Čo už môže byť nežnejšie ako plyšový macík, symbol detstva. Práve preto láka autorov, ktorí chcú nabúrať zaužívané stereotypy, podobne ako bábiky lákajú tvorcov hororov. Myslela som si, že čudnejší medveď ako Medveď, ktorý tam nebol (recenzia tu) neexistuje, ale exemplár z obálky knihy Egaliterra ho s prehľadom tromfol. Je akýsi rozmazaný, nekompletný – je jeden alebo sú dvaja? A je to vlastne macko alebo len nejaký svetelný odraz (sledujte tie metafory: gender je len projekcia!!)? Aby bolo jasné, že nepôjde o zábavné čítanie, pozadie je bez ozdôb, monochromatické – fialové. Ani to nie je náhoda. Ružová + modrá = fialová! Rovnako bizarný ako macko je aj font v nadpise: písmená sú rovnako veľké, ale každé má inú hrúbku, od superuzučkých po prehnane tučné. Prvé E si uzurpovalo toľko miesta, že pôsobí až arogantne, posledné A až bezbranne. Tento nadpis sa vám nemá páčiť, má na vás zakričať: Nie všetci sú si rovní!
Ako si deti poradia s textom
Takáto nálož informácií je ukrytá v superjednoduchej obálke – a na ďalších stranách to pokračuje. Čo z toho majú deti? Ako si poradia so symbolmi, ktoré na prvý pohľad možno nerozkódujú ani dospelí? Neverím, že aspoň niečo z toho nevnímajú podvedome. Aj mnohí detskí čitatelia milujú knižky, ktoré im nepodávajú všetko po lopate. Sú nastavené na to, že majú objavovať, čo sa za stránkami skrýva. Na svojich deťoch vidím, že vedia vycítiť, že kniha im chce povedať niečo viac, ako hovoria slová.
Text je extrémne jednoduchý a je ho máličko – na jeden šup celú knihu zvládla prečítať aj naša (v tom čase) prváčka. Navyše veľkú časť z neho tvorí refrén: „Sme si rovné,“ opakujú macíky v Egalitánii (Egaliterra sa volá celá planéta). Ilustrácie však postupne ukazujú niečo iné, ako tvrdia mackovia. Spočiatku si malý čitateľ tento rozpor ani neuvedomí, ale čím viac macíky opakujú, aké sú si rovné, tým viac sa ukazuje, že k slovu sa dostali len modré macíky. A tie ružové sa prizerajú len z diaľky. Refrén sa postupne okliešťuje, až z neho zostane len banálna floskula – „rovné!“, ktorá je už kompletne významovo vyprázdnená. Aj takéto filozoficko-jazykovedné témy sa môžu dostať do knižky pre deti. 🙂
Ilustrácie vravia niečo iné ako text
Modré macíky opakujú svoju mantru, no ilustrácie ich usvedčujú z toho, že si všímajú iba seba. Ružové macíky nemajú rovnaké zastúpenie v politike, vo vedení firiem, vo vede, nemajú rovnaký prístup ku komfortu (autá), ale zato je im zverená starostlivosť o druhých a všetky podradné práce. Na konci knihy sa mihne aj jeden monokel na ružovej tvári a vedľa neho modrá tvár so začiernenými očami, ako sa v médiách zakrývajú oči podozrivým.
Zároveň s tým, ako ilustrácie gradujú, je čoraz jasnejšie, že knižka v skutočnosti nehovorí o macíkoch. Egaliterra má až 80 strán, takže malí čitatelia majú dostatok priestoru pochopiť, o čo v nej ide. V závere to už autori celkom prestanú skrývať a otvorene hovoria o ženách a mužoch. Posledné tri strany dokonca venovali tvrdým sociologickým dátam, ktoré ukazujú neviditeľnú diskrimináciu žien. Toto postupné objavovanie významu sa autorom podarilo úplne geniálne: napätím medzi textovou a obrazovou časťou deťom naznačili, že si majú hľadať vlastnú interpretáciu tejto knižky, že nemôžu veriť všetkým slovám. Ilustrácie sú zároveň dostatočne výrečné na to, aby pravý význam objavili aj malé deti (od šiestich-siedmich rokov). Ak by to predsa len nezvládli, ku koncu im výrazne pomôžu jasnými náznakmi.
Diskusia o revanšizme
Originalita Egaliterry je aj v tom, že vás zámerne vyprovokuje k diskusii – aj preto je v závere pripojený spomínaný súbor faktov o diskriminácii žien na Slovensku – aby ste sa mali v debate o čo oprieť. Iróniou je, že s týmito faktami vydavateľovi Adamovi Berkovi pomáhala Oľga Pietruchová, ktorá musela odísť z pozície riaditeľky odboru rodovej rovnosti na ministerstve práce.
U nás doma sa diskusia posunula trochu nečakaným smerom. Ďalšou prílohou v závere publikácie sú aj dve dvojstránky omaľovánok, ktoré majú deti vymaľovať ružovou a modrou tak, aby to bolo spravodlivé. Myslela som si, že poslancov v parlamente začne dcéra vyfarbovať takto: ružový, modrý, ružový, modrý, ružový… Ona však považovala za spravodlivé, aby sa teraz situácia obrátila a aby v parlamente ostalo miesto len pre troch modrých macíkov. Hmmmm. To mi pripomenulo knihu Sila od Noemi Aldermann, kde si autorka predstavila presne takýto svet. To však určite nie je čítanie pre deti. 🙂
Tvorcami Egaliterry sú Edgar Bąk a Joanna Olech. Poľskému vydavateľstvu Wytwórnia, kde titul pôvodne vyšiel, sa podarilo spojiť naozaj nečakanú autorskú dvojicu. Edgar Bąk je úspešný dizajnér, ktorý spolupracoval s mnohými domácimi aj zahraničnými inštitúciami. Pozrite sa, ako vyzerá obyčajná chodba v paneláku, keď ju navrhuje Edgar Bąk.Joannu Olech u nás poznáme ako autorku príbehov o malom dráčikovi Pompon v rodine Rybárikovcov. Je to vtipné čítanie, ale rozhodne nemá kvality Egaliterry, ktorá bola zapísaná do čestnej listiny IBBY najlepších poľských kníh roka 2018 (spolu s Ariadninou niťou, recenzia tu).
Komu je kniha Egaliterra určená
Diskusia je pri tomto titule kľúčová; určite nie je vhodný na samostatné čítanie.
Dieťa je na túto knihu pripravené, keď je rodič pripravený zoznámiť ho s témou diskriminácie. Ako hovorí Martine F. Delfos v Pověz mi (recenzia tu), deti majú menej predsudkov ako dospelí:
„Pěkný příklad (de)formování paměti předpojatostí představuje Allportův a Postmanův (1947) výzkum. Ukázali dětem a dospělým dvě fotografie mužů, jednoho černocha a jednoho bělocha. Běloch držel v ruce nůž. Děti si obecně vzpomínaly správně, že nůž držel běloch; dospělí uváděli, že nůž držel černoch.“
(Martine F. Delfos, Pověz mi)
Egaliterra je vhodná už pre deti od šesť až osem rokov. Viem si však veľmi dobre predstaviť, že túto knihu využije šikovný učiteľ na hodinách etiky/občianskej náuky aj na druhom stupni. Dokázať sa pozrieť na seba z odstupu – to je veľmi dobrá stratégia na debatu o takej citlivej téme, akou je „džendžer ideológia“. Vďaka tomu, že deti nediskutujú o ženách a mužoch, ale ružových a modrých macíkoch, sa môže diskusia aspoň trochu odosobniť. 🙂
Knihu Egaliterra vydalo v roku 2019 vydavateľstvo 82 Bøok & Design Shõp. Má 80 strán a rozmer 230 × 280 mm. Vytlačili poľské tlačiarne Opolgraf. Kúpiť si ju môžete tu.