od 3 rokov - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

NEVIDITELNÁ MUMO (Lukáš Opekar) – recenzia

Táto kniha sa prehnala naším trhom ako víchrica. Vyšla na jeseň 2017 a už pred Vianocami bola skoro všade vypredaná. Vypredať celý náklad za pár mesiacov – to je sen každého vydavateľa. Neviditelná Mumo si jednoznačne koledovala o dotlač.

Naše detváky Mumo dostali ako oneskorený vianočný darček na Veľkú noc, takže už pár týždňov ju konečne študujeme aj my. Hoci sme ju prečítali už viackrát, stále sa jej dožadujú. Je to, citujem, „najlepšia kniha všetkých čias.“ Vďaka čomu je Neviditelná Mumo taká lákavá?

Je nádherná

Koľko práce je za týmito zložitými miniatúrnymi kompozíciami, to si ani neviem predstaviť. Je radosť na ne pozerať. Sú precízne usporiadané a krásne farebné. Priznávam, že občas detvákom kúpim knihu len preto, že sa páči mne. Tak to bolo aj s Mumo.

Originálne hľadacie aktivity na precvičenie pozornosti a systematickosti

Úlohových knižiek typu search&find u nás veľa nie je. Táto poteší o to viac, že je skutočne originálna. Doma máme asi dve anglické search&findovky, a hoci sú veľmi pekné, nikdy detváky nebavili natoľko, aby naraz vyriešili všetky úlohy. K Mumo sa naopak rady vracajú a opakujú tie isté úlohy. Aktivity (hľadanie malých predmetov v skrumáži hračiek, všelijakých guličiek, zrniečok a domácich potrieb) nenudia aj vďaka tomu, že majú rozdielnu náročnosť. Muminmu kamarátovi lemurovi často trčí len chvost a aj ostatné veci sú dobre poskrývané. Väčšinou ich vidieť len čiastočne alebo z uhla, takže ponachádzať ich všetky je poriadna fuška. Jeden predmet (hlava sochy) sa nám dokonca doteraz nepodarilo identifikovať.

Kniha pre celú rodinu

Ten šťastný výraz v tvári, keď sa aj štuplíkovi podarí nájsť nejaký hľadaný predmet, je na nezaplatenie. A keď sa nám naopak niečo nájsť vôbec nedarí, vtedy pribehne aj zvedavý ocko a pomáha hľadať tiež.

Aktivity sa striedajú s príbehom

Je to unikátny hybridný žáner. Váhala som, či mám Mumo zaradiť do kategórie Rozprávka alebo Úlohová kniha, pretože je to okrem 12 hodin s Oskarem jediná kniha aktivít s jednotiacim príbehom, o ktorej viem. Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Lebo ak je grafická úroveň silnou stránkou autorov, tak text ňou určite nie je. Vycítili to aj moje deti, ktoré príbeh veľmi nezaujal a občas ho netrpezlivo preskakovali. Ten je plný všelijakých čudesných zvratov a digresií a ignoruje pravidlá výstavby textu (na druhej strane, ako vyvolať napätie v texte, ktorý je každú chvíľu prerušovaný úlohami?). Je zjavné, že prvotné sú tu fotografické kompozície s úlohami a príbeh ich len prepája. Tieto prepojenia niekedy pôsobia trochu umelo. Neprekvapuje to, lebo autor Lukáš Opekar študoval grafický dizajn a aj ďalšie dve členky mikrovydavateľstva Mazzel majú výtvarné vzdelanie.

Inšpiratívny zázračný svet

Ale táto kniha naozaj nestojí na príbehu. Myslím, že dieťaťu manželov Opekarovcov môže závidieť celý svet. Lebo mať doma takýto zázračný svet, to musí byť nádherné detstvo. Je to svet, v ktorom sa nevyhodí ani rozbitá sklenená miska, ani najmenší gombík, mušlička alebo kus farebného papiera a všetko sa mení na rozprávkové bytosti. Ak podobne vyzerá aj detská izba u Opekarovcov, môžu si v nej rovno otvoriť múzeum. Táto kniha je inšpiratívnejšia ako akýkoľvek kurz recyklovania. To sa potvrdilo aj u nás. Keď sme ju dočítali, dcéra sa ma opýtala, či existuje aj pokračovanie. Zatiaľ nie, tak sa aspoň sklamaná rozhodla vyrobiť si vlastnú Mumo. Celkom sama. Skvelé knižky nikdy nekončia poslednou stranou.

Komu je Neviditelná Mumo určená

Toto je prvá úlohová kniha, ktorá bavila naozaj celú rodinu. Autorovi sa podarilo vytvoriť úlohy, ktoré zaujali 2,5- aj 5,5-ročné dieťa plus oboch rodičov. Neuveriteľné.

Kniha vyšla vo vydavateľstve Mazzel v roku 2017. Má 40 strán a rozmer 230×290 mm.

Neviditelnú Mumo si môžete kúpiť tu.

SOFIA A TEKVIČKA (Pat Zietlow Miller, Anne Wilsdorf) – recenzia

Túto knihu by som za normálnych okolností asi nekúpila. Obrázky ma nijako nenadchli. Ale Laura z Voňavých knižiek mi o nej rozprávala s takým nadšením, že sa nedalo odolať. Hovorila mi, že je to knižka o tom, ako sa dievčatko spriatelí s tekvičkou, a o tom, ako sa jej vlastná dcéra po jej prečítaní takto spriatelila s čerešničkami. A ako si ich chcela brať aj do postele 🙂 .

Príbeh mal obrovský úspech aj u nás doma. Knihu sme mali požičanú asi tri týždne a celý ten čas sme ju čítali každý deň. A ja som čakala, akú zeleninu dovlečú do postele moje detváky. Samozrejme, bez fiktívnej kamarátky Betky rastlinného pôvodu sa to nezaobišlo ani u nás. V našom prípade to bolo jabĺčko poľudštené namaľovanými očami a ústami. Rovnako ako Sofia, aj naše detváky ho tvrdohlavo odmietali zjesť, keď im ho umyl so situáciou neoboznámený ocko.

Ako skončila Betka

Betkinu životnú púť ukončilo pár pádov na zem a týždňový výlet mimo domu. Medzitým sa na polozhité jablko, našťastie, zabudlo. Keď sme sa však vrátili, z plyšovej sovičky sa stalo „bábätko,“ ktoré si dcéra už mesiac nosí všade so sebou. Kŕmi ho, kočíkuje, dáva mu čiapku a sveter, keď ide von, a keď sa nepozeráme, tak aj pusinky. Som presvedčená, že tento vzťah k „bábätku“ má na svedomí Sofiina láska k tekvici. Milujem knihy, ktoré majú presah do reálneho života. Nakoniec ani tie ilustrácie neboli vôbec nudné. 2,5-ročného štuplíka mimoriadne zaujali. Ukážky z knihy nájdete tu.

Ale priateľstvo so zeleninou má aj svoje nevýhody. Sofiini rodičia vedia, že tekvica čoskoro zhnije, a chcú Sofiu uchrániť pred sklamaním. Ponúkajú jej sladkosti aj nové hračky, ale ona sa jej nechce vzdať ani za svet. Lebo žiadna hračka nie je taká vhodná na mojkanie. Ale keď začnú Betkin nevábny vzhľad komentovať aj iné deti, Sofia pochopí, že s ňou treba niečo robiť. Vyskúša pár naivných riešení a nakoniec ju zakope v zemi, aby Betka „pookriala.“ Až na tomto mieste som pochopila, že táto veselá knižka nenápadne rozpráva, okrem iného, o starnutí a smrti.

Prečo by túto knihu mali čítať aj dospelí

Ďalšia kniha, ktorú by som zaradila do kategórie Povinné čítanie pre rodičov malých detí. Ďalšia príležitosť pre dospelých pozrieť sa na svet detskými očami. Keď Sofii rodičia ponúkajú výmenou za Betku hračky, na prvý pohľad je ich konanie prirodzené, racionálne. Chcú predísť tomu, aby zažila smútok z tekvičkinho „starnutia“ a „smrti.“ Ale tabuizovať tieto témy pred deťmi nemá význam. Sofia sa s nimi napriek obavám rodičov skvele vyrovnala. Stačilo malé ubezpečenie, že Betke je pod zemou a snehovou prikrývkou dobre. A iba vďaka tomu, že ju uložila do zeme, mohla zažiť kolobeh života a pozorovať, ako zo starej tekvičky vyrástli hneď dve nové – Betkini synovia.

Navyše, v momente, keď začnete tekvičku vnímať ako metaforu živej bytosti (veď má aj meno a nakreslené ľudské črty), začne vám konanie rodičov pripadať absurdné. Nikto by sa predsa nezbavil kamaráta len preto, že je starý a umiera. Táto knižka nám rodičom tiež pripomína, že detské puto k veciam môže byť rovnako silné ako k ľuďom. Kto nemal v detstve svojho plyšového maznáčika? Detský antropomorfizmus je bezhraničný. Budem na to pamätať pri triedení detských hračiek 🙂 .

Čo je na tejto knihe najlepšie? Má toľko vrstiev, toľko interpretácií, a pritom sa dá stále čítať aj ako jednoduchý a úžasne vtipný príbeh. Vôbec to nie je ťažko stráviteľná elitárska záležitosť. S dcérou sme prelúskali asi dve stovky detských kníh a táto je jedna z najlepších. Verbarium zase boduje (recenzia na ďalšiu úžasne vtipnú knihu z tohto vydavateľstva tu).

Čo sa mi ešte páčilo na tejto knižke?

vznikla podľa skutočného príbehu
dospelí na obrázkoch majú trochu nadváhu
slovná zásoba našej predškoláčky sa rozšírila o slovo „štýlový.“

Komu je kniha Sofia a tekvička určená

Prevažujú tu ilustrácie nad textom, takže deťom od troch do šiestich rokov.

Bonus

Tu je recenzia knižky aj s návodom, čo všetko sa dá robiť s tekvičkami.

Kniha vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Verbarium. Má 40 strán a rozmer 207x261mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu Sofia a tekvička si môžete kúpiť tu.

PTÁČEK A LEV (Marianne Dubuc) – recenzia

Aby bolo jasné, autorka knihy Ptáček a lev, Kanaďanka Marianne Dubuc, nie je práve horúca kandidátka na nobelovku za detskú literatúru. Popri takých esách ako Petr Sís (recenzia tu) a Shaun Tan (recenzia čoskoro), ktorí tiež vyšli vo vydavateľstve Labyrint, pôsobí ako šedá myška. Ale niečo na jej knižkách s milými obrázkami je, veď pozbierali toľko ocenení a boli preložené do 20 jazykov. Dojem z nich najlepšie vystihuje anglické slovo heartwarming. Srdce zahreje milý príbeh a najmä ilustrácie so zvláštnym čarom.

Malá Marianne bola jedináčik a nudu zaháňala kreslením. A ako kresby dieťaťa vyzerajú aj jej knihy. Trochu naivne, trochu sladkasto, úžasne ľahko (príbeh je extrémne priamočiary a jednoduchý, farby jemné) a neodolateľne milo. Vďaka kresliarskej technike – Dubuc najčastejšie používa pastelky a hlavne obyčajnú ceruzku – vyzerajú ilustrácie veľmi prístupne. Až si čitateľ pomyslí, že takéto obrázky by zvládol nakresliť aj sám. Ale, samozrejme, mnoho z toho, čo pôsobí tak jednoducho až obyčajne, je vykalkulované. Autorka sa veľmi dôsledne vyhýba ostrým tvarom. Všetko – levov domček, dvere, okno, koberec, krb, dym, stromy, konáre, zeleninový záhon, dokonca aj rýľ – je oblé.

Ulízaný lev v motérkach

Ešte aj levova hriva je skrotená, ulízaná. Žiadny lev nikdy nevyzeral mierumilovnejšie ako tento pracovitý dobráčisko v montérkach. Do čapice si urobí dieru (ako inak, okrúhlu), aby v nej mohol zahriať zraneného vtáčika. Obrázky, kde si spolu čítajú, jedia a spia, a hlavne tie, kde lev tak veľmi smúti za priateľom, že mu samému nechutí jesť, nedokáže spať ani čítať, sú taká nádielka emócií, že príbeh cez ne bez problémov pochopia aj maličké deti. A nejedno dospelé oko nezostane suché 🙂 .

Na konci sa priatelia, ako inak, opäť stretnú a všetko je tak, ako má byť. Idylku dopĺňajú scény z prírody znázorňujúce kolobeh života. Pomalú až lenivú atmosféru ešte umocňujú ilustrácie, ktoré obklopuje nezvyčajne veľa voľného priestoru. Marianne Dubuc sa často zameria na jediný detail, napríklad malý kvietok, a zvyšný priestor nechá pokojne prázdny, biely. V jednom prípade je dokonca prázdna celá dvojstrana – keď celá krajina zapadne snehom. Keď sa vtáčik po dlhej odluke zase vráti, jeho prílet avizuje zaštebotanie – malá čierna nota na bielej dvojstrane. Toto je obľúbený moment mojich detvákov, už dopredu sa tešia, ako na tomto mieste zapískam.

Mladá ilustrátorka rozhodne má svoj štýl. Občas pracuje až filmárskymi postupmi (smutný lev z perspektívy vzďaľujúceho sa vtáčika). Určite sa oplatí sledovať, kam sa bude vyvíjať jej tvorba v budúcnosti.

Komu je kniha Ptáček a lev určená

Napriek úctyhodnému počtu strán (72), je to kniha pre najmenšie deti. Teda tie, ktoré už netrhajú stránky, pretože toto nie je leporelo. Zápletka aj text sú tu zredukované na úplné minimum, takže príbeh sme vždy preleteli za pár minút.

Kniha Ptáček a lev vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Raketa/Labyrint. Má 72 strán a rozmer 190×240 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

VYMAĽOVANKOVÉ DARČEKOVÉ ŠKATUĽKY VIANOCE (Sarah Walsh) – recenzia

No áno, už je síce poriadne po funuse, ale až teraz môžem opísať, aký veľký úspech mala táto „krabičková kniha,“ ako ju pokrstili moje deti. Len pár týždňov po tom, ako ju dostali, sú už takmer všetky stránky z nej vytrhnuté, vymaľované a poskladané do krabičiek. A to som ju preventívne skladovala na najvyššej poličke, aby si nevyplnili všetky omaľovanky naraz. Všetky kamarátky zo škôlky už dostali mini darček zabalený v krabičke. Ale ich radosť sa určite nevyrovná hrdosti našej predškoláčky, že sama vytvorila niečo také milé. Alebo jej zlosti, keď jej niekoľko hotových krabičiek dotrhal malý štuplík v ničiteľskom záchvate.

Ako to funguje

Každá stránka je vlastne hrubý perforovaný papier s predkreslenými motívmi, ktoré treba vyfarbiť z oboch strán. Zo začiatku sa nám síce zvykol papier pri vytrhávaní škatuľkového tvaru mierne natrhnúť, ale po čase získala naša predškoláčka prax a už sa to nestávalo. Zložiť papier vo vyznačených záhyboch tak, aby vznikla krabica, som pomáhala ja, ale je to veľmi jednoduché. Na konci knihy je ešte dvojstrana s nálepkami so zlatým lemom, kam sa dá vpísať venovanie.

Našťastie, krabičky nie sú prezdobené a neurazia ani ľudí alergických na gýč, hoci umelecké dielo to tiež nie je. Autorka sa zjavne inšpirovala ľudovými kresbami. Väčší hlavný motív na dne škatuľky dopĺňa opakujúci sa vedľajší motív na stenách. Niektoré sú vyslovene vianočné, iné skôr zimné: jelene, vločky, snehuliaci, medovníkoví panáčikovia, vianočné gule, polárny medveď.

Pre koho je kniha Vymaľovankové darčekové škatuľky Vianoce určená

Pre všetky deti, ktoré baví vytvárať niečo z papiera. Mali by však už vedieť vyfarbiť malé vzory (nezachádzať ceruzkou mimo vyznačeného tvaru) a mať dostatočný cit v rukách pri vytrhávaní krabicovej formy. Preto odporúčam deťom od 4 alebo 5 rokov.

Autorka pravdepodobne počítala s detskou fascináciou krabičkami a nádobkami všetkých druhov, farieb a veľkostí. Ale grafické spracovanie nie je vyslovene detské a kniha určite zaujala aj veľa dospelých. V dobe, keď sa antistresové omaľovanky stali mainstreamom, prečo nie?

Bonus

Je to tiež dobrý tréning vytrvalosti, lebo poctivo vyfarbiť desiatky malých lístočkov, snehových vločiek alebo hviezdičiek si vyžaduje trochu trpezlivosti.

Kniha Vymaľovankové darčekové škatuľky Vianoce vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Slovart. Má 48 strán + 1 stranu nálepiek a rozmer 285×270 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

MÁME EMU (Ján Uličiansky, Peter Čisárik) – recenzia

Keď som sa na Bibliotéke vydavateľov z Buvika opýtala, ktorá z ich noviniek je najlepšia, jednoznačne mi odporučili Máme Emu. Ako bonus som dostala podpis autora 🙂 . Doma sme už mali skvelého Leonarda (recenzia tu), takže očakávania boli veľmi vysoké. A Ema nesklamala.

Ján Uličiansky je v našej literatúre pre deti nevídaný zjav. Vydávaný, prekladaný, opätovne vydávaný v reedíciách a čo knižka, to ocenenie. A Máme Emu ich získala hneď niekoľko:

Cena BIBIANY za najkrajšiu detskú knihu Slovenska 1993
Cena Ministerstva kultúry SR za ilustrácie
Najkrajšia detská kniha jesene, Najlepšia detská kniha jesene 1993

Čím je teda táto kniha výnimočná? Rozhodne námetom. Spracovať takúto ťažkú tematiku, kritiku vzdelávacieho systému, tak, aby zaujala malé deti, je naozaj originálny počin. Negatívnym témam, a obzvlášť takýmto komplexným, sa autori literatúry pre deti väčšinou vyhýbajú oblúkom.

Tri červené písmená

Už pri pohľade na retro obálku je zjavné, že nejde o prvé vydanie; to vyšlo v roku 1993. Najprv som nechápala, prečo vydavatelia nedali textu modernejšie ilustrácie. Ale po prvom prelistovaní mi bolo jasné, že by to bola chyba, tie Čisárikove sú nádherné, aj keď môžu pôsobiť trochu zastarane. Aspoň sa deti zoznámia s novým ilustrátorským štýlom. Peter Čisárik dostal Uličianskeho príbehy do ešte fantazijnejších polôh. To, že si dovolí ísť ďaleko nad rámec textu, je znak kvalitného ilustrátora.

Škoda len, že obrázkov nie je viac. Na niektorých dvojstranách žiadne nie sú, a tak mi detváky pri čítaní tieto strany neustále prevracajú dopredu, aby sa mohli pozerať na niečo iné ako písmená. Je to však zámer. Všetkých sedem rozprávok má rovnakú schému: na prvej dvojstrane je iba text a na druhej dvojstrane text s veľkou ilustráciou. Autori zrejme chceli, aby na bielo-čiernom textovom podklade lepšie vynikli tri veľké červené písmená EMA, ktorými si škôlkari privolávajú svoju fiktívnu kamarátku vždy vtedy, keď ich učiteľky svoju prácu nezvládajú.

Škôlka-škatuľka na Veselej ulici

Celá kniha je totiž o kontrastoch. Smutná škôlka-škatuľka je na Veselej ulici. Ku konečnej zastávke vedie nekonečný chodník. Ďalší kontrast: všetky deti majú jednoduché zameniteľné črty tváre v štýle Mach a Šebestová, ale precízne vytieňovaná Ema je nakreslená veľmi živo; predlohou bola určite konkrétna osoba. Žeby pocta nejakej učiteľke? Zo všetkých šedo-hnedých obrázkov kričí výrazná živá červená, presne ako Emin prístup k deťom kontrastuje s nevľúdnosťou učiteliek. Ema, priateľka detí, ideálna učiteľka, im dokáže poskytnúť všetko, čo potrebujú: pozornosť, pochopenie i láskavé usmernenie, rozptýlenie, zábavu, šport, dobrý príklad, podnetné prostredie, zaujímavé výlety a vyučovanie cez zážitky a vlastnú skúsenosť (deti si vyskúšajú napríklad hudobné nástroje a historické kostýmy). Hotová Montessori škôlka 🙂 .

Ema Poppinsová

Hoci v úvode som spomínala, že námet je naozaj originálny, predsa len mi pripomína Mary Poppinsovú. Rovnako ako ona, aj Ema má magické schopnosti. Dokáže sa zmenšiť, zväčšiť, vyčarovať detské ihrisko, hudobné nástroje, dopravné prostriedky, vhupnúť do časopisu s historickou módou; má zázračnú loptu a vedierko. Práve tieto fantazijné príhody najviac zaujali mojich malých čitateľov. Pri troche divadelného nasadenia z mojej strany boli aj celkom vtipné.

Ucho na dverách

V knihe je niekoľko naozaj úžasných surrealistických momentov, napríklad ucho na dverách namiesto kľučky. Keď sa k nemu skloní Ema a niečo doň zašepká, dvere sa otvoria a pred deťmi sa zjaví miestnosť čudesných hudobných nástrojov. Je tu klavír so sto nohami a stolička-vrtuľník. Keby si podobného ducha udržala celá kniha, mohla z nej byť druhá Alica v krajine zázrakov.

Celkom inú atmosféru majú realistické pasáže, kde sa o deti nestará Ema, ale učiteľky. Ján Uličiansky dokáže pár vetami v úžasne hutnom štýle dokonale oživiť veľa negatívnych spomienok na škôlku/školu. Učiteľky v knihe sú nepríjemné, nezaujímajú sa o deti, nedávajú im žiadnu voľnosť a stále ich do niečoho nútia. Ich mená, Suchá a Siváková, hovoria za všetko. Najvýstižnejšia je asi táto úvodná pasáž z druhej kapitoly:

Bolo daždivé ráno. Čierne dáždniky sa náhlili do práce a červené pršiplášte do škôlok. V to ráno škôlka na Veselej ulici vyzerala veľmi smutne. Bola to taká škôlka-škatuľka. Stáli pred ňou tri preliezačky zo železa, ktoré nik nepreliezal, lebo každého už dávno omrzeli.

Pršalo a pršalo.

Učiteľky sa sťažovali na nízky tlak, pili čiernu kávu a rozprávali sa o receptoch.

Máme Emu nie je len o znechutených učiteľkách, ale je kritikou celého predškolského i školského systému. Školského preto, že názov Máme Emu je jasná narážka na šlabikár. Aké smutné, že táto téma je aj 25 rokov po prvom vydaní stále rovnako aktuálna. Našťastie, učiteľkám Suchej a Sivákovej sa venuje len veľmi málo priestoru a hlavná pozornosť sa sústredí na skvelú Emu a jej nápady. A nakoniec všetko dobre dopadne. Ema prehovorí učiteľkám do duše a tie sľúbia, že sa polepšia. Tento sľub pôsobí ako päsť na oko, ale to zo mňa, samozrejme, hovorí len dospelácky pesimizmus.

Komu je kniha Máme Emu určená

Pre všetky deti, ktoré chodia do škôlky. Mladšie by mohla vystrašiť, staršie už táto téma nezaujíma. Hlavne pasáže bez ilustrácií boli nad sily nášho štuplíka, ale predškoláčke sa všetky príbehy veľmi páčili.

Bonus

V jednej kapitole učiteľky naznačia, že z tekvice sa dá urobiť ananás. Odkedy naša babka potvrdila, že sa to dá, naša predškoláčka vymýšľa podobné recepty.

Kniha Máme Emu vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Buvik. Má 40 strán a rozmer 196×260 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

MEDVĚD, KTERÝ NEBYL; VAČICE, KTERÁ SE NESMÁLA (Frank Tashlin) – recenzia

Tieto knihy mi pripomenuli kultovú knihu môjho detstva Tisíc a jeden vtip. Alebo kreslené časopisové vtipy z čias komunizmu. Aj tak by som nikdy neuhádla, že originály vyšli v rokoch 1946 a 1950. Plus mínus v čase, keď vznikali aj filmy Charlieho Chaplina. Tie sú dnes nepozerateľné. Ale Tashlinove skvosty Medvěd, který nebyl a Vačice, která se nesmála sú stále neuveriteľne živé a zábavné. Aj preto prvú z nich, The Bear That Wasn’t, do svojho výberu detskej klasiky zaradil New York Review.

Úplne najlepšie na nich je, že zaujmú všetky generácie, deti i dospelých. Majú toľko vrstiev, že každý si v nich nájde niečo pre seba. Trochu ako Malý princ. Rovnako ako Exupéry, aj Tashlin kritizuje prevrátené hodnoty: obžerstvo na úkor pôžitku, honba za ziskom namiesto pohody, nasledovanie davu namiesto tolerancie.

Ocko odporúča

Náš ocko zásadne deťom číta iba knihy, ktoré zaujímajú aj jeho. Ich vedomosti z entomológie, ornitológie a paleontológie sú preto na úrovni vysokoškolských študentov. Ale Medveď, Vačica a ešte Námořník a Pekka (recenzia čoskoro) zaujali aj jeho natoľko, že im ich čítal stále dokola. A to už je naozaj pocta!

Vždy je skvelé, keď sa podarí zladiť ilustrácie a text. A v tomto prípade je súlad absolútny. Oboje sú karikatúrne, satirické, dovedené do absurdnosti. Ľudia z príbehov, ktorí sú schopní zájsť vo svojej zlobe, zaslepenosti a nenažranosti takto ďaleko, ani nemohli byť zobrazení inak ako neproporčné karikatúry. Jediná bytosť so zdravým rozumom je totiž medveď/vačica. Aj on/ona síce podľahne tlaku spoločnosti, no len na chvíľu.

Medveďovi počas hibernácie postavia nad norou priemyselný komplex. Keď sa zobudí, presvedčia ho, že nie je medveď, ale lenivec, čo sa vyhýba práci. Veď vo fabrike predsa medvede nebývajú. Keď aj medvede v Zoo potvrdia, že nie je medveď, inak by predsa bol v klietke ako oni, je, chudák, taký zmätený, že sa zamestná v továrni a neuloží sa na zimný spánok.

Šťastnej a vysmiatej vačici zase nedajú pokoj ľudia, ktorým sa zdá, že je smutná. Pokúšajú sa ju rozveseliť pobytom v meste, kinom, kabaretom i hrozbami, až ju dovedú k slzám. Všetko len preto, že vačica visí na strome dolu hlavou a kútiky jej úst smerujú dole. Našťastie nakoniec všetko dobre dopadne, takže deti môžu po čítaní spokojne zaspať.

Čo najviac zaujalo detváky

Pri každom opakovaní refrénu knihy, Si hlupák, ktorý by sa mal oholiť, a ktorý nosí kožuch! alebo Si hlúpa vačica, ktorá si myslí, že sa smeje, aj keď sa nesmeje!, sa pučili od smiechu. Nestáva sa každý deň, aby sa v detskej knihe používali zakázané slová (hlupák). Opakujú sa aj scény, akurát sú čím ďalej, tým prehnanejšie a absurdnejšie. Napríklad vedúci smeny v továrni má jednu sekretárku, jeden telefón, jeden odpadkový kôš. Riaditeľ má všetko dvakrát, generálny riaditeľ trikrát, viceprezident štyrikrát, prezident päťkrát. Okrem toho s každou pozíciou vždy rastie aj veľkosť stola, stoličky, koberca, obrazov na stenách a honosnosť kancelárie, ale ubúda vlasov na hlave. Príbeh pripomína snehovú guľu kotúľajúcu sa z kopca, na ktorú sa nabaľuje čoraz viac snehu. Tieto refrény dávajú knihám taký rytmus a taký spád, že mi deti pri čítaní netrpezlivo prevracali stránky dopredu, aby som čítala rýchlejšie.

Je vidieť, že Frank Tashlin je aj skvelý tvorca animovaných i hraných filmov. Pohráva sa s rôznymi uhlami aj dynamikou textu. Medveď a Vačica si koledovali o animovanú adaptáciu. Hlavne Medveď zo šesťdesiatych rokov sa naozaj vydaril. Obyčajná šípka z grafu tu zasahuje do deja tak, akoby bola jednou z postáv. Sú tu aj odkazy na hnutie Hippies a industriálny klip s hudbou, za ktorú by sa nehanbili ani Chemical Brothers. Aj keď sa Tashlin kvôli cigarete v medveďových ústach veľmi rozhneval, rozprávka je rovnako populárna ako jej predloha.

Hoci ilustrácie a texty kníh sú úžasne prepojené, občas si obrázky žijú vlastným životom. Na výjavoch z mesta sa odohrávajú desiatky nezávislých mikropríbehov: pády, pošmyknutia, autonehoda, diery v zemi, vyliate vedro na hlave, žirafí jazyk v chlapcovej zmrzline. Balzam na dušu pre malých škodoradostníkov.

Komu sú knihy Medvěd, který nebyl a Vačice, která se nesmála určené

Náš 2,5-ročný štuplík si obe knihy veľmi obľúbil, všetci v rodine dostali odporúčania, aby sa oholili. Ale najlepšie sa hodia deťom od 4 – 5 rokov, ktoré už rozumejú príbehu. Horná veková hranica pre tieto knihy podľa mňa neexistuje – pôvodne ani neboli celkom určené pre deti.

Bonus

Ukážka The Bear That Wasn‚t (v angličtine)
Ukážka The Possum That Didn‚t (v angličtine)

Kniha Medvěd, který nebyl vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Baobab. Má 64 strán a rozmer 160×230 mm. Vačice, která se nesmála vyšla v roku 2013. Má 64 strán a rozmer 170×230 mm. Medveď, čo nebol medveďom vyšiel aj v slovenčine vo vydavateľstve Pravda, ale ešte v štyridsiatych rokoch, takže zohnať toto vydanie je ťažký oriešok.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu Medvěd, který nebyl si môžete kúpiť tu.

Knihu Vačice, která se nesmála si môžete kúpiť tu.

Medveď a Vačica sú súčasťou trilógie. Treťou knihou je Svět, který není.

MÔJ ZOŠIT MONTESSORI. 3/6 ROKOV (Marie Kirschner, Nicole Maubert) – recenzia

Značka Montessori sa zjavne dostáva do povedomia dnešných rodičov. Tento rok si to uvedomil Ikar, minulý rok Slovart vydal tri Montessori nálepkové knižky (recenzia čoskoro) a vydavateľstvo Svojtka naplno rozbehlo svoju sériu, v rámci ktorej vyšiel aj Môj zošit Montessori. Obálkou pripomína svoju predchodkyňu, skvelú úlohovú knižku Montessori aktivity pre deti (recenzia tu). Tešila som sa na ďalšiu nádielku netradičných úloh ako rozoberanie vtáčieho hniezda alebo aktivity na pochopenie abstraktných pojmov. Ale Môj zošit Montessori nie je pokračovaním tejto knihy, ponúka úplne iný typ úloh. Aj autorky sú iné – Marie Kirschner a Nicole Maubert.

Trojuholníky, palacinky a rozety

Táto úlohová knižka sa v prvom rade zameriava na grafomotorickú zručnosť. Začína sa kreslením tvarov – štvorec, kruh, trojuholník, obdĺžnik, kosoštvorec, rozeta. Doteraz som poznala len rosettskú dosku, človek sa učí celý život. V niekoľkých nasledujúcich cvičeniach sa deti učia vidieť v známych predmetoch geometrické tvary. Vianočný stromček sa skladá z trojuholníkov, palacinky a kolesá sú kruhy, okná obdĺžniky.

Prekladateľ nad zlato

Ďalšia časť je venovaná nácviku písania písaných písmen. Hneď pri písmene a som si všimla, že sú tu akési zvláštne obrázky: lietadlo, včela, aligátor a marhuľa. Aha, po francúzsky sa tieto slová povedia avion, abeille, alligator, abricot. To už dáva zmysel. Našťastie, prekladateľ robil, čo mohol, a väčšinou sa s takýmito problémami popasoval veľmi úspešne. Napríklad pri písmene m urobil z čučoriedok (po francúzsky myrtilles) misku čučoriedok. Jakubovi treba domaľovať mohutné modré fúzy (moustache). Pri písmene n sa z orechov stali náramné dobroty. Ani auto (voiture), ani bicykel (vélo), ani dedina (village) sa v slovenčine nezačínajú na v, ale prekladateľ si poradil výborne: „Klára je veselá. Vycestovala si na výlet, vysoko do vŕšku k veľkej veži. Vieš vrčať ako auto namaľované tu vyššie? Vyfarbi veselými farbami všetko, čo ti pripomína zvuk v.“

Jednu vec však prekladateľ ovplyvniť nemohol, a to tvar písmen. Na prvý pohľad je zrejmé, že sú „tučnejšie“ ako tie naše, a v niektorých prípadoch (t a najmä z) aj dosť odlišné. Na svojej stránke na to upozorňuje aj vydavateľstvo Svojtka. Stiahnuť sa tu dá aj metodická pomôcka, platné tvary slovenskej abecedy. Škoda, že sa francúzske tvary nedali nahradiť slovenskými priamo v knihe.

Po obrázkovej abecede nasleduje šesť strán úloh, kde deti do políčok dopĺňajú názvy predmetov na obrázkoch. V kapitole Čísla sa pod veľké číslice nalepuje príslušný počet nálepiek. V obrázkovej časti deti vyfarbujú, dokresľujú alebo vlepujú určený počet obrázkov. A je tu aj náznak sčítania – jablká z dvoch košíkov treba prekresliť na podnos. Koľko ich bude spolu?

V nasledujúcej časti sa precvičuje písanie rôznych jednoduchých tvarov – vlnoviek, štvorcov, trojuholníkov, kruhov. Potom sa už prechádza na číslice a písmená. Ako to pri týchto úlohách býva, bodkou je označený začiatok a šípkami smer.

V poslednej kapitole Príroda a zemepis sú obrázky najznámejších pamiatok na jednotlivých svetadieloch a zvieratá v rôznych klimatických pásmach, ale úlohy sú tu len dve. Zaujímavé sú realistické ilustrácie najbežnejších vtákov, kvetov, stromov, ich listov a plodov v závere knihy. Dajú sa využiť na rôzne vzdelávacie aktivity. Škoda, že tu nie je žiadny návod, ako s nimi pracovať.

Montessori prístup

Z úvodného videa je jasné, že Montessori pedagogika sa výrazne prejavila aj v grafickej úprave. Podľa týchto zásad má dieťa postupovať nerušene. Takže tu nie je nič, čo by ho mohlo rozptyľovať – ani farby. Obrázky sú veľmi jednoduché a na každej dvojstrane je väčšinou len jedna, maximálne dve úlohy; pritom je to formát A4. Dieťa sa tak prirodzene učí koncentrovať. Knižky z tejto série idú proti prúdu a proti trendu využiť každý centimeter štvorcový, krikľavé farby, všelijaké hviezdičky a trblietky. Napriek tomu nie sú nudné, naša predškoláčka si ich veľmi obľúbila (hlavne Montessori aktivity pre deti). Navyše, sú tu aj nálepky a knižka často sama vyzýva deti, aby si obrázky po splnení úlohy vyfarbili. Na bielom podklade sa velikánske číslice a písmená naozaj vynímajú a myslím si, že to má aj silný mnemotechnický efekt. Mnohé z nich sa mi tak vryli do pamäti, že si ich viem presne vybaviť aj s obrázkom.

Aj výber tém je silne poznačený Montessori prístupom. Sú tu len predmety a situácie, s ktorými sa každodenne stretávajú všetky deti: jedlo, dopravné prostriedky, telo, oblečenie, hry, zvieratá, rastliny a prírodné javy. Napríklad v jednej z číselných úloh treba obkresliť svoje ruky a spočítať prsty na nich. Nie sú tu žiadne rozprávkové motívy ani umelé delenie sveta na „dievčenský“ a „chlapčenský“.

Komu je kniha Môj zošit Montessori určená

Asi každé dieťa v škôlkarskom veku si v tejto knihe nájde niečo pre seba. Tie jednoduchšie úlohy zvládnu aj trojroční; väčšina úloh je však skôr pre 4 – 6 ročných.

Kniha Môj zošit Montessori vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Svojtka&Co. Má 184 strán a rozmer 232×271 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

ŠPINUŠKA (Annie M.G. Schmidt, Fiep Westendorp) – recenzia

Špinuška má všetko, čo má úspešná kniha pre deti mať: veľa vtipných príbehov a ilustrácií, dynamický dej, hlavnú hrdinku s chytľavým smiešnym menom, strapatými vlasmi a rozkošným prasacím rypáčikom. A veľkú nezbedníčku, ktorá vyvedie každý deň poriadnu galibu. Holanďanka Annie M.G. Schmidt je ďalšia autorka, ktorá zaslúžene dostala nobelovku za detskú literatúru (cenu Hansa Christiana Andersena v roku 1988).

Často sa stáva, že autor sa k vtipnej pointe dostane len po zdĺhavom opise situácie, ktorá k nej vedie. Kým sa čitateľ prelúska cez všetky opisy, všetka komickosť vyprchá. To však nie je prípad tejto autorky. Annie M.G. Schmidt načrtne okolnosti len pár vetami, a preto jej stručný, kondenzovaný štýl nenudí.

Čo všetko má špiniaci potenciál

Prerozprávané vtipné príhody bývajú často predvídateľné a ešte viac to platí v prípade, že sa hlavná hrdinka volá Špinuška. A kde chýba prekvapenie, chýba aj humor. Našťastie skvelá Annie M.G. Schmidt neukončí príbeh v momente, keď situácia vyústi do nehody, ale vygraduje ho ďalšími nečakanými zvratmi. Takže keď Špinuška cestou k tete zbiera kvietky neďaleko močiara, tušíte, že tento močiar, ako všetko potenciálne špiniace, zohrá v príbehu nejakú úlohu. Ale skokom doň sa nič nekončí a sinicovo-zelená Špinuška sa ešte stihne rozčapiť na bielom koberci svojej upätej tety. Tá dostane premočenú narodeninovú tortu, na ktorej je viac žiab ako čerešní. Nakoniec však má dôvod byť na svoju neter hrdá.

Keď Špinuška lezie po maliarovom rebríku, samozrejme, že ju zasiahne modrá farba. Ale potom aj červená, takže fialové dievčatko nespozná ani vlastná mama a nazve ju, na veľkú radosť mojich detvákov, ohlodanou slivkovou kôstkou. Táto kapitola sa končí rozhovorom dvoch ľudí, ktorí prišli na návštevu vo chvíli, keď mama horko-ťažko terpentínom vydrhla Špinušku: „Nezdá sa ti čudné, že také čistotné dievčatko ma takú ufúľanú mamu?“

Keď mama pošle Špinušku samu ku kaderníkovi, je jasné, že to nedopadne najlepšie. Ale kto by čakal, že sa tento nerozvážny čin skončí kompletným oholením deviatich hláv a jedného psa. A potom si deti na vyholené hlavy ešte namaľujú nápis KCEM NANUK! Veľmi by som chcela vedieť, čo tam mali napísané v holandskom origináli.

Výkričník z chvosta a análneho otvoru

Obraz skazy dokonajú skvelé ilustrácie. Tie majú naozaj veľkorysý priestor, takže deti sa môžu dosýta pokochať na každej situácii. Ilustrátorka Fiep Westendorp situácie dotvára ďaleko nad rámec textu. Napríklad deti nakreslia Babrošovi na hlavu výkričník a ďalší výkričník Westendorp vyrobila z psíkovho chvosta a análneho otvoru pod ním 🙂 .

Ilustrácie sú jednoduché, karikatúrne, ale pritom dynamické. Všetko pôsobí veľmi vratko, všetko vyzerá, že sa už-už zosype, všade je pohyb. Mame padá z tašky ovocie, hasiči sa zamotajú do hadíc; veciam, ľuďom i psovi neustále hrozí pád. Toto je jedna z tých knižiek, ktoré mi detváky pri čítaní trhajú z ruky, aby si mohli zblízka obzrieť každý detail.

Reč tela leňochodov

Napriek tomu, že ilustrácie sa na prvý pohľad javia ako jednoduché čarbanice, postavy majú prepracovanú reč tela. Zvesená hlava, ovisnuté plecia a dlane ohnuté ako leňochod – je jasné, že Špinuška naozaj ľutuje, čo vyviedla. Nie je to žiadny nespratník, nevyžíva sa v entropii, vždy má len tie najlepšie úmysly. Napríklad chorej mame chce uvariť paradajkovú polievku (asi už tušíte, že kuchyňa už nikdy nebude taká ako predtým). Akurát sa vždy všetko zvrtne inak, ako si predstavovala.

A to je veľmi milé na týchto príbehoch, že síce kopia katastrofu za katastrofou, ale vždy sú vyvážené niečím pozitívnym. Špinuškin ocko kúpi deťom nanuk; Špinuška síce zaplaví celú ulicu mydlovou penou, ale ich obrus, ktorý odplaví k susedom, je taký čistý, aký svet ešte nevidel; Špinuškina polievka mame veľmi chutí; nevestine šaty zašpinené od atramentovej pásky sa všetkým veľmi páčia; raz dokonca Špinuška s Babrošom dostanú čestné vyznamenanie od starostu za záchranu cukrárovho života.

Komu je kniha Špinuška určená

Od Vianoc sa na našom nočnom stolíku točí silná zostava, do ktorej patrí aj táto knižka. Zaujala na oboch frontoch (dva a pol a päť rokov). Prvýkrát sa prečítala na jeden šup (všetkých šesť rozprávok!) a odvtedy ešte niekoľkokrát. A stále neomrzela. Dúfam, že naše vydavateľstvá sa odvážia vydať aj ďalšie skvosty legendárneho dua Schmidt-Westendorp.

Ukážku si môžete prečítať tu.

Kniha Špinuška vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Verbarium. Má 108 strán a rozmer 210×225 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu. Ale poponáhľajte sa, už je skoro všade vypredaná.

LIEK PRE VĹČIKA (Daniela Olejníková) – recenzia

V recenzii na knihu O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu som písala, že Wolf Erlbruch získal až dve nobelovky za detskú literatúru. Zaslúžil si ich hlavne tým, že aj veľmi ťažké témy dokáže deťom podať odľahčeným spôsobom. A Daniela Olejníková je slovenský Wolf Erlbruch. Do ťažkých, zdanlivo nedetských tém sa v detských knihách púšťa pomerne často. V knihe Daniela Pastirčáka O kresbe, čo ožila sa rozoberá vzťah človeka a Boha, v Úteku od Mareka Vadasa sa rieši téma migrácie (recenzia čoskoro) a v autorskej knihe Liek pre Vĺčika depresívne stavy.

Vĺčik má depku

V mojom najbližšom okolí je viacero osôb, ktoré zažili stavy hlbokej depresie. Zarazilo ma, ako kniha presne opisuje to, čo poznám z ich rozprávania. Samozrejme, pre deti prijateľným spôsobom. Depresia sa tu nazýva Deža-vú (neschopnosť tešiť sa z nových podnetov), Vĺčika už nebaví ustavičné vysvetľovanie, tak si nasadí usmievavú masku – a ostatní v jeho okolí si nasadia masku tiež. Diagnóza Deža-vú je o skúšaní všetkého, čo by mohlo pomôcť (aj to znie povedome). Nie je to krátkodobý proces. Z prírodných prostriedkov treba prejsť na elixíry, takže nešťastný Vĺčik si asi veľakrát vypočuje otázku Už je ti lepšie? Nakoniec pomôže múdra sova (Daniela?). Nie radami, ale tým, že je Vĺčikovi oporou a spolu s ním trpezlivo hľadá správnu liečbu.

Daniela Olejníková je mladá autorka a kamaráti sa s internetom. Na svoju stránku dala aj skoro celú knihu Liek pre Vĺčika.

Tu je videorozhovor s autorkou, kde hovorí, ako vznikla táto knižka a komu je určená.

Formátovanie textu pomáha rodičom zaujímavo prednášať

Autorka nemá ďaleko ani ku kaligrafii (často pracuje aj na plagátoch) a v knihe je to vidno. Požíva rôzne fonty, mieša písané písmo s tlačeným a všelijako sa pohráva s formou textu. Konečne! Na rozdiel od, napríklad, britského trhu, to v slovenských detských knižkách nebýva zvykom, takže dúfam, že to inšpiruje aj ostatných našich tvorcov detských kníh. Pretože nie je nič horšie, ako keď rodič dieťaťu číta monotónnym hlasom. Jasne vizuálne členený text ukazuje, kde treba spomaliť, zvýrazniť slovo alebo vetu. Keď je vizuálna forma textu metaforou, to je už najvyšší level, ako napríklad v knihe Do Tramtárie od Miroslava Váleka.

V roku 2010 kniha Liek pre vĺčika (vtedy ešte nevydaná) dostala Cenu Slovenskej národnej knižnice v súťaži Najkrajšie knihy Slovenska 2009.

Komu je kniha Liek pre Vĺčika určená

Pre čitateľov, ktorí znesú mierne umelecké úlety. Vĺčika by ste podľa obrázku asi celkom nespoznali. Ale to je dobre, aspoň si z ostatných rozprávok neprenáša negatívne vlastnosti.

Bonus

Ak sa vám kresby Daniely Olejníkovej dostali pod kožu, presne pre vás sú určené tetovačky od tejto autorky.

Bonus II

Na tomto blogu nájdete aj otázky, nad ktorými sa môžete s deťmi zamyslieť po prečítaní tejto knihy. Veľmi užitočné najmä v prípade, že niekoho s depresiou máte vo svojom okolí.

V článku ma tiež zaujalo, že s touto knihou pracujú aj dospelí na psychoterapeutických stretnutiach. Svedčí to o tom, že kniha nie je povrchná.

Knihu Liek pre Vĺčika vydalo v roku 2013 vydavateľstvo ASIL. Má 40 strán a rozmer 185×205 mm.

Kniha je už vypredaná. Ale ak sa vám táto recenzia páčila, na prípadnú dotlač môžete čakať tu alebo sa môžete pozrieť, či ju nemajú vo vašej knižnici.

O KRTKOVI, KTORÝ CHCEL VEDIEŤ, KTO SA MU VYKAKAL NA HLAVU (Werner Holzwarth, Wolf Erlbruch) – recenzia

Hovienka smrdia, sú odporné, sídlia v nich nebezpečné baktérie a dospelí sa o nich radšej ani nerozprávajú. Zato deti sa o ničom inom nerozprávajú radšej. Ak chcete rozosmiať škôlkara, spomeňte slovo hovienko. A ak mu dáte do rúk celú knihu o hovienkach, bude úplne blažený. Preto majú knižky s fekálnou témou u detí vždy obrovský úspech. Knižka O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu bola celosvetovým bestsellerom, preložila sa do 27 jazykov.

Hlavní hrdinovia knižiek pre najmenšie deti málokedy bývajú nahnevaní a pomstychtiví, ale tento krtko má na to dobrý dôvod. Keď ráno vykukol spod zeme, aby sa ohrial na slniečku, pristálo mu na hlave hovienko. Slabozraký krtko nevidel pôvodcu tohto poníženia, preto nahnevaný celý čas behá s hovienkom na hlave a obviňuje všetky zvieratá: „Urobil/a si to ty?“ Zvieratá mu teda jedno po druhom ukazujú svoje hovienka, až sa občas krtko ledva stihne uhnúť. A občas aj nestihne :). Krtkova večná otázka, urobil/a si to ty?, ktorá sa opakuje na každej dvojstrane, dáva príbehu rytmus a ten najmenšie deti milujú. Krtko nakoniec zistí, kto sa mu vykakal na hlavu (pomôžu mu s tým muchy), a zbaví sa hovienka (aj s týmto pomôžu muchy). Ale malý nahnevaný krtko sa potrebuje pomstiť.

Moje detváky krtkovi pomstu vždy empaticky doprajú, pri jej dokonaní pištia od radosti spolu s krtkom. Tu sa ukazuje, aké dôležité sú prepracované detaily v detských knihách. Dokonalá je krtkova mimika, od nazúrenej tváre po šťastno-zlovestný výraz krtka, ktorý beží uskutočniť svoju pomstu. Ešte aj jeho gestá (ruky nahnevano vbok alebo skrížené na prsiach) a pohyby (napríklad keď vyčítavo štuchá prasaťu do rypáka) sú také živé, že z neho robia plnokrvnú postavičku, ktorú si musí každý obľúbiť. V jednej anglickej mutácii sa dokonca táto knižka predáva aj s malou hračkou – krtkom. Aj to svedčí o jeho obľube.

Gratulujem vydavateľstvu Slovart, že si zvolilo takýto pomerne veľký formát. Vďaka nemu vyniknú úžasné ilustrácie, ktoré sú vždy robené z krtkovej perspektívy. Takže z veľkých zvierat (krava, kôň, koza) vidíme len nohy a sklonenú hlavu, keď zvieratá vysvetľujú krtkovi, akým spôsobom vykonávajú potrebu. A vysvetľovanie je to detailné! Rozprávač nás zahrnie informáciami o farbe, konzistencii, veľkosti, smradľavosti, názve aj estetickej hodnote jednotlivých druhov hovienok. Najzábavnejšie sú zvuky, ktoré pri kakaní zvieratá vydávajú, takže je tu veľký priestor pre divadelný talent rodiča alebo iného čítajúceho.

Ak je vám meno ilustrátora Wolfa Erlbrucha povedomé, možno poznáte jeho knižku Kačka, Smrť a tulipán. A možno ste zaregistrovali, že Wolf Erlbruch získal v roku 2017 cenu Astrid Lindgren Memorial Award (nobelovku za detskú literatúru) a v roku 2006 aj jej predchodkyňu, cenu Hansa Christiana Andersena.

Komu je kniha O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu určená

Toto je výnimočná kniha: výnimočne vtipná, výnimočne pekne ilustrovaná, s výnimočnou postavičkou i témou. Odporúčam všetkým deťom od dvoch do šiestich rokov. Mladších školákov príbeh určite pobaví tiež. My túto knihu máme už pár rokov a dlho si držala pozíciu najobľúbenejšej knihy. A stále sa k nej detváky s radosťou vracajú.

Kniha O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Slovart. Má 32 strán a rozmer 208×297 mm.

Ak sa vám páčila táto recenzia, knižku si môžete kúpiť tu.