GRÉCKE MÝTY. BOHOVIA, HRDINOVIA A PRÍŠERY STAROVEKÉHO GRÉCKA (Jean Menzies, Katie Ponder) – recenzia

Aký máte názor na povinnú literatúru? Mali by mať učitelia voľnú ruku vo výbere kníh, ktoré si žiaci musia prelúskať? Alebo je lepší model, kde si každý na povinnú hodinu čítania prinesie ľubovoľnú knihu? Alebo sa treba riadiť tým, že deti sú alergické na všetko, čo robia z donútenia, a preto ich radšej netreba do ničoho tlačiť, aby sa im knihy neznechutili?

Koncept povinného čítania má v prvom rade u žiakov a študentov budovať lásku k literatúre, no má aj iný aspekt: ukotvuje ľudí na spoločnej zemi, obrazne povedané, kde sa môžu stretávať. Inými slovami, dáva im pocit spolupatričnosti a témy na rozhovor.

Grécke mýty

Od jednorožcov k Albertovi Camusovi

Takýmto spoločným priestorom, z ktorého už niekoľko storočí vychádza celá európska kultúra, je popri kresťansko-judaistickej tradícii práve grécka mytológia. Čo nám dnes zostalo z takmer tritisíc rokov starých bájí? Nie sú to len slovné spojenia ako Pandorina skrinka, Achilova päta, trójsky kôň, Damoklov meč. S ich dedičstvom sa v našej civilizácii stretávame na každom kroku:

od modernej popkultúry: všetky okrídlené poníky a jednorožce; športové kluby Sparta/Spartak; Frankenstein; Hermiona (v gréckych mýtoch dcéra Heleny z Tróje a kráľa Sparty) z Harryho Pottera; až po serióznejšie diela: James Joyce, Penelopiad od Margaret Atwood; Camusov manifest existencializmu Mýtus o Sizyfovi. Po Zeusovej manželke Hére je dokonca pomenovaná taká triviálna vec ako margarín. Bez poznania gréckych mýtov nie je skrátka možné porozumieť európskej kultúre.

Obzvlášť to platí v prípade gréckych mýtov a celého starovekého dedičstva, na ktorom je, spolu s kresťansko-judaistickou tradíciou, postavená európska kultúra. Bez poznania gréckej mytológie jej nie je možné porozumieť.

Je jasné, kam tým smerujem: grécke báje musí poznať každý vzdelaný Európan. Ale to nie je jediný dôvod, prečo sa ich oplatí čítať. Grécke mýty sú samy osebe také fascinujúce, že vydavateľstvá ich s úspechom vydávajú v pravidelných časových intervaloch.

Tu som písala o vydarenej knihe bludísk Ariadnina niť, ktorá nenúteným spôsobom oboznamuje lúštiteľov so základmi gréckych bájí. Ariadninu niť spolu s Hviezdnou oblohou (recenzia tu) odporúčam na prvé oboznámenie s témou. Titul Grécke mýty. Bohovia, hrdinovia a príšery starovekého Grécka je na škále náročnosti niekde v strede. Len nedávno v Ikare s novým dizajnom vyšli kultové Staré grécke báje a povesti od Eduarda Petišku s ilustráciami akademického maliara Fialu, ktoré v detstve čítal asi každý. A pre najväčších fanúšikov antiky vydal Perfekt pred pár rokmi krásne ilustrovanú encyklopédiu starovekých pojmov Starovek pod lupou od Marty Hlušíkovej.

Minuloročný titul od Slovartu sa od konkurencie odlišuje najmä výraznými a vydarenými ilustráciami, ktoré zaberajú naozaj veľa miesta. Veľa priestoru dostali aj infografiky na uľahčenie orientácie, pretože v rodokmeni bohov sa čitateľ už po prvých stránkach ľahko stratí. Kniha cieli na mladších čitateľov (od 7 rokov), preto je písmo naozaj veľké a text o poznanie skrátený oproti štandardnej verzii, napríklad tej od Petišku.

Grécke mýty

Z báje o krásnej smrteľníčke Psyché (duši), ktorá žila v šťastnom manželstve s bohom lásky Erosom, napríklad vypadlo, že ich šťastné spolužitie narušila závisť jej sestier. Keď uvideli, v akom luxuse si Psyché s manželom nažíva, zasiali do nej pochybnosť, kým vlastne jej manžel je. Vypadlo aj to, ako škaredo na svoju závisť sestry doplatili. 🙂 Nespomína sa tu ani to, že Psyché do „právoplatného“ manželstva s Erosom vstúpila až po tom, čo vypila ambróziu, nápoj nesmrteľnosti, a že otehotnela v čase, keď ešte spolu žili tajne.

To, že si autorka báje takto upravuje a prispôsobuje detským čitateľom, je v poriadku. Ani v staroveku neexistovala jednotná oficiálna verzia mýtov. Každý rozprávač si ich mierne prispôsoboval. V tomto duchu pokračuje napríklad aj Margaret Atwood, ktorá vo svojej knihe Penelopiad prerozprávala príbeh Odysea z pohľadu jeho manželky Penelopy.

Komu je kniha Grécke mýty. Bohovia, hrdinovia a príšery starovekého Grécka určená

V porovnaní s dlhšími a kanonizovanými verziami ubudlo teda krutosti a tém, ktoré deťom ešte nič nehovoria. Aj preto knihu môžete pokojne čítať s prvákmi. Na samostatné čítanie odporúčam ešte trochu počkať.

Na príbehu Psyché a Erosa je zaujímavé aj to, že niektoré motívy sa objavujú aj v ľudových rozprávkach. Psyché musela napríklad plniť nesplniteľné želania bohyne krásy Afrodity, vytriediť zmiešané semienka. Rovnako ako Popoluške, aj jej prišli na pomoc zvieratá. Viacero motívov spája Psyché aj s rozprávkou o šípkovej Ruženke. V gréckych mýtoch nájdeme aj sudičky s kolovrátkom určujúce osud smrteľníkov.

Grécke mýty

Rovné nosy a smiešne prsty

Ilustrácie vychádzajú zo starogréckeho umenia (rovné nosy a čelá v jednej línii; tvár vždy z profilu; dramatické pózy a gestá; smiešne prsty na rukách), ale nekopírujú ho. Ilustrátorka si vytvorila vlastný štýl. Aj vďaka tomu Grécke mýty. Bohovia, hrdinovia a príšery starovekého Grécka nie sú knihou na jedno prečítanie. Aspoň my sme sa k nej za posledný rok vrátili už aspoň trikrát.

Bonus

Videá, ktoré som pridala do tohto článku, sú zo skvelej série TED Ed o (nielen gréckych) mýtoch s výbornými animáciami a často aj s vysvetlením o použitej symbolike, filozofickom presahu, variáciách na danú tému.

Napríklad vo videu o Minotaurovi sa autori zamýšľajú nad pôvodom zjavne nadprirodzených postáv a javov a nachádzajú paralely s vedeckými faktami. Minotaur (býk s ľudskou hlavou väznený na Kréte, ktorý dokázal zrevať tak, až sa triasla zem), tak mohol byť personifikáciou zemetrasenia. Kréta totiž leží v extrémne turbulentnej subdukčnej zóne, kde jedna tektonická platňa naráža na druhú. Zemetrasenia sú tu mimoriadne časté aj intenzívne; vrchná tektonická platňa sa takto viackrát nárazovo posunula nahor o vyše 30 stôp.

Interpretácia príbehu o Minotaurovi sa zdá byť priamočiara a jednoznačná. Ale mohla by z reality vychádzať aj časť Odysey, kde čarodejnica Kirké premení Odyseovu družinu na zvieratá? Niektorí farmakológovia, ako uvádza autor tohto videa, za tým vidia halucinogénnu rastlinu durman. Protilátkou, ktorú Odyseovi podal Hermes, aby naňho kúzla Kirké neúčinkovali, by mohla byť snežienka, ktorá takéto účinky naozaj má.

Herkulov príbeh zase zaujme grafikou počítačových hier z 80-tych rokov.


Knihu Grécke mýty. Bohovia, hrdinovia a príšery starovekého Grécka vydalo v roku 2021 vydavateľstvo Slovart. Má 160 strán a rozmer 229×280 mm.

Knihu mi poskytlo vydavateľstvo.

NÁJDI MA! LESNÉ DOBRODRUŽSTVÁ S VLKOM BERNARDOM (Agnese Baruzzi) – recenzia

Čo zbaliť deťom na dlhé dovolenkové presuny? Skúste search&findovku Nájdi ma! Lesné dobrodružstvá s vlkom Bernardom… teda pokiaľ nie ste veľmi nároční. 🙂

Ctrl+C, Ctrl+V

„Takúto podobnú knižku máme!“ vykríkli deti, keď som túto knižku doniesla domov. Štýl Agnese Baruzzi spoznáte hneď. Aj preto, že – ako sme zistili neskôr porovnávaním jej diel – občas používa metódu Ctrl+C, Ctrl+V. Postavičky okopírované z iných kníh však deťom nijako nevadili, Lesné dobrodružstvá sa im veľmi páčili. Ja na Baruzziovej ilustráciách oceňujem hlavne farebnosť, vždy sú krásne zladené. Detské oči priťahujú ako magnet.

Nájdi ma! Lesné dobrodružstvá s vlkom Bernardom sú klasické úlohy typu hľadaj a nájdi. Na každej dvojstránke je okrem jednej hlavnej a troch vedľajších úloh ešte jedna bonusová – nájsť skrytú veveričku. Na konci knihy si môžete overiť správne riešenia.

Agnese Baruzzi

Hľadaj a nájdi… alebo aj nenájdi

Doma už máme od tejto ilustrátorky viacero kníh a vždy v nich niečo nesedí. V Tajomnej prírode (recenzia tu) nebolo čo pokaziť, ale v Tajomných bludiskách sú minimálne dva labyrinty nepriechodné, všetky cestičky sú v nich slepé. To sa v publikáciách pre deti nesmie stávať! Malý neskúsený čitateľ si potom automaticky myslí, že ak sa mu nedarí, je to jeho chyba. Z Montessori série pre najmenších zo Slovartu máme dva zošity a v oboch bol nejaký problém s nálepkami. Je to zarážajúce, že si vo vydavateľstve tieto jednoduché aktivity pred vydaním nevyskúšali.

Preto som sa obávala, či aj titul Nájdi ma! Lesné dobrodružstvá s vlkom Bernardom Agnese Baruzzi nerobila narýchlo. Našťastie, žiadne chyby z jej strany som tu nenašla, ale je pravda, že niektoré inštrukcie nie sú celkom jasné. Na jednej dvojstránke máte nájsť v záplave motýľov také, ktoré nelietajú. Po chvíli sme, samozrejme, prišli na to, že sa tým myslia cestoviny farfalle. Toto slovo po taliansky označuje aj spomínaný hmyz. Keďže v slovenčine takúto slovnú hračku nemáme, mohol to prekladateľ vyriešiť inak. Celkovo preklad na viacerých miestach pokrivkáva. Napríklad sovy sa nerodia, ale liahnu!

Ak vaše dieťa nosí okuliare, úvod určite preskočte

Agnese Baruzzi je ilustrátorka, nie spisovateľka. Preto jej úvodný štvorstranový literárny pokus môžete rovno preskočiť. Je to trochu čudná zlátanina o tom, ako sa veveričiak Michal rozhodol pomôcť krátkozrakému vlkovi Bernardovi zahodiť okuliare a stať sa hrôzostrašným vlkom. Autorka navyše celkom nedomyslela, ako na to zareagujú deti, ktorých musia rodičia krvopotne presviedčať, aby nosili predpísané okuliare. Pokus poprepájať hľadacie aktivity hlavnými postavami a príbehom neporovnateľne lepšie vyšiel českým autorom Neviditelnej Mumo (recenzia tu).

Nečakajte žiadnu náučnú literatúru; jediným účelom tejto knihy je zabaviť deti napríklad na dlhých cestách. Tým mojim sa najviac páčili práve bláznivé úlohy ako Nájdi ježkovu kefu / jeleňa s vlajkou na parohoch / zvieratá, ktoré sa ponáhľajú na piknik (s vidličkou v papuli).

Baruzzi

Komu je kniha Nájdi ma! Lesné dobrodružstvá s vlkom Bernardom určená

Kategórii 4+. Pre našu veľkú školáčku (7 r.) to bola jednohubka, všetky úlohy vyriešila na jedno posedenie.


Knihu Nájdi ma! Lesné dobrodružstvá s vlkom Bernardom i druhý diel, Nájdi ma! Morské dobrodružstvá s vlkom Bernardom vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Grada. Kniha má 56 strán a rozmer 220 × 320 mm. Vytlačili Tiskárny Havlíčkův Brod. Kúpite napríklad v Martinuse. Knižky vyšli aj v češtine pod názvom Najdi mě! Lesní dobrodružství s vlkem Bernardem a Najdi mě! Mořské dobrodružství s vlkem Bernardem.

PREČÍTANÉ LETO 2022: O TME

Čo čítať k druhej téme tohtoročného Prečítaného leta? Tu je zoznam kníh s témou tmy.

Náučné knihy o tme a spánku

Helena Haraštová, Jiří Franta: Veľká kniha tmy (recenzia tu).

Utnik-Strugala, Malgosa Piatkowska Monika: Po zotmení alebo čo sa deje v noci. Kompilácia naozaj zaujímavých faktov o spánku, polárnej noci, meteorických rojoch, nočnom živote niektorých zvierat a mnohých ďalších javoch.

Petra Bartíková: Príroda v noci. Slabší odvar Veľkej knihy tmy. Ak si ju nabijete svetlom, v tme svieti. To je však všetko, čím táto tenká knižka z Albatrosu pre škôlkarov dokáže zaujať.

Sabrina Weiss, Giulia De Amicis: Prieskumník oceánu. Tajomstvá hlbín (recenzia tu). O slabo prebádaných morských hlbinách, kde je taká tma, že si aj ryby musia svietiť. 🙂

Veľká kniha tmy

Vtipné knihy o tom, čo sa môže stať potme

Irena Hejdová, Zuzana Čupová: Nedráždi bráchu bosou nohou. Tento titul sa autorkám vydaril po každej stránke. V prvom rade je to vtipný príbeh; v druhom rade terapia súrodeneckých vzťahov.

Ľubomír Feldek, Peter Uchnár: Rozprávkový zverinec. Nová zbierka krásnych a vtipných básničiek. Jedna z nich je o tme a nočnej oblohe. Náš výber na budúci ročník Hviezdoslavovho Kubína je jasný. Deti sa budú tieto básničky učiť s radosťou a ja sa nebudem musieť hanbiť za nejakú triviálnu rýmovačku. 🙂

Ľubomír Feldek, Miroslav Cipár: Hra pre tvoje modré oči. Strach má veľké oči. Ale Ľubomír Feldek s Miroslavom Cipárom majú veľké oči aj bez strachu. Výborné básničky o tom, ako sa v noci tmavá záhrada mení na cirkusové predstavenie. Knižka prvýkrát vyšla v roku 1957, no celý náklad bol na základe negatívnej recenzie zničený. Slovart minulý rok napravil túto chybu a nespravodlivosť. Bez debaty jedna z najlepších kníh minulého roka.

Dušan Taragel a Jozef Gertli: Rozprávky pre nesposlušné deti. Túto knihu asi netreba nikomu predstavovať. 🙂

Taragel, Danglár

Isabel Minhós Martins Yara Kono: ABZZZZ… A Bedtime Alphabet. Keby boli moje deti o niečo menšie, neváhala by som nad touto knihou ani chvíľu. Je to súbor abecedne zoradených kratučkých textov o všetkom, čo súvisí so spánkom. Napríklad pod písmenom J ako JUST ONE MORE je vtipný obrázok rodiny v posteli. Otcovi už klipkajú viečka, mama má oči už celkom červené, ale dieťa plné energie sa dožaduje just one more… 😀

Knižka nie je len vtipná (pri K ako KISS treba dať pusinku na dobrú noc každému členovi rodiny), ale aj premyslená a podobne ako známa knižka o zajacovi využíva rôzne relaxačné techniky. Text pod C ako CAT vyzýva dieťa, aby sa schúlilo a priadlo ako mačka. D ako DAY: „Say goodbye to your day, talking and laughing. Running and walking, playing and dancing: let everything go.“ I ako IMAGINE: „Now we‘re somewhere warm and sunny… Now your bed is a beautiful blue sea… Now little waves are rocking you gently. Let them rock you gently to sleep.” Na strach z tmy autorky odporúčajú dieťaťu predstaviť si, že je leopardom. Tie nepotrebujú žiadnu posteľ, pospia si aj na strome. Sú také silné, že sa nemusia ničoho báť. A spia 14 hodín denne! Čitateľ môže rozmýšľať, či je medzi týmito dvoma faktami nejaká súvislosť. 🙂

Mac Barnett, Jon Klassen: The Wolf, the Duck and the Mouse (recenzia tu). Veľká tma je aj v bruchu vlka. Ale aká je tam zábava! Jedna z najvtipnejších detských kníh od slávneho Jona Klassena.

Michael Rosen: Chocolate Cake. Vtipná knižka Michaela Rosena (Were Going on a Bear Hunt) o nočnom výlete do kuchyne, jeho neblahých dôsledkoch, frenetickom maskovaní stôp a o tom, ako nakoniec aj tak vyšlo všetko najavo. Michael Rosen vyzerá ako šofér autobusu, ale bola by veľká škoda, keby sa ním stal. 🙂 Vďaka expresívnej mimike a gestikulácii jeho videá, kde číta svoje slávne básne, určite pochopia aj tí, čo nerozumejú po anglicky. Video Chocolate Cake sa stalo memečkom a dokopy má na Yutube okolo 10 miliónov videní. Originál pustím aj svojim deťom, aby nezabudli aj to málo, čo sa tento rok z angličtiny v škole naučili. 🙂

Článok o tejto knihe som písala pre web Prečítaného leta. Tu ho nájdete.

Temné, melancholické, dojímavé

Eva Susso, Anna Höglund: Všetci sa pýtajú prečo. Článok o tomto „úvode do filozofovania“ píšem pre web Prečítaného leta.

Eric Fan, Terry Fan: The Night Gardener. Obrázková kniha s retro ilustráciami o tajomnom záhradníkovi, ktorý každú noc vystrihá jeden strom v parku do podoby nejakého zvieraťa. S meniacimi sa stromami ožívajú aj obyvatelia mesta. Záhradník tak vytvoril oveľa viac ako len ozdobný park – prepojil ľudí z okolia do komunity.

Sabina Bočanová, Andrea Tachezy: O růži, která nechtěla spát. Ďalšia knižka, ktorá má pomôcť deťom spať. Viac čoskoro na tomto blogu.

Tomi Ungerer: Pán Mesiac. Recenzia tu.

Elena Ferrante: Pláž v noci. Ak rozmýšľate nad týmto titulom kvôli autorke, radšej si ho najprv prelistujte v kníhkupectve/knižnici. Mňa Pláž v noci nezaujala.

Tomi Ungerer

O nočnej oblohe

Sara Gilling: Hviezdna obloha. Encyklopédia z vydavateľstva Albatros pre každé dieťa, ktoré sa zaujíma o hviezdy. Recenzia tu.

Pipasík: Stela. Vyšívání. Vyšite si súhvezdia svietiacou niťou. Recenzia tu.

Mizielińskí: Tu žijeme. Encyklopédií o vesmíre je viac, autori Mizielinskí sú zárukou kvality. Recenzia tu.

Stephen a Lucy Hawking: séria Gregorove vesmírne dobrodružstvá.

Ulf Stark: Keď mi ocko ukázal vesmír. Vtipná obrázková knižka.

O baterkách alebo knihy, ktoré svietia

Kompaníková Klímová

Monika Kompaníková, Veronika Klímová: Koniec sveta a čo je za ním. Dizajnérka Mária Rojko sa pohrala s predsádkou knihy. Keď do nej vložíte baterku (mobil), je z nej vysvietený panelák. 🙂 Viac o knihe napísala Alžbeta z Pampúcha tu.

Edícia Posvieť si na to. Knihy, ktoré si podsvecujete baterkou. Pre celkom malé deti; je tu minimum textu.

Hervé Tullet: Book of shadows. Aj na túto knižku budete potrebovať baterku, pretože Book of Shadows sa nečíta, ale premieta na stenu! 🙂

HORTENZIA A TIEŇ (Natalia a Lauren O’Hara) – recenzia

Natalia a Lauren O’Hara sú dve sestry z Manchesteru, ktoré si vraj od detstva spolu čítajú, vymýšľajú príbehy, kreslia – a teraz spoločne aj publikujú v najväčších svetových vydavateľstvách (Walker Books, Macmillan, Puffin, Thames & Hudson). Ich debut z roku 2017, Hortenzia a tieň, ma zaujal hneď od venovania: To our babička, with love and plum cake (najprv som čítala anglickú mutáciu). Je to jasné, autorky majú korene vo V4. 🙂

detail

Folklórne motívy

Asociáciu s babičkou nájdete aj v inšpirácii folklórom. V slovenskej mutácii knižky sa píše, že babička dvoch Angličaniek bola Češka, ale motívy nie sú české, ale ruské (dekorácie, pravoslávne kostoly, brezy, medveď, baranice zlodejov)… možno im čítala práve ruské knižky. V každom prípade oceňujem, ako dokázala Lauren O’Hara v modernej ilustrácii s citom zrecyklovať a pretvoriť folklórne prvky.

Kombinácia bielej a modrej mi pripomínajú starožitnú keramiku – ako keby si autorky spomínali na babičkin rodinný porcelán. 🙂 „Porcelánovými“ vzormi ilustrátorka vyzdobila steny domu, v ktorom Hortenzia žije. Vďaka tejto asociácii a studeným farbám ilustrácie pôsobia veľmi chladne. Nostalgickú atmosféru dotvárajú pochmúrne akvarely.

Prvá lekcia psychoanalýzy 🙂

Dej má klasickú rozprávkovú schému: hlavná postava urobí chybu, potom však zrazu celú situáciu uvidí v inom svetle a pochopí, že sa mýlila. Chybu napraví a tak dosiahne pravé šťastie.

Dejová línia sa teda nijako nevymyká klasickým pravidlám, ale aj malý čitateľ vycíti, že za príbehom je ešte nejaká iná, skrytá rovina. Malá Hortenzia neznáša svoj vlastný tieň, hanbí sa zaň a chce sa ho zbaviť. To je psychoanalytický archetyp tieňa ako vyšitý. 🙂 Tieň u Junga reprezentuje všetko, čo v sebe potláčame, čo na sebe nemáme radi a čo o sebe nechceme vedieť. Naša odvrátená tvár, ktorú nechceme ukazovať druhým a často ani sebe – agresivita, nenávisť, chamtivosť. Potláčanie myšlienok a emócií vedie k neurózam, preto je nutné, aby sa človek so svojím Mr. Hydeom zmieril, nepopieral jeho existenciu, bol autentický.

Hortenzii sa to podarí; pochopí, že jej tieň je vlastne užitočný, a naučí sa s ním spolunažívať. Možno s tým Hortenzia dokáže pomôcť aj vášmu dieťaťu. 🙂

Netreba, samozrejme, čakať, že by detská kniha ako Hortenzia a tieň mohla dosiahnuť kvality a hĺbku Bergmanovej Persony (kde režisér povýšil tieň na jednu z hlavných postáv). Psychoanalytickú interpretáciu, ktorú som popísala vyššie, v knihe nenájdete, ak ju tam vyslovene nehľadáte. Inými slovami, všetku nadprácu tu musí pri čítaní urobiť rodič sám. Ale stojí to za to.

Takéto knižky so skrytými psychologickými témami sú vždy dobrým odrazovým mostíkom k zaujímavým rozhovorom s deťmi, ale komu táto rovina nevyhovuje, môže ju odignorovať – príbeh sa dá čítať aj ako obyčajná rozprávka o dievčatku, tieni a zbojníkoch, kde dobro zvíťazí nad zlom.

Ako sa na správnu psychoanalytickú tému patrí, celý dej knihy sa odohráva akoby v polosne. Páčilo sa mi, ako sa ilustrátorka pohrala so zobrazením tieňa: ten sa naťahuje do šírky, predlžuje, skracuje, trasie, občas aj strojuje. Tým udrela na správnu strunu – všetci malí čitatelia presne vedia, aké môžu byť tiene strašidelné.

Keď sa Hortenzii podarí svojho tieňa zbaviť, stane sa tak v pološere budovy a počas zamračených zimných dní, keď ľudia a veci tiene naozaj nevrhajú. Aj to je stopa, že celý problém je len v Hortenziinej hlave. 🙂

Zbojníci

Tu by knižka podľa mňa mohla skončiť – stačilo by, keby témou bolo len vytváranie (krivenie) svojho sebaobrazu. Autorky sa však rozhodli vložiť do knihy ďalší motív – zbojníkov, teda strach z vonkajších hrozieb.

Maskovaní zbojníci Hortenziu prenasledujú od prvej strany (ja som si to všimla až pri druhom čítaní :)), ale vlámať k nej do domu sa odvážia až vtedy, keď nemá svoj tieň. Ten sa nakoniec predsa len zjaví. Berie na seba rôzne podoby a tým odplaší čudných zbojníkov, ktorí si na úteku cez les svietia baterkami. Hortenzia sa svojmu tieňu poďakuje za záchranu, zmieri sa s ním a odvtedy sú nerozlučnou dvojicou.

Preklad

Alebo „párikom snov“, ako úplne nevhodne preložili prekladatelia. Ďalší nezmysel: keď Hortenzia pochopí, že tieň ju chránil, hovorí mu: „You stretched for miles to show how far I can go“. Preklad: „natiahol si sa vždy tým smerom, kam viedla cesta“ – čo je logický nezmysel a ani v obraznej rovine mi to nesedí. Slovenský preklad ma zarazil aj na viacerých iných miestach a niekedy sa nečíta úplne plynule. To ide na vrub prebásneniu do slovenčiny. Staršia zo sestier, Natalia, ktorá študovala angličtinu na Oxforde a v Cambridge a v projektoch so svojou sestrou zodpovedá za textovú časť, totiž vyrozprávala príbeh vo veršoch.

Hľadanie zbojníkov

Sestry O’Harové chceli ozvláštniť knihu malou search-and-findovkou. Takmer na každej dvojstrane preto nájdete miniatúrneho smiešneho zbojníka. Skúste ich hľadať v tomto videu:

Komu je kniha Hortenzia a tieň určená

Deťom od päť rokov. Ak knihu nebudete využívať na „terapeutické“ účely, tak pokojne aj od štyroch, knižka nie je strašidelná. Neodporúčam na samostatné čítanie. Dieťa by sa tak ochudobnilo o diskusiu, z ktorej môže vzísť veľa zaujímavého a užitočného.

Vydavateľstvo Verbarium sa nebojí ťažkých tém, ak ich autori vedia deťom podať primerane veku a zaujímavým spôsobom. Pozrite si tiež moje recenzie knižiek Sofia a tekvička, Pán mesiac, Dievčatko Momo a stratený čas.

Natalia a Lauren O'Hara

Titul Hortenzia a tieň vyšiel v roku 2021 vo vydavateľstve Verbarium, ktoré mi venovalo recenzný výtlačok. Má 34 strán a rozmer 212 × 285 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. V Maďarsku. Kúpite napríklad na webe vydavteľstva alebo v Martinuse.

Kniha vyšla v roku 2018 aj v češtine pod názvom Hortenzie a stín v mikrovydavateľstve Bilitera.

HLAVA V HLAVĚ. Druhé, větší a chytřejší vydání. (David Böhm a Ondřej Buddeus) – recenzia

Netuším, ako vznikala Hlava v hlavě, ale predstavujem si, že spolupráca Davida Böhma s Ondřejom Buddeusom musela pripomínať súťažný duel v hovorení vtipov. Porovnajte si (nemastnú-neslanú) knižku Babi, ty máš nápady, kde Böhm ilustroval text Blanky Čapkovej, s explóziou kreativity v tituloch Hlava v hlavě, Proč obrazy nepotřebují názvy alebo najnovšie aj Tvary a patvary. Ja viem, že kvalitu ilustrácií určuje aj lehota na tvorenie, pláca, zakrivenie časopriestoru a čojaviemaké iné faktory, ale Davidovi Böhmovi jednoznačne sedí spolupráca s podobne bláznivými autormi.

Magnesia Litera, Zlatá stuha a Jugendliteraturpreis za skupinový brainstorming

Output dua Böhm-Buddeus preto viac ako čokoľvek iné pripomína skupinový brainstorming – chaotický, neorganizovaný, surový a necenzurovaný, rozlietaný všetkými smermi, nedokončený, neučesaný, žánrový ultramišung, neberúci ohľad na čitateľa ani na žiadne pravidlá. A presne také knihy milujeme najviac!

A nielen my. Hlava v hlavě zbiera od prvého vydania v roku 2012 cenu za cenou (Magnesia Litera, Zlatá stuha, najkrajšia detská kniha roka). Nemecký preklad Kopf im Kopf bol nominovaný na nemeckú Jugendliteraturpreis 2017.

Nečítať pred spaním!

Böhm a Buddeus sa jednoducho zabávajú a do tejto zábavy vás vtiahnu so sebou. Rozhodne túto knihu nečítajte pred spaním! 🙂 Veľkú časť letných prázdnin boli moje deti preč z domu, ale keď som bola s nimi, chodili spávať o pol jedenástej. Kvôli Hlave v hlavě sa nám vždy predĺžilo večerné čítanie aspoň o polhodinu, hoci nikdy sme nestihli prečítať viac ako len zopár strán, niekedy len jednu. Zakaždým nás zdržali hry, ktoré sme si sami vymysleli a ktoré sme sa v tej chvíli potrebovali nutne zahrať. 🙂 Hry s „hieroglyfmi“ – tak autori nazvali mnemotechnickú pomôcku na ľahšie zapamätávanie čísel – sa moje deti hrajú aj po niekoľkých mesiacoch:

0 – mláka; 1 – smrek; 2 – labuť; 3 – ústa; 4 – loď; 5 – tučný človek; 6 – čerešňa; 7 – nos; 8 – okuliare; 9 – žaba.

„Kdybys potřebovala rychle doktora, volej „pod smrkem dva tlouštíci“.

Kdybys potřebovala rychle hasiče, volej „pod smrkem je tlouštík v louži“.

Kdybys potřebovala rychle policistu, volej „na smrku je tlouštík s brýlemi“.“

recenzia
Komiks z Austrálie je hore nohami, lebo tam žijú Protinožci. 🙂

Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí

Je mi jasné, že tento neučesaný, surový brainstormingový efekt myšlienkovej mapy je štylizovaný a vopred vypočítaný. Ale na inšpiratívnosti to knihe nijako neuberá. Práve naopak, pre čitateľa je to ako výzva popasovať sa s textom: keď hovorím, že naňho autori neberú žiadny ohľad, myslím tým, že im je úplne jedno, ako ten naloží s tým, čo mu ležérne podhodia. Krátka dada básnička uprostred faktov z neurológie? Brankár Hašek vedľa hnutia Anonymous? Frazeologické a etnografické okienko vedľa (mierne) hororového komiksu, ktorý je navyše hore nohami (lebo sa odohráva v Austrálii)? Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí (niekedy aj doslova, skladacích vložených plagátov je tu fakt veľa). Ale vždy to bolo niečo, čo mojim deťom vnuklo podobne bláznivý nápad ako autorom.

Tvorcovia sa nesnažia „naladiť na detskú dušičku“ ani predžuť nestráviteľný obsah všelijakými návodmi, usmerneniami, pomocnými otázkami, cvičeniami, vsuvkami, poznámkami – nič také tu nie je. Toto nie je učebnica, z ktorej sa bude skúšať. Je normálne niečomu nerozumieť. A gúgliť. My sme si na nete hľadali napríklad tento zvláštny domček prezývaný Face House japonského architekta Kazumasu Yamašita.

Z Hlavy v hlavě vás nebudú skúšať

Knižka je plná takýchto bizarností (kladú si napríklad otázku, či už si boxeri niekedy dali vzájomne K.O. Odpoveď: áno, dali. :)). Žiadny ucelený výklad nečakajte – veď ako by aj autori mohli podať v jednej publikácii základy neurológie, psychológie, etnológie, umenia, sociológie, lekárskej a športovej vedy, etiky, filozofie? Veľavravný detail, ktorý hovorí za všetko: pod maskou astronauta z misie Apollo 11 na strane 65 sa neskrýva Neil Armstrong ani Buzz Aldrin, ale ich tretí spolupasažier Michael Collins. Kým sa jeho slávni kolegovia prechádzali po Mesiaci, Collins ich čakal v materskej lodi krúžiac po obežnej dráhe Mesiaca – niekto ho nazval najosamelejším človekom vo vesmíre.

Obsah je nesystematický, pretože cieľom autorov nie je poúčať, ale inšpirovať. Hlava v hlavě je jedna z tých vzácnych detských kníh, kde autori schválne prehodia väčšiu časť aktivity na plecia čitateľov. Rovnako ako pre Klapy klap (recenzia tu), Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu), aj tu platí, že táto knižka je tým, čo si z nej urobíte. Ak viete oceniť tento typ čitateľskej slobody, Hlavu v hlavě budete milovať.

To však neznamená, že by tu neboli pasáže, pri ktorých si čitateľ oddýchne a kde si vystačí aj s pasívnym prijímaním. Mojim deťom sa napríklad veľmi páčila pasáž o uspávacom gombíku – keď chce boxer súpera knokautovať, snaží sa ho trafiť do brady a tým ho uspať. Dozvedeli sme sa tiež, že slovo brýle je pochádza od názvu polodrahokamu beryl. Keď sa vybrúsil, fungoval ako lupa. Hlava v hlavě rozšírila informáciu, ktorú sme mali z knihy 100 faktov o ľudskom tele: uši a nos nám rastú celý život, pretože sú z chrupavky a tá sa musí obnovovať, inak by nás kĺby vydraté na kosť boleli. Problém je, že chrupavka v nose ani ušiach sa nemá ako vydrať, preto sa neustále zväčšuje. A ilustrátor nezabudol veľavravným obrázkom pripomenúť, na čo sa máme v starobe pripraviť. 🙂

Hravé ilustrácie a knižný dizajn

Doteraz som nehodnotila ilustrácie. Nie je to preto, že by David Böhm v tejto knižke hral druhé husle. Naopak, jeho prínos je zásadný. Ilustrácie sú neoddeliteľné od textu, sú textom a fungujú aj celkom samostatne. Ako napríklad siluety tvárí, v ktorých máte spoznať známych futbalistov (ja som identifikovala Maradonu, Zlatana Ibrahimoviča, Ruuda Gullita). A vedľa nich svieti fotka známej spackanej busty Ronalda. 🙂

Ak poznáte Velkú knihu čůrání, Doktora Racka alebo iné pôvodné detské knižky zo skvelého vydavateľstva Labyrint, máte približnú predstavu, akú bláznivú zábavu môžete čakať od tohto titulu. Keď Hervé Tullet vytvoril vlastný žáner knižkohry (recenzia tu), v niektorých kníhkupectvách tejto kategórii iste venovali vlastnú poličku. A na nej by čestné miesto mal mať titul Hlava v hlavě.

Diera, ktorou hľadíte do minulosti. 🙂

To, že sme z knižky nadšení, neznamená, že sa nám páčila od A do Z. Na mnohých vtipoch a dada básničkách sme sa vôbec nezasmiali – ale nikomu to nevadilo. Deti také stránky rýchlo otočili, lebo vedeli, že na ďalšej ich čaká niečo úplne iné.

Na záver sa ešte musím pristaviť pri knižnom dizajne a práci s papierom. Aj tu vidieť, že autori programovo narúšajú všetky pravidlá. Uprostred stránky 115/116 je jedna veľká diera, ktorou hľadíte do minulosti / do budúcnosti (teda na predchádzajúcu/nasledujúcu stranu). 🙂 Rovnako hravo tvorcovia pristupujú aj k formátu strán. Keď sa im to hodí, vložia do knižky plagát veľkosti A3. V „kapitole“ o maskách je zase každá druhá strana zrezaná na polovicu – ako maska, ktorá prekrýva tvár a ktorá sa dá jednoducho zložiť. Mojim deťom sa táto časť veľmi páčila. Masky nosia/nosili kovboji, aby sa chránili pred prachom; ženy v niektorých moslimských krajinách, aby sa chránili pred pohľadmi; lekári, aby nechtiac nenakazili svojich pacientov; brankári, aby sa vyhli zraneniu; a tiež zápasníci mexického bojového štýlu lucha libre, aby zakrývali svoju identitu; a, samozrejme, Fantomas!

Komu je kniha Hlava v hlavě určená

Napriek tomu, že my sme si ju čítali po večeroch, neodporúčam sa do nej púšťať vtedy, keď ste unavení.

Textu úplne porozumejú deti až od 8-9 rokov, ale k tejto knihe sa zaručene pozbieha celá rodina, od škôlkarov po dospelých.

V žiadnom prípade ju deťom nedávajte na samostatné čítanie – ukradli by ste jej celý šarm. Práve naopak, čím viac hláv si ju spoločne číta, tým väčšia zábava je zaručená.


Knihu Hlava v hlavě. Druhé, větší a chytřejší vydání vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Labyrint, ktoré mi venovalo recenzný výtlačok. Kniha má rozmer 198 × 255 mm a 136 strán + 40 strán rozkladacích príloh. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli.

ZACHARIÁŠ A STUDENÁ VODA (Daniel Rušar, Adela Režná) – recenzia

Daniel Rušar je podľa informácií z internetu lektor osobnostného rozvoja a inštruktor metódy otužovania podľa Wima Hofa. Pred pár rokmi objavil trh s motivačnou literatúrou pre deti a zjavne sa mu tam zapáčilo 🙂 (Malý Panda, Tato a mesiac; Strakáč a Tíoni; Kamzíkův velký skok; Vlk a tma; Datel a slabihoudek). Autor malých čitateľov v krátkych príbehoch nabáda, aby prekonali strach, hanbu, pohodlnosť, predsudky okolia, smútok za neprítomným rodičom, viac si verili a podobne. Minulý rok vydal dokonca knižku o otužovaní: Zachariáš a studená voda.

Keď sa povie motivačná literatúra pre dospelých, vždy mi napadne, že zase ide niekto páchať násilie na aplikovanej psychológii. Tomuto „žánru“ sa vyhýbam oblúkom (no dobre, Miláčik, neumyješ riad? (recenzia tu) sa asi tiež dá nazvať motivačnou literatúrou :)). Ale keďže si každé leto dávam záväzok, že tento rok už naozaj začnem deti otužovať chladnejšou vodou, ale nikdy nám to nevydrží dlhšie ako do prvej virózy, povedala som si, že dám knižke Zachariáš a studená voda šancu.

Obleč sa, ochorieš

Najprv obsah: chlapec Zachariáš z výletnej lode zazrie plavca, ktorý v chladnom počasí (koniec jesene, miernejšia zima?) pláva hlboko v mori. Okolo neho lietajú čajky a alky. Chlapca tento plavec tak fascinuje, že sa začne sám otužovať. To sa nepáči jeho rodičom ani starým rodičom (obleč sa, ochorieš), a keď začne bosý behať po snehu, vyčítajú mu to už aj jeho spolužiaci. S otužovaním tak nakoniec prestane.

Po ročnej pauze ho však studené jazero zláka znova a prvýkrát si v ňom zapláva. Jeho otec zase protestuje, ale chlapec ho poprosí, aby mu jednoducho veril, a znova sa začne postupne otužovať. Keď je pripravený aj na zimné plávanie, na breh ho chodí povzbudzovať celá rodina. Chlapec sa však už naučil nevnímať ich slová, preto ich nepočuje ani teraz. Nakoniec sa ľadovým medveďom stane aj jeho otec. Zachariáš mu vysvetlí, že stačí, ak bude mať silnú vôľu a bude ignorovať, čo mu vravia ostatní. A ešte potrebuje niekoho, kto mu bude veriť.

Ako dlho vydrží malým otužilcom motivácia?

Dokáže táto kniha motivovať deti, aby sa začali otužovať? Asi áno, deti sa ľahko nadchnú pre čokoľvek a pohľad na ľudí ponárajúcich sa do ľadovej vody je naozaj fascinujúci. V deň, keď sme si čítali túto knižku, sa dcéra bez protestov nechala osprchovať chladnejšou vodou. 🙂

Vydrží im motivácia dlhšie ako pár dní? Pochybujem. Tým mojim určite nie. Motiváciu by mohli podporiť nejaké informácie o tom, čo sa pri otužovaní v tele deje (endorfíny, cytokíny atď.). Na StartLabe, kde si autori zháňali podporu, sa objavila informácia o hnedom tuku. Nič také však v knižke nie je. Dnes je pritom bežné, že sa do beletrie zamiešajú fakty k téme, obzvlášť v prípade motivačnej literatúry, ako je Zachariáš a studená voda. Škoda, bola by to pridaná hodnota. Obzvlášť keď sa Daniel Rušar hrdí, že je certifikovaným inštruktorom metódy Wima Hofa.

Čo je ešte horšie, Rušar deti nepriamo nabáda, aby sa otužovali v ľadovej vode. Súdiac podľa tohto článku na SME to odborníci u detí naozaj neodporúčajú.

Tu je pasáž tohto článku s veľavravným názvom:

Netúžte mať z detí ľadové medvede

„Ak si dieťa osvojí zásady otužovania, zostanú s ním aj s pribúdajúcim vekom, no existujú aj techniky, ktoré nie sú pre deti vhodné, napríklad zimné plávanie. Členstvo v klube ľadových medveďov teda deti nezískajú.

„Je nesporné, že deťom otužovanie v miernej forme môže byť veľmi prospešné. Je len otázne nájsť vhodnú mieru. Otužovanie, ktoré robíme my dospelí, je pre dieťa dosť tvrdé. Ak niekto z našich členov otužuje vlastné deti, je to len na ich zodpovednosti,“ hovorí Peter Kleinert, predseda občianskeho združenia Slovenské ľadové medvede, ktoré sa venuje predovšetkým otužileckému plávaniu v Dunaji.

[…]

Ani dlhoročná otužilkyňa Andrea Ostrihoňová, bývalá predsedníčka najstaršieho združenia otužilcov OZ Ľadové medvede Bratislava, si nemyslí, že by ponáranie detí do ľadovej vody jazier či riek bolo pre ne osožné. Keď má voda desať stupňov, aj vzduch je studený a dieťa sa môže ľahko podchladiť.

„Deti nemajú ukončenú termoreguláciu, taký mladý organizmus to môže skôr poškodiť. Treba ich radšej vystavovať chladnému vzduchu, neprekurovať miestnosti a sprchovať v studenej vode,“ radí.“

Ilustrácie

Ilustrácie Adely Režnej… pre mňa not great, not terrible. Oveľa viac sa mi po ilustrátorskej stránke páči Háro. Nápad ilustrovať knižku s témou vody (takmer) monochromaticky, studenou modrou farbou, asi nie je úplne originálny, ale výborne sa hodí k téme otužovania. Je dosť možné, že vás pri pohľade na modrosivé jazero a ľadových medveďov strasie od zimy. 🙂

My sme si knihu prečítali len raz a viac sa k nej deti nechceli vrátiť, nezaujala ich. Otužilci z nich teda asi ani tento rok nebudú. 🙂

Komu je kniha Zachariáš a studená voda určená

Deťom od 4 rokov.


Kniha Zachariáš a studená voda (slovenská i česká mutácia) vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Selves. Má 40 strán a rozmer 241 × 171 mm.

PÁN MESIAC (Tomi Ungerer)

Ako som písala v článku o knižke Kriktor, Tomi Ungerer sa systematicky snažil narúšať všetky možné konvencie. V titule Zloty napríklad za chorou starou mamou cez les nechodí Červená čiapočka, ale na motorke za ňou jazdí dievčatko Zloty v žltočervenej helme. Vtipné a nie náhodné sú aj mená ďalších postáv, malého obra a obrovského škriatka: Kopek a Samowar. 🙂

To, čo bolo v čase vzniku autorových prvých kníh revolučné, sa však medzičasom stalo mainstreamom. Má ešte význam vydávať jeho šesťdesiat rokov staré diela? Deti nie sú dospelí, nebudú čítať nejakého autora len preto, že dostal cenu Hansa Christiana Andersena (ktorá sa považuje za nobelovku za detskú literatúru). Má ešte Ungerer čo ponúknuť dnešným deťom? Tl,dr odpoveď: jednoznačne áno.

Aj Pán Mesiac sa v šesťdesiatych rokoch čítal inak ako dnes. Hoci dnešní čitatelia tohto titulu možno vnímajú o jednu dimenziu menej (vesmírne preteky), hlavná myšlienka diela je nadčasová. Tomi Ungerer sa vysmieva z dospelých, ktorí stále po niečom túžia, ale šťastie nespoznajú, ani keď ho majú na dosah. Na všetko reagujú naučeným spôsobom, agresívne a sebecky.

Dej

Pán Mesiac z diaľky pozoruje tancujúcich ľudí. Cíti sa osamelý a rád by sa zúčastnil na ich zábave. Keď okolo neho preletí kométa, chytí sa jej chvosta a pristane na Zemi. Veľký hrmot pristávajúcej kométy zalarmuje množstvo ľudí: hasiči sa chystajú hasiť, vojaci brániť svoje územie pred nepriateľom, fotograf fotí a zmrzlinár využije, že na Mesiac sa príde pozrieť množstvo divákov. Politici a armáda votrelca uväznia. Keď sa Mesiac dostane do poslednej štvrtiny, podarí sa mu prepchať cez mreže a ujde. Cestou sa kochá lesnými kvetmi a zatancuje si na karnevale. Nikto ho nespozná, všetci si myslia, že je za Mesiac len prezlečený.

Nakoniec sa dostane na hrad, na ktorom býva starý vedec. Ten sa celý život snaží zostrojiť stroj, ktorým by vyletel na Mesiac (vo filmovej verzii je aj celkom jasný odkaz na Armstronga na Mesiaci). Keď sa mu to konečne podarí, je na taký let príliš starý a obézny. Namiesto seba teda pošle na Mesiac pána Mesiaca, s ktorým sa skamarátil. Ten sa s radosťou vráti do svojej samoty – na Zemi by ho nečakalo nič dobré.

Pán Mesiac je určený deťom, ktoré neodmietnu príbeh len preto, že ho na prvýkrát celkom nepochopia. Je to jedna z najlepších obrázkových kníh, ktoré u nás v poslednej dobe vyšli. Aj bez toho, aby deti vedeli presne rozkódovať každý symbol, určite na nejakej úrovni – aj vďaka odvážne farebným ilustráciám – rozumejú hlavnému posolstvu.

Ambasádor detstva

Toto posolstvo – humanizmus, pacifizmus – je v podstate banálne, ale v Ungererovom prípade to nie sú len prázdne frázy. V detstve zažil druhú svetovú vojnu na vlastnej koži a z pohľadu Alsasa, ktorý bol pred vojnou Francúzom, počas vojny Nemcom (po nemecky sa musel naučiť za pár týždňov) a po vojne zase Francúzom, musela byť táto skúsenosť ešte absurdnejšia. Preto celý svoj život zostal pacifistom a politickým aktivistom. Rada Európy ho menovala za svojho ambasádora pre témy týkajúce sa detstva a vzdelávania.

Ungererov humanizmus a silný odpor k vojne cítiť aj v Pánovi Mesiacovi. Mesiac tu nie je len symbolom šťastia a nekomplikovaného detského prežívania. V čase, keď kniha vznikla, sa nevinný astronomický útvar stal epicentrom boja dvoch superveľmocí v studenej vojne. To všetko je v tejto kultovej detskej knihe.

V šesťdesiatych rokoch, keď bol Jurij Gagarin hrdinom dokonca aj na Západe, dve významné svetové osobnosti považovali za potrebné detským čitateľom jednoduchým jazykom ukázať, že vesmírne preteky sú len alternatívnym vojenským bojiskom a ich pravé dôvody nemusia byť také vznešené, ako prezentujú politici. Tou druhou osobnosťou bol Umberto Eco a jeho knižka o dobývaní vesmíru (okrem iného) má názov Tri príbehy. Je zaujímavou zhodou okolností, že oba tituly, Pán Mesiac i Tri príbehy, vyšli v slovenčine v rozmedzí niekoľkých mesiacov.

Komu je kniha Pán Mesiac určená

Deťom od 4-5 rokov.

Tomi Ungerer

V roku 2012 vytvoril Stephen Schesch 1,5-hodinovú animovanú adaptáciu kultovej knihy Pán mesiac. Stihol to ešte pred Ungererovou smrťou, takže autor predlohy v nej aj účinkuje.


Knihu Pán Mesiac vydalo vydavateľstvo Verbarium v roku 2020. Má 36 strán a rozmer 200 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. v Maďarsku. Titul si môžete kúpiť tu.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

ATLAS PSOV PRE DETI / ATLAS PSŮ PRO DĚTI (Jana Sedláčková, Štěpánka Sekaninová, Marcel Králik)

Tento týždeň sa mi jedna majiteľka krásneho pudlíka posťažovala, že ceny psov počas pandémie prudko stúpli. Infláciu ich hodnoty (hm, je to dosť čudné hovoriť o živých bytostiach v ekonomických kategóriách 🙂 ) potvrdzuje aj úspech Atlasu psov pre deti. Hoci vyšiel len pred rokom, v Albatrose už museli pripraviť dotlač.

Kniha sa nestala bestsellerom len kvôli výbornému načasovaniu a téme, ktorú milujú všetky deti. Je to vydarená kombinácia informatívnosti (v heslách o jednotlivých plemenách) a zábavného čítania (vo fiktívnych novinových článkoch o odvážnych, šikovných a známych psíkoch). Na konci by sa ešte hodil register plemien, keď si napríklad akútne potrebujete zistiť, aká inteligentná je čivava. 🙂

Atlas psov pre deti

Komu je Atlas psov pre deti / Atlas psů pro děti určený

Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, táto kniha nie je určená celkom malým deťom. Autori občas používajú zložitejšie gramatické konštrukcie alebo výrazy a počítajú s tým, že čitateľ už má celkom slušný rozhľad. Navyše „novinové prílohy“ sú písané z perspektívy psích novinárov, takže menšie deti sa v tom môžu trochu strácať. Na samostatné čítanie je atlas vhodný asi až od 9-10 rokov. Ak vám nevadí, že budete dieťaťu musieť veľa vysvetľovať alebo nahrádzať niektoré vety vlastnými slovami, môžete, samozrejme, čítať aj s menšími deťmi. Albatros odporúča od 6 rokov.

V prvom rade je však kniha určená rodinám, ktoré si vyberajú vhodného psíka do domácnosti. Atlas psov je naozaj atlasom psích plemien. Pri každom z nich je uvedená krátka charakteristika povahy, pôvod, prípadne iné zvláštnosti. Inteligencia, poslušnosť a stráženie sa hodnotia počtom labiek (maximum je 5 labiek). 🙂 Zakaždým sa uvádza aj to, či je pes rodinný typ, nakoľko je aktívny, či veľmi šteká a ako by malo vyzerať jeho bývanie.

Atlas psov pre deti

Psí Nový čas

To sú všetko veľmi užitočné informácie, keď zvažujete, aké plemeno sa k vám bude hodiť najlepšie, ale moje deti už po čase čítanie o psích rasách trochu prestalo baviť – a to psíkov milujú. Tak sme niektoré encyklopedické pasáže preskočili. Zato Psie listy – noviny písané psíkmi – sme nevynechali ani jedny. Psie listy by sa mohli volať aj Psí Nový čas, lebo sú to vlastne príbehy psích celebrít (psov zo známych filmov alebo takých, ktoré sa preslávili niečím výnimočným). 🙂

Často sú to príhody psíkov, ktoré zachránili nejakého človeka pred istou smrťou, ako napríklad zlatá retríverka Kelsey, ktorá celú jednu silvestrovskú noc ležala na svojom pánovi, aby ho zahrievala, lebo ten sa pre úraz chrbtice nemohol pohnúť. Labradorský retríver Swansea Jack dokonca v priebehu rokov zachránil až 27 topiacich sa ľudí. Husky Balto ich možno zachránil ešte viac, keď napriek hroznému počasiu dokázal dopraviť vakcínu do aljašského mesta, v ktorom sa šírila epidémia záškrtu.

Atlas psov pre deti

Prečo psík hľadí do gramofónu

Jedným z najdojímavejších je príbeh kríženca Jacka Russela hľadiaceho do gramofónu, ktorý sa stal predlohou známeho obrazu. Pôvodne psík Nipper patril bratovi autora obrazu Francisa Barrauda:

„Nippera, pravdepodobne kríženca Jack Russell teriéra, sa ešte ako nešťastného a opusteného šteňacieho tuláčika ujal brat autora obrazu, Mark Barraud. Každý večer vďačný pes a spokojný muž sedávali pri jednom z prvých gramofónov a sústredene počúvali hudbu. Šťastie tých dvoch však malo, bohužiaľ, krátke trvanie. Po troch spoločných rokoch, v roku 1887, Mark náhle zomrel a Nipper opäť osirel.

Nejaký čas býval spolu so starým gramofónom u Francisa a práve tam si maliar všimol, že zakaždým, keď fonograf spustí, zviera stuhne, znehybnie, a takmer v tranze nazerá do ústia zvukovej trubice prístroja. Akoby čakalo, že sa Mark sčista-jasna objaví a ich život sa vráti do starých koľají.“

Zdroj: Albatros

Hačikó nesmie chýbať

Ak by sa náhodou našiel niekto, kto ešte nepočul o Hačikovi, môže si o ňom prečítať v tejto knihe. V Atlase psov sa spomína aj iný psík, teriér Bobby, ktorý mal rovnaký osud. Keď zomrel jeho pán, nepohol sa z jeho hrobu celých 14 rokov. Prežil vďaka tomu, že mu tam ľudia nosili jedlo. Nakoniec mu, presne ako Hačikovi, postavili aj sochu.

Píše sa tu tiež o psíkoch známych ľudí – o plemene korgi, ktoré obľubuje britská kráľovská rodina; spoločníkovi Márie Antoinetty alebo o farbiarovi Donnchadhovi, ktorý zachránil škótskeho kráľa.

Paul McCartney dokonca svojej bobtailke Marthe zložil aj pesničku Martha My Dear. 🙂

Aký pán, taký pes: Freudov pes vraj dokázal vycítiť náladu pacientov

Svojich domácich miláčikov mal aj Sigmund Freud. Obľúbil si hlavne čau-čauku Jofi pre jej mimoriadne schopnosti. Vedela vraj vycítiť, akú má pacient práve náladu. Ak bol pokojný, sadla si k nemu. Ak pociťoval úzkosť, sadla si ďalej. 🙂 Okrem toho Freudovi vždy presne po 50 minútach ukázala, že čas na daného pacienta vypršal.

Neuveriteľné schopnosti mal aj kríženec samojeda a huskyho Zander, ktorý dokázal vyňuchať vlastného pána v tri kilometre vzdialenej nemocnici!

V skratke, autorky knižky sa veľmi snažili, aby bol text nielen informatívny, ale aj zaujímavý. Nielen dojímavými, šokujúcimi príbehmi psej vytrvalosti a oddanosti v rámci „novinovej prílohy“, ale aj odľahčeným a často aj celkom vtipným štýlom. Presne preto milujeme knižky z českého vydavateľstva B4U (recenzia tu, tu a tu). 🙂

Moje deti popri peruánskom a mexickom naháčovi a basendžim (jediné plemeno, ktoré nevie štekať, zato sa vie smiať a jódlovať) najviac pobavil tento príbeh o kólii Railway Bob. Bob strávil celý svoj život cestovaním po Austrálii:

„Iste si teraz vravíte, že musel mať ten šťastlivec Bob celkom dobrodružného pána. Ale to ste na omyle. Kóliák Bob cestoval sám. Jednoducho jedného dňa svojho majiteľa opustil a na svojom úteku sa pridal k ľuďom, ktorí ho neomylne doviedli až na stanicu. V tej chvíli sa tiež začala Bobova veľká vlaková láska. Hoci ho dobré duše trikrát dopravili domov, od svojich deviatich mesiacov už jazdil psí dobrodruh nepretržite naprieč Južnou Austráliou a k pánovi sa nevrátil.“

NEcyklopédia

Ako ilustrovať detské encyklopédie v časoch Googlu? Treba sa ešte držať starého pravidla, že encyklopédie a ich ilustrácie musia byť maximálne informatívne? Ilustrátor Atlasu psov na túto poučku rezignoval (preto podnadpis Necyklopédia) a plemená nevyobrazil veľmi realisticky. Usmievavé psíky sú ňuňuňu, ale všetky vyzerajú veľmi podobne. 🙂 Podľa tejto knižky teda írskeho vlkodava od bradáča neodlíšite. Ak vám neustále gúglenie skutočnej podoby jednotlivých plemien vadí, poobzerajte sa radšej po podobnom titule pre dospelých. My sme gúglili a oplatilo sa. Moje deti začali rozoznávať množstvo plemien a v pexese psích rás proti nim žiadny dospelý nemá šancu. 🙂


Kniha Atlas psov pre deti vyšla vo vydavateľstve B4U (patrí pod Albatrosmedia) v roku 2020 ako preklad z češtiny (originálny názov: Atlas psů pro děti). Má 120 strán a rozmer 230 x 290 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť v Martinuse alebo na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo, ale môj názor na titul to, dúfam, neovplyvnilo. Snažím sa zachovať si svoj kritický pohľad. 🙂

MAĽOVANÉ DEJINY BRATISLAVY (Pavel Dvořák) – recenzia

Už prvý pohľad na knižku – odhalené a zaoblené hrany dosiek, netradiční ilustrátori – napovie, že vydavateľstvo si na nej dalo záležať. Netradičnými ilustrátormi sú deti, presnejšie žiaci umeleckých škôl. Keďže súčasná estetika detskej kresbe praje, nepôsobí to nijak nepatrične. Práve naopak, čudovala som sa, aké krásne diela dokázali malí výtvarníci vytvoriť (pod pedagogickým vedením). Niektoré z použitých výtvarných techník sme doteraz nepoužívali (perforácia špendlíkom), takže nás hneď zasvrbeli prsty, že ich musíme vyskúšať. 🙂 Pri naozaj veľkorysom priestore, ktorý ilustrácie dostali, sú Maľované dejiny Bratislavy tak trochu aj sprievodcom výtvarnými technikami.

V Bratislave sa všetci potkýnajú o žraločie zuby

Pri takomto VIP autorovi je však hlavným lákadlom, samozrejme, text. Bratislavčan Pavel Dvořák o dejinách hlavného mesta občas rozpráva v prvej osobe a spomína vlastné zážitky (bombardovanie mesta) i zážitky svojich známych, takže čitateľ nadobudne pocit, že v Bratislave sa všetci potkýnajú o žraločie zuby či iné vykopávky. Ako Dvořákovi známi, ktorí našli na Devínskej Kobyle stavec veľryby. Ako pán z Rusoviec, ktorý pri oraní v záhrade našiel bohato zdobenú dôstojnícku rímsku prilbu. Ako bagrista, ktorý nevedomky odkryl celé starorímske mesto – Gerulatu.

Čo sme sa o Bratislave dozvedeli? Že Dunaj vznikol z ustupujúceho mora Thetys, ktoré sa tu kedysi rozlievalo. Že na Červenom kríži sa našli kosti mamuta a v Mlynskej doline mamutie kly. Lombardia, región na severe Talianska, dostal meno podľa severského etnika Longobardov (v preklade Dlhobradáčov), ktorí sa pri veľkom sťahovaní národov na čas usadili v Rusovciach.

Devín sa pôvodne volal Dovina – dievčina. Pomenovanie Tatári, Tartari (boli to vlastne Mongoli) zase pochádza zo slova peklo, pretože to boli krutí kočovníci. Slávny tatársky biftek vznikol tak, že Tatári, ktorí na koňoch aj spali a jedli, si dávali surové mäso pod sedlo. A po chvíli z neho mali fašírku. 🙂 Vtipný bol aj opis bojov s napoleonskou armádou. Bratislavský most napríklad dobylo vojsko v počte troch mužov. 🙂

Hitler a Eurovea

Bez najmenšieho preháňania môžem povedať, že náš vzťah k Bratislave sa po prečítaní Maľovaných dejín Bratislavy zmenil. Historické časti mesta zrazu ožívajú. Jakubovo námestie sa nám spája s prvým prešporským richtárom Jakubom. Pod Hlavným námestím sa zase skrýva cintorín, v minulosti tu bolo aj popravisko. Kat býval neďaleko, na Baštovej 7. 🙂 Pri pohľade na leva pred Euroveou si vždy spomeniem, ako ho okomentoval Hitler.

Maľované dejiny Bratislavy sú napísané rovnakým štýlom, aký poznáme z Dvořákových televíznych relácií. Chýba len jeho typická kožená bunda. 🙂 Niektorých historikov možno občas vyhodí zo stoličky, lebo Pavel Dvořák bol známy svojou záľubou v nie celkom overených domnienkach (nikdy však nezabudne dodať, že ide len o špekulácie), ale popularizátor vedy to bol prvotriedny. Bodaj by Slovensko malo viac takýchto autorov.

Slávne časy bratislavského hradu

Keďže tento týždeň sa v projekte Prečítané leto čítajú knižky o hradoch, z Maľovaných dejín vyberám pasáž o bratislavskom hrade:

„Jedného dňa pozvala Mária Terézia na domáci koncert Albrechta Tešínskeho, milého mladého muža, človeka vznešeného pôvodu, ale s prázdnym vreckom. Na koncerte sa zoznámil s Máriou Kristínou, najmilšou dcérou Márie Terézie, a mladí ľudia sa do seba zaľúbili. To sa stáva… Lenže kráľovské dcéry mali v tých časoch iné úlohy, ich sobáše boli predmetom vysokej politiky – Mária Kristína sa mala stať manželkou francúzskeho kráľa. S jej láskou to dobre nevyzeralo. A vtedy sa stala smutná vec. František Lotrinský, milovaný manžel Márie Terézie, nečakane zomrel a otrasená vdoda sa rozhodla, že svojej dcére dožičí manželstvo z lásky so sympatickým Albrechtom.

Keď sa mladý pár zosobášil, Mária Terézia vymenovala Albrechta za uhorského miestodržiteľa so sídlom v Bratislave, čo bola veľmi vysoká funkcia. Miestodržiteľ zastupoval v Uhorsku kráľovnú Máriu Teréziu, bol teda sám kráľom a ako kráľ musel žiť aj bývať. Mária Terézia dala preto prebudovať Bratislavský hrad. K hrubým múrom pristavala pohodlný palác, miestodržiteľskú rezidenciu Terezianum.

Z Bratislavy sa na pätnásť rokov stalo sídelné mesto kráľa. V hradnej zrkadlovej sieni sa konali audiencie, v šľachtických domoch i na Hrade koncerty, operné i divadelné predstavenia, plesy, karnevaly. Do Bratislavy prichádzali noví ľudia a stavali si paláce. Sem pravidelne chodila za dcérou aj Mária Terézia.

Až do dnešných dní sa zachovali doklady o zlatej bratislavskej ére.

Miestodržiteľský pár spájala láska k umeniu. Mária Kristína pekne kreslila a maľovala a spolu s manželom začala budovať obrovskú zbierku grafiky. Zhromaždili desiatky tisíc najrozličnejších medirytín. Zbierka jestvuje dodnes – je to viedenské Albertinum – a patrí medzi najslávnejšie umelecké zbierky na svete.

V rokoch 1775 až 1776 založili dnešný Sad Janka Kráľa v Petržalke, prvý, najstarší verejný park v Európe.“

Komu je kniha Maľované dejiny Bratislavy určená

Pavel Dvořák je Pavel Dvořák – rozpráva veľmi pútavo, ale jeho precízne vyjadrovanie nemusí byť pre celkom malé deti vždy stráviteľné. Preto odporúčam čitateľom zhruba od 8 rokov, tí by už s jeho slovníkom nemali mať väčšie problémy. My sme knihu objavili dávnejšie, keď mala dcéra necelých šesť, a s mojou pomocou text pochopila. Už vtedy ju veľmi zaujal. Akurát ma málokedy nechala dokončiť moje vsuvky, tak veľmi chcela, aby som čítala ďalej. 🙂

Na samostatné čítanie je kniha určená ešte starším deťom, ktoré majú aspoň základy z dejepisu. 39 kratučkých kapitol je skôr súborom anekdotických príbehov ako súvislým rozprávaním. Súvislosti (kedy, ako, prečo a na akom území vznikali a zanikali jednotlivé štáty) si musí čitateľ doplniť sám. Aj bez tohto backgroundu je to však stále veľmi zaujímavé čítanie.

Knižka je taká pútavá, že podľa mňa by nenudila ani deti, ktoré v Bratislave nebývajú. Čítanie odporúčam skoordinovať s výletmi na miesta, o ktorých sa tu píše. Veď kto by sa nechcel ísť pozrieť na pravekú skamenelinu obrích jeleních parohov na pilieri svätyne v Dóme sv. Martina. V Prírodovednom múzeu v Bratislave je sprístupnená dinosauria stupaj, ktorá sa našla vo Vysokých Tatrách.

RTVS o Maľovaných dejinách Bratislavy spravila reportáž.


Maľované dejiny Bratislavy vydalo Múzeum mesta Bratislavy v spolupráci s vydavateľstvom Rak v roku 2015 (dotlač v roku 2020). Má 215 strán a rozmer 160 × 225 mm. Vytlačili tlačiarne TBB, a.s., Banská Bystrica. Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

PREČÍTANÉ LETO 2021: o hradoch

Keby som hľadala v knižkách, ktoré som v detstve čítala ja, asi by som k tejto téme našla oveľa viac titulov. Moje deti už o princezničkách, rytieroch, báloch a hradoch veľmi nečítajú. Niečo sa však predsa len našlo. Tu je môj výber kníh k tohtotýždňovej téme projektu Prečítané leto hrady.

Žirafia mama (Alexandra Salmela, Martina Matlovičová). Alexandra Salmela píše aj o princeznách, drakoch a hradoch, ale klasické rozprávky to rozhodne nie sú.

The Story Orchestra. Swan Lake – v češtine Příběh ukrytý v notách: Labutí jezero. Dej sa čiastočne odohráva na hrade. Recenziu som pridala nedávno.

Mimi a Líza, 1. diel (Katarína Kerekesová, Katarína Moláková, Alexandra Salmela). Keď sa Líza príde na prvú návštevu k Mimi, stanú sa zajatkyňami Lízinho šaša v hrade z kociek.

Bratislava, čarovná metropola (Hvorecký, Čechová); Maľované dejiny Bratislavy (Pavel Dvořák); Chcete vidieť zlatú Bratislavu? (Štefan Moravčík, Martin Kellenberger) Vo všetkých troch knihách sa, samozrejme, píše aj o bratislavskom hrade.

Slovensko. Čo ti v škole nepovedia

Faktografia

Slovensko. Čo ti v škole nepovedia (Samo Marec). Recenzia tu.

Príbehy stavieb (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl). Recenzia tu.

707 slovenských hradov, zámkov, kaštieľov, panských sídel a pevností (Ján Lacika). Pre všetky rodiny, ktoré chodia na výlety po Slovensku.

Cesta časom (Peter Goes). Peter Goes nie je prvý, komu napadlo skombinovať search-and-findovky s náučným žánrom, ale jeden z najoriginálnejších. Cesta časom sú obrazové dejiny so stredovekými mestami, panovníkmi, vojakmi a hradmi.