AKO SOM SA STAL MUDRCOM (Rudolf Sloboda, Tomáš Klepoch) – recenzia

Už dávno som zistila, že keď jeden človek píše pre dospelých i pre deti, sú to dvaja rôzni spisovatelia. Rozprávky Sylvie Plath aj Eleny Ferrante ma poriadne nudili; najnovší komiks Ruda Majlinga pre tínedžerov Unesení sklamaním určite nebol, ale jeho neautocenzurovaný štýl pre dospelých mám jednoznačne radšej. Ako som sa stal mudrcom od kultového Slobodu som teda začala s deťmi čítať bez akýchkoľvek predsudkov a prehnaných očakávaní. Veľmi rýchlo som mu však prišla na chuť a na moje prekvapenie sa rovnako zapáčil aj mojim deťom.

Zlaté jablko BIB za ilustrácie

Veľkú zásluhu na tom majú parádne ilustrácie. Slovart na ilustrátorovi naozaj nešetril, Tomáš Klepoch (za túto knihu dokonca získal aj Zlaté jablko na Bienále ilustrácií Bratislava) dostal minimálne rovnocenný priestor so slávnym spisovateľom. Hoci na Slovensku už konečne vychádza veľa krásnych detských knižiek, občas mi naši ilustrátori pripadajú málo odvážni. V tomto prípade ilustrátor zbytočne nepodceňoval detských čitateľov a jeho výtvory sú na naše pomery nevídane expresívne. Moje deti sa na zdeformovaných tvárach a všelijakých príšerách veľmi dobre zabávali.

Janko nie je žiadny Tom Sawyer

Už z obálky a názvu je jasné, že Slobodove rozprávky sú rozprávaním malého chlapca, ktorý pozoruje svet okolo seba – a nie vždy mu rozumie. Sú to akoby denníkové záznamy toho najzaujímavejšieho, čo sa každý deň udialo. Keďže chlapec Janko nie je žiadny Tom Sawyer, väčšinou sa neudeje nič, čo by v klasických knihách stálo za zmienku. Starší chlapci sa napríklad nevedia dohodnúť, či sa s mladšími budú hrať na banditov, alebo je to pod ich úroveň. Janko ide s mamou do divadla, ale oveľa viac ako predstavenie si všíma drzé dievčatko, ktoré sedí vedľa neho. Zo strkačky medzi nimi je väčšia dráma ako na javisku. Kamarát Jarko si bez povolenia od Janka požičia nového naťahovacieho robota Roliho Zoliho, ale na druhý deň mu ho nechce vrátiť, lebo ho medzitým rozobral na súčiastky a nevie ho zložiť naspäť.

Rudolf Sloboda

V takýchto mikrosituáciách Sloboda geniálne zachytil pocit malého dieťaťa, ktorému sa svet deje bez toho, aby malo nejakú možnosť ovplyvňovať ho, a len sleduje, ako sa veci vyvinú (v jeho prospech alebo nie). Pre malého chlapca je svet sledom udalostí bez príčiny a následku, ktoré jednoducho nastanú jedna po druhej. Situácie nemajú východisko ani cieľ.

Tomu presne zodpovedá jazyková rovina. Žiadne vysvetľovanie, takmer žiadne logické spojky preto, lebo a pod. Texty nemajú úvod, záver, pointu. Och, aká radosť čítať Slobodu, kde z každého riadku nečíha nejaké poučenie. Do situácií je čitateľ vrhnutý in medias res, presne ako malé dieťa do sveta, v ktorom rozumie máločomu. O to viac sa moje deti nevedeli prestať vypytovať: Prečo Jarko Jankovi nevrátil Roliho Zoliho? Prečo ho Jarko rozobral? Prečo mu ho Janko požičal? Prečo Jarko potreboval kolieska z robota na svoje autíčko?

Legendárna Devínska Nová Ves

Sloboda pre deti sa v mnohom podobá na Slobodu, akého poznáme z jeho románov. Jasné, Ako som sa stal mudrcom je knižka pre deti, takže tu chýba depresívna atmosféra jeho diel – je dokonca často veľmi vtipná. Ale je to ten istý úprimný denníkový záznam tých najobyčajnejších udalostí zo života jedného obyvateľa Devínskej Novej Vsi. Záznam najrozličnejších udalostí v rodine, susedských škriepok a stretnutí, prechádzok okolo Moravy, ciest vlakom a autobusom. Je to tá istá legendárna Devínska, kde sa každý s každým pozná. Chýba akurát Slobodov „rozum“ – v tejto knihe sa autor úplne vyhol filozofovaniu a komentovaniu udalostí (veď rozprávač má len päť rokov a spoločenským pravidlám aj celému svetu ešte rozumie len veľmi málo).

Hoci rozprávač nič nekomentuje, neznamená to, že autor nejde do hĺbky. Ani v literatúre pre deti si Sloboda neopustil svoje proustovské (jeho obľúbený autor) rýpanie sa v ľudskej psychike. Všíma si napríklad rafinované spôsoby, akými sa dieťa bráni neželanej komunikácii s cudzími dospelými. Napríklad keď sa neznáma žena v cukrárni Janka opýta, ako sa volá, a ostane bez odpovede, spýta sa ho, či nemá jazyk. Janko si bez slova poriadne odlizne zo zmrzliny. 🙂 Päťročný chlapček ešte nemá šancu byť vo svete starších asertívny, preto niekedy reaguje pre dospelých nepochopiteľne (keď cudzí pán v šachovej partii vyhodí jeho jazdca, Janko na oplátku zabaví všetky ostatné figúrky – takto protestuje proti komentárom, že nevie hrať šach). V týchto epizódach sa určite spoznajú všetky deti.

Sloboda sa zabáva sám na sebe

Sloboda je stále ten istý Narcis, preto si neodpustí zopár autobiografických kapitoliek o strýkovi Rudolfovi, keďže prvú osobu tentokrát prenechal svojmu synovcovi Jankovi. Strýko Rudolf v knihe, samozrejme, nikoho nemláti, nezabíja psy ani mačky a aj alkohol sa tu spomína bez osudového podtónu. Stále je to však ten istý cholerik, ten istý čudák, nosí tie isté baretky, s láskou chová svojho psa. Práve tieto minipoviedky, kde sa Sloboda s veľkou chuťou zabáva sám na sebe, sú najvtipnejšie z celej knihy. Kniha Ako som sa stal mudrcom pôvodne vyšla v roku 1987, teda 5 rokov po Rozume, a autor už bol v tej dobe veľkou hviezdou. Kapitolu Môj strýko už moje deti poznajú skoro naspamäť. Naučili sa z nej nadávať všetkému do satanov 🙂 :

Keď do niečoho drgne, nadáva. Rozpráva sa s vecami a nadáva im. Keď nemôže nájsť klinec, nadáva tomu klincu. On si myslí, že ten klinec sa skrýva. Ale čím viac mu nadáva, tým lepšie sa klinec skrýva, lebo sa bojí ukázať. Zrazu ho už má v prstoch. Vtedy sa skryje kladivo, ktoré len pred chvíľou strýko držal v ruke.

„Kde je ten satan? Teraz som ho držal!“ hromží strýko.

Konečne sa i kladivo vynorí, je pod stoličkou. Strýko ide zatĺkať klinec. Zatlčie ho a potom zabudne, čo tam chcel zavesiť. Pozerá na mamu, škrabe sa po barete.

„Aha,“ spomenie si.

Vybalí z papiera obraz. Na obraze je namaľovaný kôň. Kôň sa pozerá rovno na strýka. Ale čo čert nechce? Obraz nemá koliesko na zavesenie. Strýko ide znova medzi haraburdy a hľadá skrutku, vrták a koliesko. Vrták sa ukáže ako prvý a tým strýko prehrabúva ostatné veci a hľadá. Nájde drôt, z neho urobí háčik, ten pritlčie na obraz. Ale beda, kôň je naopak. Strýko zahrozí tomu koňovi, sadne si a ide fajčiť. Pozrie sa na koňa a rozosmeje sa.

„Satana nechám visieť dolu hlavou. Prečo nekričal, keď som mu tĺkol háčik do rámu,“ povie strýko.

Aj my sa smejeme.“

Strýko Rudolf nie je dobrý kuchár

Nešikovnému strýkovi Rudolfovi sa nedarí ani v kuchyni (to je tá súvislosť s tohtotýždňovou témou Prečítaného leta :)). Keď sa vyberie variť bazové víno, recept nájde až tesne pred dokončením. Medzitým mu pukne fľaša zo skla, do ktorej ho chcel preliať. Deravý je však aj hrniec, a tak víno skončí celé na dlážke.

Moje deti chceli tiež dookola čítať pasáž, kde strýko Rudolf vyhlási, že ak sa jeho pes Dunaj nenaučí rozprávať, vyhodí ho. Malý Janko nevie, že strýko to nemyslí vážne a snaží sa psíka ochrániť. Keď mu strýko hodí kúsok mäsa, Janko tíško zaňho povie: „Ďakujem.“

Napriek tomu, že malého chlapca stále niekto manipuluje bez toho, aby sa mohol brániť, z knihy srší optimizmus a radosť zo života na dedine. Napríklad v kapitole, kde sa s ujom Capom (to je prezývka, vlastným menom sa volá Koza:)) vyberú po polnoci zbierať svetielkujúce bylinky. Presne v duchu Slobodovho presvedčenia, že ľudia by si mali vážiť svoje obyčajné šťastie a netúžiť po živote ako z napínavého filmového scenára. A nie je to umelý socialistický budovateľský optimizmus – knižka sa aj po vyše tridsiatich rokoch číta výborne, pretože je úprimná.

Komu je kniha Ako som sa stal mudrcom určená

Väčšinou je vek hlavnej postavy dobrým indikátorom, akej vekovej kategórii je kniha určená. V tomto prípade je rozprávačom 5-ročný chlapec, ale knižka je určená trošku starším deťom, ktoré už budú rozumieť rozdielom vo vnímaní sveta medzi deťmi a dospelými. Preto odporúčam od šesť-sedem rokov.


Knihu Ako som sa stal mudrcom vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2010 (kniha pôvodne vyšla s ilustráciami Jozefa Cesnaka v roku 1987 v Mladých letách). Má 150 strán a rozmer 170 × 235 mm. Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o. Kniha je už vypredaná; tu sa dozviete, ak vyjde dotlač.

STRUČNÉ DEJINY SLOVENSKA PRE MLADÝCH ČITATEĽOV (Denisa Gaálová) – recenzia

Je zarážajúce, že hoci sa tu kadekto oháňa nacionalizmom a diela pseudohistorikov vychádzajú v pochybných vydavateľstvách, publikácií o dejinách Slovenska pre deti je minimum. Výnimkou je dejepisná séria Naše hrôzyplné dejiny z vydavateľstva Slovart s vtipnými názvami: Ako uloviť mamuta; Barbarskí Slovania; Od porážky k porážke. Slovensko v stredoveku; Turci, Habsburgovci a iné pohromy; Za všetko (ne)môže Štúr; Zbohom monarchia, vitaj republika. Len nedávno v Perfekte vyšla novinka Slovensko v dobách stredovekých pre deti a mládež.

Chýbajú však hlavne kompaktnejšie publikácie, ktoré by v jednom zväzku pokryli celé dejiny. Pred Gaálovou vyšli v dvoch vydaniach Špiezsove dejiny a komiksové Dejiny Slovenska v obrazoch, oboje dávno vypredané. Dostupné sú ešte Naše dejiny v obrazoch. Od najstarších čias po Trianon z roku 2013 od Mariána Tkáča. Aké príznačné, že tento pánko s diadémom, ktorý má veľké pochopenie pre názory ĽSNS, sa ukončením knižky krátko po prvej svetovej „nenápadne“ vyhol komentáru k Tisovi. Seriózne vydavateľstvo by niečo také určite nevydalo, ale Matica opäť raz potvrdila svoju povesť.

Škoda, že si doteraz nik netrúfol na ešte mladšiu kategóriu – Renáta Fučíková svojou fantastickou Históriou Európy a Pavel Dvořák rovnako skvelými Maľovanými dejinami Bratislavy (práve vychádza dotlač!) ukázali, že sa to dá.

Klasický prístup k opisu histórie

Denisa Gaálová si na rozdiel od Pavla Dvořáka nevyberá len rôzne nespojité zaujímavosti, Stručné dejiny Slovenska sú kontinuálnym výkladom dejín, podobne ako školské učebnice. Autorka si zvolila tradičný prístup k opisovaniu histórie. Venuje sa hlavne dejinotvorným udalostiam – vojnám, výmenám a intrigám na tróne, vzniku a zániku rôznych ríš – a v menšej miere tomu, ako sa žilo obyčajným ľuďom. Po porážke Turkov na konci 17. storočia tu napríklad zostali žiť mnohí tureckí remeselníci a obchodníci, ktorí putovali s armádou. Na Slovensko tak doniesli kukuricu, pohánku, jedlé gaštany, marhule i papriku. Miestni obyvatelia sa od nich naučili nosiť plášte, kabáty zdobené šnurovaním, papuče a čižmy. Na výšivkách a keramike pribudli tulipány a granátové jablká.

Dejiny by sa nemali čítať pasívne

To, že táto kniha na našom trhu v podstate nemá konkurenciu, nie je jediný dôvod, prečo ju odporúčam do každej knižnice. Páči sa mi, že autorka nezabúda na to, kto sú jej čitatelia (druhý stupeň ZŠ, prípadne aj SŠ) a zapája ich do textu. Oslovuje ich, tyká im, vyzýva ich, aby sa nad prečítaným textom zamysleli, porovnali rôzne historické kontexty. Pretože história sa opakuje, akurát ľudstvo na to zakaždým zabudne. Mnohé z tém, ktoré sa objavujú v tejto knihe, rieši aj dnešná spoločnosť.

Z časového odstupu sa (nielen) naše dejiny javia ako neustála migrácia národov. V čase, keď sa silnejúci nacionalizmus a izolacionizmus nostalgicky odvolávajú na históriu, je dobré si to pripomínať. Štefan I., na ktorého sa rád odvoláva Viktor Orbán, svojmu synovi radil, aby do krajiny prijímal cudzincov, lebo „prinášajú so sebou tiež rozličné jazyky a zvyky, rozličné vedomosti a zbrane, a to všetko ozdobuje a povyšuje kráľovský trón… Veď kráľovstvo jedného jazyka a jediných mravov a zvykov je slabé a krehké.“ Štefana I. inak po smrti vyhlásili za svätého za šírenie kresťanstva. Bodaj by sa nešírilo, keď za nedodržiavanie kresťanských zvykov, napríklad za prácu v nedeľu, hrozili tresty. Dokonca aj za šepkanie v kostole hrozilo verejné bičovanie a ostrihanie vlasov.

Dejiny Slovenska

Matúš Čák Trenčiansky kradol a národovci boli ohrdnutí

Autorka ostáva vecná, ale občas si dovolí takúto zaujímavosť. Vtipná je aj pasáž o Matúšovi Čákovi Trenčianskom. Dosiahol hodnosť palatína – najvyššieho úradníka po panovníkovi – a mal na starosti kráľovskú pokladnicu. Z tej si pre seba – po vzore svojich predkov – kde-tu niečo vyčlenil pre seba.

Páči sa mi takýto realistický prístup. Ani k takým ikonám ako Kollár a Štúr sa nepristupuje s falošnou zhovievavosťou. O Kollárovej vyvolenej Frederike Wilhelmine Schmidt sa píše, že sa do vydaja zamlada veľmi nehrnula, nehovoriac o jej mame, ktorá nechcela pustiť dcéru do takej ďalekej a zaostalej krajiny. Ohrdnutý ostal aj Štúr, jeho jediná (doložená) láska, Mária Pospíšilová, si vzala niekoho iného. Podobných príhod je však v knihe minimum, autorka neskĺzava do bulváru, nesnaží sa získať si čitateľov lacnými pikantnými príhodami.

Dejiny Slovenska

Veliká sprostosť naších sedlákov a litterné umenie

Na to ani nebol priestor: zhrnúť celé dejiny od praveku až po protesty Za slušné Slovensko na necelých 300 stranách malého formátu chcelo poriadne zhutniť text. Iba výnimočne, len tak na osvieženie, sa odcituje z dnešného pohľadu zábavný historický text, ako napríklad táto ukážka bernolákovčiny od Juraja Fándlyho:

„Kedikoľvek rozmíšlám stav naších Slovákov, mizerní stav naších osadskích školskích rechtorov, téš velikú sprostosť naších sedlákov, ňemóžem sa zdržať, abich aspon takto bolestňe ňevzdíchol: Ach! Ubozí Slováci! (obzvláštňe pracovitá mláďež), kterí ste do včiľka v temto predsevzeťí ňemali stálého zastávača, ochraňca a pomocníka! Žádal bich si, abi tato mojá kňižka naších Veľkím Slovákom, kterí móžu svojím sedlákom k ľitternému umeňú dopomáhať, tak bola vzácná…“

alebo prísaha členov štúrovských Spolkov miernosti:

„Ja (meno) sa sväto zaväzujem, že do svojej smrti nápoj páleno do úst pod akýmkoľvek menom nevezmem, že druhým nápoj ten piť nedám, že proti korheľskej tejto záľube ako u seba tak aj u druhých pracovať a vo verejnom živote Spolok miernosti všemožným spôsobom usilovať založiť sa budem.“

Dejiny Slovenska

Hlohovskí richtári a občania, psi s dlhými krkmi súci na ražeň!

Vtipné listy dostávali richtári slovenských dedín a miest od tureckých úradníkov:

„Vy, hlohovskí richtári a občania, psi s dlhými krkmi súci na ražeň! Prečo ste takí neposlušní? Čo to pomôže, keď mi pošlete poslov? Ak vy, psi, súci na ražeň, nechcejúci sa podrobiť, o štyri dni neprídete s peniazmi, prisahám, že z vás všetkých urobím otrokov.“

Digitálne ilustrácie Františka Hříbala sa na smiešnom priestore, ktorý dostali, snažia v náznakoch vystihnúť ducha doby a niekedy sa im to naozaj podarí. V niekoľkých centimetroch štvorcových koncentrujú ikonické momenty alebo predmety svojich čias. Posledný je obrázok Námestia SNP – je to novembrová revolúcia a zároveň protest Za slušné Slovensko.

Nežná revolúcia, protesty Za slušné Slovensko

Komu je kniha Stručné dejiny Slovenska určená

Odporúčam tínedžerom, ktoré baví dejepis a ich rodičom – komu by nepadlo dobre trošku si zopakovať vedomosti zo školy. Celá knižka v miniformáte nezaberie viac ako pár hodín čítania, zvládnu ju aj druhostupniari. Keď som si ju listovala, na moje veľké prekvapenie sa dcéra (vtedy šesťročná) o ňu začala zaujímať, a tak som jej ju musela skoro celú prečítať. Hoci Stručné dejiny Slovenska nie sú písané pre také malé deti (musela som vysvetľovať naozaj veľa), vydržala ich počúvať, lebo ju fascinoval svet, ktorý dovtedy vôbec nepoznala.


Knihu Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov vydalo v roku 2018 vydavateľstvo Slovart. Má 288 strán a rozmer 130 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne FINIDR v Českom Těšíne. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

ŠTYRIA MAČKATIERI (Alexandra Pavelková, Ľudka Žoldáková) – recenzia

Štyria mačkatieri je príbeh štyroch opustených mačiatok, ktoré by iste neprežili, keby ich našiel ktokoľvek iný ako rodina záchrancov mačiek z knihy.

Ich domácnosť je hotový mačací raj. Okrem štyroch mačiatok tu už bývajú dve dospelé mačky a občas tu prechodne ubytujú aj iných opustených úbožiakov, ktorí potrebujú nakŕmiť, okúpať, odblšiť, odčerviť a nájsť nový domov.

Vždy odchádzajú navždy

Štyri+ mačky v jednej domácnosti, to vyzerá ako námet na dobrú komédiu. Aj ilustrácia na obálke a nadpis výdatne podporujú predpoklad, že pôjde o zábavu v štýle Tajného života maznáčikov. Jasné, ani táto rodina sa nevyhne katastrofám. Občas lietajú taniere, občas vankúše, občas aj mačky. Vtipné sú aj mačacie komentáre, ktoré svojich pánov volajú Veľké mačky:

– Odišli navždy? pýta sa malé vystrašené mláďatko, keď sa domáci jedného dňa zbalia a odídu.

– Áno, vždy odchádzajú navždy, odpovedá najstaršia a najufrflanejšia mačka v domácnosti.

Prečo kocúri nespia a nejedia

Štyria mačkatieri je však hlavne denník superstarostlivej ženy, ktorá tieto zvieratá miluje tak úprimne, že sa celý jej život točí okolo nich. Príhody svojich miláčikov opisuje tak detailne, až je jasné, že nie sú vymyslené, ale stali sa presne tak, ako ich autorka opisuje – koridor z diek zrolovaných do štrúdle, aby sa mačiatko, ktoré sa neúspešne učí chodiť, nedoudieralo, to nevymyslí žiadny spisovateľ. Preto mi trochu vadí neustále striedanie perspektívy – raz je rozprávačom mačka, ktorá sa na ľudské aktivity pozerá svojou optikou, raz človek, ktorý sa zabáva na vyčíňaní malých nezbedníkov. Oveľa viac by sa mi páčilo, keby sa spisovateľka za anonymného rozprávača neskrývala a otvorene písala v prvej osobe, tak ako Gabriela Futová v knihe Môj malý zverinec.

Zdroj: Slovart

Deťom však takéto drobnosti prekážať určite nebudú, aspoň tie moje takéto skutočné príbehy zo života zvierat milujú. Knižku určite odporúčam všetkým, ktorí už mačku doma majú. V mnohých príhodách určite spoznajú aj svojho nezbedníka. Autorka deťom citlivo vysvetlí aj také témy, ako je sterilizácia, a prečo je potrebná; prečo kocúri nespia ani nejedia, keď majú „ruju“, a pripraví ich aj na to, že mačky niekedy z domu môžu ujsť. Ak rodinná rada ešte len zvažuje, či si mačku zaobstaráte, odporúčam vám túto knihu ešte viac. Deti sa z prvej ruky dozvedia, že mačky nie sú len plyšové hračky, ale je s nimi aj naozaj veľa starostí. A vymieňať mačací záchod a utierať zablatené labky je to najmenej.

Zdroj: Slovart

Čo znamená starať sa o mačky

Rodina z knižky sa totiž ujala dvoch postihnutých mačiatok, ktorým v mozgu chýba rovnovážne centrum. Kým ich naučia ako-tak chodiť, musia prerobiť celý byt (molitan na rohy, koberce do celého bytu, hoci muž má silnú alergiu na prach aj mačaciu srsť) a hlavne s nimi do úmoru cvičiť každý deň. Takúto VIP starostlivosť určite nemajú ani niektoré deti. Okrem toho zvieratá chodia k veterinárovi ako na klavír. Jasný odkaz knihy je, že mačky nie sú pre každého. Keď sa rodina rozprávačky rozhodla dať dve zo svojich mačiatok na adopciu, odmietla mnohých záujemcov, kým sa zhodli, že pre ne našli tú správnu opateru. Keď si vaši potomkovia prečítajú Štyroch mačkatierov, budú mať celkom jasnú predstavu, čo to znamená starať sa o zviera. Domáca debata o tom, či to zvládnete, bude vyzerať inak. Možno aj deti sebakriticky uznajú, že by to nemusel byť dobrý nápad.

Ak sa napriek tomu presvedčiť nedajú, aspoň sa dozvedia veľa praktických informácií. Napríklad na oknách musia byť mriežky – inak by mačka mohla vyskočiť z okna, keď zazrie nejakého vtáčika. Alebo že niektoré druhy mačiek nemajú spodnú vrstvu chlpov, a preto je im v zime vonku chladno. Keď nasneží, treba sa starať aj o mačacie labky.

Zdroj: Slovart

V prvom rade sú však Štyria mačkatieri dojemné čítanie o tom, aký hlboký vzťah sa môže vytvoriť medzi mačkou a človekom. Keď Alexandra Pavelková opisuje, ako ju jej miláčikovia usilovne liečili z choroby, spomenula som si na Jána Uličianskeho, ktorý vo svojom Leonardovi opisuje veľmi podobný zážitok. Začínam veriť tomu, že mačky majú túto superschopnosť. 🙂

Na Slovensku vychádza toľko detských kníh ako nikdy predtým. Aj preto dostávajú šancu mladí ilustrátori bez veľkých skúseností. To je aj prípad Ľudky Žoldákovej. Jednotiacim prvkom jej ilustrácií je hra s tvarmi a opakovaním vzorov.

Komu je kniha Štyria mačkatieri určená

Deťom od šesť rokov.


Knihu Štyria mačkatieri vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Slovart. Má 176 strán a rozmer 165×230 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knižku mi venovalo vydavateľstvo Slovart.

TU ŽIJEME (Aleksandra a Daniel Mizielińskí) – recenzia

Autori knižky Tu žijeme majú prestížne ocenenie z Bologne, milióny predaných výtlačkov, fanúšikov po celom svete, a teda aj silný dôvod nič nemeniť na svojom megaúspešnom štýle. Mnohí ilustrátori a spisovatelia v takejto situácii ustrnú. Zdá sa však, že Mizielińským sa odvážne skombinované veľké farebné plochy, ktoré sú ich trademarkom, už trochu zunovali a tentokrát im dali štruktúru. V Tu žijeme je viditeľný výrazný posun od digitálnej ilustrácie k ručnej. Stále sú to starí známi Mizielińskí, a predsa trochu iní.

Zdroj: Slovart

Vzduch, zem, voda, vesmír

Nové ilustrátorské techniky však skalných fanúšikov nemusia vyrušiť. Po obsahovej stránke sa nič nezmenilo. Poľskí autori si opäť vybrali jednu oblasť života, pozreli sa na ňu z netradičných uhlov a pútavo a zrozumiteľne o nej rozprávajú vo svojich infografikách. Minulý rok preskúmali, ako sa chveje zvuk (o fantastickej knižke H.U.D.B.A. ešte určite napíšem), pred dvoma rokmi sa ponárali pod vodu a vŕtali v zemi (Pod zemou / Pod vodou) a tak sa tentokrát celkom logicky pozreli do vesmíru. A opäť to robia tak ako nikto iný.

Zdroj: Slovart

Rovnako nezameniteľný ako ilustrátorský štýl Mizielińských je aj ich prístup k tvorbe obsahu. Vždy sa snažia nachádzať nečakané súvislosti. Kým iní autori sa zameriavajú na to najhlavnejšie z danej témy, Mizielińských lákajú práve zdanlivo okrajové aspekty.

Tu žijeme napríklad zdôrazňuje ekologické hľadisko: hoci je vesmír (takmer) nekonečný, človek dokázal exportovať environmentálnu katastrofu aj sem. Množstvo odpadu, ktoré krúži na orbite Zeme, je také veľké, že spôsobuje reálne problémy. Pri rýchlosti 28 000 kilometrov za hodinu dokáže raketoplán poškodiť aj maličký úlomok farby.

„V roku 2009 sa družice Iridium 33 a Kosmos-2251 zrazili a rozpadli sa na tisíce častí, z ktorých sa tiež stali smeti obiehajúce po orbite.“

Zdroj: Slovart

Elon Musk tromfol NASA

Objekty, ktoré sa majú dostať stovky kilometrov nad zemský povrch, musia byť ľahké. Preto sa rakety postupne zbavujú častí, v ktorých sú umiestnené štartovacie motory a vyčerpané nádrže na palivo. Bolo však treba vymyslieť spôsob, ako ochrániť aspoň najdôležitejšiu časť rakety s nákladom, aby ju bolo možné zrecyklovať. A nepodarilo sa to gigantovi NASA, ale súkromnej firme Elona Muska. Vďaka tomuto podstatnému zníženiu nákladov jeho SpaceX už dnes zásobuje Medzinárodnú vesmírnu stanicu a plánuje komerčné lety do kozmu.

Jupiter z mandarínky

Náučné knižky pre deti píše množstvo autorov. Mizielińskí sú takí jedineční aj preto, že nezabúdajú na to, kto je ich čitateľom. Na komplikované veci sa vedia pozrieť pohľadom dieťaťa. Nepredstaviteľné vesmírne vzdialenosti preložili do „detskej reči“ – tu je návod, ako si zostrojiť vlastný model slnečnej sústavy:

Zdroj: Slovart

„Slnečná sústava je väčšia a prázdnejšia, ako sa nám zdá. Vôbec nevyzerá ako na tomto obrázku, ani na žiadnom inom, ktorý ste videli. Aj keby sme Zem zmenšili na veľkosť zrnka hrášku, náš list papiera by musel mať vyše dva kilometre, aby sme naň mohli v správnych vzdialenostiach umiestniť všetkých osem planét a jednu trpasličiu.

Nech je jedna polmetrová plážová lopta naším Slnkom. Pripravme sa na dlhú prechádzku, lebo náš model slnečnej sústavy sa nezmestí do izby, ba dokonca ani dvor pred domom. Najväčšia planéta, Jupiter, bude mať veľkosť mandarínky a bude vzdialená viac ako 300 metrov od lopty. To je dĺžka troch futbalových ihrísk. Pluto ako malé zrnko jačmenných krúp sa bude nachádzať viac ako dva kilometre od lopty!“

Alebo inak:

„Sonda Pioneer 10 v súčasnosti smeruje k súhvezdiu Býka, do okolia najbližšej hviezdy sa dostane za 2 milióny rokov.“

Zdroj: Slovart

Prečo kozmonauti trénujú pod vodou

Keďže kozmonaut je medzi deťmi asi veľmi populárne povolanie, autori mu venujú pomerne veľkú časť knihy. Dozvieme sa, ako sa kozmonauti pripravujú (v obrovskom bazéne 60 × 30 metrov s kapacitou 23 miliónov litrov vody, ktorý imituje beztiažový stav a v ktorom sa nachádza presná replika vesmírnej stanice), ako sa na orbitálnej stanici stravujú a žijú (jedlo si musia pripnúť suchým zipsom a pripútať o stenu sa musia aj oni, keď idú spať), aké funkcie má skafander a prečo musí mať až 14 vrstiev a váhu 120 kilogramov. Každý rodič sa poteší zmienke o tom, že kozmonauti musia byť aj dobrí študenti. 🙂 Okrem prírodných vied musia ovládať aj jazyky (orbitálna stanica je medzinárodný projekt) a mať množstvo mäkkých zručností.

Veľký priestor autori venujú aj odkazom, ktoré pozemšťania z času na čas posielajú našim potenciálnym spolubývajúcim vo vesmíre. Ako sa ľuďom podarilo zakódovať zopár najpodstatnejších informácií bez použitia jazyka? A aké dáta boli hodné toho, aby sme ich odoslali milióny kilometrov ďaleko? V knihe si môžete pozrieť aj kreslený návod, ako použiť pozlátenú platňu a priloženú ihlu – komplikovaný ako návod z Ikey! 🙂 Už len dúfať, že mimozemšťania sa dorozumievajú pomocou rovnakých zmyslov ako my. 🙂

Platňu nesie sonda Voyager 1:

„Voyager 1 je najvzdialenejším ľudským výtvorom vo vesmíre. V auguste 2012 sonda prekročila hranicu dosahu slnečného vetra (čo sú nabité častice vysielané Slnkom), teda niečo cez 100-násobok vzdialenosti Zeme od Slnka.“

Komu je kniha Tu žijeme určená

Tak ako všetky náučné knihy od Mizielińských, aj táto si vyžaduje aký-taký prehľad o svete (čitateľ by mal poznať aspoň základné pojmy ako atmosféra, tlak a pod.). Ak však máte doma päťročného škôlkara a vesmír ho už teraz veľmi zaujíma, pokojne mu Tu žijeme kúpte, s vašou pomocou to zvládne.

Sondy a robotické vozidlá Cassini, Phoenix alebo Curiosity všetci poznáme z televízie. Ale ako sa tieto sondy konštruujú, ovládajú, ako presne štartujú, pristávajú, vysielajú signál, odoberajú vzorky a načo tieto vzorky slúžia – všetko, čo správy o týchto sondách robí zaujímavými – nič z toho sa do krátkych správ nezmestí. Tu žijeme preto odporúčam aj všetkým dospelým, ktorí by si chceli doplniť úplné základy tejto témy.

Bonus

Keď už budete z čítania unavení, môžete sa zahrať túto hru od Mizielińských – Chytača mimozemského signálu. 🙂

Na tomto portáli nájdete aj iné hry. Napríklad v Closet Organizer si robia srandu z Marie Kondo. 🙂


Knihu Tu žijeme vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Slovart. Má 108 strán a rozmer 205×270 mm. Vytlačili tlačiarne v Poľsku. Knihu si môžete kúpiť v Martinuse.

MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

Nepoznám absurdnejšie divadlo ako vojenské prehliadky. Vojaci by predsa mali vzbudzovať strach, ale keď pochodujú ako baletky do rytmu hudby, vyvolávajú úplne iné pocity. Pochody pakistanských alebo indických vojakov, ktoré kolujú po internete, sú už na nerozoznanie od Ministry of Silly Walks od Monty Pythonovcov. To nie je demonštrácia sily, ale masovosti a podriadenosti, rovnako ako Spartakiáda. Nie náhodou si Pink Floyd vybrali vojenskú prehliadku za symbol školstva. Toto spojenie napadá aj mne, keď sledujem svoju prváčku, ako zúrivo bojuje s povinnými školskými úlohami. Nedávno sa naučila čítať a písať (nebola to zásluha školy) a rada by si to trénovala od rána do večera. Ale na to nemá čas, musí popísať tony papiera nezmyselnými čiarami, vlnovkami, lastovičkami. Prečo musia všetky deti písať identické písmená? Veď ani dospelí sa nedržia predlohy. Je mi z toho smutno.

Takáto je aj moja spomienka na komunizmus: zmes veľkolepých, ale prázdnych a nedotiahnutých projektov, nezmyselného zasahovania do súkromia a nátlaku, ktorý sa kaskádovito ťahal celou spoločnosťou a v nejakej forme dočiahol aj na tých najmenších. Fantastického Petra Sísa (o Komodo som písala tu) režim znechutil natoľko, že sa zo zahraničnej cesty do rodného Československa už nevrátil. Keď sa ho potom o mnoho rokov neskôr začali jeho vlastné deti pýtať na to, prečo emigroval, výtvarník SíS im to vysvetlil obrázkovou knižkou. Pred veľkým výročím novembrovej nežnej sme si geniálny Múr vytiahli z poličky aj my.

Pokračovať v čítaní: MÚR. AKO SOM VYRASTAL ZA ŽELEZNOU OPONOU (Petr Sís) – recenzia

SUPERŽENY (Andrea Kellö Žačoková, Zuzana Bartová) – recenzia

Tvorkyne neskrývajú inšpiráciu slávnymi Príbehmi na dobrú noc pre rebelky (recenzia tu). Rebelky ak nie objavili, tak určite spopularizovali žáner biografie pre menšie deti. V spojení s feministickými témami to bol obrovský hit. Spustila sa hotová rebelkománia a neviem, koho bolo viac: fanúšikov či napodobňovateľov. Bolo len otázkou času, kedy príde slovenská verzia. A zdá sa, že rebelkománia stále trvá. Superženy sú momentálne na Martinuse v top 30 najpredávanejších kníh!

Pokračovať v čítaní: SUPERŽENY (Andrea Kellö Žačoková, Zuzana Bartová) – recenzia

DETSKÉ KNIHY O ČOKOLÁDE

Ktorá je naša najobľúbenejšia kniha o čokoláde? Kuchárska!!! Keď sa aj vy dosýtosti s deťmi nakuchtíte, prečítajte si aj niektorý z mojich tipov na tento týždeň Prečítaného leta.

Michael Rosen: Chocolate Cake

Keďže okrem svojho blogu píšem tento rok recenzie aj pre portál Prečítaného leta, môj článok o knihe Chocolate Cake od Michaela Rosena (We’re Going on a Bear Hunt), si môžete prečítať tam.

Rodari a Dahl

Pri tohtotýždňovej téme mi na um hneď prišli klasiky Rodariho Z neba padá čokoláda (ilustrácie Miroslav Cipár!) a Dahlova Charlie a továreň na čokoládu. Keďže Roald Dahl bol veľký čokoholik („Keby som ja bol riaditeľom školy, vyhodil by som dejepisára a namiesto neho prijal učiteľa čokolády“), čokoláda sa v jeho dielach objavuje naozaj často. Jedna z najznámejších scén Matildy (recenzia tu) sa krúti práve okolo fantastickej čokoládovej torty. Alebo vyskúšajte Dahlove recepty 🙂

Mimi a Líza: Vanilkový deň

S čokoládou sa pieklo aj v Mimi a Líze 2. Nedopadlo to veľmi slávne a na vine nebolo nevidiace dievčatko :).

Ako veľmi máme radi Mimi a Lízu? Takto: prvý a druhý diel máme prečítaný odpredu aj odzadu. Rozhlasovú verziu počúvame skoro každý týždeň. Okrem toho máme doma obe série na DVD aj oba pracovné zošity :). Podobných mimialíza maniakov behá po Slovensku asi veľa – je to najpredávanejšia detská kniha v Slovarte – preto sa viac rozpisovať nejdem.

Rozprávky o psíčkovi a mačičke

Tortu z čokolády piekli aj Čapkovi kultoví hrdinovia. Dobrácky psík a vynaliezavá mačička (aká gender progresívnosť :)) vždy konajú s najlepšími úmyslami a podľa vlastnej vyargumentovanej logiky. Akurát situácia sa vždy zvrtne tak, že z toho vzíde poriadna galiba. Napríklad pri pečení torty sa držia hesla: keď do torty dáme päť najlepších jedál, bude päťkrát taká taká dobrá. Keď ich tam dáme sto, bude stokrát taká dobrá. A tak pomiešajú čokoládu, tvaroh, ocot, husiu hlavu, safaládky a všetko možné. Ktoré dieťa by sa v tom nespoznalo!

Čapkov geniálny humor je nadčasový. Jediné, čo citeľne zostarlo, je jazyk. Jedno-dve zastarané slová môžu dodať textu atmosféru a šmrnc, ale keď príval archaizmov bráni deťom porozumieť, netreba sa nechať viesť falošným rešpektom a nostalgiou. Z tohto dôvodu používam a odporúčam novší preklad a sviežejšiu a hutnejšiu audio verziu Rozprávok o psíčkovi a mačičke.

Dům za mlhou

Môj piaty tip s čokoládou v podstate nijako nesúvisí. Ale keď uvidíte obálku pracovného zošita Dům za mlhou, možno ju tam zbadáte tiež.

Je to úlohová kniha fantastického tria Ester Stará, Milan Starý a vydavateľstvo 65. pole (o nich som už písala tu), ktorá učí deti tvoriť a používať ceruzky s rôznou tvrdosťou. Tie sú súčasťou balenia. Sú tu originálne a bláznivé doodle (dokresľovacie) úlohy prepojené nezvyčajným, trochu strašidelným príbehom. Ak sa vám princezničky/roboty/autá/(doplňte si) na výkresoch vašich detí zdajú na jedno kopyto, táto knižka ich naučí kresliť aj veci, na ktoré by si inak netrúfli. A môžu vyskúšať aj nové techniky, napríklad frotáž. Môj tip na tohtotýždňovú čokoaktivitu (okrem kuchtenia, samozrejme): vyfrotážujte si honosnú bránu s tabuľkou čokolády :).

Metropolis a Abeceda (z) měst

Čo sa stane, keď človek rád kreslí aj cestuje? Nakreslí krásnu knižku o cestovaní. Ak máte radi takéto čítanie, odporúčam Abecedu (z) měst od Jana Laštovičku. Pod písmenom C nájdete mesto Curych, vychýrené svojou čokoládou. V Antverpách zase majú pralinky :). Kým si nájdem čas na recenziu, môžete si pozrieť tento článok z blogu Lepšia geografia. Podobný koncept kníh so zaujímavosťami z miest/štátov je dnes veľmi populárny (Mapy od Mizielińských). Chýrna švajčiarska čokoláda sa spomína aj v nádhernej knižke Metropolis. Aj o nej raz bude recenzia :).

Kniha plná úloh pre dievčatá

Kniha plná úloh pre dievčatá

Nie som zástanca delenia hračiek a aktivít na dievčenské a chlapčenské. Bolo mi smutno, keď som videla matky, ktoré kričali na svojich synčekov len preto, že sa hrali s kočíkom alebo bábikou. Takže keď vidím knižky „pre dievčatá“ alebo „pre chlapcov“, tak ich väčšinou obídem oblúkom. Táto dvojica kníh zo Svojtky však dostala výnimku, lebo som potrebovala kúpiť nejaké úlohové zošity. S obsahom to, našťastie, nie je také zlé. V oboch verziách sú rovnaké typy úloh, len témy sa líšia. V ružovej verzii je to napríklad nakupovanie, oblečenie, v modrej, ako inak, autá.

Pobavila ma špiónska strana. Je tu zoznam vecí, ktoré nesmú chýbať žiadnej „špionierke“ (tak to skomolila dcéra), ďalej zoznam tajných znamení, ktorými môže dieťa komunikovať s kamarátkou a bludisko, v ktorom sa musí tajná agentka vyhýbať ľuďom. Dcére odvtedy vŕta v hlave, či by aj ona mohla byť špionierka :). Výborné je, že úlohy sú zoradené do takýchto tematických okruhov.

Sú tu klasické bludiská, cestičky, rozdiely, priraďovačky, search&findovky, dokresľovačky (doodle), ale aj koláže, jednoduché recepty, námety na prácu s papierom a všeličo iné. Mnohé z aktivít sú skôr návodom na hru ako úlohou v pravom zmysle slova. Omaľovanka – scéna z baletu Luskáčik v čarovnej krajine cukroviniek – je hotová pozvánka do divadla! Úplne ma dostali základné baletné pozície – hneď si ich precvičovala celá rodina. Keďže v knihe sa aj hojne kuchtí, nechýbajú ani recepty s čokoládou. Tej je venovaná aj jedna tematická kapitolka.

V Martinuse aj všade inde je už vypredaná, možno ju ešte zoženiete vo výpredajoch.

Dýchaj ako macko

Je to súbor dychových a meditačných cvičení inšpirovaných jogou. Knihu sme zatiaľ len začali používať, ale rozhodne sa o nej ešte rozpíšem! A súvislosť s čokoládou? Pri jednom z cvičení si deti majú predstaviť, že držia v rukách šálku horúcej čokolády a pomaaaaly ju fúkať. Naučia sa tak pomaly zhlboka dýchať a upokojiť. Výborný nápad!

Panpulóni

Na záver ešte jeden tip na poéziu. Kakao proti strachu odporúča Miroslav Válek v básničke Panpulóni. Nájdete ju v zbierke Do Tramtárie s fantastickými ilustráciami Svetozára Mydla.

STROMY (Piotr Socha, Wojciech Grajkowski) – recenzia

Poľská ilustrácia je pojem (na Slovensku sú známi najmä Mizielińskí, Piotr Socha, Susie Hammer a Emilia Dziubak; kto sa u nás odváži vydať Martu Ignerskú?). Aj na Stromy čakal celý svet. A Socha nesklamal ani tentokrát.

Táto veľkoformátovka sa u nás čítala takto: ja som sedela v strede, deti vedľa mňa, každé z jednej strany. Ja som čítala a detváky väčšinou vôbec nedávali pozor a niečo si navzájom rozprávali, prekrikovali sa a naťahovali o knižku. Tým nechcem nijako naznačiť, že text je nezaujímavý, naopak. Ale obrovitánske obrázky sú jednoducho také úchvatné, že deti nevedeli odolať. Všetko, čo ich zaujalo, museli okomentovať, priebežne si vymýšľali rôzne hry (hádaj, ktorý strom sa mi najviac páči) alebo po stránkach iba labužnícky krúžili prstom. Takže vzdelávala som sa najmä ja a deti si užívali vizuálne vnemy. Nemôžem im to mať za zlé, taký bol aj zámer autora. Matematicky vyjadrené: výtvarný obsah na každej dvojstrane zaberá 1500 cm2, rámček s textom 240 cm2. Strany tu dokonca ani nie sú číslované, len obrázky (rímskymi číslicami 🙂 ). Aj väčšie deti chcú mať svoje silent books 🙂 .

A aké sú tie ilustrácie nádherné! Aj obyčajné listy sú nakreslené tak, že by ste si ich dali zarámovať. Baobaby, brachychitony a rôzne iné endemity sú také úžasné, že moje deti už plánujú cestu okolo sveta, aby si ich popozerali. Zatiaľ sa budú musieť uspokojiť s návštevou botanickej záhrady 🙂 . Našťastie, jeden endemit, čudesný smrek omorikový, rastie celkom blízko – na Balkáne. Keď sme čítali krásnu baobabovku Z domu a zahrady (recenzia tu), deti sa dožadovali gigantickej tekvice. Sochove Stromy im vnukli nové botanické inšpirácie – najnovšie sa každý deň domáhajú bonsajov. Kniha do bodky splní to, čo sľubuje na prvej strane: poďme sa na stromy, ktoré nám zovšedneli, pozrieť novými očami, znovu objavme ich krásu.

Krčma v baobabe

Niečo na tom zovšednení bude, lebo najviac sa nám páčili exotické stromy ako baobaby. Šesť z deviatich existujúcich druhov rastie na Madagaskare. 80% všetkej flóry na tomto ostrove sú endemity. Tisícročný baobab na farme Sunland v Juhoafrickej republike bol taký široký, že v jeho bútľavom kmeni (širokom odhadom až 47 metrov) vznikli dve prírodné jaskyne. V jednej zriadili majitelia minikrčmu a v druhej vínnu pivnicu, lebo sa tu udržiavala stála teplota 22°C.

Aj takéto informácie sme sa dočítali v tejto modernej encyklopédii. Je vystavaná, podobne ako Takto vidím (recenzia tu), pivotovaním okolo jednej témy. Najväčší priestor dostal, samozrejme, výklad z biológie, ale dopĺňajú ho informácie o mexickom ozdobnom strome života z hliny, postupe pri rúbaní dreva, drevených maskách, stavbách i hudobných nástrojoch, rodokmeni, strašidelných príbehoch s personifikovanými stromami aj úlohe stromov v náboženstve. Fascinujúce je porovnanie ľudských dejín so životom jediného stromu. Ten najstarší žil takmer 6000 rokov! Stromy sú knižka 21. storočia aj preto, že do čítania zapojíte i mobil. Neverím, že po ňom nesiahnete, keď sa dočítate o kozách, ktoré sa pasú na strome (marockom arganovníku). Alebo o mangrovníkoch a vlnovcoch s fascinujúcimi koreňmi. Alebo o živých mostoch posplietaných z koreňov figovníkov.

Tu je hitparáda najväčších stromov:

Najvyšší z nich je vyšší ako Socha slobody, úctyhodné. Ale toto mi úplne vyrazilo dych: tento banyán v indickom meste Howrah má viac ako 3700 kmeňov a ich spoločná koruna má priemer približne pol kilometra. Tohto obra obohnali 330 metrov dlhým plotom – a strom ho prerástol.

Škoda, že v knihe nevenovali viac priestoru fantastickým chodiacim stromom, ktoré nedávno objavil slovenský paleobiológ Peter Vršanský. Moje deti sa na ne toľko vypytovali, že som si ich musela naštudovať poriadne detailne 🙂 .

Kde ste boli, keď vyšli Včely

Pamätáte sa, kde ste boli, keď ste sa dozvedeli o 11. septembri alebo keď sme vyhrali majstrovstvá sveta v hokeji? Najvýraznejšie historické momenty si ľudia väčšinou prepoja s vlastným prežívaním. Ja sa presne pamätám, kde som prvýkrát uvidela Sochove Včely. Aj to, aká ohúrená som ostala. V tej dobe bola takáto kniha ako zjavenie. Od tých čias sa, našťastie, náš knižný trh zmenil na nepoznanie. Hoci Sochova druhá publikácia je rovnako krásna, konkurenciu už má. V roku 2018 vyšla vo vydavateľstve Eastone Books fantastická knižka Botanikum zo série Vitajte v múzeu; tri roky predtým vydalo Artforum rovnako nádherný Rastlinopis Jiřího Dvořáka a Alžběty Skálovej.

Zmena pohlavia zľaknutím

Keďže sme si ho čítali krátko pred Stromami, niektoré informácie sme už poznali odtiaľ. Grajkowského štýl je však o poznanie civilnejší: menej odborný a zároveň menej hravý a menej poetický. Nie sú tu ani rôzne vtipy Skálovej ilustrácií, ani básničky, hádanky, osobné príhody, aké hojne využíva Dvořák (prečítajte si recenziu jeho Hávedníka). Rastlinopis priam prekypuje pikoškami, ako napríklad o cykase Woodsovom, ktorý bol jediný exemplár svojho druhu. Preto vedci rozbehli neuveriteľnú záchrannú akciu. Posledný cykas sa im podarilo namnožiť, ale otec i potomkovia boli všetci mužského pohlavia a cykasu naďalej akútne hrozí vyhynutie. Vedci dúfali, že sa im podarí cykas nejakým spôsobom nastrašiť. Aj rastliny sa totiž dokážu zľaknúť a práve silné preľaknutie dokáže u cykasov spôsobiť zmenu pohlavia. Tie stromy sú rozhodne zaujímavejšie, ako som si doteraz myslela.

Komu je kniha Stromy určená

Je na vás, ako s ňou budete pracovať. Slovná časť je určená mladším školákom, prípadne deťom od päť rokov, ak im občas niečo dovysvetľujete. Ak máte mladšieho drobca (3 a 4 roky), text si naňho počká, pokojne mu knižku kúpte. Zatiaľ si v nej môže listovať sám. Stromy sa nestratia v žiadnej knižnici. A nielen kvôli svojej veľkosti.

Máte tento bestseller doma aj vy? Ako sa vám páčil? Chcete sa niečo opýtať? Napíšte mi komentár.


Kniha Stromy vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Slovart v slovenskom aj českom jazyku. Má 68 strán a rozmer 272×370 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.