KDE JE ESTER N? (Monika Kompaníková, Barbora Idesová) – recenzia

Autori detských kníh občas dostávajú poriadne krkolomné zadania. Ester Stará v knihe Největší přání napríklad musela do jednej knižky vtesnať tému chudoby, nerovnosti rozdelenia zdrojov, ekológie, nadvýroby, globalizácie, migrácie, sociálnej izolácie – a zvládla to perfektne, ako som písala tu. Tvorcovia knižky Kde je Ester N? mali možno ešte ťažšiu úlohu – opísať fungovanie galérie a podstatu umenia tak, aby zaujali detských čitateľov. Pôvodne sa o to pokúsili zamestnanci SNG – a vzdali to. Takéto zadanie si vyžadovalo hotového spisovateľa, preto galéria oslovila autorku jednej z najpredávanejších slovenských kníh pre deti – oceňovaných Hlbokomorských rozprávok (recenzia tu). Okrem toho, že Monika Kompaníková je naozaj výborná autorka, bol to aj dobrý marketingový ťah – za pár dní sa kniha v Martinuse i Artfore vyšvihla medzi najpredávanejšie tituly. Obrovskú zásluhu na tom má aj mladá ilustrátorka Barbora Idesová.

Máloktorá z inštitúcií, ktoré majú v názve „slovenská“ a „národná“, je taká moderná ako SNG

Knižka vyzerá presne tak, ako od reprezentatívnej publikácie umeleckej inštitúcie očakávate – je nádherná. V súčasnosti sa veľa hovorí o mladej talentovanej generácii slovenských ilustrátorov a touto knihou sa medzi nich zaradila aj v Prahe žijúca Idesová. Odvážny ťah zo strany galérie, zveriť takúto dôležitú knihu niekomu, kto prakticky nemá žiadne skúsenosti s väčšími projektmi, sa vyplatil. Na jej obrázky sa s deťmi nevieme vynadívať.

SNG pod vedením Alexandry Kusej svoje muchy určite má (aféra s nevydareným a predraženým webom), ale jednu vec podľa mňa robí riaditeľka fantasticky – myslí v prvom rade na návštevníkov, dokonca i detských. Galéria sa otvára laickému svetu ako máloktorá podobná inštitúcia na Slovensku, a teraz už aj doslova (prestavbou). Snaží sa zlomiť imidž galérií ako skostnatených historických reliktov, ktoré fungujú ako uzavretá spoločnosť. Do tejto koncepcie presne zapadá aj vydanie knižky o SNG pre deti. Aby som z riaditeľky nerobila vizionárku – podobných publikácií už vo svete vyšlo viacero, napríklad výborný český komiks Proč obrazy nepotřebují názvy. Jeho autor, Ondřej Horák dokonca pre SNG spoločne s Davidom Kalikom vytvoril aj skutočne interaktívnu video-loptovú inštaláciu pre deti. Ak ste ju ešte nevideli, určite sa choďte pozrieť!

Potkan v galérii alebo čo sa stane, keď sa stratíte v budove, ktorá má tridsaťtisíc metrov štvorcových

Detské knihy Moniky Kompaníkovej sú také skvelé preto, že ich píše pre svoje deti. Keďže tie už od čias Hlbokomorských rozprávok podrástli, Kde je Ester N? je určená starším deťom. Z textu cítite, že autorka túto vekovú kategóriu dôverne pozná a vie sa dokonale vcítiť do jej vnímania. Veľká časť opisu galérie je založená na kontrastoch (voľné priestranstvá v sálach, kde každé dielo má vlastný podstavec, aby mohlo vyniknúť, porovnáva s neupratanou Esterinou izbou) a pocitoch (pocit harmónie, uvoľnenia v galérii, prepchatá električka a zhon mesta). Čím viac času však Ester strávi v nočnej galérii, tým viac analógií s vlastným životom a domovom nachádza. Kým zo začiatku ju vytŕčajúca Dedečkova prístavba desí (ako mnohých Bratislavčanov :)), na konci sa v budove orientuje a cíti ako doma.

Aby malí čitatelia vydržali počúvať o všetkých možných oddeleniach a zamestnancoch galérie, spisovateľka do textu vložila aj detektívne a mysteriózne prvky. Hoci tajomná atmosféra sa smerom ku koncu vytráca, dcéra sa rozuzlenia nevedela dočkať. Dej je jednoduchý: školáčka Ester sa pred dažďom ukryje v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie. Unavená zaspí. Keď sa prebudí, v galérii je pusto, zhasnú svetlá a stratí sa jej domáce zvieratko – potkan Ernest. Našťastie natrafí na elektrikára Antoša, ktorý ju prevedie všetkými miestnosťami. Pátranie po potkanovi z diaľky sleduje čudesná bytosť – maska, ktorá všade necháva tajomné odkazy.

Ester superstar. Foto z prezentácie knihy.

Vzory v práčke

Knižka sa končí – ako inak – šťastne. Ester nájde svojho potkana, malý chlapec Erik sa s mamou kurátorkou vráti domov a elektrikár Antoš (nedozvieme sa, či je to krstné meno alebo priezvisko :)) sa môže spokojne venovať svojej obľúbenej činnosti – rozpletaniu káblov. „Krása sa dá totiž nájsť všade,“ to je posledná veta knihy. Je to aj motto knihy, ktoré autorka rozvíja na viacerých miestach. Opäť sa snaží nájsť paralely medzi galériou a bežným životom. Krása a kultúra nemusia byť len inštitucionalizované. Je to prirodzená potreba človeka, o ktorej generácia homo instagramiensis vie svoje. Ester vníma magickú atmosféru večernej Bratislavy, rada experimentuje s fotografickými filtrami a výrezmi, v mobile vytvára vlastné abstrakcie. V bubne otáčajúcej sa práčky s radosťou objavuje tvary, vzory. Monika Kompaníková ukazuje, že každý z nás vníma isté estetické kategórie. Vysoké umenie sa väčšinou veľmi dôrazne dištancuje od takéhoto súkromného instantného „umenia“. Autorka však medzi nimi stavia most a približuje tak elitárske a akademické prostredie dieťaťu 21. storočia tak, aby ho nevyľakala. Reportáž RTVS z prezentácie knihy nájdete tu.

„Čo vidíš?“ Antoš odkryje obraz na stojane.

„Ženu, ktorá má v rukách niečo krvavé, a nechce sa na to pozerať.“

„Tak vyzerá obraz po reštaurovaní. Je to svätá Praxedis a pred štyristo rokmi ju namaľoval taliansky maliar Simone Pignoni. Keď však prišiel obraz zo zbierky grófa Pálffyho do tejto dielne, ženu, ktorá vyzerala, akoby sa modlila nad akousi nádobou zakrytou vekom, volali Mária Magdaléna. Autorom mal byť Pignoniho učiteľ Francesco Furini. Reštaurátori ho skúmali a zistili, že v devätnástom storočí obraz niekto premaľoval. Vyčistilo ho a tú nepôvodnú premaľbu odstránili.“

„A nebol by krajší bez tej krvi?“

„Možno aj vtedajšiemu majiteľovi sa stekajúca krv nepáčila a dal ju preto premaľovať, no v umení nie je dôležité to, či je obraz pekný alebo škaredý, ale či ťa inšpiruje, či v tebe vyvoláva nejaké pocity, alebo či ti otvorí dvere do nejakého iného sveta. Možno ti dá odpoveď na otázku, s ktorou ti nikto iný nevie pomôcť, a možno si vďaka nemu ty sama nejakú otázku položíš. Starým sochám a obrazom sa reštaurátori snažia vrátiť tú najpravdivejšiu formu, aby sme ich mohli vidieť tak, ako ich videli ich autori vtedy, keď ich vytvorili.“

Táto kniha je úplný poklad. Všetci by sme chceli, aby naše deti rozumeli kultúre, ale ako na to? Aké ťažké je rozprávať sa s deťmi o týchto témach, viem svoje. Nedávno ma dcéra prekvapila, keď ma poprosila, aby som vypla béčkovú disneyovku v televízii. Hoci princezné u nás letia, táto bola neznesiteľne gýčová aj pre jej šesťročnú hlavičku. Bola som hrdá na jej vkus a aj som jej to povedala. Odvtedy sa ma pri každej animovanej rozprávke pýta, čo sa mi na nej páči/nepáči. Ako ťažko sa mi niekedy hľadajú slová!

Kde je Ester N? je presne o tom. Je to návod rodičom, ako deťom ukázať, čo je na umeleckých dielach cenné, čo je prekonané, prečo si nie každá maľba zaslúži miesto v depozitári galérie, a kto určuje, ktoré diela sa tam dostanú. Monika Kompaníková zvládla vysvetliť podstatu umenia postupným dávkovaním poučiek zasadených do napínavého deja. Pri prvom čítaní dcéra sledovala najmä ten, ale pri druhom už bol čas aj na dovysvetľovanie a zvedavé otázky. Už dávnejšie som si všimla, že ak je v knihe niečo nedopovedané, deti sa k nej omnoho radšej vracajú. To platí aj v tomto prípade. Potrvá ešte nejaký rok, kým dcéra pochopí všetko, o čom sa tu hovorí. Kým má v texte čo objavovať, Kde je Ester N? ju láka.

Foto: SNG
Foto: SNG

„Obrazy a sochy sú ako knihy – treba v nich vedieť čítať. Každá farba, každý predmet, dokonca aj to, ako kto na obraze stojí, aký je vysoký, ako je obraz zarámovaný, nič z toho nie je náhodné. Umelec tým chcel niečo povedať. Vyššie postavy sú dôležitejšie, sú to králi alebo sám Kristus, modré rúcho znamená nevinnosť, drak symbolizuje diabla, meč zasa bolesť. Reštaurátori aj kurátori tento jazyk poznajú a vedia aj zničenú neznámu sochu prečítať a priradiť jej meno, vek, farbu, a vedia ju zreštaurovať tak, aby bola opäť taká, ako keď vznikla.“

„Ja však tejto soche nerozumiem, neviem v nej takto čítať, povie Ester a cíti sa trochu hlúpo, asi ako na hodinách anglickej konverzácie. Keď si prezrie sochu zblízka, vidí odlupujúce sa vrstvy farby, hlbokú dieru namiesto jednej ruky, knihu v druhej ruke a kráľovskú korunu na hlave.

„No, ak mám byť úprimný… ani ja. Niečo som sa za tých skoro dvadsať rokov, čo tu robím elektrikára, naučil, no len zlomok z toho, čo vedia naši kurátori. Ale to vôbec nevadí. Všimni si, ako má madona jemne vyrezanú tvár, ako krásne spod zlatých plátkov presvitá červený podklad, ako zručne jej reštaurátor domodeloval chýbajúci nos. Ty čítaš naozajstné knihy, rozumieš iným príbehom, ale ľudia pred stovkami rokov knihy nemali, nechodili do školy a príbehy čítali väčšinou len z obrazov a sôch v kostoloch. Je dobré vedieť, akí ľudia tu žili pred nami. Ale pozri, ak niečomu nerozumieš, ale páči sa ti to, je to úplne v poriadku.“

Plachty, masky a farebné kruhy

Hlavná téma je jasná – umenie a fungovanie galérie. Monika Kompaníková sem v náznakoch vložila aj ďalšiu vrstvu – svoje obľúbené medziľudské vzťahy. Tie sa prepletajú s motívom masiek a všelijakých plachiet, ktoré zakrývajú diela v depozitároch. Záhadná postava v maske, ktorá prenasleduje Ester po galérii, dodáva deju mysterióznosť. Ale aj keby tu bola len preto, aby deti mohli s farebnými lupami skúmať, čo sa skrýva pod maskou, stálo by to za to. Hoci táto technológia filtrov nie je žiadna novinka (duu Carnovsky v Česku vyšla Hravá anatomie a Hravá příroda), je to prvá takáto kniha, ktorú máme doma. Farebné krúžky sú úžasná zábava. Jasné, že deti si s nimi vymysleli milión nových hier.

Zadanie od SNG zjavne znelo: vytvoriť interaktívnu knihu. Určite pri čítaní majte tiež poruke mobil alebo tablet. Na konci knižky je síce krátky katalóg diel, o ktorých sa v texte píše, ale pravdepodobne si ich budete chcieť aj vygúgliť, napríklad na Webe umenia.

Foto: SNG

Komu je kniha Kde je Ester N? určená

Deťom od 8 rokov, ale určite ju zvládnu aj trpezlivejší šesťroční čitatelia.


Kniha Kde je Ester N? vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Slovenskej národnej galérie. Má 88 strán a rozmer 200×250 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knihu mi na recenziu venovala SNG. Fotografie uverejňujem s ich súhlasom. Autorom označených fotografií je SNG.

PRÍBEHY STAVIEB/PŘÍBĚHY STAVEB (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl) – recenzia

Dcéra si nedávno chcela pozrieť video horiacej katedrály Notre Dame, tak som vygúglila niečo zo CNN. Nejaký Parížan tam hovoril, že ak by sa ho pred požiarom opýtali, čo preňho znamená tento monument, povedal by, že je to len kulisa pre turistov. Po ňom však celkom zmenil názor. A spolu s ním tisícky ďalších obyvateľov tohto mesta, ktorí spievali, modlili sa a plakali, keď hrozilo zrútenie. Myslím, že tento obrat dobre ilustruje vzťah ľudí k budovám všeobecne. Chodíme okolo nich bez povšimnutia. Nevnímame, ako na nás pôsobia. Evolúcia nám predurčila, že stavby v našom okolí málokedy získajú našu vedomú pozornosť. Pritom ich vplyv na ľudskú psychiku je veľmi silný. A merateľný.

Prečo Piccadilly Circus nepridáva na dobrej nálade

Téme sa venuje napríklad tento článok BBC, kde sa dočítate aj to, prečo Piccadilly Circus nepridáva na dobrej nálade. Píše sa tu, že väčšina ľudí (na rozdiel od dizajnérov) sa lepšie cíti v miestnosti s oblými tvarmi, bez ostrých rohov. Nech žije Zaha Hadid! Podľa autorov spomínaného článku život v meste zdvojnásobuje riziko vzniku schizofrénie a zvyšuje aj pravdepodobnosť depresie a chronickej úzkosti. Znižuje tiež množstvo šedej kôry v mozgu. Tieto negatívne vplyvy súvisia s nedostatočnými sociálnymi väzbami, ktoré majú na vidieku inú kvalitu ako v meste. Ale aj urbánne prostredie sa dá vybudovať tak, aby podporovalo tvorbu komunít.

Malí architekti majú čo čítať

Že sa o podobných témach dá rozprávať aj s deťmi, to už vieme pár rokov, odkedy české vydavateľstvo Jakost vydalo kultovú knihu D.O.M.E.K. od Mizielińských. Obrovský ohlas zaznamenala aj u nás. Odvtedy vyšlo podobných publikácií niekoľko. Eurostav pripravuje pokračovanie knihy Ikony architektúry, o nej napíšem čoskoro. Veľmi ma zaujala aj krásna picture book Domov od Carson Ellis (65. pole). Na podobnom etno princípe je založená aj prvá kniha pre deti od 82 Bøok & Design Shõp. Nedávno bola na prestížnu cenu Zlatá stuha nominovaná kniha z Baobabu Bydlíme! – podivuhodné příbytky zvířat a lidí od Jiřího Dvořáka a Daniely Olejníkovej, za literárnu aj obrazovú časť. Nemala som ju ešte v rukách, ale nepochybujem, že je rovnako vydarená ako Hávedník od tejto dvojice (recenzia tu). V takejto silnej konkurencii sa bude Príbehom stavieb presadzovať ťažšie. Autori však majú jeden tromf: príbehy.

Naši plastelínoví maniaci si hneď vyrobili bociana Filipa – sprievodcu z knihy.

Príbehy lákajú (Sklenená izba). Oceňujem však, že autori väčšinou neskĺzavajú do neovereného bulváru či celkom zjavne vymyslených legiend ako sprievodcovia na zámkoch. Faktograficky orientované vydavateľstvo B4U Publishing ostáva verné faktom. Tentokrát sa dvorná spisovateľka vydavateľstva Štěpánka Sekaninová a dvorný ilustrátor Jakub Cenkl rozhodli zanechať vo vizuálnej pamäti čitateľov odtlačok najznámejších stavieb.

V Príbehoch obrazov a sôch (recenzia tu) sa im celkom dobre podarilo vysvetliť, čím sú predstavované diela zaujímavé a výnimočné. Aj Príbehy stavieb sú organizované tak, aby každý smer zastupovala jedna ikonická stavba. Nechýbajú okienka so základnými prvkami, podľa ktorých spoznáte gotiku, baroko, neoklasicizmus, dórsky a iónsky sloh.

MUMOK vedľa Disneyho

A keďže architekti sa občas vybláznia ako malé deti, nechýbajú v knihe ani také úlety ako Wurmov dom spadnutý na Viedenský MUMOK, dom v tvare košíka a bavorský zámok Neuschwanstein, ktorým sa inšpiroval aj Walt Disney. Keď som ho v tomto výbere uvidela, najprv ma to nahnevalo. Ale potom som si povedala, že tu má svoje miesto. Autori sa snažia deťom priblížiť, prečo je zámok považovaný za gýč gýčov. Pritom si dávajú veľký pozor, aby sa z detského vkusu nevysmievali. Deťom ponechávajú možnosť povedať, že sa im zámok páči. Citlivý prístup je povýšený nad dospelácke kritériá. A tak to má v detskej literatúre byť.

Od spomínaných bizarných stavieb sme sa dogúglili k mnohým ďalším. Je to vďačná téma. Viac ich nájdete tu.

Kniha pre detské publikum

Príbehy stavieb nie sú len zjednodušenou verziou dospeláckej encyklopédie. Autori si dali záležať, aby deti bavila. Preto sú tu ňuňuňu sprievodcovia – bocian a žabiak hľadajú vhodný príbytok pre bocianiu rodinku – a vtipné dialógové bubliny. Aj jazyk je väčšinou prispôsobený mladším čitateľom. Ničnehovoriaci rozmer budapeštianskeho parlamentu (dĺžka 268 metrov) previedli autori do detskej mierky:

„Ak by sa niekto rozhodol, že prejde všetky miestnosti a v každej strávi 15 minút, bude mu prehliadka trvať 7 dní.“

Dominantu Paríža prirovnali k „trochu väčšej stavebnici“:

„Eiffel pri stavbe Eiffelovky využil svoju prax staviteľa mostov – rovnaký konštrukčný postup. Nechal vyrobiť 18 000 oceľových častí, tie starostlivo očísloval a robotníci potom len časti ukladali k sebe a upevňovali nitmi. Táto veľká stavebnicová hra ich zabavila na celé dva roky a dva mesiace!“

Kniha pre dospelé publikum

Vydavateľstvo B4U svoje publikácie tvorí tak, aby motivovali rodičov čítať si s deťmi (o skvelej Veľkej knihe tmy som písala tu). Aj dospelí (s výnimkou profesorov dejín architektúry:) ) sa v Príbehoch stavieb dozvedia veľa zaujímavých informácií:

„Najstaršie stavby budovali Inkovia z viacstranných kameňov, ktoré do seba dokonale zapadali bez toho, aby potrebovali maltu či iné spojivo.“

„Geniálny Antoni Gaudí v priebehu stavby svojho chrámu nepoužíval takmer žiadne plány. Je to neuveriteľné! Opieral sa hlavne o svoju predstavivosť.“

Čo chýba do dokonalosti

Koncept tejto knižky je jednoducho skvelý. O to viac ma mrzí, že ju tvorcovia nedotiahli do dokonalosti. Ja by som vo výbere rada videla viac súčasnej architektúry, ale to je vec názoru.

Všetci milujeme supernízke ceny Albatrosu, ale občas si tlak na výslednú sumu odnesie kvalita prekladu. Aj v tomto prípade občas cítiť, že sa prekladalo narýchlo, hoci len z češtiny. „Kdo sa odváži,“ ešte k tomu v nadpise, to sa naozaj nedá prehliadnuť. Ďalšia vec, ktorú musím na knihe skritizovať, je knižný dizajn. Opisovanú stavbu viackrát umiestnili do stredu obrázka – presne tam, kde je dvojstrana zalomená. Napríklad tenučká Eiffelovka sa tak v záhyboch strán dosť stráca.

Ak nad týmito malými nedostatkami prižmúrite oči, nie je to zlá kniha. Priam sa pýta, aby sa s ňou ďalej pracovalo. Určite pri jej čítaní budete veľa gúgliť. A veľmi dobre si ju viem predstaviť ako súčasť hodín dejepisu, geografie, estetiky (existuje taký predmet? 🙂 ) alebo hodín jazyka (najmä po prázdninách).

Homemade interaktívna príručka ku knihe

Rozvíjať by sa dali napríklad tieto témy:

  • symbolika budov: Kupola budapeštianskeho parlamentu, rovnako ako veža Baziliky sv. Štefana, meria 96 metrov. Je to odkaz na rok 896, keď Maďari osídlili svoju vlasť. Žltá bola farba čínskej cisárskej rodiny, preto sú takmer všetky strechy Zakázaného mesta žlté. Najvyššia budova sveta, Búrdž Chalifa, má svojou štíhlou siluetou pripomínať orchideu.

  • historizujúce slohy: ak architekti a stavbári vedia dokonale napodobniť historické umelecké štýly, prečo sa budovy nestavajú tak, aby vyzerali ako z minulých storočí?

  • snaha ohúriť za každú cenu: Môže vo verejnom priestore stáť čokoľvek? Ako vnímate šokujúce stavby na prvý pohľad a z istého časového odstupu? Eiffelovka vznikla pri príležitosti Svetovej výstavy. Do súťaže sa prihlásil aj návrh obrovskej gilotíny. Viete si ju dnes predstaviť na mieste námestí Trocadéro v Paríži? Mal by niekto regulovať, čo sa v meste postaví? Kto by to mal byť?

  • prijatie: množstvo dnes vysoko cenených stavieb sa vo svojej dobe stretlo s negatívnym prijatím. Čo to znamená, keď hovoríme, že ich tvorcovia predbehli svoju dobu?

  • konštrukcia: ako by vyzerala Eiffelovka, keby bola z betónu? Ako by ste sa cítili vo vašom dome, keby všetky jeho vonkajšie steny boli zo skla? Kráčali ste už po priesvitnej sklenenej podlahe? Ako ste sa pri tom cítili? V knižke sa spomína, že oceľová konštrukcia sa v zime zmenšuje, v lete rozťahuje. Preskúmajte napríklad na mostoch miesta, kde vidieť vôľu – malé medzery, ktoré umožňujú materiálom meniť veľkosť.

  • kvalita práce: príliš rýchlo postavená budova sa môže aj zrútiť, ako napríklad kupola chrámu Hagia Sofia. Na čo musia architekti i robotníci pri stavbe myslieť? Kto ich kontroluje? S výškou a zložitosťou budovy rastie aj dôležitosť statika. Skúste si z lega postaviť modely známych budov alebo vymyslite si vlastné odvážne návrhy, aby ste si sami vyskúšali základy statiky.

  • sídliská: dá sa z našich panelákov urobiť kvalitné bývanie? Ako? Jednu inšpiratívnu premenu nájdete tu.

Tieto otázky som zostavila ja. Vychádzajú z knihy, musíte si ich však klásť sami. Opäť mi tu trochu chýba interaktívny aspekt.

Komu je kniha Príbehy stavieb/Příběhy staveb určená

Deťom od šesť-sedem rokov.

Ako ste si knihu čítali u vás doma? Zaujala vaše deti?


Kniha Príbehy stavieb vyšla vo vydavateľstve Albatros (v spolupráci s B4U Publishing) v roku 2018. Má 64 strán a rozmer 215×280 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť tu. Originálnu verziu nájdete v českom Martinuse tu.

MEDVEĎ, KTORÝ TAM NEBOL (Oren Lavie, Wolf Erlbruch) – recenzia

  • Prvá včielka, motýľ, májka
  • Prvý púpavový venček
  • Prvý lupienkový dážď zo zakvitnutých stromov
  • Prvý koncert praskajúcich šišiek
  • Prvá nátierka z medvedieho cesnaku

Každý rok zabudnem, aká je jar nádherná, voňavá a chutná, a každý rok to všetko s úžasom objavujem odznova. Do tejto romantickej atmosféry som chcela vybrať nejakú nežnú knižku o stromčekoch, kvietkoch, veselých zvieratkách… Ale nie, v našej knižnici nič také nemáme. Aj dnes to teda bude poriadny intelektuálsky nášup 🙂 .

Každá knižka s menom Wolf Erlbruch na obálke automaticky pritiahne moju pozornosť. Pozrite si túto úžasnú animovanú poctu nemeckému ilustrátorovi. Video vzniklo pri príležitosti udelenia Ceny Astrid Lindgren. Okrem nej získal aj Cenu Hansa Christiana Andersena – obe považované za „nobelovku“ v detskej literatúre – ocenenie Bologna Ragazzi Award a mnohé iné.

U nás mu okrem veľkoformátovky Medveď, ktorý tam nebol vydali knižky O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu (recenzia tu) a Kačka, Smrť a tulipán. V češtine vyšlo Deset malých slanečků a vypredané Medvědiv a Příšerný večírek.

3D obrázok bez 3D okuliarov

Na žiadnu z nich sa Medveď, ktorý tam nebol vôbec nepodobá. K tomuto textu ani ilustrácie nemohli byť iné ako radikálne odvážne. Zjavne sa nemajú páčiť, skôr vyrušiť. Vyvolať akúkoľvek reakciu, hoci aj negatívnu. Táto kniha sa jednoducho nedá čítať pasívne. Pozadie je (schválne) rozmazané, ako fotky v treťotriednom periodiku lokálneho významu. Ako 3D obrázok bez 3D okuliarov. Ak vás toto nenahnevá, tak postava „medveďa“ určite. Ktorý hlavný hrdina je hrbatý? A k tomu ten nahlúply úsmev, až podozrivo široký. Kto chce, zbadá tu aj skrytú narážku na hnutie Hippies. Hmmmm.

Áno, možno niekde v pozadí Erlbruch zašifroval aj odkaz na drogy (ten medveď má podozrivo veľké oči 🙂 ), neviem. Ale to, že z knižky nikdy nebola masovka, s tým určite nesúvisí. Text je totiž ešte väčšia nálož ako ilustrácie. Je to najodvážnejšia detská kniha, akú som kedy držala v rukách. Načrtávajú sa tu spory z hardcore filozofie a logiky. Napríklad môžu si ľudia v komunikácii meniť jazyk, ako sa im zachce, ako to robí Humpty Dumpty z Alice? Je nič súčasťou všetkého?

„Nemôžem teraz hovoriť,“ povedal Tučniak, „Mám veľa práce.“

„A čo robíš?“

„Premýšľam.“

„Môžem premýšľať s tebou?“

„Ale len ak nebudeš myslieť na to, na čo myslím ja.“

„Dobre. A na čo teda myslíš?“

„Na všetko!“

Medveď sa poškrabal po hlave. „Mohol by si mi nechať aspoň čosi maličké, o čom by som mohol premýšľať ja?“

„V žiadnom prípade! Pre taký veľký mozog, ako mám ja, sotva Všetko stačí. Niekedy musím na Všetko myslieť dokonca aj dva razy.“

„Čo ešte zostalo, aby som mohol o tom premýšľať?“

„Nič!“ povedal Tučniak.

„Výborne, tak budem premýšľať o Ničom,“ potešil sa Medveď.

„Nemožné!“ zvolal Tučniak, „Aj na to myslím ja.“

„Veď predsa myslíš na Všetko,“ povedal Medveď.

„Nič je súčasťou Všetkého.“

Existenciálne otázky level 1

Hlavnou témou je však identita a existencia. Keď sa nedívame na svet, existuje vôbec? Existuje niečo mimo našich zmyslov? Je naša identita daná tým, čo si myslia druhí, alebo tým, čo si o sebe myslíme sami, keď sa na seba pozeráme pohľadom akoby zvonku (zrkadlo v závere)? Existuje niečo ako holá existencia bez subjektívnych nánosov?

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno Svrbenie.

„Mňa tuším švacne!“ pomyslelo si Svrbenie a neprestávalo sa škrabať. Zanedlho Svrbeniu narástol kožuch a a o chvíľu kožuchu narástli laby a nohy a nos. Neminulo ani veľa času a Svrbenie sa začalo nápadne podobať na… medveďa.

Vsunul do vrecka labu a našiel poskladaný kúsok papiera. Na ňom stálo:

SI TY JA?

Medveď sa poškrabal po hlave. „To je veru dobrá otázka.“

A čítal ďalej.

SI TY JA?

UŽITOČNÉ STOPY:

1. SOM VEĽMI MILÝ MEDVEĎ.

2. SOM ŠŤASTNÝ MEDVEĎ.

3. A SOM AJ FEŠÁK.

Spinoza, Lewis Carroll a substitučný tučniak

Ak si dospelí (aj to asi nemnohí) horko-ťažko vybavia, že im tieto témy pripomínajú trebárs Spinozu, čo si z takejto knižky zoberú deti? Čakala som, že aspoň na konci bude nasledovať nejaké vysvetlenie, ale nič. Tak túto knihu už asi neotvoríme, pomyslela som si, keď sme ju dočítali prvýkrát. Skúšala som z našej predškoláčky vypáčiť, o čom podľa nej Medveď, ktorý tam nebol je, ale na nič zmysluplné, samozrejme, neprišla. S deťmi si bežne čítame poriadne uletené knihy, ale túto som už odpísala aj ja. Predčasne. Preto som skoro odpadla, keď si ju vypýtali samy. Páči sa dokonca aj štuplíčkovi (3 r.). Citujem: „bola to hrozne smiešna knižka.“ Meno jednej postavy, Substitučný tučniak (inak výborný preklad Penultimate Penguin), sa u nás stalo ďalším zaklínadlom, ktoré si deti stále opakujú.

Jasné, že detské hlavičky nemajú šancu odkryť všetky prudko akademické otázky v pozadí, len sledujú prečudesno-čudesný príbeh ešte čudnejších postavičiek v nonsensovej rovine. A možno sa popri tom tak trochu zamyslia nad tým, ako môže existovať svrbenie bez medveďa. Alebo čo to znamená, že blúdenie je súčasťou cesty Dopredu. Je to málo? Určite nie. Keď Jostein Gaarder napísal pred rokmi geniálny Sofiin svet, ktorý zmenil život mnohým ľuďom, (pútavo!) napísaný úvod do filozofie pre tínedžerov bola prevratná myšlienka. Oren Lavie pritvrdil a zhodil túto vekovú hranicu na najnižšiu možnú úroveň.

Filozofia je však skrytá pod povrchom. Kto chce, môže ju odignorovať a vnímať len bláznivú lewiscarrolovskú rovinu. Tú tvorí príbeh o tom, ako sa zo svrbenia stal medveď (s amnéziou) a o tom, kým je, sa dozvedá len z nápovedy vo vrecku a od obyvateľov lesa. Tam stretáva Pohodlnú Kravu, Lenivú Žabu, Taxi Korytnačku, Substitučného Tučniaka. Vďaka nim sa dozvie, že je milý a šťastný. Nakoniec nájde svoj domov so zrkadlom, takže zistí, že je aj fešák – našiel sám seba.

Toto je pozitívna recenzia!

Čítam si po sebe tento text a stále rozmýšľam, či sa mi podarilo správne vyjadriť, čo si o tejto knihe myslím. Som nadšená! Z toho, že aj takáto kniha dokáže deti zaujať. Z toho, že sa opäť ukázalo, že deti netreba podceňovať. Presne ako hovorí Wolf Erlbruch v tomto rozhovore, kde vysvetľuje, ako sa stal búračom tabu. Okrem iného rozpráva aj o tom, prečo je detský gýč zlý: knižka sa musí páčiť nielen dieťaťu, ale aj rodičovi. Ak ešte stále váhate, anglickú verziu Medveďa, ktorý tam nebol si môžete prelistovať tu.

Komu je kniha Medveď, ktorý tam nebol určená

Netrúfam si určiť jasnú vekovú hranicu, ale povedala by som, že cieľovou skupinou sú hlavne deti, ktoré už vedia jasne odlíšiť rozprávkový svet od skutočného, jazyk ovládajú tak, že presne vedia, kedy je použitý „nezvyčajne“ a s nejakým zámerom. Teda zhruba od 5 rokov.

Nie je medveď ako medveď

Ešte jedna poznámka na záver. Ak sa vám zdá názov knihy Medveď, ktorý tam nebol povedomý, nemýlite sa. Pred pár rokmi vyšiel aj zošit s takmer identickým názvom – Medvěd, který nebyl. Možno si ho dokonca pamätáte zo starého slovenského prekladu. Recenziu som napísala tu.

Bonus

Hoci sa určite zaprisaháte, že meno Oren Lavie ste v živote nepočuli, je celkom pravdepodobné, že ste videli toto parádne video k jeho pesničke, ktoré si aj sám zrežíroval, a získal zaň Grammy:


Kniha medveď, ktorý tam nebol vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve OZ Slniečkovo. Má 48 strán a rozmer 260×335 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

PRÍBEHY OBRAZOV A SÔCH (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl) – recenzia

Moje detváky si namiesto Spievankova pospevujú Jóžin z Bážin (verzia Metallica) alebo niečo od BijouTerrier a občas Horkýže slíže. Prípadne Zónu A: Uf, uf, Puf a Muf, uf, uf, Puf a Muf, Puf a Muf a deti. Občas ich dokonca vláčim so sebou po dospeláckych galériách a koncertoch. Včera sme s našou predškoláčkou debatovali o politických karikatúrach z novín. Na jej úrovni a na jej žiadosť, samozrejme. Je až dojemné sledovať, ako sa deti urputne snažia pochopiť dospelácky svet a patriť doň. Hranicu medzi tým, čo je detské, a čo pre deti nevhodné, si u nás doma rysujeme po svojom. Jediným tabu – a rešpektujú ho aj deti – je Z tohto by sa ti snívali zlé sníčky. Preto keď vyšli Príbehy obrazov a sôch o dejinách umenia, bolo mi jasné, že ich chceme mať doma.

Zodvihnutá predná noha – zranenie v boji

Prekvapilo ma, koľko umeleckých diel z knižky už naša predškoláčka poznala. Monu Lízu, van Goghove Slnečnice, terakotovú armádu, sfingy, Věstonickú venušu. Degasove baletky si pamätala z našej milovanej Falconerovej Olivie. Vo výbere tejto miniencyklopédie (64 strán) sú okrem spomínaných aj také mená ako Picasso, Warhol, Gaugin, Matisse, Rodin, Duchamp. Výber autorov (vedela by som si ho predstaviť trochu ambicióznejší) napovedá, že cieľom knižky je prezentovať tie najznámejšie kultúrne artefakty a vzbudiť o ne záujem. Nie všetky predstavované diela však zmenili dejiny umenia. Niektoré sa sem dostali skôr ako zaujímavosti. Napríklad obrovská socha Ježiša v Riu a jej odlomený prst. O jazdeckých sochách sme sa dozvedeli toto:

„Zobrazenie koňa vypovedá o spôsobe smrti jazdca. Vzpínajúci sa kôň – jazdec zomrel v boji. Zodvihnutá predná noha – zranenie v boji či smrť. Všetky štyri končatiny na zemi – jazdec nezomrel.“

Keby bol da Vinci impresionista, nestratil by 15 rokov života

Žiadna kniha lásku k výtvarnému/sochárskemu umeniu asi nevštepí, ale môže pomôcť zorientovať sa v tom, čo si treba všímať, čo je cenné, čo je prekonané. Nie je podstatné verne okopírovať zobrazovaný predmet, ale skôr vystihnúť zvláštnu atmosféru, zachytiť prchavý moment v tvári človeka alebo v prírode, zmraziť pohyb, odkazuje čitateľom Štěpánka Sekaninová. Deti sa naučia aj to, že na výsledný dojem majú podstatný vplyv výtvarné prostriedky ako kompozícia, ťahy štetcom (porovnajte impresionistické obrazy s nahrubo a narýchlo nanesenými farbami s Monou Lízou, na ktorej da Vinci pracoval 15 rokov), výber farieb (šialený Matissov fauvizmus alebo Munchov expresionizmus) a technika ich nanášania (da Vinci farby nanášal na priesvitné vrstvy, aby vznikol dojem oparu a znížil sa kontrast), uhol (kubizmus), hra svetla a tieňa (Vermeerove Dievča s perlou akoby vystupuje z tmavého pozadia; Degasove tanečnice sú nasvietené odspodu, čo evokuje divadelnú atmosféru).

Kompaníková & Co.

Len nedávno vyšla nádherná kniha Kde je Ester N? od Moniky Kompaníkovej (recenzia Hlbokomorských rozprávok tu); stále v predaji je výborná publikácia Ako maliari vidia svet. V Česku veľký ohlas vyvolala labyrintovka Proč obrazy nepotřebují názvy; nedávno vyšlo rozšírené vydanie Jak se dělá galerie a pred časom dejiny umenia Van Goghova hvězdná noc. Unesie ešte tento malý trh ďalšiu prierezovú knihu o výtvarnom umení pre deti?

Myslím si, že áno, napríklad aj preto, lebo tvorcovia Príbehov si zvolili inú stratégiu ako spomínané publikácie. Nie je tu jednotná dejová línia, ktorá by prepájala jednotlivé umelecké diela ako u Kompaníkovej, nie je to komiks ako Proč obrazy nepotřebují názvy. Príbehy obrazov a sôch sa úplne vzdali akýchkoľvek ambícií smerom k interaktívnosti, čo je mne osobne ľúto, lebo úlohová knižka Ako maliari vidia svet by si zaslúžila kamaráta. Môžem si stokrát opakovať, že zámerom v Príbehoch obrazov a sôch nebolo rozvíjať výtvarné zručnosti detí, no nejaký interaktívny prvok mi tu jednoducho chýba. Och, čo by som dala za to, keby vydavateľstvo ku knihe pripojilo nejakú jednoduchú omaľovanku s pokynmi, ako si precvičiť jednotlivé techniky. Faktograficky orientované vydavateľstvo B4U Publishing (vydali napríklad skvelú Veľkú knihu tmy, recenzia tu) sa rozhodlo predstaviť najznámejšie ikony umenia cez príbehy.

Venuša s tuberkulózou a súdok

Príbehy, príbehy, príbehy – sú všade. Po tom, čo ich odvrhla veľká literatúra, sa na ne so smiešnou nemotornosťou vrhli marketéri. Teraz sa na nás valia aj pri nákupe posledného rožka. V tejto knižke však majú svoje miesto, lebo písať o dejinách umenia bez vysvetlenia dobových reálií a životných peripetií autorov sa nedá. A tak sme sa dozvedeli, že Van Gogh a Gaugin boli veľkí kamaráti, hoci každý mal celkom iný štýl. Jeden maľoval priamo na poli, druhý spamäti. Práve na Gauginovu počesť vytvoril Holanďan známu sériu obrazov so slnečnicami, aby nimi vyzdobil dom, do ktorého ho pozval. Ešte predtým, ako si obľúbil žiarivú žltú farbu týchto kvetov, ich maľoval zoschnuté.

Ak sa vám zdá Venuša na Botticelliho obraze smutná, je to preto, lebo florentská kráľovná krásy Simonetta, ktorá bola jej predlohou, mala tuberkulózu. Botticelli zase asi trpel pre prezývku (súdok). Tá mu prischla preto, že mal obézneho brata. Edgar Degas popri maľovaní tvoril aj sochy. Najznámejšia je mladá tanečnica, ktorú vyzdobil látkovou sukňou, saténovými topánkami a dokonca aj parochňou z pravých vlasov. Prečítate si aj to, prečo impresionisti nemali čas na miešanie farieb a to, že extravagantný Dalí odmietal jesť jedlo červenej farby.

Prečo si treba tajomný úsmev vygúgliť

Neviem, či je to kvôli autorským právam alebo kvôli zjednoteniu vizuálneho rámca knihy, ale tvorcovia nepoužívajú fotografie diel, o ktorých je reč. Namiesto nich sú tu Cenklove reprodukcie a musím uznať, že veľmi vydarené. V niektorých prípadoch to však celkom nestačilo. Hovoriť o tajomnom úsmeve Mony Lízy, keď sa pozeráte na zjednodušenú maličkú napodobeninu, je smiešne. Tvorcovia encyklopédie, samozrejme, počítali s tým, že diela si pri čítaní vyhľadáte na internete. A možno je to takto aj lepšie. S gúglením sme sa poriadne rozšupli a od obrazov sme sa dostali k mnohým iným veciam. Pár zaujímavých linkov som vložila aj do záveru tohto článku. Takže bez nabitej baterky v tablete Príbehy obrazov a sôch radšej nečítajte :).

Annie Warhol, Marcelle Duchamp, Jacqueline Pollock

Ešte jedna gender poznámka. Spomínam si na jednu výstavu v Kunsthalle Lab, kde autorka rozvešala na steny mená „maliarok“ – Annie Warhol, Marcelle Duchamp, Jacqueline Pollock… Dostalo by sa dielam slávnych umelcov rovnakého prijatia, keby ich vystavovali pod ženskými menami (v každom prípade skupina Lojzo predbehla svoju dobu hitom Vincentka Van Goghová, inak ďalšou obľúbenou pesničkou mojich detí)?.

Aj na tejto knihe vidieť, že ženy boli v umení predovšetkým objektom, ako autorky boli často nezaslúžene ignorované. Za všetko hovorí bojovné ironické motto z inej výstavy v SNG: Kedy sa dostanú ženy do galérie? Keď budú holé na obrazoch. Iste aj preto chceli autori tento nepomer vyvážiť ženskými sprievodkyňami-dvojičkami. Tým asistuje mačka (ňu-ňu faktor 🙂 ).

Sprievodkyne sú tu preto, aby encyklopédiu oživili. Sem-tam sa prezlečú do dobových kostýmov, občas niečo okomentujú, niekedy samy maľujú alebo pózujú. Dospeláckym očiam sa takýto komparz zdá gýčový, ale deti to vidia celkom inak. U nás doma sme na každej dvojstrane vždy museli najprv prečítať ich repliky, až potom zvyšný text. Moje detváky už niekoľko dní kreslia mačičky z knihy aj so všelijakými rekvizitami. Miniatúrne ilustrácie sú plné všelijakých (často vtipných) detailov. Presne také najmenší čitatelia milujú a nevedia od nich odtrhnúť oči. Jakub Cenkl vie, ako ich zaujať. Hoci nemusel ísť cestou motýľa na mačkinom chvoste práve v knihe o umení.

Layout stránok poteší všetkých začínajúcich čitateľov, ktorí majú paniku z dlhého uceleného textu. Tu sú informácie rozkúskované v malých textových poliach, takže si určujete vlastné tempo čítania. Vôbec preto nevadí, keď niektoré rámčeky s príliš odbornými alebo zložito formulovanými informáciami preskočíte. Každý si tu nájde niečo pre seba. Mnohé veci boli novinkou aj pre mňa. A občas dokonca vydržal počúvať aj štuplíček (3 roky) – hlavne kvôli tým mačičkám :).

Komu sú určené Príbehy obrazov a sôch

Školákom od 6 do 10 rokov. Môžete si ich čítať aj so škôlkarmi, ale budete im musieť vysvetliť pojmy ako kontrastné farby, konzumné prvky, prchavý dojem okamihu, uhly, geometrické tvary, trojrozmerná skutočnosť.

Neviem, či do kurikula výtvarnej výchovy patrí aj budovanie povedomia o najznámejších umeleckých dielach, ale viem si veľmi dobre predstaviť Príbehy obrazov a sôch ako učebnicu tohto predmetu na školách. Mohlo by to vyzerať napríklad takto: vyučujúci by doniesol veľkú reprodukciu napríklad Moneta, deti by si o ňom prečítali dvojstranu z knižky a potom by si skúsili namaľovať impresionistický obraz.

Bonus: linky a omaľovanky

Nedá mi neprilepiť sem toto skvelé video, v ktorom účinkujú hlavní „hrdinovia“ tejto knihy:

A pre milovníkov van Gogha ešte toto nádherné video z francúzskej galérie. Dogúglili sme sa aj k tomuto zaujímavému článku na BBC. Petriho misky na Klimtovom Bozku?? Vermeerove Dievča s perlou vlastne nemá perlu? A nová teória Munchovho Výkriku, ktorá súvisí s Edisonovými žiarovkami.

V Hospodárskych novinách vymysleli takýto skvelý test Poznáte slávnych maliarov a ich diela?

Ak vám, tak ako mne, chýba ku knižke nejaká omaľovanka, môžete si kúpiť tieto zo série Prestel: da Vinci, Klimt, Chagall. Môžete si tiež vytlačiť tieto alebo tieto. Chýba však návod, akú techniku použiť, ak sa chcete priblížiť k originálu.


Kniha Príbehy obrazov a sôch vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve B4U Publishing v spolupráci s Albatros. Má 64 strán a rozmer 215×280 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť tu. Český originál vám predajú v českom Martinuse tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva a jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

NEJVĚTŠÍ PŘÁNÍ (Ester Stará, Daniela Olejníková) – recenzia

Keď z kútika obálky svietia európske hviezdičky na modrom podklade a logo Člověka v tísni, neveští to veselé čítanie. Ak patríte k tým, čo ohŕňali nos nad susedom Žubajíkom v Hupsovom šlabikári, táto kniha rozhodne nie je pre vás. Všetci ostatní: čítajte ďalej, Největší přání je naozaj nezvyčajný a skvelý vydavateľský počin. Minulý rok sa zaslúžene dostal do výberu toho najlepšieho na českom trhu, Nejlepší knihy dětem. Spisovateľka, ilustrátorka i celý tím okolo tejto publikácie sa o to zaslúžili rovnakým dielom.

Detská edícia Políčko je pravým česko-slovenským projektom, pravidelne angažuje slovenské výtvarníčky (Matlovičová, Macurová, Olejníková). Aj v tomto prípade dvorná spisovateľka vydavateľstva 65. pole, Češka Ester Stará, spolupracovala s výnimočnou slovenskou ilustrátorkou, Danielou Olejníkovou. Jej výber neprekvapil – je známa z mnohých aktivistických projektov: Čierne diery, knižka pre Nota Bene a Útek.

Globalizácia má farbu cukríka

Na prvé prelistovanie v knižke okrem kyslej tváre jedného chlapca nič nenaznačuje, že sa tu nebude riešiť nič menšie ako globálne problémy ľudstva. Krásne a prudko farebné ilustrácie plus prítulný plyšový koník ako rozprávač, čo už môže byť nežnejšie? Daniela Olejníková už v Hávedníku (recenzia tu) ukázala, že aj výberom farieb v detskej knihe sa dá šokovať. V knižke Největší přání farby s témami naschvál neladia. Nenájdete tu žiadne pochmúrne odtiene (až na jednu ilustráciu), ale veselú sýtu žltú, červenú, zelenú a modrú. Ich výberom chcela ilustrátorka ukázať, že deti nežijú v izolovanom vesmíre, ale problémy prenikajú aj do ich (farebného) sveta. Autorky sa tiež očividne chceli v slovnej i obrazovej rovine vyhnúť vyvolávaniu silných emócií. Na odľahčenie si dokonca dovolili aj pár vtipov. Emócie paralyzujú racionálnu diskusiu a práve tá je cieľom tejto knižky.

Ako na summite v Davose

A diskutovať bude o čom, lebo tém sa sem vtesnalo naozaj požehnane: chudoba a nerovnosť spoločenských vrstiev, sociálna izolácia na základe inakosti, rozpadajúce sa rodiny, ekológia (nadvýroba, globalizovaný obchod a s ním spojená nutnosť prepravy tovarov na veľké vzdialenosti), migrácia, nedôstojné pracovné podmienky. To by bolo priveľké sústo aj na summit v Davose. Našťastie, Největší přání je napísané s naozajstným kumštom, koníkov príbeh sa číta veľmi plynule. Každé dieťa si z neho vezme iba toľko, koľko chce.

Len dospelácke oči na každej strane vytušia nejaký problém: imigrantka so šatkou – rasizmus a chudoba; upratovačka – vykorisťovanie; čínska krajčírka – zúfalé pracovné podmienky; absencia otca – rozvod. Toto všetko je však len jemne naznačené. A predsa dosť jasne na to, aby si to vnímavejšie dieťa všimlo.

Knižka, ktorá rastie s dieťaťom

Len nedávno som v rukách držala inú detskú knihu, ktorá vznikla z iniciatívy inštitúcií EÚ. Bola síce pekná, ale tak neznesiteľne poučná, že som ju okamžite odložila preč. Publikácia na (nanajvýš) jedno prečítanie, ktorá v dieťati nezanechá žiadnu stopu. Zbytočná. Největší přání k malým čitateľom pristupuje celkom inak. K mohutnejúcemu trendu nepodceňovať deti sa pridáva nielen výberom tém, ale aj dôverou v to, že dieťa dokáže naznačené posolstvo rozkódovať. Ak na to ešte nie je pripravené, zaujmú ho aspoň ilustrácie a príbeh. Toto je podľa mňa jedna z tých kníh, ktoré rastú spolu s ním.

Hoci existuje aj výborná sprievodná metodická príručka s množstvom nápadov, ako rozvíjať spomínané témy, ja som ju zatiaľ nepoužila. Počkala som, kým sa deti samy opýtajú na veci, ktoré ich zaujali. Štuplíček (3 roky) vnímal príbeh len v rovine koníkovej púte z ázijskej továrne až k šťastnému európskemu dievčatku. Naša staršia dcéra (6 rokov) sa hneď začala vypytovať na sociálnu izoláciu (plyšák má visačku prišitú na zlom mieste, preto ho ostatné koníky vylúčia spomedzi seba). Modráska si moje deti veľmi obľúbili, napodiv najmä to mladšie: „veľmi sa mi páči táto knižka“ z úst trojročného dieťaťa je tá najlepšia recenzia. Modrý koník (nehľadajte v tom narážku na známy portál. Alebo predsa??) si prejde všelijakými peripetiami: nepohodlie, hluk, ostrakizácia, ignorácia. O to väčšia je jeho radosť, keď s ním niekto zaobchádza pekne – čínska krajčírka a chudobné európske dievčatko v závere. Štuplíček túto sínusoidu intenzívne prežíval s ním. V šťastných chvíľach mu oči žiarili ako na Vianoce. Úprimne ma prekvapilo, že už takéto malé deti vnímajú, že šťastie má hodnotu len na pozadí niečoho negatívneho.

Zahrajte sa na čínske krajčírky

To, že som metodickú príručku nevyužila, neznamená, že nie je kvalitná, naopak. Sú v nej výborné aktivity pre väčšie skupiny detí, začínajú sa od 25. strany. Pobavila ma simulácia práce čínskych krajčírok – deti sa snažia vytvoriť koníka z knižky tak, že každý kreslí inú časť (nohy, hlavu, trup, hrivu, chvost). „Vedúci smeny“ prácu komplikuje stupňujúcou sa časovou tiesňou a inými stresujúcimi podnetmi. Deti potom zisťujú, že výsledný produkt nie je dokonalý (strhávajú sa im odmeny), a diskutujú o svojich pocitoch. V ďalšej aktivite si žiaci vypočítajú, koľko si mesačne zarobí čínska krajčírka podľa počtu vyrobených hračiek. Z priloženej tabuľky s cenami bežných potravín zisťujú, koľko si toho môže dovoliť a či jej to stačí na dôstojné živobytie. Výborný nápad využiť portál Numbeo, ktorý porovnáva cenovú hladinu, kriminalitu, zdravotníctvo, znečistenie a kvalitu života v každom štáte a väčšom meste.

Největší přání zaujme na mnohých frontoch. Jednu výhradu však predsa len mám. Iste, zamestnanie v čínskych továrňach asi nie je práve práca snov, ale aby sme nepodporovali mýtus o chudobnej Číne, odporúčam prácu s príručkou rozšíriť o tento skvelý článok z Denníka N.

Komu je kniha Největší přání určená

Chlapček, ku ktorému modrý koník putuje, práve oslavuje deväť rokov. Vek hlavného hrdinu je väčšinou presná indikácia, akému publiku je kniha určená. Největší přání však zaujme aj oveľa mladšie deti, najmä vďaka veľkým ilustráciám. Množstvo textu je zvládnuteľné aj pre trojročných. Hlbší rozmer dokáže vnímať kategória 5 – 10.

Bonus

Kniha dostala grant EÚ, preto musí byť voľne prístupná. Celú si ju môžete stiahnuť tu. Ale, samozrejme, držať ju v rukách v papierovej forme je úplne iný pocit.



Kniha Největší přání vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve 65. pole. Má 40 strán a rozmer 241×292 mm. Kúpiť si ju môžete v slovenskom alebo českom Martinuse.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľa. Jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

MATILDA (Roald Dahl, Quentin Blake) – recenzia

Keď som oznámila, že máme novú knihu od autora našich milovaných Hastrošovcov (recenzia čoskoro), ozval sa nadšený výskot. Dahl opäť nesklamal a jeho nádielka originálnych nadávok (nič neznesiteľne vulgárne) nemala konca-kraja, na obrovskú radosť našej predškoláčky. Takto riaditeľka Byvolská privítala malých prváčikov vo svojej škole:

Na tvári mala výraz plný hnusu, ako keby sa pozerala na to, čo psík práve urobil na dlážke uprostred izby. „Taká banda malých ugrcancov.“

Všetci boli rozumní a zostali ticho.

„Chce sa mi zvracať, keď si predstavím, že budem musieť stráviť v tejto škole celé roky s takými ubrblanými smradmi ako ste vy,“ pokračovala. „Budem sa snažiť v čo najkratšom čase vyhodiť z vás čo najviac, aby mi nepreskočilo.“

Dala si prestávku a niekoľkokrát zafŕkala. Bol to zvláštny zvuk. Môžete ho začuť, keď kráčate okolo stajne počas kŕmenia koní.

„Určite vám vaši rodičia hovoria, akí ste milučkí,“ pokračovala. „Nuž, ja som tu na to, aby som vám povedala pravý opak a radšej by ste mali veriť mne.“

Potom žiakov skúšala z násobilky:

„Ty!“ vyštekla a prstom ukázala na na chlapčeka v prvej lavici, ktorý sa volal Rupert. „Koľko je dvakrát sedem?“

„Šestnásť,“ nepremyslene odvetil Rupert.

Byvolská sa začala k nemu pomalými krokmi približovať ako tigrica k srnčiatku. Rupert si uvedomil nebezpečenstvo a chcel sa rýchlo opraviť. „Je to osemnásť,“ zvolal. „Dvakrát sedem je osemnásť, nie šestnásť.“

„Ty sprostá vlasatá pandrava,“ revala Byvolská. „Tupohlavý škrečok! Prázdna bublina! Nemožná kaktusová hlava!“ Postavila sa priamo za Ruperta, natiahla ruku veľkú ako tenisová raketa, a schmatla Rupertove vlasy do dlane. Rupert mal bohaté zlatisté vlasy, ktoré jeho mamička považovala za krásne a preto mu ich nechala narásť dlhšie. Okrem dievčenských vrkôčikov a chvostíkov riaditeľka Byvolská najviac na svete neznášala dlhé chlapčenské vlasy.

Alebo:

„Mám sedem jabĺk, sedem pomarančov a sedem banánov. Koľko kusov ovocia mám spolu? No poďme, ponáhľaj sa! Povedz výsledok!“

„To je sčítavanie,“ povedal Wilfred. „To nie je násobilka tromi.“

„Ty utáraný idiot!“ skríkla riaditeľka. „Korunovaný hlupák! Zabetónovaná hlava! To JE násobilka tromi! Mám tri druhy ovocia a z každého druhu sedem kusov. Trikrát sedem je dvadsaťjeden. Nevidíš to, ty ťulpas jeden oťapený? Dám ti ešte jednu šancu. Mám osem veľkých somárov, osem malých somárov a osem takých somárov ako si ty. Koľko somárov mám spolu?“

Dahlovky nie sú pre každého

Slovné útoky navyše opakovane vygradujú do fyzických. Riaditeľka, bývalá šampiónka v hode diskom, žiačikmi žongluje ako s loptičkami. Veru, Matilda, ktorú Dahl napísal dva roky pred smrťou, je poriadne kontroverzná. Nie každý rodič alebo psychológ sa dokáže preniesť nad to, že zlo sa tu prezentuje ako zábavné. Matilda však nie je oslavou krutosti. Dahl nikdy nezabudne spomenúť, že žiadnemu z týraných detí sa (zázrakom) nič nestalo, a na konci sa Byvolská dočká spravodlivého trestu.

Komu je kniha Matilda určená

Školákom na prvom stupni. Dej sa z väčšej časti odohráva v škole a krúti sa okolo geniálneho dievčatka a jeho schopnosti zvládnuť vysokú násobilku a čítanie. Starších školákov už asi rozprávanie o päťročnom dieťati nebude celkom baviť. Ak si Matildu chcete prelúskať so škôlkarmi, uistite sa, že rozumejú spomínaným pojmom zo školského prostredia, ale najmä hyperbole a satire. Našu staršiu dcéru (6 r.) už zveličenia spoľahlivo priviedli k tomu, že text nemá chápať doslova, a tento bláznivý ubuovský humor jej postupne zachutil.

Nebojím sa preto, že by brutálne praktiky riaditeľky Byvolskej alebo Matildine lapajstvá preniesla do svojho života. Empatia sa buduje dlhodobo výchovou a jedna knižka na tom nemôže nič zmeniť. Verím, že z nej nikdy nevyrastie človek schopný ubližovať iným, preto nemám problém čítať si s ňou Dahla.

Feministka Matilda

Matilda je jedna z najúspešnejších detských kníh všetkých čias. V poslednej dobe jej predaj dokonca rástol a predbehol ostatné dahlovky. Určite pod vplyvom silnejúcich feministických nálad v spoločnosti.

Protipólom Matildinej geniality je bezcitnosť Byvolskej. Protipólom chladných a nevšímavých rodičov je citlivá chápavá až materinská Medušková – tá napokon aj starostlivosť o Matildu preberie. Nedá sa nevšimnúť si, že takmer všetky hlavné postavy, vrátane tých krutých, sú ženské. Je tu celkom evidentná snaha oslobodiť sa od stereotypných rodových zobrazení. Dahlov odkaz je veľmi priamočiary: dievčatá, môžete byť, kým chcete, nenechajte si vnútiť, že ste slabé. Zoberte svoj život do vlastných rúk. Keď v roku 2019 ešte stále mnohí majú s týmto posolstvom problém, aké silné muselo byť v dobe svojho vzniku! Kým dnes vychádzajú knižky o rebelkách ako na bežiacom páse, pred tridsiatimi rokmi boli Matilda s Pipi dlhou pančuchou naozaj výnimočným počinom.

Dahl, Taragel, Danglár

Dahlov literárny talent nespočíva ani tak v umeleckom prínose ako v schopnosti písať neuveriteľne pútavo. Ak je aj dnes kniha taká kontroverzná, potom pred 30 rokmi musela na malých čitateľov pôsobiť priam elektrizujúco. Spojenie čudesných bytostí a surrealistického násilia v detskej literatúre láka, spomeňte si na veľmi úspešné Rozprávky pre neposlušné deti od dvojice Taragel/Danglár.

Druhý odkaz Matildy je opäť pomerne priamočiary. Byvolská stelesňuje všetky hrôzy, ktoré Dahl v škole sám zažil. Internátne školy vtedy pripomínali Milgramov experiment a spisovateľom otrasná skúsenosť so šikanou poriadne otriasla. Keď sa Matilda a jej spolužiaci sami seba pýtajú, ako je možné, že riaditeľke jej násilnosti prechádzajú, odpovedali si takto. Je to preto, lebo Byvolská svojimi excesmi zachádza tak ďaleko, že rodičia deťom jednoducho neuveria, že niečo také je vôbec možné. Z tejto odpovede cítiť autorovu vlastnú bezmocnosť a ľútosť nad tým, že deťom sa a priori neverí.

Dávid a Goliáš

Zápletku tvorí tradičný rozprávkový námet, ba až univerzálny archetyp: podceňovaná bytosť (Matilda) zachráni celú komunitu pred netvorom (Byvolskou) – boj Dávida s Goliášom. Výstavba diela je však novátorská. Začína sa opisom žalostnej rodinnej situácie u Červohorských a niekoľkými zábavnými šibalstvami, ktorými sa Matilda rodičom odplatí za ich nevšímavosť a ponižovanie. Potom Dahl vylíči, akým geniálnym dieťaťom je hlavná hrdinka. Nasledujú pasáže s veľkou dávkou zveličenia o riaditeľke Byvolskej (aj ona sama je obryňa), ktorej krutosť nijako nezaostáva za dievčatkiným intelektom.

Sám autor v texte konštatuje, že jej výčiny sú za hranicou uveriteľnosti. Keď je násilie dovedené do absurdných rozmerov, empatia čitateľa sa vypína (ako dobre vie napríklad Tarantino). A tak sa na tejto karikatúre a najmä jej nadávkach naša dcéra výborne bavila. Rozmarný humorný tón tejto časti ešte Dahl podporil plejádou zábavných a veľavravných (nomen omen) mien (Byvolská, Atrament, Bahnošľap, Medušková).

Čítaj, čítaj!

Vzápätí sa však štýl radikálne zmení – keď sa Matildina spriaznená duša, dobrosrdečná učiteľka Medušková, rozhovorí o svojej biednej finančnej situácii a neľahkom detstve. Tón celkom zvážnie, zmiznú vtipy a hyperboly. Autor tu, naopak, nešetrí opismi prírody a prostredia a dokonca si dovolí aj jednu lyrickú báseň. A čitatelia tak majú pocit, akoby každá kapitola bola celkom inou knihou. Medzitým ešte Matilda objaví v sebe nadprirodzené schopnosti a Medušková naznačí možnosť, že jej otca zabila diabolská riaditeľka. Prvky mystery a detektívky tak dotvárajú totálny žánrový guľáš. V dospeláckej literatúre by podobný šialený mix bol len ťažko akceptovateľný, ale podľa môjho názoru u začínajúcich čitateľov funguje. Neustále sa meniaca atmosféra príbehu do víru strhla aj moje dieťa, uchvátené nepredvídateľnosťou knihy. Ak som náhodou pri čítaní spomalila tempo, poháňala ma ráznym Čítaj, čítaj! Ku knihe sme sa museli vracať každú voľnú chvíľu. 230 strán sme prelúskali za tri prázdninové dni.

Dahlov text za 30 rokov nijako nezostarol a to isté platí aj o práci jeho dvorného ilustrátora Quentina Blakea. Pár ťahov perom mu stačí na vykreslenie zložitých emócií. Jeho obrázky sú také veľavravné, že by ste podľa nich vedeli zrekonštruovať celý príbeh. Blake je majster karikatúrnej skratky.

Na záver ešte dve poznámky k slovenskej mutácii. Nie som grammar nazi, občasná hrubica či nespisovné slovo mi oči nekole, ale zarazila ma chyba (Márius namiesto Magnus), ktorá sa nešťastne pritrafila na takom dôležitom mieste, kde mätie. Trochu zvláštne na mňa pôsobí kombinácia pôvodných krstných mien s poslovenčenými priezviskami (Jenny Medušková), ale takéto zlátaniny by sa Dahlovi určite páčili. Inak však preklad skúsenej Evy Preložníkovej hodnotím veľmi pozitívne, s prekladom reálií sa veru natrápila poriadne.

Čo si o tejto kultovej i nenávidenej knihe myslíte vy? Napíšte svoj názor v komentári.


Kniha Matilda vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Enigma ako reedícia staršieho vydania. Má 230 strán a rozmer 145 x 218 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva a jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

 

HLBOKOMORSKÉ ROZPRÁVKY (Monika Kompaníková, Veronika Holecová/Klímová) – recenzia CD a knihy

Veľmi neprezieravo sme dcére pred rokmi kúpili CD s detskými ľudovkami a odvtedy bol koniec psychickej pohody v aute. Od tyranských tenkých hláskov nás našťastie zachránilo nové CD – Hlbokomorské rozprávky. Kúpili sme ich v čase, keď si čerstvo narodený štuplíček vyžadoval všetok môj čas a na staršiu sestru ho veľa nezostávalo. Na moje veľké prekvapenie ich vydržala počúvať aj dve hodiny a stále dookola. Prvú dovolenku sme prežili len vďaka starým rodičom a tomuto CD.

  • Hlbokomorské rozprávky

Rozprávky o vílach a jednorožcoch majú svoje čaro, ale poctivé dokurozprávky ich aj tak vždy prevalcujú. Včielka Maja, ktorú uznávajú aj entomológovia, je dobrý príklad. Obsiahle rešerše si robila aj Monika Kompaníková a vychádzala z nich pri tvorbe zápletiek. Množstvo faktov je dávkované tak akurát, nezahltí a neunaví ani najmenšie hlavičky. Navyše je vyvážené psychologickou kresbou postáv. Hlavnými hrdinami sú lenivá ryba Biba plus akčnejší had Rado, presne ako vo Včielke Maji. Trápia ich ľudské starosti: osamelosť, potreba niekam patriť a nájsť si kamarátov.

Hlbokomorské rozprávky

Gubka Dášenka

Väčšina detí si more predstavuje ako veľký bazén studenej slanej vody, s pieskom na dne, sem-tam nejaká ryba a mušlička a to je všetko. Nuda. Morskému imidžu nepomáhajú ani samy ryby. V detskej hierarchii domácich miláčikov sú beznádejne posledné. Len si predstavte Čapkovu Dášenku, keby namiesto psíka choval gubku. Ale Monika Kompaníková nás presvedčila, že nuda nie je ani v oceánskej priekope, kde aj bežné ryby majú problém. Stále je tu nejaký ruch:

„Priplávali všakovaké príšery, morskí čerti, morské vlky, šabľovce, vlasaté ryby, šupinaté ryby, lodienky, medúzy, rebrovky, sépie aj chobotnice, priplazili sa mnohoštetinavce, slimáky, hviezdice a ježovky, priliezli garnáty, krevetky, nohatky, hadovice, kraby, raky aj ráčiky. Ascídie roztvorili papuľky, sasanky kývali hlávkami, morské kvety rozkvitli, trávy šumeli, čiastočky drobného planktónu sa ako konfety krútili vo víroch, chaluhy sa vznášali nad hlavami hostí.“

Rozprávok je šesť (plus atlas hlbokomorských živočíchov na konci) a sú pomerne dlhé. Aj preto oceňujem, že v úvode každej kapitoly je krátky obsah tej predchádzajúcej. Príbeh sa začína nečakaným stretnutím Biby a Rada. Spojí ich spoločný problém: Biba má vybité skoro všetky zuby a Radovi nesvieti svetielko na konci chvosta. Takto nemôže loviť ani jeden z nich. Spolu však majú všetko, čo potrebujú. A tak sa z nich stanú nerozluční priatelia. Vydajú sa hľadať hadov domov a morské sklo, čo by mu svietilo namiesto lampášika. Cestou nájdu aj nové zuby pre Bibu, ale umelý chrup ani svetlo nemá dlhé trvanie, a tak sú odsúdení na večnú symbiózu.

Hlbokomorské rozprávky

Diskotéka s diskoguľou

Kniha je občas celkom vtipná, napríklad keď sú reálie nášho sveta prispôsobené morskému kontextu:

„Had Rado pláva ďalej mlčky, štyri plutvy za rybou Bibou.“

„Biba si kamienky morského skla nalepila na lampášik a urobila si z neho diskoguľu, akú ešte hlbokomorksý svet nevidel. Biba celá žiarila. Žiarila od šťastia, že sa vrátil jej kamarát, a žiarila aj jej diskoguľa (…). Slávnosti akéhokoľvek druhu mala rada. A diskotéka sa na hlbokomorskom dne nekoná každý deň…“

Hlbokomorské rozprávky

Monika Kompaníková, laureátka ceny Anasoft litera za Piatu loď, systematicky posúva zaužívané slovné spojenia do podmorských reálií („nikto si takúto udalosť nechcel nechať len tak odplávať“), takže sa aj malé dieťa musí aspoň na chvíľu pozastaviť nad antropocentrickým charakterom jazyka. Výborné! A tiež nad tým, že čo je pre nás samozrejmé, pre iných také nemusí byť:

„Chiméra vysvetľovala, že tam hore, nad hladinou, majú tiež takú diskoguľu. Volajú ju slnko. Nebliká, ale hreje.“

Hlbokomorské rozprávky zožali množstvo cien: Najkrajšia detská kniha jari 2013, Najlepšia detská kniha jari 2013, Cena za ilustrácie v súťaži o Najkrajšie knihy Slovenska. Získala prémiu Literárneho fondu a je preložená do taliančiny a maďarčiny. Najväčším ocenením pre mňa je, že moja dcéra bola na karnevale prezlečená za rybu Bibu aj s prácne vyrábanými zubami a naozajstným svietiacim lampášikom. A láska k Bibe nevyprchala ani po rokoch. Rozhlasový archív rozprávok skvele rozšíril náš repertoár príbehov na počúvanie, ale Hlbokomorské rozprávky sú u nás spolu s Psíkom a mačičkou nestarnúci evergreen.

Hlbokomorské rozprávky

Robo Roth sa vracia

Knižka sa číta výborne, ale keď ju počujete od profesionála, je to niečo celkom iné. Dodnes si z detstva pamätám Labudu a jeho Vajce na vandrovke alebo geniálneho Krónerovho vlka z Červenej čiapočky. Robo Roth začínal práve pri rozhlasových rozprávkach (Tri prasiatka, Zajko Pobehajko) a je skvelé, že sa k nim vrátil. Jeho hlas výborne dopĺňa charakter postáv (hlboký a pomalý v prípade ryby Biby, netrpezlivý v prípade hada Rada) a kopíruje rytmus príbehu. Dennodenné čítanie rozprávok zo mňa už skoro urobilo herečku priemerných kvalít, ale Robo Roth je Robo Roth. Na Hlbokomorských rozprávkach sa vydarilo asi všetko. Tvorcovia nahrávky sa skvele vyhrali aj so zvukmi. Všelijaké čudesné tóny vytvorili až mysterióznu atmosféru – výborná potrava pre detskú fantáziu.

Hlbokomorské rozprávky

Ryba Biba v Bibiane

Ak odo mňa čakáte radu, či je lepšie CD alebo kniha, nepomôžem Vám. Ja sama som sa nevedela rozhodnúť – kúpila som oboje 🙂 . Artforum si potrpí na ilustrácie aj pri dospeláckych knihách (Tracyho tiger), o to viac pri detských publikáciách. V tomto prípade ich zverili Veronike Holecovej. Gratulujem im k odvahe podstúpiť takýto risk, keďže Veronika bola v tom čase len študentkou VŠVU a nemala za sebou žiadny takýto projekt.

Ilustrácie (viac ukážok nájdete tu a tu) sa však podarili tak, že z nich Bibiana asi pred rokom urobila samostatnú výstavu. Aj to svedčí o tom, že táto kniha sa medzičasom stala kultovou. Ak si ilustrátor dovolí prepašovať vlastné vtipy (napríklad v kapitole o morskom skle je obrázok 10% piva Odroň 🙂 ), je to znak sebavedomej osobnosti, ktorá má čo ponúknuť.

Veronika Holecová, teraz Klímová, robila aj návrhy jazernej kolekcie pre slovenskú značku oblečenia Mile. Téme vody sa venuje aj v iných svojich projektoch – Bazén, Plavci a knihe Až raz budem kapitánom z roku 2015. Pre Artforum ilustrovala aj Rozprávku o lietajúcej Alžbetke.

 

Hlbokomorské rozprávky

Ďalší dôležitý človek, ktorý sa motal okolo tejto knihy, je knižná dizajnérka Martina Rozinajová. Jej meno svieti vo väčšine kvalitných slovenských kníh (naposledy robila nádhernú Vtáčiu legendu).

Komu sú Hlbokomorské rozprávky určené

Deťom od štyroch-piatich rokov.

 

Poznáte túto knižku? Čo sa vám na nej páčilo najviac?


Hlbokomorské rozprávky vyšli vo vydavateľstve Artforum v roku 2013. Majú 88 strán a rozmer 240×250 mm. Knihu si môžete kúpiť tu, pdf tu, CD tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

VTÁČIA LEGENDA (Daniel Hevier, Vladimír Král) – recenzia

Vydavateľstvo Trio nedávno na svojom FB napísalo, že táto kniha sa pravdepodobne rozpredá ešte pred Vianocami. A to vyšla len v novembri! Obrovským podielom sa o to zaslúžili nádherné ilustrácie Vladimíra Krála. Toto je jedna z knižiek, ktorú si deti v dospelosti budú pamätať kvôli obrázkom. Výtvarnou dokonalosťou zaujmú už na prvý pohľad, ale obsahujú aj prvok neistoty, ktorá núti prezerať si ich stále znova a znova. Čo znamená ten znepokojujúci pohľad v očiach vtákov? Čo majú za lubom?

  • Vtáčia legenda

O príbeh v tejto knižke až tak nejde, a tak sa ho otrocky nedrží ani ilustrátor. Obrázky majú trochu inú, temnejšiu atmosféru ako rozprávanie. Jeho jasne rozpoznateľný štýl si určite pamätáte z buvikovskej série Kozliatka, Janko Hraško/O Janíčkovi a Ako šlo vajce na vandrovku/Tri prasiatka. Vtáčia legenda je však určená inej vekovej kategórii a ilustrátor si mohol dovoliť viac. Občas vytvoril až surrealistické kompozície. Táto kniha je nádherná, neviem sa na ňu vynadívať. Tipujem, že cena za najkrajšiu knihu roka ju neminie.

Daniel Hevier je u mnohých zapísaný najmä ako autor milých hravých ľahkých básničiek, o akých som písala tu. Hevier v próze, to je celkom iná káva. Pre niektorých možno prihorká, pre iných tá pravá.

Vtáčia legenda

Opäť si neodpustím poznámku o hybridných žánroch – takým je aj Vtáčia legenda na pomedzí poviedky a náučnej literatúry. Poznámok o skutočných aj vymyslených vtáčích druhoch je tu skoro toľko ako v menšej encyklopédii. O čom inom sa majú rozprávať dedko Stehlík s vnukom Strakom? Celý rozhovor sa odohráva na krídlach – počas letu do Edinburghu. Ornitologickú debatu spustí pohľad na cvičené sokoly, ktoré na letisku rozháňajú kŕdle, ktoré by mohli upchať motory lietadiel.

Vtáčia legenda

Vtáčia legenda, príbeh v príbehu, je o tom, že aj ten na prvý pohľad slabší môže urobiť veľké veci. Lovci strhujúcich príbehov však budú sklamaní. Rozprávač – vlastne sú dvaja – vstupuje do deja tak často a okato, až ho odsúva na vedľajšiu koľaj. Je to vlastne rozhovor o tom, ako vzniká príbeh, s kratučkými zamysleniami nad všetkým, čo k tomu patrí. Ako správne voliť slová, ako narábať s hlavnými postavami, ako im vyberať mená, ako ohýbať dej. Aby tieto myšlienky nepôsobili ako poučky frontálne vyučovanej hodiny slohu, dal im Daniel Hevier formu dialógu medzi starým otcom a vnukom. Spoločne dopredu posúvajú dej. A starý otec vnuka opakovane chváli – za vhodne zvolené slovo, zaujímavý dejový zvrat, za množstvo vedomostí o vtákoch. Autor tak nenápadne pobáda deti, aby sa nebáli vymyslieť si svoj vlastný príbeh. Napríklad keď sa budú nabudúce nudiť v lietadle.

Vtáčia legenda

Vtáčia legenda je vlastne rozprávka, ku ktorej spisovateľ pridal aj svoje myšlienkové pochody: ktorým knižným slovám bude dieťa rozumieť a ktorým už nie? Koľko odborných odbočiek si môže rozprávač dovoliť? Aby lepšie odhadol detského čitateľa, predstavil si ho ako piataka Petra a vedie s ním dialóg. Zistil tak, že niektoré slová už predsa len zastarali aj to, že deti si o téme, ktorá ich zaujíma, vygúglia veľa informácií. Medzi riadkami cítiť autorovu obavu: budú si mať dedko s vnukom čo povedať? Hoci sú si vekom vzdialenejší ako Bratislava a Edinburgh, títo dvaja generačnú priepasť preklenuli.

Komu je Vtáčia legenda určená

V tomto prípade je rozhodujúcejšia ako vek pripravenosť dieťaťa akceptovať knihu, v ktorej je príbeh druhoradý, a prijať úvahy medzi riadkami. Vnuk-rozprávač má asi desať rokov – na túto cieľovú skupinu mieri aj kniha. Knižku dostane dcéra (šesť rokov) na Vianoce, takže jej reakcie ešte nepoznám, ale predpokladám, že ju zaujmú nielen ilustrácie, ale aj text.

Vtáčia legenda

Ako sa táto kniha čítala vám?


Kniha Vtáčia legenda vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Trio Publishing. Má 44 strán a rozmer 215×265 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

 

BRUM, ČIŽE MEDVEĎ (Kaisa Happonen, Anne Vasko) – recenzia

Enigmu som mala donedávna zafixovanú ako vydavateľstvo dahloviek a učebníc pre školákov. Ale v poslednej dobe sa zamerali aj na mladšie deti a prišli so samými skvostami. Tu som písala o Knižke o pocitoch, to je podľa mňa povinná výbava každej detskej knižnice. Vtipná je Musíš si priniesť klobúk a novinka Brum, čiže medveď je úplná paráda. Viem, že v Enigme chystajú aj ďalšie skvelé novinky, takže sa oplatí ich sledovať :). Picture books (veľké obrázky, krátky príbeh s minimom textu) pre deti od dvoch rokov už síce pomaly vychádzajú aj na Slovensku, ale stále je ich málo. Preto Brumovi veštím veľký úspech znásobený skvelou appkou s rozšírenou realitou.

  • Brum, čiže medveď

Ani neviem, čo skôr na tejto knižke vychváliť.  Vždy ma poteší, keď sú dôležité časti textu v detských knihách typograficky odlíšené. Zvýraznené slová deti automaticky priťahujú. Náš trojročný štuplík sa takto z knižiek naučil čítať zopár slov. Aj v Brumovi sa autorky pohrali s typografiou. Tá vás sama navedie na to, kde máte pri čítaní spomaliť, kde zrýchliť, čo zdôrazniť, čo slabikovať. Nie každý rodič je rodený herec, takže je to výborná pomôcka.

Brum, čiže medveď

Ilustrátorka Anne Vasko výborne pracuje so severskými motívmi a farbami: jeseň je krásne veselo-krikľavá, zimné odtiene sú stlmené – magické. Nálady okrem farieb vyjadruje aj mimika postáv a filmová perspektíva. Tú Anne Vasko využíva veľmi premyslene a vtipne. Pohľad zhora na rozjareného macka hádžuceho jesenné listy alebo obrovské makro (na šiestich stranách!!) unudeného ležiaceho Bruma, aby bolo jasné, ako veľmi sa nudí – ilustrácie perfektne korešpondujú s textom.

Brum, čiže medveď

Jeden, dva, tri. Trišesťpäťsto brusníc!

Macík Brum mi nechápavým výrazom pripomína skvelého Medveďa, ktorý nebol (recenzia tu). Spoločnú majú aj tému zimného spánku a vzbury voči okoliu. Brumovi sa totiž nechce spať. S týmto sa stotožní asi každé dieťa. Tie moje sa uspávaniu každý večer vzpierajú aspoň tak ako zločinci uväzneniu v béčkových filmoch. Brum je iný ako ostatné medvede. Vždy spí vtedy, keď sú ostatní hore a naopak (s týmto sa zase stotožňujem ja :) ). A tak keď sa už všetci naokolo uložili na zimný spánok, Brum ešte stále počíta brusnice a nie a nie zaspať. Nakoniec sa vytiahne z brlohu a ide si pozrieť tú zimu zblízka. A zistí, o čo ostatné medvede prichádzajú – zasnežená krajina je nádherná. Niekedy je dobré robiť si veci po svojom 🙂 .

Brum, čiže medveď

Knižka v rozšírenej realite

Kniha môže byť akokoľvek kvalitná, najväčším lákadlom bude aj tak appka BRUM alebo MUR od Step in Books. Stiahnete si ju zadarmo cez Google Play alebo cez QR kód. Nie je to zábava na dlhé hodiny – tvorcovia určite nemali taký rozpočet ako napríklad profesionálni tvorcovia hier – ale deťom zaručene spadne sánka. Appka využíva rozšírenú realitu: knižka vo vašich rukách vo vašej izbe ožije. Stačí zosnímať vtáčika z ľubovoľnej stránky a ten začne čvirikať, poletovať, obhadzovať Bruma brusnicami a keď mu to dovolíte, premení vaše okolie na krásnu zasneženú krajinu.

Komu je kniha Brum, čiže medveď určená

Enigma knihu predáva ako prvé samostatné čítanie – môže byť, ale podľa mňa sa bude páčiť najmä menším deťom, pokojne od dvoch rokov. Textu je tu naozaj máličko.

Vyskúšali ste už túto novinku? Napíšte do komentárov, ako sa kniha páčila vám.


Knižka Brum, čiže medveď vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Enigma. Má 40 strán a rozmer 195×260 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľom. Fotografie uverejňujem s ich súhlasom.

GRÉTA (Andrea Gregušová, Nastia Sleptsova) – recenzia

Autori kultovej knihy Freaconomics sú v enviro otázkach optimisti – v doterajšej histórii sa ľudstvo vždy dokázalo vysporiadať s obrovskými problémami, s ktorými zápasilo. Riešenia často prišli z nečakaných smerov. Súhlasím s nimi, že množstvo dobrých nápadov, ako si poradiť s klímou, existuje už teraz. Každý mesiac sa dočítame o nových plastoch, ktoré sa nevyrábajú z ropy. Moria by mohol zachrániť takýto druh, lebo sa rozloží pri kontakte so slanou vodou. Na ekologickejších plastoch pracujú aj Slováci. Koniec koncov, nie je to žiadna novinka, dávno pred nástupom petrochemického priemyslu sa plasty tradične vyrábali z konského mlieka či rastlinných škrobov. Chýba skôr politická vôľa presadiť tieto nové riešenia.

Všetci chcú Grétu

Frustráciu z politickej nečinnosti (tento týždeň neprešiel zákon o vratných PET fľašiach) si kompenzujem takýmito knihami. A zjavne nie som sama. Gréta začínala ako projekt na StartLabe. Vyzbieralo sa 177% cieľovej sumy. Nečudujem sa, že zbierka bola taká úspešná, dokonca aj na druhýkrát (na dotlač). Okrem toho, že vydavateľstvo Egreš je vždy zárukou krásnej a kvalitnej knihy, bolo už takúto knihu treba ako soľ. O tom svedčí aj to, že z kníhkupectiev prvý náklad zmizol ako gáfor a spolu s druhým vychádza aj preklad do angličtiny a maďarčiny.

Andrea Gregušová je už ostrieľaná autorka detských kníh (Červík Ervín, Operácia Orech a iné dedkoviny, Ako maliari vidia svet) a po skvelom Svetozárovi (recenzia tu) je toto už druhá kniha, ktorú napísala pre Egreš. Kým Svetozár je v prvom rade zábavná a až v druhom – treťom rade poučná kniha, v Gréte je to naopak, hoci aj sem spisovateľka vpašovala pár vtipov. Napríklad keď zverolekárka vyletela z papule veľryby Gréty, lebo sa jej kýchlo práve vtedy, keď jej vyšetrovala boľavé hrdlo. Detváky sa išli popukať, keď sme čítali repliky šušlavého žraloka Žerména, ktorý si pomýlil kotvu s tuniakom a vylomil si na nej zuby.

Igelitky v bruchu a vyrážky na chápadlách

Andrea Gregušová však nechcela čitateľov príliš rozosmiať, aby nestratili zo zreteľa dôležité posolstvo knihy. Moria sú znečistené ľudskými odpadkami a zvieratám to spôsobuje veľké problémy. Žralok si vylomil zuby a nemôže jesť, malé korytnačky zhltli igelitky a bolia ich bruchá, úhora v noci rušia lode a nemôže spať, chobotnica dostala vyrážky a kraby teplotu. Obraz skazy dokresľujú sugestívne obrázky odpadkami zaprataného morského dna. Keďže morské tvory v knihe sú viac rozprávkovými bytosťami ako zvieratami – hovoria ľudskou rečou, žralok namiesto strachu vzbudzuje súcit – deťom by sa mohlo zdať, že problém s odpadkami existuje len v rozprávke. Aby bolo jasné, že zamorenie oceánov a morí odpadom je, naopak, až príliš reálne a vyžaduje si rýchle riešenia, je na konci knihy mikroatlas veľrýb a kratučká kapitolka o tom, ako im každý z nás môže pomôcť (recyklovať, nekupovať jednorazové fľaše a tašky).

Na našu predškoláčku to zafungovalo stopercentne. Trápenie vodných živočíchov prežívala veľmi empaticky, bolo jej to vidieť v tvári. Na konci ma uistila, že na dovolenke pri mori ani na Slovensku nebude na zem odhadzovať žiadne smeti. Dokonca v návale súcitu spoločne so štuplíkom prisľúbili, že už nikdy nič neodhodia na zem ani u nás v byte! Tento záväzok bol, samozrejme, nad ich sily. Ale povedomie o tom, že prírodu treba chrániť, ostalo aj pol roka po tom, čo sme knihu kúpili a intenzívne čítali. Moje deti doteraz vonku vyrušuje každý odhodený predmet na zemi. Prečo to odhodili? – pýta sa ma štuplíček skoro každý deň otázku, na ktorú naozaj neviem odpovedať.

Gréta nechce pôsobiť ako prísna učebnica. Je tu aj niekoľko poetických pasáží. Napríklad táto:

„More sa naplní hudbou až po okraj. Kolíše sa do rytmu a šumí. I samotné slnko obdivuje Grétine piesne. Vždy v sobotu si oprie žeravé ucho o vodnú hladinu a načúva. Nakláňa sa čoraz viac, až napokon ponorí do mora celú hlavu, aby mu nič neušlo.“

Prstíky, výčnelky a iné radosti

A jedna malá drobnosť pre veľkú radosť. Neuveriteľné, ako sa moje deti dokázali tešiť z hladkých výčnelkov, ktorými je zvýraznený chvost, plutva a ústa veľryby na obálke. Malé (ale aj veľké 🙂 ) prstíky by dokázali po knižke kĺzať celú večnosť.

Ilustrácie Ukrajinky Nastie Sleptsovej zaujmú pokojnou nostalgickou atmosférou a tlmenou farebnosťou – prevládajú jemné patinové farby. Jej štýl výborne zapadol do portfólia vydavateľstva Egreš a perfektne sa hodí aj k téme: morský motív si priam pýta veľkorysé, nepreplnené ilustrácie, z ktorých cítiť rozľahlosť oceánu. Určite aj preto bola Gréta zaradená do prestížneho katalógu 200 najlepších detských/YA kníh White Raven 2018 a tiež do finále Národnej ceny za komunikačný dizajn.

Komu je Gréta určená

Deťom od troch do šesť-sedem rokov.

Máte túto knihu doma? Páčila sa vám? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.


Kniha Gréta vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Egreš. Má 48 strán a rozmer 280×210 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Ale kupujte rýchlo, lebo aj druhá várka sa predáva veľmi dobre. Dostala sa medzi 100 najpredávanejších kníh v Martinuse!

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.