Kategória: deti odporúčajú

knihy, ktoré sa mojim deťom páčili úplne najviac

PTÁČEK A LEV (Marianne Dubuc) – recenzia

Aby bolo jasné, autorka knihy Ptáček a lev, Kanaďanka Marianne Dubuc, nie je práve horúca kandidátka na nobelovku za detskú literatúru. Popri takých esách ako Petr Sís (recenzia tu) a Shaun Tan (recenzia čoskoro), ktorí tiež vyšli vo vydavateľstve Labyrint, pôsobí ako šedá myška. Ale niečo na jej knižkách s milými obrázkami je, veď pozbierali toľko ocenení a boli preložené do 20 jazykov. Dojem z nich najlepšie vystihuje anglické slovo heartwarming. Srdce zahreje milý príbeh a najmä ilustrácie so zvláštnym čarom.

Malá Marianne bola jedináčik a nudu zaháňala kreslením. A ako kresby dieťaťa vyzerajú aj jej knihy. Trochu naivne, trochu sladkasto, úžasne ľahko (príbeh je extrémne priamočiary a jednoduchý, farby jemné) a neodolateľne milo. Vďaka kresliarskej technike – Dubuc najčastejšie používa pastelky a hlavne obyčajnú ceruzku – vyzerajú ilustrácie veľmi prístupne. Až si čitateľ pomyslí, že takéto obrázky by zvládol nakresliť aj sám. Ale, samozrejme, mnoho z toho, čo pôsobí tak jednoducho až obyčajne, je vykalkulované. Autorka sa veľmi dôsledne vyhýba ostrým tvarom. Všetko – levov domček, dvere, okno, koberec, krb, dym, stromy, konáre, zeleninový záhon, dokonca aj rýľ – je oblé.

Ulízaný lev v motérkach

Ešte aj levova hriva je skrotená, ulízaná. Žiadny lev nikdy nevyzeral mierumilovnejšie ako tento pracovitý dobráčisko v montérkach. Do čapice si urobí dieru (ako inak, okrúhlu), aby v nej mohol zahriať zraneného vtáčika. Obrázky, kde si spolu čítajú, jedia a spia, a hlavne tie, kde lev tak veľmi smúti za priateľom, že mu samému nechutí jesť, nedokáže spať ani čítať, sú taká nádielka emócií, že príbeh cez ne bez problémov pochopia aj maličké deti. A nejedno dospelé oko nezostane suché 🙂 .

Na konci sa priatelia, ako inak, opäť stretnú a všetko je tak, ako má byť. Idylku dopĺňajú scény z prírody znázorňujúce kolobeh života. Pomalú až lenivú atmosféru ešte umocňujú ilustrácie, ktoré obklopuje nezvyčajne veľa voľného priestoru. Marianne Dubuc sa často zameria na jediný detail, napríklad malý kvietok, a zvyšný priestor nechá pokojne prázdny, biely. V jednom prípade je dokonca prázdna celá dvojstrana – keď celá krajina zapadne snehom. Keď sa vtáčik po dlhej odluke zase vráti, jeho prílet avizuje zaštebotanie – malá čierna nota na bielej dvojstrane. Toto je obľúbený moment mojich detvákov, už dopredu sa tešia, ako na tomto mieste zapískam.

Mladá ilustrátorka rozhodne má svoj štýl. Občas pracuje až filmárskymi postupmi (smutný lev z perspektívy vzďaľujúceho sa vtáčika). Určite sa oplatí sledovať, kam sa bude vyvíjať jej tvorba v budúcnosti.

Komu je kniha Ptáček a lev určená

Napriek úctyhodnému počtu strán (72), je to kniha pre najmenšie deti. Teda tie, ktoré už netrhajú stránky, pretože toto nie je leporelo. Zápletka aj text sú tu zredukované na úplné minimum, takže príbeh sme vždy preleteli za pár minút.

 

Kniha Ptáček a lev vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Raketa/Labyrint. Má 72 strán a rozmer 190×240 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

MEDVĚD, KTERÝ NEBYL; VAČICE, KTERÁ SE NESMÁLA (Frank Tashlin) – recenzia

Tieto knihy mi pripomenuli kultovú knihu môjho detstva Tisíc a jeden vtip. Alebo kreslené časopisové vtipy z čias komunizmu. Aj tak by som nikdy neuhádla, že originály vyšli v rokoch 1946 a 1950. Plus mínus v čase, keď vznikali aj filmy Charlieho Chaplina. Tie sú dnes nepozerateľné. Ale Tashlinove skvosty Medvěd, který nebyl a Vačice, která se nesmála sú stále neuveriteľne živé a zábavné. Aj preto prvú z nich, The Bear That Wasn’t, do svojho výberu detskej klasiky zaradil New York Review.

 

 

Úplne najlepšie na nich je, že zaujmú všetky generácie, deti i dospelých. Majú toľko vrstiev, že každý si v nich nájde niečo pre seba. Trochu ako Malý princ. Rovnako ako Exupéry, aj Tashlin kritizuje prevrátené hodnoty: obžerstvo na úkor pôžitku, honba za ziskom namiesto pohody, nasledovanie davu namiesto tolerancie.

Ocko odporúča

Náš ocko zásadne deťom číta iba knihy, ktoré zaujímajú aj jeho. Ich vedomosti z entomológie, ornitológie a paleontológie sú preto na úrovni vysokoškolských študentov. Ale Medveď, Vačica a ešte Námořník a Pekka (recenzia čoskoro) zaujali aj jeho natoľko, že im ich čítal stále dokola. A to už je naozaj pocta!

 

Vždy je skvelé, keď sa podarí zladiť ilustrácie a text. A v tomto prípade je súlad absolútny. Oboje sú karikatúrne, satirické, dovedené do absurdnosti. Ľudia z príbehov, ktorí sú schopní zájsť vo svojej zlobe, zaslepenosti a nenažranosti takto ďaleko, ani nemohli byť zobrazení inak ako neproporčné karikatúry. Jediná bytosť so zdravým rozumom je totiž medveď/vačica. Aj on/ona síce podľahne tlaku spoločnosti, no len na chvíľu.

Medveďovi počas hibernácie postavia nad norou priemyselný komplex. Keď sa zobudí, presvedčia ho, že nie je medveď, ale lenivec, čo sa vyhýba práci. Veď vo fabrike predsa medvede nebývajú. Keď aj medvede v Zoo potvrdia, že nie je medveď, inak by predsa bol v klietke ako oni, je, chudák, taký zmätený, že sa zamestná v továrni a neuloží sa na zimný spánok.

Šťastnej a vysmiatej vačici zase nedajú pokoj ľudia, ktorým sa zdá, že je smutná. Pokúšajú sa ju rozveseliť pobytom v meste, kinom, kabaretom i hrozbami, až ju dovedú k slzám. Všetko len preto, že vačica visí na strome dolu hlavou a kútiky jej úst smerujú dole. Našťastie nakoniec všetko dobre dopadne, takže deti môžu po čítaní spokojne zaspať.

Čo najviac zaujalo detváky

Pri každom opakovaní refrénu knihy, Si hlupák, ktorý by sa mal oholiť, a ktorý nosí kožuch! alebo Si hlúpa vačica, ktorá si myslí, že sa smeje, aj keď sa nesmeje!, sa pučili od smiechu. Nestáva sa každý deň, aby sa v detskej knihe používali zakázané slová (hlupák). Opakujú sa aj scény, akurát sú čím ďalej, tým prehnanejšie a absurdnejšie. Napríklad vedúci smeny v továrni má jednu sekretárku, jeden telefón, jeden odpadkový kôš. Riaditeľ má všetko dvakrát, generálny riaditeľ trikrát, viceprezident štyrikrát, prezident päťkrát. Okrem toho s každou pozíciou vždy rastie aj veľkosť stola, stoličky, koberca, obrazov na stenách a honosnosť kancelárie, ale ubúda vlasov na hlave. Príbeh pripomína snehovú guľu kotúľajúcu sa z kopca, na ktorú sa nabaľuje čoraz viac snehu. Tieto refrény dávajú knihám taký rytmus a taký spád, že mi deti pri čítaní netrpezlivo prevracali stránky dopredu, aby som čítala rýchlejšie.

Je vidieť, že Frank Tashlin je aj skvelý tvorca animovaných i hraných filmov. Pohráva sa s rôznymi uhlami aj dynamikou textu. Medveď a Vačica si koledovali o animovanú adaptáciu. Hlavne Medveď zo šesťdesiatych rokov sa naozaj vydaril. Obyčajná šípka z grafu tu zasahuje do deja tak, akoby bola jednou z postáv. Sú tu aj odkazy na hnutie Hippies a industriálny klip s hudbou, za ktorú by sa nehanbili ani Chemical Brothers. Aj keď sa Tashlin kvôli cigarete v medveďových ústach veľmi rozhneval, rozprávka je rovnako populárna ako jej predloha.

Hoci ilustrácie a texty kníh sú úžasne prepojené, občas si obrázky žijú vlastným životom. Na výjavoch z mesta sa odohrávajú desiatky nezávislých mikropríbehov: pády, pošmyknutia, autonehoda, diery v zemi, vyliate vedro na hlave, žirafí jazyk v chlapcovej zmrzline. Balzam na dušu pre malých škodoradostníkov.

Komu sú knihy Medvěd, který nebyl a Vačice, která se nesmála určené

Náš 2,5-ročný štuplík si obe knihy veľmi obľúbil, všetci v rodine dostali odporúčania, aby sa oholili. Ale najlepšie sa hodia deťom od 4 – 5 rokov, ktoré už rozumejú príbehu. Horná veková hranica pre tieto knihy podľa mňa neexistuje – pôvodne ani neboli celkom určené pre deti.

Bonus

Ukážka The Bear That Wasn‚t (v angličtine)
Ukážka The Possum That Didn‚t (v angličtine)

 

Kniha Medvěd, který nebyl vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Baobab. Má 64 strán a rozmer 160×230 mm. Vačice, která se nesmála vyšla v roku 2013. Má 64 strán a rozmer 170×230 mm. Medveď, čo nebol medveďom vyšiel aj v slovenčine vo vydavateľstve Pravda, ale ešte v štyridsiatych rokoch, takže zohnať toto vydanie je ťažký oriešok.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu Medvěd, který nebyl si môžete kúpiť tu.

Knihu Vačice, která se nesmála si môžete kúpiť tu.

Medveď a Vačica sú súčasťou trilógie. Treťou knihou je Svět, který není.

ŠPINUŠKA (Annie M.G. Schmidt, Fiep Westendorp) – recenzia

Špinuška má všetko, čo má úspešná kniha pre deti mať: veľa vtipných príbehov a ilustrácií, dynamický dej, hlavnú hrdinku s chytľavým smiešnym menom, strapatými vlasmi a rozkošným prasacím rypáčikom. A veľkú nezbedníčku, ktorá vyvedie každý deň poriadnu galibu. Holanďanka Annie M.G. Schmidt je ďalšia autorka, ktorá zaslúžene dostala nobelovku za detskú literatúru (cenu Hansa Christiana Andersena v roku 1988).

 

Často sa stáva, že autor sa k vtipnej pointe dostane len po zdĺhavom opise situácie, ktorá k nej vedie. Kým sa čitateľ prelúska cez všetky opisy, všetka komickosť vyprchá. To však nie je prípad tejto autorky. Annie M.G. Schmidt načrtne okolnosti len pár vetami, a preto jej stručný, kondenzovaný štýl nenudí.

Čo všetko má špiniaci potenciál

Prerozprávané vtipné príhody bývajú často predvídateľné a ešte viac to platí v prípade, že sa hlavná hrdinka volá Špinuška. A kde chýba prekvapenie, chýba aj humor. Našťastie skvelá Annie M.G. Schmidt neukončí príbeh v momente, keď situácia vyústi do nehody, ale vygraduje ho ďalšími nečakanými zvratmi. Takže keď Špinuška cestou k tete zbiera kvietky neďaleko močiara, tušíte, že tento močiar, ako všetko potenciálne špiniace, zohrá v príbehu nejakú úlohu. Ale skokom doň sa nič nekončí a sinicovo-zelená Špinuška sa ešte stihne rozčapiť na bielom koberci svojej upätej tety. Tá dostane premočenú narodeninovú tortu, na ktorej je viac žiab ako čerešní. Nakoniec však má dôvod byť na svoju neter hrdá.

Keď Špinuška lezie po maliarovom rebríku, samozrejme, že ju zasiahne modrá farba. Ale potom aj červená, takže fialové dievčatko nespozná ani vlastná mama a nazve ju, na veľkú radosť mojich detvákov, ohlodanou slivkovou kôstkou. Táto kapitola sa končí rozhovorom dvoch ľudí, ktorí prišli na návštevu vo chvíli, keď mama horko-ťažko terpentínom vydrhla Špinušku: „Nezdá sa ti čudné, že také čistotné dievčatko ma takú ufúľanú mamu?“

Keď mama pošle Špinušku samu ku kaderníkovi, je jasné, že to nedopadne najlepšie. Ale kto by čakal, že sa tento nerozvážny čin skončí kompletným oholením deviatich hláv a jedného psa. A potom si deti na vyholené hlavy ešte namaľujú nápis KCEM NANUK! Veľmi by som chcela vedieť, čo tam mali napísané v holandskom origináli.

Výkričník z chvosta a análneho otvoru

Obraz skazy dokonajú skvelé ilustrácie. Tie majú naozaj veľkorysý priestor, takže deti sa môžu dosýta pokochať na každej situácii. Ilustrátorka Fiep Westendorp situácie dotvára ďaleko nad rámec textu. Napríklad deti nakreslia Babrošovi na hlavu výkričník a ďalší výkričník Westendorp vyrobila z psíkovho chvosta a análneho otvoru pod ním 🙂 .

Ilustrácie sú jednoduché, karikatúrne, ale pritom dynamické. Všetko pôsobí veľmi vratko, všetko vyzerá, že sa už-už zosype, všade je pohyb. Mame padá z tašky ovocie, hasiči sa zamotajú do hadíc; veciam, ľuďom i psovi neustále hrozí pád. Toto je jedna z tých knižiek, ktoré mi detváky pri čítaní trhajú z ruky, aby si mohli zblízka obzrieť každý detail.

Reč tela leňochodov

Napriek tomu, že ilustrácie sa na prvý pohľad javia ako jednoduché čarbanice, postavy majú prepracovanú reč tela. Zvesená hlava, ovisnuté plecia a dlane ohnuté ako leňochod – je jasné, že Špinuška naozaj ľutuje, čo vyviedla. Nie je to žiadny nespratník, nevyžíva sa v entropii, vždy má len tie najlepšie úmysly. Napríklad chorej mame chce uvariť paradajkovú polievku (asi už tušíte, že kuchyňa už nikdy nebude taká ako predtým). Akurát sa vždy všetko zvrtne inak, ako si predstavovala.

A to je veľmi milé na týchto príbehoch, že síce kopia katastrofu za katastrofou, ale vždy sú vyvážené niečím pozitívnym. Špinuškin ocko kúpi deťom nanuk; Špinuška síce zaplaví celú ulicu mydlovou penou, ale ich obrus, ktorý odplaví k susedom, je taký čistý, aký svet ešte nevidel; Špinuškina polievka mame veľmi chutí; nevestine šaty zašpinené od atramentovej pásky sa všetkým veľmi páčia; raz dokonca Špinuška s Babrošom dostanú čestné vyznamenanie od starostu za záchranu cukrárovho života.

Komu je kniha Špinuška určená

Od Vianoc sa na našom nočnom stolíku točí silná zostava, do ktorej patrí aj táto knižka. Zaujala na oboch frontoch (dva a pol a päť rokov). Prvýkrát sa prečítala na jeden šup (všetkých šesť rozprávok!) a odvtedy ešte niekoľkokrát. A stále neomrzela. Dúfam, že naše vydavateľstvá sa odvážia vydať aj ďalšie skvosty legendárneho dua Schmidt-Westendorp.

Ukážku si môžete prečítať tu.

Kniha Špinuška vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Verbarium. Má 108 strán a rozmer 210×225 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu. Ale poponáhľajte sa, už je skoro všade vypredaná.

O KRTKOVI, KTORÝ CHCEL VEDIEŤ, KTO SA MU VYKAKAL NA HLAVU (Werner Holzwarth, Wolf Erlbruch) – recenzia

Hovienka smrdia, sú odporné, sídlia v nich nebezpečné baktérie a dospelí sa o nich radšej ani nerozprávajú. Zato deti sa o ničom inom nerozprávajú radšej. Ak chcete rozosmiať škôlkara, spomeňte slovo hovienko. A ak mu dáte do rúk celú knihu o hovienkach, bude úplne blažený. Preto majú knižky s fekálnou témou u detí vždy obrovský úspech. Knižka O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu bola celosvetovým bestsellerom, preložila sa do 27 jazykov.

Hlavní hrdinovia knižiek pre najmenšie deti málokedy bývajú nahnevaní a pomstychtiví, ale tento krtko má na to dobrý dôvod. Keď ráno vykukol spod zeme, aby sa ohrial na slniečku, pristálo mu na hlave hovienko. Slabozraký krtko nevidel pôvodcu tohto poníženia, preto nahnevaný celý čas behá s hovienkom na hlave a obviňuje všetky zvieratá: „Urobil/a si to ty?“ Zvieratá mu teda jedno po druhom ukazujú svoje hovienka, až sa občas krtko ledva stihne uhnúť. A občas aj nestihne :). Krtkova večná otázka, urobil/a si to ty?, ktorá sa opakuje na každej dvojstrane, dáva príbehu rytmus a ten najmenšie deti milujú. Krtko nakoniec zistí, kto sa mu vykakal na hlavu (pomôžu mu s tým muchy), a zbaví sa hovienka (aj s týmto pomôžu muchy). Ale malý nahnevaný krtko sa potrebuje pomstiť.

Moje detváky krtkovi pomstu vždy empaticky doprajú, pri jej dokonaní pištia od radosti spolu s krtkom. Tu sa ukazuje, aké dôležité sú prepracované detaily v detských knihách. Dokonalá je krtkova mimika, od nazúrenej tváre po šťastno-zlovestný výraz krtka, ktorý beží uskutočniť svoju pomstu. Ešte aj jeho gestá (ruky nahnevano vbok alebo skrížené na prsiach) a pohyby (napríklad keď vyčítavo štuchá prasaťu do rypáka) sú také živé, že z neho robia plnokrvnú postavičku, ktorú si musí každý obľúbiť. V jednej anglickej mutácii sa dokonca táto knižka predáva aj s malou hračkou – krtkom. Aj to svedčí o jeho obľube.

Gratulujem vydavateľstvu Slovart, že si zvolilo takýto pomerne veľký formát. Vďaka nemu vyniknú úžasné ilustrácie, ktoré sú vždy robené z krtkovej perspektívy. Takže z veľkých zvierat (krava, kôň, koza) vidíme len nohy a sklonenú hlavu, keď zvieratá vysvetľujú krtkovi, akým spôsobom vykonávajú potrebu. A vysvetľovanie je to detailné! Rozprávač nás zahrnie informáciami o farbe, konzistencii, veľkosti, smradľavosti, názve aj estetickej hodnote jednotlivých druhov hovienok. Najzábavnejšie sú zvuky, ktoré pri kakaní zvieratá vydávajú, takže je tu veľký priestor pre divadelný talent rodiča alebo iného čítajúceho.

Ak je vám meno ilustrátora Wolfa Erlbrucha povedomé, možno poznáte jeho knižku Kačka, Smrť a tulipán. A možno ste zaregistrovali, že Wolf Erlbruch získal v roku 2017 cenu Astrid Lindgren Memorial Award (nobelovku za detskú literatúru) a v roku 2006 aj jej predchodkyňu, cenu Hansa Christiana Andersena.

Komu je kniha O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu určená

Toto je výnimočná kniha: výnimočne vtipná, výnimočne pekne ilustrovaná, s výnimočnou postavičkou i témou. Odporúčam všetkým deťom od dvoch do šiestich rokov. Mladších školákov príbeh určite pobaví tiež. My túto knihu máme už pár rokov a dlho si držala pozíciu najobľúbenejšej knihy. A stále sa k nej detváky s radosťou vracajú.

 

Kniha O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Slovart. Má 32 strán a rozmer 208×297 mm.

Ak sa vám páčila táto recenzia, knižku si môžete kúpiť tu.

KOMODO (Petr Sís) – recenzia

Ak vás stále prepadne národná hrdosť pri zmienke o úspechoch Čechov, tak na tohto autora naozaj môžete byť hrdý/á. Je to absolútna svetová ilustrátorská špička, tu je len krátky výcuc z jeho životopisu:

  • cena Hansa Christiana Andersena, čo je nobelovka pre tvorcov detských kníh,
  • Zlatý medveď z Berlínskeho filmového festivalu za animovaný film Hlavy,
  • osemkrát cena The New York Times za najkrajšiu ilustrovanú knihu roka a veľa veľa iných cien;
  • pracoval na obale albumu Sergeant Pepper‘s Lonely Hearts Club Band od Beatles,
  • plagát k Formanovmu filmu Amadeus,
  • videoklip pre pesničku Gotta Serve Somebody od Boba Dylana.odetskychknihach.sk Komodo!

K ilustrovaniu detských kníh ho doviedol sám ilustrátorský guru Maurice Sendak (recenzia tu). Ako môže človek stihnúť za jeden život toľko skvelých vecí?  Petr Sís je jednoducho ťažký frajer. A kniha Komodo je jedna z jeho najlepších.

Les ožíva

Že Petr Sís je skôr ilustrátor ako spisovateľ, zistíte už na prvých stránkach. Ale minimum textu vôbec nevadí, ilustrácie skrývajú veľa nevyslovených viet, rozvíjajú si svoje vlastné príbehy. A čo sa ešte skrýva v obrázkoch? Stovky párov očí a milión ďalších detailov, často veľmi vtipných, takže malí forenzní detektívi majú čo objavovať. Pamätáte si ešte, keď ste ako dieťa v neznámom prostredí videli všade rôzne postavičky a príšerky, v každom vzore na koberci, na tapete, v každom tieni? Presne tento pocit obkľúčenia živo-neživými predmetmi v lese geniálne zachytil Petr Sís. Preto by som knihu Komodo! zaradila medzi povinné čítanie pre všetkých rodičov, aby sa dokázali vžiť do pocitov svojho dieťaťa.

Kamarátka mi raz rozprávala, ako si z detstva pamätá, že sa hrávala v lese na kopci. Keď sa v dospelosti vrátila na to miesto, z kopca sa vykľul mininásyp a z lesa tri „vypelichané“ stromčeky. A presne takouto detskou korekciou prešli ilustrácie v tejto knihe. Niekde sa trochu pridalo (počet detí na školskej fotografii, honosnosť rodičovského domu, množstvo drakov v detskej izbe, počet turistov na lodiach), niekde sa trochu ubralo (veľkosť ostrovov Bali a Komodo, pristávacej plochy na letisku). Vďaka tejto detskej mierke a úžasnej perspektíve sú Sísove ilustrácie… hm, zase musím použiť pompézne slovo magické.

Podľa čoho sa spozná naozaj kvalitný ilustrátor?

Podľa toho, že má vlastný, nezameniteľný štýl. A ten Petr Sís má. Unikátny je najmä žáner mnohých Sísových autorských kníh – ilustrované autobiografické poviedky, často prepletené so všeobecne známymi príbehmi (Robinson, Ch. Darwin, A. De Saint Exupéry) alebo miestami (Komodo, Tibet). Pripomenulo vám to román HHhH od Laurenta Bineta?

V tomto prípade autor zmixoval encyklopedické informácie o varanovi komodskom, ktorého pre jeho veľkosť nazývajú aj komodský drak, so spomienkami na výlet na ostrov Komodo. Samozrejme, nie je to celkom „dokumentárny“ žáner, skôr dokufikcia. Aj autobiografické prvky sú zjavne prifarbené, zdramatizované, posunuté, nedopovedané. Do akej miery a či vôbec zodpovedajú skutočnosti, nad tým si budú malí zvedavci lámať hlavu.

Komu je kniha Komodo určená

Veľké obrázky, minimum textu, malý počet strán = kniha pre dvojročné deti? V tomto prípade nie, aj keď krásne obrázky zaujmú aj ich. Je to skôr kniha pre drakofilov (4 – 8 rokov), ktorých ohúri zistenie, že na indonézskom ostrove Komodo žijú skutočné draky. U nás doma malo Komodo obrovský úspech.

Bonus

Rozhovor s autorom (v angličtine).

 

Kniha Komodo vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Raketa/Labyrint. Má 40 strán a rozmer 210×305 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

POČÍTÁNÍ (Aino-Maija Metsola) – recenzia

Keď si kúpim skvelé topánky, často ľutujem, že som si nekúpila rovno dva páry. Ak naďabím na skvelú detskú knižku, často si ju kúpim rovno v dvoch exemplároch a jeden niekomu darujem. To bol aj prípad knižky Počítání. A teraz pred Vianocami som ľutovala, že som si ju nekúpila rovno trikrát.

Prečo by táto kniha neprešla bezpečnostnou kontrolou na letisku

Pri pohľade na náš domáci exemplár každý pochopí, že táto kniha mala veľký úspech. Ošúchaná, doškriabaná, dotrhaná; poodtŕhané otváracie okienka som znovu pripevnila kancelárskou zošívačkou, takže v knihe je toľko kovu, že by neprešla bezpečnostnou kontrolou na letisku. Máme ju už asi rok a pol a stále má veľký úspech. Sú za tým tri veci: krásne moderné ilustrácie, explózia skvele skombinovaných sýtych farieb, takže detváky nevedia, kam skôr pozrieť, a hlavne otváracie okienka. Tie sú miláčikom všetkých detí. Za týmito okienkami sa skrývajú rôzne vtipné prekvapenia, komentáre a úlohy. Po odklopení okienka deti napríklad objavia, aký účes ukrýva slečna pod klobúkom, aké ponožky má oblečené pod nohavicami, ako vyzerá ostrihaný pudlík a pomôžu chlapcovi nájsť tričko, „aby tu nechodil len tak, neoblečený.“

 Každý vtip alebo vtipný obrázok poteší, ale Počítání nie je v prvom rade o humore, ako napríklad It Might Be An Apple (recenzia tu), Špinuška (recenzia tu), Leonardo, kocúr z ulice (recenzia tu) alebo O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu (recenzia tu). Na tejto knihe zaujmú v prvom rade výrazné ilustrácie a ešte výraznejšie farby. Žiadne jemné pastelové farby tu nenájdete, bielu len na malých plochách. Autorka spája kontrastné sýte farby v šialených kombináciách, a predsa celok pôsobí príjemne. Každá ilustrácia je, ako v komikse, zasadená do políčka. Ale na rozdiel od komiksov tu nie je príbeh, takže najmenšie deti si môžu knihu čítať vlastným tempom a smerom. Témy ilustrácií sa menia na každej dvojstrane, takže každé dieťa si tu nájde niečo, čo ho práve zaujíma. Jednotiacim prvkom knihy Počítání je, samozrejme, počítanie. Deti na každej strane počítajú zvieratká, rastliny, vešiaky a dopravné vozidlá.

Komu je kniha Počítání určená

Je to 14-stranové leporelo vhodné hlavne pre najmenšie deti od jedného do troch rokov alebo kým sa nenaučia počítať do desať.

Na tejto knihe vidieť, že je u nás doma veľmi obľúbená

Kniha Počítání vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Baobab. Má 14 strán a rozmer 190×260 mm.

Ak sa vám táto recenzia páčila, knihu si môžete kúpiť tu.

THAT’S MY HAT! (Anouck Boisrobert, Louis Rigaud) – recenzia

Ak dieťa nebavia knihy, asi ešte nenašlo tú správnu, povedal v rozhovore pre denník N John Boyne, autor Chlapca v pásikavom pyžame. Súhlasím na sto percent. Moje deti knižky milujú. Akoby aj nie, keď ich zásobujem takými lahôdkami ako That’s My Hat! Neviem si predstaviť dieťa, ktoré by táto originálna skladacia 3D kniha nezaujala.

That’s My Hat! je ďalšia netradičná kniha, ktorú v supermarkete nenájdete. Niežeby pop-up books alebo 3D knihy alebo pohľadnice donedávna neexistovali. Ale Anouck Boisrobert a Louis Rigaud využili tento „žáner“ na maximum. Formát knihy nie je nijako výnimočne veľký, ale keď knihu otvoríte, nechce sa vám veriť, koľko detailov dokázali vtesnať na jednu dvojstranu. Niektoré skladacie (3D) ilustrácie sú až architektonicky komplexné. A napriek tomu to nie sú technicky náročné „konštrukcie,“ aké majú tendenciu pokaziť sa, lebo majú problém zložiť sa do pôvodného tvaru. That’s My Hat! sme doma čítali už veľakrát, ale zatiaľ všetky skladačky fungujú stopercentne (nevydržalo len to, čo nasilu odtrhli detváky). Bez pomoci sa otvárajú i zatvárajú. A to s nimi štuplíkovské rúčky naozaj nenarábali s citom.

Geometrický minimalizmus

Ilustrácie minimalisticky redukované na geometrické tvary, brechtovský Verfremdungseffekt hneď na úvodnej strane (keď si chlapec sám nakreslí svoj klobúk) – a na prvý pohľad viete, že That’s My Hat! je fajnšmekrovinka. Ale netreba sa báť toho, že by ju deti neprijali alebo nepochopili. Všetky predmety ako automobily, stromy, zelenina a ovocie alebo oblečenie v obchode sú síce redukované na obdĺžniky, štvorce, trojuholníky, kruhy a polkruhy, ale postavy, vrátane tej hlavnej, opice, dostali výnimku a zachovali si jasne rozpoznateľné črty. Ľudia sú nakreslení pár jednoduchými karikatúrnymi ťahmi, vďaka čomu ilustrácie vyznievajú hravo, vtipne, živo, ľahko (spomínate si na Viktora Kubala?). Aspoň tie čiernobiele postavy medzi všetkými farebnými obdĺžnikmi a štvorcami rýchlejšie identifikujete.

Prečo treba hľadať opicu

A niekedy dá hľadanie opice s klobúkom naozaj trochu zabrať. Knižka sa musí natáčať do všetkých možných uhlov. Opica sa skrýva – kde inde – v zelovoci. A keď sa minú všetky banány, vydá sa do iných obchodov a knižnice. Pani knihovníčka poradí – opicu (monkey) treba hľadať pod písmenom M. Opica, samozrejme, skoro všade niečo vyvedie, na obrovskú radosť všetkých malých čitateľov – kazisvetov. Prečo vlastne treba hľadať tú opicu? Hľadá ju chlapec, ktorému odfúklo klobúk. Ten pristál na opičej hlave a na nej putuje celým mestom. Čo sa nakoniec stane s klobúkom sa nedozvieme. Hlavná vec je, že opica vyviazne živá. Vďaka Verfremdungseffektu, samozrejme 🙂 .

Komu je kniha That’s My Hat! určená

Každému dieťaťu, ktoré sa poteší skladacej „3D“ pohľadnici. Aj keď porovnávať túto knihu s pohľadnicami je ako porovnávať Rolls Royce s kolobežkami 🙂 .

Je na vás, či sa odvážite dať ju do rúk malému dieťaťu, ktoré by ju mohlo poškodiť. Opica, ktorá sa skrýva za všelijakými priečinkami a regálmi deti priam vyzýva, aby ich chytali, ťahali – a roztrhli. Ale za tých pár zlepených častí to podľa mňa stojí.

Ak vás odrádza angličtina – tých pár slov zvládnete aj s Googlom.

Megabonus

V dnešnej dobe ani detské knižky už nie sú len knižky a oplatí sa trochu pátrať po tom, čo sa s nimi dialo na internete. Tak som sa doklikala až sem, k úžasnej aplikácii, ktorá vznikla na základe tejto knihy. Aplikácia má názov Oh!, lebo kniha sa vo francúzskom origináli volá Oh! Mon chapeau. Je to vlastne hra s geometrickými tvarmi. Čo môže vzniknúť z červeného štvorca, žltého polkruhu alebo zeleného obdĺžnika? Čokoľvek. Stačí kliknúť, otočiť alebo zatriasť mobilom. Slovo magický veľmi často nepoužívam, zdá sa mi nafúkané, príliš pompézne, ale táto aplikácia je jednoducho magická. Stiahnuť sa dá zadarmo a potom doplatíte toľko, koľko uznáte za vhodné, 1 – 10€.

http://ludocube.fr/game/oh/

Ak ste ako ja a túto aplikáciu ste si hneď stiahli, tak vás už iste svrbia prsty, aby ste si podobné hry s geometrickými tvarmi vyskúšali aj vy s detvákmi. Presne na tom je založená táto úžasná úlohová knižka Sticker, Shape, Create od Therezy Rowe. O nej niekedy nabudúce.

 

Ja viem, príliš veľa videí na jeden článok, ale nemôžem nepridať ešte toto, Popville od rovnakých autorov ako That’s My Hat!

a toto, ABC3D od Marion Bataille.

Kto by nemiloval skladačkové 3D knihy!

Jazykové okienko

Pop-up books sa do slovenčiny prekladajú ako 3D knihy. V dnešnej dobe sa názov 3D skôr používa na technológie, ktoré pomocou okuliarov dokážu na dvojdimenzionálnej ploche simulovať tretiu dimenziu. Pre knihy typu That’s My Hat! by som navrhovala iný názov. Vyskakovacie alebo vystreľovacie knihy sa mi zdá príliš bojovný pojem. A čo tak skladačkové alebo skladacie knihy? Čo navrhujete vy?

 

Kniha That’s My Hat! vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Thames&Hudson Ltd. Má 24 strán a rozmer 222×281 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť s poštovným zadarmo tu. Knihu Under the Ocean od tých istých autorov si môžete kúpiť tu.

VTÁKY NAŠICH LESOV (Andrea Pinnington, Caz Buckingham) – recenzia

Nebola som veľmi nadšená, keď sa dedko po návšteve prírodovedného múzea nechal detvákmi zlákať na nákup plyšovej sýkorky v múzejnom obchode. Ďalší plyšák, čo ich bude baviť 5 minút. Navyše, 10 eur za naozaj škaredú malú hračku, podľa ktorej by ste živú sýkorku nespoznali ani náhodou, sa mi zdalo priveľa. Absolútny omyl. Sýkorka totiž vydávala veľmi hlasné a realistické zvuky. Takže malý vtáčik sa na dlhý čas stal najobľúbenejšou hračkou: so sýkorkou sa hralo, jedlo, strašilo rodinných príslušníkov aj holubov, pozeralo na rozprávky, zaspávalo; podľa sýkorkinho spevu sme vedeli, kedy sa detváky zobudili. Sýkorku sme tiež púšťali živej sýkorke, čo si urobila hniezdo na našom dome. Až kým sa nevybili baterky, bez možnosti výmeny, z čoho bolo potomstvo veľmi zarmútené. Takže keď som natrafila na knihu Vtáky našich lesov, neváhala som ani chvíľu.

Celá rodina sa vzdeláva

A knižka vydávajúca zvuky vybraných vtákov mala okamžite obrovský úspech. Celé dni v našom byte niečo neustále čvirikalo. Knihu som používala ako lokalizátor detí. Hrali sme sa kvízy (uhádni, ktorý vtáčik vydáva tento zvuk), napodobňovali sme vtáčiky – je to zábava na dlhé hodiny.

Najprv som sa dosť obávala toho, že ide o prekladovú knihu. Žijú v našich lesoch rovnaké vtáky ako v britských? Našťastie, keď som si pustila zvuky z knižky, takmer všetky zneli veľmi povedome. Nie som žiadny ornitológ, takže som to overovala na internete. Všetky z dvanástich druhov, mlynárka dlhochvostá, ďateľ veľký, kukučka obyčajná, brhlík obyčajný, kolibiarik spevavý, králik zlatohlavý, myšiak hôrny, sojka obyčajná, holub hrivnák, sýkorka uhliarka, bažant obyčajný a sova obyčajná, žijú na Slovensku a sú tu hojne rozšírené.

Každému z týchto vtákov je venovaná jedna dvojstrana a na nej jedna veľká ostrá fotka, ďalej fotka jeho prirodzeného prostredia a potravy. Text okrem zaujímavostí opisuje základné fakty ako výskyt, zloženie potravy, hniezdenie, vzhľad a počet vajec, rozlíšenie samčekov a samičiek a veľkosť.

Komu je kniha Vtáky našich lesov určená

Vydavateľ uvádza, že kniha je vhodná pre deti od 4 rokov, ale je to len kvôli tomu, že obsahuje gombíkové batérie. Tie sú ukryté pod tvrdým plastom, takže na vlastné riziko ju môžete pokojne kúpiť aj oveľa mladším deťom. Nášho štuplíka text ešte veľmi nezaujal, ale zapínanie/vypínanie čohokoľvek elektronického je najobľúbenejšia činnosť.

Horná hranica pre túto knihu neexistuje. Každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o prírodu, sa rád naučí spoznávať nové zvuky lesa. Okrem leporelovej formy nič nenaznačuje, že ide o knihu pre deti. Knižka Vtáky našich lesov nie je odfláknutá, ako detské knihy často bývajú. Grafická stránka je profesionálne urobená; obrázky sú kvalitné, ostré; zvuky sú zreteľné, čisté a dostatočne hlasné. Dokonca prekladateľ spolupracoval s odborníčkou, takže na informácie v popisoch sa môžete spoľahnúť. Obsahujú aj latinské pomenovanie, takže vydavateľstvo určite rátalo aj so staršími čitateľmi. Jediné, čo ma veľmi mrzí, je, že táto kniha zatiaľ nemá pokračovanie. Je ešte toľko veľa vtáčikov, ktoré by som chcela vedieť spoznať podľa hlasu (pinka, slávik, belorítka, bocian, lastovička… ). Ak by táto kniha obsahovala aspoň trojnásobné množstvo zvukov, určite by mala masívny úspech aj u dospelých.

Bonus

Tvrdenie z obálky knihy, že žiadna prechádzka lesom už nebude taká, ako predtým, určite nie je nadnesené. A ja dodám, že výstražné škriekanie sojky v lese už nikdy nebude také strašidelné.

 

Kniha Vtáky našich lesov vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Edika. Má 24 strán a rozmer 276×216 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

IT MIGHT BE AN APPLE (Shinsuke Yoshitake) – recenzia

Ak vás angličtinu neučil práve Ján Ámos Džínový, dajte tejto knihe šancu. Anglického textu je tam aj tak minimum.

Kto chodieva na výstavu BIB, vie, že japonské detské knižky sú vždy tak trochu iné. A táto je absolútny originál. Vyzerá ako komiks, ale žiadny príbeh tam nie je. Ilustrácie sú skvelé, pekné a metaforicky žlto-červeno-oranžovo-jabĺčkovofarebné, ale táto kniha nie je o posúvaní umeleckých hraníc. Táto kniha je výbuch číro-čistej detskej fantázie a bohapustej zábavy. Detský humor najdetskejší a najhumorovatejší. Na dahlovky nedám dopustiť („roztrhám ťa na šklbance, rozšklbem ťa na trhance“), ale ani najvtipnejší príbeh sa nedá čítať donekonečna. Zato k jabĺčku sa moje detváky niekoľko týždňov šťastne vracali každý deň a niekoľko ďalších mesiacov si jabĺčko udržalo pozíciu najobľúbenejšej knihy.

Humor vyplýva z metaforizácie jabĺčka. Malý chlapec príde zo školy domov a na stole nájde jablko. Alebo je to niečo, čo len vyzerá ako jablko? Mohla by to byť šupka, pod ktorou nič nie je. Mohla by to byť červená ryba skrútená do tvaru jablka. Možno je to komplexný stroj s kopou zložitých mechanizmov. A možno na ňom žijú miniatúrni jabĺčkoví panáčikovia. Ďalšie výplody Yoshitakeovej fantázie gradujú až do sci-fi. Takýto humor sa môže dospelým zdať absurdný a detinský, ale detskému vkusu zodpovedá úplne presne. Ale nebojte sa, ani vy sa nebudete nudiť. Pri pohľade na šťastné a veselé dieťa určite nie.

Jabĺčko sa hnevá

Táto kniha by bola vtipná, aj keby ju čítal Peter Marcin, ale je to jedna z tých kníh, kde mierne divadelné nasadenie rodiča príde vhod. Toto jabĺčko sa totiž chichoce, trasie, hnevá, mení tvar, vydáva všelijaké zvuky a vystrája všelijaké kúsky. Keď ho roztočíte, zatočí sa mu hlava. To sa nedá neokoreniť nejakým gestom, citoslovcom alebo vtipným zvukom vlastnej výroby. Najväčší úspech u mojich detvákov malo šteklenie jabĺčka. A prasknutie jabĺčka – balónika. A „periodická sústava“ jabĺčok. Ak prečítate menoslov jabĺčok v správnom rytme, úspech je zaručený.

Spoiler: nakoniec chlapca premôže hlad a začne opatrne skúmať, či to predsa len nie je obyčajné jablko. Hlavne opatrne, jablko by predsa mohlo odporne chutiť, vyfučať ako balónik, mohol by si na ňom vylomiť zub, mohol by sa po prvom zahryznutí premeniť na obra… ale nakoniec všetko dobre dopadne.

Komu je kniha It Might Be An Apple určená

Je to škôlkársky humor, na ktorý sa chytajú trojročné deti aj mladší školáci. Viem si predstaviť, že táto kniha zaujme aj zarytého odmietača kníh, pretože je omnoho omnoho zábavnejšia ako bežné knižky pre deti. Dá (ale nemusí) sa prečítať na jeden šup. Keďže nemá príbeh, nemusí sa čítať lineárne.

Bonus: filozofický presah. Ale ten si popri toľkej zábave nebude nikto všímať 🙂 .

 

Kniha vyšla 1. apríla 2016  🙂 vo vydavateľstve Thames&Hudson. Má 32 strán a rozmer 212×263 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu It Might Be An Apple si môžete kúpiť tu.

BIG CITY STICKER BOOK (Maggie Li) – recenzia

Big City Sticker Book dostala dcéra od najlepšej kamarátky ako darček k 5. narodeninám. Ešte v ten večer bola vyplnená polovica sudokových úloh. Na druhý deň si knižku ukoristila mladšia dcéra a ponaliepala polovicu veľkých nálepiek. Odvtedy nie je pokoj v našej rodine, lebo sa stále vedú spory o túto knižku.

Takéto úlohové knižky na našom trhu chýbajú ako soľ. Pekné farebné ilustrácie a originálne tematické úlohy – aký kontrast s gýčovými amatérskymi, často čiernobielymi obrázkami a jednotvárnymi úlohami bez nápadu, aké nám väčšinou ponúkajú slovenské vydavateľstvá. Na rozdiel od nich je Big City Sticker Book taká pekná, zaujímavá a poučná, že ju určite nevyhodíme ani vtedy, keď budú všetky úlohy vyplnené.

Tematické úlohy

Na každej dvojstrane, okrem stránok s nálepkami a riešeniami, je zobrazené jedno veľkomesto so všetkým, čo ho reprezentuje – slávnymi pamiatkami, budovami, jedlom, tancom, športom, miestnymi živočíchmi, rastlinami. Na mapu mesta dieťa podľa siluety nalepuje príslušné nálepky. Okrem toho je na každej dvojstrane jednoduché sudoku s nálepkami, určovanie svetových strán, vyfarbovanie štátnej vlajky a niekedy aj kvízová otázka. Dieťa zároveň zbiera nálepky do pasu, ktoré získa za splnenie všetkých úloh na dvojstrane.

Komu je kniha Big City Sticker Book určená

Úlohy naplno využijú 4 – 6 ročné deti. Pre staršie deti bude síce 16-políčkové sudoku príliš jednoduché, ale môžu sa zamerať na reálie. Ak sa so školákmi porozprávate o tom, čo je pre jednotlivé mestá a štáty typické, určite to zaujme aj ich. 2,5-roční a 3-roční si môžu precvičovať jemnú motoriku a snažiť sa čo najpresnejšie nalepiť nálepky tam, kam patria. Ak sa im to na prvý pokus nepodarí, nevadí, nálepky sú veľké (okrem sudokových) a dobre sa odliepajú a znova priliepajú. Jednoducho, je to ďalšia z kníh, ktoré rastú s dieťaťom.

 

Úohová knižka Big City Sticker Book vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Pavilion Books. Má 64 strán a rozmer 220×300 mm.

V slovenských eshopoch je vypredaná, ale v Bookdepository ju ešte majú. Doručenie na Slovensko je zadarmo.