DIEVČATKO MOMO A STRATENÝ ČAS (Michael Ende) – recenzia

Ako som písala v článku o Anne od Josteina Gaardera, niektoré knihy si musia pár rokov počkať, aby boli naplno aktuálne. Nadmerný konzum a naháňanie sa za „užitočne“ stráveným časom (najmä vo vzťahu k deťom), ktoré sú hlavnými témami sci-fi príbehu Dievčatko Momo a stratený čas, ešte nikdy neboli také aktuálne. Táto kniha Michaela Endeho (autora Nekonečného príbehu) pritom vznikla už začiatkom 70-tych rokov.

Siví mužíci

Časť nasledujúcej pasáže o sivej armáde, ktorá využíva slabosti ľudí na to, aby od nich získavala čas, odcitovala aj autorka Krotiteľov displejov – až vás zamrazí, ako presne sa tento opis hodí na sociálne siete.

Michael Ende Momo

Títo záhadní siví mužíci vtrhli do mestečka dobrých chudobných ľudí a finančnou terminológiou ľudí po jednom presvedčili, že „hluché“ časti dňa sú stratou času, a ak by ich ušetrili, mali by sa lepšie. V meste tak neostal priestor na radosť, hru, zábavu, oddych ani medziľudské vzťahy. Deti, na ktoré rodičia odrazu nemali čas, boli zahrnuté hračkami, ale nevedeli sa s nimi hrať ani sa k sebe slušne správať.

„Nenápadne sa usadili v živote veľkého mesta a jeho obyvateľov. A krok za krokom, bez toho, že by to bol dakto zbadal, každý deň sa predierali ďalej a ujímali sa rozličných ľudí.

Každého, koho si vybrali pre svoje zámery, poznali už dávno predtým, ako postihnutý o tom čo i len tušil. Vyčkávali iba na pravú chvíľu, kedy sa ho zmocniť. A urobili všetko, aby táto chvíľa nadišla.“

Michael Ende Momo

Holiča Fusiho napríklad siví mužíci naverbovali, keď ho na chvíľu prepadli pochybnosti o zmysle jeho života:

„– Ktože som ja vlastne? Stal sa zo mňa bezvýznamný holič. Keby som bol žil správnym životom, bol by zo mňa celkom iný človek!

Ako si taký správny život zabezpečiť, to pánovi Fusimu, pravdaže, jasné nebolo. Predstavoval si pod tým niečo významné, niečo prepychové, čo možno vidieť napríklad v ilustrovaných časopisoch.

– Ale, – uvažoval namrzene, – na také dačo by som nemal pri svojej robote čas. Lebo na správny život treba mať čas. Človek musí byť slobodný. Na ja ostanem po celý život väzňom cvakania nožníc, prázdnych rečí a mydlovej peny.“

Presne v tej chvíli Fusiho navštívil agent XYQ/384/b, rozpočítal celý jeho dovtedajší život na sekundy, ekonomickým slovníkom ho presvedčil, že svoj život premrhal a ponúkol mu Faustovskú zmluvu so Sporiteľnou času, vďaka ktorej v budúcnosti vraj dokáže čas ušetriť:

„Spánok 441 504 000 sekúnd

Práca 441 504 000 sekúnd

Výživa 110 376 000 sekúnd

Matka 55 188 000 sekúnd

Papagáj 13 797 000 sekúnd

Nákup atď 55 188 000 sekúnd

Priatelia, spev atď 165 564 000 sekúnd

Tajomstvo 27 594 000 sekúnd

Oblok 13 797 000 sekúnd

Spolu 1 324 512 000 sekúnd

– Táto suma, – povedal sivý pán a ceruzou niekoľkokrát zakopal tak silno na zrkadlo, že to znelo ako výstrely z revolvera, – táto suma je teda čas, ktorý ste už doposiaľ stratili. Čo na to poviete, pán Fusi?“

Dievčatko Momo a stratený čas

Agent XYQ/384/b Fusimu radí, ako má usporiť čas

Ako sa dá usporiť čas? Agent XYQ/384/b Fusimu odporúča, aby robil len to, čo je nevyhnutné, aby zákazníkov namiesto polhodiny holil len pätnásť minút, aby vynechal všetky debaty, všetky sociálne kontakty, ktoré ho oberajú o čas, matku dal do starobinca, prestal so spevom, čítaním a zbavil sa neužitočného papagája.

„– No dobre, – uvažoval pán Fusi, – to všetko môžem robiť, ale čas, ktorý mi takto zvýši – čo s ním? Mám ho odovzdávať? Ale komu? Či ho mám doma ukladať? Ako sa to všetko robí?

– S tým, – sivý pán sa po druhý raz sucho usmial, – si nerobte nijaké starosti. To nechajte pokojne na nás. Môžete si byť istý, že sa nám z vášho usporeného času ani ten najmenší zlomok nestratí. A zbadáte, že vám nič nezvyšuje.“

Ende, ktorý napínavý dej občas pribrzdí presnými psychologickými pozorovaniami, dokonca z reálneho sveta odpozoroval, že tento súboj hodnôt prebieha aj v rovine jazyka. Siví mužíci sa vnúteným sloganom Čas sú peniaze snažia potlačiť pravdu, ktorú reprezentuje dievčatko Momo: „Čas je život. A život býva v srdci.“ A tak sa v čoraz smutnejšom meste začínajú objavovať heslá o tom, že časom treba šetriť.

Faust a Mefistofeles pre deti

Siví mužíci s každým dospelým podpíšu zmluvu o šetrení času. Sľubujú, že po pár rokoch im naraz vrátia násobok ušetreného času. Áno, je to motív nešťastného Fausta a Mefistofela (Ende je Nemec). Margarétou je tu Momo. Mám rada tento žáner detských variácií klasických diel.

Zaujímavou knižku robí aj výber postáv. Väčšina tvorcov detských kníh sa riadi heslom, že postavy v literatúre pre deti by im mali byť vzorom. Nuda. Ende si však vybral naozaj netradičných hrdinov: impulzívneho lenivca Gira, ktorý svoje nápady nikdy poriadne nedomyslí, nechce sa mu pracovať a aj ku pravdovravnosti má dosť svojský postoj; a jeho pravý opak, upratovača Beppa. Ten je nerozhodný až do tej miery, že ho ostatní považujú za psychicky chorého. 🙂 Momo tiež nie je práve žiarivý príklad pre deti: je to bezdomovkyňa (ušla z detského domova), ktorá squattuje na okraji mesta. Aký kontrast s marvelovskými superhrdinami! A predsa táto nekonvenčná trojica (v závere už len Momo) spasí svet.

Dolce vita

Keď čítate Dievčatko Momo a stratený čas, je dobré poznať pár detailov z autorovho životopisu. A nielen preto, že je to taká superstar (nominácia na cenu Hansa Christiana Andersena a desiatky miliónov predaných výtlačkov po celom svete). Na knihe sa jasne prejavilo, že autor ju napísal po presťahovaní z rodného Nemecka (silne ho ovplyvnili zážitky z vojny v detstve; ako starší sa zapojil do odboja proti SS) do Talianska, ktoré je známe svojím životným štýlom dolce vita. Preto majú niektoré postavy talianske mená.

Momo

Nebýva to na tomto blogu zvykom, ale celkom zámerne som neuviedla meno ilustrátorky vedľa mena spisovateľa. Ich podiel na knihe totiž nie je vôbec súmerný. Nikola Aronová bola v čase vydania knihy ešte stále študentkou a možno mohli vo Verbariu zveriť takúto vzácnu knihu predsa len niekomu skúsenejšiemu.

Komu je kniha Dievčatko Momo a stratený čas určená

Na obálke sa udáva vek 9+, ale toto si musí určiť každý sám. V podstate hlavným kritériom je, či dieťa zvládne prečítať celú knihu. Má 300 strán! Milióny predaných výtlačkov dosvedčujú, že Michael Ende vie písať tak pútavo, že by to pre pokročilejšieho čitateľa nemal byť problém.

Ende mal ambície aj v oblasti dospeláckej literatúry a vidieť to aj na výbere tém (nadmerný konzum), preto Momo určite osloví aj niektorých rodičov. Odporúčam čítať spolu/paralelne s dieťaťom, lebo pre malú hlavičku bude zážitok z knihy taký silný, že ho pravdepodobne bude chcieť ešte spracovať v rozhovore s autoritou. 🙂 Niekedy sa s potomkami ťažko komunikuje o hlbších témach, ako sú životné hodnoty – dospelí chcú poučovať a deti nechcú počúvať. Dievčatko Momo a stratený čas je výborná príležitosť začať takýto dialóg na neutrálnom bode!


Knihu Dievčatko Momo a stratený čas vydalo v roku 2018 (2. vydanie v 2019) vydavateľstvo Verbarium. Má 304 strán a rozmer 150 × 210 mm. Tlač: Central Dabasi Nyomda Zrt. Prvý slovenský preklad nemeckého originálu pod názvom Hodinový kvet vyšiel v roku 1979 vo vydavateľstve Mladé letá. Knihu si môžete kúpiť tu.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Verbarium.

ŠTYRIA MAČKATIERI (Alexandra Pavelková, Ľudka Žoldáková) – recenzia

Štyria mačkatieri je príbeh štyroch opustených mačiatok, ktoré by iste neprežili, keby ich našiel ktokoľvek iný ako rodina záchrancov mačiek z knihy.

Ich domácnosť je hotový mačací raj. Okrem štyroch mačiatok tu už bývajú dve dospelé mačky a občas tu prechodne ubytujú aj iných opustených úbožiakov, ktorí potrebujú nakŕmiť, okúpať, odblšiť, odčerviť a nájsť nový domov.

Vždy odchádzajú navždy

Štyri+ mačky v jednej domácnosti, to vyzerá ako námet na dobrú komédiu. Aj ilustrácia na obálke a nadpis výdatne podporujú predpoklad, že pôjde o zábavu v štýle Tajného života maznáčikov. Jasné, ani táto rodina sa nevyhne katastrofám. Občas lietajú taniere, občas vankúše, občas aj mačky. Vtipné sú aj mačacie komentáre, ktoré svojich pánov volajú Veľké mačky:

– Odišli navždy? pýta sa malé vystrašené mláďatko, keď sa domáci jedného dňa zbalia a odídu.

– Áno, vždy odchádzajú navždy, odpovedá najstaršia a najufrflanejšia mačka v domácnosti.

Prečo kocúri nespia a nejedia

Štyria mačkatieri je však hlavne denník superstarostlivej ženy, ktorá tieto zvieratá miluje tak úprimne, že sa celý jej život točí okolo nich. Príhody svojich miláčikov opisuje tak detailne, až je jasné, že nie sú vymyslené, ale stali sa presne tak, ako ich autorka opisuje – koridor z diek zrolovaných do štrúdle, aby sa mačiatko, ktoré sa neúspešne učí chodiť, nedoudieralo, to nevymyslí žiadny spisovateľ. Preto mi trochu vadí neustále striedanie perspektívy – raz je rozprávačom mačka, ktorá sa na ľudské aktivity pozerá svojou optikou, raz človek, ktorý sa zabáva na vyčíňaní malých nezbedníkov. Oveľa viac by sa mi páčilo, keby sa spisovateľka za anonymného rozprávača neskrývala a otvorene písala v prvej osobe, tak ako Gabriela Futová v knihe Môj malý zverinec.

Zdroj: Slovart

Deťom však takéto drobnosti prekážať určite nebudú, aspoň tie moje takéto skutočné príbehy zo života zvierat milujú. Knižku určite odporúčam všetkým, ktorí už mačku doma majú. V mnohých príhodách určite spoznajú aj svojho nezbedníka. Autorka deťom citlivo vysvetlí aj také témy, ako je sterilizácia, a prečo je potrebná; prečo kocúri nespia ani nejedia, keď majú „ruju“, a pripraví ich aj na to, že mačky niekedy z domu môžu ujsť. Ak rodinná rada ešte len zvažuje, či si mačku zaobstaráte, odporúčam vám túto knihu ešte viac. Deti sa z prvej ruky dozvedia, že mačky nie sú len plyšové hračky, ale je s nimi aj naozaj veľa starostí. A vymieňať mačací záchod a utierať zablatené labky je to najmenej.

Zdroj: Slovart

Čo znamená starať sa o mačky

Rodina z knižky sa totiž ujala dvoch postihnutých mačiatok, ktorým v mozgu chýba rovnovážne centrum. Kým ich naučia ako-tak chodiť, musia prerobiť celý byt (molitan na rohy, koberce do celého bytu, hoci muž má silnú alergiu na prach aj mačaciu srsť) a hlavne s nimi do úmoru cvičiť každý deň. Takúto VIP starostlivosť určite nemajú ani niektoré deti. Okrem toho zvieratá chodia k veterinárovi ako na klavír. Jasný odkaz knihy je, že mačky nie sú pre každého. Keď sa rodina rozprávačky rozhodla dať dve zo svojich mačiatok na adopciu, odmietla mnohých záujemcov, kým sa zhodli, že pre ne našli tú správnu opateru. Keď si vaši potomkovia prečítajú Štyroch mačkatierov, budú mať celkom jasnú predstavu, čo to znamená starať sa o zviera. Domáca debata o tom, či to zvládnete, bude vyzerať inak. Možno aj deti sebakriticky uznajú, že by to nemusel byť dobrý nápad.

Ak sa napriek tomu presvedčiť nedajú, aspoň sa dozvedia veľa praktických informácií. Napríklad na oknách musia byť mriežky – inak by mačka mohla vyskočiť z okna, keď zazrie nejakého vtáčika. Alebo že niektoré druhy mačiek nemajú spodnú vrstvu chlpov, a preto je im v zime vonku chladno. Keď nasneží, treba sa starať aj o mačacie labky.

Zdroj: Slovart

V prvom rade sú však Štyria mačkatieri dojemné čítanie o tom, aký hlboký vzťah sa môže vytvoriť medzi mačkou a človekom. Keď Alexandra Pavelková opisuje, ako ju jej miláčikovia usilovne liečili z choroby, spomenula som si na Jána Uličianskeho, ktorý vo svojom Leonardovi opisuje veľmi podobný zážitok. Začínam veriť tomu, že mačky majú túto superschopnosť. 🙂

Na Slovensku vychádza toľko detských kníh ako nikdy predtým. Aj preto dostávajú šancu mladí ilustrátori bez veľkých skúseností. To je aj prípad Ľudky Žoldákovej. Jednotiacim prvkom jej ilustrácií je hra s tvarmi a opakovaním vzorov.

Komu je kniha Štyria mačkatieri určená

Deťom od šesť rokov.


Knihu Štyria mačkatieri vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Slovart. Má 176 strán a rozmer 165×230 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knižku mi venovalo vydavateľstvo Slovart.

MALÝ SAMURAJ (Icinori) – recenzia

Malý samuraj je ďalšia monoklácka kniha, ktorú som zaradila do najužšieho výberu toho najlepšieho, čo na našom trhu tento rok vyšlo. V kategórii najkrajšia detská publikácia roka podľa mňa nemá veľa konkurentov. Obe moje deti ju pri čítaní sledovali mimoriadne pozorne. Aj malí čitatelia vedia citlivo vnímať kvalitné ilustrácie.

Pokračovať v čítaní: MALÝ SAMURAJ (Icinori) – recenzia

MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

Nepoznám absurdnejšie divadlo ako vojenské prehliadky. Vojaci by predsa mali vzbudzovať strach, ale keď pochodujú ako baletky do rytmu hudby, vyvolávajú úplne iné pocity. Pochody pakistanských alebo indických vojakov, ktoré kolujú po internete, sú už na nerozoznanie od Ministry of Silly Walks od Monty Pythonovcov. To nie je demonštrácia sily, ale masovosti a podriadenosti, rovnako ako Spartakiáda. Nie náhodou si Pink Floyd vybrali vojenskú prehliadku za symbol školstva. Toto spojenie napadá aj mne, keď sledujem svoju prváčku, ako zúrivo bojuje s povinnými školskými úlohami. Nedávno sa naučila čítať a písať (nebola to zásluha školy) a rada by si to trénovala od rána do večera. Ale na to nemá čas, musí popísať tony papiera nezmyselnými čiarami, vlnovkami, lastovičkami. Prečo musia všetky deti písať identické písmená? Veď ani dospelí sa nedržia predlohy. Je mi z toho smutno.

Takáto je aj moja spomienka na komunizmus: zmes veľkolepých, ale prázdnych a nedotiahnutých projektov, nezmyselného zasahovania do súkromia a nátlaku, ktorý sa kaskádovito ťahal celou spoločnosťou a v nejakej forme dočiahol aj na tých najmenších. Fantastického Petra Sísa (o Komodo som písala tu) režim znechutil natoľko, že sa zo zahraničnej cesty do rodného Československa už nevrátil. Keď sa ho potom o mnoho rokov neskôr začali jeho vlastné deti pýtať na to, prečo emigroval, výtvarník SíS im to vysvetlil obrázkovou knižkou. Pred veľkým výročím novembrovej nežnej sme si geniálny Múr vytiahli z poličky aj my.

Pokračovať v čítaní: MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

LEON NEÓN (Jane Clarke, Britta Teckentrup) – recenzia

Obálka je čisté hmatové vytrženie: zamatovo hebké plochy sa striedajú s lesklými hladučkými. Garantujem vám, že neodoláte a budete po nich slastne krúžiť prstami :). K tomu pripočítajte krásne ilustrácie s neuveriteľne krikľavou oranžovo-ružovou – obálka sľubuje odvážnu knihu. Neviem, či je to len urbánna legenda, že výrazní ľudia majú radi výrazné farby, alebo je na tom niečo pravdy. V každom prípade by to vysvetľovalo, prečo deti milujú neónové farby. 🙂 Štuplíček knihu vybozkával ešte predtým, ako sme ju otvorili :). Bol to darček a mne bolo v tej chvíli jasné, že obdarovateľka trafila úplne presne. Konečne nám do knižnice pribudlo aj niečo pre celkom malých drobcov.

Pokračovať v čítaní: LEON NEÓN (Jane Clarke, Britta Teckentrup) – recenzia

CIKÁDA (Shaun Tan) – recenzia

Shaun Tan, „nobelovkár“ za detskú literatúru, je jeden z mojich obľúbených autorov detskej literatúry; jeho Pravidla léta sú podľa mňa asi najlepšia detská kniha. V jeho tvorbe sa to hemží všelijakými čudnými potvorami, patvormi, sci-fi strojmi. Ale najuletenejšia je, aspoň pre mňa, práve jeho Cikáda. Paradoxne, lebo na jeho pomery je táto kniha výnimočne realistická. Surrealistické kreatúry zmizli, zostala len surrealistická hra svetla a tieňa. Vystupujú tu len obyčajní ľudia a jedna cikáda. Ľudia aj prostredie, v ktorom pracujú, sú vyobrazení až mrazivo detailne a verne.

Shaun Tan Cikáda odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: CIKÁDA (Shaun Tan) – recenzia

ERIK/ERIC (Shaun Tan) – recenzia

Kafka v Metamorfóze použil ako symbol sociálneho vylúčenia, pocitu čudnosti, absurdnosti a znechutenia zo seba samého muža meniaceho sa na chrobáka. Shaun Tan zašiel ešte ďalej. Eric je tieň? plameň? list? vidlička? kvietok? mimozemšťan? Nevedno. Nijako nevieme uchopiť jeho identitu a ani vysloviť jeho meno – preto nám blahosklonne dovolil, aby sme ho volali Eric. Ale rovnako zvláštne sa cíti aj on v našom svete. Eric je totiž zahraničným študentom, ktorý prišiel na výmenný pobyt. Všetko, s čím sa stretáva, aj tie najbežnejšie veci, sú preňho nové. Aby autor zvýraznil pocit kultúrneho šoku, zmenšil ho na veľkosť orecha. Z tejto perspektívy bezbranný Eric objavuje náš svet, svet ľudí. V orechovej mierke vníma okolie inak ako my a pýta sa zvedavé otázky, na ktoré nevieme odpovedať. Pokračovať v čítaní: ERIK/ERIC (Shaun Tan) – recenzia

PREČO BÝVAME ZA MESTOM (Peter Stamm, Jutta Bauer) – recenzia

Čo si z prvého domu v detstve pamätáte vy? Mne sa vždy ako prvá, neviem prečo, vybaví chodba. Nakresliť jej pôdorys by som už asi presne nevedela, ani určiť farbu stien, spomínam si skôr na pocit bytia v chodbe, pocit, ktorý v mozgu blúdi úplne inými synapsiami ako slová. A toto je podľa mňa aj najzaujímavejšia myšlienka tejto knižky: uvedomenie si, že naše životy do veľkej miery určujú banálne veci ako trebárs modré svetlo z prvej kapitolky knižky (alebo obrazovky 🙂 ).

  • Prečo bývame za mestom odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: PREČO BÝVAME ZA MESTOM (Peter Stamm, Jutta Bauer) – recenzia

DŮM ZA MLHOU. KNIHA, DO KTERÉ SE MUSÍ KRESLIT! (Ester Stará, Milan Starý) – recenzia

Ja viem kresliť len…

U nás doma sa kreslia len tri skupiny obrázkov: princezné, rodinné portréty a dinosaury (plus sem-tam nejaké zvieratko). Deti sa často samy vytrénujú len v niektorých oblastiach a potom odmietajú kresliť všetko ostatné, pretože to „nevedia“. Ak ich trochu nenakopneme, tak v tomto omyle „ja viem kresliť len“ budú žiť aj v dospelosti. Knižiek s bláznivými dokresľovacími (doodle) úlohami je už dosť, ale žiadna iná neprinútila naše staršie dieťa (6 r.) kresliť také veci ako štruktúru dreva, povrch kameňov či knižiek. Alebo dokonca vrásky, chĺpky a žilky na ruke starého pána! Takto nenápadne autori nabádajú deti, aby si všímali detaily okolo seba. Vyskúšali alebo zopakovali sme si aj nové techniky, napríklad frotáž. Keď sa naše dieťa naučilo z knižky tieňovať, vedela som, že na blog zavesím oslavnú recenziu.

Pokračovať v čítaní: DŮM ZA MLHOU. KNIHA, DO KTERÉ SE MUSÍ KRESLIT! (Ester Stará, Milan Starý) – recenzia

FREE THE LINES – (Clayton Junior) – recenzia

V jednom rozhovore Daniela Olejníková, naša asi najoceňovanejšia ilustrátorka, opísala, ako tvorí. Ako prvé si určí isté mantinely: vyberie si techniku a zopár farieb, rozhodne sa, či bude používať štruktúru alebo len homogénne farebné plochy. A potom tieto limity prísne dodržiava. Clayton Junior si zadefinoval také neuveriteľne prísne obmedzenia, až sa celá knižka točí okolo nich. Používa len biele a čierne línie na modrom pozadí. Nič viac. Knižku dokonca aj pomenoval Free the Lines. Pripomína mi to román La Disparition od Georgesa Pereca, ktorý napísal bez toho, aby použil písmeno e (najfrekventovanejšie písmeno vo francúzštine!). Takéto cvičenia sú oslavou autorovej tvorivosti, ale aj inšpiráciou pre čitateľa.

Aj s okliešteným arzenálom Clayton Junior vytvoril hodnotnú knižku (Štuplík: „Je to krásna knižka“). Grafický minimalizmus ešte podčiarkuje, že ide o silent book. Zo všetkých knižiek bez slov, ktoré doma máme, je táto najjednoznačnejšia. Už po prvom spoločnom čítaní si ju Štuplíček čítal sám. Pekne nahlas. 🙂

Bonus: eko príbeh o rôznych prístupoch k prírode. Ako v správnej rozprávke, dobro (mačička, ktorá loví tradičným spôsobom sama pre seba) zvíťazí nad zlom (drancovanie morí veľkou rybárskou loďou). Keďže sme celkom nedávno dočítali Prieskumníka oceánu, kde sa vlečné siete spomínajú (recenzia tu), moje deti tento príbeh veľmi prežívali a úprimne sa tešili z toho, ako sa sympatickej mačičke podarilo okabátiť a premôcť veľkú nepriateľskú loď. Mimochodom, hra s perspektívou dáva tejto scéne špeciálne silný efekt.

Aj napriek výtvarnému minimalizmu v zošítku Free the Lines pri každom prezeraní objavujeme s deťmi nové detaily. Čo znamenajú zvislé pásy na hladine? Odrazy svetiel v prístave. Podobných ľahko dešifrovateľných „hádaniek “je tu viac.

Komu je kniha Free the Lines určená

Deťom od dvoch rokov; trojročné si ju už budú vedieť prečítať aj samy. Na jedno prečítanie zaujme aj šesťročných, ale pre nich je až príliš priamočiara, preto sa k nej vracať asi nebudú.

Ktoré silent books si obľúbili vaše deti? Čítajú si ich samy?


Knihu Free the Lines vydalo vydavateľstvo Words and Pictures v reedícii v roku 2018. Má 32 strán a rozmer 245×245 mm. Vytlačené v Číne. Kúpiť si ju môžete tu.