KDE TOĽKO TRČÍŠ (Kristína Kačaljaková) – recenzia

Na našom trhu sa objavilo viacero titulov, ktoré majú ambíciu pomôcť deťom vyrovnať sa s negatívnymi emóciami. Väčšinou pôsobia dosť naivne, akoby stačilo deťom ukázať spoločenské normy, a ony sa podľa nich začnú automaticky správať. Lenže keď človeka ovládnu emócie, takéto rady sú nanič. S hnevom treba pracovať inak.

  • ako na detský hnev

Detektívne zadania, lupa, Galapágy – výchovné knihy nemusia byť nudné

Kristína Kačaljaková je psychologička (a dvojnásobná matka), takže ponúka techniky, ktoré naozaj fungujú, a vie, ako tieto overené postupy sprostredkovať deťom. Svojej príručke verila natoľko, že sa ju rozhodla vydať svojpomocne cez kampaň na StartLabe.

Na výsledku však vôbec nevidno, že vznikal na kolene. Práve naopak, autorka dokázala veľmi vtipne prepojiť odborné rady s dobrodružným príbehom. Ten má podobu interaktívneho komiksu, do ktorého autorsky vstupuje aj čitateľ. Okrem rôznych cvičení, v ktorých dieťa pracuje s vlastným hnevom, vypracúva aj zábavné „detektívne“ zadania a úlohy typu search&find, bludisko a podobné.

Niektoré sú naozaj originálne. Pri hľadaní pokazeného kolieska budete napríklad potrebovať lupu (alebo pohár naplnený vodou). Najviac sa mi páčilo zadanie zistiť, akým iným názvom sa označujú Korytnačie ostrovy. Bez akýchkoľvek ďalších inštrukcií! Takáto komplexná úloha bez uvedeného postupu bola pre našu druháčku niečím novým. Na otázku však veľmi rýchlo našla odpoveď, Galapágy! Tie mala potom nájsť na mape. Malý čitateľ má asi tri možnosti, ako sa dopracovať k výsledku: nájsť si informáciu na internete, v atlase alebo sa spýtať niekoho staršieho. Akákoľvek z týchto ciest je správna, podstatný je výsledok. A poznanie, že si dokáže poradiť aj s nezvyčajným problémom.

Psychologička kreslí rozzúreného papagája

Dcéra nechcela komiks ani dočítať, aby si ho neminula celý naraz. 🙂 Napriek tomu, že Kristína Kačaljaková je odborníčka v celkom inej oblasti, ako je tvorba detských kníh, jej príbeh aj ilustrácie dokážu zaujať. Špeciálne si dala záležať na vyobrazení toho, ako cholerický papagáj Chrono prežíva svoj hnev. Jeho gestá, pózy, povzdychy, nadávky a rečový prejav (v odporúčaní pre rodičov sa píše, aby ste pri čítaní jeho replík ráčkovali :)) sú také živé, že deti si ho okamžite obľúbili. Schválne, na koľko spôsobov by ste dokázali nakresliť rozzúreného papagája? 🙂

Núdzový špeciálny agent 22 076

Už po prvých stránkach sme boli s dcérou z knihy nadšené. V úvode nahnevaný papagáj Chrono čitateľovi oznámi, že čaká na špeciálneho agenta, ktorý by mu pomohol vyriešiť problém zastaveného času. Keďže však Chrono nemá čas ani nervy ďalej čakať na agenta z ústredia, ako núdzové riešenie požiada čitateľa, aby mu pomohol tento problém vyriešiť on. Najprv však treba vybaviť formality. Čitateľ musí podpísať (doslova!) zmluvu o tom, že sa zaväzuje pomáhať Chronovi. Je to seriózny kontrakt, so všetkými právnymi náležitosťami: formuláciou „Dolupodpísaný/á……“, riadne vyplneným celým menom, adresou, dátumom, podpisom… 🙂

Neverila by som, ako môže takáto hra na otravné dospelácke činnosti dieťa zaujať. Naša druháčka špeciálne ocenila príležitosť použiť vlastný podpis. 🙂 Na ďalšej stránke sa vypĺňa preukaz špeciálneho agenta, opäť so všetkým, čo k preukazu patrí: celým menom, adresou, fotografiou, odtlačkom prsta, krycím menom. Naša agentka má podľa vzoru Jamesa Bonda prezývku 22 076. 🙂

Správny agent pozná svoju hodnotu

Už v tejto nenápadnej hre sa však začína práca s psychikou. Čitateľ má do svojho preukazu špeciálneho agenta uviesť svoje výnimočné vlastnosti (deti odchované na supermanoch treba, samozrejme, trochu usmerniť, že rátajú sa skutočné ľudské vlastnosti). Ako často má dieťa príležitosť premýšľať nad vlastnými superschopnosťami? Takýchto cvičení by sme potrebovali za dva zošity!!

A hneď na ďalšej stránke si dieťa vypočuje chvály na seba ešte aj od druhých. Chrono totiž od svojho nového pomocníka vyžaduje odporúčania. Tie majú do knihy vpísať členovia rodiny, kamaráti, učitelia, susedia… ktokoľvek. U nás sa v rámci lockdownových možností zapojila celá rodina, od päť- po sedemdesiatročných. Všetci to zobrali veľmi vážne, dcéra tak dostala certifikát s výpočtom všetkého, čo jej ide veľmi dobre. Uvažujem, že jej ho zarámujem. 🙂

Hoci skoro všetci rodičia svoje deti pravidelne chvália, často je to za tie isté veci a často je to tými istými slovami. Stokrát opakovanú pochvalu si deti necenia. Stačí však takáto malá zmena perspektívy a ocenenie zo strany rodiča hneď získa na váhe.

Ako pracovať s detským hnevom

Na ďalších stránkach sa už dieťa učí pracovať so svojím hnevom. Tentokrát mu pokyny dáva chrobáčik hodinárik, ktorý ukazuje, ako si s hnevom poradil on sám. Prvým krokom je pozorovanie vlastného hnevu, jeho priebehu a reakcií naň (dupanie nohou, zatínanie pästí). Dieťa sa má naučiť rozpoznať, keď ho hnev začína ovládať. Potláčanie emócií je len odsúvaním problému, hnev je lepšie vyventilovať neškodným spôsobom. Okrem spomínaného dupania nohou a zatínania pästí hodinárik odporúča zapojiť aj hlasivky a nájsť si nejakú „ventilovaciu“ pesničku. Tá jeho je postavená na opakovaní hlásky r. Aj z toho vidieť, aká je knižka Kristíny Kačaljakovej do detailov prepracovaná. Ak je nejaká hláska stelesnením (doslova!) hnevu, potom je to určite r, herrrgot! 🙂 Neexistuje asi expresívnejšia hláska, ako je táto.

Môže dieťa s pomocou tejto knihy naozaj ovládnuť svoj hnev?

Nedá sa, samozrejme, odprisahať, že táto komiksová kúra premení každého malého zúrivca na zenbudhistu. Po prvé, je to len návod, ako pracovať s negatívnymi emóciami. Naznačené témy treba rozvinúť ďaleko nad rámec pokynov v knižke. Pri práci s dychom, meditačných a vizualizačných cvičeniach nám napríklad veľmi pomohlo, že sme už všetky tieto techniky poznali z knihy Dýchaj ako macko, o ktorej som písala tu.

Po druhé, ak deti odmietnu na cvičeniach spolupracovať, kniha bude nanič. Preto veľmi odporúčam pustiť sa do nej len vtedy, keď máte všetci dosť času, nie ste unavení ani podráždení.

Lenže potom sa objaví ďalší problém. Ako má čitateľ pozorovať svoj hnev, keď je pokojný? Keď sa moje deti hnevajú, je akákoľvek racionálna komunikácia s nimi nemožná. Tak sme si len v čase mieru skúšali spomínať, ako prežívame hnev, keď nás ovláda. To, samozrejme, nemalo taký efekt ako naživo. Ideálne by bolo, keby sme počas hádky mali poruke nejakého nestranného mediátora, ktorý by nám pomáhal aplikovať rady z knižky. Na to slúži malý poster s hlavnými technikami zvládania hnevu, ktorý je súčasťou knihy.

Čo si dieťa z knihy vezme?

Čitateľ sa okrem pozorovania vlastného hnevu učí, že každý z nás na zložité situácie reaguje inak, ale občas sa hnevajú aj tie najvyrovnanejšie povahy. Že nie je vždy múdre ani možné potláčať svoju zlosť. Je to emócia ako každá iná. Môže to byť dokonca užitočný impulz na riešenie problému.

Jedna vec mi v tomto komikse predsa len chýba – neukazuje deťom dôvod, prečo by sa mali snažiť svoj hnev usmerniť. Olívia Hurbanová to v tomto článku z Denníka N vyjadrila takto: „agresia do veľkej miery náš stres znižuje, neprispieva však, bohužiaľ, k dobrému rozpoloženiu ostatných. Mimochodom, takto to funguje aj medzi opicami – vždy si to odnesie slabší. Je preto dôležité naučiť sa ventilovať vlastnú frustráciu efektívnejšie a tak, aby sme neškodili iným.“ Aj preto je dobré, ak si dieťa vypĺňa komiks spolu s rodičom.

Čo si z knihy vzali moje deti? Ťažko povedať, momentálne majú selankové obdobie a veľmi sa nehádajú. Táto idylka však nebude dlho trvať. Uvidíme, ako budú poučky zaberať, keď sa opäť začne škola a stres.

Ak deťom naordinujete terapiu knihou Kde toľko trčíš?, neskrývajte pred nimi pravý účel komiksu. Po prvé, zistia to aj sami; po druhé, mohli by sa cítiť podvedení a sklamaní, že dobrodružný dej zdržiavajú nejaké cvičenia (hoci niektoré úlohy sú naozaj zábavné). Ak im otvorene poviete, o čo tu ide, je väčšia šanca, že budú ochotnejšie spolupracovať.

Zo všetkých spomínaných dôvodov som Kde toľko trčíš? zaradila medzi najlepšie knihy roka 2020. V kategórii najužitočnejšie tituly by bola asi knihou desaťročia. 🙂 Z tohto komiksu som úprimne nadšená – a moje deti takisto. Keďže ide o taký originálny a potrebný titul, bola by som ochotná nad prípadnými nedostatkami prižmúriť oko. Našla som len jeden. To, že komiks vznikal na kolene a autorka si ho napísala, ilustrovala aj vydala sama, sa prejavilo v jazykovej rovine. Text si dosť pýta korektúru gramatiky.

Komu je kniha Kde toľko trčíš? určená

Ak má z tejto knihy vzísť niečo užitočné, musia na tom spoločne popracovať dospelý aj dieťa. Ak je už násťročný potomok v štádiu, že na otázky rodičov odpovedá jednoslovne, je na Chronovu terapiu neskoro. Príbeh, ilustrácie, jazyk aj zložitosť úloh sú prispôsobené kategórii šesť až desať rokov.


Kniha Kde toľko trčíš vyšla v roku 2020 vo vlastnom náklade autorky. Má 49 strán a rozmer A4. Kúpiť si ju môžete napr. v Artfore.

Komiks mi na recenziu venovala autorka. Ukážky z knihy uverejňujem s jej súhlasom.

JAK TO CHODÍ V LIDSKÉ HLAVĚ (Petra Štarková) – recenzia

Najprv som si myslela, že táto kniha je trošku nudná. Podobné príručky pre dospelých (pre širokú verejnosť) sú väčšinou plné rôznych príkladov psychopatológií, ľudí, ktorým prevŕtala hlavu tyč, majú zázračnú pamäť, z hlavy chrlia deväťmiestne prvočísla alebo savantov typu Rain Man. Petra Štarková nie je Oliver Sacks, podobné extrémy ju nezaujímajú. Až po chvíli som pochopila, že presne v tom je sila knihy Jak to chodí v lidské hlavě. Namiesto toho, aby sa dieťa sústredilo na kuriozity, sa zameriava na seba a vlastné prežívanie. Ak sa s touto knihou pracuje tak, ako sa má, v sprievode dospelého, a ak sa čitatelia chytia „udičiek“, ktoré im autorka hádže, tak to pre dieťa môže byť istá terapia/prevencia. A kto by ju nepotreboval! Každá príručka rodičovstva odporúča rodičom rozprávať sa s deťmi o pocitoch všetkých členov rodiny. Petra Štarková ukazuje, ako by takáto debata mohla vyzerať.

Ako knihu čítať

Je tu aj príbehová línia, deti sú teda teoreticky motivované prečítať si knižku aj samy. Ale ak má kniha na niečo poslúžiť (a Jak to chodí v lidské hlavě má takýto potenciál!), určite by ju mal rodič alebo iný dospelý čítať spolu s dieťaťom. Bez sprievodu dospelého sa asi každé dieťa sústredí len na príbeh a preletí dôležité pasáže, kde ho autorka vyzýva, aby sa zamyslelo nad vlastným prežívaním/povahou/zvykmi a tiež nad svojím okolím.

„Psychologie je věda? O tom jsem ještě neslyšel,“ podivil se Filip. „Já mám doma totiž knížky o vědách – encyklopedie. Už mám tři přírodovědné, jednu o dinosaurech, dvě o vesmíru a jednu, ve které jsou chemické pokusy. A ještě tu s lidským tělem, rozkládací.“

„O psychologii moc knížek pro děti není,“ připustil lékař. „A to je, řekl bych, trošku škoda. Protože vyznat se v tom, co se děje v naší hlavě, je důležité.“

Naozaj, prečo vychádza tak málo detských kníh o psychológii? Veď je to niečo, čo sa týka každého človeka. Maximálne jej býva venovaných pár strán v knihách o ľudskom tele. Možno je to preto, že na rozdiel od iných vied sa skoro so všetkými základnými pojmami, s ktorými pracuje psychológia, dieťa už v bežnej reči stretlo. Od presných akademických definícií to má ďaleko, ale predsa len každý školák má už aspoň skreslenú predstavu o tom, čo je to vedomie, bezvedomie, spánok, vnímanie, sústredenia, pamäť, učenie, myslenie, fantázia, potreby, motivácia, povaha, temperament, inteligencia, emócie.

Presne na spomínané pojmy sa sústredila aj Petra Štarková. Každý z nich definuje, zatriedi, rozoberá jeho význam v živote človeka, prípadne poruchy, ktoré sa s ním spájajú – ale naozaj len tie najznámejšie ako nespavosť, porucha pozornosti, dyslexia, dysgrafia, dysortografia atď. Nevybrala sa cestou, ktorú si zvolí väčšina autorov detských encyklopédií – zavaliť deti kuriozitami. Žiadne vety typu Viete, že bez spánku človek vydrží najviac x dní tu nenájdete. Najprv som si myslela, že je to trochu aj škoda, lebo psychológia začína byť zaujímavá práve tam, kde sa niečo vymyká norme. Na druhej strane, deti si ľahko niečo vsugerujú a podsúvať im informácie o raritných psychologických poruchách by asi preto nebolo správne.

Oranžové, modré a zelené rámiky

Aby kniha nepripomínala učebnicu, Petra Štarková prepojila jednotlivé kapitoly príbehom Filipa a Ondreja a Lucie. Ten je vizuálne oddelený oranžovou farbou. V modrých rámčekoch komentuje hlavný príbeh Filipov mozog zo svojho pohľadu. V zelených rámikoch je zase rozširujúci a mierne zložitejší výklad k preberanej téme pre staršie alebo sčítanejšie deti. Je to veľmi prehľadné a navyše to deti učí preskakovať pasáže, ktoré ich nezaujímajú. To tiež nie je zručnosť na zahodenie. 🙂

Tieto tri hlavné piliere ešte Petra Štarková v každej kapitole doplnila kolónkami K přemýšlení, Můžeš vyzkoušet a Kulturní okénko.

V knihe mi trochu chýba viac konkrétnych príkladov – autorka sa to snažila kompenzovať príkladmi zo známych rozprávok a filmov (to je to Kulturní okénko). Ako príklad človeka so zníženým IQ uvádza Otíka z Vesničko má středisková. V kapitole o zmysloch sa napríklad detí pýta, ako zistia, čo chcú povedať nemé filmové postavy ako Pan Tau alebo Mr. Bean.

Najzaujímavejšie bývajú rubriky Můžeš vyzkoušet. V kapitole o pozornosti sa napríklad nachádza známy Stroopov test (treba čo najrýchlejšie vymenovať farby v nasledujúcich riadkoch a nevšímať si pritom, čo je tam napísané):

zelená fialová modrá zelená

červená modrá zelená červená

fialová zelená modrá fialová modrá

To, že pamäť je selektívna, si deti môžu vyskúšať na nasledujúcom experimente:

„A teď si vzpomeň na den, kdy jsi šel poprvé do školy, a zapiš, co si z něj pamatuješ. Potom popros toho, kde tě tenkrát doprovázel, aby ti vyprávěl, co si z toho dne pamatuje on. Všimni si, že se vzpomínky různých lidí na tu samou věc liší. Zasahují do nich totiž i city, vlastnosti a celá osobnost majitele vzpomínek.“

Ďalšie knihy Petry Štarkovej

Petra Štarková je psychologička a popri povolaní napísala už viacero kníh pre deti. V Albatrose jej vyšla séria Má to háček o rôznych psychologických poruchách vykreslených cez beletristický príbeh:

Lukáš a profesor Neptun (2017) je o malom autistovi, ktorý sa zaujíma o hviezdy.

Můj brácha Tornádo (2018) sa venuje téme ADHD.

Pravidla skutečných ninjů (2019) – táto je už dlhšie na mojom wishliste. Je o agresivite a o tom, ako ju zvládať.

Momentálne Petra Štarková pripravuje v Portáli ďalšiu náučnú knihu – Jak se dostat z maléru – o tom, ako funguje štát, polícia, súdy, a o základných ekonomických vzťahoch. Knižka vychádza už v novembri.

Príbeh Filipa, Ondreja a Lucie

Autorkine literárne zručnosti (okrem spomínaných psychologických námetov ju láka aj fantasy a sci-fi) sa prejavili aj v tejto knihe. V príbehu troch detí, ktoré sa stretnú v nemocnici, dokázala poprepájať všetky spomínané témy bez toho, aby bola dejová línia kostrbatá. Všetko sa začína nárazom do stromu. Filipa, ktorý na chvíľu stratí vedomie, odvezie sanitka do nemocnice na pozorovanie. Tam sa stretne s Ondrom (zlomená ruka) a Luciou (porucha príjmu potravy). Bude to asi nejaká vidiecka nemocnica, lebo deti ošetruje trpezlivý lekár, ktorý má na ne veľa času a ochotne im všetko vysvetľuje. 🙂

Všetkých troch vyšetrí aj detská psychologička. Tá zistí, že Ondro má poruchu sústredenia, ktorá je pravou príčinou jeho zlých známok. Uľaví sa mu, že nie je hlúpy, ako si o sebe myslel. Psychologička ešte Ondra poteší, že zlepšenie pozornosti sa dá docieliť tréningom. Obaja chlapci sú v nemocnici na pozorovanie a tento výraz si trochu zle vysvetlia, takže na svojom oddelení spolu s Luciou rozbehnú pátraciu akciu. Samozrejme, nevypátrajú nič podozrivé, ale dozvedia sa veľa o ľudskej psychike. Aj to, prečo na rengenovej snímke Filipovej hlavy nevidieť žiadny mozog. 🙂

Trik z Harryho Pottera funguje

Nedá sa povedať, že by bola kniha plná praktických rád a návodov, ako v jednotlivých zložitých situáciách postupovať (na to nie je priestor), ale zopár sa ich tu nájde:

„Viděl jsi filmy o Harrym Potterovi? V jednom z nich je scéna, v níž se Harry a jeho spolužáci učí zneškodňovat nebezpečného bubáka, který si bere sílu z jejich strachu. Dělají to tak, že si představí to, čeho se nejvíc bojí, a potom z té děsivé představy udělají jinou podobnou představu – legrační nebo neškodnou. Zkus to také, tohle kouzlo opravdu funguje!“

Farebná pestrosť grafického spracovania kompenzuje nedostatok ilustrácií – škoda, že ilustrátor Libor Drobný nedostal väčší priestor, jeho poskakujúce mozočky však pobavia takmer na každej stránke. 🙂

Komu je kniha Jak to chodí v lidské hlavě určená

V našom prípade (staršia dcéra má 8 rokov) s touto knihou ešte asi rok počkám. Vekovú kategóriu teda odhadujem asi na 9 rokov až po koniec druhého stupňa ZŠ.


Kniha Jak to chodí v lidské hlavě vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Portál. Má 96 strán a rozmer 170 × 240 mm. Vytlačili tlačiarne FINIDR s. r. o. Kúpiť si ju môžete napr. tu.

Knihu mi na recenziu venovalo vydavateľstvo.

<script type="text/javascript" src="//partner.mrtns.eu/banners/banner.js?type=banner&brand_id=1&uItem=224866&size=full&show_price=1&color=white&z=358027"></script>