AKO UMELCI VIDIA SVET (Katarína Kosánová, Andrea Gregušová, Nataša Štefunková) – recenzia

Deti v bežnom živote skoro každý deň zažívajú pocit, že niečomu nerozumejú. Preto sú istým spôsobom lepšie pripravené vnímať umenie ako mnohí dospelí. Nevyrušuje ich neistota v interpretácii toho, čo chcel autor dielom vyjadriť. Netrápia sa tým, že by mali vedieť odhaliť každý jeden symbol.

Od Vlhovej k Jankovičovi: ako deti rozumejú umeniu

Keď som sa svojich detí opýtala, aké pocity v nich vyvoláva fotka Jankovičovho Veľkého pádu, bez zaváhania povedali, že zlé. Trčiace ruky a nohy im pripomínali topiaceho sa človeka alebo človeka, ktorý vo vzduchu máva končatinami ako chrobáčik, čo sa nevie prevrátiť z chrbta na brucho.

Trafili úplne presne, toto súsošie je o bezmocnosti.

Ešte som im trochu objasnila politický a spoločenský kontext (dielo vzniklo v roku 1968), spýtala som sa ich, čo im pripomínajú použité farby – biela, modrá, červená. Jasné, že vedeli, že sú to farby vlajky, veď pozerávajú Vlhovú v telke. 🙂 Staršia dcéra si dokonca všimla aj to, že červenej je tam akosi priveľa, a spomínala aj niečo s krvou. Krátke pátranie na internete potvrdilo kurátorský výklad osemročného dieťaťa: u Jankoviča červená naozaj symbolizovala násilie, krv, komunizmus.

Toľko k názoru, že deti nemôžu rozumieť umeniu. 🙂

Vôbec však nechcem tvrdiť, že mám geniálne deti, ktoré dokážu dekódovať akékoľvek moderné umenie. Bez pomoci sú pre ne zložitejšie diela, samozrejme, neprístupné. Ale väčšinou ich stačí jemne naviesť, aby význam diela aspoň čiastočne uchopili aj samy. A o to ide v skvelej slovartovke Ako umelci vidia svet, ktorá je pokračovaním úspešného prvého dielu Ako maliari vidia svet (článok o ňom som napísala pre portál Prečítané leto).

Podobne úspešný je aj druhý diel; denník Pravda ho vyhlásil za detskú knihu roka. A hoci si o podobných čitateľských anketách myslím svoje, víťazstvo som knižke priala a do svojho výberu najlepšej detskej literatúry roku 2020 som Ako umelci vidia svet zaradila aj ja.

Autorské trio zostalo nezmenené: ilustrácie vytvorila Nataša Štefunková, básničky napísala známa detská spisovateľka Andrea Gregušová (Gréta (recenzia tu), Svetozár (recenzia tu), Dedko na rebríku, Marína a povaľači, Červík Ervín, Nina, Operácia Orech a iné dedkoviny). Katarína Kosánová mala na starosti výber a „výklad“ vybraných diel, teda skôr hry, ktoré majú deti doviesť k pochopeniu, o čo v umení ide, i k vlastnej tvorivosti. Katarína Kosánová vyštudovala pedagogiku výtvarnej výchovy, spolupracuje s Bibianou ako dramaturgička a scenáristka projektov, bola galerijnou pedagogičkou v SNG a Múzeu dizajnu a vedie tvorivé dielne, a preto presne vie, ako na to.

Čo je zaujímavé na impresionistickom obraze, na ktorom sa nič nedeje?

Ako ukázať deťom melanchóliu na Medňanského obraze Zimné slnko v krajine s potokom? Prepojením sa na vlastné pocity: „Poznáš ten pocit, keď ideš zimnou krajinou a sneh ti vŕzga pod nohami? Zimné slniečko sa prediera pomedzi stromy a snaží sa prehriať okolitý svet. Všade ticho a biela perina.“

Veľmi sa mi páčila hra na impresionistu, kde mali deti nakresliť štyri slnká, každé v inom ročnom období, a tiež preniesť Medňanského zimnú krajinku do jesene. Lužiansku madonu od Janka Alexyho v zemitých farbách zase nechá deti prekresliť pestrými farbami. Stačilo zameniť farby a obraz už vyjadruje celkom inú myšlienku! Deti tak pochopia, že vybrať správnu farbu tak, aby dokázala vytvoriť želanú atmosféru, je poriadne náročné.

Ak je na obraze zaujímavé gesto, Katarína Kosánová čitateľov vyzve, aby samy urobili nejaké gesto a ostatní majú hádať, čo vyjadruje. Žene a okolostojacim postavám na Skuteckého obraze prilepí k ústam komiksové bubliny, aby deti mohli rozohrať príbeh, ktorý vychádza z tohto gesta a aby sa nebáli pri interpretácii použiť vlastnú fantáziu.

Bez falošnej úcty

Toto je na autorkinom prístupe najlepšie: bez falošnej úcty k národným ikonám do predstavovaných diel nemilosrdne zasahuje: rozstrihá ich, prekreslí, zbaví farieb a ponechá len obrysy či doplní spomínanými bublinami – takže by ich ani vlastní autori nespoznali. 🙂 Takto deťom ukazuje, že spolutvorcom umenia je aj divák a že pred umením netreba mať zbytočný rešpekt.

V knižke Ako umelci vidia svet sa autorka sa na rozdiel od prvého dielu nevenuje len obrazom, ale aj iným druhom umenia (sochy, inštalácie, petrogramy Petra Rollera, úžitkové umenie na starých bankovkách Albína Brunovského, dokonca aj šperky a divadelné kostýmy z ateliéru Nataše Štefunkovej).

Mená nie sú podstatné

V porovnaní s prvým dielom je tu ešte jeden rozdiel: knižka síce predstavuje diela slovenských autorov, ale porovnáva ich so svetovými predstaviteľmi daných umeleckých smerov. Kompánka prirovnáva k Paulovi Kleemu, Milana Dobeša k Victorovi Vasarelymu, Medňanského k Monetovi, Šimerovú-Martinčekovú a Fillu k Picassovi. Reprodukciu Vasarelyho zrejme tvorcovia knihy nemohli zverejniť kvôli autorským právam, preto vyzvali deti, aby si ju našli na internete. Výborný nápad!

Kritériom pri výbere umelcov teda nebol ani tak umelecký prínos, ale skôr snaha pokryť čo najviac oblastí umenia a umeleckých smerov, a do výberu sa dostali aj mená, ktoré deti poznajú z detských knižiek: Martina Matlovičová, Fero Lipták a spomínaná Nataša Štefunková.

Učebnice výtvarnej výchovy

Keď som chodila do školy ja, výtvarná výchova sa brala ako vedľajší predmet, ktorého úlohou nie je ďalej zahlcovať hlavu, skôr by z nej niečo malo ísť von (prostredníctvom sebavyjadrenia). Žiadne dejiny umenia, žiadne mená alebo smery, nebodaj roky, iba oddych po zložitejších predmetoch. Preto zrejme ani dodnes neexistuje (naozaj neviem, nemám prehľad) klasická učebnica výtvarnej výchovy. Ale ak by niekto chcel vniesť do tohto predmetu trocha teórie, miniséria Slovartu Ako maliari vidia svet, Ako umelci vidia svet a Nakresli si ovečku by na to boli ideálne.

Komu je kniha Ako umelci vidia svet určená

Popri „výklade“ sa sem-tam mihne aj odbornejší výraz (kompozícia, krajinomaľba, impresionisti, realistická maľba, rukopis), vždy s jednoduchým výkladom. Na konci knihy je aj krátky slovníček použitých pojmov. S knižkou preto môžu pracovať už malí prváčikovia.


Knihu Ako umelci vidia svet vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Slovart. Má 80 strán a rozmer 210 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Čechách. Knihu si môžete kúpiť tu.

Knižku mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

KDE TOĽKO TRČÍŠ (Kristína Kačaljaková) – recenzia

Na našom trhu sa objavilo viacero titulov, ktoré majú ambíciu pomôcť deťom vyrovnať sa s negatívnymi emóciami. Väčšinou pôsobia dosť naivne, akoby stačilo deťom ukázať spoločenské normy, a ony sa podľa nich začnú automaticky správať. Lenže keď človeka ovládnu emócie, takéto rady sú nanič. S hnevom treba pracovať inak.

  • ako na detský hnev

Detektívne zadania, lupa, Galapágy – výchovné knihy nemusia byť nudné

Kristína Kačaljaková je psychologička (a dvojnásobná matka), takže ponúka techniky, ktoré naozaj fungujú, a vie, ako tieto overené postupy sprostredkovať deťom. Svojej príručke verila natoľko, že sa ju rozhodla vydať svojpomocne cez kampaň na StartLabe.

Na výsledku však vôbec nevidno, že vznikal na kolene. Práve naopak, autorka dokázala veľmi vtipne prepojiť odborné rady s dobrodružným príbehom. Ten má podobu interaktívneho komiksu, do ktorého autorsky vstupuje aj čitateľ. Okrem rôznych cvičení, v ktorých dieťa pracuje s vlastným hnevom, vypracúva aj zábavné „detektívne“ zadania a úlohy typu search&find, bludisko a podobné.

Niektoré sú naozaj originálne. Pri hľadaní pokazeného kolieska budete napríklad potrebovať lupu (alebo pohár naplnený vodou). Najviac sa mi páčilo zadanie zistiť, akým iným názvom sa označujú Korytnačie ostrovy. Bez akýchkoľvek ďalších inštrukcií! Takáto komplexná úloha bez uvedeného postupu bola pre našu druháčku niečím novým. Na otázku však veľmi rýchlo našla odpoveď, Galapágy! Tie mala potom nájsť na mape. Malý čitateľ má asi tri možnosti, ako sa dopracovať k výsledku: nájsť si informáciu na internete, v atlase alebo sa spýtať niekoho staršieho. Akákoľvek z týchto ciest je správna, podstatný je výsledok. A poznanie, že si dokáže poradiť aj s nezvyčajným problémom.

Psychologička kreslí rozzúreného papagája

Dcéra nechcela komiks ani dočítať, aby si ho neminula celý naraz. 🙂 Napriek tomu, že Kristína Kačaljaková je odborníčka v celkom inej oblasti, ako je tvorba detských kníh, jej príbeh aj ilustrácie dokážu zaujať. Špeciálne si dala záležať na vyobrazení toho, ako cholerický papagáj Chrono prežíva svoj hnev. Jeho gestá, pózy, povzdychy, nadávky a rečový prejav (v odporúčaní pre rodičov sa píše, aby ste pri čítaní jeho replík ráčkovali :)) sú také živé, že deti si ho okamžite obľúbili. Schválne, na koľko spôsobov by ste dokázali nakresliť rozzúreného papagája? 🙂

Núdzový špeciálny agent 22 076

Už po prvých stránkach sme boli s dcérou z knihy nadšené. V úvode nahnevaný papagáj Chrono čitateľovi oznámi, že čaká na špeciálneho agenta, ktorý by mu pomohol vyriešiť problém zastaveného času. Keďže však Chrono nemá čas ani nervy ďalej čakať na agenta z ústredia, ako núdzové riešenie požiada čitateľa, aby mu pomohol tento problém vyriešiť on. Najprv však treba vybaviť formality. Čitateľ musí podpísať (doslova!) zmluvu o tom, že sa zaväzuje pomáhať Chronovi. Je to seriózny kontrakt, so všetkými právnymi náležitosťami: formuláciou „Dolupodpísaný/á……“, riadne vyplneným celým menom, adresou, dátumom, podpisom… 🙂

Neverila by som, ako môže takáto hra na otravné dospelácke činnosti dieťa zaujať. Naša druháčka špeciálne ocenila príležitosť použiť vlastný podpis. 🙂 Na ďalšej stránke sa vypĺňa preukaz špeciálneho agenta, opäť so všetkým, čo k preukazu patrí: celým menom, adresou, fotografiou, odtlačkom prsta, krycím menom. Naša agentka má podľa vzoru Jamesa Bonda prezývku 22 076. 🙂

Správny agent pozná svoju hodnotu

Už v tejto nenápadnej hre sa však začína práca s psychikou. Čitateľ má do svojho preukazu špeciálneho agenta uviesť svoje výnimočné vlastnosti (deti odchované na supermanoch treba, samozrejme, trochu usmerniť, že rátajú sa skutočné ľudské vlastnosti). Ako často má dieťa príležitosť premýšľať nad vlastnými superschopnosťami? Takýchto cvičení by sme potrebovali za dva zošity!!

A hneď na ďalšej stránke si dieťa vypočuje chvály na seba ešte aj od druhých. Chrono totiž od svojho nového pomocníka vyžaduje odporúčania. Tie majú do knihy vpísať členovia rodiny, kamaráti, učitelia, susedia… ktokoľvek. U nás sa v rámci lockdownových možností zapojila celá rodina, od päť- po sedemdesiatročných. Všetci to zobrali veľmi vážne, dcéra tak dostala certifikát s výpočtom všetkého, čo jej ide veľmi dobre. Uvažujem, že jej ho zarámujem. 🙂

Hoci skoro všetci rodičia svoje deti pravidelne chvália, často je to za tie isté veci a často je to tými istými slovami. Stokrát opakovanú pochvalu si deti necenia. Stačí však takáto malá zmena perspektívy a ocenenie zo strany rodiča hneď získa na váhe.

Ako pracovať s detským hnevom

Na ďalších stránkach sa už dieťa učí pracovať so svojím hnevom. Tentokrát mu pokyny dáva chrobáčik hodinárik, ktorý ukazuje, ako si s hnevom poradil on sám. Prvým krokom je pozorovanie vlastného hnevu, jeho priebehu a reakcií naň (dupanie nohou, zatínanie pästí). Dieťa sa má naučiť rozpoznať, keď ho hnev začína ovládať. Potláčanie emócií je len odsúvaním problému, hnev je lepšie vyventilovať neškodným spôsobom. Okrem spomínaného dupania nohou a zatínania pästí hodinárik odporúča zapojiť aj hlasivky a nájsť si nejakú „ventilovaciu“ pesničku. Tá jeho je postavená na opakovaní hlásky r. Aj z toho vidieť, aká je knižka Kristíny Kačaljakovej do detailov prepracovaná. Ak je nejaká hláska stelesnením (doslova!) hnevu, potom je to určite r, herrrgot! 🙂 Neexistuje asi expresívnejšia hláska, ako je táto.

Môže dieťa s pomocou tejto knihy naozaj ovládnuť svoj hnev?

Nedá sa, samozrejme, odprisahať, že táto komiksová kúra premení každého malého zúrivca na zenbudhistu. Po prvé, je to len návod, ako pracovať s negatívnymi emóciami. Naznačené témy treba rozvinúť ďaleko nad rámec pokynov v knižke. Pri práci s dychom, meditačných a vizualizačných cvičeniach nám napríklad veľmi pomohlo, že sme už všetky tieto techniky poznali z knihy Dýchaj ako macko, o ktorej som písala tu.

Po druhé, ak deti odmietnu na cvičeniach spolupracovať, kniha bude nanič. Preto veľmi odporúčam pustiť sa do nej len vtedy, keď máte všetci dosť času, nie ste unavení ani podráždení.

Lenže potom sa objaví ďalší problém. Ako má čitateľ pozorovať svoj hnev, keď je pokojný? Keď sa moje deti hnevajú, je akákoľvek racionálna komunikácia s nimi nemožná. Tak sme si len v čase mieru skúšali spomínať, ako prežívame hnev, keď nás ovláda. To, samozrejme, nemalo taký efekt ako naživo. Ideálne by bolo, keby sme počas hádky mali poruke nejakého nestranného mediátora, ktorý by nám pomáhal aplikovať rady z knižky. Na to slúži malý poster s hlavnými technikami zvládania hnevu, ktorý je súčasťou knihy.

Čo si dieťa z knihy vezme?

Čitateľ sa okrem pozorovania vlastného hnevu učí, že každý z nás na zložité situácie reaguje inak, ale občas sa hnevajú aj tie najvyrovnanejšie povahy. Že nie je vždy múdre ani možné potláčať svoju zlosť. Je to emócia ako každá iná. Môže to byť dokonca užitočný impulz na riešenie problému.

Jedna vec mi v tomto komikse predsa len chýba – neukazuje deťom dôvod, prečo by sa mali snažiť svoj hnev usmerniť. Olívia Hurbanová to v tomto článku z Denníka N vyjadrila takto: „agresia do veľkej miery náš stres znižuje, neprispieva však, bohužiaľ, k dobrému rozpoloženiu ostatných. Mimochodom, takto to funguje aj medzi opicami – vždy si to odnesie slabší. Je preto dôležité naučiť sa ventilovať vlastnú frustráciu efektívnejšie a tak, aby sme neškodili iným.“ Aj preto je dobré, ak si dieťa vypĺňa komiks spolu s rodičom.

Čo si z knihy vzali moje deti? Ťažko povedať, momentálne majú selankové obdobie a veľmi sa nehádajú. Táto idylka však nebude dlho trvať. Uvidíme, ako budú poučky zaberať, keď sa opäť začne škola a stres.

Ak deťom naordinujete terapiu knihou Kde toľko trčíš?, neskrývajte pred nimi pravý účel komiksu. Po prvé, zistia to aj sami; po druhé, mohli by sa cítiť podvedení a sklamaní, že dobrodružný dej zdržiavajú nejaké cvičenia (hoci niektoré úlohy sú naozaj zábavné). Ak im otvorene poviete, o čo tu ide, je väčšia šanca, že budú ochotnejšie spolupracovať.

Zo všetkých spomínaných dôvodov som Kde toľko trčíš? zaradila medzi najlepšie knihy roka 2020. V kategórii najužitočnejšie tituly by bola asi knihou desaťročia. 🙂 Z tohto komiksu som úprimne nadšená – a moje deti takisto. Keďže ide o taký originálny a potrebný titul, bola by som ochotná nad prípadnými nedostatkami prižmúriť oko. Našla som len jeden. To, že komiks vznikal na kolene a autorka si ho napísala, ilustrovala aj vydala sama, sa prejavilo v jazykovej rovine. Text si dosť pýta korektúru gramatiky.

Komu je kniha Kde toľko trčíš? určená

Ak má z tejto knihy vzísť niečo užitočné, musia na tom spoločne popracovať dospelý aj dieťa. Ak je už násťročný potomok v štádiu, že na otázky rodičov odpovedá jednoslovne, je na Chronovu terapiu neskoro. Príbeh, ilustrácie, jazyk aj zložitosť úloh sú prispôsobené kategórii šesť až desať rokov.


Kniha Kde toľko trčíš vyšla v roku 2020 vo vlastnom náklade autorky. Má 49 strán a rozmer A4. Kúpiť si ju môžete napr. v Artfore.

Komiks mi na recenziu venovala autorka. Ukážky z knihy uverejňujem s jej súhlasom.

VŠETCI SPOLU RÁTAME (Kristin Roskifte) – recenzia

Objektívny rebríček najobľúbenejších kníh mojich detí sa zostaviť nedá, pretože, samozrejme, v každom období ich fascinuje niečo iné. Ale medzi top favoritov by určite patrili české Klapy klap (recenzia tu), Příběhostroj (recenzia tu) a francúzska A quoi penses-tu? (recenzia tu). Veľká škoda, že ani jedna z nich nevyšla v slovenčine. Spája ich to, že sú nielen výtvarne vydarené, ale pokúšajú sa knihu ako médium dostať na novú úroveň. Sú to také knižkohry, hoci v trochu inom zmysle ako slávne Tulletove výtvory. Hoci na Slovensku už vychádza naozaj veľa krásnych publikácií, takýto rafinovaný koncept knihy je stále veľkou raritou. Teraz sa však na slovenskom trhu objavila novinka Všetci spolu rátame, ktorá je veľmi vydarenou syntézou všetkých troch spomínaných titulov.

Dá sa čítať toľkými spôsobmi (aj smermi 🙂 ) – ako search-and-findovka; pomôcka pre deti, ktoré sa učia počítať; logopedická príručka; detektívka; príbeh, ktorý si musíte dotvoriť sami; encyklopédia emócií; osveta vyzývajúca k tolerancii!! Tento hybrid posúva hranice interaktívnosti a medzižánrovosti v detskej literatúre. Doteraz bola preložená do vyše 30 jazykov. Nemyslím si, že v roku 2020 vyšla na Slovensku lepšia detská kniha (možno s výnimkou Ako umelci vidia svet).

Všetci spolu rátame nie je iba o počítaní

Preto je podľa mňa jej názov je mimoriadne nevýstižný a splošťujúci – táto kniha rozhodne nie je iba o rátaní. Nie je to len ďalšia z množstva obrázkových kníh, na ktorých sa dieťa môže učiť počítať. Martinus ju úplne nezmyselne zaradil do kategórie encyklopédie a učebnice pre 1. stupeň ZŠ a dosť mimo je aj anotácia: „Nevonia ti matika? Nevadí! Počty sa predsa dajú naučiť aj inak.“ Matematiku pre školákov však od tejto knihy určite nečakajte. Nie je to ani niečo v štýle 365 tučňáků (recenzia tu), kde autori všelijaké matematické výpočty zabalili do vtipného príbehu.

… je aj o postrehu

S matematikou Všetci spolu rátame súvisí len tým, že na každej stránke je zobrazené nejaké číslo a zodpovedajúci počet postáv. Začína sa nulou a končí necelými ôsmimi miliardami. Čísla tak dávajú knihe rytmus a malým deťom, samozrejme, aj príležitosť precvičiť si počítanie. Moje deti poctivo overovali, či ich ilustrátorka nepodviedla a či je na každej strane správny počet osôb. 🙂 Za ilustráciami sa však skrýva oveľa viac.

Na tejto knižke ma úplne dostalo, že sa číta zakaždým celkom inak. Pri prvom čítaní sa zamýšľate nad tým, že o cudzích ľuďoch vlastne nič neviete. Autorka vám dáva neurčité otázky, na ktoré nemáte bez kontextu ako nájsť presnú odpoveď (zatiaľ!!). Hľadáte určité indície, ktoré vám napovedia, na čo práve títo anonymní ľudia myslia, na čo sa chystajú, ako sa cítia… ale neskôr zistíte, že ste sa často mýlili.

… predsudkoch a príbehoch

Pri tomto prvom čítaní-hádaní sa Všetci spolu rátame trochu podobá na fantastický Příběhostroj (recenzia tu), ktorý vrelo odporúčam do všetkých logopedických ambulancií, na jazykové hodiny v škole aj do každej domácej knižnice – všade tam, kde treba deťom trochu rozviazať jazýček. Aj tu si dieťa samo vymýšľa rôzne príbehy. Moje deti táto hra bavila – aj vďaka tomu, že Kristin Roskifte im výdatne pomáha nenápadnými detailmi. Stačí ich v obrázkoch nájsť. Kto v knižnici plnej ľudí objaví aj niečo iné ako knihy? Bude to obézna pani, ktorá s otvorenými ústami pozerá na titul „Váha“? Alebo sa pozerá na inú knihu? Alebo pán, ktorý si na poličke zabudol okuliare? Takýchto potenciálnych mikropríbehov (ktoré sa neskôr rozvinú do väčších dejových línií, ale to ešte v tejto chvíli neviete :)) je tu veľa, takže Všetci spolu rátame sa žánrovo dá zaradiť aj medzi search-and-findovky s príbehom.

V tejto fáze sa dá s knihou veľmi dobre pracovať aj v psychologickej rovine. Neviem, či to takto autorka plánovala, ale pri rozhovore o motiváciách a emóciách postavičiek na obrázkoch sa veľmi ľahko dostanete aj k vlastným príhodám, pocitom a predsudkom.

… o overovaní hypotéz

Asi až v polovici knihy som si všimla, že postavičky, ktoré sa mi na začiatku zdali všetky rovnaké, sa občas opakujú. Skôr či neskôr to čitateľovi docvakne: títo ľudia žijú v jednom mestečku, sú navzájom pospájaní všelijakými vzťahmi. Druhé čítanie je potom objavovaním detailov, ktoré sa prvýkrát nedajú postrehnúť. Potom už čitateľ vie odpovedať aj na zdanlivo nezmyselné otázky, ako kto zo zúčastnených na pohrebe nesmúti. No predsa osamelá stará pani, ktorá má vo zvyku chodievať na pohreby a svadby cudzích ľudí! Pri opakovanom čítaní sa dá zistiť aj to, kto zomrel a prečo je jedna osoba na pohrebe celá v ružovom, kto sa skrýva v karnevalových kostýmoch a milión ďalších drobností, ktoré postupne vytvárajú niekoľko paralelných príbehov. Všetky odpovede sa nachádzajú v obrázkoch.

Ťažko však povedať, kedy sa končí prvé čítanie a začína druhé, tretie,… Keď totiž zistíte, že jednotlivé osoby a epizódy sú poprepájané, začnete skákať zo strany na stranu, overovať si svoje hypotézy. Pochopiť všetky súvislosti je naozaj detektívna práca a pamäťová skúška! A detektívna kancelária sa tu aj opakovane spomína. Musíte sa pozerať veľmi pozorne, niekedy sú nápovedy celkom otvorené, väčšinou sú však dobre ukryté v detailoch. Pred budovou obchodného centra si napríklad všimnete o stĺpik uviazaného psíka, ktorý sa už predtým objavil v rodine, okolo ktorej sa táto kniha točí. Vďaka tomu viete, že ocko z tejto rodiny je v centre len na návšteve, nepracuje tam!

Zdroj: Monokel
Návšteva knižnice na obrázku vľavo úplne zmení životy viacerých ľudí. Zdroj: Monokel

… farebnom eko odkaze

A to nie je všetko! Keď si nórska autorka dala toľko námahy s takýmto prepracovaným konceptom, rozhodne nemohla odfláknuť výtvarné detaily, ktoré knižku dotvárajú do dokonalosti. Stránky hýria farbami – ako lepšie znázorniť, že každý človek je iný? Kto chce, uvidí v knihe aj ekologické, politické a dokonca aj filozofické posolstvá.

Kým na prvej (monochromatickej) stránke nie sú žiadni ľudia a pasúcej sa srnke, zdá sa, nijak nechýbajú, s pribúdajúcim počtom ľudí ubúda voľného priestoru. Ku koncu knihy už máte silný pocit, že ľudia sa na stránkach (planéte) veľmi tiesnia. Je ich jednoducho príliš veľa. Túto gradáciu autorka dosiahla nenápadným trikom. Sýtymi farbami v šialených kombináciách vyfarbila iba postavy. Prostredie ponechala biele s jemnou modrou linkou. A tak s rastúcimi číslami v ilustráciách pribúda nielen postáv, ale aj farieb. Tie sú na konci knihy už úplne ohlušujúce. Biele pozadie celkom vymizlo. Jednotlivec sa stráca v dave. 🙂

Komu je kniha Všetci spolu rátame určená

Túto knižku určite odporúčam všetkým vekovkám od 5 rokov vyššie. Je pritom úplne jedno, či vie vaše dieťa rátať do desať či do tisíc – to je vedľajšie. Je ideálna na celorodinné čítanie, lebo táto obrázková detektívka baví dospelých rovnako ako mladšie aj staršie deti.

V žiadnom prípade ju však nedávajte dieťaťu na samostatné čítanie – tým by ste ju zabili. Táto interaktívna „detektívka“ si vyslovene pýta minimálne dvojčlenné publikum.


Kniha Všetci spolu rátame vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Monokel. Má 64 strán a rozmer 244 × 337 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Knižku mi venoval vydavateľ.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=777435&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>

ARIADNINA NIT (Jan Bajtlik) – recenzia

Priznávam, pôvodne som Ariadninu nit deťom objednala len kvôli bludiskám pre mojich malých bludiskových maniakov. Aj to máličko textu, čo v knižke je, však stačilo na to, aby ich grécke báje okamžite zaujali a hneď v prvý večer sme ich na internete zháňali v kreslenej aj rozhlasovej podobe (dopátrali sme sa k animovanému Odysseovi v češtine).

Hoci Ariadnina nit, ktorá pôvodne vyšla v slávnom poľskom vydavateľstve Dwie siostry, je v prvom rade o hľadaní cestičiek v labyrintoch, v ilustráciách je toľko zaujímavých detailov ako v úlohách typu hľadaj a nájdi. Len dvojstranu o trójskej vojne sme „čítali“ asi polhodinu. 🙂 Ďalšiu polhodinu sme dookola rozprávali príbeh, ako sa Odysseovi a jeho kamarátom podarilo utiecť z jaskyne kyklopa Polyféma.

Pátranie bez inštrukcií

Celkom náhodou sme doma v poslednej dobe čítali niekoľko podobných knižiek „bez inštrukcií“ – Klapy klap (recenzia tu), Maliar a chlapec a staršiu Tak rástlo mesto. Tieto knihy sú tým, čo si z nich urobíte. Text je len vedľajší, podstatné sú ilustrácie. Ale nie sú tu (takmer) žiadne návody, ako s nimi narábať, iba milión nenápadných inšpirácií, postrčení, ktoré vás môžu posunúť akýmkoľvek smerom. Podobne ako v Maliarovi a chlapcovi, aj kniha Jana Bajtlika vás možno inšpiruje k výtvarným aktivitám.

S Tak rástlo mesto má Ariadnina nit spoločné napríklad mikropríbehy – obe knihy sú plné nešťastníkov, ktorým akútne hrozí pád, utopenie (a v Ariadninej niti aj zožratie). V bludisku narazíte na osla, ktorý vám zablokuje cestu, na chlapca, ktorý ciká alebo na šantiace deti. Túto knihu si viem celkom dobre predstaviť aj ako logopedickú pomôcku pre deti, ktorým treba rozviazať jazýček, lebo takéto výjavy asi nenechá žiadne dieťa bez komentára. Väčšina mikropríbehov je však serióznym zobrazením historických reálií – ako sa žilo v starovekých gréckych mestách. Z ilustrácií sa dá vyčítať, čím sa ľudia živili, ako obchodovali alebo bojovali aj aká vyspelá civilizácia to bola.

grécke báje - Sizyfos

Sociológia, strojárina, architektúra a urbanizmus v detskej knihe

Už na prvý pohľad vidieť, že ilustrácie veľmi verne odrážajú dobové reálie. A neuveriteľne komplexne – od mestských erbov a dekoračných vzorov na amforách, cez konštrukciu lodí, architektúru a urbanizmus, až po sociologické javy ako hierarchia v spoločnosti. Všimli sme si napríklad, že robotníci nosia iné oblečenie ako politici či architekti, ktorí pracujú hlavou. Opäť je to detail, ktorý nie je nikde okomentovaný a ktorý si musíte všimnúť sami. Nikdy by ste od detskej knihy, tobôž úlohovej, nečakali, že autor v ilustráciách zájde až do takých technických detailov. Jan Bajtlik je pritom grafický dizajnér a ilustrátor, nie historik – nad rešeršami musel teda stráviť naozaj veľa času a mal aj odborných konzultantov.

To, že na vierohodnosť zobrazených reálií a bájí sa dá spoľahnúť (aspoň do miery, do akej to dokážem posúdiť), je veľmi dôležité. Deti sa tak môžu cítiť ako naozajstní historici a môžu sa veľa užitočných vecí dozvedieť objavovaním, nie pasívnym prijímaním. Lepšia mnemotechnická pomôcka neexistuje. 🙂

grécke báje - labyrint

Prečo boli v staroveku olympionici nahí

Zdá sa, že sa práve rodí nový žáner – ilustrovaná náučná literatúra pre deti takmer alebo úplne bez slov. Okrem spomínaných kníh Maliar a chlapec a Tak rástlo mesto sem určite patrí aj Takto vidím a Takto počujem (recenzie tu a tu), čiastočne aj Rýchlosť svetla hviezd (recenzia tu). Sú to ideálne učebnice, lebo už zo svojej podstaty sú interaktívne. Sú vytvorené presne tak, aby sa deti začali pýtať. V domácich podmienkach, kde ani jeden z rodičov nie je odborník na danú tému, si však určite vyžiadajú ďalšie zdroje informácií a podnetov, bez ktorých laik nebude vedieť odpovedať na všetky detské otázky. Je to výborný odrazový mostík k serióznejšej literatúre alebo aspoň k náučným knižkám pre deti, akou je novinka z Albatrosu Ako sa stavali divy sveta.

grécke báje - Trójska vojna

Jasné, že takýto žáner sa nemohol zrodiť v období pred internetom, veď kto by po každej stránke behal po ďalšie informácie do knižnice. My sme napríklad urgentne potrebovali zistiť, prečo starovekí olympionici súťažili nahí (najprv to tak nebolo, ale po tom, čo jeden úspešný športovec zistil, že sa mu lepšie beží bez nepraktického oblečenia, začali ho všetci napodobňovať. Na olympijskom štadióne, kde boli okrem iného aj kúpele a kde až na jednu výnimku ženy nemali prístup, to nemuselo pôsobiť čudne). Možno sa niekto od tejto knižky odrazí až k simulácii starovekej civilizácie vo virtuálnej realite. Takto vyzerá čítanie v 21. storočí. 🙂

Čo všetko v tejto knihe nájdete

Ariadnina nit je oveľa-oveľa viac ako len súbor bludísk na jednorazové použitie – aj preto má pevnú väzbu, aby vydržala dlhšie. Vycítila to aj naša prváčka, ktorá v tomto prípade cestičky v bludiskách hľadá len prstom, hoci inak ich vždy vypĺňa ceruzkou.

Hoci autor Jan Bajtlik ráta s tým, že čitateľ už grécke mýty pozná, v závere je stručný prehľad všetkých bájí, vždy s odkazom na stránku s bludiskom, v ktorom je daná povesť zobrazená. Je tu aj miniencyklopédia mýtických zvierat, tiež s odkazom na stránky, kde sa spomínajú. Pod každou minikapitolkou je sumár obrazných jazykových výrazov (napr. Pandorina skrinka, Achillova päta), ktoré vychádzajú z daného mýtu a ktoré sa dodnes používajú. Človek si uvedomí, do akej miery je starovek ako jeden z pilierov európskej civilizácie v našej kultúre stále prítomný.

grécke báje - Trójska vojna

Jedna vec mi však na knižke trochu vadí – miešanie historických reálií s povesťami. Keďže napríklad na Rodose sme už s deťmi boli, a preto som im pripomínala, že navštívili aj prístav, kde stál slávny kolos, trochu ich tento mix reálnych a bájnych postáv a miest miatol. Pre väčšie deti je to príležitosť porozprávať sa o mýtickom a historickom myslení. 🙂

Komu je kniha Ariadnina nit určená

Grécke báje sú plné zákerných tvorov, ohavných príšer, krutých vojen či iných hrôzostrašností a autor sa to nijako nesnaží skrývať. Nie sú však prezentované tak, aby desili; insitný výtvarný štýl (autor kopíruje staroveké grécke kresby, tváre preto kreslí zásadne z profilu) im naopak zo strašidelnosti výrazne uberá. Takže hoci napríklad Harryho Pottera deťom pozerať nedovolím, táto knižka sa mi pre našu sedemročnú dcéru zdala v poriadku.

Veľmi tiež odporúčam všetkým deťom, ktoré sa už učia dejepis. A ešte viac všetkým kreatívnym učiteľom, ktorí si určite nájdu tisíc spôsobov, ako s knihou pracovať. A keby korona nevymazala každú myšlienku na dovolenku, odporúčala by som aj každej rodine, ktorá plánuje výlet do Grécka. 🙂

Keďže Ariadnina nit má obrí formát a väčšina labyrintov zaberá celú dvojstranu, nájsť v nich tú správnu cestičku nie je vôbec jednoduché. Určite to nezvládnu menšie deti (škôlkari), ktoré sa s týmto typom úlohy stretnú prvýkrát. Vďaka vyššej náročnosti kniha nebude nudiť mladších ani starších školákov.

Ariadnina niť

Ariadnina nit vyšla aj v slovenčine, my ju máme z vydavateľstva Host v češtine. Oba preklady vyšli v roku 2019, majú 72 strán a rozmer 277 × 375 mm.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Host.

PŘÍBĚHOSTROJ (René Nekuda, Marie Urbánková, Johana Švejdíková, Tereza Lukešová, Aneta Františka Holasová) – recenzia

Příběhostroj v Česku nominovali na najlepšiu knihu roka a medzi top 6 najlepších kníh roka 2019 som ho vo svojom videu pre projekt košickej knižnice zaradila aj ja. S deťmi sme už prečítali stovky kníh, takže málokedy sa stane, že si poviem, že takáto kniha tu ešte nebola. Pre tento výnimočný počin fantastického vydavateľstva Labyrint/Raketa to platí na sto percent. Myslím, že nebudem preháňať, keď poviem, že René Nekuda dokázal knihu ako médium posunúť novým smerom a že môže veľmi smelo konkurovať legendárnemu Hervému Tulletovi.

  • Příběhostroj

Táto knižka mi pripomenula, ako som pred rokmi uspávala svoje prvé dieťatko. Večer si malá slečna vždy objednala vlastnú súkromnú rozprávku. Zadala mi dve-tri postavy a ja som vymýšľala, čo sa im prihodilo. Po čase som prišla na to, že to takto funguje v mnohých rodinách. Deti si zjavne vedia užiť to, keď neopakovateľná rozprávka existuje len tu a teraz a len pre ne. Radosť bola obojstranná. Aj ja som zistila, aké príjemné je oprášiť netušené zákutia kreativity.

Keď vyšiel Příběhostroj, veľmi som sa potešila, že niekto tento koncept spracoval do knižnej podoby. A ešte lepšie je, že v tomto prípade sa úlohy obrátili, a rozprávačmi sú deti.

Tento stroj na príbehy funguje dokonale!

Keby to bolo na mne, bol by Příběhostroj ďalšou povinnou učebnicou. Vrelo ho tiež odporúčam všetkým logopédom a, samozrejme, deťom od 5 do 13 rokov. Autor René Nekuda sa živí vedením kurzov tvorivého písania a jeho námety skutočne prebudia fantáziu aj v tom najpasívnejšom človeku. Moje deti sa trhali o to, kto bude „žrebovať“ nový príbeh. Aj témy a postavy sú zvolené tak, aby podnecovali detskú predstavivosť: ježibaba, kvapka neviditeľnosti, čarovať, lúpež, zvláštna továreň, strašidelný zámok, rozhnevaný škriatok, uhranúť, pirát, tajná chodba, polnočný ples, lakomá grófka. S takýmto materiálom nuda naozaj nehrozí!

Ako sa žrebuje príbeh

Každá dvojstrana tejto hrubej knižky má totožnú štruktúru. Okrem veľkej ilustrácie a inštrukcií k špeciálnej úlohe sú v každom rožku stránky navzájom nesúvisiace slovíčka. Označujú postavy, miesto deja, predmet a činnosť. Sú to ingrediencie pre príbeh, ktorý treba vymyslieť. Pre každý príbeh deti potrebujú päť týchto slovíčok a vyberajú si ich žrebovaním – päťkrát knihu otvoria na náhodnej strane. Ak im uprostred príbehu dôjde predstavivosť, môžu si dožrebovať ďalšie postavy, miesta alebo aktivity.

Nápad so žrebovaním je geniálny. Nielenže tvorcovia dostali do knihy prvok hry (podobne ako spomínaný Tullet) a dosiahli celkom novú úroveň interaktívnosti, ale takouto jednoduchou fintou sa im podarilo tiež docieliť, že deti nefrflú, že z daných „prísad“ nevedia vytvoriť žiadny príbeh. Veď si ich vybrali samy! Výborné!!

Čo keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci?

Moje deti hra na žrebovanie veľmi silno drží aj po niekoľkých mesiacoch. Ale ak by ich to predsa len prestalo po čase baviť, na takmer každej stránke sú aj úlohy, kde treba naznačené napínavé situácie dorozprávať podľa vlastného uváženia. Čo by sa napríklad stalo, keby do rozprávky o Červenej čiapočke zablúdili siedmi trpaslíci? Pomohli by jej? Niektoré deti môžu mať pred aktívnym vymýšľaním príbehov blok a príbeh im napadne skôr pri kreslení. Aj na ne tvorcovia mysleli a vložili sem pár úloh v štýle doodle, kde treba najprv kresliť. Potom sa už komentár k obrázku vymyslí jednoduchšie.

Keď som napísala, že si knihu viem veľmi dobre predstaviť ako pomôcku v škole, nemyslím tým len rozvíjanie slovnej zásoby a syntaxe malých prváčikov. Niektoré úlohy nenápadne, ale premyslene rozvíjajú rozmýšľanie o výstavbe textu, ako napríklad Nákupný košík:

„Někdy stačí opravdu málo, aby vznikl zajímavý příběh!

Nalep si do košíku etikety různých výrobků, které najdeš doma.

Pak si představ, že ve frotě u pokladny stojí člověk, jenž má ve svém košíku přesně tento nákup. Kde to je? Co ho k takovému nákupu vedlo? Proč chce nakoupit právě tyto výrobky? Vylosuj si slovo z pravého dolního rohu a zapoj ho do příběhu.“

Pegas Braillovým písmom

To zďaleka nie je všetko. Táto kniha ma neprestáva prekvapovať. Okrem vymýšľania príbehov sú tu aj úplne iné typy úloh:

„Zavaž si oči šátkem a nakresli poslepu krajinu, kde by mohl žít báječný Pegas. Vyprávěj příběh okřídleného koně, který se odehrává právě na tomto místě. Víš, co je to Braillovo písmo? Když otočíš stránku, objevíš tam shluk teček. Propíchej je jehlou nebo kružítkem a otoč list zpět. Zavři oči a zkus písmena prsty přečíst. Písmem pro nevidomé je tu napsáno PEGAS.“

Keď knihu tvoria profesionáli

Prečo takúto potrebnú knižku nevydal niekto už dávno? Pretože ak by nebola dotiahnutá do detailov, tak ako je dotiahnutý Příběhostroj, tak by nefungovala. René Nekuda však presne vie, ako na to. Už pred Příběhostrojom vydal úspešný Kreativní zápisník pre dospelých. Na príbehoch a tvorivom písaní si založil svoj biznis a evidentne vie, o čom hovorí. Navyše na Příběhostroji spolupracoval s celým tímom skvelých ilustrátoriek z fantastického časopisu Raketa. To, že na tejto hrubej knihe robili až štyri, je veľmi dôležité – každý obrázok je trochu iný, každý je inšpiratívny iným spôsobom. A všetky sú krásne!

Komu je kniha Příběhostroj určená

Deťom od päť-šesť rokov. To však vôbec neznamená, že nebude baviť aj podstatne staršie deti. Dôležitejší ako vek je v tomto prípade asi počet detí v rodine. Čím väčšie publikum, tým väčšia zábava!

Bonus

Tip na hru s textom pre starších: vymyslite príbeh, kde sa budú všetky slová začínať na rovnaké písmeno. Autori stránky pripojili aj pár tipov, ako na to.


Knihu Příběhostroj vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Labyrint/Raketa. Má 140 strán a rozmer 210×260 mm. Vytlačili Tiskárny Havlíčkův Brod a.s. (tu si môžete prečítať, prečo zverejňujem informáciu o tlačiarňach). Tu je odkaz na knižku v Martinuse.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

MŮJ DŮM (Jitka Musilová, Zuzana Šuleková) – recenzia

Maličké české vydavateľstvo Pipasík vydáva fantastické do posledného detailu premyslené úlohové zošity, pri ktorých sa deti veľa naučia a zároveň si precvičia množstvo nečakaných zručností. Tu som písala o Stele, kde sa vyšívajú súhvezdia fosforeskujúcou niťou, a tu o Poznávej ptáčky, kde si deti postupným vrstvením naliepaných častí vytvárajú nádherný miniatlas najznámejších vtákov, ktorý si musia samy aj zošiť. Tu som vychválila ich stopovaciu hru Malý zoolog.

Prečo ma pracovné zošity týchto kreatívnych architektiek tak zaujali? Autorky úplne odignorovali trendy v tomto žánri, od základu ho prekopali a šli si úplne vlastnou cestou. Málokedy v detskej knihe takto silno cítite, že nebola napísaná na objednávku, ale z čírej radosti. A pre najvzácnejších čitateľov. Vydavateľstvo tvoria dve mladé kamarátky a z ich minikníh poznať, že ich vytvorili v prvom rade pre svoje vlastné deti. Dali si preto na nich záležať.

Keďže mali testerov kvality priamo poruke, vedeli veľmi presne odhadnúť, čo malé deti zvládnu a čo nie (ak sa bojíte toho šitia: pár popichaných prstov iste stojí za ten víťazoslávny pocit, že dieťa si dokáže samo ušiť niečo pekné).

Čo treba urobiť, aby mal Hugo kde bývať

Můj dům je ešte podstatne osobnejší ako ostatné zošity. Můj dům je totiž doslova autorkin dom. Do detailov nám odhalí mapu jeho okolia, záhradu, plány stavby vrátane potrubného systému studenej, teplej a odpadovej vody. Dokonca nám predstaví detskú izbu syna Huga a nábytok v nej. Keďže autorka je architektka a svoje bývanie si navrhovala sama, prevedie nás celým procesom od plánov a schvaľovania úradmi až po finálne úpravy zelených vonkajších plôch a zariaďovanie interiéru.

Pred rokmi sme mali doma sadu hračkárskych riadikov. Moje deti ich však kompletne odignorovali a s o to väčšou radosťou sa hrali so skutočnými riadmi. Keď som išla variť, pravidelne som musela zháňať varechy, panvice a misy po celom byte. Deti majú rady pocit, že robia niečo skutočné. Presne preto je tento zošit taký príťažlivý – sú to úlohy, ktoré musela autorka reálne riešiť.

Dostať podobné komplikované témy do detskej knihy sa už pred Jitkou Musilovou a Zuzanou Šulekovou podarilo mnohým iným. Priekopníci Mizielińskí so slávnym DOMKOM mali aj v našich končinách niekoľko nasledovateľov. Naposledy vo vydavateľstve Jakost vyšla fantastická kniha K čemu jsou architekti. Ale urobiť z tejto témy pracovný zošit, to chcelo poriadnu odvahu aj kreativitu.

Montessori a bager na dvore

Keďže architekti všeobecne radšej priznávajú ako skrývajú, aj na obrázkoch namiesto vyblýskanej haciendy nájdete skôr záznamy reálnych situácií stavby neveľkého skromného domu. Sú tu drobné detaily, ktoré domov neokrášlia, ale zútulnia, a tiež ťažká mechanika na dvore. Toto všetko vytvára úžasný dojem autentickosti a motivuje deti zapojiť sa. Presne podľa Montessori pedagogiky: deti potrebujú vidieť zmysel toho, čo robia.

Hugo musí oželieť indiánsky stan

Cieľom, samozrejme, nie je nič menšie ako donútiť deti pozerať sa na stavby (a interiéry) novými očami. Keďže každý detail zaváži, deti si môžu samy vyskúšať, ako na fasáde pôsobia rôzne typy okien – malé, veľké; okrúhle, štvorcové, klasické obdĺžnikové; s výrazným žltým či nenápadným čiernym rámom. Zariaďovanie je hračka – vystrihnúť nábytok a nalepiť ho na predkreslený plán. Keď však dieťa trochu usmerníte, že má o tejto úlohe trochu popremýšľať, aby boli miestnosti zariadené funkčne, prakticky a zároveň esteticky, je to celkom iný level!

Rodičia z knižky Hugovi nakúpili krásny nábytok. Treba ho vystrihnúť a nalepiť do prázdnej detskej izby. Ale dostať ho tam všetok je takmer nemožné. Aj naša prváčka si povedala, že indiánsky stan na hranie do miestnosti radšej nedá, aby nebola príliš preplnená. Pochopila, že funkčný nábytok má prednosť. Nabudúce, dúfam, bude rozumieť mojim argumentom, keď jej budem vysvetľovať, prečo jej nechcem kúpiť doplnok do bytu, ktorý sa jej zapáči.

3D domček, 3D záhradka

Podobne ako v skvelom zošite Poznávej ptáčky, aj tu menšie úlohy vedú k väčšej hlavnej aktivite. Toto je skutočná montessori kniha, hoci sa tým autorky okato nechvália. V tomto prípade všetko smeruje k postaveniu 3D modelu papierového domu so záhradkou. Ten náš sa vydaril perfektne, nevieme sa naň vynadívať! Možno sa ním inšpirujeme na vytvorenie vianočných ozdôb na stromček. 🙂

Komu je pracovný zošit Můj dům určený

Deťom od šesť rokov na samostatnú prácu; s pomocou to zvládnu aj päťroční.

Pipasík nedávno vydal ďalší krásny pracovný zošit – o hubách. Dúfam, že okrem architektúry, šitia, hubárenia, pozorovania hviezd majú autorky ešte veľa iných záujmov, o ktorých by mohli vymyslieť nejaké aktivity. Lebo takéto originálne úlohové knihy tu nerobí široko-ďaleko nikto iný!

Bonus

Na stránke vydavateľstva nájdete aj aktivity na stiahnutie ku knižke.

Knihu aktivít Můj dům vydalo v roku 2018 vydavateľstvo Pipasík. Má 48 strán a rozmer 210×210 mm. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli. Prečo uverejňujem údaj o tlačiarňach, si môžete prečítať tu. Můj dům si môžete kúpiť tu.

Zošit mi venovalo vydavateľstvo.

MALÝ ZOOLOG. STOPUJ ZVÍŘÁTKA (Pipasík) – recenzia

O novom minivydavateľstve Pipasík som už písala (tu a tu), že to bola láska na prvý pohľad. Svoje zošity aktivít robia tak, ako keď pečiete tortu na narodeninovú oslavu svojho dieťaťa. Dáte do nej tie najlepšie ingrediencie a vyhráte sa s každým detailom. Aj na náučnej sade Malý zoolog vidieť, že ju autorky robili predovšetkým pre svoje deti – s láskou a dôrazom na každú drobnosť, ktorá hru uľahčí alebo spríjemní.

Pokračovať v čítaní: MALÝ ZOOLOG. STOPUJ ZVÍŘÁTKA (Pipasík) – recenzia

STELA. VYŠÍVÁNÍ – recenzia

Moje deti milujú dinosaurov. Nie tak trochu milujú, ale MILUJÚ úplne najviac. Dinosaurov majú na teplákoch, tričkách, na vankúši, na kachličkách a vešiaku v kúpeľni; dvakrát sme ich mali aj na torte a pravidelne sa im o nich sníva. Akokoľvek je náš byt uprataný, vždy sa v každej miestnosti nachádzajú aspoň dva-tri plastové prehistorické exempláre. Každý deň na mňa vykuknú z tých najneočakávanejších miest – príborníka, topánok, opratej bielizne. Ale ak by si niekto myslel, že kniha o dinosauroch bude vhodný darček pre moje deti, mýlil by sa. Máme ich už príliš veľa.

Podobný problém som riešila nedávno. Mala som kúpiť darček na oslavu našej malej kamarátky Kiki, ktorá má rada vesmír. Som si istá, že doma majú už poriadnu zbierku knižiek o astronómii. Každá ďalšia by už len zavadzala. Vtedy som v kníhkupectve natrafila na Stelu a bolo rozhodnuté.

Pokračovať v čítaní: STELA. VYŠÍVÁNÍ – recenzia

DŮM ZA MLHOU. KNIHA, DO KTERÉ SE MUSÍ KRESLIT! (Ester Stará, Milan Starý) – recenzia

Ja viem kresliť len…

U nás doma sa kreslia len tri skupiny obrázkov: princezné, rodinné portréty a dinosaury (plus sem-tam nejaké zvieratko). Deti sa často samy vytrénujú len v niektorých oblastiach a potom odmietajú kresliť všetko ostatné, pretože to „nevedia“. Ak ich trochu nenakopneme, tak v tomto omyle „ja viem kresliť len“ budú žiť aj v dospelosti. Knižiek s bláznivými dokresľovacími (doodle) úlohami je už dosť, ale žiadna iná neprinútila naše staršie dieťa (6 r.) kresliť také veci ako štruktúru dreva, povrch kameňov či knižiek. Alebo dokonca vrásky, chĺpky a žilky na ruke starého pána! Takto nenápadne autori nabádajú deti, aby si všímali detaily okolo seba. Vyskúšali alebo zopakovali sme si aj nové techniky, napríklad frotáž. Keď sa naše dieťa naučilo z knižky tieňovať, vedela som, že na blog zavesím oslavnú recenziu.

Pokračovať v čítaní: DŮM ZA MLHOU. KNIHA, DO KTERÉ SE MUSÍ KRESLIT! (Ester Stará, Milan Starý) – recenzia