PŘÍBĚHOSTROJ (René Nekuda, Marie Urbánková, Johana Švejdíková, Tereza Lukešová, Aneta Františka Holasová) – recenzia

Příběhostroj v Česku nominovali na najlepšiu knihu roka a medzi top 6 najlepších kníh roka 2019 som ho vo svojom videu pre projekt košickej knižnice zaradila aj ja. S deťmi sme už prečítali stovky kníh, takže málokedy sa stane, že si poviem, že takáto kniha tu ešte nebola. Pre tento výnimočný počin fantastického vydavateľstva Labyrint/Raketa to platí na sto percent. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že René Nekuda dokázal knihu ako médium posunúť novým smerom a že môže veľmi smelo konkurovať legendárnemu Hervému Tulletovi.

  • Příběhostroj

Táto knižka mi pripomenula, ako som pred rokmi uspávala svoje prvé dieťatko. Večer si malá slečna vždy objednala vlastnú súkromnú rozprávku. Zadala mi dve-tri postavy a ja som vymýšľala, čo sa im prihodilo. Po čase som prišla na to, že to takto funguje v mnohých rodinách. Deti si zjavne vedia užiť to, keď neopakovateľná rozprávka existuje len tu a teraz a len pre ne. Radosť bola obojstranná. Aj ja som zistila, aké príjemné je oprášiť netušené zákutia kreativity.

Keď vyšiel Příběhostroj, veľmi som sa potešila, že niekto tento koncept spracoval do knižnej podoby. A ešte lepšie je, že v tomto prípade sa úlohy obrátili, a rozprávačmi sú deti.

Tento stroj na príbehy funguje dokonale!

Keby to bolo na mne, bol by Příběhostroj ďalšou povinnou učebnicou. Vrelo ho tiež odporúčam všetkým logopédom a, samozrejme, deťom od 5 do 13 rokov. Autor René Nekuda sa živí vedením kurzov tvorivého písania a jeho námety skutočne prebudia fantáziu aj v tom najpasívnejšom človeku. Moje deti sa trhali o to, kto bude „žrebovať“ nový príbeh. Aj témy a postavy sú zvolené tak, aby podnecovali detskú predstavivosť: ježibaba, kvapka neviditeľnosti, čarovať, lúpež, zvláštna továreň, strašidelný zámok, rozhnevaný škriatok, uhranúť, pirát, tajná chodba, polnočný ples, lakomá grófka. S takýmto materiálom nuda naozaj nehrozí!

Ako sa žrebuje príbeh

Každá dvojstrana tejto hrubej knižky má totožnú štruktúru. Okrem veľkej ilustrácie a inštrukcií k špeciálnej úlohe sú v každom rožku stránky navzájom nesúvisiace slovíčka. Označujú postavy, miesto deja, predmet a činnosť. Sú to ingrediencie pre príbeh, ktorý treba vymyslieť. Pre každý príbeh deti potrebujú päť týchto slovíčok a vyberajú si ich žrebovaním – päťkrát knihu otvoria na náhodnej strane. Ak im uprostred príbehu dôjde predstavivosť, môžu si dožrebovať ďalšie postavy, miesta alebo aktivity.

Nápad so žrebovaním je geniálny. Nielenže tvorcovia dostali do knihy prvok hry (podobne ako spomínaný Tullet) a dosiahli celkom novú úroveň interaktívnosti, ale takouto jednoduchou fintou sa im podarilo tiež docieliť, že deti nefrflú, že z daných „prísad“ nevedia vytvoriť žiadny príbeh. Veď si ich vybrali samy! Výborné!!

Čo keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci?

Moje deti hra na žrebovanie veľmi silno drží aj po niekoľkých mesiacoch. Ale ak by ich to predsa len prestalo po čase baviť, na takmer každej stránke sú aj úlohy, kde treba naznačené napínavé situácie dorozprávať podľa vlastného uváženia. Čo by sa napríklad stalo, keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci? Pomohli by jej? Niektoré deti môžu mať pred aktívnym vymýšľaním príbehov blok a príbeh im napadne skôr pri kreslení. Aj na ne tvorcovia mysleli a vložili sem pár úloh v štýle doodle, kde treba najprv kresliť. Potom sa už komentár k obrázku vymyslí jednoduchšie.

Keď som napísala, že si knihu viem veľmi dobre predstaviť ako pomôcku v škole, nemyslím tým len rozvíjanie slovnej zásoby a syntaxe malých prváčikov. Niektoré úlohy nenápadne, ale premyslene rozvíjajú rozmýšľanie o výstavbe textu, ako napríklad Nákupný košík:

„Někdy stačí opravdu málo, aby vznikl zajímavý příběh!

Nalep si do košíku etikety různých výrobků, které najdeš doma.

Pak si představ, že ve frotě u pokladny stojí člověk, jenž má ve svém košíku přesně tento nákup. Kde to je? Co ho k takovému nákupu vedlo? Proč chce nakoupit právě tyto výrobky? Vylosuj si slovo z pravého dolního rohu a zapoj ho do příběhu.“

Pegas Braillovým písmom

To zďaleka nie je všetko. Táto kniha ma neprestáva prekvapovať. Okrem vymýšľania príbehov sú tu aj úplne iné typy úloh:

„Zavaž si oči šátkem a nakresli poslepu krajinu, kde by mohl žít báječný Pegas. Vyprávěj příběh okřídleného koně, který se odehrává právě na tomto místě. Víš, co je to Braillovo písmo? Když otočíš stránku, objevíš tam shluk teček. Propíchej je jehlou nebo kružítkem a otoč list zpět. Zavři oči a zkus písmena prsty přečíst. Písmem pro nevidomé je tu napsáno PEGAS.“

Keď knihu tvoria profesionáli

Prečo takúto potrebnú knižku nevydal niekto už dávno? Pretože ak by nebola dotiahnutá do detailov, tak ako je dotiahnutý Příběhostroj, tak by nefungovala. René Nekuda však presne vie, ako na to. Už pred Příběhostrojom vydal úspešný Kreativní zápisník pre dospelých. Na príbehoch a tvorivom písaní si založil svoj biznis a evidentne vie, o čom hovorí. Navyše na Příběhostroji spolupracoval s celým tímom skvelých ilustrátoriek z fantastického časopisu Raketa. To, že na tejto hrubej knihe robili až štyri, je veľmi dôležité – každý obrázok je trochu iný, každý je inšpiratívny iným spôsobom. A všetky sú krásne!

Komu je kniha Příběhostroj určená

Deťom od päť-šesť rokov. To však vôbec neznamená, že nebude baviť aj podstatne staršie deti. Dôležitejší ako vek je v tomto prípade asi počet detí v rodine. Čím väčšie publikum, tým väčšia zábava!

Bonus

Tip na hru s textom pre starších: vymyslite príbeh, kde sa budú všetky slová začínať na rovnaké písmeno. Autori stránky pripojili aj pár tipov, ako na to.


Knihu Příběhostroj vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Labyrint/Raketa. Má 140 strán a rozmer 210×260 mm. Vytlačili Tiskárny Havlíčkův Brod a.s. (tu si môžete prečítať, prečo zverejňujem informáciu o tlačiarňach). Tu je odkaz na knižku v Martinuse.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

TODDLER PUNK (Monika Kompaníková, Bianka Török) – recenzia

Dobré nápady sú tie, pri ktorých si ex post všetci povedia, prečo niečo také nenapadlo niekomu už dávno. Prečo doteraz nikto nerobil hudbu pre deti, pri ktorej dospelí nie sú zrelí na psychiatriu? Celá výchova je predsa o kompromisoch, tak prečo nie aj v hudbe? Doma máme stovky detských kníh, ktoré si spolu čítame s radosťou preto, lebo sa páčia aj mne. Koľko je takých albumov s hudbou pre deti?

Pokračovať v čítaní: TODDLER PUNK (Monika Kompaníková, Bianka Török) – recenzia

100 FAKTOV, KTORÉ MUSÍŠ VEDIEŤ. ĽUDSKÉ TELO – recenzia

Vydavateľstvo Svojtka sa špecializuje na populárno-náučnú literatúru pre deti. Neviem sa ani len dopočítať, koľko detských kníh o ľudskom tele vydali v roku 2017 a 2018. Je ťažké zorientovať sa v takej širokej ponuke, takže na tomto blogu predstavím tie, ktoré sú podľa mňa najlepšie.

Pokračovať v čítaní: 100 FAKTOV, KTORÉ MUSÍŠ VEDIEŤ. ĽUDSKÉ TELO – recenzia

KOHO SEŽERE VLK? (Ester Stará, Milan Starý) – recenzia

Slniečkovo, BRaK, Monokel, Egreš, Labyrint/Raketa, Meander… je ich čoraz viac. Milujem tieto malé vydavateľstvá. Žiadny tlak na masovú výrobu, žiadne rýchlopečené nedorobky. Každá knižka je ich vlastným vypiplaným dieťaťom, na ktoré chcú byť hrdí. Takto starostlivo si detské knihy v edícii Políčko vyberá aj vydavateľstva 65. pole (recenziu ich odvážnej knižky Největší přání nájdete tu). Spisovateľka Ester Stará aj ilustrátor Milan Starý navyše získali množstvo nominácií a ocenení. Moje očakávania od knihy Koho sežere vlk? boli vysoké.

Nenásytný kuchár sa kozliatkam dobýja do chladničky

Na prvý pohľad je to síce naozaj krásne obrázkové čítanie, ale takých je veľa. S čím teda prišli v 65. poli, aby knihe dodali pridanú hodnotu, ktorú od nich už automaticky očakávam? Pohrali sa s obrázkami tak, že čitatelia si zakaždým vyberajú z dvoch variantov. Jeden je vždy ten správny, klasický, „vintage“ – a tak trochu nudný. Druhý je bláznivý, súčasný, zábavný. Geniálne je, že „nesprávne“ varianty spolu utvárajú paralelný príbeh. Napríklad dvaja skauti sa od otca vzdialia tak ďaleko, že nepočujú jeho gitaru. Zablúdia v meste a natrafia na pizzériu. Ledva-ledva ujdú z pazúrov zlej čašníčky a trafia naspäť domov. To je radosti, keď skočia otcovi do… bazéna. Spoznali ste Perníkovú chalúpku?

Najväčší úspech u nás mala pasáž, kde si vykŕmený Janíčko namiesto na lopatu sadá na nočník. Alebo keď vodník prežratému krokodílovi rozpáral brucho a naplnil ho arašidmi, takže smädný krokodíl, ktorý sa pôvodne prišiel do WC len napiť, doň nakoniec aj spadol. To je záver Červenej Karkulky. Kozliatka zase namiesto vlka ohrozuje nenásytný kuchár, ktorý sa im stále dobýja do chladničky. Namiesto ku kováčovi chodí ku kaderníkovi. Prerozprávať známe rozprávky tak, aby sa dali čítať oboma spôsobmi, chcelo poriadny kumšt, ale Ester Stará to zvládla výborne.

Čítajme si po smiešnovsky

My sme najprv skoro celú knihu prečítali „konzervatívne.“ Museli sme, lebo české rozprávky ako Budulínek a Otesánek detváky nepoznali. Na konci predposlednej rozprávky sa však vyskytuje pastier stáda vysávačov a bača s dinosaurami a to bolo pre moje deti neodolateľné. Samy sa prepli do bláznivého modu a odvtedy už knižku nečítame inak ako „po smiešnovsky.“ Očká im pritom žiaria minimálne tak, ako keď búrajú budovy z lega. Toto prirovnanie nie je náhodné. Myslím, že aj v tomto prípade cítia radosť z búrania čohosi – niečoho starého, skamenelého, nemenného, na čo nemajú dosah. A možno kdesi v podvedomí aj vycítili neznesiteľnú poučnosť klasických príbehov. Naopak, pri bláznivej verzii majú pocit, akoby ju vytvárali ony samy. Keď si moje deti vymýšľajú vlastné rozprávky, zásadne tam niekto spadne do WC. Ester Stará presne trafila detskú strunu, o ktorej som písala napr. tu.

Moderné variácie ľudových rozprávok sú asi prejavom širších tendencií mileniálskeho odporu voči autoritám. V poslednej dobe ich vyšlo naozaj veľa. O jednej veľmi vydarenej variácii na Karkulku v angličtine som písala tu; ďalšia, tiež veľmi milá, vyšla nedávno dvojjazyčne slovensko-francúzsky – To aby som ťa mohla lepšie zožrať; Albatros vydal Pravdivý príbeh o troch prasiatkach; Svojtka celú sériu Rozprávkové príbehy pohromy; veľmi populárne sú buvikovské Kozliatka, ktoré sa dajú čítať spredu (klasická verzia o tom, ako kozliatka otvorili dvere a požral ich vlk) i odzadu (poslušné kozliatka sa nedajú prekabátiť a vlk si musí nájsť iné živobytie – zamestná sa ako nosič na stanici).

Komu je určená kniha Koho sežere vlk?

Obrázky sa „čítajú“ veľmi dobre, sú naozaj jednoznačné. Deti od 5 rokov by už nemali mať väčšie problémy identifikovať, čo je na nich znázornené. Štvorročné dieťa ešte nemusí mať dostatočný prehľad, aby rozoznalo napríklad mikrofóny, chodúle, švihadlo, mixér, UFO alebo župan, a bude potrebovať trochu pomôcť. Vo vydavateľstve však zjavne cielili najmä na začínajúcich čitateľov – písmenká sú obrovské, bezpätkový font čistý, zjednodušený na maximum. Aby jednoduchému dizajnu dodali trochu „šťavy,“ doplnili každú rozprávku o nádherne farebnú ilustráciu. Tá je však na osobitnej dvojstrane, takže nevyrušuje tých, čo s čítaním ešte dosť bojujú. Škoda, že nevyšla aj slovenská mutácia. Slovenské vydavateľstvá, čo vy na to?

Prípad mojich detí to nie je, ale predpokladám, že Koho sežere vlk má potenciál zaujať aj deti, ktoré sa čítaniu vyhýbajú ako čert krížu. Krásne ilustrácie, vtipný dej a pocit, že čitateľ môže do deja zasahovať, to je neodolateľná kombinácia.


Kniha Koho sežere vlk? Vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve 65. pole. Má 64 strán a rozmer 255×233j mm. Kúpiť si ju môžete tu. Ak ste z Česka, zoženiete ju tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva. Ďakujem mu aj za recenzný výtlačok.