VŠETKO PLÁVA, ČO PLUTVY MÁ AJ NEMÁ / VŠECHNO PLAVE, CO PLOUTVE MÁ I NEMÁ (Štěpánka Sekaninová, Tomáš Pernický) – recenzia

Je to zjavne veľmi úspešný koncept: náučná detská kniha s dôrazom na ilustrácie, kde sa stanovená téma rozoberá z nezvyčajných uhlov pohľadu, plus (väčšinou) veľký formát. S týmto novým žánrom vo svete aj u nás prerazili napríklad Poliaci Mizielińskí a Socha, novšie aj Ukrajinci z Artstudia Agrafka (recenzia tu a tu). České B4U Publishing (patrí do skupiny Albatrosmedia) sa ich pokúša napodobniť. A robí to dobre. Po skvelej Veľkej knihe tmy (recenzia tu) ma zaujala aj obria novinka Všetko pláva, čo plutvy má aj nemá (preklad z českého originálu Všechno plave, co ploutve má i nemá).

Pokračovať v čítaní: VŠETKO PLÁVA, ČO PLUTVY MÁ AJ NEMÁ / VŠECHNO PLAVE, CO PLOUTVE MÁ I NEMÁ (Štěpánka Sekaninová, Tomáš Pernický) – recenzia

VTÁKY NAŠICH ZÁHRAD (Andrea Pinnington, Caz Buckingham) – recenzia

Vždy mi liezlo na nervy, keď v príručkách o vtákoch opisovali vtáčí spev prostredníctvom čudesných slabík. Sýkorka spieva ci-citŕn. Stavím sa, že ani jedno dieťa na svete sa takto nenaučilo spoznávať vtáčie hlasy. A nie preto, že by nechceli! Priznávam, ak by som nemala deti, knižky Vtáky našich lesov a Vtáky našich záhrad s reálnymi nahrávkami vtáčieho spevu by som si asi kúpila aj sama pre seba. 🙂

  • Vtáky našich záhrad odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: VTÁKY NAŠICH ZÁHRAD (Andrea Pinnington, Caz Buckingham) – recenzia

PRÍBEHY STAVIEB/PŘÍBĚHY STAVEB (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl) – recenzia

Dcéra si nedávno chcela pozrieť video horiacej katedrály Notre Dame, tak som vygúglila niečo zo CNN. Nejaký Parížan tam hovoril, že ak by sa ho pred požiarom opýtali, čo preňho znamená tento monument, povedal by, že je to len kulisa pre turistov. Po ňom však celkom zmenil názor. A spolu s ním tisícky ďalších obyvateľov tohto mesta, ktorí spievali, modlili sa a plakali, keď hrozilo zrútenie. Myslím, že tento obrat dobre ilustruje vzťah ľudí k budovám všeobecne. Chodíme okolo nich bez povšimnutia. Nevnímame, ako na nás pôsobia. Evolúcia nám predurčila, že stavby v našom okolí málokedy získajú našu vedomú pozornosť. Pritom ich vplyv na ľudskú psychiku je veľmi silný. A merateľný.

Prečo Piccadilly Circus nepridáva na dobrej nálade

Téme sa venuje napríklad tento článok BBC, kde sa dočítate aj to, prečo Piccadilly Circus nepridáva na dobrej nálade. Píše sa tu, že väčšina ľudí (na rozdiel od dizajnérov) sa lepšie cíti v miestnosti s oblými tvarmi, bez ostrých rohov. Nech žije Zaha Hadid! Podľa autorov spomínaného článku život v meste zdvojnásobuje riziko vzniku schizofrénie a zvyšuje aj pravdepodobnosť depresie a chronickej úzkosti. Znižuje tiež množstvo šedej kôry v mozgu. Tieto negatívne vplyvy súvisia s nedostatočnými sociálnymi väzbami, ktoré majú na vidieku inú kvalitu ako v meste. Ale aj urbánne prostredie sa dá vybudovať tak, aby podporovalo tvorbu komunít.

Malí architekti majú čo čítať

Že sa o podobných témach dá rozprávať aj s deťmi, to už vieme pár rokov, odkedy české vydavateľstvo Jakost vydalo kultovú knihu D.O.M.E.K. od Mizielińských. Obrovský ohlas zaznamenala aj u nás. Odvtedy vyšlo podobných publikácií niekoľko. Eurostav pripravuje pokračovanie knihy Ikony architektúry, o nej napíšem čoskoro. Veľmi ma zaujala aj krásna picture book Domov od Carson Ellis (65. pole). Na podobnom etno princípe je založená aj prvá kniha pre deti od 82 Bøok & Design Shõp. Nedávno bola na prestížnu cenu Zlatá stuha nominovaná kniha z Baobabu Bydlíme! – podivuhodné příbytky zvířat a lidí od Jiřího Dvořáka a Daniely Olejníkovej, za literárnu aj obrazovú časť. Nemala som ju ešte v rukách, ale nepochybujem, že je rovnako vydarená ako Hávedník od tejto dvojice (recenzia tu). V takejto silnej konkurencii sa bude Príbehom stavieb presadzovať ťažšie. Autori však majú jeden tromf: príbehy.

Naši plastelínoví maniaci si hneď vyrobili bociana Filipa – sprievodcu z knihy.

Príbehy lákajú (Sklenená izba). Oceňujem však, že autori väčšinou neskĺzavajú do neovereného bulváru či celkom zjavne vymyslených legiend ako sprievodcovia na zámkoch. Faktograficky orientované vydavateľstvo B4U Publishing ostáva verné faktom. Tentokrát sa dvorná spisovateľka vydavateľstva Štěpánka Sekaninová a dvorný ilustrátor Jakub Cenkl rozhodli zanechať vo vizuálnej pamäti čitateľov odtlačok najznámejších stavieb.

V Príbehoch obrazov a sôch (recenzia tu) sa im celkom dobre podarilo vysvetliť, čím sú predstavované diela zaujímavé a výnimočné. Aj Príbehy stavieb sú organizované tak, aby každý smer zastupovala jedna ikonická stavba. Nechýbajú okienka so základnými prvkami, podľa ktorých spoznáte gotiku, baroko, neoklasicizmus, dórsky a iónsky sloh.

MUMOK vedľa Disneyho

A keďže architekti sa občas vybláznia ako malé deti, nechýbajú v knihe ani také úlety ako Wurmov dom spadnutý na Viedenský MUMOK, dom v tvare košíka a bavorský zámok Neuschwanstein, ktorým sa inšpiroval aj Walt Disney. Keď som ho v tomto výbere uvidela, najprv ma to nahnevalo. Ale potom som si povedala, že tu má svoje miesto. Autori sa snažia deťom priblížiť, prečo je zámok považovaný za gýč gýčov. Pritom si dávajú veľký pozor, aby sa z detského vkusu nevysmievali. Deťom ponechávajú možnosť povedať, že sa im zámok páči. Citlivý prístup je povýšený nad dospelácke kritériá. A tak to má v detskej literatúre byť.

Od spomínaných bizarných stavieb sme sa dogúglili k mnohým ďalším. Je to vďačná téma. Viac ich nájdete tu.

Kniha pre detské publikum

Príbehy stavieb nie sú len zjednodušenou verziou dospeláckej encyklopédie. Autori si dali záležať, aby deti bavila. Preto sú tu ňuňuňu sprievodcovia – bocian a žabiak hľadajú vhodný príbytok pre bocianiu rodinku – a vtipné dialógové bubliny. Aj jazyk je väčšinou prispôsobený mladším čitateľom. Ničnehovoriaci rozmer budapeštianskeho parlamentu (dĺžka 268 metrov) previedli autori do detskej mierky:

„Ak by sa niekto rozhodol, že prejde všetky miestnosti a v každej strávi 15 minút, bude mu prehliadka trvať 7 dní.“

Dominantu Paríža prirovnali k „trochu väčšej stavebnici“:

„Eiffel pri stavbe Eiffelovky využil svoju prax staviteľa mostov – rovnaký konštrukčný postup. Nechal vyrobiť 18 000 oceľových častí, tie starostlivo očísloval a robotníci potom len časti ukladali k sebe a upevňovali nitmi. Táto veľká stavebnicová hra ich zabavila na celé dva roky a dva mesiace!“

Kniha pre dospelé publikum

Vydavateľstvo B4U svoje publikácie tvorí tak, aby motivovali rodičov čítať si s deťmi (o skvelej Veľkej knihe tmy som písala tu). Aj dospelí (s výnimkou profesorov dejín architektúry:) ) sa v Príbehoch stavieb dozvedia veľa zaujímavých informácií:

„Najstaršie stavby budovali Inkovia z viacstranných kameňov, ktoré do seba dokonale zapadali bez toho, aby potrebovali maltu či iné spojivo.“

„Geniálny Antoni Gaudí v priebehu stavby svojho chrámu nepoužíval takmer žiadne plány. Je to neuveriteľné! Opieral sa hlavne o svoju predstavivosť.“

Čo chýba do dokonalosti

Koncept tejto knižky je jednoducho skvelý. O to viac ma mrzí, že ju tvorcovia nedotiahli do dokonalosti. Ja by som vo výbere rada videla viac súčasnej architektúry, ale to je vec názoru.

Všetci milujeme supernízke ceny Albatrosu, ale občas si tlak na výslednú sumu odnesie kvalita prekladu. Aj v tomto prípade občas cítiť, že sa prekladalo narýchlo, hoci len z češtiny. „Kdo sa odváži,“ ešte k tomu v nadpise, to sa naozaj nedá prehliadnuť. Ďalšia vec, ktorú musím na knihe skritizovať, je knižný dizajn. Opisovanú stavbu viackrát umiestnili do stredu obrázka – presne tam, kde je dvojstrana zalomená. Napríklad tenučká Eiffelovka sa tak v záhyboch strán dosť stráca.

Ak nad týmito malými nedostatkami prižmúrite oči, nie je to zlá kniha. Priam sa pýta, aby sa s ňou ďalej pracovalo. Určite pri jej čítaní budete veľa gúgliť. A veľmi dobre si ju viem predstaviť ako súčasť hodín dejepisu, geografie, estetiky (existuje taký predmet? 🙂 ) alebo hodín jazyka (najmä po prázdninách).

Homemade interaktívna príručka ku knihe

Rozvíjať by sa dali napríklad tieto témy:

  • symbolika budov: Kupola budapeštianskeho parlamentu, rovnako ako veža Baziliky sv. Štefana, meria 96 metrov. Je to odkaz na rok 896, keď Maďari osídlili svoju vlasť. Žltá bola farba čínskej cisárskej rodiny, preto sú takmer všetky strechy Zakázaného mesta žlté. Najvyššia budova sveta, Búrdž Chalifa, má svojou štíhlou siluetou pripomínať orchideu.

  • historizujúce slohy: ak architekti a stavbári vedia dokonale napodobniť historické umelecké štýly, prečo sa budovy nestavajú tak, aby vyzerali ako z minulých storočí?

  • snaha ohúriť za každú cenu: Môže vo verejnom priestore stáť čokoľvek? Ako vnímate šokujúce stavby na prvý pohľad a z istého časového odstupu? Eiffelovka vznikla pri príležitosti Svetovej výstavy. Do súťaže sa prihlásil aj návrh obrovskej gilotíny. Viete si ju dnes predstaviť na mieste námestí Trocadéro v Paríži? Mal by niekto regulovať, čo sa v meste postaví? Kto by to mal byť?

  • prijatie: množstvo dnes vysoko cenených stavieb sa vo svojej dobe stretlo s negatívnym prijatím. Čo to znamená, keď hovoríme, že ich tvorcovia predbehli svoju dobu?

  • konštrukcia: ako by vyzerala Eiffelovka, keby bola z betónu? Ako by ste sa cítili vo vašom dome, keby všetky jeho vonkajšie steny boli zo skla? Kráčali ste už po priesvitnej sklenenej podlahe? Ako ste sa pri tom cítili? V knižke sa spomína, že oceľová konštrukcia sa v zime zmenšuje, v lete rozťahuje. Preskúmajte napríklad na mostoch miesta, kde vidieť vôľu – malé medzery, ktoré umožňujú materiálom meniť veľkosť.

  • kvalita práce: príliš rýchlo postavená budova sa môže aj zrútiť, ako napríklad kupola chrámu Hagia Sofia. Na čo musia architekti i robotníci pri stavbe myslieť? Kto ich kontroluje? S výškou a zložitosťou budovy rastie aj dôležitosť statika. Skúste si z lega postaviť modely známych budov alebo vymyslite si vlastné odvážne návrhy, aby ste si sami vyskúšali základy statiky.

  • sídliská: dá sa z našich panelákov urobiť kvalitné bývanie? Ako? Jednu inšpiratívnu premenu nájdete tu.

Tieto otázky som zostavila ja. Vychádzajú z knihy, musíte si ich však klásť sami. Opäť mi tu trochu chýba interaktívny aspekt.

Komu je kniha Príbehy stavieb/Příběhy staveb určená

Deťom od šesť-sedem rokov.

Ako ste si knihu čítali u vás doma? Zaujala vaše deti?


Kniha Príbehy stavieb vyšla vo vydavateľstve Albatros (v spolupráci s B4U Publishing) v roku 2018. Má 64 strán a rozmer 215×280 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť tu. Originálnu verziu nájdete v českom Martinuse tu.

PRÍBEHY OBRAZOV A SÔCH (Štěpánka Sekaninová, Jakub Cenkl) – recenzia

Moje detváky si namiesto Spievankova pospevujú Jóžin z Bážin (verzia Metallica) alebo niečo od BijouTerrier a občas Horkýže slíže. Prípadne Zónu A: Uf, uf, Puf a Muf, uf, uf, Puf a Muf, Puf a Muf a deti. Občas ich dokonca vláčim so sebou po dospeláckych galériách a koncertoch. Včera sme s našou predškoláčkou debatovali o politických karikatúrach z novín. Na jej úrovni a na jej žiadosť, samozrejme. Je až dojemné sledovať, ako sa deti urputne snažia pochopiť dospelácky svet a patriť doň. Hranicu medzi tým, čo je detské, a čo pre deti nevhodné, si u nás doma rysujeme po svojom. Jediným tabu – a rešpektujú ho aj deti – je Z tohto by sa ti snívali zlé sníčky. Preto keď vyšli Príbehy obrazov a sôch o dejinách umenia, bolo mi jasné, že ich chceme mať doma.

Zodvihnutá predná noha – zranenie v boji

Prekvapilo ma, koľko umeleckých diel z knižky už naša predškoláčka poznala. Monu Lízu, van Goghove Slnečnice, terakotovú armádu, sfingy, Věstonickú venušu. Degasove baletky si pamätala z našej milovanej Falconerovej Olivie. Vo výbere tejto miniencyklopédie (64 strán) sú okrem spomínaných aj také mená ako Picasso, Warhol, Gaugin, Matisse, Rodin, Duchamp. Výber autorov (vedela by som si ho predstaviť trochu ambicióznejší) napovedá, že cieľom knižky je prezentovať tie najznámejšie kultúrne artefakty a vzbudiť o ne záujem. Nie všetky predstavované diela však zmenili dejiny umenia. Niektoré sa sem dostali skôr ako zaujímavosti. Napríklad obrovská socha Ježiša v Riu a jej odlomený prst. O jazdeckých sochách sme sa dozvedeli toto:

„Zobrazenie koňa vypovedá o spôsobe smrti jazdca. Vzpínajúci sa kôň – jazdec zomrel v boji. Zodvihnutá predná noha – zranenie v boji či smrť. Všetky štyri končatiny na zemi – jazdec nezomrel.“

Keby bol da Vinci impresionista, nestratil by 15 rokov života

Žiadna kniha lásku k výtvarnému/sochárskemu umeniu asi nevštepí, ale môže pomôcť zorientovať sa v tom, čo si treba všímať, čo je cenné, čo je prekonané. Nie je podstatné verne okopírovať zobrazovaný predmet, ale skôr vystihnúť zvláštnu atmosféru, zachytiť prchavý moment v tvári človeka alebo v prírode, zmraziť pohyb, odkazuje čitateľom Štěpánka Sekaninová. Deti sa naučia aj to, že na výsledný dojem majú podstatný vplyv výtvarné prostriedky ako kompozícia, ťahy štetcom (porovnajte impresionistické obrazy s nahrubo a narýchlo nanesenými farbami s Monou Lízou, na ktorej da Vinci pracoval 15 rokov), výber farieb (šialený Matissov fauvizmus alebo Munchov expresionizmus) a technika ich nanášania (da Vinci farby nanášal na priesvitné vrstvy, aby vznikol dojem oparu a znížil sa kontrast), uhol (kubizmus), hra svetla a tieňa (Vermeerove Dievča s perlou akoby vystupuje z tmavého pozadia; Degasove tanečnice sú nasvietené odspodu, čo evokuje divadelnú atmosféru).

Kompaníková & Co.

Len nedávno vyšla nádherná kniha Kde je Ester N? od Moniky Kompaníkovej (recenzia Hlbokomorských rozprávok tu); stále v predaji je výborná publikácia Ako maliari vidia svet. V Česku veľký ohlas vyvolala labyrintovka Proč obrazy nepotřebují názvy; nedávno vyšlo rozšírené vydanie Jak se dělá galerie a pred časom dejiny umenia Van Goghova hvězdná noc. Unesie ešte tento malý trh ďalšiu prierezovú knihu o výtvarnom umení pre deti?

Myslím si, že áno, napríklad aj preto, lebo tvorcovia Príbehov si zvolili inú stratégiu ako spomínané publikácie. Nie je tu jednotná dejová línia, ktorá by prepájala jednotlivé umelecké diela ako u Kompaníkovej, nie je to komiks ako Proč obrazy nepotřebují názvy. Príbehy obrazov a sôch sa úplne vzdali akýchkoľvek ambícií smerom k interaktívnosti, čo je mne osobne ľúto, lebo úlohová knižka Ako maliari vidia svet by si zaslúžila kamaráta. Môžem si stokrát opakovať, že zámerom v Príbehoch obrazov a sôch nebolo rozvíjať výtvarné zručnosti detí, no nejaký interaktívny prvok mi tu jednoducho chýba. Och, čo by som dala za to, keby vydavateľstvo ku knihe pripojilo nejakú jednoduchú omaľovanku s pokynmi, ako si precvičiť jednotlivé techniky. Faktograficky orientované vydavateľstvo B4U Publishing (vydali napríklad skvelú Veľkú knihu tmy, recenzia tu) sa rozhodlo predstaviť najznámejšie ikony umenia cez príbehy.

Venuša s tuberkulózou a súdok

Príbehy, príbehy, príbehy – sú všade. Po tom, čo ich odvrhla veľká literatúra, sa na ne so smiešnou nemotornosťou vrhli marketéri. Teraz sa na nás valia aj pri nákupe posledného rožka. V tejto knižke však majú svoje miesto, lebo písať o dejinách umenia bez vysvetlenia dobových reálií a životných peripetií autorov sa nedá. A tak sme sa dozvedeli, že Van Gogh a Gaugin boli veľkí kamaráti, hoci každý mal celkom iný štýl. Jeden maľoval priamo na poli, druhý spamäti. Práve na Gauginovu počesť vytvoril Holanďan známu sériu obrazov so slnečnicami, aby nimi vyzdobil dom, do ktorého ho pozval. Ešte predtým, ako si obľúbil žiarivú žltú farbu týchto kvetov, ich maľoval zoschnuté.

Ak sa vám zdá Venuša na Botticelliho obraze smutná, je to preto, lebo florentská kráľovná krásy Simonetta, ktorá bola jej predlohou, mala tuberkulózu. Botticelli zase asi trpel pre prezývku (súdok). Tá mu prischla preto, že mal obézneho brata. Edgar Degas popri maľovaní tvoril aj sochy. Najznámejšia je mladá tanečnica, ktorú vyzdobil látkovou sukňou, saténovými topánkami a dokonca aj parochňou z pravých vlasov. Prečítate si aj to, prečo impresionisti nemali čas na miešanie farieb a to, že extravagantný Dalí odmietal jesť jedlo červenej farby.

Prečo si treba tajomný úsmev vygúgliť

Neviem, či je to kvôli autorským právam alebo kvôli zjednoteniu vizuálneho rámca knihy, ale tvorcovia nepoužívajú fotografie diel, o ktorých je reč. Namiesto nich sú tu Cenklove reprodukcie a musím uznať, že veľmi vydarené. V niektorých prípadoch to však celkom nestačilo. Hovoriť o tajomnom úsmeve Mony Lízy, keď sa pozeráte na zjednodušenú maličkú napodobeninu, je smiešne. Tvorcovia encyklopédie, samozrejme, počítali s tým, že diela si pri čítaní vyhľadáte na internete. A možno je to takto aj lepšie. S gúglením sme sa poriadne rozšupli a od obrazov sme sa dostali k mnohým iným veciam. Pár zaujímavých linkov som vložila aj do záveru tohto článku. Takže bez nabitej baterky v tablete Príbehy obrazov a sôch radšej nečítajte :).

Annie Warhol, Marcelle Duchamp, Jacqueline Pollock

Ešte jedna gender poznámka. Spomínam si na jednu výstavu v Kunsthalle Lab, kde autorka rozvešala na steny mená „maliarok“ – Annie Warhol, Marcelle Duchamp, Jacqueline Pollock… Dostalo by sa dielam slávnych umelcov rovnakého prijatia, keby ich vystavovali pod ženskými menami (v každom prípade skupina Lojzo predbehla svoju dobu hitom Vincentka Van Goghová, inak ďalšou obľúbenou pesničkou mojich detí)?.

Aj na tejto knihe vidieť, že ženy boli v umení predovšetkým objektom, ako autorky boli často nezaslúžene ignorované. Za všetko hovorí bojovné ironické motto z inej výstavy v SNG: Kedy sa dostanú ženy do galérie? Keď budú holé na obrazoch. Iste aj preto chceli autori tento nepomer vyvážiť ženskými sprievodkyňami-dvojičkami. Tým asistuje mačka (ňu-ňu faktor 🙂 ).

Sprievodkyne sú tu preto, aby encyklopédiu oživili. Sem-tam sa prezlečú do dobových kostýmov, občas niečo okomentujú, niekedy samy maľujú alebo pózujú. Dospeláckym očiam sa takýto komparz zdá gýčový, ale deti to vidia celkom inak. U nás doma sme na každej dvojstrane vždy museli najprv prečítať ich repliky, až potom zvyšný text. Moje detváky už niekoľko dní kreslia mačičky z knihy aj so všelijakými rekvizitami. Miniatúrne ilustrácie sú plné všelijakých (často vtipných) detailov. Presne také najmenší čitatelia milujú a nevedia od nich odtrhnúť oči. Jakub Cenkl vie, ako ich zaujať. Hoci nemusel ísť cestou motýľa na mačkinom chvoste práve v knihe o umení.

Layout stránok poteší všetkých začínajúcich čitateľov, ktorí majú paniku z dlhého uceleného textu. Tu sú informácie rozkúskované v malých textových poliach, takže si určujete vlastné tempo čítania. Vôbec preto nevadí, keď niektoré rámčeky s príliš odbornými alebo zložito formulovanými informáciami preskočíte. Každý si tu nájde niečo pre seba. Mnohé veci boli novinkou aj pre mňa. A občas dokonca vydržal počúvať aj štuplíček (3 roky) – hlavne kvôli tým mačičkám :).

Komu sú určené Príbehy obrazov a sôch

Školákom od 6 do 10 rokov. Môžete si ich čítať aj so škôlkarmi, ale budete im musieť vysvetliť pojmy ako kontrastné farby, konzumné prvky, prchavý dojem okamihu, uhly, geometrické tvary, trojrozmerná skutočnosť.

Neviem, či do kurikula výtvarnej výchovy patrí aj budovanie povedomia o najznámejších umeleckých dielach, ale viem si veľmi dobre predstaviť Príbehy obrazov a sôch ako učebnicu tohto predmetu na školách. Mohlo by to vyzerať napríklad takto: vyučujúci by doniesol veľkú reprodukciu napríklad Moneta, deti by si o ňom prečítali dvojstranu z knižky a potom by si skúsili namaľovať impresionistický obraz.

Bonus: linky a omaľovanky

Nedá mi neprilepiť sem toto skvelé video, v ktorom účinkujú hlavní „hrdinovia“ tejto knihy:

A pre milovníkov van Gogha ešte toto nádherné video z francúzskej galérie. Dogúglili sme sa aj k tomuto zaujímavému článku na BBC. Petriho misky na Klimtovom Bozku?? Vermeerove Dievča s perlou vlastne nemá perlu? A nová teória Munchovho Výkriku, ktorá súvisí s Edisonovými žiarovkami.

V Hospodárskych novinách vymysleli takýto skvelý test Poznáte slávnych maliarov a ich diela?

Ak vám, tak ako mne, chýba ku knižke nejaká omaľovanka, môžete si kúpiť tieto zo série Prestel: da Vinci, Klimt, Chagall. Môžete si tiež vytlačiť tieto alebo tieto. Chýba však návod, akú techniku použiť, ak sa chcete priblížiť k originálu.


Kniha Príbehy obrazov a sôch vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve B4U Publishing v spolupráci s Albatros. Má 64 strán a rozmer 215×280 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť tu. Český originál vám predajú v českom Martinuse tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva a jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.