náučné - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

VÝSTAVNÉ STAVOVCE (Barbora Idesová, Marie Kotasová Adámková, Tom Velčovský) – recenzia

Za posledných pár rokov pribudlo obrovské množstvo krásnych a originálnych náučných detských knižiek o zvieratách, takže rodičia už môžu byť vyberavejší. Ja sa pri výbere riadim dvoma kritériami: titul musí mať naozaj kvalitné ilustrácie a systematický prístup. Kniha z Albatrosu Výstavné stavovce ich spĺňa obe, a môžem ju odporúčať ako jednu z najvydarenejších tohtoročných noviniek.

Pod systematickým prístupom mám na mysli to, že text by mal byť postavený na nejakej zmysluplnej osnove a nebyť len neusporiadaným zoznamom kuriozít, z ktorých sa v konečnom dôsledku človek nič nenaučí. Autori titulu Výstavné stavovce, naopak, vychádzajú z klasických biologických kategórií.

Učebnica biológie bez zbytočnej terminológie

Bez toho, aby autori použili termíny ako kmeň, podkmeň, trieda, druh a pod., charakterizujú stavovce ako organizmy s chrupavkovitou či kostenou chrbticou tvorenou stavcami. Patria sem paryby, ryby, obojživelníky, plazy, vtáky a cicavce (vrátane ľudí). Triedy stavovcov tvorcovia predstavujú vo fylogenetickom poradí – teda v poradí, v akom sa jednotlivé konáre odčleňovali od stromu evolúcie.

Porovnávaním ich základných orgánových sústav (najmä opornej, pohybovej, obehovej, dýchacej, rozmnožovacej a nervovej) sa ukazuje, komu príroda nadelila aké schopnosti – kľúčové na prežitie v danom prostredí. Bez toho, aby sa tu explicitne spomínala evolúcia, sledujeme, ako sa jednotlivé druhy prispôsobovali okoliu. Vtáky majú okrem pľúc ešte vzdušné vaky, ktoré im pomáhajú lietať. Blany medzi prstami zase umožňujú vodným vtákom plávať; dočasný vaječný zub pomáha plazom vyliahnuť sa z vajca.

Leitmotívom knižky sú kostry. Na nich asi najlepšie vidieť, ako sa organizmy prispôsobujú svojmu prostrediu. Autori teda „chodia“ okolo evolúcie bez toho, aby ju priamo spomenuli a definovali, čo je možno trochu škoda. Nie je to téma, ktorá by sa nedala vysvetliť už aj malým deťom; aj na slovenskom trhu je viacero knižiek o Darwinovi pre najmenších. Ešte viac ma mrzí, že autori používajú vyjadrenia, ktoré idú priamo proti princípom evolúcie: „Našťastie, hyeny majú silné čeľuste, aby zjedli úplne všetko, čo zostane [po dravcoch]. Napríklad aj kosti!“ Alebo: „Opice vidia červenú farbu, aby dokázali rozoznať zrelé ovocie.“ Na prvý pohľad to vyzerá ako detail, ale vetu treba obrátiť tak, aby sa príčina nezamieňala za následok. Opiciam sa vyvinula schopnosť vidieť červenú farbu, vďaka čomu rozoznajú zrelé ovocie. Aj takáto drobná jazyková úprava by stačila na to, aby deti dávno pred piatackou biológiou dokázali myslieť o prírode v kategóriách evolúcie.

Komu je kniha Výstavné stavovce určená

Text s minimom odborných termínov je prístupný už pre 6-ročné deti. Tomuto veku je prispôsobené aj naozaj veľké písmo a grafika, ktorá necháva text „dýchať“, takže deti sa na stránkach nemôžu stratiť.

Je to ideálne čítanie pre rodiny s malými aj staršími deťmi. Ak máte doma škôlkara, určite ho zaujmú veľké ilustrácie. Text je dostatočne informatívny aj pre piatakov-šiestakov a zároveň písaný nadľahčeným tónom, aby zaujal aj prváčikov:

„Mastné perie nenasaje vodu a zostane suché. Mokré perie je naopak ťažké a vtáky sú potom tiež ťažké a ťažkému vtákovi sa zle lieta. Perie je pre vtáky veľmi dôležité a musia si ho pravidelne meniť. Husi ho zhadzujú celé naraz, a kým im znova narastie, nemôžu lietať. Takže si pamätajte, že mokrý ani nahý vták len tak nepoletí.“

„Kivi je endemit. To znamená, že všetci kiviovia žijú len na jednom mieste. Na tomto mieste, volá sa Nový Zéland, dlhú dobu nežil žiadny tvor, ktorému by chutili, a tak sa kiviovia nemuseli ničoho obávať. Mali taký pokoj, že prestali úplne lietať. Rovnako ako všetky ostatné vtáky sa rodia z vajec. To ich je ale neobvykle veľké, pretože obsahuje veľa žĺtka. Zo žĺtka sa vyvinie embryo a z embrya sa potom vyvinie mláďa. A pretože je toho žĺtku veľa, je malý kivi po narodení vlastne už celkom veľký. Nikto nevie prečo, ale to kiviov netrápi.“

„Plazy majú dobré oči, ktoré dokonca kryje aj tretie viečko, rôzne druhy majú rôzne zreničky. Napríklad u hadov aktívnych v noci nájdete zreničku zúženú, u hadov aktívnych cez deň zasa okrúhlu. Nočné hady potrebujú úzku zreničku, aby neoslepli, keď sa omylom prebudia cez deň. Úzka zrenička totiž pustí do oka menej svetla.“

Autori počítajú s tým, že čitatelia si budú rôzne zaujímavosti gúgliť. My sme sa najviac pobavili na baziliškovi zelenom, ktorý dokáže behať po vode. Vďaka tomu má prezývku Kristov jašter. Tohto baziliška poznáme už z knihy Všetko pláva, čo plutvy má aj nemá (recenzia tu).

Výstavné stavovce je naozaj výstavný titul

Výstavné stavovce je ešte výstižnejší názov ako Obratní obratlovci v českom origináli, pretože kniha je v prvom rade postavená na nádherných ilustráciách. O tom, aký priestor v knihe dostali, svedčí aj to, že ako prvá z autorov sa na chrbátiku knihy uvádza práve ilustrátorka Barbora Idesová. Tú poznáme z knihy Kde je Ester N? (recenzia tu), ktorú spolu s Monikou Kompaníkovou vytvorila pre SNG, takže o kvalite jej práce neboli žiadne pochybnosti.

Knižka Výstavné stavovce by fungovala aj bez textu, ako katalóg fascinujúcich ilustrácií. Doma si v nej občas len tak listujeme, bez čítania, z čírej radosti z obrázkov. Fauvistické sýte až krikľavé farby v prudko kontrastných kombináciách priťahujú oči ako magnet (mimochodom, fauve po francúzsky znamená šelma 🙂 ). Moje deti majú teraz obdobie, keď takmer každý deň maľujú a kreslia. Titul Výstavné stavovce som doma chcela mať aj preto, aby im poslúžil ako výtvarná inšpirácia.

Ako hovorí Richard Dawkins v predhovore k svojmu slávnemu Sebeckému génu, my zvieratá sme tie najkomplexnejšie stroje v doposiaľ objavenom vesmíre (platí to stále). Prečo by chcel niekto študovať niečo iné? 🙂

Knihu Výstavné stavovce vydalo v roku 2023 vydavateľstvo Albatros (v spolupráci s B4U Publishing). Ide o preklad českého originálu Obratní obratlovci. Má 80 strán a rozmer 230 × 260 mm. Titul kúpite v slovenskom Martinuse (českú v českom Martinuse) alebo na stránke vydavateľa.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo Albatros.

A AKO ANTARKTÍDA (David Böhm) – recenzia

Každý, kto čítal oceňovanú Hlavu v hlavě (recenzia tu) vie, čo môže od titulu A ako Antarktída očakávať: ADHD ako pracovná metóda, popretie systematickosti ako nová paradigma v náučnej literatúre pre deti. David Böhm zaznamenáva všetko, čo ho nadchlo na najjužnejšom kontinente. Do naschvál nehomogénneho textu pospájal úryvky z denníkov svojich synov (ktorí na Antarktídu cestovali s ním), mikroeseje alebo zamyslenia autora, vyše storočný príbeh dobývania Južného pólu, odlišnosti prístupu polárnikov Scotta a Amundsena a, samozrejme, základné fakty o maskotoch kontinentu, tučniakoch, vráskavcoch a iných zvieratách. Nechýba etymologické okienko, minikapitolka o ekológii ani geografické a geopolitické fakty.

Takýto nutrične výživný šalát textov sprevádzajú rovnako nesúrodé ilustrácie: temný komiks o morskej chorobe, koláže, historické, meteorologické, politické i upravené mapy, kresby ceruzkou, počítačové ilustrácie, karikatúry i emotikony, fotky z vlastnej výpravy a slávnych expedícií, naaranžovaný model ľadovca. Dita Rakouská dokonca pre túto knihu ušila krásnych látkových tučniakov rôznych druhov. Martinus udáva, že knihu A ako Antarktída prečítate za hodinu, ale my sme len túto rozkladaciu štvorstránku s tučniakmi obdivovali asi 20 minút.

Ako to už býva pri takýchto knižkách, kde multižánrový obsah pivotuje okolo zvolenej témy (okrem Hlavy v hlave spomeniem napríklad Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu)), kniha nevedie z bodu A do bodu B. Nemalo by to ani význam, tvorca počíta s tým, že do tvorby obsahu sa podstatnou mierou kreatívne zapojí aj sám čitateľ. A kam ho zavedie tento titul, to je len na ňom. Niekoľko jednotiacich prvkov sa v knihe predsa len dá vybadať, v obrazovej aj textovej rovine. Keďže sme na Antarktíde, ilustráciám výrazne dominuje modrá farba ľadu, mora, oblohy a morských krýh.

Prečo má v klasických mapách vytvorených v koloniálnych časoch Európa prominentné miesto a Antarktída skreslenú veľkosť

Ďalším opakujúcim sa motívom je relatívnosť. Autor tento pojem rozoberá z viacerých strán v kratučkých mikroesejistických pasážach. Ak máme štvorec a v ňom bodku, ľahko vieme povedať, v ktorej časti štvorca sa bodka nachádza: hore, dole, v strede. Ale čo ak takýto rámec chýba? A čo je rámcom, cez ktorý sa dívame my ľudia okolo seba? Môžeme ho zmeniť?

Na príklade Antarktídy najlepšie vidieť, ako voľba rámca skresľuje náš pohľad na svet. Autor jednoduchým spôsobom deťom názorne vysvetľuje, ako dvojrozmerná mapa nevyhnutne deformuje zobrazenú skutočnosť:

„Vezmite si pomaranč a nakreslite naň svetadiely ako na zemeguli. Potom ho ošúpte tak, aby šupka zostala v jednom celku. Určite nebude mať tvar obdĺžnika. Ako z nej teda urobiť mapu?“

Odpoveď je zrejmá: mapa sa musí na póloch akoby roztiahnuť. Aby mieru kartografickej deformácie (a europocentrizmu) autor znázornil ešte plastickejšie, vložil do knihy mapu sveta, v ktorej strede je Antarktída. Moje deti sa smiali pri pohľade na Papuu-Novú Guineu a Indonéziu vo veľkosti Ázie, ale takáto mapa nemá k skutočnosti o nič ďalej ako konvenčné mapy.

Tie vychádzajú z Mercatorovej projekcie, ktorú navrhol flámsky kartograf Gerhard Mercator v 16. storočí – zlatom veku kolonializácie. Je jasné, prečo je Európa na prominentnom mieste v strede a hore (to, že sever je hore, je tiež len konvencia). Mercatorova projekcia „zveličuje veľkosť Zeme v okolí pólov and zmenšuje veľkosť v okolí rovníka. Rozvinutý globálny sever sa tak zdá byť väčší, ako v skutočnosti je, a rovníkové regióny, ktoré zvyknú byť menej rozvinuté, pôsobia menšie […] Mercatorova projekcia znázorňuje Grónsko väčšie ako Afriku. V skutočnosti je ale Afrika 14-krát väčšia ako Grónsko,“ ako píše Donald Houston v tomto prebratom článku na SME.

Všetko je relatívne

V Antarktíde v minulosti rástli palmy – pred asi 53 miliónmi rokov. Autor často opakuje, že všetko je relatívne. Tento leitmotív sa nenápadne pripomína aj v ilustráciách a dizajne: stránky sú číslované hore nohami obrátenými číslicami. 🙂

David Böhm tak explicitne i implicitne pripomína, že:

„Vždy záleží na mieste, odkiaľ sa pozeráme na veci okolo seba. Z koľkých miest sa môžeme pozerať na guľu? A na zemeguľu? Ak si zvykneme na nejaký uhol pohľadu, stane sa pre nás samozrejmý. Keď sa potom máme pozerať inak, môže nás to miasť alebo aj desiť. Preto je dobré premýšľať nielen nad tým, čo vidíme, ale aj nad tým, ako sa na to pozeráme. Z viacerých strán vidíme viac a ukáže sa tak, že nektoré veci sú iné, než sa zdalo na prvý pohľad.“

Čo ak si časť ľadovca skrytú pod hladinou domýšľame chybne?

Od toho bol už len malý krôčik k poznámkam o ľudských zmysloch. V kryhách, odlomených kusoch ľadovca, z ktorých vidíme len malú časť plávajúcu nad hladinou, našiel David Böhm metaforu ľudského vnímania sveta:

„Nie je všetko, čo vidíme, len desatinou celku – kým zvyšok si domýšľame a skladáme podľa toho, čo sme už zažili alebo čo sme sa dozvedeli? A čo ak si tú väčšiu časť domyslíme chybne?“

Ako by sme svet videli, keby sme mali menej zmyslov, ako máme, alebo, naopak, viac?

Kryhy sú vhodne zvolený príklad nespoľahlivosti ľudských zmyslov aj preto, že ich biela farba je tiež len ilúzia:

„Akú farbu má sneh? Vravíte BIELU? Ale kdeže, je priesvitný. Sneh sa nám zdá ako biely, pretože snehové kryštáliky odrážajú svetlo, ktoré na ne dopadá. Keby svetlo nedorážali, ale pohlcovali, sneh by nám pripadal ČIERNY. Niektoré ľadovce sú modré preto, že kryštalická štruktúra ľadu pohlcuje všetky farby okrem modrej. MODRÝ ľad je pevnejší a obsahuje menej vzduchu než biely. Keď sa pozrieme do hlbokej praskliny v ľadovci, vyzerá to, ako keby sme sa dívali skôr na policajný maják než do ľadovej priepasti.“

Hlavná myšlienka knihy A ako Antarktída, že na svet sa treba pozerať z viacerých uhlov pohľadu, sa výborne hodí k spomínanému pivotovaniu okolo jednej témy, vždy z iného uhla pohľadu. Málokedy sa podarí dosiahnuť takú dokonalú harmóniu na všetkých úrovniach knihy: koncepcia, textová i obrazová časť idú jedným smerom. Aj preto táto publikácia získala množstvo ocenení: v Česku Magnesia litera; v Nemecku bola zaradená medzi najlepšie knihy pre mladých čitateľov a čitateľky.

Ďalšou opakujúcou sa témou je minimalizmus. Zdroje i možnosti sú na Antarktíde drasticky obmedzené; polárne expedície sú preto experimentom na hraniciach ľudských možností. Podrobne o nich píše napríklad blogerka Iveta Rall. Na SME uverejňuje sériu fascinujúcich článkov o polárnych dobrodruhoch, napr. tu.

Prečo Južná Kórea svojim občanom zakázala navštíviť Antarktídu

Téma minimalizmu je úzko spojená s ekológiou. Keďže snehovej vločke trvá približne 50 tisíc rokov, kým sa po dopade na kontinent a premene na ľad dostane do mora, ľad je našou pamäťou – uchováva informácie o okolitom priestore a, bohužiaľ, aj o ľudskej činnosti na ostatných kontinentoch. Nedá sa však nevidieť, ako si autor protirečí, keď čitateľov vyzýva, aby obmedzili konzum, pričom on sám strávil v Antarktíde celý mesiac. Vystrašilo ma, že jeho deti sa sem chcú dokonca vrátiť. Nie, Antarktída naozaj nie je dobrou dovolenkovou destináciou. Vygooglila som si, že v „turistickej sezóne“ sem za rok príde 140 až 170 tisíc návštevníkov. Bez ohľadu na prijaté prísne opatrenia (človek po sebe nesmie zanechať naozaj žiadne odpadky vrátane vlastného biologického odpadu, močí sa teda do fľaší, veľká potreba sa robí do sáčkov).

Reálne hrozí, že človek svojou prítomnosťou naruší krehký ekosystém. Ten je najzraniteľnejší práve v lete, počas turistického okna, ako sa píše v tomto článku. Turisti sem na svojom oblečení môžu nechtiac zaniesť semienka invazívnych rastlín alebo patogény.

„Odhaduje sa, že priemerný turista môže do Antarktídy zaniesť až 9,5 semiačka. Zamestnanci mnohých cestoviek však musia pred vstupom na Antarktídu podrobiť veci turistov dôkladnej očiste.“

Lodiam navyše hrozí kolízia s kryhami. V roku 2007 tak ekologickú katastrofu spôsobilo potopenie lode MS Explorer. Južná Kórea v roku 2008 dokonca zákonom zakázala svojim občanom navštíviť tento kontinent. Svojim deťom radšej zdôrazním, že Antarktíde najlepšie pomôžeme, keď tam nebudeme chodiť.

Komu je kniha A ako Antarktída určená

Aj v tomto prípade záleží na tom, ako budete s knihou pracovať. Škôlkari si asi budú hlavne pozerať obrázky (stránky sú pomerne hrubé, nemali by ich roztrhať), ale text je pre nich v niektorých miestach ešte príliš zložitý; prváci a druháci zrejme tiež preskočia niektoré pasáže. Titul je ideálny pre tretiakov až deviatakov. Vďaka kreatívnemu obsahu je to jedna z knižiek, ktoré dokážu s deťmi rásť.

Kniha A ako Antarktída vyšla pôvodne v českom vydavateľstve Labyrint/Raketa. Slovenskú verziu vydalo v roku 2021 vydavateľstvo BRaK v edícii Alma. Má 76 strán a rozmer 240 × 320 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Česku. Slovenskú mutáciu si môžete kúpiť tu (SK Martinus), českú tu (CZ Martinus).

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

HLAVA V HLAVĚ. Druhé, větší a chytřejší vydání. (David Böhm a Ondřej Buddeus) – recenzia

Netuším, ako vznikala Hlava v hlavě, ale predstavujem si, že spolupráca Davida Böhma s Ondřejom Buddeusom musela pripomínať súťažný duel v hovorení vtipov. Porovnajte si (nemastnú-neslanú) knižku Babi, ty máš nápady, kde Böhm ilustroval text Blanky Čapkovej, s explóziou kreativity v tituloch Hlava v hlavě, Proč obrazy nepotřebují názvy alebo najnovšie aj Tvary a patvary. Ja viem, že kvalitu ilustrácií určuje aj lehota na tvorenie, pláca, zakrivenie časopriestoru a čojaviemaké iné faktory, ale Davidovi Böhmovi jednoznačne sedí spolupráca s podobne bláznivými autormi.

Magnesia Litera, Zlatá stuha a Jugendliteraturpreis za skupinový brainstorming

Output dua Böhm-Buddeus preto viac ako čokoľvek iné pripomína skupinový brainstorming – chaotický, neorganizovaný, surový a necenzurovaný, rozlietaný všetkými smermi, nedokončený, neučesaný, žánrový ultramišung, neberúci ohľad na čitateľa ani na žiadne pravidlá. A presne také knihy milujeme najviac!

A nielen my. Hlava v hlavě zbiera od prvého vydania v roku 2012 cenu za cenou (Magnesia Litera, Zlatá stuha, najkrajšia detská kniha roka). Nemecký preklad Kopf im Kopf bol nominovaný na nemeckú Jugendliteraturpreis 2017.

Nečítať pred spaním!

Böhm a Buddeus sa jednoducho zabávajú a do tejto zábavy vás vtiahnu so sebou. Rozhodne túto knihu nečítajte pred spaním! 🙂 Veľkú časť letných prázdnin boli moje deti preč z domu, ale keď som bola s nimi, chodili spávať o pol jedenástej. Kvôli Hlave v hlavě sa nám vždy predĺžilo večerné čítanie aspoň o polhodinu, hoci nikdy sme nestihli prečítať viac ako len zopár strán, niekedy len jednu. Zakaždým nás zdržali hry, ktoré sme si sami vymysleli a ktoré sme sa v tej chvíli potrebovali nutne zahrať. 🙂 Hry s „hieroglyfmi“ – tak autori nazvali mnemotechnickú pomôcku na ľahšie zapamätávanie čísel – sa moje deti hrajú aj po niekoľkých mesiacoch:

0 – mláka; 1 – smrek; 2 – labuť; 3 – ústa; 4 – loď; 5 – tučný človek; 6 – čerešňa; 7 – nos; 8 – okuliare; 9 – žaba.

„Kdybys potřebovala rychle doktora, volej „pod smrkem dva tlouštíci“.
Kdybys potřebovala rychle hasiče, volej „pod smrkem je tlouštík v louži“.
Kdybys potřebovala rychle policistu, volej „na smrku je tlouštík s brýlemi“.“

recenzia — Komiks z Austrálie je hore nohami, lebo tam žijú Protinožci. 🙂

Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí

Je mi jasné, že tento neučesaný, surový brainstormingový efekt myšlienkovej mapy je štylizovaný a vopred vypočítaný. Ale na inšpiratívnosti to knihe nijako neuberá. Práve naopak, pre čitateľa je to ako výzva popasovať sa s textom: keď hovorím, že naňho autori neberú žiadny ohľad, myslím tým, že im je úplne jedno, ako ten naloží s tým, čo mu ležérne podhodia. Krátka dada básnička uprostred faktov z neurológie? Brankár Hašek vedľa hnutia Anonymous? Frazeologické a etnografické okienko vedľa (mierne) hororového komiksu, ktorý je navyše hore nohami (lebo sa odohráva v Austrálii)? Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí (niekedy aj doslova, skladacích vložených plagátov je tu fakt veľa). Ale vždy to bolo niečo, čo mojim deťom vnuklo podobne bláznivý nápad ako autorom.

Tvorcovia sa nesnažia „naladiť na detskú dušičku“ ani predžuť nestráviteľný obsah všelijakými návodmi, usmerneniami, pomocnými otázkami, cvičeniami, vsuvkami, poznámkami – nič také tu nie je. Toto nie je učebnica, z ktorej sa bude skúšať. Je normálne niečomu nerozumieť. A gúgliť. My sme si na nete hľadali napríklad tento zvláštny domček prezývaný Face House japonského architekta Kazumasu Yamašita.

Z Hlavy v hlavě vás nebudú skúšať

Knižka je plná takýchto bizarností (kladú si napríklad otázku, či už si boxeri niekedy dali vzájomne K.O. Odpoveď: áno, dali. :)). Žiadny ucelený výklad nečakajte – veď ako by aj autori mohli podať v jednej publikácii základy neurológie, psychológie, etnológie, umenia, sociológie, lekárskej a športovej vedy, etiky, filozofie? Veľavravný detail, ktorý hovorí za všetko: pod maskou astronauta z misie Apollo 11 na strane 65 sa neskrýva Neil Armstrong ani Buzz Aldrin, ale ich tretí spolupasažier Michael Collins. Kým sa jeho slávni kolegovia prechádzali po Mesiaci, Collins ich čakal v materskej lodi krúžiac po obežnej dráhe Mesiaca – niekto ho nazval najosamelejším človekom vo vesmíre.

Obsah je nesystematický, pretože cieľom autorov nie je poúčať, ale inšpirovať. Hlava v hlavě je jedna z tých vzácnych detských kníh, kde autori schválne prehodia väčšiu časť aktivity na plecia čitateľov. Rovnako ako pre Klapy klap (recenzia tu), Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu), aj tu platí, že táto knižka je tým, čo si z nej urobíte. Ak viete oceniť tento typ čitateľskej slobody, Hlavu v hlavě budete milovať.

To však neznamená, že by tu neboli pasáže, pri ktorých si čitateľ oddýchne a kde si vystačí aj s pasívnym prijímaním. Mojim deťom sa napríklad veľmi páčila pasáž o uspávacom gombíku – keď chce boxer súpera knokautovať, snaží sa ho trafiť do brady a tým ho uspať. Dozvedeli sme sa tiež, že slovo brýle je pochádza od názvu polodrahokamu beryl. Keď sa vybrúsil, fungoval ako lupa. Hlava v hlavě rozšírila informáciu, ktorú sme mali z knihy 100 faktov o ľudskom tele: uši a nos nám rastú celý život, pretože sú z chrupavky a tá sa musí obnovovať, inak by nás kĺby vydraté na kosť boleli. Problém je, že chrupavka v nose ani ušiach sa nemá ako vydrať, preto sa neustále zväčšuje. A ilustrátor nezabudol veľavravným obrázkom pripomenúť, na čo sa máme v starobe pripraviť. 🙂

Hravé ilustrácie a knižný dizajn

Doteraz som nehodnotila ilustrácie. Nie je to preto, že by David Böhm v tejto knižke hral druhé husle. Naopak, jeho prínos je zásadný. Ilustrácie sú neoddeliteľné od textu, sú textom a fungujú aj celkom samostatne. Ako napríklad siluety tvárí, v ktorých máte spoznať známych futbalistov (ja som identifikovala Maradonu, Zlatana Ibrahimoviča, Ruuda Gullita). A vedľa nich svieti fotka známej spackanej busty Ronalda. 🙂

Ak poznáte Velkú knihu čůrání, Doktora Racka alebo iné pôvodné detské knižky zo skvelého vydavateľstva Labyrint, máte približnú predstavu, akú bláznivú zábavu môžete čakať od tohto titulu. Keď Hervé Tullet vytvoril vlastný žáner knižkohry (recenzia tu), v niektorých kníhkupectvách tejto kategórii iste venovali vlastnú poličku. A na nej by čestné miesto mal mať titul Hlava v hlavě.

To, že sme z knižky nadšení, neznamená, že sa nám páčila od A do Z. Na mnohých vtipoch a dada básničkách sme sa vôbec nezasmiali – ale nikomu to nevadilo. Deti také stránky rýchlo otočili, lebo vedeli, že na ďalšej ich čaká niečo úplne iné.

Na záver sa ešte musím pristaviť pri knižnom dizajne a práci s papierom. Aj tu vidieť, že autori programovo narúšajú všetky pravidlá. Uprostred stránky 115/116 je jedna veľká diera, ktorou hľadíte do minulosti / do budúcnosti (teda na predchádzajúcu/nasledujúcu stranu). 🙂 Rovnako hravo tvorcovia pristupujú aj k formátu strán. Keď sa im to hodí, vložia do knižky plagát veľkosti A3. V „kapitole“ o maskách je zase každá druhá strana zrezaná na polovicu – ako maska, ktorá prekrýva tvár a ktorá sa dá jednoducho zložiť. Mojim deťom sa táto časť veľmi páčila. Masky nosia/nosili kovboji, aby sa chránili pred prachom; ženy v niektorých moslimských krajinách, aby sa chránili pred pohľadmi; lekári, aby nechtiac nenakazili svojich pacientov; brankári, aby sa vyhli zraneniu; a tiež zápasníci mexického bojového štýlu lucha libre, aby zakrývali svoju identitu; a, samozrejme, Fantomas!

Komu je kniha Hlava v hlavě určená

Napriek tomu, že my sme si ju čítali po večeroch, neodporúčam sa do nej púšťať vtedy, keď ste unavení.

Textu úplne porozumejú deti až od 8-9 rokov, ale k tejto knihe sa zaručene pozbieha celá rodina, od škôlkarov po dospelých.

V žiadnom prípade ju deťom nedávajte na samostatné čítanie – ukradli by ste jej celý šarm. Práve naopak, čím viac hláv si ju spoločne číta, tým väčšia zábava je zaručená.

Knihu Hlava v hlavě. Druhé, větší a chytřejší vydání vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Labyrint, ktoré mi venovalo recenzný výtlačok. Kniha má rozmer 198 × 255 mm a 136 strán + 40 strán rozkladacích príloh. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli.

ATLAS PSOV PRE DETI / ATLAS PSŮ PRO DĚTI (Jana Sedláčková, Štěpánka Sekaninová, Marcel Králik)

Tento týždeň sa mi jedna majiteľka krásneho pudlíka posťažovala, že ceny psov počas pandémie prudko stúpli. Infláciu ich hodnoty (hm, je to dosť čudné hovoriť o živých bytostiach v ekonomických kategóriách 🙂 ) potvrdzuje aj úspech Atlasu psov pre deti. Hoci vyšiel len pred rokom, v Albatrose už museli pripraviť dotlač.

Kniha sa nestala bestsellerom len kvôli výbornému načasovaniu a téme, ktorú milujú všetky deti. Je to vydarená kombinácia informatívnosti (v heslách o jednotlivých plemenách) a zábavného čítania (vo fiktívnych novinových článkoch o odvážnych, šikovných a známych psíkoch). Na konci by sa ešte hodil register plemien, keď si napríklad akútne potrebujete zistiť, aká inteligentná je čivava. 🙂

Komu je Atlas psov pre deti / Atlas psů pro děti určený

Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, táto kniha nie je určená celkom malým deťom. Autori občas používajú zložitejšie gramatické konštrukcie alebo výrazy a počítajú s tým, že čitateľ už má celkom slušný rozhľad. Navyše „novinové prílohy“ sú písané z perspektívy psích novinárov, takže menšie deti sa v tom môžu trochu strácať. Na samostatné čítanie je atlas vhodný asi až od 9-10 rokov. Ak vám nevadí, že budete dieťaťu musieť veľa vysvetľovať alebo nahrádzať niektoré vety vlastnými slovami, môžete, samozrejme, čítať aj s menšími deťmi. Albatros odporúča od 6 rokov.

V prvom rade je však kniha určená rodinám, ktoré si vyberajú vhodného psíka do domácnosti. Atlas psov je naozaj atlasom psích plemien. Pri každom z nich je uvedená krátka charakteristika povahy, pôvod, prípadne iné zvláštnosti. Inteligencia, poslušnosť a stráženie sa hodnotia počtom labiek (maximum je 5 labiek). 🙂 Zakaždým sa uvádza aj to, či je pes rodinný typ, nakoľko je aktívny, či veľmi šteká a ako by malo vyzerať jeho bývanie.

Psí Nový čas

To sú všetko veľmi užitočné informácie, keď zvažujete, aké plemeno sa k vám bude hodiť najlepšie, ale moje deti už po čase čítanie o psích rasách trochu prestalo baviť – a to psíkov milujú. Tak sme niektoré encyklopedické pasáže preskočili. Zato Psie listy – noviny písané psíkmi – sme nevynechali ani jedny. Psie listy by sa mohli volať aj Psí Nový čas, lebo sú to vlastne príbehy psích celebrít (psov zo známych filmov alebo takých, ktoré sa preslávili niečím výnimočným). 🙂

Často sú to príhody psíkov, ktoré zachránili nejakého človeka pred istou smrťou, ako napríklad zlatá retríverka Kelsey, ktorá celú jednu silvestrovskú noc ležala na svojom pánovi, aby ho zahrievala, lebo ten sa pre úraz chrbtice nemohol pohnúť. Labradorský retríver Swansea Jack dokonca v priebehu rokov zachránil až 27 topiacich sa ľudí. Husky Balto ich možno zachránil ešte viac, keď napriek hroznému počasiu dokázal dopraviť vakcínu do aljašského mesta, v ktorom sa šírila epidémia záškrtu.

Prečo psík hľadí do gramofónu

Jedným z najdojímavejších je príbeh kríženca Jacka Russela hľadiaceho do gramofónu, ktorý sa stal predlohou známeho obrazu. Pôvodne psík Nipper patril bratovi autora obrazu Francisa Barrauda:

„Nippera, pravdepodobne kríženca Jack Russell teriéra, sa ešte ako nešťastného a opusteného šteňacieho tuláčika ujal brat autora obrazu, Mark Barraud. Každý večer vďačný pes a spokojný muž sedávali pri jednom z prvých gramofónov a sústredene počúvali hudbu. Šťastie tých dvoch však malo, bohužiaľ, krátke trvanie. Po troch spoločných rokoch, v roku 1887, Mark náhle zomrel a Nipper opäť osirel.
Nejaký čas býval spolu so starým gramofónom u Francisa a práve tam si maliar všimol, že zakaždým, keď fonograf spustí, zviera stuhne, znehybnie, a takmer v tranze nazerá do ústia zvukovej trubice prístroja. Akoby čakalo, že sa Mark sčista-jasna objaví a ich život sa vráti do starých koľají.“

Hačikó nesmie chýbať

Ak by sa náhodou našiel niekto, kto ešte nepočul o Hačikovi, môže si o ňom prečítať v tejto knihe. V Atlase psov sa spomína aj iný psík, teriér Bobby, ktorý mal rovnaký osud. Keď zomrel jeho pán, nepohol sa z jeho hrobu celých 14 rokov. Prežil vďaka tomu, že mu tam ľudia nosili jedlo. Nakoniec mu, presne ako Hačikovi, postavili aj sochu.

Píše sa tu tiež o psíkoch známych ľudí – o plemene korgi, ktoré obľubuje britská kráľovská rodina; spoločníkovi Márie Antoinetty alebo o farbiarovi Donnchadhovi, ktorý zachránil škótskeho kráľa.

Paul McCartney dokonca svojej bobtailke Marthe zložil aj pesničku Martha My Dear. 🙂

Aký pán, taký pes: Freudov pes vraj dokázal vycítiť náladu pacientov

Svojich domácich miláčikov mal aj Sigmund Freud. Obľúbil si hlavne čau-čauku Jofi pre jej mimoriadne schopnosti. Vedela vraj vycítiť, akú má pacient práve náladu. Ak bol pokojný, sadla si k nemu. Ak pociťoval úzkosť, sadla si ďalej. 🙂 Okrem toho Freudovi vždy presne po 50 minútach ukázala, že čas na daného pacienta vypršal.

Neuveriteľné schopnosti mal aj kríženec samojeda a huskyho Zander, ktorý dokázal vyňuchať vlastného pána v tri kilometre vzdialenej nemocnici!

V skratke, autorky knižky sa veľmi snažili, aby bol text nielen informatívny, ale aj zaujímavý. Nielen dojímavými, šokujúcimi príbehmi psej vytrvalosti a oddanosti v rámci „novinovej prílohy“, ale aj odľahčeným a často aj celkom vtipným štýlom. Presne preto milujeme knižky z českého vydavateľstva B4U (recenzia tu, tu a tu). 🙂

Moje deti popri peruánskom a mexickom naháčovi a basendžim (jediné plemeno, ktoré nevie štekať, zato sa vie smiať a jódlovať) najviac pobavil tento príbeh o kólii Railway Bob. Bob strávil celý svoj život cestovaním po Austrálii:

„Iste si teraz vravíte, že musel mať ten šťastlivec Bob celkom dobrodružného pána. Ale to ste na omyle. Kóliák Bob cestoval sám. Jednoducho jedného dňa svojho majiteľa opustil a na svojom úteku sa pridal k ľuďom, ktorí ho neomylne doviedli až na stanicu. V tej chvíli sa tiež začala Bobova veľká vlaková láska. Hoci ho dobré duše trikrát dopravili domov, od svojich deviatich mesiacov už jazdil psí dobrodruh nepretržite naprieč Južnou Austráliou a k pánovi sa nevrátil.“

NEcyklopédia

Ako ilustrovať detské encyklopédie v časoch Googlu? Treba sa ešte držať starého pravidla, že encyklopédie a ich ilustrácie musia byť maximálne informatívne? Ilustrátor Atlasu psov na túto poučku rezignoval (preto podnadpis Necyklopédia) a plemená nevyobrazil veľmi realisticky. Usmievavé psíky sú ňuňuňu, ale všetky vyzerajú veľmi podobne. 🙂 Podľa tejto knižky teda írskeho vlkodava od bradáča neodlíšite. Ak vám neustále gúglenie skutočnej podoby jednotlivých plemien vadí, poobzerajte sa radšej po podobnom titule pre dospelých. My sme gúglili a oplatilo sa. Moje deti začali rozoznávať množstvo plemien a v pexese psích rás proti nim žiadny dospelý nemá šancu. 🙂

Kniha Atlas psov pre deti vyšla vo vydavateľstve B4U (patrí pod Albatrosmedia) v roku 2020 ako preklad z češtiny (originálny názov: Atlas psů pro děti). Má 120 strán a rozmer 230 x 290 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť v Martinuse alebo na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo, ale môj názor na titul to, dúfam, neovplyvnilo. Snažím sa zachovať si svoj kritický pohľad. 🙂

MAĽOVANÉ DEJINY BRATISLAVY (Pavel Dvořák) – recenzia

Už prvý pohľad na knižku – odhalené a zaoblené hrany dosiek, netradiční ilustrátori – napovie, že vydavateľstvo si na nej dalo záležať. Netradičnými ilustrátormi sú deti, presnejšie žiaci umeleckých škôl. Keďže súčasná estetika detskej kresbe praje, nepôsobí to nijak nepatrične. Práve naopak, čudovala som sa, aké krásne diela dokázali malí výtvarníci vytvoriť (pod pedagogickým vedením). Niektoré z použitých výtvarných techník sme doteraz nepoužívali (perforácia špendlíkom), takže nás hneď zasvrbeli prsty, že ich musíme vyskúšať. 🙂 Pri naozaj veľkorysom priestore, ktorý ilustrácie dostali, sú Maľované dejiny Bratislavy tak trochu aj sprievodcom výtvarnými technikami.

V Bratislave sa všetci potkýnajú o žraločie zuby

Pri takomto VIP autorovi je však hlavným lákadlom, samozrejme, text. Bratislavčan Pavel Dvořák o dejinách hlavného mesta občas rozpráva v prvej osobe a spomína vlastné zážitky (bombardovanie mesta) i zážitky svojich známych, takže čitateľ nadobudne pocit, že v Bratislave sa všetci potkýnajú o žraločie zuby či iné vykopávky. Ako Dvořákovi známi, ktorí našli na Devínskej Kobyle stavec veľryby. Ako pán z Rusoviec, ktorý pri oraní v záhrade našiel bohato zdobenú dôstojnícku rímsku prilbu. Ako bagrista, ktorý nevedomky odkryl celé starorímske mesto – Gerulatu.

Čo sme sa o Bratislave dozvedeli? Že Dunaj vznikol z ustupujúceho mora Thetys, ktoré sa tu kedysi rozlievalo. Že na Červenom kríži sa našli kosti mamuta a v Mlynskej doline mamutie kly. Lombardia, región na severe Talianska, dostal meno podľa severského etnika Longobardov (v preklade Dlhobradáčov), ktorí sa pri veľkom sťahovaní národov na čas usadili v Rusovciach.

Devín sa pôvodne volal Dovina – dievčina. Pomenovanie Tatári, Tartari (boli to vlastne Mongoli) zase pochádza zo slova peklo, pretože to boli krutí kočovníci. Slávny tatársky biftek vznikol tak, že Tatári, ktorí na koňoch aj spali a jedli, si dávali surové mäso pod sedlo. A po chvíli z neho mali fašírku. 🙂 Vtipný bol aj opis bojov s napoleonskou armádou. Bratislavský most napríklad dobylo vojsko v počte troch mužov. 🙂

Hitler a Eurovea

Bez najmenšieho preháňania môžem povedať, že náš vzťah k Bratislave sa po prečítaní Maľovaných dejín Bratislavy zmenil. Historické časti mesta zrazu ožívajú. Jakubovo námestie sa nám spája s prvým prešporským richtárom Jakubom. Pod Hlavným námestím sa zase skrýva cintorín, v minulosti tu bolo aj popravisko. Kat býval neďaleko, na Baštovej 7. 🙂 Pri pohľade na leva pred Euroveou si vždy spomeniem, ako ho okomentoval Hitler.

Maľované dejiny Bratislavy sú napísané rovnakým štýlom, aký poznáme z Dvořákových televíznych relácií. Chýba len jeho typická kožená bunda. 🙂 Niektorých historikov možno občas vyhodí zo stoličky, lebo Pavel Dvořák bol známy svojou záľubou v nie celkom overených domnienkach (nikdy však nezabudne dodať, že ide len o špekulácie), ale popularizátor vedy to bol prvotriedny. Bodaj by Slovensko malo viac takýchto autorov.

Slávne časy bratislavského hradu

Keďže tento týždeň sa v projekte Prečítané leto čítajú knižky o hradoch, z Maľovaných dejín vyberám pasáž o bratislavskom hrade:

„Jedného dňa pozvala Mária Terézia na domáci koncert Albrechta Tešínskeho, milého mladého muža, človeka vznešeného pôvodu, ale s prázdnym vreckom. Na koncerte sa zoznámil s Máriou Kristínou, najmilšou dcérou Márie Terézie, a mladí ľudia sa do seba zaľúbili. To sa stáva… Lenže kráľovské dcéry mali v tých časoch iné úlohy, ich sobáše boli predmetom vysokej politiky – Mária Kristína sa mala stať manželkou francúzskeho kráľa. S jej láskou to dobre nevyzeralo. A vtedy sa stala smutná vec. František Lotrinský, milovaný manžel Márie Terézie, nečakane zomrel a otrasená vdoda sa rozhodla, že svojej dcére dožičí manželstvo z lásky so sympatickým Albrechtom.
Keď sa mladý pár zosobášil, Mária Terézia vymenovala Albrechta za uhorského miestodržiteľa so sídlom v Bratislave, čo bola veľmi vysoká funkcia. Miestodržiteľ zastupoval v Uhorsku kráľovnú Máriu Teréziu, bol teda sám kráľom a ako kráľ musel žiť aj bývať. Mária Terézia dala preto prebudovať Bratislavský hrad. K hrubým múrom pristavala pohodlný palác, miestodržiteľskú rezidenciu Terezianum.
Z Bratislavy sa na pätnásť rokov stalo sídelné mesto kráľa. V hradnej zrkadlovej sieni sa konali audiencie, v šľachtických domoch i na Hrade koncerty, operné i divadelné predstavenia, plesy, karnevaly. Do Bratislavy prichádzali noví ľudia a stavali si paláce. Sem pravidelne chodila za dcérou aj Mária Terézia.
Až do dnešných dní sa zachovali doklady o zlatej bratislavskej ére.
Miestodržiteľský pár spájala láska k umeniu. Mária Kristína pekne kreslila a maľovala a spolu s manželom začala budovať obrovskú zbierku grafiky. Zhromaždili desiatky tisíc najrozličnejších medirytín. Zbierka jestvuje dodnes – je to viedenské Albertinum – a patrí medzi najslávnejšie umelecké zbierky na svete.
V rokoch 1775 až 1776 založili dnešný Sad Janka Kráľa v Petržalke, prvý, najstarší verejný park v Európe.“

Komu je kniha Maľované dejiny Bratislavy určená

Pavel Dvořák je Pavel Dvořák – rozpráva veľmi pútavo, ale jeho precízne vyjadrovanie nemusí byť pre celkom malé deti vždy stráviteľné. Preto odporúčam čitateľom zhruba od 8 rokov, tí by už s jeho slovníkom nemali mať väčšie problémy. My sme knihu objavili dávnejšie, keď mala dcéra necelých šesť, a s mojou pomocou text pochopila. Už vtedy ju veľmi zaujal. Akurát ma málokedy nechala dokončiť moje vsuvky, tak veľmi chcela, aby som čítala ďalej. 🙂

Na samostatné čítanie je kniha určená ešte starším deťom, ktoré majú aspoň základy z dejepisu. 39 kratučkých kapitol je skôr súborom anekdotických príbehov ako súvislým rozprávaním. Súvislosti (kedy, ako, prečo a na akom území vznikali a zanikali jednotlivé štáty) si musí čitateľ doplniť sám. Aj bez tohto backgroundu je to však stále veľmi zaujímavé čítanie.

Knižka je taká pútavá, že podľa mňa by nenudila ani deti, ktoré v Bratislave nebývajú. Čítanie odporúčam skoordinovať s výletmi na miesta, o ktorých sa tu píše. Veď kto by sa nechcel ísť pozrieť na pravekú skamenelinu obrích jeleních parohov na pilieri svätyne v Dóme sv. Martina. V Prírodovednom múzeu v Bratislave je sprístupnená dinosauria stupaj, ktorá sa našla vo Vysokých Tatrách.

RTVS o Maľovaných dejinách Bratislavy spravila reportáž.

Maľované dejiny Bratislavy vydalo Múzeum mesta Bratislavy v spolupráci s vydavateľstvom Rak v roku 2015 (dotlač v roku 2020). Má 215 strán a rozmer 160 × 225 mm. Vytlačili tlačiarne TBB, a.s., Banská Bystrica. Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

AKO UMELCI VIDIA SVET (Katarína Kosánová, Andrea Gregušová, Nataša Štefunková) – recenzia

Deti v bežnom živote skoro každý deň zažívajú pocit, že niečomu nerozumejú. Preto sú istým spôsobom lepšie pripravené vnímať umenie ako mnohí dospelí. Nevyrušuje ich neistota v interpretácii toho, čo chcel autor dielom vyjadriť. Netrápia sa tým, že by mali vedieť odhaliť každý jeden symbol.

Od Vlhovej k Jankovičovi: ako deti rozumejú umeniu

Keď som sa svojich detí opýtala, aké pocity v nich vyvoláva fotka Jankovičovho Veľkého pádu, bez zaváhania povedali, že zlé. Trčiace ruky a nohy im pripomínali topiaceho sa človeka alebo človeka, ktorý vo vzduchu máva končatinami ako chrobáčik, čo sa nevie prevrátiť z chrbta na brucho.

Trafili úplne presne, toto súsošie je o bezmocnosti.

Ešte som im trochu objasnila politický a spoločenský kontext (dielo vzniklo v roku 1968), spýtala som sa ich, čo im pripomínajú použité farby – biela, modrá, červená. Jasné, že vedeli, že sú to farby vlajky, veď pozerávajú Vlhovú v telke. 🙂 Staršia dcéra si dokonca všimla aj to, že červenej je tam akosi priveľa, a spomínala aj niečo s krvou. Krátke pátranie na internete potvrdilo kurátorský výklad osemročného dieťaťa: u Jankoviča červená naozaj symbolizovala násilie, krv, komunizmus.

Toľko k názoru, že deti nemôžu rozumieť umeniu. 🙂

Vôbec však nechcem tvrdiť, že mám geniálne deti, ktoré dokážu dekódovať akékoľvek moderné umenie. Bez pomoci sú pre ne zložitejšie diela, samozrejme, neprístupné. Ale väčšinou ich stačí jemne naviesť, aby význam diela aspoň čiastočne uchopili aj samy. A o to ide v skvelej slovartovke Ako umelci vidia svet, ktorá je pokračovaním úspešného prvého dielu Ako maliari vidia svet (článok o ňom som napísala pre portál Prečítané leto).

Podobne úspešný je aj druhý diel; denník Pravda ho vyhlásil za detskú knihu roka. A hoci si o podobných čitateľských anketách myslím svoje, víťazstvo som knižke priala a do svojho výberu najlepšej detskej literatúry roku 2020 som Ako umelci vidia svet zaradila aj ja.

Autorské trio zostalo nezmenené: ilustrácie vytvorila Nataša Štefunková, básničky napísala známa detská spisovateľka Andrea Gregušová (Gréta (recenzia tu), Svetozár (recenzia tu), Dedko na rebríku, Marína a povaľači, Červík Ervín, Nina, Operácia Orech a iné dedkoviny). Katarína Kosánová mala na starosti výber a „výklad“ vybraných diel, teda skôr hry, ktoré majú deti doviesť k pochopeniu, o čo v umení ide, i k vlastnej tvorivosti. Katarína Kosánová vyštudovala pedagogiku výtvarnej výchovy, spolupracuje s Bibianou ako dramaturgička a scenáristka projektov, bola galerijnou pedagogičkou v SNG a Múzeu dizajnu a vedie tvorivé dielne, a preto presne vie, ako na to.

Čo je zaujímavé na impresionistickom obraze, na ktorom sa nič nedeje?

Ako ukázať deťom melanchóliu na Medňanského obraze Zimné slnko v krajine s potokom? Prepojením sa na vlastné pocity: „Poznáš ten pocit, keď ideš zimnou krajinou a sneh ti vŕzga pod nohami? Zimné slniečko sa prediera pomedzi stromy a snaží sa prehriať okolitý svet. Všade ticho a biela perina.“

Veľmi sa mi páčila hra na impresionistu, kde mali deti nakresliť štyri slnká, každé v inom ročnom období, a tiež preniesť Medňanského zimnú krajinku do jesene. Lužiansku madonu od Janka Alexyho v zemitých farbách zase nechá deti prekresliť pestrými farbami. Stačilo zameniť farby a obraz už vyjadruje celkom inú myšlienku! Deti tak pochopia, že vybrať správnu farbu tak, aby dokázala vytvoriť želanú atmosféru, je poriadne náročné.

Ak je na obraze zaujímavé gesto, Katarína Kosánová čitateľov vyzve, aby samy urobili nejaké gesto a ostatní majú hádať, čo vyjadruje. Žene a okolostojacim postavám na Skuteckého obraze prilepí k ústam komiksové bubliny, aby deti mohli rozohrať príbeh, ktorý vychádza z tohto gesta a aby sa nebáli pri interpretácii použiť vlastnú fantáziu.

Bez falošnej úcty

Toto je na autorkinom prístupe najlepšie: bez falošnej úcty k národným ikonám do predstavovaných diel nemilosrdne zasahuje: rozstrihá ich, prekreslí, zbaví farieb a ponechá len obrysy či doplní spomínanými bublinami – takže by ich ani vlastní autori nespoznali. 🙂 Takto deťom ukazuje, že spolutvorcom umenia je aj divák a že pred umením netreba mať zbytočný rešpekt.

V knižke Ako umelci vidia svet sa autorka sa na rozdiel od prvého dielu nevenuje len obrazom, ale aj iným druhom umenia (sochy, inštalácie, petrogramy Petra Rollera, úžitkové umenie na starých bankovkách Albína Brunovského, dokonca aj šperky a divadelné kostýmy z ateliéru Nataše Štefunkovej).

Mená nie sú podstatné

V porovnaní s prvým dielom je tu ešte jeden rozdiel: knižka síce predstavuje diela slovenských autorov, ale porovnáva ich so svetovými predstaviteľmi daných umeleckých smerov. Kompánka prirovnáva k Paulovi Kleemu, Milana Dobeša k Victorovi Vasarelymu, Medňanského k Monetovi, Šimerovú-Martinčekovú a Fillu k Picassovi. Reprodukciu Vasarelyho zrejme tvorcovia knihy nemohli zverejniť kvôli autorským právam, preto vyzvali deti, aby si ju našli na internete. Výborný nápad!

Kritériom pri výbere umelcov teda nebol ani tak umelecký prínos, ale skôr snaha pokryť čo najviac oblastí umenia a umeleckých smerov, a do výberu sa dostali aj mená, ktoré deti poznajú z detských knižiek: Martina Matlovičová, Fero Lipták a spomínaná Nataša Štefunková.

Učebnice výtvarnej výchovy

Keď som chodila do školy ja, výtvarná výchova sa brala ako vedľajší predmet, ktorého úlohou nie je ďalej zahlcovať hlavu, skôr by z nej niečo malo ísť von (prostredníctvom sebavyjadrenia). Žiadne dejiny umenia, žiadne mená alebo smery, nebodaj roky, iba oddych po zložitejších predmetoch. Preto zrejme ani dodnes neexistuje (naozaj neviem, nemám prehľad) klasická učebnica výtvarnej výchovy. Ale ak by niekto chcel vniesť do tohto predmetu trocha teórie, miniséria Slovartu Ako maliari vidia svet, Ako umelci vidia svet a Nakresli si ovečku by na to boli ideálne.

Komu je kniha Ako umelci vidia svet určená

Popri „výklade“ sa sem-tam mihne aj odbornejší výraz (kompozícia, krajinomaľba, impresionisti, realistická maľba, rukopis), vždy s jednoduchým výkladom. Na konci knihy je aj krátky slovníček použitých pojmov. S knižkou preto môžu pracovať už malí prváčikovia.

Knihu Ako umelci vidia svet vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Slovart. Má 80 strán a rozmer 210 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Čechách. Knihu si môžete kúpiť tu.

Knižku mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

SLOVENSKO. ČO TI V ŠKOLE NEPOVEDIA (Samo Marec, Lucia Čermáková) – recenzia

Kým pred pár rokmi bol u nás problém zohnať kvalitnú detskú knižku, v poslednej dobe pribúda také neuveriteľné množstvo zaujímavých titulov, že už strácam prehľad. Napriek tomu jedna veľká diera na tomto trhu stále nie je zaplátaná: chýba moderná encyklopédia o Slovensku (najlepšie aj v anglickej mutácii, aby sme mali čo nabaliť našim zahraničným návštevám), ktorá by dnešné deti dokázala zaujať. A, bohužiaľ, platí to aj po tom, čo vydavateľstvo Príroda (Ikar) minulý rok vydalo publikáciu Slovensko. Čo ti v škole nepovedia.

Knižka je pekná, ale…

Na tejto knižke sa mi najviac páčia ilustrácie Lucie Čermákovej (súčasné, hravé) a hlavne dizajn. Text je na každej dvojstrane rozdelený do samostatných blokov, ktoré sú vyčlenené aj graficky. Toto postupné dávkovanie faktov je veľmi dôležité pre malých začínajúcich čitateľov, ktorých by hutný text odradil. Takto si sami určujú poradie, v akom si tieto bloky prečítajú (alebo preskočia) a takáto sloboda sa deťom veľmi páči.

Aby bol obsah ešte prístupnejší, pracuje sa tu s písmom (jeho farbou, fontom, kapitálkami, sklonom, zvýraznením, tučným písmom) v takej miere, na akú v slovenských detských publikáciách nie sme zvyknutí. Dynamický text akoby sa uhýbal obrázkom, ktoré stránkam dominujú. Vďaka tejto vydarenej interakcii textu s ilustráciami knižka pôsobí veľmi hravo, je radosť si ju prelistovať. Zadanie od vydavateľa zjavne znelo čo najviac sa odlíšiť od klasických učebníc. 🙂

Premiešavanie jazykového a obrazového obsahu v infografikách nie je v detskej literatúre žiadna novinka, v poslednej dobe je tento štýl veľmi populárny. Cenou za vizuálnu príťažlivosť je však rozkúskovanosť obsahu. Krátke odseky sú nahádzané vedľa seba, väčšinou nijako neprepojené a nerozvinuté. Informačná hodnota takýchto izolovaných faktov je potom dosť otázna. Tejto pasci sa nevyhol ani Samo Marec (áno, je to ten knižný bloger a prekladateľ). Od tohto mena som čakala živé a vtipné komentáre, ale na nič také nemal priestor. Žiadne osobné postrehy tu nenájdete, len holé fakty (ako hovorím, tie ilustrácie sa dosť rozťahujú :)).

Vadí mi tiež podtitul Čo ti v škole nepovedia. Neviem, prečo v Ikare pristúpili na takýto konšpirátorský slovník. Väčšinu informácií v texte sa navyše deti skôr či neskôr v škole učia.

Geografický, demografický, politologický, etnologický, historický a turistický mišung

Výstižnejší podtitul by znel: Geografické, demografické, politologické, etnologické, historické a turistické fakty o SR. To by bol poriadny mišung aj na serióznu 800-stranovú encyklopédiu, nieto na túto tenučkú publikáciu. Pripomína mi to, ako Čapkov psíček s mačičkou piekli tortu. Prečo sa napríklad do knihy dostali mestá Bratislava, Košice, Prešov, Trnava, Žilina, Nitra, Banská Bystrica, Trenčín, Banská Štiavnica, ale taký Bardejov či Levoča už nie? Prečo má Poľana ako jediné pohorie samostatnú kapitolu? Ešte aj usporiadanie kapitol je chaotické. Toto je poradie záverečných kapitol: Pohoria, Národné parky, Hrady a zámky, Folklór, Jaskyne, Vzácne pramene, Plesá, Poľana, Moravianska Venuša, Pravek, Gánovce, Kelti, Osobnosti. Obsahová stránka je pre mňa sklamaním.

Škoda, že si vo vydavateľstve zvolili práve takýto koncept knihy Slovensko, Čo ti v škole nepovedia. Stačilo by málo a mohlo z toho vyjsť niečo naozaj hodnotné. Ja by som napríklad kapitoly rozšírila a rozdelila do dvoch či troch samostatných publikácií. Tam by už potom bol aj priestor na humor Sama Marca. 🙂

Túto knihu vo vydavateľstve Príroda upiekli podľa psíčkovomačičkovského receptu asi preto, že má ambíciu byť doplnkovou literatúrou k učebnici Vlastivedy pre prvý stupeň. Ak sa teda číta tak, že deti si v nej raz za týždeň v škole vyhľadávajú rôzne zaujímavosti v nadväznosti na prebraté učivo, potom väčšina mojich výhrad neplatí. Ale čítať si ju doma, od prvej strany po poslednú, ma veľmi nebavilo, a už vôbec nie moje deti.

Jednooký medzi slepými

Stále je to však najlepšia kniha o Slovensku, na ktorú som doteraz natrafila. Doma ešte máme publikáciu Divy Slovenska nielen pre deti od Ondreja Sliackeho; tá je však taká vizuálne nepríťažlivá, že sme ju ešte ani poriadne neotvorili. Matica slovenská (v jej vydavateľstve Divy Slovenska nielen pre deti vyšli) zase raz ukázala, že jej predstavitelia nežijú v 21. storočí. „Hovoriaca“ kniha Slovensko z vydavateľstva Albi je ešte väčšia katastrofa, naozaj neodporúčam. Spomeniem ešte search-and-findovku Poďme objavovať Slovensko od Márie Nerádovej a Adele a Rufus na cestách po Slovensku, ale tieto dve úlohové knižky v žiadnom prípade nemajú ambície byť poriadnou encyklopédiou. Slovenské deti tak na obsažnejšie dielo o svojej krajine stále čakajú.

Napriek mojej kritike: podobný rýchlokurz o Slovensku, akým je kniha Sama Marca, má svoju cieľovú skupinu – deti cudzincov. Moje deti doteraz v každom ročníku škôlky a školy chodili do triedy s aspoň jedným spolužiakom, ktorý mal oboch rodičov zo zahraničia. Bezradné učiteľky sa im absolútne nevenujú a ak títo nešťastníci nevedia dobre po slovensky, ostatné deti v triede ich ignorujú tiež. Viacerí malí cudzinci, ktorých poznáme, boli stratení aj po dvoch-troch rokoch v škôlkarskom kolektíve. Starter pack pre tieto deti by mal určite zahŕňať kurz slovenčiny a možno aj knižku Slovensko. Čo ti v škole nepovedia. 🙂

Bonus

Celkom nedávno vznikol projekt Mummadehomeschool o cestovaní po Slovensku. Aktivity sú platené, ale určite budú stáť za to.

Komu je kniha Slovensko. Čo ti v škole nepovedia určená

Na obálke sa uvádza vek od 8 rokov a myslím, že to sedí; určite sa však dá čítať aj s mladšími deťmi, keď im rodičia vysvetlia pár pojmov.

Ku knihe vyšiel aj pracovný zošit; ten som ešte nedržala v rukách, preto ho nehodnotím.

Kniha Slovensko. Čo ti v škole nepovedia vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Príroda. Má 80 strán a rozmer 170 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Českom Těšíne.

JAK TO CHODÍ V LIDSKÉ HLAVĚ (Petra Štarková) – recenzia

Najprv som si myslela, že táto kniha je trošku nudná. Podobné príručky pre dospelých (pre širokú verejnosť) sú väčšinou plné rôznych príkladov psychopatológií, ľudí, ktorým prevŕtala hlavu tyč, majú zázračnú pamäť, z hlavy chrlia deväťmiestne prvočísla alebo savantov typu Rain Man. Petra Štarková nie je Oliver Sacks, podobné extrémy ju nezaujímajú. Až po chvíli som pochopila, že presne v tom je sila knihy Jak to chodí v lidské hlavě. Namiesto toho, aby sa dieťa sústredilo na kuriozity, sa zameriava na seba a vlastné prežívanie. Ak sa s touto knihou pracuje tak, ako sa má, v sprievode dospelého, a ak sa čitatelia chytia „udičiek“, ktoré im autorka hádže, tak to pre dieťa môže byť istá terapia/prevencia. A kto by ju nepotreboval! Každá príručka rodičovstva odporúča rodičom rozprávať sa s deťmi o pocitoch všetkých členov rodiny. Petra Štarková ukazuje, ako by takáto debata mohla vyzerať.

Ako knihu čítať

Je tu aj príbehová línia, deti sú teda teoreticky motivované prečítať si knižku aj samy. Ale ak má kniha na niečo poslúžiť (a Jak to chodí v lidské hlavě má takýto potenciál!), určite by ju mal rodič alebo iný dospelý čítať spolu s dieťaťom. Bez sprievodu dospelého sa asi každé dieťa sústredí len na príbeh a preletí dôležité pasáže, kde ho autorka vyzýva, aby sa zamyslelo nad vlastným prežívaním/povahou/zvykmi a tiež nad svojím okolím.

„Psychologie je věda? O tom jsem ještě neslyšel,“ podivil se Filip. „Já mám doma totiž knížky o vědách – encyklopedie. Už mám tři přírodovědné, jednu o dinosaurech, dvě o vesmíru a jednu, ve které jsou chemické pokusy. A ještě tu s lidským tělem, rozkládací.“
„O psychologii moc knížek pro děti není,“ připustil lékař. „A to je, řekl bych, trošku škoda. Protože vyznat se v tom, co se děje v naší hlavě, je důležité.“

Naozaj, prečo vychádza tak málo detských kníh o psychológii? Veď je to niečo, čo sa týka každého človeka. Maximálne jej býva venovaných pár strán v knihách o ľudskom tele. Možno je to preto, že na rozdiel od iných vied sa skoro so všetkými základnými pojmami, s ktorými pracuje psychológia, dieťa už v bežnej reči stretlo. Od presných akademických definícií to má ďaleko, ale predsa len každý školák má už aspoň skreslenú predstavu o tom, čo je to vedomie, bezvedomie, spánok, vnímanie, sústredenia, pamäť, učenie, myslenie, fantázia, potreby, motivácia, povaha, temperament, inteligencia, emócie.

Presne na spomínané pojmy sa sústredila aj Petra Štarková. Každý z nich definuje, zatriedi, rozoberá jeho význam v živote človeka, prípadne poruchy, ktoré sa s ním spájajú – ale naozaj len tie najznámejšie ako nespavosť, porucha pozornosti, dyslexia, dysgrafia, dysortografia atď. Nevybrala sa cestou, ktorú si zvolí väčšina autorov detských encyklopédií – zavaliť deti kuriozitami. Žiadne vety typu Viete, že bez spánku človek vydrží najviac x dní tu nenájdete. Najprv som si myslela, že je to trochu aj škoda, lebo psychológia začína byť zaujímavá práve tam, kde sa niečo vymyká norme. Na druhej strane, deti si ľahko niečo vsugerujú a podsúvať im informácie o raritných psychologických poruchách by asi preto nebolo správne.

Oranžové, modré a zelené rámiky

Aby kniha nepripomínala učebnicu, Petra Štarková prepojila jednotlivé kapitoly príbehom Filipa a Ondreja a Lucie. Ten je vizuálne oddelený oranžovou farbou. V modrých rámčekoch komentuje hlavný príbeh Filipov mozog zo svojho pohľadu. V zelených rámikoch je zase rozširujúci a mierne zložitejší výklad k preberanej téme pre staršie alebo sčítanejšie deti. Je to veľmi prehľadné a navyše to deti učí preskakovať pasáže, ktoré ich nezaujímajú. To tiež nie je zručnosť na zahodenie. 🙂

Tieto tri hlavné piliere ešte Petra Štarková v každej kapitole doplnila kolónkami K přemýšlení, Můžeš vyzkoušet a Kulturní okénko.

V knihe mi trochu chýba viac konkrétnych príkladov – autorka sa to snažila kompenzovať príkladmi zo známych rozprávok a filmov (to je to Kulturní okénko). Ako príklad človeka so zníženým IQ uvádza Otíka z Vesničko má středisková. V kapitole o zmysloch sa napríklad detí pýta, ako zistia, čo chcú povedať nemé filmové postavy ako Pan Tau alebo Mr. Bean.

Najzaujímavejšie bývajú rubriky Můžeš vyzkoušet. V kapitole o pozornosti sa napríklad nachádza známy Stroopov test (treba čo najrýchlejšie vymenovať farby v nasledujúcich riadkoch a nevšímať si pritom, čo je tam napísané):

zelená fialová modrá zelená

červená modrá zelená červená

fialová zelená modrá fialová modrá

To, že pamäť je selektívna, si deti môžu vyskúšať na nasledujúcom experimente:

„A teď si vzpomeň na den, kdy jsi šel poprvé do školy, a zapiš, co si z něj pamatuješ. Potom popros toho, kde tě tenkrát doprovázel, aby ti vyprávěl, co si z toho dne pamatuje on. Všimni si, že se vzpomínky různých lidí na tu samou věc liší. Zasahují do nich totiž i city, vlastnosti a celá osobnost majitele vzpomínek.“

Ďalšie knihy Petry Štarkovej

Petra Štarková je psychologička a popri povolaní napísala už viacero kníh pre deti. V Albatrose jej vyšla séria Má to háček o rôznych psychologických poruchách vykreslených cez beletristický príbeh:

Lukáš a profesor Neptun (2017) je o malom autistovi, ktorý sa zaujíma o hviezdy.

Můj brácha Tornádo (2018) sa venuje téme ADHD.

Pravidla skutečných ninjů (2019) – táto je už dlhšie na mojom wishliste. Je o agresivite a o tom, ako ju zvládať.

Momentálne Petra Štarková pripravuje v Portáli ďalšiu náučnú knihu – Jak se dostat z maléru – o tom, ako funguje štát, polícia, súdy, a o základných ekonomických vzťahoch. Knižka vychádza už v novembri.

Príbeh Filipa, Ondreja a Lucie

Autorkine literárne zručnosti (okrem spomínaných psychologických námetov ju láka aj fantasy a sci-fi) sa prejavili aj v tejto knihe. V príbehu troch detí, ktoré sa stretnú v nemocnici, dokázala poprepájať všetky spomínané témy bez toho, aby bola dejová línia kostrbatá. Všetko sa začína nárazom do stromu. Filipa, ktorý na chvíľu stratí vedomie, odvezie sanitka do nemocnice na pozorovanie. Tam sa stretne s Ondrom (zlomená ruka) a Luciou (porucha príjmu potravy). Bude to asi nejaká vidiecka nemocnica, lebo deti ošetruje trpezlivý lekár, ktorý má na ne veľa času a ochotne im všetko vysvetľuje. 🙂

Všetkých troch vyšetrí aj detská psychologička. Tá zistí, že Ondro má poruchu sústredenia, ktorá je pravou príčinou jeho zlých známok. Uľaví sa mu, že nie je hlúpy, ako si o sebe myslel. Psychologička ešte Ondra poteší, že zlepšenie pozornosti sa dá docieliť tréningom. Obaja chlapci sú v nemocnici na pozorovanie a tento výraz si trochu zle vysvetlia, takže na svojom oddelení spolu s Luciou rozbehnú pátraciu akciu. Samozrejme, nevypátrajú nič podozrivé, ale dozvedia sa veľa o ľudskej psychike. Aj to, prečo na rengenovej snímke Filipovej hlavy nevidieť žiadny mozog. 🙂

Trik z Harryho Pottera funguje

Nedá sa povedať, že by bola kniha plná praktických rád a návodov, ako v jednotlivých zložitých situáciách postupovať (na to nie je priestor), ale zopár sa ich tu nájde:

„Viděl jsi filmy o Harrym Potterovi? V jednom z nich je scéna, v níž se Harry a jeho spolužáci učí zneškodňovat nebezpečného bubáka, který si bere sílu z jejich strachu. Dělají to tak, že si představí to, čeho se nejvíc bojí, a potom z té děsivé představy udělají jinou podobnou představu – legrační nebo neškodnou. Zkus to také, tohle kouzlo opravdu funguje!“

Farebná pestrosť grafického spracovania kompenzuje nedostatok ilustrácií – škoda, že ilustrátor Libor Drobný nedostal väčší priestor, jeho poskakujúce mozočky však pobavia takmer na každej stránke. 🙂

Komu je kniha Jak to chodí v lidské hlavě určená

V našom prípade (staršia dcéra má 8 rokov) s touto knihou ešte asi rok počkám. Vekovú kategóriu teda odhadujem asi na 9 rokov až po koniec druhého stupňa ZŠ.

Kniha Jak to chodí v lidské hlavě vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Portál. Má 96 strán a rozmer 170 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne FINIDR s. r. o. Kúpiť si ju môžete napr. tu.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=224866&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>

12 PŮLTÓNŮ. KNIHA O HUDBĚ (Zuzana Kisielewska, Jerzy Gruchot, Wojciech Koss) – recenzia

Frankovi Zappovi, ako sa spomína v úvode tejto knihy, sa pripisuje výrok, že písať o hudbe je ako tancovať o architektúre. Je to veľký nerozriešený filozofický problém, isté však je, že aspoň do istej miery sa to dá. Vo výbornej obrázkovej knihe Takto počujem (recenzia tu) sa autori pokúsili nakresliť hudbu a výsledok je celkom úchvatný. O to isté v niektorých ilustráciách išlo aj slávnym Mizielińským v knihe H.U.D.B.A. a v menšej miere sa to podarilo aj im. S ilustráciami a dizajnom sa krásne vyhrali aj tvorcovia portálovky 12 půltónů (veď je to kniha o umení), ktorá je dvojičkou H.U.D.B.Y.

Poľskí autori mali v oboch prípadoch rovnaký cieľ: pozrieť sa na hudbu, ktorej všadeprítomnosť z nej robí banálnu kulisu, z novej perspektívy. Aj také podceňované „žánre“ ako výťahové melódie alebo uspávanky majú v živote človeka významné funkcie. Hoci knižka Zuzany Kisielewskej nie je uceleným výkladom, ale skôr zbierkou zaujímavostí, určite o nej platí toto klišé: po jej prečítaní čitateľ už nikdy nebude konzumovať hudbu tak ako predtým.

Aj deti môžu rozumieť abstraktným pojmom

H.U.D.B.A. prináša skôr filozofický pohľad na vec, 12 půltónů hudbu rozoberá hlavne z uhla hudobnej teórie, histórie a vedy. Ale autorka aj tento zložitý obsah dokázala podať tak, aby ho pochopili aj deti. Práve preto nešla cestou uceleného výkladu – ten by ich unavil – ale rozdelila ho do viac či menej nezávislých kratučkých článkov. Keďže textu je málo, stránkam dominujú výrazne farebné ilustrácie, ktoré často pomáhajú výkladu. Slúžia tiež na to, aby si pri nich malá hlavička oddýchla a nezahltila sa množstvom faktov. Každý si tak knižku môže čítať vlastným tempom. Autorka má navyše dar vysvetliť komplikované pojmy deťom prístupným jazykom:

„Předpokládáme-li, že melodie je tou částí hudebního díla, která se zpívá, pak rytmus je to, na co se tancuje. Pokud si při poslechu hudby podupáváte nohou na podlaze nebo pokyvujete hlavou jako plastová kočička ručičkou, znamená to, že cítíte rytmus!“

Prečo je pesnička Someone Like You od Adele taká dojímavá

Rytmus je pravidelné striedanie zvukov a ticha (preto článok o titule 12 půltónů uverejňujem práve tento týždeň, keď sa v projekte Prečítané leto číta o tichu). Ticho je pôsobivé hlavne tam, kde je nečakané. Práve nepravidelnosti robia hudbu zaujímavou, ako sa v texte viackrát zdôrazňuje. Aj za dojímavosťou skladby speváčky Adele stojí práve narušenie očakávania:

„Balada Someone Like You v interpretaci britské zpěvačky se drží v durové tónině [v prvej kapitole sa píše, že pre smutné piesne je typická molová stupnica], ale přesto se při jejím poslechu stahuje hrdlo a z očí kanou slzy nejen jejím nejoddanějším fanouškům. Snad bychom si mohli pomyslet, že za vším stojí silný a krásný hlas vo spojení s dojemným textem. Jistě je to pravda, ačkoli mnohé nasvědčuje tomu, že klíčovou úlohu zde sehrál kraťoučký zvuk.
Ta tajemná notička je takzvaná appoggiatura (jinak řečeno dlouhá melodická ozdoba). Uslyšíte ji v refrénu Adeliny balady v okamžiku, kdy se její hlas trochu láme. Jedná se o hudební ornament, který je ve střetu s melodií a na chvíli jako by ji vykolejil z určené cesty. Tento okamžik v nás vyvolává napětí. Když se melodie vrátí na své místo, cítíme úlevu. Na takovéto změny v – jak by se mohlo zdát – předvídatelném vzorci naše nervová soustava záhy zareaguje: srdce nám bije hlasitěji, začínáme se potit… Tento stav v nás – v závislosti na aktuální náladě – umocňuje radost, anebo naopak smutek. Podobně na nás působí i nečekané změny hlasitosti, hudební barvy, nástup nového hudebního nástroje nebo prudké skoky z nízkých do vysokých tónů.“

Čo si evolučná psychológia myslí o vzniku hudby

Okrem vysvetlenia najzákladnejších pojmov a princípov muzikológie autorka zabŕdne aj do evolučnej psychológie. Z toho, že iní cicavci necítia rytmus, vyvodzuje, že zmysel preň sa u ľudí vyvinul vtedy, keď človek prestal chodiť po štyroch (nerozumiem tomuto argumentu, veď aj chôdza po štyroch je rytmická). Je tu aj zmienka o tom, že podľa Darwina mal spev u ľudí účinkovať rovnako ako u vtákov – prilákať samičky. Iná evolučná teória predpokladá, že hudba sa vyvinula zo spevavej reči matiek, ktoré sa prihovárajú deťom. Niektorí vedci zase predpokladajú, že ľudia práve hlasným spevom v minulosti odháňali divé šelmy.

Celá druhá kapitola sa venuje dejinám hudby – od spomínaných evolučných teórií jej vzniku cez prvý objavený zápis pesničky na mezopotámskych doskách, prepojenie matematiky a hudby v Pytagorovom učení, Platónovo opovrhovanie ludickou stupnicou (z ktorej vychádza dnešná moderná hudba), po vývoj cirkevného prístupu k hudbe vrátane radikálnych zmien Martina Lutera.

Čo sa deje v mozgu, keď počúvame hudbu

V tretej a štvrtej kapitole sa píše o účinkoch hudby na človeka (a rastliny!). Podľa výskumov chirurgovia, ktorí pri operácii počúvajú hudbu, dosahujú lepšie výsledky. Stayin Alive im dokonca môže poslúžiť ako metronóm na určenie tempa masáže srdca. Okrem lepšieho sústredenia hudba pomáha aj proti bolesti a na zníženie hladiny stresového hormónu kortizolu. Keď sa však púšťa príliš nahlas, môže to byť, naopak, poriadny stres. Takto Američania vyhnali panamského diktátora Manuela Noriegu z vatikánskeho veľvyslanectva, kde sa pred nimi ukrýval. Bez prestávky v okolí ambasády púšťali extrémne hlasnú hudbu takých skupín ako AC/DC a Van Halen. Štúrovčania by vedeli rozprávať.

Orchester priamo v boji využíval aj Napoleon Bonaparte; spevom sa do bojovej nálady dostávajú Indiáni. Kolektívny spev vyvoláva produkciu hormónu oxytocín (ten veľmi dobre pozná každá matka ako hormón spolupatričnosti a lásky), preto sa hojne využíva v športe a v politickom boji, ako napríklad zakázané estónske ľudové piesne počas spievajúcej revolúcie. V roku 1988 sa do protestného zboru zapojilo 300 tisíc ľudí, čo je jedna štvrtina celej populácie.

Hudba vyvoláva tiež produkciu ďalších hormónov – dopamínu a dokonca aj prolaktínu (tak asi preto v Slunce, seno, jahody púšťali kravám hudbu! Vyššiu dojivosť v takomto experimente potvrdil aj britský výskum). Autorka sa tiež venuje individuálnym a kultúrnym rozdielom vo vnímaní melódií. To, čo sa nám páči, je totiž kultúrne podmienené:

„To, jestli se vám určitá melodie líbí, nebo ne, závisí do značné míry na kultuře, v níž jste vyrostli. Melodie svým původem z Evropy, Indie, arabských zemí nebo Japonska přece znějí dost odlišně, jako by se skládaly z úplně jiných zvuků. A v určitém smyslu to tak skutečně je. V různých koutech světa se totiž při tvoření melodií využívají jiné stupnice, tedy něco jako soubory hudebních zvuků. Oktáva, která je obvyklá v Evropě, se dělí na dvanáct dílků. Ty se označují jako půltóny. Toto dělení se využívá u většiny hudebních nástrojů. Příkladem může být klaviatura klavíru, která se skládá z posloupnosti dvanácti kláves (sedmi bílých a pěti černých).
Naopak v tradiční arabské hudbě se oktáva dělí na sedmnáct částí, a v indické dokonce na dvaadvacet, navíc nerovnoměrně! Znamená to, že v melodiích, které z těchto stupnic vycházejí, jsou nejmenší intervaly (tedy vzdálenosti mezi zvuky) třetina nebo čtvrtina tónu, které Evropané nejenže nemohou zazpívat, ale v řadě případů dokonce ani uslyšet.“

Komu je kniha 12 půltónů. Kniha o hudbě určená

Málokedy vo svojich článkoch uvádzam toľko úryvkov z knihy – aj z toho vidieť, ako ma tento titul zaujal. Je to jedna z tých vzácnych kníh, ktoré si s rovnakým nadšením číta dieťa aj rodič. Primárne je určená školákom asi od 10 rokov (počíta sa s tým, že dieťa už napríklad vie, čo sú to hormóny, tóny, noty). My ju máme doma len krátko, nestihla som si ju prečítať s deťmi, preto neviem povedať z prvej ruky, ako na ňu zareagujú mladšie deti. Predpokladám však, že s pomocou rodiča (a vďaka veľkým farebným obrázkom) ju zvládne aj kategória 7-8.

A určite si ju viem predstaviť aj ako vyučovaciu pomôcku. Napríklad na takejto skvelej hodine hudobnej výchovy, aká sa podarila v Školskom klube 17. apríla.

Kniha 12 půltónů vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Portál. Má 128 strán a rozmer 148 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne Triangl. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

HVIEZDNA OBLOHA (Sara Gillingham) – recenzia

Keď som bola malá, mala som pocit, že všetci ľudia na svete vedia na oblohe spoznať veľký a malý voz a neviemkoľko ďalších súhvezdí. Okrem mňa. Nikdy som ich tam nevidela a nevidím ich tam dodnes. Hviezda ako hviezda. 🙂 Pre podobných nešťastníkov, ako som bola ja, ale aj pre tých, ktorí už nejaké hviezdy a súhvezdia poznajú a chcú sa naučiť vidieť ďalšie, vydali v Albatrose túto príručku. Ak sa najznámejšie konštelácie nenaučíte poznávať z tejto knižky, potom ste asi stratený prípad. Sara Gillingham do každej minikapitoly pridala aj praktické informácie o tom, v ktorých mesiacoch je dané súhvezdie najlepšie viditeľné a ako sa mení jeho tvar v závislosti od toho, kedy a odkiaľ ho pozorujeme.

Hviezdna obloha má až 200 strán a je tu všetkých 88 oficiálnych súhvezdí, podľa ktorých astronómovia v roku 1930 rozdelili mapu oblohy na 88 celkov. Knižka je síce poriadne hrubá, ale je veľmi prehľadná a autorka myslela na to, aby sa s ňou dobre pracovalo. Aby sa súhvezdia na oblohe dali ľahšie identifikovať, autorka jasne vyznačila najjasnejšie hviezdy, ktoré uľahčujú orientáciu. Každé súhvezdie zároveň umiestnila do výseku z hviezdnej mapy, takže ak sa naučíte spoznávať jedno súhvezdie, ľahko sa dopracujete k ďalším, ktoré s ním susedia.

Apky na rozoznávanie súhvezdí a ďalšie bonusy

V takejto knižke by som očakávala nejaký praktický bonus v závere, ale tu je ich celá hŕba: okrem slovníčka základných astronomických pojmov (tie však autorka používa naozaj s mierou) je tu aj prehľad užitočných pomôcok od aplikácií Skyview a Starwalk (stačí na oblohu namieriť smartfón a hneď viete, na ktoré súhvezdie sa pozeráte) cez zaujímavé webstránky a knihy po planisféry:

„Planisféra je kruhová hviezdna mapa, ktorá sa dá otáčať, aby zachytávala polohu hviezd v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste, odkiaľ pozorujete. Dostupné sú v niektorých kníhkupectvách, vedeckých strediskách a online obchodoch. S pomocou dospelého si ju tiež môžete vytvoriť sami podľa návodu na webstránke in-the-sky.org/planisphere/index.php“

V závere nájdete aj mapy severnej a južnej oblohy podľa jednotlivých mesiacov, v úvode zase praktické rady, ako pozorovať hviezdy: treba počkať aspoň štvrťhodinu, kým si oči privyknú na tmu; na pozorovanie si treba vybrať dni, keď mesiac nesvieti príliš jasne, lebo spln môže prežiariť svetlo hviezd.

Príbehy z gréckych bájí: za odmenu na oblohu

Aby sa dali konštelácie ľahšie zapamätať, Sara Gillingham ku každej pripojila obrázok, ktorý znázorňuje postavu (zviera, vec…), po ktorej sú pomenované. S každou z nich sa spája krátky príbeh. Veľa z nich už poznáme z fantastickej knižky Ariadnina nit (recenzia tu). Hviezdna obloha je rozdelená na dve časti: súhvezdia, ktoré boli objavené v staroveku a novoveké súhvezdia. Celá prvá časť je tak v podstate krátkym súhrnom gréckych bájí: objavujú sa tu známe postavy ako Herkules, Poseidón, Gaia, Iáson, Andromeda, Zeus, Perzeus, loď Argo. Moje deti milujú takéto nečakané prepojenia. Aj ja som si až teraz uvedomila, že hviezda Alpha Centauri je pomenovaná po bájnych kentauroch. Zaujalo ma tiež vysvetlenie pôvodu hviezd. Starovekí Gréci verili, že významné osobnosti na nebo vyzdvihli bohovia. Väčšinou za odmenu, ale napríklad škorpión sa na oblohu dostal na výstrahu ľuďom, aby nepodľahli svojej pýche. Keďže súhvezdia zverokruhu sme si pospájali s konkrétnymi členmi našej rodiny a našimi známymi, bolo to veľmi zábavné čítanie.

„Kozorožec sa niekdy nazýva tiež „morská koza“ alebo „kozoryba“, lebo má predné nohy, hlavu kozy a telo ryby. V gréckej mytológii symbolizuje Pana, boha pastierov, lovcov a lesov. Pan bol sčasti koza, sčasti človek – takých tvorov Gréci nazývali satyrovia a Rimania fauni. Od Panovho mena je odvodené slovo „panika“, lebo Pan desil ľudí hlasným fŕkaním. Známy je aj ako vynálezca panovej flauty, hudobného nástroja z tŕstia. Keď sa Tyfón, jedna z najvražednejších oblúd gréckej mytológie pokúsila bohov zvrhnúť, Pan ich varoval a vzápätí si pričaroval rybí chvost, aby unikol do rieky. V podobe morskej kozy bol premenený na súhvezdie Kozorožca.“

Strelec má varovať Škorpióna, aby nespôsobil problémy

Strelca bohovia umiestnili vedľa Škorpióna „ako varovanie, aby Škorpión neopustil svoje miesto na oblohe a nespôsobil nejaké problémy.“ Rak je vlastne obrovský krab, ktorého poslala na Herkula bohyňa Héra, Herkules ho však rozšliapol. Herkules porazil aj nemejského leva, ktorého nebolo možné zabiť nijakou zbraňou – zaškrtil ho vlastnými rukami. Panna je bohyňa Diké, ktorá varovala ľudí v čase, keď vo svete vládol mier. Ľudia ju však nepočúvli a na svete sa rozpútalo násilie. Vodnár sa na oblohu dostal kvôli svojej kráse. Princa Ganymeda, najkrajšieho žijúceho muža, dal Zeus uniesť na horu Olymp, aby tam ako čašník nosil bohom vodu – preto ten džbán v ruke. Baran je, samozrejme, baranom z povesti o zlatom rúne. Súčasťou súhvezdí zverokruhu je aj Hadonos, hoci sa nepovažuje za jedno z astrologických znamení.

Výbornými astronómami boli aj iné staroveké národy, niektoré príbehy od nich Gréci prebrali, niektoré existujú dvojmo alebo vo viacerých obmenách.

„Vlasy Bereniky je jedno z mála súhvezdí pomenovaných podľa skutočnej osoby. Kráľovná Berenika II. vládla v Egypte pred niekoľkými tisícročiami s kráľom Ptolemaiom III. Keď jej manžel odtiahol do vojny, Berenika prisahala, že ak sa vráti zdravý, na dôkaz vďaky obetuje bohom svoje vlasy. Slovo splnila a svoje vlasy položila na oltár. Nasledujúci deň zmizli a bezpečne uschované medzi hviezdami si ich všimol až kráľovský dvorný astronóm.“

Dizajn knižky je nielen veľmi prehľadný, ale zaujme aj farebnosťou. Na tmavomodrom pozadí sa krásne vynímajú tyrkysové a zlaté prvky. Aká symbolika! 🙂

Komu je kniha Hviezdna obloha určená

Albatros ju odporúča od 10 rokov, ale určite ju zvládnu aj mladšie deti, hlavne ak ich fascinuje všetko, čo sa týka vesmíru. Vždy si spomeniem, ako naše 3-ročné dieťa isté obdobie čítalo len encyklopédie o dinosauroch, kde nerozumelo každému druhému slovu, ale to ho nijako neodradilo 🙂

Knihu Hviezdna obloha vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Albatros. Má 212 strán a rozmer 229 × 203 mm. Vytlačili tlačiarne Havlíčkův Brod. Kúpiť si ju môžete napríklad v Martinuse.