MÁME EMU (Ján Uličiansky, Peter Čisárik) – recenzia

Keď som sa na Bibliotéke vydavateľov z Buvika opýtala, ktorá z ich noviniek je najlepšia, jednoznačne mi odporučili Máme Emu. Ako bonus som dostala podpis autora 🙂 . Doma sme už mali skvelého Leonarda (recenzia tu), takže očakávania boli veľmi vysoké. A Ema nesklamala.

Ján Uličiansky je v našej literatúre pre deti nevídaný zjav. Vydávaný, prekladaný, opätovne vydávaný v reedíciách a čo knižka, to ocenenie. A Máme Emu ich získala hneď niekoľko:

• Cena BIBIANY za najkrajšiu detskú knihu Slovenska 1993
• Cena Ministerstva kultúry SR za ilustrácie
• Najkrajšia detská kniha jesene, Najlepšia detská kniha jesene 1993

Čím je teda táto kniha výnimočná? Rozhodne námetom. Spracovať takúto ťažkú tematiku, kritiku vzdelávacieho systému, tak, aby zaujala malé deti, je naozaj originálny počin. Negatívnym témam, a obzvlášť takýmto komplexným, sa autori literatúry pre deti väčšinou vyhýbajú oblúkom.

Tri červené písmená

Už pri pohľade na retro obálku je zjavné, že nejde o prvé vydanie; to vyšlo v roku 1993. Najprv som nechápala, prečo vydavatelia nedali textu modernejšie ilustrácie. Ale po prvom prelistovaní mi bolo jasné, že by to bola chyba, tie Čisárikove sú nádherné, aj keď môžu pôsobiť trochu zastarane. Aspoň sa deti zoznámia s novým ilustrátorským štýlom. Peter Čisárik dostal Uličianskeho príbehy do ešte fantazijnejších polôh. To, že si dovolí ísť ďaleko nad rámec textu, je znak kvalitného ilustrátora.

Škoda len, že obrázkov nie je viac. Na niektorých dvojstranách žiadne nie sú, a tak mi detváky pri čítaní tieto strany neustále prevracajú dopredu, aby sa mohli pozerať na niečo iné ako písmená. Je to však zámer. Všetkých sedem rozprávok má rovnakú schému: na prvej dvojstrane je iba text a na druhej dvojstrane text s veľkou ilustráciou. Autori zrejme chceli, aby na bielo-čiernom textovom podklade lepšie vynikli tri veľké červené písmená EMA, ktorými si škôlkari privolávajú svoju fiktívnu kamarátku vždy vtedy, keď ich učiteľky svoju prácu nezvládajú.

Škôlka-škatuľka na Veselej ulici

Celá kniha je totiž o kontrastoch. Smutná škôlka-škatuľka je na Veselej ulici. Ku konečnej zastávke vedie nekonečný chodník. Ďalší kontrast: všetky deti majú jednoduché zameniteľné črty tváre v štýle Mach a Šebestová, ale precízne vytieňovaná Ema je nakreslená veľmi živo; predlohou bola určite konkrétna osoba. Žeby pocta nejakej učiteľke? Zo všetkých šedo-hnedých obrázkov kričí výrazná živá červená, presne ako Emin prístup k deťom kontrastuje s nevľúdnosťou učiteliek. Ema, priateľka detí, ideálna učiteľka, im dokáže poskytnúť všetko, čo potrebujú: pozornosť, pochopenie i láskavé usmernenie, rozptýlenie, zábavu, šport, dobrý príklad, podnetné prostredie, zaujímavé výlety a vyučovanie cez zážitky a vlastnú skúsenosť (deti si vyskúšajú napríklad hudobné nástroje a historické kostýmy). Hotová Montessori škôlka 🙂 .

Ema Poppinsová

Hoci v úvode som spomínala, že námet je naozaj originálny, predsa len mi pripomína Mary Poppinsovú. Rovnako ako ona, aj Ema má magické schopnosti. Dokáže sa zmenšiť, zväčšiť, vyčarovať detské ihrisko, hudobné nástroje, dopravné prostriedky, vhupnúť do časopisu s historickou módou; má zázračnú loptu a vedierko. Práve tieto fantazijné príhody najviac zaujali mojich malých čitateľov. Pri troche divadelného nasadenia z mojej strany boli aj celkom vtipné.

Ucho na dverách

V knihe je niekoľko naozaj úžasných surrealistických momentov, napríklad ucho na dverách namiesto kľučky. Keď sa k nemu skloní Ema a niečo doň zašepká, dvere sa otvoria a pred deťmi sa zjaví miestnosť čudesných hudobných nástrojov. Je tu klavír so sto nohami a stolička-vrtuľník. Keby si podobného ducha udržala celá kniha, mohla z nej byť druhá Alica v krajine zázrakov.

Celkom inú atmosféru majú realistické pasáže, kde sa o deti nestará Ema, ale učiteľky. Ján Uličiansky dokáže pár vetami v úžasne hutnom štýle dokonale oživiť veľa negatívnych spomienok na škôlku/školu. Učiteľky v knihe sú nepríjemné, nezaujímajú sa o deti, nedávajú im žiadnu voľnosť a stále ich do niečoho nútia. Ich mená, Suchá a Siváková, hovoria za všetko. Najvýstižnejšia je asi táto úvodná pasáž z druhej kapitoly:

Bolo daždivé ráno. Čierne dáždniky sa náhlili do práce a červené pršiplášte do škôlok. V to ráno škôlka na Veselej ulici vyzerala veľmi smutne. Bola to taká škôlka-škatuľka. Stáli pred ňou tri preliezačky zo železa, ktoré nik nepreliezal, lebo každého už dávno omrzeli.

Pršalo a pršalo.

Učiteľky sa sťažovali na nízky tlak, pili čiernu kávu a rozprávali sa o receptoch.

Máme Emu nie je len o znechutených učiteľkách, ale je kritikou celého predškolského i školského systému. Školského preto, že názov Máme Emu je jasná narážka na šlabikár. Aké smutné, že táto téma je aj 25 rokov po prvom vydaní stále rovnako aktuálna. Našťastie, učiteľkám Suchej a Sivákovej sa venuje len veľmi málo priestoru a hlavná pozornosť sa sústredí na skvelú Emu a jej nápady. A nakoniec všetko dobre dopadne. Ema prehovorí učiteľkám do duše a tie sľúbia, že sa polepšia. Tento sľub pôsobí ako päsť na oko, ale to zo mňa, samozrejme, hovorí len dospelácky pesimizmus.

Komu je kniha Máme Emu určená

Pre všetky deti, ktoré chodia do škôlky. Mladšie by mohla vystrašiť, staršie už táto téma nezaujíma. Hlavne pasáže bez ilustrácií boli nad sily nášho štuplíka, ale predškoláčke sa všetky príbehy veľmi páčili.

Bonus

V jednej kapitole učiteľky naznačia, že z tekvice sa dá urobiť ananás. Odkedy naša babka potvrdila, že sa to dá, naša predškoláčka vymýšľa podobné recepty.

 

Kniha Máme Emu vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Buvik. Má 40 strán a rozmer 196×260 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.