v češtine - Blog o najlepších a najkrajších detských knihách

NEVIDITELNÁ MUMO (Lukáš Opekar) – recenzia

Táto kniha sa prehnala naším trhom ako víchrica. Vyšla na jeseň 2017 a už pred Vianocami bola skoro všade vypredaná. Vypredať celý náklad za pár mesiacov – to je sen každého vydavateľa. Neviditelná Mumo si jednoznačne koledovala o dotlač.

Naše detváky Mumo dostali ako oneskorený vianočný darček na Veľkú noc, takže už pár týždňov ju konečne študujeme aj my. Hoci sme ju prečítali už viackrát, stále sa jej dožadujú. Je to, citujem, „najlepšia kniha všetkých čias.“ Vďaka čomu je Neviditelná Mumo taká lákavá?

Je nádherná

Koľko práce je za týmito zložitými miniatúrnymi kompozíciami, to si ani neviem predstaviť. Je radosť na ne pozerať. Sú precízne usporiadané a krásne farebné. Priznávam, že občas detvákom kúpim knihu len preto, že sa páči mne. Tak to bolo aj s Mumo.

Originálne hľadacie aktivity na precvičenie pozornosti a systematickosti

Úlohových knižiek typu search&find u nás veľa nie je. Táto poteší o to viac, že je skutočne originálna. Doma máme asi dve anglické search&findovky, a hoci sú veľmi pekné, nikdy detváky nebavili natoľko, aby naraz vyriešili všetky úlohy. K Mumo sa naopak rady vracajú a opakujú tie isté úlohy. Aktivity (hľadanie malých predmetov v skrumáži hračiek, všelijakých guličiek, zrniečok a domácich potrieb) nenudia aj vďaka tomu, že majú rozdielnu náročnosť. Muminmu kamarátovi lemurovi často trčí len chvost a aj ostatné veci sú dobre poskrývané. Väčšinou ich vidieť len čiastočne alebo z uhla, takže ponachádzať ich všetky je poriadna fuška. Jeden predmet (hlava sochy) sa nám dokonca doteraz nepodarilo identifikovať.

Kniha pre celú rodinu

Ten šťastný výraz v tvári, keď sa aj štuplíkovi podarí nájsť nejaký hľadaný predmet, je na nezaplatenie. A keď sa nám naopak niečo nájsť vôbec nedarí, vtedy pribehne aj zvedavý ocko a pomáha hľadať tiež.

Aktivity sa striedajú s príbehom

Je to unikátny hybridný žáner. Váhala som, či mám Mumo zaradiť do kategórie Rozprávka alebo Úlohová kniha, pretože je to okrem 12 hodin s Oskarem jediná kniha aktivít s jednotiacim príbehom, o ktorej viem. Rozhodla som sa pre druhú možnosť. Lebo ak je grafická úroveň silnou stránkou autorov, tak text ňou určite nie je. Vycítili to aj moje deti, ktoré príbeh veľmi nezaujal a občas ho netrpezlivo preskakovali. Ten je plný všelijakých čudesných zvratov a digresií a ignoruje pravidlá výstavby textu (na druhej strane, ako vyvolať napätie v texte, ktorý je každú chvíľu prerušovaný úlohami?). Je zjavné, že prvotné sú tu fotografické kompozície s úlohami a príbeh ich len prepája. Tieto prepojenia niekedy pôsobia trochu umelo. Neprekvapuje to, lebo autor Lukáš Opekar študoval grafický dizajn a aj ďalšie dve členky mikrovydavateľstva Mazzel majú výtvarné vzdelanie.

Inšpiratívny zázračný svet

Ale táto kniha naozaj nestojí na príbehu. Myslím, že dieťaťu manželov Opekarovcov môže závidieť celý svet. Lebo mať doma takýto zázračný svet, to musí byť nádherné detstvo. Je to svet, v ktorom sa nevyhodí ani rozbitá sklenená miska, ani najmenší gombík, mušlička alebo kus farebného papiera a všetko sa mení na rozprávkové bytosti. Ak podobne vyzerá aj detská izba u Opekarovcov, môžu si v nej rovno otvoriť múzeum. Táto kniha je inšpiratívnejšia ako akýkoľvek kurz recyklovania. To sa potvrdilo aj u nás. Keď sme ju dočítali, dcéra sa ma opýtala, či existuje aj pokračovanie. Zatiaľ nie, tak sa aspoň sklamaná rozhodla vyrobiť si vlastnú Mumo. Celkom sama. Skvelé knižky nikdy nekončia poslednou stranou.

Komu je Neviditelná Mumo určená

Toto je prvá úlohová kniha, ktorá bavila naozaj celú rodinu. Autorovi sa podarilo vytvoriť úlohy, ktoré zaujali 2,5- aj 5,5-ročné dieťa plus oboch rodičov. Neuveriteľné.

Kniha vyšla vo vydavateľstve Mazzel v roku 2017. Má 40 strán a rozmer 230×290 mm.

Neviditelnú Mumo si môžete kúpiť tu.

PIKUNIKKU (Monika Baudišová) – recenzia

Dovolenka v Chorvátsku je nuda. Naše dieťa si zaumienilo, že na najbližšiu dovolenku musíme ísť na Madagaskar. Všetky zaujímavosti miestnej fauny a flóry už má naštudované, a keby jej vreckové za upratovanie vystačilo, už by bola kúpená aj letenka. Naši známi to majú podobne so synom a Japonskom. Aj preto ma na poličke v knižnici okamžite zaujala nádherná knižka o Japonsku Pikunikku.

V Japonsku aj opice chodia do kúpeľov

Sú len dve krajiny, kde sa všetko robí úplne inak ako inde vo svete, a ktoré si na svojej bizarnosti založili internetový folklór v štýle Only in Russia a Only in Japan. Japonsko je krajina, kde aj opice majú svoje kúpele. Grafická dizajnérka Monika Baudišová takéto kuriozity počas svojho pobytu v Japonsku zozbierala a vydala ako kreslenú knihu. Nie je tu príbeh, takže grafický román ani komiks to nie je. Textu je minimum, väčšinou len popisky k ilustráciám.

Hranatý melón, biele jahody, pena zo zeleného čaju s fazuľou a šľahačkou

V knihe sa neustále opakuje slovo Kawaii. Je to všetko detské, hravé, farebné, milé, s veľkými očami. V tomto ňu-ňu štýle sa v Japonsku vyrába prakticky čokoľvek: jedlo, oblečenie, účesy, každodenné predmety. Okrem popkultúry autorku zaujali hotely, kde hostia spia v kapsuliach veľkosti 2x1x1m; zvláštne potraviny zo supermarketu ako hranatý melón, biele jahody, slivkové víno na piknik pod sakurami alebo kaviarne Maid Café, kde obsluhujú „slúžky“. Na záchode treba používať špeciálne papuče a pri odchode z WC si ich zase vyzuť. Japonské hi-tech WC sú všeobecne samostatná kapitola.

Známe ázijské kaviarne s mačkami, ktoré k nám dorazili len nedávno, sú už trochu passé, nahradili ich oveľa exotickejšie zvieratá ako hady, sovy, kozy. Monika Baudišová si všimla aj to, že v Japonsku je veľa povolaní, ktoré nám pripadajú zbytočné – stláčačka gombíkov vo výťahu, strážcovia vchodu na parkovisko. To, čo jej naservírovali v kaviarni, ju zaujalo tiež: chlieb so zmrzlinou a šľahačkou, zmrzlinu s popcornom alebo penu zo zeleného čaju s fazuľou azuki a šľahačkou. Potraviny autorka väčšinou kreslila aj s obalom – japonskými obalmi musí byť fascinovaný každý Európan. Skoro každý z nich pripomína výstrižok z komiksu manga. Myslím, že nikde inde na svete človek nevidí toľko ružovej.

Kurisumasu ni wa Kentakki = Christmas in Kentucky = Vianoce v KFC

Pikunikku = piknik

Škoda, že autorka nepripojila aj malý slovník japonských slov prebratých z angličtiny, lebo táto malá ochutnávka je celkom zábavná. Japončina totiž zakazuje kombináciu spoluhlások idúcich za sebou, Japonci si teda „krkolomné“ slová ako Christmas a picnic prispôsobili svojmu jazyku.

Čo najviac vizuálne upúta na tejto takmer čierno-bielej publikácii? Paradoxne farba. Monika Baudišová s ňou pracuje veľmi striedmo. O to väčšiu silu má farba tam, kde sa použije. Vydavateľstvo Labyrint má ilustrátorskú latku nasadenú poriadne vysoko (recenzie tu, tu a tu) a ani v tomto prípade nesklamalo. Už sa neviem dočkať na ďalšiu nádielku labyrinťáckych noviniek na festivale Brak.

Komu je kniha Pikunikku určená

Rovnako ako mňa zaujala kniha aj našu predškoláčku (pasáže s automatmi na použité dámske nohavičky a iné dospelácke témy sme preskakovali); štuplík knižku odignoroval. Je určená dospelým aj deťom, ale hlavne všetkým, ktorí dokážu oceniť skvelé ilustrácie. Talentovaná grafická dizajnérka Monika Baudišová sa totiž nepúšťala do žiadnych analýz (jednu skvelú si môžete prečítať tu) – text tvoria len popisky k obrázkom. Takže knižka je len zbierkou kuriozít a zaujímavostí súčasného Japonska. Autorka zaznamenávala všetko, čo počas polročného pobytu v tejto krajine videla, zažila, ochutnala. Priestor preto nedostali ani témy z japonskej histórie – s výnimkou klasického japonského divadla Kabuki a narážky na klasické japonské výtvarné umenie.

Kniha Pikunikku vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Labyrint. Má 120 strán a rozmer 234×307 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

PTÁČEK A LEV (Marianne Dubuc) – recenzia

Aby bolo jasné, autorka knihy Ptáček a lev, Kanaďanka Marianne Dubuc, nie je práve horúca kandidátka na nobelovku za detskú literatúru. Popri takých esách ako Petr Sís (recenzia tu) a Shaun Tan (recenzia čoskoro), ktorí tiež vyšli vo vydavateľstve Labyrint, pôsobí ako šedá myška. Ale niečo na jej knižkách s milými obrázkami je, veď pozbierali toľko ocenení a boli preložené do 20 jazykov. Dojem z nich najlepšie vystihuje anglické slovo heartwarming. Srdce zahreje milý príbeh a najmä ilustrácie so zvláštnym čarom.

Malá Marianne bola jedináčik a nudu zaháňala kreslením. A ako kresby dieťaťa vyzerajú aj jej knihy. Trochu naivne, trochu sladkasto, úžasne ľahko (príbeh je extrémne priamočiary a jednoduchý, farby jemné) a neodolateľne milo. Vďaka kresliarskej technike – Dubuc najčastejšie používa pastelky a hlavne obyčajnú ceruzku – vyzerajú ilustrácie veľmi prístupne. Až si čitateľ pomyslí, že takéto obrázky by zvládol nakresliť aj sám. Ale, samozrejme, mnoho z toho, čo pôsobí tak jednoducho až obyčajne, je vykalkulované. Autorka sa veľmi dôsledne vyhýba ostrým tvarom. Všetko – levov domček, dvere, okno, koberec, krb, dym, stromy, konáre, zeleninový záhon, dokonca aj rýľ – je oblé.

Ulízaný lev v motérkach

Ešte aj levova hriva je skrotená, ulízaná. Žiadny lev nikdy nevyzeral mierumilovnejšie ako tento pracovitý dobráčisko v montérkach. Do čapice si urobí dieru (ako inak, okrúhlu), aby v nej mohol zahriať zraneného vtáčika. Obrázky, kde si spolu čítajú, jedia a spia, a hlavne tie, kde lev tak veľmi smúti za priateľom, že mu samému nechutí jesť, nedokáže spať ani čítať, sú taká nádielka emócií, že príbeh cez ne bez problémov pochopia aj maličké deti. A nejedno dospelé oko nezostane suché 🙂 .

Na konci sa priatelia, ako inak, opäť stretnú a všetko je tak, ako má byť. Idylku dopĺňajú scény z prírody znázorňujúce kolobeh života. Pomalú až lenivú atmosféru ešte umocňujú ilustrácie, ktoré obklopuje nezvyčajne veľa voľného priestoru. Marianne Dubuc sa často zameria na jediný detail, napríklad malý kvietok, a zvyšný priestor nechá pokojne prázdny, biely. V jednom prípade je dokonca prázdna celá dvojstrana – keď celá krajina zapadne snehom. Keď sa vtáčik po dlhej odluke zase vráti, jeho prílet avizuje zaštebotanie – malá čierna nota na bielej dvojstrane. Toto je obľúbený moment mojich detvákov, už dopredu sa tešia, ako na tomto mieste zapískam.

Mladá ilustrátorka rozhodne má svoj štýl. Občas pracuje až filmárskymi postupmi (smutný lev z perspektívy vzďaľujúceho sa vtáčika). Určite sa oplatí sledovať, kam sa bude vyvíjať jej tvorba v budúcnosti.

Komu je kniha Ptáček a lev určená

Napriek úctyhodnému počtu strán (72), je to kniha pre najmenšie deti. Teda tie, ktoré už netrhajú stránky, pretože toto nie je leporelo. Zápletka aj text sú tu zredukované na úplné minimum, takže príbeh sme vždy preleteli za pár minút.

Kniha Ptáček a lev vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Raketa/Labyrint. Má 72 strán a rozmer 190×240 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

MEDVĚD, KTERÝ NEBYL; VAČICE, KTERÁ SE NESMÁLA (Frank Tashlin) – recenzia

Tieto knihy mi pripomenuli kultovú knihu môjho detstva Tisíc a jeden vtip. Alebo kreslené časopisové vtipy z čias komunizmu. Aj tak by som nikdy neuhádla, že originály vyšli v rokoch 1946 a 1950. Plus mínus v čase, keď vznikali aj filmy Charlieho Chaplina. Tie sú dnes nepozerateľné. Ale Tashlinove skvosty Medvěd, který nebyl a Vačice, která se nesmála sú stále neuveriteľne živé a zábavné. Aj preto prvú z nich, The Bear That Wasn’t, do svojho výberu detskej klasiky zaradil New York Review.

Úplne najlepšie na nich je, že zaujmú všetky generácie, deti i dospelých. Majú toľko vrstiev, že každý si v nich nájde niečo pre seba. Trochu ako Malý princ. Rovnako ako Exupéry, aj Tashlin kritizuje prevrátené hodnoty: obžerstvo na úkor pôžitku, honba za ziskom namiesto pohody, nasledovanie davu namiesto tolerancie.

Ocko odporúča

Náš ocko zásadne deťom číta iba knihy, ktoré zaujímajú aj jeho. Ich vedomosti z entomológie, ornitológie a paleontológie sú preto na úrovni vysokoškolských študentov. Ale Medveď, Vačica a ešte Námořník a Pekka (recenzia čoskoro) zaujali aj jeho natoľko, že im ich čítal stále dokola. A to už je naozaj pocta!

Vždy je skvelé, keď sa podarí zladiť ilustrácie a text. A v tomto prípade je súlad absolútny. Oboje sú karikatúrne, satirické, dovedené do absurdnosti. Ľudia z príbehov, ktorí sú schopní zájsť vo svojej zlobe, zaslepenosti a nenažranosti takto ďaleko, ani nemohli byť zobrazení inak ako neproporčné karikatúry. Jediná bytosť so zdravým rozumom je totiž medveď/vačica. Aj on/ona síce podľahne tlaku spoločnosti, no len na chvíľu.

Medveďovi počas hibernácie postavia nad norou priemyselný komplex. Keď sa zobudí, presvedčia ho, že nie je medveď, ale lenivec, čo sa vyhýba práci. Veď vo fabrike predsa medvede nebývajú. Keď aj medvede v Zoo potvrdia, že nie je medveď, inak by predsa bol v klietke ako oni, je, chudák, taký zmätený, že sa zamestná v továrni a neuloží sa na zimný spánok.

Šťastnej a vysmiatej vačici zase nedajú pokoj ľudia, ktorým sa zdá, že je smutná. Pokúšajú sa ju rozveseliť pobytom v meste, kinom, kabaretom i hrozbami, až ju dovedú k slzám. Všetko len preto, že vačica visí na strome dolu hlavou a kútiky jej úst smerujú dole. Našťastie nakoniec všetko dobre dopadne, takže deti môžu po čítaní spokojne zaspať.

Čo najviac zaujalo detváky

Pri každom opakovaní refrénu knihy, Si hlupák, ktorý by sa mal oholiť, a ktorý nosí kožuch! alebo Si hlúpa vačica, ktorá si myslí, že sa smeje, aj keď sa nesmeje!, sa pučili od smiechu. Nestáva sa každý deň, aby sa v detskej knihe používali zakázané slová (hlupák). Opakujú sa aj scény, akurát sú čím ďalej, tým prehnanejšie a absurdnejšie. Napríklad vedúci smeny v továrni má jednu sekretárku, jeden telefón, jeden odpadkový kôš. Riaditeľ má všetko dvakrát, generálny riaditeľ trikrát, viceprezident štyrikrát, prezident päťkrát. Okrem toho s každou pozíciou vždy rastie aj veľkosť stola, stoličky, koberca, obrazov na stenách a honosnosť kancelárie, ale ubúda vlasov na hlave. Príbeh pripomína snehovú guľu kotúľajúcu sa z kopca, na ktorú sa nabaľuje čoraz viac snehu. Tieto refrény dávajú knihám taký rytmus a taký spád, že mi deti pri čítaní netrpezlivo prevracali stránky dopredu, aby som čítala rýchlejšie.

Je vidieť, že Frank Tashlin je aj skvelý tvorca animovaných i hraných filmov. Pohráva sa s rôznymi uhlami aj dynamikou textu. Medveď a Vačica si koledovali o animovanú adaptáciu. Hlavne Medveď zo šesťdesiatych rokov sa naozaj vydaril. Obyčajná šípka z grafu tu zasahuje do deja tak, akoby bola jednou z postáv. Sú tu aj odkazy na hnutie Hippies a industriálny klip s hudbou, za ktorú by sa nehanbili ani Chemical Brothers. Aj keď sa Tashlin kvôli cigarete v medveďových ústach veľmi rozhneval, rozprávka je rovnako populárna ako jej predloha.

Hoci ilustrácie a texty kníh sú úžasne prepojené, občas si obrázky žijú vlastným životom. Na výjavoch z mesta sa odohrávajú desiatky nezávislých mikropríbehov: pády, pošmyknutia, autonehoda, diery v zemi, vyliate vedro na hlave, žirafí jazyk v chlapcovej zmrzline. Balzam na dušu pre malých škodoradostníkov.

Komu sú knihy Medvěd, který nebyl a Vačice, která se nesmála určené

Náš 2,5-ročný štuplík si obe knihy veľmi obľúbil, všetci v rodine dostali odporúčania, aby sa oholili. Ale najlepšie sa hodia deťom od 4 – 5 rokov, ktoré už rozumejú príbehu. Horná veková hranica pre tieto knihy podľa mňa neexistuje – pôvodne ani neboli celkom určené pre deti.

Bonus

Ukážka The Bear That Wasn‚t (v angličtine)
Ukážka The Possum That Didn‚t (v angličtine)

Kniha Medvěd, který nebyl vyšla v roku 2012 vo vydavateľstve Baobab. Má 64 strán a rozmer 160×230 mm. Vačice, která se nesmála vyšla v roku 2013. Má 64 strán a rozmer 170×230 mm. Medveď, čo nebol medveďom vyšiel aj v slovenčine vo vydavateľstve Pravda, ale ešte v štyridsiatych rokoch, takže zohnať toto vydanie je ťažký oriešok.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu Medvěd, který nebyl si môžete kúpiť tu.

Knihu Vačice, která se nesmála si môžete kúpiť tu.

Medveď a Vačica sú súčasťou trilógie. Treťou knihou je Svět, který není.

KOMODO (Petr Sís) – recenzia

Ak vás stále prepadne národná hrdosť pri zmienke o úspechoch Čechov, tak na tohto autora naozaj môžete byť hrdý/á. Je to absolútna svetová ilustrátorská špička, tu je len krátky výcuc z jeho životopisu:

cena Hansa Christiana Andersena, čo je nobelovka pre tvorcov detských kníh,
Zlatý medveď z Berlínskeho filmového festivalu za animovaný film Hlavy,
osemkrát cena The New York Times za najkrajšiu ilustrovanú knihu roka a veľa veľa iných cien;
pracoval na obale albumu Sergeant Pepper‘s Lonely Hearts Club Band od Beatles,
plagát k Formanovmu filmu Amadeus,
videoklip pre pesničku Gotta Serve Somebody od Boba Dylana.

K ilustrovaniu detských kníh ho doviedol sám ilustrátorský guru Maurice Sendak (recenzia tu). Ako môže človek stihnúť za jeden život toľko skvelých vecí? Petr Sís je jednoducho ťažký frajer. A kniha Komodo je jedna z jeho najlepších.

Les ožíva

Že Petr Sís je skôr ilustrátor ako spisovateľ, zistíte už na prvých stránkach. Ale minimum textu vôbec nevadí, ilustrácie skrývajú veľa nevyslovených viet, rozvíjajú si svoje vlastné príbehy. A čo sa ešte skrýva v obrázkoch? Stovky párov očí a milión ďalších detailov, často veľmi vtipných, takže malí forenzní detektívi majú čo objavovať. Pamätáte si ešte, keď ste ako dieťa v neznámom prostredí videli všade rôzne postavičky a príšerky, v každom vzore na koberci, na tapete, v každom tieni? Presne tento pocit obkľúčenia živo-neživými predmetmi v lese geniálne zachytil Petr Sís. Preto by som knihu Komodo! zaradila medzi povinné čítanie pre všetkých rodičov, aby sa dokázali vžiť do pocitov svojho dieťaťa.

Kamarátka mi raz rozprávala, ako si z detstva pamätá, že sa hrávala v lese na kopci. Keď sa v dospelosti vrátila na to miesto, z kopca sa vykľul mininásyp a z lesa tri „vypelichané“ stromčeky. A presne takouto detskou korekciou prešli ilustrácie v tejto knihe. Niekde sa trochu pridalo (počet detí na školskej fotografii, honosnosť rodičovského domu, množstvo drakov v detskej izbe, počet turistov na lodiach), niekde sa trochu ubralo (veľkosť ostrovov Bali a Komodo, pristávacej plochy na letisku). Vďaka tejto detskej mierke a úžasnej perspektíve sú Sísove ilustrácie… hm, zase musím použiť pompézne slovo magické.

Podľa čoho sa spozná naozaj kvalitný ilustrátor?

Podľa toho, že má vlastný, nezameniteľný štýl. A ten Petr Sís má. Unikátny je najmä žáner mnohých Sísových autorských kníh – ilustrované autobiografické poviedky, často prepletené so všeobecne známymi príbehmi (Robinson, Ch. Darwin, A. De Saint Exupéry) alebo miestami (Komodo, Tibet). Pripomenulo vám to román HHhH od Laurenta Bineta?

V tomto prípade autor zmixoval encyklopedické informácie o varanovi komodskom, ktorého pre jeho veľkosť nazývajú aj komodský drak, so spomienkami na výlet na ostrov Komodo. Samozrejme, nie je to celkom „dokumentárny“ žáner, skôr dokufikcia. Aj autobiografické prvky sú zjavne prifarbené, zdramatizované, posunuté, nedopovedané. Do akej miery a či vôbec zodpovedajú skutočnosti, nad tým si budú malí zvedavci lámať hlavu.

Komu je kniha Komodo určená

Veľké obrázky, minimum textu, malý počet strán = kniha pre dvojročné deti? V tomto prípade nie, aj keď krásne obrázky zaujmú aj ich. Je to skôr kniha pre drakofilov (4 – 8 rokov), ktorých ohúri zistenie, že na indonézskom ostrove Komodo žijú skutočné draky. U nás doma malo Komodo obrovský úspech.

Bonus

Rozhovor s autorom (v angličtine).

Kniha Komodo vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Raketa/Labyrint. Má 40 strán a rozmer 210×305 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

POČÍTÁNÍ (Aino-Maija Metsola) – recenzia

Keď si kúpim skvelé topánky, často ľutujem, že som si nekúpila rovno dva páry. Ak naďabím na skvelú detskú knižku, často si ju kúpim rovno v dvoch exemplároch a jeden niekomu darujem. To bol aj prípad knižky Počítání. A teraz pred Vianocami som ľutovala, že som si ju nekúpila rovno trikrát.

Prečo by táto kniha neprešla bezpečnostnou kontrolou na letisku

Pri pohľade na náš domáci exemplár každý pochopí, že táto kniha mala veľký úspech. Ošúchaná, doškriabaná, dotrhaná; poodtŕhané otváracie okienka som znovu pripevnila kancelárskou zošívačkou, takže v knihe je toľko kovu, že by neprešla bezpečnostnou kontrolou na letisku. Máme ju už asi rok a pol a stále má veľký úspech. Sú za tým tri veci: krásne moderné ilustrácie, explózia skvele skombinovaných sýtych farieb, takže detváky nevedia, kam skôr pozrieť, a hlavne otváracie okienka. Tie sú miláčikom všetkých detí. Za týmito okienkami sa skrývajú rôzne vtipné prekvapenia, komentáre a úlohy. Po odklopení okienka deti napríklad objavia, aký účes ukrýva slečna pod klobúkom, aké ponožky má oblečené pod nohavicami, ako vyzerá ostrihaný pudlík a pomôžu chlapcovi nájsť tričko, „aby tu nechodil len tak, neoblečený.“

Každý vtip alebo vtipný obrázok poteší, ale Počítání nie je v prvom rade o humore, ako napríklad It Might Be An Apple (recenzia tu), Špinuška (recenzia tu), Leonardo, kocúr z ulice (recenzia tu) alebo O krtkovi, ktorý chcel vedieť, kto sa mu vykakal na hlavu (recenzia tu). Na tejto knihe zaujmú v prvom rade výrazné ilustrácie a ešte výraznejšie farby. Žiadne jemné pastelové farby tu nenájdete, bielu len na malých plochách. Autorka spája kontrastné sýte farby v šialených kombináciách, a predsa celok pôsobí príjemne. Každá ilustrácia je, ako v komikse, zasadená do políčka. Ale na rozdiel od komiksov tu nie je príbeh, takže najmenšie deti si môžu knihu čítať vlastným tempom a smerom. Témy ilustrácií sa menia na každej dvojstrane, takže každé dieťa si tu nájde niečo, čo ho práve zaujíma. Jednotiacim prvkom knihy Počítání je, samozrejme, počítanie. Deti na každej strane počítajú zvieratká, rastliny, vešiaky a dopravné vozidlá.

Komu je kniha Počítání určená

Je to 14-stranové leporelo vhodné hlavne pre najmenšie deti od jedného do troch rokov alebo kým sa nenaučia počítať do desať.

Na tejto knihe vidieť, že je u nás doma veľmi obľúbená

Kniha Počítání vyšla v roku 2016 vo vydavateľstve Baobab. Má 14 strán a rozmer 190×260 mm.

Ak sa vám táto recenzia páčila, knihu si môžete kúpiť tu.

AŤ SE TUŽKA ZAPOTÍ! (Dora Dutková, Martin Kubát, Karel Kouba) – recenzia

Ktorý vtip je najvtipnejší? Ten, ktorý si vymyslíte sami. Tento dokresľovací zošit vám pripravil pôdu pre skvelé vtipné obrázky vlastnej výroby. Hoci úlohových kníh pre malé deti je na našom trhu dosť, doodle alebo dokresľovacie zošity tu chýbajú. O to viac odporúčam knihu Ať se tužka zapotí!

Nákup tejto knižky nebol vôbec v pláne, ale keď som prešla okolo kníhkupectva, krásne čiernobiele ilustrácie prilákali môj zrak. Konečne pekná úlohová kniha! To sa vždy musí osláviť nákupom. Ať se tužka zapotí! sa naozaj vydarila, je to dokonca jedna z ocenených kníh v súťaži Nejkrásnější kniha ČR 2011. Po chvíli sondovania na internete sa na môj wishlist dostali ďalšie knihy ilustrátora Martina Kubáta Před půlnocí a Je večer, vypusťte čerta! (Nejkrásnější kniha ČR 2009).

Z vlastnej skúsenosti viem, že deti odmietajú kresliť inak ako spontánne a zásadne neposlúchajú výzvy typu Nakresli toto. Táto knižka je našťastie taká vtipná, že dokresľovanie ich zaručene chytí. Dokresliť napríklad treba obsah žalúdka prejedenej pani Bžochovej; vlastný odraz v zrkadle po prebudení; bengál na námestí v Mokropsech, aby tam nebol v nedeľu príliš veľký pokoj; zobáčiky, ktoré nechal čarodejník vtáčikom zmiznúť; okuliare, ktoré mamička nechce Štěpánovi dovoliť nosiť do školy; zakázaný film, ktorý musela Fifi vypnúť; čo uvidel pán zubár v Lauriných ústach, keď k nemu prišla po dvoch rokoch; strašidelný dom; vodnú príšeru; účes od zlomyseľného kaderníka a mnoho iných vecí.

Komu je úlohová kniha Ať se tužka zapotí! určená

Najmä deťom od 7 rokov, pretože v dvoch – troch prípadoch treba do obrázkov doplniť aj text a vo viacerých prípadoch treba aj širší rozhľad (v jednej úlohe treba transplantovať vnútorné orgány, v inej doplniť piercing, tetovanie, dokresliť neznáme končiny vesmíru, kam sa zatúlala družica Sputnik). Ale deti s vytrénovanou jemnou motorikou už v piatich rokoch vedia kresliť rôzne predmety a tvory a určite si túto knižku s pomocou rodičov užijú.

Dokresľovací zošit Ať se tužka zapotí! vyšiel v roku 2011 vo vydavateľstve V. Má 48 strán a rozmer 235×285 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, zošit si môžete kúpiť tu.

Má aj pokračovanie.

ŘEKA (Alessandro Sanna) – recenzia

Labyrint je jedným z troch – štyroch vydavateľstiev, ktoré na knižnom festivale Brak určite netreba obísť. Taká koncentrácia skvelých kníh nemá v našich končinách veľmi obdobu. Tento rok som pri labyrinťáckom stánku strávila asi hodinu a 100 eur. Jednou z kníh, ktoré mi vydavateľ odporučil, bola Řeka od talianskeho ilustrátora Alessandra Sannu.

odetskychknihach Sanna Reka

S češtinou si v tomto prípade naozaj netreba robiť starosti, v celej knihe je len päť krátkych odsekov – Jeseň, Zima, Jar, Leto a Doslov. Znie to lyricky a lyrické to aj je, žiadny vygradovaný príbeh, len záznam krátkych epizód životného cyklu rieky a obyvateľov jednej dediny na jej brehu. Ale táto kniha nie je o príbehu, je o výtvarnom zachytení fantazijných prírodných scén. A jej výtvarná sila vyráža dych. Každý jeden zo stoviek obrázkov je nádherný, ktorýkoľvek z nich by ste si dali zarámovať nad posteľ. Na prvých troch stranách a jedenástich obrázkoch sa nedeje vôbec nič, len prší. A to pršať ešte len začína. A bude pršať a pršať. Napriek tomu budete tým dažďom fascinovaný. No jasné, ako inak namaľovať snové výjavy rieky a daždivého počasia ako rozpitým akvarelom v zemitých farbách (len v poslednej kapitole Leto sa objavujú trochu živšie farby)! Toto spojenie námetu rieky, hmly, dažďa a akvarelu je také vydarené a samozrejmé, až obrazy ožívajú. Všetku tú vodu a hmlu cítite až v kostiach. Geniálne.

Nikdy nepodceňuj vkus dieťaťa

Nebola som si istá, či je táto kniha úplne vhodná pre našu predškoláčku. Úprimne, túto nádhernú knihu som si kúpila skôr pre seba a dúfala, že ju zaujme aspoň v neskoršom veku. Ako dlho sa ledva 5-ročné dieťa vydrží pozerať na 112 strán neuveriteľne monotónnych panoramatických obrázkov v neuveriteľne monotónnych farbách? Úplne do konca! Nikdy nepodceňuj vkus dieťaťa, hovorím si x-tý raz. A práve vďaka tej monotónnosti ubieha „dej“ veľmi rýchlo. Na štyroch stranách len prší, na ďalších dvoch sa len stmieva a dieťa prevracia stránky šialenou rýchlosťou, zaujaté tým, čo sa bude diať ďalej. Zo všetkého najviac mi táto kniha pripomína film alebo akýsi zoetrop rozkreslený na stranách. Takto nejako, metódou kresleného scenára, vraj postupoval František Vláčil, keď tvoril film Marketa Lazarová.

Čo ešte zaujalo našu predškoláčku na tejto knihe? Sloboda a pocit, že knihu si číta skutočne sama (aj keď sme ju čítali spolu). Žiadne direktívne texty, ktoré nepripustia odchýlky. Sama si interpretovala, čo sa na obrázkoch deje. Mierne dezinterpretácie sú povolené, veď toto nie je príbeh, ktorý jasne vedie od bodu A do bodu B. Dcéra si sama určovala tempo obracania stránok. To stúpalo a klesalo s počtom miniatúrnych zvieratiek, ktoré sa ukrývajú v riečnom biotope. Číry luxus čítania lyrických kníh. Kniha do extrému oslobodená od textu.

Príjemne ma prekvapilo, ako 5-ročná dcéra prijala túto knihu. Ešte väčší šok bol, ako sa kniha zapáčila štuplíkovi (2 a pol roka). Často mi ju nosí so slovami Čítajme si. A nie je to tým, že by si v našej domácej knižnici nemala z čoho vyberať 🙂 .

Komu je kniha Řeka od Alessandra Sannu určená

Tak ako ročné obdobia sa v knihe striedajú aj motívy samoty a davu, smútku a zábavy, spolužitia s prírodou a civilizácie. To všetko robí z tejto knihy absolútny skvost vhodný ako darček pre malé i väčšie dieťa aj výtvarne založeného dospelého.

Bonus

Hneď po prvom čítaní sme museli vytiahnuť štetce a farby. Ako inak, vodové. A dcéra nebola jediná, koho svrbeli prsty, aby sa pustil do maľovania 🙂 .

Kniha Řeka od Alessandra Sannu vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve Labyrint. Má 112 strán a rozmer 207×280 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, knihu si môžete kúpiť tu.

KNIŽKA (Hervé Tullet) – recenzia

Keby som ja robila marketing pre Knižku od Hervého Tulleta, napísala by som niečo v štýle: „Verí vaše dieťa v nadprirodzené schopnosti kúzelníkov? Chcelo by aj ono mať kúzelnícku paličku, vďaka ktorej by dokázalo meniť svet? Teraz ju za pár eur môže mať“.

Hervé Tullet, Knižka. My máme českú verziu z Portálu.

Prvá skutočne interaktívna knižka

Pamätám si tie nadšené recenzie. „Prvá skutočne interaktívna knižka,“ „zázračná,“ „neskutočná zábava“ atď. Potrebovala som ešte nakúpiť za pár eur, aby mi eshop preplatil poštovné, tak som Knižku šupla do košíka, zaplatila a tešila sa na tento zázrak. Medzitým som rozmýšľala, čo také inovatívne Hervé Tullet vymyslel. Existujú rôzne senzorické knihy – ovoniavacie v štýle avonovského katalógu; dotykové s malými plochami z plyšu, textilu, zrkadlového plastu, brúsneho papiera, suchého zipsu a všeličoho iného, s rôznymi vykladačkami, prekladačkami, zapínačkami, rozopínačkami, otváračkami, zatváračkami (napr. táto, táto alebo táto).

Existujú aj knižky v tvare topánky, na ktorých sa zaväzujú šnúrky.

Existujú knižky, v ktorých sa na každej dvojstránke objavia 3D papierové modely (táto a táto sú úplne nádherné).

Existujú knihy s dierami uprostred každej stránky, takže celá kniha je fyzicky prepojená ústredným motívom. Niekedy z tých dier trčí aj nejaká hračka alebo maňuška. A vyklápacie okienka sú už úplne bežné.

A, samozrejme, úlohové knižky. S nálepkami alebo bez.

Tak čo také revolučné mohol vymyslieť ten Tullet? Žijeme v tekutom svete hybridov, kde sa strácajú jasné hranice. Takto nejako som si predstavovala aj Tulletovu inovatívnu knižku. Určite vytvoril nejaký hybrid medzi detskou knihou a … ?

Kde sú ilustrácie?

S balíkom, v ktorom dorazila Knižka, prišiel prvý šok. Čože? Tá kniha je taká maličká? Čo sa už môže skrývať v takej tenučkej knihe? Toto rozhodne nie je žiadny hybrid. Je to obyčajná papierová knižka. Potom prišiel druhý šok a ešte väčšie sklamanie. V knihe nielenže nie je nič, čo by nebolo aj v iných knihách, ale nie je tam ani niečo, čo vo všetkých detských knihách je – ilustrácie. Namiesto ilustrácií je tam len x farebných machúľ. V tej chvíli som si myslela, že túto knižku už nezachráni žiadny text, akokoľvek by bol vtipný. A ten text ani veľmi vtipný nie je.

A napriek tomu sa Knižka stala na niekoľko mesiacov absolútnym miláčikom mojej dcéry.

Knižka alebo papierové tamagoči

Na každej strane knihy sú rôzne rozostavené farebné machule aj s pokynmi, čo s nimi má dieťa urobiť. Treba ich hladkať, škrabkať, pofúkať, ponaprávať atď. Keď dieťa splní pokyn, na ďalšej stránke machule zmenia svoj počet, farbu, veľkosť alebo polohu. Päťkrát pobúchať machuľu znamená, že sa z jednej machule stane päť. Fúknuť na machule znamená odfúknuť ich do kúta. Keď ich treba vrátiť späť, stačí pohrkať knihou. Tulletova Knižka dokáže aj vypnúť a zapnúť svetlo. Ale pozooooor, príliš netlieskať, lebo machule sa nafúknu a prasknú!

Nikdy by som neverila, že takéto jednoduché hry dokážu zabaviť dieťa na celé mesiace. Aby som bola presnejšia: prvé týždne sa pri každom čítaní tejto knižky ozýval hurónsky rehot alebo aspoň šťastný smiech. A to sme ju čítali každý deň. Doteraz sa pri čítaní tejto knižky dcéra huncútsky usmieva.

Kto by nechcel nadprirodzené schopnosti

A presne v tomto spočíva genialita tejto knižky: autor, tak ako asi nikto pred ním, využil detskú dôverčivosť. Moje 4-ročné dieťa naozaj verilo, že ono usporadúva machule v knižke. Tullet dal mojej dcére pocit, že manipuluje svetom, pocit, že je bohom. Je úžasné, ako pri takomto minimalistickom ilustrátorstve dokázali machule ožiť a stali sa z nich nezbedné minitamagoči. Neviem, či sa ešte niekomu okrem Tulleta podarilo deti presvedčiť, že držia naozaj zázračnú knihu (žiadnu príručku eskamotérskych trikov), a že to ony vyčarili kúzla v knižke. Každé dieťa občas úprimne hľadá zázračnú paličku, prsteň, kameň, čokoľvek, čo by aj jemu dalo nadprirodzené schopnosti. A Knižka tou zázračnou paličkou je. Táto kniha dáva malým deťom možnosť zažiť zázračno. Zažiť pocit magického manipulátora je výsada len najmenších detí, dospelácki manipulátori sú už len trúchliví Bohovia.

Takáto kniha rozhodne nevychádza každý rok. Preto nezmeškajte príležitosť a kúpte svojim deťom túto naozaj unikátnu knihu.

Komu je Knižka určená

Dokedy funguje kúzlo knihy? Dcéra ako 5-ročná začala mať podozrenie, že na pohyb a zmeny guličiek nemá vplyv. Ideálny vek, kedy darovať túto knihu, je 3 – 4 roky (trpezlivé a sčítané 2 a pol ročné dieťa by už túto knihu mohlo zvládnuť tiež). Ak ste to už prešvihli, vôbec nevadí, aj pre staršie deti je táto kniha výborná zábava, mám to overené z viacerých zdrojov 🙂 .

Jedna praktická rada na záver: najlepšie je čítať túto knihu tak, že rodič prevracia stránky a dieťa vykonáva pokyny. Aby sa náhodou nestalo, že dieťa otvorí zlú stránku.

Ďalšie tulletovky

Ak vás Knižka fascinovala tak ako mňa a obzeráte sa po ďalších Tulletových knihách: veľmi podobná je kniha Barvy. Tiež vyšla v českom vydavateľstve Portál. V nej deti maľujú prstom, miešajú rôzne farby a pozorujú, čo sa stane. Opäť geniálny nápad.

Tullet tiež vytvoril celú sériu knihohier (tak predsa hybrid). V jednej dieťa prstom blúdi po cestičke, v inej sú zase prsty-červíky zaseknuté v okienkach a mení sa okolie (áno, silne to pripomína Nenásytnú húseničku od Erica Carlea). Zatiaľ máme doma tri tulletovky, ale keďže tulletoviek nie je nikdy dosť, na túto si ešte robím zálusk.

Knižka vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve Citadella. Má 60 strán a rozmer 195×195 mm.

Ak vás táto recenzia zaujala, Knižku/Knížku si môžete kúpiť tu – v slovenčine alebo češtine.