V roku 2021 som bola z noviniek na slovenskom trhu detskej literatúry najviac zvedavá na Tri príbehy od Umberta Eca a Eugenia Carmiho. V Pravde túto knihu dokonca nazvali úvodom do semiotiky. Tri príbehy sú skvelé, ale toto tvrdenie je podľa mňa prehnané – to by sa za učebnicu semiotiky dala označiť hociktorá kvalitnejšia publikácia. Napríklad More je guľaté od Sylvie Neeman a ilustrátorky Albertine, laureátky „nobelovky“ za literatúru pre deti, ceny Hansa Christiana Andersena (za rok 2020). Okrem toho má Albertine (spolu so svojím manželom Germanom Zullom) aj Zlaté jablko z bratislavského BIBu (1999), ocenenie New York Times Best Illustrated Book (2012) a Bologna Ragazzi Award for Fiction (2016).
Farebné plochy ako hlavné postavy
Takmer všetky jej diela hýria farbami, ale jednoznačne najčastejšie používa žltú, väčšinou v spojení s modrou. A túto kombináciu si zvolila aj v titule More je guľaté. Keď sú farebné plochy na ilustráciách takéto veľké, akosi automaticky dostávajú symbolický význam. Niet pochýb, že Albertinina žltá vo svojom najsýtejšom, najteplejšom a najoptimistickejšom odtieni symbolizuje šťastie, ľudské teplo. Modrá farba mora a oblohy evokuje slobodu, nekonečné obzory a možnosti, ale aj samotu.
Na takmer všetkých ilustráciách sa tu priestor prakticky delí na jednofarebné žlté a modré plochy, všetko ostatné je akoby v úzadí, dokonca aj hlavné postavy príbehu. Tieto veľké farebné plochy sú také výrazné, že to ony sa stávajú hlavnými postavami alebo hýbateľmi deja. Dve ľudské bytosti, ktoré sú v centre príbehu o láske, sa len nechávajú unášať udalosťami. Aby Albertine ich pasívnosť až bezmocnosť a tiež samotu ešte viac zvýraznila, kreslí ich maličké; často im nevidíme do tváre; občas vidíme len torzo ich tiel.
Filozofia pre štvorročných
Dá sa pracovať so symbolmi a presahom aj v literatúre pre 4-ročné deti? Som presvedčená, že autorky (najmä ilustrátorka) dokážu narábať so skrytým významom tak, aby ho aspoň na nejakej úrovni dokázali rozkódovať aj celkom malé vnímavejšie deti. Čitateľ nemusí mať načítaného Derridu, aby mohol vnímať, aké je zvláštne, keď turisti z lode namiesto okolia obdivujú svoje fotky. S trochu väčšími deťmi si môžete zafilozofovať, ako sa z miliónkrát fotografovaných pamiatok v masovom turizme, v kolektívnej percepcii zo skutočného sveta stáva predžutá, sprostredkovaná realita, fotenie pre fotenie.
„Cestujúci fotografujú všetko, čo vidia a čo sa im páči.
Keď sa vrátia domov, pozrú si na fotografiách všetko krásne, čo videli, a bude to takmer rovnaké, aké to bolo naživo.“
Tento prudko filozoficko-psychologický úryvok by pokojne mohol mať svoje miesto v publikácii Všetci sa pýtajú prečo, o ktorej som minulý rok písala pre portál Prečítaného leta.
More je guľaté je však v prvom rade obrázková kniha pre malé deti s minimom textu, dej je veľmi jednoduchý: žena, ktorá pracuje na veľkej výletnej lodi ako upratovačka, sa v prístave zoznámi s mužom, ktorý pracuje na podobnej lodi ako kuchár. Píšu si listy a postupne sa do seba zaľúbia, ale ich zamestnanie im bráni stretnúť sa. Keďže je to knižka pre celkom malé deti, musí sa končiť šťastne. Kuchár teda nakoniec vezme svoj osud do vlastných rúk a z obrovského bieleho papiera postaví lodičku, na ktorej sa doplaví za svojou láskou. Ani more nie je nekonečné – je guľaté ako celá Zem. Ak teda dvaja ľudia vyrazia opačným smerom, raz sa stretnú. 🙂
Ktoré bytie je autentickejšie, život preplnený sprostredkovanými zážitkami a konzumom, alebo samotársky život introverta?
More je guľaté je knihou o láske a autentickosti bytia. Na jednej strane sú introverti upratovačka Tina a kuchár Antonio. Každý je na inej lodi, ktorá ich unáša svetom nevedno kam. Celé dni trávia v totálnej samote, v cyklickom rytme monotónnej práce. Bez možnosti stretnutia sa ich vzťah rozvíja len v listoch, ktoré si posielajú. Napriek tomu svoju lásku obaja veľmi intenzívne prežívajú. Antonio listy od Tiny najprv ovoniava a dotýka sa ich, Pokúša sa tak uhádnuť, odkiaľ ich poslala, „lebo každý prístav má svoju vôňu.“ Tina si zase listy od svojho milého číta najradšej v svetle hviezd, od večera až do rána a potom ešte raz večer.
Pravým opakom Tiny a Antonia sú turisti z veľkých výletných lodí, kde títo dvaja pracujú. Bezstarostní turisti každé ráno vystúpia z lode, nastúpia na autobus a vydajú sa na obhliadku miestnych pamiatok.
Čo všetko môže byť témou v jednoduchej knižke pre najmenšie deti
Autorky knižky More je guľaté Sylvie Neeman a Albertine nevynášajú žiadne hodnotiace súdy, aj tak je však jasné, ktorý z týchto dvoch rôznych prístupov k životu je im bližší. 🙂
Francúzsky originál knihy, La mer est ronde, vyšiel v roku 2015 – dávno pred Diamond Princess a skvelým filmom Triangle of sadness, reputačnou katastrofou pre výletný námorný biznis. Už vtedy však bolo jasné, že nikde inde sociálne nerovnosti nebijú do očí tak ako na týchto výletných lodiach. Autorky načrtli aj túto tému, hoci len veľmi okrajovo.
Komu je kniha More je guľaté určená
Je to obrázková kniha pre deti od 4 rokov. Na to, kým sa nad textom dokážu hlbšie zamyslieť, si počkáte ešte asi o dva roky dlhšie. Budú však potrebovať citlivú asistenciu rodiča/dospelého.
Kniha More je guľaté vyšla v roku 2021 vo vydavateľstve BRaK v edícii Alma. Má 32 strán a rozmer 220 × 310 mm. Knihu si môžete kúpiť na Martinuse.
Tentokrát som sa naozaj rozpísala, takže tu je zhrnutie obsahu článku:
pár nepríjemných faktov o spánku
menej známe techniky na uľahčenie zaspávania/uspávania nad rámec klasickej spánkovej hygieny
prečo vydavateľky pokojne mohli dať lyrickej knihe O růži, která nechtěla spát marketingovú nálepku mindfulnessová
dôrazom na zmyslové vnímanie sa tento titul skutočne čiastočne podobá na jednu z uspávacích techník
téma výchovy: v tvrdohlavom správaní neskúsenej mladej ruže sa spozná každé dieťa
pár tipov na ďalšie knihy pre deti i rodičov o spánku
bonus: Thomas Edison a Salvador Dalí prišli na jednoduchý spôsob, ako hacknúť spánok tak, aby si zvýšili kreativitu. Štúdia publikovaná v Science potvrdzuje, že by to malo fungovať. Vyskúšajte!
Posledná marcová nedeľa, môj najneobľúbenejší deň v roku. Neurovedec a psychológ z University of California, Berkeley, Matthew Walker, má na tento subjektívny pocit aj tvrdé dáta. Deň po zmene zimného času na letný, keď spíme o hodinu menej, sa až o 24 % zvýši počet infarktov. Pri opačnej zmene, keď spíme o hodinu dlhšie, ich počet klesne o 21 %. Podobné štatistiky údajne platia pri samovraždách, dopravných nehodách a dokonca aj pri súdnych pojednávaniach. Deň po jarnej zmene času vraj udeľujú sudcovia v porovnaní s priemerom výrazne prísnejšie tresty. Po októbrovej zmene sú tresty zase benevolentnejšie. A takýto zásadný efekt má už jedna hodina spánku menej/naviac.
Ak človek počas jedinej noci namiesto ôsmich hodín spí len päť, má podľa Walkera až o 400 % vyššiu pravdepodobnosť, že prechladne. Hladina NK buniek (druh imunitných buniek) totiž klesne až o 70 %.
Matthew Walker, najznámejší svetový odborník na spánok, v tomto videu tiež hovorí, že dnešné deti spia o 2 hodiny denne menej ako ich vrstevníci pred sto rokmi. Inými slovami, každý deň majú až 2-hodinový spánkový deficit. Chronický nedostatok oddychu sa nedá nijakým spôsobom kompenzovať. Jediná možnosť je nahnať deti do postele skôr. Ale ako?
Savoring a iné metódy na uľahčenie zaspávania: počítanie ovečiek už vyšlo z módy
Čo odporúča rodičom v podobnej situácii Matthew Walker? Okrem klasickej spánkovej hygieny (zníženie teploty v miestnosti na 18°C, vyhýbanie sa modrému svetlu obrazoviek, prísne dodržiavanie denného režimu a večerného upokojujúceho rituálu (čítania kníh)) tiež radí, aby deti nemali hračky v izbe, v ktorej spia – tak si totiž ich mozog vytvorí asociáciu, že v danej miestnosti sa okrem spánku nerobí nič iné. Ak sú hračky uložené v detskej izbe, deti údajne spia horšie. Vo videu tiež vysvetľuje, prečo výborne zaberá aj horúci kúpeľ. Hoci je to kontraintuitívne, horúcim kúpeľom sa vraj ochladzuje telo (po tom, čo vystúpime z vane), a práve tento pokles teploty je potrebný na to, aby sme zaspali.
The Wall Street Journal odporúča techniku savoring, vychutnávanie. Človek si má oživiť nejakú pozitívnu spomienku. Treba si detailne vybavovať najmä to, ako sa pri tomto zážitku človek cítil; pripomenúť si rôznorodé senzorické vnemy. Pre mozog je to podobné, akoby tento pozitívny moment prežíval znova. Táto technika nie je v psychologickej literatúre novinkou. Podľa mnohých výskumov by mala mať v dlhodobom horizonte merateľný efekt na celkový optimizmus a šťastie; údajne tiež odbúrava stres. Nové je tvrdenie, že táto metóda pomáha aj pri zaspávaní.
Na tejto stránke zdrojov pre psychológov a iné pomáhajúce profesie nájdete množstvo štúdií, ktoré potvrdzujú efekt techník savoring, ako aj konkrétne cvičenia.
O růži, která nechtěla spát
Savoring, meditovanie, mindfulness atď. majú moderne znejúce názvy, ale vychádzajú z mechanizmov, ktoré podvedome v rôznej miere uplatňujeme všetci. Na podobných princípoch môže byť založené aj umenie. Som rada, že vydavateľky nedali knihe O růži, která nechtěla spát marketingovú nálepku mindfulnessová, ale pokojne by ju mohla mať. Je to kniha o ponorení sa do senzorických vnemov – bzukotu hmyzu, húkania sovy, džavotania detí v parku, chladného dažďa, páliaceho mrazu, príjemne hrejúcej zajačej kožušinky, farby ružových lupienkov. Jedným slovom, je to lyrický text.
Pipasík poznám ako vydavateľstvo skvelých originálnych pracovných zošitov (tu som písala o Poznávej ptáčky, tu o Můj dům, tu o Čmáropise). S titulom O růži, která nechtěla spát od Andrey Tachezy a Sabiny Bočanovej sa mladé vydavateľky prvýkrát odvážili na územie beletrie (ak nepočítam kratučké grécke mýty v Stelle, recenzia tu) v pevnej väzbe. A dobre urobili. Titul ocenila aj česká sekcia IBBY zaradením do katalógu Nejlepší knihy dětem.
No aj touto knihou autorky sledujú nejaký cieľ – pomôcť deťom zaspať.
Ako má kniha pomôcť slabým spáčom
Najznámejšou z „uspávacích“ kníh je medzinárodný bestseller Zajko, ktorý chce zaspať(od švédskeho psychológa Carla-Johana Forssén Ehrlina), ktorý vyšiel pred pár rokmi v Ikare. Autor v ňom rodičom káže naschvál zívať, čítať pomalým tempom a využívať rôzne iné techniky s cieľom uspať dieťa v čo najkratšom čase.
Zíva sa aj v O růži, která nechtěla spát, ale v tomto prípade to nie je psychologický trik, ktorý by mal dieťa okamžite zložiť do postele. Sabina Bočanová sa vybrala inou cestou ako Forssén Ehrlin. Růža má vyše 50 strán, a ak pred spaním nevenujete knižkám aspoň hodinu, tak ju na jedenkrát ani nestihnete prečítať celú. Žiadny uspávací zázrak na počkanie teda nečakajte.
Autorka chce deťom skôr ukázať, že spánok je potrebný, a to na príklade mladej ružičky, ktorá sa odmieta uložiť na zimný spánok. Bočanová to robí tak, aby sa dieťa v jej príbehu spoznalo. Keď starostlivý záhradník príde na jeseň Pompanelu ukryť do papierového vreca, neskúsená ruža nepočúva rady starších a bráni sa tŕňmi. Nešťastný záhradník to skúsi aj násilím, no nevie si s ňou rady, a tak ju nakoniec nechá tak.
Skutočný príbeh ruže z pražského parku
Pompanela je na rozdiel od iných ruží ešte plná života, stále kvitne, necíti sa unavená, bojí sa tmy pod papierovou prikrývkou. Hlavne je však príliš mladá, a preto nepozná nástrahy, ktoré na ňu v zime čakajú.
A tie, samozrejme, čoskoro prídu: studený dážď, krúpy, sneh, ľad, samota… dokonca sa na jej kôru ulakomí hladný zajac, s ktorým sa v lete kamarátila.
Podstatná je pointa: spánok je pre život nevyhnutný. Pompanela na svoju neskúsenosť takmer doplatí životom – ošľahaná mrazom nedokáže vyhnať púčiky –, ale nakoniec sa predsa len zachráni. Keď už nad ňou všetci zlomili palicu a záhradník sa ju chystá vykopať, ukáže sa, že tuhú zimu predsa len prežila.
Príbeh ružičky trpiacej insomniou je o to sugestívnejší, že – podľa anotácie – vychádza z reálnej udalosti v pražskom parku Stromovka. Keď budeme nabudúce v Prahe, určite sa tam pôjdeme pozrieť. 🙂
Výchovný rozmer
Ako som už spomínala, v správaní mladej, neskúsenej a naivnej ruže Pompanely sa asi spozná každé dieťa. Znepokojený záhradník jej nedokáže vysvetliť, že na zimný spánok sa musí uložiť pre vlastné dobro. Mladá ruža to odmieta, veď ona sa predsa necíti unavená, ale plná energie a používa aj triky, ktoré by ma v každej inej knižke rozosmiali, pretože ich dôverne poznám z mladších rokov mojich detí. Ruža zavrie na pár sekúnd oči a vyhlási: Vidíš, naozaj sa mi nedá zaspať. 🙂 Čiastočne sa totiž bojí tmy (ruže spia prikryté papierovým vrecom), sčasti sa bojí toho, o čo všetko príde, ak bude spať.
Obe strany trvajú na svojom a na záhradníkovu stranu sa pridajú aj staršie ruže, ktoré Pompanelu presviedčajú, že jej chce len dobre. Neskúsená ruža to vidí naopak. Presvedčená, že všetci sa spikli proti nej, trucuje a konflikt sa stupňuje. Nervozita rastie, lebo čas beží a už sa naozaj treba uložiť na spánok.
Sabina Bočanová tak nenápadne donútila malého čitateľa pozrieť sa na svoje spory s rodičmi ako v zrkadle.
Ilustrácie Andrey Tachezy
Ilustrácie Andrey Tachezy sú, ako vždy, krásne, zladené s lyrickým textom. Namiesto ilustrátorkiných obľúbených koláží (ako napríklad v tituloch Dům číslo 226, recenzia tu, alebo Ema a veľryba, recenzia tu) nežné farby a jemné pastelky. Na 56 stranách sa toho veľa nedeje: neskúsená ruža odmieta zazimovať, neskôr takmer zamrzne a oľutuje svoje rozhodnutie, ale nakoniec so šťastím prežije a poučí sa zo svojej skúsenosti. Podstatnú časť textu tvoria lyrické opisy toho, čo sa deje v parku – spev vtákov, džavot detí, sem-tam sa mihne veverička.
Ilustrovať takýto statický text takmer bez deja a postáv musela byť výzva. Andrea Tachezy sa rovnako ako spisovateľka zamerala na zachytenie atmosféry. Nebojí sa nechať prázdnu aj celú stránku. Kapitolu Snehoví motýlci uvádza obrázok padajúcich vločiek. Je tu zjavný zámer navodiť upokojujúcu predspánkovú atmosféru, vyhýbať sa v obrazovej rovine konkrétnostiam, ktoré by mohli rozptyľovať. Ilustrácie nechcú čitateľa rozrušiť, ale ukolísať.
Odtláčaním špongie dáva Andrea Tachezy veľkým farebným plochám krásnu štruktúru a mojim deťom inšpiráciu na novú maliarsku techniku. 🙂
Komu je kniha O růži, která nechtěla spát určená
Je to celkom smutný príbeh, preto odporúčam až od piatich rokov; pre veľmi citlivé povahy až od šiestich. Deti, ktoré srdcervúce príbehy až tak neprežívajú, tento titul zvládnu aj od štyroch.
No a keďže bez spánku sa nedá existovať, presne z tohto dôvodu sa končí aj tento článok. 🙂
Je to súbor abecedne zoradených kratučkých textov o všetkom, čo súvisí so spánkom. Napríklad pod písmenom J ako JUST ONE MORE je vtipný obrázok rodiny v posteli. Otcovi už klipkajú viečka, mama má oči už celkom červené, ale dieťa plné energie sa dožaduje just one more… 😀
Knižka nie je len vtipná (pri K ako KISS treba dať pusinku na dobrú noc každému členovi rodiny), ale aj premyslená a podobne ako známa knižka o zajacovi využíva rôzne relaxačné techniky. Text pod C ako CAT vyzýva dieťa, aby sa schúlilo a priadlo ako mačka. D ako DAY: „Say goodbye to your day, talking and laughing. Running and walking, playing and dancing: let everything go.“ I ako IMAGINE: „Now we‘re somewhere warm and sunny… Now your bed is a beautiful blue sea… Now little waves are rocking you gently. Let them rock you gently to sleep.” Na strach z tmy autorky odporúčajú dieťaťu predstaviť si, že je leopardom. Tie nepotrebujú žiadnu posteľ, pospia si aj na strome. Sú také silné, že sa nemusia ničoho báť. A spia 14 hodín denne! Čitateľ môže rozmýšľať, či je medzi týmito dvoma faktami nejaká súvislosť. 🙂
Bonus 2
Každý vie, že spánok a výkon mozgu sú úzko prepojené. Thomas Edison a Salvador Dalí prišli na jednoduchý spôsob, ako hacknúť spánok tak, aby si zvýšili kreativitu. Vedecká štúdia, o ktorej sa píše v tomto článku zo Science, potvrdzuje, že tento ľahko aplikovateľný postup naozaj funguje:
„When Thomas Edison hit a wall with his inventions, he would nap in an armchair while holding a steel ball. As he started to fall asleep and his muscles relaxed, the ball would strike the floor, waking him with insights into his problems. Or so the story goes.
Now, more than 100 years later, scientists have repeated the trick in a lab, revealing that the famous inventor was on to something. People following his recipe tripled their chances of solving a math problem. The trick was to wake up in the transition between sleep and wakefulness, just before deep sleep. […]
In this transitional period, we are not quite awake, but also not deeply asleep. It can be as short as a minute and occurs right when we start to doze off. Our muscles relax, and we have dreamlike visions or thoughts called hypnagogia, generally related to recent experiences. This phase slips by unnoticed most of the time unless it is interrupted by waking. Like Edison, surrealist painter Salvador Dalí believed interrupting sleep’s onset could boost creativity. (He used a heavy key instead of a metal ball.)“
Sofia Moutinho, Science
Knihu O růži, která nechtěla spát vydalo v roku 2021 vydavateľstvo Pipasík. Má 56 strán a rozmer 210 × 220 mm. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli. Knihu kúpite v Martinuse.
Už dávno som nepísala o žiadnej spoločenskej hre. Teraz pred Vianocami je každá rada dobrá, takže dnešný článok bude o MikroMakro: Město zločinu. Je to skvelý vianočný darček, ale pozor na to, komu ho darujete!
Ako dopadol zajkov románik s ovcou
Zajko s balónikom v tvare srdiečka na krabici tejto hry vyzerá tak nežne… ale už o chvíľu bude ležať mŕtvy na dne mora. Manželka ho pristihla, ako sa bozkáva s ovcou! MikroMakro: Město zločinu je nielen najoriginálnejšia, ale aj jednoznačne najlepšia hra, akú sme v poslednom čase doma hrali. Získala prestížne ocenenie Spiel des Jahres v kategórii cena kritikov a päť hviezdičiek jej udeľujú aj všetky deti v našej rodine. 🙂
Spoločenské hry sú postavené buď na hlavolamoch (napr. Ubongo), rýchlej reakcii (Dobble), budovaní niečoho (Carcassone) alebo prekonávaní prekážok pri postupe do cieľa, kde sa najčastejšie hádže kockou. Ťažko vymyslieť niečo nové. Tvorcom hry MikroMakro: Město zločinu sa to však predsa len podarilo. Prišli s úplne novým konceptom hry: riešením detektívnych záhad z mapy. „Mapou“ nazývam plán mesta, ktorý je zároveň akoby časozberným záznamom. To znamená, že každá dôležitá osoba sa na plániku objavuje viackrát. Vďaka tomu môžeme sledovať jej pohyb po uliciach mesta, motívy a dôsledky jej konania. A tiež to, či ju náhodou niekto nesleduje. 🙂
Komu je hra MikroMakro: Město zločinu určená
V meste sa udialo niekoľko zločinov – vrážd, lúpežných prepadnutí atď., plus jedno nešťastie (keď miestny samozvaný superman neodhadol svoje schopnosti pri preskakovaní z jednej strechy na druhú a z veľkej výšky dopadol na zem). Každému zo 16 detektívnych prípadov sa venuje séria kartičiek s úlohami, ktoré postupne navádzajú hráčov, aby zločin vyriešili. Inštrukcie sú jednoduché a jasné – a častokrát aj zbytočné: deti dokázali viacero prípadov vyriešiť aj bez akejkoľvek nápovedy, len sledovaním pohybu osôb na mapke. Ak sa však niekto napriek nápovedám zasekne, na kartičkách si nájde obrázok, ktorý má v mapke hľadať. A pre úplne natvrdlých sú tam uvedené aj presné súradnice, napr. G2 (celá mapa je totiž rozdelená do mriežky). Rovnako ako pán z Ihryska, aj ja odporúčam využiť pri každom zločine iba prvú kartičku a k ostatným indíciám sa dopátrať iba sledovaním mapy, aspoň pri tých ľahších úlohách.
Hoci s takýmto jednoznačným návodom zvládne hru vyriešiť aj šesťročný prváčik, takým malým deťom ju asi dávať nechcete. Predsa len, hľadať mŕtvoly pohodené po chodníkoch nie je v tomto veku bežná kratochvíľa. Keďže každé dieťa je pripravené (alebo aspoň zvyknuté) na podobné morbídne témy v inom veku, nedá sa ani presne povedať, od koľkých rokov je hra vhodná. V každom prípade výrobca odporúča od 10 rokov a orientačne to sedí. Pre istotu však naozaj krvavé príbehy vydavateľ označuje za nevhodné pre citlivé povahy – aby rodičia mohli kartičky pred darovaním trochu pretriediť.
Detektívna kooperatívna hra
Hoci témy sú naozaj dospelácke – raz vraždí manželka kvôli nevere, raz dokonca kňaz navštevujúci gay bary 😀 – veľká dávka humoru a hlavne nežné čiernobiele ilustrácie pripomínajúce perníkových panáčikov dávajú téme odstup a nadsázku. Ani mladší hráči tak popísané zločiny veľmi neprežívajú. A ani nemajú kedy! Ideálne je, ak MikroMakro hrajú viacerí. Potom sa predbiehajú v tom, kto skôr nájde odpoveď na otázku, a hra naberie šialené tempo. Toľko ku konceptu kooperatívnych hier. 😀
Jediná nevýhoda je, že Mikro makro sa nedá hrať opakovane. Po vyriešení posledného prípadu tak máte dve možnosti – odložiť hru nabok a opäť si ju zahrať napr. po roku; alebo ju niekomu darovať. Keďže pri riešení úloh si nepotrebujete nič zaznačovať, herný plán aj kartičky aj po použití vyzerajú ako nové. Ak by vám za hrou bolo ľúto, Mindok už vydal aj pokračovanie, MikroMakro 2 a MikroMakro 3. Tú poslednú zatiaľ nemáme, ale do Vianoc sa to asi zmení. 🙂
Update: MikroMakro 3
Na Vianoce 2022 sme naozaj dostali MikroMakro 3, takže pridávam krátky update. Trojka je rovnako vydarená ako jednotka a dvojka; malým rozkošným postavičkám v uliciach mesta opäť hrozia úkladné vraždy, rafinované krádeže, zákerná pomsta. Jeden nešťastník sa napríklad utopí aj so svojím autom. Jeho sledovaním v mape hráči zistia, že predtým navštívil servis, kde mu automechanik poškodil brzdy. Toho na inom mieste ho podplatila zamaskovaná žena. Aj jej motiváciu treba spätne vypátrať z mapy – muža nechala zabiť jeho vlastná manželka spolu s dvoma inými ženami, s ktorými ju podvádzal. Keď je čin dokonaný, spoločne všetky tri oslavujú v bare! 🙂
Niektoré príbehy sú obzvlášť zamotané. Napríklad pracovníka hotdogárne niekto udrie do hlavy akurát vtedy, keď nesie kufrík s tržbami. Zlodeji však na svoje prekvapenie zistia, že kufrík je prázdny. Hráči neskôr vypátrajú, že tip na lúpež páchateľom dal sám prepadnutý pracovník. Keď mu rozbitú hlavu ošetria v nemocnici, ponáhľa sa domov. Tam mu doručia skrinku, do ktorej si pred prepadnutím skryl peniaze z kufríka.
Bonus
Vizuálne veľmi podobná je počítačová search-and-findovka Hidden Folks, ale bez detektívnej zápletky.
Hru MikroMakro Město zločinu vydalo v roku 2021 (českú verziu) vydavateľstvo Mindok. Herný plán má 110 x 75 cm.
České vydavateľstvo Labyrint/Raketa, ktoré tento projekt zastrešovalo, bolo garanciou, že komiksový román o Štefánikovi nebude len bezduchou oslavnou ódou, ale bude mať aj výtvarné ambície a aj nejaký presah. Kvalitu výsledku nedávno potvrdila aj Komise pro dětskou knihu SČKN a česká sekcia IBBY zaradením tohto titulu do katalógu Nejlepší knihy dětem.
Autor poctivej biografie si musí priznať, že vnútorný svet iného človeka je vždy čierna skrinka, ktorú nikdy nemôže zrekonštruovať priamo, len sprostredkovane a oklieštene. Štefánik. Komiksový román je jeden zo životopisov, kde autorov viac ako historické fakty zaujíma práve táto sprostredkovanosť, oklieštenosť. Prostredníkom, cez ktorého spoznávame MRŠ, je sochár Bohumil Kafka, poverený vytvoriť obrovskú Štefánikovu sochu. Pri zadávaní zákazky určite zavážilo aj to, že sa s mladým Milanom osobne stretol počas pobytu v Paríži; postupne však Kafka zisťuje, že ani ich niekdajšie priateľstvo nie je zárukou, že jeden druhého skutočne poznali. Štefánik zo sochárových spomienok je len maličkým výrezom tejto rozporuplnej osobnosti. Lenže čím dôkladnejšie umelec rekonštruuje jeho život, tým nejasnejšie kontúry má jeho osobnosť.
Sochár v márnej snahe vytvoriť objektívny a celistvý obraz „najväčšieho Slováka“ oslovuje množstvo ľudí, ktorí zohrali v jeho živote dôležitú úlohu. Takto sa dozvedáme o konflikte MRŠ s otcom, očarení tahitskými ženami a jeho monarchistických názoroch. V edičnej poznámke sa píše, že autorom nešlo o historickú vernosť do posledného detailu – tie si pre komiks potrebovali trochu upraviť:
„Štefánik, ktorého tu predstavujeme, je fiktívnou postavou, komiksovou interpretáciou skutočnej osobnosti. Výrazom nášho presvedčenia o (ne)možnosti ozajstného poznania ľubovoľného človeka v jeho celistvosti. Konfrontáciou živej spomienky s kultom pamäti a osobnosti.“
Štyri komiksy o národnej ikone a prečo je tento bezkonkurenčne najlepší…
Zdalo by sa, že ďalší (ak dobre rátam, je to v relatívne krátkej dobe už štvrtý!!) komiks o tejto národnej ikone už naozaj netreba. Knižiek o MRŠ už vyšli desiatky – hlavne po tom, čo sa stal v ankete RTVS najväčším Slovákom v dejinách. Mnohé z nich sú také neznesiteľne oslavné, až sú nečitateľné. Napríklad v anotácii Ekvádorského zápisníka Štefánika nazývajú „naším nebohým národným bohatierom“, „učencom svetového mena, človekom vznešených zásad a ideálov“. Takýmto prístupom a slovníkom však robia Štefánikovi medvediu službu – robia z neho mŕtvu modlu.
… lebo plešatého Štefánika inde neuvidíte
Václav Šlajch, Gabriela Kyselová, Michal Baláž na to idú inak, oslavný tón je im cudzí. Naopak, neboja sa pichnúť si do kultu. Neboja sa ukázať jeho plešatú hlavu, finančné problémy, choroby a bolesti, ani jeho cholerickú povahu, naivitu (so zdecimovaným vojskom sa chcel prebiť cez územie ovládané boľševikmi) či malichernosť (čižmami s vysokými podpätkami zakrýval svoj nízky vzrast). Dávajú slovo vojakovi, ktorý kvôli Štefánikovmu rozhodnutiu prišiel o nohu, alebo Louise Weissovej, ktorá rozpráva, ako ju i mnoho iných žien Štefánik chladnokrvne využil na svoje ciele.
Práve takáto kontroverzná osobnosť má šancu zaujať aj dnešné generácie a dokonca aj české publikum.
Špeciálne preň je určená extra pikantná epizódka, kde Štefánik nediplomatickým vtipom urazí Edvarda Beneša. Hneď na prvom stretnutí mu MRŠ povie, že vyzerá ako svoj vlastný asistent, ako dedinský učiteľ, a nie najvyšší predstaviteľ svojho národa. Vzápätí mu ponúkne, že sa s ním podelí o svoj „skromný“ šatník, a s hrdosťou ukáže na niekoľkometrovú skriňu plnú elegantného oblečenia. Aj tento Štefánikov malicherný dôraz na výzor však určite prispel k obrovským diplomatickým úspechom, ktoré dosiahol v parížskych salónoch.
Bohumil Kafka na známej soche, ktorej kópia dnes stojí pred Euroveou, pracoval celých desať rokov. Svojmu bratovi v knihe vysvetľuje, že len odlievanie takého veľkého diela trvá rok. Počas tejto dekády sa sochár snažil zrekonšruovať celý život MRŠ od detstva po posledný let. Navštívil jeho spolupracovníkov, rodinu, priateľov aj nepriateľov. Mozaika zozbieraných informácií je však taká nesúrodá, že dokončiť sochu je preňho utrpením.
… lebo kniha má umelecké ambície
MRŠ sa stal sochárovou nočnou morou, a tak majú v knihe veľký priestor strašidelné snové pasáže. Okrem týchto výjavov zostáva ilustrátorský štýl realistický. Autori sú verní klasickým pravidlám komiksu (rýchle striedanie detailov so širšou perspektívou; expresívne gestá a pózy, často s naznačeným pohybom a citoslovcami, expresívne využívanie farby na zobrazovanie emócií). Celý komiks je veľmi dynamický; Štefánikov život sa čitateľovi mihá pred očami v rýchlom slede. Nie je tu priestor na dlhé vysvetľovačky a vedecké traktáty – a práve preto sa tento žáner výborne hodí k Štefánikovej povahe. Aj on chrlil neuveriteľné množstvo nápadov z najrôznejších oblastí (kolonizovať polynézsky ostrov slovenskými farmármi 🙂 ).
Často ich však nestihol či nedokázal zrealizovať, ako potvrdzuje aj historik Michal Kšiňan v tomto rozhovore Dušana Mikušoviča.
Ilustrátor využíva aj vlastný semiotický kód nad rámec klasických komiksových konvencií. Keď mladého Štefánika pri predvádzaní kúzelníckych trikov v parížskom salóne nakreslí s disproporčne dlhými rukami, naznačí tým jeho svetácku a nespútanú povahu. Keď sa Louise Weiss zamiluje do Štefánika, všetko ostatné je skryté v tieni, akoby to prestalo existovať. Ilustrácie sa snažia dopovedať a vypointovať text a zároveň komiksu dávajú aj inú rovinu: Bohumil Kafka počas desiatich rokov práce na soche zozbieral toľko rozporuplných svedectiev o človeku, ktorý bol voľakedy jeho priateľom, že si je čoraz menej istý, kým vlastne MRŠ bol. Zo všetkých Štefánikových tvárí a masiek nezostala žiadna. V sochárovom sne sa Milan Rastislav stáva beztvarou masou (ktorú Kafka rozmláti na kašu 🙂 ). Štefánik ho prenasleduje ako prízrak a nakoniec je ním Kafka natoľko posadnutý, že so svojím objektom splynie – ku koncu už v zrkadle namiesto seba vidí Štefánika.
… lebo má presah
Ďalšou nočnou morou bola pre sochára reakcia slovenskej verejnosti. V nacionalistických periodikách mu pravidelne nakladali len preto, lebo podľa nich mal sochu kultovej osobnosti Slovenska robiť Slovák. Smutné je, že takéto prízemné uvažovanie sa do umenia u nás občas pletie ešte aj dnes.
Desaťročné trápenie Kafku vyšlo navnivoč, socha nemala dlhé trvanie. O jej kurióznom osude i o výbere novej lokality pre jej kópiu, ktorá dnes stojí pred Euroveou, sa dočítate v tomto článku.
Štefánikove masky a čo bolo pod nimi
Popri téme vzniku umeleckého diela v štvoruholníku autor-dielo-predloha-verejnosť tvorcovia rozvíjajú aj tému masiek. Ako Bohumil Kafka vysvetľuje svojmu bratovi, výroba sochy si vyžaduje vytvorenie niekoľkých vrstiev. Tieto masky z dokončovanej sochy sochár v sne nakoniec strhne a pod nimi objaví živého Štefánika – socha sa teda podarila. „Z tej podoby až mrazí,“ povie Louise Weiss (žena, ktorá otvárala mladému astronómovi dvere do najvyšších kruhov parížskej politiky).
Joachim Dvořák vo svojom vydavateľstve vydáva české mutácie toho najlepšieho, čo na Slovensku vzniklo, napr. Noha k nohe Dezidera Tótha a Viliama Klimáčka (recenzia tu), Útek Mareka Vadasa a Daniely Olejníkovej (recenzia tu). V tomto prípade to bolo naopak. Štefánik. Komiksový román je pôvodným titulom českého Labyrintu a v Slovarte slovenský preklad vyšiel až následne. V každom prípade to knižke dáva vtipnú pointu: slovenskú národnú ikonu opäť zobrazuje český autorský tím (aby som bola presná, jeden z autorov, Michal Baláž, je Slovák). A výsledok opäť ukazuje, že kvalita je to jediné, na čom záleží. Dúfam, že takýchto medzihraničných spoluprác na zaujímavých, ale finančne náročných projektoch bude viac.
Komu je kniha Štefánik. Komiksový román určená
Hoci podstatná časť deja sa odohráva počas vojny, autori sa v zobrazovaní násilia určite nevyžívajú. Ako som už napísala, jedna-dve krvavé scény sa však v knihe objavia. Preto – a aj kvôli tomu, že kniha vyžaduje znalosť aspoň základných historických reálií – titul odporúčam až od druhého stupňa ZŠ. To neznamená, že by bol určený len deťom. Štefánik. Komiksový román má ambíciu zaujať aj dospelých.
Bonus
RTVS v roku 2019 na sté výročie Štefánikovej smrti premiérovala 3-dielnu minisériu pre deti o jeho živote s názvom Mohyla (režíroval Andrej Kolenčík – spoluautor Šaša Vtipťapa). Tento dobrodružný seriál v štýle escape rooms s vtipnými animáciami, výbornou hudbou a zvučkou je celkom pozerateľný; pamätám sa, ako sa moja vtedy 6-ročná dcéra tešila na každý nový diel. Viac v tomto článku napísal Miloš Krekovič na Nku.
Štefánikovi sa ani nesnívalo, že o sto rokov neskôr si budú malé deti na jeho počesť stavať papierové modely jeho lietadla Caproni (zo skvelej Bubliny č. 6 o dejinách).
Kniha Štefánik. Komiksový román vyšla v roku 2021 vo vydavateľstách Labyrint/Raketa a Slovart. Má 200 strán a rozmer 199 × 257 mm. Slovenskú mutáciu si môžete kúpiť tu, českú tu.
Netuším, ako vznikala Hlava v hlavě, ale predstavujem si, že spolupráca Davida Böhma s Ondřejom Buddeusom musela pripomínať súťažný duel v hovorení vtipov. Porovnajte si (nemastnú-neslanú) knižku Babi, ty máš nápady, kde Böhm ilustroval text Blanky Čapkovej, s explóziou kreativity v tituloch Hlava v hlavě, Proč obrazy nepotřebují názvy alebo najnovšie aj Tvary a patvary. Ja viem, že kvalitu ilustrácií určuje aj lehota na tvorenie, pláca, zakrivenie časopriestoru a čojaviemaké iné faktory, ale Davidovi Böhmovi jednoznačne sedí spolupráca s podobne bláznivými autormi.
Magnesia Litera, Zlatá stuha a Jugendliteraturpreis za skupinový brainstorming
Output dua Böhm-Buddeus preto viac ako čokoľvek iné pripomína skupinový brainstorming – chaotický, neorganizovaný, surový a necenzurovaný, rozlietaný všetkými smermi, nedokončený, neučesaný, žánrový ultramišung, neberúci ohľad na čitateľa ani na žiadne pravidlá. A presne také knihy milujeme najviac!
A nielen my. Hlava v hlavě zbiera od prvého vydania v roku 2012 cenu za cenou (Magnesia Litera, Zlatá stuha, najkrajšia detská kniha roka). Nemecký preklad Kopf im Kopf bol nominovaný na nemeckú Jugendliteraturpreis 2017.
Nečítať pred spaním!
Böhm a Buddeus sa jednoducho zabávajú a do tejto zábavy vás vtiahnu so sebou. Rozhodne túto knihu nečítajte pred spaním! 🙂 Veľkú časť letných prázdnin boli moje deti preč z domu, ale keď som bola s nimi, chodili spávať o pol jedenástej. Kvôli Hlave v hlavě sa nám vždy predĺžilo večerné čítanie aspoň o polhodinu, hoci nikdy sme nestihli prečítať viac ako len zopár strán, niekedy len jednu. Zakaždým nás zdržali hry, ktoré sme si sami vymysleli a ktoré sme sa v tej chvíli potrebovali nutne zahrať. 🙂 Hry s „hieroglyfmi“ – tak autori nazvali mnemotechnickú pomôcku na ľahšie zapamätávanie čísel – sa moje deti hrajú aj po niekoľkých mesiacoch:
„Kdybys potřebovala rychle doktora, volej „pod smrkem dva tlouštíci“.
Kdybys potřebovala rychle hasiče, volej „pod smrkem je tlouštík v louži“.
Kdybys potřebovala rychle policistu, volej „na smrku je tlouštík s brýlemi“.“
Komiks z Austrálie je hore nohami, lebo tam žijú Protinožci. 🙂
Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí
Je mi jasné, že tento neučesaný, surový brainstormingový efekt myšlienkovej mapy je štylizovaný a vopred vypočítaný. Ale na inšpiratívnosti to knihe nijako neuberá. Práve naopak, pre čitateľa je to ako výzva popasovať sa s textom: keď hovorím, že naňho autori neberú žiadny ohľad, myslím tým, že im je úplne jedno, ako ten naloží s tým, čo mu ležérne podhodia. Krátka dada básnička uprostred faktov z neurológie? Brankár Hašek vedľa hnutia Anonymous? Frazeologické a etnografické okienko vedľa (mierne) hororového komiksu, ktorý je navyše hore nohami (lebo sa odohráva v Austrálii)? Nikdy neviete, čo na vás z tejto knihy vyskočí (niekedy aj doslova, skladacích vložených plagátov je tu fakt veľa). Ale vždy to bolo niečo, čo mojim deťom vnuklo podobne bláznivý nápad ako autorom.
Tvorcovia sa nesnažia „naladiť na detskú dušičku“ ani predžuť nestráviteľný obsah všelijakými návodmi, usmerneniami, pomocnými otázkami, cvičeniami, vsuvkami, poznámkami – nič také tu nie je. Toto nie je učebnica, z ktorej sa bude skúšať. Je normálne niečomu nerozumieť. A gúgliť. My sme si na nete hľadali napríklad tento zvláštny domček prezývaný Face House japonského architekta Kazumasu Yamašita.
Z Hlavy v hlavě vás nebudú skúšať
Knižka je plná takýchto bizarností (kladú si napríklad otázku, či už si boxeri niekedy dali vzájomne K.O. Odpoveď: áno, dali. :)). Žiadny ucelený výklad nečakajte – veď ako by aj autori mohli podať v jednej publikácii základy neurológie, psychológie, etnológie, umenia, sociológie, lekárskej a športovej vedy, etiky, filozofie? Veľavravný detail, ktorý hovorí za všetko: pod maskou astronauta z misie Apollo 11 na strane 65 sa neskrýva Neil Armstrong ani Buzz Aldrin, ale ich tretí spolupasažier Michael Collins. Kým sa jeho slávni kolegovia prechádzali po Mesiaci, Collins ich čakal v materskej lodi krúžiac po obežnej dráhe Mesiaca – niekto ho nazval najosamelejším človekom vo vesmíre.
Obsah je nesystematický, pretože cieľom autorov nie je poúčať, ale inšpirovať. Hlava v hlavě je jedna z tých vzácnych detských kníh, kde autori schválne prehodia väčšiu časť aktivity na plecia čitateľov. Rovnako ako pre Klapy klap (recenzia tu), Takto vidím (recenzia tu) a Takto počujem (recenzia tu), aj tu platí, že táto knižka je tým, čo si z nej urobíte. Ak viete oceniť tento typ čitateľskej slobody, Hlavu v hlavě budete milovať.
To však neznamená, že by tu neboli pasáže, pri ktorých si čitateľ oddýchne a kde si vystačí aj s pasívnym prijímaním. Mojim deťom sa napríklad veľmi páčila pasáž o uspávacom gombíku – keď chce boxer súpera knokautovať, snaží sa ho trafiť do brady a tým ho uspať. Dozvedeli sme sa tiež, že slovo brýle je pochádza od názvu polodrahokamu beryl. Keď sa vybrúsil, fungoval ako lupa. Hlava v hlavě rozšírila informáciu, ktorú sme mali z knihy 100 faktov o ľudskom tele: uši a nos nám rastú celý život, pretože sú z chrupavky a tá sa musí obnovovať, inak by nás kĺby vydraté na kosť boleli. Problém je, že chrupavka v nose ani ušiach sa nemá ako vydrať, preto sa neustále zväčšuje. A ilustrátor nezabudol veľavravným obrázkom pripomenúť, na čo sa máme v starobe pripraviť. 🙂
Hravé ilustrácie a knižný dizajn
Doteraz som nehodnotila ilustrácie. Nie je to preto, že by David Böhm v tejto knižke hral druhé husle. Naopak, jeho prínos je zásadný. Ilustrácie sú neoddeliteľné od textu, sú textom a fungujú aj celkom samostatne. Ako napríklad siluety tvárí, v ktorých máte spoznať známych futbalistov (ja som identifikovala Maradonu, Zlatana Ibrahimoviča, Ruuda Gullita). A vedľa nich svieti fotka známej spackanej busty Ronalda. 🙂
Ak poznáte Velkú knihu čůrání, Doktora Racka alebo iné pôvodné detské knižky zo skvelého vydavateľstva Labyrint, máte približnú predstavu, akú bláznivú zábavu môžete čakať od tohto titulu. Keď Hervé Tullet vytvoril vlastný žáner knižkohry (recenzia tu), v niektorých kníhkupectvách tejto kategórii iste venovali vlastnú poličku. A na nej by čestné miesto mal mať titul Hlava v hlavě.
Diera, ktorou hľadíte do minulosti. 🙂
To, že sme z knižky nadšení, neznamená, že sa nám páčila od A do Z. Na mnohých vtipoch a dada básničkách sme sa vôbec nezasmiali – ale nikomu to nevadilo. Deti také stránky rýchlo otočili, lebo vedeli, že na ďalšej ich čaká niečo úplne iné.
Na záver sa ešte musím pristaviť pri knižnom dizajne a práci s papierom. Aj tu vidieť, že autori programovo narúšajú všetky pravidlá. Uprostred stránky 115/116 je jedna veľká diera, ktorou hľadíte do minulosti / do budúcnosti (teda na predchádzajúcu/nasledujúcu stranu). 🙂 Rovnako hravo tvorcovia pristupujú aj k formátu strán. Keď sa im to hodí, vložia do knižky plagát veľkosti A3. V „kapitole“ o maskách je zase každá druhá strana zrezaná na polovicu – ako maska, ktorá prekrýva tvár a ktorá sa dá jednoducho zložiť. Mojim deťom sa táto časť veľmi páčila. Masky nosia/nosili kovboji, aby sa chránili pred prachom; ženy v niektorých moslimských krajinách, aby sa chránili pred pohľadmi; lekári, aby nechtiac nenakazili svojich pacientov; brankári, aby sa vyhli zraneniu; a tiež zápasníci mexického bojového štýlu lucha libre, aby zakrývali svoju identitu; a, samozrejme, Fantomas!
Komu je kniha Hlava v hlavě určená
Napriek tomu, že my sme si ju čítali po večeroch, neodporúčam sa do nej púšťať vtedy, keď ste unavení.
Textu úplne porozumejú deti až od 8-9 rokov, ale k tejto knihe sa zaručene pozbieha celá rodina, od škôlkarov po dospelých.
V žiadnom prípade ju deťom nedávajte na samostatné čítanie – ukradli by ste jej celý šarm. Práve naopak, čím viac hláv si ju spoločne číta, tým väčšia zábava je zaručená.
Knihu Hlava v hlavě. Druhé, větší a chytřejší vydání vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Labyrint, ktoré mi venovalo recenzný výtlačok. Kniha má rozmer 198 × 255 mm a 136 strán + 40 strán rozkladacích príloh. Vytlačili tlačiarne H.R.G. v Litomyšli.
Ako som písala v článku o knižke Kriktor, Tomi Ungerer sa systematicky snažil narúšať všetky možné konvencie. V titule Zloty napríklad za chorou starou mamou cez les nechodí Červená čiapočka, ale na motorke za ňou jazdí dievčatko Zloty v žltočervenej helme. Vtipné a nie náhodné sú aj mená ďalších postáv, malého obra a obrovského škriatka: Kopek a Samowar. 🙂
To, čo bolo v čase vzniku autorových prvých kníh revolučné, sa však medzičasom stalo mainstreamom. Má ešte význam vydávať jeho šesťdesiat rokov staré diela? Deti nie sú dospelí, nebudú čítať nejakého autora len preto, že dostal cenu Hansa Christiana Andersena (ktorá sa považuje za nobelovku za detskú literatúru). Má ešte Ungerer čo ponúknuť dnešným deťom? Tl,dr odpoveď: jednoznačne áno.
Aj Pán Mesiac sa v šesťdesiatych rokoch čítal inak ako dnes. Hoci dnešní čitatelia tohto titulu možno vnímajú o jednu dimenziu menej (vesmírne preteky), hlavná myšlienka diela je nadčasová. Tomi Ungerer sa vysmieva z dospelých, ktorí stále po niečom túžia, ale šťastie nespoznajú, ani keď ho majú na dosah. Na všetko reagujú naučeným spôsobom, agresívne a sebecky.
Dej
Pán Mesiac z diaľky pozoruje tancujúcich ľudí. Cíti sa osamelý a rád by sa zúčastnil na ich zábave. Keď okolo neho preletí kométa, chytí sa jej chvosta a pristane na Zemi. Veľký hrmot pristávajúcej kométy zalarmuje množstvo ľudí: hasiči sa chystajú hasiť, vojaci brániť svoje územie pred nepriateľom, fotograf fotí a zmrzlinár využije, že na Mesiac sa príde pozrieť množstvo divákov. Politici a armáda votrelca uväznia. Keď sa Mesiac dostane do poslednej štvrtiny, podarí sa mu prepchať cez mreže a ujde. Cestou sa kochá lesnými kvetmi a zatancuje si na karnevale. Nikto ho nespozná, všetci si myslia, že je za Mesiac len prezlečený.
Nakoniec sa dostane na hrad, na ktorom býva starý vedec. Ten sa celý život snaží zostrojiť stroj, ktorým by vyletel na Mesiac (vo filmovej verzii je aj celkom jasný odkaz na Armstronga na Mesiaci). Keď sa mu to konečne podarí, je na taký let príliš starý a obézny. Namiesto seba teda pošle na Mesiac pána Mesiaca, s ktorým sa skamarátil. Ten sa s radosťou vráti do svojej samoty – na Zemi by ho nečakalo nič dobré.
Pán Mesiac je určený deťom, ktoré neodmietnu príbeh len preto, že ho na prvýkrát celkom nepochopia. Je to jedna z najlepších obrázkových kníh, ktoré u nás v poslednej dobe vyšli. Aj bez toho, aby deti vedeli presne rozkódovať každý symbol, určite na nejakej úrovni – aj vďaka odvážne farebným ilustráciám – rozumejú hlavnému posolstvu.
Ambasádor detstva
Toto posolstvo – humanizmus, pacifizmus – je v podstate banálne, ale v Ungererovom prípade to nie sú len prázdne frázy. V detstve zažil druhú svetovú vojnu na vlastnej koži a z pohľadu Alsasa, ktorý bol pred vojnou Francúzom, počas vojny Nemcom (po nemecky sa musel naučiť za pár týždňov) a po vojne zase Francúzom, musela byť táto skúsenosť ešte absurdnejšia. Preto celý svoj život zostal pacifistom a politickým aktivistom. Rada Európy ho menovala za svojho ambasádora pre témy týkajúce sa detstva a vzdelávania.
Ungererov humanizmus a silný odpor k vojne cítiť aj v Pánovi Mesiacovi. Mesiac tu nie je len symbolom šťastia a nekomplikovaného detského prežívania. V čase, keď kniha vznikla, sa nevinný astronomický útvar stal epicentrom boja dvoch superveľmocí v studenej vojne. To všetko je v tejto kultovej detskej knihe.
V šesťdesiatych rokoch, keď bol Jurij Gagarin hrdinom dokonca aj na Západe, dve významné svetové osobnosti považovali za potrebné detským čitateľom jednoduchým jazykom ukázať, že vesmírne preteky sú len alternatívnym vojenským bojiskom a ich pravé dôvody nemusia byť také vznešené, ako prezentujú politici. Tou druhou osobnosťou bol Umberto Eco a jeho knižka o dobývaní vesmíru (okrem iného) má názov Tri príbehy. Je zaujímavou zhodou okolností, že oba tituly, Pán Mesiac i Tri príbehy, vyšli v slovenčine v rozmedzí niekoľkých mesiacov.
Komu je kniha Pán Mesiac určená
Deťom od 4-5 rokov.
V roku 2012 vytvoril Stephen Schesch 1,5-hodinovú animovanú adaptáciu kultovej knihy Pán mesiac. Stihol to ešte pred Ungererovou smrťou, takže autor predlohy v nej aj účinkuje.
Knihu Pán Mesiac vydalo vydavateľstvo Verbarium v roku 2020. Má 36 strán a rozmer 200 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. v Maďarsku. Titul si môžete kúpiť tu.
Naše predstavy verzus predstavy iných; naše túžby verzus realita; totálna izolácia, zacyklenie vo vlastných strachoch a nepochopenie zo strany najbližších – svet románov Petry Soukupovej je taký beznádejný a depresívny, až sa človek pýta, o čom môže byť jej detská kniha. Čo zostane z tejto autorky, keď opustí všetky tieto temné témy? Alebo sa ich celkom nevzdá ani v literatúre pre malých čitateľov? Podobne ako Rudo Sloboda (presne pred rokom som písala o jeho výbornej knižke Ako som sa stal mudrcom), aj ona dokázala, že je natoľko skvelá psychologička, že rozumie aj deťom a dokáže presne vystihnúť detské videnie sveta.
Martina, hlavná postava Kdo zabil Snížka?, je v porovnaní so Slobodovým chlapcom Jankom staršia a jej detstvo nie je ani zďaleka taká idylka. Rada sa ešte pritúli k mame, ale na takéto chvíle už má nárok len výnimočne, väčšinou k nej mladšie sestry mamu ani nepustia. Rodičia nemajú na Martinu čas ani peniaze a často pre ňu nemajú ani pochopenie. A hoci je jej to ľúto, ponechaná sama na seba si poradí so všetkým aj bez ich pomoci.
Je to knižka pre deti a o deťoch, ktoré už nie sú malé zlatíčka, pretože už nie sú vo všetkom závislé od svojho okolia. Ešte nie sú v puberte, ale už intenzívne zažívajú pocity osamelosti a nepochopenia zo strany rodičov a iných ľudí. O detské privilégiá už dávno prišli, ale do dospelosti majú ešte tak ďaleko, že ich nikto neberie vážne. Keby som túto knižku čítala v tom veku, prehovorila by mi presne do duše. Aj pocit ukrivdenosti, sčasti oprávnený, sčasti vypestovaný, by mi bol veľmi povedomý.
Dedinská detektívka
Kvázidetektívny rébus, ktorý rieši hlavná postava (kto zabil jej psa Snížka), neznamená, že autorka napísala variáciu na Troch pátračov. Milovníci dobrodružných scén budú sklamaní. Veď čo akčné sa už môže diať na dedine, v ktorej nastálo bývajú len štyri deti (plus dve bábätká). Práve naopak, Petra Soukupová – ako vždy – stavia na psychologických portrétoch postáv, a keby súčasťou života dedinskej mládeže nebola aj poriadna dávka nudy, tento portrét by nebol úprimný.
Priebeh vyšetrovania nie je opísaný tak, aby bol za každú cenu strhujúci. „Vyšetrovatelia“ nemajú poriadny plán a systematické postupy, nedomyslia dôsledky. Občas ich nápady pripomínajú skôr pomstu (nepríjemnému susedovi pustia na slobodu všetky hospodárske zvieratá) a detské jašenie ako logické investigatívne postupy. Naivné nápady detí odpozerané z televízie, samozrejme, k žiadnym veľkým odhaleniam nevedú. V napredovaní ich neustále brzdia okolnosti, s ktorými nepočítali: mama sa zobudí skôr a nepustí Martinu von; deti pri špehovaní nechtiac zažnú svetlo na fotobunku; kvôli mokrému oblečeniu z ležania v tráve sa dvakrát musia vrátiť domov.
Čudná príhoda so psom uprostred noci
Zápletka – dieťa na vlastnú päsť vyšetruje, kto zabil psa – okamžite pripomenie slávny dvojromán Marka Haddona Čudná príhoda so psom uprostred noci o 15-ročnom autistovi (v slovenčine vypredaný, ale dá sa ešte kúpiť v češtine).
Určite však nečakajte jej českú napodobeninu. Petra Soukupová sleduje príbeh očami celkom obyčajného dievčaťa a jej príhody a myšlienkové pochody ani nechcú byť vtipné alebo srdcervúce ako v Haddonovi. Soukupová vytvorila sofistikovaný odkaz na jeho celosvetový bestseller. Čaro Čudnej príhody je okrem iného v tom, že je to dopredu vyriešená detektívka. Čitateľ takmer od začiatku tuší, na rozdiel od rozprávača – autistického chlapca, že záhada smrti psíka nejako súvisí s dospeláckymi pletkami. V texte Kdo zabil Snížka? tomu nič nenasvedčuje. Ale odkaz na Haddona je taký zjavný (mihne sa tu aj chlapec s duševnou poruchou, ale ten je len okrajovou postavou), že sa ten, kto ho čítal, musí pýtať, či Soukupová dovedie analógiu s Haddonovým príbehom do konca. A naozaj, deti sa v závere dopátrajú k tomu, že paralelný dospelácky svet (klasický trojuholník) zasiahol do ich vesmíru tak nešťastne, že výsledkom bola smrť zvieraťa.
Deti a dospelí v paralelných vesmíroch
V tejto novele akoby si deti a dospelí žili v izolovaných svetoch – všímajú si celkom iné veci, dávajú im celkom iný význam, riešia iné problémy a vôbec nemajú jedni pre druhých pochopenie. Ale keď sa tieto svety prepoja a začnú interagovať, výsledkom nie je len smrť psa, ale aj obnovenie mnohých narušených vzťahov. Martinina mama si konečne uvedomí, že ju potrebuje aj jej najstaršia dcéra, a je ochotná sa jej viac venovať. Úprimné priznanie vlastnej viny zlomí ľady vo vzťahu s ufrflaným čudáckym starcom. Tomu chýbajú vnúčatá, deťom z dediny zase chýba spojenec medzi dospelými. Dedina, obzvlášť takáto malá, je mikrosvet, v ktorom všetky jednotky musia spolupracovať, dopĺňať sa. Keď sa podarí obnoviť takéto oscilovanie, odrazu sa mierne depresívna atmosféra príbehu zmení a Martina si uvedomí, že dedina je skvelé miesto na život a že sa vo vlastnej funkčnej rodine a so svojimi kamarátmi vlastne cíti dobre.
Fantastický nápad prepojiť detskú detektívku s knihou pre dospelých Nejlepší pro všechny je ďalšou ilustráciou myšlienky, že deti a dospelí žijú akoby v paralelných svetoch. V tejto druhej próze sa objavujú niektoré postavy, ktoré poznáme zo Snížka (Viktor, jeho babička a mama), ale riešia sa tu celkom iné, „dospelácke“ témy.
Kdo zabil Snížka? nie je len príbeh o medzigeneračných nedorozumeniach, ale o všetkých hlúpych deleniach na my a oni: vidiek verzus Pražáci, bohatí a chudobní, chlapci a dievčatá. Ak sa takto dobrovoľne vyčleňujeme do svojich bublín, komplementarita týchto mikrosvetov nemôže fungovať a každý má pocit, že mu niečo chýba.
Čitateľmi i kritikmi oceňovaná Petra Soukupová (tu som písala o komikse s témou holokaustu pre tínedžerov, na ktorom sa podieľala) bola za Kdo zabil Snížka? nominovaná na cenu Magnesia litera, a preto si vyslúžila takýto skvelý trailer.
Ilustrátorka Tereza Ščerbová dôstojne dopĺňa takúto prominentnú spisovateľku. Jej sivé akvarely presne vystihujú mierne chladnú, pochmúrnu a tajomnú atmosféru rozprávania. Niečo vykreslí do detailov, niečo načrtne len v strohých líniách – presne ako to v detektívke býva. Rovnako odvážny je aj knižný dizajn.
Starším deťom asi od 8-9 rokov. Mladšie by mohli príliš citlivo reagovať na smrť psíka (hoci na konci sa ukáže, že ho nezabili úmyselne) alebo na trochu temnú atmosféru knihy. Rieši sa tu aj téma rozpadu rodiny.
Knihu Kdo zabil Snížka? vydalo vydavateľstvo Host v roku 2018. Má 216 strán a rozmer .172×237 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Vyšlo aj ako audiokniha a ekniha.
Deti v bežnom živote skoro každý deň zažívajú pocit, že niečomu nerozumejú. Preto sú istým spôsobom lepšie pripravené vnímať umenie ako mnohí dospelí. Nevyrušuje ich neistota v interpretácii toho, čo chcel autor dielom vyjadriť. Netrápia sa tým, že by mali vedieť odhaliť každý jeden symbol.
Od Vlhovej k Jankovičovi: ako deti rozumejú umeniu
Keď som sa svojich detí opýtala, aké pocity v nich vyvoláva fotka Jankovičovho Veľkého pádu, bez zaváhania povedali, že zlé. Trčiace ruky a nohy im pripomínali topiaceho sa človeka alebo človeka, ktorý vo vzduchu máva končatinami ako chrobáčik, čo sa nevie prevrátiť z chrbta na brucho.
Trafili úplne presne, toto súsošie je o bezmocnosti.
Ešte som im trochu objasnila politický a spoločenský kontext (dielo vzniklo v roku 1968), spýtala som sa ich, čo im pripomínajú použité farby – biela, modrá, červená. Jasné, že vedeli, že sú to farby vlajky, veď pozerávajú Vlhovú v telke. 🙂 Staršia dcéra si dokonca všimla aj to, že červenej je tam akosi priveľa, a spomínala aj niečo s krvou. Krátke pátranie na internete potvrdilo kurátorský výklad osemročného dieťaťa: u Jankoviča červená naozaj symbolizovala násilie, krv, komunizmus.
Toľko k názoru, že deti nemôžu rozumieť umeniu. 🙂
Vôbec však nechcem tvrdiť, že mám geniálne deti, ktoré dokážu dekódovať akékoľvek moderné umenie. Bez pomoci sú pre ne zložitejšie diela, samozrejme, neprístupné. Ale väčšinou ich stačí jemne naviesť, aby význam diela aspoň čiastočne uchopili aj samy. A o to ide v skvelej slovartovke Ako umelci vidia svet, ktorá je pokračovaním úspešného prvého dielu Ako maliari vidia svet (článok o ňom som napísala pre portál Prečítané leto).
Podobne úspešný je aj druhý diel; denník Pravda ho vyhlásil za detskú knihu roka. A hoci si o podobných čitateľských anketách myslím svoje, víťazstvo som knižke priala a do svojho výberu najlepšej detskej literatúry roku 2020 som Ako umelci vidia svet zaradila aj ja.
Autorské trio zostalo nezmenené: ilustrácie vytvorila Nataša Štefunková, básničky napísala známa detská spisovateľka Andrea Gregušová (Gréta (recenzia tu), Svetozár (recenzia tu), Dedko na rebríku, Marína a povaľači, Červík Ervín, Nina, Operácia Orech a iné dedkoviny). Katarína Kosánová mala na starosti výber a „výklad“ vybraných diel, teda skôr hry, ktoré majú deti doviesť k pochopeniu, o čo v umení ide, i k vlastnej tvorivosti. Katarína Kosánová vyštudovala pedagogiku výtvarnej výchovy, spolupracuje s Bibianou ako dramaturgička a scenáristka projektov, bola galerijnou pedagogičkou v SNG a Múzeu dizajnu a vedie tvorivé dielne, a preto presne vie, ako na to.
Čo je zaujímavé na impresionistickom obraze, na ktorom sa nič nedeje?
Ako ukázať deťom melanchóliu na Medňanského obraze Zimné slnko v krajine s potokom? Prepojením sa na vlastné pocity: „Poznáš ten pocit, keď ideš zimnou krajinou a sneh ti vŕzga pod nohami? Zimné slniečko sa prediera pomedzi stromy a snaží sa prehriať okolitý svet. Všade ticho a biela perina.“
Veľmi sa mi páčila hra na impresionistu, kde mali deti nakresliť štyri slnká, každé v inom ročnom období, a tiež preniesť Medňanského zimnú krajinku do jesene. Lužiansku madonu od Janka Alexyho v zemitých farbách zase nechá deti prekresliť pestrými farbami. Stačilo zameniť farby a obraz už vyjadruje celkom inú myšlienku! Deti tak pochopia, že vybrať správnu farbu tak, aby dokázala vytvoriť želanú atmosféru, je poriadne náročné.
Ak je na obraze zaujímavé gesto, Katarína Kosánová čitateľov vyzve, aby samy urobili nejaké gesto a ostatní majú hádať, čo vyjadruje. Žene a okolostojacim postavám na Skuteckého obraze prilepí k ústam komiksové bubliny, aby deti mohli rozohrať príbeh, ktorý vychádza z tohto gesta a aby sa nebáli pri interpretácii použiť vlastnú fantáziu.
Bez falošnej úcty
Toto je na autorkinom prístupe najlepšie: bez falošnej úcty k národným ikonám do predstavovaných diel nemilosrdne zasahuje: rozstrihá ich, prekreslí, zbaví farieb a ponechá len obrysy či doplní spomínanými bublinami – takže by ich ani vlastní autori nespoznali. 🙂 Takto deťom ukazuje, že spolutvorcom umenia je aj divák a že pred umením netreba mať zbytočný rešpekt.
V knižke Ako umelci vidia svet sa autorka sa na rozdiel od prvého dielu nevenuje len obrazom, ale aj iným druhom umenia (sochy, inštalácie, petrogramy Petra Rollera, úžitkové umenie na starých bankovkách Albína Brunovského, dokonca aj šperky a divadelné kostýmy z ateliéru Nataše Štefunkovej).
Mená nie sú podstatné
V porovnaní s prvým dielom je tu ešte jeden rozdiel: knižka síce predstavuje diela slovenských autorov, ale porovnáva ich so svetovými predstaviteľmi daných umeleckých smerov. Kompánka prirovnáva k Paulovi Kleemu, Milana Dobeša k Victorovi Vasarelymu, Medňanského k Monetovi, Šimerovú-Martinčekovú a Fillu k Picassovi. Reprodukciu Vasarelyho zrejme tvorcovia knihy nemohli zverejniť kvôli autorským právam, preto vyzvali deti, aby si ju našli na internete. Výborný nápad!
Kritériom pri výbere umelcov teda nebol ani tak umelecký prínos, ale skôr snaha pokryť čo najviac oblastí umenia a umeleckých smerov, a do výberu sa dostali aj mená, ktoré deti poznajú z detských knižiek: Martina Matlovičová, Fero Lipták a spomínaná Nataša Štefunková.
Učebnice výtvarnej výchovy
Keď som chodila do školy ja, výtvarná výchova sa brala ako vedľajší predmet, ktorého úlohou nie je ďalej zahlcovať hlavu, skôr by z nej niečo malo ísť von (prostredníctvom sebavyjadrenia). Žiadne dejiny umenia, žiadne mená alebo smery, nebodaj roky, iba oddych po zložitejších predmetoch. Preto zrejme ani dodnes neexistuje (naozaj neviem, nemám prehľad) klasická učebnica výtvarnej výchovy. Ale ak by niekto chcel vniesť do tohto predmetu trocha teórie, miniséria Slovartu Ako maliari vidia svet, Ako umelci vidia svet a Nakresli si ovečku by na to boli ideálne.
Komu je kniha Ako umelci vidia svet určená
Popri „výklade“ sa sem-tam mihne aj odbornejší výraz (kompozícia, krajinomaľba, impresionisti, realistická maľba, rukopis), vždy s jednoduchým výkladom. Na konci knihy je aj krátky slovníček použitých pojmov. S knižkou preto môžu pracovať už malí prváčikovia.
Knihu Ako umelci vidia svet vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Slovart. Má 80 strán a rozmer 210 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Finidr v Čechách. Knihu si môžete kúpiť tu.
Obrázkových kníh s minimom textu nikdy nie je dosť, keď sa vám doma rozčíta malý čitateľ. Preto ma veľmi potešilo, že rok po smrti Tomiho Ungerera vydalo Verbarium dva preklady tohto francúzskeho autora, ktorý popri iných oceneniach získal aj cenu Hansa Christiana Andersena – „nobelovku“ detskej literatúry.
Kresby jemnou linkou v Kriktorovi viac pripomínajú starú klasiku typu Sempé alebo Frank Tashlin (recenzia tu) ako Pána Mesiaca. Tieto dve knižky by už ani nemohli byť odlišnejšie: jedna prudko farebná, a pritom temná (Pán Mesiac); druhá bláznivo veselá, ale takmer bez farieb (Kriktor).
Ungererovi predátori, zlodeji a iní darebáci
Jednu vec však majú oba tituly spoločnú – humanistický odkaz. Kriktor vznikol preto, aby rehabilitoval obávané zviera, ako píše Tomi Ungerer na svojej stránke:
„Many of my first children’s books were aimed at rehabilitating disreputable animals such as a snake, bat, octopus, vulture, and rats, or stereotypically unsavoury characters like an ogre, robbers or a street urchin. I think it is crucial to show children that no matter what one’s flaws are, there is always a way to survive and win by being different and making the best out of what one has. I want to show children that everyone is an different but equally unique.„
Kriktor je jedna z prvých Ungererových detských kníh a v čase vzniku (1958) bolo takéto narušenie stereotypného delenia zvierat na dobré a zlé určite novátorská myšlienka. Dnes sa to už v detskej literatúre hemží dobrými vlkmi (Pravdivý príbeh o 3 prasiatkach od Jona Scieszku, Čiapočka od Alice Raticovej alebo The Wolf, The Duck & The Mouse od Maca Barnetta a Jona Klassena), levmi (Vtáčik a lev), potkanmi (Žabiak a cudzinec) alebo krokodílmi (Johannes Jensen). Má ešte Kriktor čo ponúknuť dnešným deťom?
Určite áno, hlavne v obrazovej rovine. Jeho ilustrátorský štýl sa výrazne líši od dnes prevládajúcej estetiky v detských knihách. Paradoxne, takýto starý titul na náš trh priniesol veľké osvieženie. Napriek tomu, že ilustrácie sú schválne prezdobené, majú ľahkosť aj vtip karikatúry. A Ungerer je v nej majstrom, venoval sa aj politickej, spoločenskej a erotickej karikatúre pre dospelých.
Stará dáma a ornamentálnosť prostredia, v ktorom žije, reprezentuje polobájny svet, kde ženy nosili rukavičky a lorňony a boli dámami; kde bolo zlo potrestané, zvíťazilo dobro a všetko bolo také jednoduché. 🙂 Mierumilovný a kamarátsky Kriktor má byť popretím celej temnej symboliky, ktorá sa spája s Jungovým archetypom hada.
Čo sa skrýva v krabici v tvare O
Dej je veľmi jednoduchý. Stará pani jedného dňa od syna z Afriky dostane krabicu v tvare O, v ktorej je had. Vyplašená pani si v ZOO overí, že tento druh nie je jedovatý. Ide o hada z rodu boa constrictor (veľhad kráľovský), preto ho nazve Kriktor. Vzorne sa oňho stará a vďačný had ju na oplátku ochráni pred zlým zlodejom. Obyvatelia mesta hrdinskému Kriktorovi z vďačnosti postavia sochu.
Komu je kniha Kriktor určená
Knižka je určite vhodná na prvé čítanie – prváčikovia budú nadšení, že zvládnu prečítať celú knihu na jeden šup. Staršie deti by však už mohla trochu nudiť – je určená hlavne škôlkarom. Je tu aj didaktická vložka, kde Kriktor na vlastnom tele ukazuje deťom, ako si zapamätal jednotlivé písmená a čísla. Knižku môžete čítať s deťmi od dvoch rokov. Z vlastnej skúsenosti viem, že deti sa už v tomto veku dokážu naučiť celú abecedu. Naozaj nerozumiem, prečo vydavateľstvo tento titul odporúča až od piatich rokov.
Jednoduchý príbeh a jednoduchý humor, ktorý vyplýva z toho, že had je trochu nezvyčajné domáce zviera, navyše vyslovene sadne celkom malým deťom: stará pani uštrikuje Kriktorovi dlhý sveter, aby si ho mohla na motúziku vodiť na prechádzku aj v zime. Zaobstará mu aj dlllllllhú posteľ a palmu, aby sa cítil ako doma. Mierumilovný had rád poslúži deťom na hranie: ako švihadlo, ako preliezka, ako trenažér viazania uzlov… je to skoro ako tréning fantázie, na čo všetko by sa dal taký had použiť. A deti toto cvičenie vo vymýšľaní nových funkcií pre hada veľmi rady dokončia. 🙂
Knihu Kriktor vydalo vydavateľstvo Verbarium v roku 2020. Má 36 strán a rozmer 200 × 270 mm. Vytlačili tlačiarne Central Dabasi Nyomda Zrt. v Maďarsku. Titul si môžete kúpiť tu.
Objektívny rebríček najobľúbenejších kníh mojich detí sa zostaviť nedá, pretože, samozrejme, v každom období ich fascinuje niečo iné. Ale medzi top favoritov by určite patrili české Klapy klap (recenzia tu), Příběhostroj (recenzia tu) a francúzska A quoi penses-tu? (recenzia tu). Veľká škoda, že ani jedna z nich nevyšla v slovenčine. Spája ich to, že sú nielen výtvarne vydarené, ale pokúšajú sa knihu ako médium dostať na novú úroveň. Sú to také knižkohry, hoci v trochu inom zmysle ako slávne Tulletove výtvory. Hoci na Slovensku už vychádza naozaj veľa krásnych publikácií, takýto rafinovaný koncept knihy je stále veľkou raritou. Teraz sa však na slovenskom trhu objavila novinka Všetci spolu rátame, ktorá je veľmi vydarenou syntézou všetkých troch spomínaných titulov.
Dá sa čítať toľkými spôsobmi (aj smermi 🙂 ) – ako search-and-findovka; pomôcka pre deti, ktoré sa učia počítať; logopedická príručka; detektívka; príbeh, ktorý si musíte dotvoriť sami; encyklopédia emócií; osveta vyzývajúca k tolerancii!! Tento hybrid posúva hranice interaktívnosti a medzižánrovosti v detskej literatúre. Doteraz bola preložená do vyše 30 jazykov. Nemyslím si, že v roku 2020 vyšla na Slovensku lepšia detská kniha (možno s výnimkou Ako umelci vidia svet).
Všetci spolu rátame nie je iba o počítaní
Preto je podľa mňa jej názov je mimoriadne nevýstižný a splošťujúci – táto kniha rozhodne nie je iba o rátaní. Nie je to len ďalšia z množstva obrázkových kníh, na ktorých sa dieťa môže učiť počítať. Martinus ju úplne nezmyselne zaradil do kategórie encyklopédie a učebnice pre 1. stupeň ZŠ a dosť mimo je aj anotácia: „Nevonia ti matika? Nevadí! Počty sa predsa dajú naučiť aj inak.“ Matematiku pre školákov však od tejto knihy určite nečakajte. Nie je to ani niečo v štýle 365 tučňáků (recenzia tu), kde autori všelijaké matematické výpočty zabalili do vtipného príbehu.
… je aj o postrehu
S matematikou Všetci spolu rátame súvisí len tým, že na každej stránke je zobrazené nejaké číslo a zodpovedajúci počet postáv. Začína sa nulou a končí necelými ôsmimi miliardami. Čísla tak dávajú knihe rytmus a malým deťom, samozrejme, aj príležitosť precvičiť si počítanie. Moje deti poctivo overovali, či ich ilustrátorka nepodviedla a či je na každej strane správny počet osôb. 🙂 Za ilustráciami sa však skrýva oveľa viac.
Na tejto knižke ma úplne dostalo, že sa číta zakaždým celkom inak. Pri prvom čítaní sa zamýšľate nad tým, že o cudzích ľuďoch vlastne nič neviete. Autorka vám dáva neurčité otázky, na ktoré nemáte bez kontextu ako nájsť presnú odpoveď (zatiaľ!!). Hľadáte určité indície, ktoré vám napovedia, na čo práve títo anonymní ľudia myslia, na čo sa chystajú, ako sa cítia… ale neskôr zistíte, že ste sa často mýlili.
… predsudkoch a príbehoch
Pri tomto prvom čítaní-hádaní sa Všetci spolu rátame trochu podobá na fantastický Příběhostroj (recenzia tu), ktorý vrelo odporúčam do všetkých logopedických ambulancií, na jazykové hodiny v škole aj do každej domácej knižnice – všade tam, kde treba deťom trochu rozviazať jazýček. Aj tu si dieťa samo vymýšľa rôzne príbehy. Moje deti táto hra bavila – aj vďaka tomu, že Kristin Roskifte im výdatne pomáha nenápadnými detailmi. Stačí ich v obrázkoch nájsť. Kto v knižnici plnej ľudí objaví aj niečo iné ako knihy? Bude to obézna pani, ktorá s otvorenými ústami pozerá na titul „Váha“? Alebo sa pozerá na inú knihu? Alebo pán, ktorý si na poličke zabudol okuliare? Takýchto potenciálnych mikropríbehov (ktoré sa neskôr rozvinú do väčších dejových línií, ale to ešte v tejto chvíli neviete :)) je tu veľa, takže Všetci spolu rátame sa žánrovo dá zaradiť aj medzi search-and-findovky s príbehom.
V tejto fáze sa dá s knihou veľmi dobre pracovať aj v psychologickej rovine. Neviem, či to takto autorka plánovala, ale pri rozhovore o motiváciách a emóciách postavičiek na obrázkoch sa veľmi ľahko dostanete aj k vlastným príhodám, pocitom a predsudkom.
… o overovaní hypotéz
Asi až v polovici knihy som si všimla, že postavičky, ktoré sa mi na začiatku zdali všetky rovnaké, sa občas opakujú. Skôr či neskôr to čitateľovi docvakne: títo ľudia žijú v jednom mestečku, sú navzájom pospájaní všelijakými vzťahmi. Druhé čítanie je potom objavovaním detailov, ktoré sa prvýkrát nedajú postrehnúť. Potom už čitateľ vie odpovedať aj na zdanlivo nezmyselné otázky, ako kto zo zúčastnených na pohrebe nesmúti. No predsa osamelá stará pani, ktorá má vo zvyku chodievať na pohreby a svadby cudzích ľudí! Pri opakovanom čítaní sa dá zistiť aj to, kto zomrel a prečo je jedna osoba na pohrebe celá v ružovom, kto sa skrýva v karnevalových kostýmoch a milión ďalších drobností, ktoré postupne vytvárajú niekoľko paralelných príbehov. Všetky odpovede sa nachádzajú v obrázkoch.
Ťažko však povedať, kedy sa končí prvé čítanie a začína druhé, tretie,… Keď totiž zistíte, že jednotlivé osoby a epizódy sú poprepájané, začnete skákať zo strany na stranu, overovať si svoje hypotézy. Pochopiť všetky súvislosti je naozaj detektívna práca a pamäťová skúška! A detektívna kancelária sa tu aj opakovane spomína. Musíte sa pozerať veľmi pozorne, niekedy sú nápovedy celkom otvorené, väčšinou sú však dobre ukryté v detailoch. Pred budovou obchodného centra si napríklad všimnete o stĺpik uviazaného psíka, ktorý sa už predtým objavil v rodine, okolo ktorej sa táto kniha točí. Vďaka tomu viete, že ocko z tejto rodiny je v centre len na návšteve, nepracuje tam!
Zdroj: MonokelNávšteva knižnice na obrázku vľavo úplne zmení životy viacerých ľudí. Zdroj: Monokel
… farebnom eko odkaze
A to nie je všetko! Keď si nórska autorka dala toľko námahy s takýmto prepracovaným konceptom, rozhodne nemohla odfláknuť výtvarné detaily, ktoré knižku dotvárajú do dokonalosti. Stránky hýria farbami – ako lepšie znázorniť, že každý človek je iný? Kto chce, uvidí v knihe aj ekologické, politické a dokonca aj filozofické posolstvá.
Kým na prvej (monochromatickej) stránke nie sú žiadni ľudia a pasúcej sa srnke, zdá sa, nijak nechýbajú, s pribúdajúcim počtom ľudí ubúda voľného priestoru. Ku koncu knihy už máte silný pocit, že ľudia sa na stránkach (planéte) veľmi tiesnia. Je ich jednoducho príliš veľa. Túto gradáciu autorka dosiahla nenápadným trikom. Sýtymi farbami v šialených kombináciách vyfarbila iba postavy. Prostredie ponechala biele s jemnou modrou linkou. A tak s rastúcimi číslami v ilustráciách pribúda nielen postáv, ale aj farieb. Tie sú na konci knihy už úplne ohlušujúce. Biele pozadie celkom vymizlo. Jednotlivec sa stráca v dave. 🙂
Komu je kniha Všetci spolu rátame určená
Túto knižku určite odporúčam všetkým vekovkám od 5 rokov vyššie. Je pritom úplne jedno, či vie vaše dieťa rátať do desať či do tisíc – to je vedľajšie. Je ideálna na celorodinné čítanie, lebo táto obrázková detektívka baví dospelých rovnako ako mladšie aj staršie deti.
V žiadnom prípade ju však nedávajte dieťaťu na samostatné čítanie – tým by ste ju zabili. Táto interaktívna „detektívka“ si vyslovene pýta minimálne dvojčlenné publikum.
Kniha Všetci spolu rátame vyšla v roku 2020 vo vydavateľstve Monokel. Má 64 strán a rozmer 244 × 337 mm. Kúpiť si ju môžete tu.
