HORTENZIA A TIEŇ (Natalia a Lauren O’Hara) – recenzia

Natalia a Lauren O’Hara sú dve sestry z Manchesteru, ktoré si vraj od detstva spolu čítajú, vymýšľajú príbehy, kreslia – a teraz spoločne aj publikujú v najväčších svetových vydavateľstvách (Walker Books, Macmillan, Puffin, Thames & Hudson). Ich debut z roku 2017, Hortenzia a tieň, ma zaujal hneď od venovania: To our babička, with love and plum cake (najprv som čítala anglickú mutáciu). Je to jasné, autorky majú korene vo V4. 🙂

detail

Folklórne motívy

Asociáciu s babičkou nájdete aj v inšpirácii folklórom. V slovenskej mutácii knižky sa píše, že babička dvoch Angličaniek bola Češka, ale motívy nie sú české, ale ruské (dekorácie, pravoslávne kostoly, brezy, medveď, baranice zlodejov)… možno im čítala práve ruské knižky. V každom prípade oceňujem, ako dokázala Lauren O’Hara v modernej ilustrácii s citom zrecyklovať a pretvoriť folklórne prvky.

Kombinácia bielej a modrej mi pripomínajú starožitnú keramiku – ako keby si autorky spomínali na babičkin rodinný porcelán. 🙂 „Porcelánovými“ vzormi ilustrátorka vyzdobila steny domu, v ktorom Hortenzia žije. Vďaka tejto asociácii a studeným farbám ilustrácie pôsobia veľmi chladne. Nostalgickú atmosféru dotvárajú pochmúrne akvarely.

Prvá lekcia psychoanalýzy 🙂

Dej má klasickú rozprávkovú schému: hlavná postava urobí chybu, potom však zrazu celú situáciu uvidí v inom svetle a pochopí, že sa mýlila. Chybu napraví a tak dosiahne pravé šťastie.

Dejová línia sa teda nijako nevymyká klasickým pravidlám, ale aj malý čitateľ vycíti, že za príbehom je ešte nejaká iná, skrytá rovina. Malá Hortenzia neznáša svoj vlastný tieň, hanbí sa zaň a chce sa ho zbaviť. To je psychoanalytický archetyp tieňa ako vyšitý. 🙂 Tieň u Junga reprezentuje všetko, čo v sebe potláčame, čo na sebe nemáme radi a čo o sebe nechceme vedieť. Naša odvrátená tvár, ktorú nechceme ukazovať druhým a často ani sebe – agresivita, nenávisť, chamtivosť. Potláčanie myšlienok a emócií vedie k neurózam, preto je nutné, aby sa človek so svojím Mr. Hydeom zmieril, nepopieral jeho existenciu, bol autentický.

Hortenzii sa to podarí; pochopí, že jej tieň je vlastne užitočný, a naučí sa s ním spolunažívať. Možno s tým Hortenzia dokáže pomôcť aj vášmu dieťaťu. 🙂

Netreba, samozrejme, čakať, že by detská kniha ako Hortenzia a tieň mohla dosiahnuť kvality a hĺbku Bergmanovej Persony (kde režisér povýšil tieň na jednu z hlavných postáv). Psychoanalytickú interpretáciu, ktorú som popísala vyššie, v knihe nenájdete, ak ju tam vyslovene nehľadáte. Inými slovami, všetku nadprácu tu musí pri čítaní urobiť rodič sám. Ale stojí to za to.

Takéto knižky so skrytými psychologickými témami sú vždy dobrým odrazovým mostíkom k zaujímavým rozhovorom s deťmi, ale komu táto rovina nevyhovuje, môže ju odignorovať – príbeh sa dá čítať aj ako obyčajná rozprávka o dievčatku, tieni a zbojníkoch, kde dobro zvíťazí nad zlom.

Ako sa na správnu psychoanalytickú tému patrí, celý dej knihy sa odohráva akoby v polosne. Páčilo sa mi, ako sa ilustrátorka pohrala so zobrazením tieňa: ten sa naťahuje do šírky, predlžuje, skracuje, trasie, občas aj strojuje. Tým udrela na správnu strunu – všetci malí čitatelia presne vedia, aké môžu byť tiene strašidelné.

Keď sa Hortenzii podarí svojho tieňa zbaviť, stane sa tak v pološere budovy a počas zamračených zimných dní, keď ľudia a veci tiene naozaj nevrhajú. Aj to je stopa, že celý problém je len v Hortenziinej hlave. 🙂

Zbojníci

Tu by knižka podľa mňa mohla skončiť – stačilo by, keby témou bolo len vytváranie (krivenie) svojho sebaobrazu. Autorky sa však rozhodli vložiť do knihy ďalší motív – zbojníkov, teda strach z vonkajších hrozieb.

Maskovaní zbojníci Hortenziu prenasledujú od prvej strany (ja som si to všimla až pri druhom čítaní :)), ale vlámať k nej do domu sa odvážia až vtedy, keď nemá svoj tieň. Ten sa nakoniec predsa len zjaví. Berie na seba rôzne podoby a tým odplaší čudných zbojníkov, ktorí si na úteku cez les svietia baterkami. Hortenzia sa svojmu tieňu poďakuje za záchranu, zmieri sa s ním a odvtedy sú nerozlučnou dvojicou.

Preklad

Alebo „párikom snov“, ako úplne nevhodne preložili prekladatelia. Ďalší nezmysel: keď Hortenzia pochopí, že tieň ju chránil, hovorí mu: „You stretched for miles to show how far I can go“. Preklad: „natiahol si sa vždy tým smerom, kam viedla cesta“ – čo je logický nezmysel a ani v obraznej rovine mi to nesedí. Slovenský preklad ma zarazil aj na viacerých iných miestach a niekedy sa nečíta úplne plynule. To ide na vrub prebásneniu do slovenčiny. Staršia zo sestier, Natalia, ktorá študovala angličtinu na Oxforde a v Cambridge a v projektoch so svojou sestrou zodpovedá za textovú časť, totiž vyrozprávala príbeh vo veršoch.

Hľadanie zbojníkov

Sestry O’Harové chceli ozvláštniť knihu malou search-and-findovkou. Takmer na každej dvojstrane preto nájdete miniatúrneho smiešneho zbojníka. Skúste ich hľadať v tomto videu:

Komu je kniha Hortenzia a tieň určená

Deťom od päť rokov. Ak knihu nebudete využívať na „terapeutické“ účely, tak pokojne aj od štyroch, knižka nie je strašidelná. Neodporúčam na samostatné čítanie. Dieťa by sa tak ochudobnilo o diskusiu, z ktorej môže vzísť veľa zaujímavého a užitočného.

Vydavateľstvo Verbarium sa nebojí ťažkých tém, ak ich autori vedia deťom podať primerane veku a zaujímavým spôsobom. Pozrite si tiež moje recenzie knižiek Sofia a tekvička, Pán mesiac, Dievčatko Momo a stratený čas.

Natalia a Lauren O'Hara

Titul Hortenzia a tieň vyšiel v roku 2021 vo vydavateľstve Verbarium, ktoré mi venovalo recenzný výtlačok. Má 34 strán a rozmer 212 × 285 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. V Maďarsku. Kúpite napríklad na webe vydavteľstva alebo v Martinuse.

Kniha vyšla v roku 2018 aj v češtine pod názvom Hortenzie a stín v mikrovydavateľstve Bilitera.

IN MY HEART. A BOOK OF FEELINGS (Jo Witek, Christine Roussey) – recenzia

V počítači som našla tento starý článok – jednu z mojich prvých recenzií, ktorú som, už ani neviem prečo, neuverejnila. Preto dnes výnimočne predstavím leporelo In My Heart. A Book of Feelings. Hoci deti ho už dávno nevyťahujú z poličky na čítanie, stále ho nedokážeme posunúť našim mladším kamarátom, lebo v leporelových časoch to bol jeden z našich najobľúbenejších titulov.

Hlavonožce a hlavotrupy

Kamarátka, odborníčka na dejiny umenia, mi rozprávala, že vývin detskej kresby je vždy rovnaký. Prvá fáza je hlavonožec (naozaj sa to tak odborne volá 🙂 ) – kostrbatý kruh s očami a ústami, z ktorého vychádzajú dve alebo štyri končatiny. Potom podlhovastý hlavotrup a až neskôr sa hlava od trupu oddelí (viac o tomto vývoji sa dá dočítať tu alebo tu alebo tu). Jedna z neskoších fáz je určite aj pedantné vyfarbovanie väčších plôch po riadkoch, zdobenie všetkého srdiečkami, hviezdičkami a kvetinkami – v tejto fáze sa teraz nachádzajú moje deti. A presne takto vyzerajú aj ilustrácie v knižke o emóciách In My Heart. A Book of Feelings.

Kresby vytvorené obyčajnou ceruzkou a pomerne striedmo doplnené farbami sa aj najmenším čitateľom prihovárajú rečou, ktorej rozumejú. Deti veľmi dobre reagujú na obrázky, ktoré vyzerajú, akoby ich kreslili ich rovesníci. Nie náhodou je toto jedna z najviac dočmáraných kníh v našej domácej knižnici. 🙂 A Christine Roussey si dala naozaj záležať, aby tento dojem detskej kresby podporila. Keďže deti si nelámu hlavu s proporciami ani poznávacími znakmi rastlinných útvarov, vytvorila napríklad čarovné botanické útvary – hubostromy, karfiolokríky. 🙂

Deti vnímajú emócie cez pohyb

Duo Witek-Roussey vydalo už niekoľko celosvetových bestsellerov. Čo je na nich okrem ilustrácií také lákavé? Všetko sa točí okolo hier s papierom a geometriou. V strede knihy In My Heart je veľký otvor v tvare srdca. Ten sa s každou ďalšou stránkou zmenšuje a vytvára tak zaujímavý 3D efekt. Preskúmať toto srdiečko je pre maličké pršteky hotová slasť, bez toho sme knihu ani nemohli začať čítať.

Najviac na In My Heart oceňujem krátky, ale veľmi výstižný text. Autorka emócie opisuje cez ich telesné prežívanie, najmä pohyb. Keď je dievčatko pokojné, lenivo sa vznáša ako balón na šnúrke. Keď má nezbednú náladu, poskakuje ako zajačik. Od šťastia sa krúti, až má pocit, že už-už vzlietne. Keď jej niekto slovami ublíži, je na kolenách. Keď ju niečo trápi, skláňa hlavu. Keď sa cíti silná a odvážna, zdá sa jej, že je vysoká. Toto vnímanie emócií cez telo je univerzálne; moje deti nemali s pochopením žiadny problém.

Ďalšia vrstva, cez ktorú sa autorky snažia deťom priblížiť emócie, sú farby. Žltú priradili šťastiu, zelenú pokoju, oranžovú hnevu, červenú psychickému zraneniu – opäť pomerne internacionálne.

Komu je kniha In My Heart. A Book of Feelings určená

Knižku o pocitoch (recenzia tu) som odporúčala ako povinné čítanie pre všetky deti od štyroch rokov, Farebné strašidielko / The Colour Monster (recenzia tu) od dvoch rokov. In My Heart je leporelo s pomerne hrubými stránkami, takže sa dá čítať už od jedného roka.


Knihu In My Heart. A Book of Feelings vydalo vydavateľstvo Abrams Appleseed v roku 2014 (originál vyšiel vo francúzštine v roku 2013). Má 24 hrubších strán a rozmer 254 × 267 mm. Vytlačili tlačiarne v Číne. Kúpite napr. v Martinuse.

ZACHARIÁŠ A STUDENÁ VODA (Daniel Rušar, Adela Režná) – recenzia

Daniel Rušar je podľa informácií z internetu lektor osobnostného rozvoja a inštruktor metódy otužovania podľa Wima Hofa. Pred pár rokmi objavil trh s motivačnou literatúrou pre deti a zjavne sa mu tam zapáčilo 🙂 (Malý Panda, Tato a mesiac; Strakáč a Tíoni; Kamzíkův velký skok; Vlk a tma; Datel a slabihoudek). Autor malých čitateľov v krátkych príbehoch nabáda, aby prekonali strach, hanbu, pohodlnosť, predsudky okolia, smútok za neprítomným rodičom, viac si verili a podobne. Minulý rok vydal dokonca knižku o otužovaní: Zachariáš a studená voda.

Keď sa povie motivačná literatúra pre dospelých, vždy mi napadne, že zase ide niekto páchať násilie na aplikovanej psychológii. Tomuto „žánru“ sa vyhýbam oblúkom (no dobre, Miláčik, neumyješ riad? (recenzia tu) sa asi tiež dá nazvať motivačnou literatúrou :)). Ale keďže si každé leto dávam záväzok, že tento rok už naozaj začnem deti otužovať chladnejšou vodou, ale nikdy nám to nevydrží dlhšie ako do prvej virózy, povedala som si, že dám knižke Zachariáš a studená voda šancu.

Obleč sa, ochorieš

Najprv obsah: chlapec Zachariáš z výletnej lode zazrie plavca, ktorý v chladnom počasí (koniec jesene, miernejšia zima?) pláva hlboko v mori. Okolo neho lietajú čajky a alky. Chlapca tento plavec tak fascinuje, že sa začne sám otužovať. To sa nepáči jeho rodičom ani starým rodičom (obleč sa, ochorieš), a keď začne bosý behať po snehu, vyčítajú mu to už aj jeho spolužiaci. S otužovaním tak nakoniec prestane.

Po ročnej pauze ho však studené jazero zláka znova a prvýkrát si v ňom zapláva. Jeho otec zase protestuje, ale chlapec ho poprosí, aby mu jednoducho veril, a znova sa začne postupne otužovať. Keď je pripravený aj na zimné plávanie, na breh ho chodí povzbudzovať celá rodina. Chlapec sa však už naučil nevnímať ich slová, preto ich nepočuje ani teraz. Nakoniec sa ľadovým medveďom stane aj jeho otec. Zachariáš mu vysvetlí, že stačí, ak bude mať silnú vôľu a bude ignorovať, čo mu vravia ostatní. A ešte potrebuje niekoho, kto mu bude veriť.

Ako dlho vydrží malým otužilcom motivácia?

Dokáže táto kniha motivovať deti, aby sa začali otužovať? Asi áno, deti sa ľahko nadchnú pre čokoľvek a pohľad na ľudí ponárajúcich sa do ľadovej vody je naozaj fascinujúci. V deň, keď sme si čítali túto knižku, sa dcéra bez protestov nechala osprchovať chladnejšou vodou. 🙂

Vydrží im motivácia dlhšie ako pár dní? Pochybujem. Tým mojim určite nie. Motiváciu by mohli podporiť nejaké informácie o tom, čo sa pri otužovaní v tele deje (endorfíny, cytokíny atď.). Na StartLabe, kde si autori zháňali podporu, sa objavila informácia o hnedom tuku. Nič také však v knižke nie je. Dnes je pritom bežné, že sa do beletrie zamiešajú fakty k téme, obzvlášť v prípade motivačnej literatúry, ako je Zachariáš a studená voda. Škoda, bola by to pridaná hodnota. Obzvlášť keď sa Daniel Rušar hrdí, že je certifikovaným inštruktorom metódy Wima Hofa.

Čo je ešte horšie, Rušar deti nepriamo nabáda, aby sa otužovali v ľadovej vode. Súdiac podľa tohto článku na SME to odborníci u detí naozaj neodporúčajú.

Tu je pasáž tohto článku s veľavravným názvom:

Netúžte mať z detí ľadové medvede

„Ak si dieťa osvojí zásady otužovania, zostanú s ním aj s pribúdajúcim vekom, no existujú aj techniky, ktoré nie sú pre deti vhodné, napríklad zimné plávanie. Členstvo v klube ľadových medveďov teda deti nezískajú.

„Je nesporné, že deťom otužovanie v miernej forme môže byť veľmi prospešné. Je len otázne nájsť vhodnú mieru. Otužovanie, ktoré robíme my dospelí, je pre dieťa dosť tvrdé. Ak niekto z našich členov otužuje vlastné deti, je to len na ich zodpovednosti,“ hovorí Peter Kleinert, predseda občianskeho združenia Slovenské ľadové medvede, ktoré sa venuje predovšetkým otužileckému plávaniu v Dunaji.

[…]

Ani dlhoročná otužilkyňa Andrea Ostrihoňová, bývalá predsedníčka najstaršieho združenia otužilcov OZ Ľadové medvede Bratislava, si nemyslí, že by ponáranie detí do ľadovej vody jazier či riek bolo pre ne osožné. Keď má voda desať stupňov, aj vzduch je studený a dieťa sa môže ľahko podchladiť.

„Deti nemajú ukončenú termoreguláciu, taký mladý organizmus to môže skôr poškodiť. Treba ich radšej vystavovať chladnému vzduchu, neprekurovať miestnosti a sprchovať v studenej vode,“ radí.“

Ilustrácie

Ilustrácie Adely Režnej… pre mňa not great, not terrible. Oveľa viac sa mi po ilustrátorskej stránke páči Háro. Nápad ilustrovať knižku s témou vody (takmer) monochromaticky, studenou modrou farbou, asi nie je úplne originálny, ale výborne sa hodí k téme otužovania. Je dosť možné, že vás pri pohľade na modrosivé jazero a ľadových medveďov strasie od zimy. 🙂

My sme si knihu prečítali len raz a viac sa k nej deti nechceli vrátiť, nezaujala ich. Otužilci z nich teda asi ani tento rok nebudú. 🙂

Komu je kniha Zachariáš a studená voda určená

Deťom od 4 rokov.


Kniha Zachariáš a studená voda (slovenská i česká mutácia) vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Selves. Má 40 strán a rozmer 241 × 171 mm.

PÁN MESIAC (Tomi Ungerer)

Ako som písala v článku o knižke Kriktor, Tomi Ungerer sa systematicky snažil narúšať všetky možné konvencie. V titule Zloty napríklad za chorou starou mamou cez les nechodí Červená čiapočka, ale na motorke za ňou jazdí dievčatko Zloty v žltočervenej helme. Vtipné a nie náhodné sú aj mená ďalších postáv, malého obra a obrovského škriatka: Kopek a Samowar. 🙂

To, čo bolo v čase vzniku autorových prvých kníh revolučné, sa však medzičasom stalo mainstreamom. Má ešte význam vydávať jeho šesťdesiat rokov staré diela? Deti nie sú dospelí, nebudú čítať nejakého autora len preto, že dostal cenu Hansa Christiana Andersena (ktorá sa považuje za nobelovku za detskú literatúru). Má ešte Ungerer čo ponúknuť dnešným deťom? Tl,dr odpoveď: jednoznačne áno.

Aj Pán Mesiac sa v šesťdesiatych rokoch čítal inak ako dnes. Hoci dnešní čitatelia tohto titulu možno vnímajú o jednu dimenziu menej (vesmírne preteky), hlavná myšlienka diela je nadčasová. Tomi Ungerer sa vysmieva z dospelých, ktorí stále po niečom túžia, ale šťastie nespoznajú, ani keď ho majú na dosah. Na všetko reagujú naučeným spôsobom, agresívne a sebecky.

Dej

Pán Mesiac z diaľky pozoruje tancujúcich ľudí. Cíti sa osamelý a rád by sa zúčastnil na ich zábave. Keď okolo neho preletí kométa, chytí sa jej chvosta a pristane na Zemi. Veľký hrmot pristávajúcej kométy zalarmuje množstvo ľudí: hasiči sa chystajú hasiť, vojaci brániť svoje územie pred nepriateľom, fotograf fotí a zmrzlinár využije, že na Mesiac sa príde pozrieť množstvo divákov. Politici a armáda votrelca uväznia. Keď sa Mesiac dostane do poslednej štvrtiny, podarí sa mu prepchať cez mreže a ujde. Cestou sa kochá lesnými kvetmi a zatancuje si na karnevale. Nikto ho nespozná, všetci si myslia, že je za Mesiac len prezlečený.

Nakoniec sa dostane na hrad, na ktorom býva starý vedec. Ten sa celý život snaží zostrojiť stroj, ktorým by vyletel na Mesiac (vo filmovej verzii je aj celkom jasný odkaz na Armstronga na Mesiaci). Keď sa mu to konečne podarí, je na taký let príliš starý a obézny. Namiesto seba teda pošle na Mesiac pána Mesiaca, s ktorým sa skamarátil. Ten sa s radosťou vráti do svojej samoty – na Zemi by ho nečakalo nič dobré.

Pán Mesiac je určený deťom, ktoré neodmietnu príbeh len preto, že ho na prvýkrát celkom nepochopia. Je to jedna z najlepších obrázkových kníh, ktoré u nás v poslednej dobe vyšli. Aj bez toho, aby deti vedeli presne rozkódovať každý symbol, určite na nejakej úrovni – aj vďaka odvážne farebným ilustráciám – rozumejú hlavnému posolstvu.

Ambasádor detstva

Toto posolstvo – humanizmus, pacifizmus – je v podstate banálne, ale v Ungererovom prípade to nie sú len prázdne frázy. V detstve zažil druhú svetovú vojnu na vlastnej koži a z pohľadu Alsasa, ktorý bol pred vojnou Francúzom, počas vojny Nemcom (po nemecky sa musel naučiť za pár týždňov) a po vojne zase Francúzom, musela byť táto skúsenosť ešte absurdnejšia. Preto celý svoj život zostal pacifistom a politickým aktivistom. Rada Európy ho menovala za svojho ambasádora pre témy týkajúce sa detstva a vzdelávania.

Ungererov humanizmus a silný odpor k vojne cítiť aj v Pánovi Mesiacovi. Mesiac tu nie je len symbolom šťastia a nekomplikovaného detského prežívania. V čase, keď kniha vznikla, sa nevinný astronomický útvar stal epicentrom boja dvoch superveľmocí v studenej vojne. To všetko je v tejto kultovej detskej knihe.

V šesťdesiatych rokoch, keď bol Jurij Gagarin hrdinom dokonca aj na Západe, dve významné svetové osobnosti považovali za potrebné detským čitateľom jednoduchým jazykom ukázať, že vesmírne preteky sú len alternatívnym vojenským bojiskom a ich pravé dôvody nemusia byť také vznešené, ako prezentujú politici. Tou druhou osobnosťou bol Umberto Eco a jeho knižka o dobývaní vesmíru (okrem iného) má názov Tri príbehy. Je zaujímavou zhodou okolností, že oba tituly, Pán Mesiac i Tri príbehy, vyšli v slovenčine v rozmedzí niekoľkých mesiacov.

Komu je kniha Pán Mesiac určená

Deťom od 4-5 rokov.

Tomi Ungerer

V roku 2012 vytvoril Stephen Schesch 1,5-hodinovú animovanú adaptáciu kultovej knihy Pán mesiac. Stihol to ešte pred Ungererovou smrťou, takže autor predlohy v nej aj účinkuje.


Knihu Pán Mesiac vydalo vydavateľstvo Verbarium v roku 2020. Má 36 strán a rozmer 200 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. v Maďarsku. Titul si môžete kúpiť tu.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

KRIKTOR (Tomi Ungerer) – recenzia

Obrázkových kníh s minimom textu nikdy nie je dosť, keď sa vám doma rozčíta malý čitateľ. Preto ma veľmi potešilo, že rok po smrti Tomiho Ungerera vydalo Verbarium dva preklady tohto francúzskeho autora, ktorý popri iných oceneniach získal aj cenu Hansa Christiana Andersena – „nobelovku“ detskej literatúry.

Kresby jemnou linkou v Kriktorovi viac pripomínajú starú klasiku typu Sempé alebo Frank Tashlin (recenzia tu) ako Pána Mesiaca. Tieto dve knižky by už ani nemohli byť odlišnejšie: jedna prudko farebná, a pritom temná (Pán Mesiac); druhá bláznivo veselá, ale takmer bez farieb (Kriktor).

Ungererovi predátori, zlodeji a iní darebáci

Jednu vec však majú oba tituly spoločnú – humanistický odkaz. Kriktor vznikol preto, aby rehabilitoval obávané zviera, ako píše Tomi Ungerer na svojej stránke:

Many of my first children’s books were aimed at rehabilitating disreputable animals such as a snake, bat, octopus, vulture, and rats, or stereotypically unsavoury characters like an ogre, robbers or a street urchin. I think it is crucial to show children that no matter what one’s flaws are, there is always a way to survive and win by being different and making the best out of what one has. I want to show children that everyone is an different but equally unique.

Kriktor je jedna z prvých Ungererových detských kníh a v čase vzniku (1958) bolo takéto narušenie stereotypného delenia zvierat na dobré a zlé určite novátorská myšlienka. Dnes sa to už v detskej literatúre hemží dobrými vlkmi (Pravdivý príbeh o 3 prasiatkach od Jona Scieszku, Čiapočka od Alice Raticovej alebo The Wolf, The Duck & The Mouse od Maca Barnetta a Jona Klassena), levmi (Vtáčik a lev), potkanmi (Žabiak a cudzinec) alebo krokodílmi (Johannes Jensen). Má ešte Kriktor čo ponúknuť dnešným deťom?

Určite áno, hlavne v obrazovej rovine. Jeho ilustrátorský štýl sa výrazne líši od dnes prevládajúcej estetiky v detských knihách. Paradoxne, takýto starý titul na náš trh priniesol veľké osvieženie. Napriek tomu, že ilustrácie sú schválne prezdobené, majú ľahkosť aj vtip karikatúry. A Ungerer je v nej majstrom, venoval sa aj politickej, spoločenskej a erotickej karikatúre pre dospelých.

Stará dáma a ornamentálnosť prostredia, v ktorom žije, reprezentuje polobájny svet, kde ženy nosili rukavičky a lorňony a boli dámami; kde bolo zlo potrestané, zvíťazilo dobro a všetko bolo také jednoduché. 🙂 Mierumilovný a kamarátsky Kriktor má byť popretím celej temnej symboliky, ktorá sa spája s Jungovým archetypom hada.

Čo sa skrýva v krabici v tvare O

Dej je veľmi jednoduchý. Stará pani jedného dňa od syna z Afriky dostane krabicu v tvare O, v ktorej je had. Vyplašená pani si v ZOO overí, že tento druh nie je jedovatý. Ide o hada z rodu boa constrictor (veľhad kráľovský), preto ho nazve Kriktor. Vzorne sa oňho stará a vďačný had ju na oplátku ochráni pred zlým zlodejom. Obyvatelia mesta hrdinskému Kriktorovi z vďačnosti postavia sochu.

Tomi Ungerer

Komu je kniha Kriktor určená

Knižka je určite vhodná na prvé čítanie – prváčikovia budú nadšení, že zvládnu prečítať celú knihu na jeden šup. Staršie deti by však už mohla trochu nudiť – je určená hlavne škôlkarom. Je tu aj didaktická vložka, kde Kriktor na vlastnom tele ukazuje deťom, ako si zapamätal jednotlivé písmená a čísla. Knižku môžete čítať s deťmi od dvoch rokov. Z vlastnej skúsenosti viem, že deti sa už v tomto veku dokážu naučiť celú abecedu. Naozaj nerozumiem, prečo vydavateľstvo tento titul odporúča až od piatich rokov.

Jednoduchý príbeh a jednoduchý humor, ktorý vyplýva z toho, že had je trochu nezvyčajné domáce zviera, navyše vyslovene sadne celkom malým deťom: stará pani uštrikuje Kriktorovi dlhý sveter, aby si ho mohla na motúziku vodiť na prechádzku aj v zime. Zaobstará mu aj dlllllllhú posteľ a palmu, aby sa cítil ako doma. Mierumilovný had rád poslúži deťom na hranie: ako švihadlo, ako preliezka, ako trenažér viazania uzlov… je to skoro ako tréning fantázie, na čo všetko by sa dal taký had použiť. A deti toto cvičenie vo vymýšľaní nových funkcií pre hada veľmi rady dokončia. 🙂


Knihu Kriktor vydalo vydavateľstvo Verbarium v roku 2020. Má 36 strán a rozmer 200 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. v Maďarsku. Titul si môžete kúpiť tu.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

MYTOLOGICKÁ SÉRIA BROWNSTONOVCOV: ARTUR A ZLATÉ LANO, MARCY A HÁDANKA SFINGY (Joe Todd-Stanton) – recenzia

Stačila jedna poznámka (nie odo mňa), že našej (v tom čase) prváčke čítanie nejde tak plynule ako ostatným spolužiakom, a všetko bolo stratené. Mesiace trénovania čítania, moje pochvaly za každý zdolaný riadok. Aj dieťa, ktoré miluje knihy, sa môže zaťať a odmietať samostatne čítať. Vedela som, že nútiť ju nemôžem, ak jej nechcem knihy definitívne znechutiť. A to sa aj takmer stalo, keď deti dostali zo školy knižku v jazyku, ktorý mal bližšie k staroslovienčine ako zrozumiteľnej reči. Aj ja som vyrastala na rozprávkach Jozefa Cígera-Hronského, ale nútiť ho prvákom na prvé samostatné čítanie len preto, že v niektorom eshope bola akcia, to je úplná ignorancia.

  • komiks

Keď sa dieťa zatne a nechce čítať

Bolo jasné, že dcéru musím zlákať na knihu, ktorej neodolá. Nezabrali však ani tituly, po ktorých naozaj túžila, lebo boli príliš hrubé. Jediná šanca bola dostať ju na komiks – a fungovalo to! Teraz už niekoľko mesiacov číta najmä komiksy, ale hlavne, že číta.

Komiksy sú ideálnym čítaním pre prvákov. Keď zdolajú celú knihu, cítia ohromnú satisfakciu. Jednotlivé chlieviky väčšinou neobsahujú viac ako jednu-dve vety a po ich prečítaní si deti môžu trochu oddýchnuť pozeraním na obrázok. Sami si určujú tempo čítania/prezerania obrázkov. Keďže namiesto jednej veľkej ilustrácie je ich väčšinou na každej stránke viacero, veľká časť deja sa dá uhádnuť aj z nich. Keď už dieťa približne vie, ako sa príbeh vyvíja, omnoho ľahšie sa mu číta.

Rok komiksov

Vďaka týmto „benefitom“ som ochotná pri komiksoch trochu zľaviť zo svojich nárokov na kvalitnú detskú literatúru. Ešte prednedávnom na Slovensku vychádzali v tomto žánri len samí Šmolkovia a pod. Za posledný rok, rok a pol sa výber rozšíril aj o tituly, kde nemusím robiť príliš veľké kompromisy:

  • séria Yakari (recenzia tu)
  • séria Nežný komiks (recenzia tu)
  • klasika Maxipes Fík (ten je však trochu starší; recenzia tu)
  • krásna kniha o rodinných vzťahoch Navždy z 82 Bøok & Design Shõp
  • pripravuje sa Šašo Vtipťapo od Andreja Kolenčíka a Tomáša Grečka
  • interaktívna komiksová príručka o zvládaní hnevu Kde toľko trčíš? (o tej určite ešte napíšem)
  • komiksová séria Bol raz jeden život
  • pre staršie deti: Denník Anny Frankovej od Ariho Folmana a Úsmev od Rainy Telgemeier

K tým zaujímavejším komiksom určite patrí aj Artur a zlaté lano a pokračovanie Marcy a hádanka sfingy z Mytologickej série Brownstonovcov.

Artur je čudný, Marcy sa bojí

Hlavný hrdina prvého dielu Artur a zlaté lano je chlapček, ktorého pre jeho čudácke zvyky ostatní ľudia až kruto odsudzujú. Práve on však svojou pohotovosťou a smelosťou zachráni celú dedinu pred zlým obrím vlkom Fenrirom. Pointa, aj keď je do očí bijúca, je tu ešte vyjadrená aj slovami: hrdinské činy môžu vykonať aj tí, od ktorých to nik nečaká.

Podobné posolstvo je aj v druhej knihe: bojazlivé dievčatko Marcy (dcéra teraz už dospelého Artura) prekoná svoj strach a odvážne zachráni svojho otca z útrob sfingy.

Recept na tortu podľa psíčka a mačičky

Mladý Brit Joe Todd-Stanton – asi je to daň za neskúsenosť – túto svoju autorskú sériu namiešal tak trochu podľa receptu psíčka a mačičky: z každého rožku trošku. Snažil sa do nej vložiť trochu morálneho posolstva a povzbudenia (aj bojazlivé a odstrkované deti môžu dokázať veľké veci), trochu poučenia (prvky geografie a mytológie; jej spojitosť s hviezdnou oblohou – v každej knihe nájdete aj mapu hviezdnej oblohy), trochu dobrodružstva a štipku humoru. Vo výsledku sa mu nič z toho nepodarilo na takom malom priestore zmysluplne rozvinúť.

To, že som z tejto knižky nebola na 100 percent nadšená, je iba preto, že sa na ňu pozerám dospelými očami. Moje deti si všímali hlavne ilustrácie a na tých autor určite nešetril, a preto aj najviac zaujmú (Todd-Stanton vyštudoval ilustráciu).

Postavy bežia o život, skáču, lezú, lietajú, padajú

Ako v každom klasickom komikse, aj tu postavy často bežia o život, skáču, lezú, lietajú, padajú. Takto sa autor vysporiadal s veľkým problémom všetkých tvorcov komiksov: ako na malom priestore rozvinúť dobrodružný príbeh. Ak má byť nejaký zvrat nečakaný, musí si čitateľ najprv vytvoriť nejaké očakávania – a na to tu nie je miesto. Chýbajúce napätie však dostatočne kompenzujú dynamické a naschvál nedopovedané ilustrácie. Obrázky, ktoré hýria sýtymi farbami, text často vytlačia úplne na okraj. Občas ho aj úplne nahrádzajú. V každej knižke je pár stránok bez slov, kde sa odohrávajú mikropríbehy, ktoré má čitateľ objaviť a dotvoriť sám. Netreba ani hovoriť, že deťom sa tieto pasáže páčili najviac. Čitatelia si v nich nájdu veľa drobných (doslova) detailov nad rámec príbehu.

Autor vie narábať farbami a svetlom a vytvoriť strašidelnú a tajomnú atmosféru. Všade sa objavujú záhadné značky pripomínajúce hieroglyfy. Ešte aj rastlinky v svetle mesiaca v splne vyzerajú mysteriózne! To, o čo bol ochudobnený kratučký text, tak plne vynahradí obrazová časť. Autor vie, ako ňou podnietiť fantáziu dieťaťa. Vďaka tomu oba diely zaručene zaujmú každé dieťa.

Prvky mytológie

Tie moje sa už pýtajú, kedy vyjdú ďalšie časti. Kým prvý diel Joe Todd-Stanton obohatil o motívy severskej mytológie, v druhej časti sa objavujú egyptskí bohovia a bohyne. V angličtine vyšli aj ďalšie diely: Kai and the Monkey King (čínska mytológia) a Leo and the Gorgons Curse (grécka mytológia). Český Albatros vydal aj ďalšie dve knižky tohto autora, Myšák jménem Julian a Tajemství Černé skály. Tie však nepatria do Mytologickej série Brownstonovcov. Deťom, ktorých zaujala egyptská mytológia, veľmi odporúčam pokračovať search-and-findovkou Egypt pod lupou.

Páči sa mi tiež, že autor napriek žánrovým zvyklostiam necítil potrebu rozvíjať dej cez dialógové bubliny, využíva ich len v minimálnej miere. Dej väčšinou posúvajú dopredu krátke texty pod každým obrázkom a tie sú ucelenejšie, a preto aj ľahšie pochopiteľné ako dialógy v bublinách. Vetná skladba je však poriadne hutná („Artur bol sklamaný Marcinou nedôverou a sám sa vybral do jaskyne v nádeji, že ho bude nasledovať.“), preto menším deťom treba text pri čítaní trochu „rozriediť“ do voľnejšej syntaxe.

Komu sú komiksy Artur a zlaté lano a Marcy a hádanka sfingy z Mytologickej série rodiny Brownstonocov určené

Nebyť použitého fontu, ktorý prváčikom prvé čítanie trošíčku sťažuje, bolo by to pre nich ideálne čítanie. Font však určite nie je takou prekážkou, že by ich dokázal odradiť. Pre škôlkarov ešte môžu byť knihy trochu strašidelné (čarovná ruka, obrovský zlý vlk, kostry, lebky). Neodporúčam skôr ako od päť-šesť rokov a aj to len v prípade, že text vlastnými slovami prerozpráva dospelý (kvôli spomínanému zhustenému vyjadrovaniu).


Komiksy Artur a zlaté lano a pokračovanie Marcy a hádanka sfingy z Mytologickej série rodiny Brownstonocov vyšli vo vydavateľstve Albatros (českú mutáciu vydala Paseka) v roku 2020. Knihy majú 56 strán a rozmer 190 × 260 mm. Vytlačili české tlačiarne TNM PRINT a Tiskárny Havličkuv Brod. Na stránke vydavateľstva Albatros si môžete kúpiť oba diely: Artur a zlaté lano a Marcy a hádanka sfingy.

Obe knižky mi venovalo vydavateľstvo, ale verím, že na môj názor to vplyv nemalo. 🙂

YAKARI (Derib a Job) – recenzia

Yakari a Veľký orol, Yakari a bobria hrádza, Yakari a Biely bizón, Yakari a králik Nanabozo

  • Yakari a Biely bizón

Už som niekde na tomto blogu písala o tom, ako ma fascinujú detské zaklínadlá. Jedno majú moje deti na vyvádzanie pri kúpaní, jedno na skákanie. Zaklínadlom, ktoré ich automaticky dostane do módu hrania, je čeština. Už nejakú dobu sa hrajú skoro zásadne iba v češtine, lepšie povedané vo svojej verzii „češtiny“. Nebývame v Česku, nechodievame tam, poznáme minimum Čechov, české knižky, ktoré máme doma, im zásadne čítam iba v slovenčine. Tento jazyk sa „naučili“ (najmä to mladšie) za pár mesiacov, možno týždňov, iba pozeraním seriálu Yakari na internete. Od februára do júna videli každý deň aspoň dva diely, takže ich už skoro všetky poznajú naspamäť; na ostatné animované rozprávky bol vyhlásený bojkot. Yakari bol počas prvej karantény niečo ako ďalší člen našej rodiny.

Keď vyšla správa o tom, že sa Slovart chystá vydať pôvodný komiks Deriba a Joba, boli mi jasné, že Yakari sa u nás bude nielen pozerať, ale aj čítať. A čítal sa s o to väčším nadšením, že druhý, tretí, štvrtý a do istej miery aj prvý diel obsahujú nové príbehy, ktoré sme z animovaného seriálu nepoznali.

Yakari a Veľký orol

Yakari je päťdesiatnik

Postavička indiánskeho chlapca Yakariho, ktorý má dar rozumieť zvieracej reči, vznikla v kultovom rovnomennom francúzsko-belgickom komikse (hoci obaja autori, spisovateľ Job aj ilustrátor Derib sú podľa Wikipédie Švajčiari) ešte v 70-tych rokoch.

Doteraz v origináli vyšlo 40 dielov. Slovart ide po poradí a zatiaľ vydal prvé štyri z nich. Piaty, Yakari a medveď grizly, vychádza práve teraz!

Čím je tento starý komiks taký výnimočný, že zaujme aj po polstoročí a stále slúži ako predloha pre adaptácie (dva seriály a najnovšie aj film)? Deti láka v prvom rade dobrodružný dej a klasická komiksová estetika. Tvorcovia si pomohli aj starými trikmi: hlavnou postavou je dieťa, ktoré svojou šikovnosťou, inteligenciou a inými vlastnosťami prekonáva dospelých. Výnimočný nie je ani motív človeka, ktorý rozumie reči zvierat.

Yakari a Veľký orol

Siuxovia, Šošóni a Božena

V prvom rade je však Yakari idylický až utopický svet s exotickou kultúrou. Etnológovia by určite nejaké chybičky našli, ale z pohľadu laika tvorcovia život Siuxov zachytili pomerne presne. Napriek veľkému úspechu komiksu autori nechrlili jeden diel za druhým, ale vydávali priemerne jeden komiks za rok. Je vidieť, že tento čas venovali aj relatívne dôkladným rešeršiam. Je tu pár záberov na celý tábor z vtáčej perspektívy, kde je zobrazený každodenný život kmeňa vrátane takých drobností, ako je spracovanie úlovkov na mäso a kožu, nosič na bábätko a pod. V porovnaní so seriálom je v knižke aj o čosi viac indiánskych termínov ako squaw, howg, waconda.

Náhoda nie je ani to, že jeden z prvých dielov sa volá Yakari a Biely bizón. Albínski bizóni mali v indiánskej mytológii zvláštne postavenie, ako sa píše v tomto článku. Píše sa v ňom aj to, že Božena je v jazyku Šošonov bizón. 🙂 Celé toto heslo z Wikipédie je veľmi zaujímavé, vrátane desivej fotky hory bizóních lebiek, ktorých európski prisťahovalci lovili len kvôli tomu, aby Indiánov vytlačili z ich území. Pôvodne 60-miliónovú populáciu týchto zvierat belosi v 19. storočí zdecimovali na 300 kusov.

Yakari a Veľký orol

Yakari ochranca prírody

Z toho museli byť Indiáni zúfalí (tí bizóny spotrebovávali nielen na mäso, vyrábali z nich takmer všetko, čo potrebovali na svoj život). Preto aj Yakari stále opakuje, že človek si z prírody môže zobrať len toľko, koľko potrebuje. Knižka aj film majú veľmi silný ekologický odkaz. Yakari, veľký ochranca všetkých zvierat, je napríklad jediný z mužských členov kmeňa, ktorý nenosí luk a šíp, hoci on sám vegetarián nie je.

Tento exotický svet pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky moje deti totálne fascinoval. Vďaka tomu, že magických prvkov je tu minimum (Yakariho schopnosť dorozumieť sa so zvieratami a živé totemy, ktoré deťom pomáhajú), aj malí čitatelia chápu, že Yakari je tak trochu dokumentom o kultúre skutočných Indiánov. A chcú sa dozvedieť viac. My sme gúglili staré fotky Siuxov na internete, info o Kolumbovi; pozerali dokument Pavla Barabáša o juhoamerických indiánoch. A momentálne sa chystáme na tieto knihy o indiánoch:

Pavel Čech: Jirka a indiáni

Jacopo Olivieri, Clarissa Coradin: Viliam Všadebol. Deň v aztéckej ríši

Terry Deary: Krvilační Aztékovia a Inakší Inkovia zo série Hrôzostrašná história

Ak by nebola pandémia, určite by sme šli do kina na celovečernú rozprávku Yakari!

Moja dcéra píše Slovartu

Keď som našej druháčke povedala, že v origináli vyšlo 40 dielov a u nás zatiaľ len 4, nakázala mi odkázať slovenskému vydavateľovi, že má vydať ďalšie. Povedala som jej, nech to urobí sama, preto napísala tento odkaz:

„Derib a Job knižka Yakari sa mi velmi páčila mohli bi sťe urobiť ďalšie ďieli knižki Yakari.“

Slovart, čo vy na to?

Komu je určená séria komiksov Yakari

Po každej kratučkej vetičke nasleduje prestávka v podobe obrázka – komiksy sú ideálnym čítaním pre všetkých začínajúcich čitateľov. Yakari bude tiež výborný vianočný darček pre všetky deti, ktoré si obľúbili seriál (asi od 4 rokov). Deťom, ktoré seriál nepoznajú, však odporúčam až od 5 rokov – príbeh vo forme komiksu je predsa len trochu ťažší na pochopenie. Nepreskočte prvý diel – tam sa vysvetľuje, ako Yakari prišiel k schopnosti porozumieť zvieratám. 🙂

Yakari a Veľký orol
Plastelínová Nebeská dúha a Veľký šedák 🙂

X a X sú dva iksy, ak vieš skočiť, chlapík si

Hoci nadšenie mojich detí z Yakariho je nekonečné, ja mám pár výhrad. Umelecké ambície som od komiksu nečakala, viac mi však vadí iná vec.

V duchu Smrekovej rýmovačky sa nesie aj animovaný seriál Yakari a jeho predloha. Samice (dokonca aj medvedice a kravy bizónov!) si väčšinou s rôznymi problémami neporadia samy, často nevedia ochrániť svoje mláďatá a bezradne čakajú, kým ich Yakari vykúpi. Najhoršie je ich hysterické kričanie/nárek. 🙂 Aby bolo jasné, seriál ani knižka nie sú vôbec otvorene mizogýnske, skôr podprahovo stereotypné. Yakariho kamarátka Nebeská dúha je vyslovene pozitívna postava, ale pri pretekoch na koni je vždy tá druhá (ak vôbec má vlastného koňa), často jej je zima, bojí sa, ľahko sa zraní. A hoci nie je hlúpa, je to trochu nudná postava. To platí pre animák aj knižku. Jasné, predloha vznikla ešte hlboko v minulom storočí a bola určená hlavne chlapcom, ale dnešným očiam sa na to pozerá trochu ťažko.


Komiksy vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2020. Jednotlivé diely majú 48 strán a rozmer 215 × 287 mm. Vytlačili tlačiarne Neografia Martin. Knižky si môžete kúpiť tu:

Yakari a Veľký orol, Yakari a bobria hrádza, Yakari a Biely bizón, Yakari a králik Nanabozo, Yakari a medveď grizly.

Knižky mi na recenzu venovalo vydavateľstvo.

CO SE SKRÝVÁ V LESE (Aina Bestard) – recenzia

Knižku Co se skrývá v lese som si objednala tak trochu naslepo. Myslela som si, že to bude náučná literatúra o obyvateľoch lesa a dosť som sa prerátala – text tu nie je skoro žiadny. Vtedy som ešte netušila, že práve to bude jej obrovská výhoda. Čakali ma totiž nekonečné dva mesiace homeofficovania s detvákmi, ktoré chytili kiahne. Pekne jedno po druhom. Práve preto, že kniha nevyžaduje, aby ju niekto čítal, a dieťa si ju obsluhuje samo, je to ideálny pomocník pre zúfalých rodičov. Teraz, keď je na obzore ďalšia možno podobne dlhá karanténa, budem túto knihu potrebovať zase!

Co se skrývá v lese

Ideálna knižka na homeoffice s deťmi

Co se skrývá v lese je jedna zo série kníh z vydavateľstva Host, ktoré pracujú s technológiou RGB. To znamená, že každou farebnou vrstvou – žltou, červenou a modrou – sú vytlačené iné obrázky. Keďže vrstvy sa prekrývajú, na prvý pohľad nie je niektoré obrázky vidieť. Ukážu sa len po farebným filtrom, ktorý blokuje niektoré farby. Niekedy tak pod každou z farebných lúp vidieť niečo iné.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Netreba ani hovoriť, že deti boli fascinované z toho, že stránka sa im mení pod očami podľa toho, ako sa na ňu pozerajú. Prvé dni si lupy trhali z ruky. Ilustrácie mi veľmi pripomenuli Maju Säfström a jej ilustrované atlasy – jeden doma máme aj my. Je to presne ten nenáročný štýl, ktorý sa páči skoro každému. Určite knižkou nič nepokazíte, keď ju darujete ako darček.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Les je živý ekosystém

V úli sa skrývajú včielky, niektoré aj v kvietkoch, za kríkmi stojí jeleň, v kroví niekto maškrtí černice. Les je jeden veľký živý ekosystém. Pre zvieratá je to domov, kde spia, jedia, oddychujú a vychovávajú svoje mladé. Pre dospelých je to banálne konštatovanie. Pre tých najmenších je to možno dobrý argument, ktorým ich presvedčíte na výlet do prírody.

Technológia RGB sa k téme lesa veľmi hodí. Lebo prechádzka po lese je presne takým istým objavovaním skrytých vecí. Pod každým listom sa môže skrývať nejaký chrobáčik. My sme minule pod zamrznutým jazierkom našli živé žaby. Dnes deti vypátrali skrýšu salamandier.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Komu je knižka Co se skrývá v lese určená

Určite poteší všetky deti od 2 do 5 rokov.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

Kniha Co se skrývá v lese vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Host. Má 24 strán a rozmer 286×269 mm.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

Aina Bestard Co se skrývá v lese

FREE THE LINES – (Clayton Junior) – recenzia

V jednom rozhovore Daniela Olejníková, naša asi najoceňovanejšia ilustrátorka, opísala, ako tvorí. Ako prvé si určí isté mantinely: vyberie si techniku a zopár farieb, rozhodne sa, či bude používať štruktúru alebo len homogénne farebné plochy. A potom tieto limity prísne dodržiava. Clayton Junior si zadefinoval také neuveriteľne prísne obmedzenia, až sa celá knižka točí okolo nich. Používa len biele a čierne línie na modrom pozadí. Nič viac. Knižku dokonca aj pomenoval Free the Lines. Pripomína mi to román La Disparition od Georgesa Pereca, ktorý napísal bez toho, aby použil písmeno e (najfrekventovanejšie písmeno vo francúzštine!). Takéto cvičenia sú oslavou autorovej tvorivosti, ale aj inšpiráciou pre čitateľa.

Aj s okliešteným arzenálom Clayton Junior vytvoril hodnotnú knižku (Štuplík: „Je to krásna knižka“). Grafický minimalizmus ešte podčiarkuje, že ide o silent book. Zo všetkých knižiek bez slov, ktoré doma máme, je táto najjednoznačnejšia. Už po prvom spoločnom čítaní si ju Štuplíček čítal sám. Pekne nahlas. 🙂

Bonus: eko príbeh o rôznych prístupoch k prírode. Ako v správnej rozprávke, dobro (mačička, ktorá loví tradičným spôsobom sama pre seba) zvíťazí nad zlom (drancovanie morí veľkou rybárskou loďou). Keďže sme celkom nedávno dočítali Prieskumníka oceánu, kde sa vlečné siete spomínajú (recenzia tu), moje deti tento príbeh veľmi prežívali a úprimne sa tešili z toho, ako sa sympatickej mačičke podarilo okabátiť a premôcť veľkú nepriateľskú loď. Mimochodom, hra s perspektívou dáva tejto scéne špeciálne silný efekt.

Aj napriek výtvarnému minimalizmu v zošítku Free the Lines pri každom prezeraní objavujeme s deťmi nové detaily. Čo znamenajú zvislé pásy na hladine? Odrazy svetiel v prístave. Podobných ľahko dešifrovateľných „hádaniek “je tu viac.

Komu je kniha Free the Lines určená

Deťom od dvoch rokov; trojročné si ju už budú vedieť prečítať aj samy. Na jedno prečítanie zaujme aj šesťročných, ale pre nich je až príliš priamočiara, preto sa k nej vracať asi nebudú.

Ktoré silent books si obľúbili vaše deti? Čítajú si ich samy?


Knihu Free the Lines vydalo vydavateľstvo Words and Pictures v reedícii v roku 2018. Má 32 strán a rozmer 245×245 mm. Vytlačené v Číne. Kúpiť si ju môžete tu.