MALÝ SAMURAJ (Icinori) – recenzia

Malý samuraj je ďalšia monoklácka kniha, ktorú som zaradila do najužšieho výberu toho najlepšieho, čo na našom trhu tento rok vyšlo. V kategórii najkrajšia detská publikácia roka podľa mňa nemá veľa konkurentov. Obe moje deti ju pri čítaní sledovali mimoriadne pozorne. Aj malí čitatelia vedia citlivo vnímať kvalitné ilustrácie.

Pokračovať v čítaní: MALÝ SAMURAJ (Icinori) – recenzia

MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

Nepoznám absurdnejšie divadlo ako vojenské prehliadky. Vojaci by predsa mali vzbudzovať strach, ale keď pochodujú ako baletky do rytmu hudby, vyvolávajú úplne iné pocity. Pochody pakistanských alebo indických vojakov, ktoré kolujú po internete, sú už na nerozoznanie od Ministry of Silly Walks od Monty Pythonovcov. To nie je demonštrácia sily, ale masovosti a podriadenosti, rovnako ako Spartakiáda. Nie náhodou si Pink Floyd vybrali vojenskú prehliadku za symbol školstva. Toto spojenie napadá aj mne, keď sledujem svoju prváčku, ako zúrivo bojuje s povinnými školskými úlohami. Nedávno sa naučila čítať a písať (nebola to zásluha školy) a rada by si to trénovala od rána do večera. Ale na to nemá čas, musí popísať tony papiera nezmyselnými čiarami, vlnovkami, lastovičkami. Prečo musia všetky deti písať identické písmená? Veď ani dospelí sa nedržia predlohy. Je mi z toho smutno.

Takáto je aj moja spomienka na komunizmus: zmes veľkolepých, ale prázdnych a nedotiahnutých projektov, nezmyselného zasahovania do súkromia a nátlaku, ktorý sa kaskádovito ťahal celou spoločnosťou a v nejakej forme dočiahol aj na tých najmenších. Fantastického Petra Sísa (o Komodo som písala tu) režim znechutil natoľko, že sa zo zahraničnej cesty do rodného Československa už nevrátil. Keď sa ho potom o mnoho rokov neskôr začali jeho vlastné deti pýtať na to, prečo emigroval, výtvarník SíS im to vysvetlil obrázkovou knižkou. Pred veľkým výročím novembrovej nežnej sme si geniálny Múr vytiahli z poličky aj my.

Pokračovať v čítaní: MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

LEON NEÓN (Jane Clarke, Britta Teckentrup) – recenzia

Obálka je čisté hmatové vytrženie: zamatovo hebké plochy sa striedajú s lesklými hladučkými. Garantujem vám, že neodoláte a budete po nich slastne krúžiť prstami :). K tomu pripočítajte krásne ilustrácie s neuveriteľne krikľavou oranžovo-ružovou – obálka sľubuje odvážnu knihu. Neviem, či je to len urbánna legenda, že výrazní ľudia majú radi výrazné farby, alebo je na tom niečo pravdy. V každom prípade by to vysvetľovalo, prečo deti milujú neónové farby. 🙂 Štuplíček knihu vybozkával ešte predtým, ako sme ju otvorili :). Bol to darček a mne bolo v tej chvíli jasné, že obdarovateľka trafila úplne presne. Konečne nám do knižnice pribudlo aj niečo pre celkom malých drobcov.

Pokračovať v čítaní: LEON NEÓN (Jane Clarke, Britta Teckentrup) – recenzia

CIKÁDA (Shaun Tan) – recenzia

Shaun Tan, „nobelovkár“ za detskú literatúru, je jeden z mojich obľúbených autorov detskej literatúry; jeho Pravidla léta sú podľa mňa asi najlepšia detská kniha. V jeho tvorbe sa to hemží všelijakými čudnými potvorami, patvormi, sci-fi strojmi. Ale najuletenejšia je, aspoň pre mňa, práve jeho Cikáda. Paradoxne, lebo na jeho pomery je táto kniha výnimočne realistická. Surrealistické kreatúry zmizli, zostala len surrealistická hra svetla a tieňa. Vystupujú tu len obyčajní ľudia a jedna cikáda. Ľudia aj prostredie, v ktorom pracujú, sú vyobrazení až mrazivo detailne a verne.

Shaun Tan Cikáda odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: CIKÁDA (Shaun Tan) – recenzia

ERIK/ERIC (Shaun Tan) – recenzia

Kafka v Metamorfóze použil ako symbol sociálneho vylúčenia, pocitu čudnosti, absurdnosti a znechutenia zo seba samého muža meniaceho sa na chrobáka. Shaun Tan zašiel ešte ďalej. Eric je tieň? plameň? list? vidlička? kvietok? mimozemšťan? Nevedno. Nijako nevieme uchopiť jeho identitu a ani vysloviť jeho meno – preto nám blahosklonne dovolil, aby sme ho volali Eric. Ale rovnako zvláštne sa cíti aj on v našom svete. Eric je totiž zahraničným študentom, ktorý prišiel na výmenný pobyt. Všetko, s čím sa stretáva, aj tie najbežnejšie veci, sú preňho nové. Aby autor zvýraznil pocit kultúrneho šoku, zmenšil ho na veľkosť orecha. Z tejto perspektívy bezbranný Eric objavuje náš svet, svet ľudí. V orechovej mierke vníma okolie inak ako my a pýta sa zvedavé otázky, na ktoré nevieme odpovedať. Pokračovať v čítaní: ERIK/ERIC (Shaun Tan) – recenzia

PREČO BÝVAME ZA MESTOM (Peter Stamm, Jutta Bauer) – recenzia

Čo si z prvého domu v detstve pamätáte vy? Mne sa vždy ako prvá, neviem prečo, vybaví chodba. Nakresliť jej pôdorys by som už asi presne nevedela, ani určiť farbu stien, spomínam si skôr na pocit bytia v chodbe, pocit, ktorý v mozgu blúdi úplne inými synapsiami ako slová. A toto je podľa mňa aj najzaujímavejšia myšlienka tejto knižky: uvedomenie si, že naše životy do veľkej miery určujú banálne veci ako trebárs modré svetlo z prvej kapitolky knižky (alebo obrazovky 🙂 ).

  • Prečo bývame za mestom odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: PREČO BÝVAME ZA MESTOM (Peter Stamm, Jutta Bauer) – recenzia

DŮM ZA MLHOU. KNIHA, DO KTERÉ SE MUSÍ KRESLIT! (Ester Stará, Milan Starý) – recenzia

Ja viem kresliť len…

U nás doma sa kreslia len tri skupiny obrázkov: princezné, rodinné portréty a dinosaury (plus sem-tam nejaké zvieratko). Deti sa často samy vytrénujú len v niektorých oblastiach a potom odmietajú kresliť všetko ostatné, pretože to „nevedia“. Ak ich trochu nenakopneme, tak v tomto omyle „ja viem kresliť len“ budú žiť aj v dospelosti. Knižiek s bláznivými dokresľovacími (doodle) úlohami je už dosť, ale žiadna iná neprinútila naše staršie dieťa (6 r.) kresliť také veci ako štruktúru dreva, povrch kameňov či knižiek. Alebo dokonca vrásky, chĺpky a žilky na ruke starého pána! Takto nenápadne autori nabádajú deti, aby si všímali detaily okolo seba. Vyskúšali alebo zopakovali sme si aj nové techniky, napríklad frotáž. Keď sa naše dieťa naučilo z knižky tieňovať, vedela som, že na blog zavesím oslavnú recenziu.

Dům za mlhou. Kniha, do které se musí kreslit

Pokračovať v čítaní: DŮM ZA MLHOU. KNIHA, DO KTERÉ SE MUSÍ KRESLIT! (Ester Stará, Milan Starý) – recenzia

FREE THE LINES – (Clayton Junior) – recenzia

V jednom rozhovore Daniela Olejníková, naša asi najoceňovanejšia ilustrátorka, opísala, ako tvorí. Ako prvé si určí isté mantinely: vyberie si techniku a zopár farieb, rozhodne sa, či bude používať štruktúru alebo len homogénne farebné plochy. A potom tieto limity prísne dodržiava. Clayton Junior si zadefinoval také neuveriteľne prísne obmedzenia, až sa celá knižka točí okolo nich. Používa len biele a čierne línie na modrom pozadí. Nič viac. Knižku dokonca aj pomenoval Free the Lines. Pripomína mi to román La Disparition od Georgesa Pereca, ktorý napísal bez toho, aby použil písmeno e (najfrekventovanejšie písmeno vo francúzštine!). Takéto cvičenia sú oslavou autorovej tvorivosti, ale aj inšpiráciou pre čitateľa.

Aj s okliešteným arzenálom Clayton Junior vytvoril hodnotnú knižku (Štuplík: „Je to krásna knižka“). Grafický minimalizmus ešte podčiarkuje, že ide o silent book. Zo všetkých knižiek bez slov, ktoré doma máme, je táto najjednoznačnejšia. Už po prvom spoločnom čítaní si ju Štuplíček čítal sám. Pekne nahlas. 🙂

Bonus: eko príbeh o rôznych prístupoch k prírode. Ako v správnej rozprávke, dobro (mačička, ktorá loví tradičným spôsobom sama pre seba) zvíťazí nad zlom (drancovanie morí veľkou rybárskou loďou). Keďže sme celkom nedávno dočítali Prieskumníka oceánu, kde sa vlečné siete spomínajú (recenzia tu), moje deti tento príbeh veľmi prežívali a úprimne sa tešili z toho, ako sa sympatickej mačičke podarilo okabátiť a premôcť veľkú nepriateľskú loď. Mimochodom, hra s perspektívou dáva tejto scéne špeciálne silný efekt.

Aj napriek výtvarnému minimalizmu v zošítku Free the Lines pri každom prezeraní objavujeme s deťmi nové detaily. Čo znamenajú zvislé pásy na hladine? Odrazy svetiel v prístave. Podobných ľahko dešifrovateľných „hádaniek “je tu viac.

Komu je kniha Free the Lines určená

Deťom od dvoch rokov; trojročné si ju už budú vedieť prečítať aj samy. Na jedno prečítanie zaujme aj šesťročných, ale pre nich je až príliš priamočiara, preto sa k nej vracať asi nebudú.

Ktoré silent books si obľúbili vaše deti? Čítajú si ich samy?


Knihu Free the Lines vydalo vydavateľstvo Words and Pictures v reedícii v roku 2018. Má 32 strán a rozmer 245×245 mm. Vytlačené v Číne. Kúpiť si ju môžete tu.

BRaK špeciál: VOJNA, KTORÁ ZMENILA RONDO (Romana Romanyšyn, Andrij Lesiv) – recenzia

Asi pred rokom mala naša vtedy päťročná dcéra obdobie, keď sa nám pri každom nedorozumení vyhrážala, že odíde na Ukrajinu. Navždy. Zo škôlky i zo susedstva totiž poznáme zopár ukrajinských detí. Ukrajina – zem zasľúbená. Keď sme si potom čítali túto knihu a dozvedela sa, že v krajine jej kamarátok prebieha vojna, zasiahlo ju to. Vojna už nie je len čosi abstraktné, vzdialené. Je to niečo, čo sa takto nepriamo dotklo aj nás.

Vojna, ktorá zmenila Rondo

Balónik verzus vojna a vrtuľník so sosákom

Viete si predstaviť niečo jemnejšie a krehkejšie ako balónik, papierové lietadielko alebo žiarovku? Práve tieto tri mierumilovné predmety sú hlavnými hrdinami originálnej knižky Vojna, ktorá zmenila Rondo. Neviem si predstaviť lepšiu metaforu zraniteľnosti. A väčší kontrast s temnými silami, ktorým obyvatelia mesta musia čeliť.

Ako inak malým deťom vysvetliť, čo je vojna? Autori na to idú cez vizuálne i slovné konotácie. Vojna je veľká čierna machuľa, ktorá pohltí všetok veselý pestrofarebný život. Okrem farieb využívajú aj iné zmyslové prirovnania. Nebezpečne ostrá vojna kontrastuje s mäkkými a oblými tvarmi troch hrdinov i kvetov; hukot strojov so spevom kvetov. Armádny vrtuľník má komárie krídla a sosák. Aj zvuková rovina slov je tu veľmi dôležitá. Preto vydavateľ jazykovú a redakčnú úpravu zveril skúsenej Monike Kompaníkovej (o nej som písala tu a tu). Už malé deti vnímajú, ako hrozivo znejú slová o syčiacich a cvakajúcich strojoch. Aj nezvyčajný sklon riadkov má svoj význam: vojna všetko prevráti naruby. Do takýchto extrémov dokázali autori dotiahnuť každý detail preto, lebo táto téma bola pre nich veľmi osobná.

Čo znamenajú červené maky

Dospelí merajú rozsah vojny počtom obetí. Ale smrť je príliš definitívna. Po nej už bytosti nič necítia, aspoň tak to hovoríme našim deťom. Smrť je tragédiou len pre tých, čo ostanú žiť. Preto sú mŕtvi v tejto knihe prítomní, ale len okrajovo – ako spomienka. Aj to skrytá v podobe symbolických červených makov. Paradoxne, oveľa silnejšie je posolstvo tých, čo prežili. Lebo „VOJNA SA DOTKLA KAŽDÉHO,“ ako sa tu veľkými písmenami zdôrazňuje. Oni musia zostať v meste, ktoré sa navždy zmenilo. Na vlastných telách si nesú pamiatku na zranenia: žiarovka popraskala, balónik sa poranil na ostrej črepine, papierovému lietadielku obhoreli krídelká. Nejde tu len o disproporciu Dávid verzus Goliáš (vojna je tu zobrazená ako veľká abstraktná čierna masa, ktorá všetko pohlcuje), ale aj o to ukázať, že vojna vždy zastihne ľudí nepripravených.

Vojna, ktorá zmenila Rondo je kniha o živote vo vojnovom stave. O tom, ako ho vnímali autori – mladí Ukrajinci. Uvedomili si, že vzdorovanie silou len zbytočne eskaluje napätie. Namiesto toho nesúhlas s násilím vyjadrili tak, že si svoje životy žili ďalej. So všetkým, čo k tomu patrí, teda aj radosťou.

Agrafka valcuje Bolognu

Preto neprekvapí, že ilustrácie občas silne pripomínajú hravú oddychovku Mumo (recenzia tu). Možno sa jej autori Rondom naozaj inšpirovali. Veď aj bolo čím. Romana Romanyšyn a Andrij Lesiv miešajú rôzne farby, techniky aj štýly a výsledok ohúri asi každého. Romana a Andrij, známi aj pod značkou Art Studio Agrafka, sú bezpochyby súčasná svetová ilustrátorská špička. A Rondo nie je jediná kniha, za ktorú získali superprestížne ocenenie Bologna Ragazzi Award. Rok predtým na tomto najvýznamnejšom svetovom veľtrhu detských kníh ocenili Stars and Poppy Seeds. V 2018 získali už tretie ocenenie z Bologne za nádhernú sériu o zmysloch Loudly Softly In A WhisperI See That (v slovenčine dvojičky Takto vidím Takto počujem vyšli vo vydavateľstve Monokel. Recenzia tu).

Artstudio Agrafka Vojna, ktorá zmenila Rondo

Neviem, či sa to pred nimi už niekomu podarilo. A to autori nemajú ani 40. Klobúk dole. Začínajúcim výtvarníkom sa odporúča, aby si našli vlastný štýl. Listujúc početnými knihami dua z Agrafky som si uvedomila, že nič také nemajú. Zakaždým prídu s niečím novým. A vždy je to na top svetovej úrovni. Tento ukrajinský výbuch tvorivosti sa rozhodne oplatí sledovať aj v budúcnosti.

Slovenský preklad Ronda vyšiel v tom istom roku ako originál, čoskoro po ňom nasledovala francúzska, poľská, juhokórejská a čínska mutácia. Možno aj naši odvážni vydavatelia pomohli pre svet objaviť Agrafku.

Komu je kniha Vojna, ktorá zmenila Rondo určená

V roku 2014 sa začala vojna na Ukrajine. O rok neskôr masové teroristické útoky v Európe. Trhalo mi srdce počúvať naše dvoj- či trojročné dieťa, ako sa pýta, čo je vojna a terorizmus. Nechcem, aby si deti pod vplyvom televízie mysleli, že vo svete sa dejú samé hrozné veci. Preto odvtedy správy čiastočne cenzurujeme. Občas sa však tieto slová do malých ušiek dostanú. Obe preto počúvali príbeh Ronda veľmi pozorne. Ak aj vaše deti zaujíma táto téma, kúpte im túto knihu, nevystraší ich. Je tu málo textu a tak veľa nevšedných obrázkov, že sa zapáči aj trojročným (odskúšané). Štvorroční drobci si ju už vychutnajú naplno. Horná hranica je podľa mňa niekde okolo ôsmich rokov.

Vojna, ktorá zmenila Rondo

Bonus

Toto nie je rozprávka, ktorú deti spokojne odložia na poličku po tom, čo princ pobozká princeznú a žijú šťastne, kým nepomrú. Mne knihu po dočítaní poslednej strany otočili naspäť na prvú a čítalo sa odznova. Hoci hlavné postavy sú naozaj čudesné – traja sympatickí kamaráti plus jedna abstraktná bytosť (pripomenulo mi to Leotoldu) – aj malí čitatelia vycítia, že za týmto príbehom je niečo neznáme, ale reálne. Je veľmi pravdepodobné, že sa o tejto knihe budú chcieť ďalej rozprávať, prípadne s ňou aj inak pracovať. Návod, ako to urobiť, nájdete na tomto blogu.

Skvelý blog Picturebookmakers priniesol rozhovor s autormi o tom, ako tvorili túto knihu, ako vznikli tri postavičky Danko, Zorka a Fabián. Dozviete sa aj to, že predlohou pre skleník so spievajúcimi kvetmi bol skutočný skleník v Ľvove, kde autori žijú. Článok  o knihe vyšiel aj v Denníku N.

Rozprávate sa s deťmi na tému vojny? Ako prijímajú takéto ťažké témy? Napíšte komentár pod článok.


Vojna, ktorá zmenila Rondo vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve BRaK. Má 36 strán a rozmer 220×300 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Zalistovať v Ronde si môžete tu, autori na svoju stránku zavesili celú knihu v origináli. 

KDE JE ESTER N? (Monika Kompaníková, Barbora Idesová) – recenzia

Autori detských kníh občas dostávajú poriadne krkolomné zadania. Ester Stará v knihe Největší přání napríklad musela do jednej knižky vtesnať tému chudoby, nerovnosti rozdelenia zdrojov, ekológie, nadvýroby, globalizácie, migrácie, sociálnej izolácie – a zvládla to perfektne, ako som písala tu. Tvorcovia knižky Kde je Ester N? mali možno ešte ťažšiu úlohu – opísať fungovanie galérie a podstatu umenia tak, aby zaujali detských čitateľov. Pôvodne sa o to pokúsili zamestnanci SNG – a vzdali to. Takéto zadanie si vyžadovalo hotového spisovateľa, preto galéria oslovila autorku jednej z najpredávanejších slovenských kníh pre deti – oceňovaných Hlbokomorských rozprávok (recenzia tu). Okrem toho, že Monika Kompaníková je naozaj výborná autorka, bol to aj dobrý marketingový ťah – za pár dní sa kniha v Martinuse i Artfore vyšvihla medzi najpredávanejšie tituly. Obrovskú zásluhu na tom má aj mladá ilustrátorka Barbora Idesová.

Máloktorá z inštitúcií, ktoré majú v názve „slovenská“ a „národná“, je taká moderná ako SNG

Knižka vyzerá presne tak, ako od reprezentatívnej publikácie umeleckej inštitúcie očakávate – je nádherná. V súčasnosti sa veľa hovorí o mladej talentovanej generácii slovenských ilustrátorov a touto knihou sa medzi nich zaradila aj v Prahe žijúca Idesová. Odvážny ťah zo strany galérie, zveriť takúto dôležitú knihu niekomu, kto prakticky nemá žiadne skúsenosti s väčšími projektmi, sa vyplatil. Na jej obrázky sa s deťmi nevieme vynadívať.

SNG pod vedením Alexandry Kusej svoje muchy určite má (aféra s nevydareným a predraženým webom), ale jednu vec podľa mňa robí riaditeľka fantasticky – myslí v prvom rade na návštevníkov, dokonca i detských. Galéria sa otvára laickému svetu ako máloktorá podobná inštitúcia na Slovensku, a teraz už aj doslova (prestavbou). Snaží sa zlomiť imidž galérií ako skostnatených historických reliktov, ktoré fungujú ako uzavretá spoločnosť. Do tejto koncepcie presne zapadá aj vydanie knižky o SNG pre deti. Aby som z riaditeľky nerobila vizionárku – podobných publikácií už vo svete vyšlo viacero, napríklad výborný český komiks Proč obrazy nepotřebují názvy. Jeho autor, Ondřej Horák dokonca pre SNG spoločne s Davidom Kalikom vytvoril aj skutočne interaktívnu video-loptovú inštaláciu pre deti. Ak ste ju ešte nevideli, určite sa choďte pozrieť!

Potkan v galérii alebo čo sa stane, keď sa stratíte v budove, ktorá má tridsaťtisíc metrov štvorcových

Detské knihy Moniky Kompaníkovej sú také skvelé preto, že ich píše pre svoje deti. Keďže tie už od čias Hlbokomorských rozprávok podrástli, Kde je Ester N? je určená starším deťom. Z textu cítite, že autorka túto vekovú kategóriu dôverne pozná a vie sa dokonale vcítiť do jej vnímania. Veľká časť opisu galérie je založená na kontrastoch (voľné priestranstvá v sálach, kde každé dielo má vlastný podstavec, aby mohlo vyniknúť, porovnáva s neupratanou Esterinou izbou) a pocitoch (pocit harmónie, uvoľnenia v galérii, prepchatá električka a zhon mesta). Čím viac času však Ester strávi v nočnej galérii, tým viac analógií s vlastným životom a domovom nachádza. Kým zo začiatku ju vytŕčajúca Dedečkova prístavba desí (ako mnohých Bratislavčanov :)), na konci sa v budove orientuje a cíti ako doma.

Aby malí čitatelia vydržali počúvať o všetkých možných oddeleniach a zamestnancoch galérie, spisovateľka do textu vložila aj detektívne a mysteriózne prvky. Hoci tajomná atmosféra sa smerom ku koncu vytráca, dcéra sa rozuzlenia nevedela dočkať. Dej je jednoduchý: školáčka Ester sa pred dažďom ukryje v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie. Unavená zaspí. Keď sa prebudí, v galérii je pusto, zhasnú svetlá a stratí sa jej domáce zvieratko – potkan Ernest. Našťastie natrafí na elektrikára Antoša, ktorý ju prevedie všetkými miestnosťami. Pátranie po potkanovi z diaľky sleduje čudesná bytosť – maska, ktorá všade necháva tajomné odkazy.

Ester superstar. Foto z prezentácie knihy.

Vzory v práčke

Knižka sa končí – ako inak – šťastne. Ester nájde svojho potkana, malý chlapec Erik sa s mamou kurátorkou vráti domov a elektrikár Antoš (nedozvieme sa, či je to krstné meno alebo priezvisko :)) sa môže spokojne venovať svojej obľúbenej činnosti – rozpletaniu káblov. „Krása sa dá totiž nájsť všade,“ to je posledná veta knihy. Je to aj motto knihy, ktoré autorka rozvíja na viacerých miestach. Opäť sa snaží nájsť paralely medzi galériou a bežným životom. Krása a kultúra nemusia byť len inštitucionalizované. Je to prirodzená potreba človeka, o ktorej generácia homo instagramiensis vie svoje. Ester vníma magickú atmosféru večernej Bratislavy, rada experimentuje s fotografickými filtrami a výrezmi, v mobile vytvára vlastné abstrakcie. V bubne otáčajúcej sa práčky s radosťou objavuje tvary, vzory. Monika Kompaníková ukazuje, že každý z nás vníma isté estetické kategórie. Vysoké umenie sa väčšinou veľmi dôrazne dištancuje od takéhoto súkromného instantného „umenia“. Autorka však medzi nimi stavia most a približuje tak elitárske a akademické prostredie dieťaťu 21. storočia tak, aby ho nevyľakala. Reportáž RTVS z prezentácie knihy nájdete tu.

„Čo vidíš?“ Antoš odkryje obraz na stojane.

„Ženu, ktorá má v rukách niečo krvavé, a nechce sa na to pozerať.“

„Tak vyzerá obraz po reštaurovaní. Je to svätá Praxedis a pred štyristo rokmi ju namaľoval taliansky maliar Simone Pignoni. Keď však prišiel obraz zo zbierky grófa Pálffyho do tejto dielne, ženu, ktorá vyzerala, akoby sa modlila nad akousi nádobou zakrytou vekom, volali Mária Magdaléna. Autorom mal byť Pignoniho učiteľ Francesco Furini. Reštaurátori ho skúmali a zistili, že v devätnástom storočí obraz niekto premaľoval. Vyčistilo ho a tú nepôvodnú premaľbu odstránili.“

„A nebol by krajší bez tej krvi?“

„Možno aj vtedajšiemu majiteľovi sa stekajúca krv nepáčila a dal ju preto premaľovať, no v umení nie je dôležité to, či je obraz pekný alebo škaredý, ale či ťa inšpiruje, či v tebe vyvoláva nejaké pocity, alebo či ti otvorí dvere do nejakého iného sveta. Možno ti dá odpoveď na otázku, s ktorou ti nikto iný nevie pomôcť, a možno si vďaka nemu ty sama nejakú otázku položíš. Starým sochám a obrazom sa reštaurátori snažia vrátiť tú najpravdivejšiu formu, aby sme ich mohli vidieť tak, ako ich videli ich autori vtedy, keď ich vytvorili.“

Táto kniha je úplný poklad. Všetci by sme chceli, aby naše deti rozumeli kultúre, ale ako na to? Aké ťažké je rozprávať sa s deťmi o týchto témach, viem svoje. Nedávno ma dcéra prekvapila, keď ma poprosila, aby som vypla béčkovú disneyovku v televízii. Hoci princezné u nás letia, táto bola neznesiteľne gýčová aj pre jej šesťročnú hlavičku. Bola som hrdá na jej vkus a aj som jej to povedala. Odvtedy sa ma pri každej animovanej rozprávke pýta, čo sa mi na nej páči/nepáči. Ako ťažko sa mi niekedy hľadajú slová!

Kde je Ester N? je presne o tom. Je to návod rodičom, ako deťom ukázať, čo je na umeleckých dielach cenné, čo je prekonané, prečo si nie každá maľba zaslúži miesto v depozitári galérie, a kto určuje, ktoré diela sa tam dostanú. Monika Kompaníková zvládla vysvetliť podstatu umenia postupným dávkovaním poučiek zasadených do napínavého deja. Pri prvom čítaní dcéra sledovala najmä ten, ale pri druhom už bol čas aj na dovysvetľovanie a zvedavé otázky. Už dávnejšie som si všimla, že ak je v knihe niečo nedopovedané, deti sa k nej omnoho radšej vracajú. To platí aj v tomto prípade. Potrvá ešte nejaký rok, kým dcéra pochopí všetko, o čom sa tu hovorí. Kým má v texte čo objavovať, Kde je Ester N? ju láka.

Foto: SNG

Foto: SNG

„Obrazy a sochy sú ako knihy – treba v nich vedieť čítať. Každá farba, každý predmet, dokonca aj to, ako kto na obraze stojí, aký je vysoký, ako je obraz zarámovaný, nič z toho nie je náhodné. Umelec tým chcel niečo povedať. Vyššie postavy sú dôležitejšie, sú to králi alebo sám Kristus, modré rúcho znamená nevinnosť, drak symbolizuje diabla, meč zasa bolesť. Reštaurátori aj kurátori tento jazyk poznajú a vedia aj zničenú neznámu sochu prečítať a priradiť jej meno, vek, farbu, a vedia ju zreštaurovať tak, aby bola opäť taká, ako keď vznikla.“

„Ja však tejto soche nerozumiem, neviem v nej takto čítať, povie Ester a cíti sa trochu hlúpo, asi ako na hodinách anglickej konverzácie. Keď si prezrie sochu zblízka, vidí odlupujúce sa vrstvy farby, hlbokú dieru namiesto jednej ruky, knihu v druhej ruke a kráľovskú korunu na hlave.

„No, ak mám byť úprimný… ani ja. Niečo som sa za tých skoro dvadsať rokov, čo tu robím elektrikára, naučil, no len zlomok z toho, čo vedia naši kurátori. Ale to vôbec nevadí. Všimni si, ako má madona jemne vyrezanú tvár, ako krásne spod zlatých plátkov presvitá červený podklad, ako zručne jej reštaurátor domodeloval chýbajúci nos. Ty čítaš naozajstné knihy, rozumieš iným príbehom, ale ľudia pred stovkami rokov knihy nemali, nechodili do školy a príbehy čítali väčšinou len z obrazov a sôch v kostoloch. Je dobré vedieť, akí ľudia tu žili pred nami. Ale pozri, ak niečomu nerozumieš, ale páči sa ti to, je to úplne v poriadku.“

Plachty, masky a farebné kruhy

Hlavná téma je jasná – umenie a fungovanie galérie. Monika Kompaníková sem v náznakoch vložila aj ďalšiu vrstvu – svoje obľúbené medziľudské vzťahy. Tie sa prepletajú s motívom masiek a všelijakých plachiet, ktoré zakrývajú diela v depozitároch. Záhadná postava v maske, ktorá prenasleduje Ester po galérii, dodáva deju mysterióznosť. Ale aj keby tu bola len preto, aby deti mohli s farebnými lupami skúmať, čo sa skrýva pod maskou, stálo by to za to. Hoci táto technológia filtrov nie je žiadna novinka (duu Carnovsky v Česku vyšla Hravá anatomie a Hravá příroda), je to prvá takáto kniha, ktorú máme doma. Farebné krúžky sú úžasná zábava. Jasné, že deti si s nimi vymysleli milión nových hier.

Zadanie od SNG zjavne znelo: vytvoriť interaktívnu knihu. Určite pri čítaní majte tiež poruke mobil alebo tablet. Na konci knižky je síce krátky katalóg diel, o ktorých sa v texte píše, ale pravdepodobne si ich budete chcieť aj vygúgliť, napríklad na Webe umenia.

Foto: SNG

Komu je kniha Kde je Ester N? určená

Deťom od 8 rokov, ale určite ju zvládnu aj trpezlivejší šesťroční čitatelia.


Kniha Kde je Ester N? vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Slovenskej národnej galérie. Má 88 strán a rozmer 200×250 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knihu mi na recenziu venovala SNG. Fotografie uverejňujem s ich súhlasom. Autorom označených fotografií je SNG.