v češtine - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

KNIHA DŽUNGLE DŽUNGLOVATÉ (Josef Antón, Lucie Brunellière) – recenzia

Leporelá väčšinou nemávajú veľký formát, ale toto má dobrý dôvod byť obrie: na každú dvojstranu sa musí zmestiť okolo dvadsať zvierat, ktoré treba nájsť. Každé z nich má meno: Evelína, Ferdinand, Baltazar. O to väčšia zábava bola hľadať ich medzi tieňmi, lianami, listami, húštinami, kameňmi a všetkým, čo nájdete v džungli. A niektoré sa zamaskovali poriadne! Často sme sa zapojili aj my dospelí a prečesávali džungľu centimeter po centimetri spolu s deťmi. Nebolo to vôbec jednoduché! Veľmi sa mi páčilo, že úlohy sú odstupňované – tie zložitejšie boli výzvou aj pre našu predškoláčku, tie ľahšie zvládol aj štuplík.

Kniha džungle džunglovaté

Každá dvojstrana predstavuje inú časť dňa a má inú atmosféru. A práve tá je na knihe najpríťažlivejšia. Ospalé zvieratá sa ráno prebúdzajú do jemnučkých farebných odtieňov, ktoré rýchlo vystrieda horúčava. Ostré biele slnko praží tak, až je to takmer nepríjemné pre oči. Celkom inak to vyzerá v prítmí stromov. Zapadajúce slnko sfarbí všetko do purpurova. Posledná dvojstrana je odvážne tmavá – zvieratá spia. Svietia len oči nočných živočíchov. Práca s farbami je naozaj obdivuhodná.

Moje deti sa tejto knihy nevedeli nabažiť. Prispeli k tomu aj nápadito umiestnené otváracie okienka, pod ktorými sa skrývajú inštrukcie, ktoré zvieratá treba hľadať.

Kniha džungle džunglovaté

Toto rozhodne NIE JE náučná kniha – panda, koala a medveď hnedý tu zdieľajú jeden biotop – ale bola radosť pozorovať, ako dvojročné dieťa bez zaváhania lokalizuje exotické zvieratá ako okapi alebo krajta.

Komu je Kniha džungle džunglovaté určená

Skvelá kniha na precvičenie postrehu pre deti od dvoch rokov – ak im s hľadaním občas trochu pomôžete – do šesť rokov.

Kniha džungle džunglovaté vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Axióma. Má 12 strán a rozmer 275×340 mm. Kúpiť si ju môžete v slovenskom Martinuse tu alebo v českom Martinuse tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

365 TUČŇÁKŮ (Jean-Luc Fromental, Joëlle Jolivet) – recenzia

Matematika ako najobľúbenejší predmet? Dokonca ako najobľúbenejšia činnosť vôbec? Čím viac si čítam o Hejného metóde (napr. tu alebo tu), tým menej chápem, prečo ju nepoužívajú na všetkých školách. A škôlkach. Príklady sa počítajú takými názornými postupmi, že ich vyriešia aj celkom malé deti.

365 tucnaku

Hejný u nás doma

U nás doma sme skúšali metódu sčítavania krokov. Najprv sa kolíkmi vyznačila dráha – kolíky boli od seba vzdialené na dĺžku detského kroku. Potom ocko urobil napríklad dva kroky a potom ďalšie dva. Detváky mali hádať, koľko krokov musia urobiť zo štartovacej čiary, aby sa k nemu dostali. Pri každom kroku zároveň tlieskali – výborný nápad zapojiť do abstraktného myslenia pohyb a iné zmysly ako zrak. Svoje prvé skúsenosti s matematikou si potomstvo očividne užívalo. Pišťali od radosti a toto jednoduché cvičenie chceli opakovať stále znova so stále vyššími číslami. Na tretí deň už bola vykolíkovaná dráha dlhá asi 10 metrov a riešili sa úlohy typu 8 + 12. Samozrejme, na tie najnáročnejšie už správne odpovedať nedokázali, ale zábava to bola parádna.

Keďže o školách v našom okolí veľké ilúzie nemám („Najprv sa naučte násobilku naspamäť, potom si to vysvetlíme“), našu predškoláčku sa snažíme čo-to hravou formou naučiť už teraz. Sčítavanie s číslom 6 jej ide výborne, veď sa každú chvíľu hráme Poznáš Bratislavu? a iné spoločenské hry, tak som vymyslela, že ich pravidlá si budeme upravovať tak, aby sa kockou nehádzalo dvakrát vtedy, keď sa hodí šestka, ale iné číslo. A postupne to budeme obmieňať. Takto si precvičíme všetky kombinácie sčítavania.

365 tucnaku

Príživníci vo frakoch

Neviem, či Jean-Luc Fromental Hejného metódu pozná, v každom prípade podľa nej postupuje. Príklady v oceňovanej a do mnohých jazykov preloženej knižke 365 tučňáků názornejšie už ani byť nemôžu. Aj preto si každý z knihy vezme toľko, koľko chce. Náš trojročný štuplíček kompletne odignoruje matematické operácie, vníma len dej s ilustráciami, a stále je to preňho veľká zábava. Celá knižka je totiž postavená na veľmi – naozaj! – vtipnom príbehu. Štvorčlenná rodina každý deň dostáva poštou škatuľu s tučniakom od neznámeho darcu. Nevedia od koho, prečo ani kedy sa to skončí. Dvaja-traja tučniačikovia sú rodinnými miláčikmi, ale po pár dňoch majú tých nemotorných pažravcov všetci plné zuby. Necivilizovaní príživníci (aspoň na Silvestra sú oblečení vhodne – vo frakoch 🙂 ) najprv privedú rodinu do stavu amoku, potom rezignácie až asimilácie 🙂 . Rozuzlenie – kto a prečo im tie tučniaky posiela – je také nečakané a vtipné, že ho sem radšej nenapíšem, aby som vám nepokazila prekvapenie.

365 tucnaku

Knižka má poriadne veľký formát – to aby vynikli fantastické ilustrácie Joëlle Jolivet. Okrem tučniačej bielej a čiernej pracuje len s oranžovou a sivomodrou. Táto francúzska ilustrátorka vytvorila s Fromentalom skvelý tím a viacero úspešných kníh. Výborne sa dopĺňajú. Jeho bláznivý dej domyslela do praktických dôsledkov. A 365 dní s 365 tučniakmi je veru poriadna pohroma.

Komu je kniha 365 TUČŇÁKŮ určená

Táto knižka by mala byť povinným čítaním na matematike. Jednoducho vysvetľuje základné matematické operácie na praktickom probléme, ale najmä ukazuje, na čo je matematika vlastne dobrá. Neviem si predstaviť lepší úvod do tohto predmetu. Naopak, viem si živo predstaviť nadšeného učiteľa, ako s touto knihou pracuje ďalej, ako vymýšľa podobné príbehy s praktickými úlohami… Knižka má otvorený koniec, ktorý sa sám ponúka na kreatívne dotvorenie.

To ale neznamená, že knižka je len pre školákov. Je tu minimum textu a veľké obrázky, takže nudiť by sa nemali ani trojroční. Príbeh spracujú už aj takéto malé deti – pochopia, že každý deň pribudne jeden tučniak a že zakrátko sa ich nahromadí príliš veľa. Tí, ktorým sú rovnice ešte vzdialené, si môžu precvičovať počítanie napríklad do 20. Príležitostí prepočítať neustále sa zväčšujúci počet tučniakov je tu neúrekom.

365 tucnaku

Bonus

Z 365 tučniakov sa stala taká kultovka, že má aj vlastný merchandising, adventný kalendár 🙂 .

Bonus II

Ak by mal niekto pochybnosti, či sa dá s matematikou pracovať už v škôlke, táto skvelá príručka Jany Slezákovej a Evy Šubrtovej by ho mala vyviesť z omylu. Povinné čítanie pre všetkých pracovníkov MŠ! Kto nemá šťastie na osvietenú škôlku, môže si aktivity z brožúry vyskúšať aj doma. Vrelo odporúčam!

365 tucnaku

Poznáte nejaké matematické hry pre škôlkarov? Alebo máte otázky k tejto knihe? Poteším sa všetkým komentárom.

Kniha 365 tučňáků vyšla vo vydavateľstve Baobab v roku 2017. Má 48 strán a rozmer 255×330 mm. Kúpiť si ju môžete napríklad v slovenskom alebo českom Martinuse.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

VEĽKÁ KNIHA TMY/VELKÁ KNIHA TMY (Helena Haraštová, Jiří Franta) – recenzia

Kto by si z detstva nepamätal, ako s posledným zhasnutím svetla začali záhadne ožívať všetky tiene. Vzory na kobercoch zrazu získali ľudské črty. Temnota je magická, a nielen pre deti.

Strach z tmy

Toto leto sme, inšpirovaní skvelou knihou Prázdniny s Oskarem (recenzia tu), prespali jednu noc vonku v stane. Bola som hrdá na moje deti, ako to v pohode zvládli. Ich starší bratranci, ktorí pozerajú oveľa viac strašidelných rozprávok, si na to netrúfli. Ale to množstvo zvukov predsa len trochu vystrašilo aj nás. Bytosti, ktoré sa zabúdzajú na noc, sú vždy podozrivé 🙂 . Úprimne si myslím, že knižky ako táto môžu pomôcť deťom zmierniť strach z tmy. Keď vedia, že množstvo živočíchov bdie práve v noci, nemusia si nočné tiene a zvuky vysvetľovať duchmi a strašidlami. Okrem mnohých zvierat v noci nespia ani niektorí ľudia a pracujú mnohé továrne. To zas vysvetľuje ruchy v meste. Veľká kniha tmy prezentuje nočné šero ako prirodzenú súčasť života, ako nevyhnutný dôsledok rotovania Zeme okolo svojej osi. Toto poznanie berie noci veľkú časť jej magickej aury a ostáva jednoducho len tma ako neprítomnosť svetla.

Veľká kniha tmy Často v tomto blogu píšem o hybridných žánroch v detskej literatúre a toto je ďalší. Je to v prvom rade náučná kniha s krásnymi obrovskými ilustráciami, na ktorých hľadáte všetko, o čom ste sa práve dočítali. Aby táto search&findovka bola náročnosťou primeraná textu, scény sú len slabo osvetlené mesačným svitom alebo pouličnými lampami. Všetko sa totiž odohráva potme, ako inak! Veľkým lákadlom sú aj zložené vnútorné strany, ktoré po rozložení majú veľkosť skoro A2.

Najväčšia paráda je obálka (samozrejme, bez tých otrasných nálepiek na mojich fotkách – knižku sme mali len požičanú a nemohla som ich odstrániť 🙂 ). Reliéfne prvky v noci svietia. Raz nadránom som dostala šok – časť obálky nesvietila ako zvyčajne, ale blikala! Vie mi toto nejaký fyzik vysvetliť??

Veľká kniha tmy

Čert jordánov a spol.

Okrem domácej fauny sa tu spomínajú živočíchy, ktoré žijú v morských hlbinách (napríklad strašidelná ryba s priliehavým názvom čert jordánov), kvety, ktoré kvitnú v noci alebo fosforeskujúce huby. Minikapitolky sú venované aj nočným povolaniam, doprave, životu v meste a na dedine, umelým zdrojom svetla aj Mesiacu.

V závere knihy je výborná inšpirácia – vyskúšať si čiernu hodinku ako za starých čias a porozprávať sa s rodinou pri sviečkach. Moje detváky sviečkovú atmosféru milujú, aj keď my si pri nej robievame diskotéky 🙂 . V knižke mi trochu chýba viac takýchto návodov, ako zažiť potme niečo zaujímavé. Potešili by napríklad praktické informácie o augustovom meteorickom roji alebo kedy a kde presne sa dajú vidieť svätojánske mušky (svetielkujú iba pár dní). Ak vám napadlo to, čo mne: nie, tento hmyz sa nedá kúpiť (ak sa predáva, je to podvod) v larválnom ani žiadnom inom štádiu.

Veľká zábava sú tiež hry vonku s čelovkami/baterkami. Teraz, keď je tma už pred štvrtou poobede, si ich určite vyskúšame. Vysnorila som tieto a tieto skvelé nápady. Tu nájdete inšpiráciu na upokojujúce činnosti pred spaním.

Komu je Veľká kniha tmy určená

Odporúčam deťom od 6 rokov alebo aj päťročným, ak im niektoré veci dovysvetľujete. Knižka je dostatočne informatívna aj pre mladších školákov. Ale je to jedna z rodinných kníh, pri ktorých sa nenudia ani mladšie deti. Náš štuplíček (3 roky) s veľkou radosťou otváral a zatváral roztváracie stránky a na obrázkoch hľadal to, o čom sme čítali.

Veľká kniha tmy

Ako ste s knižkou pracovali vy? Napíšte mi komentár.

Veľká kniha tmy vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Albatros (v spolupráci s vydavateľstvom B4U Publishing). Má 24 strán a rozmer 215×280 mm. V slovenčine si ju môžete kúpiť tu, v češtine v českom Martinuse tu.

V slovenčine v tejto sérii vyšla ešte Veľká kniha snehu a ľadu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

PRÍBEHY NA DOBRÚ NOC PRE REBELKY (Elena Favilliová a Francesca Cavallová) – recenzia

Už o pár dní vychádzajú Príbehy na dobrú noc pre rebelky 2/Příběhy na dobrou noc pro malé rebelky 2, najvyšší čas na recenziu prvého megaúspešného dielu!

Toto totiž nie je len taká obyčajná kniha. V celej histórii crowdfundingu boli práve rebelky najúspešnejší knižný projekt. Boli preložené do 46 jazykov sveta. Aj to ukazuje, ako ženy dychtia po docenení v spoločnosti. Autorky nemajú o nič menšiu ambíciu ako vytvoriť „lepší svet,“ ako sa píše v úvode. Nadšenie Eleny Favilli a Francescy Cavallo a ich ciele sú nebotyčné, ale môže mať jedna kniha reálny dopad na život budúcej generácie? Keď vidím svoju dcéru, ako dychtivo počúva príbehy odvážnych žien, verím tomu, že áno. Dúfam, že po prečítaní príbehu odvážnej pilotky Amelie Earhart toto povolanie pre moje deti už nikdy nebude čisto mužské. Myslím, že presne toto dokáže urobiť zázraky – nasmerovať myslenie detí dobrým smerom ešte predtým, ako sa niečo pokazí. A ono sa pokazí. Štúdie ukazujú, že už 5 – 6-ročné dievčatá sa cítia menejcenné len preto, že sú dievčatá. Desivé.

Podľa čoho vyberali autorky výnimočné ženy? Nie je to encyklopédia najznámejších žien všetkých čias. Na rozdiel od série Little People, Big Dreams tu nie je napríklad Agatha Christie, Anne Frank, Josephine Baker alebo matka Tereza. Sú tu skôr ženy, ktoré sa napriek odporu okolia rozhodli urobiť niečo nevídané. Pionierky, ktoré razili cestu iným. Iste, sú aj populárnejšie hudobníčky ako Joan Jett, ale tá sa do výberu dostala preto, že v živote musela prekonávať prekážky a predsudky. Medailóny žien sa síce začínajú ako rozprávky (žilo raz jedno dievča), ale text nenechá nikoho na pochybách, že svoje úspechy nedostali zadarmo a museli si ich tvrdo vybojovať v častokrát neprajnom svete.

Najviac nás zaujali príbehy Alicie Alonso, takmer slepej kubánskej baletky, cyklistky Alfonsiny Strada, ktorá štartovala na Giro d’Italia spolu s mužmi, pirátky Grace O‘Malley alebo Julie Child, ktorá varila „koláče“ pre žraloky.

Autorky si zjavne dali záležať na tom, aby jednu formu diskriminácie nenahradila iná. Preto tu nájdeme ženy z celého sveta, napríklad vzpieračku Amnu Al Haddad zo Spojených arabských emirátov. U nás prakticky neznáma, v arabských krajinách veľký idol mladých dievčat. Prekvapilo ma, že na Mauríciu majú prezidentku biologičku a zanietenú ochrankyňu všetkého živého. Popri takých legendách ako pilotka Amelia Earhart sa do výberu dostali aj nenápadné dievčatá ako Ann Makosinski, ktorá vynašla batériu poháňanú teplom dlane a vyhrala s ňou vedeckú súťaž Googlu pre študentov. Panoptikum povolaní je naozaj pestré (od egyptskej faraónky cez boxerku po pilotku F1 či umeleckú tetovačku). Odkaz je jasný: ženy sa v živote môžu stať, čím chcú.

Literatúra ružových faktov

Autorky celkom schválne zahmlievajú žánrovú príslušnosť príbehov a štylizujú ich trochu ako rozprávky (žila raz jedna…; namiesto fotiek ilustrácie). Iste to robili so zámerom vytvoriť zo slávnych životopisov legendy – vzory správania v kolektívnej pamäti. A možno trochu aj so zámerom pripomenúť nám dospelým, že legenda predstavuje len zlomok z toho, čím daný človek v skutočnosti bol, a zvyšok prifarbí ružovou.

V každom prípade moje deti vedeli jasne odlíšiť, že ide o literatúru faktu. Aj preto tieto krátke biografie vzbudili pozornosť našej dcéry omnoho viac ako vymyslené príbehy, ktoré si zvyčajne vypočuje bez komentára. Pri každej žene sa vypytovala na to, kedy a kde žila (časové údaje som musela preložiť do zrozumiteľnejšej reči: táto sa narodila vtedy, keď naša babka, táto žila v časoch kráľovstiev) a na množstvo ďalších detailov. Keďže životopisy sú dosť krátke, ďalšie informácie sme si zháňali na internete. Pozreli sme si video o tom, ako Jane Goodall komunikuje so šimpanzami, ako vyzerajú slávne vzorce v peruánskej Nazce, aj rozprávku Brave o prvej disneyovskej princeznej bez vypúlených očí a korzetu. Pri článku o Astrid Lindgren mi štuplíček celý šťastný šiel ukázať, kde máme doma Pipi dlhú pančuchu.

Príbehy na dobrú noc pre rebelky majú jednotnú šablónu: na pravej strane portrét ženy spolu s krátkym mottom, na ľavej krátky životopis. Rozsah stránky nepustí a niekedy je to škoda, lebo odvaha, intelekt a vynaliezavosť niektorých žien sa rozhodne nedá opísať pár riadkami.

Aby sa deťom lepšie vryli do pamäti biografie slávnych žien, text je podporený výraznými a krásnymi ilustráciami. Je ich presne sto, preto ich vydavatelia nemohli všetky zveriť jednej osobe – zunovali by sa. Jedna ilustrátorka mala na starosti najviac tri portréty a bol to výborný ťah. Moje deti si v knihe s obľubou listujú a pozorujú meniace sa štýly a techniky. Hádajú povolanie žien na obrázkoch.

Slovenka v rebelkách

Jednou zo 60 ilustrátoriek z celého sveta bola aj Slovenka Martina Pauková. Ona sama by mohla byť jednou z portrétovaných žien. Ako vyštudovaná politologička zistila, že ju priťahuje grafický dizajn, presťahovala sa do Londýna, našla si svoj štýl a spustila závratnú kariéru ilustrátorky na voľnej nohe so superhviezdnymi klientmi ako Apple, Google, Guardian, CNN, Ikea a mnoho-mnoho ďalších. Myslím, že je už načase prestať šíriť mýtus o ukrivdenom národe Slovákov, ktorých nikdy nikto vo svete nedocení. Čo tak byť hrdý na Slovenku, ktorej ilustrácie majú doma milióny ľudí?

Príbehy na dobrú noc pre rebelky sa, bohužiaľ, asi prekladali dosť narýchlo. Meno Suu Kyi sa predsa do slovenčiny prepisuje ako Su Ťij. Niektoré vety v knihe nedávajú zmysel, našťastie, nie je ich veľa. Sú to len drobnosti, ktoré väčšina čitateľov asi ani nepostrehne, ale aj tak je to škoda.

Komu je kniha Príbehy na dobrú noc pre rebelky určená

Toto je jedna z kníh, pri ktorej si veľa ľudí povie, prečo tu niečo podobné nebolo už dávno. Je mi však ľúto, že kniha sa prezentuje ako inšpirácia pre dievčatá. Naši bratranci si ju čítajú tiež a nevidia v tom nič nemiestne.

Albatros ju odporúča od 8 rokov a myslím, že to sedí – počíta sa tu s tým, že deti už majú dosť jasnú predstavu o tom, ako svet funguje. My sme ju bez problémov čítali so šesťročnou dcérou, len som občas musela niečo vysvetľovať alebo preformulovať. S väčšou či menšou pozornosťou dokonca počúval aj trojročný štuplík.

Bonus

Rebelky úplne presne vystihli hlad doby po diskurze o ženách, pre ženy, od žien. Spojenie ženská literatúra prestáva mať hanlivý význam. Práve naopak, nový vietor prinášajú stále vo väčšej miere spisovateľky. Ešte pred desiatimi rokmi sa zdalo, že zrovnoprávnenie žien prešľapuje na mieste, no teraz emancipačné hnutie pripomína výbuch sopky a Príbehy na dobrú noc pre rebelky sú priamo uprostred vulkánu.

Milióny predaných výtlačkov, to je vždy záruka, že bude nasledovať pokračovanie. Kým na Slovensku práve vychádza druhý diel, na Kickstarteri prebieha crowdfundingová kampaň na tretí – diár, kam si dievčatá môžu zapisovať svoje vlastné revolučné myšlienky. K projektu patria aj podcasty. Krátke motivačné biografie sa rýchlo stali novým žánrom. Chlapčenskú verziu, Stories for Boys Who Dare to be Different, napísal Ben Brooks (o.i. autor románu Lolito 🙂 ). V češtine vyšla ako Příběhy pro kluky, kteří se nebojí být výjimeční. Pre menšie čitateľky a čitateľov vyšla tento rok zbierka rozprávok, v ktorých sú hlavnými hrdinkami dievčatá Ladybird Tales of Adventurous Girls z vydavateľstva Ladybird Books.

Kým ostatní sa len zviezli na vlne popularity rebeliek, slovenské OZ Esfem predbehlo dobu a kartové hry kvarteto prezentujúce odvážne ženy vydávajú už od roku 2007 :). Páčia sa vám kartičky? Nečudo, dizajn robili Martina Rozinajová a Andrea Labudová. O Martine Rozinajovej bola reč tu. Kvartetá sa kúpiť nedajú, ale na požiadanie ich posielajú napr. učiteľom a učiteľkám 🙂 (esfem@esfem.sk).

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Príbehy na dobrú noc pre rebelky/Příběhy na dobrou noc pro malé rebelky vyšli v roku 2018 vo vydavateľstve Albatros. Slovenskú verziu si môžete kúpiť tu: prvý diel, druhý diel; českú tu: prvý diel, druhý diel.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

HRAVÉ ÚLOHY/HRAVÉ ÚKOLY RADANY PŘENOSILOVEJ – recenzia

Keď vidím, aké úlohové knižky používajú moje deti v škôlke, je mi do plaču. Lacné, so zúfalo amatérskymi ilustráciami a úlohami bez nápadu, ale v súlade s predpísanými normami. Hrozím sa toho, že ak to takto vyzerá aj s učebnicami, škola v mojich zvedavých deťoch veľmi rýchlo vybuduje nechuť k vzdelávaniu. A pravdupovediac, celý segment úlohových kníh na našom trhu je dosť katastrofa. Keďže u nás doma takéto zošity spotrebúvame na kilá, mimoriadne sa vždy potešíme každej lastovičke ohlasujúcej zmenu. Našťastie, prilieta ich čoraz viac.

Baruzzi, Nerádová a iné lastovičky

Onedlho vychádza Bratislava. Hľadaj a nájdi s ilustráciami Márie Nerádovej. Koncom minulého roka veľký rozruch spôsobila nádherná Neviditelná Mumo (recenzia tu). Do tretice search&findovka, ktorá stojí za to: česká Kniha džungle džunglovaté. Aj Slovart zdvihol latku mimoriadne vysoko s originálnymi úlohami Ako maliari vidia svet. Krásne sú aj série od Agnese Baruzzi, Tajomná príroda. Hľadaj, nájdi, spočítaj! (recenzia tu), Tajomné bludiská. Hľadaj, nájdi, spočítaj! a Montessori zošity Moja prvá kniha farieb, Moja prvá kniha tvarov, Moja prvá kniha čísel. Montessori séria od Svojtky zaujme netradičnými aktivitami (recenzie tu a tu).

Radana Přenosilová bola jedna z prvých, ktorí do tohto segmentu vniesli kvalitu. Jej ilustrácie sú nádherné, neviem sa prinútiť vyhodiť už vyplnené zošity. V knižkách pre najmenšie deti ilustrátorka používa len jemnulinké pastelové farby a ich kombinácie vyzerajú sladučko ako jedno veľké lízatko. Oblými tvarmi mi pripomenula Marianne Dubuc (recenzia tu) a dosiahla nimi to isté – z jej obrazov sála pokoj, bezpečie, harmónia, šťastie. Že to nie je celkom reálny svet, to dvoj- trojročným deťom ešte nemusíme vešať na nos 🙂 .

Radana Přenosilová vie nielen krásne kresliť, ale aj rozmýšľať. Klasické úlohy typu cestičky, bludiská, hľadanie párov alebo odlišností sa často snaží niečím ozvláštniť. Popri známych aktivitách s priraďovaním tieňov je tu aj zaujímavejšia verzia – dieťa má určiť, ktorá hračka sa skrýva v ktorom darčeku (líšia sa veľkosťou a tvarom). Neviem, či sa autorka inšpirovala Montessori školou, ale používa niektoré postupy tejto pedagogiky. Jej ilustrácie „dýchajú“ – preplnené strany by jej ako výtvarníčke boli proti srsti. Klasické úlohy sa snaží zasadiť do situácie, v ktorej dávajú zmysel. Napríklad ponožky, ktoré treba roztriediť do párov, sa opraté sušia na šnúre. Dieťa má pomôcť nevidiacemu pánovi s bielou paličkou nájsť správnu cestu. Aj takéto drobnosti zvyšujú motiváciu dieťaťa. Tie moje boli také motivované, že všetky úlohy vyplnili asi za týždeň.

Vo vydavateľstve Axióma vyšla celá séria Hravé úlohy/Hravé úkoly od tejto autorky, z toho niektoré aj po slovensky. My máme doma dva diely: slovenskú verziu tejto knihy a túto.

Komu sú Hravé úlohy/Hravé úkoly určené

Neviem si predstaviť lepší darček pre deti, ktoré začínajú s úlohami. Väčšinu aktivít zvládnu aj dvojroční drobci, najmä ak sa im rodičia aspoň trochu venujú. Zostaviť úlohy pre túto vekovú kategóriu musia byť galeje a na trhu je minimum autorov, ktorí sa o to pokúšajú. Ale Radana Přenosilová si poradila výborne. My sme Hravé úlohy kúpili v čase, keď naša teraz už predškoláčka začínala kresliť. Hoci panáčikov už zvládala, dlho si odmietala priznať, že by vedela nakresliť aj niečo iné. Akékoľvek inštrukcie (najprv načrtni kruh, potom zobák a oči, nakoniec nohy) boli zbytočné. Zlom prišiel až s touto knihou. V jednej aktivite treba obkresliť jemne naznačenú siluetu vtáčika a zajačika. Zvládla to a odvtedy s veľkou hrdosťou maľovala vtáčikov všade. Ďakujem, Radana.

Máte tieto zošity doma? Ako sa vám páčili? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Knižky Radany Přenosilovej vychádzajú vo vydavateľstve Axióma v češtine aj slovenčine. Kúpiť si ich môžete v slovenskom Martinuse tu alebo v českom Martinuse tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

Z DOMU A ZAHRADY (Olga Černá, Eva Volfová) – recenzia

Táto knižka nám celé prázdniny zapadala prachom. Popri nádherných novinkách ako Leotolda (recenzia tu) alebo Prázdniny s Oskarem (recenzia tu) sme sa pravdupovediac nevedeli odhodlať začítať do nej. Podľa vyšívaných ilustrácií som čakala niečo urputne vzdelávacie a hlavne ukrutne bio-eko-nudné. Chyba! Kratučké poviedky síce bio-eko sú, ale nezáživné rozhodne nie, čítajú sa naozaj výborne. Občas pripomínajú magický realizmus, inokedy si fantáziu naplno pustia na špacír. Olga Černá dokazuje, že aj rozprávky pre deti môžu mať skutočnú literárnu hodnotu. Kniha bola zaslúžene nominovaná na cenu Zlatá stuha 2012 za literárnu časť. Za poctu Miroslavovi Šaškovi To je Praha dokonca získala spolu s ilustrátorkou superprestížne ocenenie Bologna Ragazzi Award.

Omrvinky pre draka

Výstavba poviedok je vždy rovnaká. Začínajú sa opisom najbežnejších aktivít okolo domu a záhrady. Deti – starší brat a mladšia sestra – pomáhajú mame napríklad vyvesiť opratú bielizeň, sadia tekvičky, zdobia veľkonočné vajíčka. Tieto scény sú svojou všednosťou veľmi autentické. Autorka pridala množstvo detailov z rodinného života (otec pracuje z domu ako programátor, niekedy sa mu darí, inokedy nie), navyše všetky postavy sa správajú ako živé bytosti – občas plačú, hnevajú sa, závidia si, predvádzajú sa pred ostatnými. To všetko robí ich príbehy ľahko uveriteľnými. Ale je to len príprava pre magický zvrat. Tajomnú čiernu guľôčku záhadne zhltne drevený drak na zábradlí. Z nafarbených štipcov sa stanú vtáčiky a rozletia sa po celej záhrade. Z tekvičky predpestovanej v interiéri vyrastie obria tekvica, v ktorej si deti urobia domček aj s nábytkom (keď som zháňala semienka tej gigantickej odrody, skoro som odpadla: predpestovaná tekvica naozaj vyrastie väčšia!).

Olga Černá Z domu a zahrady odetskychknihach.sk

Rozprávačom je 144 cm vysoký chlapec Matěj (štvrták na základke?) a čitateľ mu jeho vek uverí – na svet sa pozerá detskými očami. Všíma si detaily pre dospelých také nepodstatné, že by ich ani nezaregistrovali. Práve preto je prechod z reality do magického sveta taký plynulý – veď sa pozerá dieťa. Keď sa k slovu dostane sestra Hanka (108 cm – štyri roky?), do sveta detskej fantázie sa ponoríme ešte hlbšie.

Hanka sa bojí, že ju úponky tekvice chytia za nohu. Upokojí sa, keď jej brat sľúbi, že ju vyslobodí. Omrvinkami pravidelne kŕmi dreveného draka na zábradlí, aby ho náhodou nenapadlo od hladu zožrať obyvateľov domu. Matěj vie, že to sa nemôže stať, ale tiež sa mu občas zdá, že za ním drak otáča hlavu. Keď chcú deti prinútiť mrkvu, aby rástla, Hanku napadne, že by jej mali zahrať na píšťalku. V televízii totiž videla hada, ktorý pri zvukoch píšťalky „vyrástol“ z koša. Buď si Olga Černá dôsledne zapisovala výroky svojich detí, alebo stalkovala detské ihriská. Lebo takto interpretovať svet dokáže len dieťa. Výborné!

Olga Černá Z domu a zahrady odetskychknihach.sk

Štipce na bielizeň sú lepšia hračka ako Barbie s ružovým poníkom

Čím ešte zaujme Z domu a zahrady? Fascinovalo ma, ako sú Matěj a Hanka zrastení so záhradou a (vidieckym) domom, v ktorom bývajú. Nie je náhoda, že v príbehoch sa vystriedajú všetky ročné obdobia. Príroda a práce na záhrade určujú rytmus ich života. Starý dom so všetkými zákutiami (aj pôjdom, tam sa nemôže nestať niečo magické) je ideálnou kulisou pre vintage atmosféru poviedok.

Deti, ktoré sa dokážu krásne zahrať s čímkoľvek, navzájom si pomôcť a spolupracovať, držať spolu, majú nekonečnú voľnosť a podporu chápavých rodičov, nepoznajú stres ani nudu – tak si mnohí dnes idealizujeme predstavu rodiny z minulých čias. 21. storočie do Matějovej a Hankinej súdržnej rodiny veľmi nepreniklo nie preto, že by sa pred ním izolovali (veď otec je programátor). Oni ho len nepotrebujú. Selanka? Áno, ale prudko príťažlivá.

Nudiť sa dokáže len ten, kto je sám nudný. Prečítajte si recenziu na príbehy z malého mesta so zaujímavou obálkou od Daniely Olejníkovej.

Pripomenulo mi to prázdniny u mojich starých rodičov. Domy také obrovské, že niektoré izby neboli vôbec využívané. Akú atmosféru malo hrať sa v nich! A všade látky – mohutné závesy, hrubé koberce a obrus nielen na stole, ale aj na každom kuse nábytku vrátane televízora. Vyšívané plátna boli porozvešiavané po stenách namiesto obrazov. Najviac mi utkvela v pamäti modrou niťou vyšívaná nástenka v kuchyni. Asi preto vždy, keď je reč o vyšívaní, predstavím si tieto naivné folklórne výjavy. Eva Volfová, našťastie, šije celkom inak. Moderne a zámerne nedokonale. Deťom tak vnukne pocit, že niečo podobné by zvládli aj ony.

Olga Černá Z domu a zahrady odetskychknihach.sk

Komu je kniha Z domu a zahrady určená

Celý čas som v podstate popisovala, ako sa kniha páčila mne. Aby som nebola nespravodlivá: našu predškoláčku zaujala rovnako ako mňa, kapitolu o zvieratku z praskliny na stene sme museli čítať stále dookola. Nezvyčajnú ilustrátorskú techniku deti prijali tiež s nadšením.

Bonus

Poviedka o obrovskej tekvici bola taká inšpiratívna, že som hneď na internete zháňala semienka gigantických odrôd, budúcu sezónu ich vysadíme u dedka a babky :). Zaujal nás aj popis, ako nafarbiť veľkonočné vajíčka cibuľovými šupkami. Na Veľkú noc vyskúšame.

Máte túto knihu doma? Páčila sa Vám? Máte nejaké otázky? Napíšte mi do komentára!

Kniha Z domu a zahrady vyšla vo vydavateľstve Baobab v roku 2011. Má 48 strán a rozmer 228×243 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, môžete si ju kúpiť tu (v slovenskom Martinuse) alebo tu (v českom Martinuse).

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

STROM, KTORÝ DÁVA / O STROMU, KTERÝ DÁVAL (Shel Silverstein) – recenzia

Nestáva sa často, aby v knihe boli iba dve postavy (ak nerátame tretiu postavu, ktorej trčia len nohy). A ešte nezvyčajnejšie je, ak jednu z nich po celý čas vidieť len spolovice. Ak by to bola ľudská bytosť, bolo by to veru poriadne čudné. Odseknutá koruna stromu môže byť v tomto prípade metaforou nášho vzťahu k prírode: nevnímame ju v jej komplexnosti, ale len z obmedzenej ľudskej perspektívy. Pretože chlapec a strom, ktorých dialóg tvorí túto tenkú knižku, nezastupujú nič menšie ako ľudstvo a prírodu (ponechám teraz bokom fakt, že vyčleňovať ľudí z prírody je samo osebe sebastredné alebo, ak chcete, antropocentrické).

Budem úprimná, našej predškoláčke sa táto kniha vôbec nepáčila. Tušila som prečo a svojimi slovami mi to aj potvrdila. Vzťah chlapca a dávajúceho stromu je tak očividne nesymetrický, že táto do očí bijúca nespravodlivosť pobúrila aj moju dcéru. Ale ani knihy pre deti nie sú vždy napísané preto, aby sa páčili. Strom, ktorý dáva chce deti celkom schválne vyrušiť a znepokojiť. A prinútiť ich tak skutočne sa zamyslieť nad nepríjemným, ale pravdivým posolstvom. Ak by totiž strom v tomto príbehu bol človekom, chlapcovo správanie voči nemu by bolo neospravedlniteľné.

Autor Shel Silverstein dal stromu zámerne schopnosť hovoriť a cítiť, v angličtine ho dokonca označuje osobným zámenom she. Chcel tak primäť čitateľov nazerať naň ako na živú bytosť, ktorá má svoje potreby a limity. Nič z toho však chlapec nerešpektuje. Ten od stromu, ktorý dáva a dáva a dáva len berie a berie a berie. Najprv je ich vzťah vyrovnaný: chlapec sa so stromom hrá a má ho rád. Keď však vyrastie, stratí oň záujem a vracia sa len vtedy, keď niečo potrebuje – peniaze za jablká, drevo na dom alebo obyčajný peň na oddych. Silverstein vložil do textu aj nenápadnú nápovedu deťom, že príbeh majú vnímať ako širšie podobenstvo. Chlapca v celom príbehu nazýva chlapcom, hoci ten postupne rastie, až nakoniec celkom zostarne. Skvelý nápad, ako deti naučiť, že slová v literatúre mávajú aj iný význam ako v bežnej reči.

Priznávam, táto moja interpretácia je prehnane negativistická. Kto nechce, nemusí medzi riadkami vnímať chlapcovu aroganciu, len veľkodušnosť stromu. Presne ako náš štuplíček (3 roky), ktorému sa knižka veľmi páčila. Po prvom čítaní sme si dali brainstorming o tom, koľko vecí pochádza zo stromov. A ich zoznam bol poriadne dlhý. Okrem iného zo stromov máme papier a lepidlo, z ktorých je vyrobená táto výnimočná kniha.

Popri eko výklade má príbeh aj iné vrstvy. Je to tiež obžaloba dospeláckeho konzumu a oslava detskej bezprostrednosti, hravosti a radosti zo života. Chlapec, hoci stále berie, sa neteší z ničoho a v starobe sa len sťažuje. Strom je šťastný, keď môže pomôcť. Je spokojný aj vtedy, keď sa rozdá takmer do posledného kúska. Pripomína to Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom alebo ľalie poľné. Nečudo, že si túto knihu privlastnili aj kresťania. Ale podľa mňa tu rozhodne o propagáciu lásky k blížnemu až do totálneho sebaobetovania nejde.

Strom, ktorý dáva sa dá čítať aj ako alegória o vzťahu rodič – dieťa, presnejšie matka – dieťa (lebo she). A veľmi výstižná! Počiatočnú bezbrehú obojstrannú lásku, keď sú si matka a dieťa jeden pre druhého celým vesmírom, rýchlo vystrieda rezervovanosť chlapca-pubertiaka. Strom-rodič, ochotný vzdať sa úplne všetkého, nežiada nič, len ponúka. A dieťa bez okolkov berie, kým nie je čo zobrať. Je smutný pohľad na strom, ktorý od života nečaká nič, len občasné stretnutia so svojím chlapcom. Túto interpretáciu podporuje aj čudesné oslovenie chlapec, ktorým sa strom prihovára starcovi: pre rodičov potomok vždy ostane ich dieťaťom, bez ohľadu na jeho vek. Bola som zvedavá, či malí čitatelia dokážu rozlúsknuť takúto metaforu. A s údivom som pozorovala, ako mi naša predškoláčka sama od seba ukazuje, že konáre stromu skoro na každom obrázku pripomínajú ľudské ruky.

Ilustrácie sú, rovnako ako text, zjednodušené až na podstatu. Žiadne farby, žiadne ozdoby, len strom a chlapec načrtnutí jednoduchou čiernou linkou. Shel Silverstein bol aj karikaturista a je to vidieť. A predsa je tu množstvo detailov, ktoré detským očkám neujdú: ovisnuté konáre, keď je strom opustený a smutný; druhé srdce na kmeni stromu, keď sa chlapec zaľúbi do dievčaťa. A stále rozmýšľam, či je scéna, kde sa chlapec hrá na kráľa lesa, narážka na o rok staršiu kultovku Kde žijú divé zvery (recenzia tu).

Shel Silverstein sa úspechom Mauriceovi Sendakovi vyrovnal. Strom, ktorý dáva bol v roku 2001 14-tou najpredávanejšou detskou knihou. V 70-tych rokoch vznikol aj krátky animovaný film, ktorý nahovoril Silverstein.

Komu je kniha Strom, ktorý dáva určená

Keď sme doma pred rokmi čítali ruskú klasiku pre deti, dostala som mierny kultúrny šok. Zlo tu bolo málokedy potrestané, často naopak zvíťazila prefíkaná klamárka líška. Tolstého rozprávky ma donútili zamyslieť sa nad tým, či deti naozaj potrebujú počúvať len príbehy s morálnym posolstvom, o umelej idylke, alebo je pre ne užitočnejšia takáto realistická škola života už v útlom veku? Nechce sa mi pátrať, ako túto otázku rozriešili psychológovia. Osobne si skôr myslím, že deti netreba izolovať vo vymyslenom svete, kde vždy zasiahne vesmírna spravodlivosť. Ak je rodič pripravený čítať a vysvetliť im aj smutný príbeh ako Strom, ktorý dáva (hoci strom neochvejne trvá na tom, že je šťastný), potom deti budú pripravené tiež. Ako im pomôcť spracovať túto nestarnúcu klasiku? Tu alebo tu nájdete otázky na spoločný rozhovor po čítaní.

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Kniha Strom, ktorý dáva vyšla v roku 2013 vo vydavateľstve Slniečkovo. Má 56 strán a rozmer 179 x 250 mm. V češtine vyšiel Strom, který dával vo vydavateľstve Librex v roku 2007. Ak vás recenzia zaujala, slovenskú verziu si môžete kúpiť tu. Českú verziu tu. Anglickú verziu tu.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

PRÁZDNINY S OSKAREM (Eva Maceková) – recenzia

Kniha 12 hodin s Oskarem bola pred pár rokmi môj prvý úlovok z knižného festivalu BRaK. Koncept výjavov z bežného života (raňajky, stretnutie so susedom na schodoch, prechádzka po panelákovom sídlisku, cesta autobusom, nakupovanie školských potrieb) prerušovaných občasnými úlohami (nájsť pár ku každej ponožke v Oskarovej rozhádzanej izbe) bol taký nezvyčajný, že som sa bála, ako ho prijme naše vtedy jediné dieťa. Zbytočne. Knižka sa hneď stala najobľúbenejšou a dlhé týždne sme si ju čítali každý deň. Preto keď tento rok vyšlo pokračovanie, neváhala som ani chvíľu. Oskar je stále ten istý, a predsa sa zmenil – vyrástol, dospel v tvári, schopnostiach i záujmoch.

Je mimoriadne nezvyčajné, keď sa na obálku knihy dostane iba meno ilustrátorky (Eva Maceková), a spisovateľkine (Tereza Horváthová) nie. Vypovedá to o pomere slovná verzus obrazová časť. Táto kniha je jednoznačne určená pre ľudí, ktorí si dokážu vychutnať kvalitné ilustrácie. 12 hodin s Oskarem dokonca získala veľmi prestížne ocenenie na knižnom festivale v Bologni. Okrem toho aj titul Nejkrásnější česká kniha roku 2012. Škoda, že táto talentovaná slovenská ilustrátorka vydáva knihy v zahraničí (okrem českého Baobabu Oskara vydalo aj veľké francúzske vydavateľstvo Seuil, holandské Boycott, španielske mtm Editores SL), ale na Slovensku nie.

Punk + horor + Mickey Mouse

Eva Maceková má k detským motívom blízko. V celej jej tvorbe sa opakujú bucľaté detské tváričky, zajačiky, mickey mousovia, hojdacie koníky, ale do detskej izby by ste si jej obrazy určite nedali. Sú to vtipné, ale poriadne temné, hororové pankáčske veci 🙂 . Na pankáčku je však autorka nesmierne empatická. Je neuveriteľné, ako dokázala pri tvorbe detských kníh skrotnúť a vcítiť sa do detského vnímania sveta. Porozumela mu tak skvele, že až kým som nezačala na internete pátrať, kto je autorkou tejto knihy, bola som presvedčená, že ju musela nakresliť nejaká žena na materskej. S temnými pankáčskymi obrazmi má Oskarov mierumilovný idylický svet spoločné len divoké farebné kombinácie.

Podobne ako v predchádzajúcej knihe, ani v pokračovaní Prázdniny s Oskarem nie je text určujúci, len pomáha dotvoriť jednoduchú dejovú líniu: prvák Oskar strávi posledný deň v škole, poslednýkrát zájde do vyprázdneného mesta, pobalí sa a odcestuje s dedkom na dedinu. Tam ho čakajú klasické prázdniny na vidieku – so stanovačkou, opekačkou, lovením rýb, zbieraním húb, kúpaním v jazere, varením marmelády.

Komiksová omaľovanka

Nie je tu žiadna zápletka ani následné rozuzlenie, dej plynie pokojne, bez dramatických výkyvov, ako letný potok. V celej knihe sú len dva mierne dramatizujúce momenty – keď Oskar s dedkom takmer nestihnú vlak a keď Oskarov záletný kocúr so sympatickou mačacou slečnou zachránia jeden druhého pred kriminálnou mačacou bandou. Tieto „akčné“ digresie sú odlíšené aj vizuálne, aby bolo jasné, že sú to len výnimky z pokojného až ospalého letného tempa. Majú formu bielo-modrého komiksu s niekoľkými prázdnymi políčkami, ktoré si má vyplniť čitateľ sám. Zvyšné okienka moje deti pochopili ako omaľovanku – kontrast s mimoriadne farebným zvyškom knihy bol naozaj veľký.

Podobne ako v Dite od Jany Bodnárovej (recenzia tu), aj tu je vyhýbanie sa dobrodružstvu zámerné. Záznam množstva na prvý pohľad nepodstatných detailov (presný názov dedkovej dediny, tabuľa s odchodmi vlakov na stanici, koľko zvierat videl Oskar cestou vlakom, zoznam krajín, ktoré precestovala babička, pohľadnice, ktoré odtiaľ poslala aj s dátumami) dáva knihe autentický ráz, akoby to bola rodinná kronika jedného leta. A Oskarova rodina, až na mimoriadne akčnú babičku, je ako každá iná. Preto sa v tejto knihe spozná každé dieťa.

Ako používať túto knihu?

Ak by ste v nej hľadali len príbeh, prebehnete ju za pár minút a už sa k nej nevrátite. Ale ak vás aspoň trochu oslovia veľké ilustrácie, určite vás inšpirujú k nejakému rozhovoru alebo aktivite. Mojim deťom napríklad pri pasáži o stanovačke okamžite skrsol v hlave nápad postaviť si stan. A o dva dni sme v ňom aj úspešne prenocovali.

Prázdniny s Oskarem tiež odporúčam použiť rovnako ako vlastný fotoalbum letných zážitkov. Tým, že dej knihy sa tak vlečie, aspoň nikam neutečie, keď prerušíte čítanie a budete si sami rozprávať o vlastnej opekačke, hubovej praženici alebo ceste vlakom. Pri čítaní tejto knihy bez príbehu si uvedomíte, že deti neženie dopredu snaha zistiť, „ako sa to skončí.“ Zrazu je čas na každú otázku, na každú myšlienku.

Je tu niekoľko úloh typu Skúste povedať, čo si Oskar zbalil na stanovačku, čo potrebuje na opekačku, z akých surovín sa vyrába zmrzlina a podobné. Odpovede sú naznačené v ilustráciách. Tie sa dajú využiť aj tak, že necháte deti pozerať sa na obrázky povedzme jednu minútu a potom knihu zatvoríte a vyzvete ich, aby vymenovali všetky predmety z danej stránky, na ktoré si spomenú. Určite si vymyslíte aj nejaké vhodné slovné hry. Ak sa vaše dieťa práve učí písať, môže napríklad pod každý predmet napísať jeho názov. Kniha Prázdniny s Oskarem vám dá maximálnu slobodu, ako s ňou narábať.

Má aj jasný edukačný rozmer. Predstavujú sa tu poľnohospodárske práce, lesné, vodné i domáce zvieratá, ich potrava, vzťah k ľuďom, aj zvuky, ktoré vydávajú. Veľmi sa mi páčilo, že autorky deti nepodceňujú a odpovede na niektoré minikvízy dali poriadne zabrať aj mne. Na Youtube sme si museli pozrieť, aký zvuk vydáva líška a netopier. Gúglili sme aj muchotrávku červenkastú (amanita rubescens, muchomůrka růžovka), z ktorej si Oskarov dedko varil praženicu (naozaj je jedlá).

Vidieť, že Oskar vyrástol a rieši už celkom iné veci ako v prvej knihe. Mám tak pocit, akoby rástol spolu s našou predškoláčkou a veľmi sa poteším, ak ju v budúcnosti bude sprevádzať aj ďalšou knihou, v ktorej zase o niečo podrastie a zmúdrie.

Komu je kniha Prázdniny s Oskarem určená

Čitateľ si sám určuje, ako bude s knihou pracovať, preto si ju každé dieťa v kategórii 3 – 8 rokov môže prispôsobiť svojim záujmom a schopnostiam.

Bonus

Prečítajte si rozhovor s Evou Macekovou (tu alebo tu) a pozrite si jej blog, možno sa doklikáte k zaujímavým módnym kúskom 🙂 .

Máte doma knihy Evy Macekovej? Páčili sa vám? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Kniha Prázdniny s Oskarem vyšla v roku 2018 vo vydavateľstve Baobab. Má strán 64 a rozmer 230×330 mm. Ak vás táto recenzia zaujala, môžete si ju kúpiť tu.

Prvý diel, 12 hodin s Oskarem, vyšiel v roku 2012. Má 48 strán a rozmer 240×330 mm. Môžete si ho kúpiť tu.

Ešte linky na český Martinus: tu si kúpite Prázdniny s Oskarem, tu 12 hodin s Oskarem.

Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.

HÁVEDNÍK / HÁVĚTNÍK (Jiří Dvořák, Daniela Olejníková) – recenzia

Už dva týždne sa z nášho bytu počuť dva detské hlásky urputne vykrikovať Sadni! Ľahni! Ostaň! – to sa detváky pokúšajú vycvičiť každú muchu, čo k nám priletí, na domáceho miláčika. Už dva týždne si totiž na dobrú noc čítame Hávedník 🙂 .

Už len pri pohľade na obsah – Blcha, Kliešť, Komár, Križiak, Moľa, Mora, Mucha, Myš, Osa, Pásavka, Pásomnica, Pijavica, Potkany a krysy, Slizniak, Smrtihlav, Sršeň, Ucholak, Upír, Vretenica a mnoho ďalších – sa citlivejším osobám začne prevracať žalúdok. A čo sľubujú názvy hesiel, to text aj vrchovato naplní – naozaj oplýva nechutnosťami a nepríjemnými detailmi. Medzi heslá sa dostali aj živočíchy a organizmy, ktoré by sme háveďou nenazvali – vírus chrípky, zubný kaz – ale že nám dokážu strpčiť život, o tom niet pochýb.

Komárica sa hnevá

Meno ilustrátorky Daniely Olejníkovej sa konečne dostalo na obálku a zaslúžene. Koľko je za týmito obrázkami práce, som si uvedomila vtedy, keď sa ma dcéra spýtala – Mami, prečo je tá komárica nahnevaná? A naozaj. Na prvý pohľad odlíšite mierumilovného samčeka, ktorý sa živí výlučne nektárom, od zákernej krvilačnej samičky. Emócie im odčítate v očiach. Klobúk dole. Olejníkovej ilustrácie sú často veľmi vtipné a knihe dodávajú naozaj zvláštnu atmosféru. Je to hlavne tým, že pre prírodovednú tému si zvolila tie najnepravdepodobnejšie farby – neónovú ružovú, neónovú žltú a tyrkysovo-zelenú.

Určite preto, aby už na prvý pohľad bolo jasné, že Hávedník nie je seriózna vedecká encyklopédia, ale skôr heslovitá zbierka osobných príhod, vtipných dialógov, básničiek, hádaniek a zábavných pikošiek. Popri tom si však dokáže zachovať odbornú úroveň. Na tomto hybridnom štýle sa mi páčilo aj to, ako ukazuje háveď aj z inej perspektívy – ich vlastnej. Na viacerých miestach rozprávajú chrobáky v prvej osobe alebo dialógoch. A často sa posťažujú, že ani oni to nemajú ľahké. Včely masívne hynú kvôli malým klieštikom. Mole múčne majú svoje roztoče a na nich zase parazitujú mikróby.

Zhýralé škorce alebo jedli ste aj vy dnes na raňajky výlučky vošiek?

Z perličiek v knihe ma najviac zaujalo, že v Austrálii žije trojmetrová dážďovka. To, že krtko paralyzuje dážďovky a v takomto čerstvom stave si ich uchováva v komôrke, sme už vedeli. Ale že za istých okolností mu môžu zdrhnúť aj dážďovky bez hlavy, to bolo prekvapenie. Komôrku má aj vták strakoš, ktorý si nadbytočné ulovené chrobáky a malé živočíchy napichuje na šípkové tŕne. Pobavila informácia o škorcoch, ktoré si rady pochutia na skvasených plodoch bazy. Nikdy by mi nenapadlo, že za ich škriekaním je alkohol. Dozvedela som sa, odkiaľ sú tie zákerné mnohobodkové lienky, ktoré našej babinke minulý rok požrali celú úrodu. Aj to, že niektoré rastliny napadnuté húsenicami si dokážu špeciálnou vôňou privolať na pomoc osy.

Čo ma ešte prekvapilo? Že stonožka nikdy nemôže mať sto nôh. Že včely občas kradnú med a ako na to doplatia. Že včielka Maja nie je jediná – väčšina druhov včiel sú samotárky a žijú mimo skupiny. Že lesný med je prevažne z výlučkov vošiek. Že voľne žijúce holuby sú potomkami skrotených holubov. Že kliešte vnímajú pach a teplo nohami. Že samička pavúka kvetárika dvojtvarého dokáže meniť farby ako chameleón. Že kosec (záchodový pavúk) v nebezpečenstve na odlákanie pozornosti podhodí predátorovi vlastnú nohu. Zostane mu ešte sedem, takže sa bez veľkej ujmy zachráni. Ak si vás vyhliadol kliešť, pomyslite si, že niektoré ryby to majú ešte ťažšie. Lastúrnatka Cymothoa žije v ich ústach. Miesto si urobí tak, že im vyžerie jazyk.

Hávedník je znôška dychvyrážajúcich pikošiek, ale odbornosťou je na úrovni Pestrej prírody a podobných publikácií. Autor často cituje odborné výskumy. Rovnako ako sa deti musia naučiť, že ovocie a zelenina nerastú v supermarkete, tak by mali vedieť, že kolektívne ľudské poznanie pochádza prevažne z vedy a výskumu. A preto sa stále vyvíja. Kniha tiež ukazuje, aká dokáže byť veda zábavná. Plusové body pre autora navyše. Bodaj by všetky učebnice vyzerali ako Hávedník.

Tu sú ďalšie ukážky ilustrácií z knihy.

Komu je kniha Hávedník / Hávětník určená

Všetkým deťom, ktoré sú pripravené postúpiť od Včielky Maje na vyšší level. Najzanietenejší entomológovia sú určite malí škôlkari. Hoci obsah prešpikovaný zaujímavosťami ich zaručene zaujme, jazyk tejto knihy je prispôsobený skôr mladším školákom. My sme si ju čítali s predškoláčkou a občas som musela niektoré termíny a obrazné vyjadrenia prekladať do pre ňu zrozumiteľnejšej reči. Ale zvládli sme to a kniha mala veľký úspech. Horná hranica pre túto knihu neexistuje. Ak hľadáte knihu, ktorá zaujme dospelých rovnako ako deti, tak toto je presne ona. Menším výskumníkom (troj- a štvorročným) odporúčam skôr konzervatívnejšiu a rovnako nádhernú Hravouku (recenzia čoskoro) s milučkou sprievodkyňou myšičkou.

Bonus

So skvelými knižkami, ako je táto, skoro vždy dostanete aj niečo naviac, čo poteší. V tomto prípade je to rozložiteľná obálka, na ktorej je návod na domček pre hmyz. Ten síce nemáme v pláne zmajstrovať, ale naša misia pri najbližšej výprave na lúku je jasná: nájsť zamaskovanú samičku pavúka kvetárika.

Máte túto knihu doma? Ako sa vám páčila? Alebo máte nejaké otázky? Napíšte mi komentár.

Kniha vyšla v roku 2015 v slovenčine vo vydavateľstve Artforum a zároveň v češtine vo vydavateľstve Baobab pod názvom Hávětník. Má 72 strán a rozmer 243×221 mm, resp. 214×235 mm.

Slovenskú verziu si môžete kúpiť tu, českú v českom Martinuse tu.

TOTÁLNÍ NASAZENÍ (Tomáš Hodan, Ondřej Nezbeda, Petra Soukupová) – recenzia

„Totální nasazení (německy Totaleinsatz, resp. NS-Zwangsarbeit) je pojmenování pro nucené pracovní nasazení, kterému byli v době nacistického Německa podrobeni obyvatelé okupovaných zemí. Totálně nasazení byli většinou nedobrovolně dopraveni do Třetí říše, kde vykonávali otrockou práci za nelidských podmínek“ (Wikipedie).

Dnes je 8.5., všade sa hovorí len o druhej svetovej, a tak som sa rozhodla aj ja vytiahnuť jednu dávnejšie napísanú recenziu na vojnovú knihu Totální nasazení. V 21. storočí už nikoho neprekvapí, že má formu komiksu. Dokonca nie je ani prvá. Ak však hľadáte druhého Mausa (Art Spiegelman), budete sklamaní. Veď také pôsobivé dielo je skoro nemožné prekonať. A presne to je hrozné, že tému holokaustu a vojnového utrpenia vnímame cez umelecké kritériá a dojmy. Každý vojnový príbeh si zaslúži, aby sa naň nezabudlo. To je zjavne aj motivácia neziskovky s názvom Post Bellum, ktorá spolu s vydavateľstvom Argo knihu vydala.

A kniha čitateľovi ani nedovolí skĺznuť do toho, aby ju čítal odosobnene ako román. Tri ženy, ktoré tu vyrozprávali svoj príbeh, stále žijú. Je tu aj ich súčasná fotografia i staršie fotky z rodinného albumu, dokonca aj rodný list z pracovného tábora. Jedna z nich, s úsmevom Magdy Vášáryovej, mi výzorom veľmi pripomína moju prababku. Aj takéto detaily podporujú vcítenie sa do ich osudu. Ten sa navyše odohráva v našom geopriestore – v Česku, Nemecku, Poľsku, na Ukrajine.

Tri príbehy nie sú honbou za čo najväčšími krutosťami, tie sa skôr odohrávajú „mimo kameru“ – zatýkanie, vybité zuby v kaluži krvi, vystrašené dievča uteká bosé v snehu, skrýva sa v senníkoch, potkany a šváby v zajateckom tábore – explicitné násilie neprekročí takú mieru, aby knihu nemohli čítať aj mladší tínedžeri. Editori dbali o to, aby komiks zobrazoval len vlastné zážitky troch žien. Preto sa o vraždách príbuzných dozvedáme len z rozprávania.

Paradoxne najsilnejšie sú veľmi osobné momenty, kde zdanlivo nešlo o nič. Napríklad spomienka Francisky, ktorá sa narodila v pracovnom tábore, na trápnu chvíľu, keď v kaderníctve nemala dosť peňazí na zaplatenie strihania. Vojna, aj mnoho rokov po tom, ako skončila, stále zasahovala ľuďom do života. Franciskin príbeh sa končí, keď má šestnásť rokov, v momente, keď odpúšťa mame, že ju dala do detského domova. Aj Jarmilin príbeh sa končí až hlboko v dobách komunizmu, keď sa naposledy stretáva s fantómom z pracovného tábora. To všetko je pripomienkou, ako hlboko dokáže vojna poznačiť ľudstvo – na celé generácie.

Komu je kniha Totální nasazení určená

Deťom, ktoré sa už trochu zaujímajú o dejiny, a ktoré už znesú aj trochu explicitného násilia, teda približne od 10 rokov.

Kniha vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Argo v spolupráci s neziskovkou Post Bellum. Má 120 strán a rozmer 215×303 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.