DENNÍK ANNY FRANKOVEJ. KOMIKS (Ari Folman, David Polonsky) – recenzia

Anna Franková v lockdowne

Anna Franková bola rovesníčkou mojich starých rodičov. Preto si ju viem živo predstaviť ako 92-ročnú babičku, ktorou by dnes možno bola. Anna však navždy zostala tínedžerkou. So všetkým, čo k tomu patrí. Je to živé dievča, ktoré sa hnevá, uráža, nudí, protestuje, trpí sebaľútosťou, nerozumie si s matkou, dospieva – dievča, ktorému bude rozumieť aj dnešná generácia YA. A zvlášť v čase protipandemických lockdownov. Takéto načasovanie určite nebolo plánované, ale vyšlo dokonale. Vzťahová ponorka medzi obyvateľmi malého bytu, žiadni kamaráti, obmedzené možnosti fyzického pohybu, vzdelávania a trávenia voľného času, jednotvárna a nechutná strava, nemožnosť úniku z tejto hrôzy bez konca – to všetko prispieva k depresívnym stavom Anny Frankovej a bude povedomé aj dnešným mladým.

Na rozdiel od mnohých iných kníh o vojne, táto nechce čitateľa citovo vydierať kompiláciou krutostí – veď Anna bola v úkryte od najhorších podôb vojny v podstate uchránená. Keďže Anninu situáciu teraz čiastočne prežívame všetci, na podobné problémy sme si už trochu zvykli. Dokonca aj na pocit akútneho ohrozenia vlastného života a života svojich blízkych sa dá do istej miery zvyknúť. Preto si myslím, že tí, čo zažili lockdown, budú knihu čítať inak ako generácie pred nimi. Možno s menšou ľútosťou, ale o to viac sa s ňou dokážu identifikovať.

Anna Franková navyše nie je fackovací panák, poľutovaniahodný chudáčik, ktorý by pasívne prijímal údery osudu. Naopak, žije si svoj život tvrdohlavo aj napriek nemu. Je to denník, preto veľkú časť obsahu tvoria jej osobné problémy vo vzťahu k matke, dokonalej sestre, Petrovým rodičom, novému spolubývajúcemu i Petrovi, do ktorého sa nakrátko zaľúbi.

A práve preto, že Anna rieši rovnaké problémy ako všetci tínedžeri, je táto kniha taká pôsobivá. Najsilnejší moment prichádza, samozrejme, s riadkami, kde sa čitateľ dozvie, že Anna nestihla svoj denník dopísať. Žiadny epilóg ešte nepôsobil tak odtrhnuto od zvyšku textu ako tento, kde neznámy rozprávač oznamuje suchým a vecným tónom, že Frankovcov zrejme niekto udal a celá rodina s výnimkou otca zomrela v koncentračných táboroch. Celý predchádzajúci text akoby implodoval do týchto pár hrozne ťaživých slov, tak ako hviezdy vo vesmíre.

Hoci mnohí ilustrátori rafinovane využívajú biele stránky ako absenciu farby či dokonca akýchkoľvek ilustrácií (napríklad Marianne Dubuc, recenzia tu), biela nikdy nebola belšou a prázdnejšou ako na stránke, ktorá nasleduje po vete: Tu končí denník Anny Frankovej.

Ilustrácie

Knižku som si zo Slovartu objednala v momente, keď som zistila, že autorom je Ari Folman (Valčík s Bašírom). Pochváliť však treba aj ilustrátora Davida Polonskeho (S Folmanom spolupracoval aj na Valčíku). Vytvoriť komiksovú adaptáciu najznámejšieho denníka bola naozaj ťažká úloha.

Keď s touto žiadosťou oslovili Ariho Folmana, považoval to za takmer nemožné. Sila Anninho denníka spočíva v tom, že nie je len štylizovaným literárnym dielom, ale je v prvom rade skutočným denníkom. Adaptácia (odhliadnuc od toho, že Anna ho už prepisovala s literárnymi ambíciami), nech by bola akokoľvek vydarená, nikdy nebude taká pôsobivá ako originál, pretože čitateľ čiastočne stratí pocit, že ide o reálnu postavu. Komiksovú (filmovú, divadelnú, rozhlasovú…) Annu viac vnímame ako jednu z mnohých literárnych postáv než ako dievča, ktoré by dnes mohlo byť niekomu prababkou.

Literárna forma komiksu – žánru šmolkov a batmanov – denníku z autentickosti nevyhnutne uberá ešte viac. Výborne sa s týmto rozporom pohral Art Spiegelman v najslávnejšom vojnovom komikse Maus, kde sú postavy rozdelené podľa národností na myši, mačky a iné zvieratá. Ako si s týmto problémom poradil ilustrátor Polonsky?

Na jednej strane vykresľuje Annu aj ostatných obyvateľov bytu na ulici Prinsengracht č. 263 v Amsterdame veľmi realisticky. Annine večne strapaté vlasy, ktoré sú – na rozdiel od účesu vždy dokonale upravenej sestry Margot – rovnako neposlušné ako Anna; malé gesto, ktorým si pridržiava vlasy, keď sfukuje sviečky na narodeninovej torte – všetky tieto drobné detaily robia z Anny veľmi živú postavu. A mnohokrát sú aj veľmi výrečné. Jej zhrbený chrbát, znudené pózy, energické gestá a expresívna mimika hovoria za všetko. Anniným protipólom je pani van Daanová, s ktorou si Anna zo všetkých nútených spoločníkov rozumie asi najmenej. V jej neprirodzene vystretom chrbáte jasne čítate jej afektovanosť, nabubralosť („Celý život som bola dámou a dámou aj zostanem, nech sa deje, čo sa deje!“).

O čo je teda ukrátený psychologický portrét obyvateľov úkrytu v textovej časti knihy, o to ho dopĺňa obrazová časť. Čím viac si tieto detaily pozeráte, tým viac túto knihu milujete.

Baziliškovia z Muchovho plagátu

Najlepšie sú však pasáže, kde si Anna púšťa fantáziu na špacír – tu si mohol dovoliť uletieť aj ilustrátor. Hádajúci sa dospelí sa menia (ako sa na správny komiks patrí) na odporných baziliškov chrliacich oheň, a to všetko v secesnom štýle ako z Muchovho plagátu (v knihe nájdete viacero narážok na ďalšie slávne obrazy). Tisíc drobných obmedzení Anne každý deň pripomína, že je vojna. Pritom toto 13-ročné dievča, ktoré sa nemôže na ulicu pozrieť ani spoza okna, netuší, čo to vlastne vojna je. V nočných morách si ju predstavuje ako abstraktnú tmavosivú všepohlcujúcu hmotu. Vojna však vždy má množstvo očí, ktoré hľadia práve na ňu.

Čo sa deje v koncentračných táboroch, to ešte presne nevedia v tom čase ani dospelí. Anne pracovné tábory kvôli prísnej disciplíne pripomínajú výjavy zo starovekých egyptských obrazov. Nádherne absurdný je aj obrázok, ktorý ilustruje chýr, ktorý sa medzi susedmi šíril po zmiznutí Frankovcov. Ich rodinu vraj nemecký dôstojník prepašoval do Švajčiarska. Na obrázku vidieť Frankovcov, ako na lyžiach (s Alpami v pozadí) stúpajú do kopca a priamo na vrchole výstupu ich pred bankou víta uniformovaný člen Švajčiarskej gardy so slovami: „Dobrý deň, banku čoskoro otvoria. Zrejme v nej chcete uložiť nejaké židovské peniaze, však?“

A paradoxne práve tieto absurdno-ironické predstavy mladého dievčaťa, ktoré si nevie vysvetliť, čo sa to okolo neho deje, ešte prehlbujú psychologický portrét Anny a zároveň dávajú knihe šťavu.

Dúfam, že rovnako ako Anna dokázala využiť nútenú izoláciu na prepísanie svojho denníka do knižnej podoby, tak aj pandémia bude mať svoje literárne Anny Frankové. S menej strašidelnými epilógmi.

Komu je Denník Anny Frankovej určený

Nedá sa zovšeobecniť, pre aký vek je táto kniha vhodná. Deti, ktoré sa nezvyknú príliš vcítiť do knižných postáv, ju zvládnu už od 9 rokov. Citlivejším povahám odporúčam ešte trochu počkať. A to aj napriek tomu, že, ako som napísala, nie je to žiadny krvák.

Niektorým rodičom by mohla prekážať aj scéna, kde Anna podrobne oboznamuje Petra so ženskými pohlavnými orgánmi.

U nás je ešte Anna ukrytá v tajnej skrýši, ale už sa teším na to, ako moje deti trochu vyrastú, aby som im ju mohla dať čítať. Nielen preto, aby chápali, že vojna nie je cool, ale aj preto, že je to hodnotná kniha, ktorá ich bude určite baviť.

Bonus

Na tejto stránke si môžete prezrieť úkryt rodiny Frankovcov.

Denník Anny Frankovej bol preložený do 70 jazykov a jeho literárnych, filmových a divadelných adaptácií je tiež aspoň toľko, naposledy Annu zaradilo do svojho repertoáru SND. Na Youtube som našla tento animák, ktorý podľa mňa zabil všetku autentickosť pôvodného diela, hoci vraj získal nejaké festivalové ocenenie. Uvádzam na porovnanie, o koľko lepšie tému spracovali Ari Folman s Davidom Polonskym. Neviem sa dočkať ich filmovej verzie. Tá by mala byť hotová v roku 2022.

Na Youtube nájdete aj tento film

Denník Anny Frankovej nie je jediná komiksová adaptácia originálneho diela. Anne Franková – komiksový životopis vyšiel v českom vydavateľstve Paseka.


Denník Anny Frankovej vyšiel v roku 2020 vo vydavateľstve Slovart. Má 160 strán a rozmer 168 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne . Knihu si môžete kúpiť tu.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

SLOVENSKO. ČO TI V ŠKOLE NEPOVEDIA (Samo Marec, Lucia Čermáková) – recenzia

Kým pred pár rokmi bol u nás problém zohnať kvalitnú detskú knižku, v poslednej dobe pribúda také neuveriteľné množstvo zaujímavých titulov, že už strácam prehľad. Napriek tomu jedna veľká diera na tomto trhu stále nie je zaplátaná: chýba moderná encyklopédia o Slovensku (najlepšie aj v anglickej mutácii, aby sme mali čo nabaliť našim zahraničným návštevám), ktorá by dnešné deti dokázala zaujať. A, bohužiaľ, platí to aj po tom, čo vydavateľstvo Príroda (Ikar) minulý rok vydalo publikáciu Slovensko. Čo ti v škole nepovedia.

Samo Marec - Slovensko

Knižka je pekná, ale…

Na tejto knižke sa mi najviac páčia ilustrácie Lucie Čermákovej (súčasné, hravé) a hlavne dizajn. Text je na každej dvojstrane rozdelený do samostatných blokov, ktoré sú vyčlenené aj graficky. Toto postupné dávkovanie faktov je veľmi dôležité pre malých začínajúcich čitateľov, ktorých by hutný text odradil. Takto si sami určujú poradie, v akom si tieto bloky prečítajú (alebo preskočia) a takáto sloboda sa deťom veľmi páči.

Aby bol obsah ešte prístupnejší, pracuje sa tu s písmom (jeho farbou, fontom, kapitálkami, sklonom, zvýraznením, tučným písmom) v takej miere, na akú v slovenských detských publikáciách nie sme zvyknutí. Dynamický text akoby sa uhýbal obrázkom, ktoré stránkam dominujú. Vďaka tejto vydarenej interakcii textu s ilustráciami knižka pôsobí veľmi hravo, je radosť si ju prelistovať. Zadanie od vydavateľa zjavne znelo čo najviac sa odlíšiť od klasických učebníc. 🙂

Premiešavanie jazykového a obrazového obsahu v infografikách nie je v detskej literatúre žiadna novinka, v poslednej dobe je tento štýl veľmi populárny. Cenou za vizuálnu príťažlivosť je však rozkúskovanosť obsahu. Krátke odseky sú nahádzané vedľa seba, väčšinou nijako neprepojené a nerozvinuté. Informačná hodnota takýchto izolovaných faktov je potom dosť otázna. Tejto pasci sa nevyhol ani Samo Marec (áno, je to ten knižný bloger a prekladateľ). Od tohto mena som čakala živé a vtipné komentáre, ale na nič také nemal priestor. Žiadne osobné postrehy tu nenájdete, len holé fakty (ako hovorím, tie ilustrácie sa dosť rozťahujú :)).

Vadí mi tiež podtitul Čo ti v škole nepovedia. Neviem, prečo v Ikare pristúpili na takýto konšpirátorský slovník. Väčšinu informácií v texte sa navyše deti skôr či neskôr v škole učia.

Geografický, demografický, politologický, etnologický, historický a turistický mišung

Výstižnejší podtitul by znel: Geografické, demografické, politologické, etnologické, historické a turistické fakty o SR. To by bol poriadny mišung aj na serióznu 800-stranovú encyklopédiu, nieto na túto tenučkú publikáciu. Pripomína mi to, ako Čapkov psíček s mačičkou piekli tortu. Prečo sa napríklad do knihy dostali mestá Bratislava, Košice, Prešov, Trnava, Žilina, Nitra, Banská Bystrica, Trenčín, Banská Štiavnica, ale taký Bardejov či Levoča už nie? Prečo má Poľana ako jediné pohorie samostatnú kapitolu? Ešte aj usporiadanie kapitol je chaotické. Toto je poradie záverečných kapitol: Pohoria, Národné parky, Hrady a zámky, Folklór, Jaskyne, Vzácne pramene, Plesá, Poľana, Moravianska Venuša, Pravek, Gánovce, Kelti, Osobnosti. Obsahová stránka je pre mňa sklamaním.

Škoda, že si vo vydavateľstve zvolili práve takýto koncept knihy Slovensko, Čo ti v škole nepovedia. Stačilo by málo a mohlo z toho vyjsť niečo naozaj hodnotné. Ja by som napríklad kapitoly rozšírila a rozdelila do dvoch či troch samostatných publikácií. Tam by už potom bol aj priestor na humor Sama Marca. 🙂

Túto knihu vo vydavateľstve Príroda upiekli podľa psíčkovomačičkovského receptu asi preto, že má ambíciu byť doplnkovou literatúrou k učebnici Vlastivedy pre prvý stupeň. Ak sa teda číta tak, že deti si v nej raz za týždeň v škole vyhľadávajú rôzne zaujímavosti v nadväznosti na prebraté učivo, potom väčšina mojich výhrad neplatí. Ale čítať si ju doma, od prvej strany po poslednú, ma veľmi nebavilo, a už vôbec nie moje deti.

Jednooký medzi slepými

Stále je to však najlepšia kniha o Slovensku, na ktorú som doteraz natrafila. Doma ešte máme publikáciu Divy Slovenska nielen pre deti od Ondreja Sliackeho; tá je však taká vizuálne nepríťažlivá, že sme ju ešte ani poriadne neotvorili. Matica slovenská (v jej vydavateľstve Divy Slovenska nielen pre deti vyšli) zase raz ukázala, že jej predstavitelia nežijú v 21. storočí. „Hovoriaca“ kniha Slovensko z vydavateľstva Albi je ešte väčšia katastrofa, naozaj neodporúčam. Spomeniem ešte search-and-findovku Poďme objavovať Slovensko od Márie Nerádovej a Adele a Rufus na cestách po Slovensku, ale tieto dve úlohové knižky v žiadnom prípade nemajú ambície byť poriadnou encyklopédiou. Slovenské deti tak na obsažnejšie dielo o svojej krajine stále čakajú.

Napriek mojej kritike: podobný rýchlokurz o Slovensku, akým je kniha Sama Marca, má svoju cieľovú skupinu – deti cudzincov. Moje deti doteraz v každom ročníku škôlky a školy chodili do triedy s aspoň jedným spolužiakom, ktorý mal oboch rodičov zo zahraničia. Bezradné učiteľky sa im absolútne nevenujú a ak títo nešťastníci nevedia dobre po slovensky, ostatné deti v triede ich ignorujú tiež. Viacerí malí cudzinci, ktorých poznáme, boli stratení aj po dvoch-troch rokoch v škôlkarskom kolektíve. Starter pack pre tieto deti by mal určite zahŕňať kurz slovenčiny a možno aj knižku Slovensko. Čo ti v škole nepovedia. 🙂

Bonus

Celkom nedávno vznikol projekt Mummadehomeschool o cestovaní po Slovensku. Aktivity sú platené, ale určite budú stáť za to.

Komu je kniha Slovensko. Čo ti v škole nepovedia určená

Na obálke sa uvádza vek od 8 rokov a myslím, že to sedí; určite sa však dá čítať aj s mladšími deťmi, keď im rodičia vysvetlia pár pojmov.

Ku knihe vyšiel aj pracovný zošit; ten som ešte nedržala v rukách, preto ho nehodnotím.


Kniha Slovensko. Čo ti v škole nepovedia vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Príroda. Má 80 strán a rozmer 170 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Českom Těšíne.

VŠETCI SPOLU RÁTAME (Kristin Roskifte) – recenzia

Objektívny rebríček najobľúbenejších kníh mojich detí sa zostaviť nedá, pretože, samozrejme, v každom období ich fascinuje niečo iné. Ale medzi top favoritov by určite patrili české Klapy klap (recenzia tu), Příběhostroj (recenzia tu) a francúzska A quoi penses-tu? (recenzia tu). Veľká škoda, že ani jedna z nich nevyšla v slovenčine. Spája ich to, že sú nielen výtvarne vydarené, ale pokúšajú sa knihu ako médium dostať na novú úroveň. Sú to také knižkohry, hoci v trochu inom zmysle ako slávne Tulletove výtvory. Hoci na Slovensku už vychádza naozaj veľa krásnych publikácií, takýto rafinovaný koncept knihy je stále veľkou raritou. Teraz sa však na slovenskom trhu objavila novinka Všetci spolu rátame, ktorá je veľmi vydarenou syntézou všetkých troch spomínaných titulov.

Dá sa čítať toľkými spôsobmi (aj smermi 🙂 ) – ako search-and-findovka; pomôcka pre deti, ktoré sa učia počítať; logopedická príručka; detektívka; príbeh, ktorý si musíte dotvoriť sami; encyklopédia emócií; osveta vyzývajúca k tolerancii!! Tento hybrid posúva hranice interaktívnosti a medzižánrovosti v detskej literatúre. Doteraz bola preložená do vyše 30 jazykov. Nemyslím si, že v roku 2020 vyšla na Slovensku lepšia detská kniha (možno s výnimkou Ako umelci vidia svet).

Všetci spolu rátame nie je iba o počítaní

Preto je podľa mňa jej názov je mimoriadne nevýstižný a splošťujúci – táto kniha rozhodne nie je iba o rátaní. Nie je to len ďalšia z množstva obrázkových kníh, na ktorých sa dieťa môže učiť počítať. Martinus ju úplne nezmyselne zaradil do kategórie encyklopédie a učebnice pre 1. stupeň ZŠ a dosť mimo je aj anotácia: „Nevonia ti matika? Nevadí! Počty sa predsa dajú naučiť aj inak.“ Matematiku pre školákov však od tejto knihy určite nečakajte. Nie je to ani niečo v štýle 365 tučňáků (recenzia tu), kde autori všelijaké matematické výpočty zabalili do vtipného príbehu.

… je aj o postrehu

S matematikou Všetci spolu rátame súvisí len tým, že na každej stránke je zobrazené nejaké číslo a zodpovedajúci počet postáv. Začína sa nulou a končí necelými ôsmimi miliardami. Čísla tak dávajú knihe rytmus a malým deťom, samozrejme, aj príležitosť precvičiť si počítanie. Moje deti poctivo overovali, či ich ilustrátorka nepodviedla a či je na každej strane správny počet osôb. 🙂 Za ilustráciami sa však skrýva oveľa viac.

Na tejto knižke ma úplne dostalo, že sa číta zakaždým celkom inak. Pri prvom čítaní sa zamýšľate nad tým, že o cudzích ľuďoch vlastne nič neviete. Autorka vám dáva neurčité otázky, na ktoré nemáte bez kontextu ako nájsť presnú odpoveď (zatiaľ!!). Hľadáte určité indície, ktoré vám napovedia, na čo práve títo anonymní ľudia myslia, na čo sa chystajú, ako sa cítia… ale neskôr zistíte, že ste sa často mýlili.

… predsudkoch a príbehoch

Pri tomto prvom čítaní-hádaní sa Všetci spolu rátame trochu podobá na fantastický Příběhostroj (recenzia tu), ktorý vrelo odporúčam do všetkých logopedických ambulancií, na jazykové hodiny v škole aj do každej domácej knižnice – všade tam, kde treba deťom trochu rozviazať jazýček. Aj tu si dieťa samo vymýšľa rôzne príbehy. Moje deti táto hra bavila – aj vďaka tomu, že Kristin Roskifte im výdatne pomáha nenápadnými detailmi. Stačí ich v obrázkoch nájsť. Kto v knižnici plnej ľudí objaví aj niečo iné ako knihy? Bude to obézna pani, ktorá s otvorenými ústami pozerá na titul „Váha“? Alebo sa pozerá na inú knihu? Alebo pán, ktorý si na poličke zabudol okuliare? Takýchto potenciálnych mikropríbehov (ktoré sa neskôr rozvinú do väčších dejových línií, ale to ešte v tejto chvíli neviete :)) je tu veľa, takže Všetci spolu rátame sa žánrovo dá zaradiť aj medzi search-and-findovky s príbehom.

V tejto fáze sa dá s knihou veľmi dobre pracovať aj v psychologickej rovine. Neviem, či to takto autorka plánovala, ale pri rozhovore o motiváciách a emóciách postavičiek na obrázkoch sa veľmi ľahko dostanete aj k vlastným príhodám, pocitom a predsudkom.

… o overovaní hypotéz

Asi až v polovici knihy som si všimla, že postavičky, ktoré sa mi na začiatku zdali všetky rovnaké, sa občas opakujú. Skôr či neskôr to čitateľovi docvakne: títo ľudia žijú v jednom mestečku, sú navzájom pospájaní všelijakými vzťahmi. Druhé čítanie je potom objavovaním detailov, ktoré sa prvýkrát nedajú postrehnúť. Potom už čitateľ vie odpovedať aj na zdanlivo nezmyselné otázky, ako kto zo zúčastnených na pohrebe nesmúti. No predsa osamelá stará pani, ktorá má vo zvyku chodievať na pohreby a svadby cudzích ľudí! Pri opakovanom čítaní sa dá zistiť aj to, kto zomrel a prečo je jedna osoba na pohrebe celá v ružovom, kto sa skrýva v karnevalových kostýmoch a milión ďalších drobností, ktoré postupne vytvárajú niekoľko paralelných príbehov. Všetky odpovede sa nachádzajú v obrázkoch.

Ťažko však povedať, kedy sa končí prvé čítanie a začína druhé, tretie,… Keď totiž zistíte, že jednotlivé osoby a epizódy sú poprepájané, začnete skákať zo strany na stranu, overovať si svoje hypotézy. Pochopiť všetky súvislosti je naozaj detektívna práca a pamäťová skúška! A detektívna kancelária sa tu aj opakovane spomína. Musíte sa pozerať veľmi pozorne, niekedy sú nápovedy celkom otvorené, väčšinou sú však dobre ukryté v detailoch. Pred budovou obchodného centra si napríklad všimnete o stĺpik uviazaného psíka, ktorý sa už predtým objavil v rodine, okolo ktorej sa táto kniha točí. Vďaka tomu viete, že ocko z tejto rodiny je v centre len na návšteve, nepracuje tam!

Zdroj: Monokel
Návšteva knižnice na obrázku vľavo úplne zmení životy viacerých ľudí. Zdroj: Monokel

… farebnom eko odkaze

A to nie je všetko! Keď si nórska autorka dala toľko námahy s takýmto prepracovaným konceptom, rozhodne nemohla odfláknuť výtvarné detaily, ktoré knižku dotvárajú do dokonalosti. Stránky hýria farbami – ako lepšie znázorniť, že každý človek je iný? Kto chce, uvidí v knihe aj ekologické, politické a dokonca aj filozofické posolstvá.

Kým na prvej (monochromatickej) stránke nie sú žiadni ľudia a pasúcej sa srnke, zdá sa, nijak nechýbajú, s pribúdajúcim počtom ľudí ubúda voľného priestoru. Ku koncu knihy už máte silný pocit, že ľudia sa na stránkach (planéte) veľmi tiesnia. Je ich jednoducho príliš veľa. Túto gradáciu autorka dosiahla nenápadným trikom. Sýtymi farbami v šialených kombináciách vyfarbila iba postavy. Prostredie ponechala biele s jemnou modrou linkou. A tak s rastúcimi číslami v ilustráciách pribúda nielen postáv, ale aj farieb. Tie sú na konci knihy už úplne ohlušujúce. Biele pozadie celkom vymizlo. Jednotlivec sa stráca v dave. 🙂

Komu je kniha Všetci spolu rátame určená

Túto knižku určite odporúčam všetkým vekovkám od 5 rokov vyššie. Je pritom úplne jedno, či vie vaše dieťa rátať do desať či do tisíc – to je vedľajšie. Je ideálna na celorodinné čítanie, lebo táto obrázková detektívka baví dospelých rovnako ako mladšie aj staršie deti.

V žiadnom prípade ju však nedávajte dieťaťu na samostatné čítanie – tým by ste ju zabili. Táto interaktívna „detektívka“ si vyslovene pýta minimálne dvojčlenné publikum.


Kniha Všetci spolu rátame vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Monokel. Má 64 strán a rozmer 244 × 337 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knižku mi venoval vydavateľ.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=777435&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>

JAK TO CHODÍ V LIDSKÉ HLAVĚ (Petra Štarková) – recenzia

Najprv som si myslela, že táto kniha je trošku nudná. Podobné príručky pre dospelých (pre širokú verejnosť) sú väčšinou plné rôznych príkladov psychopatológií, ľudí, ktorým prevŕtala hlavu tyč, majú zázračnú pamäť, z hlavy chrlia deväťmiestne prvočísla alebo savantov typu Rain Man. Petra Štarková nie je Oliver Sacks, podobné extrémy ju nezaujímajú. Až po chvíli som pochopila, že presne v tom je sila knihy Jak to chodí v lidské hlavě. Namiesto toho, aby sa dieťa sústredilo na kuriozity, sa zameriava na seba a vlastné prežívanie. Ak sa s touto knihou pracuje tak, ako sa má, v sprievode dospelého, a ak sa čitatelia chytia „udičiek“, ktoré im autorka hádže, tak to pre dieťa môže byť istá terapia/prevencia. A kto by ju nepotreboval! Každá príručka rodičovstva odporúča rodičom rozprávať sa s deťmi o pocitoch všetkých členov rodiny. Petra Štarková ukazuje, ako by takáto debata mohla vyzerať.

Ako knihu čítať

Je tu aj príbehová línia, deti sú teda teoreticky motivované prečítať si knižku aj samy. Ale ak má kniha na niečo poslúžiť (a Jak to chodí v lidské hlavě má takýto potenciál!), určite by ju mal rodič alebo iný dospelý čítať spolu s dieťaťom. Bez sprievodu dospelého sa asi každé dieťa sústredí len na príbeh a preletí dôležité pasáže, kde ho autorka vyzýva, aby sa zamyslelo nad vlastným prežívaním/povahou/zvykmi a tiež nad svojím okolím.

„Psychologie je věda? O tom jsem ještě neslyšel,“ podivil se Filip. „Já mám doma totiž knížky o vědách – encyklopedie. Už mám tři přírodovědné, jednu o dinosaurech, dvě o vesmíru a jednu, ve které jsou chemické pokusy. A ještě tu s lidským tělem, rozkládací.“

„O psychologii moc knížek pro děti není,“ připustil lékař. „A to je, řekl bych, trošku škoda. Protože vyznat se v tom, co se děje v naší hlavě, je důležité.“

Naozaj, prečo vychádza tak málo detských kníh o psychológii? Veď je to niečo, čo sa týka každého človeka. Maximálne jej býva venovaných pár strán v knihách o ľudskom tele. Možno je to preto, že na rozdiel od iných vied sa skoro so všetkými základnými pojmami, s ktorými pracuje psychológia, dieťa už v bežnej reči stretlo. Od presných akademických definícií to má ďaleko, ale predsa len každý školák má už aspoň skreslenú predstavu o tom, čo je to vedomie, bezvedomie, spánok, vnímanie, sústredenia, pamäť, učenie, myslenie, fantázia, potreby, motivácia, povaha, temperament, inteligencia, emócie.

Presne na spomínané pojmy sa sústredila aj Petra Štarková. Každý z nich definuje, zatriedi, rozoberá jeho význam v živote človeka, prípadne poruchy, ktoré sa s ním spájajú – ale naozaj len tie najznámejšie ako nespavosť, porucha pozornosti, dyslexia, dysgrafia, dysortografia atď. Nevybrala sa cestou, ktorú si zvolí väčšina autorov detských encyklopédií – zavaliť deti kuriozitami. Žiadne vety typu Viete, že bez spánku človek vydrží najviac x dní tu nenájdete. Najprv som si myslela, že je to trochu aj škoda, lebo psychológia začína byť zaujímavá práve tam, kde sa niečo vymyká norme. Na druhej strane, deti si ľahko niečo vsugerujú a podsúvať im informácie o raritných psychologických poruchách by asi preto nebolo správne.

Oranžové, modré a zelené rámiky

Aby kniha nepripomínala učebnicu, Petra Štarková prepojila jednotlivé kapitoly príbehom Filipa a Ondreja a Lucie. Ten je vizuálne oddelený oranžovou farbou. V modrých rámčekoch komentuje hlavný príbeh Filipov mozog zo svojho pohľadu. V zelených rámikoch je zase rozširujúci a mierne zložitejší výklad k preberanej téme pre staršie alebo sčítanejšie deti. Je to veľmi prehľadné a navyše to deti učí preskakovať pasáže, ktoré ich nezaujímajú. To tiež nie je zručnosť na zahodenie. 🙂

Tieto tri hlavné piliere ešte Petra Štarková v každej kapitole doplnila kolónkami K přemýšlení, Můžeš vyzkoušet a Kulturní okénko.

V knihe mi trochu chýba viac konkrétnych príkladov – autorka sa to snažila kompenzovať príkladmi zo známych rozprávok a filmov (to je to Kulturní okénko). Ako príklad človeka so zníženým IQ uvádza Otíka z Vesničko má středisková. V kapitole o zmysloch sa napríklad detí pýta, ako zistia, čo chcú povedať nemé filmové postavy ako Pan Tau alebo Mr. Bean.

Najzaujímavejšie bývajú rubriky Můžeš vyzkoušet. V kapitole o pozornosti sa napríklad nachádza známy Stroopov test (treba čo najrýchlejšie vymenovať farby v nasledujúcich riadkoch a nevšímať si pritom, čo je tam napísané):

zelená fialová modrá zelená

červená modrá zelená červená

fialová zelená modrá fialová modrá

To, že pamäť je selektívna, si deti môžu vyskúšať na nasledujúcom experimente:

„A teď si vzpomeň na den, kdy jsi šel poprvé do školy, a zapiš, co si z něj pamatuješ. Potom popros toho, kde tě tenkrát doprovázel, aby ti vyprávěl, co si z toho dne pamatuje on. Všimni si, že se vzpomínky různých lidí na tu samou věc liší. Zasahují do nich totiž i city, vlastnosti a celá osobnost majitele vzpomínek.“

Ďalšie knihy Petry Štarkovej

Petra Štarková je psychologička a popri povolaní napísala už viacero kníh pre deti. V Albatrose jej vyšla séria Má to háček o rôznych psychologických poruchách vykreslených cez beletristický príbeh:

Lukáš a profesor Neptun (2017) je o malom autistovi, ktorý sa zaujíma o hviezdy.

Můj brácha Tornádo (2018) sa venuje téme ADHD.

Pravidla skutečných ninjů (2019) – táto je už dlhšie na mojom wishliste. Je o agresivite a o tom, ako ju zvládať.

Momentálne Petra Štarková pripravuje v Portáli ďalšiu náučnú knihu – Jak se dostat z maléru – o tom, ako funguje štát, polícia, súdy, a o základných ekonomických vzťahoch. Knižka vychádza už v novembri.

Príbeh Filipa, Ondreja a Lucie

Autorkine literárne zručnosti (okrem spomínaných psychologických námetov ju láka aj fantasy a sci-fi) sa prejavili aj v tejto knihe. V príbehu troch detí, ktoré sa stretnú v nemocnici, dokázala poprepájať všetky spomínané témy bez toho, aby bola dejová línia kostrbatá. Všetko sa začína nárazom do stromu. Filipa, ktorý na chvíľu stratí vedomie, odvezie sanitka do nemocnice na pozorovanie. Tam sa stretne s Ondrom (zlomená ruka) a Luciou (porucha príjmu potravy). Bude to asi nejaká vidiecka nemocnica, lebo deti ošetruje trpezlivý lekár, ktorý má na ne veľa času a ochotne im všetko vysvetľuje. 🙂

Všetkých troch vyšetrí aj detská psychologička. Tá zistí, že Ondro má poruchu sústredenia, ktorá je pravou príčinou jeho zlých známok. Uľaví sa mu, že nie je hlúpy, ako si o sebe myslel. Psychologička ešte Ondra poteší, že zlepšenie pozornosti sa dá docieliť tréningom. Obaja chlapci sú v nemocnici na pozorovanie a tento výraz si trochu zle vysvetlia, takže na svojom oddelení spolu s Luciou rozbehnú pátraciu akciu. Samozrejme, nevypátrajú nič podozrivé, ale dozvedia sa veľa o ľudskej psychike. Aj to, prečo na rengenovej snímke Filipovej hlavy nevidieť žiadny mozog. 🙂

Trik z Harryho Pottera funguje

Nedá sa povedať, že by bola kniha plná praktických rád a návodov, ako v jednotlivých zložitých situáciách postupovať (na to nie je priestor), ale zopár sa ich tu nájde:

„Viděl jsi filmy o Harrym Potterovi? V jednom z nich je scéna, v níž se Harry a jeho spolužáci učí zneškodňovat nebezpečného bubáka, který si bere sílu z jejich strachu. Dělají to tak, že si představí to, čeho se nejvíc bojí, a potom z té děsivé představy udělají jinou podobnou představu – legrační nebo neškodnou. Zkus to také, tohle kouzlo opravdu funguje!“

Farebná pestrosť grafického spracovania kompenzuje nedostatok ilustrácií – škoda, že ilustrátor Libor Drobný nedostal väčší priestor, jeho poskakujúce mozočky však pobavia takmer na každej stránke. 🙂

Komu je kniha Jak to chodí v lidské hlavě určená

V našom prípade (staršia dcéra má 8 rokov) s touto knihou ešte asi rok počkám. Vekovú kategóriu teda odhadujem asi na 9 rokov až po koniec druhého stupňa ZŠ.


Kniha Jak to chodí v lidské hlavě vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Portál. Má 96 strán a rozmer 170 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne FINIDR s. r. o. Kúpiť si ju môžete napr. tu.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=224866&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>

BEŽNÁ (Tereza Oľhová, Mária Kralovič) – recenzia

Viacerým ľuďom jarná koronavírusová karanténa (import z komunistickej Číny!) pripomínala dokonalú simuláciu komunizmu. Hranice zatvorené, pred vyrabovanými obchodmi rady, na obálkach časopisov Karel Gott. Ľudia si hromadne vymieňali strihy a šili doma to, čo sa v obchodoch nedalo zohnať. Aj móda je plus-mínus rovnaká ako pred 30 rokmi. V Česku si všimli, že v TV opäť blábolí nejaký Slovák lámanou češtinou. 😀 Bolo by škoda nevyužiť to a neporozprávať sa s deťmi o tom, čo mala komunistická karanténa spoločné s tou aktuálnou. Napríklad pri čítaní Bežnej – druhého dielu komiksovej série o revolúcii z roku 1989.

  • Nežný komiks

Zo všetkých štyroch dielov série Nežný komiks vyzerá tento najobyčajnejšie a toto zdanie ešte umocňuje jeho názov a téma – príbehy z každodenného života jednej obyčajnej martinskej rodiny na konci roka 1989, ďaleko od hlavných politických udalostí.

Dátum narodenia 18.11.1989

Komiks sa začína v pôrodnici – najmladší člen rodiny Lukáško sa narodí deň po začiatku novembrovej revolúcie. Dej sa však nekrúti okolo neho, ale jeho najstaršej sestry Lucie. Tá prinesie zo školy zlé známky (ale nakoniec si ich opraví), frfle, že ju rodičia vyšťavení bábätkom považujú za slúžku (ale občas im pomôže aj sama od seba), straší a trápi svoju mladšiu sestričku Aničku (ale nakoniec ju vezme na sánky a obe si to užívajú). Dokonca sa zmieri aj so susedom, ktorému sa predtým vyhýbala.

Bežná je o rovnováhe v živote. Každý občas robí chyby, hlavne v ťažkých situáciách, aké práve prežíva táto rodina. Dôležité je naprávať ich. Toto nie je banálne posolstvo pre deti, ktoré sa občas zacyklia v myšlienke, že sú zlé. Pri čítaní Bežnej si uvedomíte, v koľkých detských knihách sú hlavní hrdinovia dokonalí. Preto sa v Lucii spozná asi každé dieťa. Našej najstaršej dcére boli povedomé hlavne scény, kde sa škaredo správa k mladšej sestričke. 🙂

Ani Luciini rodičia nie sú ideálni. Ktorá mama by pri bábätku a dvoch ďalších deťoch nebola nervózna? Zákazy, príkazy a napätie zo strany rodičov Lucii čiastočne vynahradia nové topánky, po ktorých veľmi túžila, a najmä pocit, že ju majú napriek všetkému radi. Odkaz pre deti: aj keď sa rodičia mladším deťom venujú viac, neznamená to, že množstvo času stráveného s deťmi je priamo úmerné rodičovskej láske k nim.

Anarchia, písomky a návrh zrušiť školu

Zvrhnutie komunizmu sa v knihe mihne iba okrajovo – do života rodiny v menšom meste zasiahne oveľa menej ako narodenie tretieho dieťaťa. Lucia, ktorá sa v škole učila o Veľkej francúzskej revolúcii, si pri slove revolúcia predstaví horiaci bratislavský hrad. V škole zavládne anarchia len na chvíľu, písomky pokračujú v pekelnom tempe aj naďalej. Učitelia vysvetľujú deťom, že v demokracii má každý právo na svoj názor a deti si môžu hovoriť, čo chcú. Návrh jedného študenta, aby sa zrušila škola, ich úprimne rozosmeje. Aj na takejto miniscénke vidieť, aké uvoľnenie priniesla zmena režimu.

Deti v knihe politické zmeny prežívajú sprostredkovane, cez dospelých. Na nich vidia, že sa deje niečo veľké. Kamarátka Lenka to okomentovala takto: „Stal sa zázrak! Otec mi podpísal štvorku a pritom si spieval! Vraj celú zmenu v buse trúbil na ľudí, tutúú!“ Otec iného dieťaťa zase v deň generálneho štrajku išiel do práce v papučiach. Čo platilo, už neplatí a deti s rodičmi zdieľajú eufóriu. Len Lucia sa bojí, že martinské divadlo, v ktorom pracuje jej otec, zavrú a jej rodina sa bude musieť presťahovať.

Lakovky z Prioru

Ilustrácie Márie Kralovič sú zaujímavé najmä v detailoch. Vtipná je začervenaná tvárička od ucha po ucho vysmiatej Lucie, keď sa jej konečne podarí stretnúť svoj idol, herca Tomáša. Hoci Kralovič bola v tej dobe ešte len bábätkom, postavy poctivo obliekla do pletených svetríkov s divokými vzormi a búnd z osemdesiatych rokov. Pobavil aj chodbový obrázok šípky s vedrom, ktorá ukazuje, ktorý sused je daný týždeň zodpovedný za umývanie schodov, alebo otravné vypínanie svetla chodbovej lampy v pravidelných intervaloch, ktoré ruší dievčatá v rozhovore. Lakovky, ktoré sa kupovali za odmenu v Priore, volániky, čiapky budajky… je tam všetko.

Preto komiks poteší aj štyridsiatnikov, ktorí si tieto veci zažili na vlastnej koži. V tomto sa Bežná podobá na Dům číslo 226 (recenzia tu) a Sísov Múr (recenzia tu). Všetky tieto knihy sú súkromným príbehom jednej skutočnej rodiny, ale sú napísané tak, aby v rozprávaní pokračoval rodič a príbeh spisovateľa prerástol do príbehu čitateľa. Fungovať to môže iba v prípade, ak si ich dieťa číta spolu s rodičom, prípadne iným „pamätníkom“.

Dizajn zverila vydavateľka Janka H. Hoffstädter svojmu manželovi Borisovi Melušovi a tak obálka skrýva ďalšie prepracované detaily ako výborný font v nadpise, príjemný papierový povrch bez laminácie s reliéfnymi odtlačkami ostnatého drôtu. Názov série Nežný komiks si na chrbátiku prečítate až vtedy, keď budete mať všetky štyri diely. Milé a vtipné!

Komu je určený komiks Bežná

Príbeh platonickej lásky Lucie k hercovi Tomášovi jasne ukazuje, že autorky knižku tvorili pre mladších tínedžerov. Nie je v nej však nič, čo by nedokázali prežuť aj najmladší školáci. Iba veľmi výnimočne som musela našej prváčke vysvetľovať pojmy ako „opravná z matiky“. Dostala ju pred necelým rokom na samostatné čítanie. Bolo to v čase, keď si už kratšie texty čítala sama. Komiks bol za pár dní prečítaný celý (mami, túto knihu si môžeme čítať aj trikrát denne). Kratučké texty a odmena za každú zdolanú vetu v podobe nového obrázka, vďaka ktorému si dieťa v čítaní robí aj mikroprestávky – komiksy na začínajúcich čitateľov zaberajú. Často ich však tvorcovia pokazia pre prvákov nečitateľným fontom/letteringom. Aj Bežná má rukou písané písmo, ale číta sa veľmi dobre. Navyše sa tu používajú len kapitálky, ktoré už asi väčšina detí pozná v škôlkárskom veku, a o to rýchlejšie dieťa v čítaní napreduje.

Štvordielna séria Nežný komiks z vydavateľstva EJ Publishing nie je jediný komiks o komunizme pre deti a tínedžerov. Ostatné – okrem skvelého Sísovho Múru (recenzia tu) – však vyšli len v češtine: Sametová revoluce, Kronika bolševizmu, Marzi 1984 – 1987 (o detstve v komunistickom Poľsku).


Komiks Bežná vydalo v roku 2019 vydavateľstvo EJ Publishing. Má 40 strán a rozmer 215 × 300 mm. Vytlačili tlačiarne Protisk v Českých Budějoviciach. Kúpite si ju napríklad v Martinuse.

PO STOPÁCH NÁŠHO SVETA NA DVANÁSTICH ILUSTROVANÝCH MAPÁCH (Tim Marshall) – recenzia

V dnešnej dobe odstrašujúcich atómových kufríkov, globalizovaného obchodu, OSN, internetu a iných foriem ľahko dostupného vzdelania (a iks ďalších faktorov), keď je prekresľovanie štátnych hraníc takmer nepredstaviteľné, rýchlo zabúdame, aká bola geografia v minulosti pre historický vývin určujúca. Jediné pevné štátne hranice viedli tadiaľ, kadiaľ vysoké pohoria, moria a iné prírodné prekážky. Doplatilo na to napríklad Poľsko, ktoré má vyššie vrchy len na juhu. Pri pohľade na tragikomický cyklus vznikov, oklieštení a zánikov tejto krajiny (na 43. strane Marshallovej knihy) od 17. po 20. storočie (kam sa hrabe Slovensko s hlúpym mýtom tisícročného útlaku) vidieť, že geografia a dejiny sú spojené nádoby. Kniha Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách je učebnica dejepisu a geografie v jednom. A výrečná ukážka toho, koľko súvislostí nám uniká, keď sa jednotlivé predmety učia na školách izolovane.

  • Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách

Tim Marshall nemal až do roku 2019 s detskou lietartúrou nič spoločné. Tento britský novinár a autor úspešných kníh o geopolitike (v Premedii mu onedlho vyjde už štvrtý slovenský preklad) sa však rozhodol pre deti adaptovať svoj najväčší bestseller V zajatí geografie. Napriek tomu, že je naučený písať pre dospelých, sa mu podaril namiešať výborný mix strohých faktov, prijateľne dlhých vysvetlení a zaujímavostí na rozptýlenie. Ako som písala tu, v náučnej knižke pre deti musí byť kuriozít tak akurát, aby sa čitateľ sa nestrácal v jednotlivostiach, ani nenudil pri dlhších pasážach. Marshall tento pomer trafil celkom presne.

Kniha Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách je rozdelená do 12 kapitol (ilustrovaných máp je tu v skutočnosti viac, ako sa uvádza v názve). Samostatnú kapitolu si vyslúžili mocnosti ako USA a Čína, najrozľahlejší štát – Rusko – a ďalšie územia, ktoré sú zaujímavé skôr z geografického ako politického hľadiska: Kanada, Arktída, Austrália. Menšie alebo menej významné a relatívne homogénne štáty zaradil Marshall do regionálnych celkov: Európa, Afrika, Blízky Východ, India a Pakistan, Kórea a Japonsko, Južná Amerika.

Tim Marshall predstavuje svoju knihu

Prečo je geopolitický význam maličkých ostrovčekov neúmerne väčší ako ich smiešna rozloha

Aj z tohto rozdelenia vidieť, že len jeden ostrovný štát je dostatočne silný na to, aby ho bolo vo svetovej politike počuť – Japonsko. Ale aj úplne maličké ostrovy sú pre geopolitických obrov také dôležité, že sú pre ne ochotní viesť vojnu (Kubánska raketová kríza je asi najznámejším príkladom). Japonsko sa o okolité ostrovčeky sporí hneď s tromi štátmi. Pre Čínu nie sú miniatúrne ostrovy v Juhočínskom mori dôležité kvôli rozširovaniu územia, ale kvôli zaisteniu prístupových ciest pre obchodné lode. Z rovnakého dôvodu je pre Rusko kľúčový Krym – Sevastopol na tomto polostrove je jediný teplovodný prístav v krajine, kde zamŕzanie nebráni celoročnému prístupu k oceánu. Kto kontroluje ostrovy, kontroluje pohyb okolo nich. Preto boli pre USA také dôležité havajské ostrovy. Na Guame, ktorý je omnoho bližšie k Filipínam, Japonsku a Indonézii ako k Spojeným štátom, si dokonca táto veľmoc zriadila vojenskú základňu.

Rammstein verzus Ramstein

Pri pohľade na vojenské základne Spojených štátov roztrúsené po celom svete vidieť, prečo sú globálnou vojenskou superveľmocou. Táto dominancia vznikla po druhej svetovej vojne a opäť súvisí s geografiou. Vďaka svojej izolovanosti (a, samozrejme, ďalším historickým faktorom) boli USA jedinou veľmocou, na ktorej území sa prakticky nebojovalo.

„Z pozície najsilnejšej krajiny sveta USA prevzali kontrolu nad námornými koridormi, aby tak zabezpečili mier a mohli prepravovať a predávať tovar mimo svojho územia. Američania začali budovať vojenské základne po celom Tichom oceáne, až k japonskému ostrovu Okinava vo Východočínskom mori.“

Prečo sú niektoré štáty bohatšie ako iné

Bolo by možno zaujímavé, keby autor knihu nerozčlenil podľa regiónov, ale geografických faktorov. Viackrát sa v texte spomínajú veľké rieky a ich dopad na hospodárstvo. Kým 3 700 kilometrov dlhá Mississippi, ktorá spojila Sever s Juhom, má údajne viac splavných kilometrov pre veľké lode ako všetky ostatné rieky sveta dokopy (!), africké veľtoky sú pre lode kvôli množstvu vodopádov a perejí takmer neschodné. Jednotlivé komunity tak ostali od seba odrezané, píše sa v knihe.

Severozápadná Európa mala podľa Marshalla všetky geografické predpoklady, aby tu vznikol prosperujúci obchod a neskôr aj priemyselná revolúcia. Vďaka Golfskému prúdu je tu mierne podnebie, pričom zimy sú dostatočne chladné, aby vyhubili škodlivé baktérie. Rieky sú tu dlhé, dobre splavné a často ústia až do mora. K bohatstvu týchto krajín prispeli aj veľké zásoby dreva, uhlia a kovov. Juh a východ Európy však nemali také šťastie. Napríklad Španielsko má nekvalitnú pôdu, suché podnebie a navyše je od zvyšku Európy izolované Pyrenejami, čo mu v minulosti bránilo v obchodovaní. Členitý terén a vysychajúce rieky v Grécku zase takmer znemožňujú lodnú dopravu. Východoeurópske štáty v povodí Dunaja zase často postihujú záplavy.

Najväčšiu smolu má Afrika a ako s tým súvisia žirafy a zebry

Ešte väčšiu smolu má Afrika. Mnohé krajiny majú bohaté zásoby nerastných surovín, ale veľkú časť z nich vyťažili kolonizátori. Africká pôda a podnebie väčšinou poľnohospodárstvu neprajú. Zato sa tu výborne darí komárom, ktoré prenášajú maláriu a iné choroby. Marshall vidí aj iné súvislosti (túto myšlienku inak spopularizoval nemenej známy geograf Jared Diamond):

„Pred tisíckami rokov začali ľudia na iných kontinentoch využívať kopytníky, napríklad kone a somáre, ako ťažné zvieratá na prepravu vecí. Ale žirafy a zebry v Afrike sa nedali podobne skrotiť.“

Geografia ako prevencia pred rasizmom

Prečo sa podobné vysvetlenia v minulosti prehliadali? Jared Diamond, autor bestselleru Guns, Germs, and Steel: The Fates of Human Societies (dostal zaň Pulitzera a odhaľuje v ňom úplne nový interdisciplinárny pohľad na históriu) to v jednom článku vysvetlil takto:

„Human geography is also becoming transformed by evolutionary thinking. Historians have traditionally been embarrassed to wonder, with Darwin, why the Patagonians and many other peoples were “uncivilized.” To ask the question seemed to imply a racist answer, and it was considered better not to ask the question at all. That failure created a huge moral and intellectual gap. Every member of the public can see that modern peoples differ in their wealth and power, and that they also differ in their physical appearances. Historians’ failure to address the origins of differences in wealth and power virtually invited the public to fall back on racist interpretations. Increasingly, though, economists and political scientists now realize that geography has influenced human societies, just as it has influenced the bodies of humans and other animals. The development of “civilization” required the food surpluses, sedentary lifestyles, and dense populations made possible by agriculture and herding, whose origins in turn depended on that small proportion of wild plant and animal species that lent themselves to domestication. Figuratively as well as literally, the world is not flat. Some parts of the world harbored far more domesticable plant and animal species than did other parts. Within the last half-dozen years, social scientists have been analyzing how the geographically uneven origins of agriculture, beginning 11,000 years ago, have contributed to the uneven distribution of wealth and power today. This does not mean that “geography is destiny” and that countries are helpless pawns of their geographical heritage. Instead, it means that, in geography as in other disciplines, knowledge is power.“

Aj z tohto úryvku vidieť, že čítanie Tima Marshalla je dobrou prevenciou pred náchylnosťou k zjednodušujúcim rasistickým vysvetleniam. Aj preto by som sa rada dožila dňa, keď by sa moje deti učili z tejto knihy v škole. Mnohé súvislosti nám zbytočne unikajú preto, lebo sme sa naučili na svet pozerať cez izolované školské predmety. Budúcnosť patrí prepájaniu vedeckých odborov.

Takáto kniha sa nedá napísať bez zjednodušovania

Marshallovým argumentom sa dá všeličo vyčítať. Napríklad to, že dnes, keď Suezským prieplavom prechádza 8 % svetového tovaru, Čína buduje ikstú gigantickú vodnú priehradu, na dovolenku sa bežne lieta na iný kontinent, veľká časť priemyselnej produkcie sa koncentruje na jedinom mieste na svete a priemyselnú revolúciu nahradila informačná, význam geografie pre ľudí upadá. Navyše autor neustále zjednodušuje a niekedy si aj protirečí. Ale to je daň za to, že píše pre deti. Nedá sa preto očakávať, že jeho výklad bude vyčerpávajúci.

Viac mi na knihe vadilo, že na mapkách použitý font imitujúci písané písmo je dosť často zle čitateľný. Písmená r a t tu majú celkom inú podobu, ako sa v škole učia slovenské deti, čo ich môže celkom domýliť. V spojení s cudzokrajnými geografickými názvami a cieľovou skupinou, ktorou sú neskúsení čitatelia, to naozaj nebol šťastný výber. Slovenskému prekladu by som ešte vyčítala nelogický názov (pôvodný anglický je Prisoners of Geography: Our World Explained in 12 Simple Maps).

Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách

Komu je kniha Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách určená

Všetkým deťom, ktoré sledujú večerné správy spolu s rodičmi. 🙂 Albatros odporúča od 9 rokov. Ja odporúčam od veku, keď dieťa pozná aspoň najdôležitejšie štáty sveta, vie ich približne lokalizovať na kontinentoch a má aspoň matný prehľad o histórii, takže tých deväť rokov môže na sčítanejšie deti sedieť.

Keď som v úvode článku túto knihu označila za učebnicu, nechcela som tým nijako naznačiť, že by bola nudná. Naopak, Marshall má dar podať suché fakty a abstraktné pojmy tak, aby zaujali a aby si ich mohli deti ľahšie predstaviť:

„Veľké kanadské jazerá sú najväčšou sladkovodnou sústavou na svete: spolu majú objem 23 biliárd litrov vody. Keby sa táto voda rovnomerne rozliala po Severnej a Južnej Amerike, pokryla by ich povrch 60-centimetrovou vrstvou vody!“

Pre lepšiu predstavu o veľkosti niektorých území do ich mapy vtesná niekoľko iných štátov. Do Ruska sa napríklad zmestia dve celé Číny. Do Afriky, hoci to tak na klasickej mape nevyzerá, Marshall s prehľadom vopchal USA, Čínu, Indiu, Japonsko a takmer celú Európu (Veľká Británia je veľká asi ako Madagaskar). Upozorňuje tak na to, že štandardné mapy nie sú proporčne správne (keďže zaoblený priestor sa musí preniesť na rovnú plochu).

Albatros sa v poslednom čase profiluje hlavne ako vydavateľstvo kvalitných originálnych a krásnych náučných kníh pre deti. Rýchlosť svetla hviezd a Ľudské telo. 3D sprievodca anatómiou človeka som do minuloričného výberu najlepších kníh roka nezaradila len preto, lebo vyšli až tesne pred Vianocami; nad štebotajúcimi knižkami Vtáky našich lesov a Vtáky našich záhrad som sa už v recenziách rozplývala tiež; výbornú kvalitu si drží aj české vydavateľstvo B4U, ktoré tiež patrí do skupiny Albatrosmedia (o ňom som písala tu, tu, tu aj tu). Skoro som zabudla na Rebelky a Kvapky na kameni. V takejto spoločnosti sa bude Tim Marshall cítiť dobre. Len tak ďalej, Albatros! 🙂


Kniha Po stopách nášho sveta na dvanástich ilustrovaných mapách vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Albatros. Má 78 strán a rozmer 245 × 350 mm. Vytlačené v Číne. Kúpiť si ju môžete na stránke vydavateľstva Albatros.

12 PŮLTÓNŮ. KNIHA O HUDBĚ (Zuzana Kisielewska, Jerzy Gruchot, Wojciech Koss) – recenzia

Frankovi Zappovi, ako sa spomína v úvode tejto knihy, sa pripisuje výrok, že písať o hudbe je ako tancovať o architektúre. Je to veľký nerozriešený filozofický problém, isté však je, že aspoň do istej miery sa to dá. Vo výbornej obrázkovej knihe Takto počujem (recenzia tu) sa autori pokúsili nakresliť hudbu a výsledok je celkom úchvatný. O to isté v niektorých ilustráciách išlo aj slávnym Mizielińským v knihe H.U.D.B.A. a v menšej miere sa to podarilo aj im. S ilustráciami a dizajnom sa krásne vyhrali aj tvorcovia portálovky 12 půltónů (veď je to kniha o umení), ktorá je dvojičkou H.U.D.B.Y.

Poľskí autori mali v oboch prípadoch rovnaký cieľ: pozrieť sa na hudbu, ktorej všadeprítomnosť z nej robí banálnu kulisu, z novej perspektívy. Aj také podceňované „žánre“ ako výťahové melódie alebo uspávanky majú v živote človeka významné funkcie. Hoci knižka Zuzany Kisielewskej nie je uceleným výkladom, ale skôr zbierkou zaujímavostí, určite o nej platí toto klišé: po jej prečítaní čitateľ už nikdy nebude konzumovať hudbu tak ako predtým.

Aj deti môžu rozumieť abstraktným pojmom

H.U.D.B.A. prináša skôr filozofický pohľad na vec, 12 půltónů hudbu rozoberá hlavne z uhla hudobnej teórie, histórie a vedy. Ale autorka aj tento zložitý obsah dokázala podať tak, aby ho pochopili aj deti. Práve preto nešla cestou uceleného výkladu – ten by ich unavil – ale rozdelila ho do viac či menej nezávislých kratučkých článkov. Keďže textu je málo, stránkam dominujú výrazne farebné ilustrácie, ktoré často pomáhajú výkladu. Slúžia tiež na to, aby si pri nich malá hlavička oddýchla a nezahltila sa množstvom faktov. Každý si tak knižku môže čítať vlastným tempom. Autorka má navyše dar vysvetliť komplikované pojmy deťom prístupným jazykom:

„Předpokládáme-li, že melodie je tou částí hudebního díla, která se zpívá, pak rytmus je to, na co se tancuje. Pokud si při poslechu hudby podupáváte nohou na podlaze nebo pokyvujete hlavou jako plastová kočička ručičkou, znamená to, že cítíte rytmus!“

Prečo je pesnička Someone Like You od Adele taká dojímavá

Rytmus je pravidelné striedanie zvukov a ticha (preto článok o titule 12 půltónů uverejňujem práve tento týždeň, keď sa v projekte Prečítané leto číta o tichu). Ticho je pôsobivé hlavne tam, kde je nečakané. Práve nepravidelnosti robia hudbu zaujímavou, ako sa v texte viackrát zdôrazňuje. Aj za dojímavosťou skladby speváčky Adele stojí práve narušenie očakávania:

„Balada Someone Like You v interpretaci britské zpěvačky se drží v durové tónině [v prvej kapitole sa píše, že pre smutné piesne je typická molová stupnica], ale přesto se při jejím poslechu stahuje hrdlo a z očí kanou slzy nejen jejím nejoddanějším fanouškům. Snad bychom si mohli pomyslet, že za vším stojí silný a krásný hlas vo spojení s dojemným textem. Jistě je to pravda, ačkoli mnohé nasvědčuje tomu, že klíčovou úlohu zde sehrál kraťoučký zvuk.

Ta tajemná notička je takzvaná appoggiatura (jinak řečeno dlouhá melodická ozdoba). Uslyšíte ji v refrénu Adeliny balady v okamžiku, kdy se její hlas trochu láme. Jedná se o hudební ornament, který je ve střetu s melodií a na chvíli jako by ji vykolejil z určené cesty. Tento okamžik v nás vyvolává napětí. Když se melodie vrátí na své místo, cítíme úlevu. Na takovéto změny v – jak by se mohlo zdát – předvídatelném vzorci naše nervová soustava záhy zareaguje: srdce nám bije hlasitěji, začínáme se potit… Tento stav v nás – v závislosti na aktuální náladě – umocňuje radost, anebo naopak smutek. Podobně na nás působí i nečekané změny hlasitosti, hudební barvy, nástup nového hudebního nástroje nebo prudké skoky z nízkých do vysokých tónů.“

Čo si evolučná psychológia myslí o vzniku hudby

Okrem vysvetlenia najzákladnejších pojmov a princípov muzikológie autorka zabŕdne aj do evolučnej psychológie. Z toho, že iní cicavci necítia rytmus, vyvodzuje, že zmysel preň sa u ľudí vyvinul vtedy, keď človek prestal chodiť po štyroch (nerozumiem tomuto argumentu, veď aj chôdza po štyroch je rytmická). Je tu aj zmienka o tom, že podľa Darwina mal spev u ľudí účinkovať rovnako ako u vtákov – prilákať samičky. Iná evolučná teória predpokladá, že hudba sa vyvinula zo spevavej reči matiek, ktoré sa prihovárajú deťom. Niektorí vedci zase predpokladajú, že ľudia práve hlasným spevom v minulosti odháňali divé šelmy.

Celá druhá kapitola sa venuje dejinám hudby – od spomínaných evolučných teórií jej vzniku cez prvý objavený zápis pesničky na mezopotámskych doskách, prepojenie matematiky a hudby v Pytagorovom učení, Platónovo opovrhovanie ludickou stupnicou (z ktorej vychádza dnešná moderná hudba), po vývoj cirkevného prístupu k hudbe vrátane radikálnych zmien Martina Lutera.

12 půltónů. Kniha o hudbě

Čo sa deje v mozgu, keď počúvame hudbu

V tretej a štvrtej kapitole sa píše o účinkoch hudby na človeka (a rastliny!). Podľa výskumov chirurgovia, ktorí pri operácii počúvajú hudbu, dosahujú lepšie výsledky. Stayin Alive im dokonca môže poslúžiť ako metronóm na určenie tempa masáže srdca. Okrem lepšieho sústredenia hudba pomáha aj proti bolesti a na zníženie hladiny stresového hormónu kortizolu. Keď sa však púšťa príliš nahlas, môže to byť, naopak, poriadny stres. Takto Američania vyhnali panamského diktátora Manuela Noriegu z vatikánskeho veľvyslanectva, kde sa pred nimi ukrýval. Bez prestávky v okolí ambasády púšťali extrémne hlasnú hudbu takých skupín ako AC/DC a Van Halen. Štúrovčania by vedeli rozprávať.

Orchester priamo v boji využíval aj Napoleon Bonaparte; spevom sa do bojovej nálady dostávajú Indiáni. Kolektívny spev vyvoláva produkciu hormónu oxytocín (ten veľmi dobre pozná každá matka ako hormón spolupatričnosti a lásky), preto sa hojne využíva v športe a v politickom boji, ako napríklad zakázané estónske ľudové piesne počas spievajúcej revolúcie. V roku 1988 sa do protestného zboru zapojilo 300 tisíc ľudí, čo je jedna štvrtina celej populácie.

Hudba vyvoláva tiež produkciu ďalších hormónov – dopamínu a dokonca aj prolaktínu (tak asi preto v Slunce, seno, jahody púšťali kravám hudbu! Vyššiu dojivosť v takomto experimente potvrdil aj britský výskum). Autorka sa tiež venuje individuálnym a kultúrnym rozdielom vo vnímaní melódií. To, čo sa nám páči, je totiž kultúrne podmienené:

„To, jestli se vám určitá melodie líbí, nebo ne, závisí do značné míry na kultuře, v níž jste vyrostli. Melodie svým původem z Evropy, Indie, arabských zemí nebo Japonska přece znějí dost odlišně, jako by se skládaly z úplně jiných zvuků. A v určitém smyslu to tak skutečně je. V různých koutech světa se totiž při tvoření melodií využívají jiné stupnice, tedy něco jako soubory hudebních zvuků. Oktáva, která je obvyklá v Evropě, se dělí na dvanáct dílků. Ty se označují jako půltóny. Toto dělení se využívá u většiny hudebních nástrojů. Příkladem může být klaviatura klavíru, která se skládá z posloupnosti dvanácti kláves (sedmi bílých a pěti černých).

Naopak v tradiční arabské hudbě se oktáva dělí na sedmnáct částí, a v indické dokonce na dvaadvacet, navíc nerovnoměrně! Znamená to, že v melodiích, které z těchto stupnic vycházejí, jsou nejmenší intervaly (tedy vzdálenosti mezi zvuky) třetina nebo čtvrtina tónu, které Evropané nejenže nemohou zazpívat, ale v řadě případů dokonce ani uslyšet.“

Komu je kniha 12 půltónů. Kniha o hudbě určená

Málokedy vo svojich článkoch uvádzam toľko úryvkov z knihy – aj z toho vidieť, ako ma tento titul zaujal. Je to jedna z tých vzácnych kníh, ktoré si s rovnakým nadšením číta dieťa aj rodič. Primárne je určená školákom asi od 10 rokov (počíta sa s tým, že dieťa už napríklad vie, čo sú to hormóny, tóny, noty). My ju máme doma len krátko, nestihla som si ju prečítať s deťmi, preto neviem povedať z prvej ruky, ako na ňu zareagujú mladšie deti. Predpokladám však, že s pomocou rodiča (a vďaka veľkým farebným obrázkom) ju zvládne aj kategória 7-8.

A určite si ju viem predstaviť aj ako vyučovaciu pomôcku. Napríklad na takejto skvelej hodine hudobnej výchovy, aká sa podarila v Školskom klube 17. apríla.

Kniha o hudbě

Kniha 12 půltónů vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Portál. Má 128 strán a rozmer 148 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne Triangl. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

HVIEZDNA OBLOHA (Sara Gillingham) – recenzia

Keď som bola malá, mala som pocit, že všetci ľudia na svete vedia na oblohe spoznať veľký a malý voz a neviemkoľko ďalších súhvezdí. Okrem mňa. Nikdy som ich tam nevidela a nevidím ich tam dodnes. Hviezda ako hviezda. 🙂 Pre podobných nešťastníkov, ako som bola ja, ale aj pre tých, ktorí už nejaké hviezdy a súhvezdia poznajú a chcú sa naučiť vidieť ďalšie, vydali v Albatrose túto príručku. Ak sa najznámejšie konštelácie nenaučíte poznávať z tejto knižky, potom ste asi stratený prípad. Sara Gillingham do každej minikapitoly pridala aj praktické informácie o tom, v ktorých mesiacoch je dané súhvezdie najlepšie viditeľné a ako sa mení jeho tvar v závislosti od toho, kedy a odkiaľ ho pozorujeme.

Hviezdna obloha má až 200 strán a je tu všetkých 88 oficiálnych súhvezdí, podľa ktorých astronómovia v roku 1930 rozdelili mapu oblohy na 88 celkov. Knižka je síce poriadne hrubá, ale je veľmi prehľadná a autorka myslela na to, aby sa s ňou dobre pracovalo. Aby sa súhvezdia na oblohe dali ľahšie identifikovať, autorka jasne vyznačila najjasnejšie hviezdy, ktoré uľahčujú orientáciu. Každé súhvezdie zároveň umiestnila do výseku z hviezdnej mapy, takže ak sa naučíte spoznávať jedno súhvezdie, ľahko sa dopracujete k ďalším, ktoré s ním susedia.

Kozorožec

Apky na rozoznávanie súhvezdí a ďalšie bonusy

V takejto knižke by som očakávala nejaký praktický bonus v závere, ale tu je ich celá hŕba: okrem slovníčka základných astronomických pojmov (tie však autorka používa naozaj s mierou) je tu aj prehľad užitočných pomôcok od aplikácií Skyview a Starwalk (stačí na oblohu namieriť smartfón a hneď viete, na ktoré súhvezdie sa pozeráte) cez zaujímavé webstránky a knihy po planisféry:

„Planisféra je kruhová hviezdna mapa, ktorá sa dá otáčať, aby zachytávala polohu hviezd v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste, odkiaľ pozorujete. Dostupné sú v niektorých kníhkupectvách, vedeckých strediskách a online obchodoch. S pomocou dospelého si ju tiež môžete vytvoriť sami podľa návodu na webstránke in-the-sky.org/planisphere/index.php“

V závere nájdete aj mapy severnej a južnej oblohy podľa jednotlivých mesiacov, v úvode zase praktické rady, ako pozorovať hviezdy: treba počkať aspoň štvrťhodinu, kým si oči privyknú na tmu; na pozorovanie si treba vybrať dni, keď mesiac nesvieti príliš jasne, lebo spln môže prežiariť svetlo hviezd.

Príbehy z gréckych bájí: za odmenu na oblohu

Aby sa dali konštelácie ľahšie zapamätať, Sara Gillingham ku každej pripojila obrázok, ktorý znázorňuje postavu (zviera, vec…), po ktorej sú pomenované. S každou z nich sa spája krátky príbeh. Veľa z nich už poznáme z fantastickej knižky Ariadnina nit (recenzia tu). Hviezdna obloha je rozdelená na dve časti: súhvezdia, ktoré boli objavené v staroveku a novoveké súhvezdia. Celá prvá časť je tak v podstate krátkym súhrnom gréckych bájí: objavujú sa tu známe postavy ako Herkules, Poseidón, Gaia, Iáson, Andromeda, Zeus, Perzeus, loď Argo. Moje deti milujú takéto nečakané prepojenia. Aj ja som si až teraz uvedomila, že hviezda Alpha Centauri je pomenovaná po bájnych kentauroch. Zaujalo ma tiež vysvetlenie pôvodu hviezd. Starovekí Gréci verili, že významné osobnosti na nebo vyzdvihli bohovia. Väčšinou za odmenu, ale napríklad škorpión sa na oblohu dostal na výstrahu ľuďom, aby nepodľahli svojej pýche. Keďže súhvezdia zverokruhu sme si pospájali s konkrétnymi členmi našej rodiny a našimi známymi, bolo to veľmi zábavné čítanie.

„Kozorožec sa niekdy nazýva tiež „morská koza“ alebo „kozoryba“, lebo má predné nohy, hlavu kozy a telo ryby. V gréckej mytológii symbolizuje Pana, boha pastierov, lovcov a lesov. Pan bol sčasti koza, sčasti človek – takých tvorov Gréci nazývali satyrovia a Rimania fauni. Od Panovho mena je odvodené slovo „panika“, lebo Pan desil ľudí hlasným fŕkaním. Známy je aj ako vynálezca panovej flauty, hudobného nástroja z tŕstia. Keď sa Tyfón, jedna z najvražednejších oblúd gréckej mytológie pokúsila bohov zvrhnúť, Pan ich varoval a vzápätí si pričaroval rybí chvost, aby unikol do rieky. V podobe morskej kozy bol premenený na súhvezdie Kozorožca.“

Zdroj: Albatros

Strelec má varovať Škorpióna, aby nespôsobil problémy

Strelca bohovia umiestnili vedľa Škorpióna „ako varovanie, aby Škorpión neopustil svoje miesto na oblohe a nespôsobil nejaké problémy.“ Rak je vlastne obrovský krab, ktorého poslala na Herkula bohyňa Héra, Herkules ho však rozšliapol. Herkules porazil aj nemejského leva, ktorého nebolo možné zabiť nijakou zbraňou – zaškrtil ho vlastnými rukami. Panna je bohyňa Diké, ktorá varovala ľudí v čase, keď vo svete vládol mier. Ľudia ju však nepočúvli a na svete sa rozpútalo násilie. Vodnár sa na oblohu dostal kvôli svojej kráse. Princa Ganymeda, najkrajšieho žijúceho muža, dal Zeus uniesť na horu Olymp, aby tam ako čašník nosil bohom vodu – preto ten džbán v ruke. Baran je, samozrejme, baranom z povesti o zlatom rúne. Súčasťou súhvezdí zverokruhu je aj Hadonos, hoci sa nepovažuje za jedno z astrologických znamení.

Zdroj: Albatros
Zdroj: Albatros

Výbornými astronómami boli aj iné staroveké národy, niektoré príbehy od nich Gréci prebrali, niektoré existujú dvojmo alebo vo viacerých obmenách.

„Vlasy Bereniky je jedno z mála súhvezdí pomenovaných podľa skutočnej osoby. Kráľovná Berenika II. vládla v Egypte pred niekoľkými tisícročiami s kráľom Ptolemaiom III. Keď jej manžel odtiahol do vojny, Berenika prisahala, že ak sa vráti zdravý, na dôkaz vďaky obetuje bohom svoje vlasy. Slovo splnila a svoje vlasy položila na oltár. Nasledujúci deň zmizli a bezpečne uschované medzi hviezdami si ich všimol až kráľovský dvorný astronóm.“

Dizajn knižky je nielen veľmi prehľadný, ale zaujme aj farebnosťou. Na tmavomodrom pozadí sa krásne vynímajú tyrkysové a zlaté prvky. Aká symbolika! 🙂

Komu je kniha Hviezdna obloha určená

Albatros ju odporúča od 10 rokov, ale určite ju zvládnu aj mladšie deti, hlavne ak ich fascinuje všetko, čo sa týka vesmíru. Vždy si spomeniem, ako naše 3-ročné dieťa isté obdobie čítalo len encyklopédie o dinosauroch, kde nerozumelo každému druhému slovu, ale to ho nijako neodradilo 🙂


Knihu Hviezdna obloha vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Albatros. Má 212 strán a rozmer 229 × 203 mm. Vytlačili tlačiarne Havlíčkův Brod. Kúpiť si ju môžete napríklad v Martinuse.

ŠLABIKÁR PÄŤMESTIA BARDEJOV, KOŠICE, LEVOČA, PREŠOV, SABINOV (Erik Jakub Groch, Juliána Chomová) – recenzia

Šlabikár päťmestia je súbor komiksov z piatich východoslovenských miest – Prešova, Bardejova, Levoče, Košíc a Sabinova. Väčšinou sú to staré povesti a legendy, ktoré vychádzajú z histórie týchto miest. Svoju knihu povestí má už asi každé slovenské mesto a väčšinou je to poriadna nuda, ktorá nezaujme nikoho okrem zopár lokálpatriotov. Ťažko môže byť niečo vzdialenejšie dnešnej dobe ako stredoveký žáner legendy o svätcoch. Autorovi Erikovi Jakubovi Grochovi a najmä ilustrátorke Juliáne Chomovej a dizajnérovi Martinovi Grochovi sa však podarilo urobiť zo Šlabikára päťmestia nádhernú a živú knihu, ktorá mala ohlas aj ďaleko za intravilánom spomínanej päťky. Namiesto hlúpych historizujúcich ilustrácií, ako pri tomto žánri býva zvykom, dali knižke radikálne (v roku 2013) novátorskú podobu.

Nestáva sa často, aby francúzske kníhkupectvo predávalo slovenské knihy v slovenčine, ale Šlabikár päťmestia je výtvarne aj remeselne taký zaujímavý, že sa zapáčil aj vo francúzsko-českom Editionlidu. Od nich získal aj cenu za najlepší komiks roku 2014. Výtvarnú a technickú kvalitu knihy ocenilo tiež naše ministerstvo kultúry. Tu je listovačka z Youtubu:

Knižná dielňa ukazuje, že tlač kníh môže byť umelecké remeslo

Táto krásna kniha vyšla v roku 2013. V tých časoch som kupovala každú peknú detskú knihu, ktorá u nás vyšla, pretože ich bolo tak málo. Na túto som však nevedela natrafiť v kníhkupectvách, takže niekoľko rokov strávila na mojom wishliste. To ešte znásobilo moju radosť, keď som sa k nej konečne dostala. V skutočnosti vyzerá ešte oveľa lepšie ako na fotke. Na prvý pohľad i na prvé chytenie je to výnimočná kniha. Čierno-modrá obálka s reliéfnymi dažďovými kvapkami je parádna.

Bardejov, Košice, Levoča, Prešov, Sabinov

Názov vydavateľstva Knižná dielňa je veľmi priliehavý, lebo s obálkou sa vyhrali aj po technickej stránke. Architekti pracujú s priznanými rúrami a konštrukčnými prvkami, ktoré normálne ostávajú skryté, a dizajnér Šlabikára päťmestia Martin Groch sa rozhodol priznať viazanie. Zboku knihy vidieť nitky zošívajúce stránky aj lepidlo. Každý, kto ju chytí do rúk, sa musí zamyslieť nad krehkosťou kníh. Geniálne. Naposledy som nad konštrukciou kníh rozmýšľala ako dieťa, keď sa mi dostali do rúk staré knihy, v ktorých bolo treba najprv rozrezať stránky. Táto je namiesto tradičnej decentnej bielej naschvál zošitá nápadnou čiernou niťou. Priznané sú aj holé a nezvyčajne hrubé dosky obálky. Ich hrany sú ostro zrezané a nie sú obalené fóliou. Surový remeselný efekt je veľmi pôsobivý a nijako neuberá na funkčnosti.

Masaker v perníkovej chalúpke

Hneď v ten deň, keď sme si túto nádhernú knihu s mierumilovným domčekom na obálke priniesli domov, som ju začala čítať deťom pred spaním. Ale sladká fasáda býva klamlivá, presne ako z rozprávky o perníkovej chalúpke. V ten večer sa asi detvákom snívali divoké sny, lebo veľmi rýchlo sme narazili na pasáže, kde vzduchom lietali odseknuté hlavy, ruky a iné časti tela. A to v ďalšej časti príde ešte väčší hardcore. Scény z bojiska, mučiarne a popraviska sú naozaj expresívne a detailné. Z psychohygienických dôvodov sme sa ku knihe už s deťmi nevrátili, a tak si ju čítam potajme sama. 🙂

Na zadnej strane sa na moje zdesenie píše, že kniha je určená deťom od 4 do 8 rokov. To musí byť zlý vtip alebo totálna neznalosť detskej psychiky. Názov knihy (šlabikár), kreslené ilustrácie, hrubé stránky, selanková až rozprávková atmosféra – všetko evokuje knihu pre najmenších čitateľov. Z omylu však rýchlo vyvedie krv, ktorá tu tečie potokom.

Kontrastov je tu viac. Žáner stredovekých povestí vo forme komiksu. Pomedzi to osobný príbeh rozprávačovho (autorovho?) otca z povojnových čias. Drsné príbehy a obrázky (vrany sa hostia na zvyškoch tela) sa striedajú s rozprávaním o šikovných (Majster Pavol z Levoče), smelých, čestných, skromných a pobožných ľuďoch. Taká bola aj Sabina, podľa ktorej dostalo mesto Sabinov svoje meno. Zachránila kráľa Bélu IV. pred istou smrťou, ale za tento čin si odmietla zobrať peniaze. Kráľ jej tak za odmenu postavil krásny domček – dom s číslom 72 z obálky knihy. Zaujímavé je, že hoci kniha je plná naozaj explicitného násilia, posledný komiks – o židovskom dievčati Ester, najlepšej kamarátke rozprávačovej mamy – sa zobrazeniu násilia naopak úplne vyhol. Ani kapitola z Košíc, Môj otec, neprekračuje na rozdiel od stredovekých kapitol istú mieru v zobrazovaní násilia. Aj tu sa ukazuje, že ľudský súcit sa obmedzuje na obete, ktoré sú nám blízke geograficky i časovo.

Komu je určená kniha Šlabikár päťmestia

V istom veku je fascinácia krvou asi prirodzená, nemá zmysel si pred tým zakrývať oči. Ak vaše dieťa číta upírske ságy a pozerá horory, potom už bude asi pripravené aj na túto knihu. Ale rozhodne to nebude pred 10. narodeninami!


Šlabikár päťmestia vyšiel v roku 2013 vo vydavateľstve Knižná dielňa. Má 104 strán a rozmer 214 × 283 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

PREČÍTANÉ LETO 2020: ZOZNAM KNÍH

Ak sa zapájate do tejto aktivity, ktorú uť piaty rok pripravuje OZ Čítajme si spolu, blog Pampúch, OZ Krajina čitateľov a Martinus, určite už zháňate knihy na tohtoročné témy. Dnes som preto pripravila stručný zoznam tých titulov, ktoré sa dajú použiť na jednotlivé týždne Prečítaného leta. Viac k nim napíšem v danom týždni.

1. O mestách

O fiktívnych mestách: pop-up kniha Popville (asi už len v antikvariátoch; Boisrobert, Rigaud), Útek (Vadas, Olejníková), Prečo bývame za mestom (Stamm, Bauer; recenzia tu)

Prečo bývame za mestom odetskychknihach.sk

Naučné knihy o svetových mestách: séria To je… od Miroslava Šaška, Príbehy veľkých a malých miest (Sekaninová), Tak rástlo mesto (už iba v knižniciach, recenzia tu), K čemu jsou architekti (Jirkalová), Ikony architektúry (Lalíková), Ariadnina niť (Bajtlik; recenzia tu), Abeceda z měst (Laštovička), Metropolis (Tardiff), Atlas měst (Magrin, Lombardo), Veľká kniha tmy (Haraštová, Franta; recenzia tu), Čo nové v meste (pripravuje sa na vydanie v 82 book and design shop), S maliarom okolo sveta (v knižniciach), omaľovanka Tvorivé vyfarbovanie. Cestovanie

Pre Bratislavčanov: stolová hra Poznáš Bratislavu?, Maľované dejiny Bratislavy (Dvořák), Dunajská kráľovná (Ďuríčková, Vančo), Prešporský zvon (Ďuríčková, Vančo), Chcete vidieť zlatú Bratislavu? (Moravčík, Kellenberger)

O iných slovenských mestách: Slovensko. Čo ti v škole nepovedia (Marec, Čermáková), Mikuláš, Ježiško a iné komplikácie (Naglik o Košiciach), Šlabikár päťmestia (Groch, Chomová; pozor, iba pre väčšie deti!)

Hry: Kamionem po Evropě alebo Kamionem po Česku a Slovensku, vedomostné pexeso Hlavné mestá Európy

2. O drakoch

Vianočka udatný, Medveď Mňau, drak Čau a originál princezná Fujara Lopúchová (Raýman, Raýmanová; recenzia tu), Komodo (Sís; recenzia tu), Pompon v rodine Rybárikovcov (Olech), Dračia pošta (Yarlett), Cesta do krajiny draka (Oriešek, Han), Ahoj, praveké jaštery (Činčurová, Čáp; len v knižniciach), Nekonečný príbeh (Ende), Pán Guľôčka. Radosť (Widlak)

3. O dverách a oknách

O architektúre: D.O.M.E.K. (Mizielińskí), Můj dům (Musilová, Šuleková; z tejto knižky je aj tento parádny domček na obrázku nižšie; recenzia tu), Príbehy stavieb (Sekaninová, Cenkl; recenzia tu), K čemu jsou architekti (Jirkalová),

Beletria: Emil z hôr (Raýman; recenzia tu), Dům číslo 226 (Šrámková, Tachezy; asi už iba v knižnici), Koniec sveta a čo je za ním (Kompaníková, Klímová)

Aktivita: kartónový Domček pre bábiky; zariadiť si ho môžete týmito nálepkami

4. O stromoch

Počuješ rozprávať stromy? Malá objaviteľská cesta lesom (Wohlleben), Stromy (Socha, Grajkowski; recenzia tu), Stromy našej prírody (Pinnington, Buckingham), Rastlinopis (Dvořák, Skálová), Strom, ktorý dáva (Silverstein; recenzia tu), Kto rastie v parku, Kto rastie v sade (Mikhalitsyna, Bula), The Night Gardener (Fanovci), Ce so skrývá v lese (Bestard, recenzia tu), Strom života (Sís), Pinocchio, Otesánek (Koho sežere vlk; recenzia tu), Strom (Bajerowicz)

5. O tichu a načúvaní

Zamyslenie nad tichom v knihách s krásnymi ilustráciami: The Sound of Silence (Katrina Goldsaito), Takto počujem (Romanyšyn, Lesiv; recenzia tu), H.U.D.B.A. (Libera, Mizielińskí), Rýchlosť svetla hviezd (Stuart, Abadía; recenzia tu),

Ako deti naučiť načúvať vlastnému dychu: Dýchaj ako macko (recenzia tu), Jeden rok odpočinkových aktivít s deťmi,

Podmorské ticho: Hlbokomorské rozprávky (Kompaníková, Klímová; recenzia tu), Prieskumník oceánu (Weiss, De Amicis; recezia tu), Gréta (Gregušová, Sleptsova; recenzia tu)

Ticho a pocity: In my heart (Witek)

Nočné ticho: Chocolate cake (Rosen; recenzia tu)

Načúvanie prírode: Řeka (Sanna; recenzia tu), Vtáky našich lesov (Pinnington, Buckingham; recenzia tu), Vtáky našich záhrad (Pinnington, Buckingham; recenzia tu)

Artstudio Agrafka Takto počujem

6. O kuchyni

Recepty pre deti a skvelé tipy na hry v kuchyni: Kukuchařka (Hůlková, Kulhavá, Muchovičová, Paseková), Hirameki placemats

Čo vtipné sa môže prihodiť v kuchyni: Chocolate cake (Rosen; recenzia tu), Toddler Punk (Kompaníková, Török; recenzia tu), Špinuška (Schmidt, Westendorp; recenzia tu), Pravdivý príbeh o troch prasiatkach (Scieszka), Ako som sa stal mudrcom (Sloboda, Klepoch),

Čo všetko sa dá v kuchyni nájsť a využiť: Urob si masku (Tóth; už len v knižniciach), knihy pokusov

Knihy o ženách, ktoré odmietli celý svoj život stráviť v kuchyni: Kvapky na kameni (Kompaníková, Musilová; recenzia tu), SuperŽeny (Žačoková, Bartová; recenzia tu), Egaliterra (Olech, Bak)

7. O ostrovoch

Príbehy o záhadných ostrovoch: Komodo (Sís; recenzia tu), Kde žijú divé zvery (Sendak; recenzia tu) Dinotopia (Gurney; už len v knižniciach), Leotolda (De Dios; recenzia tu)

(Politická) geografia pre deti: Po stopách nášho sveta na 12 ilustrovaných mapách (Marshall), Mapy (Mizielińskí; už len v angličtine) plus zošit úloh k tejto knihe Mapovník (Mizielińskí)

Logická hra: Dinosauři. Tajemné ostrovy, Carcassone

8. O ponožkách a topánkach

Recyklovanie starých ponožiek: Nie som stará ponožka (Stanford)

Topánky/ponožky v hlavnej úlohe: Noha k nohe (Klimáček, Tóth; recenzia tu), Párožrúti (Šrut, Miklínová)

Kde sa tiež spomínajú topánky: Bežná (Oľhová, Kralovič), Leonardo, kocúr z ulice (Uličiansky, Matlovičová; recenzia tu), Kozliatka (Rázusová-Martáková, Blažková, Král), Dášenka, čiže život šteniatka (Čapek)

9. O knihách

O spisovateľoch: Kvapky na kameni (Kampaníková, Musilová; recenzia tu), SuperŽeny (Žačoková, Bartová; recenzia tu), Agatha Christie (Munró, Sánchez Vegara)

O knižniciach a vydavateľstvách: Matilda (Dahl, Blake; recenzia tu), Hups, Rups a Šups (Futová, Škorupová, Ilkovičová)

Po anglicky: The Incredible Book Eating Boy (Jeffers)

slovenské a české rebelky