MILÁČIK, NEUMYJEŠ RIAD? FAIR PLAY PRI ROZDEĽOVANÍ DOMÁCICH PRÁC A NASTOLENÍ RODINNEJ ROVNOVÁHY (Eve Rodsky) – recenzia

Zaneprázdnená matka sa vo filmoch zásadne zobrazuje s desiatimi taškami v jednej ruke, psom v druhej a bábätkom v nosiči. A nesmie chýbať kytica kvetov a darček na detskú oslavu. Hoci sa dieťa v nosiči občas presunie na otcov chrbát, darčeky na detské/rodinné oslavy zháňajú vo filmoch i v živote vždy iba ženy. Toto filmárske klišé je mimoriadne výstižné, skoro až symbolické. Pretože kúpené a zabalené darčeky – to je len vrchol ľadovca. Najväčšia a zďaleka najzaťažujúcejšia časť tejto úlohy, plánovanie darčekov, je neviditeľnou, a preto nevďačnou prácou – prácou pre ženy.

To, že zodpovednosť za rodinný život a jeho plánovanie majú na starosti hlavne partnerky, nie je len dojem autorky Eve Rodsky. Výsledky viacerých štúdií na túto tému zhŕňa napríklad tento článok v časopise Univerzity v Berkeley:

For example, women in dual-income families are more likely to be in charge of creating and maintaining a family schedule and tend to manage the social lives of their families more than men. One study found that women tend to plan their family’s time together—like outings and vacations—and to work more during that leisure time (caring for the children, cooking, etc.) than their male partners.

Women are also more apt to take on the burden of reminding men to complete household chores than vice versa—perhaps because of cultural expectations that suggest women are in charge of the house. When men do issue reminders, it’s more likely to be for situations where completing a chore will benefit them personally rather than benefit their partner—for example, reminding her to stop by the store to pick up his favorite cereal.

As researcher Sharon Bartley found, not all chores are created equal, either. It’s important to distinguish between those that are mundane and don’t require a lot of effort or challenge—like doing dishes—and more challenging chores that allow for some autonomy—like putting together a new piece of furniture. People tend to be more depressed when they do the former, which (in many cases) are still considered “women’s work.”

Časopis Greater Good Science Center

Časopis Sociology: „Ženy, ktoré podľa vlastných slov vykonávajú viac domácich prác, bývajú častejšie nespokojné vo vzťahu a častejšie uvažujú o rozchode. Takéto partnerstvá aj s väčšou pravdepodobnosťou skončia rozchodom.“

Nespravodlivé rozdelenie domácich prác je jednou z hlavných príčin nespokojnosti žien vo vzťahu, ako sa píše v tomto článku, ktorý som citovala v podnadpise. Všetci vedieme svoje malé súkromné domáce vojny, pritom tento problém sa týka celej spoločnosti. Asi je načase hľadať nejaké univerzálne riešenia, ako to urobila Eve Rodsky.

Názov aj hrúbka knihy Miláčik, neumyješ riad? napovedajú, že autorka svoje teórie hojne ilustruje príbehmi z vlastnej domácnosti i zo života svojich známych. Otravné oslovovanie čitateľa americkým „zlato“ a typické americké reálie prezrádzajú, z ktorej krajiny pochádza autorka (charitatívne večierky, príprava obeda za 10 minút). V opísaných historkách sa však určite spozná drvivá väčšina Sloveniek.

Zdroj: albatrosmedia.sk

Kto je na vine? Muži aj ženy

Výhovorky, ktorými si muži racionalizujú očividne nerovnomerné rozdelenie domácich prác, sú až prekvapujúco univerzálne. Eve Rodsky ich jednu po druhej vyvracia a stavia do iného svetla. Ak by aj kniha neposlúžila na nič iné, určite je aspoň dobrou zásobárňou argumentov pre ženy, ktoré cítia vo vzťahu nespravodlivosť. Aj to sa počíta!

Rodsky nešetrí ani ženy. Veľakrát si za svoju situáciu môžu do veľkej miery samy – tým, že nechcú požiadať o pomoc alebo aspoň explicitne formulovať, že sú unavené; perfekcionizmom a naháňaním sa za príliš mnohými cieľmi; nedôverou v partnerov a ich sekírovaním, keď svoje úlohy nevykonávajú podľa predstáv ženy. Ženy si ubližujú aj tým, že si nevážia samy seba a príliš odovzdane prijímajú rolu obetavej matky, ktorá stráca vlastnú identitu.

Marie Kondo 2: návod Eve Rodsky na šťastný partnerský život

Autorka má vysoké ambície. Rozhodla sa vytvoriť spravodlivý systém rozdelenia domácich prác a nazvala ho Fair Play. Sľubuje odstrániť partnerské hádky o tom, kedy, ako a prečo sa majú vykonávať jednotlivé úlohy. Tento systém má navyše zefektívniť prácu a tým vygenerovať viac času na vlastné záľuby pre každého z partnerov.

Marketéri knižku prirovnávajú ku Kúzelnému upratovaniu Marie Kondo. Je pravda, že obe metódy sú si v niečom podobné: na zásadný životný zlom údajne stačí jedno väčšie upratovanie v povinnostiach, ujasnenie si priorít a hodnôt. Potom už stačí len údržba stanoveného systému a občasná úprava.

Zdroj: albatrosmedia.sk

Aký je teda zázračný návod Eve Rodsky na šťastný partnerský život bez sporov, s pocitom naplnenia a férovosti vo vzťahu? Autorka je právnička (teda bola, kým jej úspešnú kariéru neukončili deti), preto aj jej riešenie je typicky právnické: v podstate je to zmluva medzi manželmi, v ktorej sa každý zaviaže vykonávať konkrétny podiel úloh. Za každú jednotlivú prácu preberie zodpovednosť jeden z nich. Keďže každý človek si pod starostlivosťou o deti, poriadkom a zabezpečením večere predstavuje niečo iné, najprv sa treba dohodnúť na minimálnych štandardoch, ktoré treba zakaždým splniť, prípadne aj na konkrétnom čase ich vykonávania.

Ako prinútiť muža, aby sa viac zapájal do domácich prác

A keďže všetko zásadné sa dohodne vopred, partner nemá právo kritizovať toho druhého za to, že úlohu nesplnil podľa jeho predstáv. Odpadá teda buzerovanie – a to je aj silný argument, ktorý by mohol presvedčiť mužov, aby sa zapojili do tohto experimentu. 🙂

Ďalším pilierom metódy Fair Play je dôsledné plánovanie. To je neoddeliteľnou súčasťou každej úlohy a je zaň zodpovedný vždy len ten partner, ktorý drží danú kartu.

Hlavné myšlienky tohto postupu nie sú také originálne ani radikálne ako v prípade Marie Kondo. Podobné nápady asi skrsli v hlave mnohým nespokojným manželkám. Ich realizácia však väčšinou naráža na neprekonateľnú prekážku hneď na začiatku: spravodlivejšiemu rozdeleniu domácich prác musí predchádzať rozhovor s partnerom. Čo z knihy Miláčik, neumyješ riad? robí motivačnú literatúru, je podrobný postup v každom kroku prechádzania na nový systém, ktorý nazýva Fair Play. Eve Rodsky spísala množstvo rád, ako prekonať nechuť k tomuto zásadnému rozhovoru, čoho by sa mal týkať, a dokonca ponúka aj konkrétne formulácie, ktoré môže žena použiť.

Zdroj: albatrosmedia.sk

Nepôjde to tak ľahko…

Nie je ťažké vidieť na tejto metóde jej nedostatky. Veľavravný je aj taký detail ako veľký nepomer medzi vykreslením „pred“ a „po“. Kým veľkú časť úvodu zaberá podrobný opis nefunkčnej domácnosti, vzájomných výčitiek a nespolupracujúceho manžela v čase, keď frustrovaná Eve Rodsky ešte len vymýšľala svoj systém, popis toho, ako to u nich vyzerá teraz, keď sa už týmto systémom obaja riadia, odbavila pár nepresvedčivými vetami.

Kritiku si občas zaslúži aj slovenský preklad. Napríklad názov knihy – Miláčik, neumyješ riad? – ide vyslovene proti jej hlavnej myšlienke: žena nemá muža prosiť o pomoc v domácnosti, každý z partnerov má prebrať plnú zodpovednosť za časť úloh.

Metóda je taká právnická – skostnatená. A tým nemyslím len otravnú formalizáciu vzťahu (v priebehu procesu budete podpisovať aspoň tri zmluvy a dokonca vypisovať žiadosť o stretnutie s partnerom! To mohlo napadnúť skutočne len právničke). Je tu príliš málo priestoru na nečakané udalosti a improvizáciu. Už sa vidím, ako si v noci, keď sa dieťa zobudí s neutíšiteľným plačom a horúčkou, bežím ostentatívne zobrať kartu „Nepredvídateľné udalosti“.

Karty nemajú rovnakú váhu, nie sú rovnako náročné na čas ani na psychiku. Starostlivosť o deti sa predsa nedá porovnávať so zodpovednosťou za auto, daňové priznanie alebo darčeky pre rodinu. Preto Eve Rodsky zdôrazňuje, že každý partner by si mal vybrať viacero úloh, ktoré sa musia plniť každý deň ako varenie, nakupovanie, upratovanie, deti.

Kartičiek je navyše príliš veľa – rovných sto (stiahnuť si ich môžete zo stránky vydavateľa). Keďže autorka nabáda, aby si ich partneri aspoň občas prerozdeľovali, je vylúčené, aby nestratili prehľad o tom, kto má čo na starosti. Jediné (a autorkou odporúčané) riešenie je trochu ich preriediť. Ideálne by bolo preriediť ich natoľko, aby sa dali prehľadne vystaviť na jednom mieste… a sme späť pri starom dobrom systéme rozpisu úloh na chladničke, ktorý vidieť v každom druhom americkom filme.

…ale za pokus to stojí

Kniha Miláčik, neumyješ riad? naozaj nie je prevratná. Čo však páry môže predsa len zásadne posunúť dopredu, je trvanie na tom, že zodpovednosť za úlohy zahŕňa aj plánovanie. Eve Rodsky cituje nejakú štúdiu, podľa ktorej matky hodnotia úroveň svojho každodenného stresu na 8,5 bodov z 10. Zbaviť sa aspoň časti nekonečného plánovania je nevyhnutná podmienka, ako sa nezblázniť.

Ďalší gamechanger je zviditeľnenie všetkých prác, ktoré treba vykonať. Či to spravíte systémom kartičiek, ako odporúča Eve Rodsky, klasickým chladničkovým spôsobom alebo niektorou apkou (prehľad manažérskych aplikácií pre domáce práce nájdete tu alebo tu), je už celkom na vás.

Autorkine argumenty, často podporené vedeckými štúdiami, väčšinou sedia a väčšina žien, ale aj mužov sa s nimi asi dokáže stotožniť. Napriek mojej kritike stále platí, že zo všetkých článkov, ktoré som k tejto téme čítala, je Fair Play zďaleka najkomplexnejší návod na zmenu. S týmto systémom máte reálnu šancu dosiahnuť vyrovnanejšie prerozdelenie úloh. Ak by sa na školách vyučoval predmet manželstvo, titul Miláčik, neumyješ riad? by patril do povinnej literatúry.

Komu je kniha Miláčik, neumyješ riad? určená

Tento titul som si zo zvedavosti objednala preto, aby som vyskúšala nejaké nové triky, ako deti viac zapojiť do domácich prác. Kniha Miláčik, neumyješ riad? však bola napísaná s celkom iným zámerom – pomôcť ženám zmeniť nerovnomerné rozdelenie domácich prác medzi partnermi. Škoda, že autorka nemyslela viac aj na deti. Zapájať ich do varenia a upratovania je asi najlepší spôsob, ako z nich vychovať budúcich spolupracujúcich dospelých.

Na záver ešte jeden motivačný citát z tohto článku: 🙂

„Ak matky nie sú so svojimi deťmi, pretože sa venujú starostlivosti o seba, nemá to žiaden negatívny dosah na deti. Ale čím viac sa matky venujú domácim prácam, tým častejšie majú ich deti problém so správaním.“

Denník N


Knihu Miláčik, neumyješ riad? vydalo v roku 2020 vydavateľstvo Lindeni (Albatros Media). Má 288 strán a rozmer 145 × 205 mm. Vytlačili tlačiarne D.R.J. Tiskárna Resl v Náchode. Kúpiť si ju môžete na stránke vydavateľa. Existuje aj ako e-kniha.

Recenzný výtlačok mi poslalo vydavateľstvo.

KDE TOĽKO TRČÍŠ (Kristína Kačaljaková) – recenzia

Na našom trhu sa objavilo viacero titulov, ktoré majú ambíciu pomôcť deťom vyrovnať sa s negatívnymi emóciami. Väčšinou pôsobia dosť naivne, akoby stačilo deťom ukázať spoločenské normy, a ony sa podľa nich začnú automaticky správať. Lenže keď človeka ovládnu emócie, takéto rady sú nanič. S hnevom treba pracovať inak.

  • ako na detský hnev

Detektívne zadania, lupa, Galapágy – výchovné knihy nemusia byť nudné

Kristína Kačaljaková je psychologička (a dvojnásobná matka), takže ponúka techniky, ktoré naozaj fungujú, a vie, ako tieto overené postupy sprostredkovať deťom. Svojej príručke verila natoľko, že sa ju rozhodla vydať svojpomocne cez kampaň na StartLabe.

Na výsledku však vôbec nevidno, že vznikal na kolene. Práve naopak, autorka dokázala veľmi vtipne prepojiť odborné rady s dobrodružným príbehom. Ten má podobu interaktívneho komiksu, do ktorého autorsky vstupuje aj čitateľ. Okrem rôznych cvičení, v ktorých dieťa pracuje s vlastným hnevom, vypracúva aj zábavné „detektívne“ zadania a úlohy typu search&find, bludisko a podobné.

Niektoré sú naozaj originálne. Pri hľadaní pokazeného kolieska budete napríklad potrebovať lupu (alebo pohár naplnený vodou). Najviac sa mi páčilo zadanie zistiť, akým iným názvom sa označujú Korytnačie ostrovy. Bez akýchkoľvek ďalších inštrukcií! Takáto komplexná úloha bez uvedeného postupu bola pre našu druháčku niečím novým. Na otázku však veľmi rýchlo našla odpoveď, Galapágy! Tie mala potom nájsť na mape. Malý čitateľ má asi tri možnosti, ako sa dopracovať k výsledku: nájsť si informáciu na internete, v atlase alebo sa spýtať niekoho staršieho. Akákoľvek z týchto ciest je správna, podstatný je výsledok. A poznanie, že si dokáže poradiť aj s nezvyčajným problémom.

Psychologička kreslí rozzúreného papagája

Dcéra nechcela komiks ani dočítať, aby si ho neminula celý naraz. 🙂 Napriek tomu, že Kristína Kačaljaková je odborníčka v celkom inej oblasti, ako je tvorba detských kníh, jej príbeh aj ilustrácie dokážu zaujať. Špeciálne si dala záležať na vyobrazení toho, ako cholerický papagáj Chrono prežíva svoj hnev. Jeho gestá, pózy, povzdychy, nadávky a rečový prejav (v odporúčaní pre rodičov sa píše, aby ste pri čítaní jeho replík ráčkovali :)) sú také živé, že deti si ho okamžite obľúbili. Schválne, na koľko spôsobov by ste dokázali nakresliť rozzúreného papagája? 🙂

Núdzový špeciálny agent 22 076

Už po prvých stránkach sme boli s dcérou z knihy nadšené. V úvode nahnevaný papagáj Chrono čitateľovi oznámi, že čaká na špeciálneho agenta, ktorý by mu pomohol vyriešiť problém zastaveného času. Keďže však Chrono nemá čas ani nervy ďalej čakať na agenta z ústredia, ako núdzové riešenie požiada čitateľa, aby mu pomohol tento problém vyriešiť on. Najprv však treba vybaviť formality. Čitateľ musí podpísať (doslova!) zmluvu o tom, že sa zaväzuje pomáhať Chronovi. Je to seriózny kontrakt, so všetkými právnymi náležitosťami: formuláciou „Dolupodpísaný/á……“, riadne vyplneným celým menom, adresou, dátumom, podpisom… 🙂

Neverila by som, ako môže takáto hra na otravné dospelácke činnosti dieťa zaujať. Naša druháčka špeciálne ocenila príležitosť použiť vlastný podpis. 🙂 Na ďalšej stránke sa vypĺňa preukaz špeciálneho agenta, opäť so všetkým, čo k preukazu patrí: celým menom, adresou, fotografiou, odtlačkom prsta, krycím menom. Naša agentka má podľa vzoru Jamesa Bonda prezývku 22 076. 🙂

Správny agent pozná svoju hodnotu

Už v tejto nenápadnej hre sa však začína práca s psychikou. Čitateľ má do svojho preukazu špeciálneho agenta uviesť svoje výnimočné vlastnosti (deti odchované na supermanoch treba, samozrejme, trochu usmerniť, že rátajú sa skutočné ľudské vlastnosti). Ako často má dieťa príležitosť premýšľať nad vlastnými superschopnosťami? Takýchto cvičení by sme potrebovali za dva zošity!!

A hneď na ďalšej stránke si dieťa vypočuje chvály na seba ešte aj od druhých. Chrono totiž od svojho nového pomocníka vyžaduje odporúčania. Tie majú do knihy vpísať členovia rodiny, kamaráti, učitelia, susedia… ktokoľvek. U nás sa v rámci lockdownových možností zapojila celá rodina, od päť- po sedemdesiatročných. Všetci to zobrali veľmi vážne, dcéra tak dostala certifikát s výpočtom všetkého, čo jej ide veľmi dobre. Uvažujem, že jej ho zarámujem. 🙂

Hoci skoro všetci rodičia svoje deti pravidelne chvália, často je to za tie isté veci a často je to tými istými slovami. Stokrát opakovanú pochvalu si deti necenia. Stačí však takáto malá zmena perspektívy a ocenenie zo strany rodiča hneď získa na váhe.

Ako pracovať s detským hnevom

Na ďalších stránkach sa už dieťa učí pracovať so svojím hnevom. Tentokrát mu pokyny dáva chrobáčik hodinárik, ktorý ukazuje, ako si s hnevom poradil on sám. Prvým krokom je pozorovanie vlastného hnevu, jeho priebehu a reakcií naň (dupanie nohou, zatínanie pästí). Dieťa sa má naučiť rozpoznať, keď ho hnev začína ovládať. Potláčanie emócií je len odsúvaním problému, hnev je lepšie vyventilovať neškodným spôsobom. Okrem spomínaného dupania nohou a zatínania pästí hodinárik odporúča zapojiť aj hlasivky a nájsť si nejakú „ventilovaciu“ pesničku. Tá jeho je postavená na opakovaní hlásky r. Aj z toho vidieť, aká je knižka Kristíny Kačaljakovej do detailov prepracovaná. Ak je nejaká hláska stelesnením (doslova!) hnevu, potom je to určite r, herrrgot! 🙂 Neexistuje asi expresívnejšia hláska, ako je táto.

Môže dieťa s pomocou tejto knihy naozaj ovládnuť svoj hnev?

Nedá sa, samozrejme, odprisahať, že táto komiksová kúra premení každého malého zúrivca na zenbudhistu. Po prvé, je to len návod, ako pracovať s negatívnymi emóciami. Naznačené témy treba rozvinúť ďaleko nad rámec pokynov v knižke. Pri práci s dychom, meditačných a vizualizačných cvičeniach nám napríklad veľmi pomohlo, že sme už všetky tieto techniky poznali z knihy Dýchaj ako macko, o ktorej som písala tu.

Po druhé, ak deti odmietnu na cvičeniach spolupracovať, kniha bude nanič. Preto veľmi odporúčam pustiť sa do nej len vtedy, keď máte všetci dosť času, nie ste unavení ani podráždení.

Lenže potom sa objaví ďalší problém. Ako má čitateľ pozorovať svoj hnev, keď je pokojný? Keď sa moje deti hnevajú, je akákoľvek racionálna komunikácia s nimi nemožná. Tak sme si len v čase mieru skúšali spomínať, ako prežívame hnev, keď nás ovláda. To, samozrejme, nemalo taký efekt ako naživo. Ideálne by bolo, keby sme počas hádky mali poruke nejakého nestranného mediátora, ktorý by nám pomáhal aplikovať rady z knižky. Na to slúži malý poster s hlavnými technikami zvládania hnevu, ktorý je súčasťou knihy.

Čo si dieťa z knihy vezme?

Čitateľ sa okrem pozorovania vlastného hnevu učí, že každý z nás na zložité situácie reaguje inak, ale občas sa hnevajú aj tie najvyrovnanejšie povahy. Že nie je vždy múdre ani možné potláčať svoju zlosť. Je to emócia ako každá iná. Môže to byť dokonca užitočný impulz na riešenie problému.

Jedna vec mi v tomto komikse predsa len chýba – neukazuje deťom dôvod, prečo by sa mali snažiť svoj hnev usmerniť. Olívia Hurbanová to v tomto článku z Denníka N vyjadrila takto: „agresia do veľkej miery náš stres znižuje, neprispieva však, bohužiaľ, k dobrému rozpoloženiu ostatných. Mimochodom, takto to funguje aj medzi opicami – vždy si to odnesie slabší. Je preto dôležité naučiť sa ventilovať vlastnú frustráciu efektívnejšie a tak, aby sme neškodili iným.“ Aj preto je dobré, ak si dieťa vypĺňa komiks spolu s rodičom.

Čo si z knihy vzali moje deti? Ťažko povedať, momentálne majú selankové obdobie a veľmi sa nehádajú. Táto idylka však nebude dlho trvať. Uvidíme, ako budú poučky zaberať, keď sa opäť začne škola a stres.

Ak deťom naordinujete terapiu knihou Kde toľko trčíš?, neskrývajte pred nimi pravý účel komiksu. Po prvé, zistia to aj sami; po druhé, mohli by sa cítiť podvedení a sklamaní, že dobrodružný dej zdržiavajú nejaké cvičenia (hoci niektoré úlohy sú naozaj zábavné). Ak im otvorene poviete, o čo tu ide, je väčšia šanca, že budú ochotnejšie spolupracovať.

Zo všetkých spomínaných dôvodov som Kde toľko trčíš? zaradila medzi najlepšie knihy roka 2020. V kategórii najužitočnejšie tituly by bola asi knihou desaťročia. 🙂 Z tohto komiksu som úprimne nadšená – a moje deti takisto. Keďže ide o taký originálny a potrebný titul, bola by som ochotná nad prípadnými nedostatkami prižmúriť oko. Našla som len jeden. To, že komiks vznikal na kolene a autorka si ho napísala, ilustrovala aj vydala sama, sa prejavilo v jazykovej rovine. Text si dosť pýta korektúru gramatiky.

Komu je kniha Kde toľko trčíš? určená

Ak má z tejto knihy vzísť niečo užitočné, musia na tom spoločne popracovať dospelý aj dieťa. Ak je už násťročný potomok v štádiu, že na otázky rodičov odpovedá jednoslovne, je na Chronovu terapiu neskoro. Príbeh, ilustrácie, jazyk aj zložitosť úloh sú prispôsobené kategórii šesť až desať rokov.


Kniha Kde toľko trčíš vyšla v roku 2020 vo vlastnom náklade autorky. Má 49 strán a rozmer A4. Kúpiť si ju môžete napr. v Artfore.

Komiks mi na recenziu venovala autorka. Ukážky z knihy uverejňujem s jej súhlasom.

POVĚZ MI… JAK VÉST PROFESIONÁLNÍ ROZHOVOR S DĚTMI MEZI 4 A 12 LETY (Martine F. Delfos)

Naša druháčka máva občas výbuchy hnevu. Ale záhadne len v dňoch, keď chodí do školy. Keď sú prázdniny / karanténa / počas choroby… nič. Niežeby sa vtedy nehnevala, ale rozdiel je v intenzite. V triede sa už objavila šikana, ale šikanou to nie je. V škole sa jej darí, medzi kamarátkami sa cíti dobre, hladná často nebýva. Keď som sa snažila dopátrať príčiny, narazila som na webe vydavateľstva Portál na titul Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety. Myslela som si, že s jeho pomocou z dcéry vypáčim niečo, čo mi doteraz nepovedala. Nakoniec som sa od nej nič nové nedozvedela, ale príručka moje očakávania aj tak naplnila – pomohla mi objaviť dôvod nezvládania emócií. Ale o tom viac nižšie v texte.

Bez omáčky

Posledná kniha o výchove, ktorú som čítala, bola Krotitelia displejov – zaujímavá, užitočná; autorka v nej cituje množstvo štúdií a prieskumov, ale na môj vkus tam bolo príliš veľa omáčky. Nevravím, že takéto tituly nemajú na trhu svoje miesto, ale ja mám radšej hutnejší štýl, akým píše autorka Pověz mi…

Hoci Martine F. Delfos mala v prvom rade ambíciu napísať praktický manuál pre všetkých, ktorí sa s deťmi rozprávajú (pomáhajúce profesie, učitelia, rodičia), Pověz mi… je zároveň odborná monografia – stručná, vecná, prehľadná, s množstvom citácií a 13-stranovým zoznamom použitej literatúry. Bez sugestívneho jazyka a snahy ohúriť čitateľa z tohto titulu asi bestseller nebude, ale mne sa čítal výborne. Psychologička a psychoterapeutka Delfos ho zjavne písala so zámerom, aby si ho mohli prečítať aj laici. Každý čo len trochu odborne znejúci termín je zrozumiteľne definovaný.

Prečo sa holandčina zdá Vietnamcom nelogická a prečo deti nedodržiavajú pravidlá konverzácie

Pravidlá konverzácie jazyka nie sú vždy jasné, logické, priamočiare (vietnamským migrantom sa napríklad zdali nelogické gramatické pravidlá holandčiny: „Martino, proč říkáte ‚jeden stůl, dva stoly‘? Je přece jasné, že je stolů víc než jeden. (…) A proč říkáte: ‚šel jsem‘, když řeknete ‚včera‘? Je to přece jasné, nemusí u toho být ještě minulý čas!“(s. 18)). Nedá sa preto očakávať, že ich dieťa odmalička bude do bodky správne aplikovať. Martine F. Delfos parafrázuje Jana van Haarena, podľa ktorého si komunikácia s deťmi vyžaduje hravosť a oslobodenie od zaužívaných schém. Dospelí sa majú zúčastniť „fantázií, snů, symbolů, nápadů a pocitů. Znamená to zbavit se strnulosti a snahy o výkon, snahy normovat, interpretovat, vyhrát a konkurovat“ (s. 19).

„Dospělí se často mylně domnívají, že když dítě dokáže slova nějakého jazyka vyslovovat, je také schopno formulovat otázky, jimiž se zabývá. Určitě do věku 10 let tomu tak rozhodně není. Děti mohou například z důvodu neschopnosti slovně vyjádřit to, na co se chtějí zeptat, opakovat stejnou otázku. Dospělí toto chování nezřídka interpretují jako nepozornost. (…) Děti ještě nedokážou rozhovor správně formulovat podle pravidel, která používají dospělí. Jedním z pravidel, jež řada dospělých imlicitně používá, je například stručná formulace, jíž děti velice často nejsou schopny.

Dospělí přerušují řadu iniciativ dětí k rozhovoru. Poskytnou často dítěti příliš málo času, aby samo vyjádřilo, co chce říct, a rozhovor převezmou (s. 18 – 19).“

Ďalším pravidlom, ktorému sa deti musia podriadiť, je, že komunikácia prebieha takmer výlučne verbálne (odhliadnuc od nevedomej reči tela a pod.). To je pre deti občas problém, preto sa rady vyjadrujú hrou a gestami. Keď dospelí takéto prejavy kreativity nepotláčajú (vetami typu Neukazuj, ale povedz, čo chceš!), ale podporujú, deti dosahujú úžasné výsledky, ako napríklad v experimentálnej škôlke Reggio Emilia (s. 22).

Prečo si deti často rozprávajú samy pre seba? Jazyk pre ne nie je len prostriedkom komunikácie, ale aj spôsobom, ako si všetko v hlave utriediť.

Dá sa deťom vôbec veriť?

Veľmi zaujímavá je kapitola o sugestibilite detí. Táto otázka sa skúmala najmä v kontexte spoľahlivosti výpovedí detských svedkov na polícii a pred súdom. Mnohé právne poriadky vychádzajú z toho, že dieťa je veľmi ľahko ovplyvniteľné, a preto jeho výpoveď nemá veľkú váhu. Ako uvádza Martine F. Delfos, problém je v tom, že tento názor často vychádza zo starých výskumov. Tie spočívali v tom, že výskumníci deťom kládli sugestívne otázky: Akej farby sú fúzy vášho pána učiteľa? 90 % detí uviedlo farbu; učiteľ pritom žiadne fúzy nemal (s. 26).

Základnou detskou axiómou je, že dospelý má vždy pravdu a nechce klamať. Preto aj zjavne nelogickú otázku môžu považovať za nejakú hru a uvedú odpoveď, o ktorej si myslia, že ju výskumník chce počuť. Z podobných výskumov sa preto nedá vyvodiť, že deti nemajú kritické myslenie. Naopak, keď im zavádzajúce otázky kladie ich rovesník, odpovedajú omnoho lepšie. Deti sú teda rovnako hodnoverní svedkovia ako dospelí.

Dôležitou podmienkou napríklad pri výsluchu však je, že sa deťom nesmú klásť sugestívne otázky. Tie musia byť zároveň stručné, ale presné:

„Protože malé děti věnují větší pozornost hlavním liniím událostí než podrobnostem (…) jsou více ovlivnitelné, jedná-li se o tyto detaily, například o charakteristiky věcí nebo osob na rozdíl od jednání (…).

Den po pranici ve škole se paní učitelka ptá Marie, jestli Jonas strčil i do ní. Marie, která je ráda, že se věnuje pozornost tomu, že do ní někdo před třemi dny strčil, rychle odpoví: „Ano.“ Přitom pomíjí skutečnost, že do ní strčil Dirk a že to bylo před třemi dny, nikoliv včera. Kdyby paní učitelka otázku položila otevřeněji a jednodušeji, neptala by se jen na jednání, ale i na to, kdo se ho případně dopustil („Strčil do tebe někdo včera?“ a „Kdo tedy?“), Marie by pravděpodobně odpověděla správněji.“ (s. 25)

Detské „klamanie“ môže mať úplne iné príčiny, ako predpokladajú dospelí. Hoci už malé deti veľmi dobre odlišujú realitu od fantázie, niekedy medzi nimi „prepínajú“ bez toho, aby to explicitne uviedli. Predpokladajú totiž, že vševediaci dospelý vie o všetkom, čo sa deje v ich hlave (s. 28). Preto treba jasne rozlišovať medzi zámerným klamaním a fantazírovaním alebo snahou prispôsobiť sa dospelému.

Martine F. Delfos uvádza aj znaky, ktoré sprevádzajú klamanie: častejšie mrkanie, rozšírenie zreničiek, zvýšený hlas, zvýšená hlasitosť, rýchlejšie rozprávanie a častejšie váhanie pri reči (s. 73). Menej spoľahlivé, ale častejšie signály klamstva sú: menej pohľadov na partnera, menej smiechu, časté zmeny postoja, pomalšia reč a dlhší čas medzi otázkou a odpoveďou (s. 74). Pre zaujímavosť sem dávam odkaz na video k tejto téme:

Prečo dialóg s deťmi niekedy viazne a čo s tým

Ako zabezpečiť, aby sa dieťa skutočne rozprozprávalo aj o zložitejších témach? Autorka v podstate nevraví nič prevratné: obe strany musia byť rovnako motivované, rozhovor musí byť pre obe strany príjemný, teda nemá byť jednostranný a vedený pod nátlakom. Dieťa má mať dostatok času na vyjadrenie a netreba ho nasilu tlačiť do odpovedí, treba mu dať možnosť neodpovedať. Ak by kniha obsahovala len takéto všeobecné rady, mala by hodnotu tuctového článku zo ženského časopisu. Autorka ich však rozoberá podrobnejšie a na konkrétnych situáciách ukazuje, ako sa dá tá istá myšlienka vyjadriť celou škálou spôsobov od silne sugestívnych až nátlakových viet po rešpektujúce vyjadrenia, ktoré dieťaťu ponechávajú priestor odmietnuť pohľad dospelého a vyjadriť svoj vlastný názor na vec.

Pověz mi… podrobne rozoberá, ktoré situácie môžu v dieťati vyvolávať napätie. Keď je napätia v komunikácii príliš veľa (alebo aj z celkom iných dôvodov: keď je dieťa emočne preťažené alebo sa len potrebuje hýbať), dieťa reaguje pre dospelých neprijateľne:

dítě dělá, že vás neslyší (známé „problémy se sluchem“);

dítě se nesoustředí na rozhovor, ale na jinou aktivitu;

dítě zaujme vyčkávavý postoj;

dítě sa aktivně neúčastní rozhovoru;

dítě odpovídá stručně a neurčitě;

dítě odvrací pohled;

dítě uteče (s. 79).

Takýto pasívny odpor, ktorý dospelí považujú za prejav neúcty voči nim, však môže mať celkom iné príčiny. Často je to signál, že niečo v komunikácii škrípe a dieťa si s tým nevie poradiť inak.

Veci, ktoré dospelých pri rozhovore s deťmi vyrušujú, sú často signálmi nejakej potreby alebo nepohody. Martine F. Delfos to vyjadrila takto: dieťa sa na stoličke nehojdá len tak po nič, za nič, rovnako ako sa dospelý len tak po nič za nič nehrá so svorkou.

„Vyvolává-li rozhovor napětí, budou mít děti sklon uvolnit toto napětí prostřednictvím pohybů. Pak se často neklidně a rušivě houpají na židli (…). Znamená to, že je pak lépe vést rozhovor za aktivních podmínek, při procházce nebo při hre než při klidném sezení proti sobě.“ (s. 31)

Rudo Sloboda rozumel aj deťom

V lete sme s deťmi čítali skvelú knižku Ruda Slobodu Ako som sa stal mudrcom (recenzia tu). V jednej kapitole cudzia žena od 5-ročného chlapčeka vyzvedá, ako sa volá. Keď jej neodpovie, urazená pani sa ho spýta, či nemá jazyk. Na to si Janko ostentatívne odlizne zo zmrzliny. 🙂 Na túto a podobné scény, ktorými Sloboda tak nádherne zachytil detskú dušičku, sa dá presne aplikovať odborný výklad Martine F. Delfos.

Dieťa je v rozhovore s dospelým (už len svojou výškou) vždy v postavení toho, kto ťahá za kratší koniec. Druhému môže preto (často neoprávnene) pripisovať zlé úmysly. Ak nepozná cieľ rozhovoru, môže to preň byť zdrojom napätia.

Ako napraviť rozhovor, keď sa zasekne? Metakomunikáciou

A Delfosovej vysvetlenia nesedia len na Slobodu. Môžem úprimne povedať, že vďaka knihe Pověz mi… lepšie rozumiem svojim deťom. Pobavil ma zoznam nežiaducich reakcií zo strany 79, ktorý citujem vyššie. Moje deti majú v repertoári všetky tieto triky. 🙂 Keby takto reagovali dospelí, považovali by sme ich za arogantných, nevychovaných, hlúpych či psychicky chorých. Prečo sa teda dospelí takto nesprávajú? Jednak si osvojili nepísané kultúrne normy, ktoré toto všetko zakazujú; jednak majú účinný nástroj, ktorým môžu pokazenú komunikáciu napraviť: metakomunikáciu.

Sú to vety, ktorými nekomentujeme obsah, ale priebeh rozhovoru (Vidím, že už sa ti nechce veľmi odpovedať. Asi si už unavený; preložme teda rozhovor na inokedy). Martine F. Delfos neustále zdôrazňuje, aká je metakonumikácia dôležitá a odporúča zakaždým, keď rozhovor z akéhokoľvek dôvodu viazne, otvorene o tom hovoriť, pomenovať prípadné príčiny a možné riešenia. Často pomáha, keď si účastníci rozhovoru vysvetlia, čo od rozhovoru očakávajú. V podstate sa dá povedať, že ten, kto ovláda metakomunikáciu, je pre ostatných príjemným partnerom na konverzáciu.

Metakomunikácia však určite nie je silná stránka detí. Preto ich niekedy, keď nešikovne rozvíjajú tému, nespravodlivo obviňujeme, že pletú piate cez deviate. Ony však len často nevedia témy explicitne premostiť. Preto aj tu platí, že trpezlivosť a vnímavosť sú najdôležitejšie vlastnosti pre všetkých, čo pracujú s deťmi.

Deti sú najväčší odborníci

Autorka tiež neustále zdôrazňuje, že na deti by sme sa mali pozerať ako na expertov. Dieťa je samo najlepším odborníkom na vlastné prežívanie, vlastné pocity, potreby a zážitky. Na prvé počutie to znie ako oxymoron. Každý rodič by vedel denne uviesť tisíc nových príkladov, ako sa deti mýlia, ako nevedia predvídať dôsledky svojho konania. Ale čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac si uvedomujem, ako moje deti túto rolu expertov milujú. Zbožňujú, keď mi môžu rozprávať o veciach, ktoré zažili len ony. Deti nepotrebujú počúvať dospelých (tradičný model výchovy), deti potrebujú hlavne to, aby dospelí úprimne počúvali ich. Keď sa obzerám vo svojom okolí, všetci rodičia šťastných detí presne toto veľmi dôsledne robia.

Kalokagatia po slovensky

Ďalšia téma, ktorá sa v Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety objavuje opakovane a veľmi naliehavo, je dôležitosť pohybu. Potláčanie tejto potreby (napríklad počas dlhého rozhovoru) môže viesť k nepokojnému až agresívnemu správaniu, ale tiež úzkostlivosti. Netýka sa to, samozrejme, len detí s ADHD. Pri čítaní tejto knihy som nadobudla pocit, že práve toto je hlavný dôvod, prečo máme u nás doma vždy po príchode zo školy cirkusové predstavenie.

Nerozumiem, prečo v čase, keď väčšina rodičov chápe, že najprv musia byť naplnené základné potreby dieťaťa a až potom môžeme čakať, že dieťa bude šťastné, spokojné, nekonfliktné, sústredené, bude chápať, že má povinnosti a plniť ich, na inštitucionálnej úrovni takéto rozmýšľanie chýba.

Telesná výchova má nedostatočné miesto už v školských kurikulách a v praxi je to ešte horšie. Hádajte, ktorý predmet sa v čase pandemického skresávania rozvrhu u nás vyhodil ako prvý. Keď sa nestíha na iných predmetoch, dobieha sa na hodinách TV. Chcela by som, aby moje deti chodili do školy, kde je to celé naopak.

V závere sa nachádza súbor „cvičení“ ku každej kapitole. Pointou je, aby sa čitateľ dokázal vcítiť do kože dieťaťa v rôznych situáciách. Škoda, že autorka tieto úlohy oddelila od textu, ku ktorému sa vzťahujú, a odsunula ich na okraj, na úroveň poznámky pod čiarou. Lebo čítať si knižky výchove a aplikovať teóriu v praxi sú dve rozdielne veci. Práve takéto mentálne cvičenia dokážu v tomto smere zázraky.

Komu je kniha Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety určená

Z názvu vyplýva, že je určená v prvom rade ľuďom z pomáhajúcich profesií, ktorí vedú rozhovory s deťmi – psychológom, psychoterapeutom, sociálnym pracovníkom, policajtom atď. Obzvlášť by som odporúčala všetkým pedagógom.

Pověz mi… je však bestseller, preložený do mnohých jazykov, vyšlo už x-té vydanie – to naznačuje, že potenciálne publikum je omnoho širšie. S výnimkou jednej kapitoly, kde Martine F. Delfos radí, ako prelomiť ľady pri rozhovore s cudzím dieťaťom, je knižka rovnako užitočná aj pre rodičov, ktorí chcú svoje deti vychovávať citlivo.

Krátke zhrnutie celej knihy nájdete v článku Listening to Children, ktorý je voľne dostupný na stránke autorky.


Knihu Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety vydalo vydavateľstvo Portál v roku 2018. Má 232 strán a rozmer 160 × 230 mm. Vytlačili tlačiarne Rentis, s.r.o. Kúpiť si ju môžete tu.

Knihu mi na recenziu poslalo vydavateľstvo, ale verím, že môj názor na ňu to neovplyvnilo.

CIKÁDA (Shaun Tan) – recenzia

Shaun Tan, „nobelovkár“ za detskú literatúru, je jeden z mojich obľúbených autorov detskej literatúry; jeho Pravidla léta sú podľa mňa asi najlepšia detská kniha. V jeho tvorbe sa to hemží všelijakými čudnými potvorami, patvormi, sci-fi strojmi. Ale najuletenejšia je, aspoň pre mňa, práve jeho Cikáda. Paradoxne, lebo na jeho pomery je táto kniha výnimočne realistická. Surrealistické kreatúry zmizli, zostala len surrealistická hra svetla a tieňa. Vystupujú tu len obyčajní ľudia a jedna cikáda. Ľudia aj prostredie, v ktorom pracujú, sú vyobrazení až mrazivo detailne a verne.

Shaun Tan Cikáda odetskychknihach.sk

Pokračovať v čítaní: CIKÁDA (Shaun Tan) – recenzia