Shaun Tan, „nobelovkár“ za detskú literatúru, je jeden z mojich obľúbených autorov detskej literatúry; jeho Pravidla léta sú podľa mňa asi najlepšia detská kniha. V jeho tvorbe sa to hemží všelijakými čudnými potvorami, patvormi, sci-fi strojmi. Ale najuletenejšia je, aspoň pre mňa, práve jeho Cikáda. Paradoxne, lebo na jeho pomery je táto kniha výnimočne realistická. Surrealistické kreatúry zmizli, zostala len surrealistická hra svetla a tieňa. Vystupujú tu len obyčajní ľudia a jedna cikáda. Ľudia aj prostredie, v ktorom pracujú, sú vyobrazení až mrazivo detailne a verne.
Vydavateľ Peter Michalík (predtým, ako založil Monokel, stál aj za vydavateľstvom a festivalom BRaK) razí názor, že obrázkové knihy nie sú len pre deti. Lenže dospelí už ilustrácie nevedia konzumovať. Zavalení množstvom vizuálnych dát, sme navyknutí obrázky len narýchlo preletieť. Aký kontrast s malými čitateľmi, ktorí sa v ich detailnom prezeraní úplne vyžívajú. Toto je kniha, na ktorej vás to deti môžu naučiť.
Kafka v Metamorfóze použil ako symbol sociálneho vylúčenia, pocitu čudnosti, absurdnosti a znechutenia zo seba samého muža meniaceho sa na chrobáka. Shaun Tan zašiel ešte ďalej. Eric je tieň? plameň? list? vidlička? kvietok? mimozemšťan? Nevedno. Nijako nevieme uchopiť jeho identitu a ani vysloviť jeho meno – preto nám blahosklonne dovolil, aby sme ho volali Eric. Ale rovnako zvláštne sa cíti aj on v našom svete. Eric je totiž zahraničným študentom, ktorý prišiel na výmenný pobyt. Všetko, s čím sa stretáva, aj tie najbežnejšie veci, sú preňho nové. Aby autor zvýraznil pocit kultúrneho šoku, zmenšil ho na veľkosť orecha. Z tejto perspektívy bezbranný Eric objavuje náš svet, svet ľudí. V orechovej mierke vníma okolie inak ako my a pýta sa zvedavé otázky, na ktoré nevieme odpovedať. Pokračovať v čítaní: ERIK/ERIC (Shaun Tan) – recenzia
Vydavateľstvo Svojtka sa špecializuje na populárno-náučnú literatúru pre deti. Neviem sa ani len dopočítať, koľko detských kníh o ľudskom tele vydali v roku 2017 a 2018. Je ťažké zorientovať sa v takej širokej ponuke, takže na tomto blogu predstavím tie, ktoré sú podľa mňa najlepšie.
V jednom rozhovore Daniela Olejníková, naša asi najoceňovanejšia ilustrátorka, opísala, ako tvorí. Ako prvé si určí isté mantinely: vyberie si techniku a zopár farieb, rozhodne sa, či bude používať štruktúru alebo len homogénne farebné plochy. A potom tieto limity prísne dodržiava. Clayton Junior si zadefinoval také neuveriteľne prísne obmedzenia, až sa celá knižka točí okolo nich. Používa len biele a čierne línie na modrom pozadí. Nič viac. Knižku dokonca aj pomenoval Free the Lines. Pripomína mi to román La Disparition od Georgesa Pereca, ktorý napísal bez toho, aby použil písmeno e (najfrekventovanejšie písmeno vo francúzštine!). Takéto cvičenia sú oslavou autorovej tvorivosti, ale aj inšpiráciou pre čitateľa.
Aj s okliešteným arzenálom Clayton Junior vytvoril hodnotnú knižku (Štuplík: „Je to krásna knižka“). Grafický minimalizmus ešte podčiarkuje, že ide o silent book. Zo všetkých knižiek bez slov, ktoré doma máme, je táto najjednoznačnejšia. Už po prvom spoločnom čítaní si ju Štuplíček čítal sám. Pekne nahlas. 🙂
Bonus: eko príbeh o rôznych prístupoch k prírode. Ako v správnej rozprávke, dobro (mačička, ktorá loví tradičným spôsobom sama pre seba) zvíťazí nad zlom (drancovanie morí veľkou rybárskou loďou). Keďže sme celkom nedávno dočítali Prieskumníka oceánu, kde sa vlečné siete spomínajú (recenzia tu), moje deti tento príbeh veľmi prežívali a úprimne sa tešili z toho, ako sa sympatickej mačičke podarilo okabátiť a premôcť veľkú nepriateľskú loď. Mimochodom, hra s perspektívou dáva tejto scéne špeciálne silný efekt.
Aj napriek výtvarnému minimalizmu v zošítku Free the Lines pri každom prezeraní objavujeme s deťmi nové detaily. Čo znamenajú zvislé pásy na hladine? Odrazy svetiel v prístave. Podobných ľahko dešifrovateľných „hádaniek “je tu viac.
Komu je kniha Free the Lines určená
Deťom od dvoch rokov; trojročné si ju už budú vedieť prečítať aj samy. Na jedno prečítanie zaujme aj šesťročných, ale pre nich je až príliš priamočiara, preto sa k nej vracať asi nebudú.
Ktoré silent books si obľúbili vaše deti? Čítajú si ich samy?
Knihu Free the Lines vydalo vydavateľstvo Words and Pictures v reedícii v roku 2018. Má 32 strán a rozmer 245×245 mm. Vytlačené v Číne. Kúpiť si ju môžete tu.
Hlbokomorské tvory sú akoby vystrihnuté z čudesnej rozprávky (alebo hororu). Svetielkujúce, bez očí, s hrôzostrašnými papuľami, nepodobajú sa na nič, čo dieťa videlo v ZOO či akváriu. Je to fascinujúca lekcia o evolúcii. Tieto neforemné organizmy sa adaptovali na život v pre nás nepredstaviteľných podmienkach. Je to celkom iný svet aj preto, lebo v niekoľkokilometrových hĺbkach už zlyhávajú aj stroje a oceánske dno je tak z veľkej väčšiny neprebádané. Jedna tabuľka z knižky Prieskumník oceánu:
Zmapovaný povrch s rozlíšením 100 metrov:
Mesiac – 100%
Mars – 100%
Venuša – 98%
Oceán – 10%
Detváky sa na čítanie vyzdobili nádhernými tetovačkami Gréta zo série Kresky.
Keď sa morské tvory, ako napríklad garupy, korľytnačky, žraloky alebo raje, potrebujú poriadne očistiť, zamieria do čistiacich staníc na koralových útesoch.
Tu nájdu skupinu čističov, ako pyskatce, tŕňovce a krevety, ktoré im z rán povyberajú odumretú a nezdravú kožu, a tiež z povrchu tela a z úst odstránia parazity, riasy a sliz. Takto urýchlia uzdravovací proces a zabránia infekciám. Klienti ostanú zdraví, dostanú starostlivosť ako v kúpeľoch a čističi sa zadarmo nasýtia. Keď sa klienti približujú k čistiacej stanici, zľahka do nej vplávajú, roztiahnu plutvy alebo otvoria čeľuste či žiabrové štrbiny, aby čističom uľahčili hľadanie rán. Do týchto „salónov“ chodia aj žraloky.
Čističi a klienti si dôverujú a neubližujú si, napríklad ak sa chce očistiť žralok sivý, nakloní telo šikmo nahor a naširoko rozďaví papuľu, čím dáva čističom najavo, že sú v bezpečí.
Veľa klientov navštevuje stanice niekoľkokrát za deň. Čističi ich poznajú, dokonca si aj pamätajú, kedy ich čistili naposledy.
Prečo sú samičky osmonohov najobetavejšie matky na svete
Podmorský svet nie je žiadna nuda. Nekonečné množstvo foriem života vzbudzuje rešpekt. Neverím, že ten, kto si prečíta, aké čudesné a zábavné organizmy obývajú moria, nechá na pláži po sebe neporiadok. Prieskumník oceánu je ideálne čítanie na rodinnú dovolenku.
Sépie, ktoré sú príbuzné s chobotnicami a kalmármi, dokážu v sekunde zmeniť farbu tela na farbu opačného pohlavia. Keď si chce samček sépie získať samičku, jednu stranu tela (tú, ktorá je odvrátená od samičky) si zmení na farbu samičky sépie. Ostatné samčeky – konkurenti si tak budú myslieť, že vidia iba dve samičky. Prefíkaný samček tak môže nerušene pokračovať v zvádzaní svojej vyvolenej.
Našu staršiu dcéru tiež dojal osud samičiek osmonohov. Keď nakladú vajíčka, starajú sa o ne niekoľko mesiacov tak intenzívne, až nakoniec samy zahynú. Príbeh tejto najväčšej materskej obety jej neschádza z mysle.
Aký hlboký je oceán
Oceán tiež fascinuje svojou hĺbkou. Bohužiaľ, aj na tom najnižšie položenom a najnedostupnejšom oceánskom dne sa našli plasty. Človek sa stal neželanou súčasťou podmorského ekosystému, preto je časť knihy venovaná ľudským aktivitám. V dobrom i zlom.
Prieskumník oceánu vyšiel len celkom nedávno, a už je neaktuálny. Ľudskej posádke sa tretíkrát podarilo dostať na dno Mariánskej priekopy! Americký výskumník Victor Vescovo, ktorého meno sa odteraz bude písať do učebníc i detských kníh, prekonal aj rekord Donalda Walsha a Jacquesa Piccarda v hĺbke ponoru.
Okrem nich sa ešte na dno pozrel aj James Cameron, režisér Titanicu
Kto pozná prírodu, ten ju chráni
Moje deti, ktoré boli kedysi schopné (keby som im to dovolila) za deň minúť desať slamiek, po prečítaní Gréty z Egreša (recenzia tu) obmedzili ich spotrebu takmer na nulu. Keď občas hodia na zem nejaký obal (deti sú deti), spomeniem Grétu a zahanbene ho zodvihnú. Jedna kniha, sugestívnejšia ako tisíc mojich prednášok, celkom zmenila postoj mojich detí k životnému prostrediu. Hoci zvieratá v Prieskumníkovi oceánu sú zvieratami, nie sú personifikované a nie je tu ani príbeh, cez ktorý by sa s nimi čitatelia mohli stotožniť ako v Gréte, aj holé fakty z tejto knihy dcéru zasiahli natoľko, že sa chce stať vegetariánkou. Bola zhrozená z neudržateľného spôsobu rybolovu, pri ktorom veľké rybárske lode ťahajú po dne obrovské siete. Do nich sa zachytí všetko, čo práve pláva okolo. Preto sa 90% úlovku jednoducho vyhodí. Toto obrovské plytvanie ju rozrušilo tak, že mala slzy na krajíčku. Musela som ju uistiť, že ryby, ktoré kupujeme my, sa takto nelovia. Kto pozná prírodu, ten ju chráni.
Štuplíček si zase z knižky a našich rozhovorov pri čítaní zapamätal, že výroba a preprava tovarov znečisťuje životné prostredie. Takže nedávno celý autobus počul ani nie štvorročné dieťa poučovať okolie o tom, že kupovať veľa hračiek je zlé. Je to príliš zjednodušené a malá hlavička na poučky, samozrejme, celkom zabudne v momente, keď zbadá novú ligotavú plastovú zbytočnosť. Aj tak si myslím, že to nie je málo. Verím, že tieto základy deťom ostanú aj vtedy, keď už budú schopné odolať pokušeniam.
Komu je určená encyklopédia Prieskumník oceánu?
Deťom od 7-8 rokov, kvôli trošku náročnejšiemu jazyku. Ak vám nevadí občas niečo dovysvetľovať (napr. čo je fotosyntéza), potom aj oveľa mladším. Neurazia sa ani školáci na druhom stupni. Dokonca aj náš ocko sa podozrivo často hlásil na večerné čítanie!
Čítate si aj vy s deťmi knihy s ekologickým posolstvom? Ktorá z nich zabrala u vás doma najviac? Budem rada, ak pod článkom napíšete svoj komentár.
Ekológia si konečne začína získavať mediálny priestor, aký jej patrí. Nestačí sa však dojímať srdcervúcimi videami na Facebooku, na tieto témy by sme mali myslieť pri každom nákupe. Preto som sa rozhodla, že odteraz budem v recenziách zverejňovať aj informáciu, kde bola kniha vytlačená. Možno aj takýto maličký tlak prispeje k tomu, aby sa printový biznis nepresúval do Číny. Grada má u mňa zelený bod za Tiskárny Havlíčkův Brod.
Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Grada. Fotografie zverejňujem s jeho súhlasom.
Asi pred rokom mala naša vtedy päťročná dcéra obdobie, keď sa nám pri každom nedorozumení vyhrážala, že odíde na Ukrajinu. Navždy. Zo škôlky i zo susedstva totiž poznáme zopár ukrajinských detí. Ukrajina – zem zasľúbená. Keď sme si potom čítali túto knihu a dozvedela sa, že v krajine jej kamarátok prebieha vojna, zasiahlo ju to. Vojna už nie je len čosi abstraktné, vzdialené. Je to niečo, čo sa takto nepriamo dotklo aj nás.
Balónik verzus vojna a vrtuľník so sosákom
Viete si predstaviť niečo jemnejšie a krehkejšie ako balónik, papierové lietadielko alebo žiarovku? Práve tieto tri mierumilovné predmety sú hlavnými hrdinami originálnej knižky Vojna, ktorá zmenila Rondo. Neviem si predstaviť lepšiu metaforu zraniteľnosti. A väčší kontrast s temnými silami, ktorým obyvatelia mesta musia čeliť.
Ako inak malým deťom vysvetliť, čo je vojna? Autori na to idú cez vizuálne i slovné konotácie. Vojna je veľká čierna machuľa, ktorá pohltí všetok veselý pestrofarebný život. Okrem farieb využívajú aj iné zmyslové prirovnania. Nebezpečne ostrá vojna kontrastuje s mäkkými a oblými tvarmi troch hrdinov i kvetov; hukot strojov so spevom kvetov. Armádny vrtuľník má komárie krídla a sosák. Aj zvuková rovina slov je tu veľmi dôležitá. Preto vydavateľ jazykovú a redakčnú úpravu zveril skúsenej Monike Kompaníkovej (o nej som písala tu a tu). Už malé deti vnímajú, ako hrozivo znejú slová o syčiacich a cvakajúcich strojoch. Aj nezvyčajný sklon riadkov má svoj význam: vojna všetko prevráti naruby. Do takýchto extrémov dokázali autori dotiahnuť každý detail preto, lebo táto téma bola pre nich veľmi osobná.
Čo znamenajú červené maky
Dospelí merajú rozsah vojny počtom obetí. Ale smrť jepríliš definitívna. Po nej už bytosti nič necítia, aspoň tak to hovoríme našim deťom. Smrť je tragédiou len pre tých, čo ostanú žiť. Preto sú mŕtvi v tejto knihe prítomní, ale len okrajovo – ako spomienka. Aj to skrytá v podobe symbolických červených makov. Paradoxne, oveľa silnejšie je posolstvo tých, čo prežili. Lebo „VOJNA SA DOTKLA KAŽDÉHO,“ ako sa tu veľkými písmenami zdôrazňuje. Oni musia zostať v meste, ktoré sa navždy zmenilo. Na vlastných telách si nesú pamiatku na zranenia: žiarovka popraskala, balónik sa poranil na ostrej črepine, papierovému lietadielku obhoreli krídelká. Nejde tu len o disproporciu Dávid verzus Goliáš (vojna je tu zobrazená ako veľká abstraktná čierna masa, ktorá všetko pohlcuje), ale aj o to ukázať, že vojna vždy zastihne ľudí nepripravených.
Vojna, ktorá zmenila Rondo je kniha o živote vo vojnovom stave. O tom, ako ho vnímali autori – mladí Ukrajinci. Uvedomili si, že vzdorovanie silou len zbytočne eskaluje napätie. Namiesto toho nesúhlas s násilím vyjadrili tak, že si svoje životy žili ďalej. So všetkým, čo k tomu patrí, teda aj radosťou.
Agrafka valcuje Bolognu
Preto neprekvapí, že ilustrácie občas silne pripomínajú hravú oddychovku Mumo (recenzia tu). Možno sa jej autori Rondom naozaj inšpirovali. Veď aj bolo čím. Romana Romanyšyn a Andrij Lesiv miešajú rôzne farby, techniky aj štýly a výsledok ohúri asi každého. Romana a Andrij, známi aj pod značkou Art Studio Agrafka, sú bezpochyby súčasná svetová ilustrátorská špička. A Rondo nie je jediná kniha, za ktorú získali superprestížne ocenenie Bologna Ragazzi Award. Rok predtým na tomto najvýznamnejšom svetovom veľtrhu detských kníh ocenili Stars and Poppy Seeds. V 2018 získali už tretie ocenenie z Bologne za nádhernú sériu o zmysloch Loudly Softly In A Whisper – I See That (v slovenčine dvojičky Takto vidím – Takto počujem vyšli vo vydavateľstve Monokel. Recenzia tu).
Neviem, či sa to pred nimi už niekomu podarilo. A to autori nemajú ani 40. Klobúk dole. Začínajúcim výtvarníkom sa odporúča, aby si našli vlastný štýl. Listujúc početnými knihami dua z Agrafky som si uvedomila, že nič také nemajú. Zakaždým prídu s niečím novým. A vždy je to na top svetovej úrovni. Tento ukrajinský výbuch tvorivosti sa rozhodne oplatí sledovať aj v budúcnosti.
Slovenský preklad Ronda vyšiel v tom istom roku ako originál, čoskoro po ňom nasledovala francúzska, poľská, juhokórejská a čínska mutácia. Možno aj naši odvážni vydavatelia pomohli pre svet objaviť Agrafku.
Komu je kniha Vojna, ktorá zmenila Rondo určená
V roku 2014 sa začala vojna na Ukrajine. O rok neskôr masové teroristické útoky v Európe. Trhalo mi srdce počúvať naše dvoj- či trojročné dieťa, ako sa pýta, čo je vojna a terorizmus. Nechcem, aby si deti pod vplyvom televízie mysleli, že vo svete sa dejú samé hrozné veci. Preto odvtedy správy čiastočne cenzurujeme. Občas sa však tieto slová do malých ušiek dostanú. Obe preto počúvali príbeh Ronda veľmi pozorne. Ak aj vaše deti zaujíma táto téma, kúpte im túto knihu, nevystraší ich. Je tu málo textu a tak veľa nevšedných obrázkov, že sa zapáči aj trojročným (odskúšané). Štvorroční drobci si ju už vychutnajú naplno. Horná hranica je podľa mňa niekde okolo ôsmich rokov.
Bonus
Toto nie je rozprávka, ktorú deti spokojne odložia na poličku po tom, čo princ pobozká princeznú a žijú šťastne, kým nepomrú. Mne knihu po dočítaní poslednej strany otočili naspäť na prvú a čítalo sa odznova. Hoci hlavné postavy sú naozaj čudesné – traja sympatickí kamaráti plus jedna abstraktná bytosť (pripomenulo mi to Leotoldu) – aj malí čitatelia vycítia, že za týmto príbehom je niečo neznáme, ale reálne. Je veľmi pravdepodobné, že sa o tejto knihe budú chcieť ďalej rozprávať, prípadne s ňou aj inak pracovať. Návod, ako to urobiť, nájdete na tomto blogu.
Skvelý blog Picturebookmakers priniesol rozhovor s autormi o tom, ako tvorili túto knihu, ako vznikli tri postavičky Danko, Zorka a Fabián. Dozviete sa aj to, že predlohou pre skleník so spievajúcimi kvetmi bol skutočný skleník v Ľvove, kde autori žijú. Článok o knihe vyšiel aj v Denníku N.
Rozprávate sa s deťmi na tému vojny? Ako prijímajú takéto ťažké témy? Napíšte komentár pod článok.
Vojna, ktorá zmenila Rondo vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve BRaK. Má 36 strán a rozmer 220×300 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Zalistovať v Ronde si môžete tu, autori na svoju stránku zavesili celú knihu v origináli.
Autori detských kníh občas dostávajú poriadne krkolomné zadania. Ester Stará v knihe Největší přání napríklad musela do jednej knižky vtesnať tému chudoby, nerovnosti rozdelenia zdrojov, ekológie, nadvýroby, globalizácie, migrácie, sociálnej izolácie – a zvládla to perfektne, ako som písala tu. Tvorcovia knižky Kde je Ester N? mali možno ešte ťažšiu úlohu – opísať fungovanie galérie a podstatu umenia tak, aby zaujali detských čitateľov. Pôvodne sa o to pokúsili zamestnanci SNG – a vzdali to. Takéto zadanie si vyžadovalo hotového spisovateľa, preto galéria oslovila autorku jednej z najpredávanejších slovenských kníh pre deti – oceňovaných Hlbokomorských rozprávok (recenzia tu). Okrem toho, že Monika Kompaníková je naozaj výborná autorka, bol to aj dobrý marketingový ťah – za pár dní sa kniha v Martinuse i Artfore vyšvihla medzi najpredávanejšie tituly. Obrovskú zásluhu na tom má aj mladá ilustrátorka Barbora Idesová.
Máloktorá z inštitúcií, ktoré majú v názve „slovenská“ a „národná“, je taká moderná ako SNG
Knižka vyzerá presne tak, ako od reprezentatívnej publikácie umeleckej inštitúcie očakávate – je nádherná. V súčasnosti sa veľa hovorí o mladej talentovanej generácii slovenských ilustrátorov a touto knihou sa medzi nich zaradila aj v Prahe žijúca Idesová. Odvážny ťah zo strany galérie, zveriť takúto dôležitú knihu niekomu, kto prakticky nemá žiadne skúsenosti s väčšími projektmi, sa vyplatil. Na jej obrázky sa s deťmi nevieme vynadívať.
SNG pod vedením Alexandry Kusej svoje muchy určite má (aféra s nevydareným a predraženým webom), ale jednu vec podľa mňa robí riaditeľka fantasticky – myslí v prvom rade na návštevníkov, dokonca i detských. Galéria sa otvára laickému svetu ako máloktorá podobná inštitúcia na Slovensku, a teraz už aj doslova (prestavbou). Snaží sa zlomiť imidž galérií ako skostnatených historických reliktov, ktoré fungujú ako uzavretá spoločnosť. Do tejto koncepcie presne zapadá aj vydanie knižky o SNG pre deti. Aby som z riaditeľky nerobila vizionárku – podobných publikácií už vo svete vyšlo viacero, napríklad výborný český komiks Proč obrazy nepotřebují názvy. Jeho autor, Ondřej Horák dokonca pre SNG spoločne s Davidom Kalikom vytvoril aj skutočne interaktívnu video-loptovú inštaláciu pre deti. Ak ste ju ešte nevideli, určite sa choďte pozrieť!
Potkan v galérii alebo čo sa stane, keď sa stratíte v budove, ktorá má tridsaťtisíc metrov štvorcových
Detské knihy Moniky Kompaníkovej sú také skvelé preto, že ich píše pre svoje deti. Keďže tie už od čias Hlbokomorských rozprávok podrástli, Kde je Ester N? je určená starším deťom. Z textu cítite, že autorka túto vekovú kategóriu dôverne pozná a vie sa dokonale vcítiť do jej vnímania. Veľká časť opisu galérie je založená na kontrastoch (voľné priestranstvá v sálach, kde každé dielo má vlastný podstavec, aby mohlo vyniknúť, porovnáva s neupratanou Esterinou izbou) a pocitoch (pocit harmónie, uvoľnenia v galérii, prepchatá električka a zhon mesta). Čím viac času však Ester strávi v nočnej galérii, tým viac analógií s vlastným životom a domovom nachádza. Kým zo začiatku ju vytŕčajúca Dedečkova prístavba desí (ako mnohých Bratislavčanov :)), na konci sa v budove orientuje a cíti ako doma.
Aby malí čitatelia vydržali počúvať o všetkých možných oddeleniach a zamestnancoch galérie, spisovateľka do textu vložila aj detektívne a mysteriózne prvky. Hoci tajomná atmosféra sa smerom ku koncu vytráca, dcéra sa rozuzlenia nevedela dočkať. Dej je jednoduchý: školáčka Ester sa pred dažďom ukryje v Esterházyho paláci Slovenskej národnej galérie. Unavená zaspí. Keď sa prebudí, v galérii je pusto, zhasnú svetlá a stratí sa jej domáce zvieratko – potkan Ernest. Našťastie natrafí na elektrikára Antoša, ktorý ju prevedie všetkými miestnosťami. Pátranie po potkanovi z diaľky sleduje čudesná bytosť – maska, ktorá všade necháva tajomné odkazy.
Ester superstar. Foto z prezentácie knihy.
Vzory v práčke
Knižka sa končí – ako inak – šťastne. Ester nájde svojho potkana, malý chlapec Erik sa s mamou kurátorkou vráti domov a elektrikár Antoš (nedozvieme sa, či je to krstné meno alebo priezvisko :)) sa môže spokojne venovať svojej obľúbenej činnosti – rozpletaniu káblov. „Krása sa dá totiž nájsť všade,“ to je posledná veta knihy. Je to aj motto knihy, ktoré autorka rozvíja na viacerých miestach. Opäť sa snaží nájsť paralely medzi galériou a bežným životom. Krása a kultúra nemusia byť len inštitucionalizované. Je to prirodzená potreba človeka, o ktorej generácia homo instagramiensis vie svoje. Ester vníma magickú atmosféru večernej Bratislavy, rada experimentuje s fotografickými filtrami a výrezmi, v mobile vytvára vlastné abstrakcie. V bubne otáčajúcej sa práčky s radosťou objavuje tvary, vzory. Monika Kompaníková ukazuje, že každý z nás vníma isté estetické kategórie. Vysoké umenie sa väčšinou veľmi dôrazne dištancuje od takéhoto súkromného instantného „umenia“. Autorka však medzi nimi stavia most a približuje tak elitárske a akademické prostredie dieťaťu 21. storočia tak, aby ho nevyľakala. Reportáž RTVS z prezentácie knihy nájdete tu.
„Čo vidíš?“ Antoš odkryje obraz na stojane.
„Ženu, ktorá má v rukách niečo krvavé, a nechce sa na to pozerať.“
„Tak vyzerá obraz po reštaurovaní. Je to svätá Praxedis a pred štyristo rokmi ju namaľoval taliansky maliar Simone Pignoni. Keď však prišiel obraz zo zbierky grófa Pálffyho do tejto dielne, ženu, ktorá vyzerala, akoby sa modlila nad akousi nádobou zakrytou vekom, volali Mária Magdaléna. Autorom mal byť Pignoniho učiteľ Francesco Furini. Reštaurátori ho skúmali a zistili, že v devätnástom storočí obraz niekto premaľoval. Vyčistilo ho a tú nepôvodnú premaľbu odstránili.“
„A nebol by krajší bez tej krvi?“
„Možno aj vtedajšiemu majiteľovi sa stekajúca krv nepáčila a dal ju preto premaľovať, no v umení nie je dôležité to, či je obraz pekný alebo škaredý, ale či ťa inšpiruje, či v tebe vyvoláva nejaké pocity, alebo či ti otvorí dvere do nejakého iného sveta. Možno ti dá odpoveď na otázku, s ktorou ti nikto iný nevie pomôcť, a možno si vďaka nemu ty sama nejakú otázku položíš. Starým sochám a obrazom sa reštaurátori snažia vrátiť tú najpravdivejšiu formu, aby sme ich mohli vidieť tak, ako ich videli ich autori vtedy, keď ich vytvorili.“
Táto kniha je úplný poklad. Všetci by sme chceli, aby naše deti rozumeli kultúre, ale ako na to? Aké ťažké je rozprávať sa s deťmi o týchto témach, viem svoje. Nedávno ma dcéra prekvapila, keď ma poprosila, aby som vypla béčkovú disneyovku v televízii. Hoci princezné u nás letia, táto bola neznesiteľne gýčová aj pre jej šesťročnú hlavičku. Bola som hrdá na jej vkus a aj som jej to povedala. Odvtedy sa ma pri každej animovanej rozprávke pýta, čo sa mi na nej páči/nepáči. Ako ťažko sa mi niekedy hľadajú slová!
Kde je Ester N? je presne o tom. Je to návod rodičom, ako deťom ukázať, čo je na umeleckých dielach cenné, čo je prekonané, prečo si nie každá maľba zaslúži miesto v depozitári galérie, a kto určuje, ktoré diela sa tam dostanú. Monika Kompaníková zvládla vysvetliť podstatu umenia postupným dávkovaním poučiek zasadených do napínavého deja. Pri prvom čítaní dcéra sledovala najmä ten, ale pri druhom už bol čas aj na dovysvetľovanie a zvedavé otázky. Už dávnejšie som si všimla, že ak je v knihe niečo nedopovedané, deti sa k nej omnoho radšej vracajú. To platí aj v tomto prípade. Potrvá ešte nejaký rok, kým dcéra pochopí všetko, o čom sa tu hovorí. Kým má v texte čo objavovať, Kde je Ester N? ju láka.
Foto: SNGFoto: SNG
„Obrazy a sochy sú ako knihy – treba v nich vedieť čítať. Každá farba, každý predmet, dokonca aj to, ako kto na obraze stojí, aký je vysoký, ako je obraz zarámovaný, nič z toho nie je náhodné. Umelec tým chcel niečo povedať. Vyššie postavy sú dôležitejšie, sú to králi alebo sám Kristus, modré rúcho znamená nevinnosť, drak symbolizuje diabla, meč zasa bolesť. Reštaurátori aj kurátori tento jazyk poznajú a vedia aj zničenú neznámu sochu prečítať a priradiť jej meno, vek, farbu, a vedia ju zreštaurovať tak, aby bola opäť taká, ako keď vznikla.“
„Ja však tejto soche nerozumiem, neviem v nej takto čítať, povie Ester a cíti sa trochu hlúpo, asi ako na hodinách anglickej konverzácie. Keď si prezrie sochu zblízka, vidí odlupujúce sa vrstvy farby, hlbokú dieru namiesto jednej ruky, knihu v druhej ruke a kráľovskú korunu na hlave.
„No, ak mám byť úprimný… ani ja. Niečo som sa za tých skoro dvadsať rokov, čo tu robím elektrikára, naučil, no len zlomok z toho, čo vedia naši kurátori. Ale to vôbec nevadí. Všimni si, ako má madona jemne vyrezanú tvár, ako krásne spod zlatých plátkov presvitá červený podklad, ako zručne jej reštaurátor domodeloval chýbajúci nos. Ty čítaš naozajstné knihy, rozumieš iným príbehom, ale ľudia pred stovkami rokov knihy nemali, nechodili do školy a príbehy čítali väčšinou len z obrazov a sôch v kostoloch. Je dobré vedieť, akí ľudia tu žili pred nami. Ale pozri, ak niečomu nerozumieš, ale páči sa ti to, je to úplne v poriadku.“
Plachty, masky a farebné kruhy
Hlavná téma je jasná – umenie a fungovanie galérie. Monika Kompaníková sem v náznakoch vložila aj ďalšiu vrstvu – svoje obľúbené medziľudské vzťahy. Tie sa prepletajú s motívom masiek a všelijakých plachiet, ktoré zakrývajú diela v depozitároch. Záhadná postava v maske, ktorá prenasleduje Ester po galérii, dodáva deju mysterióznosť. Ale aj keby tu bola len preto, aby deti mohli s farebnými lupami skúmať, čo sa skrýva pod maskou, stálo by to za to. Hoci táto technológia filtrov nie je žiadna novinka (duu Carnovsky v Česku vyšla Hravá anatomie a Hravá příroda), je to prvá takáto kniha, ktorú máme doma. Farebné krúžky sú úžasná zábava. Jasné, že deti si s nimi vymysleli milión nových hier.
Zadanie od SNG zjavne znelo: vytvoriť interaktívnu knihu. Určite pri čítaní majte tiež poruke mobil alebo tablet. Na konci knižky je síce krátky katalóg diel, o ktorých sa v texte píše, ale pravdepodobne si ich budete chcieť aj vygúgliť, napríklad na Webe umenia.
Foto: SNG
Komu je kniha Kde je Ester N? určená
Deťom od 8 rokov, ale určite ju zvládnu aj trpezlivejší šesťroční čitatelia.
Kniha Kde je Ester N? vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Slovenskej národnej galérie. Má 88 strán a rozmer 200×250 mm. Kúpiť si ju môžete tu.
Knihu mi na recenziu venovala SNG. Fotografie uverejňujem s ich súhlasom. Autorom označených fotografií je SNG.
Moje detváky si namiesto Spievankova pospevujú Jóžin z Bážin (verzia Metallica) alebo niečo od BijouTerrier a občas Horkýže slíže. Prípadne Zónu A: Uf, uf, Puf a Muf, uf, uf, Puf a Muf, Puf a Muf a deti. Občas ich dokonca vláčim so sebou po dospeláckych galériách a koncertoch. Včera sme s našou predškoláčkou debatovali o politických karikatúrach z novín. Na jej úrovni a na jej žiadosť, samozrejme. Je až dojemné sledovať, ako sa deti urputne snažia pochopiť dospelácky svet a patriť doň. Hranicu medzi tým, čo je detské, a čo pre deti nevhodné, si u nás doma rysujeme po svojom. Jediným tabu – a rešpektujú ho aj deti – je Z tohto by sa ti snívali zlé sníčky. Preto keď vyšli Príbehy obrazov a sôch o dejinách umenia, bolo mi jasné, že ich chceme mať doma.
Zodvihnutá predná noha – zranenie v boji
Prekvapilo ma, koľko umeleckých diel z knižky už naša predškoláčka poznala. Monu Lízu, van Goghove Slnečnice, terakotovú armádu, sfingy, Věstonickú venušu. Degasove baletky si pamätala z našej milovanej Falconerovej Olivie. Vo výbere tejto miniencyklopédie (64 strán) sú okrem spomínaných aj také mená ako Picasso, Warhol, Gaugin, Matisse, Rodin, Duchamp. Výber autorov (vedela by som si ho predstaviť trochu ambicióznejší) napovedá, že cieľom knižky je prezentovať tie najznámejšie kultúrne artefakty a vzbudiť o ne záujem. Nie všetky predstavované diela však zmenili dejiny umenia. Niektoré sa sem dostali skôr ako zaujímavosti. Napríklad obrovská socha Ježiša v Riu a jej odlomený prst. O jazdeckých sochách sme sa dozvedeli toto:
„Zobrazenie koňa vypovedá o spôsobe smrti jazdca. Vzpínajúci sa kôň – jazdec zomrel v boji. Zodvihnutá predná noha – zranenie v boji či smrť. Všetky štyri končatiny na zemi – jazdec nezomrel.“
Keby bol da Vinci impresionista, nestratil by 15 rokov života
Žiadna kniha lásku k výtvarnému/sochárskemu umeniu asi nevštepí, ale môže pomôcť zorientovať sa v tom, čo si treba všímať, čo je cenné, čo je prekonané. Nie je podstatné verne okopírovať zobrazovaný predmet, ale skôr vystihnúť zvláštnu atmosféru, zachytiť prchavý moment v tvári človeka alebo v prírode, zmraziť pohyb, odkazuje čitateľom Štěpánka Sekaninová. Deti sa naučia aj to, že na výsledný dojem majú podstatný vplyv výtvarné prostriedky ako kompozícia, ťahy štetcom (porovnajte impresionistické obrazy s nahrubo a narýchlo nanesenými farbami s Monou Lízou, na ktorej da Vinci pracoval 15 rokov), výber farieb (šialený Matissov fauvizmus alebo Munchov expresionizmus) a technika ich nanášania (da Vinci farby nanášal na priesvitné vrstvy, aby vznikol dojem oparu a znížil sa kontrast), uhol (kubizmus), hra svetla a tieňa (Vermeerove Dievča s perlou akoby vystupuje z tmavého pozadia; Degasove tanečnice sú nasvietené odspodu, čo evokuje divadelnú atmosféru).
Myslím si, že áno, napríklad aj preto, lebo tvorcovia Príbehov si zvolili inú stratégiu ako spomínané publikácie. Nie je tu jednotná dejová línia, ktorá by prepájala jednotlivé umelecké diela ako u Kompaníkovej, nie je to komiks ako Proč obrazy nepotřebují názvy. Príbehy obrazov a sôch sa úplne vzdali akýchkoľvek ambícií smerom k interaktívnosti, čo je mne osobne ľúto, lebo úlohová knižka Ako maliari vidia svet by si zaslúžila kamaráta. Môžem si stokrát opakovať, že zámerom v Príbehoch obrazov a sôch nebolo rozvíjať výtvarné zručnosti detí, no nejaký interaktívny prvok mi tu jednoducho chýba. Och, čo by som dala za to, keby vydavateľstvo ku knihe pripojilo nejakú jednoduchú omaľovanku s pokynmi, ako si precvičiť jednotlivé techniky. Faktograficky orientované vydavateľstvo B4U Publishing (vydali napríklad skvelú Veľkú knihu tmy, recenzia tu) sa rozhodlo predstaviť najznámejšie ikony umenia cez príbehy.
Venuša s tuberkulózou a súdok
Príbehy, príbehy, príbehy – sú všade. Po tom, čo ich odvrhla veľká literatúra, sa na ne so smiešnou nemotornosťou vrhli marketéri. Teraz sa na nás valia aj pri nákupe posledného rožka. V tejto knižke však majú svoje miesto, lebo písať o dejinách umenia bez vysvetlenia dobových reálií a životných peripetií autorov sa nedá. A tak sme sa dozvedeli, že Van Gogh a Gaugin boli veľkí kamaráti, hoci každý mal celkom iný štýl. Jeden maľoval priamo na poli, druhý spamäti. Práve na Gauginovu počesť vytvoril Holanďan známu sériu obrazov so slnečnicami, aby nimi vyzdobil dom, do ktorého ho pozval. Ešte predtým, ako si obľúbil žiarivú žltú farbu týchto kvetov, ich maľoval zoschnuté.
Ak sa vám zdá Venuša na Botticelliho obraze smutná, je to preto, lebo florentská kráľovná krásy Simonetta, ktorá bola jej predlohou, mala tuberkulózu. Botticelli zase asi trpel pre prezývku (súdok). Tá mu prischla preto, že mal obézneho brata. Edgar Degas popri maľovaní tvoril aj sochy. Najznámejšia je mladá tanečnica, ktorú vyzdobil látkovou sukňou, saténovými topánkami a dokonca aj parochňou z pravých vlasov. Prečítate si aj to, prečo impresionisti nemali čas na miešanie farieb a to, že extravagantný Dalí odmietal jesť jedlo červenej farby.
Prečo si treba tajomný úsmev vygúgliť
Neviem, či je to kvôli autorským právam alebo kvôli zjednoteniu vizuálneho rámca knihy, ale tvorcovia nepoužívajú fotografie diel, o ktorých je reč. Namiesto nich sú tu Cenklove reprodukcie a musím uznať, že veľmi vydarené. V niektorých prípadoch to však celkom nestačilo. Hovoriť o tajomnom úsmeve Mony Lízy, keď sa pozeráte na zjednodušenú maličkú napodobeninu, je smiešne. Tvorcovia encyklopédie, samozrejme, počítali s tým, že diela si pri čítaní vyhľadáte na internete. A možno je to takto aj lepšie. S gúglením sme sa poriadne rozšupli a od obrazov sme sa dostali k mnohým iným veciam. Pár zaujímavých linkov som vložila aj do záveru tohto článku. Takže bez nabitej baterky v tablete Príbehy obrazov a sôch radšej nečítajte :).
Ešte jedna gender poznámka. Spomínam si na jednu výstavu v Kunsthalle Lab, kde autorka rozvešala na steny mená „maliarok“ – Annie Warhol, Marcelle Duchamp, Jacqueline Pollock… Dostalo by sa dielam slávnych umelcov rovnakého prijatia, keby ich vystavovali pod ženskými menami (v každom prípade skupina Lojzo predbehla svoju dobu hitom Vincentka Van Goghová, inak ďalšou obľúbenou pesničkou mojich detí)?.
Aj na tejto knihe vidieť, že ženy boli v umení predovšetkým objektom, ako autorky boli často nezaslúžene ignorované. Za všetko hovorí bojovné ironické motto z inej výstavy v SNG: Kedy sa dostanú ženy do galérie? Keď budú holé na obrazoch. Iste aj preto chceli autori tento nepomer vyvážiť ženskými sprievodkyňami-dvojičkami. Tým asistuje mačka (ňu-ňu faktor 🙂 ).
Sprievodkyne sú tu preto, aby encyklopédiu oživili. Sem-tam sa prezlečú do dobových kostýmov, občas niečo okomentujú, niekedy samy maľujú alebo pózujú. Dospeláckym očiam sa takýto komparz zdá gýčový, ale deti to vidia celkom inak. U nás doma sme na každej dvojstrane vždy museli najprv prečítať ich repliky, až potom zvyšný text. Moje detváky už niekoľko dní kreslia mačičky z knihy aj so všelijakými rekvizitami. Miniatúrne ilustrácie sú plné všelijakých (často vtipných) detailov. Presne také najmenší čitatelia milujú a nevedia od nich odtrhnúť oči. Jakub Cenkl vie, ako ich zaujať. Hoci nemusel ísť cestou motýľa na mačkinom chvoste práve v knihe o umení.
Layout stránok poteší všetkých začínajúcich čitateľov, ktorí majú paniku z dlhého uceleného textu. Tu sú informácie rozkúskované v malých textových poliach, takže si určujete vlastné tempo čítania. Vôbec preto nevadí, keď niektoré rámčeky s príliš odbornými alebo zložito formulovanými informáciami preskočíte. Každý si tu nájde niečo pre seba. Mnohé veci boli novinkou aj pre mňa. A občas dokonca vydržal počúvať aj štuplíček (3 roky) – hlavne kvôli tým mačičkám :).
Komu sú určené Príbehy obrazov a sôch
Školákom od 6 do 10 rokov. Môžete si ich čítať aj so škôlkarmi, ale budete im musieť vysvetliť pojmy ako kontrastné farby, konzumné prvky, prchavý dojem okamihu, uhly, geometrické tvary, trojrozmerná skutočnosť.
Neviem, či do kurikula výtvarnej výchovy patrí aj budovanie povedomia o najznámejších umeleckých dielach, ale viem si veľmi dobre predstaviť Príbehy obrazov a sôch ako učebnicu tohto predmetu na školách. Mohlo by to vyzerať napríklad takto: vyučujúci by doniesol veľkú reprodukciu napríklad Moneta, deti by si o ňom prečítali dvojstranu z knižky a potom by si skúsili namaľovať impresionistický obraz.
Bonus: linky a omaľovanky
Nedá mi neprilepiť sem toto skvelé video, v ktorom účinkujú hlavní „hrdinovia“ tejto knihy:
A pre milovníkov van Gogha ešte toto nádherné video z francúzskej galérie. Dogúglili sme sa aj k tomuto zaujímavému článku na BBC. Petriho misky na Klimtovom Bozku?? Vermeerove Dievča s perlou vlastne nemá perlu? A nová teória Munchovho Výkriku, ktorá súvisí s Edisonovými žiarovkami.
Ak vám, tak ako mne, chýba ku knižke nejaká omaľovanka, môžete si kúpiť tieto zo série Prestel: da Vinci, Klimt, Chagall. Môžete si tiež vytlačiť tieto alebo tieto. Chýba však návod, akú techniku použiť, ak sa chcete priblížiť k originálu.
Kniha Príbehy obrazov a sôch vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve B4U Publishing v spolupráci s Albatros. Má 64 strán a rozmer 215×280 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť tu. Český originál vám predajú v českom Martinuse tu.
Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva a jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.
Pred pár dňami sme si mohli prečítať dokonalý novinársky text, ktorý si od A do Z, vrátane „faktov“ a citácií, vymyslela umelá inteligencia. Dokonca existuje aj literárna súťaž pre najlepšiu knihu napísanú strojom. Jednou z mála oblastí, v ktorej ľudia AI ešte v niečom predčia, je čítanie emócií v ľudských tvárach. Strojové učenie totiž nemá niečo, čo je pre túto úlohu nevyhnutné – ľudské telo. Bez možnosti embodimentu umelá inteligencia postupuje len ako vysoko funkční autisti – porovnáva nazbierané dáta, ale neprežíva ich cez svoje telo. Práve preto, že emócie zďaleka nie sú len vecou amygdaly v mozgu, ale celého tela, dokážu narobiť takú galibu.
Ako ich dostať pod kontrolu? Jednoducho tým, že si ich uvedomíme a pomenujeme. Rada z najbestselerovejšej knihy o výchove všetkých čias, Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Odskúšané na mojich deťoch a stopercentne potvrdené. Ak včas verbalizujem to, čo dieťa prežíva, a spomeniem pravdepodobné príčiny, je obrovská šanca, že hnev alebo plač neprejde do nekontrolovateľného afektu.
Ako odmerať ružovú lásku
Autorky ešte rodičom odporúčajú, aby potomkom stále hovorili o svojich pocitoch. A, samozrejme, treba s nimi rozoberať aj to, čo prežívajú oni. Lenže to nie je také jednoduché, veď popísať vlastné emócie často nevedia ani dospelí. Aby si ich malé hlavičky vedeli zatriediť, potrebujú pomoc. Takto pomáha aj dievčatko milému strašidielku, ktorému sa všetky pocity pomiešali, a nevie, čo s nimi. Spoločne ich teda roztriedia do fľaštičiek a idú na to cez farby. Červená znázorňuje hnev, modrá smútok (blues), zelená pokoj, žltá šťastie, čierna strach, ako inak. Tma je nebezpečná, žiarivé slnko príjemné, príroda upokojujúca, nahnevaný človek červený v tvári. Na týchto zažitých asociáciách je postavené Farebné strašidielko. Farby na nás priamo pôsobia. Takéto reakcie mozgu sú presne odmerateľné, pretože sa prejavujú aj fyzicky – zmenami krvného tlaku, tepu a podobne.
Symbolika farieb však nevychádza len z fyziologických procesov. V minulosti ju ovplyvňovali aj také faktory ako vzácnosť niektorých pigmentov, napríklad fialovej. Viac si prečítate v skvelej sérii článkov BBC o farbách, tu, tu, tu, tu, tu a tu. Hoci sa Anna Llenas snažila vyberať univerzálne symboly a vyhýbať sa kultúrne podmieneným atribútom, myslím, že napríklad modrá v súvislosti so smútkom v slovenskom kontexte veľmi nefunguje. U nás sa s ním spája skôr sivá. Je jasné, že kultúrne variácie sú veľké. Je preto príznačné, že Anna Llenas pomenovala len päť emócií (šiestu, ružovú lásku, si má čitateľ domyslieť sám). S akou farbou spojiť napríklad prekvapenie alebo znechutenie? Obmedzený repertoár však vôbec nevadí, lebo Farebné strašidielko je určené najmenším hlavičkám.
Je strach zbabelý zlodej?
V anotácii na Martinusesa síce píše, že „žiadna z emócií nie je odsudzovaná alebo označená za nepatričnú,“ nie je to však celkom pravda. Vôbec sa mi nepáčili vety „Strach je zbabelec. Skrýva sa a uteká do tmy ako zlodej“ – tie radšej pri čítaní cenzurujem. Svoje deti učím, že za to, čo prežívajú, sa nemusia hanbiť. Veď všetci sa občas bojíme. Je to normálne. Zbabelé predsa môžu byť len vedomé rozhodnutia. A strach je vôľou len veľmi ťažko ovládateľný.
Omnoho poučnejšia je veta „Keď sa bojíš, cítiš sa maličké a bezvýznamné… a myslíš si, že nedokážeš urobiť, čo od teba chcú.“ Každej emócii sú venované štyri strany, kde sa v niekoľkých vetách vysvetľuje, ako ju strašidielko prežíva, prípadne čo ju spôsobilo. Pripomína to skvelú Knižku o pocitoch (recenzia tu), tá je však určená trošku starším deťom. Farebné strašidielko zvládnu aj najmenší čitatelia, pokojne od dvoch rokov.
Konečne omaľovanka, ktorá nenudí
Toto je jedna z knižiek, od ktorej čakáte nejakú pridanú hodnotu. Prečítať a odložiť na poličku sa akosi máli. Aby ste mohli s témou pocitov ďalej pracovať a pozhovárať sa o nich, pribalili v Perfekte ku knižke aj omaľovanku. Dieťa sa samo rozhoduje, akou farbou strašidlo vymaľuje, podľa toho, ako sa cíti. Samozrejme, červenou, ak vyzerá nahnevane, zelenou, ak je pokojné, modrou, ak je smutné. Alebo celkom inak? Omaľovanky sú pre mňa synonymom najväčšej nudy. Aspoň moje deti po nich väčšinou siahnu iba vtedy, keď už naozaj nie je poruke nič zaujímavejšie. Táto, našťastie, nie je len ďalšia bezduchá zabíjačka času. Okrem toho, že núti drobcov rozmýšľať o tom, čo strašidielko prežíva v rôznych situáciách, je aj celkom vtipná. Oplatí sa deťom prečítať aj sprievodný text, hoci preklad do angličtiny nie je úplne najlepší.
Omaľovanku môžete dať dieťaťu do ruky vtedy, keď ho potrebujete zabaviť. Alebo ju môžete použiť „terapeuticky“ – keď ním lomcuje hnev, povedzte mu, nech nájde a vyfarbí stranu, kde sa strašidielko cíti tak, ako ono. Techniku vymaľovania sa zo zlosti som odkukala zo spomínanej knihy Ako hovoriť, aby nás deti počúvali.
3D ilustrácie
Za veľkým úspechom The Colour Monster sú aj ilustrácie: pár ťahmi načrtnuté dievčatko, strašidielko, fľaštičky a všelijaké farebné kolieska, ktoré predstavujú emócie, sú povystrihované z kartónu a zoradené do krásnych koláží. To zvládnem aj ja, povedia si deti. Určite sa mnohé inšpirovali k tvorbe vlastných kníh. Všetky nedokonalosti (ohnutý kartón, krivé strihanie, presvitajúci novinový papier) sú priznané. Akoby ste porovnávali Youtube videá s televíznymi programami – pôsobia autenticky, priamo. Akoby sa dieťaťu prihováral jeho rovesník. Tento dojem ešte umocňuje silný 3D efekt vytvorený pomocou tieňov. Vytvára ilúziu, že postavičky a všelijaké ozdôbky len pred chvíľou niekto vystrihol. Priam čakajú, že ich vezmete do ruky.
Takúto ilustrátorskú stratégiu si Anna Llenas zvolila aj preto, ako pripomína už spomínaná anotácia, aby inšpirovala čitateľov. Rodičia môžu pripraviť farebné kartónové žetóny alebo gombíky a zahrať sa so svojimi strašidielkami hry, ktoré im pomôžu zatriediť ich emócie. Trebárs do sklených pohárov, ako to robí dievčatko v knižke.
Ďalší bonus: strašidielko na ilustráciách je také očividne mierumilovné a neškodné, že je to dobrá terapia pre všetky deti, ktoré sa z animovaných rozprávok nakazili strachom z duchov a mátoh. Mimochodom, pripomína aj vám postavičky ďalšej Španielky Olgy de Dios?
Komu je kniha Farebné strašidielko / The Colour Monster + maľovanka určená
Je tu máličko textu, preletíte ho za pár minút. Dokonca aj vtedy, keď čítate obe verzie, anglickú i slovenskú. Odporúčam pre poleporelové štádium – od dvoch rokov. Pre staršie deti – ako naša šesťročná predškoláčka – je to už trochu nuda, ale štuplíček (3 roky) bol nadšený. Niektoré pasáže mám zakázané čítať – pozná ich naspamäť a recituje ako básničku 🙂 .
The Colour Monster je veľký celosvetový bestseller. Súdiac podľa obrovského ohlasu, ktorý vyvolala novinka zo Svojtky Moje emócie, i minuloročná Knižka o pocitoch z Enigmy, detské publikácie s touto témou sú v kurze i u nás. Ktorú si obľúbilo vaše dieťa? Podeľte sa o svoj názor.
