi Ungerer

Komu je kniha Kriktor určená

Knižka je určite vhodná na prvé čítanie – prváčikovia budú nadšení, že zvládnu prečítať celú knihu na jeden šup. Staršie deti by však už mohla trochu nudiť – je určená hlavne škôlkarom. Je tu aj didaktická vložka, kde Kriktor na vlastnom tele ukazuje deťom, ako si zapamätal jednotlivé písmená a čísla. Knižku môžete čítať s deťmi od dvoch rokov. Z vlastnej skúsenosti viem, že deti sa už v tomto veku dokážu naučiť celú abecedu. Naozaj nerozumiem, prečo vydavateľstvo tento titul odporúča až od piatich rokov.

Jednoduchý príbeh a jednoduchý humor, ktorý vyplýva z toho, že had je trochu nezvyčajné domáce zviera, navyše vyslovene sadne celkom malým deťom: stará pani uštrikuje Kriktorovi dlhý sveter, aby si ho mohla na motúziku vodiť na prechádzku aj v zime. Zaobstará mu aj dlllllllhú posteľ a palmu, aby sa cítil ako doma. Mierumilovný had rád poslúži deťom na hranie: ako švihadlo, ako preliezka, ako trenažér viazania uzlov… je to skoro ako tréning fantázie, na čo všetko by sa dal taký had použiť. A deti toto cvičenie vo vymýšľaní nových funkcií pre hada veľmi rady dokončia. 🙂


Knihu Kriktor vydalo vydavateľstvo Verbarium v roku 2020. Má 36 strán a rozmer 200 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. v Maďarsku. Titul si môžete kúpiť tu.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

VŠETCI SPOLU RÁTAME (Kristin Roskifte) – recenzia

Objektívny rebríček najobľúbenejších kníh mojich detí sa zostaviť nedá, pretože, samozrejme, v každom období ich fascinuje niečo iné. Ale medzi top favoritov by určite patrili české Klapy klap (recenzia tu), Příběhostroj (recenzia tu) a francúzska A quoi penses-tu? (recenzia tu). Veľká škoda, že ani jedna z nich nevyšla v slovenčine. Spája ich to, že sú nielen výtvarne vydarené, ale pokúšajú sa knihu ako médium dostať na novú úroveň. Sú to také knižkohry, hoci v trochu inom zmysle ako slávne Tulletove výtvory. Hoci na Slovensku už vychádza naozaj veľa krásnych publikácií, takýto rafinovaný koncept knihy je stále veľkou raritou. Teraz sa však na slovenskom trhu objavila novinka Všetci spolu rátame, ktorá je veľmi vydarenou syntézou všetkých troch spomínaných titulov.

Dá sa čítať toľkými spôsobmi (aj smermi 🙂 ) – ako search-and-findovka; pomôcka pre deti, ktoré sa učia počítať; logopedická príručka; detektívka; príbeh, ktorý si musíte dotvoriť sami; encyklopédia emócií; osveta vyzývajúca k tolerancii!! Tento hybrid posúva hranice interaktívnosti a medzižánrovosti v detskej literatúre. Doteraz bola preložená do vyše 30 jazykov. Nemyslím si, že v roku 2020 vyšla na Slovensku lepšia detská kniha (možno s výnimkou Ako umelci vidia svet).

Všetci spolu rátame nie je iba o počítaní

Preto je podľa mňa jej názov je mimoriadne nevýstižný a splošťujúci – táto kniha rozhodne nie je iba o rátaní. Nie je to len ďalšia z množstva obrázkových kníh, na ktorých sa dieťa môže učiť počítať. Martinus ju úplne nezmyselne zaradil do kategórie encyklopédie a učebnice pre 1. stupeň ZŠ a dosť mimo je aj anotácia: „Nevonia ti matika? Nevadí! Počty sa predsa dajú naučiť aj inak.“ Matematiku pre školákov však od tejto knihy určite nečakajte. Nie je to ani niečo v štýle 365 tučňáků (recenzia tu), kde autori všelijaké matematické výpočty zabalili do vtipného príbehu.

… je aj o postrehu

S matematikou Všetci spolu rátame súvisí len tým, že na každej stránke je zobrazené nejaké číslo a zodpovedajúci počet postáv. Začína sa nulou a končí necelými ôsmimi miliardami. Čísla tak dávajú knihe rytmus a malým deťom, samozrejme, aj príležitosť precvičiť si počítanie. Moje deti poctivo overovali, či ich ilustrátorka nepodviedla a či je na každej strane správny počet osôb. 🙂 Za ilustráciami sa však skrýva oveľa viac.

Na tejto knižke ma úplne dostalo, že sa číta zakaždým celkom inak. Pri prvom čítaní sa zamýšľate nad tým, že o cudzích ľuďoch vlastne nič neviete. Autorka vám dáva neurčité otázky, na ktoré nemáte bez kontextu ako nájsť presnú odpoveď (zatiaľ!!). Hľadáte určité indície, ktoré vám napovedia, na čo práve títo anonymní ľudia myslia, na čo sa chystajú, ako sa cítia… ale neskôr zistíte, že ste sa často mýlili.

… predsudkoch a príbehoch

Pri tomto prvom čítaní-hádaní sa Všetci spolu rátame trochu podobá na fantastický Příběhostroj (recenzia tu), ktorý vrelo odporúčam do všetkých logopedických ambulancií, na jazykové hodiny v škole aj do každej domácej knižnice – všade tam, kde treba deťom trochu rozviazať jazýček. Aj tu si dieťa samo vymýšľa rôzne príbehy. Moje deti táto hra bavila – aj vďaka tomu, že Kristin Roskifte im výdatne pomáha nenápadnými detailmi. Stačí ich v obrázkoch nájsť. Kto v knižnici plnej ľudí objaví aj niečo iné ako knihy? Bude to obézna pani, ktorá s otvorenými ústami pozerá na titul „Váha“? Alebo sa pozerá na inú knihu? Alebo pán, ktorý si na poličke zabudol okuliare? Takýchto potenciálnych mikropríbehov (ktoré sa neskôr rozvinú do väčších dejových línií, ale to ešte v tejto chvíli neviete :)) je tu veľa, takže Všetci spolu rátame sa žánrovo dá zaradiť aj medzi search-and-findovky s príbehom.

V tejto fáze sa dá s knihou veľmi dobre pracovať aj v psychologickej rovine. Neviem, či to takto autorka plánovala, ale pri rozhovore o motiváciách a emóciách postavičiek na obrázkoch sa veľmi ľahko dostanete aj k vlastným príhodám, pocitom a predsudkom.

… o overovaní hypotéz

Asi až v polovici knihy som si všimla, že postavičky, ktoré sa mi na začiatku zdali všetky rovnaké, sa občas opakujú. Skôr či neskôr to čitateľovi docvakne: títo ľudia žijú v jednom mestečku, sú navzájom pospájaní všelijakými vzťahmi. Druhé čítanie je potom objavovaním detailov, ktoré sa prvýkrát nedajú postrehnúť. Potom už čitateľ vie odpovedať aj na zdanlivo nezmyselné otázky, ako kto zo zúčastnených na pohrebe nesmúti. No predsa osamelá stará pani, ktorá má vo zvyku chodievať na pohreby a svadby cudzích ľudí! Pri opakovanom čítaní sa dá zistiť aj to, kto zomrel a prečo je jedna osoba na pohrebe celá v ružovom, kto sa skrýva v karnevalových kostýmoch a milión ďalších drobností, ktoré postupne vytvárajú niekoľko paralelných príbehov. Všetky odpovede sa nachádzajú v obrázkoch.

Ťažko však povedať, kedy sa končí prvé čítanie a začína druhé, tretie,… Keď totiž zistíte, že jednotlivé osoby a epizódy sú poprepájané, začnete skákať zo strany na stranu, overovať si svoje hypotézy. Pochopiť všetky súvislosti je naozaj detektívna práca a pamäťová skúška! A detektívna kancelária sa tu aj opakovane spomína. Musíte sa pozerať veľmi pozorne, niekedy sú nápovedy celkom otvorené, väčšinou sú však dobre ukryté v detailoch. Pred budovou obchodného centra si napríklad všimnete o stĺpik uviazaného psíka, ktorý sa už predtým objavil v rodine, okolo ktorej sa táto kniha točí. Vďaka tomu viete, že ocko z tejto rodiny je v centre len na návšteve, nepracuje tam!

Zdroj: Monokel
Návšteva knižnice na obrázku vľavo úplne zmení životy viacerých ľudí. Zdroj: Monokel

… farebnom eko odkaze

A to nie je všetko! Keď si nórska autorka dala toľko námahy s takýmto prepracovaným konceptom, rozhodne nemohla odfláknuť výtvarné detaily, ktoré knižku dotvárajú do dokonalosti. Stránky hýria farbami – ako lepšie znázorniť, že každý človek je iný? Kto chce, uvidí v knihe aj ekologické, politické a dokonca aj filozofické posolstvá.

Kým na prvej (monochromatickej) stránke nie sú žiadni ľudia a pasúcej sa srnke, zdá sa, nijak nechýbajú, s pribúdajúcim počtom ľudí ubúda voľného priestoru. Ku koncu knihy už máte silný pocit, že ľudia sa na stránkach (planéte) veľmi tiesnia. Je ich jednoducho príliš veľa. Túto gradáciu autorka dosiahla nenápadným trikom. Sýtymi farbami v šialených kombináciách vyfarbila iba postavy. Prostredie ponechala biele s jemnou modrou linkou. A tak s rastúcimi číslami v ilustráciách pribúda nielen postáv, ale aj farieb. Tie sú na konci knihy už úplne ohlušujúce. Biele pozadie celkom vymizlo. Jednotlivec sa stráca v dave. 🙂

Komu je kniha Všetci spolu rátame určená

Túto knižku určite odporúčam všetkým vekovkám od 5 rokov vyššie. Je pritom úplne jedno, či vie vaše dieťa rátať do desať či do tisíc – to je vedľajšie. Je ideálna na celorodinné čítanie, lebo táto obrázková detektívka baví dospelých rovnako ako mladšie aj staršie deti.

V žiadnom prípade ju však nedávajte dieťaťu na samostatné čítanie – tým by ste ju zabili. Táto interaktívna „detektívka“ si vyslovene pýta minimálne dvojčlenné publikum.


Kniha Všetci spolu rátame vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Monokel. Má 64 strán a rozmer 244 × 337 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knižku mi venoval vydavateľ.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=777435&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>

MAXIPES FÍK (Rudolf Čechura, Jiří Šalamoun) – recenzia

Na rozdiel od mnohých iných večerníčkov zo 70-tych a 80-tych rokov, ktoré dnes v TV fungujú už len ako retro vata (a pozerajú ich skôr nostalgickí rodičia ako dnešné deti), Maxipes Fík je stále rovnako živý, vtipný aj výtvarne vydarený. Tento seriál už celé desaťročia patrí medzi najobľúbenejšie rozprávky. Neviem vôbec povedať, ktorý zo štyroch geniálnych tvorcov (scenárista Rudolf Čechura, herec Josef Dvořák, ktorý rozprávku nahovoril, ilustrátor Jiří Šalamoun a skladateľ hudby Petr Skoumal) na tom má väčší podiel.

A to isté platí aj o knižnej podobe. Napriek tomu, že knižka opisuje tie isté príbehy ako prvá séria známych večerníčkov, len v zhustenej a veľmi mierne pozmenenej forme, baví nás ju čítať stále dookola. Kým som si ju vypýtala z vydavateľstva Albatros, roky sme si ju pravidelne požičiavali z knižnice.

Ilustrácie v komiksových políčkach vyzerajú detsky ľahko a jednoducho, často až kostrbato. Ilustrátor Jiří Šalamoun (možno si jeho gargantuovské postavičky pamätáte aj z filmu Jak básníkům chutná život) si s proporciami hlavu neláme, veď je to kniha o disproporčne veľkej bytosti. Rovnako ako s proporciami narába aj s farbou: niekde jej je požehnane, inde len čierna a biela. Nedrží sa žiadnych pravidiel, ani pravidiel klasického komiksu (možno v 70-tych rokoch ani nemohol tento „buržoázny“ žáner otvorene napodobňovať). Napríklad obrázky sú poctivo číslované ako v nejakej odbornej encyklopédii. Aj vďaka tomu všetkému knižka stále pôsobí tak roztopašne ako sám Fík.

Maxipes Fík

Kus Šalamouna vo Fíkovi

Šalamoun navyše do políčok často vloží aj nenápadné vtipné detaily, takže ten, kto knižku preletí len kvôli príbehu, sa ochudobní o polovicu jej hodnoty. Vpašoval sem aj vtip, ktorý pochopia len tí, čo majú skúsenosť s logopédom. V rozhovore s Marekom Ebenom sebaironicky priznáva, že postava Fíka je do istej miery stelesnením jeho vlastnej „připitomělosti“. 🙂 Bavia sa aj o tom, že seriál vyvolal módnu vlnu plemena maxipes. 🙂

Moje škodoradostné deti najviac milujú situácie, v ktorých ľudia vydesení gigantickým hovoriacim psom odpadávali. Ale autor Rudolf Čechura mal omnoho živšiu fantáziu, humor nevyplýva len z Fíkových rozmerov. Rovnako obľúbená je aj scéna, kde Fík nechtiac autom zrazí hus. Zostane z nej len placka a tú si nešťastný farmár zroluje do rolky a odnesie. Keď budete počuť moje 5-ročné dieťa, ako vykrikuje Chcem pivo, chcem pivo, neposielajte na mňa sociálku, to si len pýta kapitolu o tom, ako Fík nedopatrením vypil celý sud piva (a odvtedy už nevyrástol ani o kúsoček – preto deti po ňom určite nebudú opakovať, aby sa im to náhodou nestalo tiež).

Maxipes Fík

Komu je kniha Maxipes Fík určená

Deťom od 4 rokov. Hoci má 80 strán, vďaka veľkým obrázkom ju prečítate celú na dva- trikrát. Rozdelením na políčka pripomína komiks, ale príbeh sa neodohráva v klasických komiksových bublinách, ktoré zvyčajne majú zle čitateľný lettering, ale v textových blokoch s normálnym tlačeným písmom. Preto je to jedna z najlepších knižiek na precvičenie čítania pre prvákov. Aj naša čitateľka začínala práve s ňou. 🙂


Kniha Maxipes Fík vyšla vo vydavateľstve Albatros (pôvodne v Mladých letách) v roku 2011. Má 80 strán a rozmer 195 × 255 mm.

V Albatrose už slovenskú mutáciu vypredali, ale v Martinuse ju, zdá sa, ešte zoženiete.

Knihu mi venovalo vydavateľstvo.

12 PŮLTÓNŮ. KNIHA O HUDBĚ (Zuzana Kisielewska, Jerzy Gruchot, Wojciech Koss) – recenzia

Frankovi Zappovi, ako sa spomína v úvode tejto knihy, sa pripisuje výrok, že písať o hudbe je ako tancovať o architektúre. Je to veľký nerozriešený filozofický problém, isté však je, že aspoň do istej miery sa to dá. Vo výbornej obrázkovej knihe Takto počujem (recenzia tu) sa autori pokúsili nakresliť hudbu a výsledok je celkom úchvatný. O to isté v niektorých ilustráciách išlo aj slávnym Mizielińským v knihe H.U.D.B.A. a v menšej miere sa to podarilo aj im. S ilustráciami a dizajnom sa krásne vyhrali aj tvorcovia portálovky 12 půltónů (veď je to kniha o umení), ktorá je dvojičkou H.U.D.B.Y.

Poľskí autori mali v oboch prípadoch rovnaký cieľ: pozrieť sa na hudbu, ktorej všadeprítomnosť z nej robí banálnu kulisu, z novej perspektívy. Aj také podceňované „žánre“ ako výťahové melódie alebo uspávanky majú v živote človeka významné funkcie. Hoci knižka Zuzany Kisielewskej nie je uceleným výkladom, ale skôr zbierkou zaujímavostí, určite o nej platí toto klišé: po jej prečítaní čitateľ už nikdy nebude konzumovať hudbu tak ako predtým.

Aj deti môžu rozumieť abstraktným pojmom

H.U.D.B.A. prináša skôr filozofický pohľad na vec, 12 půltónů hudbu rozoberá hlavne z uhla hudobnej teórie, histórie a vedy. Ale autorka aj tento zložitý obsah dokázala podať tak, aby ho pochopili aj deti. Práve preto nešla cestou uceleného výkladu – ten by ich unavil – ale rozdelila ho do viac či menej nezávislých kratučkých článkov. Keďže textu je málo, stránkam dominujú výrazne farebné ilustrácie, ktoré často pomáhajú výkladu. Slúžia tiež na to, aby si pri nich malá hlavička oddýchla a nezahltila sa množstvom faktov. Každý si tak knižku môže čítať vlastným tempom. Autorka má navyše dar vysvetliť komplikované pojmy deťom prístupným jazykom:

„Předpokládáme-li, že melodie je tou částí hudebního díla, která se zpívá, pak rytmus je to, na co se tancuje. Pokud si při poslechu hudby podupáváte nohou na podlaze nebo pokyvujete hlavou jako plastová kočička ručičkou, znamená to, že cítíte rytmus!“

Prečo je pesnička Someone Like You od Adele taká dojímavá

Rytmus je pravidelné striedanie zvukov a ticha (preto článok o titule 12 půltónů uverejňujem práve tento týždeň, keď sa v projekte Prečítané leto číta o tichu). Ticho je pôsobivé hlavne tam, kde je nečakané. Práve nepravidelnosti robia hudbu zaujímavou, ako sa v texte viackrát zdôrazňuje. Aj za dojímavosťou skladby speváčky Adele stojí práve narušenie očakávania:

„Balada Someone Like You v interpretaci britské zpěvačky se drží v durové tónině [v prvej kapitole sa píše, že pre smutné piesne je typická molová stupnica], ale přesto se při jejím poslechu stahuje hrdlo a z očí kanou slzy nejen jejím nejoddanějším fanouškům. Snad bychom si mohli pomyslet, že za vším stojí silný a krásný hlas vo spojení s dojemným textem. Jistě je to pravda, ačkoli mnohé nasvědčuje tomu, že klíčovou úlohu zde sehrál kraťoučký zvuk.

Ta tajemná notička je takzvaná appoggiatura (jinak řečeno dlouhá melodická ozdoba). Uslyšíte ji v refrénu Adeliny balady v okamžiku, kdy se její hlas trochu láme. Jedná se o hudební ornament, který je ve střetu s melodií a na chvíli jako by ji vykolejil z určené cesty. Tento okamžik v nás vyvolává napětí. Když se melodie vrátí na své místo, cítíme úlevu. Na takovéto změny v – jak by se mohlo zdát – předvídatelném vzorci naše nervová soustava záhy zareaguje: srdce nám bije hlasitěji, začínáme se potit… Tento stav v nás – v závislosti na aktuální náladě – umocňuje radost, anebo naopak smutek. Podobně na nás působí i nečekané změny hlasitosti, hudební barvy, nástup nového hudebního nástroje nebo prudké skoky z nízkých do vysokých tónů.“

Čo si evolučná psychológia myslí o vzniku hudby

Okrem vysvetlenia najzákladnejších pojmov a princípov muzikológie autorka zabŕdne aj do evolučnej psychológie. Z toho, že iní cicavci necítia rytmus, vyvodzuje, že zmysel preň sa u ľudí vyvinul vtedy, keď človek prestal chodiť po štyroch (nerozumiem tomuto argumentu, veď aj chôdza po štyroch je rytmická). Je tu aj zmienka o tom, že podľa Darwina mal spev u ľudí účinkovať rovnako ako u vtákov – prilákať samičky. Iná evolučná teória predpokladá, že hudba sa vyvinula zo spevavej reči matiek, ktoré sa prihovárajú deťom. Niektorí vedci zase predpokladajú, že ľudia práve hlasným spevom v minulosti odháňali divé šelmy.

Celá druhá kapitola sa venuje dejinám hudby – od spomínaných evolučných teórií jej vzniku cez prvý objavený zápis pesničky na mezopotámskych doskách, prepojenie matematiky a hudby v Pytagorovom učení, Platónovo opovrhovanie ludickou stupnicou (z ktorej vychádza dnešná moderná hudba), po vývoj cirkevného prístupu k hudbe vrátane radikálnych zmien Martina Lutera.

12 půltónů. Kniha o hudbě

Čo sa deje v mozgu, keď počúvame hudbu

V tretej a štvrtej kapitole sa píše o účinkoch hudby na človeka (a rastliny!). Podľa výskumov chirurgovia, ktorí pri operácii počúvajú hudbu, dosahujú lepšie výsledky. Stayin Alive im dokonca môže poslúžiť ako metronóm na určenie tempa masáže srdca. Okrem lepšieho sústredenia hudba pomáha aj proti bolesti a na zníženie hladiny stresového hormónu kortizolu. Keď sa však púšťa príliš nahlas, môže to byť, naopak, poriadny stres. Takto Američania vyhnali panamského diktátora Manuela Noriegu z vatikánskeho veľvyslanectva, kde sa pred nimi ukrýval. Bez prestávky v okolí ambasády púšťali extrémne hlasnú hudbu takých skupín ako AC/DC a Van Halen. Štúrovčania by vedeli rozprávať.

Orchester priamo v boji využíval aj Napoleon Bonaparte; spevom sa do bojovej nálady dostávajú Indiáni. Kolektívny spev vyvoláva produkciu hormónu oxytocín (ten veľmi dobre pozná každá matka ako hormón spolupatričnosti a lásky), preto sa hojne využíva v športe a v politickom boji, ako napríklad zakázané estónske ľudové piesne počas spievajúcej revolúcie. V roku 1988 sa do protestného zboru zapojilo 300 tisíc ľudí, čo je jedna štvrtina celej populácie.

Hudba vyvoláva tiež produkciu ďalších hormónov – dopamínu a dokonca aj prolaktínu (tak asi preto v Slunce, seno, jahody púšťali kravám hudbu! Vyššiu dojivosť v takomto experimente potvrdil aj britský výskum). Autorka sa tiež venuje individuálnym a kultúrnym rozdielom vo vnímaní melódií. To, čo sa nám páči, je totiž kultúrne podmienené:

„To, jestli se vám určitá melodie líbí, nebo ne, závisí do značné míry na kultuře, v níž jste vyrostli. Melodie svým původem z Evropy, Indie, arabských zemí nebo Japonska přece znějí dost odlišně, jako by se skládaly z úplně jiných zvuků. A v určitém smyslu to tak skutečně je. V různých koutech světa se totiž při tvoření melodií využívají jiné stupnice, tedy něco jako soubory hudebních zvuků. Oktáva, která je obvyklá v Evropě, se dělí na dvanáct dílků. Ty se označují jako půltóny. Toto dělení se využívá u většiny hudebních nástrojů. Příkladem může být klaviatura klavíru, která se skládá z posloupnosti dvanácti kláves (sedmi bílých a pěti černých).

Naopak v tradiční arabské hudbě se oktáva dělí na sedmnáct částí, a v indické dokonce na dvaadvacet, navíc nerovnoměrně! Znamená to, že v melodiích, které z těchto stupnic vycházejí, jsou nejmenší intervaly (tedy vzdálenosti mezi zvuky) třetina nebo čtvrtina tónu, které Evropané nejenže nemohou zazpívat, ale v řadě případů dokonce ani uslyšet.“

Komu je kniha 12 půltónů. Kniha o hudbě určená

Málokedy vo svojich článkoch uvádzam toľko úryvkov z knihy – aj z toho vidieť, ako ma tento titul zaujal. Je to jedna z tých vzácnych kníh, ktoré si s rovnakým nadšením číta dieťa aj rodič. Primárne je určená školákom asi od 10 rokov (počíta sa s tým, že dieťa už napríklad vie, čo sú to hormóny, tóny, noty). My ju máme doma len krátko, nestihla som si ju prečítať s deťmi, preto neviem povedať z prvej ruky, ako na ňu zareagujú mladšie deti. Predpokladám však, že s pomocou rodiča (a vďaka veľkým farebným obrázkom) ju zvládne aj kategória 7-8.

A určite si ju viem predstaviť aj ako vyučovaciu pomôcku. Napríklad na takejto skvelej hodine hudobnej výchovy, aká sa podarila v Školskom klube 17. apríla.

Kniha o hudbě

Kniha 12 půltónů vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Portál. Má 128 strán a rozmer 148 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne Triangl. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

DŮM ČÍSLO 226 (Jana Šrámková, Andrea Tachezy) – recenzia

Andreu Tachezy poznáme z Emy a ružovej veľryby (recenziu som písala pre web Prečítaného leta). Hlavné hrdinky z oboch titulov sa na seba dokonca aj dosť podobajú. Ilustrácie sú rovnako milé, ale v Dome číslo 226 sa Tachezy posunula ďalej (a získala zaň okrem iného aj významné české ocenenie Zlatá stuha). Je to jedna z mála kníh, kde výtvarná technika zmysluplne odráža hlavnú myšlienku knižky.

Andrea Tachezy do svojich typických nežných obrázkov ceruzkou vložila „vintage“ fotky rodinného domu a členov vlastnej rodiny. Tieto koláže presne odrážajú, ako funguje naša pamäť: aj to málo, čo si pamätáme z detstva, je už pomerne vyblednuté, čierno-biele, útržkovité (ako tie fotky), a zvyšok je už len fabulácia nášho mozgu (tú v knižke reprezentujú dokreslené ilustrácie). Nie sú to len „intelektuálne hrátky“, vnímajú ich aj deti. Toto balansovanie na pokraji faktografického žánru (portrét vlastnej rodiny a domu) a klasickej rozprávky naša sedemročná prváčka vedela rozkódovať celkom presne, pre päťročnú hlavičku to bolo trochu mätúce.

Babička bola fiškus

Kým mňa zaujalo hlavne prekračovanie žánrov a prepojenie literárnej a obrazovej časti, deťom sa najviac páčila postava sochy mimina – veľkého obézneho dieťaťa v plienke z priečelia domu, ktoré ožíva vždy, keď je Dorotka sama doma (jasné, Dorotka je jedináčik, preto si vymyslela takéhoto imaginárneho priateľa). Keď nie je nablízku žiadny dospelý, mimino jej trochu povýšenecky a uštipačne rozpráva, ako to v dome chodilo v minulosti: ako toto honosné rodinné sídlo postavil Dorotkin prapradedko Karel vedľa domu prvého predsedu československej vlády; aké hračky mali deti, ktoré v dome bývali pred Dorotkou; ako rodina mala svoju slúžku (je tu aj kópia časti jej pracovnej zmluvy). Deti najviac pobavila Dorotkina babička, ktorá ako dieťa nesmela vyjsť von bez pančušiek, ak bolo menej ako 18 stupňov. Preto si ich vždy skryla do starej králikárne, aby oklamala rodičov. Pozerať sa na starých rodičov ako na nezbedné deti, to je celkom nový uhol pohľadu. 🙂

Keď si ilustrátorka svoj rodinný album nakreslí

V jednom dokumente som videla, že Juraj Jakubisko má svoj maľovaný denník. Andrea Tachezy zase ilustrovala album rodinných fotiek. Tento súkromný projekt bol pre autorku určite jedinečnou zákazkou, aké sa robia len raz za život (prečítajte si rozhovor s ilustrátorkou o tejto knižke aj o tom, že jej dcéra Dorotka už nie je také malé dievčatko). Spolu s autorkou textu Janou Šrámkovou sa im ho podarilo predstaviť tak, aby bol zaujímavý aj pre širšie publikum. Dům číslo 226 rozhodne nie je len pre pár Pražákov, ktorí trpia nostalgiou za medzivojnovou Prahou.

Rodinná história z mikroúrovne prerastá do makroúrovne. Cez rozprávanie o Dorotkiných predkoch sa dozvedáme, ako sa žilo v minulosti: ako ľudia trávili voľný čas športom a hrami, aké oblečenie sa nosilo, ako a kam sa cestovalo.

Každá rodina má svojho pamätníka

Ďalší vydarený presah autorky umiestnili na koniec knihy; tentokrát je to presah do života čitateľa. V závere sa Dorotka s miminom lúči, lebo po dovolenke sa k nim nasťahuje nevládna babička. Prítomnosť dospelého v dome znamená len jedno – mimino z fasády už nebude môcť ožiť, vždy sa totiž môže zjaviť len deťom. Také sú pravidlá. Keď sa Dorotka trápi, kto jej teraz bude rozprávať o starých časoch, mama ju uteší, že všetky „babičky rady rozprávajú, len sa ich niekto musí spýtať.“ To je jasný odkaz všetkým čitateľom, že každá rodina má svojho pamätníka, svoje „mimino“. Len sa ho musí niekto spýtať. 🙂 Odporúčam si spolu s touto knihou zaobstarať aj zápisníky s predtlačenými otázkami Babička, rozprávaj a Dedko, rozprávaj. U nás sa už stránky zapĺňajú textom aj fotkami a je to naozaj zaujímavé čítanie!

Komu je kniha Dům číslo 226 určená

Na začiatku knihy má Dorotka sedem rokov, v závere už v škole preberajú delenie so zvyškom. Taký je asi aj vekový rozsah cieľovej skupiny čitateľov.


Kniha vyšla vo vydavateľstve Běžíliška v roku 2017. Má 76 strán a rozmer 240 × 330 mm. Momentálne je už skoro všade vypredaná, ale pripájam odkaz pre prípad, že by vyšla dotlač.

ŠLABIKÁR PÄŤMESTIA BARDEJOV, KOŠICE, LEVOČA, PREŠOV, SABINOV (Erik Jakub Groch, Juliána Chomová) – recenzia

Šlabikár päťmestia je súbor komiksov z piatich východoslovenských miest – Prešova, Bardejova, Levoče, Košíc a Sabinova. Väčšinou sú to staré povesti a legendy, ktoré vychádzajú z histórie týchto miest. Svoju knihu povestí má už asi každé slovenské mesto a väčšinou je to poriadna nuda, ktorá nezaujme nikoho okrem zopár lokálpatriotov. Ťažko môže byť niečo vzdialenejšie dnešnej dobe ako stredoveký žáner legendy o svätcoch. Autorovi Erikovi Jakubovi Grochovi a najmä ilustrátorke Juliáne Chomovej a dizajnérovi Martinovi Grochovi sa však podarilo urobiť zo Šlabikára päťmestia nádhernú a živú knihu, ktorá mala ohlas aj ďaleko za intravilánom spomínanej päťky. Namiesto hlúpych historizujúcich ilustrácií, ako pri tomto žánri býva zvykom, dali knižke radikálne (v roku 2013) novátorskú podobu.

Nestáva sa často, aby francúzske kníhkupectvo predávalo slovenské knihy v slovenčine, ale Šlabikár päťmestia je výtvarne aj remeselne taký zaujímavý, že sa zapáčil aj vo francúzsko-českom Editionlidu. Od nich získal aj cenu za najlepší komiks roku 2014. Výtvarnú a technickú kvalitu knihy ocenilo tiež naše ministerstvo kultúry. Tu je listovačka z Youtubu:

Knižná dielňa ukazuje, že tlač kníh môže byť umelecké remeslo

Táto krásna kniha vyšla v roku 2013. V tých časoch som kupovala každú peknú detskú knihu, ktorá u nás vyšla, pretože ich bolo tak málo. Na túto som však nevedela natrafiť v kníhkupectvách, takže niekoľko rokov strávila na mojom wishliste. To ešte znásobilo moju radosť, keď som sa k nej konečne dostala. V skutočnosti vyzerá ešte oveľa lepšie ako na fotke. Na prvý pohľad i na prvé chytenie je to výnimočná kniha. Čierno-modrá obálka s reliéfnymi dažďovými kvapkami je parádna.

Bardejov, Košice, Levoča, Prešov, Sabinov

Názov vydavateľstva Knižná dielňa je veľmi priliehavý, lebo s obálkou sa vyhrali aj po technickej stránke. Architekti pracujú s priznanými rúrami a konštrukčnými prvkami, ktoré normálne ostávajú skryté, a dizajnér Šlabikára päťmestia Martin Groch sa rozhodol priznať viazanie. Zboku knihy vidieť nitky zošívajúce stránky aj lepidlo. Každý, kto ju chytí do rúk, sa musí zamyslieť nad krehkosťou kníh. Geniálne. Naposledy som nad konštrukciou kníh rozmýšľala ako dieťa, keď sa mi dostali do rúk staré knihy, v ktorých bolo treba najprv rozrezať stránky. Táto je namiesto tradičnej decentnej bielej naschvál zošitá nápadnou čiernou niťou. Priznané sú aj holé a nezvyčajne hrubé dosky obálky. Ich hrany sú ostro zrezané a nie sú obalené fóliou. Surový remeselný efekt je veľmi pôsobivý a nijako neuberá na funkčnosti.

Masaker v perníkovej chalúpke

Hneď v ten deň, keď sme si túto nádhernú knihu s mierumilovným domčekom na obálke priniesli domov, som ju začala čítať deťom pred spaním. Ale sladká fasáda býva klamlivá, presne ako z rozprávky o perníkovej chalúpke. V ten večer sa asi detvákom snívali divoké sny, lebo veľmi rýchlo sme narazili na pasáže, kde vzduchom lietali odseknuté hlavy, ruky a iné časti tela. A to v ďalšej časti príde ešte väčší hardcore. Scény z bojiska, mučiarne a popraviska sú naozaj expresívne a detailné. Z psychohygienických dôvodov sme sa ku knihe už s deťmi nevrátili, a tak si ju čítam potajme sama. 🙂

Na zadnej strane sa na moje zdesenie píše, že kniha je určená deťom od 4 do 8 rokov. To musí byť zlý vtip alebo totálna neznalosť detskej psychiky. Názov knihy (šlabikár), kreslené ilustrácie, hrubé stránky, selanková až rozprávková atmosféra – všetko evokuje knihu pre najmenších čitateľov. Z omylu však rýchlo vyvedie krv, ktorá tu tečie potokom.

Kontrastov je tu viac. Žáner stredovekých povestí vo forme komiksu. Pomedzi to osobný príbeh rozprávačovho (autorovho?) otca z povojnových čias. Drsné príbehy a obrázky (vrany sa hostia na zvyškoch tela) sa striedajú s rozprávaním o šikovných (Majster Pavol z Levoče), smelých, čestných, skromných a pobožných ľuďoch. Taká bola aj Sabina, podľa ktorej dostalo mesto Sabinov svoje meno. Zachránila kráľa Bélu IV. pred istou smrťou, ale za tento čin si odmietla zobrať peniaze. Kráľ jej tak za odmenu postavil krásny domček – dom s číslom 72 z obálky knihy. Zaujímavé je, že hoci kniha je plná naozaj explicitného násilia, posledný komiks – o židovskom dievčati Ester, najlepšej kamarátke rozprávačovej mamy – sa zobrazeniu násilia naopak úplne vyhol. Ani kapitola z Košíc, Môj otec, neprekračuje na rozdiel od stredovekých kapitol istú mieru v zobrazovaní násilia. Aj tu sa ukazuje, že ľudský súcit sa obmedzuje na obete, ktoré sú nám blízke geograficky i časovo.

Komu je určená kniha Šlabikár päťmestia

V istom veku je fascinácia krvou asi prirodzená, nemá zmysel si pred tým zakrývať oči. Ak vaše dieťa číta upírske ságy a pozerá horory, potom už bude asi pripravené aj na túto knihu. Ale rozhodne to nebude pred 10. narodeninami!


Šlabikár päťmestia vyšiel v roku 2013 vo vydavateľstve Knižná dielňa. Má 104 strán a rozmer 214 × 283 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

PŘÍBĚHOSTROJ (René Nekuda, Marie Urbánková, Johana Švejdíková, Tereza Lukešová, Aneta Františka Holasová) – recenzia

Příběhostroj v Česku nominovali na najlepšiu knihu roka a medzi top 6 najlepších kníh roka 2019 som ho vo svojom videu pre projekt košickej knižnice zaradila aj ja. S deťmi sme už prečítali stovky kníh, takže málokedy sa stane, že si poviem, že takáto kniha tu ešte nebola. Pre tento výnimočný počin fantastického vydavateľstva Labyrint/Raketa to platí na sto percent. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že René Nekuda dokázal knihu ako médium posunúť novým smerom a že môže veľmi smelo konkurovať legendárnemu Hervému Tulletovi.

  • Příběhostroj

Táto knižka mi pripomenula, ako som pred rokmi uspávala svoje prvé dieťatko. Večer si malá slečna vždy objednala vlastnú súkromnú rozprávku. Zadala mi dve-tri postavy a ja som vymýšľala, čo sa im prihodilo. Po čase som prišla na to, že to takto funguje v mnohých rodinách. Deti si zjavne vedia užiť to, keď neopakovateľná rozprávka existuje len tu a teraz a len pre ne. Radosť bola obojstranná. Aj ja som zistila, aké príjemné je oprášiť netušené zákutia kreativity.

Keď vyšiel Příběhostroj, veľmi som sa potešila, že niekto tento koncept spracoval do knižnej podoby. A ešte lepšie je, že v tomto prípade sa úlohy obrátili, a rozprávačmi sú deti.

Tento stroj na príbehy funguje dokonale!

Keby to bolo na mne, bol by Příběhostroj ďalšou povinnou učebnicou. Vrelo ho tiež odporúčam všetkým logopédom a, samozrejme, deťom od 5 do 13 rokov. Autor René Nekuda sa živí vedením kurzov tvorivého písania a jeho námety skutočne prebudia fantáziu aj v tom najpasívnejšom človeku. Moje deti sa trhali o to, kto bude „žrebovať“ nový príbeh. Aj témy a postavy sú zvolené tak, aby podnecovali detskú predstavivosť: ježibaba, kvapka neviditeľnosti, čarovať, lúpež, zvláštna továreň, strašidelný zámok, rozhnevaný škriatok, uhranúť, pirát, tajná chodba, polnočný ples, lakomá grófka. S takýmto materiálom nuda naozaj nehrozí!

Ako sa žrebuje príbeh

Každá dvojstrana tejto hrubej knižky má totožnú štruktúru. Okrem veľkej ilustrácie a inštrukcií k špeciálnej úlohe sú v každom rožku stránky navzájom nesúvisiace slovíčka. Označujú postavy, miesto deja, predmet a činnosť. Sú to ingrediencie pre príbeh, ktorý treba vymyslieť. Pre každý príbeh deti potrebujú päť týchto slovíčok a vyberajú si ich žrebovaním – päťkrát knihu otvoria na náhodnej strane. Ak im uprostred príbehu dôjde predstavivosť, môžu si dožrebovať ďalšie postavy, miesta alebo aktivity.

Nápad so žrebovaním je geniálny. Nielenže tvorcovia dostali do knihy prvok hry (podobne ako spomínaný Tullet) a dosiahli celkom novú úroveň interaktívnosti, ale takouto jednoduchou fintou sa im podarilo tiež docieliť, že deti nefrflú, že z daných „prísad“ nevedia vytvoriť žiadny príbeh. Veď si ich vybrali samy! Výborné!!

Čo keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci?

Moje deti hra na žrebovanie veľmi silno drží aj po niekoľkých mesiacoch. Ale ak by ich to predsa len prestalo po čase baviť, na takmer každej stránke sú aj úlohy, kde treba naznačené napínavé situácie dorozprávať podľa vlastného uváženia. Čo by sa napríklad stalo, keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci? Pomohli by jej? Niektoré deti môžu mať pred aktívnym vymýšľaním príbehov blok a príbeh im napadne skôr pri kreslení. Aj na ne tvorcovia mysleli a vložili sem pár úloh v štýle doodle, kde treba najprv kresliť. Potom sa už komentár k obrázku vymyslí jednoduchšie.

Keď som napísala, že si knihu viem veľmi dobre predstaviť ako pomôcku v škole, nemyslím tým len rozvíjanie slovnej zásoby a syntaxe malých prváčikov. Niektoré úlohy nenápadne, ale premyslene rozvíjajú rozmýšľanie o výstavbe textu, ako napríklad Nákupný košík:

„Někdy stačí opravdu málo, aby vznikl zajímavý příběh!

Nalep si do košíku etikety různých výrobků, které najdeš doma.

Pak si představ, že ve frotě u pokladny stojí člověk, jenž má ve svém košíku přesně tento nákup. Kde to je? Co ho k takovému nákupu vedlo? Proč chce nakoupit právě tyto výrobky? Vylosuj si slovo z pravého dolního rohu a zapoj ho do příběhu.“

Pegas Braillovým písmom

To zďaleka nie je všetko. Táto kniha ma neprestáva prekvapovať. Okrem vymýšľania príbehov sú tu aj úplne iné typy úloh:

„Zavaž si oči šátkem a nakresli poslepu krajinu, kde by mohl žít báječný Pegas. Vyprávěj příběh okřídleného koně, který se odehrává právě na tomto místě. Víš, co je to Braillovo písmo? Když otočíš stránku, objevíš tam shluk teček. Propíchej je jehlou nebo kružítkem a otoč list zpět. Zavři oči a zkus písmena prsty přečíst. Písmem pro nevidomé je tu napsáno PEGAS.“

Keď knihu tvoria profesionáli

Prečo takúto potrebnú knižku nevydal niekto už dávno? Pretože ak by nebola dotiahnutá do detailov, tak ako je dotiahnutý Příběhostroj, tak by nefungovala. René Nekuda však presne vie, ako na to. Už pred Příběhostrojom vydal úspešný Kreativní zápisník pre dospelých. Na príbehoch a tvorivom písaní si založil svoj biznis a evidentne vie, o čom hovorí. Navyše na Příběhostroji spolupracoval s celým tímom skvelých ilustrátoriek z fantastického časopisu Raketa. To, že na tejto hrubej knihe robili až štyri, je veľmi dôležité – každý obrázok je trochu iný, každý je inšpiratívny iným spôsobom. A všetky sú krásne!

Komu je kniha Příběhostroj určená

Deťom od päť-šesť rokov. To však vôbec neznamená, že nebude baviť aj podstatne staršie deti. Dôležitejší ako vek je v tomto prípade asi počet detí v rodine. Čím väčšie publikum, tým väčšia zábava!

Bonus

Tip na hru s textom pre starších: vymyslite príbeh, kde sa budú všetky slová začínať na rovnaké písmeno. Autori stránky pripojili aj pár tipov, ako na to.


Knihu Příběhostroj vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Labyrint/Raketa. Má 140 strán a rozmer 210×260 mm. Vytlačili Tiskárny Havlíčkův Brod a.s. (tu si môžete prečítať, prečo zverejňujem informáciu o tlačiarňach). Tu je odkaz na knižku v Martinuse.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.