Vrelo odporúčam všetky knižky na mojom blogu, ale túto ešte o čosi viac. Hneď pri prvom čítaní som zistila, aká výnimočná je Knižka o pocitoch. Deti počúvali ako prikované a nútili ma dočítať ju do konca. A potom stále znova a znova.
Nekrič! Neposkakuj! Nežiarli!
Detské emócie zvykneme potláčať a bagatelizovať. Najmä vtedy, keď vystrelia ďaleko za hranice bežnej dospeláckej sínusoidy prežívania. Keď sú deti šťastné – Nebláznite sa toľko!, Neposkakuj toľko! – keď sú smutné – To nič nie je! Hádam by si kvôli takej hlúposti neplakal – aj keď sú nahnevané – Nežiarli!, Nekrič!, Nerob mi tu takéto grimasy!, Čo si ľudia o tebe pomyslia? Povedomé? Táto knižka naopak berie detské pocity veľmi vážne. Samka a Katku z knižky za ich emócie nik nekarhá. Čitatelia vidia, že každý sa občas hnevá (vrátane mamy a ocka), všetci sa občas boja (aj pes) a plakať je normálne (dospelí niekedy aj od šťastia).
Nad ostatnými porovnateľnými publikáciami vysoko vyčnieva Knižka o pocitoch aj tým, že skutočnosť zobrazuje realisticky a nie povrchne. Scénky z nej sú zo skutočného života. Aj v hneve nechá autorka deti zájsť o trochu ďalej ako iní autori. Keď sa narodí Samkova mladšia sestrička, v kúte kuchyne vidieť drez preplnený špinavým riadom – rodičia nestíhajú. Multitasking rodičovstva si vtedy naplno užije aj ocko – ak sa mama chce na chvíľu venovať zanedbávanému Samkovi, musí sa on postarať o bábätko a v nosiči s ním nakúpiť a zároveň vyvenčiť psa. Povedomé? A všade-všade sa na zemi povaľujú detské hračky. Povedomé?
V mene realistickosti autori opustili tradičnú podobu takýchto kníh: jedna (dvoj)strana = jedna emócia. To im umožnilo opísať pocity nie ako izolované entity, ale aj ako sa vyvíjajú v čase, ako prerastajú jeden do druhého, ako navzájom súvisia (alebo aj nesúvisia: napríklad plač nemusí byť vždy len prejavom smútku, dospelí sa občas rozplačú aj od šťastia). Keď Samo vyhodí Katkine obľúbené hračky von oknom, situácia eskaluje na niekoľkých stranách. Keď ho jeho blízky kamarát začne šikanovať, dozvieme sa, že je to preto, lebo žiarli na jeho pekný vzťah s otcom. A uvidíme aj to, ako spor urovnajú. Hoci zo začiatku si Samko o svojej novonarodenej sestričke nič dobré nemyslí, aspoň sa zblíži so psom, ktorý je na tom rovnako. A postupne – zaberie to niekoľko rokov a asi 10 obrázkov – zistí, že aj Katka je celkom milá. Hlavné postavy vďaka náznakom príbehov nie sú len vešiaky, na ktorých sú halabala navešané emócie, ale majú aj istú charakterovú hĺbku. O to ľahšie sa s nimi čitatelia zžijú.
Nežaluj!
Úprimnosť, s akou sa tu hovorí o emóciách, je výnimočná. Svet nie je zjednodušený na čierno-biele binárne protiklady, ale je ukázaný vo svojej mätúcej komplexnosti. Keď si mama popri bábätku konečne nájde čas aj na staršieho súrodenca, ten sa nie vždy dokáže z toho tešiť. Bez zjemňovania (ale aj bez explicitného násilia) sa tu hovorí o šikane a ponižovaní. Stačila jedna krátka scénka v knižke a jazýček našej predškoláčky sa rozviazal a pospomínal všetky neprávosti, aké sa v škôlke udiali. Lebo v škôlke na to nie je priestor, pani učiteľky na riešenie sporov nemajú čas – Nežalujte!
Úplne najlepšie na Knižke o pocitoch je, že sa snaží každú emóciu opísať nielen cez situácie, v ktorých typicky vznikajú, ale aj cez telesné prežívanie. A veľmi výstižne. Napríklad pri tréme má Samo pocity v bruchu, akoby išiel výťahom veľmi rýchlo dolu.
Škatuľa na sestričku
Keď si dá spisovateľ toľko práce s každým detailom, ani ilustrácie nemôžu zaostať. Rubbino s nimi priniesol štipku humoru (kto by nemiloval srdcervúcu scénu, kde Samo, nešťastný z toho, že po narodení bábätka sa mu mama vôbec nevenuje, žiada otca, aby sestričku vrátili späť a proaktívne donesie otcovi aj veľkú kartónovú krabicu). Je pozoruhodné, že ilustrátor dokázal vykresliť emócie pár jednoduchými ťahmi štetca tak presvedčivo. Tie sa zrkadlia nielen v tvárach, ale aj v postojoch a pohybe. Obrázky sú tak veľmi dynamické – ako deti samy.
Máte z toho všetkého, čo som napísala, pocit, že ide o akúsi hrubú psychologickú encyklopédiu pre deti? Omyl, je to tenučká jednohubka, dá sa v pohode prečítať na jeden šup. Aspoň moje detváky do mňa vždy imperatívne pichajú všetkými 40 prstíkmi – čítaj, čítaj – aby som ju dočítala do konca. A keď sa tam dostaneme, ešte ju poobracajú zo všetkých strán, či som náhodou nejakú stranu nepreskočila. Ale keď mi dovolia prerušiť čítanie a spýtať sa, či aj ony zažili podobné situácie a pocity, vtedy ma zahrnú priznaniami, ktoré akoby čakali len na túto knižku. Spoločne sme prelúskali viacero podobných publikácií, ale táto im rozviazala jazyk najviac.
Samo a Katka?
Keďže autori si dávali veľký pozor na genderové stereotypy (hnev, strach a plač tu zažívajú rovnako muži aj ženy), je škoda, že túto vyváženosť trochu narušil slovenský preklad: chlapec sa volá Samo, dievča Katka (v angličtine Sam a Kate). Je nemiestne volať chlapcov zdrobneninou, lebo oni sú tí silní? Naopak, nazvať malé dievčatko Katou znie až surovo. Pustiť sa do boja so silne konzervatívnym jazykom je ťažké, ale od prekladateľky takejto vzácnej knihy by som to očakávala.
Komu je Knižka o pocitoch určená
Vedieť rozoznať svoje pocity, pomenovať ich a rozmýšľať o nich znamená spolovice ich zvládnuť. Tak to aspoň tvrdia autorky svetového megabestselleru Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Súhlasím na sto percent, preto si myslím, že táto kniha by mala byť povinné čítanie v každej rodine. Odporúčam deťom od štyroch rokov, lebo dovtedy veľkou sebareflexiou ani láskou k abstraktnejším témam neoplývajú. Ale ak máte doma mladšieho potomka, pokojne to risknite. Náš ledva trojročný štuplíček si na moje veľké prekvapenie Knižku o pocitoch mimoriadne obľúbil.
Bonus
Pojmy pocity a emócie sa v bežnom jazyku, aj v tomto článku, používajú ako synonymá. Je medzi nimi vlastne rozdiel? Pocity označujú všetko, čo (vedome) telesne prežívame, teda aj emócie. Okrem nich aj napríklad hlad alebo bolesť – všetko, čo nám sprostredkujú naše zmysly, ktorých, mimochodom, nie je päť, ani šesť, ale omnoho viac.
Emócie sú psychologická kategória. Sú to subjektívne stavy, zážitky, hoci, samozrejme, aj emócie prežívame telesne. Zaujímavý 2D a 3D model emócií zostavil Robert Plutchik. Podľa neho existuje osem základných emócií: radosť – smútok, hnev – strach, dôvera – znechutenie, prekvapenie – očakávanie. Svoju klasifikáciu prirovnal k farebnému spektru. Tým vyjadril vzťahy medzi emóciami i to, že emócie môžu mať rôznu intenzitu. Dobrým úvodom do tejto témy je knižka Milana Nakonečného Lidské emoce z roku 2001 alebo Emoce z roku 2012.
Máte túto knižku doma? Ako sa vám páčila? Máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.
Knižka o pocitoch vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Enigma. Má 48 strán a rozmer 251×293 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, môžete si ju kúpiť tu.
Ak ste z Česka, môžete si ju kúpiť tu.
Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.
Ešte k tomu Nežalujte!: kamarátka mi opisovala, ako to chodí v írskej škole. Deti predsa nevedia vždy posúdiť, čo je vážne a čo nie, preto sa s každou neprávosťou chodia posťažovať pani učiteľke. Aj ja vediem deti k tomu, aby si spory riešili samy, ale vždy treba obe strany najprv vypočuť. A občas aj trochu zasiahnuť, aby sa nepresadilo vždy dominantnejšie dieťa.
V preklade sme nepoužili zdrobneninu Samko, preto, že ide o staršieho brata, nie preto, že by sme chceli poukázať na to, že chlapec je silný a dievča nie. Jeho kamoš Peťo by potom mal byť Peťko. Prekladateľ má vždy na výber, no každé riešenie má svoje pre a proti. Zaujímalo by nás, ako to vnímate vy, rodičia, keď čítate deťom tento príbeh. Pristihnete sa pri tom, že Sama zdrobníte na Samka? Ak áno, potom je to asi lepšie riešenie:))
dobry den,
neurazilo ma,ze ste chlapca nazvali Samo,ale veruze ja ho volam Samko,ako aj mojich chlapcov.Katku tiez volam Katka. Som za to,aby sa v spolocnosti male deti volali zdrobnelinou.Chlapci su aj tak uz od narodenia v nevyhode-ze raj niesu taki zlatucki..