MAXIPES FÍK (Rudolf Čechura, Jiří Šalamoun) – recenzia

Na rozdiel od mnohých iných večerníčkov zo 70-tych a 80-tych rokov, ktoré dnes v TV fungujú už len ako retro vata (a pozerajú ich skôr nostalgickí rodičia ako dnešné deti), Maxipes Fík je stále rovnako živý, vtipný aj výtvarne vydarený. Tento seriál už celé desaťročia patrí medzi najobľúbenejšie rozprávky. Neviem vôbec povedať, ktorý zo štyroch geniálnych tvorcov (scenárista Rudolf Čechura, herec Josef Dvořák, ktorý rozprávku nahovoril, ilustrátor Jiří Šalamoun a skladateľ hudby Petr Skoumal) na tom má väčší podiel.

A to isté platí aj o knižnej podobe. Napriek tomu, že knižka opisuje tie isté príbehy ako prvá séria známych večerníčkov, len v zhustenej a veľmi mierne pozmenenej forme, baví nás ju čítať stále dookola. Kým som si ju vypýtala z vydavateľstva Albatros, roky sme si ju pravidelne požičiavali z knižnice.

Ilustrácie v komiksových políčkach vyzerajú detsky ľahko a jednoducho, často až kostrbato. Ilustrátor Jiří Šalamoun (možno si jeho gargantuovské postavičky pamätáte aj z filmu Jak básníkům chutná život) si s proporciami hlavu neláme, veď je to kniha o disproporčne veľkej bytosti. Rovnako ako s proporciami narába aj s farbou: niekde jej je požehnane, inde len čierna a biela. Nedrží sa žiadnych pravidiel, ani pravidiel klasického komiksu (možno v 70-tych rokoch ani nemohol tento „buržoázny“ žáner otvorene napodobňovať). Napríklad obrázky sú poctivo číslované ako v nejakej odbornej encyklopédii. Aj vďaka tomu všetkému knižka stále pôsobí tak roztopašne ako sám Fík.

Maxipes Fík

Kus Šalamouna vo Fíkovi

Šalamoun navyše do políčok často vloží aj nenápadné vtipné detaily, takže ten, kto knižku preletí len kvôli príbehu, sa ochudobní o polovicu jej hodnoty. Vpašoval sem aj vtip, ktorý pochopia len tí, čo majú skúsenosť s logopédom. V rozhovore s Marekom Ebenom sebaironicky priznáva, že postava Fíka je do istej miery stelesnením jeho vlastnej „připitomělosti“. 🙂 Bavia sa aj o tom, že seriál vyvolal módnu vlnu plemena maxipes. 🙂

Moje škodoradostné deti najviac milujú situácie, v ktorých ľudia vydesení gigantickým hovoriacim psom odpadávali. Ale autor Rudolf Čechura mal omnoho živšiu fantáziu, humor nevyplýva len z Fíkových rozmerov. Rovnako obľúbená je aj scéna, kde Fík nechtiac autom zrazí hus. Zostane z nej len placka a tú si nešťastný farmár zroluje do rolky a odnesie. Keď budete počuť moje 5-ročné dieťa, ako vykrikuje Chcem pivo, chcem pivo, neposielajte na mňa sociálku, to si len pýta kapitolu o tom, ako Fík nedopatrením vypil celý sud piva (a odvtedy už nevyrástol ani o kúsoček – preto deti po ňom určite nebudú opakovať, aby sa im to náhodou nestalo tiež).

Maxipes Fík

Komu je kniha Maxipes Fík určená

Deťom od 4 rokov. Hoci má 80 strán, vďaka veľkým obrázkom ju prečítate celú na dva- trikrát. Rozdelením na políčka pripomína komiks, ale príbeh sa neodohráva v klasických komiksových bublinách, ktoré zvyčajne majú zle čitateľný lettering, ale v textových blokoch s normálnym tlačeným písmom. Preto je to jedna z najlepších knižiek na precvičenie čítania pre prvákov. Aj naša čitateľka začínala práve s ňou. 🙂


Kniha Maxipes Fík vyšla vo vydavateľstve Albatros (pôvodne v Mladých letách) v roku 2011. Má 80 strán a rozmer 195 × 255 mm.

V Albatrose už slovenskú mutáciu vypredali, ale v Martinuse ju, zdá sa, ešte zoženiete.

Knihu mi venovalo vydavateľstvo.

AKO SOM SA STAL MUDRCOM (Rudolf Sloboda, Tomáš Klepoch) – recenzia

Už dávno som zistila, že keď jeden človek píše pre dospelých i pre deti, sú to dvaja rôzni spisovatelia. Rozprávky Sylvie Plath aj Eleny Ferrante ma poriadne nudili; najnovší komiks Ruda Majlinga pre tínedžerov Unesení sklamaním určite nebol, ale jeho neautocenzurovaný štýl pre dospelých mám jednoznačne radšej. Ako som sa stal mudrcom od kultového Slobodu som teda začala s deťmi čítať bez akýchkoľvek predsudkov a prehnaných očakávaní. Veľmi rýchlo som mu však prišla na chuť a na moje prekvapenie sa rovnako zapáčil aj mojim deťom.

Zlaté jablko BIB za ilustrácie

Veľkú zásluhu na tom majú parádne ilustrácie. Slovart na ilustrátorovi naozaj nešetril, Tomáš Klepoch (za túto knihu dokonca získal aj Zlaté jablko na Bienále ilustrácií Bratislava) dostal minimálne rovnocenný priestor so slávnym spisovateľom. Hoci na Slovensku už konečne vychádza veľa krásnych detských knižiek, občas mi naši ilustrátori pripadajú málo odvážni. V tomto prípade ilustrátor zbytočne nepodceňoval detských čitateľov a jeho výtvory sú na naše pomery nevídane expresívne. Moje deti sa na zdeformovaných tvárach a všelijakých príšerách veľmi dobre zabávali.

Janko nie je žiadny Tom Sawyer

Už z obálky a názvu je jasné, že Slobodove rozprávky sú rozprávaním malého chlapca, ktorý pozoruje svet okolo seba – a nie vždy mu rozumie. Sú to akoby denníkové záznamy toho najzaujímavejšieho, čo sa každý deň udialo. Keďže chlapec Janko nie je žiadny Tom Sawyer, väčšinou sa neudeje nič, čo by v klasických knihách stálo za zmienku. Starší chlapci sa napríklad nevedia dohodnúť, či sa s mladšími budú hrať na banditov, alebo je to pod ich úroveň. Janko ide s mamou do divadla, ale oveľa viac ako predstavenie si všíma drzé dievčatko, ktoré sedí vedľa neho. Zo strkačky medzi nimi je väčšia dráma ako na javisku. Kamarát Jarko si bez povolenia od Janka požičia nového naťahovacieho robota Roliho Zoliho, ale na druhý deň mu ho nechce vrátiť, lebo ho medzitým rozobral na súčiastky a nevie ho zložiť naspäť.

Rudolf Sloboda

V takýchto mikrosituáciách Sloboda geniálne zachytil pocit malého dieťaťa, ktorému sa svet deje bez toho, aby malo nejakú možnosť ovplyvňovať ho, a len sleduje, ako sa veci vyvinú (v jeho prospech alebo nie). Pre malého chlapca je svet sledom udalostí bez príčiny a následku, ktoré jednoducho nastanú jedna po druhej. Situácie nemajú východisko ani cieľ.

Tomu presne zodpovedá jazyková rovina. Žiadne vysvetľovanie, takmer žiadne logické spojky preto, lebo a pod. Texty nemajú úvod, záver, pointu. Och, aká radosť čítať Slobodu, kde z každého riadku nečíha nejaké poučenie. Do situácií je čitateľ vrhnutý in medias res, presne ako malé dieťa do sveta, v ktorom rozumie máločomu. O to viac sa moje deti nevedeli prestať vypytovať: Prečo Jarko Jankovi nevrátil Roliho Zoliho? Prečo ho Jarko rozobral? Prečo mu ho Janko požičal? Prečo Jarko potreboval kolieska z robota na svoje autíčko?

Legendárna Devínska Nová Ves

Sloboda pre deti sa v mnohom podobá na Slobodu, akého poznáme z jeho románov. Jasné, Ako som sa stal mudrcom je knižka pre deti, takže tu chýba depresívna atmosféra jeho diel – je dokonca často veľmi vtipná. Ale je to ten istý úprimný denníkový záznam tých najobyčajnejších udalostí zo života jedného obyvateľa Devínskej Novej Vsi. Záznam najrozličnejších udalostí v rodine, susedských škriepok a stretnutí, prechádzok okolo Moravy, ciest vlakom a autobusom. Je to tá istá legendárna Devínska, kde sa každý s každým pozná. Chýba akurát Slobodov „rozum“ – v tejto knihe sa autor úplne vyhol filozofovaniu a komentovaniu udalostí (veď rozprávač má len päť rokov a spoločenským pravidlám aj celému svetu ešte rozumie len veľmi málo).

Hoci rozprávač nič nekomentuje, neznamená to, že autor nejde do hĺbky. Ani v literatúre pre deti si Sloboda neopustil svoje proustovské (jeho obľúbený autor) rýpanie sa v ľudskej psychike. Všíma si napríklad rafinované spôsoby, akými sa dieťa bráni neželanej komunikácii s cudzími dospelými. Napríklad keď sa neznáma žena v cukrárni Janka opýta, ako sa volá, a ostane bez odpovede, spýta sa ho, či nemá jazyk. Janko si bez slova poriadne odlizne zo zmrzliny. 🙂 Päťročný chlapček ešte nemá šancu byť vo svete starších asertívny, preto niekedy reaguje pre dospelých nepochopiteľne (keď cudzí pán v šachovej partii vyhodí jeho jazdca, Janko na oplátku zabaví všetky ostatné figúrky – takto protestuje proti komentárom, že nevie hrať šach). V týchto epizódach sa určite spoznajú všetky deti.

Sloboda sa zabáva sám na sebe

Sloboda je stále ten istý Narcis, preto si neodpustí zopár autobiografických kapitoliek o strýkovi Rudolfovi, keďže prvú osobu tentokrát prenechal svojmu synovcovi Jankovi. Strýko Rudolf v knihe, samozrejme, nikoho nemláti, nezabíja psy ani mačky a aj alkohol sa tu spomína bez osudového podtónu. Stále je to však ten istý cholerik, ten istý čudák, nosí tie isté baretky, s láskou chová svojho psa. Práve tieto minipoviedky, kde sa Sloboda s veľkou chuťou zabáva sám na sebe, sú najvtipnejšie z celej knihy. Kniha Ako som sa stal mudrcom pôvodne vyšla v roku 1987, teda 5 rokov po Rozume, a autor už bol v tej dobe veľkou hviezdou. Kapitolu Môj strýko už moje deti poznajú skoro naspamäť. Naučili sa z nej nadávať všetkému do satanov 🙂 :

Keď do niečoho drgne, nadáva. Rozpráva sa s vecami a nadáva im. Keď nemôže nájsť klinec, nadáva tomu klincu. On si myslí, že ten klinec sa skrýva. Ale čím viac mu nadáva, tým lepšie sa klinec skrýva, lebo sa bojí ukázať. Zrazu ho už má v prstoch. Vtedy sa skryje kladivo, ktoré len pred chvíľou strýko držal v ruke.

„Kde je ten satan? Teraz som ho držal!“ hromží strýko.

Konečne sa i kladivo vynorí, je pod stoličkou. Strýko ide zatĺkať klinec. Zatlčie ho a potom zabudne, čo tam chcel zavesiť. Pozerá na mamu, škrabe sa po barete.

„Aha,“ spomenie si.

Vybalí z papiera obraz. Na obraze je namaľovaný kôň. Kôň sa pozerá rovno na strýka. Ale čo čert nechce? Obraz nemá koliesko na zavesenie. Strýko ide znova medzi haraburdy a hľadá skrutku, vrták a koliesko. Vrták sa ukáže ako prvý a tým strýko prehrabúva ostatné veci a hľadá. Nájde drôt, z neho urobí háčik, ten pritlčie na obraz. Ale beda, kôň je naopak. Strýko zahrozí tomu koňovi, sadne si a ide fajčiť. Pozrie sa na koňa a rozosmeje sa.

„Satana nechám visieť dolu hlavou. Prečo nekričal, keď som mu tĺkol háčik do rámu,“ povie strýko.

Aj my sa smejeme.“

Strýko Rudolf nie je dobrý kuchár

Nešikovnému strýkovi Rudolfovi sa nedarí ani v kuchyni (to je tá súvislosť s tohtotýždňovou témou Prečítaného leta :)). Keď sa vyberie variť bazové víno, recept nájde až tesne pred dokončením. Medzitým mu pukne fľaša zo skla, do ktorej ho chcel preliať. Deravý je však aj hrniec, a tak víno skončí celé na dlážke.

Moje deti chceli tiež dookola čítať pasáž, kde strýko Rudolf vyhlási, že ak sa jeho pes Dunaj nenaučí rozprávať, vyhodí ho. Malý Janko nevie, že strýko to nemyslí vážne a snaží sa psíka ochrániť. Keď mu strýko hodí kúsok mäsa, Janko tíško zaňho povie: „Ďakujem.“

Napriek tomu, že malého chlapca stále niekto manipuluje bez toho, aby sa mohol brániť, z knihy srší optimizmus a radosť zo života na dedine. Napríklad v kapitole, kde sa s ujom Capom (to je prezývka, vlastným menom sa volá Koza:)) vyberú po polnoci zbierať svetielkujúce bylinky. Presne v duchu Slobodovho presvedčenia, že ľudia by si mali vážiť svoje obyčajné šťastie a netúžiť po živote ako z napínavého filmového scenára. A nie je to umelý socialistický budovateľský optimizmus – knižka sa aj po vyše tridsiatich rokoch číta výborne, pretože je úprimná.

Komu je kniha Ako som sa stal mudrcom určená

Väčšinou je vek hlavnej postavy dobrým indikátorom, akej vekovej kategórii je kniha určená. V tomto prípade je rozprávačom 5-ročný chlapec, ale knižka je určená trošku starším deťom, ktoré už budú rozumieť rozdielom vo vnímaní sveta medzi deťmi a dospelými. Preto odporúčam od šesť-sedem rokov.


Knihu Ako som sa stal mudrcom vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2010 (kniha pôvodne vyšla s ilustráciami Jozefa Cesnaka v roku 1987 v Mladých letách). Má 150 strán a rozmer 170 × 235 mm. Vytlačili Tlačiarne BB, spol. s r. o. Kniha je už vypredaná; tu sa dozviete, ak vyjde dotlač.

KLAPY KLAP (Madalena Matoso) – recenzia

Je to príručka počítania pre najmenších? Alebo súbor námetov na dramatizáciu? Bilderbuch s hodnotnými ilustráciami? Hry s rytmom? Všetko v jednom! Boabab aj touto knihou potvrdzuje, že je najlepším vydavateľstvom detských kníh na českom a slovenskom trhu.

Recenzie na takéto knižky sa píšu veľmi ťažko. Mám opísať, ako sme sa s ňou vybláznili my doma? Načo? (Ale verte, že výborne.) Žiadne dve čítania tejto baobabovky nie sú rovnaké. Táto knižka je tým, čo si z nej urobíte. Pre celú literatúru platí, že spoluautorom je vždy čitateľ. Ale v tomto prípade ide interaktivita ešte o level ďalej a knižka je len kulisou pre divadlo, ktoré si vymýšľa ten, kto ju drží v rukách.

Jasné, nebude to pre každého. Mama mi túto knihu vrátila so slovami, že ona nevie, ako ju má deťom čítať. Keďže deti s fantáziou problém nemajú, stačilo ich nechať, nech si ju obsluhujú samy. „Teraz ja, teraz ja,“ bojovali o ňu.

Klapy klap z Baobabu

Planeta Tangerina a najlepšie úlohy sú bez inštrukcií

Čo je na knihe Klapy klap, ktorá pôvodne vyšiel v oceňovanom portugalskom vydavateľstve Planeta Tangerina, také inšpiratívne? Psychológovia stále opakujú, že čím jednoduchšia hračka, tých lepšie sa s ňou deti zahrajú. Pretože nemá predurčenú funkciu, môže sa stať čímkoľvek. Potvrdzujem, moje deti sa v prípade núdze zahrajú trebárs aj s lyžičkami a súčasťou ich koša s hračkami sú aj obyčajné drevené nenafarbené kvádre – odrezky z výroby. V jednoduchosti je sila určite platí aj v ilustrácii. Madalena Matoso používa len farebné plochy základných geometrických tvarov bez čiernej línie a z farieb tiež len tie základné.

Kniha o počítaní

Za grafickým minimalizmom sa však skrýva nečakaná sofistikovanosť. Keď ilustrátorka umiestni vtáčika alebo motýľa presne do stredu dvojstrany, nenápadne tak naznačí, že stránkami sa dá mávať ako krídlami. Takýchto neviditeľných postrčení je tu viac. V ilustráciách sa dajú nájsť aj mikropríbehy, ktoré si deti určite s radosťou zdramatizujú. Najlepšie je, že takéto miniúlohy fungujú aj bez akýchkoľvek inštrukcií. Žiadne „Teraz sa zahrajte na toto, teraz napodobnite toto…“ Deti samy od seba skúšajú, aký je rozdiel medzi mávaním krehkých motýlích krídel a ráznym a priamočiarym letom dravca. Alebo potetovanému športovcovi pomáhajú dvíhať činky. Len tak, pre radosť.

Prečo sme zlomili varechu a prečo treba 12-krát ufkať

Týmto všetkým mi Klapy klap pripomína naše poklady Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu), niekomu sa bude asi podobať na Nenásytnú húseničku. Špeciálnym bonusom tejto knihy je, že vám dláždi cestu, aby ste sa pohrali s rytmom. No skúste 12-krát prečítať UFF bez toho, aby ste tomu dali nejakú melódiu. 🙂 Väčšinou však bude vydávanie rôznych zvukov len zelená karta pre deti, aby mohli narobiť poriadny randál. Možno dopadnete ako my, keď sme na improvizovanom bubne zlomili varechu. 🙂 Občas som na svoje výchovné metódy naozaj pyšná. 🙂

Klapy klap

Komu je kniha Klapy klap určená

Prečo treba vlastne prečítať 12 citosloviec UFF? Klapy klap je totiž vlastne o počítaní. Každá dvojstrana zobrazuje číslo od jedna do pätnásť a príslušný počet opakovaní jedného zvuku. Škoda, že som túto krásnu baobabovku nekúpila skôr, obe moje deti do 15 napočítať už vedia (počítať sa učili na Počítaní, tiež z Baobabu, recenzia tu). Aspoň sa tak môžu sústrediť na bláznenie. 🙂 Klapy klap vyšlo v edícii Mi.Mi, takže vydavateľ odporúča úplne najmenším deťom (na rozdiel od Počítaní to však nie je leporelo, preto by dieťa už nemalo trhať stránky). V našej rodine však zaujala na oboch frontoch (4,5 aj 7,5 rokov), takže ak máte doma staršieho súrodenca, určite sa k šanteniu pridá tiež. 🙂

Madalena Matoso Klapy klap odetskychknihach.sk

Keďže Klapy klap sú vlastne variácie na pohyb okolo osi, ktorú tvorí zalomenie v strede dvojstrany, myslím, že aj veľké hlavy na tomto obrázku by si mali skôr dávať pusinky ako mľaskať. Namiesto Mľask mľask (chyba prekladu??) teda čítame Cmuk, cmuk. 🙂


Knihu Klapy klap vydalo vydavateľstvo Baobab v roku 2018. Má 32 strán a rozmer 220 × 260 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

PŘÍBĚHOSTROJ (René Nekuda, Marie Urbánková, Johana Švejdíková, Tereza Lukešová, Aneta Františka Holasová) – recenzia

Příběhostroj v Česku nominovali na najlepšiu knihu roka a medzi top 6 najlepších kníh roka 2019 som ho vo svojom videu pre projekt košickej knižnice zaradila aj ja. S deťmi sme už prečítali stovky kníh, takže málokedy sa stane, že si poviem, že takáto kniha tu ešte nebola. Pre tento výnimočný počin fantastického vydavateľstva Labyrint/Raketa to platí na sto percent. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že René Nekuda dokázal knihu ako médium posunúť novým smerom a že môže veľmi smelo konkurovať legendárnemu Hervému Tulletovi.

  • Příběhostroj

Táto knižka mi pripomenula, ako som pred rokmi uspávala svoje prvé dieťatko. Večer si malá slečna vždy objednala vlastnú súkromnú rozprávku. Zadala mi dve-tri postavy a ja som vymýšľala, čo sa im prihodilo. Po čase som prišla na to, že to takto funguje v mnohých rodinách. Deti si zjavne vedia užiť to, keď neopakovateľná rozprávka existuje len tu a teraz a len pre ne. Radosť bola obojstranná. Aj ja som zistila, aké príjemné je oprášiť netušené zákutia kreativity.

Keď vyšiel Příběhostroj, veľmi som sa potešila, že niekto tento koncept spracoval do knižnej podoby. A ešte lepšie je, že v tomto prípade sa úlohy obrátili, a rozprávačmi sú deti.

Tento stroj na príbehy funguje dokonale!

Keby to bolo na mne, bol by Příběhostroj ďalšou povinnou učebnicou. Vrelo ho tiež odporúčam všetkým logopédom a, samozrejme, deťom od 5 do 13 rokov. Autor René Nekuda sa živí vedením kurzov tvorivého písania a jeho námety skutočne prebudia fantáziu aj v tom najpasívnejšom človeku. Moje deti sa trhali o to, kto bude „žrebovať“ nový príbeh. Aj témy a postavy sú zvolené tak, aby podnecovali detskú predstavivosť: ježibaba, kvapka neviditeľnosti, čarovať, lúpež, zvláštna továreň, strašidelný zámok, rozhnevaný škriatok, uhranúť, pirát, tajná chodba, polnočný ples, lakomá grófka. S takýmto materiálom nuda naozaj nehrozí!

Ako sa žrebuje príbeh

Každá dvojstrana tejto hrubej knižky má totožnú štruktúru. Okrem veľkej ilustrácie a inštrukcií k špeciálnej úlohe sú v každom rožku stránky navzájom nesúvisiace slovíčka. Označujú postavy, miesto deja, predmet a činnosť. Sú to ingrediencie pre príbeh, ktorý treba vymyslieť. Pre každý príbeh deti potrebujú päť týchto slovíčok a vyberajú si ich žrebovaním – päťkrát knihu otvoria na náhodnej strane. Ak im uprostred príbehu dôjde predstavivosť, môžu si dožrebovať ďalšie postavy, miesta alebo aktivity.

Nápad so žrebovaním je geniálny. Nielenže tvorcovia dostali do knihy prvok hry (podobne ako spomínaný Tullet) a dosiahli celkom novú úroveň interaktívnosti, ale takouto jednoduchou fintou sa im podarilo tiež docieliť, že deti nefrflú, že z daných „prísad“ nevedia vytvoriť žiadny príbeh. Veď si ich vybrali samy! Výborné!!

Čo keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci?

Moje deti hra na žrebovanie veľmi silno drží aj po niekoľkých mesiacoch. Ale ak by ich to predsa len prestalo po čase baviť, na takmer každej stránke sú aj úlohy, kde treba naznačené napínavé situácie dorozprávať podľa vlastného uváženia. Čo by sa napríklad stalo, keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci? Pomohli by jej? Niektoré deti môžu mať pred aktívnym vymýšľaním príbehov blok a príbeh im napadne skôr pri kreslení. Aj na ne tvorcovia mysleli a vložili sem pár úloh v štýle doodle, kde treba najprv kresliť. Potom sa už komentár k obrázku vymyslí jednoduchšie.

Keď som napísala, že si knihu viem veľmi dobre predstaviť ako pomôcku v škole, nemyslím tým len rozvíjanie slovnej zásoby a syntaxe malých prváčikov. Niektoré úlohy nenápadne, ale premyslene rozvíjajú rozmýšľanie o výstavbe textu, ako napríklad Nákupný košík:

„Někdy stačí opravdu málo, aby vznikl zajímavý příběh!

Nalep si do košíku etikety různých výrobků, které najdeš doma.

Pak si představ, že ve frotě u pokladny stojí člověk, jenž má ve svém košíku přesně tento nákup. Kde to je? Co ho k takovému nákupu vedlo? Proč chce nakoupit právě tyto výrobky? Vylosuj si slovo z pravého dolního rohu a zapoj ho do příběhu.“

Pegas Braillovým písmom

To zďaleka nie je všetko. Táto kniha ma neprestáva prekvapovať. Okrem vymýšľania príbehov sú tu aj úplne iné typy úloh:

„Zavaž si oči šátkem a nakresli poslepu krajinu, kde by mohl žít báječný Pegas. Vyprávěj příběh okřídleného koně, který se odehrává právě na tomto místě. Víš, co je to Braillovo písmo? Když otočíš stránku, objevíš tam shluk teček. Propíchej je jehlou nebo kružítkem a otoč list zpět. Zavři oči a zkus písmena prsty přečíst. Písmem pro nevidomé je tu napsáno PEGAS.“

Keď knihu tvoria profesionáli

Prečo takúto potrebnú knižku nevydal niekto už dávno? Pretože ak by nebola dotiahnutá do detailov, tak ako je dotiahnutý Příběhostroj, tak by nefungovala. René Nekuda však presne vie, ako na to. Už pred Příběhostrojom vydal úspešný Kreativní zápisník pre dospelých. Na príbehoch a tvorivom písaní si založil svoj biznis a evidentne vie, o čom hovorí. Navyše na Příběhostroji spolupracoval s celým tímom skvelých ilustrátoriek z fantastického časopisu Raketa. To, že na tejto hrubej knihe robili až štyri, je veľmi dôležité – každý obrázok je trochu iný, každý je inšpiratívny iným spôsobom. A všetky sú krásne!

Komu je kniha Příběhostroj určená

Deťom od päť-šesť rokov. To však vôbec neznamená, že nebude baviť aj podstatne staršie deti. Dôležitejší ako vek je v tomto prípade asi počet detí v rodine. Čím väčšie publikum, tým väčšia zábava!

Bonus

Tip na hru s textom pre starších: vymyslite príbeh, kde sa budú všetky slová začínať na rovnaké písmeno. Autori stránky pripojili aj pár tipov, ako na to.


Knihu Příběhostroj vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Labyrint/Raketa. Má 140 strán a rozmer 210×260 mm. Vytlačili Tiskárny Havlíčkův Brod a.s. (tu si môžete prečítať, prečo zverejňujem informáciu o tlačiarňach). Tu je odkaz na knižku v Martinuse.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

TODDLER PUNK (Monika Kompaníková, Bianka Török) – recenzia

Dobré nápady sú tie, pri ktorých si ex post všetci povedia, prečo niečo také nenapadlo niekomu už dávno. Prečo doteraz nikto nerobil hudbu pre deti, pri ktorej dospelí nie sú zrelí na psychiatriu? Celá výchova je predsa o kompromisoch, tak prečo nie aj v hudbe? Doma máme stovky detských kníh, ktoré si spolu čítame s radosťou preto, lebo sa páčia aj mne. Koľko je takých albumov s hudbou pre deti?

Pokračovať v čítaní: TODDLER PUNK (Monika Kompaníková, Bianka Török) – recenzia

100 FAKTOV, KTORÉ MUSÍŠ VEDIEŤ. ĽUDSKÉ TELO – recenzia

Vydavateľstvo Svojtka sa špecializuje na populárno-náučnú literatúru pre deti. Neviem sa ani len dopočítať, koľko detských kníh o ľudskom tele vydali v roku 2017 a 2018. Je ťažké zorientovať sa v takej širokej ponuke, takže na tomto blogu predstavím tie, ktoré sú podľa mňa najlepšie.

Pokračovať v čítaní: 100 FAKTOV, KTORÉ MUSÍŠ VEDIEŤ. ĽUDSKÉ TELO – recenzia

KOHO SEŽERE VLK? (Ester Stará, Milan Starý) – recenzia

Slniečkovo, BRaK, Monokel, Egreš, Labyrint/Raketa, Meander… je ich čoraz viac. Milujem tieto malé vydavateľstvá. Žiadny tlak na masovú výrobu, žiadne rýchlopečené nedorobky. Každá knižka je ich vlastným vypiplaným dieťaťom, na ktoré chcú byť hrdí. Takto starostlivo si detské knihy v edícii Políčko vyberá aj vydavateľstva 65. pole (recenziu ich odvážnej knižky Největší přání nájdete tu). Spisovateľka Ester Stará aj ilustrátor Milan Starý navyše získali množstvo nominácií a ocenení. Moje očakávania od knihy Koho sežere vlk? boli vysoké.

Nenásytný kuchár sa kozliatkam dobýja do chladničky

Na prvý pohľad je to síce naozaj krásne obrázkové čítanie, ale takých je veľa. S čím teda prišli v 65. poli, aby knihe dodali pridanú hodnotu, ktorú od nich už automaticky očakávam? Pohrali sa s obrázkami tak, že čitatelia si zakaždým vyberajú z dvoch variantov. Jeden je vždy ten správny, klasický, „vintage“ – a tak trochu nudný. Druhý je bláznivý, súčasný, zábavný. Geniálne je, že „nesprávne“ varianty spolu utvárajú paralelný príbeh. Napríklad dvaja skauti sa od otca vzdialia tak ďaleko, že nepočujú jeho gitaru. Zablúdia v meste a natrafia na pizzériu. Ledva-ledva ujdú z pazúrov zlej čašníčky a trafia naspäť domov. To je radosti, keď skočia otcovi do… bazéna. Spoznali ste Perníkovú chalúpku?

Najväčší úspech u nás mala pasáž, kde si vykŕmený Janíčko namiesto na lopatu sadá na nočník. Alebo keď vodník prežratému krokodílovi rozpáral brucho a naplnil ho arašidmi, takže smädný krokodíl, ktorý sa pôvodne prišiel do WC len napiť, doň nakoniec aj spadol. To je záver Červenej Karkulky. Kozliatka zase namiesto vlka ohrozuje nenásytný kuchár, ktorý sa im stále dobýja do chladničky. Namiesto ku kováčovi chodí ku kaderníkovi. Prerozprávať známe rozprávky tak, aby sa dali čítať oboma spôsobmi, chcelo poriadny kumšt, ale Ester Stará to zvládla výborne.

Čítajme si po smiešnovsky

My sme najprv skoro celú knihu prečítali „konzervatívne.“ Museli sme, lebo české rozprávky ako Budulínek a Otesánek detváky nepoznali. Na konci predposlednej rozprávky sa však vyskytuje pastier stáda vysávačov a bača s dinosaurami a to bolo pre moje deti neodolateľné. Samy sa prepli do bláznivého modu a odvtedy už knižku nečítame inak ako „po smiešnovsky.“ Očká im pritom žiaria minimálne tak, ako keď búrajú budovy z lega. Toto prirovnanie nie je náhodné. Myslím, že aj v tomto prípade cítia radosť z búrania čohosi – niečoho starého, skamenelého, nemenného, na čo nemajú dosah. A možno kdesi v podvedomí aj vycítili neznesiteľnú poučnosť klasických príbehov. Naopak, pri bláznivej verzii majú pocit, akoby ju vytvárali ony samy. Keď si moje deti vymýšľajú vlastné rozprávky, zásadne tam niekto spadne do WC. Ester Stará presne trafila detskú strunu, o ktorej som písala napr. tu.

Moderné variácie ľudových rozprávok sú asi prejavom širších tendencií mileniálskeho odporu voči autoritám. V poslednej dobe ich vyšlo naozaj veľa. O jednej veľmi vydarenej variácii na Karkulku v angličtine som písala tu; ďalšia, tiež veľmi milá, vyšla nedávno dvojjazyčne slovensko-francúzsky – To aby som ťa mohla lepšie zožrať; Albatros vydal Pravdivý príbeh o troch prasiatkach; Svojtka celú sériu Rozprávkové príbehy pohromy; veľmi populárne sú buvikovské Kozliatka, ktoré sa dajú čítať spredu (klasická verzia o tom, ako kozliatka otvorili dvere a požral ich vlk) i odzadu (poslušné kozliatka sa nedajú prekabátiť a vlk si musí nájsť iné živobytie – zamestná sa ako nosič na stanici).

Komu je určená kniha Koho sežere vlk?

Obrázky sa „čítajú“ veľmi dobre, sú naozaj jednoznačné. Deti od 5 rokov by už nemali mať väčšie problémy identifikovať, čo je na nich znázornené. Štvorročné dieťa ešte nemusí mať dostatočný prehľad, aby rozoznalo napríklad mikrofóny, chodúle, švihadlo, mixér, UFO alebo župan, a bude potrebovať trochu pomôcť. Vo vydavateľstve však zjavne cielili najmä na začínajúcich čitateľov – písmenká sú obrovské, bezpätkový font čistý, zjednodušený na maximum. Aby jednoduchému dizajnu dodali trochu „šťavy,“ doplnili každú rozprávku o nádherne farebnú ilustráciu. Tá je však na osobitnej dvojstrane, takže nevyrušuje tých, čo s čítaním ešte dosť bojujú. Škoda, že nevyšla aj slovenská mutácia. Slovenské vydavateľstvá, čo vy na to?

Prípad mojich detí to nie je, ale predpokladám, že Koho sežere vlk má potenciál zaujať aj deti, ktoré sa čítaniu vyhýbajú ako čert krížu. Krásne ilustrácie, vtipný dej a pocit, že čitateľ môže do deja zasahovať, to je neodolateľná kombinácia.


Kniha Koho sežere vlk? Vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve 65. pole. Má 64 strán a rozmer 255×233j mm. Kúpiť si ju môžete tu. Ak ste z Česka, zoženiete ju tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva. Ďakujem mu aj za recenzný výtlačok.