ATLAS PSOV PRE DETI / ATLAS PSŮ PRO DĚTI (Jana Sedláčková, Štěpánka Sekaninová, Marcel Králik)

Tento týždeň sa mi jedna majiteľka krásneho pudlíka posťažovala, že ceny psov počas pandémie prudko stúpli. Infláciu ich hodnoty (hm, je to dosť čudné hovoriť o živých bytostiach v ekonomických kategóriách 🙂 ) potvrdzuje aj úspech Atlasu psov pre deti. Hoci vyšiel len pred rokom, v Albatrose už museli pripraviť dotlač.

Kniha sa nestala bestsellerom len kvôli výbornému načasovaniu a téme, ktorú milujú všetky deti. Je to vydarená kombinácia informatívnosti (v heslách o jednotlivých plemenách) a zábavného čítania (vo fiktívnych novinových článkoch o odvážnych, šikovných a známych psíkoch). Na konci by sa ešte hodil register plemien, keď si napríklad akútne potrebujete zistiť, aká inteligentná je čivava. 🙂

Atlas psov pre deti

Komu je Atlas psov pre deti / Atlas psů pro děti určený

Aj keď to tak na prvý pohľad nevyzerá, táto kniha nie je určená celkom malým deťom. Autori občas používajú zložitejšie gramatické konštrukcie alebo výrazy a počítajú s tým, že čitateľ už má celkom slušný rozhľad. Navyše „novinové prílohy“ sú písané z perspektívy psích novinárov, takže menšie deti sa v tom môžu trochu strácať. Na samostatné čítanie je atlas vhodný asi až od 9-10 rokov. Ak vám nevadí, že budete dieťaťu musieť veľa vysvetľovať alebo nahrádzať niektoré vety vlastnými slovami, môžete, samozrejme, čítať aj s menšími deťmi. Albatros odporúča od 6 rokov.

V prvom rade je však kniha určená rodinám, ktoré si vyberajú vhodného psíka do domácnosti. Atlas psov je naozaj atlasom psích plemien. Pri každom z nich je uvedená krátka charakteristika povahy, pôvod, prípadne iné zvláštnosti. Inteligencia, poslušnosť a stráženie sa hodnotia počtom labiek (maximum je 5 labiek). 🙂 Zakaždým sa uvádza aj to, či je pes rodinný typ, nakoľko je aktívny, či veľmi šteká a ako by malo vyzerať jeho bývanie.

Atlas psov pre deti

Psí Nový čas

To sú všetko veľmi užitočné informácie, keď zvažujete, aké plemeno sa k vám bude hodiť najlepšie, ale moje deti už po čase čítanie o psích rasách trochu prestalo baviť – a to psíkov milujú. Tak sme niektoré encyklopedické pasáže preskočili. Zato Psie listy – noviny písané psíkmi – sme nevynechali ani jedny. Psie listy by sa mohli volať aj Psí Nový čas, lebo sú to vlastne príbehy psích celebrít (psov zo známych filmov alebo takých, ktoré sa preslávili niečím výnimočným). 🙂

Často sú to príhody psíkov, ktoré zachránili nejakého človeka pred istou smrťou, ako napríklad zlatá retríverka Kelsey, ktorá celú jednu silvestrovskú noc ležala na svojom pánovi, aby ho zahrievala, lebo ten sa pre úraz chrbtice nemohol pohnúť. Labradorský retríver Swansea Jack dokonca v priebehu rokov zachránil až 27 topiacich sa ľudí. Husky Balto ich možno zachránil ešte viac, keď napriek hroznému počasiu dokázal dopraviť vakcínu do aljašského mesta, v ktorom sa šírila epidémia záškrtu.

Atlas psov pre deti

Prečo psík hľadí do gramofónu

Jedným z najdojímavejších je príbeh kríženca Jacka Russela hľadiaceho do gramofónu, ktorý sa stal predlohou známeho obrazu. Pôvodne psík Nipper patril bratovi autora obrazu Francisa Barrauda:

„Nippera, pravdepodobne kríženca Jack Russell teriéra, sa ešte ako nešťastného a opusteného šteňacieho tuláčika ujal brat autora obrazu, Mark Barraud. Každý večer vďačný pes a spokojný muž sedávali pri jednom z prvých gramofónov a sústredene počúvali hudbu. Šťastie tých dvoch však malo, bohužiaľ, krátke trvanie. Po troch spoločných rokoch, v roku 1887, Mark náhle zomrel a Nipper opäť osirel.

Nejaký čas býval spolu so starým gramofónom u Francisa a práve tam si maliar všimol, že zakaždým, keď fonograf spustí, zviera stuhne, znehybnie, a takmer v tranze nazerá do ústia zvukovej trubice prístroja. Akoby čakalo, že sa Mark sčista-jasna objaví a ich život sa vráti do starých koľají.“

Zdroj: Albatros

Hačikó nesmie chýbať

Ak by sa náhodou našiel niekto, kto ešte nepočul o Hačikovi, môže si o ňom prečítať v tejto knihe. V Atlase psov sa spomína aj iný psík, teriér Bobby, ktorý mal rovnaký osud. Keď zomrel jeho pán, nepohol sa z jeho hrobu celých 14 rokov. Prežil vďaka tomu, že mu tam ľudia nosili jedlo. Nakoniec mu, presne ako Hačikovi, postavili aj sochu.

Píše sa tu tiež o psíkoch známych ľudí – o plemene korgi, ktoré obľubuje britská kráľovská rodina; spoločníkovi Márie Antoinetty alebo o farbiarovi Donnchadhovi, ktorý zachránil škótskeho kráľa.

Paul McCartney dokonca svojej bobtailke Marthe zložil aj pesničku Martha My Dear. 🙂

Aký pán, taký pes: Freudov pes vraj dokázal vycítiť náladu pacientov

Svojich domácich miláčikov mal aj Sigmund Freud. Obľúbil si hlavne čau-čauku Jofi pre jej mimoriadne schopnosti. Vedela vraj vycítiť, akú má pacient práve náladu. Ak bol pokojný, sadla si k nemu. Ak pociťoval úzkosť, sadla si ďalej. 🙂 Okrem toho Freudovi vždy presne po 50 minútach ukázala, že čas na daného pacienta vypršal.

Neuveriteľné schopnosti mal aj kríženec samojeda a huskyho Zander, ktorý dokázal vyňuchať vlastného pána v tri kilometre vzdialenej nemocnici!

V skratke, autorky knižky sa veľmi snažili, aby bol text nielen informatívny, ale aj zaujímavý. Nielen dojímavými, šokujúcimi príbehmi psej vytrvalosti a oddanosti v rámci „novinovej prílohy“, ale aj odľahčeným a často aj celkom vtipným štýlom. Presne preto milujeme knižky z českého vydavateľstva B4U (recenzia tu, tu a tu). 🙂

Moje deti popri peruánskom a mexickom naháčovi a basendžim (jediné plemeno, ktoré nevie štekať, zato sa vie smiať a jódlovať) najviac pobavil tento príbeh o kólii Railway Bob. Bob strávil celý svoj život cestovaním po Austrálii:

„Iste si teraz vravíte, že musel mať ten šťastlivec Bob celkom dobrodružného pána. Ale to ste na omyle. Kóliák Bob cestoval sám. Jednoducho jedného dňa svojho majiteľa opustil a na svojom úteku sa pridal k ľuďom, ktorí ho neomylne doviedli až na stanicu. V tej chvíli sa tiež začala Bobova veľká vlaková láska. Hoci ho dobré duše trikrát dopravili domov, od svojich deviatich mesiacov už jazdil psí dobrodruh nepretržite naprieč Južnou Austráliou a k pánovi sa nevrátil.“

NEcyklopédia

Ako ilustrovať detské encyklopédie v časoch Googlu? Treba sa ešte držať starého pravidla, že encyklopédie a ich ilustrácie musia byť maximálne informatívne? Ilustrátor Atlasu psov na túto poučku rezignoval (preto podnadpis Necyklopédia) a plemená nevyobrazil veľmi realisticky. Usmievavé psíky sú ňuňuňu, ale všetky vyzerajú veľmi podobne. 🙂 Podľa tejto knižky teda írskeho vlkodava od bradáča neodlíšite. Ak vám neustále gúglenie skutočnej podoby jednotlivých plemien vadí, poobzerajte sa radšej po podobnom titule pre dospelých. My sme gúglili a oplatilo sa. Moje deti začali rozoznávať množstvo plemien a v pexese psích rás proti nim žiadny dospelý nemá šancu. 🙂


Kniha Atlas psov pre deti vyšla vo vydavateľstve B4U (patrí pod Albatrosmedia) v roku 2020 ako preklad z češtiny (originálny názov: Atlas psů pro děti). Má 120 strán a rozmer 230 x 290 mm. Slovenský preklad si môžete kúpiť v Martinuse alebo na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo, ale môj názor na titul to, dúfam, neovplyvnilo. Snažím sa zachovať si svoj kritický pohľad. 🙂

MAĽOVANÉ DEJINY BRATISLAVY (Pavel Dvořák) – recenzia

Už prvý pohľad na knižku – odhalené a zaoblené hrany dosiek, netradiční ilustrátori – napovie, že vydavateľstvo si na nej dalo záležať. Netradičnými ilustrátormi sú deti, presnejšie žiaci umeleckých škôl. Keďže súčasná estetika detskej kresbe praje, nepôsobí to nijak nepatrične. Práve naopak, čudovala som sa, aké krásne diela dokázali malí výtvarníci vytvoriť (pod pedagogickým vedením). Niektoré z použitých výtvarných techník sme doteraz nepoužívali (perforácia špendlíkom), takže nás hneď zasvrbeli prsty, že ich musíme vyskúšať. 🙂 Pri naozaj veľkorysom priestore, ktorý ilustrácie dostali, sú Maľované dejiny Bratislavy tak trochu aj sprievodcom výtvarnými technikami.

V Bratislave sa všetci potkýnajú o žraločie zuby

Pri takomto VIP autorovi je však hlavným lákadlom, samozrejme, text. Bratislavčan Pavel Dvořák o dejinách hlavného mesta občas rozpráva v prvej osobe a spomína vlastné zážitky (bombardovanie mesta) i zážitky svojich známych, takže čitateľ nadobudne pocit, že v Bratislave sa všetci potkýnajú o žraločie zuby či iné vykopávky. Ako Dvořákovi známi, ktorí našli na Devínskej Kobyle stavec veľryby. Ako pán z Rusoviec, ktorý pri oraní v záhrade našiel bohato zdobenú dôstojnícku rímsku prilbu. Ako bagrista, ktorý nevedomky odkryl celé starorímske mesto – Gerulatu.

Čo sme sa o Bratislave dozvedeli? Že Dunaj vznikol z ustupujúceho mora Thetys, ktoré sa tu kedysi rozlievalo. Že na Červenom kríži sa našli kosti mamuta a v Mlynskej doline mamutie kly. Lombardia, región na severe Talianska, dostal meno podľa severského etnika Longobardov (v preklade Dlhobradáčov), ktorí sa pri veľkom sťahovaní národov na čas usadili v Rusovciach.

Devín sa pôvodne volal Dovina – dievčina. Pomenovanie Tatári, Tartari (boli to vlastne Mongoli) zase pochádza zo slova peklo, pretože to boli krutí kočovníci. Slávny tatársky biftek vznikol tak, že Tatári, ktorí na koňoch aj spali a jedli, si dávali surové mäso pod sedlo. A po chvíli z neho mali fašírku. 🙂 Vtipný bol aj opis bojov s napoleonskou armádou. Bratislavský most napríklad dobylo vojsko v počte troch mužov. 🙂

Hitler a Eurovea

Bez najmenšieho preháňania môžem povedať, že náš vzťah k Bratislave sa po prečítaní Maľovaných dejín Bratislavy zmenil. Historické časti mesta zrazu ožívajú. Jakubovo námestie sa nám spája s prvým prešporským richtárom Jakubom. Pod Hlavným námestím sa zase skrýva cintorín, v minulosti tu bolo aj popravisko. Kat býval neďaleko, na Baštovej 7. 🙂 Pri pohľade na leva pred Euroveou si vždy spomeniem, ako ho okomentoval Hitler.

Maľované dejiny Bratislavy sú napísané rovnakým štýlom, aký poznáme z Dvořákových televíznych relácií. Chýba len jeho typická kožená bunda. 🙂 Niektorých historikov možno občas vyhodí zo stoličky, lebo Pavel Dvořák bol známy svojou záľubou v nie celkom overených domnienkach (nikdy však nezabudne dodať, že ide len o špekulácie), ale popularizátor vedy to bol prvotriedny. Bodaj by Slovensko malo viac takýchto autorov.

Slávne časy bratislavského hradu

Keďže tento týždeň sa v projekte Prečítané leto čítajú knižky o hradoch, z Maľovaných dejín vyberám pasáž o bratislavskom hrade:

„Jedného dňa pozvala Mária Terézia na domáci koncert Albrechta Tešínskeho, milého mladého muža, človeka vznešeného pôvodu, ale s prázdnym vreckom. Na koncerte sa zoznámil s Máriou Kristínou, najmilšou dcérou Márie Terézie, a mladí ľudia sa do seba zaľúbili. To sa stáva… Lenže kráľovské dcéry mali v tých časoch iné úlohy, ich sobáše boli predmetom vysokej politiky – Mária Kristína sa mala stať manželkou francúzskeho kráľa. S jej láskou to dobre nevyzeralo. A vtedy sa stala smutná vec. František Lotrinský, milovaný manžel Márie Terézie, nečakane zomrel a otrasená vdoda sa rozhodla, že svojej dcére dožičí manželstvo z lásky so sympatickým Albrechtom.

Keď sa mladý pár zosobášil, Mária Terézia vymenovala Albrechta za uhorského miestodržiteľa so sídlom v Bratislave, čo bola veľmi vysoká funkcia. Miestodržiteľ zastupoval v Uhorsku kráľovnú Máriu Teréziu, bol teda sám kráľom a ako kráľ musel žiť aj bývať. Mária Terézia dala preto prebudovať Bratislavský hrad. K hrubým múrom pristavala pohodlný palác, miestodržiteľskú rezidenciu Terezianum.

Z Bratislavy sa na pätnásť rokov stalo sídelné mesto kráľa. V hradnej zrkadlovej sieni sa konali audiencie, v šľachtických domoch i na Hrade koncerty, operné i divadelné predstavenia, plesy, karnevaly. Do Bratislavy prichádzali noví ľudia a stavali si paláce. Sem pravidelne chodila za dcérou aj Mária Terézia.

Až do dnešných dní sa zachovali doklady o zlatej bratislavskej ére.

Miestodržiteľský pár spájala láska k umeniu. Mária Kristína pekne kreslila a maľovala a spolu s manželom začala budovať obrovskú zbierku grafiky. Zhromaždili desiatky tisíc najrozličnejších medirytín. Zbierka jestvuje dodnes – je to viedenské Albertinum – a patrí medzi najslávnejšie umelecké zbierky na svete.

V rokoch 1775 až 1776 založili dnešný Sad Janka Kráľa v Petržalke, prvý, najstarší verejný park v Európe.“

Komu je kniha Maľované dejiny Bratislavy určená

Pavel Dvořák je Pavel Dvořák – rozpráva veľmi pútavo, ale jeho precízne vyjadrovanie nemusí byť pre celkom malé deti vždy stráviteľné. Preto odporúčam čitateľom zhruba od 8 rokov, tí by už s jeho slovníkom nemali mať väčšie problémy. My sme knihu objavili dávnejšie, keď mala dcéra necelých šesť, a s mojou pomocou text pochopila. Už vtedy ju veľmi zaujal. Akurát ma málokedy nechala dokončiť moje vsuvky, tak veľmi chcela, aby som čítala ďalej. 🙂

Na samostatné čítanie je kniha určená ešte starším deťom, ktoré majú aspoň základy z dejepisu. 39 kratučkých kapitol je skôr súborom anekdotických príbehov ako súvislým rozprávaním. Súvislosti (kedy, ako, prečo a na akom území vznikali a zanikali jednotlivé štáty) si musí čitateľ doplniť sám. Aj bez tohto backgroundu je to však stále veľmi zaujímavé čítanie.

Knižka je taká pútavá, že podľa mňa by nenudila ani deti, ktoré v Bratislave nebývajú. Čítanie odporúčam skoordinovať s výletmi na miesta, o ktorých sa tu píše. Veď kto by sa nechcel ísť pozrieť na pravekú skamenelinu obrích jeleních parohov na pilieri svätyne v Dóme sv. Martina. V Prírodovednom múzeu v Bratislave je sprístupnená dinosauria stupaj, ktorá sa našla vo Vysokých Tatrách.

RTVS o Maľovaných dejinách Bratislavy spravila reportáž.


Maľované dejiny Bratislavy vydalo Múzeum mesta Bratislavy v spolupráci s vydavateľstvom Rak v roku 2015 (dotlač v roku 2020). Má 215 strán a rozmer 160 × 225 mm. Vytlačili tlačiarne TBB, a.s., Banská Bystrica. Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

AKO UMELCI VIDIA SVET (Katarína Kosánová, Andrea Gregušová, Nataša Štefunková) – recenzia

Deti v bežnom živote skoro každý deň zažívajú pocit, že niečomu nerozumejú. Preto sú istým spôsobom lepšie pripravené vnímať umenie ako mnohí dospelí. Nevyrušuje ich neistota v interpretácii toho, čo chcel autor dielom vyjadriť. Netrápia sa tým, že by mali vedieť odhaliť každý jeden symbol.

Od Vlhovej k Jankovičovi: ako deti rozumejú umeniu

Keď som sa svojich detí opýtala, aké pocity v nich vyvoláva fotka Jankovičovho Veľkého pádu, bez zaváhania povedali, že zlé. Trčiace ruky a nohy im pripomínali topiaceho sa človeka alebo človeka, ktorý vo vzduchu máva končatinami ako chrobáčik, čo sa nevie prevrátiť z chrbta na brucho.

Trafili úplne presne, toto súsošie je o bezmocnosti.

Ešte som im trochu objasnila politický a spoločenský kontext (dielo vzniklo v roku 1968), spýtala som sa ich, čo im pripomínajú použité farby – biela, modrá, červená. Jasné, že vedeli, že sú to farby vlajky, veď pozerávajú Vlhovú v telke. 🙂 Staršia dcéra si dokonca všimla aj to, že červenej je tam akosi priveľa, a spomínala aj niečo s krvou. Krátke pátranie na internete potvrdilo kurátorský výklad osemročného dieťaťa: u Jankoviča červená naozaj symbolizovala násilie, krv, komunizmus.

Toľko k názoru, že deti nemôžu rozumieť umeniu. 🙂

Vôbec však nechcem tvrdiť, že mám geniálne deti, ktoré dokážu dekódovať akékoľvek moderné umenie. Bez pomoci sú pre ne zložitejšie diela, samozrejme, neprístupné. Ale väčšinou ich stačí jemne naviesť, aby význam diela aspoň čiastočne uchopili aj samy. A o to ide v skvelej slovartovke Ako umelci vidia svet, ktorá je pokračovaním úspešného prvého dielu Ako maliari vidia svet (článok o ňom som napísala pre portál Prečítané leto).

Podobne úspešný je aj druhý diel; denník Pravda ho vyhlásil za detskú knihu roka. A hoci si o podobných čitateľských anketách myslím svoje, víťazstvo som knižke priala a do svojho výberu najlepšej detskej literatúry roku 2020 som Ako umelci vidia svet zaradila aj ja.

Autorské trio zostalo nezmenené: ilustrácie vytvorila Nataša Štefunková, básničky napísala známa detská spisovateľka Andrea Gregušová (Gréta (recenzia tu), Svetozár (recenzia tu), Dedko na rebríku, Marína a povaľači, Červík Ervín, Nina, Operácia Orech a iné dedkoviny). Katarína Kosánová mala na starosti výber a „výklad“ vybraných diel, teda skôr hry, ktoré majú deti doviesť k pochopeniu, o čo v umení ide, i k vlastnej tvorivosti. Katarína Kosánová vyštudovala pedagogiku výtvarnej výchovy, spolupracuje s Bibianou ako dramaturgička a scenáristka projektov, bola galerijnou pedagogičkou v SNG a Múzeu dizajnu a vedie tvorivé dielne, a preto presne vie, ako na to.

Čo je zaujímavé na impresionistickom obraze, na ktorom sa nič nedeje?

Ako ukázať deťom melanchóliu na Medňanského obraze Zimné slnko v krajine s potokom? Prepojením sa na vlastné pocity: „Poznáš ten pocit, keď ideš zimnou krajinou a sneh ti vŕzga pod nohami? Zimné slniečko sa prediera pomedzi stromy a snaží sa prehriať okolitý svet. Všade ticho a biela perina.“

Veľmi sa mi páčila hra na impresionistu, kde mali deti nakresliť štyri slnká, každé v inom ročnom období, a tiež preniesť Medňanského zimnú krajinku do jesene. Lužiansku madonu od Janka Alexyho v zemitých farbách zase nechá deti prekresliť pestrými farbami. Stačilo zameniť farby a obraz už vyjadruje celkom inú myšlienku! Deti tak pochopia, že vybrať správnu farbu tak, aby dokázala vytvoriť želanú atmosféru, je poriadne náročné.

Ak je na obraze zaujímavé gesto, Katarína Kosánová čitateľov vyzve, aby samy urobili nejaké gesto a ostatní majú hádať, čo vyjadruje. Žene a okolostojacim postavám na Skuteckého obraze prilepí k ústam komiksové bubliny, aby deti mohli rozohrať príbeh, ktorý vychádza z tohto gesta a aby sa nebáli pri interpretácii použiť vlastnú fantáziu.

Bez falošnej úcty

Toto je na autorkinom prístupe najlepšie: bez falošnej úcty k národným ikonám do predstavovaných diel nemilosrdne zasahuje: rozstrihá ich, prekreslí, zbaví farieb a ponechá len obrysy či doplní spomínanými bublinami – takže by ich ani vlastní autori nespoznali. 🙂 Takto deťom ukazuje, že spolutvorcom umenia je aj divák a že pred umením netreba mať zbytočný rešpekt.

V knižke Ako umelci vidia svet sa autorka sa na rozdiel od prvého dielu nevenuje len obrazom, ale aj iným druhom umenia (sochy, inštalácie, petrogramy Petra Rollera, úžitkové umenie na starých bankovkách Albína Brunovského, dokonca aj šperky a divadelné kostýmy z ateliéru Nataše Štefunkovej).

Mená nie sú podstatné

V porovnaní s prvým dielom je tu ešte jeden rozdiel: knižka síce predstavuje diela slovenských autorov, ale porovnáva ich so svetovými predstaviteľmi daných umeleckých smerov. Kompánka prirovnáva k Paulovi Kleemu, Milana Dobeša k Victorovi Vasarelymu, Medňanského k Monetovi, Šimerovú-Martinčekovú a Fillu k Picassovi. Reprodukciu Vasarelyho zrejme tvorcovia knihy nemohli zverejniť kvôli autorským právam, preto vyzvali deti, aby si ju našli na internete. Výborný nápad!

Kritériom pri výbere umelcov teda nebol ani tak umelecký prínos, ale skôr snaha pokryť čo najviac oblastí umenia a umeleckých smerov, a do výberu sa dostali aj mená, ktoré deti poznajú z detských knižiek: Martina Matlovičová, Fero Lipták a spomínaná Nataša Štefunková.

Učebnice výtvarnej výchovy

Keď som chodila do školy ja, výtvarná výchova sa brala ako vedľajší predmet, ktorého úlohou nie je ďalej zahlcovať hlavu, skôr by z nej niečo malo ísť von (prostredníctvom sebavyjadrenia). Žiadne dejiny umenia, žiadne mená alebo smery, nebodaj roky, iba oddych po zložitejších predmetoch. Preto zrejme ani dodnes neexistuje (naozaj neviem, nemám prehľad) klasická učebnica výtvarnej výchovy. Ale ak by niekto chcel vniesť do tohto predmetu trocha teórie, miniséria Slovartu Ako maliari vidia svet, Ako umelci vidia svet a Nakresli si ovečku by na to boli ideálne.

Komu je kniha Ako umelci vidia svet určená

Popri „výklade“ sa sem-tam mihne aj odbornejší výraz (kompozícia, krajinomaľba, impresionisti, realistická maľba, rukopis), vždy s jednoduchým výkladom. Na konci knihy je aj krátky slovníček použitých pojmov. S knižkou preto môžu pracovať už malí prváčikovia.


Knihu Ako umelci vidia svet vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Slovart. Má 80 strán a rozmer 210 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Čechách. Knihu si môžete kúpiť tu.

Knižku mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

SLOVENSKO. ČO TI V ŠKOLE NEPOVEDIA (Samo Marec, Lucia Čermáková) – recenzia

Kým pred pár rokmi bol u nás problém zohnať kvalitnú detskú knižku, v poslednej dobe pribúda také neuveriteľné množstvo zaujímavých titulov, že už strácam prehľad. Napriek tomu jedna veľká diera na tomto trhu stále nie je zaplátaná: chýba moderná encyklopédia o Slovensku (najlepšie aj v anglickej mutácii, aby sme mali čo nabaliť našim zahraničným návštevám), ktorá by dnešné deti dokázala zaujať. A, bohužiaľ, platí to aj po tom, čo vydavateľstvo Príroda (Ikar) minulý rok vydalo publikáciu Slovensko. Čo ti v škole nepovedia.

Samo Marec - Slovensko

Knižka je pekná, ale…

Na tejto knižke sa mi najviac páčia ilustrácie Lucie Čermákovej (súčasné, hravé) a hlavne dizajn. Text je na každej dvojstrane rozdelený do samostatných blokov, ktoré sú vyčlenené aj graficky. Toto postupné dávkovanie faktov je veľmi dôležité pre malých začínajúcich čitateľov, ktorých by hutný text odradil. Takto si sami určujú poradie, v akom si tieto bloky prečítajú (alebo preskočia) a takáto sloboda sa deťom veľmi páči.

Aby bol obsah ešte prístupnejší, pracuje sa tu s písmom (jeho farbou, fontom, kapitálkami, sklonom, zvýraznením, tučným písmom) v takej miere, na akú v slovenských detských publikáciách nie sme zvyknutí. Dynamický text akoby sa uhýbal obrázkom, ktoré stránkam dominujú. Vďaka tejto vydarenej interakcii textu s ilustráciami knižka pôsobí veľmi hravo, je radosť si ju prelistovať. Zadanie od vydavateľa zjavne znelo čo najviac sa odlíšiť od klasických učebníc. 🙂

Premiešavanie jazykového a obrazového obsahu v infografikách nie je v detskej literatúre žiadna novinka, v poslednej dobe je tento štýl veľmi populárny. Cenou za vizuálnu príťažlivosť je však rozkúskovanosť obsahu. Krátke odseky sú nahádzané vedľa seba, väčšinou nijako neprepojené a nerozvinuté. Informačná hodnota takýchto izolovaných faktov je potom dosť otázna. Tejto pasci sa nevyhol ani Samo Marec (áno, je to ten knižný bloger a prekladateľ). Od tohto mena som čakala živé a vtipné komentáre, ale na nič také nemal priestor. Žiadne osobné postrehy tu nenájdete, len holé fakty (ako hovorím, tie ilustrácie sa dosť rozťahujú :)).

Vadí mi tiež podtitul Čo ti v škole nepovedia. Neviem, prečo v Ikare pristúpili na takýto konšpirátorský slovník. Väčšinu informácií v texte sa navyše deti skôr či neskôr v škole učia.

Geografický, demografický, politologický, etnologický, historický a turistický mišung

Výstižnejší podtitul by znel: Geografické, demografické, politologické, etnologické, historické a turistické fakty o SR. To by bol poriadny mišung aj na serióznu 800-stranovú encyklopédiu, nieto na túto tenučkú publikáciu. Pripomína mi to, ako Čapkov psíček s mačičkou piekli tortu. Prečo sa napríklad do knihy dostali mestá Bratislava, Košice, Prešov, Trnava, Žilina, Nitra, Banská Bystrica, Trenčín, Banská Štiavnica, ale taký Bardejov či Levoča už nie? Prečo má Poľana ako jediné pohorie samostatnú kapitolu? Ešte aj usporiadanie kapitol je chaotické. Toto je poradie záverečných kapitol: Pohoria, Národné parky, Hrady a zámky, Folklór, Jaskyne, Vzácne pramene, Plesá, Poľana, Moravianska Venuša, Pravek, Gánovce, Kelti, Osobnosti. Obsahová stránka je pre mňa sklamaním.

Škoda, že si vo vydavateľstve zvolili práve takýto koncept knihy Slovensko, Čo ti v škole nepovedia. Stačilo by málo a mohlo z toho vyjsť niečo naozaj hodnotné. Ja by som napríklad kapitoly rozšírila a rozdelila do dvoch či troch samostatných publikácií. Tam by už potom bol aj priestor na humor Sama Marca. 🙂

Túto knihu vo vydavateľstve Príroda upiekli podľa psíčkovomačičkovského receptu asi preto, že má ambíciu byť doplnkovou literatúrou k učebnici Vlastivedy pre prvý stupeň. Ak sa teda číta tak, že deti si v nej raz za týždeň v škole vyhľadávajú rôzne zaujímavosti v nadväznosti na prebraté učivo, potom väčšina mojich výhrad neplatí. Ale čítať si ju doma, od prvej strany po poslednú, ma veľmi nebavilo, a už vôbec nie moje deti.

Jednooký medzi slepými

Stále je to však najlepšia kniha o Slovensku, na ktorú som doteraz natrafila. Doma ešte máme publikáciu Divy Slovenska nielen pre deti od Ondreja Sliackeho; tá je však taká vizuálne nepríťažlivá, že sme ju ešte ani poriadne neotvorili. Matica slovenská (v jej vydavateľstve Divy Slovenska nielen pre deti vyšli) zase raz ukázala, že jej predstavitelia nežijú v 21. storočí. „Hovoriaca“ kniha Slovensko z vydavateľstva Albi je ešte väčšia katastrofa, naozaj neodporúčam. Spomeniem ešte search-and-findovku Poďme objavovať Slovensko od Márie Nerádovej a Adele a Rufus na cestách po Slovensku, ale tieto dve úlohové knižky v žiadnom prípade nemajú ambície byť poriadnou encyklopédiou. Slovenské deti tak na obsažnejšie dielo o svojej krajine stále čakajú.

Napriek mojej kritike: podobný rýchlokurz o Slovensku, akým je kniha Sama Marca, má svoju cieľovú skupinu – deti cudzincov. Moje deti doteraz v každom ročníku škôlky a školy chodili do triedy s aspoň jedným spolužiakom, ktorý mal oboch rodičov zo zahraničia. Bezradné učiteľky sa im absolútne nevenujú a ak títo nešťastníci nevedia dobre po slovensky, ostatné deti v triede ich ignorujú tiež. Viacerí malí cudzinci, ktorých poznáme, boli stratení aj po dvoch-troch rokoch v škôlkarskom kolektíve. Starter pack pre tieto deti by mal určite zahŕňať kurz slovenčiny a možno aj knižku Slovensko. Čo ti v škole nepovedia. 🙂

Bonus

Celkom nedávno vznikol projekt Mummadehomeschool o cestovaní po Slovensku. Aktivity sú platené, ale určite budú stáť za to.

Komu je kniha Slovensko. Čo ti v škole nepovedia určená

Na obálke sa uvádza vek od 8 rokov a myslím, že to sedí; určite sa však dá čítať aj s mladšími deťmi, keď im rodičia vysvetlia pár pojmov.

Ku knihe vyšiel aj pracovný zošit; ten som ešte nedržala v rukách, preto ho nehodnotím.


Kniha Slovensko. Čo ti v škole nepovedia vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Príroda. Má 80 strán a rozmer 170 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Českom Těšíne.

JAK TO CHODÍ V LIDSKÉ HLAVĚ (Petra Štarková) – recenzia

Najprv som si myslela, že táto kniha je trošku nudná. Podobné príručky pre dospelých (pre širokú verejnosť) sú väčšinou plné rôznych príkladov psychopatológií, ľudí, ktorým prevŕtala hlavu tyč, majú zázračnú pamäť, z hlavy chrlia deväťmiestne prvočísla alebo savantov typu Rain Man. Petra Štarková nie je Oliver Sacks, podobné extrémy ju nezaujímajú. Až po chvíli som pochopila, že presne v tom je sila knihy Jak to chodí v lidské hlavě. Namiesto toho, aby sa dieťa sústredilo na kuriozity, sa zameriava na seba a vlastné prežívanie. Ak sa s touto knihou pracuje tak, ako sa má, v sprievode dospelého, a ak sa čitatelia chytia „udičiek“, ktoré im autorka hádže, tak to pre dieťa môže byť istá terapia/prevencia. A kto by ju nepotreboval! Každá príručka rodičovstva odporúča rodičom rozprávať sa s deťmi o pocitoch všetkých členov rodiny. Petra Štarková ukazuje, ako by takáto debata mohla vyzerať.

Ako knihu čítať

Je tu aj príbehová línia, deti sú teda teoreticky motivované prečítať si knižku aj samy. Ale ak má kniha na niečo poslúžiť (a Jak to chodí v lidské hlavě má takýto potenciál!), určite by ju mal rodič alebo iný dospelý čítať spolu s dieťaťom. Bez sprievodu dospelého sa asi každé dieťa sústredí len na príbeh a preletí dôležité pasáže, kde ho autorka vyzýva, aby sa zamyslelo nad vlastným prežívaním/povahou/zvykmi a tiež nad svojím okolím.

„Psychologie je věda? O tom jsem ještě neslyšel,“ podivil se Filip. „Já mám doma totiž knížky o vědách – encyklopedie. Už mám tři přírodovědné, jednu o dinosaurech, dvě o vesmíru a jednu, ve které jsou chemické pokusy. A ještě tu s lidským tělem, rozkládací.“

„O psychologii moc knížek pro děti není,“ připustil lékař. „A to je, řekl bych, trošku škoda. Protože vyznat se v tom, co se děje v naší hlavě, je důležité.“

Naozaj, prečo vychádza tak málo detských kníh o psychológii? Veď je to niečo, čo sa týka každého človeka. Maximálne jej býva venovaných pár strán v knihách o ľudskom tele. Možno je to preto, že na rozdiel od iných vied sa skoro so všetkými základnými pojmami, s ktorými pracuje psychológia, dieťa už v bežnej reči stretlo. Od presných akademických definícií to má ďaleko, ale predsa len každý školák má už aspoň skreslenú predstavu o tom, čo je to vedomie, bezvedomie, spánok, vnímanie, sústredenia, pamäť, učenie, myslenie, fantázia, potreby, motivácia, povaha, temperament, inteligencia, emócie.

Presne na spomínané pojmy sa sústredila aj Petra Štarková. Každý z nich definuje, zatriedi, rozoberá jeho význam v živote človeka, prípadne poruchy, ktoré sa s ním spájajú – ale naozaj len tie najznámejšie ako nespavosť, porucha pozornosti, dyslexia, dysgrafia, dysortografia atď. Nevybrala sa cestou, ktorú si zvolí väčšina autorov detských encyklopédií – zavaliť deti kuriozitami. Žiadne vety typu Viete, že bez spánku človek vydrží najviac x dní tu nenájdete. Najprv som si myslela, že je to trochu aj škoda, lebo psychológia začína byť zaujímavá práve tam, kde sa niečo vymyká norme. Na druhej strane, deti si ľahko niečo vsugerujú a podsúvať im informácie o raritných psychologických poruchách by asi preto nebolo správne.

Oranžové, modré a zelené rámiky

Aby kniha nepripomínala učebnicu, Petra Štarková prepojila jednotlivé kapitoly príbehom Filipa a Ondreja a Lucie. Ten je vizuálne oddelený oranžovou farbou. V modrých rámčekoch komentuje hlavný príbeh Filipov mozog zo svojho pohľadu. V zelených rámikoch je zase rozširujúci a mierne zložitejší výklad k preberanej téme pre staršie alebo sčítanejšie deti. Je to veľmi prehľadné a navyše to deti učí preskakovať pasáže, ktoré ich nezaujímajú. To tiež nie je zručnosť na zahodenie. 🙂

Tieto tri hlavné piliere ešte Petra Štarková v každej kapitole doplnila kolónkami K přemýšlení, Můžeš vyzkoušet a Kulturní okénko.

V knihe mi trochu chýba viac konkrétnych príkladov – autorka sa to snažila kompenzovať príkladmi zo známych rozprávok a filmov (to je to Kulturní okénko). Ako príklad človeka so zníženým IQ uvádza Otíka z Vesničko má středisková. V kapitole o zmysloch sa napríklad detí pýta, ako zistia, čo chcú povedať nemé filmové postavy ako Pan Tau alebo Mr. Bean.

Najzaujímavejšie bývajú rubriky Můžeš vyzkoušet. V kapitole o pozornosti sa napríklad nachádza známy Stroopov test (treba čo najrýchlejšie vymenovať farby v nasledujúcich riadkoch a nevšímať si pritom, čo je tam napísané):

zelená fialová modrá zelená

červená modrá zelená červená

fialová zelená modrá fialová modrá

To, že pamäť je selektívna, si deti môžu vyskúšať na nasledujúcom experimente:

„A teď si vzpomeň na den, kdy jsi šel poprvé do školy, a zapiš, co si z něj pamatuješ. Potom popros toho, kde tě tenkrát doprovázel, aby ti vyprávěl, co si z toho dne pamatuje on. Všimni si, že se vzpomínky různých lidí na tu samou věc liší. Zasahují do nich totiž i city, vlastnosti a celá osobnost majitele vzpomínek.“

Ďalšie knihy Petry Štarkovej

Petra Štarková je psychologička a popri povolaní napísala už viacero kníh pre deti. V Albatrose jej vyšla séria Má to háček o rôznych psychologických poruchách vykreslených cez beletristický príbeh:

Lukáš a profesor Neptun (2017) je o malom autistovi, ktorý sa zaujíma o hviezdy.

Můj brácha Tornádo (2018) sa venuje téme ADHD.

Pravidla skutečných ninjů (2019) – táto je už dlhšie na mojom wishliste. Je o agresivite a o tom, ako ju zvládať.

Momentálne Petra Štarková pripravuje v Portáli ďalšiu náučnú knihu – Jak se dostat z maléru – o tom, ako funguje štát, polícia, súdy, a o základných ekonomických vzťahoch. Knižka vychádza už v novembri.

Príbeh Filipa, Ondreja a Lucie

Autorkine literárne zručnosti (okrem spomínaných psychologických námetov ju láka aj fantasy a sci-fi) sa prejavili aj v tejto knihe. V príbehu troch detí, ktoré sa stretnú v nemocnici, dokázala poprepájať všetky spomínané témy bez toho, aby bola dejová línia kostrbatá. Všetko sa začína nárazom do stromu. Filipa, ktorý na chvíľu stratí vedomie, odvezie sanitka do nemocnice na pozorovanie. Tam sa stretne s Ondrom (zlomená ruka) a Luciou (porucha príjmu potravy). Bude to asi nejaká vidiecka nemocnica, lebo deti ošetruje trpezlivý lekár, ktorý má na ne veľa času a ochotne im všetko vysvetľuje. 🙂

Všetkých troch vyšetrí aj detská psychologička. Tá zistí, že Ondro má poruchu sústredenia, ktorá je pravou príčinou jeho zlých známok. Uľaví sa mu, že nie je hlúpy, ako si o sebe myslel. Psychologička ešte Ondra poteší, že zlepšenie pozornosti sa dá docieliť tréningom. Obaja chlapci sú v nemocnici na pozorovanie a tento výraz si trochu zle vysvetlia, takže na svojom oddelení spolu s Luciou rozbehnú pátraciu akciu. Samozrejme, nevypátrajú nič podozrivé, ale dozvedia sa veľa o ľudskej psychike. Aj to, prečo na rengenovej snímke Filipovej hlavy nevidieť žiadny mozog. 🙂

Trik z Harryho Pottera funguje

Nedá sa povedať, že by bola kniha plná praktických rád a návodov, ako v jednotlivých zložitých situáciách postupovať (na to nie je priestor), ale zopár sa ich tu nájde:

„Viděl jsi filmy o Harrym Potterovi? V jednom z nich je scéna, v níž se Harry a jeho spolužáci učí zneškodňovat nebezpečného bubáka, který si bere sílu z jejich strachu. Dělají to tak, že si představí to, čeho se nejvíc bojí, a potom z té děsivé představy udělají jinou podobnou představu – legrační nebo neškodnou. Zkus to také, tohle kouzlo opravdu funguje!“

Farebná pestrosť grafického spracovania kompenzuje nedostatok ilustrácií – škoda, že ilustrátor Libor Drobný nedostal väčší priestor, jeho poskakujúce mozočky však pobavia takmer na každej stránke. 🙂

Komu je kniha Jak to chodí v lidské hlavě určená

V našom prípade (staršia dcéra má 8 rokov) s touto knihou ešte asi rok počkám. Vekovú kategóriu teda odhadujem asi na 9 rokov až po koniec druhého stupňa ZŠ.


Kniha Jak to chodí v lidské hlavě vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Portál. Má 96 strán a rozmer 170 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne FINIDR s. r. o. Kúpiť si ju môžete napr. tu.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=224866&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>

12 PŮLTÓNŮ. KNIHA O HUDBĚ (Zuzana Kisielewska, Jerzy Gruchot, Wojciech Koss) – recenzia

Frankovi Zappovi, ako sa spomína v úvode tejto knihy, sa pripisuje výrok, že písať o hudbe je ako tancovať o architektúre. Je to veľký nerozriešený filozofický problém, isté však je, že aspoň do istej miery sa to dá. Vo výbornej obrázkovej knihe Takto počujem (recenzia tu) sa autori pokúsili nakresliť hudbu a výsledok je celkom úchvatný. O to isté v niektorých ilustráciách išlo aj slávnym Mizielińským v knihe H.U.D.B.A. a v menšej miere sa to podarilo aj im. S ilustráciami a dizajnom sa krásne vyhrali aj tvorcovia portálovky 12 půltónů (veď je to kniha o umení), ktorá je dvojičkou H.U.D.B.Y.

Poľskí autori mali v oboch prípadoch rovnaký cieľ: pozrieť sa na hudbu, ktorej všadeprítomnosť z nej robí banálnu kulisu, z novej perspektívy. Aj také podceňované „žánre“ ako výťahové melódie alebo uspávanky majú v živote človeka významné funkcie. Hoci knižka Zuzany Kisielewskej nie je uceleným výkladom, ale skôr zbierkou zaujímavostí, určite o nej platí toto klišé: po jej prečítaní čitateľ už nikdy nebude konzumovať hudbu tak ako predtým.

Aj deti môžu rozumieť abstraktným pojmom

H.U.D.B.A. prináša skôr filozofický pohľad na vec, 12 půltónů hudbu rozoberá hlavne z uhla hudobnej teórie, histórie a vedy. Ale autorka aj tento zložitý obsah dokázala podať tak, aby ho pochopili aj deti. Práve preto nešla cestou uceleného výkladu – ten by ich unavil – ale rozdelila ho do viac či menej nezávislých kratučkých článkov. Keďže textu je málo, stránkam dominujú výrazne farebné ilustrácie, ktoré často pomáhajú výkladu. Slúžia tiež na to, aby si pri nich malá hlavička oddýchla a nezahltila sa množstvom faktov. Každý si tak knižku môže čítať vlastným tempom. Autorka má navyše dar vysvetliť komplikované pojmy deťom prístupným jazykom:

„Předpokládáme-li, že melodie je tou částí hudebního díla, která se zpívá, pak rytmus je to, na co se tancuje. Pokud si při poslechu hudby podupáváte nohou na podlaze nebo pokyvujete hlavou jako plastová kočička ručičkou, znamená to, že cítíte rytmus!“

Prečo je pesnička Someone Like You od Adele taká dojímavá

Rytmus je pravidelné striedanie zvukov a ticha (preto článok o titule 12 půltónů uverejňujem práve tento týždeň, keď sa v projekte Prečítané leto číta o tichu). Ticho je pôsobivé hlavne tam, kde je nečakané. Práve nepravidelnosti robia hudbu zaujímavou, ako sa v texte viackrát zdôrazňuje. Aj za dojímavosťou skladby speváčky Adele stojí práve narušenie očakávania:

„Balada Someone Like You v interpretaci britské zpěvačky se drží v durové tónině [v prvej kapitole sa píše, že pre smutné piesne je typická molová stupnica], ale přesto se při jejím poslechu stahuje hrdlo a z očí kanou slzy nejen jejím nejoddanějším fanouškům. Snad bychom si mohli pomyslet, že za vším stojí silný a krásný hlas vo spojení s dojemným textem. Jistě je to pravda, ačkoli mnohé nasvědčuje tomu, že klíčovou úlohu zde sehrál kraťoučký zvuk.

Ta tajemná notička je takzvaná appoggiatura (jinak řečeno dlouhá melodická ozdoba). Uslyšíte ji v refrénu Adeliny balady v okamžiku, kdy se její hlas trochu láme. Jedná se o hudební ornament, který je ve střetu s melodií a na chvíli jako by ji vykolejil z určené cesty. Tento okamžik v nás vyvolává napětí. Když se melodie vrátí na své místo, cítíme úlevu. Na takovéto změny v – jak by se mohlo zdát – předvídatelném vzorci naše nervová soustava záhy zareaguje: srdce nám bije hlasitěji, začínáme se potit… Tento stav v nás – v závislosti na aktuální náladě – umocňuje radost, anebo naopak smutek. Podobně na nás působí i nečekané změny hlasitosti, hudební barvy, nástup nového hudebního nástroje nebo prudké skoky z nízkých do vysokých tónů.“

Čo si evolučná psychológia myslí o vzniku hudby

Okrem vysvetlenia najzákladnejších pojmov a princípov muzikológie autorka zabŕdne aj do evolučnej psychológie. Z toho, že iní cicavci necítia rytmus, vyvodzuje, že zmysel preň sa u ľudí vyvinul vtedy, keď človek prestal chodiť po štyroch (nerozumiem tomuto argumentu, veď aj chôdza po štyroch je rytmická). Je tu aj zmienka o tom, že podľa Darwina mal spev u ľudí účinkovať rovnako ako u vtákov – prilákať samičky. Iná evolučná teória predpokladá, že hudba sa vyvinula zo spevavej reči matiek, ktoré sa prihovárajú deťom. Niektorí vedci zase predpokladajú, že ľudia práve hlasným spevom v minulosti odháňali divé šelmy.

Celá druhá kapitola sa venuje dejinám hudby – od spomínaných evolučných teórií jej vzniku cez prvý objavený zápis pesničky na mezopotámskych doskách, prepojenie matematiky a hudby v Pytagorovom učení, Platónovo opovrhovanie ludickou stupnicou (z ktorej vychádza dnešná moderná hudba), po vývoj cirkevného prístupu k hudbe vrátane radikálnych zmien Martina Lutera.

12 půltónů. Kniha o hudbě

Čo sa deje v mozgu, keď počúvame hudbu

V tretej a štvrtej kapitole sa píše o účinkoch hudby na človeka (a rastliny!). Podľa výskumov chirurgovia, ktorí pri operácii počúvajú hudbu, dosahujú lepšie výsledky. Stayin Alive im dokonca môže poslúžiť ako metronóm na určenie tempa masáže srdca. Okrem lepšieho sústredenia hudba pomáha aj proti bolesti a na zníženie hladiny stresového hormónu kortizolu. Keď sa však púšťa príliš nahlas, môže to byť, naopak, poriadny stres. Takto Američania vyhnali panamského diktátora Manuela Noriegu z vatikánskeho veľvyslanectva, kde sa pred nimi ukrýval. Bez prestávky v okolí ambasády púšťali extrémne hlasnú hudbu takých skupín ako AC/DC a Van Halen. Štúrovčania by vedeli rozprávať.

Orchester priamo v boji využíval aj Napoleon Bonaparte; spevom sa do bojovej nálady dostávajú Indiáni. Kolektívny spev vyvoláva produkciu hormónu oxytocín (ten veľmi dobre pozná každá matka ako hormón spolupatričnosti a lásky), preto sa hojne využíva v športe a v politickom boji, ako napríklad zakázané estónske ľudové piesne počas spievajúcej revolúcie. V roku 1988 sa do protestného zboru zapojilo 300 tisíc ľudí, čo je jedna štvrtina celej populácie.

Hudba vyvoláva tiež produkciu ďalších hormónov – dopamínu a dokonca aj prolaktínu (tak asi preto v Slunce, seno, jahody púšťali kravám hudbu! Vyššiu dojivosť v takomto experimente potvrdil aj britský výskum). Autorka sa tiež venuje individuálnym a kultúrnym rozdielom vo vnímaní melódií. To, čo sa nám páči, je totiž kultúrne podmienené:

„To, jestli se vám určitá melodie líbí, nebo ne, závisí do značné míry na kultuře, v níž jste vyrostli. Melodie svým původem z Evropy, Indie, arabských zemí nebo Japonska přece znějí dost odlišně, jako by se skládaly z úplně jiných zvuků. A v určitém smyslu to tak skutečně je. V různých koutech světa se totiž při tvoření melodií využívají jiné stupnice, tedy něco jako soubory hudebních zvuků. Oktáva, která je obvyklá v Evropě, se dělí na dvanáct dílků. Ty se označují jako půltóny. Toto dělení se využívá u většiny hudebních nástrojů. Příkladem může být klaviatura klavíru, která se skládá z posloupnosti dvanácti kláves (sedmi bílých a pěti černých).

Naopak v tradiční arabské hudbě se oktáva dělí na sedmnáct částí, a v indické dokonce na dvaadvacet, navíc nerovnoměrně! Znamená to, že v melodiích, které z těchto stupnic vycházejí, jsou nejmenší intervaly (tedy vzdálenosti mezi zvuky) třetina nebo čtvrtina tónu, které Evropané nejenže nemohou zazpívat, ale v řadě případů dokonce ani uslyšet.“

Komu je kniha 12 půltónů. Kniha o hudbě určená

Málokedy vo svojich článkoch uvádzam toľko úryvkov z knihy – aj z toho vidieť, ako ma tento titul zaujal. Je to jedna z tých vzácnych kníh, ktoré si s rovnakým nadšením číta dieťa aj rodič. Primárne je určená školákom asi od 10 rokov (počíta sa s tým, že dieťa už napríklad vie, čo sú to hormóny, tóny, noty). My ju máme doma len krátko, nestihla som si ju prečítať s deťmi, preto neviem povedať z prvej ruky, ako na ňu zareagujú mladšie deti. Predpokladám však, že s pomocou rodiča (a vďaka veľkým farebným obrázkom) ju zvládne aj kategória 7-8.

A určite si ju viem predstaviť aj ako vyučovaciu pomôcku. Napríklad na takejto skvelej hodine hudobnej výchovy, aká sa podarila v Školskom klube 17. apríla.

Kniha o hudbě

Kniha 12 půltónů vyšla v roku 2019 vo vydavateľstve Portál. Má 128 strán a rozmer 148 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne Triangl. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

HVIEZDNA OBLOHA (Sara Gillingham) – recenzia

Keď som bola malá, mala som pocit, že všetci ľudia na svete vedia na oblohe spoznať veľký a malý voz a neviemkoľko ďalších súhvezdí. Okrem mňa. Nikdy som ich tam nevidela a nevidím ich tam dodnes. Hviezda ako hviezda. 🙂 Pre podobných nešťastníkov, ako som bola ja, ale aj pre tých, ktorí už nejaké hviezdy a súhvezdia poznajú a chcú sa naučiť vidieť ďalšie, vydali v Albatrose túto príručku. Ak sa najznámejšie konštelácie nenaučíte poznávať z tejto knižky, potom ste asi stratený prípad. Sara Gillingham do každej minikapitoly pridala aj praktické informácie o tom, v ktorých mesiacoch je dané súhvezdie najlepšie viditeľné a ako sa mení jeho tvar v závislosti od toho, kedy a odkiaľ ho pozorujeme.

Hviezdna obloha má až 200 strán a je tu všetkých 88 oficiálnych súhvezdí, podľa ktorých astronómovia v roku 1930 rozdelili mapu oblohy na 88 celkov. Knižka je síce poriadne hrubá, ale je veľmi prehľadná a autorka myslela na to, aby sa s ňou dobre pracovalo. Aby sa súhvezdia na oblohe dali ľahšie identifikovať, autorka jasne vyznačila najjasnejšie hviezdy, ktoré uľahčujú orientáciu. Každé súhvezdie zároveň umiestnila do výseku z hviezdnej mapy, takže ak sa naučíte spoznávať jedno súhvezdie, ľahko sa dopracujete k ďalším, ktoré s ním susedia.

Kozorožec

Apky na rozoznávanie súhvezdí a ďalšie bonusy

V takejto knižke by som očakávala nejaký praktický bonus v závere, ale tu je ich celá hŕba: okrem slovníčka základných astronomických pojmov (tie však autorka používa naozaj s mierou) je tu aj prehľad užitočných pomôcok od aplikácií Skyview a Starwalk (stačí na oblohu namieriť smartfón a hneď viete, na ktoré súhvezdie sa pozeráte) cez zaujímavé webstránky a knihy po planisféry:

„Planisféra je kruhová hviezdna mapa, ktorá sa dá otáčať, aby zachytávala polohu hviezd v konkrétnom čase a na konkrétnom mieste, odkiaľ pozorujete. Dostupné sú v niektorých kníhkupectvách, vedeckých strediskách a online obchodoch. S pomocou dospelého si ju tiež môžete vytvoriť sami podľa návodu na webstránke in-the-sky.org/planisphere/index.php“

V závere nájdete aj mapy severnej a južnej oblohy podľa jednotlivých mesiacov, v úvode zase praktické rady, ako pozorovať hviezdy: treba počkať aspoň štvrťhodinu, kým si oči privyknú na tmu; na pozorovanie si treba vybrať dni, keď mesiac nesvieti príliš jasne, lebo spln môže prežiariť svetlo hviezd.

Príbehy z gréckych bájí: za odmenu na oblohu

Aby sa dali konštelácie ľahšie zapamätať, Sara Gillingham ku každej pripojila obrázok, ktorý znázorňuje postavu (zviera, vec…), po ktorej sú pomenované. S každou z nich sa spája krátky príbeh. Veľa z nich už poznáme z fantastickej knižky Ariadnina nit (recenzia tu). Hviezdna obloha je rozdelená na dve časti: súhvezdia, ktoré boli objavené v staroveku a novoveké súhvezdia. Celá prvá časť je tak v podstate krátkym súhrnom gréckych bájí: objavujú sa tu známe postavy ako Herkules, Poseidón, Gaia, Iáson, Andromeda, Zeus, Perzeus, loď Argo. Moje deti milujú takéto nečakané prepojenia. Aj ja som si až teraz uvedomila, že hviezda Alpha Centauri je pomenovaná po bájnych kentauroch. Zaujalo ma tiež vysvetlenie pôvodu hviezd. Starovekí Gréci verili, že významné osobnosti na nebo vyzdvihli bohovia. Väčšinou za odmenu, ale napríklad škorpión sa na oblohu dostal na výstrahu ľuďom, aby nepodľahli svojej pýche. Keďže súhvezdia zverokruhu sme si pospájali s konkrétnymi členmi našej rodiny a našimi známymi, bolo to veľmi zábavné čítanie.

„Kozorožec sa niekdy nazýva tiež „morská koza“ alebo „kozoryba“, lebo má predné nohy, hlavu kozy a telo ryby. V gréckej mytológii symbolizuje Pana, boha pastierov, lovcov a lesov. Pan bol sčasti koza, sčasti človek – takých tvorov Gréci nazývali satyrovia a Rimania fauni. Od Panovho mena je odvodené slovo „panika“, lebo Pan desil ľudí hlasným fŕkaním. Známy je aj ako vynálezca panovej flauty, hudobného nástroja z tŕstia. Keď sa Tyfón, jedna z najvražednejších oblúd gréckej mytológie pokúsila bohov zvrhnúť, Pan ich varoval a vzápätí si pričaroval rybí chvost, aby unikol do rieky. V podobe morskej kozy bol premenený na súhvezdie Kozorožca.“

Zdroj: Albatros

Strelec má varovať Škorpióna, aby nespôsobil problémy

Strelca bohovia umiestnili vedľa Škorpióna „ako varovanie, aby Škorpión neopustil svoje miesto na oblohe a nespôsobil nejaké problémy.“ Rak je vlastne obrovský krab, ktorého poslala na Herkula bohyňa Héra, Herkules ho však rozšliapol. Herkules porazil aj nemejského leva, ktorého nebolo možné zabiť nijakou zbraňou – zaškrtil ho vlastnými rukami. Panna je bohyňa Diké, ktorá varovala ľudí v čase, keď vo svete vládol mier. Ľudia ju však nepočúvli a na svete sa rozpútalo násilie. Vodnár sa na oblohu dostal kvôli svojej kráse. Princa Ganymeda, najkrajšieho žijúceho muža, dal Zeus uniesť na horu Olymp, aby tam ako čašník nosil bohom vodu – preto ten džbán v ruke. Baran je, samozrejme, baranom z povesti o zlatom rúne. Súčasťou súhvezdí zverokruhu je aj Hadonos, hoci sa nepovažuje za jedno z astrologických znamení.

Zdroj: Albatros
Zdroj: Albatros

Výbornými astronómami boli aj iné staroveké národy, niektoré príbehy od nich Gréci prebrali, niektoré existujú dvojmo alebo vo viacerých obmenách.

„Vlasy Bereniky je jedno z mála súhvezdí pomenovaných podľa skutočnej osoby. Kráľovná Berenika II. vládla v Egypte pred niekoľkými tisícročiami s kráľom Ptolemaiom III. Keď jej manžel odtiahol do vojny, Berenika prisahala, že ak sa vráti zdravý, na dôkaz vďaky obetuje bohom svoje vlasy. Slovo splnila a svoje vlasy položila na oltár. Nasledujúci deň zmizli a bezpečne uschované medzi hviezdami si ich všimol až kráľovský dvorný astronóm.“

Dizajn knižky je nielen veľmi prehľadný, ale zaujme aj farebnosťou. Na tmavomodrom pozadí sa krásne vynímajú tyrkysové a zlaté prvky. Aká symbolika! 🙂

Komu je kniha Hviezdna obloha určená

Albatros ju odporúča od 10 rokov, ale určite ju zvládnu aj mladšie deti, hlavne ak ich fascinuje všetko, čo sa týka vesmíru. Vždy si spomeniem, ako naše 3-ročné dieťa isté obdobie čítalo len encyklopédie o dinosauroch, kde nerozumelo každému druhému slovu, ale to ho nijako neodradilo 🙂


Knihu Hviezdna obloha vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Albatros. Má 212 strán a rozmer 229 × 203 mm. Vytlačili tlačiarne Havlíčkův Brod. Kúpiť si ju môžete napríklad v Martinuse.

TAK RÁSTLO MESTO. Vzrušujúca cesta mestom (Nicholas Harris, Peter Dennis) – recenzia

Nie som si istá, či bola táto knižka napísaná s takým zámerom, ako ju preložili do slovenčiny – ako dejiny univerzálneho Mesta. Alebo či City v anglickom názve knihy (Fast Forward: City) neznamená náhodou City, časť Londýna, pretože Londýn sa tu spomína; aj reálie sú jasne britské. Ale to nie je vôbec dôležité. Najdôležitejšie míľniky vo svojom vývoji majú skoro všetky európske mestá spoločné.

Stredoveké zásady BOZP

Hoci realistické ilustrácie nemajú žiadnu umeleckú hodnotu, kniha je výborná práve vďaka nim. Nielen veľmi plasticky ukazujú, ako sa žilo ľuďom v minulosti, ale stavajú na tom, čo deti milujú – hľadanie jednotlivostí v mori detailov (s touto detskou obsesiou pracuje aj Jan Bajtlik v skvelej Ariadninej niti, recenzia tu). V každom dome, na každej ulici sa niečo deje: v tmavých zákutiach číhajú zlodeji; pašeráci pašujú tovar, ale už k nim mieria vojaci; pokrývač padá zo strechy; kôň kope kováča, ktorý ho podkúva. Počtom pádov táto kniha konkuruje groteskám s Charliem Chaplinom.

dejiny mesta

Na konci dvadsiateho storočia hrozia celkom iné nebezpečenstvá – chlapec v prístave narazil vodným skútrom do člna. Od začiatku je jasné, že život v minulosti bol poriadne ťažký – predčasná smrť bola bežná súčasť života. Nad mestom stále krúžia dravce, viackrát aj s hlodavcami v zobáku. Jasné, je to predzvesť morovej epidémie. Veľmi sa mi páči, že aj takýto najdrobnejší detail, ktorý na seba nijako neupozorňuje, má svoj skrytý význam. Preto sa oplatí pátrať po drobnostiach. Väčšina informácií je ukrytá práve v nich a nie v texte, ktorého je tu minimum.

Najlepšou prevenciou moru je požiar

Z obrázkov sa dá vyčítať, ako každý významnejší vynález zásadne zmenil životy ľudí. Len pár rokov po tom, čo mesto zdecimoval mor, ho dorazil požiar. Zachvátil celé mesto, lebo niektorí ľudia odmietli nechať svoj dom vyhodiť do vzduchu, aby sa tak vytvorila bariéra, cez ktorú by oheň neprešiel. Keď mesto postavili nanovo, použili tehly a požiar tak už nemal šancu rýchlo sa rozšíriť. To nebola jediná zmena. Domy zároveň postavili ďalej od seba a vytvorili tak širšie ulice. To zároveň zabránilo tomu, aby sa v komunite rýchlo šíril mor.

Tak rástlo mesto je len obyčajná kniha s obrázkami, ale ponúka aj nenápadné vsuvky na zamyslenie nad plynutím času – čo sa mení a čo zostáva. Večná je len príroda v podobe veľkej rieky a vtákov, čo krúžia nad mestom. Pozostatok rímskeho múru je skrytou pripomienkou, že vývoj nebol vždy len lineárny. Keď Rimania opustili svoje osady, germánske kmene nechali ich kamenné budovy spustnúť a bývali v domoch z dreva a slamy. Trvalo dlhé stáročia, kým opustili tieto primitívne materiály. Ako by asi vyzeral neskorší svet, keby Germáni stavali na dedičstve vyspelejších Rimanov? Dalo by sa tu nájsť aj zamyslenie nad tým, čo sú mestotvorné prvky (v priebehu rokov sa mení všetko, ostáva len gotická katedrála, nábrežie s loďami a most) alebo ako sa v priebehu času menil postoj k dejinám, dokonca aj miništúdia rôznych podôb obchodu. Toto všetko vyčítate z obrázkov vďaka tomu, že výjavy sa vždy odohrávajú na rovnakom mieste a sledujeme ich z rovnakej perspektívy. Preto sa jednoduchšie porovnávajú.

Komu je kniha Tak rástlo mesto určená

Pre tých čitateľov, čo sa naozaj ponoria do ilustrácií, je kniha Tak rástlo mesto Jarredom Diamondom a Timom Marshallom v jednom (keď už spomínam Tima Marshalla, nedávno vyšla jeho kniha pre deti. Ešte ju nemáme, ale už si na ňu brúsim zuby. 🙂 ). Každý si z nej vezme toľko, koľko unesie. Vďaka veľkej prevahe obrázkov nad textom sa Tak rástlo mesto dá čítať ako prvá kniha o histórii, približne od šiestich rokov. Ideálne spolu s rodičom a mobilom na gúglenie poruke. 🙂

Škoda, že text neprešiel korektúrou. Hoci naozaj nie som grammar nazi, odkedy naša prváčka samostatne číta, uvedomujem si, že všetko, čo si prečíta, jej ostáva v hlave. Preto by si vydavatelia mali dať viac záležať na tom, aby boli knihy pre deti bez chýb.


Knihu Tak rástlo mesto v roku 2006 vydalo vydavateľstvo Viktoria Print. Kniha má 31 strán a rozmer 265 × 270 mm.

Na Martinuse je už knižka vypredaná, skúste ju pozrieť v knižnici.

KVAPKY NA KAMENI (Monika Kompaníková, Kamila Musilová) – recenzia

Keby ste na poštovú známku mali vybrať jednu významnú Slovenku, koho by ste vybrali? Naschvál som si pozrela poradie v prvej stovke bulvárnej ankety RTVS Najväčší Slovák. Tu sú všetky ženy, ktoré sa v nej umiestnili:

22. Mária Terézia

27. Petra Vlhová

38. Adela Vinczeová (za čo???)

51. Iveta Radičová

59. Katarína Kolníková

76. Emília Vášáryová

84. Anastasiya Kuzmina

91. Ľudmila Podjavorinská

99. Eva Siracká

Do prvej desiatky to tuším ešte dotiahla Marika Gombitová predtým, než odstúpila zo súťaže. To je všetko. Počet žien v tejto ankete (presne jedna desatina) a povolanie tých, čo sa ocitli v prvej stovke, vypovedá veľa o našej spoločnosti. A svedčí o potrebe vydávať také knihy, ako sú Kvapky na kameni.

Terézia Vansová

Kvapky na kameni

Názov knihy vychádza z citátu politickej aktivistky Rigoberty Menchú Tum: „Som ako kvapka vody na kameni. Kvapká stále na to isté miesto, necháva tam stopu. A aj ja zanechávam stopu v srdciach mnohých ľudí.“ Knižka je teda portrétom odvážnych Sloveniek a Češiek (vyšla paralelne v slovenčine aj češtine), ktoré sa nejakým spôsobom pričinili o pozitívne zmeny v spoločnosti a ich odkaz by sa mal dostať do povedomia. Aby jediné ženské mená, ktoré sa Slovákom vybavia pri podobných anketách, ako pred časom nakrúcala RTVS, neboli len celebrity. Naša pošta sa nakoniec v roku 1996 rozhodla vybrať na spomínanú známku botaničku Izabelu Textorisovú (hoci zavážilo určite aj to, že pracovala na pošte). Aj ona je jednou z kvapiek na kameni, o ktorých sa píše v knihe. Denník N z nej publikoval desať kapitol; jedna z nich je o Izabele Textorisovej.

Šikulová, Kompaníková, Futová, Štelbaská

Hoci ide o náučnú literatúru, text jednotlivých kapitol zverilo vydavateľstvo hlavne autorkám detskej literatúry (Šikulová, Kompaníková, Futová, Štelbaská…). Ich občasné beletristické úlety mi trochu vadili:

V Trnavskej pôrodnici sa narodilo bábätko. Dievčatko. Šťastný úsmev novopečenej mamičky však zastrel mrak, keď jej lekári oznámili, že dievčatko nie je v poriadku. Narodilo sa s rázštepom chrbtice a s predpoveďou, že strávi celý život na vozíčku.

„Mám inú prácu,“ zbabelo utiekla prvá sudička.

„Mňa čaká chlapček, čo sa práve narodil vedľa,“ utiekla aj druhá sudička.

Tretia sudička ostala. Zahľadela sa na dievčatko a riekla: „Budeš tvrdohlavá a húževnatá. Vďaka svojej usilovnosti dokážeš to, čo sa podarí iba málokomu. A neboj sa, čo ti vesmír vzal, to ti nadelí inde.“

Marína Miloslava Hodžová

Možno sa niekomu vďaka takýmto beletristickým vložkám knižka číta lepšie, ja si však myslím, že sú dosť mätúce. Niekedy totiž nie je celkom jasné, čo si spisovateľky primysleli a k čomu sa dopátrali skúmaním dobovej literatúry a archívov. Niektoré portréty žien sa kvôli prehnanému idealizovaniu žánrovo blížia skôr legendám ako faktografii. Väčšina autoriek sa však takejto heroizácii našťastie vyhla a drží sa faktov. Splnili si domácu úlohu a urobili si rešerše. Text napriek tomu nikdy nie je zahltený príliš podrobnými informáciami zo života hrdiniek. Aj preto si myslím, že Kvapky na kameni môžu čítať o niečo mladší čitatelia ako podobnú publikáciu zo Slovartu SuperŽeny. Tú na rozdiel od Kvapiek na kameni napísala jedna autorka a o poznanie vecnejším štýlom.

Hana Hegerová

Prečo bolo kedysi veľkým hrdinstvom aj obyčajné bicyklovanie

Vo výbere majú významné miesto odvážne ženy, ktoré bojovali proti politickému režimu aj za cenu veľkej obety, Gisi Fleischmann (celú kapitolu opäť uverejnil Denní N), Marta Kubišová (kapitola tu), Věra Čáslavská (o nej si prečítate tu) a mnoho ďalších. Autorky mali veľmi ťažkú úlohu – vykresliť ich ako hrdinky, pričom dôvod ich hrdinstva, ktorý sa veľmi často spájal s krutým prenasledovaním, niekedy aj mučením a smrťou, mohli opísať len okrajovo. To bolo veľmi obmedzujúce a často tak odvaha týchto žien nevynikla tak, ako by si zaslúžili. Milada Horáková, ktorej medailón by bol iba kolekciou krutostí, sa tak v knižke ani neobjavila.

Zuzana Hasna

V prípade feministiek z devätnásteho storočia autorky nejdú veľmi do hĺbky ani pri vykresľovaní dobovej situácie. Josefína Kostelecká bola prvou ženou v kraji, ktorá začala chodiť na bicykli. No a čo? Niekto predsa musel byť prvý. Dnes sa učia bicyklovať všetky škôlkarky, povedia si asi dnešné deti. Bez pochopenia vtedajšej situácie žien (napríklad: ich oblečenie vážilo asi jedenásť kíl a bez pomoci muža sa nedostali nikam) si malí čitatelia nemôžu uvedomiť, akú veľkú odvahu musela mať žena, ktorá chcela v devätnástom storočí robiť niečo iné ako rodiť deti. Dobový kontext – a teda aj hrdinstvo prvých športovkýň – omnoho lepšie vykresľujú tieto články Sone Jánošovej o prvých cyklistkách a plavkyniach.

Hana Gregorová

Paradox písania o odvahe žien

Je to asi neriešiteľný paradox: v snahe opísať konkrétne ženy ako silné a odhodlané bojovníčky sa nedá vyhnúť tomu, aby sa väčšina žien nevykreslila zase len ako to slabé pohlavie. Kvapky na kameni majú byť inšpiratívnou knihou o rebelkách a editorky zjavne nechceli zobraziť ženy z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia ako obete obrovského útlaku. V poriadku, potom však zaniká odvaha hŕstky feministiek, ktoré sa mu vzopreli.

Ale nie vždy sa význam človeka meria utrpením alebo odporom voči nespravodlivým spoločenským normám, niektoré príbehy nie sú o boji proti neprávostiam, ale o prekonávaní seba samého, cieľavedomosti a vytrvalosti. Tie budú pre dnešné deti asi najinšpiratívnejšie.

Gisi Fleischmann

Ženy 21. storočia majú volebné právo, ale množstvo iných problémov

Editorky dali veľký priestor aj ženám 21. storočia, ktoré riešia celkom iné problémy ako ich prababky. Zuzana Vuová, dieťa vietnamských emigrantov, sa stala mládežníckou zástupkyňou ČR v OSN. Zuzana Hasna a Eman Ghaleb vyzývajú svojím príkladom k náboženskej tolerancii. Šárka Pančochová, úspešná česká snowboardistka, sa otvorene priznala k svojej LGBTI orientácii. Zuzana Jusková, ktorá ako 43-ročná preplávala La Manche, musela bojovať s predsudkami, že to v takomto veku nedokáže. Nakoniec to zvládla za vyše 11 hodín a prekonala aj výkon svojich slovenských mužských predchodcov (tu je kapitola o tejto plavkyni).

Citovaná pasáž z úvodu je o Veronike Vadovičovej, ktorá sa napriek svojmu hendikepu stala úspešnou športovkyňou. Vyhrala zlato na paralympiáde a medzinárodný paralympijský výbor ju vyhlásil za najlepšieho paralympionika na svete za február 2017. Ďalšou „kvapkou na kameni“, ktorá viac ako s predsudkami spoločnosti voči ženám musela bojovať so svojím telesným znevýhodnením, je nepočujúca Mobi Urbanová (Mobi je prezývka, pretože Emilka sa narodila v deň, keď bola vyhlásená mobilizácia; tu je kapitola o nej). Je fascinujúce čítať, ako sa naučila vnímať hudbu cez vibrácie a stala sa úspešnou baletkou.

Františka Faustina Plamínková

Ako som sa hrávala s exponátom newyorského múzea MoMa

Odkedy mám deti, často sa mi vynárajú spomienky z detstva, ktoré desaťročia prežívali ukryté v zabudnutých synapsiách. Podobný flashback som zažila aj pri čítaní kapitoly o návrhárke hračiek Libuši Niklovej. S jej čiernobielou mačkou som sa hrala ako celkom malé dieťa. Mali sme teda doma jeden z exponátov newyorského múzea MoMa! Pozrite si video o tejto žene, ktorá sa zapísala do dejín svetového dizajnu. Rozpráva jej syn Petr Nikl, ktorý je sám skvelým umelcom a autorom nádherných detských knižiek.

Ilustrácie a dizajn

Kvapky na kameni nijako neskrývajú inšpiráciu Príbehmi na dobrú noc pre rebelky (recenzia tu). Prebrali aj nápad, aby kapitoly o ženách ilustrovali rôzne ilustrátorky. Mix rôznorodých štýlov dobre pasuje k pestrosti životných osudov zobrazovaných žien. A ilustrácie sa naozaj podarili, moje deti si túto farebnú knihu rady listujú aj bez čítania.

Je to len môj zveličený odhad, nemám to nijako zmerané ani odkomunikované, ale mám pocit, že marketingu tejto knihy venovali minulý rok v Albatrose toľko energie a peňazí ako všetkým svojim ostatným detským knihám dokopy. Keď som si ju podrobnejšie prezrela, bolo mi jasné, že to nerobili len preto, lebo verili, že z nej bude podobný bestseller, ako boli Rebelky. Kvapky na kameni musel byť ich liebling, lebo inak by sa s touto knižkou takto nevyhrali. Dizajn je domyslený do detailov: napríklad dve textilné záložky ladia s farbou obálky. Prebal zakrýva len polovicu obálky a z vnútornej strany je na ňom vyznačená časová os s kľúčovými dátumami našej histórie, aby si ich čitatelia vedeli zaradiť v čase. V Albatrose zjavne počítali s tým, že toto je tá kniha, ktorá sa z detskej knižnice nevyhadzuje ani vtedy, keď už deti odrastú.

A záležať si na nej dali aj preto, lebo ju tvorili pre 15-miliónový trh. Som rada, že aj deti, ktoré sa narodili 20 rokov po rozdelení ČSFR, budú vďaka takýmto projektom vnímať, že s Čechmi máme časť spoločnej histórie.

Kvapky na kameni

Komu je kniha Kvapky na kameni určená

Páči sa mi nápad vlnovkou podčiarknuť cudzie alebo odbornejšie slová (diktatúra, deportácie, in memoriam), ktoré by malým deťom mohli robiť problém. Text sa tak nezdržiava zbytočným vysvetľovaním a kto chce, ich významy si nájde v mikroslovníčku na konci knihy (aj preto sú tu dve textilné záložky). Albatros odporúča od 8 rokov, s pomocou rodičov texty zvládnu aj o rok či dva mladšie deti.

Okrem spomínaných desiatich úryvkov z knižky aj s krásnymi ilustráciami, ktoré zverejnil Denník N, si môžete prelistovať aj ďalšie kapitoly na Google Books.


Knihu Kvapky na kameni vydalo v roku 2019 vydavateľstvo Albatros v slovenskom i českom jazyku. Má 224 strán a rozmer 185 × 250 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr, Český Těšín. Knihu si môžete kúpiť na stránke vydavateľa.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.

STRUČNÉ DEJINY SLOVENSKA PRE MLADÝCH ČITATEĽOV (Denisa Gaálová) – recenzia

Je zarážajúce, že hoci sa tu kadekto oháňa nacionalizmom a diela pseudohistorikov vychádzajú v pochybných vydavateľstvách, publikácií o dejinách Slovenska pre deti je minimum. Výnimkou je dejepisná séria Naše hrôzyplné dejiny z vydavateľstva Slovart s vtipnými názvami: Ako uloviť mamuta; Barbarskí Slovania; Od porážky k porážke. Slovensko v stredoveku; Turci, Habsburgovci a iné pohromy; Za všetko (ne)môže Štúr; Zbohom monarchia, vitaj republika. Len nedávno v Perfekte vyšla novinka Slovensko v dobách stredovekých pre deti a mládež.

Chýbajú však hlavne kompaktnejšie publikácie, ktoré by v jednom zväzku pokryli celé dejiny. Pred Gaálovou vyšli v dvoch vydaniach Špiezsove dejiny a komiksové Dejiny Slovenska v obrazoch, oboje dávno vypredané. Dostupné sú ešte Naše dejiny v obrazoch. Od najstarších čias po Trianon z roku 2013 od Mariána Tkáča. Aké príznačné, že tento pánko s diadémom, ktorý má veľké pochopenie pre názory ĽSNS, sa ukončením knižky krátko po prvej svetovej „nenápadne“ vyhol komentáru k Tisovi. Seriózne vydavateľstvo by niečo také určite nevydalo, ale Matica opäť raz potvrdila svoju povesť.

Škoda, že si doteraz nik netrúfol na ešte mladšiu kategóriu – Renáta Fučíková svojou fantastickou Históriou Európy a Pavel Dvořák rovnako skvelými Maľovanými dejinami Bratislavy (práve vychádza dotlač!) ukázali, že sa to dá.

Klasický prístup k opisu histórie

Denisa Gaálová si na rozdiel od Pavla Dvořáka nevyberá len rôzne nespojité zaujímavosti, Stručné dejiny Slovenska sú kontinuálnym výkladom dejín, podobne ako školské učebnice. Autorka si zvolila tradičný prístup k opisovaniu histórie. Venuje sa hlavne dejinotvorným udalostiam – vojnám, výmenám a intrigám na tróne, vzniku a zániku rôznych ríš – a v menšej miere tomu, ako sa žilo obyčajným ľuďom. Po porážke Turkov na konci 17. storočia tu napríklad zostali žiť mnohí tureckí remeselníci a obchodníci, ktorí putovali s armádou. Na Slovensko tak doniesli kukuricu, pohánku, jedlé gaštany, marhule i papriku. Miestni obyvatelia sa od nich naučili nosiť plášte, kabáty zdobené šnurovaním, papuče a čižmy. Na výšivkách a keramike pribudli tulipány a granátové jablká.

Dejiny by sa nemali čítať pasívne

To, že táto kniha na našom trhu v podstate nemá konkurenciu, nie je jediný dôvod, prečo ju odporúčam do každej knižnice. Páči sa mi, že autorka nezabúda na to, kto sú jej čitatelia (druhý stupeň ZŠ, prípadne aj SŠ) a zapája ich do textu. Oslovuje ich, tyká im, vyzýva ich, aby sa nad prečítaným textom zamysleli, porovnali rôzne historické kontexty. Pretože história sa opakuje, akurát ľudstvo na to zakaždým zabudne. Mnohé z tém, ktoré sa objavujú v tejto knihe, rieši aj dnešná spoločnosť.

Z časového odstupu sa (nielen) naše dejiny javia ako neustála migrácia národov. V čase, keď sa silnejúci nacionalizmus a izolacionizmus nostalgicky odvolávajú na históriu, je dobré si to pripomínať. Štefan I., na ktorého sa rád odvoláva Viktor Orbán, svojmu synovi radil, aby do krajiny prijímal cudzincov, lebo „prinášajú so sebou tiež rozličné jazyky a zvyky, rozličné vedomosti a zbrane, a to všetko ozdobuje a povyšuje kráľovský trón… Veď kráľovstvo jedného jazyka a jediných mravov a zvykov je slabé a krehké.“ Štefana I. inak po smrti vyhlásili za svätého za šírenie kresťanstva. Bodaj by sa nešírilo, keď za nedodržiavanie kresťanských zvykov, napríklad za prácu v nedeľu, hrozili tresty. Dokonca aj za šepkanie v kostole hrozilo verejné bičovanie a ostrihanie vlasov.

Dejiny Slovenska

Matúš Čák Trenčiansky kradol a národovci boli ohrdnutí

Autorka ostáva vecná, ale občas si dovolí takúto zaujímavosť. Vtipná je aj pasáž o Matúšovi Čákovi Trenčianskom. Dosiahol hodnosť palatína – najvyššieho úradníka po panovníkovi – a mal na starosti kráľovskú pokladnicu. Z tej si pre seba – po vzore svojich predkov – kde-tu niečo vyčlenil pre seba.

Páči sa mi takýto realistický prístup. Ani k takým ikonám ako Kollár a Štúr sa nepristupuje s falošnou zhovievavosťou. O Kollárovej vyvolenej Frederike Wilhelmine Schmidt sa píše, že sa do vydaja zamlada veľmi nehrnula, nehovoriac o jej mame, ktorá nechcela pustiť dcéru do takej ďalekej a zaostalej krajiny. Ohrdnutý ostal aj Štúr, jeho jediná (doložená) láska, Mária Pospíšilová, si vzala niekoho iného. Podobných príhod je však v knihe minimum, autorka neskĺzava do bulváru, nesnaží sa získať si čitateľov lacnými pikantnými príhodami.

Dejiny Slovenska

Veliká sprostosť naších sedlákov a litterné umenie

Na to ani nebol priestor: zhrnúť celé dejiny od praveku až po protesty Za slušné Slovensko na necelých 300 stranách malého formátu chcelo poriadne zhutniť text. Iba výnimočne, len tak na osvieženie, sa odcituje z dnešného pohľadu zábavný historický text, ako napríklad táto ukážka bernolákovčiny od Juraja Fándlyho:

„Kedikoľvek rozmíšlám stav naších Slovákov, mizerní stav naších osadskích školskích rechtorov, téš velikú sprostosť naších sedlákov, ňemóžem sa zdržať, abich aspon takto bolestňe ňevzdíchol: Ach! Ubozí Slováci! (obzvláštňe pracovitá mláďež), kterí ste do včiľka v temto predsevzeťí ňemali stálého zastávača, ochraňca a pomocníka! Žádal bich si, abi tato mojá kňižka naších Veľkím Slovákom, kterí móžu svojím sedlákom k ľitternému umeňú dopomáhať, tak bola vzácná…“

alebo prísaha členov štúrovských Spolkov miernosti:

„Ja (meno) sa sväto zaväzujem, že do svojej smrti nápoj páleno do úst pod akýmkoľvek menom nevezmem, že druhým nápoj ten piť nedám, že proti korheľskej tejto záľube ako u seba tak aj u druhých pracovať a vo verejnom živote Spolok miernosti všemožným spôsobom usilovať založiť sa budem.“

Dejiny Slovenska

Hlohovskí richtári a občania, psi s dlhými krkmi súci na ražeň!

Vtipné listy dostávali richtári slovenských dedín a miest od tureckých úradníkov:

„Vy, hlohovskí richtári a občania, psi s dlhými krkmi súci na ražeň! Prečo ste takí neposlušní? Čo to pomôže, keď mi pošlete poslov? Ak vy, psi, súci na ražeň, nechcejúci sa podrobiť, o štyri dni neprídete s peniazmi, prisahám, že z vás všetkých urobím otrokov.“

Digitálne ilustrácie Františka Hříbala sa na smiešnom priestore, ktorý dostali, snažia v náznakoch vystihnúť ducha doby a niekedy sa im to naozaj podarí. V niekoľkých centimetroch štvorcových koncentrujú ikonické momenty alebo predmety svojich čias. Posledný je obrázok Námestia SNP – je to novembrová revolúcia a zároveň protest Za slušné Slovensko.

Nežná revolúcia, protesty Za slušné Slovensko

Komu je kniha Stručné dejiny Slovenska určená

Odporúčam tínedžerom, ktoré baví dejepis a ich rodičom – komu by nepadlo dobre trošku si zopakovať vedomosti zo školy. Celá knižka v miniformáte nezaberie viac ako pár hodín čítania, zvládnu ju aj druhostupniari. Keď som si ju listovala, na moje veľké prekvapenie sa dcéra (vtedy šesťročná) o ňu začala zaujímať, a tak som jej ju musela skoro celú prečítať. Hoci Stručné dejiny Slovenska nie sú písané pre také malé deti (musela som vysvetľovať naozaj veľa), vydržala ich počúvať, lebo ju fascinoval svet, ktorý dovtedy vôbec nepoznala.


Knihu Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov vydalo v roku 2018 vydavateľstvo Slovart. Má 288 strán a rozmer 130 × 210 mm. Vytlačili tlačiarne FINIDR v Českom Těšíne. Kúpiť si ju môžete tu.

Recenzný výtlačok mi venovalo vydavateľstvo.