NEJVĚTŠÍ PŘÁNÍ (Ester Stará, Daniela Olejníková) – recenzia

Keď z kútika obálky svietia európske hviezdičky na modrom podklade a logo Člověka v tísni, neveští to veselé čítanie. Ak patríte k tým, čo ohŕňali nos nad susedom Žubajíkom v Hupsovom šlabikári, táto kniha rozhodne nie je pre vás. Všetci ostatní: čítajte ďalej, Největší přání je naozaj nezvyčajný a skvelý vydavateľský počin. Minulý rok sa zaslúžene dostal do výberu toho najlepšieho na českom trhu, Nejlepší knihy dětem. Spisovateľka, ilustrátorka i celý tím okolo tejto publikácie sa o to zaslúžili rovnakým dielom.

Detská edícia Políčko je pravým česko-slovenským projektom, pravidelne angažuje slovenské výtvarníčky (Matlovičová, Macurová, Olejníková). Aj v tomto prípade dvorná spisovateľka vydavateľstva 65. pole, Češka Ester Stará, spolupracovala s výnimočnou slovenskou ilustrátorkou, Danielou Olejníkovou. Jej výber neprekvapil – je známa z mnohých aktivistických projektov: Čierne diery, knižka pre Nota Bene a Útek.

Globalizácia má farbu cukríka

Na prvé prelistovanie v knižke okrem kyslej tváre jedného chlapca nič nenaznačuje, že sa tu nebude riešiť nič menšie ako globálne problémy ľudstva. Krásne a prudko farebné ilustrácie plus prítulný plyšový koník ako rozprávač, čo už môže byť nežnejšie? Daniela Olejníková už v Hávedníku (recenzia tu) ukázala, že aj výberom farieb v detskej knihe sa dá šokovať. V knižke Největší přání farby s témami naschvál neladia. Nenájdete tu žiadne pochmúrne odtiene (až na jednu ilustráciu), ale veselú sýtu žltú, červenú, zelenú a modrú. Ich výberom chcela ilustrátorka ukázať, že deti nežijú v izolovanom vesmíre, ale problémy prenikajú aj do ich (farebného) sveta. Autorky sa tiež očividne chceli v slovnej i obrazovej rovine vyhnúť vyvolávaniu silných emócií. Na odľahčenie si dokonca dovolili aj pár vtipov. Emócie paralyzujú racionálnu diskusiu a práve tá je cieľom tejto knižky.

Ako na summite v Davose

A diskutovať bude o čom, lebo tém sa sem vtesnalo naozaj požehnane: chudoba a nerovnosť spoločenských vrstiev, sociálna izolácia na základe inakosti, rozpadajúce sa rodiny, ekológia (nadvýroba, globalizovaný obchod a s ním spojená nutnosť prepravy tovarov na veľké vzdialenosti), migrácia, nedôstojné pracovné podmienky. To by bolo priveľké sústo aj na summit v Davose. Našťastie, Největší přání je napísané s naozajstným kumštom, koníkov príbeh sa číta veľmi plynule. Každé dieťa si z neho vezme iba toľko, koľko chce.

Len dospelácke oči na každej strane vytušia nejaký problém: imigrantka so šatkou – rasizmus a chudoba; upratovačka – vykorisťovanie; čínska krajčírka – zúfalé pracovné podmienky; absencia otca – rozvod. Toto všetko je však len jemne naznačené. A predsa dosť jasne na to, aby si to vnímavejšie dieťa všimlo.

Knižka, ktorá rastie s dieťaťom

Len nedávno som v rukách držala inú detskú knihu, ktorá vznikla z iniciatívy inštitúcií EÚ. Bola síce pekná, ale tak neznesiteľne poučná, že som ju okamžite odložila preč. Publikácia na (nanajvýš) jedno prečítanie, ktorá v dieťati nezanechá žiadnu stopu. Zbytočná. Největší přání k malým čitateľom pristupuje celkom inak. K mohutnejúcemu trendu nepodceňovať deti sa pridáva nielen výberom tém, ale aj dôverou v to, že dieťa dokáže naznačené posolstvo rozkódovať. Ak na to ešte nie je pripravené, zaujmú ho aspoň ilustrácie a príbeh. Toto je podľa mňa jedna z tých kníh, ktoré rastú spolu s ním.

Hoci existuje aj výborná sprievodná metodická príručka s množstvom nápadov, ako rozvíjať spomínané témy, ja som ju zatiaľ nepoužila. Počkala som, kým sa deti samy opýtajú na veci, ktoré ich zaujali. Štuplíček (3 roky) vnímal príbeh len v rovine koníkovej púte z ázijskej továrne až k šťastnému európskemu dievčatku. Naša staršia dcéra (6 rokov) sa hneď začala vypytovať na sociálnu izoláciu (plyšák má visačku prišitú na zlom mieste, preto ho ostatné koníky vylúčia spomedzi seba). Modráska si moje deti veľmi obľúbili, napodiv najmä to mladšie: „veľmi sa mi páči táto knižka“ z úst trojročného dieťaťa je tá najlepšia recenzia. Modrý koník (nehľadajte v tom narážku na známy portál. Alebo predsa??) si prejde všelijakými peripetiami: nepohodlie, hluk, ostrakizácia, ignorácia. O to väčšia je jeho radosť, keď s ním niekto zaobchádza pekne – čínska krajčírka a chudobné európske dievčatko v závere. Štuplíček túto sínusoidu intenzívne prežíval s ním. V šťastných chvíľach mu oči žiarili ako na Vianoce. Úprimne ma prekvapilo, že už takéto malé deti vnímajú, že šťastie má hodnotu len na pozadí niečoho negatívneho.

Zahrajte sa na čínske krajčírky

To, že som metodickú príručku nevyužila, neznamená, že nie je kvalitná, naopak. Sú v nej výborné aktivity pre väčšie skupiny detí, začínajú sa od 25. strany. Pobavila ma simulácia práce čínskych krajčírok – deti sa snažia vytvoriť koníka z knižky tak, že každý kreslí inú časť (nohy, hlavu, trup, hrivu, chvost). „Vedúci smeny“ prácu komplikuje stupňujúcou sa časovou tiesňou a inými stresujúcimi podnetmi. Deti potom zisťujú, že výsledný produkt nie je dokonalý (strhávajú sa im odmeny), a diskutujú o svojich pocitoch. V ďalšej aktivite si žiaci vypočítajú, koľko si mesačne zarobí čínska krajčírka podľa počtu vyrobených hračiek. Z priloženej tabuľky s cenami bežných potravín zisťujú, koľko si toho môže dovoliť a či jej to stačí na dôstojné živobytie. Výborný nápad využiť portál Numbeo, ktorý porovnáva cenovú hladinu, kriminalitu, zdravotníctvo, znečistenie a kvalitu života v každom štáte a väčšom meste.

Největší přání zaujme na mnohých frontoch. Jednu výhradu však predsa len mám. Iste, zamestnanie v čínskych továrňach asi nie je práve práca snov, ale aby sme nepodporovali mýtus o chudobnej Číne, odporúčam prácu s príručkou rozšíriť o tento skvelý článok z Denníka N.

Komu je kniha Největší přání určená

Chlapček, ku ktorému modrý koník putuje, práve oslavuje deväť rokov. Vek hlavného hrdinu je väčšinou presná indikácia, akému publiku je kniha určená. Největší přání však zaujme aj oveľa mladšie deti, najmä vďaka veľkým ilustráciám. Množstvo textu je zvládnuteľné aj pre trojročných. Hlbší rozmer dokáže vnímať kategória 5 – 10.

Bonus

Kniha dostala grant EÚ, preto musí byť voľne prístupná. Celú si ju môžete stiahnuť tu. Ale, samozrejme, držať ju v rukách v papierovej forme je úplne iný pocit.



Kniha Největší přání vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve 65. pole. Má 40 strán a rozmer 241×292 mm. Kúpiť si ju môžete v slovenskom alebo českom Martinuse.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľa. Jemu ďakujem aj za recenzný výtlačok.

HLBOKOMORSKÉ ROZPRÁVKY (Monika Kompaníková, Veronika Holecová/Klímová) – recenzia CD a knihy

Veľmi neprezieravo sme dcére pred rokmi kúpili CD s detskými ľudovkami a odvtedy bol koniec psychickej pohody v aute. Od tyranských tenkých hláskov nás našťastie zachránilo nové CD – Hlbokomorské rozprávky. Kúpili sme ich v čase, keď si čerstvo narodený štuplíček vyžadoval všetok môj čas a na staršiu sestru ho veľa nezostávalo. Na moje veľké prekvapenie ich vydržala počúvať aj dve hodiny a stále dookola. Prvú dovolenku sme prežili len vďaka starým rodičom a tomuto CD.

  • Hlbokomorské rozprávky

Rozprávky o vílach a jednorožcoch majú svoje čaro, ale poctivé dokurozprávky ich aj tak vždy prevalcujú. Včielka Maja, ktorú uznávajú aj entomológovia, je dobrý príklad. Obsiahle rešerše si robila aj Monika Kompaníková a vychádzala z nich pri tvorbe zápletiek. Množstvo faktov je dávkované tak akurát, nezahltí a neunaví ani najmenšie hlavičky. Navyše je vyvážené psychologickou kresbou postáv. Hlavnými hrdinami sú lenivá ryba Biba plus akčnejší had Rado, presne ako vo Včielke Maji. Trápia ich ľudské starosti: osamelosť, potreba niekam patriť a nájsť si kamarátov.

Hlbokomorské rozprávky

Gubka Dášenka

Väčšina detí si more predstavuje ako veľký bazén studenej slanej vody, s pieskom na dne, sem-tam nejaká ryba a mušlička a to je všetko. Nuda. Morskému imidžu nepomáhajú ani samy ryby. V detskej hierarchii domácich miláčikov sú beznádejne posledné. Len si predstavte Čapkovu Dášenku, keby namiesto psíka choval gubku. Ale Monika Kompaníková nás presvedčila, že nuda nie je ani v oceánskej priekope, kde aj bežné ryby majú problém. Stále je tu nejaký ruch:

„Priplávali všakovaké príšery, morskí čerti, morské vlky, šabľovce, vlasaté ryby, šupinaté ryby, lodienky, medúzy, rebrovky, sépie aj chobotnice, priplazili sa mnohoštetinavce, slimáky, hviezdice a ježovky, priliezli garnáty, krevetky, nohatky, hadovice, kraby, raky aj ráčiky. Ascídie roztvorili papuľky, sasanky kývali hlávkami, morské kvety rozkvitli, trávy šumeli, čiastočky drobného planktónu sa ako konfety krútili vo víroch, chaluhy sa vznášali nad hlavami hostí.“

Rozprávok je šesť (plus atlas hlbokomorských živočíchov na konci) a sú pomerne dlhé. Aj preto oceňujem, že v úvode každej kapitoly je krátky obsah tej predchádzajúcej. Príbeh sa začína nečakaným stretnutím Biby a Rada. Spojí ich spoločný problém: Biba má vybité skoro všetky zuby a Radovi nesvieti svetielko na konci chvosta. Takto nemôže loviť ani jeden z nich. Spolu však majú všetko, čo potrebujú. A tak sa z nich stanú nerozluční priatelia. Vydajú sa hľadať hadov domov a morské sklo, čo by mu svietilo namiesto lampášika. Cestou nájdu aj nové zuby pre Bibu, ale umelý chrup ani svetlo nemá dlhé trvanie, a tak sú odsúdení na večnú symbiózu.

Hlbokomorské rozprávky

Diskotéka s diskoguľou

Kniha je občas celkom vtipná, napríklad keď sú reálie nášho sveta prispôsobené morskému kontextu:

„Had Rado pláva ďalej mlčky, štyri plutvy za rybou Bibou.“

„Biba si kamienky morského skla nalepila na lampášik a urobila si z neho diskoguľu, akú ešte hlbokomorksý svet nevidel. Biba celá žiarila. Žiarila od šťastia, že sa vrátil jej kamarát, a žiarila aj jej diskoguľa (…). Slávnosti akéhokoľvek druhu mala rada. A diskotéka sa na hlbokomorskom dne nekoná každý deň…“

Hlbokomorské rozprávky

Monika Kompaníková, laureátka ceny Anasoft litera za Piatu loď, systematicky posúva zaužívané slovné spojenia do podmorských reálií („nikto si takúto udalosť nechcel nechať len tak odplávať“), takže sa aj malé dieťa musí aspoň na chvíľu pozastaviť nad antropocentrickým charakterom jazyka. Výborné! A tiež nad tým, že čo je pre nás samozrejmé, pre iných také nemusí byť:

„Chiméra vysvetľovala, že tam hore, nad hladinou, majú tiež takú diskoguľu. Volajú ju slnko. Nebliká, ale hreje.“

Hlbokomorské rozprávky zožali množstvo cien: Najkrajšia detská kniha jari 2013, Najlepšia detská kniha jari 2013, Cena za ilustrácie v súťaži o Najkrajšie knihy Slovenska. Získala prémiu Literárneho fondu a je preložená do taliančiny a maďarčiny. Najväčším ocenením pre mňa je, že moja dcéra bola na karnevale prezlečená za rybu Bibu aj s prácne vyrábanými zubami a naozajstným svietiacim lampášikom. A láska k Bibe nevyprchala ani po rokoch. Rozhlasový archív rozprávok skvele rozšíril náš repertoár príbehov na počúvanie, ale Hlbokomorské rozprávky sú u nás spolu s Psíkom a mačičkou nestarnúci evergreen.

Hlbokomorské rozprávky

Robo Roth sa vracia

Knižka sa číta výborne, ale keď ju počujete od profesionála, je to niečo celkom iné. Dodnes si z detstva pamätám Labudu a jeho Vajce na vandrovke alebo geniálneho Krónerovho vlka z Červenej čiapočky. Robo Roth začínal práve pri rozhlasových rozprávkach (Tri prasiatka, Zajko Pobehajko) a je skvelé, že sa k nim vrátil. Jeho hlas výborne dopĺňa charakter postáv (hlboký a pomalý v prípade ryby Biby, netrpezlivý v prípade hada Rada) a kopíruje rytmus príbehu. Dennodenné čítanie rozprávok zo mňa už skoro urobilo herečku priemerných kvalít, ale Robo Roth je Robo Roth. Na Hlbokomorských rozprávkach sa vydarilo asi všetko. Tvorcovia nahrávky sa skvele vyhrali aj so zvukmi. Všelijaké čudesné tóny vytvorili až mysterióznu atmosféru – výborná potrava pre detskú fantáziu.

Hlbokomorské rozprávky

Ryba Biba v Bibiane

Ak odo mňa čakáte radu, či je lepšie CD alebo kniha, nepomôžem Vám. Ja sama som sa nevedela rozhodnúť – kúpila som oboje 🙂 . Artforum si potrpí na ilustrácie aj pri dospeláckych knihách (Tracyho tiger), o to viac pri detských publikáciách. V tomto prípade ich zverili Veronike Holecovej. Gratulujem im k odvahe podstúpiť takýto risk, keďže Veronika bola v tom čase len študentkou VŠVU a nemala za sebou žiadny takýto projekt.

Ilustrácie (viac ukážok nájdete tu a tu) sa však podarili tak, že z nich Bibiana asi pred rokom urobila samostatnú výstavu. Aj to svedčí o tom, že táto kniha sa medzičasom stala kultovou. Ak si ilustrátor dovolí prepašovať vlastné vtipy (napríklad v kapitole o morskom skle je obrázok 10% piva Odroň 🙂 ), je to znak sebavedomej osobnosti, ktorá má čo ponúknuť.

Veronika Holecová, teraz Klímová, robila aj návrhy jazernej kolekcie pre slovenskú značku oblečenia Mile. Téme vody sa venuje aj v iných svojich projektoch – Bazén, Plavci a knihe Až raz budem kapitánom z roku 2015. Pre Artforum ilustrovala aj Rozprávku o lietajúcej Alžbetke.

 

Hlbokomorské rozprávky

Ďalší dôležitý človek, ktorý sa motal okolo tejto knihy, je knižná dizajnérka Martina Rozinajová. Jej meno svieti vo väčšine kvalitných slovenských kníh (naposledy robila nádhernú Vtáčiu legendu).

Komu sú Hlbokomorské rozprávky určené

Deťom od štyroch-piatich rokov.

 

Poznáte túto knižku? Čo sa vám na nej páčilo najviac?


Hlbokomorské rozprávky vyšli vo vydavateľstve Artforum v roku 2013. Majú 88 strán a rozmer 240×250 mm. Knihu si môžete kúpiť tu, pdf tu, CD tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

VTÁČIA LEGENDA (Daniel Hevier, Vladimír Král) – recenzia

Vydavateľstvo Trio nedávno na svojom FB napísalo, že táto kniha sa pravdepodobne rozpredá ešte pred Vianocami. A to vyšla len v novembri! Obrovským podielom sa o to zaslúžili nádherné ilustrácie Vladimíra Krála. Toto je jedna z knižiek, ktorú si deti v dospelosti budú pamätať kvôli obrázkom. Výtvarnou dokonalosťou zaujmú už na prvý pohľad, ale obsahujú aj prvok neistoty, ktorá núti prezerať si ich stále znova a znova. Čo znamená ten znepokojujúci pohľad v očiach vtákov? Čo majú za lubom?

  • Vtáčia legenda

O príbeh v tejto knižke až tak nejde, a tak sa ho otrocky nedrží ani ilustrátor. Obrázky majú trochu inú, temnejšiu atmosféru ako rozprávanie. Jeho jasne rozpoznateľný štýl si určite pamätáte z buvikovskej série Kozliatka, Janko Hraško/O Janíčkovi a Ako šlo vajce na vandrovku/Tri prasiatka. Vtáčia legenda je však určená inej vekovej kategórii a ilustrátor si mohol dovoliť viac. Občas vytvoril až surrealistické kompozície. Táto kniha je nádherná, neviem sa na ňu vynadívať. Tipujem, že cena za najkrajšiu knihu roka ju neminie.

Daniel Hevier je u mnohých zapísaný najmä ako autor milých hravých ľahkých básničiek, o akých som písala tu. Hevier v próze, to je celkom iná káva. Pre niektorých možno prihorká, pre iných tá pravá.

Vtáčia legenda

Opäť si neodpustím poznámku o hybridných žánroch – takým je aj Vtáčia legenda na pomedzí poviedky a náučnej literatúry. Poznámok o skutočných aj vymyslených vtáčích druhoch je tu skoro toľko ako v menšej encyklopédii. O čom inom sa majú rozprávať dedko Stehlík s vnukom Strakom? Celý rozhovor sa odohráva na krídlach – počas letu do Edinburghu. Ornitologickú debatu spustí pohľad na cvičené sokoly, ktoré na letisku rozháňajú kŕdle, ktoré by mohli upchať motory lietadiel.

Vtáčia legenda

Vtáčia legenda, príbeh v príbehu, je o tom, že aj ten na prvý pohľad slabší môže urobiť veľké veci. Lovci strhujúcich príbehov však budú sklamaní. Rozprávač – vlastne sú dvaja – vstupuje do deja tak často a okato, až ho odsúva na vedľajšiu koľaj. Je to vlastne rozhovor o tom, ako vzniká príbeh, s kratučkými zamysleniami nad všetkým, čo k tomu patrí. Ako správne voliť slová, ako narábať s hlavnými postavami, ako im vyberať mená, ako ohýbať dej. Aby tieto myšlienky nepôsobili ako poučky frontálne vyučovanej hodiny slohu, dal im Daniel Hevier formu dialógu medzi starým otcom a vnukom. Spoločne dopredu posúvajú dej. A starý otec vnuka opakovane chváli – za vhodne zvolené slovo, zaujímavý dejový zvrat, za množstvo vedomostí o vtákoch. Autor tak nenápadne pobáda deti, aby sa nebáli vymyslieť si svoj vlastný príbeh. Napríklad keď sa budú nabudúce nudiť v lietadle.

Vtáčia legenda

Vtáčia legenda je vlastne rozprávka, ku ktorej spisovateľ pridal aj svoje myšlienkové pochody: ktorým knižným slovám bude dieťa rozumieť a ktorým už nie? Koľko odborných odbočiek si môže rozprávač dovoliť? Aby lepšie odhadol detského čitateľa, predstavil si ho ako piataka Petra a vedie s ním dialóg. Zistil tak, že niektoré slová už predsa len zastarali aj to, že deti si o téme, ktorá ich zaujíma, vygúglia veľa informácií. Medzi riadkami cítiť autorovu obavu: budú si mať dedko s vnukom čo povedať? Hoci sú si vekom vzdialenejší ako Bratislava a Edinburgh, títo dvaja generačnú priepasť preklenuli.

Komu je Vtáčia legenda určená

V tomto prípade je rozhodujúcejšia ako vek pripravenosť dieťaťa akceptovať knihu, v ktorej je príbeh druhoradý, a prijať úvahy medzi riadkami. Vnuk-rozprávač má asi desať rokov – na túto cieľovú skupinu mieri aj kniha. Knižku dostane dcéra (šesť rokov) na Vianoce, takže jej reakcie ešte nepoznám, ale predpokladám, že ju zaujmú nielen ilustrácie, ale aj text.

Vtáčia legenda

Ako sa táto kniha čítala vám?


Kniha Vtáčia legenda vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Trio Publishing. Má 44 strán a rozmer 215×265 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

 

BRUM, ČIŽE MEDVEĎ (Kaisa Happonen, Anne Vasko) – recenzia

Enigmu som mala donedávna zafixovanú ako vydavateľstvo dahloviek a učebníc pre školákov. Ale v poslednej dobe sa zamerali aj na mladšie deti a prišli so samými skvostami. Tu som písala o Knižke o pocitoch, to je podľa mňa povinná výbava každej detskej knižnice. Vtipná je Musíš si priniesť klobúk a novinka Brum, čiže medveď je úplná paráda. Viem, že v Enigme chystajú aj ďalšie skvelé novinky, takže sa oplatí ich sledovať :). Picture books (veľké obrázky, krátky príbeh s minimom textu) pre deti od dvoch rokov už síce pomaly vychádzajú aj na Slovensku, ale stále je ich málo. Preto Brumovi veštím veľký úspech znásobený skvelou appkou s rozšírenou realitou.

  • Brum, čiže medveď

Ani neviem, čo skôr na tejto knižke vychváliť.  Vždy ma poteší, keď sú dôležité časti textu v detských knihách typograficky odlíšené. Zvýraznené slová deti automaticky priťahujú. Náš trojročný štuplík sa takto z knižiek naučil čítať zopár slov. Aj v Brumovi sa autorky pohrali s typografiou. Tá vás sama navedie na to, kde máte pri čítaní spomaliť, kde zrýchliť, čo zdôrazniť, čo slabikovať. Nie každý rodič je rodený herec, takže je to výborná pomôcka.

Brum, čiže medveď

Ilustrátorka Anne Vasko výborne pracuje so severskými motívmi a farbami: jeseň je krásne veselo-krikľavá, zimné odtiene sú stlmené – magické. Nálady okrem farieb vyjadruje aj mimika postáv a filmová perspektíva. Tú Anne Vasko využíva veľmi premyslene a vtipne. Pohľad zhora na rozjareného macka hádžuceho jesenné listy alebo obrovské makro (na šiestich stranách!!) unudeného ležiaceho Bruma, aby bolo jasné, ako veľmi sa nudí – ilustrácie perfektne korešpondujú s textom.

Brum, čiže medveď

Jeden, dva, tri. Trišesťpäťsto brusníc!

Macík Brum mi nechápavým výrazom pripomína skvelého Medveďa, ktorý nebol (recenzia tu). Spoločnú majú aj tému zimného spánku a vzbury voči okoliu. Brumovi sa totiž nechce spať. S týmto sa stotožní asi každé dieťa. Tie moje sa uspávaniu každý večer vzpierajú aspoň tak ako zločinci uväzneniu v béčkových filmoch. Brum je iný ako ostatné medvede. Vždy spí vtedy, keď sú ostatní hore a naopak (s týmto sa zase stotožňujem ja :) ). A tak keď sa už všetci naokolo uložili na zimný spánok, Brum ešte stále počíta brusnice a nie a nie zaspať. Nakoniec sa vytiahne z brlohu a ide si pozrieť tú zimu zblízka. A zistí, o čo ostatné medvede prichádzajú – zasnežená krajina je nádherná. Niekedy je dobré robiť si veci po svojom 🙂 .

Brum, čiže medveď

Knižka v rozšírenej realite

Kniha môže byť akokoľvek kvalitná, najväčším lákadlom bude aj tak appka BRUM alebo MUR od Step in Books. Stiahnete si ju zadarmo cez Google Play alebo cez QR kód. Nie je to zábava na dlhé hodiny – tvorcovia určite nemali taký rozpočet ako napríklad profesionálni tvorcovia hier – ale deťom zaručene spadne sánka. Appka využíva rozšírenú realitu: knižka vo vašich rukách vo vašej izbe ožije. Stačí zosnímať vtáčika z ľubovoľnej stránky a ten začne čvirikať, poletovať, obhadzovať Bruma brusnicami a keď mu to dovolíte, premení vaše okolie na krásnu zasneženú krajinu.

Komu je kniha Brum, čiže medveď určená

Enigma knihu predáva ako prvé samostatné čítanie – môže byť, ale podľa mňa sa bude páčiť najmä menším deťom, pokojne od dvoch rokov. Textu je tu naozaj máličko.

Vyskúšali ste už túto novinku? Napíšte do komentárov, ako sa kniha páčila vám.


Knižka Brum, čiže medveď vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Enigma. Má 40 strán a rozmer 195×260 mm. Kúpiť si ju môžete tu.

Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľom. Fotografie uverejňujem s ich súhlasom.

GRÉTA (Andrea Gregušová, Nastia Sleptsova) – recenzia

Autori kultovej knihy Freaconomics sú v enviro otázkach optimisti – v doterajšej histórii sa ľudstvo vždy dokázalo vysporiadať s obrovskými problémami, s ktorými zápasilo. Riešenia často prišli z nečakaných smerov. Súhlasím s nimi, že množstvo dobrých nápadov, ako si poradiť s klímou, existuje už teraz. Každý mesiac sa dočítame o nových plastoch, ktoré sa nevyrábajú z ropy. Moria by mohol zachrániť takýto druh, lebo sa rozloží pri kontakte so slanou vodou. Na ekologickejších plastoch pracujú aj Slováci. Koniec koncov, nie je to žiadna novinka, dávno pred nástupom petrochemického priemyslu sa plasty tradične vyrábali z konského mlieka či rastlinných škrobov. Chýba skôr politická vôľa presadiť tieto nové riešenia.

Všetci chcú Grétu

Frustráciu z politickej nečinnosti (tento týždeň neprešiel zákon o vratných PET fľašiach) si kompenzujem takýmito knihami. A zjavne nie som sama. Gréta začínala ako projekt na StartLabe. Vyzbieralo sa 177% cieľovej sumy. Nečudujem sa, že zbierka bola taká úspešná, dokonca aj na druhýkrát (na dotlač). Okrem toho, že vydavateľstvo Egreš je vždy zárukou krásnej a kvalitnej knihy, bolo už takúto knihu treba ako soľ. O tom svedčí aj to, že z kníhkupectiev prvý náklad zmizol ako gáfor a spolu s druhým vychádza aj preklad do angličtiny a maďarčiny.

Andrea Gregušová je už ostrieľaná autorka detských kníh (Červík Ervín, Operácia Orech a iné dedkoviny, Ako maliari vidia svet) a po skvelom Svetozárovi (recenzia tu) je toto už druhá kniha, ktorú napísala pre Egreš. Kým Svetozár je v prvom rade zábavná a až v druhom – treťom rade poučná kniha, v Gréte je to naopak, hoci aj sem spisovateľka vpašovala pár vtipov. Napríklad keď zverolekárka vyletela z papule veľryby Gréty, lebo sa jej kýchlo práve vtedy, keď jej vyšetrovala boľavé hrdlo. Detváky sa išli popukať, keď sme čítali repliky šušlavého žraloka Žerména, ktorý si pomýlil kotvu s tuniakom a vylomil si na nej zuby.

Igelitky v bruchu a vyrážky na chápadlách

Andrea Gregušová však nechcela čitateľov príliš rozosmiať, aby nestratili zo zreteľa dôležité posolstvo knihy. Moria sú znečistené ľudskými odpadkami a zvieratám to spôsobuje veľké problémy. Žralok si vylomil zuby a nemôže jesť, malé korytnačky zhltli igelitky a bolia ich bruchá, úhora v noci rušia lode a nemôže spať, chobotnica dostala vyrážky a kraby teplotu. Obraz skazy dokresľujú sugestívne obrázky odpadkami zaprataného morského dna. Keďže morské tvory v knihe sú viac rozprávkovými bytosťami ako zvieratami – hovoria ľudskou rečou, žralok namiesto strachu vzbudzuje súcit – deťom by sa mohlo zdať, že problém s odpadkami existuje len v rozprávke. Aby bolo jasné, že zamorenie oceánov a morí odpadom je, naopak, až príliš reálne a vyžaduje si rýchle riešenia, je na konci knihy mikroatlas veľrýb a kratučká kapitolka o tom, ako im každý z nás môže pomôcť (recyklovať, nekupovať jednorazové fľaše a tašky).

Na našu predškoláčku to zafungovalo stopercentne. Trápenie vodných živočíchov prežívala veľmi empaticky, bolo jej to vidieť v tvári. Na konci ma uistila, že na dovolenke pri mori ani na Slovensku nebude na zem odhadzovať žiadne smeti. Dokonca v návale súcitu spoločne so štuplíkom prisľúbili, že už nikdy nič neodhodia na zem ani u nás v byte! Tento záväzok bol, samozrejme, nad ich sily. Ale povedomie o tom, že prírodu treba chrániť, ostalo aj pol roka po tom, čo sme knihu kúpili a intenzívne čítali. Moje deti doteraz vonku vyrušuje každý odhodený predmet na zemi. Prečo to odhodili? – pýta sa ma štuplíček skoro každý deň otázku, na ktorú naozaj neviem odpovedať.

Gréta nechce pôsobiť ako prísna učebnica. Je tu aj niekoľko poetických pasáží. Napríklad táto:

„More sa naplní hudbou až po okraj. Kolíše sa do rytmu a šumí. I samotné slnko obdivuje Grétine piesne. Vždy v sobotu si oprie žeravé ucho o vodnú hladinu a načúva. Nakláňa sa čoraz viac, až napokon ponorí do mora celú hlavu, aby mu nič neušlo.“

Prstíky, výčnelky a iné radosti

A jedna malá drobnosť pre veľkú radosť. Neuveriteľné, ako sa moje deti dokázali tešiť z hladkých výčnelkov, ktorými je zvýraznený chvost, plutva a ústa veľryby na obálke. Malé (ale aj veľké 🙂 ) prstíky by dokázali po knižke kĺzať celú večnosť.

Ilustrácie Ukrajinky Nastie Sleptsovej zaujmú pokojnou nostalgickou atmosférou a tlmenou farebnosťou – prevládajú jemné patinové farby. Jej štýl výborne zapadol do portfólia vydavateľstva Egreš a perfektne sa hodí aj k téme: morský motív si priam pýta veľkorysé, nepreplnené ilustrácie, z ktorých cítiť rozľahlosť oceánu. Určite aj preto bola Gréta zaradená do prestížneho katalógu 200 najlepších detských/YA kníh White Raven 2018 a tiež do finále Národnej ceny za komunikačný dizajn.

Komu je Gréta určená

Deťom od troch do šesť-sedem rokov.

Máte túto knihu doma? Páčila sa vám? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.


Kniha Gréta vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Egreš. Má 48 strán a rozmer 280×210 mm. Kúpiť si ju môžete tu. Ale kupujte rýchlo, lebo aj druhá várka sa predáva veľmi dobre. Dostala sa medzi 100 najpredávanejších kníh v Martinuse!

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

DITA (Jana Bodnárová a Daniela Olejníková) – recenzia

Často začínam recenziu tým, čím daná kniha nie je. Tak teda Dita nie je žiadne dobrodružné ani zábavné čítanie, Ditin život nie je prešpikovaný úžasnými fantastickými a neuveriteľnými udalosťami, ktoré sa dejú na počkanie. Najexotickejšia vec, čo sa jej prihodí, je stretnutie s hovoriacou líškou. Ale aj tu cítime, že to možno celé bolo inak. Ako s Ditinou dvojníčkou, ktorá sa jej len prisnila. Sú to malé milé komorné príbehy, žiadna Pipi dlhá pančucha, Harry Potter alebo Alica v krajine zázrakov. Jana Bodnárová nepoužíva šokujúce zvraty a aj rytmus rozprávania je podradený o tri rýchlostné stupne nižšie. Na detský level. Práve preto Ditine príbehy deti neohúria, ale o to sú im bližšie. Dita je dievča ako každé iné a malí čitatelia sa s ňou veľmi ľahko identifikujú. To je vlastne aj posolstvo knihy: kto chce vidieť zaujímavosti, nepotrebuje ohurujúce prostredie, zaujímavé podnety nájde aj v malom nudnom mestečku, tak ako sa píše v úvode prvej kapitoly. Nuda je stav mysle, nie vonkajšieho prostredia. 100% súhlas.

Malé mesto nie je nudné mesto

Je to jedna z mála knižiek, pri ktorej deti nebudú závistlivo snívať, aký úžasný by ich život mohol byť (keby mali nadprirodzené schopnosti, keby žili v zámku, keby mali iných rodičov, kamarátov, súrodencov… ), ale porozmýšľajú o drobnostiach, vďaka ktorým je aj ich vlastný život hodnotný a zaujímavý. Iba vďaka tejto knihe nám skrsol s dcérou nápad spísať do našej súkromnej knihy naše vlastné minidobrodružstvá. Hoci dobrodružné a vtipné detské knihy milujem, k takémuto niečomu by nás nikdy nedoviedli.

Ditine zážitky sú nenápadné, a predsa zaujímavé: zachránila cudzokrajného motýľa, ktorý uletel z botanickej záhrady; kývnutím prsta sa zmierila s chlapcom, s ktorým sa predtým prekárali; svätojánske mušky jej lietali okolo krku ako svetielkujúci náhrdelník; osvojila si strateného papagája; stará sa o hluchého psa.

V slovenských detských knihách niekedy býva pedagogický podtón úplne neznesiteľný. Aj tu ho cítiť veľmi silno, ale neruší, neohýba násilne dej ani nerobí postavy umelými. Naopak, Dita nás vlastným príkladom učí  vidieť zaujímavosti aj v drobnostiach, nenechať sa ovplyvniť mienkou ostatných, pristupovať k cudzím ľuďom i veciam s citom, odpúšťať, ale aj nenechať sa urážať a vedieť preukázať odvahu.

Olejníková nenechá text na pokoji

Najkrajšie na tejto tenkej knižke sú ilustrácie. Je veľká hanba, že meno Daniely Olejníkovej sa nedostalo na obálku. To si zaslúži každý ilustrátor, o to viac taký talent ako Olejníková. Práve obálka s upretým Ditiným pohľadom okamžite zaujme. Nezvyčajnou kaligrafiou a ešte nezvyčajnejšie rozvrhnutým textom na obálke – Dita sa na nás pozerá cez názov knihy, ktorým sú štyri písmená jej mena. To všetko naznačuje, že ilustrátorka nenechá text len tak na pokoji, podobne ako v svojej autorskej knihe Liek pre Vĺčika (recenzia tu). Jej ilustrácie, občas v jemných tónoch, občas v odvážnych tmavých farbách, sa rozliezli aj do textu, takže kniha hýri farbami. Typické Olejníkovej obrázky s veľkými jednofarebnými plochami bez tieňovania a čiernych kontúrovacích liniek pod textom nerušia, skôr dopĺňajú atmosféru. Myslím, že majú veľký podiel na tom, že knižka získala ocenenie Bibiany Najlepšia detská kniha jari 2014.

Ilustrátorka sa so svojimi knižkami zvykne pochváliť na svojej webovej stránke, takže tu nájdete viac ukážok.

Komu je kniha Dita určená

Kniha sa skladá z jedenástich troj- až štvorstranových minikapitoliek. Odporúčam deťom od 4-5 rokov a určite aj mladším školákom. Naša predškoláčka si knihu celkom užívala, a kým sme ju darovali kamarátke na narodeniny, stihli sme ju za štyri dni prečítať dvakrát.


Kniha Dita vyšla v roku 2014 vo vydavateľstve Perfekt. Má 52 strán a rozmer 196×196 mm. Môžete si ju kúpiť tu alebo sa tu môžete pozrieť, či ju nemajú vo vašej knižnici.

 

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.