Často začínam recenziu tým, čím daná kniha nie je. Tak teda Dita nie je žiadne dobrodružné ani zábavné čítanie, Ditin život nie je prešpikovaný úžasnými fantastickými a neuveriteľnými udalosťami, ktoré sa dejú na počkanie. Najexotickejšia vec, čo sa jej prihodí, je stretnutie s hovoriacou líškou. Ale aj tu cítime, že to možno celé bolo inak. Ako s Ditinou dvojníčkou, ktorá sa jej len prisnila. Sú to malé milé komorné príbehy, žiadna Pipi dlhá pančucha, Harry Potter alebo Alica v krajine zázrakov. Jana Bodnárová nepoužíva šokujúce zvraty a aj rytmus rozprávania je podradený o tri rýchlostné stupne nižšie. Na detský level. Práve preto Ditine príbehy deti neohúria, ale o to sú im bližšie. Dita je dievča ako každé iné a malí čitatelia sa s ňou veľmi ľahko identifikujú. To je vlastne aj posolstvo knihy: kto chce vidieť zaujímavosti, nepotrebuje ohurujúce prostredie, zaujímavé podnety nájde aj v malom nudnom mestečku, tak ako sa píše v úvode prvej kapitoly. Nuda je stav mysle, nie vonkajšieho prostredia. 100% súhlas.
Malé mesto nie je nudné mesto
Je to jedna z mála knižiek, pri ktorej deti nebudú závistlivo snívať, aký úžasný by ich život mohol byť (keby mali nadprirodzené schopnosti, keby žili v zámku, keby mali iných rodičov, kamarátov, súrodencov… ), ale porozmýšľajú o drobnostiach, vďaka ktorým je aj ich vlastný život hodnotný a zaujímavý. Iba vďaka tejto knihe nám skrsol s dcérou nápad spísať do našej súkromnej knihy naše vlastné minidobrodružstvá. Hoci dobrodružné a vtipné detské knihy milujem, k takémuto niečomu by nás nikdy nedoviedli.
Ditine zážitky sú nenápadné, a predsa zaujímavé: zachránila cudzokrajného motýľa, ktorý uletel z botanickej záhrady; kývnutím prsta sa zmierila s chlapcom, s ktorým sa predtým prekárali; svätojánske mušky jej lietali okolo krku ako svetielkujúci náhrdelník; osvojila si strateného papagája; stará sa o hluchého psa.
V slovenských detských knihách niekedy býva pedagogický podtón úplne neznesiteľný. Aj tu ho cítiť veľmi silno, ale neruší, neohýba násilne dej ani nerobí postavy umelými. Naopak, Dita nás vlastným príkladom učí vidieť zaujímavosti aj v drobnostiach, nenechať sa ovplyvniť mienkou ostatných, pristupovať k cudzím ľuďom i veciam s citom, odpúšťať, ale aj nenechať sa urážať a vedieť preukázať odvahu.
Olejníková nenechá text na pokoji
Najkrajšie na tejto tenkej knižke sú ilustrácie. Je veľká hanba, že meno Daniely Olejníkovej sa nedostalo na obálku. To si zaslúži každý ilustrátor, o to viac taký talent ako Olejníková. Práve obálka s upretým Ditiným pohľadom okamžite zaujme. Nezvyčajnou kaligrafiou a ešte nezvyčajnejšie rozvrhnutým textom na obálke – Dita sa na nás pozerá cez názov knihy, ktorým sú štyri písmená jej mena. To všetko naznačuje, že ilustrátorka nenechá text len tak na pokoji, podobne ako v svojej autorskej knihe Liek pre Vĺčika (recenzia tu). Jej ilustrácie, občas v jemných tónoch, občas v odvážnych tmavých farbách, sa rozliezli aj do textu, takže kniha hýri farbami. Typické Olejníkovej obrázky s veľkými jednofarebnými plochami bez tieňovania a čiernych kontúrovacích liniek pod textom nerušia, skôr dopĺňajú atmosféru. Myslím, že majú veľký podiel na tom, že knižka získala ocenenie Bibiany Najlepšia detská kniha jari 2014.
Ilustrátorka sa so svojimi knižkami zvykne pochváliť na svojej webovej stránke, takže tu nájdete viac ukážok.
Komu je kniha Dita určená
Kniha sa skladá z jedenástich troj- až štvorstranových minikapitoliek. Odporúčam deťom od 4-5 rokov a určite aj mladším školákom. Naša predškoláčka si knihu celkom užívala, a kým sme ju darovali kamarátke na narodeniny, stihli sme ju za štyri dni prečítať dvakrát.
Kniha Dita vyšla v roku 2014 vo vydavateľstve Perfekt. Má 52 strán a rozmer 196×196 mm. Môžete si ju kúpiť tu alebo sa tu môžete pozrieť, či ju nemajú vo vašej knižnici.
Fotografie uverejňujem so súhlasom vydavateľstva.