Naša šesťročná dcéra na moje veľké prekvapenie s obľubou sleduje správy z politiky a snaží sa im porozumieť. To množstvo násilia by však nevedela spracovať, preto jej ich veľmi nechcem púšťať. Nedávno som dostala menší šok. Zistila som, že na českom televíznom kanáli pre deti dávajú Správičky. Presne ako verzia pre dospelých, aj tento program ide v prime time, tesne pred najväčším lákadlom večera, v tomto prípade Večerníčkom. O čom bolo vydanie Správičiek v deň, keď som ich sledovala? O úspešných športovcoch, dospelých i detských, o významnom vedecko-technickom projekte, aj o aktuálnom dianí vo svete. Skvelé! Opäť ďalšia lastovička, ktorá ukazuje, že deti netreba podceňovať. A zlieta sa ich čoraz viac. Čo by som dala za to, keby sme aj na Slovensku mali krátku spravodajskú reláciu so zjednodušeným slovníkom a filtrom násilia pre deti. RTVS, čo vy na to?
Nový žáner slobodných ilustrácií
Nádherná knižka od ukrajinského dua Romana Romanyšyn a Andrij Lesiva Takto vidím je presne taká – nevyhýba sa zložitým témam, a pritom deti neunaví. Knihu preletíte za pár minút. Alebo nie? Pripomína mi oceňovanú a prekladanú knihu Slovenky Evy Macekovej 12 hodin s Oskarem a jej pokračovanie Prázdniny s Oskarem (recenzia tu). Textu je tu málo, popri veľkých ilustráciách sa ho veľa nezmestilo. Už na prvý pohľad je jasné, že slovo tu hrá druhé husle. Toto nie je picture book (stále hovorím o Oskaroch aj novinke famóznych Ukrajincov), toto je podľa mňa celkom nový žáner – nazvem ho zbierka slobodných ilustrácií – ktoré sú len minimálne zaťažené príbehom/náučným sprievodným slovom, a tak poskytujú čitateľovi absolútnu slobodu v práci s obrazovým materiálom. Lebo tieto ilustrácie sú také nádherné, že vnímavému čitateľovi nedá len tak si ich „popozerať.“
Jeden výtvarník raz povedal, že najlepšie vernisáže sú tie, z ktorých chce čo najskôr odísť domov, lebo sa už nevie dočkať, kedy začne sám tvoriť. Aj pre výnimočné knihy platí (stále o Oskaroch aj Ukrajincoch), že kreativita je nákazlivá. Podmienkou je, aby boli ilustrácie dostatočne podnetné a zároveň „neutrálne“ – čitateľovu fantáziu pustia akýmkoľvek smerom. Moje deti si napríklad zo stránky, na ktorej je 40 emotikonov znázorňujúcich rôzne emócie, urobili vlastný komiks o našich bratrancoch a bavili sa na ňom asi 20 minút. Nič vtipnejšie sme nikdy nečítali. Inokedy zo skupiny okuliarov na obrázku pre každého člena rodiny vyberali, ktoré by sa mu najviac hodili. Je to naozaj rodinná kniha – prispôsobíte si ju svojim náladám, vedomostiam, záľubám. Ak chcete, môžete sa porozprávať o Mondrianovi alebo o plávaní – je to na vás.
Netrúfate si pracovať s knihou bez priložených šablón, návodov, didaktických príručiek? Inšpirujte sa
Tu nájdete skvelé úlohy a aktivity s témou zraku, ktoré si deti popri čítaní môžu urobiť. Je ich však toľko, že som pre ne musela vytvoriť samostatný článok. Moje deti experimenty milujú, vyskúšali sme skoro všetky.
Pozvánku od autorov stať sa spolutvorcom knihy asi neprijme každý čitateľ. Tí pasívnejší v nej nájdu „len“ krásnu, zaujímavú a informatívnu publikáciu; tí odvážnejší jeden z najväčších pokladov svojej knižnice.
Kniha mala u nás veľký úspech
Moje deti okrem spomínaného „komiksu“ a zábavných okuliarov v knihe najviac zaujali nápisy v Braillovom písme, tie sme museli hneď všetky vylúštiť. Na chodníkoch si začali všímať reliéfne prvky pre nevidiacich a neustále komentujú, kde sú tieto prvky urobené zle a kde chýbajú. S radosťou priraďovali zvieracie oči k ich majiteľom. Štuplíček filozofoval o tom, že deti krátko po narodení vidia obrátene (hore nohami). Mne sa najviac páčili názorné ukážky, aké široké zorné pole majú zvieratá v porovnaní s ľuďmi. Napríklad kôň má výborné periférne videnie, ale daňou za to je, že nevidí úzky pruh v strede (oči má príliš ďaleko od seba, preto sa ich zorné polia neprekrývajú). Deti sa dozvedeli o rozširovaní a zužovaní zreničiek a konečne pochopili, prečo im po každom väčšom páde na hlavu svietim do oka (test na poranenie mozgu). Vtipný bonus: miniatúrny chrobáčik na strane 23, o ktorom si na sto percent budete myslieť, že ste ho nechtiac rozpučili 🙂 .
Agrafka je pojem
Pompéznymi prívlastkami na adresu Romany Romanyšyn a Andrija Lesiva v tejto recenzii naozaj nešetrím, zaslúžia si ich. Moju prvú knižku od ich ateliéru Art Studio Agrafka, leporelo v ukrajinčine, som si kúpila na prvom ročníku BRaKu a odvtedy s údivom sledujem ich prácu. Mäkučká knižka v bielej kožušinke, vojnová skúsenosť opísaná pre najmenšie deti (recenzia Vojny, ktorá zmenila Rondo čoskoro), s čím neortodoxným ešte prídu? Na konte majú toľko superprestížnych ocenení z Bologne (Ragazzi Award), že vo svete ilustrácií sú to celebrity prvého rangu. Fascinujúce je, že im celosvetové uznanie nezviazalo ruky a mnohokrát dokázali od základov prekopať svoj štýl a prísť s niečím novým. A pritom sú to mladí ľudia. Pokochať sa môžete tu.
Tentokrát sa okrem tradične výnimočných ilustrácií zamerali aj na kvalitný obsah. Osvojili si veľmi moderný prístup pivotovania okolo jednej témy (zrak). Rozoberali ju zo všetkých možných uhlov, bez ohľadu na hranice vedných disciplín a žánrové konvencie. Miešajú osobný pohľad so základmi oftalmológie, optiky (v zmysle fyzikálna náuka o svetle aj okuliare ako módna záležitosť!), biológie aj dejín umenia. Tomuto superhybridnému postmodernému žánru sa prispôsobili aj ilustrácie – nemajú celkom jednotný štýl. Napriek tomu pôsobia veľmi homogénne. Silným jednotiacim prvkom sú tu totiž farby. Nezvyčajnú kombináciu žltej, tmavomodrej a neónovej oranžovej len výnimočne dopĺňajú iné odtiene. Dlho sa považovali za vulgárne až agresívne, no teraz sa v knižnom dizajne zjavne rúca toto tabu a krikľavé farby už nie sú výnimočné. Využila ich Olga de Dios (recenziu na Leotoldu si prečítate tu), Daniela Olejníková (o jej Hávedníku/Hávětníku som písala tu) aj ukrajinské štúdio Agrafka v novinke Takto vidím.
Takto vidím má aj dvojičku o sluchu, v angličtine LOUDLY SOFTLY IN A WHISPER (Monokel, kedy bude v slovenčine?). Obe si môžete prelistovať tu a tu.
Vychválila som autorov, ale obdiv si zaslúži aj vydavateľ Peter Michalík. Áno, to je ten, čo má na svedomí BRaK, highlight môjho roka 🙂 . V jeho vznikajúcom vydavateľstve Monokel už vyšla Kniha džungle od Laurenta Moreaua (o ňom som písala tu), nádherná novinka Bratislava, čarovná metropola (o tej ešte bude reč aj na tomto mieste) a celkom čerstvý Spiegelmanov Maus. Peter Michalík všetkým ukazuje, že tvrdenie, že Slováci nemajú knižný vkus, je len mýtus. Monokel je nový nasadzovač latky kvality v detskej literatúre 🙂 .
Komu je určená kniha Takto vidím
Mladším školákom, ale určite zaujme aj zvedavších predškolákov.
Máte knihu Takto vidím doma? Ako ste s ňou pracovali vy? Napíšte mi komentár.
Knižku Takto vidím vydalo v roku 2018 vydavateľstvo Monokel. Má 56 strán a rozmer 280×260 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, môžete si ju kúpiť tu.
Za recenzný výtlačok ďakujem vydavateľstvu Monokel. Fotografie uverejňujem s jeho súhlasom.
10 odpovedí na „TAKTO VIDÍM (Romana Romanyšyn, Andrij Lesiv) – recenzia“