Naša druháčka máva občas výbuchy hnevu. Ale záhadne len v dňoch, keď chodí do školy. Keď sú prázdniny / karanténa / počas choroby… nič. Niežeby sa vtedy nehnevala, ale rozdiel je v intenzite. V triede sa už objavila šikana, ale šikanou to nie je. V škole sa jej darí, medzi kamarátkami sa cíti dobre, hladná často nebýva. Keď som sa snažila dopátrať príčiny, narazila som na webe vydavateľstva Portál na titul Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety. Myslela som si, že s jeho pomocou z dcéry vypáčim niečo, čo mi doteraz nepovedala. Nakoniec som sa od nej nič nové nedozvedela, ale príručka moje očakávania aj tak naplnila – pomohla mi objaviť dôvod nezvládania emócií. Ale o tom viac nižšie v texte.
Bez omáčky
Posledná kniha o výchove, ktorú som čítala, bola Krotitelia displejov – zaujímavá, užitočná; autorka v nej cituje množstvo štúdií a prieskumov, ale na môj vkus tam bolo príliš veľa omáčky. Nevravím, že takéto tituly nemajú na trhu svoje miesto, ale ja mám radšej hutnejší štýl, akým píše autorka Pověz mi…
Hoci Martine F. Delfos mala v prvom rade ambíciu napísať praktický manuál pre všetkých, ktorí sa s deťmi rozprávajú (pomáhajúce profesie, učitelia, rodičia), Pověz mi… je zároveň odborná monografia – stručná, vecná, prehľadná, s množstvom citácií a 13-stranovým zoznamom použitej literatúry. Bez sugestívneho jazyka a snahy ohúriť čitateľa z tohto titulu asi bestseller nebude, ale mne sa čítal výborne. Psychologička a psychoterapeutka Delfos ho zjavne písala so zámerom, aby si ho mohli prečítať aj laici. Každý čo len trochu odborne znejúci termín je zrozumiteľne definovaný.
Prečo sa holandčina zdá Vietnamcom nelogická a prečo deti nedodržiavajú pravidlá konverzácie
Pravidlá konverzácie jazyka nie sú vždy jasné, logické, priamočiare (vietnamským migrantom sa napríklad zdali nelogické gramatické pravidlá holandčiny: „Martino, proč říkáte ‚jeden stůl, dva stoly‘? Je přece jasné, že je stolů víc než jeden. (…) A proč říkáte: ‚šel jsem‘, když řeknete ‚včera‘? Je to přece jasné, nemusí u toho být ještě minulý čas!“(s. 18)). Nedá sa preto očakávať, že ich dieťa odmalička bude do bodky správne aplikovať. Martine F. Delfos parafrázuje Jana van Haarena, podľa ktorého si komunikácia s deťmi vyžaduje hravosť a oslobodenie od zaužívaných schém. Dospelí sa majú zúčastniť „fantázií, snů, symbolů, nápadů a pocitů. Znamená to zbavit se strnulosti a snahy o výkon, snahy normovat, interpretovat, vyhrát a konkurovat“ (s. 19).
„Dospělí se často mylně domnívají, že když dítě dokáže slova nějakého jazyka vyslovovat, je také schopno formulovat otázky, jimiž se zabývá. Určitě do věku 10 let tomu tak rozhodně není. Děti mohou například z důvodu neschopnosti slovně vyjádřit to, na co se chtějí zeptat, opakovat stejnou otázku. Dospělí toto chování nezřídka interpretují jako nepozornost. (…) Děti ještě nedokážou rozhovor správně formulovat podle pravidel, která používají dospělí. Jedním z pravidel, jež řada dospělých imlicitně používá, je například stručná formulace, jíž děti velice často nejsou schopny.
Dospělí přerušují řadu iniciativ dětí k rozhovoru. Poskytnou často dítěti příliš málo času, aby samo vyjádřilo, co chce říct, a rozhovor převezmou (s. 18 – 19).“
Ďalším pravidlom, ktorému sa deti musia podriadiť, je, že komunikácia prebieha takmer výlučne verbálne (odhliadnuc od nevedomej reči tela a pod.). To je pre deti občas problém, preto sa rady vyjadrujú hrou a gestami. Keď dospelí takéto prejavy kreativity nepotláčajú (vetami typu Neukazuj, ale povedz, čo chceš!), ale podporujú, deti dosahujú úžasné výsledky, ako napríklad v experimentálnej škôlke Reggio Emilia (s. 22).
Prečo si deti často rozprávajú samy pre seba? Jazyk pre ne nie je len prostriedkom komunikácie, ale aj spôsobom, ako si všetko v hlave utriediť.
Dá sa deťom vôbec veriť?
Veľmi zaujímavá je kapitola o sugestibilite detí. Táto otázka sa skúmala najmä v kontexte spoľahlivosti výpovedí detských svedkov na polícii a pred súdom. Mnohé právne poriadky vychádzajú z toho, že dieťa je veľmi ľahko ovplyvniteľné, a preto jeho výpoveď nemá veľkú váhu. Ako uvádza Martine F. Delfos, problém je v tom, že tento názor často vychádza zo starých výskumov. Tie spočívali v tom, že výskumníci deťom kládli sugestívne otázky: Akej farby sú fúzy vášho pána učiteľa? 90 % detí uviedlo farbu; učiteľ pritom žiadne fúzy nemal (s. 26).
Základnou detskou axiómou je, že dospelý má vždy pravdu a nechce klamať. Preto aj zjavne nelogickú otázku môžu považovať za nejakú hru a uvedú odpoveď, o ktorej si myslia, že ju výskumník chce počuť. Z podobných výskumov sa preto nedá vyvodiť, že deti nemajú kritické myslenie. Naopak, keď im zavádzajúce otázky kladie ich rovesník, odpovedajú omnoho lepšie. Deti sú teda rovnako hodnoverní svedkovia ako dospelí.
Dôležitou podmienkou napríklad pri výsluchu však je, že sa deťom nesmú klásť sugestívne otázky. Tie musia byť zároveň stručné, ale presné:
„Protože malé děti věnují větší pozornost hlavním liniím událostí než podrobnostem (…) jsou více ovlivnitelné, jedná-li se o tyto detaily, například o charakteristiky věcí nebo osob na rozdíl od jednání (…).
Den po pranici ve škole se paní učitelka ptá Marie, jestli Jonas strčil i do ní. Marie, která je ráda, že se věnuje pozornost tomu, že do ní někdo před třemi dny strčil, rychle odpoví: „Ano.“ Přitom pomíjí skutečnost, že do ní strčil Dirk a že to bylo před třemi dny, nikoliv včera. Kdyby paní učitelka otázku položila otevřeněji a jednodušeji, neptala by se jen na jednání, ale i na to, kdo se ho případně dopustil („Strčil do tebe někdo včera?“ a „Kdo tedy?“), Marie by pravděpodobně odpověděla správněji.“ (s. 25)
Detské „klamanie“ môže mať úplne iné príčiny, ako predpokladajú dospelí. Hoci už malé deti veľmi dobre odlišujú realitu od fantázie, niekedy medzi nimi „prepínajú“ bez toho, aby to explicitne uviedli. Predpokladajú totiž, že vševediaci dospelý vie o všetkom, čo sa deje v ich hlave (s. 28). Preto treba jasne rozlišovať medzi zámerným klamaním a fantazírovaním alebo snahou prispôsobiť sa dospelému.
Martine F. Delfos uvádza aj znaky, ktoré sprevádzajú klamanie: častejšie mrkanie, rozšírenie zreničiek, zvýšený hlas, zvýšená hlasitosť, rýchlejšie rozprávanie a častejšie váhanie pri reči (s. 73). Menej spoľahlivé, ale častejšie signály klamstva sú: menej pohľadov na partnera, menej smiechu, časté zmeny postoja, pomalšia reč a dlhší čas medzi otázkou a odpoveďou (s. 74). Pre zaujímavosť sem dávam odkaz na video k tejto téme:
Prečo dialóg s deťmi niekedy viazne a čo s tým
Ako zabezpečiť, aby sa dieťa skutočne rozprozprávalo aj o zložitejších témach? Autorka v podstate nevraví nič prevratné: obe strany musia byť rovnako motivované, rozhovor musí byť pre obe strany príjemný, teda nemá byť jednostranný a vedený pod nátlakom. Dieťa má mať dostatok času na vyjadrenie a netreba ho nasilu tlačiť do odpovedí, treba mu dať možnosť neodpovedať. Ak by kniha obsahovala len takéto všeobecné rady, mala by hodnotu tuctového článku zo ženského časopisu. Autorka ich však rozoberá podrobnejšie a na konkrétnych situáciách ukazuje, ako sa dá tá istá myšlienka vyjadriť celou škálou spôsobov od silne sugestívnych až nátlakových viet po rešpektujúce vyjadrenia, ktoré dieťaťu ponechávajú priestor odmietnuť pohľad dospelého a vyjadriť svoj vlastný názor na vec.
Pověz mi… podrobne rozoberá, ktoré situácie môžu v dieťati vyvolávať napätie. Keď je napätia v komunikácii príliš veľa (alebo aj z celkom iných dôvodov: keď je dieťa emočne preťažené alebo sa len potrebuje hýbať), dieťa reaguje pre dospelých neprijateľne:
dítě dělá, že vás neslyší (známé „problémy se sluchem“);
dítě se nesoustředí na rozhovor, ale na jinou aktivitu;
dítě zaujme vyčkávavý postoj;
dítě sa aktivně neúčastní rozhovoru;
dítě odpovídá stručně a neurčitě;
dítě odvrací pohled;
dítě uteče (s. 79).
Takýto pasívny odpor, ktorý dospelí považujú za prejav neúcty voči nim, však môže mať celkom iné príčiny. Často je to signál, že niečo v komunikácii škrípe a dieťa si s tým nevie poradiť inak.
Veci, ktoré dospelých pri rozhovore s deťmi vyrušujú, sú často signálmi nejakej potreby alebo nepohody. Martine F. Delfos to vyjadrila takto: dieťa sa na stoličke nehojdá len tak po nič, za nič, rovnako ako sa dospelý len tak po nič za nič nehrá so svorkou.
„Vyvolává-li rozhovor napětí, budou mít děti sklon uvolnit toto napětí prostřednictvím pohybů. Pak se často neklidně a rušivě houpají na židli (…). Znamená to, že je pak lépe vést rozhovor za aktivních podmínek, při procházce nebo při hre než při klidném sezení proti sobě.“ (s. 31)
Rudo Sloboda rozumel aj deťom
V lete sme s deťmi čítali skvelú knižku Ruda Slobodu Ako som sa stal mudrcom (recenzia tu). V jednej kapitole cudzia žena od 5-ročného chlapčeka vyzvedá, ako sa volá. Keď jej neodpovie, urazená pani sa ho spýta, či nemá jazyk. Na to si Janko ostentatívne odlizne zo zmrzliny. 🙂 Na túto a podobné scény, ktorými Sloboda tak nádherne zachytil detskú dušičku, sa dá presne aplikovať odborný výklad Martine F. Delfos.
Dieťa je v rozhovore s dospelým (už len svojou výškou) vždy v postavení toho, kto ťahá za kratší koniec. Druhému môže preto (často neoprávnene) pripisovať zlé úmysly. Ak nepozná cieľ rozhovoru, môže to preň byť zdrojom napätia.
Ako napraviť rozhovor, keď sa zasekne? Metakomunikáciou
A Delfosovej vysvetlenia nesedia len na Slobodu. Môžem úprimne povedať, že vďaka knihe Pověz mi… lepšie rozumiem svojim deťom. Pobavil ma zoznam nežiaducich reakcií zo strany 79, ktorý citujem vyššie. Moje deti majú v repertoári všetky tieto triky. 🙂 Keby takto reagovali dospelí, považovali by sme ich za arogantných, nevychovaných, hlúpych či psychicky chorých. Prečo sa teda dospelí takto nesprávajú? Jednak si osvojili nepísané kultúrne normy, ktoré toto všetko zakazujú; jednak majú účinný nástroj, ktorým môžu pokazenú komunikáciu napraviť: metakomunikáciu.
Sú to vety, ktorými nekomentujeme obsah, ale priebeh rozhovoru (Vidím, že už sa ti nechce veľmi odpovedať. Asi si už unavený; preložme teda rozhovor na inokedy). Martine F. Delfos neustále zdôrazňuje, aká je metakonumikácia dôležitá a odporúča zakaždým, keď rozhovor z akéhokoľvek dôvodu viazne, otvorene o tom hovoriť, pomenovať prípadné príčiny a možné riešenia. Často pomáha, keď si účastníci rozhovoru vysvetlia, čo od rozhovoru očakávajú. V podstate sa dá povedať, že ten, kto ovláda metakomunikáciu, je pre ostatných príjemným partnerom na konverzáciu.
Metakomunikácia však určite nie je silná stránka detí. Preto ich niekedy, keď nešikovne rozvíjajú tému, nespravodlivo obviňujeme, že pletú piate cez deviate. Ony však len často nevedia témy explicitne premostiť. Preto aj tu platí, že trpezlivosť a vnímavosť sú najdôležitejšie vlastnosti pre všetkých, čo pracujú s deťmi.
Deti sú najväčší odborníci
Autorka tiež neustále zdôrazňuje, že na deti by sme sa mali pozerať ako na expertov. Dieťa je samo najlepším odborníkom na vlastné prežívanie, vlastné pocity, potreby a zážitky. Na prvé počutie to znie ako oxymoron. Každý rodič by vedel denne uviesť tisíc nových príkladov, ako sa deti mýlia, ako nevedia predvídať dôsledky svojho konania. Ale čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac si uvedomujem, ako moje deti túto rolu expertov milujú. Zbožňujú, keď mi môžu rozprávať o veciach, ktoré zažili len ony. Deti nepotrebujú počúvať dospelých (tradičný model výchovy), deti potrebujú hlavne to, aby dospelí úprimne počúvali ich. Keď sa obzerám vo svojom okolí, všetci rodičia šťastných detí presne toto veľmi dôsledne robia.
Kalokagatia po slovensky
Ďalšia téma, ktorá sa v Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety objavuje opakovane a veľmi naliehavo, je dôležitosť pohybu. Potláčanie tejto potreby (napríklad počas dlhého rozhovoru) môže viesť k nepokojnému až agresívnemu správaniu, ale tiež úzkostlivosti. Netýka sa to, samozrejme, len detí s ADHD. Pri čítaní tejto knihy som nadobudla pocit, že práve toto je hlavný dôvod, prečo máme u nás doma vždy po príchode zo školy cirkusové predstavenie.
Nerozumiem, prečo v čase, keď väčšina rodičov chápe, že najprv musia byť naplnené základné potreby dieťaťa a až potom môžeme čakať, že dieťa bude šťastné, spokojné, nekonfliktné, sústredené, bude chápať, že má povinnosti a plniť ich, na inštitucionálnej úrovni takéto rozmýšľanie chýba.
Telesná výchova má nedostatočné miesto už v školských kurikulách a v praxi je to ešte horšie. Hádajte, ktorý predmet sa v čase pandemického skresávania rozvrhu u nás vyhodil ako prvý. Keď sa nestíha na iných predmetoch, dobieha sa na hodinách TV. Chcela by som, aby moje deti chodili do školy, kde je to celé naopak.
V závere sa nachádza súbor „cvičení“ ku každej kapitole. Pointou je, aby sa čitateľ dokázal vcítiť do kože dieťaťa v rôznych situáciách. Škoda, že autorka tieto úlohy oddelila od textu, ku ktorému sa vzťahujú, a odsunula ich na okraj, na úroveň poznámky pod čiarou. Lebo čítať si knižky výchove a aplikovať teóriu v praxi sú dve rozdielne veci. Práve takéto mentálne cvičenia dokážu v tomto smere zázraky.
Komu je kniha Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety určená
Z názvu vyplýva, že je určená v prvom rade ľuďom z pomáhajúcich profesií, ktorí vedú rozhovory s deťmi – psychológom, psychoterapeutom, sociálnym pracovníkom, policajtom atď. Obzvlášť by som odporúčala všetkým pedagógom.
Pověz mi… je však bestseller, preložený do mnohých jazykov, vyšlo už x-té vydanie – to naznačuje, že potenciálne publikum je omnoho širšie. S výnimkou jednej kapitoly, kde Martine F. Delfos radí, ako prelomiť ľady pri rozhovore s cudzím dieťaťom, je knižka rovnako užitočná aj pre rodičov, ktorí chcú svoje deti vychovávať citlivo.
Krátke zhrnutie celej knihy nájdete v článku Listening to Children, ktorý je voľne dostupný na stránke autorky.
Knihu Pověz mi… Jak vést profesionální rozhovor s dětmi mezi 4 a 12 lety vydalo vydavateľstvo Portál v roku 2018. Má 232 strán a rozmer 160 × 230 mm. Vytlačili tlačiarne Rentis, s.r.o. Kúpiť si ju môžete tu.
Knihu mi na recenziu poslalo vydavateľstvo, ale verím, že môj názor na ňu to neovplyvnilo.
